Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/110/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7223204253
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Slovinská

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2024:7223204253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnySlovinskejasudkýňJUDr.

Zuzany Matyiovej a JUDr. Oľgy Mičietovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, D.
E., zast. Advokátskou kanceláriou Prof. JUDr. Ján Kľučka, CSc., s.r.o., so sídlom Ku Potoku 4, Košice,
IČO: 54 725 542, proti žalovanému: Slovenská republika, v ktorej mene koná Ministerstvo vnútra SR, so
sídlom Pribinova 2, Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice č.k. K2-12C/19/2023-130 z 19. apríla 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom aj „súd prvej inštancie“ alebo aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4 000 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.), v prevyšujúcej časti
žalobuzamietol(II.)apriznalžalobcovinároknanáhradutrovkonaniaprotižalovanémuvplnomrozsahu
(III.)

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
v sume 10 000 €, spôsobenej mu žalovaným porušením práva Európskej únie. Žalobca v podstatnom

tvrdil,žejehotýždennýpracovnýčasakopríslušníkahasičskéhozboruSlovenskejrepublikysaskladázo
16 hodinových pracovných zmien, po ktorých nasleduje 8 hodinová pohotovosť (t.j. 24 hodinové zmeny)
v takom rozsahu, že súhrn týždenného pracovného času pravidelne prekračuje 48 hodín za obdobie 7
dní. Úprava dovoleného rozsahu týždenného pracovného času zamestnancov (vrátane hasičov) tvorí
predmet úpravy práva Európskej únie, ktoré záväzne určuje dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín.Žalobcapoukázalnato,žeSmernicaEurópskehoparlamentuaRady2003/88/ESzo4.novembra
2003, o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej tiež len „smernica 2003/88/ES“) vo

svojom čl. 6 písm. b/ zaväzuje členské štáty prijať opatrenia na zabezpečenie toho, aby priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov neprekročil 48 hodín. Podľa jeho názoru, hoc žalovaný v
prílohe č. 4 zák. č. 315/2001 Z. z., o Hasičskom a záchrannom zbore, v znení neskorších zmien
a doplnkov (ďalej aj len „ZoHaZZ“ alebo „zákon o HaZz“), deklaroval, že do jeho znenia bola prebratá
smernica 2003/88/ES, v skutočnosti vo vzťahu k predmetnému čl. 6 písm. b/ tomu tak nie je a služobná
pohotovosť nariaďovaná žalobcovi nie je zahrnutá do pracovného času. V tomto smere sa ZoHaZZ, ako
právna úprava lex specialis, odlišuje od ustanovenia § 96 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v

znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“), ktorý zohľadňuje smernicu a na ňu nadväzujúcu judikatúru
Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SDEÚ“), no v zmysle § 193 ZP sa Zákonník práce na právnu kvalifikáciu
pohotovosti príslušníkov Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje. Žalobca k žalobe pripojil aj výpis
z dochádzkového systému SAP za obdobie od 05/2020-03/2022 a za obdobie od 12/2022 do 04/2023,ktorým preukazoval, že mu vznikla ujma vo forme straty možnosti odpočinku, za čo žiadal priznať
náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €. V žalobe poukázal na rozhodnutia SDEÚ vo veciach
C - 429/09 F. G., C - 437/05 H. I., C - 397/01 J., z ktorých vyplýva, že článok 6 písm. b/ smernice

bude mať priamy účinok priznávajúci právo jednotlivcom, ktoré budú môcť uplatniť pred vnútroštátnymi
súdmi. Žalovaný úpravou pracovného času, zvlášť nezahrnutím pracovnej pohotovosti do služobného
času, nezabezpečil dodržiavanie úniového práva na 48 hodinový pracovný čas; naopak, umožnil taký
spôsob rozvrhnutia pracovného času, pri ktorom v praxi dochádzalo a i naďalej dochádza k porušovaniu
tohto práva. Žalobca argumentačne odvodzoval zodpovednosť štátu za ujmu spôsobenú mu porušením

práva Európskej únie od judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej je takáto zodpovednosť
súčasťou zmlúv, na ktorých je Európska únia založená. V otázke povahy spôsobenej ujmy žalobca
v priebehu konania spresnil, že sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy, a to v dôsledku straty času
odpočinku výkonom prác nad zmieňovanou smernicou určený limit, pričom i v tejto otázke našiel žalobca
argumentačnú oporu v rozhodovacej praxi SDEÚ, predovšetkým však v jeho rozhodnutí C-429/09 z
25.11.2010 vo veci F. G. proti K. L..

3. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie skutkovo vyšiel zo zistení zodpovedajúcich tvrdeniam
žalobcu o spôsobe rozvrhovania pracovného času jeho služobným úradom v rozhodnom čase a mal
preukázané tiež, žalobca ako príslušník Hasičského a záchranného zboru odpracoval v rozhodnom
období, t.j. od 05/2020-03/2022 a za obdobie od 12/2022 do 04/2023 pracovný čas, ktorý prekračuje 48

hodín týždenne. Súd mal tiež za preukázané, že žalobca, ktorý je hasičom špecialistom (má na starosti
povodňovú službu, vodivod, špecializáciu viazač bremien, pilčík, lezec a potápač), nepochybne v tomto
období odpracoval týždenný pracovný čas presahujúci priemerný týždenný pracovný čas stanovený v
čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES, pričom služobná pohotovosť u žalobcu nebola započítaná do fondu
jeho pracovného času, a preto sa môže dovolávať práva Únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov

žalovaného ako dotknutého členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku
porušenia úniového práva.

4. Súd prvej inštancie na zistený skutkový stav aplikoval článok 7 ods. 2 druhá a tretia veta Ústavy
Slovenskej republiky, ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, § 92 ods. 1, § 97

ods. 1 písm. h/, § 103 ods. 5 a § 122 ods. 1, 2, 3 zák. č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších zmien a doplnkov, § 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“)
a čl. 1 bod 2, čl. 1 bod 3, čl. 2 bod 1, čl. 6 písm. b/ a čl. 16 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Na základe
vykonaného dokazovania súd dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, čo do jej právneho základu,
nestotožnil sa však s výškou žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujmy. Po posúdení pasívnej vecnej

legitimácie žalovaného, súd dospel k záveru, že žalovaný vo vnútroštátnej úprave náležite nepremietol
48 hodinový limit týždenného pracovného času, vyplývajúci z čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES a že
za škodu spôsobenú žalobcovi porušením tohto práva Európskej únie, zodpovedá žalovaný.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd v prvom rade vyporiadal s otázkou pôsobnosti smernice

čo sa týka príslušníkov Hasičského a záchranného zboru. Uplatnenie smernice aj na hasičov bolo
niekoľkokrát konštatované aj v niekoľkých ďalších rozhodnutiach SDEÚ, kde o.i. bolo rozhodnuté, že
článok 6 písm. b/ smernice bude mať priamy účinok, nakoľko jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa
môžu domáhať v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (napríklad rozsudok C - 429/09 F. G. z 25.11.2010,
konkrétne bod 63.). Súd poukázal aj na fakt, že v konaní pred vnútroštátnym súdom bude takto na strane

žalovaného vystupovať štát zodpovedný za dodržanie, rešpektovanie a zabezpečovanie dodržiavania
a rešpektovania práva Európskej únie.

6. Pri posúdení otázky, či na strane žalobcu došlo k porušeniu práva Európskej únie štátom, a to v
dôsledku nesprávnej implementácie smernice, súd poukázal, že v zmysle ZoHaZZ sa nepovažuje za

súčasť týždenného pracovného času služobnú pohotovosť hasičov, a v dôsledku toho dochádza k
pravidelnému prekračovaniu takto vymedzeného maximálneho týždenného pracovného času, pričom
vychádzal z analýzy ustanovení § 85 a 92 ZoHaZZ. Existujúca právna kvalifikácia služobnej pohotovosti
sa premieta aj do spôsobu jej finančného odmeňovania, ktorá nemá povahu služobného platu.

7. Súd ustálil, že smernica 2003/88 ES nebola správne transponovaná, pričom žalobca ako príslušník
Hasičského záchranného zboru Slovenskej republiky má smernicou garantované právo na maximálny
48 hodinový pracovný čas v zmysle článku 6 písm. b/ smernice. Otázka, či do pracovného, resp.
služobného času žalobcu sa zarátava aj doba jeho služobnej (pracovnej) pohotovosti bola vyriešenáv prípade hasičov SDEÚ v rozsudku C - 429/09 F. G. tým, že SDEÚ potvrdil, že pracovná pohotovosť
tvoriacasúčasťichtýždennéhopracovnéhočasuvspojenísďalším„riadnym“pracovnýmčasomnesmie
prekročiť maximálny týždenný pracovný čas.

8.Zožaloby,výpisuzdochádzkovéhosystémuatabuliekpredloženýchstranamimalsúdzapreukázané,
že žalobca v období od 05/2020-03/2022 a v období od 12/2022 do 04/2023 strávil na pracovisku 1.342
hodín pracovnej pohotovosti, ktoré sa mu nezarátali do služobného času a ani do práce nadčas. Podľa
týchto údajov žalobcu priemerný týždenný pracovný čas v žalovanom období prevyšoval 48 hodinový

týždenný pracovný čas. Vzhľadom na to, že žalobca ako hasič nepochybne odpracoval v citovanom
období priemerný týždenný pracovný čas presahujúci týždenný pracovný čas stanovený smernicou, súd
uzavrel, že sa môže dovolávať práva Európskej únie na vyvodenie zodpovednosti orgánov dotknutého
členského štátu s cieľom získať náhradu škody vzniknutej v dôsledku porušenia tohto ustanovenia proti
Slovenskej republike.

9. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že sú splnené podmienky, za splnenia ktorých majú jednotlivci
právo na náhradu v zmysle ustálenej judikatúry SDEÚ (napríklad rozsudok C - 118/08 Transportes
Urbanos y Servicios Generales SAL z 26.01.2010, t.j. že cieľom porušenej právnej normy Únie (čl. 6
písm. b/ smernice 2003/88/ES) je priznať jednotlivcom práva, porušenie je dostatočne závažné a medzi
týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť.

Doplnil, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore s judikatúrou
Súdneho dvora v danej oblasti, z ktorej vyplýva, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a
pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou
pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 2003/88, pričom žalobca v spornom období odpracoval nad
limit stanovený v zmysle čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES. Takisto konštatoval aj splnenie tretej

podmienky vzniku nároku žalobcu, a to existenciu príčinnej súvislosti medzi porušením čl. 6 písm. b/
smernice 2003/88 a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na ktorý by mal
nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto ustanovením dodržaný.

10. Na základe vyššie uvedenej argumentácie súd ustálil, že na strane žalobcu vznikla ujma v

nemajetkovej sfére tým, že v dôsledku vnútroštátnej úpravy žalobca musel reálne odpracovať viac,
ako by bol povinný, ak by bola smernica implementovaná správne. Súd poukázal tiež na to, že v tejto
súvislosti už bolo súdmi SR ustálené, že v zmysle slovenského právneho poriadku náhradu ujmy v
nemajetkovej sfére možno zabezpečiť len cez inštitút ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ a
nie cez inštitút náhrady škody, čo bude platiť aj pre prípady porušenia práva jednotlivca garantovaného

právom EÚ.

11. V danom prípade súd dospel k záveru, že podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v
zmysle § 13 ods. 2 OZ u žalobcu boli dané. Súd ako neoprávnený zásah do osobnostnej sféry žalobcu zo
strany žalovaného posúdil nesprávne prebratie smernice do ZoHaZZ, ktorá skutočnosť bola spôsobilá

privodiť následky neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, a to v dôsledku straty času
na odpočinok, na ktorý by žalobca mal nárok, ak bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný. Žalobca bol v skúmanom období, t.j. 05/2020-03/2022 a v období od 12/2022
do 04/2023 (29 mesiacov celkovo), ukrátený o čas odpočinku, ktorý by mohol tráviť regeneráciou svojich
psychických a fyzických síl, ako aj budovaniu vzťahov v rámci rodiny prípadne širších vzťahov, keď

tento čas musel tráviť výkonom pracovnej pohotovosti nad rámec stanovený smernicou, tento stav trval
dlhodobo.

12. Súd považoval za primeranú výšku nemajetkovej ujmy za posudzované obdobie v sume 4 000 €
(za 29 mesiacov, čo predstavuje 138 € na mesiac), berúc do úvahy súdmi priznanú výšku nemajetkovej

ujmy v obdobných prípadoch zásahu do práva na odpočinok, práva na rodinný život. Z tohto dôvodu
žalobu v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na
ust. § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) plným procesným úspechom žalobcu
v spore, napriek tomu, že mu priznal len časť uplatneného práva, keďže výška náhrady nemajetkovej
ujmy závisela od úvahy súdu, preto priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

Súd návrh žalovaného na dlhšiu paričnú lehotu považoval za nedôvodný vzhľadom na výšku priznanej
nemajetkovej ujmy.13. Proti rozsudku v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania (I. a III.), podal žalovaný v
zákonnej lehote odvolanie, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP.
V úvodnej časti odvolania žalovaný namietal nedostatok právomoci súdu na prejednanie a rozhodnutie

sporu zo zodpovednosti štátu za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho právneho poriadku. Zastával
názor, že všeobecnému súdu neprináleží posudzovať súlad vnútroštátneho poriadku so smernicami
Európskej únie, preto ani v prejednávanej veci súd prvej inštancie nemohol posudzovať konformitu
ZoHaZZ so smernicou 2003/88/ES a cez to ani vyvodiť záver o transpozičnej nesprávnosti tejto
vnútroštátnej normy. Žalovaný v tejto súvislosti zároveň vytkol napadnutému rozsudku nedostatočné

odôvodnenie záveru o porušení práva Európskej únie.

14. Žalovaný sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie o porušení povinnosti štátu vyplývajúce
z práva Európskej únie, nakoľko článok 6 smernice 2003/88/ES pojednáva o „priemernom“ čase, teda
nemožno hovoriť o doslovnom výklade, v zmysle ktorého každých 7 po sebe nasledujúcich dní musí
byť striktne dodržaná horná hranica 48 hodín. Smernica pojednáva o priemere za určité obdobie a v

článku 16 písm. b/ pojednáva o referenčnom období nepresahujúcom štyri mesiace. Smernica 2003/88/
ES v článku 17 ods. 3 písm. b/ bodu iii), ustanovuje odchýlku od ustanovení smernice 2003/88/
ES pre účinné a efektívne zabezpečenie chodu hasičských staníc. Uvedené ustanovenie povoľuje,
aby sa členské štáty odchýlili od ustanovenia článku 16 smernice 2003/88/ES a upravili si referenčné
obdobie v zmysle článku 19 u protipožiarnych služieb, pod ktoré žalobca, ako príslušník Hasičského

a záchranného zboru nepochybne spadá, cit. článok 19: „Možnosť odchýlky z od článku 16 písm. b/
uvedenej v článku 18 ods. 3 a v článku 18 nemôže viesť k ustanoveniu referenčného obdobia dlhšieho
ako šesť mesiacov.“, s poukazom na § 86 ods. 1 zákona o HaZz v znení neskorších predpisov, ktorý
stanovuje,že„Služobnýčaspríslušníkovmôžebyťrozvrhnutýnerovnomerne.Nerovnomernerozvrhnutý
služobný čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov.“ Žalovaný má za to, že pojem

„priemerný“ je nutné vykladať ako priemerný maximálny týždenný čas v referenčnom období šiestich
mesiacov. Súdu vyčíta, že pri posudzovaní sporu vychádzal z výpočtu od žalobcu, ktorý nereflektoval
šesť mesačné referenčné obdobie. Po správnom prepočítaní predmetného referenčného obdobia by aj
v tomto období bolo zjavné, že smernica 2003/88/ES nebola porušená. Avšak ak vychádzame výlučne
zo žalobcom predložených tabuliek, porušenie smernicou stanoveného maximálneho priemerného

týždenného času v tomto referenčnom období je len o 0,01 hodiny týždenne, teda približne o 36 sekúnd.
Takéto prekročenie je tak zanedbateľným a nezávažným prekročením, že žalovanému nie je jasné, ako
v súvislosti s ním mohla žalobcovi vzniknúť akákoľvek ujma. Žalovaný preto konštatuje, že vo vzťahu
k žalobcovi nebola smernica porušená a nebol dôvod priznať žalobcovi nemajetkovú ujmu v peniazoch
za porušenie práva Európskej únie, nakoľko nedošlo hneď k porušeniu prvej podmienky, teda porušeniu

práva Európskej únie štátom.

15. Žalovaný v odvolaní spochybnil tiež záver súdu prvej inštancie o vzniku škody žalobcovi ako
jedného z predpokladov pre vznik jeho zodpovednosti. Argumentoval v tejto súvislosti, že sám žalobca
vymedzil ujmu, ktorá mu následkom porušením úniového práva vznikla, nejasne a zdôraznil, že za

čas pracovnej pohotovosti bol žalobca odmeňovaný a že počas jej výkonu, pokiaľ mu nebol nariadený
služobný zásah, mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti; prakticky sa v tom čase od
neho žiaden pracovný výkon nežiadal. Odvolateľ v rámci ďalšieho odvolacieho argumentu poukázal
na záver formulovaný SDEÚ v rozhodnutí vo veci C-46/93 C. M. J. (bod 84), v zmysle ktorého by mal
vnútroštátny súd preveriť, či poškodená osoba prejavila primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu, alebo

obmedziť jej rozsah a či včas využila všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Žalovaný v tejto
súvislosti poukázal na to, že žalobca snahu o zabránenie vzniku škody nevyvinul; neoznámil svojmu
zamestnávateľovi, že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť a nedal najavo, že jej výkonom uňho
dochádza k vzniku morálnej ujmy. Preto podľa argumentácie žalovaného zamestnávateľ ani nemohol
prípadnému vzniku takejto ujmy zamedziť. Napokon žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom, akým sa

súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou formy a rozsahu priznaného odškodnenia nemajetkovej
ujmy. Akcentoval akcesorickú povahu peňažného odškodnenia, ktoré nastupuje len vtedy, keď je
nemajetková ujma tak závažná, že len morálne zadosťučinenie je pre jej odškodnenie nepostačujúce.
Podľa názoru žalovaného v okolnostiach prípadu nebol takýto závažný následok preukázaný. Zdôraznil
v tejto spojitosti, že o závažnosti dôsledkov prípadného porušenia práve Európskej únie rozhodne

nesvedčí už len tá skutočnosť, že žalobca sa nikdy nedomáhal, aby sa od posudzovaného zásahu
upustilo, ani aby sa odstránili jeho následky. Podľa názoru žalovaného v tomto konaní sa žalobca
nedomáha nápravy vytýkaného (údajne protiprávneho) stavu do budúcna, žalobca podanou žalobou
nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície u zamestnávateľa, ale naopak vytvoriťpriestor pre opätovné čiastkové žaloby. Ak by aj súd po vyhodnotení všetkých námietok žalovaného
predsa len dospel k záveru, že smernica bola žalovaným, resp. zamestnávateľom žalobcu uplatňovaná
nesprávne, nemožno na strane žalobcu hovoriť o vzniku akejkoľvek škody, resp. nemajetkovej ujmy

(keď žalobca nepreukázal, že by ujma bola dostatočne závažná), čo podľa žalovaného bez ďalšieho
je dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalovaný sa nestotožnil ani s výškou priznanej nemajetkovej ujmy
žalobcovi.Výškunáhradynemajetkovejujmy,ktorúsúdvosvojomrozhodnutížalobcovipriznal,žalovaný
považuje za neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. Európsky súd pre ľudské

práva zdôrazňuje, že pri určovaní výšky „náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných
činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných
a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy“ (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko).

16. Ďalšou skupinou odvolacích námietok žalovaný polemizoval so záverom súdu prvej inštancie o jeho
pasívnej vecnej legitimácii v spore. Argumentoval, že pre rozhodnutie o uplatnenom nároku malo
nezastupiteľný význam zodpovedanie otázky, či k rozvrhnutiu pracovného času žalobcu spôsobom
odporujúcim smernici 2003/88/ES došlo z dôvodu jej nesprávneho prebratia do vnútroštátneho poriadku
alebo nesprávnou aplikáciou vnútroštátnych noriem, ktorými došlo k inak správnemu prebratiu tejto

smernice. Akcentoval v tejto súvislosti, že povinnosť transpozície smernice nespočíva v doslovnom
prenesení jej ustanovení, alebo v nej použitých formulácií. Zastával preto názor, že iba z dôvodu,
že zákon o HaZZ neobsahoval ustanovenie explicitne limitujúce dĺžku pracovného času na 48 hodín,
nemožnovyvodiť,žečl.6písm.b/smernice2003/88/ESboldotohtopredpisuprebratýnesprávne.Podľa
jeho názoru nemožno v okolnostiach prípadu vylúčiť, že k vzniku protiprávneho stavu viedol nesprávny

výklad zákona o HaZZ zo strany zamestnávateľa, v ktorom prípade by ale znášal zodpovednosť za
prípadnú škodu zamestnávateľ, a nie štát.

17. Žalovaný tiež nesúhlasil s úvahami súdu prvej inštancie, na podklade ktorých dospel k záveru
o aplikovateľnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského

a záchranného zboru Slovenskej republiky. Prezentoval vlastné nazeranie na spôsob posúdenia
pôsobnosti tejto smernice, podstata ktorého podľa žalovaného spočívala na interpretácii čl. 2 ods.
2 Smernice Rady č. 89/391/EHS zo dňa 12.6.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia
bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej tiež len „smernica 89/391/EHS“), a to v tom
zmysle, že podľa nej je možné službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru subsumovať pod

osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, ktoré sú podľa tohto ustanovenia smernice 89/391/EHS z
pôsobnosti smernice 2003/88/ES, v zmysle jej čl. 1 ods. 3, vyňaté. V súvisiacej argumentácii žalovaný
poukázal na zákonom stanovené úlohy Hasičského a záchranného zboru SR na úseku civilnej ochrany,
predovšetkým však v oblasti priameho výkonu záchranárskych činností. Podľa žalovaného nie sú závery
rozhodnutia SDEÚ vo veci C-429/09 G. pre posúdenie pôsobnosti smernice 2003/88/ES na organizáciu

pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného použiteľné preto, že sťažovateľom v tejto
porovnávanej veci bol mestský hasič, ktorého pracovný režim je odlišný od výkonu prác príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky, ktorým sú naviac poskytované rôzne osobitné
výhody - od definitívy až po systém sociálneho zabezpečenia.

18. Žalovaný podaným odvolaním napadol tiež rozhodnutie o trovách konania, zastávajúc názor, že v
danom spore bol žalobcom nesprávne uplatnený nárok a v danom prípade sa jedná o nesprávne právne
posúdenieveci.Vprípade,akbyodvolacísúdvyhovelpodanémuodvolaniu,takvýrokotrovách konania
ako závislý výrok musí byť zmenený v prospech žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 388
CSP rozsudok v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol a priznal mu nárok na plnú náhradu trov

konania proti žalobcovi.

19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a priznať mu náhradu
trov odvolacieho konania. K námietke právomoci súdu uviedol, že každý vnútroštátny súd členského
štátu EÚ je v rámci svojej právomoci a voľnej úvahy povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo

najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný neaplikovať
nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom. Každý vnútroštátny
súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviťpovinnosti uprednostniť úniovú normu pred vnútroštátnou. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaného žalobca uviedol, že žalovaný ako členský štát a adresát smernice po vstupe SR do
Európskej únie je zodpovedná za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom

dosiahnutia účelu smernice. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej
správnu transpozíciu, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do
právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaný žalovaný štát (Slovenská republika). Za Slovenskú
republiku koná v konaní Ministerstvo vnútra SR ako ústredný orgán štátnej správy pre Hasičský a
záchranný zbor. Žalobca zároveň uvádza, že rozhodovacia prax všeobecných súdov vyriešila aj túto

otázku nastolenú žalovaným. Žalobca poukázal napr. na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.
11Co/90/2022 zo dňa 31.05.2023.

20. K pôsobnosti smernice žalobca poukázal na prípad J., v ktorom súd konštatoval, že čl. 2
ods. 2 smernice 89/391 nevylučuje z jej pôsobnosti služby civilnej obrany ako také, ale len určité
osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu

ustanovení tejto smernice (C-397/01, bod 53). Rovnako aj uznesenie SDEÚ vo veci C-52/04 potvrdzuje,
že na činnosť zásahových síl verejnej hasičskej služby sa nevzťahuje výnimka uvedená v čl. 2 ods.
2 smernice 89/331/EHS, ale tieto činnosti naopak patria do pôsobnosti tejto smernice, pokiaľ sú
vykonávané za obvyklých podmienok (bod 57). Nakoniec poukázal aj na vec C-518/15 N. D., v ktorej súd
rozhodol, že smernica 2003/88/ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané

zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, že sú zamerané na boj proti požiarom alebo poskytnutie
pomoci iným spôsobom, ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním zvereným
príslušnej službe (C-518/15, bod 27). Tieto závery sú potvrdené aj samotnou smernicou 2003/88/ES,
ktorá v čl. 17 ods. 3 bod iii/ výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.

21. Žalovaný sa snaží bagatelizovať porušenie smernice 2003/88/ES a to z dôvodu, že k presahom času
došlo len o pár sekúnd a to len podľa neho len počas 1 referenčného obdobia. Je bez právneho významu
o koľko k prekročeniu priemerného týždenného pracovného času došlo, podstatnou je skutočnosť, že
k takémuto prekročeniu priemerného týždenného pracovného času došlo. Taktiež je podstatné uviesť,
to, či v tomto prípade ide o závažné porušenie s ktorým je spojená ujma žalobcu nezávisí od „času

prekročenia“ ale od toho, že porušenie práva Únie je dostatočne závažné, pokiaľ je v zjavnom rozpore
s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti (najmä rozsudky Brasserie du pecheur a Factortame, bod
57; z 28. júna 2001, Larsy, C-118/00, Zb. s. I-5063, bod 44, a Köbler, bod 56). Žalobca navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi náhradu trov
odvolacieho konania.

22. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na dôvodoch podaného odvolania. Zdôraznil, že predmetom
sporu je právne posúdenie skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok Mestského súdu
Košice č. k. K2-12C/19/2023-130 zo dňa 19.04.2024 žalovaný nepovažuje za správny a teda sa s ním
nestotožňuje. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa

názoru žalovaného zo strany súdu správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržal svojho
odvolania a taktiež všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní.

23. Žalobca v odvolacej duplike zotrval na svojich doterajších podaniach a vyjadreniach.

24. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (II.) nebol odvolaním napadnutý, v tejto
časti rozsudok nadobudol právoplatnosť v zmysle ust. § 367 ods. 2 CSP a nebol predmetom odvolacieho
prieskumu.

25. Vo vzťahu k napadnutému vyhovujúcemu výroku I. rozsudku a tiež závislému výroku o trovách

konania III. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania žalovaného
podaného včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
jeprípustné(§§355až358CSP),beznariadeniapojednávania(§385ods.1acontrarioCSP),vrozsahu
vyplývajúcom z § 379 CSP, z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že podmienky konania boli v danom prípade splnené, súd

prvej inštancie vo svojom procesnom postupe nepochybil a správne vec posúdil po skutkovej i právnej
stránke. Odvolanie žalovaného preto z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať
za opodstatnené.26. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa ..... po predchádzajúcom
oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho
súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

27. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP je naplnený, ak má konanie vadu, ktorá mohla mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci.Odvolacímidôvodminiejelennesprávnečineúplnézistenie
skutkového stavu či nesprávne právne posúdenie veci. Rovnako je podstatný aj správny procesný
postup súdu v konaní, teda dodržanie všetkých procesnoprávnych predpisov. Inou vadou treba rozumieť

práve nedodržanie predpísaných postupov. V praxi môže ísť o postup súdu pri dokazovaní (svedok
nebol poučený, dôkaz listinou nebol prevedený v súlade so zákonom), poučenie subjektov, posúdenie
procesných otázok (strane nebola doručená písomnosť). Takéto vady považujeme za odvolací dôvod
vtedy, ak mohli spôsobiť nesprávne rozhodnutie vo veci, čo je otázkou posúdenia súdu v každom
konkrétnom prípade. Súd môže vyvodiť i záver, že napriek existencii vady v konaní, takýto postup
nemohol mať vplyv na správnosť rozhodnutia.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli
počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v
prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov
strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové
zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191
ods. 1,2 CSP, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom

vyplývajúcim z § 192,§ 193 a § 205 CSP, pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých
súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke.

29. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. h/ CSP je naplnený pri mylnej aplikácii právnych predpisov
súdom na zistený skutkový stav, ktorá situácia nastáva v prípade, ak bol použitý iný právny predpis, než

ktorý mal súd správne použiť alebo bol aplikovaný síce správny právny predpis, ale tento bol nesprávne
interpretovaný, prípadne bol na zistený skutkový stav nesprávne aplikovaný, keď súd vyvodil nesprávne
právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

30. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť

skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel pri posudzovaní svojej právomoci
na prejednanie a rozhodnutie tejto veci, v otázkach pasívnej vecnej legitimácie, nesúladu zákona o
HaZZ so smernicou 2003/88/ES a naplnenia podmienok pre priznanie práva na náhradu škody z dôvodu
porušenia unijného práva.

31. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a predchádzajúceho procesného postupu
súdu prvej inštancie v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok žalovaného
uvedených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené a žalovaným
namietané odvolacie dôvody v preskúmavanej veci neboli preukázané. Odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 CSP) a dôvody, na ktorých

podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 CSP) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§
387 ods. 3 veta prvá CSP). Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým
zároveň na podstatné argumenty žalovaného v podanom odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP),

odvolací súd dodáva nasledovné dôvody:

32. Pokiaľ ide o žalovaným nastolenú otázku právomoci, súd prvej inštancie dal na túto otázku
vecne správnu odpoveď v odôvodnení svojho rozsudku. Len na doplnenie jeho úvah v reakcii na
odvolaciu argumentáciu žalovaného, považuje odvolací súd za potrebné kategoricky odmietnuť názor,

že vnútroštátnemu súdu neprináleží prejudiciálne preskúmavať súlad vnútroštátneho práva s unijným
právom. Práve naopak, SDEÚ vo svojej judikatúre (napr. v rozhodnutí vo veci C-456/98 Centrosteel)
explicitne požaduje od vnútroštátnych súdov, aby správnosť preberania smerníc kontrolovali, ktorá
činnosť napokon predstavuje základný kameň, na ktorom je vystavaná jeho doktrína priamej a nepriamejaplikácie unijných smerníc vnútroštátnymi orgánmi. Výstižným je v tejto spojitosti na vnútroštátnej
úrovni tiež záver formulovaný Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 666/2016 z
11.10.2016, v zmysle ktorého „...ak ide o sféru regulácie úniovým normotvorcom, je potrebné túto

konfrontovať s regulačnými predstavami vnútroštátneho zákonodarcu a v prípade zistenia odchýlky
vyvinúť maximálnu snahu o uprednostnenie cieľa stelesneného v právne záväzných aktoch Európskej
únie“. Inak sa k tejto otázke nestavia ani právna teória, podľa ktorej „V prípade, že v konaní pred
slovenským súdom alebo správnym orgánom vyvstane otázka aplikácie smernice Únie, nevyhne sa
tento orgán komparácii ustanovení smernice s ustanoveniami slovenského predpisu, do ktorého bola

smernica transponovaná..., aby zistil, či má smernicu aplikovať nepriamym alebo priamym spôsobom.
Na tento účel by sa súdny alebo správny orgán nemal uspokojiť iba s uvedením predmetnej smernice v
prílohe slovenského transpozičného predpisu... a považovať tým smernicu za správne transponovanú,
ale mal by porovnať konkrétne znenia ustanovení slovenského transpozičného predpisu so zneniami
ustanovenítransponovanejsmernice“(zpublikácieD.K.,D.K.:PrimárneprávoEurópskejúnie,aplikácia
a výklad práva Únie s judikatúrou, 3. vydanie, 1097s, str. 181).

33. Podľa posúdenia odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne posúdil nastolenú otázku súladu
zákona o HaZZ so smernicou 2003/88/ES a dospel k správnym záverom. V odôvodnení rozsudku
smere ozrejmil, na základe akých úvah uzavrel, že čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES nebol do
transformačného zákona o HaZz prebratý správne. Odvolací súd sa v tejto súvislosti plne stotožňuje

s názorom súdu prvej inštancie, že zákon o HaZz svojou úpravou nielenže nereflektuje 48 hodinový
týždenný limit pracovného času, ale oddelením pracovnej služby od pracovnej pohotovosti a ich
usporiadaním vytvoril priestor pre jeho nerešpektovanie; dokonca možno konštatovať, zvlášť so
zreteľom na spôsob, akým žalovaný aj v tomto konaní dotknuté ustanovenia zákona o HaZz interpretuje,
že s prácou príslušníkov Hasičského a záchranného zboru SR nad tento rozsah sa v tejto úprave priamo

rátalo, spoliehajúc sa zrejme na to, že pracovná pohotovosť do smernicou 2003/88/ES regulovaného
fondu práce nespadá, a tiež aj na to, že z jej pôsobnosti je táto kategória zamestnancov vyňatá.

34. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b/ smernice 2003/88/ ES,
odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6

(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona o HaZz nevyplýva, že
Slovenská republika uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b/ smernice prevzala do
vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a

skúmaťvrámcireferenčnéhoobdobia4mesiacov,resp.zasplneniasmernicoustanovenýchpodmienok,
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona
o HaZz ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať
ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované

ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný
pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona o HaZz sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času
podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci
referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s

maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie. Porušenie článku 6
písm. b/ smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie
jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného
času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva Únie,

ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

35. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. §
365 ods. 1 písm. h/ CSP namietal (tiež) správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky pasívnej vecnej
legitimácie v spore. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným už v priebehu prvoinštančného konania

nastolenú otázku, odpovedal v jeho neprospech, a to vo svojej podstate s vysvetlením, že z pohľadu
judikatúry SDEÚ sa štát zodpovednosti za porušenie úniového práva (ktorá zodpovednosť je objektívna
a absolútna) nemôže za žiadnych okolností zbaviť, ani sa z nej vyviniť, a to bez ohľadu na to, ktorý orgán
konajúci v mene štátu škodu spôsobil a že SDEÚ vo svojej rozhodovacej praxi pripúšťa zodpovednosťštátu aj v prípadoch porušenia úniového práva zamestnávateľom, majúcim verejnoprávnu povahu. Na
podporu tohto svojho názoru súd prvej inštancie výstižne poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia
SDEÚ vo veci C-429/09 G.. Na margo argumentácie žalovaného v odvolacom konaní, majúcej za

cieľ presvedčiť, že porušenie limitu týždenného pracovného bolo spôsobené nesprávnou interpretáciou
transpozičnej normy zo strany zamestnávateľa, odvolací súd poznamenáva, že ustanovenia smernice
musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou
v podobe všeobecne záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely
splnenia právnej istoty (porov. napr. rozhodnutie SDEÚ vo veci C-475/07 Komisia proti Poľsku) a že ani

samotná súdna prax (už vôbec nie prax v rámci realizácie súkromnoprávnych vzťahov) interpretujúca
vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami smernice bez náležitej transpozície nespĺňa požiadavky
jasnosti a presnosti (rozhodnutie SDEÚ vo veci C-292/07 Komisia proti Belgicku).

36. Rovnako ani právnym úvahám, na podklade ktorých súd prvej inštancie dospel k záveru o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie, niet čo vytknúť. Odvolací

súd sa v tomto smere predovšetkým bez výhrad stotožňuje s jeho názorom o aplikovateľnosti čl. 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES (tiež) na organizáciu pracovného času príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru SR, ktorý plne zodpovedá interpretačnému záveru, ktorý v tejto otázke zaujal SDEÚ v rozhodnutí
vo veci C-429/09 G.. Odvolací súd nezdieľa názor žalovaného, že len preto, že p. G. vykonával práce
hasiča v pracovnom pomere pre mesto Halle, a teda nie v štátnej službe, nemožno závery tohto

rozhodnutia vztiahnuť na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru Slovenskej republiky. Podľa
názoru odvolacieho súdu SDEÚ sa v tomto rozhodnutí jasne vyjadril k povahe práce hasičov ako
takých, bez náznaku rozlíšenia, či sú tieto práce vykonávané na celoštátnej alebo regionálnej úrovni a
či je zamestnávateľom štát alebo iný subjekt. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani to, že v tomto
rozhodnutí SDEÚ nadväzuje na svoju skoršiu judikatúru, v ktorej sa už kategoricky vyjadril k spôsobu

interpretácie slovného spojenia „určité osobitné činnosti verejných služieb“, použitého pri negatívnom
vymedzení pôsobnosti smernice 2003/88/ES. SDEÚ v tomto smere vo svojom rozhodnutí vo veci
C-397/01 až C-403/01 J. a iní uzavrel, že „...výnimka uvedená v článku 2 ods. 2 prvom pododseku
smernice 89/391 (bola) prijatá len na účel zabezpečiť riadne fungovanie služieb nevyhnutných na
ochranu verejnej bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia

osobitného rozsahu - napríklad katastrofa - pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný
čas pre zásahové a záchranné tímy“. Konštatoval zároveň, že „Takto popísaná služba civilnej ochrany
v užšom zmysle slova, na ktorú sa vzťahuje uvedené ustanovenie, sa jasne odlišuje od záchrany
zranených a chorých, ktorá je predmetom vnútroštátneho sporu“ (pozn. odvolacieho súdu: činnosť
rýchlej zdravotnej služby vykonávaná v 24 hodinových pracovných zmenách s obdobným rozvrhnutím,

ako je tomu v prejednávanej veci). Podľa názoru SDEÚ „Aj keď služba, ako ju popísal vnútroštátny súd,
musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou
spojené možno vopred plánovať vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli
na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu
právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže

sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 prvom pododseku smernice
89/391, ale naopak sa na ňu použije táto smernica“.

37.SúdnydvorEurópskejúnievskutkovoveľmipodobnomprípadeC-429/09G.,ktorýsastalprirodzene
pilierom právneho posúdenia tejto veci, zaujal stanovisko tiež v otázke potrebnosti preventívneho

pôsobenia zamestnancov uplatňujúcich unijné práva, vo svetle predpokladov pre vznik zodpovednosti
za škodu podľa judikatúry SDEÚ (napr. vo veci C-46/93 Brasserie du pecheur a Factortame). SDEÚ v
tomto rozhodnutí vyjadril, že „pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v rámci pracovnoprávneho
vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť v jeho právach obmedzovať“.
Ďalej uviedol, že „Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník odradený od

otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto práv ho môže
vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah v neprospech
tohto pracovníka“. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že k takémuto negatívnemu opatreniu zo
strany zamestnávateľa došlo práve aj vo vzťahu k p. G., ktorý požiadal o dodržiavanie 48 hodinového
týždenného limitu pracovného času a v nadväznosti na to došlo k jeho preloženiu. SDEÚ v tomto

rozhodnutí ďalej vo vzťahu k tejto veci výstižne skonštatoval, že „článok 6 písm. b/ smernice 2003/88
ani zďaleka nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie
minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením, ale naopak zamestnávateľovi nariaďuje, aby
v prípade, ak je do vnútroštátneho práva prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice,získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv
priznaných týmto článkom 6 písm. b/. Na podklade týchto úvah SDEÚ uzavrel, že „nemožno považovať
za primerané požadovať od takého pracovníka, ktorému rovnako ako F. G. vznikla škoda z dôvodu,

že jeho zamestnávateľ porušil práva priznané článkom 6 písm. b/ smernice 2003/88, aby na účely
uplatnenia nároku na získanie náhrady tejto škody najprv podal žiadosť tomuto zamestnávateľovi“.

38. Za dôvodné nemožno považovať ani námietky žalovaného, pokiaľ ide o skutkové a právne
závery súdu prvej inštancie o forme a rozsahu odškodnenia nemajetkovej ujmy. Svoje úvahy v

týchto otázkach súd prvej inštancie podrobne vysvetlil v bodoch 53 až 55 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, pričom v kontexte odvolacej argumentácie žalovaného možno v tejto súvislosti konštatovať,
že zdôvodnil, aká ujma žalobcovi vznikla a prečo ju považoval za vážnu, ozrejmil tiež dôvody, na
podklade ktorých dospel k záveru o primeranosti výšky priznaného peňažného odškodnenia (bod
56 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie
má za to, že všeobecné okolnosti, za ktorých k porušeniu práva Európskej únie došlo, ktoré aj

SDEÚ v rozhodnutí vo veci C-429/09 G. považoval za vážne, zakladajú v spojitosti s objektom
zásahu (vnútorné prežívanie dôsledkov nerešpektovania limitu pracovného času žalobcom), intenzitou
porušenia (týždenný pracovný čas žalobcu presiahol nad rámec 48 hodín) a jeho trvaním,
potrebu odškodniť tým vzniknutú ujmu peňažnou náhradou. Odvolací súd dodáva, že súd prvej
inštancie správne posúdil výšku priznanej nemajetkovej ujmy tiež v kontexte hierarchie iných

osobnostných hodnôt a že jeho predstava o primeranosti odškodnenia je konzistentná s výškou
náhrad, ktoré súdy priznali v skutkovo a právne obdobných veciach (porovnaj napr. rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9CoPr/1/2019, 6CoPr/2/2019, 3CoPr/229/2019, 11CoPr/4/2019,
5Co/163/2021, 11CoPr/4/2019, 11Co/59/2021, 11Co/38/2022, 11Co/89/2022, 11Co/222/2020,
2Co/56/2022, 2Co/152/2022, 2Co/53/2024, 2Co/86/2023, 1CoPr/8/2019, 2Co/60/2019, 5CoPr/11/2021,

2Co/45/2023, 2Co/152/2023).

39. Z dôvodu potvrdenia vyhovujúceho výroku rozsudku odvolacím súdom, neopodstatnenými sú tiež
odvolacie námietky žalovaného smerujúce proti rozhodnutiu o trovách konania, ktorý ako závislý výrok
odvolací súd tiež potvrdil.

40. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil rozsudok v napadnutých výrokoch
ako vecne správny.

41. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1

CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti
žalovanému, ktorý nemal úspech v odvolacom konaní. Odvolací súd nevzhliadol dôvody osobitného
zreteľa na aplikáciu § 257 CSP.

42. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje

sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je: a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).