Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/73/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5622203021
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5622203021.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. XXX/XX, XXX XX E. F. - E. G., zastúpenej JUDr. Milanom Trnovským, advokátom so
sídlom Štefánikova 1361/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, IČO: 37 979 868, proti žalovanej: B. H. E., nar.
XX.XX.XXXX, trvale bytom I. XXXX/XX, XXX XX E. F. - I. - J., zastúpenej JUDr. Pavlom Gráčikom,
advokátom
so sídlom Farská 40, 949 01 Nitra, IČO: 51 721 554, o zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš

č. k. 11C/57/2022-219 zo dňa 30. mája 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 11C/57/2022-219 zo dňa 30. mája 2024 potvrdzuje.

II. Žalobkyni proti žalovanej priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom zrušil
podielové spoluvlastníctvo strán sporu k nehnuteľnostiam zapísaným Okresným úradom Liptovský
Mikuláš, katastrálnym odborom, na liste vlastníctva č. XXXX,
pre katastrálne územie E. G., obec E. F., okres E. F., ako rodinný dom súpisné číslo XXX postavený

na pozemku parcela KN-C č. 88/333 a pozemky parcela KN-C č. 88/321 - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 56 m2 a parcela KN-C č. 88/333 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 400 m2 (výrok I.),
ďalej označené nehnuteľnosti prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne (výrok II.) a žalobkyni uložil
povinnosťtitulomvyporiadaniazaplatiťžalovanejprimeranúnáhraduvovýške56.500,-eurdo30dníodo
dňa právoplatnosti rozsudku (výrok III.). Napokon rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania.
2. Na odôvodnenie rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala zrušenia

a vyporiadania podielového spoluvlastníctva strán k označeným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa navrhla
nehnuteľnosti prikázať do jej výlučného vlastníctva, keďže reálnu deľbu nepovažovala za možnú. Ďalej
uviedla, že jej spoluvlastnícky podiel predstavuje 3/4 a podiel žalovanej 1/4. Predmetné nehnuteľnosti sú
pôvodným rodičovským majetkom strán, žalobkyňa a žalovaná nadobudli podiel o veľkosti 1/4 dedením
po svojom otcovi a žalobkyňa podiel o veľkosti 1/2 darovacou zmluvou od matky strán. Žalovaná už
v roku 2015 požadovala vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam.
Predmetný rodinný dom užíva od roku 2017 s tým, že neuhrádza žiadne náklady spojené s užívaním

domu a nepodieľala sa ani na žiadnych opravách a údržbe rodinného domu. V čase od septembra
2017 do podania žaloby uhrádza žalobkyňa všetky náklady spojené s dodávkou elektrickej energie.
Matka strán tiež vyzývala žalovanú, aby vyporiadala svoj spoluvlastnícky podiel s tým, že má možnosť
bývať u nej v byte, na čo však žalovaná nereflektovala. Vyporiadavané nehnuteľnosti nespĺňajú znakyreálnej deliteľnosti, čo je podľa žalobkyne nesporné a vyplýva to aj zo znaleckého posudku č. 22/2021,
ktorý vypracoval B. A. A.. Týmto posudkom bola stanovená všeobecná hodnota nehnuteľností na sumu
140.000,- eur, z čoho na podiel žalovanej pripadá suma 35.000,- eur.

3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť z dôvodov hodných osobitného zreteľa, resp. predmet
podielového spoluvlastníctva rozdeliť podľa veľkosti podielov. Argumentovala tým,
že v predmetnom rodinnom dome býva so svojou deväťročnou dcérou. Dcéra má v dome svoju izbu,
posteľ a prostredie, ktoré pre ňu do veľkej miery znamená istotu, ktorú aj
s ohľadom na ukončenie vzťahu s jej otcom zo strany žalovanej potrebuje. Žalovaná si nevedela

predstaviť, že by dcéru vystavila strate jej bezpečného prostredia a ani to, kam by
s dcérou išla bývať, keďže suma ponúkaná žalobkyňou ani zďaleka neumožňuje zaobstaranie si
riadneho bývania. Poukázala na ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej ak predmet podielového
spoluvlastníctva predstavuje domov pre maloleté dieťa, je to dôvod na to, aby nedošlo k zrušeniu a
vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva. Ak by došlo zo strany súdu k zbaveniu domova maloletej,
žalovaná si nevie predstaviť, čo by to znamenalo pre možnosť zachovania striedavej starostlivosti

o dcéru. Rodinný dom je štvorposchodový, viacgeneračný a je možné ho reálne rozdeliť. Žalovaná
spochybnila aj všeobecnú hodnotu stanovenú súkromným znaleckým posudkom, ktorá je už neaktuálna.
Z dôvodov hodných osobitného zreteľa tak navrhla žalobu zamietnuť a pre prípad, že súd takéto dôvody
nevzhliadne, navrhla reálnu deľbu.
4. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie obhliadkou predmetného rodinného domu, znaleckým

posudkom predloženým žalobkyňou, znaleckým dokazovaním, pričom zistil,
že dom je podpivničený s jedným nadzemným podlažím a dvomi podkroviami. Do suterénu domu
je prístup cez garážovú bránu od miestnej komunikácie, ako aj po schodoch priamo z rodinného
domu. Okrem chodby so schodiskom sa tu nachádza práčovňa, kotolňa a dve miestnosti (garáž a
miestnosť vedľa garáže), ktoré v súčasnosti slúžia ako sklad. Cez jediné vchodové dvere je prístup

na prvé nadzemné podlažie, ktoré okrem vstupnej haly obsahuje chodbu so schodiskom do garáže a
do podkrovia, kuchyňu so špajzou, toaletu a tri obytné izby. V prvom podkroví sú okrem chodby so
schodiskom tri izby, kúpeľňa, toaleta a miestnosť slúžiaca ako sklad. Pod strechou rodinného domu,
v druhom podkroví, sú dve miestnosti určené na sklad. Tieto miestnosti sú bez pripojenia na vodu a
kúrenie.

5. Žalobkyňou predloženým znaleckým posudkom č. 22/2021 zo dňa 16.04.2021, vypracovaným B. A.
A., znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľností, bola stanovená všeobecná
hodnota vyporiadavaných nehnuteľností
vo výške 140.000,- eur. Na návrh žalovanej vo veci súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie
pre určenie všeobecnej hodnoty nehnuteľností s tým, že zároveň ustanovenej znalkyni uložil povinnosť

zodpovedať a odôvodniť otázku, či je možné rodinný dom reálne rozdeliť podľa spoluvlastníckych
podielov strán. Ustanovená znalkyňa B. C. K. v znaleckom posudku č. 77/2023 zo dňa 19.11.2023
stanovila všeobecnú hodnotu nehnuteľností vo výške 226.000,- eur. Rodinný dom zároveň považovala
za reálne nedeliteľný s odôvodnením, že reálne rozdelenie stavby je možné len vo vertikálnom smere,
pričom novovzniknuté stavby po reálnej deľbe musia spĺňať všetky základné požiadavky

na stavby podľa ust. § 43d zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon). Znalkyňa v posudku načrtla jediné možné delenie danej nehnuteľnosti podľa zvislých
nosných konštrukcií, ktoré riešenie však nie je možné z dôvodu nesplnenia kritéria architektonického
stvárnenia, výrazu a prevádzkovej funkčnosti novovzniknutých častí. V časti, ktorá predstavuje reálny
podiel žalovanej, by bolo potrebné dobudovať vstup, schodisko na prepojenie jednotlivých podlaží,

rozvody a zdroje technického zariadenia budovy, napojenie na verejný vodovod, elektrinu, kanalizáciu
a rozvod zemného plynu so samostatnými meračmi, kuchyňu a sociálne zariadenie a zvislú nosnú
konštrukciu v konštrukcii strechy.
6. Citujúc ďalej ust. § 142 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 zb. Občiansky zákonník v platnom znení
(ďalej len „OZ“) súd prvej inštancie ďalej uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zrušil

a vyporiadal spoluvlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam rešpektujúc veľkosť podielov a účelné
využitie veci. Vzhľadom na charakter sporu a vykonané dokazovanie v prvom rade konštatoval, že
akákoľvek dohoda medzi stranami bola vzhľadom na dlhoročné súrodenecké nezhody, ktoré vyústili
do absolútnej neschopnosti vzájomnej komunikácie a osobnej nevraživosti, nielenže nereálna, ale až
nepredstaviteľná, a preto pri rozhodovaní kládol najväčší dôraz na také vyporiadanie, ktoré v budúcnosti

ak nie vylúči, tak aspoň zamedzí vzniku ďalších sporov medzi stranami a predovšetkým zabezpečí
zdravé prostredie
pre výchovu ich detí. V konaní predložená súrodenecká komunikácia, výkon práv v súvislosti s užívaním
ich rodičovského domu, priebeh pojednávaní a obhliadky a nakoniec samotné oslovovanie sa stránpriezviskami, boli pre súd prvej inštancie dostatočným dôvodom pre také vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva, ktoré je podľa najvhodnejšie tak pre strany, ako aj pre dvoch maloletých synov
žalobkyne a maloletú dcéru žalovanej. Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že žalovaná navrhovala,

aby nezrušil podielové spoluvlastníctvo z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré mali spočívať v
tom, že jej maloletá dcéra má v rodinnom dome vytvorený domov. Oproti tomu videl súd prvej inštancie
záujem žalobkyne, aby sa mohla do rodičovského domu vrátiť so svojimi synmi, ktorý taktiež považujú
tento dom
za svoj domov. V tejto otázke sa nemohol prikloniť na stranu synov žalobkyne alebo dcéry žalovanej,

ktorých potreby sú totožné, ale musel prihliadnuť na záujem všetkých maloletých detí, ktorý vzhľadom
na vzťah strán sporu vylučuje, aby vyrastali spoločne v prostredí, ktoré je nevyhovujúce pre ich zdravý
vývoj. Zachovanie domova detí je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý súd nezruší podielové
spoluvlastníctvo na čas, po ktorý predmet spoluvlastníctva plní túto funkciu, avšak túto zásadu nie je
možné uplatniť v posudzovanej veci. Navyše medzi stranami nebolo sporné to, že žalovaná s dcérou
obývajú samé časť rodinného domu, ktorý nie je dva roky pripojený na vodu, elektrinu, plyn a nefunguje

ústredné kúrenie. Bez ohľadu na dôvody tohto stavu, ktoré zohľadnil v rozhodnutí o náhrade trov
konania, takéto prostredie súd prvej inštancie rozhodne nepovažoval za vhodný domov pre akékoľvek
maloleté dieťa. Žalovaná zároveň nepreukázala, že by sa podieľala
na úhradách spojených s užívaním rodinného domu, resp. jej časti a súčasne ani
na potrebných opravách a údržbe domu, čo taktiež odporovalo jej tvrdeniu o potrebe bezpečného

prostredia a stability v bytovej otázke pre jej maloletú dcéru. V prípade, ak by skutočne sama považovala
predmetný rodinný dom sa svoj domov a domov svojej dcéry, k jeho užívaniu a obhospodarovaniu
by pristupovala inak, minimálne by musela preukázať snahu o akúkoľvek dohodu so svojou sestrou
ako väčšinovou podielovou spoluvlastníčkou. Vzhľadom na to, že akákoľvek dohoda medzi stranami,
nielen ohľadne spoločnej nehnuteľnosti, považoval za absolútne vylúčenú, súd prvej inštancie nevidel

priestor na to, aby nedošlo k zrušeniu podielového spoluvlastníctva, čím by sa len prehĺbil už jestvujúci
zlý súrodenecký vzťah, v dôsledku čoho by predmetná nehnuteľnosť naďalej chátrala a určite by
nepredstavovala vhodné prostredie na vytvorenie domova pre maloleté deti.
7. Reálna deľbu predmetného rodinného domu považoval súd prvej inštancie za nemožnú. Odhliadnuc
od toho, že to konštatovala znalkyňa, pričom znalecký posudok určite, jasne a zrozumiteľne aj

odôvodnila,reálnavertikálnadeľbasasúduprvejinštanciejavilaakonemožnáajpriobhliadkerodinného
domu. Nakoniec sama žalovaná považovala takéto rozdelenie domu za nemožné, navrhovala rozdeliť
dom horizontálne, čo však nemožno. Stavba rodinného domu v čase rozhodnutia nebola v takom stave,
že by eventuálne vzniknuté samostatné stavby boli spojené so zemou pevným základom. Vzhľadom na
to, že ide o polovicu dvojdomu a s poukazom na dispozičné riešenie suterénu a nadzemných podlaží

mal za prakticky vylúčenú takú stavebnotechnickú úpravu, ktorá by nehnuteľnosť rozdelila vertikálne
v pomere 1/4 a3/4. Zároveň nebolo ani jednou zo strán tvrdené, že by boli ochotné značné finančné
investície na rozdelenie domu vynaložiť.
8. Vo všeobecnosti súd prvej inštancie uviedol, že pri závere o tom, že rozdelenie veci nie je dobre
možné, sa nemožno obmedziť iba na konštatovanie o nemožnosti deľby z hľadiska tvaru, umiestnenia a

prístupu k nehnuteľnosti, ale je potrebné zohľadniť aj budúce využitie veci. Predpokladom použitia tohto
spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva teda nie je len to,
že ide o z technického hľadiska deliteľnú vec, ale aj to, aby prípadné rozdelenie veci bolo funkčne
opodstatnené, čo znamená, že vzniknuté samostatné veci budú ich vlastníkom naďalej slúžiť spôsobom,
ktorý zodpovedá ich povahe a poslaniu. Súd prvej inštancie mal

za to, že táto podmienka nebola v posudzovanej veci splnená, lebo z polovice existujúceho dvojdomu
by nemohli vzniknúť dve plnohodnotné bytové jednotky, predovšetkým bytová jednotka žalovanej, ktorej
spoluvlastnícky podiel predstavuje 1/4. Zároveň súd prvej inštancie zdôraznil, že reálne nedeliteľnou
nehnuteľnosťou sa rozumie aj taká stavba, ktorú by bolo možné rozdeliť iba pri vynaložení značných
nákladov na stavebné úpravy. Pokiaľ ide o budúce využitie veci, žalovaná sama nevedela odpovedať

na otázku, ako si pri vzťahoch
so sestrou predstavuje budúce spolunažívanie v po právnej stránke samostatných stavbách,
ale fakticky naďalej v spoločnej nehnuteľnosti. Z pohľadu súdu prvej inštancie bolo zároveň nežiaduce,
aby autoritatívne súdne rozhodnutie vyvolalo medzi stranami ďalšie spory, k čomu by bezpochyby
pri reálnej deľbe rodinného domu na nefunkčné celky došlo. Do odôvodnenia rozsudku súd prvej

inštancie nezahrnul emočné vyjadrenia strán, avšak pri úvahách o spôsobe vyporiadania podielového
spoluvlastníctva ich zohľadnil v tom smere, že bolo podľa jeho názoru vylúčené, aby bola splnená
podmienka účelného využitia rozdelených a tým pádom susediacich nehnuteľností za situácie, keď
strany, dve sestry, majú vážne rozvrátené vzťahy, ktoré im bránia sa dohodnúť o vyporiadaní majetkupo ich rodičoch. Žalobkyňou striktný nesúhlas s tým, aby došlo k reálnej deľbe týchto nehnuteľností
sám o sebe nasvedčuje tomu záveru, že si taktiež nevie za tejto situácie predstaviť účelné využitie
nehnuteľností nachádzajúcich sa v susedstve jej sestry. Rovnako z vyjadrení žalovanej, ktorá podľa

názoru súdu prvej inštancie dôvodne cíti krivdu zo spôsobu, akým so svojim podielom naložila matka
strán, taktiež vyplynulo, že susedstvo s jej sestrou je pre ňu nepredstaviteľné.
9. Žalovaná spochybnila záver znalkyne o nemožnosti reálnej deľby tvrdiac, že túto odbornú otázku
mal posúdiť aj statik a architekt. Napriek tomu, že na žiadosť žalovanej súd prvej inštancie poskytol
lehotu na predloženie buď súkromného znaleckého posudku, resp. odborného vyjadrenia k otázke

možnosti reálnej deľby, do posledného pojednávania tento dôkaz nebol žalovanou predložený. Súd
prvej inštancie zároveň nevidel dôvod, pre ktorý by ustanovená znalkyňa z odboru stavebníctvo
nemala byť spôsobilá posúdiť možnosť reálnej deľby rodinného domu, keď sa navyše vyjadrila aj k
architektonickému stvárneniu a zdôraznila potrebu vybudovania zvislej nosnej konštrukcie v streche, čo
nepochybne súvisí s otázkou statiky stavby.
10. Na podklade vyššie uvedeného súd prvej inštancie zrušil podielové spoluvlastníctvo strán

k predmetným nehnuteľnostiam, a tieto prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne ako väčšinovej
podielovej spoluvlastníčke, čím sa do budúcna zabezpečí ich účelné využitie. Vychádzajúc zo
znaleckého posudku súd prvej inštancie uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť primeranú náhradu vo výške
1/4 zo všeobecnej hodnoty nehnuteľností, teda zo sumy 226.000,- eur, t. j. sumu 56.500,- eur. Vzhľadom
na výšku primeranej náhrady v súlade s ust. § 232 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový

poriadok (ďalej len „CSP“) určil žalobkyni na plnenie dlhšiu lehotu.
11. Napokon sa súd prvej inštancie vyjadril k nevykonaniu dokazovania výsluchom matky strán,
pretože jej svedecká výpoveď nepovažoval za relevantnú pre rozhodnutie vo veci. Žalovaná pri svojich
opakovaných návrhoch neuviedla žiadne skutočnosti, ku ktorým by sa mala jej matka vyjadriť v
nadväznosti na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, pričom súd prvej inštancie mal

za to, jediným účelom tohto výsluchu by bolo len ozrejmenie rozhodnutia o darovaní svojho podielu len
jednej z dcér. Rovnako boli nedôvodné aj návrhy na výsluch bývalého partnera žalovanej a L. M.. V tomto
spore bolo potrebné ustáliť to, či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre nezrušenie podielového
spoluvlastníctva ako aj to, či je rodinný dom reálne deliteľný, ku ktorým otázkam by sa navrhovaní
svedkovia nevedeli vyjadriť.

12. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie s odkazom na ust. § 257 CSP tak,
že žalobkyni, ktorá mala v konaní úspech, nepriznal ich náhradu a konštatoval tak, že žiadna zo strán
nemá nárok na náhradu trov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl predovšetkým v postupe
žalobkyne, ktorá uvedomujúc si to, že v rodičovskom dome býva jej sestra s maloletou dcérou, z dôvodu
rozvrátených, priam nepriateľských vzťahov vykonala úkony súvisiace s odpojením domu od vody a

energií, čím podstatným spôsobom sťažila situáciu žalovanej.
13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná,
ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaná považovala rozsudok súdu prvej inštancie za
v celom rozsahu nezákonný, vecne a formálne nesprávny a napadla ho z dôvodov podľa ust. § 365 ods.

1 písm. b), f) a h) CSP.
14. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považovala za rozporné so záujmami maloletých detí strán,
najmä jej dcéry. V tomto kontexte žalovaná argumentovala, že v konaní nebolo sporné, že dlhodobo žije
so svojou maloletou dcérou v sporných nehnuteľnostiach a žalobkyňa
so svojimi dvoma deťmi odišla bývať do inej domácnosti - do nájomného bytu. Za významné považovala

žalovaná to, že odsťahovanie žalobkyne spolu s jej deťmi zo sporných nehnuteľností bolo dobrovoľné,
žalobkyňu ani jej deti nenútila odísť a taktiež jej ani jej deťom nezakázala, aby sa vrátili bývať naspäť
do spornej nehnuteľnosti. Túto skutočnosť potvrdzuje aj fakt, že aj keď ostala bývať v sporných
nehnuteľnostiach len so svojou dcérou, aj naďalej využívala iba „svoju“ časť domu. Žalovaná namietala
úvahy súdu prvej inštancie o tom, že s maloletou dcérou obýva časť rodinného domu, ktorý nie je dva

roky napojený
na vodu, elektrinu, plyn a nefunguje ústredné kúrenie a že takéto prostredie nie je vhodný domov pre
akékoľvek maloleté dieťa. Súd prvej inštancie však podľa žalovanej absolútne odignoroval jej výpoveď
vo vzťahu k týmto skutočnostiam, že objektívne nebolo v jej možnostiach zabezpečiť napojenie domu
na vodu, elektrinu a plyn z dôvodu, že pôvodné zmluvy s dodávateľmi, ktoré uzatvorila žalobkyňa boli

prerušené (nie zrušené) a nebol jej poskytnutý súhlas žalobkyne, ako podielovej spoluvlastníčky, k
akémukoľvek zabezpečeniu vhodného prostredia pre bývanie. Súd prvej inštancie si tejto skutočnosti
určite vedomý však usúdil, že takéto prostredie je vhodné pre deti žalobkyne, keď došlo k prikázaniu veci
do jej výlučného vlastníctva. Žalobkyňa úmyselným konaním – prerušením dodávok energii – zabránilajej osobe, aby uzatvorila nové zmluvy s dodávateľmi a žila so svojou dcérou dôstojný život a následne
opustila predmetné nehnuteľnosti s odôvodnením, že ju mala vyštvať. Preto nebolo správnym, ak súd
prvej inštancie vzhliadol, že maloleté deti žalobkyne majú v spoločnej nehnuteľnosti svoje obydlie. Pokiaľ

ho aj mali kedysi vytvorené, bola to práve žalobkyňa, ktorá vytrhla svoje deti z ich obydlia a rozhodla sa
odsťahovať sa do inej domácnosti. Táto skutočnosť však nemôže byť na ťarchu žalovanej a jej dcére,
ktorá si
po náročnom zvykaní na režim striedavej starostlivosti, vytvorila silné puto k predmetným
nehnuteľnostiam, ktoré dúfala, že budú tým jediným stabilným a bezpečným pilierom v jej živote, ktorý

jej chýbal. Súd prvej inštancie túto skutočnosť nijako nezohľadnil a bez riadneho odôvodnenia pripravil
žalovanú a jej dcéru o obydlie, za cenu, ktorej hodnota im neposkytuje žiadnu vidinu vlastného bývania.
Súd prvej inštancie evidentne uprednostnil záujem maloletých detí žalobkyne pred záujmom jej maloletej
dcéry, hoci s odôvodnením,
že prihliadal na záujem všetkých detí.
15. V ďalšom žalovaná v odvolaní namietala, že jej nebolo doručené predvolanie na obhliadku

predmetného rodinného domu uskutočnenú znalkyňou. Toto predvolanie bolo zrejme doručované
poštovou zásielkou, pričom aj súd prvej inštancie bol oboznámený
so skutočnosťou (takisto i znalkyňa mohla mať vedomosť zo spisového materiálu), že jej nie je možné
doručiť zásielky na adresu spornej nehnuteľnosti (ktorá ani nie je adresou jej trvalého pobytu), keďže
žalobkyňa vymenila schránku. Vzhľadom na to očakávala predvolanie na obhliadku, ktoré jej ale

nakoniec nebolo doručené, bola sa informovať aj priamo na pošte, či jej nebola zaslaná nejaká zásielka.
Pracovníčka pošty jej potvrdila,
že zásielka jej bola zasielaná (nebola ale doručená), avšak znalkyňa nedodržala ani len 18-dňovú
úložnú lehotu na vyzdvihnutie zásielky, a počas plynutia tejto doby vykonala obhliadku sporných
nehnuteľností bez jej prítomnosti. Túto skutočnosť súd prvej inštancie odignoroval a ani ju len

nepremietol do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Znalecký posudok, za účelom vypracovania
ktorého sa realizovala obhliadka sporných nehnuteľností, predstavoval podklad pre rozhodnutie súdu
prvej inštancie, preto bolo v absolútnom rozpore
správomnaspravodlivýsúdnyproces,keďjejboloakostranesporuznemožnenézúčastniťsaobhliadky
spornej nehnuteľnosti. Vo vzťahu k podanému znaleckému posudku ustanovenou znalkyňou žalovaná

v odvolaní namietala, že už v konaní na súde prvej inštancie namietala skutočnosť, ktorú súd prvej
inštancie nijakým relevantným spôsobom nevyhodnotil, a to že znalkyňa B. C. K., z odboru stavebníctvo,
odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, nie je bez sprievodných odborných vyjadrení
statikov a architektov, kompetentná vyjadrovať sa k otázke reálnej deľby nehnuteľnosti. Znalec z
takéhoto odboru je kompetentný na oceňovanie nehnuteľností, avšak zodpovedanie otázky ohľadom

reálnej deľby výrazne prevyšuje rámec jeho kompetencie, a preto názor znalkyne o nedeliteľnosti
sporných nehnuteľností, ktorý prevzal za svoj aj súd prvej inštancie, považovala žalovaná
za irelevantný a nezákonný.
16. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že žalovaná v odvolaní neuviedla žiadne nové
skutočnosti ako ti, ktoré uviedla už v konaní na súde prvej inštancie. Podľa názoru žalobkyne sa súd

prvej inštancie vysporiadal riadne so všetkými tvrdeniami žalovanej, pričom vecne správne zhodnotil
zistený skutkový stav a vykonal všetky dôkazy. Žalobkyňa tak navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie potvrdiť a priznať jej proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
17. Iné podania strán v odvolacom konaní neboli odvolaciemu súdu predložené.
18. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalovanej bolo podané

oprávnenýmsubjektom(§359CSP–súdprvejinštancierozhodolinak,akožalovanánavrhlaažalovanej
nepriznal nárok na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné
napadnúť takýmto opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2
a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom
z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP

a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust. §
378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny v celom rozsahu, t. j. tak vo výrokoch I. až III., ako aj v závislom výroku IV. o náhrade trov
konania, potvrdil.
19. Vo všeobecnosti ďalej odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP

viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je
povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné
pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inakmohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto
pochybenia zistil. Vady týkajúce sa procesných podmienok odvolací súd nezistil.
20. Odvolací súd poukazuje na to, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.
V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je
nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu

prvej inštancie.
21. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, pričom
sa stotožnil so zásadnými skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a
svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených

dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní primárne obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP), pričom považoval za nevyhnutné reagovať na odvolacie
námietky žalovanej formulované v jej opravnom prostriedku.
22. Žalovaná v odvolaní namietala, že jej nebolo doručené predvolanie na obhliadku predmetu sporu
ustanovenou znalkyňou, keďže znalkyňa jej doručovala predvolanie na adresu predmetu sporu, hoci

mala zo spisu vedomosť, že jej nie je možné doručovať zásielky na túto adresu, pričom zároveň nebola
dodržaná úložná doba 18 dní, aby si mohla túto zásielku vyzdvihnúť. Odvolací súd v kontexte tejto
námietky poukazuje na to, že znalecké dokazovanie je dôkazom, ktorého účelom je zabezpečiť podklad
pre rozhodnutie súdu, ak toto závisí
od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok

nepostačuje postup podľa ust. § 206 CSP. Obhliadka nehnuteľnosti, ktorá je predmetom znaleckého
dokazovania uskutočnená znalcom, nesporne slúži na zabezpečenie podkladov pre následné
vypracovanie znaleckého posudku. Neslúži na uplatňovanie prostriedkov procesného útoku alebo
prostriedkov procesnej obrany v súdnom spore. Zároveň nešlo o procesný postup súdu (procesné úkony
súdu). Z týchto dôvodov tak namietané pochybenie znalkyne v otázke účasti žalovanej na obhliadke

predmetu sporu, nemohlo mať za následok znemožnenie uskutočňovania procesných práv patriacich
žalovanej [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP]. Namietaná neúčasť žalovanej na obhliadke predmetu sporu
znalcom nemohla mať tak žiaden vplyv na odbornosť záverov formulovaných v znaleckom posudku.
V súvislosti s konkrétnymi okolnosťami priebehu sporu, odvolací súd zároveň poukazuje
na to, že pred nariadením dokazovania znalcom bola súdom prvej inštancie dňa 11.05.2023 vykonaná

obhliadka predmetu sporu (§ 211 CSP), ktorej sa zúčastnili obe strany sporu. Ako vyplýva z obsahu
spisu, ustanovená znalkyňa mala na svoju žiadosť (na č. l. 169 spisu)
pri plnení znaleckej úlohy k dispozícii spisový materiál, v ktorom sa už nachádzala aj zápisnica
z obhliadky zo dňa 11.05.2023 (úradný záznam na č. l. 170 spisu), a preto mala vedomosť o obsahu
tohto dôkazu. Napokon odvolací súd poukazuje na to, že žalovaná voči znaleckému posudku č. 77/2023

podanémuustanovenouznalkyňounepodalatakénámietky,ktorýchobsahombybolonamietaniepopisu
predmetu sporu znalkyňou v znaleckom posudku (časť 2 znaleckého posudku), resp. že by žalovaná
namietala, že by znalkyňa predmet sporu neohliadla. V nadväznosti na uvedené považoval odvolací
súd uvedenú odvolaciu námietku žalovanej za nedôvodnú.
23. V ďalšom odvolací súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že stavby je možné deliť tak, aby

vznikli samostatné stavby, existencia ktorých nebude v rozpore so stavebnými predpismi. Len možnosť
reálneho rozdelenia na dve či viac samostatných vecí však nebude postačujúca, lebo bude treba ešte
uvážiť, do akej miery možno požadovať na účastníkoch vynaloženie nákladov spojených s reálnym
rozdelením (najmä stavby). Ak by reálne rozdelenie nebolo uskutočniteľné bez nákladných stavebných
úprav, bolo by potrebné považovať z tohto hľadiska vec za reálne nedeliteľnú. Hranica medzi pozemkami

vyznačená na povrchu sa predlžuje zvisle nad povrch i pod povrch, takto stanovená hranica (vertikálnym
rozdelením) pozemku má byť v podstate rešpektovaná aj pri delení stavby (rozsudok Najvyššieho
súdu SSR spis. zn. 4Cz 3/1968 zo dňa 24.01.1968 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyšších súdov
a rozhodnutí súdov ČSSR č. 7 ročník 1968 pod poradovým č. 61).
24. Pokiaľ ide o v konaní podaný znalecký posudok súdom prvej inštancie ustanoveným znalcom,

žalovaná v odvolaní, rovnako ako počas konania na súde prvej inštancie, namietala,
že ustanovená znalkyňa z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty
nehnuteľností, nebola bez sprievodných odborných vyjadrení statikov a architektov kompetentná
vyjadrovať sa k otázke reálnej deľby nehnuteľností.. Túto námietku považoval odvolací súd zanedôvodnú. Ustanovená znalkyňa je znalcom v odbore stavebníctvo a aj odvetví pozemné stavby,
teda nielen v odvetví odhad hodnoty nehnuteľností, a preto mala podľa názoru odvolacieho súdu
dostatočnú odbornosť na splnenie jej uloženej znaleckej úlohy. Ako vyplýva z podaného znaleckého

posudku, znalkyňa hodnotila možnosť reálneho rozdelenia spornej stavby nielen z architektonického
hľadiska, ale tiež z hľadiska prevádzkovej funkčnosti novovzniknutých častí pri vertikálnom rozdelení
stavby ako jediného možného riešenia. Podľa názoru odvolacieho súdu znalkyňa relevantne a logicky
odôvodnila svoje závery, pričom žalovaná okrem svojich formálnych námietok, neprodukovala žiadnu
relevantnú protiargumentáciu voči záverom znalkyne, ktorú by podložila odborným vyjadrením, či

posudkomstatikaaleboarchitekta,hocinatodostalavkonanínasúdeprvejinštanciepriestor(odročenie
už nariadeného pojednávania v termíne 30.04.2024 na žiadosť splnomocneného zástupcu žalovanej
z dôvodu zabezpečenia stanovísk kompetentných osôb na nový termín 30.05.2024, viď žiadosť
splnomocnenéhozástupcužalovanejnač.l.205spisu).Tentozáverznalkynekorešpondujeajsprávnou
vetou vyššie uvedeného rozhodnutia (R 61/1968). V zmysle záverov znalkyne by vertikálne rozdelenie
spornej stavby vyžadovalo veľmi vysoké finančné náklady, ktoré by prevyšovali všeobecnú hodnotu

novovzniknutých nehnuteľností. Tento záver znalkyne prevzal za podklad napadnutého rozhodnutia aj
súd prvej inštancie, pričom súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že ani jedna strana sporu netvrdila,
že by bola ochotná tak značné investície spojené s rozdelením spornej stavby vynaložiť. Toto zistenie
súdu prvej inštancie žalovaná v odvolaní ani nenamietala. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje
na tvrdenia žalovanej, že napriek priznanej náhrade za jej spoluvlastnícky podiel (56.500,- eur) nebude

mať prostriedky na zabezpečenie vlastného bývania, z čoho možno nepochybne usudzovať, že by
tak žalovaná nemala prostriedky ani na uhradenie nákladov spojených s rozdelením spornej stavby.
Napokon odvolací súd konštatuje,
že žalovaná ani dispozíciu s určitou vyššou peňažnou sumou nepreukázala. Preto bol správny právny
záver súdu prvej inštancie o nedeliteľnosti spornej stavby ako predmetu podielového spoluvlastníctva

a odvolací súd jej súvisiacu námietku považoval za nedôvodnú.
25. Podľa ust. § 142 ods. 2 OZ súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nezruší a nevyporiada
spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením výťažku. Podmienkami
pre takéto rozhodnutie je nemožnosť vyporiadania podielového spoluvlastníctva rozdelením veci
a súčasne (kumulatívne) existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa. Takéto dôvody OZ explicitne

neuvádza ani demonštratívne (príkladom). Existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa je tak na
posúdení individuálnych okolností posudzovanej veci.
26. Dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré súd nezruší a nevyporiada podielové
spoluvlastníctvo podľa § 142 ods. 2 OZ, sú okolnosti prevažne subjektívneho charakteru tak na strane
žalovaného (najmä jeho zdravotný stav, vek a sociálna situácia, stav jeho odkázanosti na bývanie

v spornej nehnuteľnosti, nedostatok možností uspokojiť svoje bytové potreby inde, osobné väzby na
nehnuteľnosť), ako aj na strane žalobcu (najmä ak mu ide len o vyriešenie užívacích vzťahov, pričom
otázka zániku spoluvlastníctva nemá pre neho prioritu alebo že vec má v úmysle predať) [rozsudok
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/137/1997
zo dňa 25.02.1998 publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 5

ročník 1999 pod poradovým č. 100]. Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť aj skutočnosť,
že v dotknutej nehnuteľnosti má maloleté dieťa spoluvlastníkov vytvorený svoj domov (uznesenie
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/279/2012 zo dňa 14.11.2013 publikovaný v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 10 ročník 2014 pod poradovým č. 136). Na označené
rozhodnutia poukazovala aj žalovaná v rámci svojej argumentácie počas konania na súde prvej

inštancie.
27. Žalovaná v odvolaní, ako aj počas konania na súde prvej inštancie, namietala (navrhovala), aby súd
v spore pokiaľ dôjde k záveru o nedeliteľnosti predmetu spoluvlastníctva, rozhodol podľa ust. § 142 ods.
2 OZ a žalobu zamietol. Za dôvod hodný osobitného zreteľa považovala skutočnosť, že predmet sporu
obýva so svojou maloletou dcérou, ktorú má v striedavej osobnej starostlivosti. Toho času nemá inú

možnosť zabezpečenia vlastného bývania, a to ani po vyplatení súdom prvej inštancie určenej peňažnej
náhrady za jej spoluvlastnícky podiel, a preto reálnym dôsledkom rozhodnutia súdu prvej inštancie by
bola strata domova jej maloletej dcéry. V tejto súvislosti poukazovala na to, že žalobkyňa so svojimi
maloletými deťmi spornú domovú nehnuteľnosť opustila z vlastnej vôle, nie pod tlakom konania
zo strany žalovanej, pričom žalobkyňa toho času má so svojimi deťmi zabezpečené bývanie v nájomnom

byte.
28. Odvolací súd mal za to, že žalovanou uvedený dôvod by bolo možné považovať za dôvod
hodný osobitného zreteľa v prípade, ak by žalobkyňa nepotrebovala spornú domovú nehnuteľnosť
pre účely bývania svojho, resp. jej maloletých detí. V konaní bola nesporná skutočnosť, že žalobkyňatoho času nevlastní inú domovú nehnuteľnosť určenú na bývanie a žije spolu so svojimi maloletými
deťmi v nájomnom byte. Zároveň žalobkyňa počas celého sporu deklarovala, že má záujem po
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva vrátiť sa so svojimi maloletými deťmi bývať

do spornej domovej nehnuteľnosti. Odvolací súd taktiež konštatuje, že medzi stranami sú zjavne
veľmi napäté vzťahy a vzájomné animozity, čo vyplynulo bezpochybne aj z obsahu ich vyjadrení
v konaní, teda existencia vzájomne súladného spolužitia strán v spornej domovej nehnuteľnosti je
ťažko predstaviteľná. Pritom vzájomne bezkonfliktné spolužitie sporových strán a stabilita výchovného
prostrediajesurčitosťounevyhnutnýmpredpokladomzdravéhovývinutakmaloletéhodieťaťažalovanej,

ako aj maloletých detí žalobkyne. Javí sa ako nelogické, ak by žalobkyňa spolu so svojimi maloletými
deťmiopustilaspornúdomovúnehnuteľnosťvjejpodielovomspoluvlastníctve,akbybolinatomtomieste
vytvorené vhodné výchovné podmienky pre jej maloleté deti a odsťahovala sa do nájomného bytu, s čím
sú nepochybne spojené zvýšené náklady
na bývanie. Pri zachovaní status quo (rozumej tým rozhodnutím podľa § 142 ods. 2 OZ a oddeleným
bývaním strán a ich maloletých detí) by tak na jednej strane bolo postupované v súlade s najlepším

záujmom maloletej dcéry žalovanej na stabilite jej výchovného prostredia a na zachovaní jej domova,
avšak takýto stav by vylučoval obdobné požiadavky najlepšieho záujmu maloletých detí žalobkyne,
ktoré nesporne mali v spornej nehnuteľnosti taktiež svoj domov, aj keď toho času ho majú v prenajatej
nehnuteľnosti. Bolo tak potrebné pri rozhodovaní veci posúdiť uvedený stret záujmov maloletého dieťaťa
žalovanej na jednej strane a maloletých detí žalobkyne na strane druhej. V otázke tohto posúdenia

považoval odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, pričom sa
stotožnil s tým, že záujem maloletého dieťaťa žalovanej nemôže byť prevažujúci
nad záujmom maloletých detí žalovanej. Za už konštatovaného stavu nemožnosti pokojného
spoluužívania predmetu spoluvlastníctva obomi stranami sporu a ich maloletými deťmi, považoval aj
odvolací súd za správne zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo strán. Vzhľadom na záver

o nedeliteľnosti spornej domovej nehnuteľnosti, ako aj skutočnosť,
že z hľadiska ďalšieho účelného využitia predmetu spoluvlastníctva obe strany sporu uveriteľne
deklarovali svoj zámer užívať tento za účelom bývania svojho, ako aj ich maloletých detí, potom
bolo vecne správne, ak súd prvej inštancie prikázal predmet spoluvlastníctva do výlučného vlastníctva
žalobkyne ako väčšinovej podielovej spoluvlastníčke (podiel o veľkosti 3/4). V tomto kontexte na rozdiel

od súdu prvej inštancie odvolací súd nepovažoval za relevantnú skutočnosť súčasného zabezpečenia
dodávok energií či vody do spornej domovej nehnuteľnosti, keďže po vyporiadaní a zrušení podielového
spoluvlastníctva by žalovaná s určitosťou tieto dodávky ako výlučný vlastník mohla zabezpečiť. Daný
stav odpojenia či prerušenia dodávok energií či vody do spornej domovej nehnuteľnosti (zrejme
iniciovaný žalobkyňou, ako to konštatoval súd prvej inštancie) len dokreslil úroveň vzťahov medzi

stranami. Nič to však nemení na tom, že odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvej inštancie
o prikázaní predmetu spoluvlastníctva
do výlučného vlastníctva žalobkyne za vecne správne vychádzajúce so správne zistených skutočností
podstatných pre rozhodnutie vo veci a zo správneho právneho posúdenia veci. Neboli tak dôvodné
odvolacie námietky žalovanej podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

29. V nadväznosti na uvedené, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalovanej, odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v celom rozsahu, t. j. tak
vo výrokoch I. až III., ako aj v závislom výroku IV. o náhrade trov konania, potvrdil.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP
v spojení s ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej procesnej strane

v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % proti žalovanej,
ktorá v odvolacom konaní úspech nemala. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, súdny úradník súdu prvej inštancie (§
262 ods. 2 CSP). Pre účely rozhodnutia o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd nevzhliadol
žiadne skutočnosti, odôvodňujúce rozhodnutie by zmysle ust. § 257 CSP. Za takéto skutočnosti – dôvody

hodné osobitného zreteľa odvolací súd nepovažoval ani tie, ktoré pre účely rozhodnutia o náhrade trov
konania vzhliadol súd prvej inštancie. Postup žalobkyne vo vzťahu k podmienkam užívania spoločnej
nehnuteľnosti žalovanou podľa názoru odvolacieho súdu nemôže byť neustálym generátorom aj pre
ďalšie rozhodovanie o náhrade trov odvolacieho konania v zmysle ust. § 257 CSP.
31. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa

osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].