Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/74/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5922201721
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5922201721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX D., zast.: Mgr. Michal Krákorník, advokát, so sídlom E. XXXX/
X, XXX XX F., proti žalovanému: G. D., nar.XX.XX.XXXX, H. I. XXX, XXX XX C., zast.: AZARIOVÁ
& RUŽBAŠÁN Law firm s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, 040 01 Košice, IČO: 47 237 406, v konaní o
určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k.
5C/30/2022-114 zo dňa 31. mája 2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti, a to
pozemku C-KN parc. č. 2506 druh pozemku orná pôda o výmere 552m2 vedený na LV č. XXXX pre
k.ú. D. v spoluvlastníckom podiele o veľkosti 1/1 k celku (výrok I. rozsudku). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal ich náhradu v rozsahu 100% (výrok II. rozsudku).

1.1 Podľa súdu prvej inštancie Kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 21.05.1987 vlastník J. K., nar.

XX.XX.XXXX odpredal žalobcovi parcelu č. EN 971, za dohodnutú cenu 15.000,- Kčs, ktorá bola
vyplatená dňa 21.05.1987 za účasti svedkov – L. K. (vtedajší starosta) a M. K.. Predmetná zmluva
bola podpísaná predávajúcim J. K. a kupujúcim A. B. (žalobcom), ako aj svedkom L. K.. Ďalej súd
prvej inštancie dôvodil, že vlastníctvo J. K. k predmetnému pozemku spochybnené nebolo. Podľa
evidencie nehnuteľností Hlásenie zmien č.1/1991 predmetná parcela EN 971 bola omylom zapísaná
na evidenčný list 113 pri kúpe rodinného domu číslo popisné XXX na vlastníka A. N., bytom D. XXX.
Žalobca k predmetnej parcele nemal založený žiaden evidenčný list, pričom podľa uvedeného hlásenia

zmien, mala byť vykonaná zmena na evidenčnom liste z A. N. na A. B., k čomu však nedošlo. Podľa
výpisu z komasačného hárku obce D. O. XXXX vlastníkom pozemkovoknižnej parcely č. 971 bol A. K.
(P.), ktorý bol otcom J. K., od ktorého spornú parcelu nadobudol žalobca. Komasácia v obci Hubová
bola schválená v roku 1949. V dedičskom konaní D1651/91 po nebohej Q. N., zomrelej 04.11.1991,
nadobudla v celosti dom č.XXX J. D. s príslušenstvom a pozemkami okrem iných aj parcelné číslo
EN 971 k. ú. D. dcéra poručiteľky Q. I., nar.XX.XX.XXXX (rozhodnutie štátneho notárstva D1651/91
zo dňa 02.07.1992), ktorá bola ako vlastníčka predmetného pozemku titulom dedenia zapísaná na

LV č.XXX k. ú. D.. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že na predmetnú nehnuteľnosť bolo vedené
exekučnézáložnéprávoEX52416/18,nazákladeexekučnéhopríkazunavykonanieexekúciezriadením
exekučného záložného práva v prospech oprávneného Slovenská sporiteľňa a.s.. Zmluvou o prevode
spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnosti zo dňa 19.01.2022, ktorej vklad do katastra nehnuteľnostibol povolený dňa 15.02.2022, predávajúca Q. I. pozemok, ktorý je predmetom sporu, previedla na
kupujúceho – žalovaného. Na základe uvedeného titulu bol vlastníkom sporného pozemku podľa
z výpisu LV č.XXXX k. ú. D. žalovaný. Nebolo sporné, že v rámci obnovy katastrálneho operátu novým

mapovaním v katastrálnom území D. došlo k prečíslovaniu pozemkov, a to z C-KN parc. č. 971 druh
pozemku orná pôda o výmere 569 m2 na C-KN, parc. č. 2506 druh pozemku orná pôda o výmere 552
m2, ako to vyplýva z LV č. XXXX k.ú. D.. Z čestného vyhlásenia zo dňa 29.04.2016, predloženého
notárkou JUDr. I. R. J., že Q. I., F. N., nar.XX.XX.XXXX, od ktorej žalovaný kúpil vyššie uvedenou
zmluvou o prevode spoluvlastníckych podielov pozemok parcelné číslo 971 k. ú. D., si k uvedenej

parcele vlastnícke právo neuplatňuje, pretože predmetný pozemok vždy vlastnil len A. B., ktorý ho
nadobudol Kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 21.05.1987 uzavretou medzi J. K. ako predávajúcim a A. B.
ako kupujúcim. Predmetný pozemok bol omylom vpísaný na list vlastníctva, kde bol vedený aj rodinný
dom súpisné číslo XXX J. D. spolu s pozemkami pod a pri rodinnom dome L. O. XXX J. D. do vlastníctva
A. N., po ktorom bola dedičkou Q. I., F. N., nar.XX.XX.XXXX. A. B. predmetný pozemok užíval a mal
v držbe ako svoj vlastný, využíva ho ako pôdu na pestovanie zemiakov, pred ním predmetný pozemok

užívali a za predmetný pozemok platili dane ešte jeho rodičia.

1.2 Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje
vydržanie ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, vydržanie vlastníckeho práva je
jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu.

K zákonným predpokladom vydržania patria: spôsobilý predmet vydržania, dobromyseľnosť, držiteľom
veci po celú vydržaciu dobu a nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania
predmetu vydržania počas zákonom stanovenej doby, v prípade nehnuteľností 10 rokov. Držba je
faktický stav, pri ktorej má držiteľ vec vo svojej moci, túto vec užíva, disponuje ňou, je presvedčený,
že vec, s ktorou nakladá alebo právo, ktoré vykonáva, mu patrí. Podľa záverov Ústavného súdu

SR zo 14.11.2018 sp. zn. II. ÚS/484/2015: „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby
treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, či pri tom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob
nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je
preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté

plnenie alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. Pri skúmaní dobromyseľnosti sú
dôležité skutkové zistenia v otázke dobromyseľnosti držiteľa. Dobrá viera držiteľa, ktorá je podložená
jeho vôľou nakladať s vecou ako so svojou vlastnou, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý
stavsámosebenemôžebyťpredmetomdokazovania.Vnútornépresvedčenienadobúdateľa,ženekoná
bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa ale navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to

už je spôsobilým predmetom dokazovania. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z
objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na
okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že
užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať
o existujúci právny dôvod, stačí, ak tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to,

aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Na
rozdiel od preukazovania vlastníctva nie je potrebné, aby vydržiteľ preukazoval platný právny dôvod
nadobudnutiavlastníctva,ktorýmôžebyťzákladomprezápisvlastníckehoprávadopríslušnéhokatastra
nehnuteľností, ale postačí existencia takého nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné
presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje.

1.3 Súd prvej inštancie sa zaoberal základnými podmienkami vydržania, ktorými boli: 1/ oprávnená
držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania. V preskúmavanej
veci bolo vykonaným dokazovaním zistené, že žalobca spornú nehnuteľnosť dlhodobo nerušene a
pokojneužívalakovlastnú.Žalobcapocelúdobunebolrušenývužívanípredmetnej nehnuteľnosti,daný

stav bol rešpektovaný a voči tomuto nikto nikdy nenamietala, ani Q. I., F. N. a jej právny predchodca.
Nikdy sa ohľadne užívania a vlastníckych vzťahov k spornej nehnuteľnosti nesporili, samotná Q. I., F.
N. ešte v roku 2016 čestným vyhlásením potvrdila skutočnosti uvádzané žalobcom, a teda že nebola
vlastníčkou sporného pozemku a k jeho zápisu na list vlastníctva v prospech jej otca A. N. došlo
omylom. Uvedené súd prvej inštancie mal za preukázané z predložených listín a výpovedí žalobcu a ním

navrhnutých svedkov. Skutočnosť, že žalobca po zistení, že na liste vlastníctva bola vedená pani Q. I. F.
N. a za tým účelom sa snažil usporiadať vlastnícke vzťahy, neznamená, že žalobca bol nedobromyseľný.
Naopak, po zistení, že v evidencii nehnuteľností svedčilo vlastnícke právo k predmetnej nehnuteľnosti
vprospechinýchosôb,vzhľadomnaužívaniepredmetnýchnehnuteľností,akoajpredchádzajúcuKúpnuzmluvu z 21.05.1987, sa snažil uvedené vzťahy formálne usporiadať. Podľa súdu prvej inštancie žalobca
má právo zosúladiť formálny evidenčný stav so skutočným reálnym hmotnoprávnym stavom, pretože
nemohol

s nehnuteľnosťou v rozpore s § 123 Občianskeho zákonníka disponovať ako vlastník, hoci v
hmotnoprávnejrovinevlastníkombol. Rovnakoskutočnosť,žežalobcaplatilzapredmetnúnehnuteľnosť
daň od 01.01.1990 do 31.12.2014 a následne prestal platiť, nespôsobila, resp. nevyvolala u žalobcu
nedobromyseľnosť, keď všetkým zúčastneným bolo zrejmé, že právny predchodca pani Q. I. F. N. (od
ktorej nadobudol žalovaný nehnuteľnosť), tu vedenú nehnuteľnosť nadobudol omylom, mylným zápisom

na list vlastníctva, a takto bola následne prededená. Vlastníctvo spornej parcely však svedčilo žalobcovi,
a preto súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.

1.4 Súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi,
ktorý bol vo veci úspešný nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením.

2. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonom stanovenej lehote, a to z dôvodov
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) Civilného súdneho poriadku. Žalovaný poukázal na to, že
žalobca deklaroval v žalobe, že od uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy predmetný pozemok užíva, až

kým mu nebolo oznámené, že predmetný pozemok bol prevedený na žalovaného od predávajúcej Q.
I., F. N.. Predmetný pozemok naopak žalovaný nadobudol od Q. I., F. N., riadnou kúpnou zmluvou,
ktorej vklad bol riadne povolený Okresným úradom Ružomberok, katastrálny odbor, pod V 272/2022.
Poukázal na to, že Q. I. bola vlastníčkou pozemku od r. 1991 na základe Rozhodnutia Štátneho notárstva
v Liptovskom Mikuláši zo dňa 2.7.1992, D 1651/91-28, pričom tento pozemok zdedila po svojej neb.

matke Q. N., F. N.. Odvolateľ ďalej dôvodil, že pri skúmaní podmienok vydržania považoval za splnené
tým, že žalobca nadobudol sporný pozemok od predávajúceho J. K.. Podľa žalovaného žalobca žiadnym
dôkazom nepreukázal, že J. K. bol niekedy vlastníkom predmetného pozemku. Žalobca ako jediný
dôkaz preukazujúci fakt, že mal kúpiť pozemok od J. K., predložil Komasačný hárok. Na predmetnom
dokumente je J. K. uvedený ako podielový spoluvlastník o veľkosti podielu 1/3 k celku. Podľa odvolateľa

sám žalobca uviedol, že odvodzuje svoje vlastnícke právo od kúpnej zmluvy uzavretej s J. K., ktorý mal
predmetný pozemok nadobudnúť od A. K., kde zo samotného dôkazu predloženého žalobcom vyplýva,
že J. K. bol evidovaný ako vlastník pozemku len v podiele o veľkosti 1/3 k celku. Pokiaľ samotný žalobca
vo svojom vyjadrení z 06.04.2023 deklaroval, že dotknutá parcela patrila ,,rodine K.“ (nakoľko boli vedení
ako traja spoluvlastníci) a že táto rodina sa ,,mala dohodnúť“, že pozemok vlastní výlučne J. K., tak

uvedené nebolo dokladované žiadnou listinou a zostalo len v rovine tvrdenia žalobcu. Podľa odvolateľa
zosamotnéhotvrdeniažalobcu,žesibolžalobcaplnevedomýtoho,žespornýpozemokvlastniloviacero
osôb a žalobca uzavrel kúpnu zmluvu len s jediným spoluvlastníkom, ktorý v predloženej kúpnej zmluve
sa zaviazal previesť celý pozemok, čo bolo zjavne v rozpore s právnym stavom. Žalovaný tiež namietal
záver súdu, podľa ktorého údajný vlastník A. K. by takto mal previesť celý pozemok, ak bol len jeho

spoluvlastník, pretože platí zásada nikto nemôže previesť viac práv ako sám. Ďalej dôvodil, že ak niekto
prevádzaviacpráv,akomásám,nebolomožnétentostavzhojiť,atoanivydržaním.Aužvôbecnemohol
byť ktokoľvek objektívne presvedčený o tom, že nadobudne celý pozemok, ak nadobúda pozemok od
jedného zo spoluvlastníkov. Podľa žalovaného za daných okolností, ak by sa uvedený záver súdu prijal,
nebolo vôbec nutné uzatvárať písomné zmluvy o prevode nehnuteľností a rovnako by nebol potrebný

kataster nehnuteľností, nakoľko súd aproboval nadobudnutie vlastníckeho práva originárnym spôsobom
(vydržaním) skrz právny úkon, ktorým údajný kupujúci nadobudne celý pozemok len od podielového
spoluvlastníka, a táto zmluva nie je ani premietnutá do katastra nehnuteľností. Žalovaný ďalej uviedol,
že z hľadiska objektívneho stavu platí, že žalobca nadobudol pozemok zmluvou od jedného z údajných
spoluvlastníkov pozemku a je v domnení, že ho nadobudol v celosti, nikdy nebol evidovaný ako vlastník

v katastri nehnuteľností, mal vedomosť, že jeho kúpna zmluva nikdy nebola registrovaná štátnym
notárstvom, a teda k právnej účinnosti prevodu vlastníckeho práva nikdy nedošlo, mal vedomosť o tom,
žeakovlastníkbolavedenáQ.I.arovnakomalvedomosťotom,ženapredmetnýpozemokbolauvalená
exekúcia formou zriadenia exekučného záložného práva za dlh Q. I. a napokon žalobca argumentujúc,
že Q. I., resp. jej otec, boli vedení na LV ,,omylom“ bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia, ale

žiadnym spôsobom sa kriticky nevyjadroval ku svojmu titulu nadobudnutia vlastníckeho práva, kedy
práve naopak, práve z vyššie uvedených dôvodov zrejme nedošlo ku žiadnym zmenám v evidencii
nehnuteľností.Odvolateľtieždôvodil,žeakbyprijalprávnyzávervnálezeÚSSRsp.zn.II.ÚS484/2015,
otvorilo by to priestor k absolútnym špekuláciám pri nadobúdaní pozemkov, kedy by pozemok moholzískať ktokoľvek kto zaplatil kúpnu cenu, ale nezrealizoval žiaden právny úkon k jeho nadobudnutiu a
rovnako by teda vlastnícke práva subjektov, ktorý svoje vlastnícke právo nadobudli právne aprobovaným
spôsobom bolo bezpredmetné. Napokon namietal, že prvostupňový súd sa nesprávne zameral len na

užívanie predmetnej nehnuteľnosti. Poukázal na to, že ak niekto užíva nehnuteľnosti s tým, že vie, kto je
vlastníkom tejto nehnuteľnosti, ako to bolo v prípade žalobcu, mohol uvedenú nehnuteľnosti užívať aj 50
rokovakvydržaniunedôjde,nakoľkobynebolasplnenápodmienkadobromyseľnostiprivstupedodržby.
Privstupedodržbybyzrejmenebolisplnenépodmienkypodľaust.§130ods.1Občianskehozákonníka.
Súd však žiadnym spôsobom nezdôvodnil, ako bola objektivizovaná oprávnená držba žalobcu. Na

základe uvedeného žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Vo vyjadrení k podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca tak, že podané odvolanie pokladá v
celom rozsahu za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Súd prvej
inštancie vykonaným dokazovaním správne dospel k záveru o vydržaní pozemku žalobcom, pričom sa

v napadnutom rozsudku dôkladne venoval jednotlivým zákonným požiadavkám vydržania v bode 16. a
17. rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní argumentoval
tým, že súd sa nijakým spôsobom nevysporiadal s ním predkladanými súdnymi rozhodnutiami, k tomu
uviedol, že povinnosťou súdu nebolo dávať stranám sporu odpovede na všetky nimi predkladané
rozhodnutia, ale poukázať výlučne na tie, ktoré sa rozhodol aplikovať na daný skutkový stav, k čomu

aj došlo. Podľa názoru žalobcu bolo pochopiteľné, že žalovaný nebol s výsledkom sporu spokojný,
avšak ním uvedený dôvod nebol a nemohol byť odvolacím dôvodom, pre ktorý by malo byť napadnuté
rozhodnutie zrušené. Žalobca tiež uviedol, že za obzvlášť dôležitú považuje svedeckú výpoveď JUDr.
I. R., ktorá vierohodne z pozície notára opísala tvrdenia obsiahnuté v spise notára, ktoré nasvedčovali
s odstupom času tvrdeniam, ktoré odzneli v konaní pred súdom. V uvedenom smere preto narážal

na žalovaným tvrdenú „intelektuálnu vyspelosť“ svedkyne Q. I., ktorej svedeckú výpoveď sa žalovaný
snažil spochybniť, avšak zabúda na to, že k prevodu vlastníckeho práva z Q. I. na neho došlo s
odstupom 6 rokov, od kedy Q. I. vykonala vyhlásenia pred notárkou A. I. R., kedy teda bola na tom
zdravotne(logicky)lepšie.Napadnutýrozsudokpretožalobcapokladázavecnesprávny,konajúcisúdsa
absolútne presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré svedčili o dobromyseľnosti žalobcu

(predovšetkým v bodoch 16. a 17. napadnutého rozsudku), pričom zhodne s názorom žalobcu dospel
po vykonaní a vyhodnotení všetkých dôkazov k záveru, že žalobca splnil všetky zákonné predpoklady
pre vydržanie vlastníckeho práva k dotknutému pozemku, a preto žalobe vyhovel.

4. V replike sa žalovaný vyjadril tak, že z logiky veci vyplýva, že ak žalobca nesplnil zákonné predpoklady

pre vznik účinkov prevodu vlastníckeho práva, (registrácia Štátnym notárstvom, resp. povolenie vkladu
zmluvy do katastra nehnuteľností), nemohol byť nikdy objektívne dobromyseľný o tom, že mu pozemok
patrí. Pri aplikácii citovaného nálezu Ústavného súdu SR by to znamenalo, že subjekt, ktorý tvrdí, že
pozemok vydržal, už má vedomosť, že nikdy pozemok platne nenadobudol, a teda objektívne vie, že sa
nestal vlastníkom, ale napriek tomu môže pozemok vydržať. Podľa žalovaného to znamená absolútne

popretie inštitútu vydržania, kedy už v rozpore so zákonom vydržiteľ nemusí byť objektívne presvedčený
o tom, že je vlastník pozemku, ale postačí mu zdokladovať zmluvu, ktorá nebola registrovaná štátnym
notárstvom, resp. ktorej vklad nebol povolený, vedel že vlastníkom sa nestal, ale súdu bude postačovať,
že za pozemok zaplatil a pozemok nejako užíval. Odvolateľ tiež uviedol, že to, čo konštatovala Q.
I. vo svojej výpovedi, nemá žiaden vplyv na to, či žalobca vydržal alebo nevydržal sporný pozemok,

pretože Q. I. nebola účastníčkou zmluvy, od ktorej žalobca pozemok kupoval a rovnako bolo objektívne
preukázané, že kúpna zmluva žalobcu nebola registrovaná štátnym notárstvom. Napokon odvolateľ
konštatoval, že žalobca počas celej doby, od kedy uzavrel zmluvu s pánom K., nerealizoval žiaden
úkon k tomu, aby zlegalizoval prevod vlastníckeho práva, ako prezentuje, že nadobudol. Žalobca vedel,
že nesplnil podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva, a práve preto ho nemožno považovať za

dobromyseľného. Na základe uvedeného žiadal v celom rozsahu vyhovieť odvolaniu a priznať mu nárok
na náhradu trov konania.

5. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté rozhodnutie na základe odvolania žalovaného
v rozsahu a z dôvodov daných ust. § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§

385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom v zmysle § 219 ods.
3 CSP potvrdil v zmysle ust. § 387 1, 2 CSP.6. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol

a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie
rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd.
Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).

7. Pre úplnosť odvolací súd k odvolacím dôvodom uvádza, že dôkazy hodnotí súd prvej inštancie podľa
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Hodnotením dôkazov je
činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako
a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného

hodnotenia dôkazov.

8. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolaciu argumentáciu
žalovaného, formulovanú v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej
apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. Krajský súd zároveň

poukazuje na zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania v spojitosti
s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (ustanovenie §
380 ods. 1 CSP).

9. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo

argument, vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov
prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd
poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria
jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové

a právne závery súdu prvej inštancie.

10. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa tej skutočnosti, že súd prvej inštancie sa dostatočne
nevenoval jednotlivým zákonným podmienkam vydržania. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že
súd prvej inštancie sa presvedčivo vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré svedčili dobromyseľnosti

žalobcu, a to predovšetkým v bodoch 16. a 17. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré
odvolací súd zároveň odkazuje. Krajský súd zároveň zdôrazňuje, že súd prvej inštancie správne
aplikoval na daný skutkový stav nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.11.2018 sp. zn.
II. ÚS 484/2015, podľa ktorého „pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať,
či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol.

Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia
veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto
rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté
plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie“. Okrem toho odvolací súd upriamuje
pozornosť aj na závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 01.03.2011 sp. zn. 5Cdo

30/2010, podľa ktorého „ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako
osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie
v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania
je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej

vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná a „so zreteľom na
všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä
vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej
nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak to výnimočne titul vôbec nie
je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že to titul je, stane sa nadobúdateľ

veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť
do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym“. S poukazom na vyššie uvedené aj odvolací
súd dospel k záveru, že závery súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku možno pri ústavne
konformnom výklade dobromyseľnosti držby zo strany žalobcu, pri zistenom skutkovom stave, kedyžalobca predmetný pozemok niekoľko desaťročí užíval, keď sa nejednalo o tzv. „skryté užívanie“ ale
práve naopak, predmetný pozemok bol z jeho strany užívaný viditeľne (prinajmenšom viac ako posledné
tri desaťročia, kde žalobca pestoval zemiaky), a to v prostredí dediny ako komunity navzájom sa

poznajúcich osôb, ktoré boli s reáliami užívacích vzťahov dennodenne konfrontované, keď v konaní
nebolo preukázané, že by právna predchodkyňa žalovaného nijakým spôsobom vytýkala žalobcovi
uvedený vzťah (keď právna predchodkyňa žalovaného sa stala intabulovaným vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti a predmetný zápis vlastníctva nebol spojený s realizáciou užívacích vzťahov k predmetnej
nehnuteľnosti z jej strany a o uvedené sa preukázateľne pokúšal až žalovaný), pri prihliadnutí na

prezumpciuexistencieoprávnenejdržby,vprípadepochybností(§130ods.1druhávetaOZ),považovať
za správne a zodpovedajúce výkladu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bol prezentovaný
v náleze zo dňa 14. novembra 2018 sp. zn. II. ÚS 484/2015.

11. Aj podľa odvolacieho súdu po celú dobu užívania predmetného pozemku bol žalobca presvedčený,
že ho riadne nadobudol na základe Kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 21.05.1987, pričom o tom, že

vlastnícke právo nikdy nemalo patriť Q. I., bol ubezpečený aj bývalým starostom obce, ktorý je otcom Q.
I. a zároveň bol manželom Q. N., od ktorej Q. I. odvodzuje svoje vlastnícke právo. Žalobca (z hľadiska
vnútornéhopresvedčenia)vovzťahukdobromyseľnostinadobudnutiavlastníckehoprávaboloprávnene
presvedčený o tom, že predmetný pozemok nadobudol riadne.

12. Pokiaľ odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie sa s ním predkladanými rozhodnutiami riadne
nevysporiadal, odvolací súd vyhodnotil uvedenú námietku ako nedôvodnú. Podľa odvolacieho súdu
zovšeobecňovanie a nekritické prevzatie iných súdnych rozhodnutí (citovaných žalovaným) bez
bližšieho vysvetlenia a aplikácie na daný skutkový stav nepodporený relevantnými dôkazmi, nemohlo
v súvislosti s princípom právnej istoty obstáť.

13. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

14. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám
súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovaného je len jeho
subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na

konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby
bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi

(I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne zaoberal skutkovými
okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru o dôvodnosti podanej žaloby.

15. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré

na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať
za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľa boli

neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.16. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami
odvolateľky.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého má nárok na náhradu trov odvolacieho konania
tá strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade bol žalobca v konaní úspešný voči žalovanému,
a preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške

100 %.

18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)