Rozsudok · Judgement · Open Courts

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722010192
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Bugeľ

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722010192.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jaroslava Bugeľa a sudcov JUDr.

Petra Farkaša a JUDr. Rastislava Vargu PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa
31.10.2024 v trestnej veci proti obž. J.. P. K., pre pokračovací zločin daňového podvodu podľa § 277a
ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona, vo forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, o
odvolaní obžalovaného J.. P. K. a krajského prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Poprad sp. zn.
4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok v časti týkajúcej
sa obžalovaného J.. P. K..

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaný J.. P. K., nar. XX.XX.XXXX v W.- B. B., trvale bytom W., B. J. č. XXXX/X

j e v i n n ý, ž e

-obž. J.. P. K., ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. so sídlom K. XXXX/XX, W., J.: XX XXX XXX v období od
01.06.2013 do 26.05.2014 riadil činnosť spoločnosti K. s. r. o. tak, že si vytvoril plán svojej sebarealizácie
prostredníctvom predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane, najmä svojou koordinačnou činnosťou
osôb J.. C. R., J.. C. K., J.. R. A. a J.. Z. K., ktorým vydával jednotlivé pokyny sám, alebo prenášal
tieto pokyny vzájomne medzi osobami a vyžadoval od nich ich plnenie, čo malo za následok to, že J..
Z. K. ako ďalší konateľ spoločnosti K. s. r. o. zabezpečil cez účtovníčku J.. V. W., aby táto zahrnula do

účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. účtovné a daňové doklady, a to najmä objednávky, faktúry a doklady
o úhrade, týkajúce sa vynaloženia výdavkov na predvolebnú a volebnú prezidentskú kampaň obž. J..
P. K. a tieto účtovné doklady neboli predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti K. s. r. o. v rámci
predmetu činnosti zapísanom v obchodnom registri, ktorá sa zaoberala najmä predajom tovaru, služieb,
nehnuteľnosti, obchodK.ného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov a iných práv a
záväzkov súvisiacich s činnosťou spoločnosti K. s. r. o., pričom účtovné a daňové doklady boli zahrnuté
do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. v rozpore s § 19 v nadväznosti na § 8 a 9, § 49, § 51 zák. č.

222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH7 v znení neskorších predpisov, čím takto došlo k
neoprávnenémuuplatneniuvdaňovýchpriznaniachprávanaodpočítanieDPHzpredvolebnejavolebnej
prezidentskej kampane obž. Ing. P. K. a neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa § 79 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v úmysle tak zadovážiť neoprávnený
prospech spoločnosti K. s. r. o. , pričom na tento účel obž. J.. P. K. vedome použil Zmluvu o exkluzivite
a za týmto účelom:

v bode 1/-dňa 25.07.2013 podal J.. Z. K. na F. úrade W. (ďalej len „DÚ W.“) elektronicky riadne daňové priznanie
k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane
v celkovej výške 19.975,52 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj

faktúru:

· fa.č. 132615/2013 zo dňa 11.06.2013 od spoločnosti Akzent média, spol. s.r.o. pre spol. K. s.r.o.,
deklarujúcu umiestnenie vonkajšej reklamy - P. K. v termíne od 01.06.2013 do 30.06.2013 v sume
108.000,00 EUR z toho DPH 18.000,00 EUR,

-teda v uvedenom daňovom priznaní bol zahrnutý výdavok súvisiaci s predvolebnou kampaňou obž.
Ing. P. K. a tento nesúvisel s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. , ani s predmetom Zmluvy o
exkluzivite, kde obž. Ing. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú
kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedenej faktúry do účtovníctva
spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.

č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH
vo výške 8.815,67 EUR,

v bode 2/

-dňa 23.12.2013 podal IN. K. na DÚ W. elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie
obdobie november 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške
11.720,17 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúry:

• fa.č. XXXX/XXXX zo dňa 05.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač

letákov 21x10,4/4 v počte 600 ks v sume 66,46 EUR z toho DPH 11,08 EUR,

• fa.č. 2013/1949 zo dňa 06.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -
Pozvánka A5,4/4 v počte 6 000 ks v sume 138,96 EUR z toho DPH 23,16 EUR,

• fa.č. 2013/1996 zo dňa 12.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -
propagačný materiál v počte 15 000 ks v sume 300,96 EUR z toho DPH 50,16 EUR,

• fa.č. 2013/2035 zo dňa 19.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -
propagačný materiál v počte 6 000 ks v sume 134,64 EUR z toho DPH 22,44 EUR,

• fa.č. 2013/2091 zo dňa 26.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač
letákov A5,4/4 v počte 40 000 ks v sume 609,60 EUR z toho DPH 101,60 EUR,

• fa.č. 745130043 zo dňa 28.11.2013 od spoločnosti T., s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov

8xA4 v počte 775000 ks v sume 11.490,01 EUR z toho DPH 1.915,00 EUR,

• fa.č. 745130044 zo dňa 28.11.2013 od spoločnosti T., s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov
8xA4 v počte 775000 ks v sume 5.999,99 EUR z toho DPH 1.000,00 EUR,

• fa.č. 2013894 zo dňa 30.11.2013 od spoločnosti M. s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca X. P. a O. K.,
H. kredit v sume 4.800,00 EUR z toho DPH 800,00 EUR,

exkluzivite, kde obž. J.. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú
kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedených faktúr do účtovníctva
spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. XXX/XXXX Z.z. o dani z pridanej hodnoty J.K.om K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH
vo výške 509,81 EUR,

v bode 3/B.-dňa 26.05.2014 podal J.. ZXX.XX.XXXXký na DÚ W. elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za
zdaňovacie obdobie apríl 2014, v ktorom neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej
výške 157.482,50 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúry:

• fa.č. 00012/2014 zo dňa 17.01.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné
služby 2014 v termíne od 01.02.2014 do 31.03.2014 v sume 51.361,20 EUR z toho DPH 8.560,20 EUR,

• fa.č. 00018/2014 zo dňa 06.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné

služby 2014 v termíne od 01.02.2014 do 31.03.2014 v sume 51.361,00 EUR z toho DPH 8.560,20 EUR,

• fa.č. 00019/2014 zo dňa 06.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
reklamných plôch, produkcia v termíne od 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 110.655,- EUR z toho DPH
18.442,50 EUR,

• fa.č. 00028/2014 zo dňa 11.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač
bilboardov a iné v termíne od 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 1.699,20 EUR z toho DPH 283,20 EUR,

• fa.č. 00040/2014 zo dňa 28.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca doručenie
plagátov a vylep 1 ks bilboardu v sume 90,00 EUR z toho DPH 15,00 EUR,

• fa.č. 00044/2014 zo dňa 01.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
reklamných plôch, produkčné služby v mesiaci marec 2014 v sume 62.073,60 EUR z toho DPH
10.345,60 EUR,

• fa.č. 00045/2014 zo dňa 01.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
reklamných plôch a produkčné služby v mesiaci marec 2014 v sume 111.879,00 EUR z toho DPH
18.646,50 EUR,

• fa.č. 00067/2014 zo dňa 24.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca doručenie

plagátov do C. v sume 20,40 EUR z toho DPH 3,40 EUR,

• fa.č. 00069/2014 zo dňa 15.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
bilboardov, produkčné služby a výlep plagátov v termíne 01.03.2014 až 26.03.2014 v sume 49.998,00
EUR z toho DPH 8.333,00 EUR,

• fa.č. 00071/2014 zo dňa 17.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčné
službyavýlepplagátovvtermíne21.03.2014až24.03.2014vsume30.084,00EURztohoDPH5.014,00
EUR,

• fa.č. 2014/0092 zo dňa 22.01.2014 od spol. C. K. G G s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
pozvánky A5, 4/4 v celkovom počte 18900 ks v sume 389,88 EUR z toho DPH 64,98 EUR,

• fa.č. 2014/0158 zo dňa 28.01.2014 od spol. C. K. G G s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
letákov A5, 4/4 v celkovom počte 120000 ks v sume 1.540,80 EUR z toho DPH 256,80 EUR,

• fa.č. 2014/0212 zo dňa 04.02.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
plagátov A2, 4/0; A3,4/0; A4 v celkovom počte 25000 ks v sume 1.239,- EUR z toho DPH 206,50 EUR,
P.
• fa.č. 2014/0287 zo dňa 13.02.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie

letákov a plagátov formát A5, A4, A3 v celkovom počte 163765 ks v sume 2.955,86 EUR z toho DPH
492,64 EUR,

• fa.č. 2014/0399 zo dňa 05.03.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
plagátov A3,4/0 v celkovom počte 10 ks v sume 9,60 EUR z toho DPH 1,60 EUR,

• fa.č. 745140001 zo dňa 27.01.2014 od spol. regionW., s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výtlačky
novín v jednotlivých krajoch B. v sume 3.393,- EUR z toho DPH 565,50 EUR,• fa.č. 746140020 zo dňa 27.01.2014 od spol. regionPRESS, s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca
výtlačky novín v jednotlivých krajoch B. v sume 400,20 EUR z toho DPH 66,70 EUR,

• fa.č. 514049 zo dňa 03.02.2014 od spol. W., s.r.o., B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie R. taška
TL 300x500/50, PT polyméry množstvo 25800 ks v sume 2.900,45 EUR z toho DPH 483,41 EUR,

• fa.č. 514065 zo dňa 19.02.2014 od spol. W., s.r.o.R.it pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie LDPE
taška TL 300x500/50 množstvo 15050 ks v sume 1.614,92 EUR z toho DPH 269,15 EUR,

• fa.č. SK/2013/518 zo dňa 18.02.2014 od spol. T. A s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
SHANIA guľôčkové pero, oranžová množstvo 10000 ks v sume 1.776,00 EUR z toho DPH 296,00 EUR,

• fa.č. SK/2013/522 zo dňa 20.02.2014 od spol. T. A s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
SHANIA guľôčkové pero, oranžová množstvo 7000 ks v sume 1.243,20 EUR z toho DPH 207,20 EUR,

• fa.č. 14000068 zo dňa 20.01.2014 od spol. D&D J. B. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač novín
A4, 4+4, v celkovom počte 2045000 ks v sume 27.484,80 EUR z toho DPH 4580,80 EUR

• fa.č. 14000258 zo dňa 18.02.2014 od spol. D&D J. B. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač novín

A4, 4+4, v celkovom počte 2045000 ks v sume 27.484,80 EUR z toho DPH 4580,80 EUR

• fa.č. 24102145 zo dňa 25.02.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov -
„Letáky K.“ 4+4, 2A5, 80g LWC, distribúcia v sume 2.831,59 EUR z toho DPH 471,93 EUR,

• fa.č. 24102146 zo dňa 25.02.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov -
„Letáky K.“ 4+4, 2A5, 80g LWC v sume 696,00 EUR z toho DPH 116,00 EUR,

• fa.č. 24103006 zo dňa 03.03.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač „N. KIB."
4+4, 8, 45g NOV v sume 26.760,07 EUR z toho DPH 4.460,01 EUR,

• fa.č. 24103011 zo dňa 04.03.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca distribúciu letákov
v sume 18.783,83 EUR z toho DPH 3.130,64 EUR,

• fa.č. 20142005 zo dňa 22.01.2014 od spol. S., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prieskum verejnej

mienky v sume 10.752,00 EUR z toho DPH 1.792,00 EUR

• fa.č. 24142023 zo dňa 25.02.2014 od spol. H. E. W. s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
face-to-face kvantitatívneho prieskumu v sume 2.172,00 EUR z toho DPH 362,00 EUR,

• fa.č. 24142026 zo dňa 27.02.2014 od spol. H. E. W., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
kvantitatívneho prieskumu verejnej mienky - H. groups v sume 9.918,00 EUR z toho DPH 1.653,00 EUR,

• fa.č. 24142027 zo dňa 25.02.2014 od spol. H. E. W., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
realizáciu telefonického kvantitatívneho prieskumu v sume 4.778,40 EUR z toho DPH 796,40 EUR,

• fa.č. 24142034 zo dňa 25.02.2014 od spol. H. E. W. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
realizáciu telefonického kvantitatívneho prieskumu v sume 4.778,40 EUR z toho DPH 796,40 EUR,

· fa.č. 007/14 zo dňa 12.02.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca DTP a ďalšie

produkčné služby v sume 23.034,60 EUR z toho DPH 3.839,10 EUR,

· fa.č. 020/14 zo dňa 31.03.2014 od spol. KXX.XXX,XXng, s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca
konzultačné a kreatívne služby (graphic design, copywriting, account management) v sume 10.200,00
EUR z toho DPH 1.700,00 EUR,

· fa.č. 022/14 zo dňa 03.04.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca DTP a ďalšie
produkčné služby v sume 34.896,00 EUR z toho DPH 5.816,00 EUR,· fa.č. 20140122 zo dňa 04.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit
03/2014 (AW+YT, F B) v sume 15.000,00 EUR z toho DPH 2.500,00 EUR,

· fa.č. 20140194 zo dňa 17.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit
03/2014 (AW, F B) v sume 9.000,00 EUR z toho DPH 1.500,00 EUR,

· fa.č. 20140232 zo dňa 31.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit
03/2014 (AW+YT, F B), Online monitoring v sume 1.680,00 EUR z toho DPH 280,00 EUR,

· fa.č. 2014004 zo dňa 31.01.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,

· fa.č. 2014005 zo dňa 06.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,

· fa.č. 2014006 zo dňa 14.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,

· fa.č. 2014007 zo dňa 19.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby

v sume 1.665,86 EUR z toho DPH 277,64 EUR,

• fa.č. 2014008 zo dňa 28.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.665,86 EUR z toho DPH 277,64 EUR,

• fa.č. 1019744 zo dňa 23.01.2014 od spol. K. B. spol. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač obálka
DL-1-T-STRIP 4/0 K. v sume 565,21 EUR z toho DPH 94,20 EUR,

• fa.č. FV-19/2014 zo dňa 20.02.2014 od spol. T. B., s.r.o., A. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca VZ
plagátová kampaň v sume 30,00EUR z toho DPH 5,00 EUR,

• fa.č. 2014061 zo dňa 12.02.2014 od spol. H.o., deklarujúca výlep plagátov v sume 11,90 EUR z toho
DPH 1,98 EUR,

• fa.č. 114005556 zo dňa 21.01.2014 od spol. G., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Kredit 200 v

sume 240,00 EUR z toho DPH 40,00 EUR,

• fa.č. 114031672 zo dňa 17.04.2014 od spol. G., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Kredit 200 v
sume 240,00 EUR z toho DPH 40,00 EUR,

• fa.č. 200146 zo dňa 25.03.2014 od spol. F. S. B., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
konferenčnej miestnosti v sume 265,00 EUR z toho DPH 44,16 EUR, uplatnená DPH 33,33 EUR

• fa.č. 03-17-14-010 zo dňa 17.03.2014 od spol. V. W.., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca poradenské
služby v sume 4.699,20 EUR z toho DPH 783,20 EUR,

• fa.č. 544140040 zo dňa 13.03.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvu
o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, vyúčtovanie prevádzkových nákladov zo obdobie
01.11.2013 do 31.12.2013 v sume 45,56 EUR z toho DPH 7,59 EUR,

• fa.č. 545140078 zo dňa 20.02.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvu
o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, vyúčtovanie prevádzkových nákladov zo obdobie
01.01.2014 do 31.01.2014 v sume 261,88 EUR z toho DPH 43,65 EUR,

• fa.č. 548140013 zo dňa 14.03.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca čipové

karty v P. A. E. V za obdobie 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 7,92 EUR z toho DPH 1,32 EUR,• fa.č. 545140204 zo dňa 20.02.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvu
o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, spotrebované média za obdobie 01.03.2014 do
31.03.2014 v sume 19,82 EUR z toho DPH 3,30 EUR,

• fa.č. 10140023 zo dňa 17.03.2014 od spol. K., s.r.o., W. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné a
marketingové služby v sume 360,00 EUR z toho DPH 60,00 EUR,

• fa.č. 1140179 zo dňa 10.03.2014 od spol. R. V. spol. s r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Inet 6 za

obdobie 01.03.2014 do 31.03.204 v sume 72,00 EUR z toho DPH 12,00 EUR,

• fa.č. 1140277 zo dňa 09.04.2014 od spol. R. V. spol. s r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Inet 6 za
obdobie 01.04.2014 do 30.04.2014 v sume 72,00 EUR z toho DPH 12,00 EUR,

• fa.č. 20140001 zo dňa 27.02.2014 od spol. Q. s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlep bilboardov

v sume 360,00 EUR z toho DPH 60,00 EUR,

• fa.č. 2014021 zo dňa 30.01.2014 od spol. T.-SK spol. s.r.o., F. B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlep
a montáž bilboardov v sume 828,00 EUR z toho DPH 138,00 EUR,

• fa.č. 2014007 zo dňa 27.01.2014 od spol. P. S., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčné
zabezpečenie fir.eventu - stretnutie s A.K. v sume 25.654,50 EUR z toho DPH 4.275,75 EUR,

• fa.č. 2014019 zo dňa 31.03.2014 od spol. P. S., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčné
zabezpečenie fir.eventu - stretnutie s A.K. v sume 35.762,50 EUR z toho DPH 5.960,42 EUR,

• fa.č. 04-14 zo dňa 22.02.2014 od Q. M. P. Q. W., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca organizovanie
hudobnej produkcie v sume 5.400,00 EUR z toho DPH 900,00 EUR,

• fa.č. 05-14 zo dňa 12.03.2014 od Q. M. P. Q. W., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca organizovanie

hudobnej produkcie v sume 11.496,00 EUR z toho DPH 1.916,00 EUR,

• fa.č. 140008 zo dňa 21.03.2014 od V.. M. V. - doremi klub, B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca technické
a organizačné zabezpečenie podujatí v sume 5.724,00 EUR z toho DPH 954,00 EUR,

• fa.č. 2640171 zo dňa 22.03.2014 od spol. S. F., a.s. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:
XXXXXXXXXX v sume 4.151,20 EUR z toho DPH 688,57 EUR, uplatnená DPH je vo výške 80,67 EUR,

• fa. č. 2640184 zo dňa 25.03.2014 od spol. HOC. F., a. s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:
XXXXXXXXXX v sume 124,32 EUR z toho DPH 20,72 EUR, uplatnená DPH je vo výške 18,33 EUR,

• fa.č. 2640199 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:
XXXXXXXXXX v sume 98,10 EUR z toho DPH 16,35 EUR, uplatnená DPH je vo výške 12,50 EUR,

• fa.č. 2640200 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:

XXXXXXXXXX v sume 533,40 EUR z toho DPH 84,50 EUR, uplatnená DPH je vo výške 83,67 EUR,

• fa.č. 2640201 zo dňa 31.03.2014 od spol. HOTEL F., a.s. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový
účet: XXXXXXXXXX v sume 6.991,20 EUR z toho DPH 1.165,20 EUR, uplatnená DPH je vo výške
116,67 EUR,

• fa.č. 120140020 zo dňa 21.01.2014 od spol. L., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca printovú reklamu
- produkt P. K. v sume 17.232,90 EUR z toho DPH vo výške 2.872,15 EUR,

• fa.č. 120140078 zo dňa 31.01.2014 od spol. L., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca printovú reklamu

- produkt P. K. v sume 9.843,- EUR z toho DPH vo výške 1.640,50 EUR,

• fa.č. 12144/0007 zo dňa 08.01.2014 od spol. A. V., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca
prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,• fa.č.12144/0009 zo dňa 16.01.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizácia
a prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,

• fa.č. 12144/0010 zo dňa 28.01.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,

• fa.č. 12144/0022 zo dňa 17.02.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizácia

a prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH 3.169,00 EUR,

• fa. č. 12143/00307 zo dňa 20.03.2014 od spol. A. V., spol. s. r. o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca
realizácia bilboardu v sume 5.220,00 EUR z toho DPH 870,00 EUR,

• fa. č. 1000014002 zo dňa 21.01.2014 od E.. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie fotografie C. v

sume 24,00 EUR z toho DPH 4,00 EUR,

• fa. č. 168/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o. C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
lietadla F na trase W.-A.-W. v období od 06.04.2014 do 08.04.2014 v sume 2.614,40 EUR z toho DPH
435,73 EUR, uplatnená DPH je vo výške 326,80 EUR,

• fa.č. 170/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o, C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
lietadla F na trase C.-W.-C. dňa 09.04.2014 v sume 462,24 EUR z toho DPH 77,04 EUR, uplatnená
DPH je vo výške 38,52 EUR

• fa.č. 171/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o,C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
lietadla F na trase A.-W.-A. v období od 09.04.2014 do 10.04.2014 v sume 1.361,42 EUR z toho DPH
226,90 EUR, uplatnená DPH je vo výške 170,18 EUR

• fa.č. 1400036 zo dňa 05.03.2014 od spol. B. P. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca balenie zásielok v

mesiaci XX/XXXX v sume 993,60 EUR z toho DPH 165,60 EUR,

kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedených faktúr do účtovníctva
spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH vo
výške 145.858,92,- Eur,

-čím takto v skutkoch uvedených v bodoch 1, 2 a 3 došlo konaním obž. J.. P. K. ako organizátora,
ktorý riadil a koordinoval činnosť jednotlivých osôb počas svojej predvolebnej a volebnej prezidentskej
kampane k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v celkovej výške
155.184,40,- EUR prostredníctvom osoby J.. Z. K., ktorý v tom čase podával za spoločnosť K. na
príslušnom DÚ riadne daňové priznania k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie DPH,

t e d a

-obž. Ing. P. K. úmyselne zosnoval a riadil neoprávnené uplatnenie nároku na vrátenie dane z pridanej

hodnoty vo väčšom rozsahu v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.

č í m s p á c h a l

-v bode 1, 2 a 3 pokračovací prečin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona (v znení zákona
č. 40/2024 Z.z. účinného od 06.08.2024), ako organizátor podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona,Z a t o m u s ú d u k l a d á :

Podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona (v znení zákona č. 40/2024 Z.z., účinného od 06.08.2024), s použitím §
36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona, § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody na 1 /jeden/ rok.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne o d k l a d á .

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona u r č u j e skúšobnú dobu podmienečného odsúdenia na 2 /dva/ roky.

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad uznal obžalovaného J.. P. K. za vinného v bode 1, 2

a 3 rozsudku z pokračovacieho zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr.
zákona, vo forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona a obž. Ing. Z. K. v bode 1, 2 a
3 pokračovacieho zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na tom
skutkovom základe, že

-obž. J.. Z. K., ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. so sídlom K. XXXX/XX, W., J.: XX XXX XXX, v období
od 01.06.2013 do 26.05.2014 zahrnul do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. účtovné a daňové doklady,
a to najmä objednávky, faktúry a doklady o úhrade, ktoré neboli predmetom podnikateľskej činnosti
spoločnosti K. s. r. o. v rámci predmetu činnosti zapísanom v obchodnom registri, ktorá sa zaoberala
najmä predajom tovaru, služieb, nehnuteľnosti, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného

označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou spoločnosti K. s. r. o. , nakoľko
sa týkali vynaloženia výdavkov na predvolebnú a volebnú prezidentskú kampaň obž. J.. P. K., ktorý
bol v tom čase spoločníkom a súčasne konateľom spoločnosti K. s. r. o. , pričom obž. J.. Z. K. tieto
účtovné a daňové doklady zaviedol do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. s cieľom z nich v rozpore s
§ 19 v nadväznosti na § 8 a 9, § 49, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty /ďalej len

„DPH“/vzneníneskoršíchpredpisovneoprávneneuplatniťvdaňovýchpriznaniachprávonaodpočítanie
DPH z predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane obž. J.. P. K. a neoprávnene uplatniť nárok na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v úmysle tak
zadovážiť neoprávnený prospech spoločnosti K. s. r. o. , pričom na tento účel použil Zmluvu o exkluzivite
na vydavateľskú činnosť (ďalej len „Zmluva o exkluzivite“), ktorú ešte ako obchodný riaditeľ spoločnosti

K. s. r. o. uzatvoril dňa 27. 7. 2011 po vzájomnej dohode s obž. J.. P. K. a

-obž. J.. P. K., ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. so sídlom K. XXXX/XX, W., J.: XX XXX XXX v
období od 01.06.2013 do 26.05.2014 riadil činnosť spoločnosti K. sV.. r. o. tak, že si vytvoril plán
svojej sebarealizácie prostredníctvom predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane, najmä svojou

koordinačnou činnosťou osôb J.. C. R., J.. C. K., J.. R. A. a J.. Z. K., ktorým vydával jednotlivé pokyny
sám, alebo prenášal tieto pokyny vzájomne medzi osobami a vyžadoval od nich ich plnenie, čo malo za
následok to, že J.. Z. K. ako ďalší konateľ spoločnosti K. s. r. o. zabezpečil cez účtovníčku J.. V. W., aby
táto zahrnula do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. účtovné a daňové doklady, a to najmä objednávky,
faktúry a doklady o úhrade, týkajúce sa vynaloženia výdavkov na predvolebnú a volebnú prezidentskú

kampaň obž. J.. P. K. a tieto účtovné doklady neboli predmetom podnikateľskej činnosti spoločnosti K.
s. r. o. v rámci predmetu činnosti zapísanom v obchodnom registri, ktorá sa zaoberala najmä predajom
tovaru, služieb, nehnuteľnosti, obchodného mena, ochrannej známky, obchodného označenia výrobkov
a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou spoločnosti K. s. r. o. , pričom účtovné a daňové doklady
boli zahrnuté do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. v rozpore s § 19 v nadväznosti na § 8 a 9, § 49,

§ 51 zák. č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty /ďalej len „DPH7 v znení neskorších predpisov,
čím takto došlo k neoprávnenému uplatneniu v daňových priznaniach práva na odpočítanie DPH z
predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane obž. J.. P. K. a neoprávnenému uplatneniu nároku na
vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v úmysle tak
zadovážiť neoprávnený prospech spoločnosti K. s. r. o. , pričom na tento účel obž. J.. P. K. vedome

použil Zmluvu o exkluzivite a za týmto účelom:v bode 1/

-dňa 25.07.2013 podal obž. J.. Z. K. na Daňovom úrade W. (ďalej len „DÚ W.“) elektronicky riadne
daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítanie dane v celkovej výške 19.975,52 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem
iných faktúr aj faktúru:

· fa.č. 132615/2013 zo dňa 11.06.2013 od spoločnosti P. média, spol. s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúcu
umiestnenie vonkajšej reklamy - P. K. v termíne od 01.06.2013 do 30.06.2013 v sume 108.000,00 EUR
z toho DPH 18.000,00 EUR,

exkluzivite, kde obž. Ing. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú
kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedenej faktúry do účtovníctva
spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty obž. J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH
vo výške 8.815,67 EUR,

v bode 2/

-dňa 23.12.2013 podal obž. J.. Z. K. na DÚ Prešov elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za
zdaňovacie obdobie november 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v

celkovejvýške11.720,17EUR,pričomdotohtodaňovéhopriznaniazahrnulokreminýchfaktúrajfaktúry:

• fa.č. XXXX/XXXX zo dňa 05.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač
letákov 21x10,4/4 v počte 600 ks v sume 66,46 EUR z toho DPH 11,08 EUR,

• fa.č. 2013/1949 zo dňa 06.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -
Pozvánka A5,4/4 v počte 6 000 ks v sume 138,96 EUR z toho DPH 23,16 EUR,

• fa.č. 2013/1996 zo dňa 12.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -
propagačný materiál v počte 15 000 ks v sume 300,96 EUR z toho DPH 50,16 EUR,

• fa.č. 2013/2035 zo dňa 19.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca -
propagačný materiál v počte 6 000 ks v sume 134,64 EUR z toho DPH 22,44 EUR,

• fa.č. 2013/2091 zo dňa 26.11.2013 od spoločnosti C. K. GG s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač

letákov A5,4/4 v počte 40 000 ks v sume 609,60 EUR z toho DPH 101,60 EUR,

• fa.č. 745130043 zo dňa 28.11.2013 od spoločnosti T., s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov
8xA4 v počte 775000 ks v sume 11.490,01 EUR z toho DPH 1.915,00 EUR,

• fa.č. 745130044 zo dňa 28.11.2013 od spoločnosti T., s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov
8xA4 v počte 775000 ks v sume 5.999,99 EUR z toho DPH 1.000,00 EUR,

• fa.č. 2013894 zo dňa 30.11.2013 od spoločnosti M. s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca X. P. a O. K.,
H. kredit v sume 4.800,00 EUR z toho DPH 800,00 EUR,

-teda v uvedenom daňovom priznaní bol zahrnutý výdavok súvisiaci s predvolebnou kampaňou obž.
J.. P. K. a tento nesúvisel s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. ani s predmetom Zmluvy o
exkluzivite, kde obž. J.. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú
kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedených faktúr do účtovníctva

spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.
č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty obž. J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH
vo výške 509,81 EUR,v bode 3/

-dňa 26.05.2014 podal obž. Ing. Z. K. na DÚ W. elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za

zdaňovacie obdobie apríl 2014, v ktorom neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej
výške 157.482,50 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúry:

• fa.č. 00012/2014 zo dňa 17.01.2014 od spol. KA.ia A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné
služby 2014 v termíne od 01.02.2014 do 31.03.2014 v sume 51.361,20 EUR z toho DPH 8.560,20 EUR,

•fa.č.00018/2014zodňa06.02.2014odspol.KeisV.A.s.r.o.,A.prespol.K.s.r.o.,deklarujúcareklamné
služby 2014 v termíne od 01.02.2014 do 31.03.2014 v sume 51.361,00 EUR z toho DPH 8.560,20 EUR,

18.442,50 EUR,

• fa.č. 00040/2014 zo dňa 28.02.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca doručenie
plagátov a vylep 1 ks bilboardu v sume 90,00 EUR z toho DPH 15,00 EUR,

10.345,60 EUR,

• fa.č. 00067/2014 zo dňa 24.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca doručenie
plagátov do C. v sume 20,40 EUR z toho DPH 3,40 EUR,

• fa.č. 00069/2014 zo dňa 15.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom

bilboardov, produkčné služby a výlep plagátov v termíne 01.03.2014 až 26.03.2014 v sume 49.998,00
EUR z toho DPH 8.333,00 EUR,
H.
• fa.č. 00071/2014 zo dňa 17.03.2014 od spol. K. V. A. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca produkčné
službyavýlepplagátovvtermíne21.03.2014až24.03.2014vsume30.084,00EURztohoDPH5.014,00

EUR,

• fa.č. 2014/0092 zo dňa 22.01.2014 od spol. C. K. G G s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
pozvánky A5, 4/4 v celkovom počte 18900 ks v sume 389,88 EUR z toho DPH 64,98 EUR,

• fa.č. 2014/0158 zo dňa 28.01.2014 od spol. C. K. G G s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
letákov A5, 4/4 v celkovom počte 120000 ks v sume 1.540,80 EUR z toho DPH 256,80 EUR,

• fa.č. 2014/0287 zo dňa 13.02.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
letákov a plagátov formát A5, A4, A3 v celkovom počte 163765 ks v sume 2.955,86 EUR z toho DPH
492,64 EUR,

• fa.č. 2014/0399 zo dňa 05.03.2014 od spol. C. K. GG s.r.o., K. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie
plagátov A3,4/0 v celkovom počte 10 ks v sume 9,60 EUR z toho DPH 1,60 EUR,• fa.č. 745140001 zo dňa 27.01.2014 od spol. regionW., s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výtlačky
novín v jednotlivých krajoch B. v sume 3.393,- EUR z toho DPH 565,50 EUR,

• fa.č. 746140020 zo dňa 27.01.2014 od spol. regionW., s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výtlačky
novín v jednotlivých krajoch B. v sume 400,20 EUR z toho DPH 66,70 EUR,

• fa.č. 514049 zo dňa 03.02.2014 od spol. W., s.r.o., B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie LDPE
taška TL 300x500/50, PT polyméry množstvo 25800 ks v sume 2.900,45 EUR z toho DPH 483,41 EUR,

• fa.č. 514065 zo dňa 19.02.2014 od spol. W., s.r.o., B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie LDPE
taška TL 300x500/50 množstvo 15050 ks v sume 1.614,92 EUR z toho DPH 269,15 EUR,

• fa.č. 14000068 zo dňa 20.01.2014 od spol. F.. B. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač novín A4,

4+4, v celkovom počte 2045000 ks v sume 27.484,80 EUR z toho DPH 4580,80 EUR

• fa.č. 14000258 zo dňa 18.02.2014 od spol. F. J. B. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač novín
A4, 4+4, v celkovom počte 2045000 ks v sume 27.484,80 EUR z toho DPH 4580,80 EUR

• fa.č. 24102146 zo dňa 25.02.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač letákov -
„Letáky K.“ 4+4, 2A5, 80g LWC v sume 696,00 EUR z toho DPH 116,00 EUR,

• fa.č. 24103006 zo dňa 03.03.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač „Noviny K."
4+4, 8, 45g NOV v sume 26.760,07 EUR z toho DPH 4.460,01 EUR,

• fa.č. 24103011 zo dňa 04.03.2014 od spol. N. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca distribúciu letákov

v sume 18.783,83 EUR z toho DPH 3.130,64 EUR,

• fa.č. 20142005 zo dňa 22.01.2014 od spol. S. s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prieskum verejnej
mienky v sume 10.752,00 EUR z toho DPH 1.792,00 EUR

• fa.č. 24142023 zo dňa 25.02.2014 od spol. S., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu face-
to-face kvantitatívneho prieskumu v sume 2.172,00 EUR z toho DPH 362,00 EUR,

• fa.č. 24142026 zo dňa 27.02.2014 od spol. S., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
kvantitatívneho prieskumu verejnej mienky X.XXX,XXus groups v sume 9.918,00 EUR z toho DPH

1.653,00 EUR,

• fa.č. 24142027 zo dňa 25.02.2014 od spol. S. s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
realizáciu telefonického kvantitatívneho prieskumu v sume 4.778,40 EUR z toho DPH 796,40 EUR,

• fa.č. 24142034 zo dňa 25.02.2014 od spol. S., s.r.o.,A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizáciu
realizáciu telefonického kvantitatívneho prieskumu v sume 4.778,40 EUR z toho DPH 796,40 EUR,

· fa.č. 007/14 zo dňa 12.02.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca DTP a ďalšie
produkčné služby v sume 23.034,60 EUR z toho DPH 3.839,10 EUR,

· fa.č. 020/14 zo dňa 31.03.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca konzultačné
a kreatívne služby (graphic design, copywriting, account management) v sume 10.200,00 EUR z toho
DPH 1.700,00 EUR,· fa.č. 022/14 zo dňa 03.04.2014 od spol. K. P., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca DTP a ďalšie
produkčné služby v sume 34.896,00 EUR z toho DPH 5.816,00 EUR,

· fa.č. 20140122 zo dňa 04.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit
03/2014 (AW+YT, F B) v sume 15.000,00 EUR z toho DPH 2.500,00 EUR,

· fa.č. 20140194 zo dňa 17.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit

03/2014 (AW, F B) v sume 9.000,00 EUR z toho DPH 1.500,00 EUR,

· fa.č. 20140232 zo dňa 31.03.2014 od spol. M. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca PPC kredit
03/2014 (AW+YT, F B), Online monitoring v sume 1.680,00 EUR z toho DPH 280,00 EUR,

· fa.č. 2014004 zo dňa 31.01.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby

v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,

· fa.č. 2014005 zo dňa 06.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,

· fa.č. 2014006 zo dňa 14.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.249,40 EUR z toho DPH 208,23 EUR,

· fa.č. 2014007 zo dňa 19.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.665,86 EUR z toho DPH 277,64 EUR,

• fa.č. 2014008 zo dňa 28.02.2014 od spol. J. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné služby
v sume 1.665,86 EUR z toho DPH 277,64 EUR,

• fa.č. 1019744 zo dňa 23.01.2014 od spol. K. B. spol. s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca tlač obálka

DL-1-T-STRIP 4/0 K. v sume 565,21 EUR z toho DPH 94,20 EUR,

• fa.č. FV-19/2014 zo dňa 20.02.2014 od spol. T. B., s.r.o., A. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca VZ
plagátová kampaň v sume 30,00EUR z toho DPH 5,00 EUR,

• fa.č. 2014061 zo dňa 12.02.2014 od spol. F., V.. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlep plagátov v sume
11,90 EUR z toho DPH 1,98 EUR,

• fa.č. 114005556 zo dňa 21.01.2014 od spol. G., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Kredit 200 v
sume 240,00 EUR z toho DPH 40,00 EUR,

• fa.č. 114031672 zo dňa 17.04.2014 od spol. G., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Kredit 200 v
sume 240,00 EUR z toho DPH 40,00 EUR,

• fa.č. 200146 zo dňa 25.03.2014 od spol. F. S. B., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom

konferenčnej miestnosti v sume 265,00 EUR z toho DPH 44,16 EUR, uplatnená DPH 33,33 EUR

• fa.č. 03-17-14-010 zo dňa 17.03.2014 od spol. V. W.., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca poradenské
služby v sume 4.699,20 EUR z toho DPH 783,20 EUR,

• fa.č. 545140078 zo dňa 20.02.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvu

o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, vyúčtovanie prevádzkových nákladov zo obdobie
01.01.2014 do 31.01.2014 v sume 261,88 EUR z toho DPH 43,65 EUR,• fa.č. 548140013 zo dňa 14.03.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca čipové
karty v P. A. E. V za obdobie 01.02.2014 do 28.02.2014 v sume 7,92 EUR z toho DPH 1,32 EUR,

• fa.č. 545140204 zo dňa 20.02.2014 od spol. P. W. V., s.r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Zmluvu
o nájme nebytových priestorov zo dňa 30.10.2013, spotrebované média za obdobie 01.03.2014 do
31.03.2014 v sume 19,82 EUR z toho DPH 3,30 EUR,

• fa.č. 10140023 zo dňa 17.03.2014 od spol. K., s.r.o., W. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca reklamné a

marketingové služby v sume 360,00 EUR z toho DPH 60,00 EUR,

• fa.č. 1140179 zo dňa 10.03.2014 od spol. R. V. spol. s r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Inet 6 za
obdobie 01.03.2014 do 31.03.204 v sume 72,00 EUR z toho DPH 12,00 EUR,

• fa.č. 1140277 zo dňa 09.04.2014 od spol. R. V. spol. s r.o., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca Inet 6 za

obdobie 01.04.2014 do 30.04.2014 v sume 72,00 EUR z toho DPH 12,00 EUR,

• fa.č. 20140001 zo dňa 27.02.2014 od spol. Q. s.r.o., C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlep bilboardov
v sume 360,00 EUR z toho DPH 60,00 EUR,

• fa.č. 2014021 zo dňa 30.01.2014 od spol. C.., F. B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca výlep a montáž
bilboardov v sume 828,00 EUR z toho DPH 138,00 EUR,

• fa.č. 04-14 zo dňa 22.02.2014 od Q. M. P. Q. W., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca organizovanie

hudobnej produkcie v sume 5.400,00 EUR z toho DPH 900,00 EUR,

• fa.č. 05-14 zo dňa 12.03.2014 od Q. M. P. Q. W., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca organizovanie
hudobnej produkcie v sume 11.496,00 EUR z toho DPH 1.916,00 EUR,

• fa.č. 140008 zo dňa 21.03.2014 od V.. M. V. - F. B. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca technické a
organizačné zabezpečenie podujatí v sume 5.724,00 EUR z toho DPH 954,00 EUR,

• fa.č. 2640184 zo dňa 25.03.2014 od spol. S. F., a. s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:
XXXXXXXXXX v sume 124,32 EUR z toho DPH 20,72 EUR, uplatnená DPH je vo výške 18,33 EUR,

• fa.č. 2640199 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:

XXXXXXXXXX v sume 98,10 EUR z toho DPH 16,35 EUR, uplatnená DPH je vo výške 12,50 EUR,

• fa.č. 2640200 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:
XXXXXXXXXX v sume 533,40 EUR z toho DPH 84,50 EUR, uplatnená DPH je vo výške 83,67 EUR,

• fa.č. 2640201 zo dňa 31.03.2014 od spol. S. F., a.s. A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca hotelový účet:
XXXXXXXXXX v sume 6.991,20 EUR z toho DPH 1.165,20 EUR, uplatnená DPH je vo výške 116,67
EUR,

• fa.č. 120140020 zo dňa 21.01.2014 od spol. L., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca printovú reklamu

- produkt P. K. v sume 17.232,90 EUR z toho DPH vo výške 2.872,15 EUR,

• fa.č. 120140078 zo dňa 31.01.2014 od spol. L., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca printovú reklamu
- produkt P. K. v sume 9.843,- EUR z toho DPH vo výške 1.640,50 EUR,• fa.č. 12144/0007 zo dňa 08.01.2014 od spol. A. V., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca
prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,

• fa.č.12144/0009 zo dňa 16.01.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizácia
a prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,

• fa.č. 12144/0010 zo dňa 28.01.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom

plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH vo výške 3.169,00 EUR,

• fa.č. 12144/0022 zo dňa 17.02.2014 od spol. A., spol. s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca realizácia
a prenájom plochy bilboardov v sume 19.014,00 EUR z toho DPH 3.169,00 EUR,

• fa.č. 12143/00307 zo dňa 20.03.2014 od spol. A. V., spol. s. r. o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca

realizácia bilboardu v sume 5.220,00 EUR z toho DPH 870,00 EUR,

• fa.č. 1000014002 zo dňa 21.01.2014 od E., A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca dodanie fotografie C. v
sume 24,00 EUR z toho DPH 4,00 EUR,

• fa.č. 168/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o. C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
lietadla F na trase W.e-A.-W. v období od 06.04.2014 do 08.04.2014 v sume 2.614,40 EUR z toho DPH
435,73 EUR, uplatnená DPH je vo výške 326,80 EUR,

• fa.č. 170/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o, C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom

lietadla DP na trase C.-W.-C. dňa 09.04.2014 v sume 462,24 EUR z toho DPH 77,04 EUR, uplatnená
DPH je vo výške 38,52 EUR

• fa.č. 171/2014 zo dňa 10.04.2014 od spol. B. P.-H., s.r.o,C. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca prenájom
lietadla F. na trase A.-W.-A. v období od 09.04.2014 do 10.04.2014 v sume 1.361,42 EUR z toho DPH

226,90 EUR, uplatnená DPH je vo výške 170,18 EUR

• fa.č. 1400036 zo dňa 05.03.2014 od spol. A., s.r.o, A. pre spol. K. s.r.o., deklarujúca balenie zásielok
v mesiaci 02/2014 v sume 993,60 EUR z toho DPH 165,60 EUR,

-teda v uvedenom daňovom priznaní boli zahrnuté výdavky súvisiace s predvolebnou kampaňou obž.
J.. P. K. a tieto nesúviseli s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. ani s predmetom Zmluvy o
exkluzivite, kde obž. J.. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú
kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedených faktúr do účtovníctva
spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.

č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty obž. J.. Z. K. uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie DPH
vo výške 145.858,92,- Eur,

-čím takto v skutkoch uvedených v bodoch 1, 2 a 3 došlo konaním obž. Ing. P. K. ako organizátora,
ktorý riadil a koordinoval činnosť jednotlivých osôb počas svojej predvolebnej a volebnej prezidentskej

kampane k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie nadmerného odpočtu v celkovej výške
155.184,40,- EUR prostredníctvom osoby obž. Ing. Z. K., ktorý v tom čase podával za spoločnosť K. na
príslušnom DÚ riadne daňové priznania k uplatneniu neoprávneného nároku na vrátenie DPH.

Ing. Z. K. uložil za to podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36

písm. j/, písm. k/ Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zákona, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody
vo výmere 2 rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon trestu podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu vo výmere 2 rokov.Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona, s použitím § 57 ods. 1 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výmere 10.000
EUR.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona ustanovil pre prípad, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze vykonávať
funkciu konateľa a štatutárneho zástupcu obchodných spoločností vo výmere 5 rokov a 8 mesiacov.

Ing. P. K. uložil za to podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona, s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36
písm. j/, písm. k/ Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zákona, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd trest odňatia slobody
vo výmere 2 rokov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona mu výkon trestu podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu určil skúšobnú dobu vo výmere 3 rokov.

Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona, s použitím § 57 ods. 1 Tr. zákona mu uložil peňažný trest vo výmere

15.000 EUR.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona mu ustanovil pre prípad, žeby výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne
zmarený náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona mu uložil trest zákazu činnosti spočívajúci v zákaze
vykonávať funkciu konateľa a štatutárneho zástupcu obchodných spoločností vo výmere 6 rokov.

Proti tomuto rozsudku po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku do zápisnice o hlavnom
pojednávaní zahlásili odvolanie tak krajský prokurátor ako aj obžalovaný J.. Z. K. a obžalovaný J.. P. K..

Krajský prokurátor v písomných dôvodoch odôvodnenia odvolania uviedol, že v hore uvedenej veci
podáva odvolanie podané v neprospech obž. J.. Z. K. a v neprospech obž. J.. P. K.. Prokurátor Krajskej
prokuratúry W. podal dňa 12.04.2022 Okresnému súdu W. obžalobu na obv. Ing. Z. K. a spol. za
pokračujúci zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona. Okresný súd

W. rozsudkom sp. zn. 4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023 uznal obž. Ing. Z. K. za vinného zo spáchania
pokračujúceho zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a obž. Ing.
P. K. za vinného z pokračujúceho zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/
Tr. zákona vo forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Okresný súd W. za to obž.
Ing. Z. K. podľa § 277a ods. 3, Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/,

písm. k/ Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Tr. zákona, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods.
1 Dohovoru uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ktorý podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona
podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 2 rokov. Podľa § 56
ods. 1 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výške 10.000 Eur a podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Taktiež podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil

trest zákazu činnosti vykonávať pôsobnosť konateľa a štatutárneho orgánu obchodných spoločností
v trvaní 5 rokov a 8 mesiacov. Okresný súd W. za to obž. J.. P. K. podľa § 277a ods. 3, Tr. zákona
s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3,
písm. d/Tr. zákona, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru, uložil trest odňatia slobody
v trvaní 2 rokov, ktorý podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 1

Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 3 rokov. Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona uložil peňažný trest vo
výške 15.000 EUR a podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov.
Taktiež podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti vykonávať pôsobnosť
konateľa a štatutárneho orgánu obchodných spoločností v trvaní 6 rokov. Proti citovanému rozsudku
Okresného súdu W. sp. zn. 4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023 podal odvolanie v neprospech obž. J.. Z. K.

a v neprospech obž. Ing. P. K. proti výroku o treste. Súd prvého stupňa pri odôvodnení výroku o treste
poukázal na účel trestu vyjadrený v ust. § 34 ods. 1 Tr. zákona, okolnosti uvedené v § 34 ods. 4 Tr.
zákona, pomer poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností zistiac poľahčujúcu okolnosť podľa §
36písm.j/Tr.zákona(t.j.vedenieriadnehospôsobuživotanielenpredspáchanímžalovanéhotrestnéhočinu, ale aj do samotného rozhodnutia vo veci) a podľa § 36 písm. k/ Tr. zákona (t.j. pričinenie sa o
odstránenie škodlivých následkov trestného činu a úhradu skrátenej dane s príslušenstvom) pri nezistení
žiadnych priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zákona. Súd konanie obž. J.. P. K. ako účastníka vo

forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona hodnotil ako dominantnejšie, závažnejšie a
nebezpečnejšie oproti konaniu obž. Ing. Z. K., ktorý za spoločnosť K., s. r. o. podal daňové priznania a
neoprávnene uplatnil nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Napokon súd prihliadol na dĺžku trestného
konania, ktorú v zmysle ust. § 39 ods. 1 Tr. poriadku a článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd vyhodnotil ako okolnosť prípadu odôvodňujúcu mimoriadne zníženie trestu

odňatia slobody pod dolnú zákonom ustanovenú hranicu trestnej sadzby a dospel k záveru, že uloženie
trestu v trestnej sadzbe 7 až 12 rokov by bolo pre obžalovaných neprimerane prísne majúc za to, že
účel trestu sa dosiahne uložením trestu odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom
na skúšobnú dobu v trvaní dvoch rokov (obž. J.. Z. K.) a v trvaní troch rokov (obž. J.. P. K.) spolu s
peňažným trestom podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona vo výške 10.000 EUR a vo výške 15.000 EUR a spolu
s trestom zákazu činnosti podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona v hornej polovici trestnej sadzby

spočívajúcom v zákaze vykonávať funkciu konateľa a štatutárneho zástupcu obchodných spoločností.
Súd uzavrel, že takto uložený trest zodpovedá okolnostiam prípadu, po zhodnotení závažnosti činu,
povahy a rozsahu spôsobených následkov, ako aj samotným osobám obžalovaných. Vyššie citovaný
rozsudok prvostupňového súdu napáda v zmysle § 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Tr. zákona vo výroku
o treste, nakoľko napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona z dôvodu

nesplneniazákonnýchpodmienokpodľa§39Tr.zákonapremimoriadnezníženietrestuodňatiaslobody,
v dôsledku čoho uložený trest odňatia slobody je neprimeraný povahe a závažnosti činu, okolnostiam
prípadu, zavineniu a pohnútke, nakoľko trest mal byť uložený v trestnej sadzbe uvedenej v § 277a ods.
3 Tr. zákona. V súvislosti s týmito právnymi výhradami voči odvolaním napadnutému rozsudku súdu
prvého stupňa vo výroku o treste uvádza nasledovné konkrétne skutočnosti: Pokiaľ ide o uloženie trestu

pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom, je potrebné v prvom rade poukázať
na nadpis nad § 39 Tr. zákona, ktorý znie: „Mimoriadne zníženie trestu“. Preto použijúc gramatický
výklad je zrejmé, že už zo samotného názvu tohto ustanovenia vyplýva, že upravuje situácie, keď pôjde o
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody, teda o výnimočný a nie o pravidelný postup súdu (obdobne
napr.ajR41/1976).Pretohonemôžuodôvodniťlenbežnesavyskytujúceskutočnostiaanipresvedčenie

súdu, že trest uložený v medziach zákonnej trestnej sadzby by bol pre páchateľa príliš prísny (R
24/1966). Rovnako nemôže postup podľa § 39 Tr. zákona odôvodniť len samotné doznanie trestného
činu, ľútosť nad jej spáchaním, náhrada spôsobenej škody, vedenie riadneho života a pod. (R 11/1967).
Postup podľa § 39 Tr. zákona je teda výnimkou (R 1/1965) a môže byť odôvodnený buď mimoriadnymi
okolnosťami prípadu alebo pomermi páchateľa alebo aj súčasne oboma týmito hľadiskami. Okolnosťami

prípadu sa vo všeobecnosti rozumejú také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť povahu, charakter a iné
objektívne okolnosti spáchaného trestného činu, pričom nimi môžu byť i zákonné znaky skutkovej
podstaty, pokiaľ charakterom spáchania, resp. ich význam a intenzita naplnenia výraznejšie vybočuje
z obvyklých prípadov takých trestných činov (o ktoré ide) a odôvodňujú zhovievavejší postup pri
ukladaní trestu. Na to, aby viaceré všeobecne poľahčujúce okolnosti v súhrne mohol súd vyhodnotiť

ako výnimočné okolnosti prípadu v zmysle ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. poriadku, musia byť preukázané
viaceré nie bežne sa vyskytujúce skutočnosti, ktorých existencia nebola vyvolaná páchateľom, a ktoré
značne ovplyvnili jeho konanie (R 49/1978). V intenciách vyššie uvedenej súdnej praxe má za to,
že žiadne mimoriadne okolnosti prípadu v trestnej veci obž. J.. Z. K. a obž. J.. P. K. neexistujú. Pri
posúdení otázky, či okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa (§ 39 ods. 1 Tr. zákona) odôvodňujú

mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej zákonom súd prvého stupňa
zohľadnil predovšetkým dĺžku trestného konania s tým, že príčiny neskončenia trestnej veci v primeranej
lehote neboli zavinené obžalovanými. S uvedenou argumentáciou prvostupňového súdu o neprimeranej
dĺžke trestného konania ako dôvodu pre mimoriadne zníženie trestu sa nestotožňuje, nakoľko trestné
stíhanie bolo začaté dňa 10.01.2018, obvinenie bolo obž. J.. Z. K. vznesené dňa 13.02.2019 a

obž. Ing. P. K. dňa 03.12.2019 a obžaloba bola na súd podaná dňa 12.04.2022. OdvolaníK.J.m
napadnutý rozsudok bol vydaný 11.10.2023. Obž. J.. P. K. mal počas výkonu funkcie prezidenta
Slovenskej republiky (jún 2014 - jún 2019) procesnoprávnu exempciu, pre ktorú ho nebolo možné
trestne stíhať. Táto exempcia začala krátko dokonaní pokračovacieho trestného činu (26.05.2014)
hneď v júni 2014 a trvala až do júna 2019. Vzhľadom na spoločné konanie s obž. J.. Z. K. a vecnú

súvislosť konania obž. J.. Z. K. s konaním obž. J.. P. K., bola táto okolnosť na prospech aj obž. J..
Z. K., nakoľko boli splnené podmienky na spoločné konanie a trestné stíhanie proti obž. Ing. Z. K.
nebolo z tohto dôvodu možné skončiť skôr alebo v samostatnom konaní. Procesná exempcia obž.
Ing. P. K. bola objektívnou prekážkou trestného konania, ktorá nemôže ísť na vrub orgánov činných vtrestnom konaní alebo súdu ani na vrub dĺžky trestného konania a nemôže byť zarátaná do primeranej
lehoty na prejednanie veci. Napriek skutočnosti, že do obdobia vyšetrovania spadalo aj dlhé obdobie
pandémie ochorenia covid-19 spojené s opatreniami štátnych orgánov a obmedzeniami majúcimi vplyv

na vykonávanie kontaktných vyšetrovacích úkonov (výsluchy), vyšetrovanie bolo vykonávané plynule.
Zároveň poukazuje na okolnosti prípadu, teda na to, že sa jedná o pomerne rozsiahlu trestnú vec,
nie len čo do rozsahu spisového materiálu, ale aj čo do počtu vykonaných vyšetrovacích úkonov a
zabezpečenýchdôkazov.Vtejtosúvislostiďalejuvádza,žebolorealizovanéznačnémnožstvovýsluchov
svedkov, ako aj pomerne rozsiahle znalecké skúmanie z odboru ekonómie, odvetvie účtovníctvo a

daňovníctvo a bolo spracované obrovské množstvo listinných dôkazov z účtovníctva spoločnosti K., s.
r. o. a z výpisov z bankového účtu tejto spoločnosti. V neposlednom rade boli realizované aj právne
pomoci do Českej republiky za účelom zabezpečenia výsluchov svedkov a za účelom zabezpečenia
listinných dôkazov. V tomto kontexte potom trestné konanie od začatia trestného stíhania 10.01.2018 a
už vôbec nie od vznesenia obvinenia 13.02.2019 a 03.12.2019 (podľa prvostupňového súdu lehota na
prejednanie v primeranej lehote začína plynúť od vznesenia obvinenia) nepresiahlo dobu 6 rokov, na

ktorú prvostupňový súd poukazuje v rozsudku ako na primeranú lehotu na prejednanie veci v zmysle
judikatúry ESĽP. V neposlednom rade prvostupňový súd pri hodnotení dĺžky konania opomenul zložitosť
prípadu (právnu, skutkovú i procesnú) a náročnosť dokazovania (viď vyššie), ako aj spôsob, akým štátne
orgány záležitosť prejednávali, keď orgány prípravného konania konali bez prieťahov. V tomto smere
prvostupňový súd nevyčíta orgánom prípravného konania žiadne prieťahy. Berúc do úvahy uvedené

skutočnosti je toho názoru, že z týchto dôvodov nie sú naplnené zákonné podmienky na mimoriadne
zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona pre dĺžku trestného konania ako okolnosť prípadu, pretože
z týchto dôvodov nemožno považovať doterajšie trvanie trestného konania za konanie v neprimeranej
lehote. Žiadne ďalšie okolnosti prípadu, ktoré by boli hodné osobitného zreteľa a vymykali sa bežným
prípadom trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona, a o ktoré by bolo možné oprieť

mimoriadne zníženie trestu, však podľa názoru obžaloby zistené a preukázané neboli a neuvádza ich
ani prvostupňový súd v rozsudku ako dôvod na mimoriadne zníženie trestu. Zároveň má za to, že neboli
zistené ani žiadne také pomery obžalovaných, ktoré by mohli odôvodňovať mimoriadne zníženie trestu
podľa § 39 ods. 1 Tr. zákona. Pomermi páchateľa je potrebné vo všeobecnosti rozumieť osobné a
osobnostné hodnotenie osoby, ktoré charakterizuje osobu páchateľa ako objekt trestu a tiež okolnosti,

pre ktoré je trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný. V zmysle súdnej praxe ide najmä o rodinné
a osobné pomery v čase rozhodovania o treste, napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný
stav a zdravotný stav jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo páchateľky, eventuálne
aj niektoré poľahčujúce okolnosti, ktoré sa prejavili až po spáchaní činu a pod. Žiadna z takých alebo
podobných skutočností však pomery obž. J.. Z. K. a obž. J.. P. K. necharakterizuje. Nie sú dané ani

žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné v zmysle početnej judikatúry považovať za mimoriadne pomery
páchateľa - vážna choroba, osobná starostlivosť o členov domácnosti, výživa osôb odkázaných na
obžalovaného, trýznivé alebo mimoriadne tiesnivé pomery rodiny a pod. V tejto súvislosti prvostupňový
súd poukazuje len na vedenie riadneho života a na pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov
trestného činu, čo sú však len bežné poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona.

Pokiaľ ide o tieto poľahčujúce okolnosti prvostupňový súd prehliada, že obaja obžalovaní sa nepriznali
k spáchaniu trestného činu. K odstráneniu škodlivých následkov trestného činu uvádza, že správca
dane vykonal v spoločnosti K., s. r. o. daňovú kontrolu k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a
nárok na uplatnenie nadmerného odpočtu neuznal a tento spoločnosti K., s. r. o. nevyplatil. Pokiaľ ide
o nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia jún 2013 a november 2013, ktoré boli započítané oproti

vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcich zdaňovacích obdobiach, tieto spoločnosť K., s. r. o. vrátila,
resp. vzniknutý rozdiel dane uhradila, avšak opätovne až po vykonanej daňovej kontrole správcom dane
a po vyrubení rozdielu dane. K vedeniu riadneho spôsobu života je potrebné uviesť, že v spoločnosti K.,
s. r. o. boli vykonané daňové kontroly aj za ďalšie zdaňovacie obdobia (mesiace) vraku 2013 a január
až marec 2014, v ktorých správca dane zistil neoprávnené uplatnenie práva na odpočítanie DPH na

vstupe za tovary a služby týkajúce sa prezidentskej kampane, ktoré sa premietli „len“ do skrátenia dane
z pridanej hodnoty. Z dôvodu následného uhradenia skrátenej dane bol uplatnený inštitút účinnej ľútosti
v zmysle ustanovenia § 86 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona a zánik trestnosti činu. Obžalovaní teda neboli
odsúdení alebo postihnutí za iné protiprávne konanie, avšak pri hodnotení osôb obžalovaných a toho,
či viedli riadny život (význame a miere poľahčujúcej okolnosti), je možné a potrebné na tieto okolnosti

prihliadať, najmä v kontexte hodnotenia toho, že vedenie riadneho života v danom prípade nemôže
byť hodnotené ako mimoriadna okolnosť pre zníženie trestu, ale len ako bežná poľahčujúca okolnosť
pre ukladanie trestu v trestnej sadzbe ustanovenej zákonom. Pokiaľ ide o okolnosti prípadu, je na
mieste poukázať na skutočnosť, že žalovaná daňová trestná činnosť mala byť spáchaná neoprávnenýmuplatnením výdavkov na politickú kampaň v súvislosti s prezidentskou kampaňou a obž. Ing. P. K.
sa s prispením tejto žalovanej trestnej činnosti stal prezidentom Slovenskej republiky, čo je možné
hodnotiť ako závažnú okolnosť a povahu prípadu, resp. žalovaného trestného činu. V neposlednom

rade prvostupňový súd uznal obž. Ing. P. K. za vinného z organizátorstva žalovaného trestného činu
podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, teda že zosnoval a riadil spáchanie žalovaného trestného činu.
Zosnovaním trestného činu je činnosť, ktorá spadá do štádia pred spáchaním trestného činu a spočíva
typicky najmä v inicovaní dohody o spáchaní trestného činu, vo vymyslení plánu jeho spáchania, vo
vyhľadaní a zabezpečení osôb, ktoré sa na ňom budú podieľať, v zaisťovaní ich vzájomného styku, v

rozdeleníúlohjednotlivýmosobám,vopatreniachzabezpečujúcichutajeniezamýšľanéhotrestnéhočinu
a pod. Riadením trestného činu je potom činnosť, ktorá spadá do štádia páchania trestného činu a jej
podstatousútypickyúkonyspočívajúcenajmävusmerňovaníosôbpodieľajúcichsanatrestnomčine,vo
vydávanípokynovtýmtoosobám,vovyžadovaní,abyosobysplnilivydanépokynyapod.Spáchaniečinu
ako organizátor je priťažujúcou okolnosťou podľa § 37 písm. k/ Tr. zákona a z vyššie uvedeného vyplýva,
že nepochybne zvyšuje nebezpečnosť žalovaného konania pre spoločnosť oproti páchateľovi, ktorý je

„len“ vykonávateľom trestného činu. To všetko v súhrne sú také skutočnosti, na ktoré prvostupňový
súd pri ukladaní trestu neprihliadol (v odôvodnení rozsudku sa nimi nezaoberá), a ktoré podľa názoru
obžaloby neumožňujú uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ale
odôvodňujú ukladanie trestu v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe od 7 do 12 rokov podľa § 277a ods.
3 Tr. zákona. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhuje odvolaciemu súdu, aby zrušil prvostupňový

rozsudok vo výroku o treste u obž. J.. Z. K. a obž. Ing. Z. K. podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona uložil trest
odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 7 rokov a na výkon uloženého trestu ho podľa
§48ods.2písm.a/Tr.zákonazaradildoústavusminimálnymstupňomstráženia.Vzhľadomnauvedené
poľahčujúce okolnosti, najmä vzhľadom na skutočnosť, že obžalovaný sa do rozporu so zákonom dostal
prvý krát a okrem vyššie uvedeného doposiaľ viedol riadny život, rozdiel v dani bol uhradený a v podstate

plnil pokyny obž. J.. P. K., ktorý spoločnosť K., s. r. o. ovládal (sám obžalovaný poukazuje na to, že išlo
o jeho rodinnú firmu), na dosiahnutie účelu trestu postačí obž. J.. Z. K. uloženie trestu odňatia slobody
na dolnej hranici v trvaní 7 rokov. Súhlasí s argumentáciou prvostupňového súdu, že obž. J.. P. K. sa
na žalovanej trestnej činnosti podieľal dominantným spôsobom, závažnejšou a nebezpečnejšou formou
a vyvíjal oveľa širšiu a intenzívnejšiu činnosť ako obž. J.. Z. K., pričom nie je podstatné a rozhodujúce,

že to bol práve obž. J.. Z. K., kto za spoločnosť K., s. r. o. podal daňové priznania za spoločnosť K.,
s. r. o. a neoprávnene v nich uplatnil vrátenie nadmerného odpočtu, nakoľko mal to byť práve obž. J..
P. K., kto spáchanie trestného činu naplánoval a rozhodol o zahrnutí faktúr z prezidentskej kampane
do účtovníctva spoločnosti K., s. r. o. a o odpočítaní DPH z nich, za tým účelom zabezpečil osoby na
realizáciu prezidentskej kampane a uložil týmto osobám fakturáciu výdavkov na spoločnosť K., s. r. o.

a obž. J.. Z. K. zaúčtovanie týchto faktúr do účtovníctva a do daňových priznaní. Z uvedených dôvodov
považuje diferenciáciu uložených trestov odňatia slobody, peňažného trestu a trestu zákazu činnosti
medzi obž. J.. Z. K. a obž. J.. P. K. za zákonnú a dôvodnú. Preto odvolaciemu súdu navrhuje, aby zrušil
prvostupňovýrozsudokvovýrokuotresteajuobž.J..P.K.aobž.Ing.P.K.podľa§277aods.3Tr.zákona
uložil trest odňatia slobody mierne zvýšený nad dolnou hranicou trestnej sadzby v trvaní 8 rokov a na

výkonuloženéhotrestuhopodľa§48ods.2písm.a/Tr.zákonazaradildoústavusminimálnymstupňom
stráženia. Ukladanie trestu pri dolnej hranici trestnej sadzby odôvodňujú uvedené poľahčujúce okolnosti,
najmä skutočnosť, že obžalovaný sa do rozporu so zákonom dostal prvý krát a okrem vyššie uvedeného
doposiaľ viedol riadny život a rozdiel v dani bol uhradený. Naproti tomu priťažujúca okolnosť, spáchanie
činu ako organizátor a súvisiace okolnosti prípadu odôvodňujú diferencovaný a prísnejší trest odňatia

slobody oproti obž. J.. Z. K.. Výrok o uložení peňažného trestu podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona vo výške
10.000 EUR (obž. Ing. Z. K.) a vo výške 15.000 EUR (obž. Ing. P. K.) obom obžalovaným nerozporuje čo
do dôvodu a ani čo do výšky, nakoľko obžalovaní získali pre spoločnosť K., s. r. o. majetkový prospech
vo výške cca 8.925 EUR vo forme nadmerného odpočtu a chceli žalovaným trestným činom získať ďalší
majetkový prospech pre spoločnosť K., s. r. o. vo forme nadmerného odpočtu vo výške cca 146.000

EUR, k čomu nedošlo, nakoľko správca dane nárok neuznal a nadmerný odpočet nevyplatil. Získaný
majetkový prospech bol následne vrátený a správca dane neeviduje voči spoločnosti K., s. r. o. daňovú
pohľadávku. S prihliadnutím na výšku získaného majetkového prospechu a jeho následnú úradu možno
považovať výšku uloženého peňažného trestu za postačujúcu na naplnenie účelu trestu. Nerozporuje
ani výrok o uložení náhradného trestu podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona v trvaní 2 rokov pre prípad, že by

výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený. Taktiež ani výrok o uložení trestu zákazu činnosti podľa
§ 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona spočívajúci v zákaze vykonávať funkciu konateľa a štatutárneho
zástupcu obchodných spoločností vo výmere 5 rokov a 8 mesiacov (obž. J.. Z. K.) a vo výmere 6 rokov
(obž. J.. P. K.) nerozporuje čo do dôvodu a ani čo do výmery, nakoľko podľa § 61 ods. 6 Tr. zákonaide o obligatórne uloženie trestu zákazu činnosti v hornej polovici trestnej sadzby za zločin daňového
podvodu podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona. Formuláciu trestu zákazu činnosti však nepovažuje za úplnú
a vyčerpávajúcu, a preto aby trest zákazu činnosti nemohol byť obchádzaný navrhuje, aby odvolací

súd obom obžalovaným v tejto výmere podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest zákazu
činnosti spočívajúci v zákaze vykonávať funkciu štatutárneho orgánu (konateľ je štatutárny orgán iba v
spoločnosti s ručením obmedzeným) a prokuristu v obchodných spoločnostiach alebo v družstve. Preto
s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolaciemu Krajskému súdu v Prešove navrhuje, aby podľa
§ 321 ods. 1 písm. d/, písm. e/ Tr. poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu W. sp.

zn. 4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023 vo výroku o treste a podľa § 322 ods. 3 Tr. zákona sám rozsudkom
obž. Ing. Z. K. podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/,
písm. k/ Tr. zákona uložil trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona
obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa §
56 ods. 1 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výške 10.000 EUR a podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest

zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu a prokuristu obchodných spoločností a družstva
v trvaní 5 rokov a 8 mesiacov. ObžP.N.i podľa § 277a ods. 3, Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2, ods.
3 Tr. zákona, § 36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona a § 37 písm. k/ Tr. zákona uložil trest odňatia slobody v
trvaní 8 rokov a podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil
do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výške

15.000 EUR a podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Podľa §
61 ods. 1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutárneho orgánu
a prokuristu obchodných spoločností a družstva v trvaní 6 rokov.

Následne keď vo veci bol vytýčený termín verejného zasadnutia doplnil odvolanie prokurátor podaním zo

dňa 28.10.2024 v ktorom uviedol v uvedenej trestnej veci Okresný súd W. rozsudkom sp. zn. 4T/18/2022
zo dňa 11.10.2023 uznal obž. J.. Z. K. za vinného zo spáchania pokračujúceho zločinu daňového
podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona a obž. J.. P. K. za vinného z pokračujúceho
zločinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona vo forme organizátora podľa
§ 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v obžalobe Krajskej prokuratúry W..

Okresný súd W. citovaným rozsudkom obž. J.. P. K. podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona s použitím § 38
ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, § 36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona, § 39 ods. 1, ods. 3, písm. d/ Tr. zákona, čl.
48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru uložil trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov, ktorý podľa
§ 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložil a podľa § 51 ods. 1 Tr. zákona určil skúšobnú
dobu v trvaní 3 rokov. Podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona uložil peňažný trest vo výške 15.000 Eur a podľa

§ 57 ods. 3 Tr. zákona náhradný trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Taktiež podľa § 61 ods.
1, ods. 2, ods. 6 Tr. zákona uložil trest zákazu činnosti vykonávať pôsobnosť konateľa a štatutárneho
orgánu obchodných spoločností v trvaní 6 rokov. Prokurátor Krajskej prokuratúry W. prípisom sp. zn. Kv
7/23/7700-17 zo dňa 18.10.2023 podal odvolanie v neprospech obž. J.. P. K. a spol. proti výroku o treste
rozsudku Okresného súdu W. sp. zn. 4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023, ktoré následne písomne odôvodnil

podaním sp. zn. Kv 7/23/7700-21 z 08.02.2024. Na podanom odvolaní v neprospech obž. J.. P. K. proti
výrokuotrestecitovanéhorozsudkunaďalejtrvá.VzhľadomnazmenuTrestnéhozákona,kuktorejdošlo
zák.č.40/2024Z.z.dopĺňaamodifikujepodanéodvolanievneprospechobž.J..P.K.nasledovne:včase
vyhlásenia odvolaním napadnutého rozsudku Okresného súdu W. sp. zn. 4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023
okresný súd právne posúdil konanie obž. J.. Z. K. podľa vtedy účinného Trestného zákona, pričom

žalované konanie obž. J.. P. K. právne kvalifikoval ako pokračovací zločin daňového podvodu podľa §
277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona vo forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona,
nakoľko podľa prvostupňového súdu obž. Ing. P. K. zosnoval a riadil neoprávnené uplatnenie nároku na
vrátenie dane z pridanej hodnoty vo veľkom rozsahu (155.184,40 Eur) v úmysle zadovážiť sebe alebo
inému neoprávnený prospech. V rámci odvolacieho konania však 06.08.2024 nadobudol účinnosť zák.

č. 40/2024 Z.z., ktorý spolu s nálezom Ústavného súdu SR č. 215/2024 Z.z. upravil v ustanovení § 125
Tr. zákona výšku škody (rozsahu, prospechu) tak, že rozsah kladený obž. J.. P.ovi K. za vinu vo výške
155.184,40 Eur už nie je veľkým rozsahom, ale len väčším rozsahom. Táto zmena v úprave výšky škody
(rozsahu, prospechu) sa prejavila v zmene právnej kvalifikácie konania obžalovaného, keď vzhľadom
na rozsah činu, je možné konanie obž. Ing. P. K. právne kvalifikovať iba ako prečin pokračovacieho

daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona vo forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr.
zákonavznenízák.č.40/2024Z.z.účinnomod06.08.2024.ZároveňzmenaTrestnéhozákonazákonom
č. 40/2024 Z.z. priniesla aj zmenu trestnej sadzby v ustanovení § 277a ods. 1 Tr. zákona na 6 mesiacov
až 3 roky. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zákona, ktorý upravuje časovú pôsobnosť, sa trestnost' činuposudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi
spáchanímčinuavynesenímrozsudkunadobudnúúčinnosťviacerézákony,trestnost'činusaposudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. S poukazom na ustanovenie § 2

ods. 1 Tr. zákona preto odvolaciemu súdu navrhuje, aby v posudzovanom prípade aplikoval Trestný
zákon v znení zák. č. 40/2024 Z.z. účinnom od 06.08.2024, nakoľko je pre obž. J.. P. K. priaznivejší tak
v právnej kvalifikácii, ako aj vo výške možného trestu a dobe premlčania. Vo vzťahu k osobe obž. J..
P. K. zastáva názor, že trestné stíhanie nie je premlčané, nakoľko obž. J.. P. K. nebolo možné podľa
§ 87 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona postaviť pred súd pre zákonnú prekážku, ktorá trvala od 15.06.2014

do 15.06.2019. Počas tejto doby obž. J.. P. K. zastával funkciu prezidenta Slovenskej republiky, počas
ktorej ho nebolo možné trestne stíhať okrem vlastizrady a úmyselného porušenia ústavy SR (článok 107
ústavy SR). K dokonaniu trestného činu došlo 25.06.2014. Obž. J.. P.ovi K. bolo vznesené obvinenie
dňa 03.12.2019 ešte pred uplynutím trojročnej premlčacej lehoty, nakoľko premlčacia doba v období od
15.06.2014 do 15.06.2019 neplynula. Zánik trestnosti u páchateľa J.. Z. K. z dôvodu premlčania (Krajský
súd W. uznesením sp. zn. 1To/6/2024-6164 zo dňa 01.10.2024 trestné stíhanie obž. Ing. Z. K. podľa §

320 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku s použitím § 281 ods. 1 Tr. poriadku v spojení s § 9 ods. 1 písm. a/
Tr. poriadku zastavil, nakoľko je trestné stíhanie premlčané) nebráni trestnej zodpovednosti účastníka
(organizátora), u ktorého premlčacia doba neuplynula. Vzhľadom na zmenu Trestného zákona zákonom
č. 40/2024 Z.z. Krajskému súdu Prešov navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/, písm.
e/ Tr. poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu W. sp. zn. 4T/18/2022 zo dňa

11.10.2023 a aby sám podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku rozhodol a uznal obž. Ing. P. K. za vinného
zo spáchania pokračovacieho prečinu daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona vo forme
organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona v znení zák. č. 40/2024 Z.z. (ďalej len „Tr. zák.“)
účinnom od 06.08.2024. Pokiaľ ide o výrok o treste, v celom rozsahu zotrváva na argumentácii uvedenej
v písomných dôvodoch odvolania z 08.02.2024, v zmysle ktorej nie sú splnené zákonné podmienky

na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Tr. zákona, a to ani na argumentáciu prvostupňového súdu
o neprimeranej dĺžke trestného konania. Na túto argumentáciu prokurátora v dôvodoch odvolania z
08.02.2024 preto v celom rozsahu odkazuje. Ďalej poukazuje na základné zásady ukladania trestu v
ustanovení § 34 Tr. zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby

viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1 Tr. zákona). Podľa § 34 ods. 2 Tr. zákona páchateľovi
možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento
zákonvosobitnejčastiustanovujelentrestnésadzbytrestuodňatiaslobody.Podľa§34ods.3Tr.zákona
trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu

blízke osoby. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní
trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a
na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania

trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného
činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové
alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého
následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest,
ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži

najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a
právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým
následkom trestného činu. Podľa § 34 ods. 5 písm. b/ Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
súd prihliadne u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti
na spáchanom trestnom čine. Podľa § 38 ods. 2 Tr. zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery

musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.
S poukazom na vyššie uvedené zásady ukladania trestu poukazuje na okolnosti prípadu, spôsob
spáchania činu a jeho rozsah. Pokiaľ ide o okolnosti prípadu, podstata žalovaného konania spočíva
v neoprávnenom uplatnení práva na odpočítanie dane z výdavkov na politickú kampaň v súvislosti s
prezidentskou kampaňou, v dôsledku čoho sa obž. Ing. P. K. s prispením žalovanej trestnej činnosti

stal prezidentom Slovenskej republiky, čo je možné hodnotiť ako závažnú okolnosť a povahu prípadu.
Žalovaného konania sa obžalovaný mal dopustiť ako organizátor a mal vytvoriť schému a podmienky
na to, aby výdavky z prezidentskej kampane boli objednávané a účtované na ťarchu spoločnosti K., s.
r. o. Za tým účelom mal zabezpečiť osoby na realizáciu prezidentskej kampane a uložiť týmto osobámfakturáciu výdavkov na spoločnosť K., s. r. o.. K. J.. Z. K. mal určiť, aby tieto výdavky boli zahrnuté do
účtovníctva spoločnosti a do daňového priznania k dani z pridanej hodnoty a aby z nich bol neoprávnene
uplatnený odpočet DPH, ktorý v žalovaných zdaňovacích obdobiach sa premietol do neoprávneného

uplatnenia nadmerného odpočtu. Na predstieranie oprávnenosti uplatnenia nadmerného odpočtu mal
obžalovaný vytvoriť schému propagácie osoby na výkon mimoškolskej vzdelávacej činnosti a na
publikačnú činnosť. Obžalovaný bol teda určujúcou osobou pri organizovaní a spáchaní trestného činu,
bez ktorého by k spáchaniu žalovaného činu nedošlo, išlo o jeho prezidentskú kampaň, o jeho "projekt" a
o jeho spoločnosť, ktorej bol spolumajiteľom. Uvedeným konaním bol neoprávnene uplatnený nadmerný

odpočet dane z pridanej hodnoty v rozsahu 155.184,40 EUR. Vzhľadom na okolnosti prípadu, význam a
povahu účasti obžalovaného na spáchaní činu, bez ktorého by k jeho spáchaniu nedošlo, a vzhľadom na
rozsah činu (ktorý v sume 155.184,40 EUR) je toho názoru, že na dosiahnutie účelu trestu vyjadreného
v ustanovení § 34 ods. 1 Tr. zákona je potrebné ukladať trest odňatia slobody, nakoľko účel trestu
by nebol naplnený len uložením samostatného peňažného trestu, príp. aj s trestom zákazu činnosti.
Konštatuje poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona, t.j. vedenie riadneho života

pred spáchaním činu a pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu vo forme úhrady
vyrubeného rozdielu na dani z pridanej hodnoty. Pokiaľ ide o mieru závažnosti uvedených poľahčujúcich
okolností uvádza, že ich význam znižuje skutočnosť, že k odstráneniu škodlivých následkov trestného
činu síce došlo, avšak až potom ako správca dane vykonal v spoločnosti K., s. r. o. daňovú kontrolu
k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a nárok na uplatnenie nadmerného odpočtu neuznal a tento

spoločnosti K., s. r. o. nevyplatil. Pokiaľ ide o nadmerné odpočty za zdaňovacie obdobia jún 2013 a
november 2013, ktoré boli započítané oproti vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcich zdaňovacích
obdobiach, tieto spoločnosť K., s. r. o. vrátila, resp. vzniknutý rozdiel dane uhradila, avšak opätovne
až po vykonanej daňovej kontrole správcom dane a po vyrubení rozdielu dane. K vedeniu riadneho
spôsobu života je potrebné uviesť, že v spoločnosti K., s. r. o. boli vykonané daňové kontroly aj

za ďalšie zdaňovacie obdobia (mesiace) v roku 2013 a január až marec 2014, v ktorých správca
dane zistil neoprávnené uplatnenie práva na odpočítanie DPH na vstupe za tovary a služby týkajúce
sa prezidentskej kampane, ktoré sa premietli „len" do skrátenia dane z pridanej hodnoty. Z dôvodu
následného uhradenia skrátenej dane bol uplatnený inštitút účinnej ľútosti v zmysle ustanovenia § 86
ods. 1 písm. d/ Tr. zákona a zánik trestnosti činu. Obžalovaný teda nebol odsúdený alebo postihnutý

za iné protiprávne konanie, avšak pri hodnotení obžalovaného a toho, či viedol riadny život (význam
a miera poľahčujúcej okolnosti), je možné a potrebné na tieto okolnosti prihliadať, najmä v kontexte
hodnotenia toho, že vedenie riadneho života v danom prípade nemôže byť hodnotená ako mimoriadna
okolnosť pre zníženie trestu, ale len ako bežná poľahčujúca okolnosť pre ukladanie trestu v trestnej
sadzbe ustanovenej zákonom. Na druhej strane obž. Ing. P.ovi K. je kladené za vinu, že zosnoval a riadil

spáchanie žalovaného trestného činu, teda že sa dopustil žalovaného trestného činu ako organizátor
podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Zosnovaním trestného činu je činnosť, ktorá spadá do štádia pred
spáchaním trestného činu a spočíva typicky najmä v iniciovaní dohody o spáchaní trestného činu, vo
vymyslení plánu jeho spáchania, vo vyhľadaní a zabezpečení osôb, ktoré sa na ňom budú podieľať, v
zaisťovaní ich vzájomného styku, v rozdelení úloh jednotlivým osobám, v opatreniach zabezpečujúcich

utajenie zamýšľaného trestného činu a pod. Riadením trestného činu je potom činnosť, ktorá spadá
do štádia páchania trestného činu a jej podstatou sú typicky úkony spočívajúce najmä v usmerňovaní
osôb podieľajúcich sa na trestnom čine, vo vydávaní pokynov týmto osobám, vo vyžadovaní, aby
osoby splnili vydané pokyny a pod. Spáchanie činu ako organizátor je priťažujúcou okolnosťou podľa
§ 37 písm. k/ Tr. zákona a nepochybne zvyšuje nebezpečnosť žalovaného konania pre spoločnosť

oproti páchateľovi, ktorý je „len“ vykonávateľom trestného činu. Túto priťažujúcu okolnosť prvostupňový
súd vo výroku o treste neuviedol. V neposlednom rade sa obž. J.. P. K. k spáchaniu trestného činu
nepriznal a jeho spáchanie neoľutoval, pričom vzhľadom na vyššie uvedené spoločnosť K., s. r. o.
mala byť sofistikovane použitá pri páchaní daňovej trestnej činnosti. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
generálna prevencia i individuálna prevencia trestu bude dosiahnutá uložením trestu odňatia slobody.

Keďže obž. J.. P. K. sa mal trestnej činnosti dopustiť prvýkrát a po jej spáchaní viedol riadny život,
naplnenieúčelutrestubudedosiahnutéuloženímtrestuodňatiaslobodypridolnejhranicitrestnejsadzby
so zaradením na jeho výkon do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Nakoľko sa obžalovaný
snažil získať pre spoločnosť K., s. r. o. majetkový prospech v hodnote 155.184,40 EUR vo forme
nadmerného odpočtu, sú splnené zákonné podmienky podľa § 56 ods. 1 Tr. zákona na uloženie

peňažného trestu. S prihliadnutím na výšku získaného majetkového prospechu a jeho následnú úhradu
možno považovať peňažný trest vo výške 15.000 EUR za postačujúci na naplnenie účelu trestu. Pre
prípad, že by výkon peňažného trestu bol úmyselne zmarený navrhuje uložiť náhradný trest odňatia
slobody vo výmere 2 rokov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona navrhuje uložiť trest zákazu činnostispočívajúci v zákaze vykonávať funkciu konateľa a štatutárneho zástupcu obchodných spoločností a
družstva a funkciu prokuristu vo výmere 6 rokov, nakoľko k spáchaniu činu došlo v súvislosti s výkonom
funkcie konateľa obchodnej spoločnosti. V tejto súvislosti formuláciu výroku o treste zákazu činnosti

v odvolaním napadnutom rozsudku nepovažuje za úplnú a vyčerpávajúcu z dôvodov uvedených v
dôvodoch odvolania z 08.02.2024. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného čo do merita veci,
obžaloba opätovne poukazuje na skutočnosť, že výdavky na tovary a služby z faktúr uvedených v
obžalobe sa týkali výlučne politickej reklamy obž. Ing. P. K. (predvolebnej a volebnej prezidentskej
kampane) a žiadnym spôsobom nesúviseli s ekonomickou činnosťou spoločnosti K. a ani so Zmluvou

o exkluzivite na vydavateľskú činnosť (publikácie, mimoškolská vzdelávacia činnosť), v dôsledku čoho
došlo k neoprávnenému uplatneniu nadmerného odpočtu. Z absencie súvislosti týchto výdavkov s
ekonomickou činnosťou spoločnosti K. potom možno dôvodnJ.e usudzovať na záver, že hlavným cieľom
a účelom zaúčtovania týchto výdavkov do účtovníctva spoločnosti K. bolo získať neoprávnenú daňovú
výhodu vo forme odpočítania DPH a nadmerného odpočtu, ktorú by si nemohol uplatniť obžalovaný v
prípade fakturácie týchto výdavkov na neho ako na fyzickú osobu. Na účelové predstieranie splnenia

podmienky na oprávnené uplatnenie odpočtu DPH voči správcovi dane obžalovaný použil Zmluvu o
exkluzivite na vydavateľskú činnosť a mimoškolskú vzdelávaciu činnosť. V podrobnostiach v celom
rozsahu poukazuje na podrobnú argumentáciu prokurátora a na stanovisko k obhajobe či už v obžalobe
alebo v záverečnej reči prokurátora. Odvolanie obžalovaného preto považuje za nedôvodné a navrhuje
odvolanie obžalovaného podľa § 319 Tr. poriadku ako nedôvodné zamietnuť. Preto s poukazom na

vyššie uvedené skutočnosti odvolaciemu Krajskému súdu v Prešove navrhuje, aby podľa § 321 ods.
1 písm. d/, písm. e/ Tr. poriadku zrušil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu W. sp. zn.
4T/18/2022 zo dňa 11.10.2023 vo vzťahu k obž. J.. P.ovi K. a aby podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku sám
rozsudkom uznal obž. J.. P. K. za vinného zo spáchania pokračovacieho prečinu daňového podvodu
podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona vo forme organizátora podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona v znení

zák. č. 40/2024 Z.z. (ďalej len „Tr. zákon“) účinnom od 06.08.2024 na skutkovom základe uvedenom v
obžalobe, resp. na skutkovom základe uvedenom v prvostupňovom rozsudku a obž. Ing. P.ovi K. uložil
podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. k/ Tr. zákona a § 37 písm. k/ Tr. zákona
trest odňatia slobody pri dolnej hranici aktuálnej trestnej sadzby (6 mesiacov) a podľa § 48 ods. 2 písm. a/
Tr. zákona obžalovaného na výkon uloženého trestu zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa§56ods.1Tr.zákonapeňažnýtrestvovýške15.000EURapodľa§57ods.3Tr.zákonanáhradný
trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona trest zákazu činnosti
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu a prokuristu obchodných spoločnosti a družstva v trvaní 6 rokov.
Podľa § 319 Tr. poriadku navrhuje odvolanie obžalovaného J.. P. K. zamietnuť ako nedôvodné.

K odvolaniu krajského prokurátora podal vyjadrenie prostredníctvom obhajcu obžalovaný J.. P. K. a
obžalovaný J.. Z. K. v ktorom uviedol, že:
Obhajobe bolo dňa 1. marca 2024 doručené odôvodnenie odvolania prokurátora Krajskej prokuratúry
Prešov (ďalej len „prokurátor“) v trestnej veci obžalovaných Ing. Z. K. a Ing. P. K. pre pokračovací zločin
daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona vedenej na Krajskom súde Prešov

pod sp. zn.: 1 To/6/2024.
Týmto sa obhajoba vyjadruje k podanému odôvodneniu odvolania prokurátora.
Obhajoba predovšetkým trvá na tom, že žalovaný skutok v tomto prípade nie je trestným činom a obaja
obžalovaní mali byť z tohto dôvodu spod obžaloby v celom rozsahu oslobodení. Odvolanie prokurátora
proti výroku o treste, ktorým chce prokurátor dosiahnuť uloženie prísnejšieho trestu, preto považujú za

nedôvodné už len z tohto pohľadu.
Výrok napadnutého rozsudku o treste teda obhajoba považuje za nesprávny iba z dôvodu, že podľa ich
názoru mali byť obaja obžalovaní oslobodení spod obžaloby. Ak by výrok napadnutého rozsudku o vine
však bol správny, v takom prípade by obhajoba považovala za vecne správny aj výrok o treste v znení,
v akom tvorí obsah napadnutého rozsudku.

Odvolanie prokurátora teda považujú v celom rozsahu za nedôvodné a navrhujú ho preto zamietnuť.
1.K rozhodnutiam uvedeným v odôvodnení odvolania prokurátora: Prokurátor vo svojom odôvodnení
odvolania zo dňa 8. februára 2024 cituje tri rozhodnutia (R 24/1966, R II/1967, R 49/1978), ktoré podľa
jeho názoru svedčia o nemožnosti mimoriadneho zníženia trestu v prejednávanom prípade. Prokurátor
cituje aj ďalšie dve rozhodnutia (R 41/1976 a R I/1965), ktoré podľa jeho názoru svedčia o výnimočnosti

inštitútu § 39 Tr. zákona. S výnimočnosťou inštitútu podľa § 39 Tr. zákona obhajoba v zásade súhlasí.
Preto sa k týmto dvom judikátom vyjadrí len okrajovo.Po prvé, prokurátor všetky tieto rozhodnutia cituje nesprávne a zavádzajúco. Prokurátor cituje
rozhodnutia už parafrázované v iných rozhodnutiach súdov, bez toho, aby si overil pôvodné znenia
rozhodnutí, a teda uvádzal korektné informácie o obsahu ním citovaných rozhodnutí.

Napríklad rozhodnutie R 24/1966 (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSSR zo dňa 22. 03. 1966, sp. zn.:
4Tz/14/66, publikované ako č. 24/1966 v sb. rozh.) hovorí Jen nasledovné: „Výjimečné okolnosti případu
ve smyslu § 40 odst. 1 tr. zák., nelze spatřovat jen v tom, že trest uložený v mezích zákonné trestní
sazby by byl pro obviněného příliš přísný. “
Toto rozhodnutie nehovorí nič o „bežne sa vyskytujúcich skutočnostiach“ ako to prezentuje prokurátor

vo svojom odôvodnení odvolania. Naviac, v tomto prípade nebol § 39 Tr. zákona aplikovaný len preto,
že by bol trest uložený v medziach zákona pre obžalovaných neprimerane prísny.
Druhé rozhodnutie R II/1967 (Najvyšší súd ČSSR, Pls 7/66 zo dňa 05.09.1966 - Zhodnocení praxe
soudů z hlediska plnění usnesení pléna Nejvyššího soudu ze dne 1. dubna 1965 - Pls 1/1965 (o praxi
soudů při ukládání trestů u nejčastěji se vyskytujících trestných činů), publikované ako č. II/1967 v sb.
rozh.) hovorí, že: „Samo doznání činu, lítost nad činem předchozí řádný život, náhrada škody apod.,

však zpravidla nebude možno považovat za tak výjimečné okolnosti případu, aby odůvodňovaly užití
ustanovení § 40 tr. zák. “.
V tejto súvislosti treba poukázať na rozdielne znenie § 40 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. účinného od
01.08.1965 (na ktorý toto rozhodnutie poukazuje), ktorý uvádzal: „Ak má súd vzhľadom na výnimočné
okolnosti prípadu alebo vzhľadom na mimoriadne pomery páchateľa za to, že by použitie trestnej sadzby

odňatia slobody ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne a že možno účel
trestu dosiahnuť i trestom kratšieho trvania, môže znížiť trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej
sadzby ustanovenej týmto zákonom. “
Slová vyznačené v citácii vyššie sa však v aktuálne účinnom znení Trestného zákona nenachádzajú.
Poukazujú na to, že tu vzniklo rozlišovanie medzi „bežnými“ a „výnimočnými“ okolnosťami, ktoré uvádza

prokurátor vo svojom odôvodnení odvolania. Toto rozdelenie je však vzhľadom na zmenu právnej úpravy
irelevantné.Ajpretojetentojudikát,naktorýpoukazujeprokurátorvosvojomodvolaníuždlhoprekonaný
legislatívnym vývojom - relevantné ustanovenie Trestného zákona totiž dnes znie podstatne inak než
znelo v čase vydania prokurátorom uvádzaného judikátu.
Naviac, rozhodnutie R II/1967 hovorí o tom, že mimoriadne zníženie trestu neodôvodňuje len samotný

fakt, že obvinený nahradil spôsobenú škodu alebo to, že pred spáchaním skutku viedol riadny život
a pod. Avšak, prokurátor opomenul, že v prípade obžalovaných J.. Z. K. a J.. P. K. boli dané viaceré
skutočnosti (vrátane poľahčujúcich okolností) kumulatívne. Obžalovaní nespôsobili škodu, viedli pred
údajnýmspáchanímskutkuriadnyživot,Ing.P.K.bolnaviacprezidentomSR(ajtátoskutočnosťsvedčío
osobnosti a osobných pomeroch obžalovaného), trestné stíhanie je vedené neprimerane dlho, uloženie

trestu podľa zákonnom ustanovenej trestnej sadby by bolo pre obžalovaných neprimerane prísne a
najmä na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania. Tento prípad má aj iné
osobitosti, ktoré opísali v bodoch III.9, VI.9 a iných odvolania obhajoby. Ďalej, v rozhodnutí R II/1967
súd uvádza, že tieto samostatné skutočnosti „spravidla“ nebudú dostatočné na naplnenie (dnes už
obsolentného)kritéria„výnimočnéokolnostiprípadu“.Každýprípadtrebaposudzovaťindividuálne.Preto

toto rozhodnutie (aj keby pripustili možnosť jeho aplikácie na tento prípad, čo vylučujú) nie je absolútne,
tak ako ho prezentoval prokurátor v odôvodnení odvolania.
Tretie prokurátorom citované rozhodnutie R 49/1978 (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČSR zo dňa
29.08.1977 sp. zn. 4To/34/77, publikované ako č. 49/1978 v sb. rozh.) hovorí o ukladaní trestov za viac
trestných činov a aplikácii § 40 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. v prípade, ak je jeden trestný čin

spáchaný v štádiu prípravy a druhý v štádiu dokonania. Toto rozhodnutie sa preto vôbec neaplikuje na
prejednávaný prípad.
Dodávajú, že prokurátor nesprávne poukázal aj na rozhodnutia R 41/1976 a R I/1965. V rozhodnutí
R 41/1976 súd síce uviedol, že použitie § 40 vtedy účinného Tr. zákona má byť výnimkou a musí byť
v každom prípade starostlivo odôvodnené. Avšak, súd pri formulovaní tohto záveru vychádzal z vtedy

účinného znenia Trestného zákona. Súd vyslovene poukázal na to, že tento inštitút možno aplikovať
len na prípady kedy pre výnimočné okolnosti prípadu alebo mimoriadne pomery páchateľa by bol trest
uložený v rámci trestnej sadzby neprimerane prísny a účel trestu možno dosiahnuť i trestom kratšieho
trvania. Súd vyslovene odkázal na dve vyššie podčiarknuté slová, ktoré mali svedčiť vo výnimočnosť
použitia § 40 Tr. zákona. Súd ich označil za „základné podmienky použitia“ § 40 Tr. zákona. Pritom

tieto slová - podmienky sa v aktuálnom znení zákona nenachádzajú. Rovnako aj rozhodnutie R I/1965
vychádza z neúčinného znenia Trestného zákona. Týmito krokmi prokurátor zavádza súd.
2.K neprimeranej dĺžke trestného konania: Prokurátor sa nestotožňuje s názorom súdu ohľadom
neprimeranej dĺžky trestného konania a argumentuje tým, že J.. P. K. mal procesnoprávnu exempciu,ktorá nemôže ísť na vrub dĺžky trestného konania. V tomto prípade od dokonania skutku (26.05.2014)
ubehlotakmer10rokov.Odzačatiatrestnéhostíhaniavoveci(10.01.2018)ubehloužviacako6rokov.J..
P. K. mal procesnoprávnu exempciu od 15.06.2014 do 15.06.2019, obvinenie bolo J.. P.ovi K. vznesené

03.12. 2019. Teda takmer pol roka po skončení jeho procesnoprávnej exempcie. Procesnoprávna
exempcia J.. P. K. nemala žiaden vplyv na toto trestné konanie. Naviac, Ing. P. K. 10 mesiacov
pred novými prezidentskými voľbami (18.05.2018) avizoval, že druhýkrát za prezidenta kandidovať
nebude. Teda, ak orgánom činným v trestnom konaní bránila vo vznesení obvinenia J.. P.ovi K. len
jeho procesnoprávna exempcia, mohli uznesenie o vznesení obvinenia (počas týchto 13 mesiacov

- od oznámenia dňa 18.05.2018 do skončenia procesnoprávnej exempcie 15.06.2019) pripraviť a
bezprostredne po skončení jeho funkčného obdobia (16.06.2019) ho doručiť J.. P.ovi K.. To sa však
nestalo. Zároveň, druhému obžalovanému J.. Z. K. bolo vznesené obvinenie až dňa 13.02.2019, pričom
tento obvinený nikdy žiadnu exempciu nepožíval. Ak mali orgány činné v trestnom konaní dostatočne
odôvodený záver, že došlo k spáchaniu skutku, ktorý je trestným činom a tento spáchal J.. Z. K. mali mu
teda v súlade so znením § 206 Tr. poriadku vzniesť obvinenie bez meškania, teda v roku 2018 (resp. ešte

skôr), nie o 13 mesiacov neskôr. Keďže k vzneseniu obvinenia J.. Z. K. došlo až dňa 13.02.2019, je bez
rozumných pochybností dôvodné predpokladať, že ak by J.. P. K. v tom čase nepožíval procesnoprávnu
exempciu, došlo by v tom istom čase k vzneseniu obvinenia aj voči nemu. Ak teda prokurátor odôvodňuje
dĺžkutrvaniatrestnéhostíhaniaprocesnouexempcioXng.P.K.,potompoukazujúnato,žetátoexempcia
chránila Ing. P. K. pred trestným stíhaním iba 4 mesiace (od 13.02.2019 do 15.06.2019), čo je z hľadiska

celkovej dĺžky trestného stíhania (viac ako 6 rokov) zanedbateľné obdobie. V spoločnosti K. bol ako
konateľ zapísaný aj Ing. Z. K., ktorý za spoločnosť podal skúmané daňové priznania. Ak by orgány činné
v trestnom konaní konali riadne, tak by bolo trestné konanie vedené oveľa rýchlejšie a v súlade s § 2 ods.
7 Tr. poriadku, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor")
v znení Protokolu č. 11 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. To sa však nestalo. Preto prináleží

obžalovaným ochrana pred takýmto postupom orgánov činných v trestnom konaní aj vo forme aplikácie
§ 39 Tr. zákona. Prokurátor argumentuje aj tým, že boli dané podmienky na spoločné konanie, a preto
kvôli procesnoprávnej exempcii J.. P. K. nebolo možné trestné stíhanie J.. Z.a K. skončiť skôr alebo v
samostatnom konaní. Tento argument prokurátora je nezmyselný.
Po prvé: Z tvrdení prokurátora je zrejmé, že neboli splnené podmienky na spoločné konanie a orgány

činné v trestnom konaní mali vylúčiť vec J.. Z.a K. zo spoločného konania. Podľa § 18 ods. 1 Tr.
poriadku: „O všetkých trestných činoch toho istého obvineného a proti všetkým obvineným, ktorých
trestné činy spolu súvisia, sa môže vykonať spoločné konanie, ak to zrejme nebude brániť ukončeniu
veci v primeranej lehote.“ Zároveň podľa § 21 ods. 1 Tr. poriadku: „Na urýchlenie konania alebo z iných
dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených

vylúčiť zo spoločného konania.“ Spoločné konanie je teda v prvom rade možnosťou, nie povinnosťou
orgánov činných v trestnom konaní („...sa môže vykonať spoločné konanie“). V druhom rade, nič
nebránilo tomu, aby vec Ing. Z.a K. bola za účelom urýchlenia trestného konania voči nemu vylúčená
zo spoločného konania („možno...vylúčiť zo spoločného konania“). Rozhodnutie o vedení spoločného
konania a rozhodnutie o vylúčení veci na samostatné konanie sú procesnými rozhodnutiami orgánov

činných v trestnom konaní, ktoré závisia výlučne od ich posúdenia veci. V tomto prípade nič nebránilo
orgánom činným v trestnom konaní postupovať práve takto. Tu len pripomínajú, že obžalovaným takisto
prekážalo (a spôsobovalo nemalé problémy v bežnom živote, u J.. P. K. aj v živote politickom), že trestné
stíhanie v tejto veci trvá tak dlho, k čomu oni sami nikdy nedali žiadny dôvod, pretože ich záujem bol
presne opačný.

Po druhé: Trestné stíhanie J.. Z.a K. by i tak neskončilo skôr, pretože ako obhajoba spomenula v bodoch
15 a nasl. vyššie, procesnoprávna exempcia J.. P. K. nemala vplyv na toto trestné konanie. J.. Z. K. bolo
obvinenie vznesené dňa 13.02.2019 a J.. P.ovi K. dňa 03.12.2019, teda až takmer 6 mesiacov po tom,
ako prestal byť chránený procesnoprávnou exempciou (pričom už 18.06.2019 bolo objektívne možné
J.. P.ovi K. vzniesť obvinenie).

W. argumentuje aj tým, že prípad bol zložitý a náročný na dokazovanie. Po prvé, nevedia, v čom
prokurátor vzhliada túto zložitosť a náročnosť, keď skutkový stav veci nebol nikdy v žiadnom podstatnom
ohľade sporný. Po druhé, ani zložitosť a náročnosť veci neznamená, že trestné konanie môže, resp. má
v zložitých prípadoch trvať niekoľko rokov. A rovnako to neznamená, že v zložitých prípadoch má byť
obvinenému odopreté právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Opačný výklad je v rozpore s §

2 ods. 7 Tr. poriadku a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nečinnosť
orgánov činných v trestnom konaní nemôže byť na ťarchu obžalovaných a pri ukladaní trestu musí byť
vždy zohľadnená ako okolnosť odôvodňujúca mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu zákonnej
trestnej sadzby.Skutočnosti uvádzané prokurátorom v odôvodnení odvolania sú len špekuláciami ako odobrať
obžalovaným im prislúchajúce práva spočívajúce v znížení trestu pri neprimerane dlhom trestnom
stíhaní. Veď samotné trestné stíhanie vo veci bolo začaté až po 3 a pol roku od spáchania skutku napriek

tomu, že skutkové okolnosti prípadu neboli zásadne sporné a obžalovaní ani spoločnosť K. nikdy nič
neskrývali a naopak v každom okamihu boli plne súčinní tak so správcom dane ako aj s orgánmi činnými
v trestnom konaní.
3.K § 39 Tr. zákona a aktuálnej rozhodovacej praxi: Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru má každý právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým a

nestranný súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pripúšťa, aby porušenie práva na primeranú dĺžku konania bolo
kompenzované zastavením trestného stíhania (oslobodením spod obžaloby) alebo zmiernením trestu
(rozsudok Eckle proti SRN z 15. júla 1982, č. 8130/78; rozsudok Beck proti Nórsku z 26. júna 2001, č.
26390/95; rozsudok Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku z 10. mája 2011, č. 48059/06, body 128-129).

Podľa rozsudku ESĽP vo veci Dimitrov a Hamanov proti Bulharsku z 10. mája 2011, č. 48059/06,
bod 128 je v prípadoch extrémnych prieťahov alebo prieťahov, ktoré výnimočne poškodili obvineného
možné využiť zastavenie konania za predpokladu, že takéto zastavenie nebude mať nepriaznivý vplyv
na verejný záujem (rovnako rozsudok Sprotte proti Nemecku (dec.), č. 72438/01,17. novembra 2005).
Vo veci Eckle proti Nemecku, rozsudok z 15. júla 1982, séria A č. 51, bod 66 ESĽP uviedol: „V dôsledku

toho zmiernenie trestu a zastavenie trestného stíhania udelené z dôvodu neprimeranej dĺžky konania v
zásade nezbavujú dotknutého jednotlivca jeho postavenia obete v zmysle článku 25 (čl. 25) [t.j. obete
z dôvodu porušenia práv stanovených v Dohovore jednou zo zmluvných strán]; majú sa zohľadniť
výlučne na účely posúdenia rozsahu škody, ktorú údajne utrpel (rovnako rozsudok Ringeisen z 22. júna
1972, séria A č. 15, s. 8, ods. 20-21, rozsudok Neumeister zo 7. mája 1974, séria A č. 17, s. 18-19,

ods. 40, a tiež stanovisko Komisie vo veci Wemhoff, séria B č. 5, s. 89 a 273-274).“ Vo veci Sprotte
proti Nemecku (dec.), č. 72438/01 ESĽP posudzoval či sťažovateľ môže naďalej tvrdiť, že je obeťou
porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP uviedol: „V tejto súvislosti Súd opakuje, že zmiernenie trestu
z dôvodu neprimeranej dĺžky konania v zásade nezbavuje dotknutého jednotlivca postavenia obete v
zmysle článku 34 Dohovoru [t.j. obete z dôvodu porušenia práv stanovených v Dohovore jednou zo

zmluvných strán]. Toto všeobecné pravidlo však podlieha výnimke, ak vnútroštátne orgány dostatočne
jasným spôsobom uznali nedodržanie požiadavky primeranej lehoty a poskytli nápravu znížením trestu
výslovným a merateľným spôsobom alebo zastavením trestného stíhania (rovnako Eckle proti Nemecku,
rozsudok z 15. júla 1982, séria A č. 51, bod 66; Jansen proti Nemecku (vyhl.), č. 44186/98, 12. októbra
2000; Normann proti Dánsku (dec.), č. 44704/98, 14. júna 2001; Beck proti Nórsku, č. 26390/95, bod

27, 26. júna 2001; Morby proti Luxembursku (dec.), č. 27156/02, ECHR 2003-XI; Ohlen proti Dánsku
(vyčiarknutie), č. 63214/00, § 27, 24. februára 2005).“ Túto judikatúru ESĽP prevzali aj slovenské
súdne autority. Poukazujú na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Tost/13/2008, ktorým Najvyšší
súd SR zamietol sťažnosť krajského prokurátora proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, ktorým
Krajský súd v Bratislave zastavil trestné stíhanie obžalovaných z toho dôvodu, že: „počas viacerých

rokov od skutku a od podania obžaloby bez pričinenia obžalovaných, z objektívnych dôvodov, nebolo
možné toto [trestné stíhanie] skončiť a konečné rozhodnutie vo veci rozsudkom ani v súčasnosti
sa nejaví ako reálne. Tento stav porušuje ústavné práva obžalovaných ako aj ich práva zaručené
medzinárodnou zmluvou (pre Slovenskú republiku záväznou), a preto krajský súd ich trestné stíhanie
zastavil, pričom vychádzal aj z ustálenej praxe súdov Slovenskej republiky.“ Dodávajú, že v danom

prípade uplynulo v čase rozhodovania krajského súdu o skutku skoro 9 rokov od podania obžaloby, resp.
v čase rozhodovania Najvyššieho súdu SR viac ako 10 rokov od podania obžaloby. Najvyšší súd SR v
uznesení pod sp. zn. 3Tost/13/2008 dodal, že: „Naznačený stav veci je objektívnou príčinou zastavenia
trestného stíhania obžalovaných, lebo pokračovanie v ňom by znamenalo porušenie práve ich práv.
Ústavnoprávnu dimenziu týchto práv určuje čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého

každý má právo (v konaní pred súdom) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov; tento princíp
realizuje aj ustanovenie § 2 ods. 4 Tr. poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní musia
trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou;
osobitne prísne na uvedené právo občana zaručené ústavou reaguje vo väzobných veciach ustanovenie
§ 71 ods. 1 Tr. poriadku (súčasná právna úprava je obdobná - § 2 ods. 6, ods. 7 Tr. poriadku). “ K

rovnakému záveru dospel Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn.: 1Tost/12/2012. V tomto uznesení
sa Najvyšší súd SR stotožnil s názorom Krajského súdu v Košiciach, že: „... hoci Európsky súd pre
ľudské práva nevyvodil z porušenia čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd povinnosť zmluvného štátu automaticky kompenzovať prieťahy v konaní zastavením trestnéhostíhania alebo zmiernením trestu, súčasne takú formu kompenzácie pripustil, lebo ich považuje za
dostatočnú nápravu porušeného práva, ak ho národný súd použije výslovne preto, že bolo porušené
právo na prejednanie veci v primeranej lehote, a pokiaľ ide o zmiernenie trestu, uvedie, v akej miere

bol trest z tohto dôvodu zmiernený (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS
236/2011).“ Naviac v tomto uznesení Najvyšší súd SR odkázal na to, že: „Vo výnimočných prípadoch
Európsky súd uznal za primeranú lehotu konania pred vnútroštátnymi orgánmi lehotu v trvaní šesť
rokov.“ Preto dodal, že: „Svojimi dôsledkami v kontexte desiatich rokov od spáchania obžalobného
skutku [v danom prípade] môžu [prieťahy nadobudnúť charakter odopretia spravodlivosti (denegatio

iustitiae).“ Práve v prejednávanom prípade ubehlo od údajného dokonania skutku takmer 10 rokov a
zároveň konanie pred vnútroštátnymi orgánmi trvá viac ako šesť rokov (od vznesenia obvinenia Ing. Z.
K. ubehlo viac ako 5 rokov a od vznesenia obvinenia Ing. P.ovi K. ubehlo takmer 5 rokov). Takto dlhé
trestné konanie nadobúda podľa rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít charakter odopretia
spravodlivosti, ktoré je potrebné v konaní zohľadniť. Z vyššie uvedených rozhodnutí je zrejmé, že praxou
slovenských súdov je, že v prípade vzniku neprimeraných prieťahov zo strany štátu, ktorý reprezentujú

orgány činné v trestnom konaní a súdy, pri ukladaní trestu odňatia slobody aplikujú (prinajmenšom)
mimoriadne zníženie trestu pod dolnú zákonom stanovenú hranicu trestnej sadzby v zmysle § 39 ods.
1 Tr. zákona. Zároveň platí, že plynutím času (v tomto prípade uplynutím takmer 10 rokov od údajného
dokonania skutku) sa vytráca účel trestu, ktorým je individuálna a generálna prevencia. Všeobecne
známou skutočnosťou je aj to, že s odstupom času klesá efektivita represívneho účinku trestného

práva ako celku. Počas vedenia tohto trestného konania, ktoré trvá viac ako 6 rokov sa obžalovaní
nedopustili žiadneho iného trestného činu a vedú riadny život (pričom obhajoba má za to, že obžalovaní
nespáchali žiaden trestný čin). Ak by súd napriek obhajobou uvedeným skutočnostiam posúdil konanie
obžalovaných ako trestný čin, takéto konanie by bolo len ojedinelým vybočením z ich riadneho vedenia
života pred aj po žalovanom skutku. Preto je zrejmé, že účel trestu (ktorým je zabezpečenie ochrany

spoločnosti pred páchateľom tým, že sa mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvoria sa
podmienky na jeho výchovu, aby viedol riadny život a súčasne odradenie iných od páchania trestných
činov) v tomto prípade nenaplní uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody obžalovaným. Na
zabezpečenie ochrany spoločnosti nepochybne postačuje aj trest kratšieho trvania ako prokurátorom
navrhovaných 7 (resp. 8) rokov nepodmienečne. Obžalovaní nie sú pre spoločnosť nebezpeční. Preto,

ak by v tomto prípade išlo o trestný čin (čo obhajoba popiera), bolo by uloženie podmienečného trestu
odňatia slobody vo výške ako ho uložil prvostupňový súd v napadnutom rozsudku absolútne primerané
na dosiahnutie účelu trestu vzhľadom na § 34 Tr. zákona.
4.K údajným „bežným“ poľahčujúcim okolnostiam: Prokurátor hodnotí dve poľahčujúce okolnosti
(vedenie riadneho života a odstránenie škodlivých následkov činu) v tejto trestnej veci ako „bežné“.

Ako už obhajoba vyššie uviedla, prokurátor odkazoval na prekonanú rozhodovaciu prax (najmä z dôvodu
zmeny Trestného zákona), keď rozlišoval medzi „bežnými“ a „výnimočnými“ poľahčujúcimi okolnosťami.
Táto diferenciácia (na bežné a nebežné poľahčujúce okolnosti) vychádza z už neaktuálneho znenia
Trestného zákona z roku 1961. Preto nie je tento argument prokurátora ničím podložený, a to ani
aktuálnou judikatúrou, odbornou literatúrou či znením zákona. Aktuálne účinný Trestný zákon, ktorý sa

aplikuje v tejto trestnej veci, pozná iba jednu kategóriu poľahčujúcich okolností, bez ich klasifikácie na
bežnéainéakobežné.Napriektomuobhajobazisťovalačimožnotietopoľahčujúceokolnostipovažovať
za „bežné“ v obvyklom zmysle tohto slova. Dospela k záveru, že nie. Obhajoba má za to, že nahradenie
škody (resp. odstránenie škodlivých následkov) pri trestnom čine podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona nie
je bežným. Obhajoba analyzovala dostupné rozhodnutia slovenských súdov pri odsúdení páchateľov

za trestný čin podľa § 277a ods. 3 Tr. zákona (celkovo išlo o 9 rozhodnutí, ktoré našli v tejto právnej
kvalifikácii) a dospela k záveru, že len v jednom z týchto prípadov súdy aplikovali § 36 písm. k/ Tr.
zákona. Teda táto poľahčujúca okolnosť pri tomto trestnom čine nie je bežná. Súdy zväčša aplikovali
iné poľahčujúce okolnosti, viď rozhodnutie Okresného súdu A. V sp. zn.: 2T/42/2016; rozhodnutie
Okresného súdu Nitra sp. zn.: 6Tk/2/2018; alebo rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu sp. zn.:

16T/5/2023; rozhodnutie Okresného súdu A. I sp. zn.: 2T/62/2014; rozhodnutie Okresného súdu A. I sp.
zn.: 1T/12/2021; rozhodnutie Okresného súdu Prešov sp. zn.: 33T/124/2019; rozhodnutie Okresného
súdu C. sp. zn.: 3Tk/4/2019; rozhodnutie Okresného súdu Nitra sp. zn.: 5T/37/2018. Prokurátor
poukazuje aj na to, že k odstráneniu škodlivých následkov došlo až po daňovej kontrole. Obžalovaní sa
o údajnej neoprávnenosti nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu dozvedeli až po daňovej kontrole.

Ihneď ako sa spoločnosť K. dozvedela, že daňový úrad má určitý právny názor na túto daňovú otázku
(odlišný od spoločnosti K.), rozdiel dane uhradila, zaplatila aj sankciu a upravila svoje účtovníctvo, a
to dokonca bez uplatnenia správnej žaloby. Okrem toho, nie je dôležité či obvinený odstráni škodlivé
následky skutku pred alebo po daňovej kontrole. Táto skutočnosť nemá relevanciu z pohľadu trestnéhopráva. Táto skutočnosť nemôže byť na ťarchu obžalovaným. Prokurátor sa snaží prezentovať fakty
takým spôsobom, aby odôvodnil svoj návrh na sprísnenie trestu. Avšak práve prokurátorom navrhovaný
trest (ako aj akýkoľvek iný nepodmienečný trest) by bol obžalovaných neprimerane prísny. Ohľadom

poľahčujúcej okolnosti „vedenie riadneho života“ prokurátor argumentuje tým, že sa spoločnosť K. v
rovnakom časovom období (rok 2013 a 2014) a ohľadom podobných tovarov a služieb týkajúcich sa
prezidentskej kampane dopustila zníženia daňovej povinnosti na DPH. Preto má byť táto poľahčujúca
okolnosť podľa názoru prokurátora považovaná za „bežnú“ poľahčujúcu okolnosť a nie za „výnimočnú“.
KeďžežiadnevýnimočnéokolnostiúčinnéznenieTrestnéhozákonanepozná,máobhajobazato,žedve

poľahčujúce okolnosti, neprimeraná dĺžka trestného konania a ostatné okolnosti prípadu sú dostatočným
na aplikovanie § 39 Tr. zákona. Naviac, aj v tomto prípade je dôležité to, kedy sa obžalovaní dozvedeli
o údajnej neoprávnenosti zníženia daňovej povinnosti na DPH a čo následne spoločnosť K. urobila.
OhľadomsplneniapodmienoknaodpočítanieDPH(atedakvedeniuriadnehoživota)odkazujeobhajoba
najmä na body 63, 64, 114, 149 odôvodnenia odvolania obhajoby. Ďalšia nepodložená špekulácia
prokurátora spočíva k jeho argumente, že sa Ing. P. K. prispením žalovanej trestnej činnosti stal

prezidentom SR. K tomuto sa obhajoba vyjadrovať nebude, považuje to za vyjadrenie osobného názoru
a za vyslovene politickú deklaráciu prokurátora, ktorá nemá pre túto trestnú vec žiadnu relevanciu.
Nejde o právny argument, ale o nezmysel. Ak by prokurátor tento „argument“ myslel vážne, musel by
preukázať príčinnú súvislosť medzi žalovaným skutkom a výsledkom prezidentských volieb v roku 2014,
o čo sa (z dôvodov pre obhajobu absolútne pochopiteľných) vo svojom odvolaní ani len nepokúsil.

Prokurátor poukazuje aj na skutočnosť, že sa obžalovaní nepriznali. To, prečo sa obžalovaní k údajnej
trestnej činnosti nepriznali je rozsiahlo opísané v odôvodnení odvolania obhajoby zo dňa 02.01.2024.
Prokurátor však prehliada, že priznanie sa (poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona) nie
je podmienkou na aplikáciu § 39 Tr. zákona. K tomu dodávajú, že samotný skutok, teda že zo strany
K. došlo v žalovanom období k podaniu daňových priznaní s určitým obsahom, je holým faktom, ktorí

obžalovaní nikdy nepopierali. Možno teda povedať, že k samotnému skutku (v rozsahu skutkových
okolností) sa priznali. K čomu sa nepriznali, je spáchanie trestného činu (teda k právnej kvalifikácii skutku
ako trestného činu) pretože trvajú na tom, že žalovaný skutok trestným činom nie je.
5.K údajnej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. k/ Tr. zákona u J.. P. K.:
Prokurátor uvádza, že v prípade J.. P. K. je potrebné prihliadnuť aj na to, že súd uznal J.. P. K. za

vinného z organizátorstva žalovaného trestného činu. Z tejto skutočnosti prokurátor odvodzuje to, že
obžalovaným je potrebné ukladať trest v zákonom ustanovenej trestnej sadzbe od 7 do 12 rokov. Toto
tvrdenie nie je v súlade so zákonom. Obhajobe nie je zrejmé ako dospel prokurátor k tomuto tvrdeniu,
keďže zároveň uvádza, že u oboch obžalovaných sú prítomné dve „bežné“ poľahčujúce okolnosti, a
preto ich pomer prevyšuje priťažujúce okolnosti (podľa prokurátora nie je u J.. Z.a K. žiadna priťažujúca

okolnosť a u J.. P. K. treba prihliadnuť na jednu priťažujúcu okolnosť). To spúšťa aplikáciu § 38 ods. 3 Tr.
zákona. V skutočnosti sú u J.. P. K. prítomné dve poľahčujúce okolnosti a žiadna priťažujúca. Platí, že na
priťažujúcu okolnosť „spáchal trestný čin ako organizátor“ možno prihliadať len vtedy, ak sa daná osoba
zúčastnila na trestnom čine aj ako organizátor, aj ako páchateľ. V tomto prípade je nesporné, že sa J..
P. K. nepodieľal na stíhanom skutku ako páchateľ, čo uvádza aj prokurátor na strane 6 odôvodnenia

odvolania. Podľa komentára: „Táto priťažujúca skutočnosť sa nepoužije u organizátora trestného činu [k
tomu bližšie pozri § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona], ktorý je len organizátorom tohto trestného činu, a nie
aj jeho páchateľom.“ Pretože: „Ak sa organizátor zúčastnil na trestnom čine aj ako organizátor, aj ako
páchateľ (spolupáchateľ), nepostihne sa zároveň aj ako spolupáchateľ, aj ako účastník. Pripočíta sa mu
tu však všeobecná priťažujúca okolnosť „spáchal trestný čin ako organizátor“ [§ 38 písm. k/ Tr. zákona]. “

6.Aktuálna zmena trestnej politiky štátu pri daňových trestných činoch a eventuálny návrh na prerušenie
trestného stíhania: V súvislosti s otázkou výšky trestu v tejto veci poukazujú aj na aktuálnu zmenu
trestnej politiky štátu vo vzťahu k daňovým trestným činom, ktorá je zrejmá z čl. I zákona č. 40/2024 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Tr. zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „novela Trestného zákona“). Hoci bola v tejto časti účinnosť

novely Trestného zákona pozastavená Ústavným súdom Slovenskej republiky (uznesenie PL. ÚS
3/2024 zo dňa 28.02.2024, zverejnené pod č. 41/2024 Z.z.), je zrejmé, že trestná politika štátu v oblasti
daňových trestných činov doznala zásadných zmien v prospech obvinených, ktoré sa prejavili zásadným
znížením trestných sadzieb. Tieto zmeny sú súčasťou platného zákona, pričom majú aktuálne dočasne
pozastavenú účinnosť a závisí od rozhodnutia Ústavného súdu SR, či a kedy účinnosť nadobudnú. V

konkrétnych okolnostiach tejto trestnej veci to znamená, že ak by v tejto časti novela Trestného zákona
nadobudla účinnosť, tak žalovaný skutok by už nebol právne kvalifikovaný ako zločin so zákonnou
trestnou sadzbou 7 až 12 rokov, ale iba ako prečin so zákonnou trestnou sadzbou 6 mesiacov až 3
roky. Trestné stíhanie za takto kvalifikovaný skutok by bolo už premlčané u J.. Z.a K. a vzhľadom nazásadu akcesority účastníctva aj u J.. P. K. (u ktorého by sa inak do premlčacej doby nezapočítaval
čas trvania zákonnej prekážky trestného stíhania z dôvodu procesnoprávnej exempcie od 13.02.2019
do 15.06.2019). A ak by aj premlčané nebolo, tak pri zákonnej trestnej sadzbe v rozpätí 6 mesiacov až

3 roky a ostatných okolnostiach tohto prípadu by v prípade uznania ich viny neprichádzalo do úvahy
uloženie iného než podmienečného trestu odňatia slobody, ktorý by určite neprevyšoval trest uložený
prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku (skôr by boli dané dôvody na jeho ďalšie zníženie).
Preto za okolností, keď novela Trestného zákona s vyššie uvedenými dôsledkami na túto trestnú vec
už nadobudla platnosť, pričom účinnosť nenadobudla výlučne z toho dôvodu, že prebieha konanie pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky o jej súlade s ústavou, mal by odvolací súd postupovať per
analogiam podľa § 318 ods. 1 v spojení s § 283 ods. 5 Tr. poriadku, prípadne podľa § 318 ods. 1 v
spojení § 283 ods. 1 a § 228 ods. 2 písm. e/ Tr. poriadku a prerušiť trestné stíhanie obžalovaných
až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej v konaní PL.
ÚS 3/2024, prípadne do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o zrušení
uznesenia o pozastavení účinnosti novely Trestného zákona, podľa toho, čo z uvedeného nastane skôr.

Ukladanie trestu podľa aktuálne účinného Trestného zákona by za týchto okolností (keď je v platnosti
zákon, podľa ktorého by skutok bol buď premlčaný alebo by zaň zákon ustanovoval nepomerne nižšiu
trestnú sadzbu, čo má vplyv aj na ukladanie podmienečného trestu a zahladenie odsúdenia) nebolo
spravodlivé a ústavne udržateľné a bolo by aj diskriminačné voči iným obvineným, ktorých trestné veci
budú právoplatne skončené neskôr, hoci ich skutky sa mohli stať aj skôr, ako je tomu v tunajšej trestnej

veci. Pre úplnosť uvádzajú, že postup uvedený vyššie navrhujú iba pre prípad, ak by odvolací súd
rozhodoval o zamietnutí odvolania obžalovaných (teda ak by sa stotožnil s uznaním viny obžalovaných),
pretože až v takom prípade by bolo namieste zaoberať sa druhom a výškou trestu. Naopak, ak by
odvolací súd rozhodoval o vyhovení odvolaniu obžalovaných a z tohto dôvodu by zrušil napadnutý
rozsudok a buď sám oslobodzoval obžalovaných spod obžaloby alebo vracal vec súdu prvého stupňa

na nové prejednanie a rozhodnutie, v takom prípade by prerušenie trestného stíhania bolo bezúčelné.
Záverom na základe týchto skutočností žiadajú, aby bolo odvolanie prokurátora zamietnuté ako
nedôvodné podľa § 319 Tr. poriadku. Alternatívne navrhujú, aby odvolací súd per analogiam podľa §
318 ods. 1 v spojení s § 283 ods. 5 Tr. poriadku, prípadne podľa § 318 ods. 1 v spojení § 283 ods. 1 a §
228 ods. 2 písm. e/ Tr. poriadku prerušil trestné stíhanie obžalovaných až do právoplatnosti rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej v konaní PL. ÚS 3/2024, prípadne do právoplatnosti
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o zrušení uznesenia o pozastavení účinnosti novely
Trestného zákona v uvedenom konaní, podľa toho, čo z uvedeného nastane skôr. Zároveň, obhajoba
trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedla vo svojom odvolaní zo dňa 2. januára 2024 a navrhuje,
aby odvolaniu obžalovaných bolo v celom rozsahu vyhovené.

V písomných dôvodoch odvolania v prospech obžalovaných podal odôvodnenie advokát JUDr. Patrik
Benčík v ktorom uviedol, že v trestnej veci proti obžalovaným J.. Z. K., trvale bytom: B. J. XXX/XX, XXX
XX X., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, a J.., trvale bytom: B. J. XXXX/X, XXX XX W., dátum narodenia:
XX.XX.XXXX (ďalej aj „obžalovaní“, právne zastúpeným na základe plnomocenstva obhajcom JUDr.

Patrikom Benčíkom, spoločníkom a konateľom advokátskej kancelárie BENČÍK & PP.NERS, s.r.o., sídlo:
Aurela Stodolu 12, 080 01 Prešov, IČO: 36 860 441, zapísaným v zozname advokátov vedenom B.u
advokátskou komorou pod registračným číslom: 1958 (ďalej aj „obhajca“), bol na hlavnom pojednávaní
Okresným súdom W. vyhlásený Rozsudok sp. zn. 4T/18/2022-6068 zo dňa 11.10.2023 (ďalej aj
„rozsudok“), na základe ktorého boli obžalovaní uznaní vinnými zo spáchania pokračovacieho zločinu

daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov ďalej len „Trestný zákon“). Obžalovaní podali na hlavnom pojednávaní dňa 11.10.2023 podľa
§306Tr.poriadkuč.301/2005Z.z.vzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„Trestnýporiadok“)odvolanie
protivšetkýmvýrokomrozsudku.ObhajcoviboladoručenáVýzvaOkresnéhosúduW.sp.zn.4T/18/2022
zo dňa 27.11.2023, v ktorej súd vyzval na doručenie dôvodov odvolania proti napadnutému rozsudku v

lehote 15 pracovných dní od doručenia výzvy, dňa 05.12.2023. Lehota na doručenie dôvodov odvolania
uplynie obhajcovi vo štvrtok dňa 28.12.2023. Obhajca týmto v mene obžalovaných predložil súdu
písomné odôvodnenie odvolania obžalovaných proti vyššie špecifikovanému napadnutému rozsudku
súdu prvého stupňa.
1. Zmeškanie lehoty 30 pracovných dní na vyhotovenie rozsudku: Prvostupňový súd porušil ustanovenie

§ 172 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle ktorého rozsudok treba písomne vyhotoviť vo väzobných veciach
najneskôr do 10 pracovných dní, v ostatných veciach do 30 pracovných dní odo dňa jeho vyhlásenia;
ak ho zo závažných dôvodov nemožno v tejto lehote vyhotoviť, predseda súdu môže povoliť dlhšiu
lehotu, najviac však dvojnásobok uvedených lehôt, o tomto súd upovedomí strany. Lehota tridsiatichpracovných dní odo dňa vyhlásenia napadnutého rozsudku uplynula dňa 24.11.2023. Rozsudok bol
obhajcovi obžalovaných doručený až dňa 05.12.2023. Obžalovaní neboli zo strany prvostupňového
súdu upovedomení o povolení predĺženia lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku predsedom

prvostupňového súdu.
2. Nesprávne vyčíslenie odpočtu F. za kontrolované zdaňovacie obdobia: Sumy nepriznaného odpočtu
DPH spoločnosti K., s.r.o., sídlo: Karpatská XXXX/XX, XXX XX W., J.:XX XXX XXX, IČ DPH: B zapísanej
v obchodnom registri Okresného súdu W., oddiel: Sro, vložka číslo: XXXX/P (ďalej aj „K., s. r. o.“ alebo
„spoločnosť“), za 3 sporné zdaňovacie obdobia jún 2013, november 2013 a apríl 2014, uvedené vo

výroku napadnutého rozsudku, nekorešpondujú s reálnymi číslami a sumárom odpočtu dane z pridanej
hodnoty z jednotlivých sporných faktúr uvedených v bodoch 1 - 3 výroku rozsudku. Prvostupňový súd
v bode 1 výroku napadnutého rozsudku uvádza, že dňa 25.07.2013 podal obžalovaný J.. Z. K. na
Daňovom úrade W. elektronicky riadne daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013,
v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške 19.975,52 EUR. V
danom zdaňovacom období bola sporná len jedna faktúra za reklamné služby, uvedená na strane 2

napadnutého rozsudku, pričom neoprávnený odpočet DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie z tejto
faktúry je vyčíslený vo výške 18.000 EUR. V bode 2 výroku napadnutého rozsudku súd uvádza, že za
zdaňovacie obdobie november 2013 si spoločnosť neoprávnene uplatnila právo na odpočítanie dane z
pridanej hodnoty v celkovej výške 11.720,17 EUR. V danom zdaňovacom období bolo sporných 8 faktúr
(taxatívny výpočet faktúr je na strane 3 rozsudku), pričom neoprávnený odpočet DPH za kontrolované

zdaňovacie obdobie z týchto faktúr je vyčíslený spolu vo výške 3.923,44 EUR. V bode 3 výroku
napadnutého rozsudku súd uvádza, že za zdaňovacie obdobie apríl 2014 si spoločnosť nepprávnene
uplatnila právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty v celkovej výške 157.482,50 EUR. V danom
zdaňovacom období bolo sporných 81 faktúr (taxatívny výpočet faktúr je na strane 4-11 rozsudku),
pričom neoprávnený odpočet DPH za kontrolované zdaňovacie obdobie z týchto faktúr je vyčíslený

spolu vo výške 155.086,46 EUR. Podľa názoru obhajoby sumár odpočtu DPH spočítaný podľa faktúr v
konkrétnych zdaňovacích obdobiach nekorešponduje výpočtu neoprávneného odpočtu DPH v bodoch
1, 2 a 3 výroku napadnutého rozsudku. Súd vždy na začiatku bodu výroku rozsudku uvádza, že si
daňový subjekt K., s. r. o., neoprávnene uplatnil odpočet DPH v určitej výške. Súd pravdepodobne
nezohľadnil, že spoločnosť K., s. r. o., je štandardný podnikateľský subjekt, ktorý si za kontrolované

zdaňovacie obdobia uplatnil nárok na odpočet DPH aj z iných štandardných zdaniteľných plnení ako sú
spornéreklamnéslužbyuvedenévobžalobeanapadnutomrozsudku.Pretopravdepodobnenazačiatku
každého bodu nemalo byť uvedené, že spoločnosť si neoprávnene uplatnila odpočet DPH v konkrétnej
výške,keďževtejtoDPHnavstupebolizapočítanéajštandardnézdaniteľnéplnenia,ktorénebolisporné
a z ktorých správca dane v daňovom rozhodnutí spoločnosti K., s. r. o., nevyrubil rozdiel DPH. V zmysle

ustanovenia § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj pre chyby v
napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo
preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.
3. Index daňovej spoľahlivosti: Spoločnosť K., s. r. o., bola a je štandardný daňový a podnikateľský
subjekt, zaoberá sa prioritne prenájmom nebytových priestorov a na trhu pôsobí vyše 29 rokov. V

riešenom prípade sa zdaniteľné plnenia na dani z pridanej hodnoty (DPH) reálne uskutočnili, nešlo
o fiktívne zdaniteľné plnenia, dodávateľské faktúry za reklamu boli riadne zaplatené bezhotovostným
spôsobom prevodným príkazom cez banku za štandardné trhové ceny. Zdaniteľné plnenia sa
neuskutočnili medzi personálne a kapitálovo prepojenými osobami. Spoločnosť K., s. r. o., nikdy
nefigurovala ako dlžník v zozname daňových dlžníkov publikovanom na webovom sídle finančnej

správy www.financnasprava.sk. Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty (DPH) za zdaňovacie
obdobia 06/2013, 11/2013 a 04/2014 nebol platiteľovi dane vyplatený a preto štátu nevznikla žiadna
škoda. Daňový subjekt K., s. r. o., zaplatil vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty prevodným
príkazom na bankový účet Daňového úradu W., čo dokazuje výpis z bankového účtu spoločnosti,
podľa ktorého dňa 23.10.2014 bola zaplatená platba vo výške 14.590,01 EUR. Spoločnosť K., s. r.

o., bola, naopak, finančnou správou hodnotená ako vysoko spoľahlivý daňový subjekt. Vyplýva to z
dokumentu Oznámenie o indexe daňovej spoľahlivosti číslo: XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.05.2022.
Podľa oznámenia má spoločnosť K., s. r. o., pridelený index daňovej spoľahlivosti vysoko
spoľahlivého daňového subjektu. Na základe uvedeného prisľúbila finančná správa spoločnosti K.,
s. r. o., ako finančne disciplinovanému daňovému subjektu poskytovať benefity, ktoré sú zverejnené

na webovom sídle Finančného riaditeľstva SR. Index daňovej spoľahlivosti bol určený na základe
vyhodnotenia ekonomických ukazovateľov prostredníctvom prepočtu efektívnej daňovej sadzby a na
základe plnenia povinností voči finančnej správe. Finančná správa bude daňovému subjektu poskytovať
benefity dovtedy, kým nedôjde k zmene indexu daňovej spoľahlivosti. Ak sa index daňovej spoľahlivostizmení, daňový úrad doručí daňovému subjektu nové oznámenie o indexe daňovej spoľahlivosti. Index
daňovej spoľahlivosti je naďalej platný, keďže podľa informačných zoznamov finančnej správy je
spoločnosť K., s. r. o., aj v aktuálnom roku 2023 hodnotená ako vysoko spoľahlivý daňový subjekt.

Okresný súd W. sa v napadnutom rozsudku s touto právne relevantnou skutočnosťou svedčiacou v
prospech obžalovaných vôbec nevysporiadal.
4. Duplicitnosť sankcií podľa daňového a trestného práva: Obhajoba od začiatku konštatuje, že konanie
obžalovaných ako konateľov spoločnosti K., s. r. o., nenapĺňalo skutkovú podstatu trestného činu
daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona a vôbec nemalo byť posudzované podľa trestného práva.

Riešená právna vec má byť posudzovaná v intenciách daňového práva ako správny delikt. Ak daňový
úrad dospel k záveru, že daňový subjekt K., s. r. o., porušil zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty v znení neskorších predpisov a zákon o účtovníctve, mal mu vyrubiť rozhodnutím rozdiel
dane, resp. uložiť pokutu za nesprávne vedenie účtovníctva. Daňový úrad W., pobočka W. tak aj
urobil: rozhodnutím vyrubil spoločnosti K., s. r. o., dodatočnú daň z pridanej hodnoty, ktorú spoločnosť
K., s. r. o., v plnej výške zaplatila. Daňový úrad uložil daňovému subjektu K., s.r.o., aj finančnú

pokutu vo výške 15.553,40 EUR, ktorú daňový subjekt zaplatil dňa 02.12.2014. Vyplýva to zo strany
31 napadnutého rozsudku. Daňový subjekt K., s. r. o., bol teda za údajné protiprávne konanie už
jedenkrát potrestaný finančnou pokutou za spáchanie správneho deliktu v intenciách daňového práva.
Podľa názoru obhajoby napadnutým odsudzujúcim rozsudkom došlo k potrestaniu obžalovaných ako
konateľov spoločnosti K., s. r. o., po druhýkrát, tentokrát v rovine trestného práva. Obhajoba v tom

vidí porušenie jednej zo základných zásad trestania „nie dvakrát v tej istej veci“ (ne bis in idem).
Prokuratúra by pravdepodobne namietala, že nejde o duplicitnosť trestania, keďže podľa daňového
práva bola sankcionovaná spoločnosť K., s. r. o., a podľa trestného práva obžalovaní ako fyzické osoby.
Obidvaja obžalovaní ale neboli potrestaní za ich činnosť ako občanov fyzických osôb, ale za činnosť,
ktorú vykonávali v pozícii štatutárneho orgánu (konateľov) spoločnosti K., s. r. o. Daňovým subjektom,

ktorý podával daňové priznania k DPH a žiadal o vrátenie nadmerného odpočtu DPH neboli konatelia
ako fyzické osoby, ale bola to obchodná spoločnosť K., s. r. o., podnikajúca v právnej forme spoločnosti s
ručením obmedzeným pod vlastným identifikačným číslom organizácie (IČO) a daňovým identifikačným
číslom (DIČ).
5. Absolútna neplatnosť zmluvy o exkluzivite: Okresný súd W. v napadnutom rozsudku na strane 43

vyslovil právny názor, že zmluva o exkluzivite na vydavateľskú činnosť zo dňa 27.07.2011 je vzhľadom
na § 40 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný právny úkon, ktorý nemohol a nemôže spôsobiť
zamýšľané právne následky a účinky. Súd dedukoval záver o absolútnej neplatnosti právneho úkonu
v podstate na základe skutočnosti, že zmluvu o exkluzivite podpísal na jednej strane J.. P. K. ako
fyzická osoba (čo súd nespochybňuje) a J.. Z. K. ako konateľ spoločnosti (čo súd spochybňuje, ale

s čím obhajoba nesúhlasí). Táto právna konštrukcia neobstojí. Je pravda, že zmluvu o exkluzivite
podpísal J.. P. K. ako fyzická osoba, ale za spoločnosť K., s. r. o., podpísal zmluvu J.. Z. K. nie ako
konateľ, ale ako splnomocnený zástupca na základe mandátu platného plnomocenstva. J.. Z. K. sa stal
konateľom spoločnosti K., s. r. o. až o tri mesiace neskôr, dňa 27.10.2011. V zmluve o exkluzivite sa
vôbec neuvádza, že by J.. Z. K. podpísal predmetnú zmluvu ako konateľ spoločnosti K., s. r. o. Naopak,

J.. Z. K. pri svojich opakovaných výsluchoch v prípravnom konaní vždy tvrdil, že uvedenú zmluvu
podpísal ako splnomocnený zástupca spoločnosti. Naposledy tak vypovedal v rámci jeho výsluchu na
hlavnom pojednávaní dňa 29.06.2023, kedy uviedol, že zmluvu o exkluzivite podpísal za firmu K., s. r.
o., ako splnomocnený zástupca, ktorý bol splnomocnený J.. Q. K. ako konateľom spoločnosti K., s. r. o.
(viď strana 17 zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 29.06.2023). Právny záver súdu o absolútnej

neplatnosti zmluvy o exkluzivite z dôvodu rozporu s § 40 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka považuje
obhajoba za nesprávny a nezákonný.
6. Nedostatočné odôvodnenie prvostupňového rozsudku: Podľa názoru obhajoby prvostupňový súd
odôvodňuje napadnutý rozsudok nie na základe trestnoprávnych inštitútov, ale na základe inštitútov
civilného a obchodného práva. Okresný súd sa púšťa do polemiky a pritom sa odkláňa od

trestnoprávneho rámca prejednávanej veci. V tom akoby dával za pravdu obhajobe, ktorá od začiatku
trestného konania argumentuje, že po zaplatení vyrubeného rozdielu DPH nemali byť klienti obvinení
ani obžalovaní. Okrem namietaného záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy o exkluzivite prvostupňový
súd v odôvodnení rozsudku reťazí myšlienkovú činnosť zákonného sudcu ďalšími argumentami z
obchodného práva, ktoré nemajú žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k obžalobe. Súd vyčíta J..

Z. K., že predmet podnikania mimoškolská vzdelávacia činnosť zapísal do obchodného registra až
dňa 18.01.2014, pričom podľa zápisnice z valného zhromaždenia mal zabezpečiť zápis predmetu
podnikaniadoobchodnéhoregistrak01.01.2014.Mimoškolskávzdelávaciačinnosťjetzv.voľnáživnosť,
a preto spoločnosť K., s. r. o., mala právo podnikať v tomto predmete podnikania od momentu tzv.kvalifikovaného ohlásenia živnosti na živnostenskom odbore okresného úradu, čo sa aj stalo. Je právne
irelevantné, kedy bol predmet podnikania zapísaný do obchodného registra, pretože tento zápis má
len deklaratórny účinok. Ak J.. Z. K. zmeškal zabezpečenie zápisu tohto predmetu podnikania do

obchodného registra o 17 dní, jedinou kompetentnou osobou, ktorá môže vyvodzovať zodpovednosť za
toto konanie, je samotná obchodná spoločnosť K., s. r. o. Obžalovaný navyše nezabezpečoval zapísanie
predmetu podnikania sám vo vlastnej réžii, ale prostredníctvom právneho zástupcu. Registrové súdy
často nestíhali lehotu 5 pracovných dní na zapísanie zmeny zapísaných údajov do obchodného registra.
Nezainteresovanétretieosobyaništátneinštitúcietátoskutočnosťnemávžiadnomprípadečozaujímať.

Ďalším argumentom súdu je, že podľa úplného znenia spoločenskej zmluvy o založení spoločnosti
s ručením obmedzeným sa na rozhodnutie o obchodnom vedení spoločnosti vyžaduje súhlas dvoch
konateľov, čo opäť nemohlo splniť a dosiahnuť zamýšľaný právny následok. Obhajoba v tejto súvislosti
poukazuje na to, že obchodné vedenie spoločnosti a konanie konateľov ako štatutárnych orgánov
spoločnosti sú dva odlišné právne inštitúty. Spoločnosť K., s. r. o., mala od svojho vzniku (11.03.1994)
zapísaný v obchodnom registri spôsob konania štatutárneho orgánu v mene spoločnosti tak, že

písomnosti, ktoré zakladajú práva a povinnosti spoločnosti, podpisuje každý z konateľov samostatne,
a to tak, že k písanému alebo tlačenému názvu spoločnosti pripojí svoj vlastnoručný podpis. V mene
spoločnosti K., s. r. o., je každý konateľ oprávnený podpisovať zmluvy ako štatutárny orgán samostatne.
Toto pravidlo platí už 29 rokov. Do tretice, skutočnosť, či toľko skloňovaná zmluva o exkluzivite
bola schválená valným zhromaždením a kedy, je právne irelevantná, pretože Obchodný zákonník v

ustanovení § 125 schválenie tejto zmluvy valným zhromaždením obligatórne nevyžaduje.
7. Zápisnica o ústnom pojednávaní: Orgány činné v trestnom konaní vytýkali obžalovanému J.. Z. K.
klauzulu výpovede zakomponovanej do zápisnice o ústnom pojednávaní Daňového úradu W., pobočka
W. zo dňa 25.09.2014. Obžalovaný J.. Z. K. dňa 29.06.2023 sa na hlavnom pojednávaní nevedel bližšie
vyjadriť k formulácii citovanej zápisnice, ale pamätal si, že medzi zamestnancami správcu dane a ním

ako konateľom daňového subjektu existoval odlišný právny názor na odpočítanie DPH zo sporných
dodávateľských faktúr. Obhajoba namietala položenie otázky ako kapcióznej z dôvodu, že J.. Z. K.
vypovedal v daňovom konaní ako konateľ daňového subjektu K., s. r. o., a bol poučený o právnych
následkoch porušenia daňového tajomstva v zmysle ustanovenia § 264 Tr. zákona, ale nebol v žiadnom
prípade poučený o práve odoprieť výpoveď a o ďalších svojich procesných právach v zmysle Trestného

poriadku. Preto vyšetrovateľ NAKA v prípravnom konaní po námietke obhajoby túto akceptoval a vzal
otázku späť. Podľa názoru obhajoby nemožno týmto spôsobom preklápať dôkazy z daňového konania
do trestného konania. V podstate išlo o nedorozumenie medzi zamestnancami správcu dane a J.. Z.om
K.m, týkajúce sa odlišnej interpretácie oprávnenosti zaúčtovania dokladov do účtovníctva spoločnosti
K., s. r .o., resp. nesprávnu formuláciu daňových kontrolórov zakomponovanú do textu zápisnice o

ústnom pojednávaní. Podľa názoru obhajoby by súd na túto zápisnicu o ústnom pojednávaní v tomto
bode nemal prihliadať.
8. K., s. r. o.: Obžalovaní J.. Z. K. a J.. P. K. nemali v žiadnom prípade úmysel spáchať žiadny daňový
trestný čin a už vôbec nie daňový podvod. Obidvaja obžalovaní sú bezúhonní občania. J.. P. K. zastával
v období rokov 2014 až 2019 najvyššiu ústavnú funkciu a bol zvolený za prezidenta Slovenskej republiky.

Obidvaja obžalovaní neboli doposiaľ súdne trestaní, čo vyplýva z odpisu registra trestov. Klienti nie
sú účtovníci ani daňoví poradcovia. J.. P. K. na hlavnom pojednávaní dňa 29.06.2023 vypovedal,
že nevystavoval faktúry spoločnosti K., s. r. o., neviedol účtovníctvo, nekontroloval účtovné doklady,
nevypĺňal ani elektronicky nepodával daňové priznania k DPH, ani neplatil daňové povinnosti prevodným
príkazom cez elektronické bankovníctvo. J.. Z. K. je konateľom spoločnosti K., s. r. o., skoro 12 rokov

a za ten čas nemala spoločnosť žiadne daňové problémy s finančnou správou. Spoločnosť K., s. r. o.,
je dlhodobo ziskovou firmou a nebola odkázaná na to, aby sa jej konatelia dopúšťali zločinu daňového
podvodu. Spoločnosť K., s. r. o.. za roky 2016 až 2022 odviedla na dani z pridanej hodnoty do štátneho
rozpočtu sumu 812.982,92 EUR, pričom priemerná výška vlastnej daňovej povinnosti za posledných
5 rokov sa pohybuje okolo 10.000 EUR mesačne. Spoločnosť K., s. r. o., bola za posledných 6 rokov

vždy zisková a za toto časové obdobie odviedla do štátneho rozpočtu na dani z príjmov právnickej
osoby summa summarum 399.549 EUR. Obhajoba zdôrazňuje, že trestné konanie v danej veci trvá 7
rokov a od uplynutia kontrolovaných zdaňovacích období uplynulo skoro 10 rokov. Obhajoba v konaní
obžalovaných J.. P. K. a J.. Z.a K. žiadny daňový podvod nevidí. Na základe vyššie uvedených právne
relevantných skutočností obžalovaní žiadajú, aby Krajský súd v Prešove ako odvolací súd zmenil

rozsudok prvostupňového súdu tak, že obžalovaných spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodí alebo
alternatívne, aby rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie.Taktiež odvolanie podal aj obhajca obžalovaných JUDr. Peter Kubina, ktorý v odvolaní uviedol, že dňa
11.10.2023 vyhlásil Okresný súd W. rozsudok sp. zn. 4T/18/2022-6068, ktorým uznal obžalovaných
J.. P. K. a J.. Z.a K. za vinných zo spáchania pokračovacieho zločinu daňového podvodu podľa §

277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v tomto rozsudku (ďalej
len „napadnutý rozsudok“). Proti napadnutému rozsudku podali obaja obžalovaní a ich obhajoba ihneď
po jeho vyhlásení, teda dňa 11.10.2023 odvolanie v prospech obžalovaných v celom rozsahu, teda
tak proti výroku o vine, ako aj proti všetkým výrokom majúcim vo výroku o vine svoj podklad a proti
konaniu, ktoré vydaniu napadnutého rozsudku predchádzalo (ďalej len „odvolanie“) s tým, že odvolanie

odôvodnia dodatočne v primeranej lehote po doručení písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku.
Písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku bolo obhajobe doručené prostredníctvom elektronickej
schránky dňa 12.12.2023 spolu s výzvou na predloženie písomného odôvodnenia odvolania v lehote 15
pracovných dní. Týmto podaním odvolanie nasledovne odôvodňuje:
1.Napadnutý rozsudok je založený na nesprávnom právnom posúdení veci (teda je nezákonný) a je
skutkovo odôvodnený okolnosťami, ktoré sú úplne irelevantné pre posúdenie trestnosti žalovaného

skutku. Z vlastného odôvodnenia napadnutého rozsudku prvostupňovým súdom (str. 46 až 56
napadnutého rozsudku) a z toho, aké skutočnosti údajne relevantné pre rozhodnutie vyvodil
prvostupňový súd z vykonaných dôkazov, je zrejmé, že prvostupňový súd buď nepochopil podstatu tejto
trestnej veci (čo by bol ten lepší prípad) alebo za každú cenu hľadal akékoľvek, aj nezmyselné dôvody
na uznanie viny obžalovaných (čo by bolo oveľa horšie). Napadnutý rozsudok je tiež výsledkom: (i)

zásadného porušenia práva obžalovaných na obhajobu, pretože prvostupňový súd odmietol vykonať
dôležitý dôkaz (znalecký posudok navrhovaný obhajobou) svedčiaci v prospech obžalovaných, pričom
dôvody tohto postupu súdu nedávajú žiadny zmysel a nemôžu právne obstáť; a (ii) zásadného porušenia
práva na spravodlivé súdne konanie, pretože na prvostupňovom súde rozhodovala zákonná sudkyňa, u
ktorej podľa nášho názoru existovali okolnosti významne spochybňujúce jej nezaujatosť z objektívneho

hľadiska. Podstatná pre správne právne posúdenie tejto trestnej veci je skutočnosť, že spoločnosť K.
s. r. o. (ďalej len „K.“) podnikajúca v oblasti predaja prednášok a kníh J.. P. K., mala podnikateľský
prospech z realizovanej politickej reklamy J.. P. K. v prezidentskej volebnej kampani, nakoľko táto
viedla k zvýšeniu poznateľnosti jeho mena a tým aj k zvýšeniu dopytu po jeho prednáškach a knihách
predávaných spoločnosťou K. a ich ceny. Tým sa zvýšil aj objem dane z pridanej hodnoty (ďalej len

„DPH“) na výstupe, ktorú spoločnosť K. riadne priznala a odviedla (čo robí dodnes). Spoločnosť K.
teda týmto spôsobom použila tovary a služby obstarané v rámci prezidentskej volebnej kampane J..
P. K. na dodávky svojich vlastných tovarov a služieb (prednášok a kníh J.. P. K., ktoré K. predáva
svojim zákazníkom), ktoré boli predmetom DPH na výstupe. Všetky tieto skutočnosti boli preukázané
vykonanými dôkazmi. V tomto prípade navyše úplne absentuje úmysel obžalovaných neoprávnene

obohatiť seba alebo iného, čo je obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu
podľa § 277a Tr. zákona. Prvostupňový súd správne pochopil, že „[n]eoprávneným uplatnením takéhoto
nároku [na odpočítanie DPH, pozn. obhajoby] je klamlivé predstieranie splnenia podmienok na takýto
nárok a teda uvádzaním správcu dane do omylu.“ (str.49 Napadnutého rozsudku). Problém je, že
rozhodol úplne v rozpore s týmto záverom. Napadnutý rozsudok totiž nedáva žiadnu odpoveď na

otázku, čo konkrétne obžalovaní voči správcovi dane klamlivo predstierali a ohľadom akej skutočnosti
uvádzali správcu dane do omylu. Obžalovaní ani spoločnosť K. totiž voči správcovi dane nič klamlivo
nepredstierali a v ničom neuviedli správcu dane do omylu. Predstierať, resp. uviesť správcu dane do
omylu by mohli iba vtedy, ak by do daňových priznaní k DPH zahrnuli faktúry na fiktívne plnenia (teda
ak by predstierali, že K. nakúpila tovary alebo služby, ktoré v skutočnosti vôbec neboli dodané) alebo

na umelo nadhodnotené plnenia (teda ak by predstierali, že K. nakúpila tovary a služby, ktorých reálna
hodnota bola podstatne nižšia než hodnota deklarovaná na faktúrach). Nič také sa však nestalo. V
konaní bolo preukázané vykonanými dôkazmi, že všetky faktúry uvedené v skutkovej vete napadnutého
rozsudku sa týkali skutočne dodaných tovarov a služieb za trhové ceny. Spor v tomto prípade je teda
čisto právny. Ide o spor medzi dvomi právnymi názormi: (i) Na jednej strane tu bol právny názor K. a

obžalovanýchakojejkonateľov,žepredmetnéplneniaspĺňalinároknaodpočetDPHnavstupenastrane
K.. (ii) Na druhej strane tu bol právny názor správcu dane, že podmienky na odpočet DPH splnené neboli.
K. a obžalovaní ako jej konatelia navyše v tomto spore „ustúpili“ správcovi dane hneď v počiatočnej
fáze a rozhodli sa nepresadzovať svoj právny názor súdnou cestou (odvolanie, správna žaloba). Ide
o typický názorový spor medzi daňovým subjektom a správcom dane, akých sú na Slovensku ročne

stovky, možno tisíce, líšia sa len menami daňových subjektov. Jediný tento však skončil v trestnom
konaní. Táto trestná vec je od svojho počiatku silno spolitizovaná (v zmysle politicky zneužívaná), za čo
však obžalovaní nemôžu. Tento fakt by však nemal „zakaliť zrak“ nikomu, kto má záujem úprimne hľadať
pravdu-konkrétnehľadaťrozdielmedzinaplnenímskutkovejpodstatytrestnéhočinudaňovéhopodvodu(kde musí byť preukázaný úmysel konať podvodne, teda neoprávnene sa obohatiť) a odstraňovaním
rozporov v právnych názoroch medzi daňovým subjektom a správcom dane v daňovom konaní (kde
niet zlého úmyslu u daňovníka, ale o odlišný právny názor, v ktorom nakoniec buď jedna zo strán

ustúpi a uzná právny názor druhej strany alebo, ak k tomu nedôjde, rozhodne správny súd). Dôsledné
rozlišovanie medzi týmito dvomi situáciami (trestný čin vs. porušenie daňových predpisov - správny
delikt) je významné aj pre zdravé fungovanie ekonomiky, kde podnikateľ s dobrým úmyslom by sa nikdy
nemal báť, že bude trestnoprávne postihnutý za neúmyselné chyby.
2.Rozsah odvolania. Odvolanie bolo podané v prospech oboch obžalovaných v maximálnom prípustnom

rozsahu, teda pre (i) nesprávnosť výroku o ich vine, (ii) z toho vyplývajúcu nesprávnosť výroku o treste,
ktorý je od výroku o vine priamo závislý a (iii) porušenie zákona v súdnom konaní, ktoré predchádzalo
vydaniu napadnutého rozsudku. Nesprávnosť výroku o vine spočíva v tom, že prvostupňový súd tento
výrok založil na dôvodoch, ktoré sú absolútne zmätočné a z trestnoprávneho hľadiska irelevantné
pre posúdenie naplnenia skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr.
zákona, pričom zároveň nezohľadnil dôkazy a argumentáciu obhajoby preukazujúce opak, pričom ide

o nasledovné dôvody: (i) zmluva o exkluzivite na vydavateľskú činnosť zo dňa 27.07.2011 medzi J..
P.om K. ako poskytovateľom práv a spoločnosťou K. ako nadobúdateľom práv (ďalej len „zmluva o
exkluzivite“) je neplatná a preto nemohla vyvolávať právne účinky zamýšľané obžalovanými; (ii) zmluva
o exkluzivite nebola nikdy predmetom rokovania a rozhodovania valného zhromaždenia K.; (iii) predmet
podnikania „vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti“ má K. zapísaný do obchodného registra

až dňom 18.01.2014, zatiaľ čo zdaniteľné plnenia, z ktorých uplatnila K. odpočet DPH na vstupe
boli realizované už od 11.06.2013; (iv) konatelia K. porušili povinnosť zapísať predmet podnikania
„vykonávanie mimoškolskej vzdelávacej činnosti“ do obchodného registra v lehote 30 dní od rozhodnutia
valného zhromaždenia K., ktorým došlo k rozšíreniu predmetu podnikania spoločnosti o túto činnosť; (v)
dohoda o podieľaní sa na ziskoch a stratách zo dňa 14.06.2018 medzi J.. P.om K. ako poskytovateľom

práv a K. ako nadobúdateľom práv nadväzujúca na zmluvu o exkluzivite (ďalej len „dohoda o ziskoch
a stratách“) sa netýka žalovaného skutku, pretože upravuje vzťahy až v období po skončení výkonu
funkcieprezidentaSRJ..P.omK.;(vi)dohodaoziskochastratáchjeneplatnáapretonemohlavyvolávať
právne účinky zamýšľané obžalovanými; (vii) sporné faktúry, z ktorých K. uplatnila odpočet DPH na
vstupe súviseli výlučne s prezidentskou kampaňou J.. P. K. a nie s hlavnou obchodnou činnosťou K. ani

s predmetom zmluvy o exkluzivite; (viii) značka „P. K.“ nie je obchodným názvom ani menom obchodnej
spoločnosti K.; (ix) obžalovaní klamlivo predstierali splnenie podmienok nároku na odpočítanie DPH a
uvádzali správcu dane do omylu; (x) pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný
stav prednosť pred stavom len formálne právnym a nemožno prihliadať na simulované právne úkony.
K týmto dôvodom odvolania bližšie pozri časť III podania. Nesprávnosť výroku o treste spočíva iba

v tom, že tento výrok plne závisí od výroku o vine, ktorý považuje za nesprávny. Ak by výrok o vine
bol správny, tak by proti výroku o treste v znení uvedenom v napadnutom rozsudku pravdepodobne
odvolanie nepodali. K tomu bližšie pozri časť IV podania. Porušenie zákona v súdnom konaní, ktoré
predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku, spočíva v tom, že: (i) existoval dôvod na vylúčenie
zákonnej sudkyne pre pochybnosti o jej nezaujatosti pre pomer k prejednávanej veci, o ktorých sa

obžalovaní a obhajoba dozvedeli až po vyhlásení napadnutého rozsudku a z tohto dôvodu nemohli včas
uplatniť námietku zaujatosti podľa § 31 ods. 5 Tr. poriadku, pričom zákonná sudkyňa sama neurobila
oznámenie o svojej zaujatosti podľa § 32 ods. 1 Tr. poriadku; (ii) súd bezdôvodne odmietol vykonať
dôležitý dôkaz - obhajobou navrhnutý znalecký posudok znaleckej organizácie Výskumný ústav riadenia
hodnoty podniku s. r. o. č. 12/2020 zo dňa 15.01.2020 (ďalej len „znalecký posudok VÚRHP č. 12/2020“)

na preukázanie súvislosti medzi žalovanými zdaniteľnými plneniami a DPH na vstupe a zdaniteľnými
plneniami a DPH na výstupe, čo je základná podmienka pre oprávnené odpočítanie DPH, pričom súd
založilvýrokovine(aj)nazávere,žetakátosúvislosťneexistuje.Ktýmtodôvodomodvolaniabližšiepozri
časť V podania. Napadnutý rozsudok mal správne znieť tak, že obaja obžalovaní sa v celom rozsahu
oslobodzujúspodpodanejobžalobypodľa§285písm.b/,pretožežalovanýskutokniejetrestnýmčinom.

K tomu, aké by malo byť podľa ich názoru správne právne posúdenie tejto veci, sa vyjadrili v časti VI
podania.
3.Dôvody nesprávnosti výroku o vine. Prvostupňový súd založil výrok o vine na záveroch, ktoré nielen
že sú právne i skutkovo mylné, ale v prevažnej miere od nich ani nemôže závisieť trestnosť konania
obžalovaných.

3.1. Zmluva o exkluzivite je platná a účinná. Prvostupňový súd založil výrok o vine na údajnej neplatnosti
zmluvy o exkluzivite, ktorá podľa súdu nemohla vyvolať ňou predpokladané právne účinky, pretože (i)
za K. ju podpísal ako konateľ J.. Z. K., ktorý v tom čase ešte konateľom K. nebol a (ii) so zmluvou o
exkluzivite nevyslovili súhlas obaja konatelia K., hoci na rozhodnutia o obchodnom vedení spoločnostisa podľa spoločenskej zmluvy vyžadoval súhlas oboch konateľov (v tom čase J.. P. K. a J.. Jaroslava K.).
Tento záver prvostupňového súdu je zásadne nesprávny a nemá oporu nielen v zistenom skutkovom
stave, ale ani v platnom práve. Po prvé, J.. Z. K. podpísal zmluvu o exkluzivite nie ako konateľ

spoločnosti K., ale ako jej riaditeľ na základe plnej moci, ktorá mu bola platne udelená spoločnosťou K.
konajúcou prostredníctvom jedného z jej konateľov. Prvostupňový súd napriek tomu rozhodol v rozpore
s touto skutočnosťou, hoci o tejto skutočnosti zhodne vypovedali obaja obžalovaní a vyplýva aj zo
súdneho spisu. Zmluva o exkluzivite preto bola nepochybne podpísaná za spoločnosť K. oprávnenou
osobou. Túto plnú moc priložili k podaniu ako Prílohu č. 1 a navrhli ju vykonať ako listinný dôkaz.

Po druhé, rozhodnutie konateľov o obchodnom vedení spoločnosti s ručením obmedzeným (§ 134
Obchodného zákonníka) nemá nič spoločné s platnosťou a účinnosťou právnych úkonov urobených
obchodnou spoločnosťou. Právny úkon urobený v mene obchodnej spoločnosti (napr. zmluva) je pre
spoločnosť platná a účinná ak bola v mene spoločnosti podpísaná osobou na to riadne oprávnenou - či
už štatutárnym orgánom, prokuristom alebo splnomocneným zástupcom (§ 13 Obchodného zákonníka).
Prípadný nedostatok súhlasu potrebnej väčšiny konateľov (v prípade K. obidvoch konateľov) s nejakým

právnym úkonom nemá za následok neplatnosť a neúčinnosť zmluvy uzavretej spoločnosťou, ale môže
byť nanajvýš dôvodom zodpovednosti za škodu zo strany konajúcej osoby voči spoločnosti. Tento záver
vyplýva z § 13 ods. 3 a 4 Obchodného zákonníka, podľa ktorých oprávnenie štatutárneho orgánu konať
v mene spoločnosti voči tretím osobám (a aj udeliť plnú moc na konanie v mene spoločnosti inej osobe)
nie je možné obmedziť a prípadné obmedzenie je neúčinné voči tretím osobám. Nedostatok súhlasu

oboch konateľov K. so zmluvou o exkluzivite prvostupňový súd vyvodil z toho, že tak obžalovaný J.. P.
K. ako aj svedok J.. Q. K. zhodne vypovedali, že J.. Q. K. ako druhý konateľ spoločnosti K. o zmluve o
exkluzivite nevedel. Obžalovaný J.. P. K. však vysvetlil, prečo to tak bolo, a že ani on rovnako nevedel
o všetkých podnikateľských projektoch, ktoré si prostredníctvom ich rodinnej firmy K. realizoval jeho
brat J.. P. K.. Vo vzťahoch medzi nimi ako dvomi spoločníkmi, konateľmi a zároveň súrodencami išlo

o bežnú vec, nakoľko medzi nimi vždy existoval a existuje vysoký stupeň dôvery. K. je rodinná firma
a nie nadnárodná korporácia, takže je úplne pochopiteľné a štandardné, že sa formálne schvaľujú a
dokumentujú iba záležitosti, pri ktorých to vyžaduje zákon. To, že J.. Q. K. ako druhý konateľ K. o zmluve
o exkluzivite nemal v čase jej uzavretia vedomosť, nemá žiadny vplyv na to, že zmluva o exkluzivite bola
platne a účinne uzavretá. Možno teda uzavrieť, že prvostupňový súd správne zistil, že uzavretie zmluvy

o exkluzivite nebolo formálne schválené obidvoma konateľmi K. v rámci rozhodovania o obchodnom
vedení spoločnosti, avšak zároveň ignoroval prax zavedenú v spoločnosti K. potvrdenú výpoveďami
oboch jej vtedajších konateľov J.. P. K. a J.. Q.a K., že každý z nich si realizoval prostredníctvom
spoločnosti K. svoje podnikateľské projekty sám a navzájom sa o nich neinformovali ani si ich navzájom
neschvaľovali. Preto súd z tohto zistenia vyvodil nesprávny záver o neplatnosti zmluvy o exkluzivite.

Zmluva o exkluzivite (i) bola za K. podpísaná oprávnenou osobou a (ii) na jej platné uzavretie v mene K.
sa nevyžadovalo formálne schválenie jej uzavretia obidvoma konateľmi (rovnako ako sa to nevyžaduje
v prípade akejkoľvek inej obchodnej spoločnosti. Okrem toho, od platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o
exkluzivite z hľadiska súkromného práva nemôže závisieť trestnosť konania obžalovaných. Trestnosť
ich konania sa totiž posudzuje skutkovo, teda podľa toho, čo v skutočnosti vykonali alebo nevykonali.

3.2. Zmluva o exkluzivite nemusela byť predmetom rokovania valného zhromaždenia K.. Prvostupňový
súd založil výrok o vine aj na zistení, že zmluva o exkluzivite nebola nikdy predmetom rokovania
valného zhromaždenia K.. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nie je zrejmé, či následkom tejto
skutočnosti mala byť neplatnosť a neúčinnosť zmluvy o exkluzivite alebo či prvostupňový súd z tejto
skutočnosti vyvodzuje fiktívnosť zmluvy o exkluzivite. V každom prípade, táto skutočnosť je pre tunajší

prípadprávneiskutkovoirelevantná.ŽiadnyzákonanispoločenskázmluvaspoločnostiK.neprikazovali,
aby zmluva o exkluzivite musela byť pred jej uzavretím alebo po jej uzavretí prerokovaná či schválená
valným zhromaždením spoločnosti K.. Ak takáto povinnosť v rozhodnom čase konateľom spoločnosti
K. nevyplývala zo zákona ani zo spoločenskej zmluvy tejto spoločnosti, potom nie je zrejmé, ako
môže nevykonanie takéhoto úkonu (ktorý nikto nebol povinný vykonať) zakladať trestnú zodpovednosť

obžalovaných. Možno teda uzavrieť, že prvostupňový súd správne zistil, že zmluva o exkluzivite nebola
nikdy predmetom rokovania ani schvaľovania valného zhromaždenia spoločnosti K.. Nebola, pretože
nemusela byť a žiadny zákon ani spoločenská zmluva K. to nevyžadovali. Z tohto zistenia však vyvodil
pre vec nesprávny záver, že táto skutočnosť mala nejaký dopad, resp. že má nejakým spôsobom
preukazovať spáchanie trestného činu daňového podvodu obžalovanými. Okrem toho, od skutočnosti,

či zmluva o exkluzivite bola alebo nebola prerokovaná a schválená valným zhromaždením spoločnosti
K. nemôže závisieť trestnosť konania obžalovaných. Prvostupňový súd v napadnutom rozsudku ani
náznakom neuvádza, v čom je táto skutočnosť relevantná pre posúdenie viny obžalovaných.3.3. V čase realizácie sporných zdaniteľných obchodov uvedených v obžalobe bola spoločnosť K.
bezpochyby oprávnená podnikať v oblasti „mimoškolská vzdelávacia činnosť“. Prvostupňový súd ďalej
založil výrok o vine na zistení, že predmet podnikania „mimoškolská vzdelávacia činnosť“, do ktorého

spadá prednášková a vydavateľská činnosť J.. P. K. realizovaná prostredníctvom K. má spoločnosť K.
zapísaný do obchodného registra až od 18.04.2014, zatiaľ zdaniteľné obchody, ktoré sú predmetom
žalovaného skutku, prebiehali už od 11.06.2013. Prvostupňový súd z tejto skutočnosti vyvodzuje,
že v čase realizovania sporných zdaniteľných obchodov v druhej od 11.06.2013 až do 18.01.2014
spoločnosť K. nemala oprávnenie vykonávať podnikateľskú činnosť v tejto oblasti. Podnikanie v oblasti

„mimoškolská vzdelávacia činnosť“ je voľnou živnosťou. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase vzniká právnickej osobe už
zapísanej do obchodného registra oprávnenie prevádzkovať voľnú živnosť dňom ohlásenia živnosti.
To platí bez ohľadu na to, kedy a či vôbec si právnická osoba tento predmet podnikania zapíše
do obchodného registra. Zápis rozšírenia predmetu podnikania do obchodného registra je v takomto
prípade iba deklaratórny. Podľa verejne známeho zápisu v živnostenskom registri (https://zrsr.sk/Detail/

ROQlPeUGKGqEijDhX-W4 Q) vzniklo spoločnosti K. oprávnenie prevádzkovať živnosť „mimoškolská
vzdelávacia činnosť“ už dňa 21.05.2013, teda ešte predtým, ako došlo k prvému zdaniteľnému obchodu,
ktorý je predmetom žalovaného skutku. Je teda nepochybné, že spoločnosť K. bola riadne oprávnená
vykonávať túto podnikateľskú činnosť počas celého žalovaného obdobia. Skutočnosť, že k zápisu
tohto predmetu podnikania spoločnosti K. do obchodného registra došlo až s odstupom niekoľkých

mesiacov od vzniku živnostenského oprávnenia, nemá žiadny vplyv na to, že spoločnosť K. bola
od 21.05.2013 nepretržite až doteraz (teda aj počas celého žalovaného obdobia) riadne oprávnená
vykonávať podnikateľskú činnosť „mimoškolská vzdelávacia činnosť“, teda realizovať prednášky a
predávať publikácie J.. P. K. za odplatu za účelom dosahovania zisku. V tomto prípade teda takisto ide
o správne skutkové zistenie prvostupňového súdu, z ktorého však prvostupňový súd vyvodil absolútne

nesprávneprávnezávery.Naviac,vykonávaniepodnikaniabezoprávneniamôžezasplneniazákonných
podmienok predstavovať nanajvýš trestný čin neoprávneného podnikania podľa § 251 Tr. zákona, ale
nemá nič spoločné s trestným činom daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona.
3.4. Oneskorené podanie návrhu na zápis rozšíreného predmetu podnikania spoločnosti K. je pre tento
prípad absolútne irelevantný. Prvostupňový súd ďalej založil výrok o vine na zistení, že pri zapisovaní

rozšíreného predmetu podnikania „mimoškolská vzdelávacia činnosť“ do obchodného registra konatelia
spoločnosti K. porušili svoju povinnosť podľa § 5 ods. 5 zákona č. 530/2003 Z.z. o obchodnom registri
v znení platnom a účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o obchodnom registri“), tzn. povinnosť
podať návrh na zápis tejto zmeny do obchodného registra. Prvostupňový súd však ani náznakom
nevysvetľuje, čo by mala mať táto skutočnosť spoločné so žalovaným skutkom, resp. ako od tejto

skutočnosti závisí naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu. Porušenie
uvedenej povinnosti konateľov obchodnej spoločnosti je poriadkovým deliktom, za ktorý môže registrový
súd uložiť konateľom poriadkovú pokutu do výšky 3.310 Eur. Poriadková pokuta je prostriedkom na
donútenie povinných osôb k splneniu tejto povinnosti a pokiaľ k splneniu povinnosti došlo dobrovoľne
ešte pred jej uložením, nie je možné ju viac uložiť. V prípade konateľov spoločnosti K. táto pokuta v

uvedenom prípade uložená nebola. Nesplnenie povinnosti konateľov K. podať v zákonnej lehote návrh
na zápis rozšírenia predmetu podnikania do obchodného registra však v žiadnom prípade nezakladá ich
trestnú zodpovednosť a nemá žiadnu právnu relevanciu pre posúdenie toho, či sa dopustili daňového
podvodu. V tomto prípade teda ide o síce správne skutkové zistenie prvostupňového súdu (že konatelia
K. si predmetnú povinnosť nesplnili v zákonnej lehote), avšak z tohto zistenia prvostupňový súd vyvodil

absolútne nesprávny právny záver, resp. pripísal tejto skutočnosti také účinky, aké v žiadnom prípade
mať nemohla a nemôže.
3.5. Dohoda o ziskoch a stratách iba preukazuje reálnosť a poctivosť podnikateľského zámeru K. v
oblasti prednáškovej a vydavateľskej činnosti. Prvostupňový súd ďalej založil výrok o vine na zistení,
že dohoda o ziskoch a stratách bola uzavretá až po žalovanom období a týka sa obdobia 5 rokov po

uplynutí prezidentského mandátu J.. P. K., z čoho vyvodil jej irelevantnosť pre tunajšiu vec. Poukazom
na dohodu o ziskoch a stratách obhajoba chcela preukázať iba to, že podnikateľský zámer spoločnosti
K. v oblasti prednáškovej a vydavateľskej činnosti (ku ktorej sa viažu sporné zdaniteľné plnenia) po 5-
ročnej prestávke „vynútenej“ výkonom prezidentskej funkcie J.. P. K., kedy sa tento zámer z objektívnych
dôvodov nemohol realizovať, je reálny a bude pokračovať. Je logické, že dohoda o ziskoch a stratách

sa vzťahuje práve na obdobie v nej uvedené, pretože dovtedy sa tento podnikateľský zámer nemohol
plne realizovať. Pre lepšie pochopenie uviedli nasledovnú časovú os tohto podnikateľského zámeru:
1/ nápad J.. P. K. podnikať v oblasti prednáškovej a vydavateľskej činnosti › 2/ obdobie realizácie tejto
činnosti prostredníctvom K. v relatívne malom objeme a za relatívne nízku cenu › 3/ nápad spropagovaťna tento účel meno (značku) J.. P. K. prostredníctvom kandidatúry na prezidenta SR s cieľom zvýšenia
dopytu po prednáškach a publikáciách J.. P. K. a tým aj ich ceny › 4/ prezidentská volebná kampaň a
vynaloženie nákladov na reklamu za účelom zvýšenia poznateľnosti mena J.. P. K. (odpočítanie DPH z

týchto nákladov na vstupe) › 5/ výkon funkcie prezidenta J.. P.om K. (5 rokov) › 6/ skončenie funkčného
obdobia prezidenta › 7/ pokračovanie vo vykonávaní prednáškovej a vydavateľskej činnosti J.. P.om
K. prostredníctvom K. v preukázateľne väčšom objeme a za preukázateľne vyššie ceny (priznanie a
zaplatenie DPH z týchto príjmov na výstupe). Zatiaľ čo zmluva o exkluzivite bola uzavretá v bode 1/
vyššie uvedenej časovej osi (pri zrode podnikateľského nápadu), dohoda o ziskoch a stratách bola

uzavretá v bode 7/ časovej osi (teda v období záverečnej fázy realizácie podnikateľského nápadu). Je
však zrejmé, že dohoda o ziskoch a stratách bola súčasťou jedného a toho istého podnikateľského
zámeru, ktorý mal svoj vyššie načrtnutý vývoj a priebeh, čo bolo v konaní aj preukázané výpoveďami
aj listinnými dôkazmi. Záver o nesúvislosti dohody o ziskoch a stratách so žalovaným obdobím a
žalovaným skutkom je preto nesprávny. Azda najväčšou chybou orgánov činných v trestnom konaní
a prvostupňového súdu v tejto veci, ktorá je príčinou aj ostatných chýb, je to, že vnímajú skutkové

okolnosti žalovaného skutku izolovane (teda iba ako súhrn daňových priznaní k DPH a faktúr) bez
akéhokoľvek zohľadnenia podnikateľskej reality, ktorá žalovanému skutku predchádzala a tiež ktorá po
ňom nasledovala. Bez toho však nie je možné objektívne a správne posúdiť a vyhodnotiť úmysel a
pohnútku obžalovaných, čo je obligatórny znak skutkovej podstaty trestného činu daňového podvodu.
3.6. Dohoda o ziskoch a stratách je platná a účinná. Prvostupňový súd ďalej založil výrok o vine na

údajnej neplatnosti dohody o ziskoch a stratách, ktorá podľa súdu nemohla vyvolať ňou predpokladané
právne účinky, a to z dôvodu (obdobne ako pri zmluve o exkluzivite), že s dohodou o ziskoch a stratách
nevyslovili súhlas obaja konatelia K., hoci na rozhodnutia o obchodnom vedení spoločnosti sa podľa
spoločenskej zmluvy vyžadoval súhlas oboch konateľov (v tom čase J.. P. K. a J.. Q.a K.). Tento záver
prvostupňového súdu je nesprávny z tých istých dôvodov, pre ktoré je nesprávny aj v prípade zmluvy o

exkluzivite. Dovolili si v tejto súvislosti odkázať odvolací súd na body II.1 a II.2 vyššie, ktoré platia mutatis
mutandis aj vo vzťahu k dohode o ziskoch a stratách.
3.7. Sporné faktúry síce súviseli s reklamnou činnosťou v rámci prezidentskej volebnej kampane J.. P.
K., ale zároveň dostatočne súviseli aj s podnikateľskou činnosťou spoločnosti K. v oblasti mimoškolskej
vzdelávacej činnosti. Prvostupňový súd v zhode s obžalobou založil výrok o vine aj na závere, že sporné

faktúry, z ktorých K. odpočítala DPH na vstupe, súviseli výlučne s prezidentskou volebnou kampaňou
J.. P. K. a naopak nijako nesúviseli s podnikaním spoločnosti K.. Celá obhajoba a dokazovanie v konaní
pred súdom smerovali k preukázaniu (a aj preukázali), že prezidentská volebná kampaň J.. P. K., teda
politická reklama zameraná na zvýšenie poznateľnosti jeho osoby, mala dva účinky: Po prvé, úspech
J.. P. K. v politickej súťaži preukázaný jeho zvolením za prezidenta (čo v úvodnej fáze vôbec nebolo

očakávané ani pravdepodobné). Po druhé, zvýšenie poznateľnosti mena (značky) J.. P. K. do takej
miery, že v priamej príčinnej súvislosti s touto kampaňou došlo (po skončení výkonu ústavnej funkcie) k
násobnému zvýšeniu dopytu a ceny prednášok a publikácií J.. P. K., čomu zodpovedá aj násobný nárast
priznanej a odvedenej DPH na výstupe zo strany spoločnosti K.. Povedané inak, ak by sa prezidentská
volebná kampaň nerealizovala a spoločnosť K. by nevynaložila náklady na túto kampaň tak, ako boli

vynaložené, je vysoko pravdepodobné až isté, že v období po skončení výkonu ústavnej funkcie až
dodnes by spoločnosť K. predávala prednášky a publikácie J.. P. K. v oveľa menších objemoch ako je
tomu reálne dnes, čoho dôsledkom by bola oveľa nižšia DPH priznaná a odvedená spoločnosťou K.
na výstupe. Nedá sa dokonca vylúčiť ani to, že by spoločnosť K. podnikanie v tejto oblasti ukončila,
nakoľko by to nebolo ekonomicky opodstatnené. Práve v tomto spočíva súvislosť medzi nákladmi na

politickú reklamu vynaloženými v prezidentskej volebnej kampani J.. P. K. na jednej strane a podnikaním
spoločnosti K. spočívajúcom v predaji prednášok a publikácií J.. P. K.. Prvostupňový súd ani obžaloba
sícetútosúvislosťnevidia(alebovidieťnechcú),avšaktátosúvislosťjepodľanázoruobhajobynesporná.
Podnikanie spoločnosti K. v oblasti mimoškolskej vzdelávacej činnosti spočíva v predaji prednášok a
publikácií J.. P. K. (presne v súlade so zmluvou o exkluzivite). Akákoľvek reklama (hoci aj politická), ktorá

môže prispieť k zvýšeniu obratu z tohto predaja a ku generovaniu DPH na výstupe, nepochybne spĺňa
podmienku súvislosti s týmto podnikaním podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty platného a účinného v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“). V takomto prípade totiž
politická reklama bola „použitá“ (aj) na dodávku tovarov a služieb, z ktorých vzniká daňová povinnosť
zaplatiť DPH na výstupe. Obhajoba v konaní pred súdom preukázala (a obžaloba nijako nespochybnila),

že tržby spoločnosti K. z tejto podnikateľskej činnosti po kampani a z nich priznaná a odvedená DPH
na výstupe boli násobne vyššie než pred kampaňou. Neponúka sa žiadne iné vysvetlenie tohto javu
než práve efekt reklamy zameranej na zvýšenie poznateľnosti mena J.. P. K. a následný výkon funkcie
prezidenta SR, a neponúkol ho ani prvostupňový súd v napadnutom rozsudku a ani obžaloba. Žiadnyzákon pritom nezakazuje využitie politickej reklamy aj na podnikateľské účely kandidáta. Preto trvajú na
tom,žeposúdenieotázkysúvislostispornýchfaktúrspodnikanímspoločnostiK.voblastiprednáškoveja
vydavateľskej činnosti prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku je zásadne nesprávne. Ohľadom

toho, aké by malo podľa ich názoru byť správne právne posúdenie tejto otázky, odkazujú odvolací súd na
časť VI ich podania. Prvostupňový súd ďalej založil výrok o vine na údajnej neplatnosti dohody o ziskoch
a stratách, ktorá podľa súdu nemohla vyvolať ňou predpokladané právne účinky, a to z dôvodu (obdobne
ako pri zmluve o exkluzivite), že s dohodou o ziskoch a stratách nevyslovili súhlas obaja konatelia K.,
hoci na rozhodnutia o obchodnom vedení spoločnosti sa podľa spoločenskej zmluvy vyžadoval súhlas

oboch konateľov (v tom čase J.. P. K. a J.. Q.a K.).
3.8. Značka na to, aby bola podnikateľsky využiteľná, nemusí mať formu ochrannej známky ani
obchodného mena podnikateľa. Prvostupňový súd založil výrok o vine aj na závere, že meno J.. P. K.
nie je značkou využiteľnou v podnikaní K., nakoľko nie je ochrannou známkou ani obchodným menom
spoločnosti K.. Na podnikateľské využívanie mena J.. P. K. spoločnosťou K. však nie je podmienkou, aby
toto jeho meno bolo registrované ako ochranná známka alebo aby bolo obchodným menom spoločnosti.

Forma ochrannej známky alebo obchodného mena je relevantná len z hľadiska právnej ochrany tohto
označenia podľa príslušných právnych predpisov, pričom účelom tejto ochrany je predovšetkým zabrániť
tomu, aby rovnaké označenie používal aj iný podnikateľ. Toto pri mene a priezvisku fyzickej osoby
možné nie je. Ak by teoreticky existovala iná osoba na Slovensku s menom „P. K.“ a podnikala by v
oblasti prednáškovej a vydavateľskej činnosti, nebolo by nijako právne možné takejto osobe zabrániť vo

využívaní tohto svojho mena napriek jeho absolútnej podobnosti a zameniteľnosti s menom bývalého
prezidenta SR J.. P. K.. Ako príklady komerčne využiteľných a využívaných značiek, ktoré spočívajú
v mene a priezvisku známej osobnosti, možno uviesť napríklad mená známych športových osobností
ako napr. Björn A. alebo T. H.. Je úplne bežnou praxou v oblasti marketingu podpora napr. mladých
športových talentov s tým, že už v rannom období ich (v tom čase ešte detskej a amatérskej kariéry)

je s nimi uzavretá zmluva o exkluzivite, na základe ktorej sponzor daného športovca podporuje (znáša
všetky jeho výdavky a z nich odpočítava DPH na vstupe) a následne keď sa daný športovec presadí v
profesionálnom športe, sponzor na základe tej istej zmluvy dosahuje príjmy, z ktorých odvádza DPH na
výstupe. Veľká väčšina takýchto vzťahov sa pritom skončí v prvej fáze tým, že sa športovec nepresadí.
Presadí sa (a teda do fázy generovania zisku sa dostane) len malé percento z takto podporovaných

prípadov, no aj tak sa takáto podpora sponzorom v celkovom súčte „oplatí“ a je to úplne zákonný postup.
Na obdobnom princípe bola založená aj zmluva o exkluzivite medzi K. a J.. P.om K., kde rozdiely boli
iba v tom, že „sponzorom“ bola v tomto prípade rodinná firma bratov K. a nie nadnárodná korporácia a
komerčne využitou hodnotou bolo v tomto prípade meno, osoba a životný príbeh J.. P. K., ktoré vytvárali
hodnotu prednášok a kníh J.. P. K. predávaných spoločnosťou K.. Z hľadiska podnikateľskej využiteľnosti

mena J.. P. K. spoločnosťou K. (v súlade so zmluvou o exkluzivite) však nie je vôbec dôležité, či ide
o značku registrovanú vo forme obchodného mena alebo ochrannej známky alebo naopak o značku
neregistrovanú, ako v tomto prípade. Z podnikateľského hľadiska je ohľadom značky relevantné iba
to, či si túto značku zákazníci spájajú s nejakým produktom alebo službou, a či táto značka prispieva
k vytváraniu dopytu a predaju tohto produktu alebo služby. Aj znalecký posudok VÚRHP č. 12/2020,

ktorý prvostupňový súd odmietol vykonať, potvrdzuje, že práva poskytnuté J.. P.om K. spoločnosti K.
na základe zmluvy o exkluzivite sú dlhodobým nehmotným aktívom spoločnosti K., teda za ekonomický
prostriedok, od ktorého možno v budúcnosti očakávať zvýšenie ekonomických úžitkov spoločnosti K.
(zvýšené tržby z predaja prednášok a publikácií J.. P. K. na základe zmluvy o exkluzivite). Ide teda o
nehmotnú zložku podnikania spoločnosti K. ako súčasť podniku spoločnosti K. podľa § 5 Obchodného

zákonníka. V konaní bolo preukázané, že podnikanie spoločnosti K. v oblasti predaja prednášok a
publikácií J.. P. K. je neoddeliteľne späté s menom J.. P. K. a preto jeho meno tvorí značku týchto
produktov a služieb predávaných spoločnosťou K.. Tieto prednášky a knihy sa predávajú v príslušných
objemoch a za príslušné ceny práve a len preto, že ide o prednášky a knihy J.. P. K.. V tomto prípade teda
ide opäť síce o správne skutkové zistenie prvostupňového súdu (že meno J.. P. K. nie je registrované

ako ochranná známka alebo obchodné meno spoločnosti K.), z ktorého však prvostupňový súd vyvodil
absurdné a nesprávne závery.
3.9.Obžalovanívdaňovýchpriznaniachničnepredstieralianijakýmspôsobomneuvádzalisprávcudane
do omylu. Prvostupňový súd ďalej založil výrok o vine aj na závere, že obžalovaní klamlivo predstierali
splnenie podmienok nároku na odpočítanie DPH a uvádzali správcu dane do omylu. Tento záver

prvostupňovéhosúdujenepravdivýanemáoporuvovykonanomdokazovaní.Prvostupňovýsúdnajskôr
na str. 49 napadnutého rozsudku správne uviedol, že „[n]eoprávneným uplatnením takéhoto nároku
[na odpočítanie DPH, pozn. obhajoby] je klamlivé predstieranie splnenia podmienok na takýto nárok a
teda uvádzaním správcu dane do omylu.“ Tento záver indikuje, že prvostupňový súd správne pochopil,v čom spočíva podstata trestného činu daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona. O to väčšou
záhadou však potom je, prečo uznal obžalovaných za vinných. Ako obhajoba uvádzala konzistentne v
celom doterajšom priebehu trestného konania (a opakovane aj na hlavnom pojednávaní), predstieranie

splnenia podmienok na odpočet DPH a uvádzanie správcu dane do omylu ohľadom ich splnenia môže
spočívať v zásade v dvoch postupoch: (i) fiktívne plnenie - teda fakturácia a odpočet DPH z tovarov
a služieb, ktoré nikdy neboli reálne dodané alebo (ii) umelo nadhodnotené plnenie - teda fakturácia a
odpočet DPH z tovarov a služieb, ktoré síce boli reálne dodané, ale ich cena deklarovaná na faktúre
bola účelovo nadhodnotená tak, aby vznikol alebo aby sa zvýšil nárok na odpočet DPH. V prípade

žalovaného skutku však k ničomu takému neprišlo. Na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, že všetky
žalované faktúry sa týkali reálne dodaných tovarov a služieb za reálne (trhové) ceny v danom čase, ktoré
neboli nijako účelovo nadhodnotené. Do daňových priznaní v rámci žalovaného obdobia obžalovaní
neuviedli žiadne fiktívne či inak nepravdivé údaje. Opak napokon netvrdila ani obžaloba a netvrdí ho
ani prvostupňový súd. Nie je im ale potom zrejmé, v čom teda prvostupňový súd videl predstieranie a
uvádzanie správcu dane do omylu zo strany obžalovaných. V žalovanom prípade totiž nebol sporný

skutkový stav. Spor bol len v otázke splnenia podmienok na odpočítanie DPH z predmetných plnení
vstupe spoločnosťou K.. Konatelia spoločnosti K. zastávali a dodnes zastávajú názor, že tieto podmienky
splnené boli. Správca dane mal po vykonaní daňovej kontroly opačný názor, že tieto podmienky splnené
neboli. To je pomerne bežná situácia, k akým medzi platiteľmi DPH a správcami dane dochádza
takpovediac každodenne. Platiteľ DPH sa v takom prípade môže rozhodnúť, (i) či sa o svoj názor bude

so správcom dane súdiť podaním správnej žaloby, alebo (ii) či sa súdiť nebude, uzná názor správcu
dane a daňové priznanie v súlade s ním opraví a DPH doplatí, prípadne vráti nadmerný odpočet.
ObžalovanýJ..P.K.sa(vtomčaseakoprezidentSR)rozhodolpredruhúmožnosť,čovosvojejvýpovedi
presvedčivo a logicky vysvetlil. Ak sa platiteľ DPH rozhodne nesúdiť sa so správcom dane ale naopak
uznať jeho názor a upraviť svoj postup v daňovom konaní, nemôže to byť v žiadnom prípade chápané

ako priznanie sa k spáchaniu trestnému činu. Keďže obžalovaní v daňových priznaniach podaných v
žalovanom období a ich podkladoch uviedli pravdivé údaje, nič nepredstierali a nijako neuviedli správcu
dane do omylu, nedošlo k naplneniu objektívnej stránky trestného činu daňového podvodu podľa § 277a
Tr. zákona (neoprávnenému uplatneniu nároku na vrátenie DPH). V tejto súvislosti odkazujú odvolací
súd aj na časť VI podania, v ktorej uvádzajú, ako mal byť podľa ich názoru správne právne posúdený

žalovaný skutok. V tomto prípade teda ide o vyvodenie absolútne nesprávnych skutkových záverov
prvostupňovým súdom z vykonaných dôkazov. Názorový spor medzi platiteľom dane a správcom dane v
otázke splnenia zákonných podmienok na odpočítanie DPH (ktorý vznikol v tomto prípade) nie je možné
stotožňovať s predstieraním a uvádzaním správcu dane do omylu v otázke splnenia týchto podmienok
(teda s podvodným konaním platiteľa DPH).

3.10. Prvostupňový súd neuprednostnil skutočný stav pred formálnym stavom, keď založil napadnutý
rozsudok na vyslovene formálnych skutočnostiach. Prvostupňový súd založil výrok o vine aj na závere,
že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom len
formálne právnym a nemožno prihliadať na simulované právne úkony. Tento záver vyplývajúci zo
zásady prednosti obsahu nad formou („substance over form“) v daňovom konaní je síce správny, avšak

prvostupňový súd ho nesprávne aplikoval. Táto zásada znamená, že v daňovom konaní má prednosť
skutočný stav pred formálnym stavom, a na úkony, ktoré síce formálne boli urobené, ale ich jediným
účelom bolo dosiahnutie daňovej výhody, sa v daňovom konaní neprihliada. V žalovanom prípade
však bol preukázaný nasledovný skutočný stav veci v nasledovnej časovej postupnosti: 1/ nápad J..
P. K. podnikať v oblasti prednáškovej a vydavateľskej činnosti › 2/ obdobie realizácie tejto činnosti

prostredníctvom K. v relatívne malom objeme a za relatívne nízku cenu › 3/ nápad spropagovať na
tento účel meno (značku) J.. P. K. prostredníctvom kandidatúry na prezidenta SR s cieľom zvýšenia
dopytu po prednáškach a publikáciách J.. P. K. a tým aj ich ceny › 4/ prezidentská volebná kampaň
a vynaloženie nákladov na reklamu za účelom zvýšenia poznateľnosti mena J.. P. K. (odpočítanie
DPH z týchto nákladov na vstupe) › 5/ výkon funkcie prezidenta J.. P.om K. (5 rokov) › 6/ skončenie

funkčného obdobia prezidenta › 7/ pokračovanie vo vykonávaní prednáškovej a vydavateľskej činnosti
J.. P.om K. prostredníctvom K. v preukázateľne väčšom objeme a za preukázateľne vyššie ceny
(priznanie a zaplatenie DPH z týchto príjmov na výstupe) Naproti tomu, prvostupňový súd založil výrok
o vine na vyslovene formálnych argumentoch: (i) neplatnosť zmluvy o exkluzivite z dôvodu podpisu
neoprávnenou osobou a neschválenia konateľmi K., (ii) neplatnosť dohody o ziskoch a stratách z dôvodu

neschválenia konateľmi K., (iii) neprerokovanie zmluvy o exkluzivite a dohody o ziskoch a stratách
valným zhromaždením K., (iv) čas zápisu rozšíreného predmetu podnikania K. do obchodného registra,
(v) značka J.. P. K. nie je registrovaná ako ochranná známka ani obchodné meno K., (vi) faktúry za
politickú reklamu zameranú na zvýšenie poznateľnosti mena J.. P. K. nemajú žiadny súvis s podnikanímK. v oblasti predaja prednášok a kníh J.. P. K. a (vii) názorový spor medzi platiteľom DPH a správcom
dane o splnenie podmienok na odpočet DPH znamená predstieranie splnenia týchto podmienok a
uvádzanie správcu dane do omylu a pod.). Ak by prvostupňový súd aplikoval túto zásadu správne,

musel by uznať nasledovný skutkový stav (bez ohľadu na formálne aspekty): Spoločnosť K. legálne
podnikajúca v oblasti predaja prednášok a kníh J.. P. K., mala podnikateľský prospech z realizovanej
politickej reklamy J.. P. K. v prezidentskej volebnej kampani, nakoľko táto viedla k zvýšeniu poznateľnosti
jeho mena a tým aj k zvýšeniu dopytu po jeho prednáškach a knihách predávaných spoločnosťou K. a
ich ceny. Tým sa zvýšil aj objem DPH na výstupe, ktorú spoločnosť K. riadne priznala a odviedla (čo robí

dodnes). Spoločnosť K. teda týmto spôsobom použila tovary a služby obstarané v rámci prezidentskej
volebnej kampane J.. P. K. na dodávky svojich vlastných tovarov a služieb (prednášok a kníh J.. P. K.,
ktoré K. predáva svojim zákazníkom), ktoré boli predmetom DPH na výstupe. Prvostupňový súd sa teda
síce správne odvolal na zásadu prednosti obsahu pred formou (teda skutočného stavu pred stavom
formálne právnym), ale rozhodol presne opačne, než káže táto zásada, keď uprednostnil stav formálne
právny (aj to nesprávne zistený) pred stavom skutočným, ktorý bol v konaní preukázaný (a napokon

nebol medzi stranami ani sporný).
4. Dôvody nesprávnosti výroku o treste. Výrok o treste je nesprávny iba z dôvodu, že je závislý od výroku
o vine. Keďže v konaní navrhovali a naďalej navrhujú úplné oslobodenie obžalovaných spod obžaloby,
je logické, že nemôžu súhlasiť s uložením akéhokoľvek trestu. Pokiaľ by výrok o vine bol správny (čo
odmietajú), tak by výrok o treste v znení ako je uvedený v napadnutom rozsudku nenamietali.

5. Procesné pochybenia. 5.1. Pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne. Po vyhlásení
prvostupňového rozsudku vyšlo najavo, že manžel zákonnej sudkyne prvostupňového súdu Q.. V.
W. p. P. W. vykonával v období rokov 2014 až 2018 verejnú funkciu za stranu B.-SD (starosta
obce Q.). Táto skutočnosť je síce verejne známa (viď napr. https://volby.pravda.sk/komunalne-volby?
rok=XXXX&obec=jamnik), avšak obžalovaní ani obhajoba nemali dôvod aktívne preverovať rodinné

väzby zákonnej sudkyne a ani dôvod predpokladať, že starosta obce Q. p. P. W. je blízkou osobou
zákonnej sudkyne. Preto sa o tejto skutočnosti dozvedeli až po vyhlásení prvostupňového rozsudku,
keď obhajcu JUDr. Petra Kubinu kontaktoval novinár z F. N s otázkami ohľadom tejto skutočnosti,
v súvislosti s prípravou článku, ktorý následne zverejnil dňa 09.11.2023 (https://dennikn.sk/3669398/
K.-advokat-v-odvolani-proti-verdiktu-upozorni-ze-manzel-sudkyne-bol-starostom-za-smer/). Predmetný

článok priložili k podaniu ako Prílohu č. 2 a žiadajú ho vykonať ako listinný dôkaz. V tejto súvislosti
považujúzanesporné,resp.zavšeobecneznámenasledovnéskutočnosti:(i)J..P.K.vykonávalústavnú
funkciu prezidenta SR v rokoch 2014 až 2019. (ii) Počas obdobia výkonu prezidentskej funkcie bol
J.. P. K. v ostrom politickom konflikte s politickou stranou B.-SD, resp. jej vrcholovými predstaviteľmi.
(iii) Trestné stíhanie J.. P. K. v tejto trestnej veci iniciovali práve nominanti politickej strany B.-SD

na Finančnej správe SR (C. V., H. J.), pričom tieto osoby na tento účel zverejnili daňové tajomstvo
spoločnosti K. prostredníctvom osoby z prostredia organizovaného zločinu (C. T., ktorý sa k tomuto
skutku priznal a bol za to právoplatne odsúdený). (iv) Následne predstavitelia politickej strany B.-SD
využívali existenciu trestného stíhania J.. P. K. v politickom boli proti jeho osobe, čo vyvrcholilo v čase
pred voľbami do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2020. V rámci tohto politického boja čelní

predstavitelia strany B.-SD nespočetne veľa krát verejne označili J.. P. K. za daňového podvodníka.
(v) Tento stav pretrváva v podstate dodnes, keď títo predstavitelia politickej strany B.-SD sa priebežne
verejne vyjadrovali aj k priebehu hlavného pojednávania a komentovali aj prvostupňový rozsudok (v
zmysle, že už aj súd potvrdil, že J.. P. K. je daňový podvodník). (vi) Politická strana B.-SD preto dlhodobo
mala a dodnes má výrazný záujem na výsledku tohto trestného konania, konkrétne na uznaní viny J..

P. K. z trestného činu daňového podvodu. (vi) Obdobie rokov 2014 až 2018, kedy manžel zákonnej
sudkyne vykonával verejnú funkciu za stranu B.-SD, sa do veľkej miery prekrýva s funkčným obdobím
J.. P. K. ako prezidenta SR, počas ktorého bol v ostrom politickom konflikte s politickou stranou B.-SD,
resp. jej vrcholovými predstaviteľmi a bol nimi verejne označovaný za daňového podvodníka. Zároveň je
nesporné, že „politická citlivosť“ tejto trestnej veci, vrátane jej zneužívania na účely politického bola, bola

zákonnej sudkyni známa, pretože na jednom z prvých dvoch termínov hlavného pojednávania (29. alebo
30.06.2023) v rámci dohadovania ďalších termínov hlavného pojednávania za prítomnosti strán konania
a iných osôb výslovne uviedla, že rozsudok určite vyhlási až po parlamentných voľbách (konaných
dňa 30.09.2023), aby tým neovplyvnila predvolebnú kampaň, čo sa napokon aj stalo (vyhlásený bol
11.10.2023). V spise sa zároveň nachádzali listiny, ktoré potvrdzujú vyššie uvedené faktické prepojenie

predstaviteľov strany B.-SD s touto trestnou vecou (prinajmenšom návrhy obhajoby z 26.04.2021 na
odňatie a prikázanie veci inej vyšetrovacej súčasti Policajného zboru a inej prokuratúre spolu s dôkazmi
preukazujúcimi uvedené prepojenie a rozhodnutia o zamietnutí týchto návrhov). Ak existuje vyššie
uvedené faktické prepojenie tejto trestnej veci s politickou činnosťou strany B.-SD v období rokov2014-2018, za ktorú manžel zákonnej sudkyne zastával v tom istom období významnú verejnú funkciu
a je tu verejne známy a evidentný záujem tejto politickej strany na určitom výsledku tohto trestného
konania a zákonná sudkyňa si je vedomá (i) jednak tohto prepojenia trestnej veci s politickou činnosťou

strany B.-SD a jej záujmu na výsledku tohto konania (čomu zodpovedal jej procesný postup a odloženie
vyhlásenia prvostupňového rozsudku na obdobie po voľbách), o čom má navyše dôkazy aj v spise a
(ii) jednak toho, že jej manžel bol v rozhodnom období predstaviteľom práve strany B.-SD, ktorej na
výsledku tohto konania v neprospech J.. P. K. evidentne záležalo a záleží, obhajoba zastáva názor, že
zákonná sudkyňa mala buď postupovať podľa § 32 ods. 1 Tr. poriadku a oznámiť svoju zaujatosť, alebo

mala prinajmenšom oznámiť procesným stranám skutočnosť, že jej manžel v rokoch 2014-2018 zastával
verejnúfunkciuzastranuB.-SDaumožniťtakprocesnýmstranámtútoskutočnosťvyhodnotiťaprípadne
podať námietku zaujatosti podľa § 31 ods. 5 Tr. poriadku. Dôvodom na vylúčenie zákonnej sudkyne v
tomtoprípademalibyťpochybnostiojejnezaujatostiprepomerkveci,prípadneajprepomerkprocesnej
strane - obžalovanému J.. P.ovi K., a to na základe tzv. objektívneho testu zaujatosti (teórie zdania).
V zmysle konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je súčasťou

práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) aj právo na to, aby bola vec rozhodnutá nezávislým a nestranným súdom.
Nestrannosť sudcu sa posudzuje na základe dvoch samostatných, no vzájomne prepojených testov. V
prvom rade ide o subjektívny test, ktorý sa zameriava na osobné presvedčenie alebo záujem sledovaný
príslušným sudcom. Naopak objektívny test sa zameriava na to, či zo strany sudcu sú poskytnuté

dostatočné garancie vylučujúce pochybnosti o jeho nezaujatosti (rozsudok ESĽP vo veci Piersack
v. Belgicko zo dňa 01.10.1982, Séria A, č. 53, § 30). „Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až
kým nie je preukázaný opak, pričom spravidla sa posudzuje podľa správania sa sudcu. Objektívna
nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.
Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť

vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával.
Práve tu sa uplatňuje teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí
sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán, a predovšetkým obvineného.“ (uznesenie Najvyššieho
súdu zo dňa 26. 03. 2013, sp. zn. 5Ndt/6/2013). Vyčerpávajúcu analýzu právnej úpravy vylúčenia
sudcu z úkonov trestného konania a súvisiacej judikatúry vypracoval Najvyšší správny súd Slovenskej

republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 08.03.2023, sp. zn. 32D/15/2021, na ktorú si dovoľujú pre
účely tejto námietky zaujatosti poukázať a najvýznamnejšie závery z neho prevziať, resp. parafrázovať
nižšie. Právna úprava vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania je v právnom poriadku
Slovenskej republiky v základnej rovine obsiahnutá v ustanoveniach § 31 a § 32 Tr. poriadku. Podľa
31 ods. 1 Tr. poriadku je z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený sudca, u ktorého možno

mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon
priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu
činnému v tomto konaní. Zákonodarca týmto ustanovením vytvoril rámec pre zabezpečenie nestranného
rozhodovania (garancia nestrannosti) súdov v trestných veciach, ktoré je súčasťou práva na nestranný
súd vyjadreného v čl. 6 ods. 1 dohovoru (podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom
čine, z ktorého je obvinený.“) resp. práva na spravodlivý proces (resp. v širšom uhle pohľadu práva na
súdnu a inú právnu ochranu) podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Z citovaného
ustanovenia § 31 Tr. poriadku možno chránenú hodnotu (nestrannosť sudcu resp. jeho nestranné

rozhodovanie) opisne vymedziť ako stav, kedy rozhodovanie súdu nie je poznačené pochybnosťou
o ne/zaujatosti rozhodujúceho sudcu. Z uvedeného [zákonodarcom zvoleného jazykového vyjadrenia
akcentujúceho potenciál - teda slovného spojenia „možno mať pochybnosť“] vyplýva význam nielen
skutočnej (preukázanej) zaujatosti konajúceho sudcu, ale aj jej potenciálneho zdania - existencie
možnej pochybnosti o zaujatosti konajúceho sudcu. Prirodzene, nie každá pochybnosť o ne/zaujatosti

sudcu je pochybnosťou relevantnou, „spúšťajúcou“ aplikáciu ustanovenia § 31 a § 32 Tr. poriadku
(čiže pochybnosť na jednej strane umožňujúca účastníkom zaujatosť sudcu úspešne namietať, na
druhej strane ukladajúca sudcovi povinnosť oznamovať svoju zaujatosť). Povahe a intenzite takejto
pochybnosti osobitne vo svetle tzv. subjektívneho a objektívneho testu nestrannosti je venovaný priestor
nižšie. Primárnym účelom inštitútu vylúčenia orgánov činných v trestnom konaní, súdu a iných osôb (v

prejednávanej veci inštitútu vylúčenia sudcu) je zabezpečenie/garancia práva účastníka na prejednanie
veci nestranným súdom (čl. 6 ods. 1 dohovoru) resp. práva účastníka domáhať sa svojho práva na
nestrannom súde (čl. 46 ústavy). Pojmy nezávislosť a nestrannosť (použité v oboch vyššie citovaných
normách) sa častokrát posudzujú a skúmajú spoločne, keďže sú veľmi tesne prepojené. Pre potrebyodôvodnenia tejto námietky pracujú iba s pojmom nestrannosť (impartiality) resp. ne/zaujatosť (použijúc
terminológiu Trestného poriadku) vychádzajúc pritom z rozlíšenia, v zmysle ktorého sa nezávislosť vo
všeobecnosti týka skôr štruktúry a charakteru súdu (ako inštitúcie) a na druhej strane nestrannosť je

charakteristikou toho (v prejednávanej veci sudcu), kto rozhoduje (porovnaj napr. Parlov-Tkalčič proti
Chorvátsku, sťažnosť č. 24810/06, ods. 87 alebo Findlay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č.
22107/93, ods. 73). Pomenovaný účel (hoc primárny - v zmysle explicitne vyjadrený), teda ochrana
individuálnych práv účastníka konania, nie je účelom resp. zmyslom tohto inštitútu jediným. Rovnako
tak je účelom tohto inštitútu aj ochrana demokratického právneho štátu, ktorého jedným zo základných

pilierov je vláda práva, ktorej kvalita je nevyhnutne ovplyvnená a ovplyvňovaná (v demokratickej
spoločnosti) práve dôverou verejnosti v nestrannosť súdov. Takto artikulovaná hodnota (ktorá hodnota
je chránená aj ustanovením čl. 6 ods. 1 dohovoru) našla svoje pojmové a obsahové vymedzenie v
rozsiahlej judikatúre ESĽP, z ktorej poukazujú napríklad na: (i) rozsudok ESĽP z 26. februára 1993 vo
veci Padovani proti Taliansku, sťažnosť č. 13396/87, ods. 27; (ii) rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo
veci Castillo Algar proti Španielsku, Reports 1998-VIII, ods. 45, kde ESĽP obdobne ako v predošlom

zmienenom rozsudku uviedol, že „ ...V stávke je totiž dôvera, ktorú v demokratickej spoločnosti musia
súdy vzbudzovať voči verejnosti vrátane obvinených.“, alebo (iii) rozsudok ESĽP z 15. júla 2005 vo veci
Mežnarić proti Chorvátsku, sťažnosť č. 71615/01, ods. 27, kde ESĽP o. i. uviedol, že „...Okrem toho, že
zabraňujú tomu, aby došlo k prípadom skutočnej zaujatosti, sú zamerané aj na odstránenie akéhokoľvek
zdaniazaujatosti/strannostiatakslúžianapodporudôvery,ktorúmusiasúdyvdemokratickejspoločnosti

vo verejnosti vzbudzovať.“. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, hodnotou chránenou inštitútom vylúčenia
sudcu je jednak individuálny záujem jednotlivca, ale zároveň aj všeobecnejší (kolektívny) záujem
spoločnosti. Na jednej strane tak môže mať zlyhanie tohto inštitútu, v prípade záujmu jednotlivca,
bezprostrednejší dopad (napr. nespravodlivé rozhodnutie vydané v reálnom čase), na strane druhej
zlyhanie resp. zlyhávanie tohto inštitútu môže atakovať samotný systém vymožiteľnosti práva (s

podstatne ďalekosiahlejšími následkami). Inými slovami, individuálna „krivda“ alebo „neprávo“ (hoc aj
nikým nenamietaná) má potenciál (už len tým, že sa systémovo mohla stať) navodiť dojem skrivodlivej
spoločnosti vyvolávajúci potrebu jej „alternatívnej“ korekcie. A to je jav v demokratickom právnom
štáte neželaný, voči ktorému je nutné sa (zo sebazáchovných dôvodov) vymedziť a vytvoriť rámec pre
jeho elimináciu. V danej súvislosti (presnejšie v súvislosti s nižšie opísaným vyvažovaním práva na

nestranné rozhodovanie súdu a práva na zákonného sudcu) Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
zdôraznil, že sudca je predstaviteľ súdnej moci a právomoc súdu sudca vykonáva na nezávislom a
nestrannom súde, oddelene od iných štátnych orgánov. Sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý
a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a
svedomia; rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov a len na základe skutočností

zistených v súlade so zákonom. Práve osobitný vzťah sudcu k štátu musí sudcovi umožniť konať a
rozhodovať nezávisle a nezaujato vo všetkých veciach. K tomuto postoju čl. 144 ústavy výslovne sudcovi
priznáva nezávislosť pri výkone jeho funkcie. Vo svetle vyššie uvedeného teda možno uzavrieť, že
vylúčenie sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu
zákonnému sudcovi (článok 48 ods. 1 ústavy). Čo sa týka obsahového vymedzenia zaujatosti, to je

dané ustanovením § 31 ods. 1 Tr. poriadku, ktoré (abstrahujúc podstatu) rozlišuje medzi (i) pomerom
k veci (pomer k prejednávanej veci), (ii) pomerom k osobám (osobám, ktorých sa úkon priamo týka,
k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom) a (iii) pomerom k orgánom (inému orgánu
činnému v danom konaní). Ako už bolo skôr naznačené, zmyslom inštitútu vylúčenia sudcu je predísť
tomu, aby bola vec rozhodnutá „neobjektívne“ (opisne povedané, prikláňajúc sa záujmom jednej zo

strán), čo ústavný súd vyjadril napríklad v náleze III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005 slovami: „Obsahom
práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej veci bolo výsledkom konania nestranného
súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval
nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a objektívne posúdil všetky skutočnosti závažné
pre rozhodovanie vo veci.“. Cieľom či už námietky zaujatosti alebo oznámenia zaujatosti je eliminovať

situácie, kedy má konajúci sudca záujem na výsledku konania a to či už bezprostredný (pre jeho
pomer k veci), alebo sprostredkovaný (pre jeho pomer k osobe/orgánu, ktorá má záujem na konkrétnom
výsledku). Z rozlíšenia uvedeného v predošlej vete je zrejmý rozdiel v „kvalite“ druhov zaujatosti (druhov
v zmysle „pomer k“), konkrétne v proximite, teda blízkosti záujmu konajúceho sudcu na výsledku
konania. Pokiaľ v prípade zaujatosti pre pomer k veci samotnej je blízkosť bezprostredná (sudca má

záujem na veci alebo sa zdá, že záujem mať môže), v prípade pomeru k osobám obsahuje tento vzťah
akýsi medzičlánok (iný subjekt), ktorý môže existenciu alebo intenzitu záujmu sudcu „riediť“ ba dokonca
aj vylučovať. Zaujatosť sudcu pre pomer k veci z pohľadu tzv. teórie zdania (ktorej je venovaný priestor
nižšie) treba považovať práve z dôvodu opísanej proximity za takú, ktorá má vyšší potenciál atakovaťchránené hodnoty opísané v tomto odôvodnení vyššie. Za pomer sudcu k veci sa podľa citovaného
rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu považuje stav, kedy sudca má (alebo sa môže zdať, že má)
osobný a bezprostredný záujem či už na (i) konečnom výsledku alebo (ii) na parciálnych rozhodnutiach,

prípadne aj (iii) na priebehu (napr. na dĺžke) konania, v ktorom rozhoduje. Dôvody takéhoto záujmu
(resp. pohnútky sudcu) nie sú nevyhnutne kľúčové, podstatným však je, či sú tieto skutočnosti spôsobilé
ovplyvniť sudcu (alebo vyvolať zdanie o takejto spôsobilosti) v jeho rozhodovaní, alebo inými slovami
(obrazne povedané), či sú spôsobilé vychýliť ho z línie, v ktorej by rozhodoval v prípade, ak by takéto
skutočnosti neexistovali alebo, ak by o nich konajúci sudca nemal vedomosť. Ústavný súd vo svojich

rozhodnutiach (pozri napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 47/05, sp. zn. I. ÚS 46/05 alebo sp. zn. III. ÚS 16/00)
judikoval, odkazujúc pritom na skoršiu judikatúru ESĽP (napr. rozsudok z 1. októbra 1982 vo veci
Piersack proti Belgicku, sťažnosť č. 8692/79 alebo rozsudok zo 17. januára 1970 vo veci Delcourt
proti Belgicku, sťažnosť č. 2689/65), že nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo
subjektívneho hľadiska nestrannosti, v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu
prejednávajúceho prípadu, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t.j. v danom prípade je potrebné

zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere. Z
označenýchspisovýchznačiekakoajzospomínanejzákladnejprejudikatúryESĽP,naktorúústavnýsúd
vo svojich nálezoch odkazuje (prvé zmienené rozhodnutie je z roku 1982, druhé dokonca z roku 1970)
vyplýva, že rozlišovanie medzi subjektívnym a objektívnym hľadiskom nestrannosti je v rozhodovacej
praxi relevantných súdnych inštitúcií dlhodobo vžité a tvorí základnú kostru posudzovania zaujatosti/

vylúčenia sudcov. Už takmer notorietou v judikatúre ústavného súdu (ale aj v odbornej spisbe) týkajúcej
sa posudzovania zaujatosti sudcov je výrok „Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí
aj javiť, že má byť vykonávaná.“, ktorý výrok ústavný súd spája práve s druhým vyššie zmieneným
rozhodnutím ESĽP. Bez ohľadu na správnosť takéhoto priradenia [pozn., výrok „Justice must not only be
done, but must also be seen to be done.“ zrejme prvý krát v judikatúrnom priestore použil Lord Hewart

CJ v rozhodnutí Rex v Sussex Justices, ex parte McCarthy ([1924] 1 KB 256)] možno ustáliť, že práve
tento výrok predstavuje v judikatúre ústavného súdu istú “vstupnú bránu” do tzv. teórie zdania. Teóriu
zdania ústavný súd následne vysvetľuje slovami „...nestačí, že sudca je objektívne nestranný, ale musí
sa ako taký objektívne javiť v očiach strán...“, pričom tak ústavný súd robí už takmer štvrťstoročie (pozri
napr. nález sp. zn. III. ÚS 16/00 z 1. júna 2000, uznesenie sp. zn. III. ÚS 158/08 z 15. mája 2008;

nález sp. zn. III. ÚS 36/2011 z 10. mája 2011). S odkazom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že tzv.
teória zdania alebo (povedané opisne) požiadavka na sudcov, aby sa objektívne javili byť nestrannými,
je nadmieru pregnantne a dlhodobo ustálená ako v judikatúre ústavného súdu, tak v odbornej spisbe,
ktorá na ňu poukazuje. Pre lepšiu si dovolili zhrnúť vyššie uvedené teoretické východiská formulované
Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky (majúce svoje ukotvenie jednak v ustanoveniach

Trestného poriadku, jednak v citovanej judikatúre ESĽP a ústavného súdu), ktoré je potrebné mať
na zreteli pri posudzovaní (ne)zaujatosti namietaného sudcu. Ide o nasledovné východiská: (i) právna
úprava vylúčenia sudcu (§ 31 Tr. poriadku a nasl.) je koncipovaná kategoricky a nie podmienene v tom
zmysle, že ak sú dané dôvody vylúčenia, sudca z vykonávania úkonov trestného konania vylúčený je
(teda nie „môže byť vylúčený“ ale „je vylúčený“); (ii) dôvodom vylúčenia sudcu sú samotné pochybnosti

o jeho možnej zaujatosti (potenciál ohrozenia nestrannosti), nie je pritom rozhodné, či sudca vo veci
preukázateľne (alebo napríklad aj podľa vlastného názoru) zaujatý je; (iii) účelom a zmyslom inštitútu
vylúčenia sudcu je jednak ochrana individuálnych práv a slobôd, rovnako tak je účelom tohto inštitútu
ochrana záujmov spoločnosti, konkrétne demokratického právneho štátu a jedného z jeho základných
pilierov, ktorým je nezávislosť a nestrannosť súdnej moci; (iv) materiálnym dôvodom vylúčenia sudcu sú

pochybnosti o možnej zaujatosti pre jeho pomer (a) k prejednávanej veci a/alebo (b) osobám uvedeným
v § 31 ods. 1 Tr. poriadku a/alebo (c) orgánu uvedenému v § 31 ods. 1 Tr. poriadku; pričom zaujatosť
sudcu pre pomer k veci treba považovať z pohľadu tzv. teórie zdania z dôvodu proximity (bezprostrednej
blízkosti medzi možným záujmom sudcu a rozhodovaním vo veci) za takú, ktorá má vyšší potenciál
atakovať hodnoty opísané v bode (iii) tohto odseku vyššie; (v) za pomer sudcu k veci sa považuje stav,

kedy sudca má (alebo sa môže zdať, že má) osobný a bezprostredný záujem či už na (a) konečnom
výsledku alebo (b) na parciálnych rozhodnutiach, prípadne aj (c) na priebehu (napr. na dĺžke) konania,
v ktorom rozhoduje; (vi) nestrannosť sudcu je potrebné posudzovať zo subjektívneho hľadiska a z
objektívneho hľadiska; (vii) v rámci tzv. subjektívneho testu sa nezaujatosť sudcu prezumuje dovtedy,
kým sa nepreukáže opak; skúmajú sa pri ňom preukázateľné osobné postoje a prístupy sudcu (napr. či

prejavilnepriateľskýpostoj,zlomyseľnosťalebozariadil,abymubolavecpridelená-pozrinapr.rozsudok
z 26. októbra 1984 vo veci De Cubber proti Belgicku, sťažnosť č. 9186/80, ods. 25); (viii) v rámci tzv.
objektívneho testu sa skúma, či (a) bez ohľadu na správanie sa sudcu (subjektívny prístup) a (b) rovnako
takbezohľadunastanovisko/vyjadreniesudcukjehokmožnejzaujatosti,existujútakéskutočnosti,ktorémôžu (majú potenciál) vyvolať pochybnosti o nestrannosti sudcu; (ix) kľúčovou pre pozitívnu kvalifikáciu
obavy (ako obavy majúcej potenciál spochybniť nestrannosť sudcu) je jej „objektívna opodstatnenosť“ (z
anglického: „fear can be held to be objectively justified“); (x) pri posudzovaní objektívnej opodstatnenosti

obavy je nutné zohľadniť vec komplexne (z anglického „taking into account various factors involved“);
(xi) v prípade existencie opodstatnenej obavy o nestrannosť sudcu sa sudca „musí vylúčiť“ čo najskôr
(pozri rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998 vo veci Castillo Algar proti Španielsku, Reports 1998-VIII, ods.
45). Pre ilustráciu a lepšie pochopenie východísk sumarizovaných v predchádzajúcom bode poukazujú
na rozsudok ESĽP z 26. mája 2020 vo veci Koulias proti Cypru, sťažnosť č. 48781/12. V danej veci ESĽP

konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že vo veci v poslednej inštancii (na Najvyššom súde)
rozhodoval sudca, ktorého syn pôsobil ako koncipient (junior counsel) v advokátskej kancelárii, ktorej
zakladajúci partner (founding partner) prebral právne zastúpenie protistrany sťažovateľa v odvolacom
konaní. V konaní pritom nebolo preukázané, ba ani tvrdené (resp. vládou bol tvrdený opak), že by bol
syn sudcu v predmetnom spore akokoľvek pracovne alebo inak angažovaný resp. že by mal na jeho
výsledku akýkoľvek finančný záujem. Zároveň, na rozdiel od iných prípadov (napr. rozsudok ESĽP z 13.

novembra 2017 vo veci Ramljak proti Chorvátsku, sťažnosť č. 5856/13) bola kancelária, v ktorej syn
sudcu pôsobil, kanceláriou väčšou a jeho postavenie v nej marginálnejším. Napriek týmto skutočnostiam
ESĽP okrem iného uzavrel, že „ ...Vznikli teda pochybnosti (zdanie) o zaujatosti (pozn. sudcu). Súd
preto uzavrel, že sťažovateľove pochybnosti o nestrannosti sudcu G.C. boli z objektívnych dôvodov
opodstatnené...“. Uvedený príklad ilustruje citlivosť a význam, aký pochybnostiam a zdaniu o možnej

zaujatosti sudcu pripisuje ESĽP a zároveň komplexnosť jeho posudzovania v snahe indikovať alebo
vylúčiť objektívnu opodstatnenosť takýchto obáv. Zaujatosť konkrétneho sudcu v prejednávanej veci
musí vyplývať z objektívnych okolností podmieňujúcich jeho vzťah k predmetu konania. Ako už vyplýva
z vyššie uvedeného, k záveru o tom, že sudca je vylúčený, nie je potrebné, aby bolo preukázané, že je
zaujatý. Na vylúčenie sudcu postačuje, ak možno mať so zreteľom na jeho pomer k veci, pochybnosti o

jeho nezaujatosti, dôvodnosť ktorých musí však vyplývať z objektívne preukázateľných skutočností. Za
objektívne pritom nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu (vrátane
dotknutého sudcu) javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k
legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci pristupuje, alebo
by pristupovať mohol. Aj pri zohľadnení teórie zdania sa môže u sudcu konštatovať zaujatosť iba v

prípade, keď je z okolností objektívnej povahy zjavné, že jeho vzťah k veci dosahuje taký charakter
a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti, nebude môcť rozhodovať „sine ira et
studio“, teda nezávisle a nestranne. Otázka intenzity vzťahu sudcu k veci (alebo k osobám/orgánom) je
kľúčovým momentom posudzovania prípadných pochybností o nezaujatosti sudcu. Inými slovami, pojmy
„zdanie“alebo„pochybnosť“niesúkategóriamianisamoúčelnýmianiomnipotentnými.Účelomnámietky

zaujatosti (resp. oznámenia zaujatosti) je ochrana hodnôt opísaných v tomto odôvodnení vyššie.
Ochrana hodnôt alebo záujmov však má zmysel iba v prípade ich aspoň potenciálneho ohrozenia.
V prípade expanzívnej interpretácie uvedených pojmov (napr. v intenciách, že na vylúčenie sudcu
postačuje každá/akákoľvek pochybnosť) by došlo k popretiu účelu inštitútu námietky zaujatosti resp.
oznámenia zaujatosti. Námietka zaujatosti (pokiaľ má ambíciu byť úspešnou) musí mať svoje obsahové

zakotvenie, ktoré zákonodarca vyjadril spojením „pomer k“ (veci/účastníkom/zástupcom). Toto spojenie
(„pomer k“) vyjadruje kvalifikovaný, a teda nie akýkoľvek, vzťah sudcu či už k veci alebo osobám/
orgánom. V opačnom prípade by už samotná artikulácia zdania (zaujatosti) vyvolávala pochybnosť o
nezávislosti sudcu. Vykonanie tzv. objektívneho testu (teda procesu, ktorého cieľom je zistenie, či možno
mať pochybnosti o zaujatosti sudcu) je povinnosťou orgánov posudzujúcich námietku zaujatosti. Či

už pôjde o test v duchu vyššie citovanej judikatúry ESĽP a ústavného súdu alebo pôjde o kladenie
si iných relevantných otázok a nachádzanie odpovedí na ne, ustanovenie § 31 a § 32 Tr. poriadku
ukladá povinnosť zamýšľať sa nad tým, či existujú skutočnosti spochybňujúce zaujatosť sudcu resp.
vyhodnocovať relevantné skutočnosti touto optikou. Abstrahujúc podstatu tzv. objektívneho testu možno
ho popísať ako proces identifikácie alebo vylúčenia takej skutočnosti (resp. takých skutočností), ktorá/é

by objektívne odôvodňovali obavu z toho, že sudca môže byť vo veci zaujatý. Na jednej strane teda stojí
pomenovanie „obavy“ (potenciálu/možnosti) narušenia nestrannosti sudcu, na druhej však táto obava
musí mať svoje objektívne opodstatnenie. Pri hľadaní „objektívnej povahy“ (ktorá je svojim spôsobom
opozitom subjektívneho prístupu) sa hľadajúci (z podstaty veci) musí zamýšľať nad tým, ako môže
„skutočnosť“pôsobiťnatretieosoby.Objektívnytestbytedamalspočívaťvpoloženísipomernebanálnej

otázky, či by si tretia, primerane informovaná osoba (nestranný pozorovateľ), po zvážení relevantných
okolností mohla myslieť, že sudca by mohol byť vo veci zaujatý. Sudca si musí túto otázku klásť jednak
preventívne, ako „hľadajúci“, v takom prípade otázka v podstate zodpovedá zneniu v predošlej vete.
Môže však nastať aj situácia, že si sudca obdobnú otázku musí klásť veľmi adresne, ako „posudzujúci“,a potom je možné otázku redukovať do podoby, či konkrétna skutočnosť je takou skutočnosťou, ktorá
objektívne opodstatňuje obavu zo zaujatosti sudcu. Potreba kladenia si takejto otázky vzniká spontánne,
bezprostrednepooboznámenísas„kritickouskutočnosťou“.Samozrejme,čisudcapovažujeskutočnosť

za „kritickú“ alebo nie bude závisieť od jeho citlivosti a správnosť jeho vyhodnotenia (to ako kritickosť
vyhodnotil) bude opäť posudzovaná „objektívnym pohľadom“ (či by bežný recipient takejto informácie
túto považoval za relevantnú). Dochádza tak k akejsi korekcii významu zdania, kde v prípade prvej,
základnej, otázky (objektívny test) je relevantné zdanie o tom, či sa sudca môže javiť zaujatý a v prípade
tzv. „predotázky“ je dôležité zdanie, či nejaká skutočnosť môže mať svoj význam na to, aby vôbec

bola zvažovaná. Inými slovami a opisne (mierne pejoratívne), či po zaznení informácie (oboznámení sa
so skutočnosťou) môže a má nestrannému pozorovateľovi „zasvietiť kontrolka“. Z podstaty veci bude
hrať potom rolu obsah a charakter informácie, jej možný negatívny nádych až škandalóznosť, celkový
kontext a podobne. Rovnaké závery ako Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom
rozhodnutí dlhodobo judikuje aj NSSR, pričom poukazujú predovšetkým na jeho rozhodnutia sp. zn.
6Ndt/20/2010 zo dňa 29.12.2010, 6Ndt/3/2019 zo dňa 20.02.2019, 4Ndt/34/2018 zo dňa 17.10.2018,

3Ndt/11/2017 zo dňa 30.05.2017, 2TdoVS/2/2019 zo dňa 09.10.2019. Keďže obžalovaní a obhajoba
sa o dôvodoch na podanie námietky zaujatosti voči zákonnej sudkyni dozvedeli až po vyhlásení
prvostupňového rozsudku, nemohli túto námietku uplatniť včas postupom podľa § 31 ods. 5 Tr. poriadku.
Preto ju uplatňujú v odvolaní ako jeden z odvolacích dôvodov procesného charakteru pri prvom úkone
adresovanom súdu po vyhlásení prvostupňového rozsudku. Táto skutočnosť je podľa ich názoru sama

osebe dôvodom nielen na zrušenie napadnutého rozsudku, ale (v prípade vrátenia veci prvostupňovému
súdu na ďalšie konanie) aj na prikázanie prejednať a rozhodnúť túto vec inému zákonnému sudcovi (§
325 Tr. poriadku).
5.2 Prvostupňový súd bezdôvodne odmietol vykonať dôležitý dôkaz obhajoby, čím podstatným
spôsobom porušil právo obžalovaných na obhajobu. Prvostupňový súd odmietol vykonať znalecký

posudok VÚRHP č. 12/2020 z dôvodu, že tento s vecou nesúvisí, pretože nebol vypracovaný znalcom
z odvetvia účtovníctva a daní. Tento záver svedčí o veľkej miere nepochopenia podstaty prejednávanej
veci zo strany prvostupňového súdu. Znalecký posudok VÚRHP č. 12/2020 nenavrhli vykonať za
účelom stanovenia výšky daňovej povinnosti, teda na spochybnenie matematickej správnosti výpočtov
znalca J.. M.. Navrhli ho vykonať na preukázanie skutočnosti, že náklady na propagáciu vynaložené

na prezidentskú kampaň J.. P. K. mali vplyv na dosiahnuté výnosy K. z predaja prednášok a kníh
J.. P. K. v ďalších obdobiach (k tomu bližšie odkazujú aj na časť VI.8 podania). Preto sa na tento
znalecký posudok nevzťahuje požiadavka, aby bol vypracovaný znalcom z odvetvia účtovníctva a daní
- jeho predmetom totiž nebolo určenie výšky daňovej povinnosti, ale určenie ekonomickej súvislosti
medzi nákladmi na reklamu, resp. kampaň podliehajúcimi DPH na vstupe na jednej strane a výnosmi z

podnikaniagenerujúcimiDPHnavýstupe.Pretonesúhlasiasrozhodnutímprvostupňovéhosúdu,ktorým
odmietol tento dôkaz vykonať. Odmietnutím vykonania tohto dôležitého dôkazu, teda prvostupňový súd
znemožnil obžalovaným a ich obhajobe preukázať skutočnosť dôležitú pre správne posúdenie viny
(súvislosť medzi nákladmi podliehajúcimi DPH na výstupe, z ktorých bol uplatneným odpočet DPH
a výnosmi podliehajúcimi DPH na výstupe), pričom prvostupňový súd následne rozhodol, že takáto

súvislosť neexistuje. Už len toto pochybenie samo osebe je dôvodom na zrušenie prvostupňového
rozsudku.
6. Správne právne posúdenie veci v tomto prípade malo byť také, že žalovaný skutok nie je trestným
činom. Obaja obžalovaní mali preto byť v celom rozsahu oslobodení spod obžaloby podľa § 285 písm.
b/ Tr. poriadku.

6.1Podstatousporujeotázka,čijeprávneprípustné,abypodnikateľ,ktoréhopodnikaniejepostavenéna
jeho poznateľnosti a mene, na reklamnú, resp. marketingovú podporu tohto svojho podnikania využíval
aj iné než „tradičné“ komerčné formy reklamy, v tomto konkrétnom prípade reklamu politickú. Volebná
kampaňkandidátanavolenúfunkciuprezidentarepublikyjetotižšpecifickýmdruhomreklamy-politickou
reklamou, ktorej cieľom je propagovať práve osobu a meno kandidáta. Obhajoba je presvedčená, že to

možné je, pretože to žiadny zákon nezakazuje. Obžaloba a prvostupňový súd zastávajú opačný názor,
a vychádzajú z premisy, že takýto postup nie je dovolený, pretože medzi podnikaním spoločnosti K. v
oblasti vydavateľskej a prednáškovej činnosti na jednej strane a prezidentskou volebnou kampaňou J..
P. K. na druhej strane nie je údajne žiadny prienik a tieto dve činnosti nemajú nič spoločné. Obžaloba aj
prvostupňový súd sa v tomto zásadne mýlia a tento omyl kontaminuje aj ich ostatné závery.

6.2 Podnikanie spoločnosti K. v oblasti predaja prednášok a kníh J.. P. K. stojí a padá na mene J.. P. K..
Podnikanie spoločnosti K. v oblasti predaja prednášok a kníh J.. P. K. a prezidentská volebná kampaň
J.. P. K. majú pritom spoločné takmer všetko - meno a osobu J.. P. K.. Podnikanie spoločnosti K. v tejto
oblasti je priamo vystavané na mene a osobe P. K. a poznateľnosti jeho mena a osoby, pričom bez tohoby toto podnikanie vôbec neexistovalo. Súčasne, prezidentská volebná kampaň P. K. bola zameraná
práve na podporu a zvýšenie poznateľnosti jeho mena a osoby, teda na ciele, z ktorých nesporne
podnikateľsky profitovala aj spoločnosť K.. J.. P. K. ako občan a fyzická osoba totiž mohol robiť všetko,

čo mu zákon nezakazuje. Využiť politickú reklamu - volebnú kampaň na prezidenta - zároveň aj na účel
komerčnýjemuaninikomuinémunezakazovaladodnesnezakazuježiadnyzákon.Nakoniectoaninieje
technickymožné,pretožeaksapodnikateľstaneznámymaspropagujesvojemenovovolebnejkampani
aprípadneajúspechomvovoľbách,nedásatátoskutočnosťajejdopadyreálneoddeliťodjehoďalšieho
následného života po kampani, resp. po skončení mandátu. Preto účasť podnikateľa v politickej kampani

a pôsobenie vo verejnom živote má vždy dopad aj na jeho podnikateľskú činnosť po skončení mandátu,
či už si to daný podnikateľ želá alebo nie. Čo však podnikateľ svojím rozhodnutím ovplyvniť môže je
to, či tieto dopady nejako komerčne využije na podporu svojho podnikania. Na takéto rozhodnutie má
slobodnéprávoaakokoľveksavtejtootázkepodnikateľrozhodne,nemôžemutobyťkladenézavinu.Ak
by spoločnosť K. využila na podporu svojho podnikania v oblasti vydavateľskej a prednáškovej činnosti
tradičnú komerčnú reklamu, ktorej zameraním by bolo zvýšenie poznateľnosti a propagácia mena a

osoby J.. P. K. a odpočítala by si DPH na vstupe z nákladov vynaložených na takúto reklamu, celkom iste
by to nebolo predmetom trestného stíhania. Z pohľadu komerčnej využiteľnosti reklamy pre spoločnosť
K. a jej súvislosti s podnikateľskou činnosťou spoločnosti K. v oblasti vydavateľskej a prednáškovej
činnosti nie je medzi takouto reklamou a politickou reklamou pritom žiadny zásadný rozdiel. Tak prečo
by mal byť medzi nimi rozdiel v tom, že pri jednom druhu reklamy si spoločnosť K. môže odpočítať DPH

a pri druhom nie, keď ich efekt a prínos pre podnikateľskú činnosť tejto spoločnosti je úplne rovnaký?
6.3 Záver, že skutky uvedené v obžalobe nie sú trestnými činmi, vyplýva predovšetkým z nasledovných
skutočností: (i) Všetky plnenia na vstupe, z ktorých spoločnosť K. odpočítala DPH a ktoré sú predmetom
obžaloby, sú reálnymi plneniami v reálnych cenách medzi nespriaznenými osobami. (ii) Je preukázaná
súvislosť týchto plnení na vstupe s dosahovaním, resp. zvýšením zdaniteľných príjmov spoločnosťou K.,

ktoré podliehajú DPH na výstupe, teda splnenie podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. (iii)
Plnenia, o ktoré v obžalobe ide, boli nákladmi na marketing - konkrétne zvýšenie poznateľnosti mena J..
P. K. ako tváre rodinnej firmy K.. Jeho prezidentská predvolebná kampaň, v ktorej až jej samého záveru
nebol vôbec favoritom, bola hoci netradičnou, ale predsa len reklamou s cieľom dosiahnuť zvýšenie
zdaniteľnýchpríjmovspoločnostiK.zpodnikaniavoblastipredajaprednášokakníhJ..P.K.postaveného

výlučne na poznateľnosti osoby a mena J.. P. K., k čomu aj preukázateľne došlo, dochádza a bude
dochádzať aj naďalej. Tieto skutočnosti preukazujú, že obžalovaní konatelia spoločnosti K. J.. P. K. a J..
Z. K. nemali žiadny úmysel zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech.
6.4 Obžalovaní nič nepredstierali a neuviedli správcu dane do omylu. Ide o spor o právny názor.
Skutková podstata daňového podvodu podľa § 277a Tr. zákona postihuje konanie, keď platiteľ DPH

koná podvodným spôsobom, teda koná primárne s úmyslom získania neoprávnenej daňovej výhody. K
tomu prichádza v zásade v 2 situáciách: (i) zdaniteľné plnenie na vstupe je fiktívne (k dodaniu tovaru
alebo služby v skutočnosti vôbec nedôjde), pričom strany obchodu toto plnenie iba predstierajú s cieľom
vytvoriť daňovú povinnosť na vstupe, ktorú následne príslušná strana obchodu podvodne využije na
zníženie vlastnej daňovej povinnosti na výstupe alebo podvodne vyláka od štátu ako nadmerný odpočet;

alebo (ii) zdaniteľné plnenie na vstupe je síce reálne, ale zároveň účelovo nadhodnotené (k dodaniu
tovaru, alebo služby v skutočnosti dôjde, ale za podvodne navýšenú cenu), pričom príslušná strana
daňovú povinnosť z čiastky podvodného navýšenia využije na zníženie vlastnej daňovej povinnosti na
výstupe alebo podvodne vyláka od štátu ako nadmerný odpočet. Oba tieto postupy majú spoločné to,
že štát (daňový úrad) je uvedený do omylu a podvodným spôsobom ukrátený o príjem z DPH z plnení,

ktoré sú buď úplne fiktívne alebo účelovo nadhodnotené, teda, že splnenie podmienok na odpočítanie
DPH (existencia zdaniteľného plnenia, cena zdaniteľného plnenia) na vstupe sa iba predstiera. Typickým
príkladom takýchto daňových podvodov sú napríklad kauzy právoplatne odsúdeného R. A. (Krajský
súd v Bratislave, 2To/3/2019) alebo obvineného Mariána K. (kauza „F.“, aktuálne podľa zverejnených
informácií po podaní obžaloby). Takéto skutočnosti totiž preukazujú práve úmysel zadovážiť sebe alebo

inému neoprávnený prospech, ktorý je povinným znakom skutkovej podstaty daňového podvodu. V
tunajšom prípade týkajúcom sa spoločnosti K. však k ničomu takému neprišlo. Tento záver bol potvrdený
aj vykonaným dokazovaním, keď všetci svedkovia, ktorých výpovede tu boli čítané, vypovedali zhodne
v tom, že išlo o reálne plnenia bez akéhokoľvek účelového nadhodnotenia ich ceny. Spoločnosť K.
dlhodobo a úspešne podniká, odvádza nielen DPH na výstupe, ale aj iné dane. Preto je zrejmé, že

cieľom zaúčtovania sporných dodávateľských faktúr do účtovníctva spoločnosti K. a uplatnenie práva
na odpočet DPH bolo a aj oprávnene mohlo byť presvedčenie konateľov spoločnosti J.. Z.a K. a J.. P. K.,
že tieto tovary a služby bezprostredne súvisia s propagáciou mena J.. P. K., a následne aj obchodného
mena K., ktoré má potenciál v budúcnosti viesť k novým podnikateľským projektom podliehajúcim DPHaj dani z príjmov, a to konkrétne v oblasti vydavateľskej a prednáškovej činnosti, ktorá stojí a padá
na mene a osobe J.. P. K.. Táto úvaha bola logická, keďže K. bola (a je) rodinná firma P. a Q.a K..
Odlišný právny názor daňových orgánov pri následných daňových kontrolách nezakladá bez ďalšieho

žiadne úmyselné zavinenie obvinených, a o tom menej potom také, ktoré by smerovalo k zadováženiu
sebe alebo inému akéhokoľvek neoprávneného prospechu. Ak by platili právne názory a závery orgánov
činných v trestnom konaní prezentované v tomto prípade, potom by daňové konanie strácalo zmysel
(bolo by nadbytočné), a každé nesprávne zaúčtovanie nákladov v účtovníctve a uplatnenie práva na
odpočet DPH by automaticky bolo trestným činom.

6.5 Takýto prípad nebol nikdy pred súdom. V rámci obhajoby sa snažili nájsť nejaké rozhodnutia
slovenských a českých súdov v trestných veciach založených na rovnakom skutkovom základe, teda na
odpočítaní DPH na vstupe z reálnych zdaniteľných plnení medzi nespriaznenými osobami, kde daňový
úrad neuznal platiteľovi DPH splnenie podmienok na uplatnenie odpočtu DPH a platiteľ následne buď
doplatil odpočítanú daň alebo neuplatnil nadmerný odpočet, alebo vyplatený nadmerný odpočet vrátil.
Žiadne takéto rozhodnutie sa im však nepodarilo identifikovať, a to z dôvodu, že takýto prípad sa doteraz

nikdy ani len nedostal pred súd (práve preto, že nejde o trestný čin). V tunajšom prípade bola podaná
obžaloba a dostal sa pred súd iba preto, že jeden z obvinených sa volá J.. P. K.. Dôvody, pre ktoré sa
tak stalo, sú v súčasnosti predmetom vyšetrovania v iných trestných veciach (napríklad kauza známa
ako „B.“). Pred súdmi boli prejednávané iba prípady, ktoré vo svojom skutkovom deji obsahovali prvok
podvodného konania - fiktívne plnenie alebo reálne plnenie za účelovo nadhodnotenú cenu. Nie však

prípady, ako je prípad spoločnosti K., a akých sa v slovenskej podnikateľskej a daňovej praxi vyskytujú
stovky, možno tisíce (pretože takmer každá daňová kontrola spravidla identifikuje nejaké nezrovnalosti).
Jedine v tunajšom prípade v takomto niečom však orgány činné v trestnom konaní videli trestnú činnosť.
6.6 Výsledky vykonaného dokazovania svedčia v prospech obžalovaných. Vykonaným dokazovaním
na hlavnom pojednávaní bolo preukázané, resp. potvrdené, že dňa 27.07.2011 uzatvorila spoločnosť

K. a J.. P. K. zmluvu o exkluzivite na vydavateľskú činnosť a dňa 14.06.2018 dohodu o ziskoch a
stratách. Predmetom dohody o ziskoch a stratách bol aj záväzok J.. P. K. vykonávať spisovateľskú,
prednáškovú alebo inú činnosť, výsledkom ktorej sú aktivity súvisiace s podnikateľským využitím
mena P. K. v spolupráci s K. po dobu najmenej piatich rokov po ukončení prezidentského mandátu.
Dokonca aj výsluchom znalca obžaloby J.. M. na hlavnom pojednávaní sa preukázalo, že jeho záver

o neoprávnenosti odpočítania DPH v tomto prípade nie je výsledkom jeho odborného znaleckého
hodnotenia, ale je len prevzatím stanoviska spoločnosti K. z daňového konania, keď uznala výsledky
daňovej kontroly a vytýkané chyby napravila. Toto konštatovanie znalca teda nemá právny význam
a záväznosť pre tento súd, ktorý sám musí posúdiť, či odpočet dane bol neoprávnený v zmysle §
277a Tr. zákona, teda úmyselne podvodný. Znalecký posudok J.. M. je teda relevantný výlučne z

pohľadu číselných údajov v ňom uvedených, a tieto obhajoba nikdy nepovažovala za sporné. Hlavným
argumentom prokurátora, na ktorom spočíva podaná obžaloba je, že prijaté tovary a služby neboli
viazané na účel podnikateľských aktivít spoločnosti K., ktoré vo všeobecnosti podliehajú zdaneniu, a
z toho vyplývajúca údajná neexistencia priameho a bezprostredného spojenia zdaniteľného plnenia s
hospodárskou a ekonomickou činnosťou spoločnosti K. ako platiteľa DPH. Táto premisa je úplne mylná,

pretožepredvolebnákampaňJ..P.K.akoprezidentskéhokandidátazameranánapropagáciujehomena
a osoby a podnikateľská činnosť K. v oblasti predaja prednášok a kníh J.. P. K. postavená práve na mene
a osobe J.. P. K. sú spojené tým najpodstatnejším - menom a osobou J.. P. K. a navzájom sa dopĺňajú
tým spôsobom, že politická reklamná kampaň smeruje k propagácii a zvýšeniu poznateľnosti osoby a
mena J.. P. K. a podnikanie spoločnosti K. z jeho zvýšenej poznateľnosti preukázateľne benefituje a

generuje zvýšenú DPH na výstupe. Akú priamejšiu alebo bezprostrednejšiu súvislosť by si prvostupňový
súd predstavoval?
6.7 Súvislosť žalovaných výdavkových faktúr s podnikaním spoločnosti K. v oblasti predaja prednášok
a kníh J.. P. K. bola preukázaná. Právo na odpočet DPH je základnou zásadou fungovania spoločného
systému DPH v Európskej únii. Právo na odpočet dane je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH, a

v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane
zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe, čo zaručuje neutralitu spoločného systému DPH (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Bonik EOOD zo dňa 06.12.2012, C-285/11). Systém platenia
a výberu DPH nie je založený na úmernosti (proporcionalite), ale na vykonávaní ekonomickej činnosti
bez ohľadu na jej výsledok, ktorým môže byť zisk alebo strata. Tieto skutočnosti boli vysvetlené aj

v metodickom pokyne daňovej správy k odpočítaniu dane podľa § 49 zákona o DPH a k uplatneniu
práva na odpočítanie dane podľa § 51 zákona o DPH, ktorý je súčasťou vyšetrovacieho spisu. Pre
uplatnenie odpočtu DPH nie je relevantné o aký druh tovaru alebo služby sa jedná. Rovnako tak
nie je relevantná iba priama a bezprostredná súvislosť a proporcionalita medzi prijatými plneniami(náklady K.) a plneniami na výstupe (výnosy K.). Relevantné je iba to, či podnikateľ (platiteľ DPH)
používa plnenia, z ktorých na vstupe odpočítal DPH, v rámci svojho podnikania na poskytovanie plnení
podliehajúcich DPH na výstupe. Dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní (predovšetkým listinné

dôkazy a výsluchy obžalovaných) bolo bez pochybností preukázané, že v prípade K. sa tak stalo a
deje. Spoločnosť K. sa legitímne spoliehala, že právo na odpočet DPH sa uplatňuje na všetky dane
zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe, t. j. že jej nárok na odpočet DPH vznikol. Spoločnosť K.
sa teda spoliehala, že svojim konaním neporuší ani neohrozí záujem chránený Trestným zákonom,
t. j. záujem štátu na riadnom výbere daní. K priamemu a bezprostrednému súvisu medzi plneniami

na vstupe a výstupe poukazujú na konštantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá okrem
iného uvádza: „[…] aby bolo možné odpočítať DPH, musia plnenia uskutočňované na vstupe priamo a
bezprostrednesúvisieťsplneniaminavýstupe,priktorýchjeDPHodpočítateľná.PrávonaodpočetDPH,
ktorej podlieha nadobudnutie tovaru alebo služieb na vstupe, tak predpokladá, že výdavky vynaložené
na ich nadobudnutie patria k podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení na výstupe, pri
ktorých vzniká právo na odpočet […]“ (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kretztechnik

AG v. Finanzamt Linz zo dňa 26.05.2005, C-465/03, bod 35). Spoločnosť K. vynaložila výdavky na
tovary a služby súvisiace s propagáciou mena J.. P. K. s cieľom v budúcnosti získať väčší zisk z
predaja prednášok a kníh J.. P. K. na základe zmluvy o exkluzivite. Práve takto vynaložené výdavky na
propagáciu mena J.. P. K., následne aj podstatne zvýšili cenu za prednášky a knihy J.. P. K., a teda
tieto výdavky boli a kontinuálne sú podstatným prvkom tvoriacim cenu zdaniteľných plnení spoločnosti

K. na výstupe, čo rovnako bolo preukázané vykonaným dokazovaním. Súdny dvor Európskej únie
v už citovanom prípade Kretztechnik (C-465/03, bod 36) navyše k tejto otázke uvádza, že: „[…] s
prihliadnutím na skutočnosť, [...] že toto plnenie uskutočnila spoločnosť Kretztechnik s cieľom zvýšenia
jej imania v prospech jej hospodárskej činnosti vo všeobecnosti, je potrebné dospieť k záveru, že
výdavky vynaložené na služby prijaté touto spoločnosťou v rámci uvedeného plnenia [služby súvisiace

s vydaním akcií] sú súčasťou všeobecných výdavkov a ako také sú prvkom tvoriacim cenu jej výrobkov.
Tieto služby v skutočnosti priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou platiteľa
dane.“ Z tohto dôvodu sú aj výdavky vynaložené spoločnosťou K. na propagáciu mena J.. P. K., ktoré
uskutočnila spoločnosť K. v prospech jej hospodárskej činnosti, súčasťou všeobecných výdavkov a sú
prvkom tvoriacim cenu výrobkov a služieb spoločnosti K. (konkrétne cenu prednášok alebo autorských

diel J.. P. K., ktoré spoločnosť K. predáva na základe zmluvy o exkluzivite). Preto tieto služby a tovary
v skutočnosti priamo a bezprostredne súvisia s celkovou hospodárskou činnosťou spoločnosti K. tak,
ako to vyžaduje citovaná konštantná judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Súdny dvor Európskej
únie v jeho citovanej judikatúre pritom nehovorí o maximálnom časovom odstupe, v ktorom môže medzi
jednotlivými plneniami na vstupe a výstupe dôjsť k odpočítaniu dane. V zmysle zmluvy o exkluzivite a

dohody o ziskoch a stratách bol tento odstup plánovaný na 5 a viac rokov po ukončení prezidentského
mandátu J.. P. K.. Rovnako už citovaný rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Bonik (č.
285/11, body 31 a 33) uvádza, že: „Aby bolo možné dospieť k existencii práva na odpočítanie, ktorého
sa dovoláva Bonik na základe týchto dodaní tovaru, treba overiť, či sa tieto dodania skutočne uskutočnili
a či Bonik tieto tovary skutočne využila pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení. [...] Ak z

tohto posúdenia vyplýva, že sa predmetné dodania tovaru skutočne uskutočnili a že Bonik tieto tovary
využila na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení, nemožno jej v zásade zamietnuť
právo na odpočítanie.“ Z dôkazov zabezpečených v tejto trestnej veci, ktoré boli vykonané na hlavnom
pojednávaní, je nepochybné, že prípade spoločnosti K. k vykonaniu zdaniteľných plnení skutočne
došlo (v reálnej hodnote) a zároveň, že spoločnosť K. využila takéto plnenia na výstupe pre potreby

svojich vlastných zdaniteľných plnení (najmä predaja prednášok a kníh J.. P. K.). Na základe vyššie
uvedeného možno rozumne predpokladať, že spoločnosti K. nemožno v zásade zamietnuť právo na
odpočítanie DPH, na čo sa spoločnosť K. legitímne spoliehala v súlade s citovanými závermi Súdneho
dvora Európskej únie v prípade Bonik. Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol, že nárok na odpočet,
akonáhle vznikol, je zachovaný, aj keď predpokladaná hospodárska činnosť nezakladá zdaniteľné

plnenia, alebo ak zdaniteľná osoba nemohla použiť tovary alebo služby, ktoré viedli k odpočtu v súvislosti
so zdaniteľnými plneniami z dôvodu okolností, ktoré sú mimo jej dosah (rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Commissioners of Customs and Excise v. Midland Bank plc zo dňa 08.06.2000,
C-98/98). Z uvedenej judikatúry vyplýva, že vo výnimočných prípadoch existuje právo na odpočet, aj
keď priame a bezprostredné spojenie medzi konkrétnou transakciou na vstupe a konkrétnou transakciou

alebo transakciami na výstupe, ktoré vedú k právu na odpočet, nemôže byť stanovené. To znamená, že
aj ak by spoločnosť K. nedosiahla takouto propagáciou zamýšľané výsledky (zvýšenie počtu prednášok
J.. P. K. alebo zvýšenie ich ceny) nebolo by to prekážkou práva na odpočet DPH na vstupe. Uvedené
platí aj na skutkovú situáciu, kedy J.. P. K. nemohol uskutočňovať prednáškovú činnosť (v prospech K.),pretože vykonával ústavnú prezidenta SR, alebo neskôr v dôsledku pandémie COVID-19. Navyše je
nesporné, že spoločnosť K. aj počas výkonu prezidentskej funkcie J.. P. K. dosahovala stabilné tržby
zo svojich iných činností, a to v nezanedbateľnom rozmedzí od 750 000 EUR do 1 750 000 EUR

ročne. Teda nejde a nikdy nešlo o nejakú „schránkovú“ firmu založenú na účely páchania daňovej a
ekonomickej trestnej činnosti, ale o štandardný a fungujúci podnikateľský subjekt. Propagácia mena
J.. P. K. formou prezidentskej volebnej kampane (a aj následným, hoci až do záverečnej fázy kampane
nepredpokladaným víťazstvom vo voľbách a výkonom ústavnej funkcie) mala a má priamu súvislosť
so zdaniteľnými príjmami K. podliehajúcimi DPH na výstupe, ktorých dosahovanie boli len prerušené

v čase výkonu ústavnej funkcie prezidenta J.. P.om K., keďže v danom čase nemohol túto činnosť v
prospech spoločnosti K. v súlade so zákonom vykonávať. Tieto objektívne okolnosti, z ktorých sa dá
vyvodiť záver o forme zavinenia, boli potvrdené takmer všetkými v danej veci vykonanými výsluchmi
obvinených a svedkov. Zároveň považujú za potrebné prisvedčiť rozhodovacej činnosti Súdneho dvora
Európskejúnie,žežiadneosobysanemôžupodvodnealebozneužívajúcimspôsobomdovolávaťnoriem
práva Únie (napr. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie vo veci I/S Fini H v. Skatteministeriet zo dňa

03.03.2005, C-32/03, alebo Halifax plc, Leeds Permanent Development Services Ltd a County Wide
W. Investments Ltd v. Commissioners of Customs & Excise zo dňa 21.02.2006, C-255/02). Obhajoba
je však presvedčená, že k takémuto konaniu v prejednávanej veci nedošlo. Súdny dvor Európskej únie
v citovanom rozsudku vo veci Halifax uviedol, že v oblasti DPH preukázanie zneužívania práva na
jednejstranevyžaduje,abypredmetnéplnenianapriekformálnemudodržaniupodmienokstanovenýchv

príslušnýchustanoveniachšiestejsmerniceavovnútroštátnejprávnejúpravepreberajúcejtútosmernicu
viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito
ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ
predmetných plnení je získať daňovú výhodu. Súdny dvor Európskej únie v citovanom rozsudku ďalej
uvádza: „V skutočnosti, tak ako uviedol generálny advokát v bode 89 svojich návrhov, zákaz zneužitia

už nie je viac relevantný, keď môžu mať predmetné plnenia nejaké iné vysvetlenie ako číre dosiahnutie
daňových výhod.“ Cieľom spoločnosti K. bolo podporiť svoju hospodársku činnosť založenú na mene
J.. P. K., propagovaním mena J.. P. K., čo prinieslo nárast hodnoty prednášok a kníh J.. P. K. a tým
aj k nárastu DPH na výstupe z tejto činnosti. J.. P. K. nepatril na začiatku prezidentskej kampane k
favoritom na víťazstvo, a preto svoju kandidatúru skôr vnímal ako netradičnú (ale efektívnu) propagáciu

svojhomenaanaprospechjehorodinnejspoločnostiK..SpoločnosťK.tedavyužilatútooriginálnuformu
reklamy (kampaň v prezidentských voľbách), čo jej však nemôže byť na ťarchu, pretože to nezakazuje
žiadny zákon. Z týchto skutočností vyplýva, že hlavným cieľom plnení nebolo získať daňovú výhodu
a tieto mali iné vysvetlenie (ako sa domnievajú orgány činné v trestnom konaní a prvostupňový súd)
spočívajúce v zvýšení budúcich výnosov spoločnosti K.. Primárnym cieľom bola propagácia mena a

osoby J.. P. K., a to jednak pre účely volieb a jednak pre účely neskoršieho podnikateľského využitia v
prednáškovej a publikačnej činnosti prostredníctvom spoločnosti K.. Opačný výklad by dal neprimerane
široké oprávnenie voľnej úvahy štátnym orgánom a zaviedol by vysokú mieru neistoty podnikateľských
subjektov, čím by negatívne ovplyvnil ich hospodársku činnosť. Ak aj právo na odpočet DPH nebolo
spoločnosti K. uznané, je v rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami, vyvodzovať voči zodpovedným

osobám trestnú zodpovednosť. V tejto súvislosti poukazujú na judikatúru najvyšších súdnych autorít v
správnom súdnictve, ktorá je v rozpore s pomerne reštriktívnym výkladom orgánov činných v trestnom
konaní a prvostupňového súdu vo vzťahu k reklame a jej efektu. Podľa tejto judikatúry nemusí byť
reklama zameraná na jednotlivý individualizovaný produkt, prípadne skupinu produktov, ale „postačuje,
ak je reklama zameraná na vytvorenie vnemu u zákazníkov na trhu“ (3Sžf/33/2007). Najvyšší súd

SR tiež ohľadom reklamy na kultúrnych akciách uviedol: „Touto mediálnou prezentáciou a spojením
podnikania žalobcu s predmetnými podujatiami bol (resp. mohol byť) vytvorený pozitívny vnem u
existujúcich i potenciálnych obchodných partnerov, spotrebiteľov, zamestnancov či iných subjektov,
ktorý sa môže prejaviť v rôznych oblastiach súvisiacich s ekonomickou činnosťou žalobcu, objektívne
však nie je merateľný.“ Obdobne, v kontexte dane z príjmu, Najvyšší súd Slovenskej republiky už

dávnejšie uviedol, že: „V prípade preukazovania vecnej súvislosti nákladov vynaložených na reklamu
sa priame dôkazy uplatňujú v obmedzenej miere. Miera ovplyvnenia ľudského správania sa reklamou
nie je exaktne merateľná.“ (3Sžf/66/2007). Uvedené rozhodnutia sú relevantné na preukázanie nielen
neprípustne reštriktívneho výkladu zákona o dani DPH zo strany prvostupňového súdu, ale aj na
preukázanie absencie akéhokoľvek úmyselného zavinenia na strane obžalovaných. Ak by chceli z

odlišnosti právneho názoru vyvodzovať v obdobných prípadoch úmyselné zavinenie, tak by bola na
Slovensku trestne stíhaná veľká časť podnikateľov, ktorí sú platcami DPH. Je absolútne bežnou
súčasťou podnikateľskej praxe, že podnikateľ odpočíta DPH na vstupe z reálne vynaložených nákladov
na skutočne poskytnuté plnenia, ktoré však daňové orgány neuznajú, pretože prídu k záveru, žedané plnenia podľa ich názoru nesúvisia s dosahovaním zdaniteľných plnení na výstupe. Súdny dvor
Európskej únie ďalej uviedol, že za zneužívanie práva nemožno považovať, ak sa jednotlivé plnenia
uskutočnili medzi dvoma subjektmi, ktoré nespája nijaký právny vzťah a je nepochybné, že tieto plnenia

nemali umelú povahu a boli vykonané v kontexte bežných obchodných transakcií. Ak spoločnosť reálne
poskytla dotknuté služby (alebo tovary) v rámci skutočnej hospodárskej činnosti a povaha vzťahov medzi
spoločnosťami, ktoré tieto plnenia uskutočnili, nepoukazujú na nijakú okolnosť, ktorá by dokazovala
existenciu umelej konštrukcie zbavenej hospodárskej reality a vytvorenej iba s cieľom dosiahnuť daňovú
výhodu, nemožno hovoriť o zneužívaní práva (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci The

Commissioners for Her Majesty's Revenue & Customs v. RBS Deutschland Holdings GmbH zo dňa
22.12.2010, C-277/09, bod 52). V bode 53 a 54 citovaného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie sa
navyše uvádza, že: „[…] zdaniteľné osoby majú v zásade slobodu zvoliť si takú organizačnú štruktúru
a taký spôsob uskutočňovania plnení, aké považujú za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť
a na účely obmedzenia daňových nákladov. Súdny dvor totiž rozhodol, že voľba podnikateľa medzi
plneniami oslobodenými od dane a zdaniteľnými plneniami sa môže zakladať na množstve faktorov

vrátane úvah daňovej povahy týkajúcich sa objektívneho systému DPH. […] Súdny dvor v tejto súvislosti
spresnil, že keď má zdaniteľná osoba možnosť výberu medzi viacerými plneniami, má právo zvoliť si
štruktúru svojej činnosti tak, aby obmedzila svoju daňovú povinnosť […].“ V tomto rozhodnutí Súdny
dvorEurópskejúnienajmäpoukázalnaskutočnosť,žepokiaľnedôjdekzneužívaniupráva,jezdaniteľná
osoba oprávnená obmedziť svoju daňovú povinnosť. Zdaniteľné osoby sú oprávnené uskutočňovať

plnenia spôsobom, ktoré považujú za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť. Jednotlivé plnenia
boli medzi spoločnosťou K. a jej obchodnými partnermi skutočne vykonané, tieto spoločnosti neboli
nijakým spôsobom prepojené a plnenia boli vykonané v kontexte bežných obchodných transakcií.
Prvostupňový súd túto citovanú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie v napadnutom rozsudku bez
bližšieho zdôvodnenia označil za irelevantnú pre tento prípad. Obhajoba nikdy nespochybňovala, že sa

zdaniteľné plnenia týkali predvolebnej a volebnej kampane J.. P. K., práve naopak uviedla, že tieto mali
súčasne podporiť ekonomickú činnosť spoločnosti K. postavenú na mene J.. P. K., a tak boli podstatnými
prvkami tvoriacimi cenu tovarov a služieb spoločnosti K. (konkrétne ceny prednášok a kníh J.. P. K.
predávanýchspoločnosťouK.nazákladezmluvyoexkluzivite).Nadobudnutétovaryaslužbyboliurčené
na dosahovanie príjmov z podnikania K. na trvajúcom základe a tento stav trvá doteraz.

6.8 Reálnosť a opodstatnenosť podnikateľského zámeru K. v oblasti predaja prednášok a publikácii
J.. P. K. potvrdil aj znalecký posudok, ktorý prvostupňový súd odmietol vykonať. Tento podnikateľský
zámer odôvodňuje aj znalecký posudok VÚRHP č. XX/XXXX. Z tohto znaleckého posudku, ktorý si dala
obhajoba vypracovať a je súčasťou spisu, jednoznačne vyplýva, že náklady na propagáciu mena J.. P.
K. vynaložené spoločnosťou K. v prvých rokoch trvania zmluvy o exkluzivite mali rozhodujúci vplyv na

dosiahnuté výnosy v ďalších obdobiach. Výnosy K. z predaja prednášok a kníh J.. P. K. za roky 2011
až 2014 dosiahli sumu 14.562 EUR, ale počas roku 2019 (teda v dôsledku práve prezidentskej volebnej
kampane a následného výkonu funkcie prezidenta J.. P.om K.) sa výrazne zvýšili a dosiahli až sumu
61.819 EUR. To bol dôvod, prečo tento znalecký posudok navrhovali vykonať na hlavnom pojednávaní -
tedanienaspochybneniezáverovavýpočtovznalcaJ..M.(akotomylnepochopilprvostupňovýsúd),ale

na potvrdenie skutočnosti, že náklady na propagáciu vynaložené na prezidentskú kampaň J.. P. K. mali
vplyv na dosiahnuté výnosy K. z predaja prednášok a kníh J.. P. K.. Reálnosť podnikateľského zámeru
posúdila znalecká organizácia tak, že spoločnosť K. je v dôsledku uzatvorenia zmluvy o exkluzivite a
dohody o ziskoch a stratách schopná vytvárať budúce výnosy a tieto aj dlhodobo udržať. Silnou stránkou
výnosového potenciálu spoločnosti K. je skĺbenie skúseností J.. P. K. z podnikateľského a neziskového

prostredia so skúsenosťami získanými pri výkone prezidentského mandátu. Prostredníctvom výkonu
prezidentského mandátu sa J.. P. K. stal verejne známou osobou. Práve skutočnosť, že J.. P. K. bol
prezidentom Slovenskej republiky, mu dáva nedostihnuteľnú konkurenčnú výhodu oproti iným osobám
vykonávajúcim prednáškovú alebo publikačnú činnosť. Výsledkom je zvýšený záujem o prednášky a
publikácie J.. P. K. a výsledné zvýšenie výnosu spoločnosti K. z takýchto a podobných aktivít. Podľa

analýzy znaleckej organizácie vyplýva zo skutkového stavu zjavná účelnosť vynaloženia financií na
propagáciumenaJ..P.K.,vdôsledkuktorejdošlokzvýšeniuvýnosovspoločnostiK.zpredajaprednášok
a publikácií J.. P. K. po jeho úspešnej prezidentskej kampani. V roku 2013, keď spoločnosť K. získala
oprávnenienavykonávaniemimoškolskejvzdelávacejčinnosti,bolapriemernácenazajednuprednášku
J.. P. K. 250 EUR. V roku 2014 J.. P. K. uskutočnil jednu prednášku v cene 10.000 EUR. V roku 2019 bola

priemernácenazajednuprednášku5.148EURaJ..P.K.uskutočnil12prednášok,zčohojevidieť,žepo
prednáškach J.. P. K. vzrástol dopyt a aj cena za prednášku. Práva z prednáškovej a publikačnej činnosti
poskytnuté J.. P.om K. spoločnosti K. sú pritom „iným dlhodobým nehmotným aktívom“, ktoré v zmysle
zmluvy o exkluzivite a dohody o ziskoch a stratách patrí spoločnosti K.. Podľa prílohy č. 2 k vyhláškeMinisterstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty
majetku, stanovila znalecká organizácia všeobecnú hodnotu tohto nehmotného aktíva na 962.100,66
EUR. Na základe vyššie uvedených skutočností dospela znalecká organizácia k záveru, že plnenie, na

ktoré má spoločnosť K. v zmysle zmluvy o exkluzivite a dohody o ziskoch a stratách nárok je dôležitým
výnosom spoločnosti. Spoločnosť K. je schopná vykonávaním podnikateľskej činnosti zameranej na
prednáškovú a inú činnosť počas rokov 2020 až 2024 vytvoriť hrubú maržu vo výške 639.844 EUR až
971.654 EUR vďaka nákladom, ktoré vynaložila v prvých rokoch účinnosti zmluvy o exkluzivite (medzi
ktoré patria aj náklady na obstaranie zdaniteľných plnení, ktoré sú predmetom obžaloby).

6.9 Nebola naplnená ani subjektívna stránka trestného činu daňového podvodu. Trestný čin daňového
podvodu podľa § 277a Tr. zákona obsahuje pohnútku vyjadrenú slovami „v úmysle zadovážiť sebe alebo
inému neoprávnený prospech“. Na naplnenie skutkovej podstaty tohto trestného činu sa teda vyžaduje
vyššia forma zavinenia ako len priamy alebo nepriamy úmysel. Ak je pohnútka v skutkovej podstate
výslovne uvedená, stáva sa jej obligatórnym znakom. Preto sa k trestnej zodpovednosti páchateľa
vyžaduje, aby bol naplnený i tento znak skutkovej podstaty trestného činu. Pohnútka vyjadruje vnútorný

podnet, ktorý vedie páchateľa k spáchaniu trestného činu. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané,
že J.. P. K. alebo J.. Z. K. sa svojim konaním snažil zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený
prospech. Konatelia spoločnosti K. boli presvedčení, že sporné dodávky tovarov a služieb súvisia s
propagáciou mena J.. P. K., a tak sú vhodnou reklamou aj pre spoločnosť K. a jej produkty a služby,
konkrétne ňou predávané prednášky a knihy J.. P. K.. Obhajoba má zato, že spoločnosť K. sporné

dodávky tovarov a služieb využila pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení na uskutočnenie
podnikateľských aktivít, ktoré podliehajú DPH na výstupe. Obhajoba je presvedčená, že náklady
vynaložené spoločnosťou K. z tohto dôvodu priamo a bezprostredne súvisia s celkovou ekonomickou
činnosťou zdaniteľnej osoby, ako to vyžaduje judikatúra vyššie citovaná Súdneho dvora Európskej
únie. Obhajoba v tejto súvislosti opätovne uvádza, že predmetom sporných zdaniteľných plnení bola

propagácia mena J.. P. K., ktorá priamo súvisela s podnikateľskými aktivitami spoločnosti K. v oblasti
vydavateľskej a prednáškovej činnosti (predaj prednášok a kníh J.. P. K.), ktoré stoja a padajú SR
republiky je podnikaním. Podnikaním je v tomto prípade predaj kníh a prednášok J.. P. K. spoločnosťou
K. na základe zmluvy o exkluzivite, ktorého ekonomickým základom je podnikateľské využitie mena
J.. P. K.. To, že J.. P. K. sa zaviazal k činnosti, ktorá bola predmetom zmluvy o exkluzivite a dohody

o ziskoch a stratách za účelom zvýšenia výnosov spoločnosti K. a nie za účelom vlastnej propagácie,
preukazujeajformuláciauvedenávdohodeoziskochastratách:„Poskytovateľprávsazaväzujepodobu
najmenej 5 rokov po skončení prezidentského mandátu vykonávať spisovateľskú, prednáškovú alebo
inú činnosť [...] súvisiace s využitím mena P. K. výlučne v spolupráci s Nadobúdateľom práv“. Obhajoba
ďalej považuje za dôležité pripomenúť, že potom čo nárok na odpočet DPH nebol spoločnosti K. uznaný,

táto zaplatila svoj dlh aj sankciu a upravila svoje účtovníctvo. Všetky tieto argumenty potvrdzujú, že
nikto zo spoločnosti K. nekonal v úmysle obchádzať daňové povinnosti tejto spoločnosti. Tiež svedčia
o tom, že konanie spoločnosti K. bolo vedené legitímnymi očakávaniami, a že slovenská legislatíva
jednoznačne neuvádza neprípustnosť zahrnutia takýchto výdavkov do nákladov a následné odpočítanie
DPH tak, ako to tvrdí prvostupňový súd. J.. P. K. sa rozhodol so správcom dane nesúdiť, pretože mu

ako v tom čase prezidentovi prišlo nevhodné a nenáležité, aby inicioval súdny spor proti štátu, ktorý ako
jeho hlava reprezentoval. Zvolil teda zdržanlivý prístup a chcel tento spor vyriešiť a aj ho vyriešil už v
jeho zárodku, čo mu určite nemôže byť na ťarchu oproti situácii, ak by sa so správcom dane súdil.
6.10 Prvostupňový súd nezohľadnil základnú judikatúru v oblasti daňového práva. Neoprávneným
uplatnením nároku na vrátenie dane z pridanej hodnoty sa rozumie uplatnenie nároku v rozpore s

platnými právnymi predpismi. Ak je uplatnenie nároku na odpočet DPH sporné, je potrebné príslušné
ustanovenia právnych predpisov vykladať v prospech páchateľa, známe tiež ako zásada in dubio pro
reo. Je ústavne neprípustné, aby prípadné nedostatky a nejednoznačnosť právnej úpravy boli na ťarchu
obvineného a viedli k vyvodeniu trestnej zodpovednosti. Za ústavne konformný výklad je potrebné
považovať ten, ktorý je v prospech obvineného, a ktorý plne korešponduje s požiadavkou ochrany jeho

základných práv a slobôd. Povedané inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy by mali mať jasnú
predstavuohranici,kedyjeneoprávnenéuplatneniereálnychnákladovdodaňovéhopriznaniakonaním,
ktoré nevykazuje zákonné znaky daňového trestného činu, a naopak, kedy tomu tak je. Obžaloba ani
napadnutý rozsudok nedávajú žiadnu odpoveď na túto otázku. V právnom štáte je však nevyhnutné,
aby podnikateľské subjekty a ich štatutárne orgány vopred vedeli, aké ich konanie bude považované

za trestné, a aké konanie bude riešené „len“ v daňovom konaní. V opačnom prípade bude deliaca
čiara spočívať v ad hoc rozhodovaní orgánov činných v trestnom konaní a trestných súdov, čo môže
zvádzaťkarbitrárnostiprivyvodzovanítrestnejzodpovednosti,akúvidímeajvtomtoprípade.Vtunajšom
prípade, ktorý je vzhľadom na meno J.. P. K. podrobne verejne sledovaný, je navyše nevyhnutnémať na zreteli, že ide o celospoločensky dôležitý precedens pre iné podnikateľské subjekty. Ak totiž v
prípade konateľov daňovníka K. - ktorý má nízky rizikový profil, štátu nespôsobil žiadnu finančnú ujmu,
a poskytol správcovi dane aj orgánom činným v trestnom konaní maximálnu možnú súčinnosť a ani

nerozporoval a právne nespochybňoval závery daňovej kontroly hoci tak robiť mohol - sú konatelia
spoločnosti obžalovaní a boli by odsúdení, bude to mať nezanedbateľný účinok na tisíce obdobných
podnikateľských subjektov, a následne na povinnosť štátu zabezpečiť spravodlivosť v oblasti správy
daní. Normy daňového práva, ktoré ukladajú fyzickým a právnickým osobám daňovú povinnosť alebo
na základe ktorých sa určujú vyššie uvedené základné prvky daňovej povinnosti (subjekt dane, predmet

dane, základ dane a sadzba dane) sú normami verejného práva, ktorými štát zasahuje do základného
právafyzickýchaprávnickýchosôbvlastniťaužívaťmajetok,ktoréjegarantovanéústavouadohovorom.
Aplikáciou týchto noriem a vynucovaním splnenia daňovej povinnosti dochádza k (legálnemu) odňatiu
časti majetku daňovníkovi. Preto sa v judikatúre ústavného súdu aj všeobecných súdov etablovalo
viacero výkladových pravidiel a postupov, ktorými sa zabezpečuje spravodlivá rovnováha medzi právom
vlastniťaužívaťmajetoknajednejstraneapovinnosťouplatiťdanenastranedruhej.Základnouzásadou

ukladania a vymáhania daní je v právnom štáte zásada zákonnosti ukladania a výberu daní (nullum
tributum sine lege) vyplývajúca z čl. 2 ods. 2 a čl. 59 ods. 2 ústavy. Striktné dodržiavanie tejto zásady je
v daňovom konaní nevyhnutné a nie je možné sa od nej odchýliť (I. ÚS 241/07). Zásada zákonnosti [§
3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v platnom znení (ďalej len „Daňový
poriadok“)] je konštruovaná tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených v daňovom konaní (I. ÚS 241/07).
Prioritizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní teda nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a
právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia. Ani záujem štátu na realizácii príjmovej
stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré

zákony priznávajú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri
riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to,
čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od jednotlivca, ktorý môže konať všetko, čo nie je zakázané).
Z týchto východísk potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto
odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel

základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci)
postupovať miernejšie - in dubio mitius (Ústavný súd SR, I. ÚS 241/07, obdobne aj ďalšia judikatúra
najvyšších súdnych autorít, ktorú uviedli už v stanovisku k podanej obžalobe). Podobne dôležitým
výkladovým pravidlom a postupom v oblasti verejného (daňového) práva vyplývajúcim zo zásady
zákonnosti je princíp in dubio pro libertate (v pochybnostiach v prospech slobody). Podľa tohto princípu

platí, že ak je k dispozícii viacero výkladov verejnoprávnej normy alebo súboru verejnoprávnych noriem,
je treba uprednostniť ten výklad, ktorý vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do dotknutého základného
práva a slobody (v kontexte daňového práva do základného práva daňového subjektu vlastniť a užívať
majetok). Tento princíp vyplýva priamo z ústavy a ide o štrukturálny princíp liberálne demokratického
štátu, ktorý vyjadruje prednosť jednotlivca a jeho slobody pred štátom (Najvyšší správny súd ČR,

1As/21/2010, 4Afs/68/2015, 2Afs/4/2014, 7Afs/54/2006, 2Afs/16/2011, 5Afs/86/2009, 7Afs/69/2007,
3Afs/106/2017). Orgány činné v trestnom konaní vyššie uvedenú judikatúru najvyšších súdnych autorít
a z nej vyplývajúce ustálené interpretačné pravidlá a postupy v oblasti daňového práva vôbec v tejto veci
nebralidoúvahy.Akbytakurobili,nemohlibydôjsťkzáveruoúmyselnomzavinenínastraneobvinených
ani o porušení akýchkoľvek daňových predpisov. Neoprávneným uplatnením nároku na vrátenie dane z

pridanejhodnotysarozumieuplatnenienárokuvrozporesplatnýmiprávnymipredpismi.Akjeuplatnenie
nároku na odpočet DPH sporné (ako v tomto prípade), je potrebné príslušné ustanovenia daňových
právnych predpisov vykladať v prospech daňovníka podľa zásad in dubio mitius, a in dubio pro libertate.
Preto už len neoprávnenosť odpočtu DPH v tomto prípade je sporná (a tvrdia, že odpočet bol oprávnený,
hoci J.. P. K. z už uvedených dôvodov sa rozhodol tento svoj názor nepresadzovať ako prezident SR

podaním správnej žaloby proti správcovi dane). Ako vyplýva z predloženej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
v tomto prípade existovala dostatočne priama a bezprostredná súvislosť medzi reklamnými plneniami na
účelypropagáciemenaaosobyJ..P.K.,zktorýchspoločnosťK.odpočítalaDPHnavstupeapodnikaním
spoločnosti K. v oblasti predaja kníh a prednášok J.. P. K. podľa zmluvy o exkluzivite, ktoré stojí a padá
na mene a osobe P. K., a z ktorého spoločnosť K. riadne odvádza DPH na výstupe.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto obhajoba žiada, aby odvolací súd podľa § 321 ods.
1 písm. a/, písm. b/, písm. d/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322
ods. 3 Tr. poriadku sám rozhodol rozsudkom vo veci tak, že oboch obžalovaných v celom rozsahu
oslobodí spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Tr. poriadku z dôvodu, že žalovaný skutok nie je trestnýmčinom. Ak by odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku sám vo veci nerozhodol, ale vrátil by vec
prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol podľa § 322 ods. 1
Tr. poriadku, potom obhajoba navrhuje, aby odvolací súd v takomto prípade zároveň podľa § 325 Tr.

poriadku nariadiť, aby bola táto vec prejednaná a rozhodnutá iným zákonným sudcom, a to s poukazom
na okolnosti uvedené v časti 5.1 tohto podania.

Na základe takto riadne a včas podaných odvolaní preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v
intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. poriadku podľa ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie

podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku voči ktorým odvolatelia podali odvolanie ako aj správnosť postupu
konania, ktorým predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy ak
by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku a dospel k nasledovným záverom.

V rámci odvolacieho konania dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť zákon č. 40/2024 Z.z., ktorý spolu s

nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 215/2024 Z.z. upravil ustanovenie § 125 Tr. zákona
výšku škody tak, že rozsah kladený obžalovanému J.. P.ovi K. za vinu vo výške 155.184,40 Eur a taktiež
aj obžalovanému J.. Z. K. už nie vo veľkom rozsahu, ale len väčším rozsahom.
Takáto zmena úpravy výšky škody sa prejavila v zmene právnej kvalifikácii konania obžalovaných,
keď vzhľadom na rozsah činu je možné konanie obžalovaného J.. P. K. a obžalovaného J.. Z.a K.

kvalifikovať iba ako prečin poľahčovacieho daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 Tr. zákona vo forme
organizátora obžalovaného J.. P. K. podľa § 21 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona v znení zákona č. 40/2024
Z.z., ktorý nadobudol účinnosť 06.08.2024. Táto zmena Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z.z.
priniesla aj zmenu trestnej sadzby § 277a ods. 1 Tr. zákona v rozpätí 6 mesiacov až 3 roky. Krajský súd
s prihliadnutím na ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zákona, ktorý upravuje časovú postupnosť sa trestnosť

činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi
spáchanímčinuavynesenímrozsudkunadobudnúúčinnosťviacerézákony,trestnosťčinusaposudzuje
a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. Vzhľadom na vyššie uvedené potom
krajský súd skúmal u oboch obžalovaných, čim nedošlo k premlčaniu trestného stíhania a následne teda,
či nie je potrebné trestné stíhanie zastaviť. Vo vzťahu k obžalovanému J.. Z. K. dospel krajský súd k

záveru, že u tohto je potrebné zastaviť trestné stíhanie z dôvodu jeho premlčania, nakoľko k dokonaniu
skutku došlo 26.05.2014 a uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené obvinenému 13.02.2019 a
teda premlčacia doba v trvaní 3 rokov uplynula 26.05.2017, pričom následne krajský súd na neverejnom
zasadnutí vydal rozhodnutie sp. zn. 1To/6/2024 zo dňa 01.10.2024, ktorým podľa § 320 ods. 1 písm. c/
Tr. poriadku, s použitím § 281 ods. 1 Tr. poriadku, v spojení s § 9 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku zastavuje

trestne stíhanie obžalovaného J.. Z.a K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom W., ul. M. č. XXXX/X pre skutok
právne kvalifikovaný ako prečin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1 (pôvodne právne kvalifikovaný
ako pokračovací zločin daňového podvodu podľa § 277a ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zákona), ktorý mal
spáchať tak, že
-obž. J.. Z. K., ako konateľ spoločnosti K. s. r. o. so sídlom Karpatská XXXX/XX, W., J.: XX XXX XXX,

v období od 01.06.2013 do 26.05.2014 zahrnul do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. účtovné a daňové
doklady, a to najmä objednávky, faktúry a doklady o úhrade, ktoré neboli predmetom podnikateľskej
činnosti spoločnosti K. s. r. o. v rámci predmetu činnosti zapísanom v obchodnom registri, ktorá
sa zaoberala najmä predajom tovaru, služieb, nehnuteľnosti, obchodného mena, ochrannej známky,
obchodného označenia výrobkov a iných práv a záväzkov súvisiacich s činnosťou spoločnosti K. s. r.

o. , nakoľko sa týkali vynaloženia výdavkov na predvolebnú a volebnú prezidentskú kampaň obž. J..
P. K., ktorý bol v tom čase spoločníkom a súčasne konateľom spoločnosti K. s. r. o. , pričom obž. J..
Z. K. tieto účtovné a daňové doklady zaviedol do účtovníctva spoločnosti K. s. r. o. s cieľom z nich v
rozpore s § 19 v nadväznosti na § 8 a 9, § 49, § 51 zák. č. 222/2004 Z.z o dani z pridanej hodnoty /
ďalej len „DPH“/ v znení neskorších predpisov neoprávnene uplatniť v daňových priznaniach právo na

odpočítanie DPH z predvolebnej a volebnej prezidentskej kampane obž. J.. P. K. a neoprávnene uplatniť
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 zák. č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, v
úmysle tak zadovážiť neoprávnený prospech spoločnosti K. s. r. o. , pričom na tento účel použil Zmluvu
o exkluzivite na vydavateľskú činnosť (ďalej len „Zmluva o exkluzivite“), ktorú ešte ako obchodný riaditeľ
spoločnosti K. s. r. o. uzatvoril dňa 27. 7. 2011 po vzájomnej dohode s obž. J.. P.om K.,

v bode 1/-dňa 25.07.2013 podal obž. J.. Z. K. na Daňovom úrade W. (ďalej len „DÚ Prešov“) elektronicky riadne
daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na
odpočítanie dane v celkovej výške 19.975,52 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem

iných faktúr aj faktúru:

· fa.č. 132615/2013 zo dňa 11.06.2013 od spoločnosti W. spol. s.r.o. pre spol. K. s.r.o., deklarujúcu
umiestnenie vonkajšej reklamy - P. K. v termíne od 01.06.2013 do 30.06.2013 v sume 108.000,00 EUR
z toho DPH 18.000,00 EUR,

-teda v uvedenom daňovom priznaní bol zahrnutý výdavok súvisiaci s predvolebnou kampaňou obž.
J.. P. K. a tento nesúvisel s predmetom činnosti spoločnosti K. s. r. o. , ani s predmetom Zmluvy o
exkluzivite, kde obž. J.. P. K. si takto vytvoril svoj plán, ktorým riadil svoju predvolebnú prezidentskú
kampaň prostredníctvom iných osôb, čo malo za následok zahrnutie uvedenej faktúry do účtovníctva
spoločnosti K. s. r. o. a týmto spôsobom bol vytvorený priestor na to, aby bol v rozpore s ust. § 79 zák.

č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty obž. J.. Z.om K.m uplatnený neoprávnený nárok na vrátenie
DPH vo výške 8.815,67 EUR,

v bode 2/

-dňa23.12.2013podalobž.J..Z.K.naDÚW.elektronickyriadnedaňovépriznaniekDPHzazdaňovacie
obdobie november 2013, v ktorom si neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane v celkovej výške
11.720,17 EUR, pričom do tohto daňového priznania zahrnul okrem iných faktúr aj faktúry: