Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, November 14, 2024

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 71Csp/33/2024
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3124207419

Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Stachovič

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2024:3124207419.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

71Csp/33/2024

Okresný súd v Trenčíne, pred samosudcom JUDr. Andrejom Stachovičom, v právnej veci žalobkyne:
A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/XX, XXX XX E. A. E. F., právne zastúpený Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, proti žalovanému:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený
JUDr. Katarínou Hegedüšovou, advokátkou, Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie 818,21

Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

2

71Csp/33/2024

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 818,21 Eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku,
spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 818,21 Eur od 08.06.2024 do zaplatenia.

Žalobkyni sa priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100,00 %.

o d ô v o d n e n i e :

10

71Csp/33/2024

1. Žalobkyňa sa podaním došlým súdu dňa 11.06.2024 domáhala, aby súd uložil povinnosť zaplatiť
žalovanému sumu vo výške 818,21 Eur, spolu s 9,50 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 818,21
Eur od 08.06.2024 do zaplatenia. Návrh odôvodnila tým, že: „Dňa 10.06.2008 došlo medzi právnym
predchodcom žalobcu – nebohou G. H., narodenou dňa XX.XX.XXXX, zomrelou dňa XX.XX.XXXX,
naposledy bytom I. X, XXX XX E. A. E. F. a žalovaným k uzavretiu Zmluvy o úvere č. XXXXXXX(ďalej aj „úverová zmluva“), na základe ktorej mali byť právnemu predchodcovi žalobcu zo strany
žalovaného poskytnuté finančné prostriedky vo výške 398,33 Eur (12.000,- Sk). Právny predchodca
žalobcu sa predmetnou úverovou zmluvou zaviazal žalovanému poskytnuté finančné prostriedky vrátiť v

pravidelných12-tichmesačnýchsplátkachpo65,06Eur(1.960,-Sk),atospolusodplatouzaposkytnutie
úveru vo výške 382,39 Eur (11.520,- Sk). Na základe predmetnej úverovej zmluvy sa tak právny
predchodca žalobcu zaviazal celkovo zaplatiť žalovanému sumu 780,72 Eur (23.520,- Sk). Zo strany
spotrebiteľa bolo na účet žalovaného na základe predmetnej zmluvy poukázané plnenie minimálne vo
výške 1.663,98 Eur. Minimálne v rozsahu sumy 1.265,65 Eur tak došlo na základe predmetnej zmluvy

zo strany žalobcu k plneniu nad rámec istiny poskytnutého úveru. Žalobca poukazuje, že na základe
predmetnej úverovej zmluvy žalovaný nemá nárok na žiadne plnenie nad rámec istiny poskytnutého
úveru, a to z nasledujúcich dôvodov. Dňa 10.06.2008 došlo medzi žalovaným a právnym predchodcom
žalobcu k uzavretiu zmluvy č. XXXXXXX, v zmysle ktorej mala hodnota RPMN dosahovať mieru 300,28
% a výška ročnej úrokovej sadzby mala dosahovať mieru 95,98 % ročne (viď výpočet hodnoty RPMN
v prílohe tohto podania). V zmysle prehľadu priemerných odplát za poskytnutie obdobných úverov

vyplýva, že priemerná výška odplaty za poskytnutie obdobného úverového produktu v čase uzavretia
tejto úverovej zmluvy dosahovala mieru 14,36 % ročne. Podľa zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka: § 39 Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Z uvedeného tak vyplýva, dohodu o výške odplaty
(RPMN v miere 300,28 % ročne, resp. dohodu o ročnej úrokovej sadzbe v miere 95,98 % ročne) je

potrebné považovať za dohodu výrazne odporujúcu zákonu, ako aj dobrým mravom, nakoľko táto v
podstatnej miere prekračuje priemernú výšku odplaty na finančnom trhu za obdobné úverové produkty
v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy. Na základe uvedeného je tak dohoda o výške odplaty
za poskytnutie úveru v súlade s ustanovením § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
neplatná, v dôsledku čoho potom žalovaný nemal nárok na akékoľvek plnenie v rozsahu odplaty za

poskytnutie úveru. Vo vzťahu k samotnej neplatnosti dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru pritom
žalobca upriamuje pozornosť na nasledovné. Keďže dohodu o výške odplaty za poskytnutie úveru nie
je možné v prejednávanom prípade odčleniť od ostatného obsahu samotnej úverovej zmluvy, potom v
zmysle ustanovenia § 41 poslednej vety Občianskeho zákonníka sa tento dôvod neplatnosti vzťahuje
na celý právny úkon – zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Na základe vyššie uvedených skutočností je tak

potrebnédospieťkzáveru,žedohodaovýškeodplatyzaposkytnutiepredmetnéhoúverujeprejejrozpor
s dobrými mravmi ako aj so zákonom neplatná, čo zakladá aj neplatnosť samotnej úverovej zmluvy.
Zároveň tiež poukazujeme i na tú skutočnosť, že predmetnú úverovú zmluvu je potrebné považovať
za neplatnú tiež s poukazom na to, že žalovaný uzatváral samotnú úverovú zmluvu prostredníctvom
svojho mandatára – p. J. K., ktorý túto zmluvu mal aj vlastnoručne podpísať, pričom táto osoba

nebola v čase uzavretia zmluvy štatutárnym orgánom žalovaného. Ak teda predmetnú úverovú zmluvu
uzatváral za žalovaného jeho mandatár a nie jeho štatutárny orgán, konajúci mandatár mal k takejto
zmluve na preukázanie jeho oprávnenia uzatvárať takúto zmluvu pripojiť i dohodu o plnomocenstve, na
podklade ktorej je oprávnený na takéto právne úkony. Takáto dohoda však nebola súčasťou zmluvnej
dokumentácie od uzavretia zmluvy, na základe čoho predmetnú úverovú zmluvu nie je možné považovať

za platne uzavretú, resp. za podpísanú oprávnenou – konajúcou osobou. Zákon o spotrebiteľských
úveroch platný a účinný v čase uzavretia predmetnej úverovej zmluvy vo svojom ustanovení § 4
ods. 2) vymedzuje viacero náležitostí, ktoré sú obligatórnymi - podstatnými náležitosťami zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Predmetná úverová zmluva však neobsahuje viacero náležitostí vyžadovaných
citovaným ustanovení, pričom dôrazne poukazujeme na skutočnosť, že predmetná zmluva neobsahuje

údaj adresy, na ktorej spotrebiteľ môže uplatniť svoju reklamáciu alebo sťažnosť, o konečnej splatnosti
spotrebiteľského úveru, o ročnej úrokovej sadzbe, o hodnote RPMN, či o priemernej hodnote RPMN,
čo zákon o spotrebiteľských úveroch vo svojom ustanovení § 4 ods. 3) sankcionuje bezúročnosťou a
bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. Zo strany spotrebiteľa však bolo na účet žalovaného v zmysle
predložených dokladov poukázané plnenie minimálne v sume 1.663,98 Eur (viď výpis z klientskej

zóny žalovaného), ktoré je potrebné zarátať výlučne na úhradu istiny poskytnutého úveru. Na základe
uvedeného je teda zrejmé, že záväzok spotrebiteľa vrátiť žalovanému poskytnuté finančné prostriedky
zanikol splnením, a to s poukazom na to, že žalovaný prijal od spotrebiteľa minimálne o 1.265,65 Eur
viac, než na čo bol povinný. Z uvedených skutočností teda nesporne vyplýva, že minimálne v rozsahu
sumy 1.265,65 Eur došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, o ktoré sa obohatil na

úkor žalobcu. Na základe predmetnej úverovej zmluvy si však žalobca uplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia len vo výške 818,21 Eur, čo predstavuje výšku plnenia poukázaného zo
strany žalobcu na účet žalovaného dňa 04.04.2024. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný do dnešného
dňa ani napriek výzve žalobcu dlžnú sumu nevrátil, uplatňuje si žalobca okrem zaplatenia dlžnej sumy ajzákonný úrok z omeškania o 5 percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba Európskej
centrálnej baky platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Základná úroková sadzba
Európskej centrálnej banky dňa 08.06.2024 (nasledujúci deň po konci lehoty na dobrovoľné vrátenie)

bola 4,50 %.“

2. Tunajší súd dňa 19.06.2024 vydal platobný rozkaz a doručil ho stranám sporu. Žalovaný voči
platobnému rozkazu podal odpor s odôvodnením, že: „Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že dňa
10.04.2007 uzavrel s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na základe ktorej

bol klientke G. H. (ďalej v texte len ako ,,Klientka“ v príslušnom gramatickom tvare) poskytnutý úver
vo výške 398,33 Eur (ďalej v texte len ako ,,zmluva o úvere“ v príslušnom gramatickom tvare).
Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení
neskorších predpisov (ďalej v texte len ako „Obchodný zákonník“ v príslušnom gramatickom tvare). V
zmysle ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho obchodu.
Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi

Klientkou a žalovaným, s prihliadnutím na charakter Zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. Žalovaný
má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy Zmluvy, keďže jej
uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sama svojim konaním
klientka vyvolala a iniciovala. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich
zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom spore.

V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy
sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je
možné aplikovať. Obchodný zákonník uvádza, že explicitne uvedené zmluvy sa spravujú bez ohľadu
na povahu účastníkov jeho ustanoveniami, od ktorého sa nie je možné odchýliť, keďže ide o kogentné

ustanovenie: ,,Touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy:
d) zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej
činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke dopravného prostriedku (§ 638),
zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu (§ 682), zmluvy o inkase (§ 692),
zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708) a zmluvy o vkladovom účte

(§ 716).“ Žalovaný je i naďalej toho názoru, že klientka nie je spotrebiteľ a z toho dôvodu je vylúčená
aplikácia ustanovení zákona, týkajúca sa neprijateľnosti zmluvných podmienok. Klientka v Zmluve o
úvere vyhlásila, že sa oboznámila a súhlasí s obsahom zmluvy (vrátane Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere) a že nemá k nej žiadne výhrady
a zaväzuje sa ju dodržiavať. Nakoľko podľa názoru žalovaného klientka neuzatvorila zmluvu o úvere

v postavení spotrebiteľa, nemožno zmluvu o úvere považovať za bezúročnú a bez poplatkov a tým
aplikovať ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv. Klientka v prípade, že
po podpise Zmluvy nadobudla pocit, že podpísala nevýhodnú zmluvu alebo že odplata, úrok či ročná
percentuálna miera nákladov je vysoká, mala právo odstúpiť od Zmluvy bez uvedenia dôvodu do 14
kalendárnych dní odo dňa uzavretia Zmluvy. Uvedené právo klientka nevyužila, z čoho jednoznačne

vyplýva, že súhlasila s obsahom Zmluvy a so všetkými podmienkami poskytnutia úveru. Klientka svoj
nárok nehradila v zmysle uzatvorenej Zmluvy. K tvrdeniam týkajúcich sa absencie zákonnej náležitosti
zmluvy a to adresy veriteľa na podanie reklamácie poukazujeme na adresu sídla, ktorú žalovaný uvádza
v hlavičke predmetnej zmluvy. Na tomto mieste zároveň poukazujeme na Rozsudok Okresného súdu
Malacky zo dňa 23.01.2018, sp. zn. 27Csp/136/2017, v ktorom sa Okresný súd Malacky zaoberal

námietkou žalobcu ohľadne absencie uvedenia adresy veriteľa, na ktorej je možné uplatniť reklamáciu
alebo sťažnosť. Po preskúmaní predmetnej úverovej zmluvy mal Okresný súd Malacky za preukázané,
že v jej záhlaví je jednoznačne veriteľ identifikovaný obchodným menom, sídlom a IČO-m. Okresný
súd Malacky mal teda za to, že táto náležitosť úverovej zmluvy je v zmysle zákona riadne splnená.
Ak by spotrebiteľ chcel uplatniť sťažnosť alebo reklamáciu, mohol nahliadnuť do úverovej zmluvy a

obrátiť sa na veriteľa na jeho adrese sídla. Nemožno teda považovať uvedené v rozpore so zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Žalovaný je toho názoru, že zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem
bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje zákon. Klientka a žalobca plnili na základe platne uzavretej
zmluvy o úvere, ktorá nebola nikdy právoplatne vyhlásená za neplatnú, rovnako tak právny dôvod na
plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol (nedošlo k odstúpeniu od zmluvy, zrušeniu zmluvy a

pod.) a majetkový prospech získal žalovaný z poctivých zdrojov. Skutočnosť, že Žalobca spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s.r.o. zaplatil vyššie uvedené peňažné prostriedky a spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o.
toto plnenie prijala nie je možné za žiadnych okolností kvalifikovať ako bezdôvodné obohatenie v zmysle
ust. § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný razantne odmieta, že by z jeho strany došlok bezdôvodnému obohateniu. V zmysle vyššie uvedeného má Žalovaný za to, že žaloba o vydanie
bezdôvodného obohatenia je nedôvodná.“

3. Žalobkyňa v podaní došlým súdu dňa 30.07.2024 uviedla, že: „K podanému odporu žalovaného si
žalobca dovoľuje uviesť, že s argumentáciou žalovaného v podanom odpore nesúhlasí, nakoľko túto
je potrebné považovať za zavádzajúcu a nezohľadňujúcu aktuálnu a účinnú právnu úpravu, ako ani
príslušnú ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky. Žalovaný vo svojom
vyjadrení tvrdí, že predmetnú zmluvu o úvere uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a

žalovaným nemožno považovať za zmluvu spotrebiteľskú a to z dôvodu, že predmetná zmluva o
úvere bola uzavretá v zmysle ustanovenia § 497 a nasledujúce zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka. Žalovaný uvádza, že v prejednávanom prípade sa tak nejedná o zmluvu medzi spotrebiteľom
a dodávateľom. S predmetným tvrdením žalobca nemôže súhlasiť a trvá na tom že tento vzťah je
vzťahom spotrebiteľským, a teda na danú zmluvu sa vzťahujú ustanovenia zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. V tejto súvislosti poukazuje žalobca na nasledovné. Podľa názoru žalobcu

je právny názor žalovaného absolútne nesprávny, a to z toho dôvodu, že už zo samotnej podstaty
spotrebiteľského práva vyplýva, že právne predpisy určené na ochranu spotrebiteľa je nevyhnutné
aplikovať vždy vtedy, ak ide o zmluvný vzťah uzavretý medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ak to
samotný predpis nevylučuje. Na predmetné vzťahy založené zmluvami o úvere je teda nevyhnutné
uplatniť práve ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. Podľa názoru

žalobcu však v prejednávanom prípade nedošlo k uzavretiu zmluvy o úvere, ale došlo k uzavretiu
zmluvy o pôžičke podľa príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. V
prípade predmetného vzťahu ide o zrejmú reálnu zmluvu, nakoľko pri samotnom podpise došlo k
odovzdaniu peňazí (pôžičky). Aj napriek snahe žalovaného účelovo zaradiť tento vzťah pod režim
Obchodného zákonníka je nevyhnutné tento vzťah posúdiť bez ohľadu na označenie zmluvy podľa jej

obsahu a nie formy, resp. nesprávne pomenovaného úkonu (zmluvy). Tento zmluvný vzťah tak v každom
prípade treba subsumovať pod normy občianskeho práva. Žalovaný vo svojom vyjadrení argumentuje
najmä tým, že predmetná zmluva bola uzavretá podľa ustanovenia § 497 a nasledujúce zákona č.
513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Je zrejmé, že zo strany žalovaného, ide len o obchádzanie
zákona, aby sa vyhol posudzovaniu absencii obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom

úvere, a to vzhľadom na početné chyby v zmluvách, ktoré žalovaný predkladá spotrebiteľom. Je
nevyhnutné povedať, že takmer každý odsek predmetnej zmluvy je nápadne, až krajne nevyvážený,
postavený v neprospech žalobcu ako spotrebiteľa. V prejednávanom prípade tak ide jednoznačne
o spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom a dodávateľom, nakoľko právny predchodca žalobcu pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti. Z tohto dôvodu predmetná zmluva o úvere mala obsahovať údaje, ktoré zákon o
spotrebiteľských úveroch predpokladá ako obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a ich
absenciu sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úverovej zmluvy. Je nevyhnutné poukázať
na to, že je bežnou praxou žalovaného neuvádzať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy vyžadované
zákonom,ktorejúčelomjevyhnúťsaaplikáciiustanovenízákonač.40/1964Zb.Občianskehozákonníka

ako aj zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Táto skutočnosť bola judikovaná množstvom
rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky a aj napriek tomu žalovaný naďalej túto prax
využíva spolu s množstvom ďalších neprijateľných podmienok tak, aby získal čo najväčší finančný
prospech a vyhol sa prísnym požiadavkám právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa. Uvádzané
tvrdenia podporuje aj ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, z ktorej poukazujeme

na: Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 15.08.2023, vydaný v konaní vedenom pod č.
I. ÚS 232/2023, v rámci ktorého Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal v obdobnom prípade na
nasledovné: „Veritelia finančných služieb vyvinuli početné modely a techniky vymedzenia a zachytenia
účelu úveru, ktorých cieľom bolo dosiahnuť vyhlásenie spotrebiteľa o tom, že účel zmluvy a poskytovanej
služby sa spája s konaním osoby vo sfére predmetu jej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti

(napr. inštruovanie obchodných zástupcov, aby všetci dlžníci v spotrebiteľských zmluvách ako účel
vyznačovali podnikanie, povolanie, zamestnanie, inú obchodnú činnosť a pod., resp. výslovné vypísanie
účelu úveru alebo vyhlásenie o tom, že účelom poskytnutia úveru je výplata jeho podnikateľských
záväzkov, výplata miezd zamestnancov a pod.). Všetky uvedené praktiky predstavujú nekalé konanie
ingerujúce do autonómie osoby spotrebiteľa s negatívnym následkom smerujúcim k zbaveniu jeho

spotrebiteľskej ochrany. Žiadna z uvedených praktík však v konečnom dôsledku neprivodzuje relevanciu
tohto nekalého konania, ktorá by akýmkoľvek spôsobom mohla ovplyvniť skutočný spotrebiteľský štatút
osoby. Na tento účel je totiž potrebné vychádzať z tzv. skutočného účelu zmluvy, ktorým nie je, resp.
nemusí byť účel formálne v zmluve deklarovaný. Skutočný účel zmluvy musí byť medzi stranami aosobitne pred decíznym orgánom preukázaný hodnoverne do tej miery, že nemôžu byť pochybnosti
o tom, či osoba poskytnutý úver skutočne použila na záväzky v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti, alebo či prostriedky použila na osobné účely. Iba v prípade jasného

preukázania existencie skutočného účelu zmluvy, a teda i záväzku možno jednoznačne ustáliť, či
ide alebo nejde o spotrebiteľský vzťah.“ Spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy nie je možné
vzhľadom na uvedené a na početnú rozhodovaciu prax všeobecných súdov v skutkovo a právne
totožných veciach považovať za sporné. Dovoľujeme si poukázať na to, že nami uvedený právny názor
vychádza a je podporený okrem mnohých iných súdnych rozhodnutí, taktiež Uznesením Ústavného

súdu Slovenskej republiky zo dňa 02.06.2013, vydaným pod sp. zn.: II. ÚS 329/2013-15, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky o. i. uviedol: „Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že na daný prípad
mali byť použité ustanovenia Obchodného zákonníka, podľa ktorého bola dotknutá úverová zmluva
uzavretá, ústavný súd rovnako ako krajský súd nepopiera, že v danom prípade úverovej zmluvy ide o
absolútny obchodnoprávny záväzok, avšak vzhľadom na špecifickosť právneho úkonu, ktorým sa tento
záväzok zakladá a ktorý má znaky „spotrebiteľskej“ zmluvy (t. j. zmluvy typového charakteru, ktorá sa

má uzavrieť vo viacerých neurčitých prípadoch, pri uzatváraní ktorej je obvyklé, že spotrebiteľ nemôže
obsah zmluvy podstatným spôsobom ovplyvniť, pozn.), bolo potrebné tento záväzkovo-právny vzťah
posudzovaťajpodľašpeciálnejprávnejúpravy(lexspeciális)spotrebiteľskéhopráva,ktorájeobsiahnutá
v zákone o ochrane spotrebiteľa a tiež aj v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. To, že úverovú
zmluvu možno považovať za zmluvu spotrebiteľskú, možno usúdiť aj zo samotného obsahu smernice

rady, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje ako „spotrebiteľa“,
a tiež o prepojení smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o spotrebiteľských úveroch a
smernice 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách možno
usúdiť aj z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie C-76/2010 zo 16. novembra 2010 o návrhu
krajského súdu na začatie prejudiciálneho konania vo veci obchodnej spoločnosti P., s. r. o., proti L.

D.“ Nutnosť aplikácie ustanovení týkajúcich sa ochrany práv spotrebiteľa na každý zmluvný vzťah,
ktorý uzatvára spotrebiteľ s dodávateľom, a to aj v tom prípade, ak by malo ísť o zmluvu uzatvorenú
podľa Obchodného zákonníka vyslovil taktiež Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to v Rozsudku
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.04.2015, vydanom pod sp. zn.: 3MCdo14/2014, v
ktorom sa uvádza: „Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky

právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho
zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založenépredjehoúčinnosťou.“Ajnazákladeuvedenýchskutočnostíjetakzrejmé,ževprejednávanom
prípadeideoprávnyvzťahzaloženýzmluvouospotrebiteľskomúvere,nazákladečohojetentopotrebné
posudzovať v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako

aj v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to,
že predmetnú úverovú zmluvu je nevyhnutne potrebné posudzovať v zmysle príslušných ustanovení
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj v zmysle príslušných ustanovení zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské záväzkové vzťahy je potrebné
dospieť k záveru, že táto zmluva trpí hneď niekoľkými vadami, pre ktoré žalovaný nemal akýkoľvek

právny nárok nad rámec ním poskytnutých finančných prostriedkov (napríklad absencia obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, či neplatnosť dohody o výške odplaty za poskytnutie úveru
pre jej priamy rozpor s príslušnou právnou úpravou). Pokiaľ takéto plnenie prijal, došlo na jeho strane
k bezdôvodnému obohateniu. Žalobca osobitne vyzval žalovaného na vydanie tohto bezdôvodného
obohatenia, no na túto výzvu žalovaný nijakým spôsobom nereagoval a do dnešného dňa sumu

bezdôvodného obohatenia dobrovoľne nevydal, v dôsledku čoho sa tak žalobca domáha uspokojenia
svojich nárokov v predmetnom konaní. Pokiaľ žalovaný v podanom odpore namieta, že predmetná
úverová zmluva obsahuje adresu, na ktorej spotrebiteľ si môže uplatniť svoju reklamáciu alebo sťažnosť,
keď v hlavičke uzavretej úverovej zmluvy sa nachádza adresa sídla dodávateľa, s uvedenými tvrdeniami
nie je možné súhlasiť. Označenie dodávateľa v podobe jeho obchodného mena, identifikačného čísla

a adresy sídla je osobitnou náležitosťou takejto úverovej zmluvy podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm.
a) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a uvedenie adresy, na ktorej je spotrebiteľ
oprávnený uplatniť svoju reklamáciu alebo sťažnosť je inou, osobitnou náležitosťou takejto zmluvy v
zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 písm. d) tohto zákona. Z obsahu úverovej zmluvy nijakým spôsobom
nevyplýva, že by spotrebiteľ mohol uplatniť svoju reklamáciu alebo sťažnosť v sídle žalovaného, pričom

táto jeho neistota bola znásobená o to viac tým, že samotný žalovaný mal po celom Slovensku viacero
pobočiek a navyše predmetná úverová zmluva bola uzatváraná prostredníctvom finančného agenta.
Preto bez jednoznačného uvedenia adresy, na ktorej si spotrebiteľ môže uplatniť svoju reklamáciu
alebo sťažnosť spotrebiteľ nemôže vedieť, či si uvedené práva môže uplatniť u viazaného finančnéhoagenta,naniektorej(konkrétnejaleboľubovoľnej)pobočkežalovanéhoalebopriamovsídležalovaného.
Z uvedených dôvodov preto naďalej zotrvávame na tom, že predmetná úverová zmluva neobsahuje
náležitosť podľa ustanovenia § 4 ods. 2) písm. d) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch,

podľa ktorého musí takáto zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať adresu, na ktorej si spotrebiteľ
môže uplatniť svoju reklamáciu alebo sťažnosť. V tejto súvislosti ďalej poukazujeme na to, že jedným
z atribútov civilného sporového konania a právneho štátu je zásada právnej istoty, čo vyjadruje, že
strana konania môže očakávať, že jej spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou
praxou. V rámci rozhodovania to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze

zo dňa 05.09.2018, vydaným v konaní vedenom pod č. II. ÚS 300/2018, v rámci ktorého poukázal na
nasledovné: „V zásadnej ústavnoprávnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v
rámci neho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné
súdy rozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom. V každom prípade
všakpriodchýleníodskoršejrozhodovacejpraxesavyžadujecielenézdôvodnenieodlišnéhostanoviska
prijatého v obdobnej otázke (II. ÚS 274/2015, II. ÚS 275/2015, II. ÚS 19/2016).“ Na základe vyššie

uvedeného žalobca trvá na podanej žalobe v celom rozsahu a navrhuje, aby jej súd vyhovel a priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.“

4. Súd sa oboznámil s podaniami strán sporu spolu s prílohami, pričom zistil nasledovný skutkový stav
veci:

5. Dňa 10.06.2008 bola medzi právnou predchodkyňou žalobcu G. H. ako dlžníkom a žalovaným
ako veriteľom uzatvorená Zmluva o úvere, na základe ktorej poskytol žalovaný právnej predchodkyni
žalobkyne úver v sume 12.000,-Sk (398,33 Eur), ktorý sa táto zaviazala vrátiť žalovanému zvýšený o
príslušný poplatok vo výške 11.520,-Sk, celkovo sa tak zaviazala vrátiť sumu 23.520,-Sk (780,72 Eur) v

12 mesačných splátkach po 1.960,-Sk (65,- Eur), počnúc dňom 17.07.2008.

6. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa z titulu zmluvy celkovo uhradila minimálne
1.663,98 Eur, pričom posledná platba bola dňa 04.04.2024 vo výške 818,21 Eur.

7. Na tunajšom súde sa pod sp. zn. 9C/72/2015 viedlo konanie o určenie neexistencie záložného
práva, kde ako žalobkyňa vystupovala G. H., ako žalovaný spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. Uznesením
zo dňa 09.01.2018 súd rozhodol, že v konaní pokračuje s dedičom pôvodnej žalobkyne: A. K., nar.
XX.XX.XXXX (v predmetnom konaní žalobkyňa). V odôvodnení rozhodnutia sa uvádza, že Zmluva o
úvere zo dňa 10.06.2008, ktorú uzatvorila právna predchodkyňa žalobkyne a žalovaný, neobsahuje

niektoré podstatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g/, h/, j/, k/. Z tohto dôvodu súd poskytnutý úver
považoval za bezúročný a bez poplatkov. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 4Co/393/2016-103 o
dňa12.10.2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie

vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

9. Podľa § 456 cit. zák. predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.

Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

10. Podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy na účely tohto
zákona sa rozumie
a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme,
b) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové
náklady spojené so spotrebiteľským úverom,
c) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku

a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou
1. sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o
spotrebiteľskom úvere,2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru
alebo kúpnej ceny služieb,
3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na

úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ
nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými
poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb
bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,
4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,

5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby
veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakej
alebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru,
d) ročnou percentuálnou mierou nákladov sadzba, ktorá sa aplikuje na výpočet podľa prílohy č. 1 z
hodnoty celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom a výšky poskytnutého

spotrebiteľského úveru,
e)poplatkamiakákoľvekplatba,ktorújespotrebiteľpovinnýzaplatiťveriteľovivsúvislostisposkytovaním
úveru, okrem úrokov.

11. Podľa § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. veriteľom je fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od formy poskytovaného
spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci. Spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol
poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

12. Úver nebol poskytovaný právnej predchodkyni žalobkyne na účely podnikania, žalovaný poskytnutím

úveru realizoval výkon svojej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy Zmluva
o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná, pričom spotrebiteľ dostane jedno
vyhotovenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Podľa ods. 2 zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem

všeobecných náležitostí musí obsahovať
a) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,
miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu,
b) meno, priezvisko a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa,
c) identifikáciu osoby, ktorej vlastnícke právo k tovaru alebo službe neprechádza na spotrebiteľa v

okamihu odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k
tomuto tovaru alebo službe spotrebiteľom,
d) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
e) celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) v prípade odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu, opis tovaru alebo služby, na ktoré sa

zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo poskytnutej služby,
g) konečnú splatnosť spotrebiteľského úveru,
h) ročnú úrokovú sadzbu; v prípade variabilnej ročnej úrokovej sadzby zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí obsahovať podmienky zmeny variabilnej ročnej úrokovej sadzby, ako aj index alebo referenčnú
sadzbu, ktoré sa vzťahujú na pôvodnú variabilnú ročnú úrokovú sadzbu,

i) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským
úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú k dňu
podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zverejnenú podľa § 7a ods. 2,

l) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
m) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) prvom až piatom bode, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu
ročnej percentuálnej miery nákladov; pričom sa uvedie výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo
najpresnejší odhad,
n) oprávnenie spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov na spotrebiteľský úver pri jeho splatení pred

lehotou splatnosti podľa § 6 a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti,
o) upozornenia týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
p) práva spotrebiteľa podľa § 7,q) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
r) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
s) názov a adresu príslušného kontrolného orgánu podľa § 8 ods. 1.

14. Podľa ods. 3 pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak
bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b)
dodaný tovar, alebo poskytnutá služba. Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k) a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

15. Podľa § 53 ods. 1 cit. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu
plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo
ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

16. Podľa ods. 6 cit. zák. ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov,
nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské
úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú
situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutých peňažných

prostriedkov a lehotu splatnosti.

17. Podľa § 39 cit. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

18. Podľa § 37 ods. 1 cit. zák. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne;
inak je neplatný.

19. Na základe vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Dňa
10.06.2008 bola uzatvorená zmluva o úvere č. XXXXXXX medzi žalobkyňou ako dlžníkom a žalovaným

ako veriteľom. Na základe tejto zmluvy bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 12.000 Sk, t.j. 398,33
Eur. Predmetný úver spĺňa kvalifikačné kritériá podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy, na základe čoho je potrebné ho zo zákona považovať za spotrebiteľský úver
(pričom zákon tu výslovne uvádza aj úver, ktorý sa inak spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka,
ako jednu z foriem spotrebiteľského úveru). Teda bez ohľadu na diskusiu o tom, či je možné aplikovať

ustanovenia Občianskeho zákonníka, na takýto úver (spadajúci pod definíciu spotrebiteľského úveru)
sa nesporne vzťahujú požiadavky zákona o spotrebiteľských úveroch.

20. Predmetná zmluva o úvere, špecifikovaná vyššie, ktorú uzatvorili právna predchodkyňa žalobkyne a
žalovaný, neobsahuje niektoré podstatné náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g, h, j, k, zákon č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva neobsahovala náležitosti - konečnú splatnosť spotrebiteľského
úveru, ročnú úrokovú sadzbu, ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkové náklady spotrebiteľa
spojené so spotrebiteľským úverom, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o
spotrebiteľskom úvere a uvedenie priemernej hodnoty ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver platnú k dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Z uvedeného dôvodu je tak

potrebné konštatovať, že predmetný úver je s poukazom na § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. bez
úroku a bez poplatkov.

21. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že právna predchodkyňa zaplatila žalovanému titulom
predmetnej úverovej zmluvy spolu sumu 1.663,98 Eur, na úvere jej žalobca poskytol sumu vo výške

398,33 Eur. Z predmetnej zmluvy tak právna predchodkyňa žalobkyne zaplatila celú sumu, resp. i sumu
vyššiu, ktorá jej bola zo strany žalovaného poskytnutá. Právna predchodkyňa žalobkyne po zaplatení
vyššieuvedenejsumy398,33Eurtaknemalavočižalovanémutitulompredmetnejzmluvyoúverežiadny
dlh a po úhrade ďalších platieb na účet žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného.

22. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa na splátkach splatila istinu úveru a pred podaním
žaloby dňa 04.04.2024 žalobkyňa uhradila 818,21 Eur, pričom táto suma prevyšovala už zaplatenú istinu
z úverov. Keďže nedošlo k dobrovoľnému a včasnému plneniu zo strany žalovaného, súd ho rozsudkomzaviazal na úhradu dlžnej sumy, spolu príslušenstvom, ktoré určil v súlade s § 3 nariadenia č. 87/1995
Z.z., platného v rozhodnom čase.

23. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že pri rozhodovaní o žalobe žalobkyne súd vychádzal z rozsudku
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.k. 8Csp/6/2020-78 zo dňa 24.11.2020, v spojitosti
s rozsudkom Krajského súdu Trenčín č.k. 19CoCsp/49/2021-116 zo dňa 20.07.2020, ktoré sa zaoberali
predmetnouzmluvouvsúvislostisexistenciouresp.neexistenciouzáložnéhopráva,pričomsúdyvtomto
konaní dospeli k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a vzhľadom na chýbajúce podstatné náležitosti

zmluvy je potrebné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov.

24. O trovách konania súd rozhodol v súlade s § 255 ods. 1, v spojitosti s § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že
úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100,00 %.

Poučenie:

2

71Csp/33/2024

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie,protiktorému rozhodnutiusmeruje,vakomrozsahusanapáda,zakýchdôvodovsarozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť

a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje
inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).