Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 19, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/33/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1105207986
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Šikuta
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:1105207986.2

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu H.. J. Q., narodeného L. zastúpeného JUDr. Milošom
Gerom, advokátom, Bytča, Ul. Štefánika č. 217, proti žalovanej Slovenskej republike, zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Račianska č. 71, IČO: 00166073, o
náhradu škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15C/69/2005, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 31. januára 2023, sp. zn. 3Co/117/2021,

takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou (po rozšírení) domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu

3.100.146,98 eura s príslušenstvom, a to titulom náhrady škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.") a zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003
Z. z.").

2. Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie") - v súčasnosti Mestský súd Bratislava IV,
rozsudkom z 1. júna 2010 č. k. 15C/69/2005-83 žalobu zamietol (I.); rozhodol o trovách konania (II.).

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd") uznesením z 30. novembra 2011 sp. zn.
4Co/404/2010 (č. l. 122) na odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

3.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že súd prvej inštancie pri zisťovaní existencie
nesprávneho úradného postupu, ako predpokladu zodpovednosti štátu podľa § 18 zákona č. 58/1969
Zb. a § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. postupoval odchylne, rozhodnutie súdu prvej inštancie vyhodnotil po
právnej stránke ako nesprávne.

4. Súd prvej inštancie rozsudkom z 12. mája 2016 č. k. 15C/69/2005-670 (č. l. 906) žalobu zamietol (I.);

rozhodol o trovách konania (II.).
4.1. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom, a to prieťahmi v exekučnom konaní vedenom súdnym
exekútorom JUDr. Štefanom Šviderským pod sp. zn. Er 3196/1997 v spojení s konaním č. EX 586/1999 v
období rokov 1997 až 1999; súdnym exekútorom Ing. Štefanom Vargom v období rokov 1999 až 2004 a
nezákonným rozhodnutím Okresného súdu Vranov nad Topľou z 20. júla 2004 pod č. k. Er 196/1997-138

v spojení s č. k. EX 586/1999, ktorým bola exekúcia zastavená. Žalobca žalobu rozšíril o obdobie
nasledujúce i po roku 2004 a o dôvod prekročenia právomoci sudcov v konaniach Okresného súduVranov nad Topľou pod č. k. Er 3196/1997 v spojení s č. k. EX 586/1999, Krajského súdu v Košiciach
pod sp. zn. 3C/4/2008 v spojení so sp. zn. 17Rob/1361/1996 a Krajského súdu v Prešove. Žalobca
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 27. júna 1997 sp. zn. 17Rob/1361/1996 získal exekučný titul

na vymoženie pohľadávky proti povinnej Obci Z. vo výške 99.997 Sk s príslušenstvom. Exekúciou bol
uznesením Krajského súdu v Košiciach zo 14. novembra 1997 č. k. 2Zp/2158/1997 poverený súdny
exekútor JUDr. Štefan Šviderský, ktorý bol uznesením Okresného súdu Vranov nad Topľou z 29. marca
1999 č. k. Er 3196/1997 v spojení s č. k. EX 586/1999 z exekúcie vylúčený a jej vykonaním bol poverený
súdny exekútor Ing. Štefan Varga. Ten v priebehu rokov 1999 až 2004 vymohol len nepatrnú časť

pohľadávky(ca2%)aOkresnýsúdVranovnadTopľouuznesenímz20.júla2004č.k.Er3196/1997-138
v spojení s č. k. EX 586/1999 exekúciu zastavil. Podľa názoru žalobcu tým, že mu nedal Okresný súd
Vranov nad Topľou v týchto rozhodnutiach možnosť odvolať sa, hoci ustanovenie § 58 ods. 4 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov
odvolanie proti zastaveniu exekúcie výslovne pripúšťa, postupoval nezákonne, čím po piatich rokoch
trvania exekúcie došlo k situácii, kedy povinný vyzval exekútora na vrátenie peňazí, ktoré vymohol.

Žalobca tiež poukázal na prieťahy v exekučnom konaní súdneho exekútora JUDr. Štefana Šviderského v
období rokov 1997 až 1999, ako aj súdneho exekútora Ing. Štefana Vargu v období rokov 1999 až 2004.
Žalobca žiadal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 16.0000.0000 Sk za to, že bol vystavený neistote
a stresu, čo malo dopad na jeho zdravotný stav tak, že začal trpieť ťažkou nevyliečiteľnou chorobou.
4.2. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záverom, že žalobca nepredložil

v časti žaloby titulom nesprávneho úradného postupu o existencii prieťahov rozhodnutie oprávneného
orgánu, ktorým bol podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. účinnom k 31. decembru 2012 Ústavný súd
Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd"). Ústavný súd nálezom z 12. mája 2010 sp. zn. III.
ÚS 192/2010 sťažnosť žalobcu odmietol. Z pripojeného súdneho spisu Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 3Cb/4/2008 súd prvej inštancie zistil, že nálezom ústavného súdu z 10. decembra 2013 sp.

zn. II. ÚS 593/2012 ústavný súd konštatoval porušenie základného práva, aby sa vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov a priznal žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 1.500 eur. Podľa
názoru súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno, respektíve na žalobe v tejto časti
zotrval nedôvodne, keďže ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 593/2012 priznal žalobcovi finančné
zadosťučinenie za vzniknuté prieťahy, ktoré prekrývajú obdobie uplatnené žalobcom v tomto konaní

a za nasledujúce obdobie, t. j. do rozhodnutia súdu prvej inštancie takéto rozhodnutie oprávneného
orgánu nepredložil, žalobu preto v tejto časti zamietol. V časti žaloby titulom nezákonného rozhodnutia
o prekročení právomoci neuniesol dôkazné bremeno a v časti rozšírenej žaloby nepreukázal ani
predbežné prerokovanie orgánom štátu, preto aj v týchto častiach súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Nad rámec uviedol, že dĺžka konania je zapríčinená i samotnými účastníkmi konania (opakovane

niekoľkonásobne podávanie opravných prostriedkov, námietok zaujatosti, požadovanie o odročenie
pojednávaní) a preto podľa jeho názoru nie je možné prenášať zodpovednosť za priebeh a dĺžku konania
na štát. Zodpovednosť na štát možno preniesť len v prípade jeho výlučného zavinenia.
4.3. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku.

5. Odvolací súd na odvolanie žalobcu rozsudkom z 28. mája 2020 sp. zn. 3Co/221/2019 (č. l. 1050)
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (I.); rozhodol o trovách konania (II.).
5.1.Rozhodnutiesúduprvejinštanciepovažovalzavecnesprávne,apretohopodľa§387ods.1zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") potvrdil. K odvolacím námietkam

žalobcu uviedol nasledovné.
5.2. Odvolaciu námietku žalobcu, že si súd prvej inštancie riadne neujasnil o čom rozhoduje vyhodnotil
ako nedôvodnú. Zo žalobcom uvedeného uznesenia súdu prvej inštancie (č. l. 798) je zrejmé, čo bolo
predmetom sporu, o ktorom súd prvej inštancie rozhodoval. Podľa vyjadrenia žalobcu na pojednávaní z
11. februára 2016 (č. l. 577) uplatňovaná škoda bola vyčíslená k 30. septembru 2011. V odvolaní (bod

7., odrážka 9) zhrnul, že základom nároku vo veci je nesprávny úradný postup, nulitnosť nezákonných
rozhodnutí, prekročenie právomoci vo veciach Er 3196/97, EX 586/99 i EX 1019/97 (zrejme Okresného
súdu Vranov nad Topľou) a súd je povinný primárne skúmať tieto pochybenia.
5.3. K odvolacím námietkam žalobcu, že súd prvej inštancie dostatočne nezistil skutkový stav veci a
vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd preskúmal, či právne posúdenie súdom prvej inštancie

zodpovedá prislúchajúcim právnym normám. Čo sa týka rozhodnutia Okresného súdu Vranov nad
Topľou z 20. júla 2004 č. k. Er 3196/1997-138, ktorým bola zastavená exekúcia vedená na návrh
žalobcu voči povinnej - obci Z., súd prvej inštancie prihliadol na zmenenú argumentáciu žalobcu a s
poukazom na § 6 ods. 4 veta prvá zákona č. 514/2003 Z. z. správne konštatoval, že nejde o nezákonnérozhodnutie. Pre vznik zodpovednosti štátu za škodu musí ísť zásadne o rozhodnutie právoplatné, aby
sa rozhodovaním podľa zákona č. 514/2003 Z. z. nezasahovalo do štandardného inštančného postupu
v rámci riadnych opravných prostriedkov (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.).

5.4. Pokiaľ ide o zodpovednosť štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. za rozhodnutia vydané v konaní
vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3196/1997 po rozhodnutí z 27. marca
2007 č. k. Er 3196/97-268, ktorým súd exekúciu zastavil, vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že predbežné
prerokovanie nároku súdu preukázal listinou založenou do súdneho spisu 11. februára 2012 (č. l. 583),
odvolací súd preskúmaním tejto listiny zistil, že z jej obsahu nemožno vyvodiť, že by žalobca požiadal

žalovanú o prerokovanie nároku na náhradu škody odvodzovanú z rozhodnutí vydaných v konaní
vedenomOkresnýmsúdomVranovnadTopľoupodsp.zn.Er3196/1997po27.marci2007.Kďalšejjeho
súvisiacej odvolacej námietke, že nebol súdom prvej inštancie vyzvaný na preukázanie predbežného
prejednaniajehonároku,odvolacísúdpoukázalnazápisnicuzpojednávaniaz26.marca2015(č.l.569),
z ktorej okrem iného vyplýva, že súd žalobcovi uložil, aby v stanovenej lehote predložil súdu žiadosť o
predbežnéprerokovanienárokudoručenúžalovanejakoajodpoveďnatútožiadosť,čožalobcaneurobil.

Žalobca k podaniam adresovaným žalovanej zo 14. marca 2011 (č. l. 284), z 27. septembra 2011 (č. l.
573), z 12. októbra 2011 (č. l. 579) nepreukázal, že by tieto boli žalovanej doručené.
5.5. K uplatnenému nároku žalobcu odvodzovanom z nesprávneho úradného postupu za prieťahy v
konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3196/97 v spojení s konaním sp.
zn. EX 586/1999 v období od roku 1999 do rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že

ústavný súd nálezom z 10. decembra 2013 sp. zn. II. ÚS 593/2012 rozhodol, že Krajský súd v Košiciach
v konaniach vedených pod sp. zn. 4Cb/1/2018 (predtým sp. zn. 18Rob/1357/96), sp. zn. 3Cb/4/2008
(predtým sp. zn. 17Rob/1361/96) porušil základné právo žalobcu, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd;

Krajskému súdu v Košiciach v týchto konaniach prikázal konať bez zbytočných prieťahov a žalobcovi
priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.500 eur. Odvolací súd pri tomto preskúmaní postupoval podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., keďže prieťahy trvali do doby po nadobudnutí účinnosti tohto zákona. Čo sa
týka predbežného prerokovania žalobcovho nároku u žalovanej, odvolací súd uviedol, že zo žiadosti
žalobcu adresovanej žalovanej zo 14. marca 2011 (č. l. 284) vyplýva, že táto sa týkala odškodnenia

nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I vedenom pod sp. zn. 15C/69/2005,
teda netýkala sa predmetu konania a rozhodovania pod sp. zn. Er 3196/1997. Ďalej zo žiadosti žalobcu
o odškodnenie z 27. septembra 2011 adresovanej žalovanej (č. l. 573 až 578) vyplýva, že si žalobca
nárokoval sumu 4.616.647 eur; žalobca v nej uvádza ako prvé nezákonné rozhodnutie Krajského súdu
v Košiciach z roku 2008, ktorým súd skončil konanie vedené pod sp. zn. 17Rob/1361/96 (preradené pod

sp. zn. 3Cb/4/2008); žalobca zároveň uviedol, že súd sa od roku 2009 usiluje o nezákonné prejednanie
a zamietnutie nároku po 11 rokoch. K tejto žiadosti nie je pripojený doklad o jej odoslaní a doručení
žalovanej a žalobca v konaní nepreukázal doručenie tejto žiadosti žalovanej. Podľa odvolacieho súdu,
ak by sa vychádzalo z toho, že ide o podanie z roku 2011, tak nemožno uvažovať, že mohlo dôjsť k
predbežnému prerokovaniu tohto nároku žalobou, ktorá bola doručená na súd 4. marca 2005. Žalobca

za začiatok nesprávneho konania (rozhodovania) označil rok 2008; na č. l. 579-586 je založená žiadosť
žalobcu z 12. októbra 2011, ktorou žiadal o odškodnenie majetkovej aj nemajetkovej ujmy spolu vo
výške 261.758,33 eura. I v tejto žiadosti je ako prvé nezákonné rozhodnutie uvedené rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach z roku 2008; okrem toho touto žiadosťou žalobca žiadal odškodnenie aj
za rozhodovanie Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej od roku 2008 pod sp. zn. 4Cb/1/2008

(predtým 18Rob/1357/96). V závere svojej žiadosti (č. l. 586) uviedol, že za prieťahy v konaní Er 3196/97
žiada 41.000 eur ako náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy za toto konanie, ako aj za konanie
vedené pod sp. zn. Er 3157/97, 136.000 eur. Ani k tejto žiadosti nie je pripojený doklad o jej odoslaní a
doručení žalovanej, žalobca v konaní nepreukázal, že by bola doručená žalovanej. Podľa odvolacieho
súdu, ak by sa vychádzalo z toho, že ide o podanie z roku 2011, tak ani pri tomto nemožno uvažovať

o tom, že touto žiadosťou došlo k predbežnému prerokovaniu nároku uplatneného touto žalobou, ktorá
došla na súd 4. marca 2005. Podstatným bolo, že žalobca v nej označil za začiatok nesprávneho konania
rok 2008. Na č. l. 583 je v súdnom spise založená kópia oznámenia žalovanej z 2. januára 2012, ktorú
súdu predložil žalobca na výzvu na pojednávaní 11. februára 2016 ako preukázanie toho, že žiadosť
o predbežné prerokovanie nároku so žalovaným z 27. septembra 2011 založená v spise (č. l. 573 až

578) bola žalovanej doručená; žalovaná sa k tejto listine nevyjadrila. V oznámení žalovanej o výsledku
predbežného prejednania nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. z 2. januára 2012 č. 11414/2012/154
adresovanom žalobcovi, žalovaná uviedla, že žiadosti, ktoré jej boli doručené 30. septembra 2011 a
27. januára 2012 o náhradu škody v celkovej sume 4.616.647 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnymúradným postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 17Rob/1631/96 (teraz
3Cb/4/2008) a pod sp. zn. 18Rob/1357/96 (teraz 4Cb/1/2008) predbežne prerokoval a vyhodnotil ich
ako právne neopodstatnené z dôvodu nesplnenia základných zákonných predpokladov zodpovednosti

štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobca k oznámeniu žalovanej nepripojil jeho žiadosti,
ktoré mu predchádzali. Že by jednou v oznámení uvádzaných žiadostí mohla byť žiadosť žalobcu z 27.
septembra 2011 (doručená žalovanej 30. septembra 2012), v súdnom spise založená ako na č. l. 573 až
578 nasvedčuje to, že si ňou uplatňuje náhradu majetkovej ujmy 4.616.647 eur, čo je suma uvedená v
oznámení žalovanej z 2. januára 2012 (č. l. 583). Ani v tomto prípade nemôže ísť o doklad o predbežnom

prejednanípôvodneuplatnenéhonároku,ktorýbolvyčíslený(len)na54.392.141Sk(1.805.488,32eura),
nielen preto, že ide o žiadosti podané po podaní žaloby (4. marca 2005), ale aj s ohľadom na vyjadrenie
žalobcu v závere svojej žaloby, že sa obrátil (niekedy pred 1. marcom 2005) na žalovanú so žiadosťou
podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., a že táto mu na ňu neodpovedala. Podstatnou skutočnosťou je
podľa názoru odvolacieho súdu to, že v oznámení žalovanej z 2. januára 2012 č. 11414/2012/154, ktoré
mohlo byť odpoveďou na jeho žiadosti o poskytnutie náhrady škody zaslanej žalovanej, sú uvedené

konania iného súdu (Krajského súdu v Košiciach) a nie konanie Okresného súdu Vranov nad Topľou
(sp. zn. Er 3196/1997), ktoré žalobca v žalobe v priebehu konania na súde prvej inštancie i v odvolaní
uvádzal ako to, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu súdu a prieťahom v konaní a v ktorom
bol poškodený.
5.6.Odvolacísúdriadiacsaprávnouúpravoupodľa§15ods.1zákonač.514/2003Z.z.pretonapadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.
5.7. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s §
255 ods. 1 CSP.

6. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu z 28. mája 2020 č. k. 3Co/21/2019-1050 podal žalobca (ďalej

aj ako „dovolateľ") dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd")
rozhodol uznesením 25. augusta 2021 sp. zn. 1Cdo/16/2021 s tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nakoľko spor na odvolacom súde rozhodovala vylúčená sudkyňa
v zmysle § 49 ods. 2 CSP.

7. Na základe uvedeného odvolací súd opätovne konal a rozhodol uznesením z 31. januára 2023
č. k. 3Co/117/2021-1180, pričom zopakoval svoje argumenty z rozhodnutia z 28. mája 2020 č. k.
3Co/221/2019-1050 a doplnil z akého dôvodu najvyšší súd vrátil rozsudok odvolacieho súdu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

8. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu z 31. januára 2023 č. k. 3Co/117/2021-1180, podal žalobca
(ďalej len „dovolateľ") dovolanie (č. l. 1190), prípustnosť ktorého vyvodzuje z ustanovení § 420 písm. e)
a písm. f) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
len „CSP") a § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.
8.1. V rámci odôvodnenia dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. e) CSP dovolateľ uviedol, že v

rokoch2016-2023rozhodovalnezákonnýsenát3Co.Podľazákonamalvecprejednaťsenát4Co(senát
Dr. Kleinovej). Keďže senát 4Co už predtým rozhodoval predchádzajúce odvolanie proti rozsudku súdu
prvého stupňa z 1. júna 2010. Odvolací súd odignoroval námietku dovolateľa ohľadne zasahovania do
nezávislosti súdu nezákonnou zmenou senátu 4Co na senát 3Co, aj keď to bola povinnosť skúmať ex
offo.

8.2.Vrámciodôvodneniadovolaciehodôvoduvzmysle§420písm.f)CSPdovolateľuviedol,žeodvolací
súd bol povinný 31. januára 2023 nariadiť pojednávanie a predvolať účastníkov na pojednávanie, (a to
na základe ustanovenia § 358 ods. 1 CSP). Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vykonával dokazovanie,
skúmal a doplňoval otázky, hlavne ohľadom toho či žalobca preukázal predbežné prejednanie nároku
na odškodnenie u žalovaného. Dovolateľ v tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie odvolacieho súdu

v bodoch 11. - 28. ako aj v bodoch 21. - 25.. Odvolací súd nepovažoval listinu žalovaného z 2. januára
2012 za dôkaz, že žiadosť dovolateľa o predbežné prejednanie škôd vzniknutých od 27. februára 2007
do 30. septembra 2011 bola žalovanému riadne doručená a žalovaný na túto žiadosť dovolateľa vydal
stanovisko, že žiadosť zamieta. Pokiaľ teda odvolací súd negoval túto listinu, zmenil tak názor, avšak
tieto listiny neboli podané pred podaním reparačnej žaloby 1. marca 2005 a tak nepreukazujú predbežné

prejednanie nároku za roky 1997 - 2004. Odvolací súd, podľa názoru dovolateľa, vyfabuloval nový a
ďalší dôvod pre zamietnutie žaloby 28. mája 2020 čo iba vedie k zmätočnosti a nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia. Dovolateľ tiež poukázal na listinu nachádzajúcu sa v spise na č. l. 8 z 22.februára 2005, žiadosť o náhradu škody vo výške 54.392.141 Sk, s pečiatkou žalovaného o prijatí
žiadosti.
8.3. Dovolateľ namietal aj ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP, kde uviedol, že

nesprávne posúdenie otázky povinnosti predbežného prejednania žiadosti o odškodnenie vo vzťahu
k procesnému postupu súdu, keď pokiaľ súd uviedol, že požadované odškodnenie doposiaľ nebolo
prejednané Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, je ex offo povinný konanie iba zastaviť,
nievšakžalobuztohtodôvoduzamietnuťvecnoprávnymrozsudkom.Kuvedenémuuviedolajuznesenie
najvyššieho súdu z 25. novembra 2020 sp. zn. 1KO/17/2020 a poukázal aj na závery Najvyššieho súdu

ČSSR z 15. januára 1980 sp. zn. Cpjf 145/78 (R 20/1981).
8.4. Uviedol, že dovolacím dôvodom bolo nesprávne právne posúdenie otázky nedodržania postupu
súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 118 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej len „OSP") odvolacím súdom uvedenom v bode 27. rozhodnutia. Súd prvej inštancie
považoval za nedôvodné, že dovolateľ nebol oboznámený s tým, ktoré právne významné skutočnosti
zostali sporné, ktoré z navrhovaných dôkazov súd vykoná, a ktoré nevykoná aj keď boli navrhnuté.

Túto otázku tak súd vyriešil odlišne s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu - uznesenie z 28. mája
2013, sp. zn. 4Cdo/167/2012. Dovolateľ tiež uviedol, že odvolací súd sa nezaoberal jeho odvolacími
námietkami, ako boli: ignorovanie právneho názoru Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2011
č. k. 4Co/404/201-122 (správne je č. k. 4Co/404/2010-122, pozn.), súdy nižšieho stupňa zdôraznili
svoju neprávomoc a neriadili sa záväzným právnym názorom odvolacieho súdu z 30. novembra 2011,

nevykonali dôkazy k podstatným otázkam a nezisťovali skutkový stav. Podľa názoru dovolateľa si súd
prvého stupňa riadne neujasnil o čom a o akom žalobnom nároku mal rozhodnúť k 12. máju 2016. V
záhlaví rozsudku aj textu bolo uvedené, že rozhoduje o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 vo
výške 3.083.838,40 eura a nemajetkovej ujmy vo výške 531.102,70 eura, avšak súd uznesením z 11.
februára 2016 pripustil zmenu petitu tak, že žalovaný je povinný uhradiť 92.903.716 Sk s 12 % úrokom z

omeškania ročne zo sumy 58.321.375 Sk od 1. marca 2005 do zaplatenia s 12 % úrokom z omeškania
ročne zo sumy 34.582.341 Sk od 1. októbra 2011 do zaplatenia a titulom nemajektovej ujmy 1.000.000
Sk s 12 % úrokom z omeškania ročne od 26. januára 2006 do zaplatenia a náhradu trov konania, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe uvedené tak dovolateľ uviedol, že súd nerozhodol
o celom žalobnom nároku, rozsudok sa týka len časti nároku, chýba požadované príslušenstvo nároku

v zmysle zákonného úroku z omeškania a v prípade majetkovej ujmy súd rozhodol o úplne inej veci.
8.5. Dovolateľ ďalej uvádza, že odvolací súd na strane č. 11 dole uviedol, že pri posudzovaní porušenia
právanaprejednanievecibezzbytočnýchprieťahovodmietolsvojuprávomoc.Uviedol,žetotoporušenie
je kompetentný skúmať iba Ústavný súd Slovenskej republiky, že všeobecný súd nemá kompetenciu
skúmať a zisťovať zbytočné prieťahy v konaní, nemôže riešiť inštančný princíp, teda nemôže skúmať

prieťahy u vyšších súdov. Ďalej uviedol, že ak by kompetencie mali mimo Ústavného súdu Slovenskej
republiky aj iné orgány, mohlo by dôjsť ku kríženiu rozhodnutí rôznych orgánov s rôznym stupňom
hierarchie. Zároveň uviedol, že súd prvej inštancie taktiež ignoroval záväzný právny názor a pokyny
z uznesenia odvolacieho súdu z 30. novembra 2011. Súd, podľa názoru dovolateľa, ignoroval všetky
tvrdenia a dôkazy žalobcu k nesprávnemu úradnému postupu exekútorov, exekučného súdu, Krajského

súdu Košice a Krajského súdu Prešov, ako aj najvyššieho súdu, ktoré vo veciach bezdôvodného
zastavenia exekúcie zo 7. júla 2009 Er 3196/97 ignorovali svoju povinnosť vychádzať z právoplatne
vyriešenej a rozhodnutej prejudiciálnej otázky, čo zakladá nesprávnosť, neúplnosť a nepreskúmateľnosť
rozsudku.
8.6. Dovolateľ v konaní na nižších inštanciách predložil listiny na vykonanie dôkazov (č. l. 1-44) a žiadal

súd, aby tieto dôkazy vykonal, čo neurobil. Porušenie práva na spravodlivý proces videl dovolateľ aj v
tom, že súd si neuvedomil, že v období od 2004 - 2007 sa žalovaný usiloval svojimi návrhmi o zastavenie
exekúcií a okresný súd Vranov nad Topľou začal svojvoľne sám prehlasovať pohľadávky a duplicitné a
svojvoľne jednal akoby pohľadávky neboli právoplatné.
8.7. Podľa názoru dovolateľa sa súdy odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu a

ústavného súdu v týchto otázkach:
a) platobný rozkaz bol povinnému doručení po podaní návrhu na obnovu konania, aj keď doručenie
platobného rozkazu v návrhu na obnovu konania nenamietal,
b) opätovné vydanie platobného rozkazu a jeho doručenie povinnému bolo porušením princípu právnej
istoty a nezmeniteľnosti právoplatného súdneho rozhodnutia,

c) nebolo prípustné, aby súd konal na podklade neexistujúceho a v procesnom kódexe neupravenom
prostriedku procesnej obrany,
d) bolo v rozpore s princípom právneho štátu a s princípom právnej istoty keď došlo k doručeniu
platobného rozkazu po 11 rokoch od jeho vydania,e) obchádzanie faktu, že bolo preukázané, že štatutár povinného z platobného rozkazu platobný rozkaz
prevzalaodporvočinemunepodal,bolovhrubomrozporerozhodnutiaminajvyššiehosúduaÚstavného
súdu Slovenskej republiky,

f) žalobca nebol predvolaný na výsluch svedka,
g) súdy sa v danej veci nevysporiadali s námietkami dovolateľa ohľadom doručenia platobného rozkazu
povinnému a odmietli vykonať navrhnuté dôkazy bez odôvodnenia čo je rovnako považované za odňatie
konania pred súdom,
h) odklon spočíva v tom, že súdy sa odklonili od prejudiciálnej otázky v tom, že kedy a ako bol platobný

rozkaz doručený a konali tak bez náležitého odôvodnenia,
i) nevyjadrenie sa k otázke doručenia platobného rozkazu povinného,
j) žiaden právny predpis neumožňuje súdu, aby po 10 rokoch vstúpil do prebiehajúcej exekúcie.
8.8. Dovolateľ ďalej poukázal, že touto vecou je potrebné sa zoberať v zmysle § 6 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. ako prípadom hodným osobitného zreteľa. V závere svojho dovolania dovolateľ uviedol
14 okruhov otázok, ktoré je potrebné vyriešiť a zanalyzovať, a to:

I. Lex specialis
II. Premlčanie práva
III. Konkludentný spôsob doručovania všetkých poštových zásielok
IV. Otázka kto, kedy a ako konkludentne prevzal exekučný titul
V. Na nepráve nie je možné v právnom štáte budovať štát a právo

VI. Neexistencia zákona, ktorý by umožňoval v roku 2008 začať hľadať súdu po 11 rokoch dôvody pre
zrušenie exekučného titulu z roku 1997
VII. Pokrivenie ústavy a čl. 2 ods. 2
VIII.ExcesKrajskéhosúduKošicezroku2008nemáanemôžemaťžiadnyprávnyvýznam,ideoničotnú,
nulitnú činnosť, ktorá nemá žiadne právne účinky

IX. Pri opakovanom posúdení jednej a tej istej predbežnej otázky brať ohľad na to, ako bola táto otázka
posudzovaná iným súdom, a pokiaľ sa chce od takéhoto riešenia odchýliť, musí vysvetliť prečo tak robí
X. Porušenie zásady kontradiktórnosti a nestrannosti konania
XI. Exces Krajského súdu Košice z roku 2008 iba generuje ďalšie a ďalšie škody
XII. Tunelovanie majetku povinného behom exekúcie ER 3159/97 komunálnou mafiou na Domaši

XIII. Imreho spolok si privatizoval súdnu moc, aby vyhovel sebe a „našim ľuďom"
XIV. Krytie vtedajším ministrom spravodlivosti JUDr. Harabínom.
8.9. Na základe uvedených skutočností tak dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd zrušil rozsudok
odvolacieho súdu z 31. januára 2023 č. k. 3Co/117/2021-1180 a súčasne, aby zrušil tiež rozhodnutie
súdu prvej inštancie z 12. mája 2016 č. k. 15C/69/2005-670, a aby uložil povinnosť žalovanému uhradiť

dovolateľovi trovy dovolacieho konania.

9. Žalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

10. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427

ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bol vydaný napádaný rozsudok (§ 424 CSP), a to za podmienky
jej zastúpenia i spísania dovolania na to zákonom určenou osobou (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal bez
nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP), či sú dané procesné predpoklady
pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu a dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Na odôvodnenie, prečo bol namieste takýto postup (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP), potom dovolací súd

uvádza nasledovné:

11. Aj za účinnosti CSP (podobne ako skôr za účinnosti jemu predchádzajúceho OSP) treba dovolanie
považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného
sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa novej právnej úpravy nie je „ďalším

odvolaním" a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani sebou samým) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu
(v tejto súv. por. napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/113/2012, 2Cdo/132/2013,
3Cdo/18/2013, 4Cdo/280/2013, 5Cdo/275/2013, 6Cdo/107/2012 a 7Cdo/92/2012).

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolaciehosúdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

13. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd (písmeno
e)), a/alebo ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (písmeno f)).

14. Podľa § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu,b)ktorávrozhodovacejpraxidovolaciehosúdueštenebolavyriešenáaleboc)jedovolacímsúdom
rozhodovaná rozdielne.

I.

15. Podľa § 420 písm. e) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený
súd.

16. Právo na zákonného sudcu je zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava"), podľa ktorého nemožno nikoho odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví
zákon. Uvedený ústavný príkaz predstavuje pre každého účastníka konania rovnakú záruku, že na
rozhodovanie o jeho veci sú povolávané súdy a sudcovia podľa vopred vybraných zásad (procesných

pravidiel).

17. Koho treba považovať za zákonného sudcu a akým spôsobom možno vykonať jeho zmenu upravuje
ustanovenie § 3 ods. 3 a ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch"), podľa ktorého zákonný sudca je

sudca,ktorývykonávafunkciusudcunapríslušnomsúdeabolurčenývsúladesozákonomasrozvrhom
práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami
sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe
zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

18. Ústavný súd opakovane judikoval, že za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je zásadne
potrebné považovať toho, kto bol určený na prejednanie a rozhodnutie veci v súlade s rozvrhom práce
súdu (napr. sp. zn. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02,III. ÚS 46/04, III. ÚS 46/2012, IV. ÚS 161/08).
Ústavný súd pojem zákonného sudcu vykladá tak, že ním je sudca, ktorý bol pridelený na výkon funkcie
na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť za predpokladu, že podľa

rozvrhupráceideosudcuoprávnenéhokonaťarozhodnúťurčitýdruhsúdnejagendy.Jenutnédodať,že
tu nejde o rozvrh práce bez ďalšieho, ale rozvrh práce súladný so zákonom a nadzákonnými normami.

19. Okrem procesných pravidiel určovania príslušnosti súdov a ich obsadenia je teda súčasťou
základného práva na zákonného sudcu aj zásada prideľovania súdnej agendy sudcom (spĺňajúcom

uvedené predpoklady) a určenia zloženia senátov na základe pravidiel obsiahnutých v rozvrhu práce
tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený pre rôzne
dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc". Ak teda sudca bude určený v rozpore s rozvrhom
práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho pravidla (opatrenia), ktoré odporuje zákonu,
právo na zákonného sudcu vyplývajúce z čl. 48 ods. 1 ústavy sa nerešpektuje a v takomto prípade treba

súd považovať v zmysle § 420 písm. e) CSP za nesprávne obsadený. Dovolací súd preto v súvislosti s
namietanou vadou (§ 420 písm. e) CSP) skúmal, či vybraný senát (ne)bol v danej veci určený v súlade
s rozvrhom práce, a teda či súd (ne)bol správne obsadený.

20. Dovolateľ namieta, že jeho spor mal na odvolacom súde prejednať senát 4Co JUDr. Kleinovej,

ktorý rozhodoval predchádzajúce odvolania. Zároveň uviedol, že túto námietku vzniesol už vo svojom
prvom odvolaní, (na základe ktorého bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k.
3Co/221/2019-1050).21. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že sa opätovne (dovolateľ túto namietku formuloval už vo svojom
prvom dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave, č. k. 3Co/221/2019-1050) zaoberal touto
námietkou dovolateľa a skúmal či odvolací súd rozhodoval v zložení súladnom so zákonom a rozvrhom

práce. Po preskúmaní uvedenej námietky najvyšší súd dospel k záveru, že odvolací súd po zrušení jeho
rozhodnutia najvyšší súdom a odstránení vytýkanej vady rozhodoval v zákonnom zložení. Predmetná
súdna vec bola odvolaciemu súdu predložená na rozhodnutie o odvolaní žalobcu 23. novembra 2017
(č. l. 950). V zmysle všeobecných zásad platných pre občianskoprávne, správne a obchodnoprávne
kolégium na rok 2017 Rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2017 (v znení dodatku č.

11 účinného od 10. novembra 2017), konkrétne čl. IV. odsek 4 sa síce (tak ako namieta žalobca)
veci zrušené odvolacím súdom a vrátené súdu prvej inštancie a znovu predložené o odvolaní o tom
istom predmete rozhodovania zapíšu do súdneho registra tomu odvolaciemu senátu, ktorý vec zrušil,
pod novú spisovú značku. Výnimka z tohto pravidla je však obsiahnutá v odseku 10 tohto článku,
podľa ktorého, ak vec nemožno zapísať podľa odsekov 4 až 9 pôvodnému senátu, pretože senát v
pôvodnom zložení neexistuje, pridelí sa senátu, v ktorom je podľa rozvrhu práce zaradený sudca,

ktorý bol určený ako spravodajca pôvodného senátu. Vo veci vedenej pod sp. zn. 4Co/404/2010 bola
sudkyňouspravodajkyňouJUDr.AlexandraHanusová,ktorábolaneskôr,včasepredloženiapredmetnej
veci odvolaciemu súdu 23. novembra 2017, zaradená do senátu 3Co, preto je nutné konštatovať, že
predmetná súdna vec bola senátu 3Co pridelená na vybavenie v súlade s Rozvrhom práce Krajského
súdu v Bratislave na rok 2017. Uvedené zhodne konštatoval najvyšší súd už v roku 2011, keď na základe

vtedy uvedenej dovolateľovej námietke taktiež skúmal či došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle
§ 421 písm. e) CSP. Najvyšší súd preto opätovne, z tohto dôvodu, nedospel k záveru, že v tejto časti
došlo k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. e) CSP.

II.

22. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

23. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny
názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia;
rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo
(3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či došlo k

žalobcom namietanej procesnej vade.

24. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, sú
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci
procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

25. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny

proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97,II. ÚS 3/97 a

II. ÚS 251/03). Pojem „procesný postup" bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho
súdu vydaných do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia
predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol
spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej
účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012).

Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu
činnosť súdu. „Postupom súdu" možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné
rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.26. Dovolateľ namietal, že odvolací súd bol povinný nariadiť pojednávanie nakoľko súd vykonával
dôkazy. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že odvolací súd, tak ako to vyplýva zo spisu, ako aj zo
samotného rozhodnutia, nevykonával dôkazy, ale oboznamoval sa so spisom, nezaoberal sa novými

dôkazmi. Preto najvyšší súd považuje túto námietku za nedôvodnú.

27. Avšak ťažiskovou argumentáciou dovolateľa bolo, že nižšie súdy nesprávne posúdili skutkovú
situáciu, a to v tom, že listinu z 2. januára 2012 (č. l. 804), ktorú dovolateľ predložil na pojednávaní pred
súdom prvej inštancie, ktoré sa konalo 11. februára 2016, nepovažoval za preukázanie predbežného

posúdenia Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že
odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou dovolateľa vysporiadal v bode 22. svojho rozsudku, kde
uviedol, že podľa uvedenej listiny si dovolateľ uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody, ktorá mu
mala vzniknúť konaním Krajského súdu v Košiciach a nie konanie Okresného súdu vo Vranove nad
Topľou vedené pod sp. zn. Er 3196/1997, ktoré označil dovolateľ v žalobe. Dovolateľ preto nesprávne
uviedol, že odvolací súd považoval uvedenú listinu za preukázanie prerokovania nároku na náhradu

škody, avšak nebola podaná pred podaním žaloby. Odvolací súd celkom jednoznačne povedal, že listina
z 2. januára 2012 nepreukazuje prerokovanie rovnakého nároku na náhradu škody, ktorú dovolateľ
žaloval práve v tomto konaní.

28.Dovolateľnamietal,žesúdyopomenuliazdôraznilisvojuneprávomocpriodškodňovanízaprieťahyv

konaní a neriadili sa záväzným právnym názor odvolacieho súdu z 30. novembra 2011. Je však potrebné
zdôrazniť, že ústavný súd 10. decembra 2013 priznal nárok na náhradu škody za prieťahy v konaní v
sume 1.500 eur, ktoré dovolateľovi bol povinný uhradiť Krajský súd v Košiciach.

29. Súdy si podľa názoru dovolateľa neujasnili o čom a o akom žalobnom návrhu majú rozhodovať.

K uvedenému najvyšší súd uvádza, že odvolací súd v bode 13. svojho rozsudku uviedol: „Žalobca v
odvolaní zotrval na skutkových tvrdeniach uvádzaných v konaní pred súdom prvej inštancie a k návrhu
na rozhodnutie uviedol, že súd si riadne neujasnil o čom rozhoduje, ak v záhlaví rozsudku, a aj v jeho
odôvodnení uviedol, že rozhoduje o náhrade škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. vo výške 3.083.838,40
eura (99.903.716 Sk) a nemajetkovej ujme 531.102,70 eura (16.000.000 Sk), hoci uznesením z 11.

2. 2016 pripustil zmenu petitu, (o ktorú žiadal od roku 2012) tak, že odporca je povinný uhradiť
mu 92.903.716 Sk (3.083.838,41 eura) s 12 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 34.582 341 Sk
(1.147.923,42 eura) od 1. 10. 2011 do zaplatenia, nemajetkovú ujmu 1.000.000 Sk (33.193,92 eura)
s 12 % úrokom z omeškania ročne od 26. 1. 2006 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania, všetko
do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd zistil, že táto námietka nie je dôvodná, keď z

žalobcom uvedeného uznesenia súdu prvej inštancie (č. l. 798) je zrejmé, čo bolo predmetom sporu, o
ktorom súd rozhodoval. Podľa vyjadrenia žalobcu na pojednávaní 11. 2. 2016 (č. l. 577 posledný odsek)
uplatňovaná škoda bola vyčíslená k 30. 9. 2011. V odvolaní, v bode 7. odrážke 9 zhrnul, že základom
nároku vo veci je nesprávny úradný postup, nulitnosť nezákonných rozhodnutí, prekročenie právomoci
vo veciach Er 3196/97, EX 586/99 i EX 1019/97 (zrejme Okresného súdu vo Vranove nad Topľou) a súd

je povinný primárne skúmať tieto pochybenia." Na základe uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa
touto dovolateľovou námietkou zaoberal, preto jeho námietka, že by na základe uvedených skutočností
malo dôjsť k naplneniu dovolacieho dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP neobstojí.

30. Dovolateľ tiež uviedol, že súdy sa nezaoberali jeho námietkou v súvislosti s predložením listiny

predloženou pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. januára 2012, ktorou mal preukázať, že došlo k
predbežnému prejednaniu nároku na náhradu škody pred Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že odvolací súd sa aj touto námietkou dovolateľa
vo svojom rozhodnutí zaoberal, a to v bode 16. svojho rozsudku, kde je uvedené: „Záver súdu
prvej inštancie, že tento nárok nebolo možné priznať preto, že nebol predbežne prerokovaný so

žalovaným, preskúmal podľa námietok žalobcu, že predbežné prerokovanie nároku súdu preukázal
listinou založenou do spisu 11. 2. 2016. Z listiny, na ktorú žalobca poukázal a je založená v spise ako č. l.
583 zistil, že žalovaný na žiadosti žalobcu, ktoré mu boli doručené 30. 9. 2011 a 27. 1. 2012, a ktorými si
uplatňoval náhradu škody v celkovej sume 4.616.647 eur za nesprávny úradný postup Krajského súdu v
Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 17Rob/1631/96 (neskôr pod sp. zn. 3Cb/4/2008) a v konaní

vedenom pod sp. zn. 18Rob/1357/96 (neskôr pod sp. zn. 4Cb/1/2008) boli predbežne prerokované a
nebolo im vyhovené. Z tejto listiny ani podľa odvolacieho súdu nemožno vyvodiť, že žalobca požiadal
žalovaného o prerokovanie nároku na náhradu škody odvodzovanú od rozhodnutí vydaných v konaní
vedenom Okresným súdom vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. Er 3196/1997 po 27. 3. 2007 a teda,že jeho záver o nesplnení podmienky stanovenej pre priznanie náhrady škody a nemajetkovej ujmy
v ustanovení § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. nie je správny." Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd sa
zaoberal námietkou dovolateľa, avšak vyhodnotil ju ako nedôvodnú, keďže dovolateľ v konaní predložil

listinu, z ktorej vyplýva, že na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky došlo k prerokovaniu
nároku na náhradu škody, ktorá mala dovolateľovi vzniknúť v rámci konaní vedených na Krajskom súde
v Košiciach a nie konaní vedených na Okresnom súde Vranov nad Topľou.

31. Dovolateľ tiež argumentuje, že zmenil svoju právnu argumentáciu po rozhodnutí odvolacieho súdu,

a to s odkazom na § 6 ods. 4 zákon č. 514/2003, ale odvolací súd uviedol, že jeho právomoc sa spravuje
§ 7 OSP a tiež si súd neujasnil, o ktorých konaniach má rozhodovať. Odvolací súd sa však námietkou
dovolateľ zaoberal v bode 15. a16. svojho rozsudku, kde celkom jednoznačne poukázal na zmenu
právnej argumentácie dovolateľa a riadne a dostatočne sa s ňou vysporiadal. A tiež si dostatočne ujasnil
v akých veciach koná.

32. Dovolateľ v súvislosti s dovolacím dôvodom v zmysle § 420 písm. f) CSP uviedol, že predložil súdu
dôkazné listiny (v dovolaní označené číslami 1-44) avšak súdy ich nevykonali. K uvedenému najvyšší
súd uvádza, že právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje i právomoc súdu posúdiť
to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (I. ÚS 52/2003). Z ustálenej rozhodovacej praxe ústavného súdu vyplýva, že zásah

do základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie by v tejto súvislosti bolo
možné konštatovať len vtedy, ak by záver všeobecného súdu o nevykonaní účastníkom navrhovaného
dôkazu bol zjavne neodôvodnený, chýbala by mu predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho súdu
vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania v jeho rámci, či vtedy, ak by nevykonaním
navrhnutého dôkazu bol účastník postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana v

konaní (I. ÚS350/08). Zo spisu je však zrejmé, že pokiaľ súd nevykonal nejaký dôkaz, ktorý bol navrhnutý
stranou konania, tieto skutočnosti riadne a dostatočne odôvodnil.

III.

33. Podľa § 421 ods. 1 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

34. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka).
Môžeísťtakootázkuhmotnoprávnu,(ktorásaodvíjaodinterpretácienapríkladObčianskehozákonníka,
Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o otázku procesnoprávnu, (ktorej
riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka musí byť

zároveň procesnou stranou formulovaná v dovolaní. Právne otázky, ktoré neboli dovolateľom v dovolaní
pomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

35. Dovolateľ v súvislosti s § 421 ods. 1 písm. a) CSP namietal, že došlo k nesprávnemu posúdeniu
otázky povinnosti predbežného prejednania žiadosti o odškodnenie vo vzťahu k procesnému postupu,

pokiaľ sa preukáže že nedošlo k prejednaniu požadovaného odškodnenia na Ministerstve spravodlivosti
Slovenskej republiky je ex offo povinný konanie iba zastaviť, nie žalobu z tohto dôvodu zamietnuť
vecnoprávnym rozsudkom. V tejto súvislosti poukázal dovolateľ na uznesenie najvyššieho súdu z 25.
novembra 2020 sp. zn. 1KO/17/2020 a na závery Najvyššieho súdu ČSSR z 15. januára 1980 sp. zn.
Cpjf 145/78 (R 20/1981). Poukázal na časť uznesenia so sp. zn. 1KO/17/2020 (bod 14. a 15., ktorý aj

citoval), kde aj v dovolateľom citovanej časti, je záver, že Okresný súd Bratislava V nebol oprávnený
zamietnuť žalobu a zastaviť konanie z dôvodu, že nie je príslušný konať. Nemožno uviesť, že sa odvolací
súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu s poukazom na uznesenie 1KO/17/2020
nakoľko sa nejedná o riešenie tej istej (alebo aspoň podobnej) otázky. Najvyšší súd sa v uznesení
1KO/17/2020 zaoberal či bol Okresný súd Bratislava V príslušný konať (na základe predloženia veci

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), čo v rámci dovolateľovho konania nebolo predmetom
sporu. Dovolateľ tiež poukázal na rozhodnutie R 20/1981. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje
predovšetkým na skutočnosť, že v tomto rozhodnutí sa jedná o výklad ustanovení zákona č. 58/1969
Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradnýmpostupom a nie zákona č. 514/2003, ktorým dovolateľ argumentuje vo svojom dovolaní. Zároveň je
tiež potrebné uviesť, že v zmysle tohto rozhodnutia, je povinnosťou súdu pokúsiť sa o odstránenie
nedostatku, ktorým sa rozumie predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným

orgánom. Toho času Okresný súd Bratislava I. dovolateľa na pojednávaní 26. marca 2015 vyzval na
doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - č. l. 569.

36. Dovolateľ ďalej uviedol, že nesprávne posúdenie otázky nedodržania postupu súdu prvého stupňa a
odvolacieho súdu spočíva v tom, že okresný súd neoboznámil dovolateľa s tým, ktoré právne významné

skutočnosti zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná, a ktoré dôkazy nevykoná, aj keď
boli navrhnuté a súd nepostupoval pri konaniach 11. februára 2016 a 12. mája 2016 pred vynesením
rozsudku v súlade s ustanovením § 118 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
(ďalej len ako „OSP"). Pričom poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. mája 2013 so sp.
zn. 4Cdo/167/2012. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na stranu 5 a 6 daného rozhodnutia,
kde je jednoznačne uvedené, že aj v prípade, ak by došlo k porušeniu tohto práva, nemá to žiadny

dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré mu v čase rozhodovania,
OSP priznáva. Ďalej je tiež uvedené: „Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom
nediskvalifikuje účastníka napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy,
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a pod., čo
napokon v prejednávanej veci vyplýva aj z obsahu zápisníc z pojednávaní pred súdom prvého stupňa,

keď súd vykonával dokazovanie výsluchmi účastníkov a svedkov, ku ktorým sa účastníci mali právo
priebežne vyjadrovať, rozhodoval uznesením aj o návrhoch na vykonávanie ďalších dokazovaní a v
závere pojednávania účastníkov vyzval, aby zhrnuli svoje návrhy (por. napr. zápisnicu z pojednávania
z 3. mája 2011 č. l. 808-846, kedy pojednávanie začalo o 8,30 hod. a skočilo o 17,30 hod.). Striktné
nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p. zo strany súdu (spočívajúce v neuvedení, ktoré

právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, a ktoré zostali sporné)
možno hodnotiť len ako tzv. inú vadu konania, ktorou možno dovolanie v zmysle § 241 ods. 2 písm.
b) O.s.p. odôvodniť. Existencia tejto vady sama osebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a nie je
procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.. Dovolateľka preto neopodstatnene namietala,
že nedodržaním procesného postupu v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. účinného od 15. októbra 2008, jej

súd odňal možnosť pred súdom konať.". Uvedené skutočnosti zdôraznil aj odvolací súd v rozhodnutí
z 31. januára 2023 v bode 28., kde uviedol: „Z judikatúry ÚS SR (sp. zn. IV. ÚS 16/2012) vyplýva, že
súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa ustanovenia § 118 ods. 2 OSP,
vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. Ak aj súd nedodrží daný
postup, nemá to priamy dosah na možnosť vylúčenia účastníka konania z jeho procesných práv, ktoré

mu Občiansky súdny poriadok priznával. Porušenie tohto zákonného ustanovenia nediskvalifikovalo
žalobcu v jeho procesných právach, napr. práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a
pod. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.5.2013 sp. zn. 4Cdo/167/2012).".

37. Dovolateľ pod písmenami a) - j) uviedol otázky, v ktorých sa mali súdy oboch inštancií odkloniť
od ustálenej rozhodovacej praxe. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že na to, aby mohlo dôjsť k
posúdeniu týchto otázok, je nevyhnutné, aby dovolateľ nielen riadne označil rozhodnutia, od ktorých
sa mali nižšie súdy odkloniť (čo neurobil), ale zároveň je potrebné, aby sa jednalo o otázky právne
a nie otázky skutkové. Takto dovolateľom formulované otázky sú otázky skutkové, ktoré nemôžu byť

predmetom dovolacieho prieskumu.

38. Na konci svojho dovolania dovolateľ špecifikoval 14 okruhov otázok, ktoré je podľa jeho názoru
potrebné vyriešiť. K uvedenému najvyšší súd uvádza, že uvedené otázky nesúvisia s prejednávanou
vecou, preto sa k nim nevyjadril.

39. Dovolateľ vo svojom dovolaní síce formálne uviedol dôvod dovolania aj v zmysle § 421 ods. 1 písm.
b) CSP, avšak viac tento dovolací dôvod nešpecifikoval a neodôvodnil, preto sa najvyšší súd k nemu
ani nemohol vyjadriť.

40. Záverom najvyšší súd už len uvádza, že pokiaľ dovolateľ poukazuje na obchodnoprávne spisy a na
„harabínovské justície" vo svojom dovolaní, tieto skutočnosti nemajú relevanciu s prejednávanou vecou.41. S ohľadom na uvedené podľa dovolacieho súdu dovolateľ neopodstatnene namietal nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jemu patriacich procesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Dovolací

súd preto dovolanie žalovaného ako procesne neprípustné odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c)
CSP. Dovolací súd podľa ustanovenia § 447 písm. f) CSP odmietol ako neprípustné aj dovolanie podané
dovolateľom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a) a b) CSP.

42. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.

3 veta druhá CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.