Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/58/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623202998
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623202998.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Dušana Ďuriana ako členov senátu, v spore žalobcu: A.
B. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom A. XX/XX, XXX XX C., právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
BUGRI s. r. o., so sídlom Námestie SNP 14/23, 960 01 Zvolen, IČO: 56 434 995, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova
2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 5 792,20 €, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Lučenec č. k. 10C/52/2023 – 218 zo dňa 05. marca 2024 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný je p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100% do troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v plnom rozsahu vyhovel žalobe žalobcu, keď
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5 792,20 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (I.
výrok) a povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100% do 3
dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania (II. výrok).

2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav:

3. Žalobca je v služobnom pomere príslušníka Hasičského a záchranného zboru od 01.04.2009, štátnu
službu vykonáva na hasičskej stanici v Lučenci. V období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval
1 717,29 hodín určenej služobnej pohotovosti a 4,33 hodín nariadenej služobnej pohotovosti (súd
prvej inštancie vychádzal z predložených výplatných pások žalobcu a vypracovaných tabuliek o
odpracovaných hodinách, nadčasových hodinách a hodinách pracovnej pohotovosti). Žalobca mal v

spornom období služobný čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že do konca roka 2021 sa týždenný
pracovný čas skladal zo 17-hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala
určená 7-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku a od 01.01.2022 sa týždenný pracovný čas
skladal zo 16-hodinových pracovných zmien (výkon služby), po ktorých nasledovala určená 8-hodinová
služobná pohotovosť na pracovisku, t.j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávil žalobca na pracovisku
sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol rozdelený na aktívnu časť služobnej
pohotovosti (práca nadčas) a neaktívnu časť služobnej pohotovosti. V mieste výkonu služby v Lučenci

sa striedajú 3 hasičské zmeny, teda každý tretí deň odslúži každá pracovná zmena 24 hodín a následne
majú príslušníci v tejto zmene dva dni voľna, t.j. ide teda o nerovnomerné rozvrhnutie služobného času,
ktorého časť pripadá na tzv. služobnú pohotovosť. Vzhľadom na nerovnomerné rozvrhnutie služobného
času, ktorého súčasťou je služobná pohotovosť v mieste výkonu služby, žalobca v spornom období odjúla2020domája2023lenvrámcisamotnejslužobnejpohotovostipriamonadväzujúcejnavýkonslužby
odpracoval 210 hodín v období od júla 2020 do decembra 2020, 551,65 hodín v období od januára
2021 do decembra 2021, 653,03 hodín v období od januára 2022 do decembra 2022 a 306,94 hodín v

období od januára 2023 do mája 2023 (t.j. od júla 2020 do mája 2023 spolu 1 721,62 hodín služobnej
pohotovosti). Priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia od júla 2020 do mája
2023 tak u žalobcu dosiahol 49,80 hodín.

4. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na článok 1 ods. 1 až 3, článok 2 ods. 1 a 2,

článok 6 písm. b), článok 17 ods. 1, článok 17 ods. 3 písm. c) bod iii) smernice Európskeho parlamentu
a Rady 2003/88/ES zo dňa 04.11.2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej aj
„smernica 2003/88/ES“), článok 2 ods. 1 a 2 smernice 89/391/EHS z 12.06.1989 o zavádzaní opatrení
na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci (ďalej aj „smernica 89/381/
EHS“), článok 7 ods. 2, článok 19 ods. 2, článok 36 ods. 1 písm. c), d) a e) a článok 40 Ústavy Slovenskej
republiky, § 12 ods. 6, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2, § 91 ods. 1 a 3, 92 ods. 1 a 2, § 97 ods. 1

písm. h), § 103 ods. 5, § 122 ods. 1 až 3, § 193 zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 315/2001 Z.z.“ alebo „zákon o HaZZ“), § 85 ods.
9 a § 96 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení, § 853 ods. 1, § 11, § 13, §
100 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v platnom znení (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) a
príslušnú súdnu prax Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „SD EÚ“ alebo súdny dvor“) súd prvej

inštancie dospel k nasledovným záverom:

5. Súd prvej inštancie ustálil, že predmetom konania je nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy)
za porušenie práva Európskej Únie (ďalej aj „právo EÚ“ alebo „právo Únie“) v dôsledku nesprávnej
transpozície smernice 2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (konkrétne do zákona č.

315/2001 Z. z.). Mal za to, že má právomoc na prejednanie a rozhodnutie tohto sporu.

6. Súd prvej inštancie mal za to, že pasívne vecne legitimovaný v prejednávanom spore je žalovaný
(štát), ktorý zodpovedá za prebratie smernice 2003/88/ES do vnútroštátneho právneho poriadku.
Smernica 2003/88/ES je totiž v zmysle jej článku 29 adresovaná členským štátom. V prípade, že

žalovaný (Slovenská republika) túto povinnosť nesplní, je zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu
smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
donášhoprávnehoporiadku.VmenežalovanéhokonáMinisterstvovnútraSlovenskejrepubliky,pretože
ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy pre Hasičský a záchranný zbor.

7. Súd prvej inštancie zastával názor, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na žalobcu ako hasiča,
pretože vo vzťahu k žalobcovi za sporné obdobie od júla 2020 do mája 2023 nemožno uplatniť žiadnu
výnimku z jej pôsobnosti.

8. Podľa súdu prvej inštancie smernica 2003/88/ES nebola správne transponovaná do právneho

poriadku Slovenskej republiky, konkrétne do ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z., ktorého ustanovenia
sú v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, pretože zákon č. 315/2001 Z. z. umožňuje
služobnému úradu, aby služobný (pracovný) čas hasiča bol rozvrhnutý tak, že tento opakovane
prekračuje smernicou 2003/88/ES stanovený maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas z dôvodu,
že čas služobnej pohotovosti sa v celom rozsahu nezahrňuje do výpočtu maximálneho denného alebo

týždenného pracovného času. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z. nevyplýva, že by
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného
času, pričom v skutočnosti sa tento (neaktívny) čas služobnej pohotovosti nezapočítava do pracovného
času hasiča; vnútroštátna právna úprava v zákone č. 315/2001 Z. z. je preto v rozpore s článkom
6 písm. b) smernice 2003/88/ES z dôvodu, že táto nebola správne implementovaná do právneho

poriadku Slovenskej republiky. Čas služobnej (pracovnej) pohotovosti žalobcu je potrebné zahrnúť do
pracovného času žalobcu, pretože tento je povinný byť počas pohotovosti prítomný na mieste určenom
zamestnávateľom a musí mu byť okamžite k dispozícii v prípade potreby.

9. Žalobca v spornom období od júla 2020 do mája 2023 odpracoval služobný čas priemerne v trvaní

49,80hodíntýždenne,čojeviacakomaximálnytýždennýpracovnýčaspodľačlánku6písm.b)smernice
2003/88/ES. Právo žalobcu vyplývajúce z ustanovenia článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo v
spornom období permanentne niekoľko rokov porušované.10. Žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) proti žalovanému, pretože bolo
preukázané splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu podľa judikatúry súdneho
dvora, t.j. (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva (b) porušenie je

dostatočne závažné a (c) priama príčinná súvislosť medzi porušením práva Únie a škodou. Článok 6
písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva právo, ktoré možno uplatniť priamo pred vnútroštátnym súdom;
porušenie smernice 2003/88/ES bolo voči žalobcovi preukázané, pretože jeho priemerný týždenný
pracovný čas presiahol 48 hodín; porušenie práva žalobcu bolo dostatočne závažné, pretože ide o
porušenie jasnej a konkrétnej normy Únie, ktorá pokiaľ ide o hornú hranicu priemerného týždenného

pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora; existuje aj príčinná súvislosť medzi
porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody (ujmou) žalobcu v dôsledky straty
času na odpočinok. S poukazom na súdnu prax súdneho dvora skutočnosť, že žalobca neupozornil
zamestnávateľa na porušovanie smernice 2003/88/ES, resp. neuplatnil nárok na náhradu škody najskôr
voči zamestnávateľovi, nie je pre záver o danosti príčinnej súvislosti medzi porušením článku 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES a vznikom škody rozhodujúca.

11. Smernica 2003/88/ES ani vnútroštátne právo výslovne neupravuje otázku náhrady škody vzniknutej
porušením práva Únie. Podľa judikatúry súdneho dvora náhrada škody spôsobenej jednotlivcovi
porušením práva Únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu

práv poškodených za podmienky dodržania zásady ekvivalencie a zásady efektivity, súčasne náhrada
škody musí byť primeraná vzniknutej ujme. Uplatnený nárok je pri absencii výslovnej vnútroštátnej
úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Únie jednotlivcovi, potrebné posudzovať analogicky
podľa ustanovení slovenského právneho poriadku, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom najbližšie,
t.j. v tomto prípade podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka (náhrada nemajetkovej ujmy v dôsledku

zásahu do práva na ochranu osobnosti). Súd prvej inštancie neaplikoval zákon č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom
znenízdôvodu,ženesprávnetransponovaniesmernicejepostupomNárodnejradySlovenskejrepubliky
pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky, ktorý sa podľa tohto
zákona nepovažuje za nesprávny úradný postup.

12. Porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu na ochranu
zdravia (článok 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného času bolo podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby
pracovník (žalobca) v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil

úraz sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil
zdravie.

13. Súčasne porušením článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES bolo porušované právo žalobcu
na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože musel reálne

odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES, na úkor svojich blízkych musel
tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojej rodine, najmä partnerke,
trojmesačnej dcére, rodičom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením a ktoré by prispeli k jeho relaxácii a psychickej a fyzickej regenerácii.

14. Vzhľadom na povahu porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo, keď žalovaný ako
členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky neprekročenia maximálnej
hranice týždenného pracovného času, resp. prijal vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá toto prekročenie
umožňuje, je možné dospieť k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, prípadne
na odstránenie trvajúcich následkov, nie je vhodným riešením vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Do úvahy neprichádza ani morálna satisfakcia. Ak by sa celý čas strávený
na pracovisku započítal do pracovného času, žalobca by mohol a musel stráviť na pracovisku reálne
oveľa menej času; ide teda o zásah, ktorý vytvoril nezvratný stav straty hodín voľného času a času
na regeneráciu síl žalobcu vzhľadom na skutočnosť, že žalobca pracuje ako hasič aj v súčasnosti,
toto porušovanie je dlhodobé, a preto len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným

zadosťučinením a peňažná náhrada predstavuje spôsobilý prostriedok odškodnenia ujmy vzniknutej
žalobcovi.15. Súd prvej inštancie sa ohľadne výšky škody (nemajetkovej ujmy) žalobcu vzhľadom na absenciu
výslovnej úpravy stotožnil so spôsobom výpočtu zo strany žalobcu vychádzajúcim analogicky z §
122 zákona č. 315/2001 Z. z., t.j. stanovenou ako rozdiel medzi náhradou za služobnú pohotovosť

nariadenú mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 písm. a/ zákona č. 315/2001 Z. z.) podľa §
122 ods. 2 písm. b) zákona č. 315/2001 Z. z. a náhradou za služobnú pohotovosť nariadenú v rámci
rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) podľa § 122 ods. 1 zákona č.
315/2001 Z. z. (t.j. 35 %, resp. 20 % zo sumy, ktorá je príslušnou časťou žalobcovho služobného platu).
Je správne výšku žalovanej nemajetkovej ujmy analogicky odvíjať od ustanovenia § 122 zákona č.

315/2001 Z. z., ktoré predstavuje ustanovenie upravujúce odmenu za služobnú pohotovosť, pretože ide
z hľadiska analógie za ustanovenie „najbližšie“ k stanoveniu výšky náhrady škody. Hodiny, ktoré žalobca
odpracoval nad limit maximálneho priemerného týždenného pracovného času, je možné analogicky
posúdiť ako odpracované mimo rozvrhnutia služobného času, keďže služobný čas by mal byť rozvrhnutý
tak, aby k porušovaniu práv nedochádzalo, pričom k porušeniu práv žalobcu dochádzalo práve výkonom
služobnej pohotovosti. Aj v zmysle judikatúry súdneho dvora v prípade nemajetkovej ujmy žalobcu

prichádza do úvahy náhrada za škodu, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času odpočinku, na
ktorý by mal nárok, ak by bol rešpektovaný maximálny týždenný pracovný čas upravený v článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. Žalobca počas necelého trojročného sporného obdobia odpracoval 1 721,62
hodín služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná do pracovného času, čo predstavuje náhradu
škody (nemajetkovú ujmu) v sume 3,36 € za hodinu (5 792,20 € / 1 721,62 hodín), ktorú musel v rámci

služobnej pohotovosti nezahrnutej do pracovného času naviac stráviť v práci a nemohol ju venovať
rodine, priateľom, svojim koníčkom, či odpočinku.

16. Súd prvej inštancie po zohľadnení všetkých okolností prípadu, ako aj výšky náhrad nemajetkovej
ujmy v peniazoch priznávanej v iných obdobných prípadoch, priznanú výšku nemajetkovej ujmy

považoval za primeranú. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do práv žalobcu v dôsledku porušenia práva
Únie a trvanie zásahu nepovažoval za vhodné žalovaným navrhované porovnanie s inými prípadmi
zásahu (napr. náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých príbuzných, prípadne náhrady priznávané
obetiam trestných činov). Mal však za to, že žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje
ani náhrady priznávané v takýchto prípadoch.

17. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania uplatneného nároku zo strany žalovaného, podľa súdu
prvej inštancie ani táto námietka nie je dôvodná, pokiaľ ide o obdobie presahujúce tri roky pred podaním
žaloby (od 01.07.2020 do 07.08.2020). Mal totiž za to, že k nemajetkovej ujme žalobcu dochádzalo
osobitne v tých mesiacoch, v ktorých nebol dodržaný limit pracovného času podľa článku 6 písm. b)

smernice 2003/88/ES, pričom následne v nasledujúcich mesiacoch (ku dňu splatnosti mzdy, t.j. vždy 10.
deň nasledujúceho mesiaca) táto ujma nebola zo strany žalovaného kompenzovaná v služobnom plate
žalobcu. Žalobca si nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil až počnúc splatnosťou mzdy za júl
2020, ktorá bola 10.08.2020, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 08.08.2023, teda pred uplynutím
trojročnej premlčacej doby podľa § 101 OZ.

18. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel.

19. O nároku strán sporu na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku v platnom znení (ďalej aj „CSP“) vzhľadom na plný úspech žalobcu

v spore. Preto mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dodal,
že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením súdny
úradník.

20. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.

Rozsudok súdu prvej inštancie označil za nesprávny z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. d), f)
a h) CSP, t.j. z dôvodov, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

21. Žalovaný v prvom rade namietal právomoc súdu skúmať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so
smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného posudzovanie súladu všeobecne záväzných právnych
predpisov platných na území Slovenskej republiky so smernicou Európskej Únie nespadá do právomoci
súdu prvej inštancie, resp. do právomoci iného všeobecného súdu členského štátu Európskej Únie;záver o takomto nesúlade si súd prvej inštancie nemohol osvojiť ani ako predbežnú otázku, pretože
dôsledky a aplikácia takéhoto konštatovania by presiahli predmet konania, ktorým je len individuálny
nárok žalobcu na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy.

22. V druhom rade žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v tomto spore. Bol názoru,
že žalobca nepreukázal tvrdenú nesprávnu transpozíciu smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.). Predmetom konania bol pritom nárok žalobcu na
náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES do

právneho poriadku Slovenskej republiky, na vyhovenie žalobe bol preto žalobca povinný toto svoje
tvrdenie preukázať (t.j. poukázať na konkrétne ustanovenia zákona č. 315/2001 Z. z., ktoré by boli
v rozpore so smernicou 2003/88/ES). Podľa žalovaného žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z.
z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy
rozdiel medzi prebratím (transpozíciou) smernice a aplikáciou smernice. V prípade prebratia smernice
do právneho poriadku ide o prebratie konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho

právneho poriadku členského štátu, ktorý následne musí byť v súlade s obsahom smernice. Pokiaľ
žalobca tvrdil, že žalovaný (Slovenská republika) v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
nesprávne prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z., bol povinný preukázať konkrétne
pochybenie, ktoré mu spôsobilo škodu, a to porovnaním textu zákona pred prebratím smernice 2003/88/
ES a po ňom (až po takomto porovnaní bolo možné zaoberať sa správnosťou alebo nesprávnosťou

prebratia smernice 2003/88/ES). Len v dôsledku skutočnosti, že zákon č. 315/2001 Z. z. výslovne
neustanovuje, že služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich
služobného času, resp. neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48
hodín, nemožno dospieť k záveru, že smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z. z. prebratá
nesprávne.Nebolopovinnosťoužalovanéhoskopírovaťdoslovnézneniekaždéhoustanoveniasmernice

2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z. z., a to aj vzhľadom na priamy účinok smernice; zdôraznil,
že žiadne ustanovenie zákona č. 315/2001 Z. z. nie je možné považovať za rozporné so smernicou
2003/88/ES. V prípade aplikácie smernice ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny
prípad. Porušenie smernice môže byť spôsobené až aplikáciou jednotlivých ustanovení smernice, ak si
adresát účinkov smernice (napr. zamestnávateľ) vyloží jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom. Môže

nastať prípad, že smernica je do vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne
použitie (t.j. aplikácia) môže byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až
nesprávna aplikácia smernice by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu
škody. Preto je nevyhnutné rozlišovať prebratie a aplikáciu smernice, nakoľko aj nesprávne prebratá
smernica môže byť u rôznych adresátov aplikovaná správne a naopak. Súd prvej inštancie celkom

opomenul, že žalovaný (Slovenská republika) pri preberaní smernice neporušil žiadne predpisy, preto
pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda, teda ani zodpovednosť žalovaného
za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v prejednávanom spore, pretože ide o nároky, ktoré vyplývajú z
pracovnoprávneho vzťahu, pričom mzdový nárok sa „skrýva“ za náhradu škody vo forme nemajetkovej
ujmy. V prejednávanom spore žalobca pritom namietal nesprávne prebratie smernice 2003/88/ES, nie

však jej aplikáciu v individuálnom prípade. Žalovaný (Slovenská republika) nemôže niesť zodpovednosť
za prípadnú nesprávnu aplikáciu smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho
zamestnávateľa. Žalovaný (Slovenská republika) má podľa žalobcu zodpovedať za škodu, ktorá mala
vzniknúť nesprávnym prebratím (nie aplikáciou) smernice 2003/88/ES. Žalovaný (Slovenská republika)
však nie je zamestnávateľom žalobcu a nie je ani orgánom, ktorý by sa na aplikácii smernice 2003/88/ES

podieľal. Akýkoľvek nárok žalobcu z iného ako žalovaného titulu totiž nie je predmetom tohto súdneho
konania. Súd prvej inštancie nedostatočne zohľadnil rozdiel medzi Slovenskou republikou (žalovaným)
a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, ktoré treba považovať za dva samostatné subjekty, ktorých
postavenievsúdnomkonaníanivpracovnoprávnychvzťahochnemožnozamieňať.Niejeprípustné,aby
sa zodpovednosť žalovaného (Slovenskej republiky) odvodzovala od individuálneho prístupu inej osoby

k pracovnoprávnym vzťahom konkrétneho zamestnanca. Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval,
že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí
so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia smernice do právneho poriadku Slovenskej
republiky; zamieňanie žalovaného (Slovenskej republiky) za ministerstvo vnútra predstavuje ďalší dôvod
nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.

23. V treťom rade žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj pôsobnosť
smernice 2003/88/ES, ktorá sa podľa žalovaného na služobný pomer príslušníkov Hasičského a
záchranného zboru (žalobcu) vzhľadom na charakter vykonávaných činností a rozvrh služobného časunevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany (článok 1 ods. 3 smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 smernice
Rady 89/391/EHS zo dňa 12.06.1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pracovníkov pri práci). Rozhodnutie súdneho dvora C-429/09 sa týka „mestského hasiča“,
preto ho nie je možné považovať za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činností v takomto
zriadení a štruktúre mestských hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci
Hasičského a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú
im poskytnuté rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia. Nakoľko

smernica 2003/88/ES sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času
ako aj ich odmeňovanie nevzťahuje, je táto oblasť v plnej miere v pôsobnosti vnútroštátnej právnej
úpravy. Vzhľadom na uvedené sa príslušné ustanovenia smernice 2003/88/ES na prípad žalobcu
nemôžu aplikovať, preto žalobcovi v zmysle žaloby nemohla vzniknúť žiadna škoda.

24. Ďalej sa žalovaný v odvolaní zaoberal otázkou splnenia predpokladov zodpovednosti štátu za

náhradu škody jednotlivcovi z dôvodu porušenia práva Únie, ktorú podľa jeho názoru súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil. V tomto smere zdôraznil, že článok 6 smernice 2003/88/ES je spomenutý
v článku 17 ods. 1 smernice 2003/88/ES, ktorý umožňuje členským štátom, aby sa odchýlili od
uplatňovania tohto článku za predpokladu, že dodržujú všeobecnú zásadu ochrany bezpečnosti a
zdravia pracovníkov, pričom jedným z dôvodov na neuplatňovanie článku 6 smernice 2003/88/ES je

situácia (ako v prejednávanom spore), keď sa jedná o protipožiarne služby a služby civilnej ochrany.
Všeobecné podmienky zodpovednosti štátu za náhradu škody z dôvodu porušenia práva Únie sú
definované ako (a) cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, (b) porušenie
je dostatočne závažné a (c) medzi porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná
súvislosť. Podľa žalovaného žalobca žiadnym spôsobom neosvedčil vznik nároku na náhradu škody.

Spôsobenú škodu žalobca stanovil nejasným spôsobom, že mu mala vzniknúť vykonávaním nariadenej
služobnej pohotovosti, za ktorú bol však žalobca riadne odmeňovaný. Počas služobnej pohotovosti je
pracovník povinný byť v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon
práce na požiadanie svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže
odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej

služby vymedzený priestor na odpočinok, teda zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok)
zamestnanca. V čase služobnej pohotovosti sa od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť. Za čas služobnej
pohotovosti vypláca zamestnávateľ žalobcovi dohodnutú odmenu, t.j. nie len za vykonanú prácu, ale aj
za takúto neaktívnu časť práce. Pokiaľ súd prvej inštancie napriek uvedeným skutočnostiam dospel k
záveru, že služobná pohotovosť žalobca, za ktorú je riadne odmeňovaný, je pracovným časom a má sa

započítať do pracovného fondu, táto skutočnosť sama osebe nie je dôvodom na priznanie nároku na
náhradu škody. Žalovaný ďalej súdu prvej inštancie s poukazom na rozsudky súdneho dvora vo veciach
Mulder a i./Rada a Komisia, C-104/89 a C-37/90 vyčítal, že dostatočne neoveril, či žalobca prejavil
primeranú snahu na odvrátenie škody alebo obmedzenie jej rozsahu a či včas využil všetky dostupné
prostriedky na právnu ochranu. Poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude znášať škodu, musí

vyvinúť primerané úsilie, aby obmedzila rozsah škody.

25. Pokiaľ ide o formu a spôsob výpočtu náhrady škody, žalovaný poukázal na rozsudok SD EÚ vo
veci C-429/09 Günter Fuß, z ktorého vyplýva, že smernica 2003/88/ES neobsahuje nijaké ustanovenie
týkajúce sa náhrady škody vzniknutej porušením jej ustanovení, preto vznik škody musí posudzovať

vnútroštátny súd podľa zásad rovnocennosti a efektivity a musí byť nahradená udelením dodatočného
náhradného voľna alebo finančným odškodnením a definovať pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto
náhrady.

26. Žalobou uplatnený nárok považoval žalovaný za mzdový nárok žalobcu. Napriek tomu, že žalobca

uplatnený nárok označil ako nemajetkovú ujmu, k žalobe prikladá ako listinné dôkazy tabuľky, ktorých
výpočet je mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej
náhrady škody formou doplatku. Takýmto spôsobom výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona č.
315/2001 Z. z. žalobca žiada akési odškodnenie vo forme vyplatenia peňažnej náhrady škody vo forme
doplatku(mzdovýnárok)anienemajetkovúujmu.Jenepochopiteľné,prečosažalobcadomáhanáhrady

nemajetkovej ujmy, ktorú vyčíslil podľa celkového počtu (súčtu) hodín určenej služobnej pohotovosti,
ktoré mal reálne odslúžiť a to bez ohľadu na skutočnosť, či tým malo dôjsť k prekročeniu 48 hodinového
týždenného pracovného času. Je nesporné, že žalobca pri výpočte žalovanej sumy vychádzal nielen z
počtu hodín nad maximálny 48 hodinový týždenný pracovný čas, ale zo všetkých hodín odpracovanejslužobnej pohotovosti, teda aj z tých, ktorými maximálny týždenný pracovný čas prekročený nebol.
Nie je zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 3,37 € za každú
hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv. Žalobca úplne ignoruje fakt, že zásah do

osobnostných práv a rozsah nemajetkovej ujmy je u každého jednotlivca individuálny, posudzuje sa v
každom prípade osobitne, a to aj s ohľadom na preukázateľný zásah do súkromného života. Za žiadnych
okolností teda nemožno nemajetkovú ujmu vypočítať „tabuľkovo“ na základe akéhosi univerzálneho
vzorca, ktorý vo svojom výsledku zodpovedá mzdový nárokom. Podľa názoru žalovaného žalobca
svoju ujmu v skutočnosti vidí v tom, že nebol za odslúženú určenú služobnú pohotovosť dostatočne

ohodnotený a nie v tom, že mal byť prekračovaný 48 hodinový týždenný pracovný čas. Žalobca touto
formou iba maskuje svoje mzdové nároky voči svojmu zamestnávateľovi. Aj z uvedeného dôvodu
žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný subjekt, nakoľko mzdových nárokov je možné domáhať sa
len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je ministerstvo vnútra a nie štát.

27. Žalovaný podotkol, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom na

zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v súlade
s princípom hospodárnosti hneď na začiatku konania. Žalovaný má za to, že žalobca nepreukázal a
ani riadne neodôvodnil výšku ujmy. Podľa názoru žalovaného tabuľky priložené k žalobe nemožno
považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy.

28. Pokiaľ súd prvej inštancie nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka o nemajetkovej ujme (§ 11 až § 13), žalovaný priznanú náhradu nemajetkovej ujmy považuje
za zjavne neprimeranú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu, podľa názoru žalovaného podstatne
vyššia. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť náhrada nemajetkovej ujmy

rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať
z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy. Výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku
náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti.
Žalovaný uviedol, že pri určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená
výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných

činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a
dostatočných dôvodov, prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo
násilné činy. Poukázal tiež na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 05.12.2017, podľa
ktorého: „Pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju
vlastnú rozhodovaciu činnosť a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach

rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy a
výškou priznanej náhrady.“

29. Žalovaný mal za to, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol, v čom údajný
neoprávnený zásah spočíval. Nestačí, aby zásah mohol vyvolať určitú reakciu, ale musí aj konkrétnu

reakciu v živote fyzickej osoby vyvolať. Žalobca musí na konkrétnych skutkových okolnostiach
preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom
živote, rodinnom prostredí, profesionálnej sfére, či v inom prostredí, čo v prípade žalobcu nie je
žiadnym spôsobom preukázané. Chýbajúce skutkové tvrdenia nie je možné nahradiť odvolávaním sa
na rozhodovaciu činnosť iných súdoch v obdobných prípadoch. Vzhľadom na to, že ide o osobnostné

práva, je potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať v každom jednom prípade individuálne, čo súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy v závislosti na
individuálnych okolnostiach daného prípadu existencia závažnej ujmy, ktorú treba riadne a konkrétne
preukázať. Podľa žalovaného žalobca, ani jeho právny zástupca v konaní nepreukázali zásah do

súkromného, rodinného života a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požaduje.

30.Žalovanýmalzato,žežalobcažiadnymspôsobomnepreukázal,žebyutrpelujmu,ktorábyvznačnej

miere znížila jeho dôstojnosť, resp. vážnosť v spoločnosti. Žalobca sa taktiež žalobou nedomáha, aby sa
„upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu osobnosti, ani aby sa odstránili následky
takéhoto zásahu. Podaná žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak
vytvára priestor pre opätovné čiastkové žaloby. V spore nebolo žiadnym spôsobom preukázané, akosúčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej
ujmy. Podľa žalovaného žalobca vidí problém vo svojom (nedostatočnom) finančnom ohodnotení počas
služobnej pohotovosti, keď sa žalobou domáha len (sekundárneho) finančného plnenia od Slovenskej

republiky. Otázne zostáva, akú inú činnosť by chcel žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti,
kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická
osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené, aby sa tento čas mohol využívať nejakou
inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť s rodinou. Povinnosťou žalobcu však bolo
preukázať vznik ako aj intenzitu zásahu do jeho osobnostných práv, ak takýto zásah na strane žalobcu

existuje, keď uvedené riadne preukázané nebolo.

31. Ak by v dôsledku nesprávneho prebratia smernice 2003/88/ES neoprávnený zásah do práv žalobcu
skutočne existoval, tento zásah by v súčasnosti stále pretrvával, potom by bolo celkom prirodzené, aby
sa žalobca v prvom rade domáhal upustenia od takéhoto zásahu u svojho zamestnávateľa v zmysle §
13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo však žalobca vo svojej žalobe nežiada, ale naopak sa domáha len

finančnéhoplnenia,ktorémáslúžiťlenakoakásikompenzácia,beztohoabyboltentoúdajnýprotiprávny
stav do budúcna napravený. Nemožno preto hovoriť o vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť kompenzovaná v peniazoch. Úvahy súdu prvej inštancie o porušení práva žalobcu na primeraný
odpočinok a z toho vyplývajúci zásah do jeho osobnostných práv sú preto celkom bezpredmetné,
nakoľko žalobca podanou žalobou nechce dosiahnuť zlepšenie, či úpravu svojej pracovnej pozície

u zamestnávateľa.

32. Pokiaľ ide o II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, žalovaný
nesúhlasil s priznaním nároku na náhradu trov konania žalobcovi v plnom rozsahu, mal za to, že nárok
žalobcu bol nesprávne uplatnený a v tomto prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie veci.

V prípade, ak odvolací súd vyhovie odvolaniu, závislý výrok o trovách konania musí byť zmenený
v prospech žalovaného.

33. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu žalobcu v
plnom rozsahu zamietol. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

34. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Mal za to, že súd prvej inštancie sa
v danom rozsahu napadnutom rozsudku správne vysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými
pre rozhodnutie, náležite zistil skutkový stav veci a takto zistený skutkový stav veci následne aj správne

právne posúdil.

35. K námietke nedostatku právomoci súdu prvej inštancie na posúdenie súladu slovenských všeobecne
záväzných právnych predpisov so smernicou Únie žalobca poukázal na princíp, v zmysle ktorého v
prípade kolízie medzi vnútroštátnym právnym predpisom a predpisom úniového práva je vnútroštátny

súd povinný aplikovať úniové právo, teda uprednostniť napr. smernicu pred vnútroštátnym zákonom
bez ohľadu na to, či bol vnútroštátny predpis (zákon) prijatý skôr alebo neskôr ako relevantná úniová
norma (smernica). Tento princíp vyplýva z dlhoročnej ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie. Súdny dvor vo svojej konštantnej judikatúre od vnútroštátnych súdov výslovne vyžaduje, aby
správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň, na ktorom

je postavená doktrína súdneho dvora o priamych a nepriamych účinkoch a aplikovateľnosti predpisov
úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Je potom nespochybniteľné, že
vnútroštátny súd pri rozhodovaní o individuálnom nároku jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej
škody alebo aj nemajetkovej ujmy) vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc
posudzovať, či vnútroštátna právna norma je v súlade s predpisom úniového práva, teda posudzovať

aj to, či konkrétna smernica bola do vnútroštátnej úpravy transponovaná správne. Na území Slovenskej
republiky neexistuje žiadny iný orgán ako všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol
vzhľadom na predmet konania oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a v
rámci neho si aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice 2003/88/ES do zákona
č. 315/2001 Z. z.

36. Pokiaľ žalovaný namietal nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie, žalobca s odkazom na svoju
opakovanú argumentáciu v priebehu konania uviedol, že pasívna vecná legitimácia žalovaného (štátu)
vyplýva z dlhoročnej ustálenej rozhodovacej praxe súdneho dvora, v zmysle ktorej štát zodpovedájednotlivcovi za porušenie práva Únie, ktoré bolo spôsobené neprijatím opatrení na zabezpečenie
dodržania požiadavky podľa článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES.

37. K námietke žalovaného, že smernica 2003/88/ES sa na služobný pomer žalobcu ako príslušníka
Hasičského a záchranného zboru nevzťahuje, žalobca s odkazom na svoju opakovanú argumentáciu
v priebehu konania uviedol, že pôsobnosť smernice 2003/88/ES na žalobcu v celom rozsahu taktiež
vyplýva z judikatúry súdneho dvora, na ktorú poukazoval počas konania.

38. K tvrdeniu žalovaného ohľadne toho, že počas určenej služobnej pohotovosti sa od žalobcu
nevyžaduje „aktívna činnosť“ žalobca uviedol, že určenú služobnú pohotovosť vykonáva výlučne na
pracovisku (teda na hasičskej stanici), ktorú nemôže opustiť a po celý čas trvania určenej služobnej
pohotovosti musí byť v služobnej rovnošate pripravený do 1 minúty opustiť stanicu a vykonať služobný
zákrok. Už v konaní pred súdom prvej inštancie označil judikatúru súdneho dvora, z ktorej je absolútne
nepochybné, že určenú služobnú pohotovosť hasičov vrátane tzv. neaktívnej časti je nevyhnutné

považovať za pracovný čas v zmysle článku 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES. Je bez právneho významu,
ženevykonávapočascelejdĺžkytrvaniaurčenejslužobnejpohotovosti„aktívnučinnosť“.Záväznývýklad
smernice zo strany súdneho dvora ohľadne právneho posúdenia služobnej pohotovosti nie je žalovaný
schopný nijako spochybniť či vyvrátiť.

39. K žalovaným namietanému spôsobu výpočtu priemerného týždenného pracovného času v žalobe
s poukazom na referenčné obdobia v smernici žalobca uviedol, že na námietky žalovaného ohľadne
referenčných období už reagoval vo vyjadrení zo dňa 09.11.2023 a výstižne a vecne správne sa s nimi
vysporiadal aj súd prvej inštancie v bode 66. odôvodnenia napadnutého rozsudku.

40.Žalobcatrvalnatom,žesavtomtokonanínedomáhamzdovéhonároku,alenáhradyškodyvočištátu
v dôsledku porušenia smernice Únie. Zo žiadneho jeho podania či vyjadrenia v spore nemožno nijako
vyvodiť žalovaným tvrdený záver o tom, že sa údajne domáha akéhosi mzdového nároku. Jeho skutkové
ani právne tvrdenia neboli založené na tom, že by nárok vyvodzoval z nedostatočného ohodnotenia
služobnej pohotovosti.

41.Knámietkežalovaného,ženiejezrejmé,prečosižalobcasvojuúdajnúnemajetkovúujmu„ohodnotil“
sumou 3,37 € za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k porušovaniu jeho práv, žalobca
uviedol, že suma 3,37 € uvedená súdom prvej inštancie nie je základom pre výpočet jeho nároku,
ale je výsledkom porovnania výšky žalovanej sumy s počtom hodín odpracovanej určenej služobnej

pohotovosti. Práve odvíjanie žalovanej sumy od súčtu hodín odpracovanej (avšak do pracovného
času nezapočítanej) určenej služobnej pohotovosti, ktorú každý hasič vykonáva počas každej 24
hodinovejslužobnejzmeny,zohľadňujeporušovaniečl.2ods.1smernice2003/88/ESspočívajúcepráve
vnezapočítavaníčasuurčenejslužobnejpohotovostidopracovnéhočasu atátoskutočnosťsanásledne
prejavila aj v prekračovaní maximálneho 48-hodinového týždenného pracovného času stanoveného

článkom6písm.b)smernice2003/88/ES.Vyčíslenievýškyžalovanéhoodškodneniavoväzbenarozsah
priznávanej pracovnej odmeny spôsobom uplatneným v žalobe predstavuje v zásade len orientačné,
východiskové kritérium, ktoré umožňuje súdu posúdiť, či ním uplatnená výška náhrady zodpovedá
požiadavke primeranosti. Je však presvedčený, že ním uplatnený spôsob výpočtu výšky žalovanej sumy
je logický, legitímny a dôkazne podložený, vychádza z údajov (výpisov z dochádzkového systému a

výplatných pások), ktoré vytvára jeho služobný úrad a aj samotný žalovaný ich preto nikdy nespochybnil,
pričom tento spôsob výpočtu zohľadňuje tie skutkové a právne okolnosti, za ktorých samotná škoda
(nemajetková ujma) vznikla.

42. Žalobca podotkol, že transpozíciu smerníc možno považovať za súladnú s právom Únie len vtedy, ak

sa ňou reálne dosahuje výsledok, ktorý smernica sleduje. V tomto prípade bola podľa žalobcu smernica
2003/88/ES do našej vnútroštátnej právnej úpravy transponovaná len formálne, pretože ciele sledované
smernicou 2003/88/ES úplne zjavne dosiahnuté nie sú a neboli. Je neakceptovateľné, že žalovaný (štát),
ktorý dlhoročne porušuje svoje povinnosti a vedome nerieši a udržiava ním vyvolaný protiprávny stav,
vyčíta jednotlivcovi (žalobcovi), že sa domáha odškodnenia ujmy, ktorá mu reálne vznikla a za ktorú

zodpovedá štát na základe zásady absolútnej objektívnej zodpovednosti. Výlučne žalovaný má ako
jediný všetky materiálne a formálne prostriedky ako zabezpečiť, aby sa „upustilo od neoprávneného
zásahu“ prijatím všetkých potrebných legislatívnych a vecných opatrení (novelizáciou zákona č.
315/2001 Z. z. a značným rozšírením počtu hasičov) za účelom dosiahnutia cieľov sledovanýchsmernicou 2003/88/ES. Žalovaný však protiprávny stav reálne nerieši zrejme z dôvodu, že sa mu „oplatí“
porušovať práva hasičov namiesto toho, aby vyčlenil potrebné rozpočtové prostriedky na rozšírenie
počtu hasičov, pretože ani prípadná náhrada škody nedosahuje tieto náklady. Žalobca uviedol, že

k podaniu žaloby pristúpil až s odstupom času potom, ako žalovaný napriek mnohým dlhodobým
upozorneniamasťažnostiamtentoprotiprávnystavnijakoneriešil.Zatakýchtookolnostímunezostávalo
nič iné, len sa obrátiť so žalobou na súd, keďže ako potvrdzujú doterajšie dlhoročné skúsenosti z
postoja žalovaného, zjavne nie je možné očakávať nápravu tohto protiprávneho stavu v dohľadnej dobe.
Za uvedeného stavu potom nepripadá do úvahy žiadna iná žaloba, než akú podal v tomto spore. K

porušovaniu jeho práv dochádzalo a dochádza sústavne a dlhoročne, nielen počas žalovaného obdobia
troch rokov. Všetok ten čas, ktorý mohol venovať rodine, priateľom, odpočinku, nevyhnutne regenerácii
fyzických a psychických síl, alebo akokoľvek inak podľa vlastného uváženia, mu už nikto nevráti a
žalovaná náhrada škody v podobe nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje len veľmi čiastočnú
náhradu utrpenej ujmy. Už len stratu tak značného počtu hodín času, ktorý by dotknutá osoba mohla
využiť akokoľvek podľa svojho uváženia, by ako závažnú ujmu pociťoval absolútne každý, kto by sa

nachádzal v porovnateľnej situácii. V žiadnom prípade nemôže preto súhlasiť ani s tvrdením žalovaného,
že žalobca, ani jeho právny zástupca, v konaní nepreukázali zásah do súkromného, rodinného života
a najmä zásah do medziľudských vzťahov, či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti
s výkonom povolania v takej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady priznanej nemajetkovej
ujmy. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na rozsudok súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.10.2010 vo

veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe dostatočným
dôvodom na domáhanie sa a priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice
2003/88/ES. Už len strata času odpočinku, o ktorý dotknutý jednotlivec (hasič) prichádza prekračovaním
maximálneho týždenného pracovného času, je dostatočná na priznanie nároku na náhradu škody
vzniknutej porušením smernice bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší

prípadný následok na osobnostných právach žalobcu. Navyše už v žalobe uviedol a pri jeho výsluchu
bolo preukázané, ako sa nedodržiavanie maximálneho pracovného času objektívne negatívne prejavuje
na jeho osobnom živote. Poukázal tiež na svoj výsluch v konaní. Výsluch strany sporu je zákonom
predpokladaným a dôkaznou hodnotou úplne rovnocenným dôkazom v porovnaní s inými dôkazmi s
poukazomnaprincípvoľnéhohodnoteniadôkazov,akoajnato,žiadendôkaznemápredpísanúzákonnú

silu. Podľa žalobcu je pochopiteľné a logické, že to, ako sa porušovanie práva prejavilo na osobnom
a rodinnom živote, následky vzniknutej ujmy a jej prejavy či dôsledky možno zistiť v prvom rade práve
výpoveďou poškodenej osoby, ktorej nemajetková ujma vznikla. Uviedol, že jeho práca, ktorú vždy
vnímal ako poslanie a preto ju aj vykonáva, mala žiaľ dôsledky na rozvrate jeho manželstva, čo bolo
spôsobené práve tým, že v práci trávil a trávi enormne veľa času, k čomu by nedochádzalo, ak by bol

dodržiavaný zákonom o HaZZ stanovený limit pracovného času, resp. ak by bol dodržiavaný aspoň
maximálny limit stanovený článok 6 písm. b) Smernice. V súčasnosti sa táto skutočnosť prejavuje aj v
tom, že so svojimi deťmi môže byť v podstate raz za 3 týždne, čo ho osobne veľmi trápi. Následok vo
forme narušenia až rozvratu manželských, resp. rodinných vzťahov je žiaľ úplne bežný medzi hasičmi,
keďže napríklad rozvodovosť medzi hasičmi zásadne presahuje celospoločenský priemer a on je žiaľ

tiež jedným z tých, u ktorých mal tento stav práve takýto následok. Z vykonaného dokazovania súd
prvej inštancie vyvodil správne skutkové zistenia pre posúdenie dôvodnosti jeho nároku. Žalovaný úplne
ignoruje vykonané dokazovanie, zľahčuje a bagatelizuje závažnosť ujmy, ktorá vznikla na jeho právach.

43. Žalobca mal preto za to, že svoj nárok čo do rozhodujúcich skutkových tvrdení o rozsahu

odpracovaného priemerného týždenného pracovného času a služobnej pohotovosti, ako aj ohľadne
následkov na jeho osobnom živote v rámci jeho výsluchu na pojednávaní, teda ohľadne všetkých
relevantných skutkových okolností nielen odôvodnil, ale aj dôkazmi preukázal viac než dôsledne a
podrobne.

44. Polemiku žalovaného, ako inak by mohol stráviť čas pripadajúci na nočné hodiny ako spánkom,
považoval v okolnostiach veci za nenáležitú a vecne úplne zavádzajúcu. Ak by totiž bol služobný čas
hasičov rozvrhnutý tak, aby bol dodržaný limit pracovného času, tak by celý pracovný čas pripadal len na
výkon služby a služobná pohotovosť by pri štvorzmennej prevádzke vôbec neexistovala. Z cieľov, účelu
a dôvodov prijatia smernice 2003/88/ES je zrejmé, že jej prvoradým cieľom bolo zlepšiť bezpečnosť

a ochranu zdravia pracovníkov pri práci, čo má byť dosiahnuté okrem iného práve aj zabezpečením
primeranej doby odpočinku a obmedzením nočnej práce. Ak by bol žalovaný správne transponoval
smernicu, nemusel by tráviť neprimerane dlhý čas v práci; ak by počas nočných hodín čo aj len spaldoma, ako žalovaný naznačuje, mohol by tieto hodiny tráviť práve tým odpočinkom, ktorý mu smernica
má garantovať a za ktorým účelom bola fakticky aj prijatá.

45. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že priznaná nemajetková ujma je neprimeraná.
Zdôraznil, že z judikatúry súdneho dvora vyplýva, že v prípade absencie vnútroštátnej právnej úpravy
je na vnútroštátnom súde, aby pri stanovení výšky nároku z porušenia úniového práva určil spôsob
stanovenia výšky tohto nároku, pričom prisúdená výška má spĺňať požiadavku primeranosti. Pre
posúdenie primeranosti žalovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je v konečnom

dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob jej výpočtu, či stanovenia žalobca, či súd použije, ani to, aké
premenné pri prípadnom výpočte zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín, či určenie konkrétnej sumy
odškodnenia za určitú jednotku času použije), podstatné je najmä to, aby súdom priznaná výška
náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla a jej následkom
a to tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie ujmy. Vyjadril presvedčenie, či výška prisúdenej
relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy má plniť nielen satisfakčnú, ale aj preventívno-sankčnú funkciu.

Z dlhoročného postoja žalovaného k podstate takýchto sporov, ako aj z toho, ako aj v tomto prípade
interpretuje ustanovenia smernice 2003/888/ES tvrdiac, že bola do právneho poriadku Slovenskej
republiky transponovaná správne, sa nevyhnutne javí, že samotná nesprávna (neúplná) transpozícia
smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. bola vykonaná „nenáhodne“ tak, aby vo svojom
dôsledku umožňovala žalovanému sústavne prekračovať maximálnu hranicu pracovného času práve

ignorovaním článku 2 ods. 1 a článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Túto domnienku potvrdzuje
aj procesné správanie a argumentácia žalovaného vo všetkých takýchto sporoch, kedy sa žalovaný
napriek vedomosti o už stovkách súdnych rozhodnutí konštatujúcich nesúlad zákona č. 315/2001 Z.z.
so smernicou 2003/88/ES a jej porušovanie, obmedzuje len na to, že sa snaží len minimalizovať
prisúdenú výšku náhrady bez toho, aby daný protiprávny stav skutočne odstránil a zabránil tak ďalšiemu

pokračovaniu v porušovaní práv hasičov. Výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy má teda odradiť
porušovateľa (v tomto prípade štát) od protiprávneho konania, má takýmto spôsobom zabezpečovať
aj generálnu prevenciu pri pokračovaní v porušovaní práva. Navyše priznaná výška nemajetkovej
ujmy v peniazoch napadnutým rozsudkom nemá voči žalovanému likvidačný charakter a teda je zo
všetkých rozhodujúcich hľadísk primeraná a úplne opodstatnená. Žalobca zhrnul, že prisúdená náhrada

škody vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch zo strany súdu prvej inštancie zohľadňuje závažnosť,
intenzitu a dĺžku trvania zásahu do jeho základných práv, mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za
ktorých k porušovaniu jeho práv došlo a naďalej dochádza, je primeraná a spravodlivá. Rozsudok súdu
prvej inštancie zároveň rešpektuje rozhodovaciu prax súdov v obdobných sporoch a tým aj princíp
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako súčasť princípu právnej istoty.

46. Za vecne správny považoval žalobca aj závislý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania.

47. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu reagoval na

niektoré právne aspekty namietané v odvolaní, pričom vo vyjadrení poukázal na svoju predchádzajúcu
argumentáciu. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia prezentovaná žalovaným v konaní nebola zo
stranysúduprvejinštanciesprávneaplikovaná,žalovanýsavplnomrozsahupridržiavasvojhoodvolania
a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Na základe uvedeného zotrval na podanom
odvolaní a svojej odvolacej argumentácii.

48. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

49.Krajskýsúdfunkčnepríslušnýnarozhodnutieoodvolanížalovanéhopodľa§34ods.1CSPprejednal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie

podľa § 385 ods. 1 CSP naplnené neboli. Posudzujúc správnosť postupu a rozhodnutia súdu prvej
inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov uplatnených žalovaným v odvolaní, ktorými je podľa § 380 ods.
1 CSP odvolací súd viazaný a rešpektujúc rozsah odvolania žalovaného v súlade s § 379 CSP dospel
odvolací súd k názoru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojich výrokoch vecne správny. Podľa §
387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak je vo výroku vecne správne

a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Aplikujúc toto zákonné ustanovenie
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom (t.j. v celom) rozsahu,konštatuje správnosť jeho dôvodov a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc na
odvolacie námietky žalovaného uvádza:

50. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu
týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období júl 2020 až máj 2023 v dôsledku jej nesprávnej transpozície do zákona č. 315/2001 Z.z.

51. Súd prvej inštancie mal právomoc na prejednanie tohto sporu. Podľa § 3 ods. 1 CSP súdy

prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením
práva Únie v dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho
poriadku možno zaradiť medzi súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovaným v takomto spore je
štát je bez právneho významu. Účastníkom občianskoprávnych vzťahov môže byť aj štát a v takom
prípade je podľa § 21 OZ právnickou osobou. Z judikatúry súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že

spory o náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy.

52. Nakoľko jedným z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu žalobcovi spôsobenú
porušením práva Únie je „dostatočne závažné porušenie právnej normy Únie, ktorej cieľom je priznanie

práv jednotlivcom“, súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a
povinnýskúmať,čizostranyžalovanéhodošloktvrdenémuporušeniuprávaÚniepripreberanísmernice
2003/88/ES do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákona č. 315/2001 Z. z.), to znamená skúmať,
či zákon č. 315/2001 Z. z. zodpovedá cieľom článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Bez posúdenia
tejto otázky by nebolo možné rozhodnúť prejednávaný spor. Žalovaný nedôvodne vytýkal v odvolaní

chýbajúcu právomoc súdu posudzovať súlad zákona č. 315/2001 Z. z. so smernicou 2003/88/ES.

53. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že cieľ článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
(t.j. neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v rozsahu 48 hodín vrátane
nadčasov) nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z. z. dosiahnutý (naplnený). Vo všeobecnosti platí, že

smernica ako špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný
smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť
ustanovenia smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich
konkrétnosť, presnosť a jasnosť a aby sa prebratím smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav,
ktorý je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte.

Z hľadiska prejednávaného sporu článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje,
že priemerný pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín;
žalovaný prebral smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z. z. Podľa § 85 ods. 1 zákona
č. 315/2001 Z. z., služobný čas príslušníka je časový úsek, v ktorom príslušník vykonáva štátnu
službu a je k dispozícii služobnému úradu. Podľa § 85 ods. 2 prvá veta zákona č. 315/2001 Z. z.,

služobný čas príslušníka je 40 hodín týždenne. Podľa § 86 ods. 1 a 2 zákona č. 315/2001 Z. z.,
služobný čas príslušníkov môže byť rozvrhnutý nerovnomerne. Nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov. Pri nerovnomernom rozvrhnutí nesmie
byť dĺžka služobného času v jednotlivých služobných dňoch vyššia ako 18 hodín. Celková dĺžka
vykonávania štátnej služby a na ňu bezprostredne nadväzujúcej určenej služobnej pohotovosti v mieste

vykonávania štátnej služby je najviac 24 hodín v služobnom dni. Podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z. z., služobný úrad určuje príslušníkovi služobnú pohotovosť v štátnej službe v mieste vykonávania
štátnej služby, ktorá bezprostredne nadväzuje na vykonávanie štátnej služby podľa § 86 ods. 2 v
rámci rozvrhnutia služobného času. Z uvedených ustanovení zákona č. 315/2001 Z. z. vyplýva, že
zákon oddeľuje (a) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci

služobného času a (b) vykonávanie štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci
určenej služobnej pohotovosti, pretože služobná pohotovosť príslušníka Hasičského a záchranného
zboru bezprostredne nadväzuje na jeho služobný čas. Výsledkom uvedenej úpravy je záver, že hoci v
obidvoch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do služobného
času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 ods. 1 a 2

ustanovuje,žepracovnýčaspredstavujeakýkoľvekčas,počasktoréhopracovníkpracujepodľapokynov
zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi a
(alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného vyplýva,
že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťouslužobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z. z. tak jednoznačne v rozpore
so smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného
zboru vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti. Smernica 2003/88/ES pritom neumožňuje, aby

členské štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia
uvedená v smernici. Posudzované ustanovenia § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods. 1 a 2 a § 92 ods. 1 boli
prakticky v totožnom znení súčasťou zákona č. 315/2001 Z. z. už v pôvodne prijatom znení účinnom
od 01.04.2002. Po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie dňa 01.05.2004 došlo k zmene
uvedených ustanovení zákonom č. 82/2009 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2009, kedy sa v ustanovení §

86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný čas príslušníkov
je rozvrhnutý na obdobie štyroch mesiacov (z pôvodného rozvrhnutia na obdobie celého kalendárneho
roka) a v ustanovení § 92 zákona č. 315/2001 Z. z. sa rozčlenil výkon služobnej pohotovosti na služobnú
pohotovosť, ktorá bezprostredne nadväzuje na služobný čas (§ 92 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z.) a
služobnú pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času (§ 92 ods. 2 zákona č. 315/2001 Z. z.). Podľa
dôvodovej správy k zákonu č. 82/2009 Z. z. dôvodom úpravy malo byť zosúladenie s právom Únie. K

ďalšej zmene uvedených ustanovení došlo zákonom č. 400/2011 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2012, kedy
sa v ustanovení § 86 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. zakotvilo, že nerovnomerne rozvrhnutý služobný
čas príslušníkov je rozvrhnutý na obdobie šiestich mesiacov (z dôvodovej správy k zákonu č. 400/2011
Z. z. nevyplýva dôvod tejto zmeny). Z toho vyplýva záver, že žalovaný v rámci preberania smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť

predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka. Neobstojí preto tvrdenie žalovaného, že nebolo
preukázané nesprávne prebratie (transpozícia) smernice 2003/88/ES, resp. že žiadne ustanovenie
zákona č. 315/2001 Z. z. nie je v rozpore so smernicou 2003/88/ES.

54. Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj argumentáciu žalovaného, v rámci ktorej poukazoval

na rozdiel medzi prebratím smernice 2003/88/ES na jednej strane a aplikáciou smernice 2003/88/ES
na strane druhej s tým, že sa na aplikácii smernice 2003/88/ES nepodieľa. Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom prebratí smernice 2003/88/ES do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľa na aplikácii smernice 2003/88/
ES, resp. zákona č. 315/2001 Z. z. vo vzťahu k žalobcovi, je podľa odvolacieho súdu z hľadiska

prejednávaného sporu bez právneho významu. Zhodne so žalobcom odvolací súd poukazuje na článok
29 smernice 2003/88/ES, podľa ktorého je táto smernica adresovaná členským štátom. Žalovaný ako
členský štát a adresát smernice 2003/88/ES po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie je
zodpovedný za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu
smernice. V prípade nesplnenia tejto povinnosti je štát (žalovaný) zodpovedný aj za nesprávnu aplikáciu

smernice 2003/88/ES, pokiaľ k nesprávnej aplikácii smernice došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia
do právneho poriadku. Nakoľko smernica 2003/88/ES je určená žalovanému (štátu), ktorý zodpovedá za
jej správne prebratie, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice 2003/88/
ES do právneho poriadku je pasívne vecne legitimovaná žalovaný (štát). Odvolací súd vzhľadom na
vyššie uvedené uzatvára, že námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie nie

je dôvodná.

55. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že smernica 2003/88/ES sa vzťahuje aj na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Žalovaný nedôvodne namietal, že v prípade
žalobcu nejde o mestského hasiča (ako vo veci C-429/09), resp. že smernica 2003/88/ES sa na

žalobcu nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože to neumožňuje charakter vykonávaných činností a rozvrh
služobného času (činnosť žalobcu patrí medzi odvetvia a činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti
služieb civilnej ochrany). Súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal SD EÚ (rozsudok
C-261/21 zo dňa 07.07.2022). Obrana žalovaného je založená na všeobecnej polemike so závermi
súdu prvej inštancie bez dopadu na záväznosť rozhodnutí súdneho dvora, od ktorých niet dôvod (ani

možnosť) sa odchýliť vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti prípadu. Súdny dvor rozhodol, že článok
6 písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu
uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor tiež rozhodol, že smernica 2003/88/
ES sa má uplatniť na činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne
a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci iným osobám,

ak sú vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným a to aj vtedy, keď
zásahy, ku ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť
pracovníkov určitým rizikám. Na účely smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný
rôzne podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ale má autonómny význam vlastný právu Únie, keďza pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa
a právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký
dosah na postavenie pracovníka v zmysle práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho

práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič nie je relevantná na účely charakteristiky pracovníka, na
ktorého sa vzťahujú ustanovenia smernice 2003/88/ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body
52 a 55, C-429/09 vo veci Fuß, bod 27 až 30, C-518/15 vo veci Matzak). Vzhľadom na uvedené
je nedôvodná odvolacia námietka žalovaného o tom, že smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na
žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a bez právneho významu je aj fakt, či

takýto príslušník plní svoje úlohy v pracovnom (služobnom) pomere ako hasič dobrovoľný, mestský
alebo štátny. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje v rozsahu, v akom ukladá členským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času, ktorá musí byť ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemožno
podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré jednotlivcom priznáva práva,
ktorých sa môžu dovolávať priamo pred vnútroštátnymi súdmi (C-429/09 vo veci Fuß, body 33 až 35).

Členské štáty nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES
tak, aby uplatnenie z neho plynúceho nároku viazali na nejakú podmienku alebo ho určitým spôsobom
obmedzovali (C-397/01 vo veci Pfeiffer bod 99, C-429/09 vo veci Fuß, body 35 a 52). Súdny dvor tiež
opakovane judikoval, že čas pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť
do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C-397/01 vo veci Pfeiffer, bod

95) a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti
v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od toho, akú prácu
skutočne pracovník vykonáva (C-437/05 vo veci Vorel, bod 27). Osobitne v prípade hasičov súdny dvor
potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je
dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku, je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť

maximálny týždenný pracovný čas ustanovený smernicou 2003/88/ES (C-429/09 vo veci Fuß, C-52/04
vo veci Personalrat der Feuerwehr Hamburg). Nakoľko žalobca musí byť počas výkonu služobnej
pohotovosti k dispozícii zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné
započítať do pracovného času žalobcu. Bez vplyvu na porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES je preto aj skutočnosť, že za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada (§ 122 ods. 1

zákona č. 315/2001 Z. z.). Záver, že čas služobnej pohotovosti žalobcu je potrebné započítať do jeho
pracovného času vyplýva aj z aktuálnej judikatúry súdneho dvora, podľa ktorej ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť
na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne

ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (pozri rozsudky C-214/20 zo dňa 11.11.2021,
C-580/19 zo dňa 09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento
záver sa vzhľadom na skutkové okolnosti prejednávaného sporu plne vzťahuje aj na žalobcu. Odvolací

súd osobitne poukazuje na záver uvedený v uznesení súdneho dvora C-52/04 vo veci Personalrat
der Feuerwehr Hamburg, podľa ktorého jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2
prvom odseku Smernice 89/391/EHS na ktorú žalovaný poukazuje, bolo zabezpečenie riadnej činnosti
služieb nevyhnutných na účely ochrany bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade
závažných a svojim rozsahom mimoriadnych okolností (napríklad v prípade katastrofy), pre ktoré je

charakteristická najmä tá skutočnosť, že môžu pracovníkov vystaviť rizikám, ktoré nie sú zanedbateľné,
pokiaľ ide o ich bezpečnosť a/alebo zdravie a ktoré, vzhľadom na ich povahu nie je možné zohľadniť pri
rozvrhu pracovného (služobného) času zásahových a bezpečnostných zložiek. V konaní pritom žiadnou
zo strán sporu nebolo tvrdené a preukázané, že by v rozhodnom období (neaktívna) časť určenej
služobnej pohotovosti zahŕňala výkon takejto činnosti. Nesprávny je názor žalovaného, že článok 17

ods. 1 smernice 2003/88/ES umožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES v prípade príslušníkov
Hasičského a záchranného zboru; tento článok sa na príslušníkov Hasičského a záchranného zboru
nevzťahuje. Vzťahuje sa len na a) vrcholových riadiacich pracovníkov alebo iných osôb s právomocou
nezávislého rozhodovania, b) rodinných pracovníkov alebo c) pracovníkov slúžiacich náboženské
obrady v kostoloch a náboženských spoločenstvách. Pracovníkov protipožiarnej služby a služby civilnej

ochrany, na ktorých poukazuje žalovaný v podanom odvolaní, sa týka článok 17 ods. 3 smernice
2003/88/ES, ktorý však na druhej strane neumožňuje odklon od článku 6 smernice 2003/88/ES (len
odklon od článkov 3, 4, 5, 8 a 16 smernice 2003/88/ES).56. Správny je aj záver súdu prvej inštancie o zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi
porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem Únie. Súd prvej inštancie správne uviedol, že tieto
predpoklady vyplývajú z judikatúry súdneho dvora, ktorú v odôvodnení napadnutého rozsudku citoval.

Podľa judikatúry súdneho dvora štát zodpovedá jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva
Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatočne závažné a (c)
medzi porušením práva Únie členským štátom a vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť
s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Aj podľa odvolacieho súdu boli

predpokladyzodpovednostižalovanéhozaškoduspôsobenúžalobcovivdôsledkuporušeniaprávaÚnie
splnené, pretože článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný
týždenný pracovný čas vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín. Uvedené ustanovenie smernice 2003/88/
ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred
vnútroštátnymi súdmi. Ako bolo uvedené vyššie, ustanovenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/
ES nebolo do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský právny

poriadokumožňuje,abypriemernýtýždennýpracovnýčasžalobcuvrátanenadčasovpresiahol48hodín.
Porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyÚnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou súdneho dvora (napr. C-429/09).

57. V príčinnej súvislosti s porušením práva Únie zo strany žalovaného došlo u žalobcu k vzniku
škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy
Slovenskej republiky), pretože účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo
podľa odôvodnenia smernice 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca)

v dôsledku vyčerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani
spolupracovníkomaleboinýmosobámaabysikrátkodoboalebodlhodobonepoškodilzdravieasúčasne
v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky), pretože musel reálne odpracovať viac, ako bol povinný v zmysle smernice 2003/88/ES,
na úkor svojich blízkych musel tráviť čas v práci a prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať

svojim najbližším, rodine, priateľom, záľubám, resp. iným aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným
zaradením.

58. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi porušením
práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil svojho

zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul primerané
úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného
zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo v rozpore
so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne
prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich

nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom
priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.

b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa
o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

59. Žalobca sa v tomto konaní domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 792,20 €,

ktorú vyčíslil ako súčin odpracovaných hodín určenej služobnej pohotovosti za obdobie od júla 2020
do mája 2023 vrátane a rozdielu peňažnej náhrady vyplácanej za určenú služobnú pohotovosť podľa §
122 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. Odvolací súd nesúhlasí s názorom žalovaného, že v skutočnosti
sa pod týmto nárokom skrýva mzdový nárok, pretože o uplatnenie mzdového nároku by išlo v prípade,
ak by ho žalobca odvodzoval z konkrétnych ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z., alebo z ustanovení

smernice, či iných právnych aktov Únie, podľa ktorých by na takýto mzdový nárok mal právo a práve
v takom prípade by žalovaným musel byť jeho zamestnávateľ a nie štát. Nakoľko súd určuje výšku
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu osobnostného práva došlo, spôsob jej výpočtu zvolený žalobcom nieje pre jej určenie rozhodujúci (stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je závislé od údaju o vyplatenom
služobnom plate a od neho sa odvíjajúcej náhrady za služobnú pohotovosť), čo však nevylučuje, že
súd voľnou úvahou môže dospieť k rovnakej, resp. porovnateľnej výške náhrady (ale môže dospieť aj

k nižšej či vyššej výške s tým limitom, že nemôže žalobcovi súc viazaný žalobným návrhom priznať
viac, než čoho sa domáha). Napokon samotný žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného
poukázal na to, že pre posúdenie primeranosti žalovanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy
nie je v konečnom dôsledku rozhodujúce to, aký spôsob výpočtu či stanovenia výšky nároku žalobca
či súd použije, ani to, aké premenné pri prípadnom výpočte zohľadní (teda napr. aký výpočet hodín

či určenie konkrétnej sumy odškodnenia za určitú jednotku času použije), podstatné je najmä to, aby
súdom priznaná výška náhrady bola primeraná ku všetkým okolnostiam, za ktorých škoda (ujma) vznikla
a jej následkom a to tak, aby predstavovala skutočné odškodnenie ujmy. Vyčíslenie výšky žalovaného
odškodnenia vo väzbe na rozsah priznávanej pracovnej odmeny spôsobom uplatneným v žalobe
predstavuje v zásade len orientačné, východiskové kritérium, ktoré aj na základe rozhodovacej praxe
súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch považuje za primeraný ekvivalent na odškodnenie

ujmy na svojich osobnostných právach. Súd prvej inštancie žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel,
keď žalobu žalobcu vyhodnotil ako dôvodnú čo do základu a výšky.

60. Smernica 2003/88/ES neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody v prípade jej
porušenia.NáhradaškodyspôsobenájednotlivcoviporušenímprávaÚniemusíbyťprimeranávzniknutej

škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je na vnútroštátnom práve členských štátov,
aby pri dodržaní zásad rovnocennosti a efektivity štáty určili, či sa náhrada škody musí poskytnúť
vo forme udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia a jednak
definovali pravidlá týkajúce sa spôsobu výpočtu tejto náhrady. Ani právny poriadok Slovenskej republiky
nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej porušením

práva Únie. Takúto právnu úpravu neobsahuje ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Súd
prvej inštancie správne ustálil, že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu najbližšie k
zásahudoosobnostižalobcu(analógiapodľa§11až§13Občianskehozákonníka).Žalovanýnesprávne
namieta, že žalobca nepreukázal spôsobenú ujmu, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že

žalobca v rozpore s článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES v žalovanom období od júla 2020 do mája
2023 odpracoval 1 721,62 hodín pracovnej pohotovosti, keď priemerný týždenný pracovný čas počas
celého žalovaného obdobia u žalobcu dosiahol 49,80 hodín, odpracoval teda v priemere viac ako 48
hodín týždenne. Žalobca na preukázanie svojho tvrdenia o počte odpracovaných hodín predložil doklady
od svojho zamestnávateľa, ktoré žalovaný žiadnym spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie

nespochybnil a nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.

61. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že žalobca v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne (a súčasne viac ako 40 hodín týždenne podľa § 85 ods. 2 veta prvá zákona
č. 315/2001 Z. z.) v konaní pred súdom prvej inštancie preukázaný bol. Žalobca nielenže pracoval

nad maximálne prípustný rozsah týždenného pracovného času, ale v rozpore s článkom 6 písm. b)
smernice 2003/88/ES v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice 2003/88/ES mu odpracované hodiny
určenej služobnej pohotovosti v počte 1 717,29 neboli započítané do odpracovaného času. Spôsob
plánovania zmenných služieb a pohotovosti na pracovisku má opakovane v priemere za následok
prekročenie maximálne prípustného rozsahu týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES.

Z oddeleného vykazovania počtu odpracovaných hodín služobnej činnosti a pohotovosti na pracovisku
v mzdovom liste žalobcu je preukázané, že hodiny strávené na pracovisku počas určenej pracovnej
pohotovosti podľa § 92 ods. 1 z. č. 315/2001 Z. z. sa do služobného času nezapočítavajú.

62. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca ako príslušník Hasičského a

záchranného zboru v služobnom pomere v rozhodnom období júl 2020 až máj 2023 mal služobný
čas rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas sa skladal zo 17-hodinových pracovných
zmien výkonu služby a 7-hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku, resp. neskôr zo 16-hodinových
pracovných zmien výkonu služby a 8-hodinovej služobnej pohotovosti na pracovisku, t. j. v rámci jednej
zmeny strávil žalobca na pracovisku sústavne minimálne 24 hodín. Výkon služobnej pohotovosti bol

rozdelený na aktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá bola odmeňovaná ako nadčasová práca a jej
trvanie sa započítavalo do fondu odpracovaného času a neaktívnu časť služobnej pohotovosti, ktorá
sa do fondu pracovného času nezapočítavala. Vo vykazovanom období od júla 2020 do mája 2023
odpracoval žalobca cca 1 717,29 hodín určenej služobnej pohotovosti, ktorá priamo nadväzovala navýkon 17/16 hodinovej služobnej činnosti, žiadna z nich ale do počtu odpracovaných hodín započítaná
nebola, preto sa môže javiť vychádzajúc iba z údajov zamestnávateľa o počte odpracovaných hodín, že
limit týždenného pracovného času podľa smernice prekročený nebol.

63. Žalovaný žalobcom predložený výkaz o pracovnej činnosti nespochybňoval, preto tvrdenia žalobcu
o rozsahu jeho prítomnosti v práci za žalované obdobie považuje odvolací súd podľa § 151 ods. 1
CSP za nesporné skutkové tvrdenia. Výkazom o služobnej činnosti (tabuľkami) žalobca preukazuje, že
v období od júla 2020 do mája 2023 bolo porušované jeho právo na 48 hodinový týždenný pracovný

čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, právo na primeraný odpočinok po práci,
za čo požaduje od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej Únie nahradiť nemajetkovú
ujmu vo forme finančného plnenia. I keď žalovaný žalobcom predložený plán vykonaných služieb
príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru na Hasičskej stanici v Lučenci v priebehu konania pred
súdom prvej inštancie nerozporoval, v odvolaní už tvrdí, že nebolo preukázané prekročenie limitu 48
hodinového priemerného týždenného pracovného času podľa smernice 2003/88/ES. Žalobca predložil

súdu prvej inštancie výkaz o jeho služobnej (pracovnej) činnosti za obdobie od 07/2020 do 05/2023 s
podrobným rozpisom vykonaných služieb, odpracovaných hodín služobnej pohotovosti, práce nadčas,
čerpania dovolenky a náhradného voľna, z ktorého vyplýva, že priemerný týždenný pracovný čas určený
smernicou 2003/88/ES na 48 hodín týždenne bol v tom ktorom mesiaci opakovane prekračovaný. Ide
o záznamy z dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, ktorých hodnovernosť

účinným spôsobom spochybnená nebola. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa ustanovení
zákona o HaZZ, smernice 2003/88/ES, smernice 89/391/EHS a poukázal na judikatúru SD EÚ k výkladu
pojmu pracovný čas, čas odpočinku, pohotovostná služba na pracovisku a aplikačný rozsah smerníc.

64. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy si uplatňoval žalobca práve za prekročenie maximálneho limitu

týždenného pracovného času určeného článkom 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vykazovanom
období júl 2020 až máj 2023. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené súhlasí s názorom súdu prvej
inštancie, že žaloba bola dôvodná čo do základu aj výšky.

65. Neobstojí argumentácia žalovaného, že pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, môže žalobca počas

služobnej pohotovosti odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, má vymedzený priestor na odpočinok
(spánok) a nevyžaduje sa jeho aktívna činnosť, nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania
služobnej pohotovosti. Žalobca totiž vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom (služobný
úrad),musítambyťfyzickyprítomnýabezohľadunato,ženemusíbyť„aktívny“počascelejdĺžkytrvania
služobnej pohotovosti a že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii

a pripravený okamžite plniť svoje povinnosti. Je oddelený od svojho vlastného sociálneho súkromného
prostredia a rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám, je prakticky vylúčená. Právo na odpočinok žalobcu bolo
dlhodobo niekoľko rokov porušované napriek tomu, že žalobca plní v spoločnosti veľmi zodpovedné
úlohy a preto bolo dôležité, aby mal možnosť si po práci odpočinúť. Z tohto dôvodu považuje odvolací

súd prisúdenú náhradu nemajetkovej ujmy za primeranú. Služobný čas žalobcu mal byť rozvrhnutý tak,
aby nedochádzalo k porušovaniu jeho práv vyplývajúcich zo smernice 2003/88/ES. K porušeniu práv
žalobcu pritom dochádzalo práve výkonom služobnej pohotovosti. Nemajetkovú ujmu nie je ani podľa
názoru odvolacieho súdu možné nahradiť inak z dôvodu, že uplynutý čas žalobcovi vrátiť možné nie je
a nemôže ho stráviť inak.

66. Vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie
zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi zásahov ako to namietal žalovaný
v podanom odvolaní (v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena
rodiny ide o rozdielne skutkové okolnosti). Navyše prisúdená náhrada nemajetkovej ujmy neprevyšuje

ani náhrady priznávané v týchto prípadoch, resp. obetiam trestných činov. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/47/2023 zo dňa 27.05.2024, z ktorého
vyplýva záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody
nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi,

resp. zákon č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov). Tento záver vyvodil NS SR z nasledovných
úvah: „Dovolací súd v uznesení sp.zn. 2Cdo/188/2021 v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej
ujmy a jej prípadnou limitáciou v zmysle osobitného zákona o obetiach trestných činov poukázal na
to, že výška náhrady za utrpenú ujmu nie je zákonom nijako limitovaná a jej určenie je ponechané navoľnej úvahe rozhodujúceho súdu. I keď jednotlivé súčasti osobnosti fyzickej osoby a osobnostných
práv, ktorým poskytuje ochranu § 13 OZ (život, zdravie, súkromie, rodinný život a pod.) sú hodnoty,
ktoré v podstate nemožno vyjadriť v peniazoch, neoceniteľnosť jednotlivých stránok ľudskej osobnosti

ešte neznamená, že by peniazmi nebolo možné vyjadriť adekvátnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej protiprávnym zásahom do týchto práv. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy možno určiť, a
to spôsobom, ktorý uvádza zákon – vždy s prihliadnutím na individuálne okolnosti charakterizujúce
závažnosť vzniknutej ujmy a na jedinečnú povahu okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné kvantifikovať. Náhrada skutočne zodpovedajúca utrpenej

ujme je pojmovo vylúčená a priznávaná náhrada je tak len akousi „finančnou náplasťou“, ktorou je
pozostalým obete dopravnej nehody umožnené kompenzovať utrpenú ujmu formou peňažnej výhody.
Z tohto pohľadu preto akokoľvek vysoká priznaná suma nemôže nikdy skutočne odstrániť, napraviť,
odvrátiť utrpenú bolesť blízkych osôb, svojím spôsobom môže iba vyvážiť ich utrpenie. Stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť
ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu,

ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre
posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 OZ. V danom prípade odvolací súd zníženie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobcom 1/ až 4/ priznal súd prvej inštancie, odôvodnil
tým, že výška náhrad priznaných súdom prvej inštancie nezohľadňuje obmedzenie vyplývajúce z §
12 a § 13 zákona o obetiach. Podľa odvolacieho súdu výška priznanej náhrady nemajetkovej ujmy

nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi.
Takýto prístup odvolacieho súdu, nech by bol akokoľvek motivovaný pozitívnou snahou o dosiahnutie
porovnateľného posúdenia veci v porovnateľných prípadoch, nemôže bez ďalšieho v potrebnej miere
vystihnúť to, ako široko, mnohovrstevne a rozmanito je vnútorne rozčlenená (štruktúrovaná) osobnosť
každej fyzickej osoby, aké individuálne a neopakovateľné vzťahy vznikajú medzi ňou a jej rodinnými

príslušníkmi a aké dôsledky spôsobuje násilné pretrhnutie väzieb vo vnútri rodiny, ku ktorému
dochádza stratou člena rodiny. Je nespochybniteľné, že negatívny zásah do tejto osobnostnej sféry
pôsobí zraňujúco individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak, lebo každý človek, sama
jeho podstata, jeho emócie, vzťahy k iným, sú veľmi individuálne. Ľudia nevnímajú vždy rovnako
okolnosti vonkajšieho sveta a aj ich vzťahy s inými vykazujú znaky osobitosti, neopakovateľnosti a

jedinečnosti. Vzhľadom na to aj dôsledky zásahov do týchto osobnostných sfér života každého človeka
sú vysoko individuálne. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí
súkromného a rodinného života je nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými
prípadmi a už vôbec nie kategoricky odvíjať výšku nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej
nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla od výšky sumy odškodnenia obetí trestných

činov určenej zákonom o obetiach. Odborná spisba považuje určovanie výšky náhrady nemajetkovej
ujmy pozostalých obete dopravnej nehody od rozsahu odškodnenia podľa zákona o obetiach za
argumentačné tendencie, ku ktorým uvádza, že zákon o obetiach ustanovuje pevnou sumou výšku
odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy
(§ 12 ods. 2 zákona o obetiach), ktorú možno z osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o

obetiach). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát
dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity
(a ktorého výška závisí výlučne od „nastavených parametrov sociálneho štátu“)), nie je presvedčivé,
ani spravodlivé. Vzhľadom k verejnoprávnemu charakteru osobitnej regulácie sa nejaví ako vhodné
preberať verejnoprávnu konštrukciu odškodňovania do rýdzo súkromnoprávnych vzťahov. Zákonom o

obetiach na seba štát preberá záväzok kompenzovať dôsledky spôsobené trestnou činnosťou iných
subjektov. V danom prípade pri odškodňovaní pozostalých obetí dopravnej nehody nie sú prítomné také
spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu tejto maximálnej výšky odškodnenia na
rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše,
záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom

a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu
v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon
o obetiach nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi.
Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo
všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal

spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho regulácii a výška náhrady by mala byť
ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby bol čo najviac dosiahnutý cieľ týchto
zákonnýchnoriem.(Trojčáková,V.:Určovanievýškynáhradynemajetkovejujmysekundárnychobetí,IN:
Súkromné právo č. 3/2020.)“. Aj vzhľadom na vyššie citovanú relevantnú časť odôvodnenia rozhodnutiaNS SR záver, že pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody
nie je dôvodné túto náhradu obmedziť najvyšším prípustným odškodnením podľa zákona o obetiach
trestných činov možno podľa názoru odvolacieho súdu analogicky aplikovať aj pri určovaní výšky

peňažnejnáhradunemajetkovejujmyinejosoby,doktorejosobnostnýchpráv(najmäprávanasúkromný
a rodinný život) bolo neoprávnene zasiahnutého iným spôsobom, nemusí sa jednať pozostalého obete
dopravnej nehody a to o to viac, že k neoprávnenému zásahu nedošlo trestným činom.

67. Žalovaný v odvolaní s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS

288/2017 argumentuje, že všeobecné súdy musia zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť a
v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako. Odvolací súd rešpektuje
ústavným súdom vyslovený názor a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou praxou rozhodol
aj v tejto veci. Predmetom odvolacieho konania už boli skutkovo a právne totožné prípady náhrady
nemajetkovej ujmy požadované príslušníkmi Hasičského a záchranného zboru prejednávané napr.
Okresným súdom Zvolen. Až na jednu vec vedenú na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 15C/16/2021

bolo žalobám, ktorými bola uplatnená istina peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy vyhovené v plnom
rozsahuaodvolacímKrajskýmsúdomvBanskejBystriciboližalobámvyhovujúcerozhodnutiapotvrdené
akovecnesprávne(sp.zn.17Co/59/2022,16Co/36/2022,17Co/47/2022,14Co/36/2022,16Co/26/2022,
16Co/53/2022, 14Co/34/2022, 17Co/16/2022) a pokiaľ Okresný súd Zvolen žalobe nevyhovel, vo veci
sp.zn.8C/15/2021KrajskýsúdvBanskejBystricizmeniljehorozsudokrozsudkomsp.zn.16Co/11/2022

a žalobe vyhovel.

68. Odvolací súd nesúhlasí ani s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 OZ, v zmysle ktorého možno žiadať
peňažné odškodnenie len vtedy, ak nie je postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má právo
najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto
zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Peňažná satisfakcia prichádza do úvahy tam, kde by sa satisfakcia podľa § 13 ods.
1 Občianskeho zákonníka nejavila ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného osobnostného

práva (práva na ochranu zdravia a práva na súkromie) a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne.

69. Žalovaný mal možnosť preveriť správnosť úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v skutkovo

a právne totožnej veci vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 8C/15/2021 a na Krajskom súde v
Banskej Bystrici pod sp. zn. 16Co/11/2022 v rámci dovolacieho konania začatého na jeho dovolanie proti
rozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystrici;nestalosataklenzdôvodu,žežalovanývzaldovolaniespäť
a Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 9CdoPr/7/2023 zo dňa 27.09.2023 dovolacie
konanie zastavil.

70. O správnosti úvah súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu ohľadne nesprávnej, resp. neúplnej
transpozície smernice 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. a v dôsledku toho nezapočítavania
určenej a nariadenej služobnej pohotovosti na pracovisku hasiča v rozhodnom období júl 2020 až
máj 2023 svedčí napokon aj skutočnosť, že zákonodarca zákonom č. 258/2024 Z.z., ktorým sa mení

a dopĺňa zákon č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a záchrannom zbore v znení neskorších predpisov
s účinnosťou od 01.11.2024 doplnil odsek 3 do ust. § 97 zákona č. 315/2001 Z.z., podľa ktorého na
účely výpočtu priemerného týždenného služobného času, ktorý vrátane služobnej pohotovosti podľa
§ 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadčas v období šiestich mesiacov nesmie prekročiť
48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú časy podľa odseku 1 písm. a) až d), okrem

rekondičného pobytu podľa § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); čerpanie dovolenky
podľa § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a čas podľa odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na účely výpočtu
priemerného týždenného služobného času do obdobia šiestich mesiacov nezapočítavajú. Až uvedenou
novelou teda zákonodarca splnil požiadavku smernice 2003/88/ES, aby sa do priemerného týždennéhoslužobného času započítavala aj služobná pohotovosť (určená podľa § 92 ods. 1 zákona č. 315/2001
Z.z.anariadenávmiestevykonávaniaštátnejslužbypodľa§92ods.2písm.a)zákonač.315/2001Z.z.),
nakoľko v referenčnom období 6 mesiacov nesmie priemerný týždenný služobný čas vrátane služobnej

pohotovosti podľa § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona č. 315/2001 Z.z. prekročiť 48 hodín.

71. Žalovaný v odvolaní pri odvolacom dôvode podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku
žiadnym spôsobom nekonkretizuje vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 05.11.2019 vyslovil názor,

že iba citácia zákona pre vymedzenie odvolacích dôvodov nepostačuje. Odvolací súd konštatuje, že
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol uplatnený spôsobom postačujúcim na prieskum
rozhodnutia súdu prvej inštancie aj z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu.

72. Odvolací súd vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie v súlade s §
383 CSP a odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie po vyhodnotení odvolania žalovaného ako

nedôvodného rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v I. výroku vo veci samej
o vyhovení žalobe.

73. Ako vecne správny odvolací súd potvrdil aj II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie o nároku žalobcu
na náhradu trov prvoinštančného konania, nakoľko zodpovedal výsledku konania vzhľadom na plný

úspech žalobcu v spore.

74. O nároku žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi plne úspešnému aj v odvolacom konaní priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Z dôvodu vykonateľnosti

rozhodnutia o trovách konania formuloval odvolací súd výrok o nároku na náhradu trov odvolacieho
konania do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/222/2016 zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 zo dňa 30.05.2017, sp. zn.
6Cdo/196/2016 zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. 7Cdo/123/2016 zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške
náhrady trov odvolacieho konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

75. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods.u 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky

minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.

1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou

o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek

výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).