Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 7CoPr/8/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1118215279
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adela Unčovská
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1118215279.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Adely Unčovskej a členiek
senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Niny Dubovskej, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. XX, D., právne zastúpeného: JUDr. Iveta Rajtáková, advokátka so sídlom Štúrova 20,
Košice, IČO: 35 514 892, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím, o čiastočnom zastavení konania, na odvolanie žalobcu proti
uzneseniu bývalého Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14.03.2023, č.k. 4Cpr/1/2018-186, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením konanie zastavil v časti o zaplatenie sumy 860,56 eur
z titulu nesprávne určenej výšky funkčného platu a nesprávne určenej výšky výsluhy rokov, sumy

8.176,66 eur z titulu náhrady odvedenej dane z príjmu v riadnych výplatných termínoch, sumy 11.055,68
eur z titulu úrokov z omeškania pri nevyplatení služobného príjmu v riadnych výplatných termínoch
a vyslovil, že po právoplatnosti uznesenia sa vec v zastavenej časti postúpi Ministerstvu vnútra
Slovenskej republiky.
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 3, § 10 ods. 1 a § 161, zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ust. § 1 ods. 3, § 2, § 3, § 173 ods. 1 a 2, § 231, § 232, § 233,

§ 247 a § 247a zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) a vecne tým, že vzťah medzi žalobcom
a služobným úradom je vzťahom verejnoprávnym. Poukázal na rozhodnutia kompetenčného senátu
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 1KO/25/2018, sp. zn. 1KO/3/2019
a sp. zn. 1KO/26/2020. Ust. § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. upravuje hmotnoprávny základ

zodpovednosti služobného úradu (v danom prípade Ministerstva vnútra SR) za škodu, ktorú spôsobí
nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh. Nadriadeným, ktorý koná v
mene štátu v služobnom úrade v zmysle ust. § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. je minister (a tiež v rozsahu
ním ustanovenom aj ďalšie orgány), pričom zákon č. 73/1998 Z.z. komplexne upravuje procesný režim,
ktorým sa rozhoduje o nárokoch policajtov. Z Dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z.z., vyplýva, že táto
časť upravuje konanie vo veciach služobného pomeru. Podľa ust. § 231 zákona č. 73/1998 Z.z. sa

v tomto konaní rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach policajtov a
dokonca aj bývalých policajtov. Z uvedenej zákonnej úpravy preto nevyplýva, že by o náhrade škody
podľa ust. § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. alebo o náhradách (doplatkoch) služobného platu smel
rozhodovať súd. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie pre neodstrániteľnú prekážku nedostatku
právomoci konať konanie v tejto časti zastavil a postúpil vec v zmysle ust. § 10 ods. 1 CSP príslušnému
orgánu, ktorým je v zmysle ust. § 1 ods. 4 písm. a) zákona č. 73/1998 Z.z. Ministerstvo vnútra SR

vzhľadom na to, že žalovaný nárok vyplýva z postavenia žalobcu ako príslušníka Policajného zboru SR.3. Proti rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b), f) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej

inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca žiadal, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca neuvádzal,
že by služobný úrad zodpovedal za to, že mu nebol služobný príjem vyplácaný v riadnych výplatných
termínoch a spôsobil mu tým škodu, ani to, že by sa jeho služobný úrad dostal do omeškania s

vyplácaním služobného príjmu v riadnych výplatných termínoch a že z dôvodu omeškania s výplatou
služobného príjmu si uplatňuje úroky z omeškania. Žalobca v žalobe (bod 32) uvádzal, že z dôvodu
vydania nezákonného rozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru nebol viac ako 6 rokov a 1
mesiacvslužobnompomereakopríslušníkpolicajnéhozboru,ktorýmpostupommuvzniklaškodaztitulu
ušlého zisku. Žalobca netvrdil, že služobný úrad postupoval voči nemu nesprávne, keď mu nevyplácal
služobný príjem pravidelne mesačne v čase, keď bol právoplatne prepustený zo služobného pomeru. Zo

žiadnehoustanoveniazákonač.73/1998Z.z.služobnémuúradunevyplývapovinnosťaniprávovyplácať
osobe, ktorá nie je policajtom (pretože je právoplatne prepustená zo služobného pomeru) služobný
príjem. Žalobca v tomto konaní uplatnené nároky odvodzuje od škodovej udalosti, ktorou je vydanie
nezákonného rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. V uznesení o zastavení konania
sa súd prvej inštancie nijakým spôsobom nevyrovnal s argumentáciou žalobcu o súkromnoprávnej

povahe uplatňovaných nárokov ako náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Nároky
žalobcu podľa ust. § 196 zákona č. 73/1998 Z.z. sú nárokmi, ktoré má za čas, kedy bol jeho služobný
pomer prepustením „skončený“. Žalobca si však uplatňuje rozdiel medzi týmito nárokmi a nárokmi
vyplývajúcimi z fikcie, že služobný pomer trval a skutočným príjmom, na ktorý by mal nárok, ak by k
vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo a v súvislosti s tým aj so zvýšenou daňou z príjmu, ktorú

by opäť nebol povinný platiť, ak by mu v dôsledku vydania nezákonného rozhodnutia nebol služobný
príjem vyplatený naraz. To isté platí aj pre úroky z omeškania.
4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.
5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a §
378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo

o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si
nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať
úspech.
6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v
postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, sa po skutkovej stránke stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia
prvoinštančného súdu. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nižšie zaoberá podstatnými
tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP).
7. Podľa ust. § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne
veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.

8. Podľa ust. § 4 CSP, iné spory a veci prejednávajú a rozhodujú súdy, len ak to ustanovuje zákon.
9. Podľa ust. § 10 ods. 1 CSP, ak spor alebo vec patrí do právomoci iného orgánu Slovenskej republiky,
súd konanie bezodkladne zastaví a spor alebo vec mu postúpi. Právne účinky spojené s podaním žaloby
zostávajú zachované.
10. Podľa ust. § 173 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ak bola policajtovi pri výkone štátnej služby alebo

v priamej súvislosti s ním spôsobená škoda porušením právnej povinnosti, zodpovedá za ňu služobný
úrad.
11. Podľa ust. § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., služobný úrad zodpovedá policajtovi tiež za škodu,
ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh.
12. Podľa ust. § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), tento zákon upravuje
zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.
13. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.14. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 20.09.2018 (v zmysle žalobného petitu) domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiťmusumu860,56eurztitulunesprávneurčenejvýškyfunkčnéhoplatuanesprávneurčenejvýšky

výsluhy rokov, sumy 8.176,66 eur z titulu náhrady odvedenej dane z príjmu, sumy 11.055,68 eur z titulu
úrokov z omeškania pri nevyplatení služobného príjmu v riadnych výplatných termínoch a sumu 16.500
eur z titulu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Svoj nárok odôvodnil tým, že nezákonným personálnym
rozkazom ministra vnútra SR č. 195 zo dňa 29.05.2009, ktorým bol žalobca prepustený zo služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru mu v súlade s ust. § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vzniklo

právo na náhradu škody titulom ušlého zisku.
15. Žalobca v odvolaní namietal odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods.1 písm. b), f) a h) CSP. Vo vzťahu
k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods.1 písm. b) CSP (súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) odvolací súd uvádza, že tento odvolací
dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava“) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by
došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa,
čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré jej zákon
(CSP) priznáva. Obsah práva na spravodlivý proces (right to fair trial) je pomerne široký (medzi jeho

zložky možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo
na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej
lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých
rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v

konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia).
Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu.
O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) však pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodnízáverotom,žecelékonaniesanejavíakospravodlivé.Konkrétnepochybeniesúdupretomusí

byť hodnotené v kontexte celého konania (vplyv na ďalšie pochybenia, možnosť zvrátenia nesprávneho
postupu, následky, atď.). Zároveň nie je možné prehliadnuť, že niektoré čiastkové práva, tvoriace právo
na spravodlivý súdny proces, zákon normuje ako samostatné odvolacie dôvody (viď aj ŠTEVČEK, M.
a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, str. 1239).
16. Odvolací súd sa v zmysle uvedeného nestotožnil s tým, že by bolo porušené právo žalobcu na

spravodlivý proces. Samotná skutočnosť, že odvolateľ so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými
v odôvodnení rozhodnutia nesúhlasí a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama o sebe viesť k záveru
oporušeníprávanaspravodlivýproces,pretožedotohtoprávanepatríprávonato,abybolastranasporu
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. z jej
právnymi názormi (I. ÚS 50/04) a ani právo, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
17. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú

vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP vzhľadom na to,
že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli,
ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré
súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v

hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak
z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193
a§205CSP.Uvedenýodvolacídôvodbolžalobcomibauvádzanýodkazomnazákonnéustanoveniebez
bližšieho zdôvodnenia, pričom ho žiadnym spôsobom nepreukázal. Konanie bolo súdom prvej inštancie

zastavené z dôvodu, že o žalovanom nároku je oprávnené rozhodovať Ministerstvo vnútra SR, teda
pre prekážku nedostatku právomoci vo veci konať a súd prvej inštancie nerozhodoval o merite veci.
Žalobcom predkladané dôkazy na preukázanie dôvodnosti a výšky jeho nároku preto pre rozhodnutie
súd prvej inštancie neboli rozhodné.18. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci), ten je naplnený v prípade, keď na zistený skutkový
stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu),

aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. Ani s týmto žalobcom namietaným odvolacím dôvodom sa odvolací súd
nestotožnil a správnosť právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie zdôvodňuje odvolací súd v
nasledujúcich bodoch odôvodnenia rozhodnutia.

19. V zmysle konštantnej judikatúry NS SR, na ktorú poukázal aj súd prvej inštancie vo svojom
rozhodnutí, je nepochybné, že vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby (policajta) nemožno považovať
pre ich povahu za veci súkromnoprávne (predovšetkým pracovnoprávne). Služobný pomer je a bol
vždy charakterizovaný ako inštitút verejného práva (uznesenie NS SR zo dňa 25.11.2020 sp. zn.
1KO/26/2020). Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie
sa nevyrovnal s argumentáciou, že uplatňované nároky na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím sú súkromnoprávnej povahy. Súd prvej inštancie dôkladne aj s použitím judikatúry citovanej
v ods. 17. až 20. odôvodnenia napadnutého uznesenie zdôvodnil, prečo posúdil vzťah medzi žalobcom
a jeho zamestnávateľom ako verejnoprávny. Ak súd odôvodní prečo uvedené právne vzťahy považuje
za verejnoprávne je nadbytočné a formalistické žiadať, aby sa súd vyjadril prečo nepovažuje uvedený
právny vzťah za súkromnoprávny, v prípade ak jeden záver (o verejnoprávnej povahe vzťahu) vylučuje

druhý a súdu prvej inštancie by pre zdôvodnenie, prečo daný vzťah nie je súkromnoprávnej zostávalo
len zopakovať už uvedené závery o verejnoprávnej povahe vzťahu.
20. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ ide o otázku či vzťahy vyplývajúce zo žalobcom uplatňovaných
nárokov sú súkromnoprávnej alebo verejnoprávnej povahy sa stotožňuje s odôvodnením súdu prvej
inštancie v tejto časti a považuje za potrebné uviesť, že vyššie citované ustanovenia určujú právomoc

súdov v občianskom súdnom konaní, t.j. právomoc civilných súdov a tiež procesné následky s tým
spojené,aksporalebovecnepatrídoprávomocisúdu(prípadnepatrídoprávomociinéhoorgánu).Podľa
ust. § 3 CSP sa právomoc občianskoprávnych súdov určuje vymedzením právnych vzťahov, o ktorých
konajú a rozhodujú súdy. Ide o spory a iné veci, ktoré majú povahu súkromnoprávnych sporov, medzi
ktoré patria najmä občianskoprávne, pracovné, rodinné, obchodné spory. Pri skúmaní takto určenej

právomoci rozhoduje obsah právneho vzťahu, t.j. práva a povinnosti, a nie iba jeho úprava konkrétnym
právnym odvetvím hmotného práva. Pre vyriešenie otázky, či daná vec patrí do právomoci súdu, je
preto nutné predovšetkým zistiť, z akého právneho vzťahu žalobca vyvodzuje ním uplatnený nárok,
pričom tento je vo všeobecnosti charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými odôvodňuje
svoj nárok, a žalobným petitom. Posúdenie zistených skutkových okolností pod určitú právnu normu

je úlohou súdu (iura novit curia). Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových
zistení, ktoré umožňujú uplatnený nárok po právnej stránke podriadiť pod hmotnoprávnu normu, je jeho
povinnosťou podľa príslušných ustanovení vec posúdiť a o nároku rozhodnúť; nie je pritom významné to,
či je alebo nie je v žalobe uvedený právny dôvod požadovaného plnenia. Žalobca nie je povinný v žalobe
uplatnený nárok kvalifikovať po právnej stránke (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/81/2007).

Pritom platí, že ak súd zistí nedostatok svojej právomoci (a ak nejde o prípad právomoci cudzozemského
orgánu) musí tu byť iný štátny orgán, ktorému je povinný súd vec postúpiť. Pokiaľ žiaden taký orgán súd
nezistí, vec patrí do právomoci súdov (pozri R 82/2002).
21. Konanie vo veciach služobného pomeru policajta upravujú ust. § 231 až § 248 zákona č.73/1998
Z.z. Konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru uskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a

nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon (§ 232 zákona č. 73/1998 Z.z.). Na konanie
podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia
(§247azákonač.73/1998Z.z.).Služobnýpomerpolicajtovjeinštitútomverejnéhopráva.Tentoslužobný
pomer nevzniká zmluvou (ale rozhodnutím o prijatí do služobného pomeru) a po celú dobu trvania sa
výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je typický pomer súkromnoprávny, kde účastníci majú

rovnaké postavenie. To sa prejavuje aj v právnej úprave služobného pomeru (medziiným v úprave
rozhodovania o nárokoch vyplývajúcich z tohto pomeru). Služobné pomery policajtov sú založené na
výraznom zastúpení prvku podriadenosti a nadriadenosti ich subjektov. Právna úprava služobného
pomeru policajtov odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci.
22. Pri skúmaní, či orgán verejnej moci v tom-ktorom prípade vykonáva verejnú moc, je významné tiež

to, či tzv. vrchnostensky koná vo verejnej sfére a s verejnými dôsledkami (teda „navonok“), vo vzťahu k
(„iným“)subjektom,ktorésanachádzajúmimosamotnýorgánverejnejmoci,resp.mimosústavutvoriacu
tento orgán, napríklad úradný postup všeobecného súdu voči procesným stranám (účastníkom konania)
alebo postup policajta voči tomu, koho cestovné doklady kontroluje, resp. postup stavebného úradu vočistavebníkovi. Naopak, o výkon verejnej moci nejde, ak určitý subjekt (aj keď vykazujúci znaky orgánu
verejnej moci) v konkrétnom prípade neplní svoje úlohy ako orgán verejnej moci. O výkon verejnej moci
nejde a štát podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá za činnosť takého orgánu (i keď

inak majúceho znaky orgánu verejnej moci), ktorý nevystupuje v tzv. vrchnostenskom postavení, ale
do právnych vzťahov vstupuje ako rovný s ostatnými účastníkmi, teda ako subjekt občianskoprávnych
vzťahov (o taký prípad ide napríklad vtedy, keď orgán verejnej moci uzatvára s fyzickou alebo právnickou
osobou kúpnu zmluvu). O výkon verejnej moci a o úradný postup orgánu verejnej moci v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. nejde tiež vtedy, keď určitý orgán (i keď vykazujúci inak znaky orgánu verejnej

moci) ako zamestnávateľ posudzuje opodstatnenosť niektorého nároku uplatneného voči nemu jeho
zamestnancom v ich vzájomnom právnom vzťahu (rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/78/2018).
23. Policajný zbor je typickým orgánom verejnej moci, je ozbrojený bezpečnostný zbor, ktorý plní úlohy
vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti vrátane jej organizovaných foriem
a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre Policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov
Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore (ďalej len „zákon č.

171/1993 Z.z.“)). Keď Policajný zbor vykonáva pôsobnosť, ktorú mu zveril zákon, napríklad pri ochrane
života, zdravia, osobnej slobody a bezpečnosti osôb, ochrane majetku, odhaľovaní trestných činov,
zisťovaní páchateľov, odhaľovaní daňových únikov, nezákonných finančných operácií (porovnaj § 2
ods. 1 zákona č. 171/1993 Z.z.), vykonáva verejnú moc v postavení orgánu verejnej moci. Pokiaľ ale
v rámci štruktúr Policajného zboru niektorý nadriadený uplatňuje právomoc voči podriadenému, nejde

o výkon verejnej moci v zmysle ustanovení zákona č. 514/2013 Z.z. Skutočnosť, že v ich vzájomnom
vzťahu je zastúpený prvok nadriadenosti a podriadenosti (ktorý by sa na prvý pohľad mohol javiť ako
tzv. vrchnostenský) na tom nič nemení. Nadriadený policajta v takomto prípade nevystupuje ako orgán
verejnej moci (neplní niektorú z úloh policajného zboru uvedených v ust. § 2 ods. 1 zákona č.171/1993
Z.z.), ale uplatňuje voči nemu pôsobnosť služobne nadriadeného, ktorá mu vyplýva zo zákona č.

73/1998 Z.z. Ak by aj (prípadne) bol postup nadriadeného policajta nesprávny, prípadne pokiaľ ním
policajtovi vznikla škoda, nešlo by o nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci resp. nezákonné
rozhodnutie v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Nešlo by ani o škodu v zmysle tohto zákona, ale o
osobitný druh zodpovednosti služobného úradu za škodu podľa ust. § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998
Z.z., v zmysle ktorého totiž služobný úrad (a nie štát podľa zákona č. 514/2003 Z.z.) zodpovedá za

škodu (porovnaj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/78/2018 z 28.03.2019 a aj rozhodnutie Krajského súdu
Košice sp. zn. 11Co/116/2020 zo dňa 22.09.2021 a Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Co/188/2017 zo
dňa 26.03.2019).
24. Žalobca v odvolaní namietal, že v žalobe netvrdil, že služobný úrad je zodpovedným za ním žalovaný
ušlý zisk ani to, že by služobný úrad voči nemu postupoval nesprávne a z ustanovení zákona č. 73/1998

Z.z. služobnému úradu nevyplýva povinnosť a ani právo vyplácať osobe, ktorá nie je policajtom služobný
príjem. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou odvolateľa nestotožnil, nakoľko žalobcovi nepatrí
výber orgánu verejnej správy, ktorá je zodpovedný za ním uplatňovaný nárok. Ako správne uviedol súd
prvej inštancie, v zmysle ust. § 173 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ak bola policajtovi pri výkone štátnej
službyalebovpriamejsúvislostisňouspôsobenáškodaporušenímprávnejpovinnosti,zodpovedázaňu

služobný úrad. Všetky v konaní uplatňované nároky žalobca odvodzuje od nezákonného (rozhodnutia)
personálnehorozkazuministravnútraSlovenskejrepublikyč.195zodňa29.05.2009,ktorýmbolžalobca
prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Je preto nepochybné, že žalobca
tvrdí, že mu bola škoda spôsobená v súvislosti s výkonom štátnej služby. Je potrebné zdôrazniť, že
vzhľadom na to, že uvedený personálny rozkaz bol rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

1S/185/2013-106 zo dňa 19.6.2014 zrušený a žalobca bol dňom 04.07.2015 opätovne zaradený do
štátnej služby, bol v čase vzniku ním tvrdenej škody v štátnej službe ako príslušník Policajného zboru.
Odvolací súd sa preto stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že za škodu, ktorá bola spôsobená
žalobcovi v dôsledku nezákonného personálneho rozkazu nadriadeného zodpovedá v zmysle ust. § 173
zákona 73/1887 Z.z. služobný úrad, pričom sa jedná sa o špeciálnu právnu úpravu, týkajúcu sa nárokov

policajtov za škodu. Na uvedenom právnom závere nič nemení ani skutočnosť, že žalobca v žalobe
formuloval svoj nárok ako ušlý zisk, ktorý vznikol rozdielom medzi tým, čo mu bolo vyplatené a tým, čo
by mu bolo vyplatené za predpokladu, že by nezákonné rozhodnutie nebolo vydané. Či už žalobca svoj
nárok formuluje ako uvedený rozdiel alebo doplatenie ním žalovanej sumy, oba nároky je nevyhnutné
posúdiť a prejednať podľa ust. § 173 zákona č. 73/1998 Z.z., pretože ako bolo už uvedené vyššie, jedná

saošpeciálnuprávnuúpravuatýkajúcusanárokovnanáhraduškodyvzniknutýchvsúvislostisoštátnou
službou a aplikácia zákona č. 514/2003 Z.z. je v oboch prípadoch vylúčená.
25. Odvolací súd je toho názoru, že v prípade ak by pripustil možnosť vymáhať príslušníkom Policajného
zboru škody vzniknuté v súvislosti so štátnou službou alebo vyplývajúce z ich štátnej služby aj v zmyslezákona č. 514/2003 Z.z. aj podľa zákona č. 73/1998 Z.z., bola by im poskytnutá možnosť uplatňovať
náhradu škody dvakrát, pričom uvedený postup nemožno považovať za správny ani spravodlivý.
Skutočnosť, že o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru sa vždy rozhoduje v rámci štruktúr

príslušného orgánu verejnej moci nemá mať za následok (neprimeranú) výhodu, akou by bola možnosť
uplatňovania jednej škody dvakrát, t.j. podľa zákona č. 514/2003 Z.z. aj podľa zákona č. 73/1998 Z.z.
lez z dôvodu, že jeho zamestnávateľ je nositeľom verejnej moci (orgánom verejnej moci).
26. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade sa nejedná k denegatio
iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti). Žalobcovi nie je upretá možnosť po tom, čo o jeho nároku bude

rozhodnuté príslušným orgánom, ktorým je Ministerstvo vnútra SR, uplatňovať svoje námietky a nároky
v zmysle zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku.
27. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak

nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil.
Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09
a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné
reagovať špecifickou odpoveďou.

28. Na základe vyššie uvedeného, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods.
1 CSP ako vecne správne potvrdil.
29. O nároku na náhradu trov konania v časti, v ktorej bolo konanie zastavené rozhodne súd prvej
inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 1 CSP v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov

3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).