Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11CoCsp/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5121209537
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5121209537.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. XX, proti žalovanému: Alza.sk s. r. o., so sídlom Sliačska 1D, 831
02 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 36 562 939, právne zastúpený: JUDr. Lucia Boráková,
advokátka, so sídlom
M. R. Štefánika 820/7, 010 01 Žilina, o zaplatenie kúpnej ceny s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 45Csp/69/2021-131 zo dňa 09.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 529,90 eur od 18.10.2021 do 29.09.2022, a to v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 529,90 eur a vo výroku V. o nároku na náhradu
trov konania, p o t v r d z u j e .

Vo zvyšku zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal
určenia, že odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy na mobilný telefón iPhone 8 64 GB vesmírne sivý, zo
dňa 30.09.2021 voči žalovanému, ktoré bolo žalovanému odoslané emailom toho dňa o 11:44 hod. a
pravdepodobne doručené k jeho dispozícii o niekoľko sekúnd neskôr a zároveň odoslané v písomnej
podobepoštouvtenistýdeňpopoludníažalovanémupravdepodobnedoručenéniekedyvnasledujúcich
dňoch, je právoplatné a účinné a žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi kúpnu cenu vo výške 529,90 eur na
účet žalobcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, zastavil (výrok I.). Ďalej súd prvej inštancie

uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške
5 % ročne zo sumy 529,90 eur od 18.10.2021 do 29.09.2022, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti
uvedeného rozsudku (výrok II.). Taktiež rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi primerané
finančné zadosťučinenie vo výške 529,90 eur, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti uvedeného
rozsudku (výrok III.). Vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok IV.). O nároku na náhradu trov konania
rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania (výrok V.).

1.1 Nárok žalobcu posudzoval podľa § 11, § 13 ods. 1, § 48 ods. 1, 2, § 52 ods. 1 až 4,
§ 457, § 588, § 596, § 597 ods. 1 a 2, § 599 ods. 1, § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a podľa § 1
ods. 1, 2, § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, 5, § 18 ods. 1 až 4, 7, 8, 9, 11, 12, 13 zákona č. 250/2007 Z. z.
o ochrane spotrebiteľa účinného a platného v čase uplatnenia reklamácie.1.2 Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi žalobcom ako kupujúcim a žalovaným ako
predávajúcim bola uzatvorená kúpna zmluva v zmysle ust. § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka,

predmetom ktorej bol predaj mobilného telefónu značky iPhone 864 GB, vesmírne sivý za kúpnu cenu
529,90 eur. K uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo na základe objednávky žalobcu zo dňa 13.09.2019
na internetovej stránke žalovaného (zmluva uzavretá na diaľku podľa zákona č. 102/2014 Z.z.).
Nesporným bolo, že zo strany žalobcu bola uhradená kúpna cena za telefón vo výške 529,90 eur,
že žalobca si prevzal telefón na výdajnom mieste žalovaného v Žiline dňa 13.09.2019. Súd prvej

inštancie predmetnú kúpnu zmluvu posúdil ako spotrebiteľskú, žalobca v danom vzťahu mal postavenie
spotrebiteľa a žalovaný mal postavenie dodávateľa. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané a uvedené
nebolo ani sporné, že žalobca uplatnil reklamáciu u žalovaného dňa 26.08.2021, čo potvrdil aj samotný
žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 10.10.2022, a to prostredníctvom formulára na webovej stránke
Alza.sk. Dňa 27.08.2021 odovzdal žalobca telefón žalovanému a to vo výdajnom mieste Alza.sk, s. r. o.
v Žiline. Podľa súdu prvej inštancie reklamácia žalobcu zo dňa 26.08.2021 bola u žalovaného uplatnená

riadne, keďže žalobca v nej opísal, v čom majú spočívať vady kúpenej veci (vady tovaru - telefónu),
ako navrhol vybaviť reklamáciu (žiadal výmenu telefónu). Reklamácia bola uplatnená zo strany žalobcu
včas (vytknutie vád), a to v lehote do 24 mesiacov po kúpe tovaru. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil,
že žalobca uplatnil reklamáciu, preto bol žalovaný povinný postupovať v zmysle § 18 ods. 4 zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, a to najmä, ak spotrebiteľ uplatní reklamáciu, predávajúci alebo

ním poverený zamestnanec bol povinný poučiť spotrebiteľa o jeho právach podľa osobitného predpisu
(Občianskeho zákonníka), na základe rozhodnutia spotrebiteľa, ktoré z uvedených práv spotrebiteľ
uplatnil, bol povinný určiť spôsob vybavenia reklamácie, a to najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia
reklamácie. Po určení spôsobu vybavenia reklamácie sa reklamácia vybaví ihneď, v odôvodnených
prípadoch možno vybaviť reklamáciu aj neskôr, vybavenie reklamácie však nesmie byť dlhšie ako 30

dní odo dňa uplatnenia reklamácie. Po uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie mal spotrebiteľ právo od
zmluvy odstúpiť (alebo mal právo na výmenu výrobku za nový výrobok). Zároveň predávajúci bol povinný
pri uplatnení reklamácie vydať spotrebiteľovi potvrdenie podľa § 18 ods. 8 citovaného zákona. Zo strany
žalovaného bolo žalobcovi zaslané potvrdenie zo dňa 27.08.2021 označené ako “Príjemka reklamácie
č. D. XXXX“, ktoré však neobsahovalo poučenie spotrebiteľa podľa § 18 ods. 4 citovaného zákona,

neobsahovalo poučenie spotrebiteľa o jeho právach podľa osobitného predpisu (podľa Občianskeho
zákonníka), zároveň ako spôsob vybavenia bolo uvedené: oprava. Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že
žalovaný sa vyjadril, že vybavil reklamáciu dňa 26.09.2021 a to tak, že reklamácia bola zamietnutá.
Žalovaný mal zaslať žalobcovi email o vybavení reklamácie, zároveň aj sms - ako vybavil reklamáciu.
Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca mobilný telefón odovzdal žalovanému, preto sms správa

o vybavení reklamácie sa tak ani nemohla dostať do sféry žalobcu (uvedenou sms správou nemohol
byť oboznámený).

1.3 Súd prvej inštancie ďalej dôvodil, že podľa § 18 ods. 9 citovaného zákona, predávajúci bol
povinný o vybavení reklamácie vydať písomný doklad, najneskôr do 30 dní od uplatnenia reklamácie.

Uvedená povinnosť nebola zo strany žalovaného dodržaná, nebola dodržaná lehota. Písomný doklad/
doklad o vybavení reklamácie nebol zo strany žalovaného vydaný žalobcovi v lehote do 30 dní od
uplatnenia reklamácie. Žalobca uplatnil reklamáciu u žalovaného dňa 26.08.2021 (telefón odovzdal
žalobcovi dňa 27.08.2021), čo žalovaný nerozporoval. Email žalobcu zo dňa 26.09.2021 nebolo možné
považovať za písomný doklad v zmysle § 18 ods. 7 a 9 citovaného zákona, nebola ani uvedená,

označená osoba, ktorá reklamáciu mala vybaviť. Písomný doklad o vybavení reklamácie (písomný
doklad označený ako “Výdajka reklamácie č. D. XXXXX“ zo dňa 26.09.2021) bol žalobcovi doručený
až dňa 12.10.2021, teda po lehote, čo nerozporoval ani žalovaný v jeho vyjadrení zo dňa 10.10.2022 -
žalovaný výslovne uviedol, že zrejme z neopatrnosti nedoručil v lehote 30 dní od uplatnenia reklamácie
písomný doklad o vybavení reklamácie žalobcovi. Z obsahu uvedeného podania žalovaného (výdajka

reklamácie) zároveň vyplývalo, že tlač uvedeného dokumentu zo strany žalovaného bola vykonaná
až dňa 12.10.2021 (z čoho možno usudzovať, že doklad bol vyhotovený až dňa 12.10.2021, hoci je
tam uvedený dátum vybavenia 26.09.2021). Podľa súdu prvej inštancie teda žalovaný zaslal žalobcovi
písomný doklad/písomné potvrdenie o vybavení reklamácie (§ 18 ods. 9) až po lehote. Zo strany
žalovanéhonebolopreukázané,žereklamáciabolavybavenádo30dníodjejuplatnenia(resp.prevzatia

predmetu reklamácie). Zároveň emailová informácia o vybavení reklamácie neobsahovala zákonné
náležitosti uvedené v ust. § 18 ods. 7 citovaného zákona, podľa ktorého, ak spotrebiteľ reklamáciu
výrobku uplatnil po 12 mesiacov od kúpy a predávajúci ju zamietol, osoba, ktorá reklamáciu vybavila,
bola povinná v doklade o vybavení reklamácie uviesť, komu môže spotrebiteľ zaslať výrobok na odbornéposúdenie - nebola uvedená osoba, ktorá vybavila reklamáciu a nebolo uvedené komu mohol spotrebiteľ
zaslať výrobok na odborné posúdenie, uvedený email nebolo možné považovať za písomný doklad, ani
za preukázanie toho, že reklamácia bola vybavená v lehote podľa § 18 ods. 4 cit. zákona. Až keď žalobca

na uvedené nedostatky upozornil žalovaného, bolo žalobcovi zaslané podanie žalovaného označené
ako “Výdajka reklamácie č. D. XXXXX“, doručené žalobcovi dňa 12.10.2021. Až uvedené podanie (po
lehote) obsahovalo náležitosti podľa § 18 ods. 7 citovaného zákona (komu môže žalobca zaslať výrobok
na odborné posúdenie, je tam uvedená osoba). Súd prvej inštancie mal za to, že zo strany žalovaného
nebol dodržaný postup, dodržané ustanovenia § 18 ods. 4, 7 a 9 zákona o ochrane spotrebiteľa.

1.4 Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za dôvodný v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
zaplatenia úroku z omeškania zo sumy 529,90 eur od 18.10.2021 do uhradenia kúpnej ceny žalobcovi
dňa 30.09.2022. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu v uvedenej časti žaloby za dôvodný, nakoľko
medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy dňa 30.09.2021, čo žalovaný
nerozporoval, akceptoval. K odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo strany žalobcu došlo s poukazom na ust. §

48 Občianskeho zákonníka, § 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa (po uplynutí lehoty
na vybavenie reklamácie má spotrebiteľ právo od zmluvy odstúpiť - žalobca uvedené právo využil, po
uplynutí lehoty na vybavenie reklamácie od kúpnej zmluvy odstúpil). Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že
došlokodstúpeniuodkúpnejzmluvyzostranyžalobcu,žalovanýakceptovalapotvrdilajvjehovyjadrení
zo dňa 10.10.2022. S poukazom na ust. § 457 Občianskeho zákonníka, ak zmluva bola zrušená,

bol každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Žalobca podľa kúpnej
zmluvy dostal mobilný telefón, ten ale odovzdal, už vrátil žalovanému dňa 27.08.2021. Žalovanému
titulom odstúpenia od kúpnej zmluvy zo strany žalobcu, čo žalovaný akceptoval, vznikla povinnosť vrátiť
žalobcovi kúpnu cenu za mobilný telefón vo výške 529,90 eur. Žalovaný vrátil kúpnu cenu žalobcovi za
mobilnýtelefóndňa30.09.2022.Pokiaľžalovanýuvádzal,žekúpnacenamalabyťvrátenážalobcovidňa

29.09.2022, z predložených listinných dôkazov zo strany žalovaného uvedené nevyplýva, že uvedená
suma bola vyplatená žalobcovi už dňa 29.09.2022. Súd prvej inštancie iba poznamenal, že ak by
žalovaný nevyplatil žalobcovi aj sumu 529,90 eur, vznikol by žalobcovi voči žalovanému nárok aj na
zaplatenie uvedenej sumy. Nakoľko však žalovaný vrátil žalobcovi kúpnu cenu za mobilný telefón,
súd prvej inštancie priznal žalobcovi iba nárok na úroky z omeškania. Žalobcovi teda prináležal úrok

z omeškania zo sumy 529,90 eur, súd prvej inštancie žalobcovi priznal úrok z omeškania vo výške 5
% ročne z danej sumy od 18.10.2021 (s poukazom na ust. § 216 CSP). Žalobca si neuplatnil nárok na
úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po odstúpení od kúpnej zmluvy, teda od 01.10.2021, ale až od
18.10.2021, preto mu súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania až od uvedeného dátumu, a to úroky
z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 529,90 eur od 18.10.2021 do 29.09.2022. Súd prvej inštancie

priznal úroky z omeškania vo výške 5 % ročne s poukazom na ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 3 Nariadenia Vlády SR č. 87/1995 Z.z. Vo zvyšnej časti, a to požadovaného úroku z omeškania za
deň 30.09.2022, v uvedenej časti žalobu žalobcu zamietol, nakoľko v uvedený deň už bola žalobcovi
uhradená kúpna cena, za uvedený deň nebol žalovaný v omeškaní. Preto boli žalobcovi priznané úroky
z omeškania od 18.10.2021 do 29.09.2022. Zároveň žaloba bola zamietnutá v časti požadovaných

úrokov z omeškania 5 % za každý deň omeškania (súd priznal úroky z omeškania vo výške 5 % ročne).
Súd prvej inštancie poznamenáva, že spor sa viedol medzi stranami sporu: žalobcom a žalovaným,
nárok na úroky z omeškania mal žalobca, nebolo možné ich priznať, poukázať na účet iného subjektu,
ktorý nebol stranou sporu (na účet nadácie). Žalobca zároveň vo svojich vyjadreniach uviedol, že pokiaľ
by bol problém finančné prostriedky poukázať na účet nadácie, žiadal ich priznať a poukázať na účet

žalobcu.

1.5 Súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 529,90 eur ako primerané finančné zadosťučinenie
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie poukázal na to, že na
strane žalobcu vystupoval spotrebiteľ ako slabšia strana sporu, súd prvej inštancie nebol viazaný

doslovným znením žaloby, ak z obsahu žaloby bolo zrejmé, čoho sa žalobca ako spotrebiteľ domáha.
Žalobca požadoval priznať nemajetkovú ujmu vo výške 3.000,- eur poukazujúc na spôsob vybavenia
reklamácie z dôvodu protiprávneho konania predajcu. Súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobcu
posúdil v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv
a povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi

na súde domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie práva
alebo povinností ustanovených uvedeným zákonom a osobitnými predpismi, mal právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedal. Súd prvej inštancie, ako bolo uvedené, mal za to, že boli porušenépráva žalobcu ako spotrebiteľa. Žalovaný nevybavil reklamáciu zákonom predpísaným spôsobom,
nedodržal zákonné ustanovenia § 18 ods. 4, 7, 9 zákona o ochrane spotrebiteľa, nevybavil reklamáciu
riadne a včas. Nárok žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa bol dôvodný, pretože úspešne uplatnil porušenie jeho práva. Žalobca reklamoval vady
tovaru a žalovaný nepostupoval pri vybavení reklamácie v zmysle zákonných ustanovení, žalovaný
nevybavil reklamáciu riadne a včas. Žalobca následne s poukazom na ust. § 18 ods. 4 zákona o ochrane
spotrebiteľa odstúpil od kúpnej zmluvy. Primeranosť uvedeného nároku súd prvej inštancie posúdil
podľa voľnej úvahy. Prihliadal pritom na dĺžku uplatnenia práva žalobcu (od uplatnenej reklamácie až po

zaplatenie kúpnej ceny zo strany žalovaného žalobcovi, teda na obdobie od 26.08.2021 do 30.09.2022),
súd prvej inštancie prihliadal aj na postoj žalovaného v danom spore, postoj žalovaného v priebehu
vybavovania reklamácie, súd prvej inštancie prihliadal aj na ustanovenia, ktoré boli zo strany žalovaného
porušené, náklady, ktoré žalobcovi s uplatnením práva vznikli (či už poštovné pri korešpondencii
so žalovaným, podania žalobcu pri uplatnení jeho práv) a dospel k záveru, že primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 529,90 eur bolo primerané a to vo výške kúpnej ceny za mobilný telefón, ktorý

bol predmetom kúpnej zmluvy, ktorej sa daný spor týkal. Základ nároku žalobcu na primerané finančné
zadosťučinenie bol daný jeho úspechom vo vzťahu k nároku na vrátenie kúpnej ceny s príslušenstvom,
žalobca uplatnil u žalovaného reklamáciu, následne žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy, žalovanému
s poukazom na ust. § 457 OZ vznikla povinnosť vrátiť žalobcovi kúpnu cenu + úroky z omeškania).
Súd prvej inštancie teda dospel k záveru, že dikcia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa bola

naplnená, a preto žalobca ako spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatnil porušenie jeho práva,
mal právo na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, ktorý za uvedené porušenie práv
spotrebiteľa, resp. povinnosti dodávateľa zodpovedal. Pokiaľ išlo o výšku finančného zadosťučinenia,
ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa neustanovovalo žiadne kritériá na vymedzenie toho, čo
predstavovalo primerané finančné zadosťučinenie a ako bolo potrebné určiť jeho výšku. Táto závisí

od úvahy súdu, súd prvej inštancie ju určil podľa svojej úvahy po zhodnotení okolností konkrétneho
prípadu. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca mal nárok na
primerané finančné zadosťučinenie voči žalovanému, a to vo výške 529,90 eur, v prevyšujúcej časti súd
žalobu ako nedôvodnú zamietol (žalobca požadoval sumu 3.000,-eur). Čo sa týkalo výšky primeraného
finančného zadosťučinenia, súd prvej inštancie mal za to, že priznaná suma reflektovala závažnosť

konkrétnych porušení práv spotrebiteľa, konkrétne skutkové okolnosti v danom prípade, dobu trvania (od
uplatnenia reklamácie až po vyplatenie kúpnej ceny). Priznanú sumu súd prvej inštancie považoval za
primeranú,priznanéfinančnézadosťučineniebolovyrovnanímujmyžalobcovi,ktorámuvzniklakonaním
žalovaného, bola určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku konania žalovaného trpieť a bola
aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ nepostupoval riadne v zmysle ustanovení §

18 ods. 4, 7 a 9 zákona o ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie tiež poznamenal, že spor sa viedol
medzi stranami sporu: žalobca a žalovaný, nárok na priznané primerané finančné zadosťučinenie mal
žalobca, nebolo možné ho priznať, poukázať na účet iného subjektu, ktorý nie je stranou sporu (na účet
nadácie).

1.6 O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 2, § 256 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 262 CSP. Súd prvej inštancie v sporovom konaní rozhodoval o trovách konania/
o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným, teda stranami sporu. Žalobca sa
žalobou domáhal voči žalovanému v podstate šiestich nárokov, išlo o nároky peňažné, aj nepeňažné
nároky. Súd prvej inštancie posúdil, že úspech žalobcu bol čiastočný, čiastočný úspech mal aj žalovaný.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že úspech žalobcu bol v časti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal
voči žalovanému zaplatenia sumy 529,90 eur a úrokov z omeškania. Nakoľko žalovaný vrátil žalobcovi
kúpnu cenu vo výške 529,90 eur, s poukazom na uvedené žalobca zobral žalobu v uvedenej časti späť
(procesné zavinenie na zastavení tejto časti konania je na strane žalovaného, nakoľko vrátil žalobcovi
kúpnu cenu až po podaní žaloby na súd). Zároveň súd prvej inštancie žalobcovi uvedeným rozsudkom

priznal aj nárok na úroky z omeškania, a to vo výške 5 % ročne zo sumy 529,90 eur od 18.10.2021 do
29.10.2022. Žalobca sa zároveň domáhal, aby súd určil, že odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy bolo
platné,účinné.Súdprvejinštanciepoukázalnato,žežalobcaodstúpilodkúpnejzmluvydňa30.09.2021,
žalovaný vo vyjadrení zo dňa 10.10.2022 uviedol, že žalobca využil ako spotrebiteľ v zmysle § 18 ods. 4
zákonaoochranespotrebiteľa,jehoprávoodstúpiťodkúpnejzmluvy,čožalovanýakceptovalapoukázal

následne žalobcovi kúpnu cenu vo výške 529,90 eur, a to na základe opravného daňového dokladu
vystaveného žalovaným zo dňa 21.09.2022. S poukazom na uvedené, keďže žalovaný akceptoval
odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy, zobral žalobca žalobu v tejto časti späť (súd posúdil, že procesné
zavinenie na zastavení uvedenej časti konania bolo na strane žalovaného, nakoľko žalovaný až popodaní žaloby na súd akceptoval odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy a vrátil žalobcovi kúpnu cenu
dňa 30.09.2022). Žalobca bol úspešný aj v časti žaloby, ktorou súd prvej inštancie priznal žalobcovi
primerané finančné zadosťučinenie (žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy, súd uvedený

nárok žalobcu posúdil ako nárok na primerané finančné zadosťučinenie v zmysle § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa s tým, že výška tohto primeraného finančného zadosťučinenia závisela výlučne
od úvahy súdu, hoci bola výška znížená, zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech
žalovaného, ale je len dôsledkom úvahy súdu). Žalobca bol neúspešný, čo sa týkalo časti žaloby,
ktorou sa domáhal, aby súd určil, že žalovaný pri vybavovaní reklamácie porušil konkrétne ustanovenia

Občianskeho zákonníka, zákona o ochrane spotrebiteľa, v uvedenej časti súd prvej inštancie žalobu
žalobcu zamietol (v uvedenej časti mal úspech žalovaný). Žalobca bol ďalej neúspešný v časti žaloby,
ktorou sa domáhal náhrady škody vo výške 804,- eur s príslušenstvom, v uvedenej časti súd žalobu
žalobcuzamietol(vuvedenejčastimalúspechžalovaný).Žalobcabolneúspešnýajvčastižaloby,ktorou
sa domáhal voči žalovanému ospravedlnenia v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v uvedenej
časti bola žaloba žalobcu zamietnutá (v uvedenej časti mal úspech žalovaný). Čiže žalobca sa domáhal

šiestich nárokov, v troch bol žalobca úspešný a v troch bol neúspešný (úspech žalobcu predstavuje
50 % a úspech žalovaného 50 %). Vzhľadom teda na čiastočný úspech žalobcu a čiastočný úspech
žalovaného súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu
nemá nárok na náhradu trov konania a to tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku (V. výrok).

2. Proti uvedenému rozsudku podal odvolanie žalovaný v zákonom stanovenej lehote, pričom namietal,
že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k otázke vzniku nároku
žalobcu na odstúpenie od kúpnej zmluvy. Odvolateľ mal za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne
zaoberal otázkou, či žalovaná skutočne nedodržala lehotu 30 dní na vybavenie reklamácie v zmysle ust.
§ 18 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady

č.372/1990Zb.opriestupkochvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„zákonoochranespotrebiteľa“),a
taktiež otázkou či bolo vôbec dôvodné žiadať zo strany žalobcu odstúpenie od kúpnej zmluvy a následné
vrátenie kúpnej ceny. Poukázal pritom na to, že k prevzatiu zariadenia mobilného telefónu iPhone 8
64 GB (ďalej len „zariadenie“) na pobočke Alza.sk v Žiline došlo dňa 13.09.2019. Žalobca následne
dňa 26.08.2021 reklamoval zariadenie prostredníctvom formuláru na webe alza.sk, avšak lehota na

vybavenie reklamácie začala plynúť až 27.08.2021, kedy žalobca reklamované zariadenie odovzdal na
pobočke Alza.sk v Žiline. Odvolateľ tiež uviedol, že v zmysle § 18 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa
platí: „....ak k prevzatiu predmetu reklamácie predávajúcim dôjde v neskorší deň, ako je deň uplatnenia
reklamácie, tak lehoty na vybavenie reklamácie podľa tohto odseku začínajú plynúť odo dňa prevzatia
predmetu reklamácie.“ V uvedenom prípade teda lehota na vybavenie reklamácie začala plynúť odo

dňa 27.08.2021, kedy žalovaná prevzala zariadenie. Podľa žalovaného následne dňa 26.09.2021 (t. j.
v rámci lehoty 30 dní) poslala sms, a tiež e-mail o výsledku vybavenia reklamácie zamietnutím spolu s
informáciou o možnosti prevziať si zariadenie na pobočke Alza.sk v Žiline na tel. číslo a e-mail žalobcu
uvedený v registrácii zákazníka. Žalovaný tiež poukázal na vyjadrenie Slovenskej obchodnej inšpekcie
(ďalej len „SOI“) zo dňa 09.01.2023, ktoré pripojil ako prílohu č. 3, podľa ktorej: „...pokiaľ predávajúci

vybaví reklamáciu výzvou na prevzatie plnenia, tak táto musí byť v písomnej podobe a mala by v
prvom rade obsahovať údaj o tom, či je reklamácia uznaná alebo nie a ako aj to, čo má spotrebiteľ
prevziať. Ak reklamácie nebola uznaná, tak výzva musí obsahovať informáciu o tom, že spotrebiteľ
si má prevziať tovar odovzdaný na reklamáciu.“ Uvedené žalovaný splnil, pričom poukázal na to, že
súčasne platilo v zmysle § 18 ods. 9 zákona o ochrane spotrebiteľa, že predávajúci bol povinný o

vybavení reklamácie vydať písomný doklad najneskôr do 30 dní odo dňa uplatnenia reklamácie resp.
odo dňa prevzatia predmetu reklamácie, ako tomu bolo v danom prípade. Žalovaný mal za to, že
žalobcovi nevzniklo právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy uzatvorenej na diaľku a s tým spojený
nárok na vrátenie kúpnej ceny a úroky z omeškania, pretože vybavenie reklamácie prebehlo v zákonom
stanovenej 30 dňovej lehote na jej vybavenie, zákonným spôsobom a v súlade s ustanoveniami zákona

o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný poukázal na to, že v samotnom prípade taktiež prebehla kontrola
zo strany SOI, ktorá taktiež neskonštatovala žiadne porušenie. Nebolo pravdou, čo tvrdí žalobca, a
to že by doposiaľ nebolo vydané rozhodnutie SOI, v ktorom by uvedené skonštatovala. Nakoľko SOI
v prípade, ak nezistí porušenie, už žiadne ďalšie rozhodnutie nezasiela, naopak, ak by bolo porušenie
zo strany SOI zistené, je následne odosielané oznámenie o začatí správneho konania resp. rozhodnutie

o uložení pokuty, ktoré do dnešného dňa žalovanému doručené nebolo. Prijatie odstúpenia od zmluvy
bol teda čisto pro-zákaznícky krok zo strany žalovaného s cieľom minimalizovať prípadné náklady na
súdne konanie na obidvoch stranách. Žalovaný tiež uviedol, že žalobca napriek zákonnému vybaveniu
reklamácienesúhlasilsjejvýsledkomauskutočnilodstúpenieodzmluvy,naktorénemalnárok.Žalovanývšak aj napriek tomu, nad rámec zákona a v rámci pro-zákazníckeho prístupu pristúpila k uspokojeniu
žalobcovho nároku v plnom rozsahu a vrátil mu kúpnu cenu, čím ochránila žalobcu ako spotrebiteľa
nad rámec zákona. Uvedená skutočnosť nebola sporná a zo strany žalovaného bola aj preukázaná

predloženými listinnými dôkazmi pripojenými
k vyjadreniu žalovaného zo dňa 07.10.2022. Podľa žalovaného žalobcovi pritom nevznikol nárok
na žiadne ďalšie plnenie od žalovaného. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k otázke vzniku nároku žalobcu na úroky z omeškania.
Žalovaný uviedol, že v súvislosti so spochybnením práva na odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu

súviselo aj rozhodnutie súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť úroky z omeškania. V dôsledku
neoprávneného odstúpenia od zmluvy mal za to, že úroky z omeškania žalobcovi nikdy nevznikli.
Poukázal na to, že vo všeobecnosti platí, že ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, mal veriteľ
právo požadovať úroky z omeškania, ktoré vznikajú priamo zo zákona. Úroky z omeškania pritom majú
akcesorický charakter vo vzťahu k hlavnej pohľadávke, a teda sú závislé od samotnej pohľadávky. Ak
pohľadávka nevznikla, po tom sa nemohol dlžník dostať do omeškania. V danom prípade však

k omeškaniu s plnením peňažného záväzku nedošlo, pretože nárok na vrátenie kúpnej ceny Žalobcovi
nikdy nevznikol. Rozhodnutie vrátiť kúpnu cenu žalobcovi bolo založené na samotnom rozhodnutí
žalovaného a nie na nároku žalobcu. Ďalej žalovaný dôvodil, že súd prvej inštancie nedostatočným
spôsobom bral do úvahy, že k uzatvoreniu kúpnej zmluvy došlo na základe zákona č. 102/2014 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku

alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých
zákonov. Z povahy vzťahu medzi spotrebiteľom a predávajúcim, ktorý bol v danom prípade založený
na uzatvorení kúpnej zmluvy na diaľku, a teda online prostredníctvom e-shopu žalovaného, vyplývala
primeraná požiadavku na spotrebiteľa ohľadom znalosti možných komunikačných prostriedkov, cez
ktorébudemožnémedzistranamizmluvykomunikovať(atonapr.mobil,e-mailapod.).Vdanomprípade

žalovaný použil rovno dva komunikačné kanály na informovanie spotrebiteľa o vybavení jeho reklamácie
(sms a zároveň e-mail). Podľa žalovaného sám žalobca v jeho vyjadrení potvrdil, že so spôsobom
vybavenia reklamácie sa oboznámil prostredníctvom e-mailu (2. odsek odôvodnenia napadnutého
rozsudku). Naviac v prospech žalovaného svedčí fakt, že v prípade prijatia zariadenia na reklamáciu
neprijíma toto zariadenie spolu so SIM kartou kupujúceho, preto považoval vyjadrenie súdu ohľadom

nemožnosti oboznámenia sa s výsledkom reklamácie žalobcom za neopodstatnené. Súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k otázke vzniku nároku žalobcu na primerané
finančné zadosťučinenie.

2.1 Žalovaný k priznanému primeranému finančnému zadosťučineniu uviedol, že samotný súd v

odôvodnení rozhodnutia uvádza, nasledovné: „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie
práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané
finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom
a osobitnými predpismi zodpovedá.“ V danom prípade žalovaný nevidel úspešnosť uplatnenia práv
alebo povinností zo strany žalobcu nakoľko úspešnosť v predmetnom spore a základ nároku žalobcu

na primerané finančné zadosťučinenie bol súdom odvodený od jeho úspechu vo vzťahu k nároku na
vrátenie kúpnej ceny s príslušenstvom – s čím nemohol súhlasiť, nakoľko časť žaloby, ktorou sa žalobca
domáhal zaplatenia (t. j. vrátenia) kúpnej ceny vo výške 529,90 eur, bola rozsudkom zastavená. Vrátenia
kúpnej ceny zo strany žalovaného bolo v plnom rozsahu uspokojené a náležite preukázané súdu,
čím uvedený žalobný dôvod odpadol. Žalovaný ďalej dôvodil, že ak by aj bola pripustená dôvodnosť

priznaného finančného zadosťučinenia, potom má za to, že súd prvej inštancie nesprávne určil jeho
výšku, nakoľko v zmysle vyjadrenia komisie na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách,
pri určení výšky majú súdy vychádzať z nasledovného: povaha, závažnosť, rozsah a trvanie porušenia
právnych predpisov; akékoľvek opatrenie prijaté predajcom alebo dodávateľom na zmiernenie škody,
ktorú utrpeli spotrebitelia, alebo na jej nápravu; všetky predchádzajúce porušenia právnych predpisov,

ktorých sa predajca alebo dodávateľ dopustil; získané finančné výhody predajcu alebo dodávateľa v
dôsledkuporušeniaprávnychpredpisovalebostraty,ktorépredajcaalebododávateľvdôsledkutakéhoto
porušenia neutrpel, ak sú k dispozícii príslušné údaje; sankcie uložené predajcovi alebo dodávateľovi
za rovnaké porušenie právnych predpisov v iných členských štátoch v cezhraničných prípadoch, keď
sú informácie o takýchto sankciách dostupné prostredníctvom mechanizmu zriadeného nariadením

Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/2394; všetky ostatné priťažujúce alebo poľahčujúce faktory
vzťahujúce sa na okolnosti prípadu.2.2 Žalovaný ďalej namietal, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnu zisteniu vo vzťahu
k otázke rozhodovania o trovách konania. Poukázal na to, že v danom prípade súd vyhodnotil čiastočnú
úspešnosť strán, pričom má za to, že vzhľadom na fakt, že žalovanému skutočne trovy vznikli, a to

predovšetkýmtrovyprávnehozastúpenia,malabyťžalobcoviuloženápovinnosťnaichnáhradu.Naopak
žalobcanepreukázalžiadnymdôvernýmadostatočnýmspôsobomvzniktrovvzniknutýchnajehostrane.
Žalobcovi taktiež nevznikli žiadne náklady na právne zastúpenie a čas, ktorý strávil prípravou podaní a
vyjadrenívrámcikonania,uvedenénákladynebolomožnéobjektívneurčiťanebolizostranyžalobcuani
dôverne preukázané. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok

súdu prvej inštancie v plnom rozsahu zrušil a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.
3.Kpodanémuodvolaniusavyjadrilžalobcatak,žepodľaOZ§40ods.3prvávetapísomnýprávnyúkon
je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou. Pričom podľa § 40 ods. 4 OZ písomná forma je zachovaná,
akjeprávnyúkonurobenýtelegraficky,ďalekopisomaleboelektronickýmiprostriedkami,ktoréumožňujú
zachytenie obsahu právneho úkonu a určenie osoby, ktorá právny úkon urobila. Písomná forma je

zachovaná vždy, ak právny úkon urobený elektronickými prostriedkami bol podpísaný zaručeným
elektronickým podpisom. Žalobca ponechal na posúdenie súdu, či email odoslaný z adresy C. dňa
26.septembra 2021 o 7:42 nazvaný Informácie o vybavení reklamácie D. napĺňa požiadavky § 40 ods.
3 a 4 OZ na písomný právny úkon vybavenie reklamácie a na písomnú výzvu na prevzatie plnenia,
keď email nielenže nebol podpísaný, ale dokonca z neho nebolo ani možné identifikovať osobu, ktorá

“právny” úkon urobila, ak pominú ako neurčitú osobu C. a osobu Alza.sk. Podľa žalobcu jediné, čo
sa dá z emailu k osobe odosielateľa zistiť, bolo, že sa plynule písomne vyjadrovala ako v jazyku
slovenskom, tak aj v českom. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (2Sžo/505/2009), ktorý extenzívne rozšíril výklad pojmu elektronický podpis aj
„obyčajný elektronický podpis“,teda aj na také jeho formy, ktoré zákon nedefinuje, ako napr. jednoduché

uvedenie mena a priezviska odosielateľa na záver e- mailovej komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý
sa automaticky pripojí k odosielanej e- mailovej správe. Z odôvodnenia rozhodnutia: „Pod pojmom
elektronický podpis je nevyhnutné okrem zákonnej definície (§ 3, § 4 zákona č. 215/2002 Z.z.) zaradiť
aj také formy elektronického podpisu, ktoré zákon nedefinuje, ako napr. jednoduché uvedenie mena a
priezviska odosielateľa na záver e-mailovej komunikácie, alebo podpisový vzor, ktorý sa automaticky

pripojí k odosielanej e- mailovej správe, alebo akékoľvek iné znaky a označenia, ktoré zmluvné alebo iné
stranypovažujúzaidentifikačnýkód,vsúladesktorýmsúschopnéidentifikovaťodosielateľa.Predmetné
druhy elektronických podpisov je nevyhnutné považovať za elektronický podpis v zmysle významu tohto
pojmu. Obyčajnému elektronickému podpisu nemožno síce podľa Smernice uprieť právnu účinnosť, ale
ten, kto by ho chcel použiť na právne úkony, by musel dokazovať, že sú splnené náležitosti v zmysle

§ 40 ods. 3 a ods. 4 Občianskeho zákonníka. Žalobca konštatoval, že pri všetkej snahe sa nepodarilo
v emaile, ktorým bola reklamácia zamietnutá, identifikovať meno a priezvisko, alebo dokonca obyčajný
podpis (nieto ešte zaručený), osoby, ktorá tento “právny” úkon urobila. Prvostupňovému súdu sa to
rovnako nepodarilo a žalobca bol presvečený, že ani odvolaciemu súdu sa tam atribúty, ktoré požadujú
citované §§ OZ a uvedené judikáty, nájsť nepodarí. Žalobca poukázal na to, že email žalovaného, ako

správne uviedol v rozsudku prvostupňový súd, i keď len s odkazom na zákon o ochrane spotrebiteľa,
nespĺňal zákonné požiadavky na písomný právny úkon. K vypovedaniu kúpnej zmluvy žalobca uviedol,
že dňa 30.09.2021 písomne odstúpil od kúpnej zmluvy, pričom v odôvodnení uviedol dôvody odstúpenia.
Žalobcapoukázalnato,ževpísomnomvyjadreníkžalobezodňa10.10.2022žalovanýuviedol:„Žalobca
ako spotrebiteľ v zmysle ust. § 18 ods. 4 poslednej vety zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a

o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
uplatnil svoje právo od kúpnej zmluvy odstúpiť. V ďalšom písomnom vyjadrení zo dňa 22.11.2022
uviedol : Žalovaná opätovne uvádza, že má za to, že k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalobcu v
skutočnosti došlo, pričom jeho nároky s tým spojené (t.j. vrátenie kúpnej ceny tovaru) boli zo strany
žalovaného v plnom rozsahu uspokojené. Táto skutočnosť nie je sporná a je zo strany žalovaného aj

preukázaná predloženými listinnými dôkazmi pripojenými k vyjadreniu žalovanej zo dňa 07.10.2022“.
Podľa žalobcu žalovaný opakovane písomne i jeho konaním (dobropis, vrátenie kúpnej ceny) potvrdil,
že žalobca uplatnil jeho právo a od zmluvy odstúpil. Podľa žalobcu prvostupňový súd aj na základe
uvedených vyjadrení žalovaného na pojednávaní 09.10.2023 v rámci vyjadrenia predbežného právneho
názoru uviedol: „Nesporné je, že žalovaný akceptoval toto odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy, a že

žalovaný vrátil žalobcovi kúpnu cenu za telefón vo výške 529,90 eur. Žalovaná bola na pojednávaní
zastúpená advokátkou, ktorá uviedla, že sa nebude vyjadrovať k predbežnému právnemu posúdeniu a
po oboznámení s listinnými dôkazmi súdom uviedla : Nemám námietky k vykonaným listinným dôkazom,
nemám žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Podľa žalobcu, právna zástupkyňa žalovanéhona pojednávaní odstúpenie žalobcu od kúpnej zmluvy žiadnym spôsobom nespochybnila. Podľa žalobcu
skutočnosť, že žalobcovi Alza po roku od odstúpenia od zmluvy konečne vrátila kúpnu cenu, skutočne
nebola sporná. Každý má právo na svoj názor, ale nik nemá právo na svoje fakty, pričom žalovaný k jeho

tvrdeniu nepredložil žiaden dôkaz, i keď žalobca uznal, že k pohnutiu mysli sa dá zťažka predložiť dôkaz.
Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu
trov tak prvostupňového ako aj odvolacieho konania.

4. K replike sa žalovaný vyjadril tak, že uzavretie kúpnej zmluvy a všetky s tým spojené plnenia sa

riadia platným právnym poriadkom Slovenskej republiky, a to najmä zákonom č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v
znení neskorších predpisovo, v spojitosti so zákonom č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri
predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej
mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov a zákonom
č. 22/2004 Z. z. o elektronickom obchode a o zmene a doplnení zákona č. 128/2002 Z. z. o štátnej

kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení zákona č. 284/2002 Z. z.. V ostatnej súvisiacej časti nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať
k úvahám žalobcu. Žalovaný konštatoval, že obligatórne určenie sporných a nesporných skutkových
tvrdení, právneho posúdenia a vymedzenie predmetu dokazovania malo zásadný význam pre ďalší
procesný postup strán v kontradiktórnom sporovom konaní a tiež, vzhľadom na to, že postup súdu bol

pre strany a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a transparentný, považoval
za sporné konanie súdu prvej inštancie spočívajúce v odlišnom rozhodnutí oproti jeho predbežnému
názoru, a to aj napriek tomu, že žalobca nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania, a to najmä
vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobcu. Žalovaný mal za to, že súd týmto nahradil dôkazné bremeno
žalobcu. K úvahe o trovách konania sa žalovaný vyjadril tak, že zotrváva na jeho stanovisku uvedenom

v odvolaní a to, že žalobca nepreukázal dostatočným spôsobom vznik trov vzniknutých na jeho strane.
Žalobca ako spotrebiteľ bol dokonca oslobodený od platenia súdneho poplatku. Žalobcovi taktiež
nevznikli žiadne náklady na právne zastúpenie a čas, ktorý strávil prípravou podaní a vyjadrení v
rámci konania, uvedené náklady nebolo možné objektívne určiť a neboli zo strany žalobcu preukázané.
Žalovaný opätovne navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil mu vec na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5. V duplike sa žalobca vyjadril tak, že žalovaný sa vo svojich vyjadreniach odvolával na skutočnosť,
(citujem aj s gramatickými chybami), že vybavenie reklamácie prebehlo
v zákonom stanovenej 30-dnˇovej lehote na jej vybavenie, zákonným spôsobom a v súlade

s ustanovenia zákona o ochrane spotrebitelˇa, cˇomu svedcˇí aj posúdenie zo strany príslušnej SOI, dal
odvolaciemu súdu na oboznámenie aj rozhodnutie SOI P0226/05/2021 z 3.02.2024 v prílohe. Podľa
žalobcu z uvedeného rozhodnutia je zrejmé, že nielen prvostupňový súd, ale aj Slovenská obchodná
inšpekcia nepovažovala vybavenie jeho reklamácie žalovaným za súladné s platnou legislatívou a
vyvracia podstatnú časť argumentov žalovaného z odvolania.

6. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
len „CSP“), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu a z dôvodov vymedzených
v odvolaní (§ 379, § 380 CSP) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario)
rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok

z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 529,90 eur od 18.10.2021 do 29.09.2022, a to v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo výroku III., ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 529,90 eur a vo výroku V. o nároku na náhradu
trov konania, podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo zvyšnej časti zostal rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý.

7. Odvolací súd podrobne preskúmal rozhodujúce otázky týkajúce sa napadnutej časti rozsudku súdu
prvej inštancie (výroky II., III. a V.), ktoré boli vo veci vznesené a v zásade sa stotožnil s podstatnými
skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil. Súd prvej
inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu v

žalovaným napadnutej časti rozsudku súdu prvej inštancie, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie
odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne
správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolacísúd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§
387 ods. 2 CSP).

8. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle ustanovenia
§ 380 CSP je viazaný odvolacími dôvodmi (odsek 1) s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania,
na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (odsek 2). Z toho vyplýva,
že na iné pochybenia súdu prvej inštancie mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote,
ktoré by inak mohli byť odvolacím dôvodom v zmysle ustanovenia § 365 CSP, prihliadať nemôže, aj

keď by takéto pochybenia zistil. Odvolací súd konštatuje, že nevzhliadol žiaden nedostatok naplnenia
podmienok konania.

9. V ďalšom odvolací súd posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, teda či súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil, a to s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na

všetky námietky (argumenty) uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05),
pričom konštatuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 CSP, keď uviedol rozhodujúci skutkový stav a primeraným spôsobom opísal výsledky
vykonaného dokazovania, svoje závery náležite vysvetlil a dostatočne uspokojivo objasnil, z akých

úvah vychádzal. V okolnostiach prejednávanej veci sa odvolací súd nestotožnil s námietkou žalovaného
o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď rozhodnutie súdu
prvej inštancie obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.
I keď nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nedostatok jej riadneho odôvodnenia je takým nesprávnym
procesným postupom, ktorý je spôsobilý znemožniť sporovej strane, aby uskutočňovala svoje procesné

práva v takej miere, že to má za následok porušenie práva na spravodlivý proces, podľa názoru
odvolacieho súdu v prejednávanej veci o taký prípad nešlo, keď súd prvej inštancie síce stručne avšak
dostatočne zrozumiteľným spôsobom prezentoval svoje skutkové a právne závery, z ktorých pri svojom
rozhodnutí vychádzal. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno in globo považovať za
rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z akého

skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodnutí vychádzal, ako aj to, o aké ustanovenia právnych
predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.

10. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci súdom
prvej inštancie. K námietke žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza,

že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona,
ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového
stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady,
aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva
v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju

nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo
4/2009). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje,
že rozhodnutie súdu prvej inštanci sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami
v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na

dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že žalobcovi nevzniklo právo na odstúpenie od kúpnej
zmluvy a s tým spojený nárok na vrátenie kúpnej ceny a úroky z omeškania, pretože vybavenie
reklamácie prebehlo v zákonom stanovenej 30-dňovej lehote na jej vybavenie, zákonným spôsobom

a v súlade s ustanoveniami zákona o ochrane spotrebiteľa, odvolací súd uvedenú námietku vyhodnotil
ako nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa s touto námietkou
náležite vysporiadal a s jeho právnym názorom sa stotožňuje aj odvolací súd, pričom odkazuje na
odôvodnenie súdu prvej inštancie v bodoch 37. až 43. jeho odôvodnenia, z ktorého jasne a zrozumiteľne
vyplýva, že medzi stranami konania nebolo sporné, že žalobca odstúpil od kúpnej zmluvy dňa

30.09.2021, čo žalovaný nerozporoval. Uvedené preukazuje aj vyjadrenie žalovaného k žalobe zo dňa
10.10.2020, kde uviedol: „Žalobca ako spotrebiteľ v zmysle ust. § 18 ods. 4 poslednej vety zákona č.
250/20074 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov uplatnil svoje právo od kúpnej zmluvy odstúpiť“. V ďalšompísomnom vyjadrení žalovaného zo dňa 22.11.2022 je uvedené: „Žalovaný opätovne uvádza, že má
za to, že k odstúpeniu od zmluvy zo strany žalobcu v skutočnosti došlo, pričom jeho nároky s tým
spojené (t. j. vrátenie kúpnej ceny tovaru) boli zo strany žalovaného v plnom rozsahu uspokojené.

Táto skutočnosť nie je sporná a je zo strany žalovaného preukázaná predloženými listinnými dôkazmi
pripojenými k vyjadreniu žalovaného zo dňa 07.10.2022“. Okrem toho súd prvej inštancie pokladá za
potrebné uviesť, že súd prvej inštancie na základe uvedených tvrdení žalovaného na pojednávaní
vrámcipredbežnéhoprávnehoposúdeniauviedol:„Nespornéje,žežalovanýakceptovaltotoodstúpenie
žalobcu od kúpnej zmluvy a že žalovaný vrátil žalobcovi kúpnu cenu za telefón vo výške 529,90 eur (viď

zápisnica z pojednávania)“. Žalovaný bol pritom na pojednávaní zastúpený právnym zástupcom, ktorý
uviedol, že sa nebude vyjadrovať k predbežnému právnemu posúdeniu veci a po oboznámení listinných
dôkazov súdom prvej inštancie tento uviedol: „Nemám námietky k vykonaným listinným dôkazom,
nemám žiadne ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania“.

12. Opravný prostriedok s právom tzv. novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy,

čo znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, ktoré neboli doteraz použité, ale len vtedy ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366

CSP). Odvolací súd v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre
použitie novoty zo strany žalovaného v odvolacom konaní.

13. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému, čo
znamená,žeprávoodvolateľapoužiťvodvolacomkonaníprostriedkyprocesnéhoútokualeboprocesnej

obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu
mali totiž v priebehu konania pred súdom prvej inštancie niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť
a súdom prvej inštancie boli poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v
podobe nových skutočností a dôkazov je preto prípustná len v prípade taxatívne stanovených výnimiek,
ktorými sú skutočnosti poukazujúce na nedostatok podmienok konania, na vylúčenie sudcu alebo na

nesprávne obsadenie súdu, na vady konania, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej alebo ktoré odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť pred súdom prvej inštancie. Na
tomto základe, keďže posudzovaná výhrada žalovaného k skutkovým záverom súdu prvej inštancie
sa netýkala procesných podmienok konania, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a
nesmerovala ani k preukázaniu vady konania, odvolací súd posúdil odvolacie námietky žalovaného

vystavané na nových tvrdeniach, za námietky ktoré nemožno v odvolacom konaní použiť. Naviac
žalovaný ani netvrdil dôvody, pre ktoré nemohol predmetnú argumentáciu použiť bez vlastnej viny už
v rámci prvostupňového konania. Je povinnosťou odvolateľa preukázať, že nové prostriedky procesného
útoku a procesnej obrany, ktoré uvádza až v odvolacom konaní, nemohol v doterajšom priebehu
konania použiť bez svojej viny. Žalovaný pritom žiadne takéto dôkazy nepredložil. Keďže zákonom

predpísané predpoklady pre úspešné uplatnenie novôt v odvolacom konaní neboli splnené, odvolací súd
na predmetné tvrdenia žalovaného o tom, že žalobcovi nevzniklo právo na odstúpenie od kúpnej zmluvy
a s tým spojený nárok na vrátenie kúpnej ceny a úroky z omeškania nemohol prihliadnuť. Vychádzal
preto len z výsledkov dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvej inštancie.

14. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil aj námietku žalovaného, ktorou namietal, že súd prvej
inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam vo vzťahu k vzniku nároku žalobcu na úroky
z omeškania, a to v súvislosti so spochybňovaním práva na odstúpenie od zmluvy zo strany žalobcu,
keďže v dôsledku neoprávneného odstúpenia od zmluvy má žalovaný za to, že úroky z omeškania
žalobcovi nikdy nevznikli. Krajský súd v tejto súvislosti konštatuje, že už súd prvej inštancie správne

vychádzal z nespornosti tej skutočnosti, že žalobca platne odstúpil od kúpnej zmluvy dňa 30.09.2022,
čo samotný žalovaný nerozporoval, akceptoval. Čiže spochybňovanie samotného odstúpenia od kúpnej
zmluvy zo dňa 30.09.2021 zo strany žalovaného možno považovať taktiež za novotu v konaní, na ktorú
odvolací súd prihliadnuť nemohol. Na základe uvedeného potom možno konštatovať, že závery súdu
prvej inštancie týkajúce sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť 5 % úrok z omeškania od 18.10.2021

do 29.09.2022 možno považovať za správny.

15. Neobstojí námietka žalovaného týkajúca sa tej skutočnosti, že v danom prípade bol právny vzťah
medzi stranami sporu založený na uzatvorení kúpnej zmluvy na diaľku, pričom žalovaný použil nakomunikáciu so žalobcom dva informačné kanály (SMS a e-mail). V tejto súvislosti odvolací súd
konštatuje, že súd prvej inštancie sa s uvedenou otázkou náležite vysporiadal v bode 40. jeho
odôvodnenia a s jeho právnym názorom sa odvolací súd plne stotožňuje a odkazuje naň.

16. Odvolaciu námietku žalovaného týkajúcu sa nesprávnych skutkových zistení súdom prvej inštancie
vo vzťahu k vzniku nároku žalobcu na primerané finančné zadosťučinenie, keď úspešnosť žalobcu
v predmetnom spore a základ nároku boli odvodené od jeho úspechu vo vzťahu k nároku na vrátenie
kúpnej ceny s príslušenstvom, s čím nemožno súhlasiť, nakoľko časť žaloby, ktorou sa žalobca domáhal

zaplatenia (t. j. vrátenia) kúpnej ceny vo výške 529,90 eur, bola zastavená a žaloba bola práve v tejto
časti pre žalobcu neúspešná, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. V tejto súvislosti krajský súd
poukazujenatúskutočnosť,žesúdprvejinštancievbode44.odôvodneniajasneazrozumiteľnedôvodil,
že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že bol naplnený základný predpoklad uplatneného
nároku na finančné zadosťučinenie, a to že boli porušené práva žalobcu ako spotrebiteľa vyplývajúce
z osobitných právnych noriem slúžiacich na ochranu spotrebiteľov, pričom zdôraznil, že pokiaľ žalovaný

sám konal v rozpore so zákonom a nie v ojedinelom prípade, konal vedome, uvedomujúc si hrozbu
sankcií. Porušenie práva žalobcu bolo spôsobilé privodiť ujmu ako spotrebiteľovi, ale ju aj skutočne
privodilo, keď žalobca ako spotrebiteľ po dobu viac ako 1 rok čakal na vrátenie kúpnej ceny telefónu, čo
na strane žalobcu predstavovalo v uvedenom období ujmu na jeho právach ako spotrebiteľa.

17. Neobstojí námietka žalovaného, ktorou namietal zjavnú neodôvodnenosť sumy priznaného nároku,
ale aj jej zjavnú neprimeranosť, keďže súd prvej inštancie sa otázke výšky primeraného finančného
zadosťučinenia podrobne venoval v bode 44. odôvodnenia, kde jasne uviedol, že pri určení výšky
finančného zadosťučinenia je možné vychádzať aj z prípadnej hroziacej ujmy, pričom v danom prípade
nešlo len o akademickú hrozbu, ale išlo už o priamy zásah do majetkovej sféry žalobcu. Súd prvej

inštancie taktiež správne konštatoval, že považoval za primeranú sumu 529,90,- eur s ohľadom na
intenzitu zásahu žalovaného do práva žalobcu ako spotrebiteľa. Žalobca aj podľa odvolacieho súdu
bol nútený v dôsledku konania žalovaného domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom súdneho
konania, ktoré určitým spôsobom zasiahlo do bežného života žalobcu a bolo spôsobilé privodiť mu ujmu
v súkromnom živote vo forme frustrácie, nepríjemných pocitov ako aj strachu. Odvolací súd sa taktiež

stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že primerané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy
žalobcovi, ktorá mu vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musel v dôsledku
konania žalovaného trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý ako dodávateľ konal závadne.
Podľa krajského súdu okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vzal do úvahy všetky funkcie
primeraného zadosťučinenia, o ktoré tiež oprel dôvodnosť požadovanej výšky žalobcom, uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom popísal priebeh konania, stanovisko procesných
strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré na
prejednávaný prípad jasne, presvedčivo a zrozumiteľne aplikoval.

18. Ďalšie argumenty žalovaného v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci

už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované

len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

19. Odvolací súd tiež konštatuje, že v súdenej veci však súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil
zákonu zodpovedajúcim spôsobom, pričom právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s právom
strany sporu byť pred súdom úspešnou, prípadne s právom na vydanie rozhodnutia v súlade s jej
požiadavkami a právnymi názormi. Z uvedeného dôvodu potom, ak súd nerozhodne podľa predstáv
strany sporu, nedochádza k porušeniu daného práva. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie

ústavných základných práv podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 344/2010 dosahuje
len také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého
dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky alebo, ak sú tieto dôvody
zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.20.Akonadväzujúcivýrokbolposudzovanýajvýrokotrováchprvoinštančnéhokonania.Akonedôvodnú
vyhodnotil odvolací súd námietku žalovaného spočívajúcu v tom, že súd prvej inštancie nesprávne

rozhodol o nároku na náhradu trov konania, nakoľko vyhodnotil čiastočnú úspešnosť strán sporu, avšak
neprihliadol k tomu, že žalovanému skutočne trovy konania aj vznikli, a to predovšetkým trovy právneho
zastúpenia, pričom žalobcovi žiadne trovy konania nevznikli. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie správne rozhodol o nároku na náhradu trov konania, keď ich nepriznal žiadnej zo
strán sporu, pričom svoje rozhodnutie v tejto časti riadne a zrozumiteľne odôvodnil. Krajský súd dodáva,

že v rámci rozhodovania o úspešnosti uplatneného nároku na náhradu trov konania nie je podstatné, či
strane sporu reálne trovy konania vznikli alebo nevznikli. Podstatné je vyhodnotiť jednotlivé uplatnené
nároky vo veci samej vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania, čo aj súd prvej inštancie v danom
prípade náležite aplikoval.

21. Žalovaný v odvolacom konaní neprodukoval žiadne skutkové ani právne argumenty, spôsobilé

privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho prospech. S poukazom na uvedené
dôvody odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny § 387 ods. 1 CSP potvrdil, pričom
v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 2 CSP, s
ktorým sa stotožňuje.

22.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolkrajskýsúdpodľa§262ods.1CSPvspojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v rozsahu 100 % proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal. O výške náhrady trov
tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia súdny úradník súdu prvej inštancie (§ 262
ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého

stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)