Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 5, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/28/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320010056
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2320010056.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX,
pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. a) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k.
27T/6/2020-603 zo dňa 11.10.2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 05.11.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 27T/6/2020-603 zo dňa 11.10.2023 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., hlásený trvalý pobyt D. E. F. XX, okres Šaľa, uznaný vinným
zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na §
138 písm. a) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe,

že

dňa 17.11.2018 v čase asi o 18.30 hod. v G. pred budovou obecného úradu prišiel k H. I., idúcemu na
bicykli, stiahol ho do kríkov a pýtal od neho peniaze, pričom mal za opaskom viditeľne pištoľ, a keď mu
H. I. povedal, že nemá a chcel odísť, tak ho udrel päsťou do hlavy, na čo mu H. I. dal peňaženku, z

ktorej obžalovaný vybral aspoň 60 € a odišiel.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 172 ods. 2 Trestného zákona účinného do
30.04.2022 s použitím § 38 ods. 2, ods. 5 a § 41 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 37
písm.h),písm.m)a§42ods.1Trestnéhozákona,súhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere16(šestnásť)
rokov. Podľa § 48 ods. 3 písm. b) Trestného zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do

ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň postupom podľa §
42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom obžalovanému rozsudkom Okresného súdu
Nové Zámky sp. zn. 4T/56/2021 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/23/2023 zo
dňa 11.04.2023, právoplatné toho dňa, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce,
ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 603-607.

Proti tomuto rozsudku podal v celom rozsahu odvolanie obžalovaný bezprostredne po vyhlásení
rozsudku na hlavnom pojednávaní, ktoré následne písomne odôvodnil na č.l. 609 a prostredníctvom
obhajcu na č.l. 612.

Obžalovaný v odvolaní namietal primárne voči výroku o vine, pretože z vykonaného dokazovania
nevyplynulo, že by mal obžalovaný voči poškodenému použiť akékoľvek násilie alebo hrozbubezprostredného násilia. Jediným priamym dôkazom svedčiacim proti obžalovanému je výpoveď
poškodeného, ktorá nie je dôveryhodná, keďže poškodený bol užívateľom drog, pod vplyvom ktorých bol
aj v čase spáchania skutku, pričom jeho výpoveď je v rozpore s ostatnými svedeckými výpoveďami, a to

či už pokiaľ ide o výšku finančnej hotovosti ako aj spôsob spáchania. Pri dôkaznej situácií spočívajúcej
v jedinej svedeckej výpovedi poškodeného a absencii akýchkoľvek ďalších priamych či nepriamych
dôkazov nemôže byť obžalovaný uznaný vinným. Ďalej namieta, že súd sa opakovane nesprávne
vysporiadal s námietkami zaujatosti obžalovaného, čím porušil princíp na spravodlivý súdny proces. Súd
zároveň neumožnil odročenie pojednávania obžalovanému a jeho obhajcovi za účelom pripravenia si

záverečnej reči, čo považuje za porušenie práva na obhajobu. Spáchanie skutku v zmysle obžaloby
nebolo preukázané, nebolo dokázané ani miesto spáchania skutku, a obžaloba bola podaná len na
základe jedinej výpovede, a to výpovede poškodeného. Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1
písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok a obžalovaného podľa § 285
písm. a) Trestného poriadku spod obžaloby oslobodí.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 05.11.2024 za prítomnosti zástupcu Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného a jeho obhajcu. Obžalovaný zotrval na podanom odvolaní,
nepožiadal o zmenu jeho dôvodov či jeho doplnenie. Obžalovaný zároveň predložil návrh na odňatie

a prikázanie veci, vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým sudcom Krajského súdu v Trnave,
prokurátorom Krajskej prokuratúry Trnava ako aj orgánom činným v trestnom konaní. Obžalovaný
nadobudol presvedčenie, že uvedení sú voči nemu zaujatí, nakoľko je róm, nemá v uvedených
osobách dôveru. O tejto skutočnosti sa dozvedel dnes z vnútorného presvedčenia. Predseda senátu
vyhlásil, že o námietke sa nebude konať, nakoľko spočíva v procesnom postupe súdu a ide

o subjektívne, ničím nepodložené tvrdenie obžalovaného. Rovnako nie sú v predmetnej veci splnené
podmienky pre odňatie a prikázanie veci. Odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom,
odvolaním obžalovaného, žiadosťou o zmenu advokáta, odpisom registra trestov na obžalovaného,
relevantnými lustráciami na osobu obžalovaného ako aj podstatným obsahom spisu. Strany nemali
žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu, pričom obžalovaný bol upozornený, aby

nevstupoval do prednesu predsedu senátu, inak mu bude uložená poriadková pokuta. Zástupca krajskej
prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného zotrval
napísomnýchdôvodochodvolaniaaodvolacomnávrhu,poukázaltiežnaporušenieprávaobžalovaného
na obhajobu pre odmietnutie vykonania dôkazov navrhovaných obžalovaným. Obžalovaný sa pridržal
prednesu svojho advokáta, ďalej uviedol, že všetci svedkovia boli nedôveryhodní, vypovedali inak, a len

to, čo im uviedol poškodený. Všetci svedkovia sú závislí na užívaní drog (pervitíne), lúpež nespáchal,
žiadal o oslobodenie spod obžaloby.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316
ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma

zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného nie je ako celok dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho
zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok tak, ako bol písomne vyhotovený, spĺňa

kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Z jeho dôvodov je totiž zrejmé,
ktoré skutočnosti vzal okresný súd za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a
akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z jeho obsahu je tiež zrejmé, ako sa
vysporiadal s argumentami obžalovaného a akými úvahami sa riadil, keď uznal obžalovaného vinným zo
spáchania skutku v obžalobe a rovnako zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil svoje úvahy o primeranosti

uloženého trestu, jeho zákonnosti a spravodlivosti vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobné
pomery obžalovaného. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám
vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením
stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska

rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom
prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie

citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013)

Pokiaľ ide o prvú odvolaciu námietku, ktorou obžalovaný poukazuje na to, že okrem výpovede

poškodeného H. I. o jeho vine neexistujú žiadne či už priame alebo nepriame dôkazy, pričom aj výpoveď
poškodeného označil za oslabenú, a to z dôvodu, že poškodený bol v čase údajného spáchania
skutku pod vplyvom omamných látok, odvolací súd s touto argumentáciou nesúhlasí a považuje ju za
nedôvodnú.

Je pravdou, že kľúčovým dôkazom bola práve priama výpoveď poškodeného H. I., avšak jeho výpoveď
nebola osamotená, ale podporená radom ďalších dôkazov. Pokiaľ ide o výpoveď poškodeného, tento
od začatia trestného stíhania až po hlavné pojednávanie vypovedal konzistentne o priebehu skutku,
uviedol, že obžalovaný ho zatlačil do kríkov, kde od neho so zbraňou (pištoľou) žiadal peniaze, ktoré
mu poškodený spočiatku odmietol vydať. Po tom, ako ho obžalovaný udrel do hlavy sa už poškodený

nebránil, obžalovanému dal svoju peňaženku, odkiaľ mu tento odcudzil finančnú hotovosť najmenej
vo výške 60,- Eur, a z miesta skutku odišiel. Poškodený sa o skutku zmienil svedkom G. D., A. G.
či J. K., ktorí síce vypovedali o skutku podľa toho, ako sa o priebehu dozvedeli od obžalovaného,
avšak ich výpovede ako celok boli rovnako konzistentné, navyše bez zistenia akejkoľvek motivácie krivo
obviniť obžalovaného. Je pravdou, že výpovede svedkov sa nezhodovali pokiaľ ide o výšku odcudzenej

hotovosti, ktorá bola poškodenému odcudzená, to však nemá vplyv na závery o vine obžalovaného o to
viac, že skutočná škoda nebola zákonným znakom spáchania tohto trestného činu. Z výpovedí svedkov
vyplynulo, že poškodený im od počiatku uvádzal, že obžalovaný mal pri sebe zbraň a udieral ho do hlavy,
a teda konzistentní boli aj v opise spôsobu spáchania trestného činu. Obžalovaný síce popieral, že by
na spáchanie skutku použil zbraň, na druhej strane však pripustil, že vlastní celkom dve zbrane. Súd

však nemal dôvod neveriť poškodenému a svedkov, a obhajobnú argumentáciu založenú na tom, že na
oslave, z ktorej išiel poškodený do pohostinstva sa požívali omamné látky, vyhodnotil ako nedôvodnú (a
to aj z toho dôvodu, že obžalovaný počas celého konania vyhodnocuje výpoveď každého svedka, ktorý
nesvedčí práve v jeho prospech ako svedka nespôsobilého pre požívanie omamných látok, ktoré aj on
sám užíval a predával, že čo bol právoplatne odsúdený v inej trestnej veci).

Obrana obžalovaného o tom, že v predmetný deň bol so svojou priateľkou svedkyňou L. I. u nej doma,
resp. aj so svedkyňou M. N. bola jednoznačne vyvrátená tým, že svedkyňa I. poprela, že by v uvedený
deň bola s obžalovaný, navyše, bližší vzťah nadviazali až o niekoľko dní neskôr, preto v uvedený deň
s obžalovaným ani nemohla byť. Pokiaľ ide o svedkyňu M. N., z jej výpovede z prípravného konania

vyplynulo, že v tento deň nemohla byť v G., nakoľko bola doma a spala po nočnej, súd neuveril tejto
výpovedi. Svedkyňa sa na pojednávanie aj napriek opakovanému predvolaniu nedostavila, avšak je
zrejmé, a to z výpovede svedka A., že svedkyňa nevypovedala pravdu o tom, že na mieste spáchania
skutku nemohla byť, pretože doma spala po nočnej. Svedok A. vo výpovedi uviedol, že táto svedkyňav deň spáchania skutku a rovnako deň predtým a deň potom nebola v práci, za čo bola z práce aj
prepustená. Obžalovaný spočiatku popieral, že by mal byť v inkriminovaný deň v G., neskôr už pripustil,
že by v uvedený deň v G. aj mohol byť. Rovnako potvrdil, že svedkyňa M. N. ho často vozievala

v motorovom vozidle zn. Škoda Octavia striebornej farby, na ktorom sama jazdila. Z týchto skutočností
je zrejmé, že súd nemohol svedkyni N. uveriť, keďže jej alibi na predmetný deň sa v tomto konaní
nepotvrdili, boli naopak jednoznačne vyvrátené, a svedkyňa mohla byť priamo prítomná pri skutku, preto
nevypovedala pravdivo.

Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že na mieste skutku boli nájdené veci poškodeného, pričom
porovnaním pachovej stopy odobratej zo zaistenej peňaženky poškodeného s pachovou stopou
obžalovaného bola zistená zhoda. Rovnako treba poukázať na výpoveď O. B., ktorá uviedla, že
obžalovaný pri sebe úplne bežne nosil zbraň (hoci išlo o nožík), v minulosti ju vydieral a snažil sa nútiť
predávať omamné látky, aj ju fyzicky napadol, no v neposlednom rade to, že svedkyňa potvrdila, že
obžalovaný sa vyjadril, že sa „chystá“ na poškodeného, lebo mu dĺžil peniaze.

Pokiaľ ide o námietku obžalovaného o porušení práva na obhajobu, ktorá mala spočívať v odmietnutí
dôkazov, ktoré obžalovaný počas konania navrhol, a tiež v tom, že súd neumožnil odročenie
pojednávania za účelom prípravy záverečných rečí, aj túto námietku odvolací súd vyhodnotil ako
nedôvodnú.

Zásada „práva na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv
a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného
výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne
zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo

svojejpodstatejejrealizáciavčonajširšommeradlejenielenvzáujmeosoby,protiktorejsavedietrestné
konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale
aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje
ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane
základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu

medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie
procesných práv obvineného, a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom
konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Trestný poriadok obsahuje celý rad

ustanovení,ktoréupravujújednotlivéčiastkovéprávaobvineného,charakteristicképrepríslušnéštádium
trestnéhokonania.Prípadnéporušenielenniektoréhoznich,pokiaľsatozásadnýmspôsobomneprejaví
na postavení obvineného v trestnom konaní, samo o sebe nezakladá odvolací ani dovolací dôvod,
pretože len porušenie práva na obhajobu podstatným zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený
dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak

obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby.

Žiadne pochybenie, a už vôbec nie zásadné, odvolací súd v konaní nezistil. Pokiaľ ide o obžalovaným
namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že ak
uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym
rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy
vykonávať nebudú. Súd však nie je povinný vykonať dôkazy navrhnuté stranami konania, či vyhovieť
návrhom strán na doplnenie dokazovania, lebo v zmysle § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 2 ods.
11 Trestného poriadku, pretože v rámci rozsahu vlastnej úvahy má možnosť zvoliť si vhodné dôkazné

prostriedky na spravodlivé rozhodnutie.

V nadväznosti na to je potrebné poukázať na skutočnosť, že obvinený počas konania predložil viacero
návrhov na dokazovanie, resp. doplnenie dokazovania, pričom niektorým bolo vyhovené - výsluch
svedkov H. I., G. D., P. K. a A. G., oboznámenie s výpoveďou z prípravného konania svedkyne M. N.,

a teda nezamietol návrhy obžalovaného na vykonanie dokazovania en block. Pokiaľ ide o odmietnutie
návrhov – lokalizácia telefónnych čísel, výsluch policajného technika, výsluch ošetrujúceho lekára
a ďalšie, okresný súd jednak zákonným spôsobom rozhodol o odmietnutí vykonania týchto dôkazov,
pričom na dôvody odmietnutia podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku (str. 5-6),s ktorými odvolací súd súhlasí. K uvedenému odvolací súd dodáva, že skutkový stav bol zistený
vtakomrozsahu,ktorýumožnilsúduurobiťspravodlivérozhodnutieavkonanínebolopotrebnéoverovať
skutkové zistenia inými dôkazmi, či dopĺňať dokazovania na objasnenie sporných skutočností.

Odmietnutím vykonania navrhnutých dôkazov nedošlo k porušeniu práv obvineného, keďže (ako už
bolo uvedené vyššie) medzi práva obvineného nepatrí vyhovenie všetkým návrhom na vykonanie
dokazovania. Je na súde zvážiť, či navrhnutý dôkaz považuje za relevantný na zistenie skutkového stavu
bez dôvodných pochybností. Ak dospeje k negatívnemu výsledku, je povinný rozhodnúť o odmietnutí

dôkazu, čo v predmetnej veci aj urobil.

Pokiaľ ide o nevyhovenie návrhu obžalovaného a jeho obhajcu na odročenie pojednávania za účelom
prípravy záverečných rečí, v tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že obžalovaný a jeho obhajca boli
procesneaktívnypočasceléhokonania,konaniaboliopakovaneodročenéprenedostaveniesasvedkov,
pri každom vykonanom dôkaze mal tak obhajca ako aj obžalovaný právo vyjadriť sa. Keďže v predmetnej

veci bolo postupe nariadených viacero pojednávaní, ktoré boli odročované, obhajca a najmä obžalovaný
mal mať pripravenú záverečnú reč, a teda mal a mohol vedieť, či po skončení dokazovania bude
súdom vyzvaný na prednes záverečnej reči. Namiesto toho sa bez rozumného dôvodu spoľahol na
to, že na hlavnom pojednávaní dňa 11.10.2013 sa bude pokračovať v dokazovaní a súd vyhovie jeho
opakovanej a navyše nedôvodnej žiadosti o odročenie pojednávania, o ktorom mal vedomosť odo

dňa 14.06.2023, kedy si prevzal predvolanie. Obžalovaný, no najmä jeho obhajca musel predvídať,
že o rozsahu dokazovania a jeho ukončení rozhoduje vždy výlučne súd a nikto iný a v obdobnom
štádiu trestného konania môže byť obhajca vyzvaný na prednes záverečnej reči kedykoľvek a musí reč
predniesť,akonapokonurobilajokresnýprokurátor,atoajnapriektomu,žečasťhlavnéhopojednávania
mala byť venovaná ďalšiemu dokazovaniu. Ani v tomto procesnom postupe okresného súdu odvolací

súd neidentifikoval žiadne porušenie či už spravodlivého súdneho konania alebo práva obžalovaného
na obhajobu.

Pokiaľ ide o námietku o nevysporiadaní sa súdu s námietkami zaujatosti vznášanými obžalovaným
počas konania, odvolací súd nezistil pochybenie okresného súdu ani v tomto smere. Obžalovaný

vzniesol generálnu námietku zaujatosti, s ktorou sa okresný súd na hlavnom pojednávaní dňa
11.10.2023 kvalifikovaným spôsobom vysporiadal, uviedol prečo o námietke voči zákonnému sudcovi
nebude konať (spočívala v procesnom postupe), a tiež z akých dôvodov nebude konať o námietke
voči zapisovateľke a tiež voči prokurátorovi. Dôvody sú zachytené v zápisnici z hlavného pojednávania,
pričom skutočnosť, že obžalovaný sa nestotožňuje s tým ako sa súd vysporiadal s jeho námietkami nie

je porušením žiadneho z jeho práv. Odvolací súd navyše konštatuje, že uvedené námietky, rovnako aj
námietku, ktorú obžalovaný vzniesol počas verejného zasadnutia odvolacieho súdu považuje za účelovú
a čisto obštrukčnú, a to najmä v kontexte procesnej aktivity obžalovaného počas celého konania.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu tak odvolací súd konštatuje, že obžalovaný sa dopustil

spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. a) Trestného zákona, za čo obžalovanému bolo možné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 7
– 12 rokov. Vzhľadom na to, že skutok v tejto veci spáchal skôr, ako bol vyhlásený rozsudok v trestnej
veci Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4T/56/2021 (medzičasom právoplatný v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 1To/23/2023), musel obžalovanému ukladať súhrnný trest vo vzťahu

k citovaným rozsudkom, avšak podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, t.j. do
30.04.2022, keďže aplikovaním novšieho zákona by narušil právoplatnosť rozsudku Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 1To/23/2023, vo vzťahu ku ktorému ukladal súhrnný trest. Odvolací súd zistil v postupe
okresného súdu pochybenie, keďže okresný súd vzhľadom na uloženie súhrnného trestu podľa zásad
na uloženie úhrnného trestu mal ukladať trest len podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona (nie aj podľa ods.

1) a nemal obžalovanému pričítať priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, keďže
mnohosť spáchania trestných činov už bola zahrnutá v uložení súhrnného trestu. Uvedené pochybenie
však nemalo žiaden vplyv na trestnú sadzbu, pretože aj napriek uvedenému by súd pri ukladaní trestu
po úprave podľa § 41 ods. 2 a § 38 ods. 5 Trestného zákona vychádzal z totožnej trestnej sadzby 12-20
rokov, a to podľa trestnej sadzby najprísnejšieho trestného činu, a to § 172 ods. 2 Trestného zákona

účinného do 30.04.2022.

Trestnýzákonvychádzazozásady,žezákladnýmúčelomacieľomjeochranaspoločnostipredtrestnými
činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkýmvtom,abysatrestnéčinybuďvôbecnepáchali,alebopáchalivčonajmenšejmiere.Ochranaspoločnosti
pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu
prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,

a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti, pričom generálna prevencia sa má
uskutočňovaťprostredníctvomindividuálnejprevencie.Aksatedapáchateľovizabrániajvďalšejtrestnej
činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu
je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v

tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej
prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa.

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR 1To 2/2014 z 8.11.2014)

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že osobu obžalovaného treba vždy hodnotiť vo všetkých
súvislostiach. V rámci hodnotenia osoby obžalovaného nemožno obísť ani možnosti jeho nápravy.
Úsudok o možnosti nápravy obžalovaného si súd vytvára z veľkej časti už na základe hodnotenia povahy

a závažnosti spáchaného trestného činu (t.j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný zločin), spôsobu
jeho spáchania, následkov, ktoré skutkom mohol vyvolať alebo vyvolal, a pri náležitom zhodnotení
osoby obžalovaného. Možnosť nápravy obžalovaného konkretizuje jeho osobu vo všetkých zásadných
súvislostiach. Primárne ide o stanovenie prognózy budúceho vývoja správania sa obžalovaného na
základe objasnenia jeho osobnostných vlastností a ich spojitostí so spáchaným trestným činom, vrátane

vplyvu sociálnej mikroštruktúry. Z hľadiska posúdenia možnosti nápravy obžalovaného má veľký význam
celkový spôsob jeho života a jeho správanie pred spáchaním trestného činu a jeho postoj k spáchanému
trestnému činu (judikát Rt 23/1967). Záver súdu o možnosti nápravy obžalovaného musí byť vždy v
plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu a členom
spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných členov

spoločnosti.

Odvolací súd, zohľadňujúc výsledky vykonaného dokazovania nezistil dôvod, pre ktorý by mal pristúpiť
kzmeneuloženéhotrestu.Primárnejenutnéuviesť,žeideouloženiesúhrnnéhotrestu,ktorýsúdukladal
za spáchania 2 závažných skutkov, a teda zachytáva zbiehajúcu sa trestnú činnosť obžalovaného.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vzhľadom na to, že v tejto trestnej veci sa obžalovaný dopustil
lúpeže, ktorou poškodenému spôsobil škodu menšiu škodu vo výške 60,-Eur, podstatné však bolo,
že obžalovaný svojim konaním narušil celkom dva objekty, a to ochranu majetku a ochranu osobnej
slobody, pričom skutok vykonal závažnejším spôsobom so zbraňou v ruke. Obžalovaný má bohaté
skúsenosti pokiaľ ide o páchanie trestnej činnosti, doposiaľ bol sedemkrát súdne trestaný, a to

prevažne za násilnú trestnú činnosť, rovnako ako v tejto veci. Obžalovaný si skutok zjavne plánoval,
na poškodeného nezaútočil prvýkrát, nakoľko už z jeho predchádzajúcich odsúdení je zrejmé, že
násilné konanie, a to aj voči ženám (keď v minulosti hrubým a násilným spôsobom napadol svoju
tehotnú priateľku) mu nie je cudzie. Trestná činnosť, ktorej sa aj v minulosti dopúšťal vykazovala
vyššiu závažnosť, a to aj pokiaľ ide o odsúdenie za drogovú trestnú činnosť. Odvolací súd v postoji

obžalovaného nevzhliadol žiadnu ľútosť, práve naopak, počas celého konania spáchanie trestného
činu popieral, svoje konanie zľahčoval, prednášal rôzne obštrukčné návrhy v snahe vyhnúť sa trestnej
zodpovednosti. Z uvedeného je zrejmé, že postoj obžalovaného k svojmu konaniu je absolútne nekritický
a motivácia obžalovaného a úprimná snaha viesť riadny život je nulová, preto bolo nutné pôsobiť naň
trestom v trvaní 16 rokov. Ak obžalovaný sám o sebe nie je spôsobilý v riadnom živote dodržiavať

zákonné normy, čo odvolací súd konštatuje s absolútnou istotou, je úlohou súdu ako nezávislého
arbitra vynútiť rešpektovanie noriem uložením primeraného trestu. So zreteľom na uvedené okolnosti
dané najmä v recidíve obžalovaného a jeho správaní, ktoré nie je znakom prejavu polepšenia, ale
naopak zvyšovania frekvencie páchania trestnej činnosti najmä z pohľadu generálnej, ale i individuálnejprevencie bolo dôvodné ukladať mu uvedený trest, ktorý navyše reaguje na celú zbiehajúcu sa trestnú
činnosť.

Odvolací súd dáva obžalovanému tiež do pozornosti, že trestné zákonodarstvo nie je len o potrestaní
páchateľa, ale aj o jeho prevýchove. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že potreba prevýchovy
utohtoobžalovanéhojecelkomzrejmá,vzhľadomnaúplnúabsenciukritickéhopostojaktrestnejčinnosti
a zľahčovania jeho dôsledkov. Odvolací súd má za to, že naplniť základný účel trestu, a teda účel
prevýchovy je v tomto prípade potrebné zabezpečiť zaradením obžalovaného do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia, a to nielen preto, že obžalovaný bol v posledných
desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody, ale aj pre zjavne vysokú mieru jeho narušenia.

Záverom odvolací súd pripomína obžalovanému, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo
na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom

úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší
žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak
sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (nálezy Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.