Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Tuesday, October 22, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7Co/18/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8708210030
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Breza

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8708210030.19

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov doc.

JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a JUDr. Anny Kovaľovej, PhD. v právnej veci žalobcu Mesto Vysoké Tatry,
so sídlom v Starom Smokovci č. 1, IČO: 32 65 85, právne zastúpeného SCHUBERT & partners, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, na ul. Vansovej č. 2, IČO: 34 117 709, proti žalovaným: 1/ TATRAMAT, akciová
spoločnosť, so sídlom v Poprade, na ul. Hlavnej č. 1416/28, IČO: 00 152 421, právne zastúpenému
JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou so sídlom v Bratislave, na ul. Podbrezovskej č. 34 a 2/ Okresný
úrad Poprad, katastrálny odbor, so sídlom v Poprade, na ul. J. Curie č. 3, o určenie vlastníckeho práva
s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 07.03.2018 č.k.

9C/245/2008 - 1064, takto

r o z h o d o l :

Mení rozsudok a určuje, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. O. I.
ako parcela registra „C“ s parcelným číslom XXXX/XX - ostatná plocha o výmere 29806 m2.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči
žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 %.

Žalovanému v 2. rade sa nepriznáva náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že žalovaný v 1. rade má
nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. Žalovanému v 2. rade náhradu trov
konania nepriznal.

2. Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v priebehu konania po pripustení zmeny žaloby zobral
svoju žalobu čiastočne späť, pričom o čiastočnom zastavení konania bolo právoplatne rozhodnuté.
Predmetom konania tak ostal nárok žalobcu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na

LV č. XXX, kat. úz. O. I. ako parcela č. XXXX/XX - ostatná plocha o výmere 29806 m2.

3. Predloženými listinnými dôkazmi a to hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku č.X/XX zo
dňa 1.4.1984, hospodárskou zmluvou o prevode správy majetku č.X/XX zo dňa 1.4.1984, hospodárskou
zmluvou o prevode správy majetku č.X/XX zo dňa 1.5.1984, hospodárskou zmluvou o zrušení práva
trvalého užívania nehnuteľného majetku č.X/XX zo dňa 29.3.1985, hospodárskou zmluvou o prevode
vlastníctva majetku č.X/XX zo dňa 1.5.1985 mal za preukázané, že žalobca, resp. jeho právny

predchodcaT.národnývýborP.O.nadobudoldosprávymajetokatokonkrétnenovovytvorenúparceluč.
XXXX/XXovýmere60952m2vk.ú.O.I.takakobolavytvorenánazákladegeometrickéhoplánuč.XXX-
XXXX-XXX-XX zo dňa 10.1.1984. Nehnuteľnosť bola zapísaná na LV č. X k.ú. O. I., avšak geometrický
plán nebol zakreslený do katastrálnych máp č. E.-X-X a E.-X-XX. V zmysle zákona č. 369/1990 Zb.o obecnom zriadení boli dovtedajšie mestské národné výbory zrušené, ich právnymi nástupcami sa
stali obce, teda v tomto konkrétnom prípade Mesto P. O.. Dňa 1.5.1991 nadobudol účinnosť zákon č.
138/1991 Zb. o majetku obcí. V zmysle ustanovenia 2 ods. 1 tohto zákona do vlastníctva obcí prešli z

majetku Slovenskej republiky veci, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu podľa zákona
č. 369/1990 Zb. právo hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

4. Z parcely č. XXXX/X časť pozemku o výmere 30073 m2 na základe hospodárskej zmluvy č. X/XX
prešla na právneho predchodcu žalobcu a časť pozemku o výmere 70416 m2 v rámci privatizácie prešla

dňa 22.4.1992 na Eurocamp a.s. a táto zmena sa v katastri nehnuteľností zapísala 15.10.1993 pod č.
XXX/XX.GeometrickýmplánomQ.a.s.rozdelilparceluč.XXXX/Xovýmere70416m2nanovovytvorené
parcely a to parcelu č. XXXX/X o výmere 24276 m2, č. XXXX/XX o výmere 16334 m2 a č. XXXX/XX o
výmere 29806 m2. Kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.1995 previedol Eurocamp a.s. parcelu č. XXXX/XX o
výmere 29806 m2 na kupujúceho Investičný privatizačný fond II. P. U. , ktorého nástupcom sa následne
stala S. N. - S. a.s. W.. Tento vlastník rozdelil parcelu č. XXXX/XX na parcelu č. XXXX/XX o výmere

21708 m2, ktorú kúpnou zmluvou zo dňa 7.2.2006 previedol na žalovaného v 1. rade a parcelu č. XXXX/
XX o výmere 8098 m2, ktorú kúpnou zmluvou zo dňa 15.5.2003 previedol na obchodný dom Prior a.s.
Poprad. Obchodný dom Prior túto nehnuteľnosť rozdelil geometrickým plánom na parcelu č. XXXX/XX
o výmere 2699 m2 a túto previedol kúpnou zmluvou z 8.4.2004 na Ing. W., na parcelu č. XXXX/XXX o
výmere 2699 m2 a túto previedol na JUDr. C. a na parcelu XXXX/XXX o výmere 2700 m2 a túto previedol

na Ing. T.. Tieto fyzické osoby uvedené nehnuteľnosti previedli v roku 2008 na žalovaného v 1. rade.

5. Z ďalších pripojených listinných dôkazov, zo správy katastra, z predložených listov vlastníctva,
geometrických plánov a v neposlednom rade aj zo znaleckého posudku č. XX/XXXX, ktorý dal
vypracovať žalobca vyplýva, že časť parcely č. XXXX/XX je duplicitne zapísaná aj na LV č. XXX k.ú. O.

I. ako parcela č. XXXX/XX o výmere 29806 m2 a to na základe geometrického plánu č. XXXXXXXX-
XXX/XXXX. Táto parcela mala byť formálne vytvorená z popisných údajov parcely č. XXXX/X o výmere
70416 m2, čo viedlo k tomu, že duplicitné vlastníctvo vzniklo aj z titulu zmätočného a zavádzajúceho
geometrického plánu, ktorý však bol vypracovaný na základe chybného zákresu v katastri nehnuteľností.

6. Vydržanie je originálnym spôsobom nadobúdania vlastníctva, pričom nadväzuje na ustanovenie
§ 129 a nasl. Občianskeho zákonníka. Nadobudnutie vlastníctva vydržaním je závislé na naplnení
predpokladov oprávnenej držby v zmysle ustanovenia § 129 Občianskeho zákonníka. Musí však
ísť o držbu oprávnenú, musí uplynúť zákonom stanovená doba oprávnenej držby, predmet, ktorého
vlastníctvo má vydržiteľ nadobudnúť, musí byť spôsobilý na vydržanie a zároveň ten, kto je držiteľom,

je aj subjektom spôsobilým na vydržanie.

7. Zákon stanovuje dobu oprávnenej držby v prípade nehnuteľnej veci na 10 rokov. Začiatok tejto doby
je daný dňom oprávnenej držby. V zmysle ustanovenia §134 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa do doby
započítaajdoba,poktorúmávecvoprávnenejdržbeprávnypredchodca.Preaplikačnúpraxjepotrebné

skúmať aj ďalšie skutočnosti, ktorými sú možnosť započítania, ktorá musí byť spojená len s oprávnenou
držbou držiteľa a každého právneho predchodcu, ktorého možno označiť za oprávneného a zároveň pre
možnosť započítania tej-ktorej držby je potrebné skúmať tiež skoršiu právnu úpravu, a to aj z dôvodu
prípustnosti nadobudnutia vlastníctva vydržaním v danom časovom období. V konkrétnom prípade
možno konštatovať začiatok držby už u právnych predchodcoch žalovaného v 1. rade. K vydržaniu došlo

právnymi predchodcami žalovaného v 1. rade a u každého z týchto predchodcov bol daný právny dôvod
pre nadobudnutie veci do vlastníctva. Každý jeden z právnych predchodcov žalovaného v 1. rade, ako aj
žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť tvoriacu predmet sporu v dobrej viere a v kúpnopredajných
zmluvách bola jednoznačne vyjadrená a prejavená vôľa stať sa vlastníkom nehnuteľnosti. Danosť vôle
je základným predpokladom každého právneho správania, tvorí podstatnú neopomenuteľnú a ničím

nenahraditeľnú náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok
spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Vôľa je nenahraditeľným
elementom prejavu vôle. Prejav je odrazom psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej
realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a
uplatniteľná. Vôľa je základnou pojmovou kategóriou právneho systému. Právo stanovením normatívov

pôsobí na jej utváranie. Do procesu jej tvorby vstupujú aj mimoprávne momenty. Poznanie je spôsobilým
subjektom práva pretvárané v konanie. Právny systém uvažuje o konaní ako o právnej skutočnosti
závislej od vôle. Konanie preto hodnotí s ohľadom na vôľu subjektu práva. Niektoré konania považuje
za súladné s právom, iné za nesúladné s právom. Pri úvahách ako správne posúdiť právnu relevanciukonania, berie právny systém na zreteľ jednak proces utvorenia obsahu vôle a tiež prejav vôle. Právny
úkon je z pohľadu konania subjektu práva právom dovoleným a vôľou podmieneným správaním. Jeho
obsah je daný. Poznanie obsahu vôle je preto základom pre vyhodnotenie relevancie právneho úkonu.

8. Z obsahu spisu vyplýva, že všetci právni predchodcovia žalovaného v 1. rade jasne prejavili vôľu
byť vlastníkmi nehnuteľnosti, domnievajúc sa, že na nej nie je dvojitý zápis, ani neviaznu žiadne iné
ťarchy,ktorébyakýmkoľvekspôsobomznemožňovalivýkonvlastníckehoprávakdanejveciaužívaťtúto
nehnuteľnosť ako svoju vlastnú. Preukázali dobromyseľnosť a žalovaný v 1. rade už ako šiesty vlastník

v poradí nemohol mať žiadne pochybnosti o tom, že by mu táto vec nepatrila, alebo že by nemohol na
nej vykonávať nejaké právo. Nehnuteľnosť nadobudol v dobrej viere.

9. Žalobca doteraz ani raz netvrdil a ani nepreukázal, že by žalovaný v 1. rade bol nedobromyseľný,
že by získal vlastnícke právo podvodným spôsobom, klamstvom alebo iným nezákonným prostriedkom.
Dôkaz o neoprávnenosti držby by mal preukázať ten, kto vlastníctvu odporuje. Žalobca nepreukázal,

že by žalovaný v 1. rade ako nadobúdateľ na základe riadne uzavretej platnej a účinnej kúpnej zmluvy
zavkladovanej v katastri nehnuteľností vedel, alebo mu muselo byť z prevodu nehnuteľnosti jasné,
že prevodcovi evidovanému v katastri ako vlastníkovi vlastnícke právo k nehnuteľnosti nepatrilo. Ak
žalovaný v 1. rade jasne vyjadril svoju vôľu a prejavil ju pri podpísaní kúpnopredajnej zmluvy a tento úkon
prednímvykonaliďalšípiativlastníci,skutočnenemoholanilenpredpokladať,ževkatastrinehnuteľností

na predmetnom pozemku je zapísané dvojité vlastníctvo. V konaní je teda preukázané, že žalovaný v
1. rade nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere a táto domnienka nebola nijakým spôsobom vyvrátená
a nebol daný žiaden plný dôkaz o nedobromyseľnosti žalovaného v 1. rade.

10. Ani žalobcovi nemožno vyčítať, že by jeho konanie bolo nedbalé. Toto súd nikdy netvrdil. Zakreslenie

hraníc pozemkov do katastrálnej mapy podľa údajov v katastri nehnuteľností nepatrí do dispozície
vlastníka nehnuteľnosti. Vykonáva ho geodet na základe údajov evidovaných katastrom nehnuteľností.
V čase uzatvárania jednotlivých zmlúv žalobca nemohol vedieť o duplicitnom zápise. Čo sa týka
starostlivosti o pozemok, obe strany predložili dôkazy o riadnej starostlivosti o túto nehnuteľnosť. To
znamená, že ani žalovanému v 1. rade nemožno vytknúť akúkoľvek chybu v rámci starostlivosti riadne

sa starať o nadobudnuté vlastnícke právo, pričom toto nebolo spochybnené ani zo strany žalobcu.

11. Tiež možno dať za pravdu právnemu zástupcovi žalobcu, že nie je reálne, aby žalobca kontroloval
všetky pozemky zapísané v katastri, či tieto majú správnu výmeru na správnej parcele, ak sú riadne
zapísané v liste vlastníctva, ktorý nebol spochybnený. V tomto smere sa poukázalo na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Českej republiky vydané pod sp. zn. 28Cdo 3941/2010, podľa ktorého zákon č.
497/1990 Zb. nezakladá priamy prechod vlastníctva na štát. I tento zákonný prechod musí mať svoju
realizačnú fázu, aby bolo jasné, z koho, na koho a aké nehnuteľnosti prechádzajú. Tieto veci museli
byť označené v adresnom právnom úkone voči konkrétnemu subjektu, ktorý mal povinnosť tieto veci
vydať. Obec nemohla automaticky nadobudnúť nehnuteľnosti podľa zákona č. 172/1991 Zb. do svojho

vlastníctva, pokiaľ štát predtým nepostupoval v intenciách zákona č. 497/1990 Zb. Právo vždy vyžaduje
určitú aktivitu a to predovšetkým zo strany tých osôb, ktoré sa cítia byť jeho nositeľmi. Žalobca teda aj
po roku 1990 v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí mal možnosť dať do súladu právny a
skutkový stav týkajúci sa nehnuteľností, ktoré obec alebo mestá preberali do svojho vlastníctva a teda
mal možnosť aj do katastrálnej mapy zakresliť v uvedenom čase hranice, ktoré podľa geometrického

plánu z roku 1983 zakreslené nie sú. Ani počas ďalších rokov k tomu nedošlo a až v roku 2005
žalobca prvýkrát požiadal listom Správu katastra o opravu. Jedná sa teda o dlhodobý stav, kedy žalobca
nevyvinul žiadnu činnosť smerujúcu k odstráneniu daného stavu a odstráneniu duplicity zápisu. Žalobca
by sa mal domáhať náhrady škody z titulu nesprávneho postupu štátu a v tomto prípade sa nemožno
vracať do roku 1983, keď rozsudok sa vydáva podľa skutočností a stavu, aký je ku dňu vyhlásenia

rozsudku.

12. Čo sa týka nastolenej otázky, z akého dôvodu by mal žalobca prísť o vlastnícke právo k časti parcely
č. XXXX/XX, zapísanej na LV č. X, kat. úz. O. I., k tomu súd uviedol, že dôvod, prečo došlo k zmene
vlastníckeho práva je ten, že existujú kúpne zmluvy, na základe ktorých bolo vlastnícke právo riadne a v

súlade so zákonom prevedené. K zmene vlastníckeho práva došlo aj preto, že parcela, ktorá je zapísaná
na uvedenom liste vlastníctva prešla zmenami vlastníckeho práva spočívajúcimi v riadne uzatvorených
kúpnych zmluvách. Za tento stav nemôže ani žalobca, ani žalovaný v 1. rade a to sa týka aj zápisu v
katastri nehnuteľností založenom na princípe dôvery v údaje katastra. Žalobca je stále zapísaný akovýlučný vlastník parcely č. XXXX/XX na LV č. X, kat. úz. O. I. v nezmenenom rozsahu, avšak uvedená
parcela prešla právnymi zmenami, a to takými, ktoré mali za následok zmenu vlastníckeho práva.

13. Ústavný princíp proporcionality sa uplatňuje v oblasti základných práv a slobôd, medzi ktoré patrí
vlastnícke právo. Pri strete dvoch vlastníckych práv s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti
daného prípadu je potrebné rozhodnúť tak, aby zostalo zachované z obidvoch práv čo najviac a ak to
možné nie je, potom dať prednosť tomu právu, v prospech ktorého svedčí všeobecná idea spravodlivosti.

14. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaného dňa 16.3.2016 vo veci I.ÚS
549/2015-34 rozhodovanie štátu o privatizácii podľa zákona č. 92/1991 Zb. o podmienkach prevodu
majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov je síce rozhodovaním štátu, ale nie ako
nositeľa verejnej moci, ale štátu ako doterajšieho vlastníka privatizovaného majetku, ktoré nepodlieha
žiadnej kontrolnej právomoci zo strany všeobecných súdov. Aj keď Občiansky zákonník explicitne
neupravuje všeobecný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba

na základe dobrej viery od nadobúdateľa, s výnimkou vydržania, nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že
samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode
vlastníckeho práva. Treba poskytnúť zásadnú ochranu aj tej osobe, ktorá robila právny úkon s dôverou v
určitýprezentovanýskutkovýstav.Navyšeakbolpotvrdenýúdajmizverejnejštátomvedenejevidenciea
najmä keď ho potom aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľnosti, súd a podobne).

Princíp dobrej viery chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov
princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva,
pokiaľ toto právo nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom
prípade by si nemohol byť istý svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho
právneho štátu. Otázkou dobrej viery takéhoto nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné súdy

musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Ústavný súd z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany musí tak postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka
a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej
viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery
ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Ak však nemožno

zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť k princípu všeobecnej spravodlivosti,
kedy je nutné zvažovať ako všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, tak aj individuálne
okolnosti rozhodovaného prípadu. Vyššie riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej
viere, pretože tento nie je schopný sa nijako dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a
dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní. Ak teda

nadobúdateľ pri nadobudnutí nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere
v konštitutívny akt štátu, mal by požívať ústavnú ochranu. Obdobnou problematikou sa zaoberal aj
Ústavný súd Českej republiky, ktorý v náleze sp. zn. III.ÚS 247/14 zo dňa 28.1.2016 zhrnul svoju
doterajšiu judikatúru s jasným záverom o originárnom spôsobe nadobudnutia vlastníckeho práva
dobromyseľným nadobúdateľom, ktorému treba poskytnúť ústavnoprávnu ochranu, ak odvodzoval svoje

vlastníckeprávoknehnuteľnostiamevidovanýmvkatastrinehnuteľnostíodprávnehoúkonu,ktorýbybol
neskôr posúdený hoci aj absolútne neplatným. Predpokladom pre tento originárny spôsob nadobudnutia
vlastníckeho práva je dobrá viera nadobúdateľa, ktorú sú všeobecné súdy povinné dôsledne posúdiť
s ohľadom na individuálne okolnosti každého prípadu. Zistenie, že osoba bola v dobrej viere, zakladá
poskytnutie ochrany jej vlastníckemu právu. Toto pravidlo možno použiť aj pre riešenie skutkovo

podobných prípadov na území Slovenska, lebo dáva rozumný zmysel na usporiadanie celej matérie pri
rovnakom právnom základe.

15. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, vydaného dňa 20.12.2017 vo veci I. ÚS
460/2017 - 73 ochrana dobrej viery chrániacej účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z

kľúčových prejavov princípu dôvery a právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Táto
ochrana môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Toto však musí výjsť zo
starostlivého skúmania individuálnych možností každého prípadu s náležitým a prísnym hodnotením
dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva. Je pritom potrebné nájsť praktickú konkordanciu medzi
obidvoma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované maximum z obidvoch a ak

to možné nie je, potom dať prednosť tomu riešeniu, ktorému svedčí ešte ďalší princíp, či všeobecne
uznávaná predstava spravodlivosti.16. Žalovaný v 1. rade nadobudol nehnuteľnosť v dobrej viere, čo znamená, že bez akýchkoľvek
pochybností bol dobromyseľný v tom, že predávajúcemu nehnuteľnosť naozaj patrí. Ak bola
nehnuteľnosť zapísaná v katastri nehnuteľností a v liste vlastníctva, bolo preukázané meno

predávajúceho ako vlastníka nehnuteľnosti a nehnuteľnosť bola kupovaná za trhovú cenu a nie za
symbolickú, či extrémne podhodnotenú, kupujúci nemal možnosť vedieť, že na tomto pozemku je
zapísaný aj iný vlastník. Z hľadiska ochrany práv by malo mať rovnakú úroveň vlastnícke právo
pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým dobromyseľným
nadobúdateľom. Tu sa však dostávajú do kolízie dva ústavné princípy a to princíp ochrany dobrej viery

ďalšieho nadobúdateľa a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Aj keď na jednej
strane platí, že nikto nemôže na iného previesť viac práv, než koľko má sám, na druhej strane, za
určitých okolností dobromyseľný nadobúdateľ môže nadobudnúť nehnuteľnosť aj od nevlastníka. Je
potrebné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti
konkrétneho prípadu. Použijúc podporne uvedený princíp, vlastnícke právo v tomto prípade svedčí
v prospech žalovaného v 1. rade, a preto mu bola poskytnutá ochrana vlastníckeho práva v zmysle

ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Na žalobcu prešlo vlastnícke právo k nehnuteľnosti zo
zákona bezplatne a žalovaný v 1. rade zaň zaplatil všeobecnú cenu. Ochrana dobrej viery nadobúdateľa
môže vylúčiť ochranu vlastníckeho práva pôvodného vlastníka. Súd poskytol ochranu osobe, ktorá pri
nadobudnutí nehnuteľnosti evidovanej v katastri nehnuteľností konala v dobrej viere ohľadne údajov,
podľa ktorých bol ako vlastník nehnuteľnosti zapísaný ten, ktorý na ňu vlastnícke právo previedol. K

chybnému dvojitému zápisu v katastri nehnuteľností nedošlo vinou ani jednej zo strán sporu, resp. ich
právnych predchodcov. Toto súd nemohol pripísať na ťarchu ani jednej zo strán. Ide tu však o to, komu
v tomto prípade poskytnúť ochranu, ak ani jedna zo strán v tomto smere nepochybila. V prospech
žalovaného v 1. rade svedčí vydržanie v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka,
keďsapreukázalo,žeboldobromyseľnýmdržiteľomnehnuteľnosti,tútozískalvdobrejviere,žemupatrí.

Splnil taktiež jednu zo základných podmienok vydržania a to oprávnenú držbu trvajúcu viac ako 10 rokov,
pričom sa mu započítava aj doba, po ktorú boli vlastníkmi nehnuteľnosti jeho právni predchodcovia.
Pre prípad, že by toto nebolo postačujúce pre určenie vlastníckeho práva, súd prvej inštancie poukázal
na ústavný princíp ochrany dobrej viery nadobúdateľa. S poukazom na uvedené bola žaloba žalobcu
zamietnutá.

17. Výrok o trovách bol odôvodnený ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.

18. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, prípadne požadoval, aby odvolací súd vo veci sám rozhodol. Ako

dôvod uviedol, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a pri rozhodovaní sa
dospelo na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Rozhodnutie je opreté o
právne predpisy a judikatúru, ktorá nijako s prejednávanou vecou nesúvisí a je preto pre rozhodovanie
vo veci nepoužiteľná. Žalobca sa stal bez podmienky ďalších úkonov, teda zo zákona č. 138/1991 Zb.
o majetku obcí, vlastníkom spornej nehnuteľnosti dňa 01.05.1991. V priebehu konania sa jednoznačne

preukázal spôsob, akým bol vykonaný prevod správy štátneho majetku v období od roku 1984 do roku
1985 na žalobcu, ktorých pozemkov sa prevod týkal, v akej výmere, pričom všetko bolo zaznamenané
v katastri nehnuteľností (katastrálnom operáte). Geodetická činnosť zakresľovanie a vytyčovanie hraníc
pozemkov vychádza z údajov v katastri nehnuteľností, ktoré boli dostatočné na správne zakreslenie
hraníc pozemkov. Vytyčovanie hraníc pozemkov v súlade s údajmi obsiahnutými v katastri nehnuteľností

a katastrálnom operáte, nemôže založiť vznik alebo zmenu vlastníctva a toto vytýčenie a zakreslenie
hraníc vykonáva zvyčajne vlastník, ktorý hodlá s pozemkom disponovať. Vykonáva ho prostredníctvom
odborne vzdelanej a oprávnenej osoby, pričom výsledný výstup následne kontroluje a odsúhlasuje
kataster nehnuteľností, či je v súlade s právnymi listinami a údajmi evidovanými v katastri nehnuteľností.
Prenesenie zodpovednosti na žalobcu za nesprávne vytýčenie hraníc sporného pozemku, ktorý sa

prevádzal z Eurocamp, a.s. na žalovaného v 1. rade (jeho predchodcu), je v rozpore s právnymi
predpismi a nezlučiteľné s princípom všeobecnej spravodlivosti. Žaloba v roku 2005 zistil existenciu
dvojitého vlastníctva a dňa 24.06.2005 požiadal listom žalovaného v 2. rade o prešetrenie hraníc parcely
č. XXXX/XX. Žalovaný v 2. rade listom zo dňa 13.06.2006 oznámil vtedajším vlastníkom pozemkov, že
začína katastrálne konanie o oprave chýb v katastrálnom operáte z podnetu žalobcu a toto konanie sa

týka prešetrenia hraníc pozemkov. V čase, keď bol vtedajším vlastníkom doručený list z 13.06.2006,
títo stratili dobrú vieru, nakoľko sa oboznámili so skutočnosťami opísanými v liste, ktoré objektívne
museli vyvolať pochybnosti o tom, či im nehnuteľnosti patria. Z vykonaných listinných dôkazov a
svedeckých výpovedí vyplýva, že žalobca na svojom pozemku s parcelným č. XXXX/XX vybudovalzáchytné parkovisko, sociálne zázemie, prenajímal spevnené plochy pri likvidácii kalamitného dreva,
zabezpečoval likvidáciu kalamitného dreva ležiaceho na pozemku, o pozemok sa staral tým, že ho
zmluvne dával kosiť a prerezávať s ohľadom na to, že cez pozemok viedli inžinierske siete žalobcu.

Od roku 1995 do roku 2005 sa žiadny z duplicitných vlastníkov neohradili a ani nič nenamietali proti
dispozícii s ich majetkom. V prípade, ak by duplicitní vlastníci uplatňovali svoje práva, žalobca sa mohol
už v tej dobe dozvedieť o existencii dvojitého vlastníctva. Žalovaný v 1. rade prvýkrát začal komunikovať
so žalobcom ohľadne spornej nehnuteľnosti a to tak, že v roku 2007 podal žiadosť o územné rozhodnutie
na výstavbu bytov a rodinných domov. Ale v tejto dobe už bolo známe, že k pozemku sa vzťahuje dvojité

vlastníctvo, a preto konanie žalovaného v 1. rade po roku 2006 nie je možné hodnotiť ako konanie v
dobrej viere, to znamená nesporné. Nie je dôležité, kedy žalobca podal žalobu na súde, ale dôležité
je, že žalovaný v 1. rade mal vedomosť o existencii dvojitého vlastníctva už pred podaním žaloby.
Predmetom sporu vedenom na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 549/2015 bol
prevodprivatizovanéhomajetkuformálneneplatnýmiúkonminanadobúdateľa,ktorýnadobudolmajetok
v dobrej viere v platnosť tohto prevodu. Spor bol medzi stranami, kde jedna urobila úkon, z ktorého

vyplývalo, že prepustila majetok zo svojej sféry vplyvu na nadobúdateľa a druhá strana nadobudla tento
majetok v dobrej viere, že tento úkon nebude spochybnený. Súdy rozhodovali o absolútnej neplatnosti
tohto úkonu a o tom, či vlastníkom nehnuteľnosti bude prevodca alebo nadobúdateľ. To znamená,
medzi účastníkmi zmluvy, ktorou sa nehnuteľnosti predávali. V náleze Ústavný súd SR neposudzuje
dvojité vlastníctvo nehnuteľnosti, ale rozhoduje o spochybnenom výlučnom vlastníctve nadobúdateľa,

pričom vlastníctvo by sa malo vrátiť pôvodnému vlastníkovi, ktorý urobil aj keď neplatný úkon s úmyslom
zbaviť sa svojho vlastníctva. Tento nález Ústavného súdu SR by sa vzťahoval na prípad, ak by došlo
k spochybneniu vlastníctva medzi Eurocamp, a.s. a žalovaným v 1. rade (jeho predchodcom). Žalobca
nikdy nevykonal žiadny právny úkon, z ktorého by vyplývalo, že chce žalovanému odpredať časť
parcely č. XXXX/XX, nebol v žiadnom právnom vzťahu ohľadom parcely č. 4409/52 s prevodcom

Eurocamp, a.s. a ani so žalovaným v 1. rade a nevlastnil majetok, ktorý by podliehal privatizácii.
Ústavný súd SR považuje spôsob, akým vec opustila sféru vplyvu vlastníka ako kritérium rozhodujúce
pre rozhodnutie o vlastníctve dobromyseľného nadobúdateľa. Žalobca nebol účastníkom úkonu kúpnej
zmluvy, pričom kúpna zmluva sa týkala výlučne parcely č. XXXX/X a z nej vyčlenenej parcely, ktorá
bola v majetku Eurocamp, a.s. Prevod majetku štátu na iné osoby síce nepodliehal žiadnej kontrolnej

právomoci zo strany všeobecných súdov, avšak musí byť splnená základná podmienka, a to že musí
ísť o privatizovaný majetok vo vlastníctve štátu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že spor sa vedie
o majetok - nehnuteľnosť, ktorá v čase prevodu na žalovaného v 1. rade už bola privátna (neštátna),
a preto ju nebolo možné privatizovať v zmysle zákona. Predmetom zmluvy medzi Eurocamp, a.s. a
žalovanýmv1.rade(jehopredchodcom)síceformálnebolprivatizovanýmajetok,alereálnesapreviedol

majetok žalobcu. Nedbalým vlastníkom podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR môže byť len vlastník,
ktorého majetok bol privatizovaný alebo urobil úkon svedčiaci o úmysle prepustiť majetok zo svojej sféry
vplyvu, ktorý svojim nedbalým prístupom spôsobil, že majetok opustil jeho sféru právne nerelevantným
spôsobom. Zakreslenie hraníc pozemkov do katastrálnej mapy podľa údajov v katastri nehnuteľností
nepatrídodispozícievlastníkanehnuteľnosti.Jetoúkon,ktorýnevytváraprávnedôsledkyavykonávaho

geodet na základe údajov evidovaných katastrom nehnuteľností, ktoré boli podľa znaleckého posudku
korektné.Zuvedenéhomožnovyvodiť,ženedbalébolovyhotoveniegeometrickéhoplánuč.XXXXXXXX
- XXX/XXXX, ktorý bol podkladom pre prevod vlastníctva z Eurocamp, a.s. na žalovaného v 1. rade (jeho
právneho predchodcu) v roku 1995 a vklad jeho vlastníctva do katastra nehnuteľností. Podľa záveru
znaleckého posudku č. XX/XXXX vyhotoveného znalcom Ing. Y. X., zmätok v evidencii pozemkového

vlastníctva spôsobil nekorektný geometrický plán spoločnosti Geoplan, s.r.o., Kežmarok, ktorý v stave
právnom výkazu výmer riešil iný pozemok ako bol zobrazený v grafickej časti geometrického plánu.
Novovytvorenú parcelu č. XXXX/XX o výmere 29806 m2 umiestnil do pozemku parcelné č. XXXX/XX
zapísaného na LV č. X vo vlastníctve žalobcu. Prvoinštančný súd ničím nezdôvodnil, prečo dobrá viera
žalobcu v nedotknuteľnosť jeho vlastníctva bez jeho vedomia a súčinnosti a dôvera v údaje katastra

nehnuteľností sú právne menej významné ako dobrá viera žalovaného v 1. rade. Žalobca bol taktiež v
dobrej viere, že je vlastníkom nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľnosti, o nehnuteľnosť sa staral,
disponoval s ňou, svoje vlastnícke práva uplatňoval dlhšiu dobu ako žalovaný v 1. rade, takže keby
nebol zo zákona vlastníkom spornej nehnuteľnosti, tak by ju podľa ustálenej judikatúry určite vydržal.
Cesta posudzovania dobrej viery len v prospech jedného účastníka je z pohľadu práva a spravodlivosti

nepriechodná. Dobrá viera vo svoje vlastníctvo a v údaje katastra nehnuteľností a nepretržitá držba
a dispozícia s nehnuteľnosťou je na strane žalobcu nespochybniteľná. Rozhodnutie žalovaného v 2.
rade č. X-XXX/XX/SP zo dňa 26.06.2007 v spojitosti s napadnutým rozsudkom vytvára právny stav,
že žalovaný v 1. rade sa rozhodnutím súdu zmocnil cudzej nehnuteľnosti, predávajúci má naďalej vovlastníctve prevedenú nehnuteľnosť a aj cenu za predaj. Len žalobca prišiel o svoje vlastníctvo bez
najmenšej spoluúčasti s odvolaním sa na princíp všeobecnej spravodlivosti.

19. Krajský súd v Prešove vo veci už raz rozhodol, keď rozsudkom zo dňa 28.11.2018 č.k. 7Co
100/2018-1112 odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

20. V dôsledku dovolania podaného zo strany žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo
dňa 11.5.2021 č.k. 8Cdo 94/2020 - 1197 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28.11.2018 sp. zn. 7Co

100/2018 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

21. Dovolací súd skonštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu je nedostatočné,
závery o dôvodnosti zamietnutia žaloby nemajú dostatočnú oporu v zistení rozhodujúcich skutkových
okolností a ani právne posúdenie nemožno považovať za konzistentné a komplexné, zohľadňujúce
všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci. Postup odvolacieho súdu bol nekonzistentný s jeho

predchádzajúcim zrušujúcim uznesením z 29.5.2017 č.k. 7Co 228/2016-1010, v ktorom v bodoch 18.
až 21. upriamil pozornosť na potrebu skúmania a náležitého preukázania dobromyseľnosti žalovaného
v 1. rade a jeho právnych predchodcov od roku 1992. Vychádzal tiež zo záveru, že žalobca so
spornou nehnuteľnosťou bežne nakladal a staral sa o ňu, fakticky realizoval svoje vlastnícke oprávnenia
vyplývajúce z ust. § 123 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že sa z odôvodnenia rozhodnutia súdu

prvej inštancie nedá zistiť, či obdobným spôsobom vykonával vlastnícke oprávnenia i žalovaný v 1. rade,
resp. jeho právni predchodcovia. V bode 20. odvolací súd tiež položil zásadnú právnu otázku, z akého
dôvodu by mal žalobca prísť o vlastnícke právo k časti parcely č. XXXX/XX, zapísanej na LV č. X, kat. úz.
O. I. len preto, lebo iná osoba na základe nesprávne vyhotoveného geometrického plánu bola zapísaná
ako ďalší vlastník tej istej časti zemského povrchu bez toho, aby tento stav žalobca vyvolal a mal o ňom

akúkoľvek vedomosť. Z princípu dôvery v údaje katastra nehnuteľnosti je potrebné vychádzať nielen vo
vzťahu k žalovanému v 1. rade, ale aj vo vzťahu k žalobcovi.

22. V ďalšom konaní súd prvej inštancie nevenoval vyššie uvedeným pokynom odvolacieho súdu
dostatočnú pozornosť, keď neboli preukázané rozhodujúce skutkové okolnosti o realizácii vlastníckeho

práva k spornej nehnuteľnosti zo strany žalovaného v 1. rade a jeho právnych predchodcov od roku
1992. Súd napriek tomu konštatoval začiatok držby už u právnych predchodcov žalovaného v 1. rade
bez ustálenia, kedy presne došlo k začatiu plynutia vydržacej doby a následne konštatoval vydržanie
právnymi predchodcami žalovaného v 1. rade tiež bez ustálenia, kedy presne došlo k uplynutiu vydržacej
doby.

23. Žalobca v odvolaní proti preskúmavanému rozhodnutiu odvolacieho súdu namietal, že súd
prvej inštancie ničím nezdôvodnil, prečo dobrá viera žalobcu v nedotknuteľnosť jeho vlastníctva bez
jeho vedomia a súčinnosti a dôvera v údaje katastra nehnuteľností sú právne menej významné
ako dobrá viera žalovaného v 1. rade, keď žalobca bol taktiež v dobrej viere, že je vlastníkom

nehnuteľnosti zapísanej v katastri nehnuteľností, o nehnuteľnosť sa staral, disponoval s ňou, svoje
vlastnícke právo uplatňoval dlhšiu dobu ako žalovaný v 1. rade a teda tiež spĺňa podmienky vydržania,
preto cesta posudzovania dobrej viery len v prospech jedného účastníka je z pohľadu práva a
spravodlivosti nepriechodná. Žalobca poukázal tiež na to, že na svojom pozemku č. XXXX/XX vybudoval
záchytné parkovisko, sociálne zázemie, prenajímal spevnené plochy pri likvidácii kalamitného dreva,

zabezpečoval likvidáciu kalamitného dreva ležiaceho na pozemku, o pozemok sa staral tým, že ho
zmluvne dával kosiť a prerezávať, pričom od roku 1995 do roku 2005 sa žiadny z duplicitných vlastníkov
neohradil a ani nič nenamietal proti dispozícii s ich majetkom a v prípade, ak by títo uplatňovali svoje
práva, žalobca sa mohol už v tejto dobe dozvedieť o existencii dvojitého vlastníctva.

24. Odvolací súd v preskúmavanom rozhodnutí na vyššie uvedené rozhodujúce argumenty žalobcu
nijako nereagoval a nedal na ne žiadnu relevantnú odpoveď. Záver odvolacieho súdu, že žalobca
v priebehu celého konania ničím právne významným nespochybnil existenciu dobrej viery na strane
žalovaného v 1. rade a jeho právnych predchodcov, je preto v príkrom rozpore so skutočnosťou, keď ako
už bolo uvedené vyššie, žalobca opakovane a podrobne argumentoval opak, a preto tento záver nemôže

obstáť. Rovnako neobstojí záver odvolacieho súdu, že žalovaný v 1. rade a jeho právni predchodcovia
sa po nadobudnutí vlastníctva k spornej nehnuteľnosti k tejto správali ako vlastníci a nakladali s ňou v
dobrej viere, a to od roku 1995, nakoľko takýto záver odvolacieho súdu je jednostranný, vychádzajúci
len z dôkazov a argumentov svedčiacich v prospech žalovaného v 1. rade, bez akéhokoľvek posúdeniaa vyhodnotenia dôkazov a argumentov svedčiacich v prospech žalobcu, a preto je potrebné tento záver
považovať za nepreskúmateľný a arbitrárny.

25. Odvolací súd síce v bodoch 21. až 23. odôvodnenia správne uviedol základné východiská inštitútu
vydržania pri odôvodnení svojho záveru o splnení podmienok vydržania zo strany žalovaného v 1. rade,
avšak nedostatočne vyhodnotil všetky rozhodujúce okolnosti.

26. Dovolací súd poukázal na svoju ustálenú rozhodovaciu prax v otázke vydržania. Vydržanie

vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci vykonávanej po zákonom
stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo
ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera je podľa platnej úpravy daná so
zreteľom na všetky okolnosti. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak
hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu,
o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul

vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa
nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania
je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a
spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť
tejto oprávnenej držby počas celej zákonom stanovenej doby. V zmysle ust. § 129 ods. 1 a § 130 ods.

1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí.

27. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z nej,
disponujeňou,prípadnevykonávačinnosť,ktorápripúšťatrvalýaleboopätovnývýkon.Tvrdeniedržiteľa,

že mu vec patrí a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť podložené konkrétnymi okolnosťami, z
ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodné. Oprávneným
je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí.
Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný
o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil

so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

28. Vydržanie patrí ku všeobecným originálnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva a pojmovo
predstavuje nadobudnutie vlastníckeho práva v dôsledku kvalifikovanej dlhodobej držby oprávnenou
osobou, ktorá nie je vlastníkom. Podmienkou vydržania je oprávnená držba spôsobilej veci trvajúca po

zákonom stanovenú vydržaciu dobu. Podľa konštantnej judikatúry oprávnená držba predpokladá, že
držiteľ je v dobrej viere, že mu vec alebo právo patrí a že je v tejto dobrej viere so zreteľom ku všetkým
okolnostiam. Uvedené podmienky musia byť splnené súčasne. Dobrá viera spočíva v presvedčení
držiteľa, že je vlastníkom veci, ktorú drží, alebo subjektom práva, ktoré vykonáva, prípadne, že sú
dané právne skutočnosti, ktoré majú za následok vznik vykonávaného práva. Dobrá viera je vnútorný,

psychický stav držiteľa. Zo zákona vyplýva, že nestačí prostá subjektívna dobrá viera. Oprávnený držiteľ
musí byť v dobrej viere so zreteľom ku všetkým okolnostiam. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať
aj na okolnosti, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj na právny dôvod (titul), ktorý
by mohol mať za následok vznik toho práva, vydržanie ktorého sa tvrdí. Dobromyseľnosť oprávneného
držiteľa musí byť daná už pri vzniku držby a potom po celý priebeh vydržacej doby.

29. Držba teda predstavuje taktické panstvo nad vecou, naproti tomu vlastníctvo je definované ako
právne panstvo nad vecou. Držba je fakticky stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju
a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo
opätovný výkon. Z takto vymedzeného chápania pojmu držba logicky vyplýva záver prezentovaný aj

v odbornej literatúre, že k jednej a tej istej veci nemôže vzniknúť viac práv držby. Môže vzniknúť len
nedeliteľné právo viacerých subjektov spoločne vykonávať to isté právo držby. Je teda vylúčené, aby
vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti bola preukázaná faktická držba rovnako zo strany žalobcu a rovnako
aj zo strany žalovaného v 1. rade, resp. jeho právnych predchodcov. Ak mienil odvolací súd dospieť k
záveru o nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti vydržaním, bol povinný ustáliť stav

oprávnenej držby tejto nehnuteľnosti po celú vydržaciu dobu s presným ustálením začiatku aj konca
jej plynutia, so zohľadnením všetkých okolností, najmä so zohľadnením, či a kto vie preukázať takúto
oprávnenú držbu.30. Vzhľadom na to, že konajúce súdy sa pri posúdení predmetnej veci zaoberali aj otázkou aplikácie
zásadynemoplusiurisaochranydobromyseľnéhonadobúdateľa,dovolacísúddaldopozornostiviaceré
aktuálne rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016,

nález z 26.1.2021 sp. zn. IV. ÚS 65/2019 a uznesenie z 9.2.2021 sp. zn. IV. ÚS 59/2021), z ktorých
okrem iného vyplýva povinnosť súdu dôsledne zistiť a vyhodnotiť všetky rozhodujúce skutkové okolnosti,
právne argumenty konkrétnej veci, a preto závery jedného rozhodnutia nemožno paušálne aplikovať na
iné prípady.

31. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu je
nepreskúmateľné a arbitrárne, v dôsledku čoho je potrebné konštatovať, že zo strany odvolacieho súdu
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces strán sporu v zmysle ust. § 420 písm. f) C.s.p.

32. Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd opätovne rozhodol, a to rozsudkom
zo dňa 28.03.2022 č.k. 7Co 31/2021-1232 a napadnutý rozsudok zmenil a žalobcu určil za vlastníka

nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXX, kat. úz. O. I. ako parcela registra „C“ s parcelným číslom XXXX/
XX - ostatná plocha o výmere 29806 m2.

33. V dôsledku dovolania podaného zo strany žalovaného v 1. rade Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením zo dňa 27.02.2024 sp. zn. 9Cdo 217/2022 rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28.03.2022

sp. zn. 7Co 31/2021 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

34. Dovolací súd citujúc ust. § 378 ods. 1, § 383, § 384 ods. 1 a § 385 ods. 1 C.s.p. poukázal na
skutočnosť, podľa ktorej z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že odvolací súd je ako riadny opravný
súd súčasne aj skutkovým súdom. Úvahy odvolacieho súdu o správnosti skutkových záverov súdu

prvej inštancie sú však značne obmedzené. Odvolací súd je totiž v zásade viazaný skutkovým stavom
zistenýmsúdomprvejinštancie.Ibavprípade,akmápochybnostiojehosprávnosti,mámožnosťdospieť
k iným skutkovým záverom, a to vtedy, ak tieto vyplynú z poznatkov, ktoré odvolací súd získal tým, že
opakoval dôkazy vykonané súdom prvej inštancie alebo vykonal nové dôkazy.

35. Inak povedané, ak odvolací súd v rámci preskúmavania rozhodnutia súdu prvej inštancie dôjde
k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie zopakuje. Uvedená povinnosť odvolacieho
súdu vyplýva z princípu priamosti, ktorý v tomto prípade znamená, že odvolací súd nemôže dôkazy
vykonané súdom prvej inštancie sám len prehodnotiť. O nové hodnotenie dôkazov ide tam, kde

má odvolací súd iný názor na spoľahlivosť dôkazného prostriedku. Zároveň, ak chce odvolací súd
vstúpiť do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom je rozhodnutie súdu prvej inštancie
založené, obligatórne musí byť nariadené odvolacie pojednávanie (Števček, M., Ficová, S., Baricová,
J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha:
C. H. Beck, 2016, s. 1279, 1287).

Dovolacísúdvpodobnýchsúvislostiachstabilnezastávanázor,žejeneprípustnéavrozporesozásadou
priamosti, aby odvolací súd k svojim odlišným skutkovým zisteniam dospel len na základe prehodnotenia
dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie. Na to, aby ich mohol inak zhodnotiť, ich musí v odvolacom
konaní opäť vykonať (porov. napr. 7Cdo/83/2018, 2Cdo/298/2020, 2Cdo/121/2022).

36. Od počiatku bolo v judikatúre opakovane zdôrazňované aj to, že ak sa chce odvolací súd odchýliť
od skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie na základe dokazovania výsluchom svedkov,
musí tieto dôkazy vykonané predtým bezprostredne súdom prvej inštancie opakovať. Ak by tak neurobil,
chýbali by mu náležité podklady na vyhodnotenie týchto dôkazov, založené napríklad na ich priamom
vnímaní. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne

posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Ak sa má vykonať pred odvolacím súdom dokazovanie, je
potrebné nariadiť pojednávanie. Touto úpravou sa sleduje dôsledné rešpektovanie procesných práv
strán sporu. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že ak odvolací súd vychádza z iných skutkových
záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom sa
zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov.

37. Aby sa teda odvolací súd mohol odchýliť od skutkových zistení, ktoré súd prvej inštancie čerpal z
výpovedí strán alebo svedkov, ktorí boli prvoinštančným súdom vypočutí na pojednávaní, musí dôkazy
priamo vykonané súdom prvej inštancie opakovať, prípadne doplniť. Ak by sa odvolací súd odchýlilod skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez toho, aby rešpektoval povinnosť opakovania
alebo doplnenia dokazovania, zasiahol by do ústavne zaručeného práva účastníka konania na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, do obsahu ktorého patrí aj to, že odvolací súd sa môže odchýliť

od skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom len po doplnení alebo opakovaní dokazovania,
ktorého výsledky opravnému súdu umožnia vlastné, prípadne aj odlišné hodnotenie dôkazov (pozri
BARICOVÁ, Jana. § 384 [Dokazovanie na odvolacom súde]. In: ŠTEVČEK, Marek, a kol. Civilný sporový
poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022).

38. Z hľadiska skutkového stavu možno uviesť, že pokiaľ odvolací súd vychádza z iných skutkových
záverov ako súd prvej inštancie, musí jeho rozhodnutiu predchádzať pojednávanie, na ktorom
sa zopakujú dôkazy alebo sa dokazovanie doplní vykonaním ďalších dôkazov (porov. aj sp. zn.
2Obdo/33/2017).

39. Dovolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že odvolací súd, hoci dospel k odlišným skutkovým

zisteniam ako súd prvej inštancie a od jeho skutkový zistení sa odchýlil a inak posúdil otázku faktickej
držby spornej nehnuteľnosti, nenariadil vo veci pojednávanie a nevykonal potrebné dokazovanie
(zopakovanie alebo doplnenie). Napadnutým rozsudkom odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie tak, že žalobe žalobcu vyhovel. Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd, hoci dospel k
zisteniu odlišného skutkového stavu ako súd prvej inštancie a od jeho skutkových záverov sa odklonil,

nenariadil pojednávanie a nezopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu. Namiesto nariadenia
pojednávania iba oznámil verejné vyhlásenie napadnutého rozsudku na úradnej tabuli súdu dňa 28.
marca 2022 o 9.30 hodine (č.l. 1231 spisu). Odvolací súd síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
skonštatoval, že: „vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, avšak zo zistených skutočností
nebol vyvodený správny právny záver“ (bod 33. odôvodnenia), v skutočnosti však svoje zmeňujúce

rozhodnutie založil na prehodnotení dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie, okrem iných na
záveroch výsluchu svedka Ing. L. J., ku ktorému došlo na pojednávaní v konaní pred súdom prvej
inštancie dňa 26. novembra 2012 (bod 35. odôvodnenia napadnutého rozsudku).

40. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že tak žalobca, ako

aj žalovaný v 1. rade v konaní predložili dôkazy o riadnej starostlivosti o spornú nehnuteľnosť
(bod 46. rozsudku súdu prvej inštancie). Na druhej strane odvolací súd uzavrel, že: „žalobca aj po
nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade, resp. jeho právnymi
predchodcami, i naďalej zabezpečoval starostlivosť o túto nehnuteľnosť, prípadne ju prenajímal za
účelom jej intenzívneho využívania na účely manipulácie a skladovania drevnej hmoty. Žalovaný v 1.

rade ničím právne významným nepreukázal, aby voči takémuto konaniu žalobcu akýmkoľvek spôsobom
namietal. ... Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, resp. jeho právnych predchodcov, títo vo vzťahu k
nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu realizovali len jedno z vlastníckych oprávnení vyplývajúcich z
ust. § 123 Občianskeho zákonníka, ktorým je oprávnenie vlastníka nakladať s predmetom svojho
vlastníctva.“Aksavšakodvolacísúdchcelodchýliťodskutkovýchzistenísúduprvejinštancienazáklade

bezprostredne pred ním vykonaných dôkazov, mal dokazovanie v zmysle ust. § 384 ods. 1 C.s.p. sám v
potrebnom rozsahu zopakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie dôkazov v
zmysle § 191 C.s.p. Len takýto postup je v súlade so zásadou priamosti a ústavnosti civilného sporového
konania. Je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam vedúcim k záveru o
potrebe zmeny rozsudku súdu prvej inštancie dospel v podstate iba na základe prehodnotenia dôkazov

vykonaných súdom prvej inštancie.

41. V tejto súvislosti dovolací súd poukázal aj na ustálenú judikatúru, podľa ktorej predpokladom toho,
aby odvolací súd mohol zmeniť napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak má za to, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, je opakovanie

dokazovania v potrebnom rozsahu odvolacím súdom (porov. napr. uznesenie najvyššieho súdu zo 7.
septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/131/2009, obdobne uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra 2018
sp. zn. 4Cdo/98/2017).

42. Aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) vyplýva, že odvolací

súdmusízopakovaťdôkazyvykonanésúdomprvejinštancie,akvykonanédôkazymalibyťpodľanázoru
odvolacieho súdu hodnotené odlišne, ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie. Podstatou
zistenia skutkového stavu veci je úsudok - záver sudcu, resp. senátu o tom, ktoré z rozhodujúcich
sporných skutočností sú pravdivé, t. j. ktoré z nich bude považovať za dokázané. Až súhrn týchtoskutočností vytvára zistený skutkový stav (sp. zn. II. ÚS 387/2010, II. ÚS 400/2009, II. ÚS 506/2009, II.
ÚS 506/2013). Inak povedané, nie je vylúčené, aby odvolací súd vyhodnotil vykonané dôkazy odlišne,
ako sa stalo v konaní pred súdom prvej inštancie, avšak v takom prípade musí odvolací súd sám

zopakovať dôkazy vykonané súdom prvej inštancie (II. ÚS 506/2013).

43. Dovolací súd pripomína, že pokiaľ dôvodom pre zmenu rozsudku súdu prvej inštancie malo byť
nesprávne právne posúdenie veci, nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. V danom prípade však tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací
súd, svoje rozhodnutie založili na aplikácii ustanovení 1. hlavy 2. časti Občianskeho zákonníka o
vlastníckom práve. Hoci nemožno opomínať, že odvolací súd bol viazaný právnym názorom vyjadreným
v kasačnom rozhodnutí dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.), že k jednej a tej istej veci nemôže vzniknúť
viac práv držby (ako bolo nesprávne posúdené súdom prvej inštancie), k záveru, že faktickým držiteľom

spornejnehnuteľnostiježalobca,všakodvolacísúddospelvýlučneprehodnotenímdôkazovvykonaných
pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že odvolací súd dospel k odlišným
skutkovým zisteniam, keď odlišne od súdu prvej inštancie vyhodnotil správanie žalovaného v 1. rade
vo vzťahu k spornej nehnuteľnosti, vysloviac, že žalovaný v 1. rade, resp. jeho právni predchodcovia k
spornej nehnuteľnosti vykonávali len jedno z triády vlastníckych oprávnení v zmysle § 123 Občianskeho

zákonníka a síce právo s vecou nakladať.

44. S ohľadom na vyššie uvedené dovolací súd skonštatoval, že odvolací súd postupoval v priamom
rozpore so znením ust. § 384 ods. 1 C.s.p. a teda sa natoľko odchýlil od jeho znenia, že zásadne poprel
jeho účel a význam, keď dospel k odlišným skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie bez vykonania

vlastného dokazovania alebo jeho zopakovania v odvolacom konaní, čím znemožnil žalovanému v 1.
rade, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces zaručeného článkom 46 a nasl. Ústavy SR a článkom 6 ods. 1 Dohovoru.

45. Dovolací súd pre úplnosť poukázal, že už vo svojom uznesení sp. zn. 8Cdo/94/2020 konštatoval,

že závery odvolacieho súdu o dôvodnosti zamietnutia žaloby nemajú dostatočnú oporu v zistení
rozhodujúcich skutkových okolností.

46. V konaní nasledujúcom po zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu nemá odvolací súd zásadne
žiaden priestor pre úvahy, či bude alebo nebude rešpektovať právny názor najvyššieho súdu (pozri R

76/2016).
V určitých prípadoch sa viazanosť právnym názorom (§ 455 C.s.p.) neuplatní. K vymedzeniu týchto
výnimočných prípadov dospela postupným dlhoročným vývojom aplikačná prax a právna teória. Ide
najčastejšie o prípad zmeny v skutkových zisteniach, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného
rozhodnutia, alebo prípad zmeny právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí, ale pred

opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu. Nie je tiež vylúčené, že odvolací súd rozhodne inak aj z
dôvoduzásadnéhojudikatórnehoposunu(napríkladreflektujúcniektorérozhodnutiaSúdnehodvoraEÚ,
alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá
v čase rozhodovania dovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená.

47. Viazanosť súdu nižšej inštancie právnym názorom súdu vyššej inštancie je zároveň vykonaním
ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou.
Nerešpektovanie právneho názoru dovolacieho súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto
porušením tak § 455 C.s.p., ako aj základného práva strany sporu na súdnu a inú právnu ochranu.
Postup súdu nižšej inštancie, spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru vysloveného

v uznesení súdu vyššej inštancie, a to len na základe vlastného uváženia, narúša tiež princíp právnej
istoty (pozri R 76/2016).

48. V prejednávanej veci neexistoval dôvod, pre ktorý by odvolací súd nemal byť viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu, keď tento sa v odôvodnení zrušujúceho uznesenia dôsledne vysporiadal s

dôvodmi, pre ktoré bol pôvodný rozsudok odvolacieho súdu (prvý v poradí; pozn.) zrušený a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia dovolacie súdu jasne a jednoznačne
vyplýva, prečo bol rozsudok odvolacieho súdu (prvý v poradí; pozn.) považovaný za nesprávny a v čom
spočívali nedostatky procesného postupu odvolacieho súdu.49. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v konaní došlo k vadám podľa § 420
písm. f) C.s.p. Ak odvolací súd vychádzal z rovnakých dôkazov ako súd prvej inštancie a na ich základe

dospel k iným skutkovým zisteniam, z ktorých vychádza jeho iný právny záver, bol povinný také dôkazy
opakovane vykonať (R 64/1966, 5Cdo/131/2009, 4Cdo/98/2017). Za opodstatnenú treba považovať
dovolaciu námietku, ktorou sa dovolateľ dovolával opakovania dokazovania odvolacím súdom na ním
nariadenom pojednávaní.

50. Po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a §
381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, na prejednanie
veci nariadil pojednávanie na deň 22.10.2024, na ktorom v súlade s ust. § 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval
dokazovanie oboznámením sa s obsahom znaleckého posudku č. XX/XXXX Ing. W. W. (č.l. 839 až
868 spisu), technickej správy vyhotoviteľa H. P. zo dňa 05.09.2013 (č.l. 861 a 862 spisu), znaleckého
posudku č. XX/XXXX Ing. Y. X. zo dňa 25.06.2014 (č.l. 891 až 905 spisu), prečítaním výpovede svedka

Ing. L. na pojednávaní konanom dňa 26.11.2012 a zistil, že odvolanie žalobcu je opodstatnené.

51. Sporná nehnuteľnosť mala byť vytvorená z parcely č. XXXX/X o výmere 70416 m2 vo vlastníctve
právneho predchodcu žalovaného v 1. rade Eurocamp, a.s., avšak v dôsledku zmätočného a
zavádzajúceho geometrického plánu bola vytvorená z parcely č. XXXX/XX vo vlastníctve žalobcu.

Žalobca nebol účastníkom zmlúv, ktorými sa následne realizoval prevod nehnuteľnosti tvoriacej predmet
sporu na žalovaného v 1. rade. Rovnako ani z LV č. X kat. úz. O. I., kde bol zapísaný ako vlastník parcely
č. XXXX/XX o výmere XXXXX m2 sa nemohol dozvedieť o tomto zásahu do jeho vlastníckeho práva.
Výmera parcely č. XXXX/XX i naďalej zostala nezmenená, ako keby k žiadnemu prevodu nedošlo. Na
stranedruhej,anižalovanýv1.radeajehoprávnipredchodcovianemohlivedieťoexistenciiduplicitného

zápisu vlastníckeho práva. Žalovaný v 1. rade a jeho právni predchodcovia zmluvy uzatvárali s vedomím
o správnosti údajov zapísaných v katastri nehnuteľností. Následne so spornou nehnuteľnosťou ako
vlastníci nakladali v dobrej viere, že im vlastníckym právom patrí. Tento stav trval od roku 1995, keď
Eurocamp, a.s., kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.1995 previedol na kupujúceho Investičný privatizačný
fond II. VSŽ Sporiteľňa parcelu č. XXXX/XX o výmere 29806 m2 na základe nesprávne vypracovaného

geometrického plánu.

52. Najvyšší súd vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení zo dňa 11.05.2021 č.k. 8Cdo 94/2020-1197
zdôraznil skutočnosť, podľa ktorej nie je možné, aby faktická držba spornej nehnuteľnosti mohla byť
vykonávaná tak zo strany žalobcu, ako aj zo strany žalovaného v 1. rade. Z dôkazov predložených

žalobcom pritom nepochybne vyplýva, že skutočným držiteľom spornej nehnuteľnosti a teda osobou,
ktorá vykonávala jej faktickú držbu, bol žalobca a nie žalovaný v 1. rade. Sporný pozemok, ako to
vyplýva z jeho popisu obsiahnutého v znaleckom posudku č. XX/XXXX, vypracovaného Ing. W. W.,
je ohraničený zo severovýchodnej strany štátnou cestou II/540 v smere O. I. - P. I., z juhozápadnej
strany lesmi v správe Štátnych lesov TANAP-u a z juhovýchodnej strany čiastočne pozemkom žalobcu

s parcelným číslom XXXX/XX. Pozemok z malej juhovýchodnej časti je využívaný pre uskladnenie a
manipuláciu s drevnou hmotou. Zvyšok, hoci je vedený v súbore popisných informácií katastra ako
ostatná plocha, je zatrávnený a zalesnený voľnými samonáletmi, voľne neprístupný, prípadne z časti
len komplikovane prístupný. Pozemkom v severozápadnej časti preteká vodný potok, ktorý tečie aj
samotným pozemkom v katastrálnej mape nezaznamenaný. Z výsluchu svedka Ing. L. J., ku ktorému

došlo na pojednávaní dňa 26.11.2012 vyplynulo, že žalobca sa prostredníctvom svojich organizácií,
a to Technických služieb mesta P. O. a neskôr Verejno-prospešných služieb P. O., s.r.o. staral aj o
údržbu časti spornej nehnuteľnosti. Svedok zdôraznil, že keď v roku 1992 nastúpil do pracovného
pomeru, žalobca každý rok vyčlenil dostatok finančných prostriedkov na údržbu verejnej zelene a v
rámci toho sa zabezpečovala starostlivosť o stavbu záchytného parkoviska a súvisiace priľahlé zelené

plochy. Starostlivosť bola adekvátna polohe a potrebe intenzity ošetrenia trávnatých porastov. Časť
plochy bola porastená vrbinami a časť vysokou trávou, ktorá sa raz ročne kosila. Tento stav trval až
do roku 2002, kedy nehnuteľnosť bola prenajatá Štátnym lesom TANAP-u. V tejto súvislosti žalobca
predložil do spisu dve zmluvy o nájme pozemku uzatvorené so Štátnymi lesmi TANAP-u na obdobie
od 5.11.2002 do 31.3.2003 a od 1.4.2003 do 31.12.2013 (č.l. 668 až 670 spisu). Účelom prenájmu

bolo zriadenie skládky kalamitného dreva a manipulácie s ním. To, že drevná hmota sa skladovala a
manipulovalo sa s ňou, je zrejmé tiež z pripojenej fotodokumentácie (č.l. 1038 spisu). Žalobca teda aj
po nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti žalovaným v 1. rade, resp. jeho právnymi
predchodcami i naďalej zabezpečoval starostlivosť o túto nehnuteľnosť, prípadne ju prenajímal zaúčelom jej intenzívneho využívania na účely manipulácie a skladovania drevnej hmoty. Žalovaný v 1.
rade pritom ničím právne významným nepreukázal, aby voči takémuto konaniu žalobcu akýmkoľvek
spôsobom namietal.

53. Pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade, resp. jeho právnych predchodcov, títo vo vzťahu k nehnuteľnosti
tvoriacej predmet sporu, realizovali len jedno z vlastníckych oprávnení vyplývajúcich z ust. § 123
Občianskeho zákonníka, ktorým je oprávnenie vlastníka nakladať s predmetom svojho vlastníctva.

54. Čo sa týka ďalších aktivít žalovaného v 1. rade, resp. jeho právnych predchodcov, súvisiacich so
zamýšľanou stavbou bytových a rodinných domov v Tatranskej Lomnici (č.l. 823 spisu), výstavbou a
prevádzkou rekreačného areálu Juniperus v Tatranskej Lomnici, s prácami pri navrátení Skalnatého
potoka do pôvodného koryta a s výrubom drevín, k týmto došlo v čase, keď žalovaný v 2. rade
listom zo dňa 13.6.2006 oznámil vtedajším vlastníkom začatie katastrálneho konania o oprave chýb v
katastrálnom operáte z podnetu žalobcu, a to práve z dôvodu duplicitného zápisu vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti. V rokoch 2007 a 2008 už žalovaný v 1. rade, resp. jeho právni predchodcovia nemohli
byť v dobrej viere o tom, že im sporná nehnuteľnosť patrí.

55. Žalovaný v 1. rade a aj jeho právni predchodcovia po nadobudnutí vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnostisakpredmetusvojhovlastníctvasprávalipasívne,tútoneužívaliaanijunemalivofaktickej

držbe. Na strane druhej, žalobca ako vlastník nehnuteľnosti i naďalej vykonával pravidelne a dlhodobo
všetky vlastnícke oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 123 Občianskeho zákonníka, pričom pri ich výkone
nebol nikým a ničím rušený. Žalovaný v 1. rade a ani jeho právni predchodcovia sa voči správaniu
žalobcu ako vlastníka nehnuteľnosti neohradili a to ani potom, čo žalobca začal dlhodobo prenajímať
časť nehnuteľnosti za účelom zriadenia skládky kalamitného dreva a manipulácie s ním. Táto činnosť

sa bez akýchkoľvek pochybností vykonávala s použitím ťažkých mechanizmov, a to čiastočne aj na
nehnuteľnosti tvoriacej predmet sporu. Je nemysliteľné, aby proti takejto činnosti nikto, najmä ten, kto sa
považoval za vlastníka, nič nenamietal. Nešlo pritom o krátkodobú a len občasne vykonávanú činnosť,
ktorá mohla pozornosti užívateľa a faktického držiteľa nehnuteľnosti uniknúť. Uvedené len potvrdzuje
záver o tom, že žalovaný v 1. rade, resp. jeho právni predchodcovia spornú nehnuteľnosť neužívali a

ani ju fakticky nedržali. Nemali teda postavenie oprávnených držiteľov a ako takí spornú nehnuteľnosť
vydržať nemohli.

56. Čo sa týka záverov vyslovených Ústavným súdom SR v jeho náleze zo 16.3.2016 vo veci I. ÚS
549/2015 týkajúcich sa zásady nemo plus iuris a možnosti jej prelomenia, tieto neboli jednoznačne

prebrané odbornou právnickou verejnosťou. V odbornej literatúre je vo vzťahu k zásade nemo plus
iuris a k možnosti nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka prezentovaný názor, že tieto prípady
síce pripomínajú originárny spôsob nadobudnutia vlastníctva, pretože sa tu neaplikuje zásada, podľa
ktorej nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, avšak osoby konajúce v nich sa
domnievajú, že dochádza k riadnemu prevodu alebo prechodu vlastníctva, teda nadobúdatelia sú

presvedčení, že nadobúdajú vlastníctvo derivátnym a nie originárnym spôsobom. Dobromyseľnosť
nadobúdateľov je pritom nevyhnutnou podmienkou toho, aby vlastníctvo bolo nadobudnuté aj od
nevlastníka. Táto dobromyseľnosť je súčasne aj zvýraznená vo všetkých zákonných ustanoveniach,
ktoré vyslovene umožňujú nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka (§ 446 Obchodného zákonníka, §
486 Občianskeho zákonníka, § 93 ods. 3 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii, § 140 ods. 2 písm.

l) Exekučného poriadku). Z toho vyplýva, že pre nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka v zásade
nepostačuje samotná dobromyseľnosť nadobúdateľa, že získal vlastníctvo k veci, ale musí ísť o taký
prípad dobromyseľnosti, s ktorou je takáto možnosť explicitne normatívne spojená. Inak povedané, napr.
samotná dobrá viera nadobúdateľa nehnuteľnosti spojená so stavom zapísaným v katastri nehnuteľností
nebude mať za následok nadobudnutie vlastníctva od nevlastníka, ak sa preukáže, že právny úkon, na

základe ktorého mal prevodca alebo jeho právny predchodca nadobudnúť vlastníctvo k nehnuteľnosti, je
absolútne neplatný. V tomto rozsahu je pritom judikatúra na Slovensku vzácne jednotná. Jedinú, avšak
osamotenú výnimku tak v slovenskej judikatúre predstavuje nález Ústavného súdu SR zo 16.3.2016
sp. zn. I. ÚS 549/2015, ktorý vo svojej podstate povýšil aj samotnú dobrú vieru nadobúdateľa v zápis v
katastri nehnuteľností na spôsobilý titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Tento názor však v neskoršej

judikatúre Najvyššieho súdu SR a ani v doktrinálnej rovine nenašiel odozvu.

57. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016 sa
hovorí o mimoriadne výnimočných okolnostiach a zdržanlivom prístupe pri poskytovaní ochrany právdobromyseľného nadobúdateľa. Tento nález predstavuje argumentačný posun, keď Ústavný súd SR už
nehovorí o pomerovaní dvoch ústavných hodnôt a to ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka a
ochrany dobromyseľnosti nadobúdateľa ako prejavu princípu právnej istoty odvíjajúceho sa od princípu

právneho štátu. Ochrana dobromyseľnosti základným právom nie je a nemožno ju ako samostatné
základné právo vyvodiť ani z princípu právneho štátu. Možno teda povedať, že Ústava SR uprednostňuje
ochranu vlastníka, keďže ide o základné právo, zároveň však pripúšťa, aby zákon ustanovil výnimky,
kedy právo vlastníka ustúpi, resp. kedy dôjde k jeho zániku, a to sú aj výnimky zo zásady nemo plus iuris.

58. Vlastník veci je oprávnený v medziach zákona predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 Občianskeho zákonníka). V zmysle právnej úpravy majú všetci
vlastníci rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana (§ 124 Občianskeho
zákonníka), pričom vlastník veci má podľa ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na ochranu
proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania
veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

59. Pokiaľ ide o spôsoby nadobúdania vlastníckeho práva, tieto upravuje zákon rámcovo v ust. § 132
ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré pokrýva tak originárne, ako aj derivatívne nadobudnutie
vlastníckeho práva. Medzi originárne spôsoby nadobudnutia vlastníckeho práva, kedy nadobúdateľ
neodvodzuje svoje vlastníctvo od vlastníckeho práva skoršieho vlastníka, sa zaraďujú vydržanie,

vytvorenie novej veci, spracovanie cudzej veci, nadobudnutie zo zákona, nález veci, privlastnenie,
oddelenie prírastku veci a pozemkové úpravy. V prípade derivatívneho nadobudnutia vlastníctva
dochádza k prevodu alebo k prechodu vlastníckeho práva z pôvodného vlastníka na nadobúdateľa a
teda je nevyhnutné, aby prevodca, resp. právny predchodca bol skutočným vlastníkom prevádzanej
veci. Medzi derivatívne spôsoby nadobudnutia vlastníctva patrí jeho prevod scudzovacími zmluvami,

alebo nepeňažný vklad do majetku právnickej osoby, resp. prechod na základe dedenia, dobrovoľnou
dražbou, rozhodnutím štátneho orgánu a v niektorých prípadoch aj nadobudnutie vlastníckeho práva
na základe zákona.

60. Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti

neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí
takvprípadederivatívnehonadobúdaniavlastníckehopráva,akoajvprípadeoriginárnehonadobúdania
vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len
v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno
nadobudnúť len od vlastníka a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného

nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak
vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco
vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera
nadobúdateľa postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t.j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od
nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade

nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci. Medzi iné
skutočnosti ustanovené zákonom, na základe ktorých možno nadobudnúť vlastnícke právo k veci podľa
ust. § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka tak nie je možné zaradiť nadobudnutie veci v dobrej viere od
nevlastníka vo všeobecnosti.

61. Pokiaľ ide o výnimky zo zásady nemo plus iuris, možno poukázať aj na nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 26.1.2021 vydaný vo veci IV. ÚS 65/2019, v ktorom Ústavný súd SR vyvodil
možnosť jej prelomenia z ustanovení procesného práva. V predmetnom Náleze Ústavný súd SR uviedol,
že vtedy účinný právny predpis, ktorým bol Občiansky súdny poriadok, v ust. § 243d ods. 2 výslovne
uvádzal, že právne vzťahy niekoho iného než účastníka konania nemôžu byť novým rozhodnutím

dotknuté. V súčasnosti účinný Civilný sporový poriadok v § 456 zakotvuje identickú úpravu, keď
stanovuje, že právne vzťahy niekoho iného než strany nemôžu byť novým rozhodnutím dotknuté. Z
označenej právnej úpravy vyplýva, že v prípade, ak na právne pomery účastníkov súdneho konania
ukončeného právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, aj keď neskôr na základe inštančného postupu
zrušeným, nadväzujú ďalšie právne vzťahy, nemôžu byť tieto nadväzujúce právne pomery tretích osôb

novým rozhodnutím dotknuté. Inými slovami, tretími osobami už nadobudnuté práva a povinnosti po
vydaní právoplatného a vykonateľného rozhodnutia nemôžu byť ovplyvnené tým, že toto pôvodné
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené a v následnom konaní boli tieto pôvodné právne
pomery autoritatívnym spôsobom usporiadané odlišne od pôvodného rozhodnutia. V citovanom nálezeišlo o situáciu, kedy o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam bolo právoplatne rozhodnuté súdom v
sporovom konaní a následne osoba, o ktorej vlastníckom práve súd rozhodol právoplatným rozsudkom,
tieto nehnuteľnosti previedla na ďalší subjekt. Nadobúdateľ tak nadobudol nehnuteľnosti od osoby, ktorá

bola ako vlastník zapísaná v katastri nehnuteľností a zároveň od osoby, ktorá v skutočnosti v zmysle
právoplatného rozhodnutia súdu bola ich vlastníkom. Následne zrušenie právoplatného rozhodnutia
dovolacím súdom tak nemohlo mať vplyv na právne postavenie dobromyseľného nadobúdateľa a to s
poukazom na znenie ust. § 456 C.s.p., resp. ust. § 243d ods. 2 O.s.p. účinného do 30.6.2016.

62. V ďalšom rozhodnutí, a to v uznesení zo dňa 9.2.2021 č.k. IV. ÚS 59/2021 - 30 Ústavný súd
Slovenskej republiky skonštatoval, že súčasťou princípu materiálneho právneho štátu je nielen možnosť,
ale aj povinnosť súdu vykladať právne normy ústavne súladným spôsobom s prihliadnutím a princíp
elementárnej spravodlivosti. Z tohto dôvodu Ústavný súd SR úplne nezavrhol mimoriadne výnimočnú
možnosťposkytnutiaochranyprávdobromyseľnýmnadobúdateľom,prioritnevšakktejtootázkepristúpil
zdržanlivo. Z hľadiska legitímnych očakávaní strán sporu proti sebe stoja očakávania pôvodného

vlastníkaaočakávaniadobromyseľnéhonadobúdateľa.Pôvodnývlastníklegitímneočakáva,žeochrana
vlastníckeho práva nebude poskytnutá subjektu, ktorý ho nadobudol na základe absolútne neplatného
právneho úkonu. Dobromyseľný nadobúdateľ mohol legitímne očakávať, že mu súdna ochrana bude
poskytnutá, avšak len ako dobromyseľnému držiteľovi (§ 130 Občianskeho zákonníka), pretože platná
právna úprava v čase podania žaloby v zásade vylučovala možnosť nadobudnutia plnohodnotného

vlastníckeho práva na základe absolútne neplatného právneho úkonu, okrem nasledujúcich výnimiek,
ktorými boli: 1. nadobudnutie nehnuteľnosti od nepravého dediča, 2. nadobudnutie nehnuteľnosti od
nevlastníka v rámci konkurzného konania, 3. nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka v exekučnom
konaní, 4. nadobudnutie nehnuteľnosti od vlastníka v rámci dobrovoľnej dražby a 5. nadobudnutie
nehnuteľnosti od oprávneného držiteľa podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 293/1992 Zb. o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov. Ústavný súd SR vo
všeobecnosti uzatvoril, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon
neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.

63. Pri posudzovaní zásady nemo plus iuris treba rozlišovať situácie, kedy došlo po uzatvorení

kúpnej zmluvy k zrušeniu nadobúdacieho titulu predávajúceho od situácie, kedy sa predávajúci vôbec
nestal vlastníkom prevádzanej nehnuteľnosti. Do prvej skupiny možno zaradiť situácie, kedy došlo k
odstúpeniu od zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam medzi pôvodným vlastníkom
a predávajúcim, po uzavretí kúpnej zmluvy medzi predávajúcim a ďalším nadobúdateľom, prípadne
k splneniu rozväzovacej podmienky v obdobnej situácii, alebo k inému zrušeniu nadobúdacieho titulu

predávajúceho po uzavretí zmluvy o prevode nehnuteľnosti medzi predávajúcim a nadobúdateľom.
V takom prípade totiž nadobúdateľ nadobudol nehnuteľnosti nielen od subjektu, v prospech ktorého
svedčal zápis o vlastníckom práve k nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ale aj od subjektu, ktorý
v čase prevodu v skutočnosti ich vlastníkom bol. Následná zmena v právnom postavení predávajúceho,
napr. po odstúpení od zmluvy, na postavenie dobromyseľného nadobúdateľa nemá vplyv a nemôže

tak dôjsť k strate jeho vlastníckeho práva, hoci sa podľa ust. § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka
pôvodnázmluvazrušujesúčinkamiextunc.Predmetnézákonnéustanoveniesavtakomprípadedotýka
len obligačno-právnych účinkov zmluvy a nie aj vecno-právnych účinkov zmluvy a do úvahy medzi
pôvodným vlastníkom a prvým nadobúdateľom prichádza iba vyporiadanie spôsobom predpokladaným
v druhej vete ust. § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vecno-právne účinky odstúpenia od zmluvy, t.j.

že sa obnovuje vlastnícke právo pôvodného vlastníka k nehnuteľnostiam priamo zo zákona, prichádza
do úvahy vtedy, ak nedošlo k ďalšiemu prevodu nehnuteľností na inú osobu, ktorá ich nadobúdala
dobromyseľne.

64. Z kúpnej zmluvy vzniká v súlade s ust. § 588 Občianskeho zákonníka predávajúcemu povinnosť

predmet kúpy kupujúcemu odovzdať a kupujúci je na jej základe povinný od predávajúceho predmet
kúpy prevziať a zaplatiť predávajúcemu dohodnutú kúpnu cenu. K tomu, aby k prevodu vlastníckeho
práva došlo, je potrebné, aby prevodca bol vlastníkom veci, resp. osobou oprávnenou s vecou
disponovať za účelom jej prevodu na inú osobu. Záver, podľa ktorého ak zákon neustanoví inak, nikto
nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať, vychádza aj z aktuálnej

judikatúry Ústavného súdu SR (nález Ústavného súdu SR z 19.1.2021 sp. zn. I. ÚS 510/2016).

65. V prípade neplatnej zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nedochádza k
právnym následkom ňou predpokladaným. Uvedené okrem iného znamená, že ňou nedochádza kprevodu vlastníckeho práva z prevodcu na nadobúdateľa a keďže nadobúdateľ vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nenadobudol, nemôže s danými nehnuteľnosťami nakladať, čo okrem iného znamená,
že nadobúdateľ ich nemôže ďalej previesť na ďalší subjekt.

66. Možnosť prelomenia zásady nemo plus iuris nie je možné odvodiť ani zo znenia ust. § 70 ods. 1
Katastrálneho zákona. Súčasťou princípu právnej istoty je síce dôvera v rozhodnutia štátu alebo iných
orgánov verejnej moci, avšak túto nie je možné vnímať absolútne. Princíp právnej istoty môže byť v
určitých situáciách prelomený právnou úpravou. O takúto situáciu ide napr. aj v rámci právnej úpravy

mimoriadnych opravných prostriedkov, kedy zákon priamo upravuje možnosť prelomenia princípu
právnej istoty v podobe zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu. Rovnakou optikou je potrebné
nahliadať aj na znenie ust. § 70 ods. 1 Katastrálneho zákona, z ktorého vyplýva, že bez ohľadu na
existenciu rozhodnutia príslušného okresného úradu (jeho katastrálneho odboru) nemusí údaj zapísaný
v katastri nehnuteľností zodpovedať skutočnosti, ktorý je možné považovať za hodnoverný (pravdivý),
avšak len dovtedy, kým sa preukáže opak. Uvedené znamená, že ani rozhodnutie o povolení vkladu

vlastníckeho práva nepredstavuje v situácii, keď sa preukáže opak, definitívne rozhodnutie o tom,
že osoba, ktorá je zapísaná v katastri ako vlastník nehnuteľnosti, je aj v skutočnosti jej vlastníkom.
Ustanoveniu § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam, ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa
ktorého už len sama evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľností zakladá dobrú vieru

evidovaného vlastníka v to, že je vlastník.

67. Vyššie uvedený záver priamo vyplýva z uznesenia Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.4.2021 vydaného vo veci 1 VObdo 2/2020.

68. Žalobca dlhodobo a nikým nerušený reálne vykonával svoje vlastnícke oprávnenia vo vzťahu k
parcele č. XXXX/XX, zapísanej na LV č. 1, kat. úz. O. I. aj potom, čo iná osoba na základe nesprávne
vyhotoveného geometrického plánu bola zapísaná ako ďalší vlastník tej istej časti zemského povrchu
bez toho, aby tento stav žalobca vyvolal a mal o ňom akúkoľvek vedomosť, pričom tejto časti zemského
povrchu v terajšej dobe zodpovedá sporná nehnuteľnosť, a to parcela č. XXXX/XX - ostatná plocha o

výmere 29806 m2, zapísaná na LV č. XXX, kat. úz. O. I..

69. Oproti tomu žalovaný v 1. rade, prípadne jeho právni predchodcovia začali prejavovať reálny
záujem o spornú nehnuteľnosť až v rokoch 2007 a 2008, teda v čase, keď boli žalovaným v 2. rade
listom zo dňa 13.6.2006 oboznámení so začatím katastrálneho konania o oprave chýb v katastrálnom

operáte, ku ktorým došlo v súvislosti s vypracovaním zmätočného a zavádzajúceho geometrického
plánu, ktorým sporná nehnuteľnosť bola vytvorená z parcely žalobcu č. XXXX/XX, hoci v skutočnosti
mala byť vytvorená z inej parcely, a to z parcely č. XXXX/X. Žalobca pritom nikdy nebol účastníkom
zmlúv, ktorými sa následne realizoval prevod nehnuteľností tvoriacej predmet sporu na žalovaného v
1. rade.

70. Čo sa týka otázky naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení, tento je bez
akýchkoľvek pochybností daný. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo
nie je podľa ust. § 80 písm. c) O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2006, rovnako aj podľa ust. § 137 písm.
c) C.s.p. vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a

poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť
iným prostriedkom ochrany práv. V prípade duplicitného zápisu vlastníckeho práva v prospech žalobcu
a žalovaného v 1. rade jediným prostriedkom umožňujúcim odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami
sporu je práve žaloba na určenie vlastníckeho práva.

71. Keďže vo vzťahu k parcele č. XXXX/XX - ostatná plocha o výmere 29806 m2, zapísanej na LV č.
XXX, kat. úz. O. I., bolo potrebné zosúladiť stav faktický so stavom právnym, odvolací súd postupom
vyplývajúcimzust.§388C.s.p.zmenilrozsudokaurčil,žežalobcajevlastníkomnehnuteľnostizapísanej
na LV č. XXX, kat. úz. O. I. ako parcela registra „C“ s parcelným číslom XXXX/XX - ostatná plocha o
výmere 29806 m2.

72. Zároveň v konaní o určenie vlastníckeho práva úspešnému žalobcovi bola priznaná náhrada trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 % podľa ust. § 396 ods. 1, ods. 2,§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 a § 453 ods. 1, ods. 3 C.s.p. s tým, že o výške náhrady týchto trov
rozhodne súd prvej inštancie.

73. Pokiaľ ide o žalovaného v 2. rade tomuto v súvislosti s prvoinštančným, odvolacím a dovolacím
konaní žiadne trovy nevznikli, a preto tejto strane sporu nemohla byť priznaná ich náhrada.

74. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).