Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6Co/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120211197
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8120211197.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov

senátuJUDr.GabrielyVilágiovejaJUDr.RomanaLajošavprávnejvecižalobcu:A.B.,nar.XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/X, XXX XX D., právne zastúpeného KAIFER advokátska kancelária s.r.o., so sídlom
Fibichova 11, 040 01 Košice, IČO: 36 861 561, proti žalovanému: E. F., D. D. F. XXX, XXX XX F.,
G.: XX XXX XXX, právne zastúpenej PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o.;
skrátený názov PPAK s. r. o., so sídlom Masarykova 13, 080 01 Prešov, IČO: 36 492 086, o zaplatenie
5.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k.
9C/88/2020-189 zo 17.05.2021 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v I. vyhovujúcom výroku a v III. súvisiacom výroku o trovách konania.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania
v rozsahu 100% s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Prešov 24. septembra 2020 domáhal voči žalovanej
zaplatenia sumy 5.000,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 23. júla 2020 do
zaplatenia. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v
k. ú. F. a zapísanej na LV č. XXX ako parcela registra „C“, parcelné číslo XXX/X, druh pozemku ostatná

plocha o výmere 1000 m2. Žalovaná mu zabraňuje vo vstupe na túto nehnuteľnosť využívanú ako
športový areál - futbalové ihrisko bez toho, aby mu ako jej výlučnému vlastníkovi poskytovala akékoľvek
protiplnenie za jej užívanie. Žalovaná užíva nehnuteľnosť bez platného právneho titulu, nakoľko s
ním neuzatvorila žiadnu nájomnú ani inú zmluvu, na základe ktorej by jej vzniklo oprávnenie túto
nehnuteľnosť užívať. Užívanie nehnuteľnosti žalovanou pritom vyplýva aj z územného plánu žalovanej
z februára 2010, v ktorom je uvedené, že žalovaná užíva pozemok ako rekreačné územie, a to ako
športové ihrisko. Má za to, že žalovaná sa užívaním nehnuteľnosti bezdôvodne obohacuje na jeho úkor

podľa § 451 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Výzvou
zo 14. júla 2020 vyzval žalovanú na zaplatenie náhrady za užívanie nehnuteľnosti vo výške 5.000,-
eur, ktorú vypočítal ako súčin metrov štvorcových plochy nehnuteľnosti a hodnoty náhrady za meter
štvorcový za rok (1000 m2 x 2,50 eur/m2/rok). Táto výzva bola žalovanej doručená 15. júla 2020. Podľa
jeho názoru má byť výška bezdôvodného obohatenia určená obdobne ako výška nájmu, ktorá sa určuje
vo výške 10 % z hodnoty nehnuteľnosti ročne.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 2.822,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 23.
júla 2020 do zaplatenia v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, zamietol žalobu vprevyšujúcej časti a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 81,22
% do troch dní odo dňa právoplatnosti jeho uznesenia o výške týchto trov.

3. Právne súd prvej inštancie vec posúdil podľa § 107 ods. 1, ods. 2, § 451, § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Úroky z omeškania priznal súd žalobcovi v súlade s ustanovením § 517 ods. 1, ods. 2
Občianskehozákonníkaaustanovením§3nariadeniavládySlovenskejrepublikyč.87/1995Z.z.,ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že podľa LV č. XXX pre k. ú. F. je
žalobca vlastníkom parcely KN-C č. XXX/X, druh pozemku ostatná plocha o výmere 1000 m2. Podľa
územného plánu žalovanej územie, v rámci ktorého sa nachádza aj parcela vo vlastníctve žalobcu, je
určené na šport a rekreáciu. Z fotodokumentácie, ako aj videozáznamu predložených žalobcom vyplýva,
že celý športový areál na území žalovanej, ktorý zahŕňa aj parcelu vlastnícky patriacu žalobcovi, je
oplotený a uzavretý niekoľkými zámkami. Zo znaleckého posudku č. XX/XXXX vypracovaného znalcom

G. H. I. za účelom určenia obvyklej ceny nájmu týkajúcej sa sporného pozemku vyplýva, že všeobecnú
hodnotu tohto pozemku znalec určil na sumu 26.150,- eur. Obvyklú výšku nájmu určil za obdobie od
15. júla 2018 do 31. decembra 2018 vo výške 4,11 eur na deň, za obdobie od 01. januára 2019 do
31. decembra 2019 vo výške 4,31 eur na deň a za obdobie od 01. januára 2020 do 14. júla 2020 vo
výške 4,29 eur na deň, spolu za obdobie od 15. júla 2018 do 14. júla 2020 vo výške 3.114,- eur. Z tohto

znaleckého posudku ďalej vyplýva, že nájom za rok 2018 predstavoval cca 1,50 eur za m2 na rok, nájom
za rok 2019 predstavoval cca 1,57 eur za m2 na rok a za rok 2020 sumu cca 1,56 eur za m2 na rok.

5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil tým, že predmetom tohto konania je
pohľadávka na zaplatenie bezdôvodného obohatenia za užívanie pozemku žalobcu žalovanou za

obdobie od 15. júla 2018 do 14. júla 2020. Tak ako sporovým stranám, tak aj súdu je zrejmé,
že predmetné konanie je akýmsi pokračovaním konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn.
9C/195/2014, v ktorom sa žalobca domáhal na rovnakom skutkovom základe bezdôvodného obohatenia
za obdobie od 01. júla 2011 do 30. júna 2014. Súd medzitýmnym rozsudkom, č. k. 9C/195/2014-52 z
19. februára 2015 rozhodol, že právo žalobcu na náhradu za neoprávnené užívanie jeho nehnuteľnosti

nachádzajúcej sa v k. ú. F., obec F., okres J. zapísanej na LV č. XXX ako parcela K., parcelné
číslo XXX/X, druh pozemku ostatná plocha o výmere 1000 m2 žalovanou je dané. V rámci tohto
medzitýmneho rozsudku súd vyriešil predbežnú otázku o existencii, či neexistencii právneho vzťahu
žalovanej k užívanému pozemku žalobcom tak, že takýto právny vzťah tu nie je a na predmetný
právny vzťah nemožno aplikovať zákon č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky“),
pretože v čase jeho účinnosti, t. j. 01. júla 2009 existovalo zmluvne dohodnuté právo medzi stranami
sporu,atoprávonájomné,bezohľadunato,žetotoneskôrzaniklo.Predmetnýmedzitýmnyrozsudokbol

potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Co/174/2015-96 z 29. októbra 2015. Následne
súd rozsudkom, č. k. 9C/195/2014-363 zo 17. októbra 2019 rozhodol o výške bezdôvodného obohatenia
za žalované obdobie v sume 4.500,- eur, pričom tento rozsudok bol pokiaľ ide o istinu potvrdený
rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Co/12/2020-447 z 29. júna 2020. Na záveroch uvedených
v citovanom rozsudku nemá súd dôvod nič meniť a vychádza z vyriešenej predbežnej otázky, že vo

vzťahu žalobcu a žalovanej nemožno aplikovať zákon o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky,
ale užívanie pozemku žalobcu žalovanou treba vyporiadať ako bezdôvodné obohatenie. Vo vzťahu
k tvrdeniam žalovanej súd uvádza, že z predložených fotografií ako aj z videozáznamu vyplýva, že
skutočne celý športový areál zahŕňajúci aj spornú parcelu je ohradený oplotením žalovanej a uzamknutý.

Uvedené zneprístupnenie voľného prechodu žalobcu na jeho pozemok (keďže žalovaná netvrdila a už
vôbec nepreukázala, že by žalobcovi sprístupnila kľúč od niektorého z viacerých uzamknutí) postačuje
na záver o tom, že zo strany žalovanej dochádza k užívaniu pozemku vo vlastníctve žalobcu. Pokiaľ
starosta žalovanej pri svojom výsluchu uvádzal, že videl ako sa spoluvlastníci pozemkov v tomto areály
na týchto pozemkoch nachádzali a pre neho neznámym spôsobom prekonali uzamknutie, uvedené nič

nemení na vyššie prezentovanom závere súdu, pretože medzi týmito osobami uvedenými žalovanou
nefigurovala osoba žalobcu. Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že umožnila žalobcovi voľný
vstup na jeho pozemok cez ňou vytvorené oplotenie a jej uzamknutie. Súd má teda za to, že nárok na
bezdôvodné obohatenie zo strany žalobcu je daný. Žalovaná uviedla, že neužívanie pozemku žalobcusa deje tak, že na tejto časti ihriska sa nehrajú zápasy a netrénuje sa tam. K tomu súd ešte dodal, že
uvedené nič nemení na tom, že pozemok bol naďalej súčasťou uzavretého športového areálu žalovanej
a práve toto uzavretie a neprístupnosť pre žalobcu je užívaním, za ktoré patrí odplata. Koniec tohto

stavu nastal až odstránením oplotenia. Čo sa týka výšky priznaného bezdôvodného obohatenia, je
zrejmé, že tvrdenie žalobcu o súdnej praxi umožňujúcej priznanie sumy 10 % zo všeobecnej hodnoty
pozemku, nie je správne. Jednak takýto záver nevyplýva zo súdnej praxe najvyšších súdnych autorít,
ktorými treba rozumieť Najvyšší súd Slovenskej republiky alebo Ústavný súd Slovenskej republiky a
jednak priamo odporuje znaleckému posudku, ktorého predloženie si súd zo strany žalobcu vymienil.

Súd teda priznal bezdôvodné obohatenie vo výške uvedenej v tomto znaleckom posudku. Bezdôvodné
obohatenie však z dôvodu námietky premlčania nebolo možné priznať za celé žalované obdobie. V
prejednávanej veci je bezdôvodné obohatenie premlčané za obdobie od 15. júla 2018 do 23. septembra
2018, spolu 71 dní x 4,11 eur = 291,81 eur = 292,- eur. Priznaná tak bola suma 3.114,- eur - 292,-
eur = 2.822,- eur. Splatnosť bezdôvodného obohatenia nie je upravená zákonom, preto sa vychádza
z ustanovenia § 563 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak čas splnenia nie je dohodnutý,

ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa
po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Žalovaná bola na plnenie vyzvaná výzvou zo 14. júla 2020,
doručenou 15. júla 2020, v ktorej bola určená doba plnenia do 7 dní odo dňa doručenia výzvy, t. j.
do 22. júla 2020. Žalovaná sa tak do omeškania dostala 23. júlom 2020 a od tohto dňa súd priznal
žalobcovi úroky z omeškania vo výške 5 % ročne. Pokiaľ ide o procesnú obranu žalovanej vo forme

skutkovej a právnej argumentácie súd uviedol, že zo strany žalovanej došlo oproti predchádzajúcemu
konaniu k tomu, že tvrdila zmenu skutkového stavu, a teda neužívanie spornej parcely žalovanou, s čím,
ako to vyplýva z vyššej uvedenej časti odôvodnenia, súd nesúhlasí. Pokiaľ ide o právnu argumentáciu
žalovaná tvrdila, že napriek predchádzajúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie v rovnakej veci za
iné časové obdobie treba dospieť k záveru, že judikatúra sa zmenila v tom zmysle, že na vzťah strán

sporu má byť aplikovaný zákon o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky. Vo vzťahu k aplikácii
tohto zákona ako už bolo uvedené poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 8Cdo/17/2019. Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa podľa názoru
súdu dostatočne nevysporiadalo s odlišným charakterom vecného bremena podľa zákona o niektorých

opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky oproti zákonu č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov (trvalosť - dočasnosť neurčitého trvania) a s tým, že jednorazová náhrada za vecné bremeno
podľa vyhlášky o ohodnocovaní majetku sa priznáva vo výške 20-násobku ročnej hodnoty. Ako by
sa potom riešila vec, ak po priznaní takejto náhrady by k vyporiadaniu vzťahu vlastníka stavby a

vlastníka pozemku došlo napr. po dvoch rokoch? Podstatné pre prejednávanú vec je však to, že
citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žiadnym spôsobom neriešilo otázku, či
vecné bremeno podľa zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky vzniká iba tak, ako to určuje
ustanovenie § 4 ods. 1 tohto zákona alebo vzniká aj neskôr, ak ku skončeniu zmluvného vzťahu medzi

oprávnenou a povinnou osobou dôjde kedykoľvek po 01. júli 2009. Ak však Najvyšší súd Slovenskej
republiky dospel k záveru, že premlčacia doba na priznanie jednorazovej odplaty za vecné bremeno
začína plynúť účinnosťou tohto zákona, a teda 01. septembrom 1993 súd mal za to, že ani Najvyšší súd
Slovenskej republiky nepočíta s tým, že vecné bremeno by malo vzniknúť v iný deň ako práve v tento
jeden deň. Ďalej žalovaná svoju právnu argumentáciu opierala o uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28. októbra 2020 týkajúce sa rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.2Cdo/194/2018,zktoréhovychádzalajNajvyššísúdSlovenskejrepublikyvo
veci sp. zn. 8Cdo/17/2019, a to tak, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá. V tomto prípade treba súhlasiť
znova so žalobcom, ktorý uviedol, že v prípade, ak Ústavný súd Slovenskej republiky odmieta ústavnú
sťažnosť, vec meritórne nerieši, tzn. že z tohto odmietajúceho uznesenia nemožno vyvodiť právny názor

Ústavného súdu Slovenskej republiky na povahu náhrady podľa zákona o niektorých opatreniach pri
majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a
vyššie územné celky a už vôbec nie na riešenú otázku, či vecné bremeno podľa zákona o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu
na obce a vyššie územné celky vzniká aj v prípade, ak medzi oprávneným a povinným dôjde k zániku

nájomného vzťahu po 01. septembri 2013. Súd tu upriamil pozornosť na bod 23. odôvodnenia tohto
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom sa uviedol, že krajský súd v napadnutom
rozsudku s poukazom aj na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie konštatoval, že právo na
náhradu za vecné bremeno sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote a tento nárok je len jeden amá ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena,
teda ku dňu účinnosti zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, t. j. 01. júla 2009. Z

uvedeného vyplýva, že odvolací súd nepočítal s iným vznikom vecného bremena ako vznikom k 01.
júlu 2009. Podstatnú právnu argumentáciu žalovaná tiež odvodzovala z rozsudku Krajského súdu v
Prešove, č. k. 4Co/98/2019-284 z 03. decembra 2020, ktorý základ svojej právnej argumentácie zhrnul v
odsekoch 14. a 15. odôvodnenia rozsudku. Podstata tejto právnej argumentácie uvedenej už v rozsudku
Krajského súdu v Prešove, č. k. 6Co/32/2019-417 z 21. mája 2019 spočíva v tom, že sa zastáva názor,

že zákonné vecné bremeno predstavuje určitú náhradu pre prípad neexistencie dohody, aby tak nastal
stav právnej istoty, a to počas celej doby až po samotné konečné riešenie. Teda nielen pre časový
okamih prvej minúty účinnosti zákona. S citovaným právnym názorom súd prvej inštancie nesúhlasil, a
to z nasledujúcich dôvodov: Podľa § 4 ods. 1 zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky,
ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné

právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti
tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom
je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide
o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo
vyšší územný celok. O gramatickom výklade citovaného ustanovenia nemôže byť sporu, pretože na

dvoch miestach zdôrazňuje, že normuje situáciu existujúcu ku dňu účinnosti tohto zákona, a teda k
01. júlu 2009, keď zdôrazňuje, že neexistencia zmluvne dohodnutého práva musí existovať ku dňu
účinnosti tohto zákona a keď tomu tak je, tak práve dňom účinnosti tohto zákona vzniká vecné bremeno
v prospech vlastníka stavby. Z dôvodovej správy k ustanoveniu § 4 vyplýva, že ako spôsob riešenia
vzťahov k neusporiadaným pozemkom, ktoré sú nevyhnutné na zabezpečenie činnosti samospráv,

sa navrhuje zriadenie vecného bremena podľa ustanovení § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka,
ak vlastník stavby nemá ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté
iné právo, napr. nájomný vzťah. Úmysel zákonodarcu ako základ historického výkladu vyjadrený v
dôvodovej správe je teda tiež jednoznačný a týka sa len prípadov, ak zmluvne dohodnuté iné právo,
napr. nájomný vzťah medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku neexistoval k 01. júlu 2009.

Žiadnym spôsobom z dôvodovej správy nemožno vyvodiť úmysel zákonodarcu rovnakým spôsobom
upraviť aj situácie, ktoré vzniknú zánikom zmluvného práva kedykoľvek po 01. júli 2009. Pokiaľ ide
o názory právnej doktríny tak komentár k zákonu o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky od
vydavateľa L. K. uvádza, že právo zodpovedajúce vecnému bremenu vzniklo v prospech obcí priamo

zo zákona, vo verejnom záujme, k cudzím pozemkom pod delimitovanými stavbami vo vlastníctve
obci, a to 01. júlom 2009, dňom, ktorým nadobudol účinnosť § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.. Z
uvedeného vyplýva, že ani doktrína nepočíta so vznikom vecného bremena k akémukoľvek inému
dátumu najmä nie k dátumu zániku zmluvne dohodnutého právneho vzťahu po 01. júli 2009. Pokiaľ
ide o otázku teleologického výkladu a jeho možností, súd vychádza z rešpektovanej a hojne citovanej

učebnice Metodológie nalézání práva autora JUDr. Filipa Melzera. JUDr. Filip Melzer uvádza (strana 79
a nasl.), že pri výklade právnych predpisov ide o riešenie problémov, ktoré súvisia s nejasnosťou jazyka
použitého zákonodarcom v právnom predpise. Jedna sa o situácie, keď z jazykového hľadiska nie je
jasné, aký je obsah a rozsah zákonodarcom použitého pojmu. Ak sa používa pojem výklad, ide vždy o
hľadanie niečoho jazykovo možného, hľadanie toho, čo jazykové pravidla pripúšťajú. Z terminologického

vymedzenia výkladu vyplýva, že jeho výsledok musí byť zlučiteľný s jazykovým vyjadrením v právnom
predpise. Existujú však aj metódy nachádzania práva, ktoré dospievajú k výsledkom, ktorej nemajú
oporu v explicitnom jazykovom vyjadrení zákonodarcu v právnom predpise. Keďže takéto nachádzanie
práva sa neopiera o výslovné vyjadrenie zákonodarcu, možno iba ťažko hovoriť o riešení nejasnosti
takéhoto vyjadrenia, preto tento spôsob nachádzania práva sa terminologicky nazýva dotváraním práva.

Je teda zrejmé, že obe kategórie, t. j. výklad právnych predpisov a dotváranie práva sú zastrešené
všeobecným pojmom, a to pojmom nachádzanie práva. Pre jazykový výklad JUDr. Filip Melzer (číslo
strany 96 a nasl.) používa model troch oblastí pojmu. Troma oblasťami významu pojmu sú: a) jadro
pojmu, ktoré zahrňuje javy a predmety, ktoré by prakticky každý príslušník príslušného jazykového
prostredia subsumoval pod daný pojem; b) neurčitá časť pojmu, ktorá zahŕňa javy a predmety, ktoré by

niektorý príslušník daného jazykového prostredia podradil pod príslušný pojem iný však nie; c) oblasť
mimo rozsahu pojmu, do ktorého patria javy a predmety, ktoré by prakticky žiadny príslušník daného
jazykového prostredia pod príslušný pojem z jazykového hľadiska nepodradil. Hranica, ktorá oddeľuje
oblasť mimo rozsah pojmu a neurčitú časť pojmu je teda vymedzená najširším možným jazykovýmvýznamom interpretovaného predpisu. Podľa názoru súdu pokiaľ ide o jazykový význam je zrejmé,
že tvrdený vznik vecného bremena v prípade, ak nejde o situáciu neexistencie zmluvne dohodnutého
práva k 01. júlu 2009, čiže ku dňu účinnosti zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom

usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
a k inému dňu ako práve k tomuto dňu je jednoznačne tvrdením, ktoré je už mimo rozsahu pojmu.
Napriek tomu, že jazykový výklad sa často zatracuje, treba zdôrazniť, že jazykový výklad je prvým
krokom pri interpretácii právneho predpisu. Jeho význam spočíva v tom, že adresát právnej normy
sa práve cez jej jazykové vyjadrenie v právnom predpise s touto normou oboznamuje. Vychádzajúc

z modelu troch oblastí významu pojmu, jazykový výklad vymedzuje oblasť, v ktorej je možno použiť
ďalších výkladových metód (neurčitá časť pojmov) a oblasti, v ktorých je nutné skúmať podmienky
pre dotvorenie práva pomocou analógie (oblasť mimo rozsah pojmu) alebo teologickej redukcie (jadro
pojmu). Jazykový výklad tak slúži k rozlíšeniu výkladu a dotvárania práva. Názory uvedené v citovanom
rozsudku Krajského súdu v Prešove sú nepochybne už dotváraním práva formou analógie, pretože
ako už bolo uvedené súd prvej inštancie zastáva názor, že tvrdenie o vzniku vecného bremena, a

to z dôvodu zániku zmluvného vzťahu po 01. júli 2009, a teda aj vznik vecného bremena k inému
dátumu ako k 01. júlu 2009 je jednoznačne v rozpore s jazykovým znením právneho predpisu a ide
o tvrdenie, ktoré sa už nachádza mimo oblasť rozsahu pojmu. Aby však súd prvej inštancie mohol
urobiť záver, že jazykový význam ustanovení vykladaného právneho predpisu je jasný a jazykový
výklad je vo veci výkladom postačujúcim, musí dospieť k záveru, že nie sú splnené podmienky pre

dotváraniepráva.Analógiaprichádzadoúvahyvprípade,akexistujetzv.medzeravzákone.Medzerouv
zákone rozumieme protiplánovú neúplnosť zákona, resp. zákonodarstva. Pre daný problém teda chýba
z jazykového hľadiska aplikovateľný predpis, ktorý by však musel existovať, keby bol zákonodarca
dôsledný vzhľadom k plánu zákonodarstva, vzhľadom k tomu, čo právny poriadok vo svojej celistvosti
vyžaduje. Za medzeru v zákone nemožno považovať tzv. medzeru intra legem, resp. intra verba legis.

Táto medzera je stotožňovaná s jazykovou nejasnosťou ustanovení právneho predpisu, t. j. v podstate
s neurčitou časťou pojmu; takéto medzery predstavujú najmä neurčité právne pojmy, zvlášť generálne
klauzuly. Pri hľadaní medzery v zákone teda porovnávame jazykový význam ustanovení právnych
predpisov s tým, aký by tento význam mal byť, ak by jednak boli rešpektované existujúce hodnotové
rozhodnutia v právnom poriadku a nedošlo tak hodnotovým rozporom a jednak, aby bola rešpektovaná

hierarchická výstavba právneho poriadku. Pokiaľ sme medzi týmito významami objavili, že žiadny z
jazykovo možných významov ustanovenia právneho predpisu nie je zlučiteľný s hodnotovým pozadím
právneho poriadku, t. j. s existujúcimi hodnotovými rozhodnutiami, ktoré sú súčasťou právneho poriadku,
taksmesúčasneobjavilimedzeruvzákone.Pokiaľideodruhymedziervzákone,rozoznávamemedzery
pravé a medzery nepravé (teleologické). Najmenej sporná je tzv. pravá (logická, či technická) medzera v

zákone. O nej hovoríme vtedy, pokiaľ aplikácia jednej normy nutne predpokladá inú právnu normu, ktorá
však chýba. V tomto prípade nie je dané pozitívne ustanovenie bez doplnenia vôbec aplikovateľné. V
prejednávanej veci o takúto právnu medzeru v zákone nejde. Čo sa týka teologickej (nepravej) medzery
v zákone, tak medzera v zákone môže existovať i napriek tomu, že nehrozí nebezpečenstvo technickej
neaplikovateľnosti nejakého ustanovenia, a to v prípade, že neexistuje nejaký právny predpis, ktorý by

sa aplikoval na daný prípad. Kedy však takýto prípad predstavuje medzeru v zákone, kedy je nutné
hľadať odpoveď na relevantnú otázku preter verba legis? Je treba vychádzať z toho, že medzera v práve
je protiplánová neúplnosť zákona. Záver o tom, že určitá otázka nie je explicitne upravená, ešte nie je
v žiadnom prípade dostatočný pre konečné zistenie medzery v zákone. Je treba hľadať protiplánovosť
tejto neúplnosti a práve podmienka protiplánovosti je v zásade hlavným kritériom pre riešenie otázky,

kedy použiť analógiu (argumentum per analagiam), resp. teleologickú redukciu a kedy argumentum
e contrario, resp. e silentio legis. U tzv. teleologickej medzery v zákone už nejde o očividný rozpor s
princípom účelnosti, ako je tomu u tzv. pravých medzier. V tomto prípade má súd možnosť ako vec
rozhodnúťbeztoho,abyzostalourčitéustanoveniazformálnehohľadiskaneaplikovateľné.Súdsamôže
rozhodnúť podľa doslovného výkladu uvedeného ustanovenia, napr. za použitia argumentu a contrario.

Ak však nenájdeme dôvod, pre ktorý by porovnateľné situácie mali byť riešené odlišne, je takéto riešenie
v rozpore s princípom bezrozpornosti právneho poriadku. Legitimačným dôvodom dotvárania práva v
takomto prípade je primárne s princípom rovnosti súvisiaci princíp hodnotovej bezrozpornosti právneho
poriadku. Doslovný výklad je tak z objektívne teleologického hľadiska príliš úzky, prípadne naopak príliš
široký. Teleologická (nepravá medzera v zákone) môže mať formu otvorenej medzery v zákone alebo

zakrytej medzery v zákone. O otvorenej medzere v zákone hovoríme pokiaľ chýba určité pozitívne
zákonné ustanovenie. Teleologická medzera v zákone má podobu otvorenej medzery pokiaľ argumenty
objektívne teleologického výkladu, ktoré sú relevantné pri interpretácii príslušného ustanovenia platia i
pre skutkové stavy, ktoré nemožno podradiť pod najširší jazykový význam tohto ustanovenia (sú v oblastimimo rozsah pojmu), čo vytvára protiplánovú neúplnosť zákona. Hodnotový rozpor tu teda vzniká tak, že
pre jeden prípad doslovného výkladu vyplýva určitý následok, pre iný prípad však nie, napriek tomu, že
teleológia tohto ustanovenia sa vzťahuje rovnako na oba prípady. Nástrojom uzatvorenia tejto otvorenej

medzery je analógia. Zakrytá medzera v zákone sa rieši teleologickou redukciou, čo nie je prejednávaný
prípad, preto sa jej súd bližšie venovať nebude. Ďalej treba rozlišovať medzi vedomými a nevedomými
medzerami v zákone. Kritérium rozlíšenia na medzery vedomé (zamýšľané) a nevedomé (nezamýšľané)
je založené na tom, či zákonodarca o tejto medzere pri tvorbe právneho predpisu vedel alebo nie.
Hranica nachádzania práva býva označovaná ako tzv. hranica lex lata. Správne riešenie v tomto prípade

vyplýva z pomerovania dotknutých v kolízii stojacich právnych predpisov. Preto je potrebné sa pýtať,
kedy sa už sudca nemôže odvolať na teleológiu zákona a judikovať praeter, či kontra verbal legis a kedy
je už striktne viazaný doslovným výkladom príslušného ustanovenia. Medze dotvárania práva sú potom
dosiahnuté vtedy, ak prevažujú princípy, ktoré v konkrétnom prípade vylučujú toto dotváranie. Potom je
priestorpredoslovnývýkladspojenýsargumentomacontrarioaniepreanalógiu.Podľarešpektovaného
rakúskeho právneho teoretika M. N. je hranica pre dotváranie práva jasný text príslušného ustanovenia

s jasne preukázateľným úmyslom historického zákonodarstva (vedomé rozhodnutie zákonodarcu),
pretože v tomto prípade sa nedá hovoriť o protiplánovosti. Sudca teda nie je oprávnený rozhodovať
proti jednoznačne prejavenej skutočnej vôli zákonodarcu a je povinný rešpektovať demokratický princíp
deľby moci. Súd teda dospieva k záveru, že z citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 zákona o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky s prihliadnutím na historický úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej
správe nemožno dospieť k záveru, že ide o protiplánovú medzeru v zákone. Naopak, podľa súdu si
zákonodarca bol vedomý existujúcej situácie (o čom svedčí aj to, že nedošlo k novelizácii právneho
predpisu) a riešil situáciu zriadením vecného bremena ku dňu účinnosti zákona iba v situáciách, keď
medzi vlastníkom stavby a vlastníkom zaťaženého pozemku neexistovalo iné zmluvne dohodnuté právo.

Pre prípad, že by k zániku takéhoto práva došlo kedykoľvek po nadobudnutí účinnosti zákona, teda po
01. júli 2009 nemožno povedať, že tu neexistuje právny predpis, ktorý by riešil vzťah vlastníka stavby a
vlastníka pozemku, pretože týmto právnym predpisom je práve ustanovenie § 451 a nasl. Občianskeho
zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Naviac, možno predpokladať, že zákonodarca si bol vedomý
toho, že v prípade existencie zmluvne dohodnutého práva medzi vlastníkom stavby a pozemku k 01.

júlu 2009 nemôže ísť vo všetkých prípadoch o zmluvný vzťah na dobu neurčitú bez možnosti jeho
zániku na základe uplynutia času alebo úkonu jeho účastníkov a zároveň mohol predpokladať, že aj v
prípade zániku tohto zmluvného vzťahu dôjde k jeho novému dojednaniu a takúto možnosť vlastníkovi
stavby a vlastníkovi pozemku nechcel vziať. Výklad Krajského súdu v Prešove, ktorý by znamenal,
že nasledujúcim dňom po zániku zmluvne dohodnutého práva ex lege vzniká vecné bremeno bez

možnosti, aby si právny vzťah vlastník stavby a vlastník pozemku mohli dohodnúť spôsobom im najviac
vyhovujúcim, je potom výkladom, ktorý odporuje základnej zásade súkromného práva, a to zásade
autonómie vôle a prednosti úpravy strán sporu podľa tejto vôle pred úpravou zákonom (samozrejme,
tým sa nemyslí rozpor vo vzťahu ku kogentnému právnemu predpisu). Zároveň v prípade zmluvne
dohodnutej nízkej ceny, by sa zo strany vlastníkov pozemku hľadali spôsoby ukončenia zmluvného

vzťahu s uplatnením prípadne vyššej náhrady za vecné bremeno. Rovnako všetky zmluvné vzťahy,
ktoré skončili tri roky spätne a vlastník pozemku, na ktorom je stavba, by vychádzal z jednoznačného
jazykového vyjadrenia právneho predpisu, by viedli k vzniku vecného bremena bez možnosti reálne sa
z dôvodu premlčania domáhať odplaty za obmedzenie vlastníckeho práva k pozemku. Takýto výklad
by podľa súdu bol rozpore aj s elementárnou spravodlivosťou a znamenal by nedôvodný postih ľudí za

mlčanie zákonodarcu a uprednostňoval by záujmy verejných korporácií - obcí (ako právnych nástupcov
štátu pri vlastníctve stavby) pred vlastníckym právo vlastníkov, ktorí naviac neželaný stav nespôsobili,
ale ho z dôvodu existujúceho štátneho režimu pred rokom 1989 museli trpieť. Keďže teda neexistencia
zákonnej úpravy obsiahnutej v zákone o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní
pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky pre situácie, ak

dôjde k zániku zmluvného vzťahu po 01. júli 2009, neodporuje žiadnym právnym princípom a nevytvára
neriešiteľnú situáciu (nebráni to vykonaniu pozemkových úprav a iným postupom na vyriešenie tohto
stavu), mal súd za to, že ustanovenie § 4 ods. 1 zákona o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom
usporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššieúzemnécelkytreba
vykladať za pomoci argumentu a contrario, tzn. že zákonné vecné bremeno nevznikne v iných prípadoch

ako len v prípadoch neexistencie zmluvne dohodnutého právneho vzťahu a jeho neexistencie k 01. júlu
2009. Už len na záver súd uviedol, že podľa jeho názoru pre zákonodarcu neexistovalo nič ľahšie ako
priamo s účinnosťou od 01. júla 2009 alebo novelizáciou tohto právneho predpisu kedykoľvek po dni
jeho účinnosti doplniť ustanovenie § 4 ods. 1 tohto zákona o ustanovenie, že vecné bremeno vznikákedykoľvek aj po zániku zmluvne dohodnutého práva medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku,
ak tomuto zániku dôjde po 01. júli 2009. Z toho, že takéto ustanovenie v zákone nie je, podľa názoru
súdu jednoznačne vyplýva úmysel zákonodarcu, takúto situáciu zákonom o niektorých opatreniach pri

majetkovoprávnomusporiadanípozemkovpodstavbami,ktoréprešlizvlastníctvaštátunaobceavyššie
územné celky nenormovať.

6. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný
sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) v spojení s ustanovením § 262 ods. 1, ods. 2 CSP a s ohľadom

na skutočnosť, že výška nároku závisela od znaleckého posudku a úvahy súdu a na skutočnosť, že
žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 3.241,54 eur (3.114,- eur + 127,54 eur) a priznaná mu bola suma
2.937,58 eur (2.822,- eur + 115,58 eur) priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,22
% (úspech žalobcu 90,61 % - úspech žalovanej 9,39 %).

7. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom zo dňa 27. januára 2022 zmenil rozsudok

súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok na náhradu
trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi. V dôvodoch rozsudku
uviedol, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a v priebehu odvolacieho
konania sa na skutkových zisteniach nič nezmenilo. Odvolací súd si ale neosvojil odôvodnenie
rozhodnutiasúduprvejinštanciesohľadomnanesprávneprávnezáveryvňomuvedené,pretorozsudok

súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil.

8. Za nosnú odvolaciu námietku odvolania žalovanej (podaného proti I. a III. výroku rozsudku okresného
súdu) odvolací súd označil námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Uviedol, že sa
plne stotožňuje s právnou argumentáciou uvedenou v rozhodnutí Krajského súdu v Prešove sp. zn.

6Co/32/2019 a za vlastný preberá názor, že na obdobie, za ktoré žalobkyňa uplatňuje náhradu,
nedopadá žiadne zmluvné právo a tento priestor neistoty vypĺňa zákonné vecné bremeno predstavujúce
určitú náhradu pre prípad neexistencie dohody, aby tak nastal stav právnej istoty počas celej doby až
po konečné riešenie, nielen pre časový okamih prvej minúty účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. Nie je
dôvod zakladať vecné bremeno ex lege, ak existuje zmluva. A contrario tam, kde zmluvy niet, vzniká

riziko neistoty a ako riešenie zákonodarca do budúcna upravil vznik vecného bremena. Slová zákona „ku
dňu účinnosti“ len indikujú favorizovanie zmluvného vzťahu existujúceho v deň (resp. ku dňu) účinnosti
zákona.

9. Vzhľadom na vyššie citované rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. k. 6Co/32/2019 - 417 zo dňa

21. 05. 2019, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa
14. 04. 2016, sp. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24. 03. 2015 alebo rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republikysp.zn.IV.ÚS227/2012,I.ÚS474/2013,I.ÚS1/2012,IV.ÚS539/2020saodvolacísúdpriklonil
k právnemu záveru, že § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. je potrebné teleologicky vykladať tak, že ak
niet zmluvného práva, z ktorého by vyplývalo oprávnenie užívať dohodnutý pozemok, vzniká zo zákona

obci právo užívať pozemok, a to na základe zákonného vecného bremena. Samotné vecné bremeno
vzniká ex lege dňom zániku existencie zmluvného práva bez ohľadu na to, či k nemu došlo pred, alebo
až následne po účinnosti tohto zákona, ktorý o otázke náhrady za vecné bremeno mlčí. Odvolací súd
poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 539/2020 z 28. 10. 2020 a na rozhodnutie sp.
zn. IV. ÚS 227/2012 a uzavrel, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods.

1 zák. č. 66/2009 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo vlastníkovi zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti
zákona, alebo ku dňu zániku zmluvného práva. Žaloba bola podaná osobou, ktorá nespĺňa podmienku
aktívnej legitimácie, pretože žalobca nebol v rozhodnom čase vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.

10. Odvolací súd zdôvodnil, že vec právne posúdil odlišne od posúdenia uvedeného v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvej inštancie a v iných rozhodnutiach odvolacieho súdu (napr. sp. zn. 17Co/67/2019,
12Co/31/2020,20Co/63/2019,7Co/174/2015),avšakvtomtorozhodnutíuviedoljednotlivédôvody,ktoré
odvolací súd viedli k odklonu od predchádzajúcich „skorších“ rozhodnutí odvolacieho súdu rešpektujúc
čl. 2 ods. 3 CSP, v zmysle ktorého, ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a
právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto

odklonu.11. O trovách celého konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Odvolanie žalovanej bolo dôvodné, preto jej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho
konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu.

12. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca dovolanie z dôvodov uvedených v § 420 písm. f) CSP
s návrhom, aby dovolací súd uznesením zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie
konanie a aby žalobcovi voči žalovanej priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu
100 %.

13. Vadu zmätočnosti videl žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) v nepreskúmateľnosti, v nedostatočnom
odôvodnení a arbitrárnosti rozsudku odvolacieho súdu. Uviedol, že odvolací súd náležitými argumentmi
a právnymi úvahami nevyvrátil správnosť záverov súdu prvej inštancie, najmä, že nárok na peňažné
plnenie voči žalovanej žalobcovi patrí titulom vydania bezdôvodného obohatenia.

14.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyopodanomdovolanírozhodoluznesenímč.k.6Cdo/132/2022-376
zo dňa 28.05.2024 tak, že cit.:

„Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/12/2021 zo dňa 27. januára 2022 z r u š u j e a vec
mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 9C/88/2020-253 zo dňa 21. februára 2022 zrušuje.“

15. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí NSSR tento uviedol, že dovolateľ v tejto veci v dovolaní uviedol,
že mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností a s prihliadnutím na ktoré ustanovenia zákona

dospel odvolací súd k záveru o vzniku zákonného vecného bremena. Podľa dovolacieho súdu odvolací
súd síce uviedol, že na obdobie, za ktoré žalobca uplatňuje náhradu za užívanie predmetu jeho
vlastníctva (15. 07. 2018 - 14. 07. 2020, pozn. dovolacieho súdu) žiadne zmluvné právo nedopadá, ale
nevysvetlil prečo tento priestor vypĺňa zákonné vecné bremeno, keď neboli kumulatívne splnené všetky
zákonom stanovené podmienky jeho vzniku. Napriek uvedenému v bode 16. odôvodnenia rozsudku

odvolací súd skonštatoval, že k uvedenému záveru dospel tam uvedeným teleologickým výkladom
ustanovenia § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z., ktorý si ale dovolací súd s poukazom na uvedené
nesplnenie zákonných podmienok na vznik zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009
Z. z., neosvojil. Žalobca vytýka odvolaciemu súdu, že v rozsudku napadnutom dovolaním nevysvetlil
a nezdôvodnil, ku akému okamihu (ku ktorému) a prečo malo vzniknúť zákonné vecné bremeno v

prospech žalovanej. Dovolací súd zistil, že odvolací súd (v bode 16. svojho rozsudku) uviedol, že vecné
bremeno vzniká ex lege dňom zániku existencie zmluvného práva, keď v bode 13.konštatoval, že súd
prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a v priebehu odvolacieho konania sa na
skutkových zisteniach nič nezmenilo. Súd prvej inštancie na str. 4 a 5. svojho rozsudku poukázal na
existenciu nájomného vzťahu založeného zmluvou medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou

a to ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z, následne tento nájomný vzťah zanikol a
neskôr v čase, za ktorý si žalobca uplatňuje náhradu za užívanie pozemku už nájomný vzťah netrval.
Z takéhoto odôvodnenia podľa názoru dovolacieho súdu ale nie je zrejmé, kedy konkrétne a akým
právnym titulom malo vzniknúť zákonné vecné bremeno v prospech žalovanej. Zákon č. 66/2009 Z.
z. v § 4 ods. 1 predpokladá vznik vecného bremena v prospech vlastníka stavby len v prípade, ak

ku dňu účinnosti ( t. j. k 1. marcu 2009) tohto zákona neexistuje iné zmluvne dohodnuté právo medzi
vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, inak
zákonné vecné bremeno nevznikne. Z obsahu rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé či vôbec a
ako sa uvedenou otázkou krajský súd zaoberal, keď bez ďalšieho uzavrel, že ak niet zmluvného práva
užívať dotknutý pozemok, zo zákona vzniká automaticky právo obci užívať nehnuteľnosť podľa práva

z vecného bremena (bod 16. odôvodnenia rozsudku). Legálne vecné bremená vznikajú len v prípade
splnenia zákonných podmienok, ktorých splnenie v tomto spore preskúma v ďalšom konaní znovu
odvolací súd. Za dôvod zmätočnosti rozsudku odvolacieho súdu dovolateľ označil, že „odvolací súd
dospel k nepochopiteľnému a ničím nepodloženému záveru“ o tom, že aktívna legitimácia v konaní
svedčí právnej predchodkyni žalobcu, lebo právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vzniklo

ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009
Z. z. alebo ku dňu zániku existencie zmluvného práva. Dovolací súd rovnako uvedený záver odvolacieho
súdu považuje za predčasný pretože odvolací súd nevysvetlil zrozumiteľne kedy konkrétne malo v
tomto prípade zákonné vecné bremeno vzniknúť (ak vôbec boli splnené zákonné podmienky na vznikzákonného vecného bremena) a vôbec sa nezaoberal otázkou, kto bol v rozhodujúcom čase (ktorý
odvolací súd nekonkretizoval aj napriek existencii zmluvného vzťahu k predmetným pozemkom ku dňu
nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z.) vlastníkom dotknutých pozemkov. Keďže odvolací

súd neustálil, ktorým dňom - dátumom malo zákonné vecné právo k cudzej veci vo forme vecného
bremena vzniknúť, nie je jasné ani to, kto je aktívne legitimovaný na náhradu za vecné bremeno a
ani či sa takýto eventuálny nárok v zostávajúcej časti prípadne premlčal. Podľa § 420 písm. f) CSP
úlohou dovolacieho súdu je preskúmať, či odvolací súd poskytol dostatočné a zrozumiteľné dôvody,
na základe ktorých dospel k svojím záverom. Dovolací súd z rozsudku odvolacieho súdu, a to ani v

spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, nezistil bližšie dôvody záveru, že vlastníkom predmetných
pozemkov v rozhodnom čase nebol žalobca (bod 20. odôvodnenia), keďže z LV č. XXX, ktorý sa
nachádza na l. č. 10 súdneho spisu vyplýva postupné nadobudnutie parciel na ňom zapísaných do
vlastníctva žalobcu a to v rokoch 1989/90 a 2010. Z obsahu bodu 9. odôvodnenia rozsudku súdu prvej
inštancie naopak vyplýva, že ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. existovalo zmluvne
dohodnuté právo medzi stranami sporu na užívanie spornej parcely. Z uvedeného možno vyvodiť

predčasný záver odvolacieho súdu v bode 21. rozsudku odvolacieho súdu. So žalobným tvrdením
žalobcu, že vlastníkom tejto nehnuteľnosti je on sám, sa odvolací súd zrozumiteľne a jasne (vychádzajúc
z vykonaných dôkazov preukazujúcich vlastníctvo nehnuteľnosti) nevysporiadal. Z uvedeného vyplýva,
že odvolací súd neodôvodnil, na základe čoho dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu
resp. k záveru o otázke vlastníctva spornej nehnuteľnosti v rozhodnom období, čo robí jeho rozsudok

v tejto časti nepreskúmateľným. Dovolaciemu súdu potom nezostávalo iné, než rozsudok odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 CSP). Odvolací súd sa bude v ďalšom
konaní dôsledne zaoberať otázkou aktívnej legitimácie žalobcu požadujúceho náhradu za užívanie
nehnuteľnosti, ktorá je a bola podľa jeho tvrdenia v jeho výlučnom vlastníctve, a to nielen vo vzťahu
k žalobcom vymedzenému obdobiu, počas ktorého mal vzniknúť nárok na ním požadované plnenie.

Ak odvolací súd dospeje k záveru, že vo veci je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z.
z., potom sa jasným a zrozumiteľným spôsobom v dôvodoch svojho nového rozhodnutia vysporiada
s otázkou vlastníckeho, prípadne nájomného vzťahu k spornej nehnuteľnosti ako ku dňu účinnosti
uvedenej právnej úpravy, tak ku dňu zániku nájomného vzťahu, ktorý zreteľne vo svojom rozhodnutí
špecifikuje a tiež v období, za ktoré žalobca požaduje náhradu. Dovolací súd nad rámec dovolacieho

prieskumu dáva do pozornosti, že problematika náhrady za zákonné vecné bremeno vzniknuté podľa §
4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z. z. bola medzičasom predmetom viacerých rozhodnutí dovolacieho súdu napr.
sp. zn. 2Cdo/194/2018 a 8Cdo/17/2019, 5Cdo/175/2019 a 5Cdo/116/2021. Rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4MCdo/2/2014 bolo zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
I. ÚS 349/2015 zo dňa 19. 01. 2016. Ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn.
III. ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021. Ďalej boli vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5Cdo/63/2021 z 28. júla 2022, sp. zn.3Cdo/2/2021 z 25. apríla 2023, 3Cdo/67/2020 z 31.januára
2023, ktoré prešlo i testom ústavnosti v uznesení Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 114/2024 z 20.
marca 2024. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak
dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie

konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453
ods. 3 CSP). Na podklade uvedeného záveru dovolací súd zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie č. k.
9C/88/2020-253 zo dňa 21. februára 2022 pretože sa v súdnom konaní bude pokračovať.

16. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa ust.

§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), v zmysle zásad ust. § 470
ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasledujúce CSP bez nariadenia
pojednávania ( § 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru,

že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je v I. a III. výroku
vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok, teda to,
či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy,
či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia

nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie,
ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (ku tomu pozri napr. Ústavný súd SR, sp.
zn. II.ÚS 78/05).

18.VposudzovanomprípadeajsohľadomnaUznesenieNSSRvedenépodsp.zn.6Cdo/132/2022-376

zo dňa 28.05.2024 má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový
stav a zo zistených skutočností prijal správne právne závery ohľadne neexistencie zákonného vecného
bremena. V priebehu odvolacieho konania sa na skutkových zisteniach nič nezmenilo a odvolací súd si
nakoniec osvojil odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie s ohľadom na časť správnych právnych
záverov v ňom uvedených.

19. Ohľadne existencie, resp. neexistencie vecného bremena, resp. patriacej jednorazovej alebo
opakovanej náhrady, k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, k samotným odvolacím námietkam a
inštruktívnemu odôvodneniu uznesenia dovolacieho súdu odvolací súd uvádza nasledovné.

20. K inštruktívnemu odôvodneniu dovolacieho súdu súd odvolací považuje v prvom rade za potrebné

uviesť, že vyhodnotenie skutočností v odôvodnení súdneho rozhodnutia, ktoré odvolaciemu súdu uložil
NSSR vo svojom zrušujúcom rozhodnutí bolo možné odvolacím súdom vykonať bez predkladania
nových dôkazných prostriedkov stranami sporu a tieto boli súčasťou súdneho spisu už pred prvým
rozhodnutím odvolacieho súdu. Jedná sa okrem iného aj o darovaciu zmluvu zo dňa 11.08.2010,
rozhodnutie vtedajšej D. K. J. zo dňa 09.11.2010 číslo vkladu O., nájomná zmluva č. X/XXXX P.

H. XX.XX.XXXX a list právnej predchodkyne žalobcu Q. B. zo dňa 28.05.2009 s podacím lístkom
s názvom Nájomná zmluva – výpoveď. Zároveň možno konštatovať, že tak žalobca ako aj žalovaný
sa k otázke vlastníckeho prípadne nájomného vzťahu spornej nehnuteľnosti ako ku dňu účinnosti
právnej úpravy tak ku dňu zániku nájomného vzťahu a tiež v období, za ktoré žalobca požaduje
náhradu vyjadrili zhodne a vzhľadom na ich vyjadrenia možno predmetné momenty považovať za

v konaní nesporné a preukázané. Z pohľadu odvolacieho súdu teda možno zhrnúť, že medzi stranami
nespornými boli nasledovné skutočnosti. Žalobca ku dňu podania žaloby a aj v rozhodnom období
bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území F., obec F., E. J. R.
E. S. J. katastrálnym odborom na LV č. XXX ako parcela registra T. U. XXX/X-XXXXXXX plochy
o výmere 1000m2 (ďalej len „nehnuteľnosť“), ktorú skutočnosť respektíve svoje skutkové tvrdenie

žalobca preukázal dôkazom, a to predloženým listom vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie F., ktorý
list vlastníctva č. XXX žalobca predložil spolu so žalobou zo dňa 23.09.2020 podanou dňa 23.09.2020.
Toto skutkové tvrdenie žalobcu, že v rozhodnom období od 15.07.2018 do 14.07.2020 žalobca bol
vlastníkom predmetného pozemku žalovaná nikdy v tomto konaní nerozporovala. Možno tak považovať
zanespornétvrdeniežalobcu,žežalobcabolvrozhodnomobdobívlastníkompredmetnejnehnuteľnosti,

za ktorej užívanie žalovanou v rozhodnom období bez protiplnenia za jej užívanie sa žalobca v tomto
konaní domáha peňažného plnenia. Z predloženého listu vlastníctva č. XXX vyplýva aj skutočnosť, kedy
sa stal žalobca výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti, a to z časti listu vlastníctva uvádzajúcej
titul nadobudnutia predmetnej nehnuteľnosti žalobcom v zápise v časti B na liste vlastníctva č. XXX,
kde je uvedené: „O. P., C. J. U. XX/XXXX“. Z predloženého listu vlastníctva č. XXX bolo žalobcom

v konaní už týmto dôkazom priloženým k žalobe preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti od roku 2010 a že žalobca bol výlučným vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti
aj v rozhodnom období, za ktoré sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia teda od 15.07.2018 do
14.07.2020. Zároveň bolo nesporným, že predmetnú nehnuteľnosť žalobca nadobudol darom od Q. B.
teda od právnej predchodkyne žalobcu. Uvedené skutkové tvrdenie žalobcu nebolo v priebehu celého

súdneho konania medzi stranami sporu sporné, nakoľko ho žalovaná nikdy nerozporovala. Ohľadne
nerozpornosti skutkových tvrdení týkajúcej sa užívania predmetnej nehnuteľnosti v rozhodnom období
žalovanou boli skutkové tvrdenia žalobcu v tomto konaní nepochybne preukázané, a to predovšetkým
listom vlastníctva č. XXX, predloženou fotodokumentáciou a predloženými videozáznamami a ďalej
bolo podstatné to, že žalovaná užívala v rozhodnom období predmetnú nehnuteľnosť bez poskytnutia

peňažného protiplnenia žalobcovi, ktorá skutočnosť medzi stranami sporu nebola taktiež sporná
a žalovaná ani nikdy v tomto období netvrdila, že by žalobcovi za užívanie predmetnej nehnuteľnosti
v rozhodnom období poskytovala peňažné plnenia. Zároveň medzi stranami sporu bolo nesporné
skutkové tvrdenie žalobcu, že ku dňu nadobudnutia účinnosti Zákona č. 66/2009 Z.z. existovalmedzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovanou nájomný vzťah na základe nájomnej zmluvy
č. X/XXXX P. H. XX.XX.XXXX. Predmetnú nehnuteľnosť žalobca nadobudol na základe darovacej
zmluvy zo dňa 11.08.2010 uzavretej medzi žalobcom ako obdarovaným a Q. B. V. A. ako darcom

(ďalej len „darovacia zmluva“). V zmysle darovacej zmluvy, ktorej vklad do katastra nehnuteľnosti
bol v prospech žalobcu povolený pod O. P. H. XX.XX.XXXX nadobudol žalobca vlastnícke právo
k predmetnej nehnuteľnosti, ktorá vznikla v zmysle geometrického plánu č. XX/XXXX vyhotoveného
dňa 27.05.2010. Parcela registra R. U.XXX/X-XXXX pôda o výmere 3546m2, od ktorej odčlenením
dielu č. 3 o výmere 1000m2 vznikla novovytvorená parcela registra C č. XXX/X-XXXXXXX plochy

o výmere 1000m2 bola predmetom nájomnej zmluvy č. X/XXXX P. H. XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi
právnou predchodkyňou žalobcu Q. B. a žalovanou. V zmysle uvedenej nájomnej zmluvy sa zmluvné
strany dohodli, že predmetom nájomnej zmluvy je nájom pozemku nachádzajúceho sa v katastrálnom
území F., zapísaného na LV č. XXXX ako parcela registra R. U. XXX/X-XXXX pôda o výmere 4466m2,
ktorého výlučnou vlastníčkou v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy a aj v čase trvania a ukončenia
nájmu bola Q. B.. Zmuvné strany sa v článku 2 nájomnej zmluvy zároveň dohodli, že predmetná

nájomná zmluva je uzatvorená na dobu neurčitú s výpovednou lehotou 6 mesiacov. Zároveň v konaní
nebola sporná ani tá skutočnosť, že nájomný vzťah medzi právnou predchodkyňou žalobcu, a to Q. B.
a žalovanou k predmetnej parcele zanikol až dňa 31.12.2009, nakoľko právna predchodkyňa žalobcu
Q. B. vypovedala nájomnú zmluvu zo dňa XX.XX.XXXX, v zmysle ktorej si právna predchodkyňa
žalobcu a žalovaná dojednali 6 mesačnú výpovednú lehotu, pričom vypovedanie nájomnej zmluvy

nastalo listom zo dňa 28.05.2009, ktorý na poštovú prepravu bol podaný 11.06.2009 (ďalej len „výpoveď
z nájomnej zmluvy“). Z obsahu spisu tak možno konštatovať, že žalovaná nikdy existenciu nájomného
vzťahu k predmetnej nehnuteľnosti, darovaciu zmluvu a výpoveď z nájomnej zmluvy nespochybňovala
a žalovaná nespochybňovala a nerozporovala ani to, že ku dňu účinnosti Zákona č. 66/2009 Z.z. to
znamená ku dňu 01.07.2009 existovalo nájomné právo k predmetnej nehnuteľnosti žalobcu. Uvedené

skutočnosti potvrdzujú aj odpovede právnych zástupcov sporových strán na výzvu tunajšieho súdu zo
dňa 15.10.2024. V predmetnej výzve tunajší súd vyzval sporové strany, aby sa vyjadrili k skutočnostiam
vlastníckeho a nájomného vzťahu k spornej nehnuteľnosti, a to v prvom rade ku dňu účinnosti právnej
úpravy Zákona č. 66/2009 Z.z., v druhom rade ku dňu zániku nájomného vzťahu, a v treťom rade
k rozhodnému obdobiu, počas ktorého žalobca požaduje náhradu. Na predmetnú výzvu tunajšieho

odvolacieho súdu žalobca uviedol, že v prvom rade ku dňu nadobudnutia účinnosti Zákona č. 66/2009
Z.z. v rozsahu článku 1 Zákona č. 66/2009 Z.z. t.j. ku dňu 01.07.2009 bola vlastníkom predmetnej
nehnuteľnosti právna predchodkyňa žalobcu Q. B., pričom ku dňu 01.07.2009 existoval medzi právnou
predchodkyňou žalobcu Q. B. ako vlastníkom pozemku a žalovanou ako vlastníkom stavby nájomný
vzťah na základe nájomnej zmluvy č. X/XXXX P. H. XX.XX.XXXX. Za druhé ku dňu zániku nájomného

vzťahu medzi právnou predchodkyňou žalobcu Q. B. a žalovanou t.j ku dňu 31.12.2009, a to na
základe výpovede nájomnej zmluvy zo dňa 28.05.2009 bola vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti
právna predchodkyňa žalobcu Q. B., pričom žalovaná od 01.01.2010 užívala predmetnú nehnuteľnosť
bez právneho titulu. A za tretie k rozhodnému obdobiu, za ktoré si žalobca v tomto konaní uplatňuje
náhraduzaužívaniesvojejnehnuteľnostizostranyžalovanejtitulomvydaniabezdôvodnéhoobohatenia,

ktorá žalovaná užíva žalobcovu nehnuteľnosť bez právneho titulu bol a naďalej je výlučným vlastníkom
predmetnej nehnuteľnosti žalobca, ktorá skutočnosť vyplýva z predloženého listu vlastníctva č. XXX,
z darovacej zmluvy zo dňa 11.08.2010 ako aj z rozhodnutia vtedajšej D. K. J. P. H. XX.XX.XXXX U. O. –
O.. Na predmetnú výzvu tunajšieho odvolacieho súdu zároveň žalovaný uviedol, že v prvom rade ku dňu
účinnosti právnej úpravy Zákona č. 66/2009 Z.z. zo dňa 11.02.2009, ktorý účinnosť nadobudol ku dňu

01.03.2009 okrem článkov 1, 2 a 3, ktoré nadobudli účinnosť dňom 01.07.2009 podľa listu vlastníctva
č. XXX katastrálne územie F., ktorý bol prílohou k žalobe žalobcu zo dňa 23.09.2020, žalobca nebol
vlastníkom pozemku, a to parcely registra C evidovanej na katastrálnej mape parcelné číslo XXX/X –
ostatné plochy o výmere 1000m2. Podľa evidencie nehnuteľností vlastníkom sa titulom nadobudnutia
darovacou zmluvou stal v roku 2010 (O., C. J. XX/XXXX). Zároveň žalobca pozemok nadobudol na

základe darovacej zmluvy zo dňa 11.08.2010 od darkyne p. Q. B. nar. XX.XX.XXXX, pričom darkyňa bola
výlučnou vlastníčkou pozemku nachádzajúcom sa na parcele č. XXX/X orná pôda o výmere 3546m2,
ktorá bola rozdelená geometrickým plánom č. XX/XXXX. Za druhé ku dňu zániku nájomného vzťahu
výpoveďou datovanou dňa 28.05.2009 podanou na pošte dňa 11.06.2009 žalobca nebol vlastníkom
nehnuteľnosti. A za tretie k rozhodnému obdobiu teda obdobiu, počas ktorého žalobca žalobou zo

dňa 23.09.2020 doručenou súdu dňa 24.09.2020 požaduje náhradu teda za obdobie od 15.07.2018
do 14.07.2020 a uplatňuje peňažná nárok žalobca podľa evidencie nehnuteľnosti, ktoré je súčasťou
súdneho spisu vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti bol žalobca.21. K inštruktívnemu odôvodneniu dovolacieho súdu súd odvolací považuje v druhom rade za potrebné
uviesť, že sa podrobne zaoberal rozhodnutiami na ktoré dovolací súd poukazoval a z ktorých uvedených
právnych záveroch má podľa dovolacieho súdu odvolací súd vychádzať. Konkrétne sa jedná o

rozhodnutia vedené pod sp. zn. 2Cdo/l94/2018, 8Cdo/l7/2019, 5Cdo/l75/2019, 5Cdo/l16/2021. Ďalej boli
vydané rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/63/2021 z 28. júla 2022, sp. zn.3Cdo/2/2021 z
25. apríla 2023, 3Cdo/67/2020 z 31.januára 2023, ktoré prešlo i testom ústavnosti v uznesení Ústavného
súdu SR sp. zn. II. ÚS 114/2024 z 20. marca 2024.

22. Rozhodnutie vedené pod sp. zn. 5Cdo/l16/2021 sa k problematike ktorá je predmetom tohto konania
vyjadruje z pohľadu oceňovania závad na nehnuteľnosti a hospodárskej ujme žalobkyne a to vo vzťahu
k zastavaným pozemkom.

23. Zo zostávajúcich troch rozhodnutí dovolacieho súdu, považuje odvolací súd za „nosné“ rozhodnutie
Uznesenie NSSR vedené pod sp. zn. 5Cdo/l75/2019 a to aj z dôvodu, že predmetné rozhodnutie

poukazuje aj zostávajúce dve rozhodnutia vedené pod sp. zn. 2Cdo/l94/2018, 8Cdo/l7/2019 a zotrváva
na záveroch v nich uvedených.

24. V „nosnom“ zrušujúcom rozhodnutí NSSR vedenom pod sp. zn. 5Cdo/l75/2019 sa dovolací súd
zaoberal aj v tomto konaní nastolenou právnou otázkou, ktorá bola špecifikovaná nasledovne. Za

právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu v Banskej Bystrici a ktorá
v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP) označil
dovolateľ otázku, či vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných právnych
predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok vzniká nárok na náhradu
za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. a ak áno, či má byť táto náhrada vo

forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia a či má jej výška zodpovedať výške bezdôvodného
obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Nesprávne
právne posúdenie veci dovolateľ videl aj v tom, že odvolací súd posúdil nárok žalobcu z dôvodu vzniku
bezdôvodného obohatenia a plnenie ako opakujúce sa, pričom nesprávne uzavrel, že žalobca si uplatnil
nárok v 3 ročnej objektívnej premlčacej dobe, teda včas. Dovolanie podané podľa § 421 ods. 1 písm.

b) CSP dovolateľ odôvodnil tým, že odvolací súd aplikoval nesprávnu právnu normu - § 128 ods. 2
Občianskeho zákonníka, pretože mal vychádzať zo zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý ako lex specialis nárok
za obmedzenie vlastníckeho práva neupravuje. Uviedol, že za právny základ vzniku nároku na náhradu
za vznik vecného bremena nemožno použiť § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka ani čl. 20 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústavy“), pretože nedošlo k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva,

ktoré predpokladá kumulatívne naplnenie štyroch predpokladov (nútené obmedzenie v nevyhnutnej
miere, vo verejnom záujme, na základe zákona a za poskytnutie primeranej náhrady - k vzniku
vecného bremena došlo nie na základe zákona, ale zákonom (č. 66/2009 Z. z.). Dovolateľ citoval z
komentára k Ústave SR autora H. A. H., v zmysle ktorého čl. 20 ods. 4 ústavy predpokladá existenciu
zákona umožňujúceho, aby oprávnený príslušný orgán štátnej správy zasiahol do výkonu vlastníckeho

práva individuálnych vlastníkov za podmienok určených zákonom (PL. ÚS 38/95). Slovné spojenie na
základe zákona je uvedené aj v § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kde potom platí rovnaká právna
argumentácia. Nesprávne právne posúdenie veci videl dovolateľ v interpretácii § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009
Z. z odvolacím súdom, podľa ktorého je vlastník pozemku obsahom vecného bremena tam vymedzeným
(držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o

stavbu povolenú, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok) absolútne vylúčený
z užívania svojho vlastníctva, keď skonštatoval, že primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho
práva zákonným vecným bremenom môže zodpovedať aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej
sa obvyklému nájomnému za prenájom porovnateľných pozemkov. Dovolateľ argumentoval, že aj z
účelu zákona č. 66/2009 Z. z., ako je uvedené v dôvodovej správe, vyplýva, že pri decentralizácii

majetku súvisiaceho s vykonávaním jednotlivých kompetencií prešiel do vlastníctva obcí a vyšších
územných celkov aj príslušný majetok štátu, prostredníctvom ktorého štát svoje kompetencie vykonával.
Pri delimitáciách prechádzali na obce a vyššie územné celky aj stavby, ktoré stoja na majetkovo
neusporiadaných pozemkoch. K výstavbe zariadení spadajúcich pod pojem národného majetku mohlo v
zmysle Ústavy z r. 1960, § 66 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka a § 7 vyhl. č. 156/1975 Zb. dochádzať aj

bez majetkovoprávneho usporiadania vlastníctva stavby s pozemkom pod ňou. Návrh zákona umožní,
uvádza dôvodová správa, riešiť problematiku usporiadania vlastníctva k pozemkom pod stavbami v
rámcipozemkovýchúpravakoštandardnomnástrojiusporiadaniavlastníctvavtom-ktoromkatastrálnom
území. Podľa dovolateľa skutočnosť, že náhrada za vznik vecného bremena žalobcovi nepatrí, vyplývaaj z § 1 zák. č. 66/2009 Z. z. Svoj nesúhlas so záverom odvolacieho súdu, že za vznik vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z. patrí náhrada vo forme opakujúceho sa plnenia za časový úsek
od obmedzenia vlastníckeho práva do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným

v § 2 a § 3 zák. č. 66/2009 Z. z. dovolateľ podporil odkazom na iné zákony, ktoré ustanovujú nárok na
primeranú náhradu za vznik vecného bremena ako jednorazového plnenia napr. zák. č. 351/2011 Z. z.
o elektronických komunikáciách a zák. č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike. Zdôraznil, že v zmysle
pravidiel tvorby zákonov upravených v zák. č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke
zákonov Slovenskej republiky daný (jednotlivý) zákon obsahuje práva a povinnosti subjektov práva,

ak je to zámerom predkladateľa návrhu zákona, zákonodarcu. Ak by zákonodarca v prípade vzniku
zákonnéhovecnéhobremenapodľa§4zák.č.66/2009Z.z.(lexspecialisvočiObčianskemuzákonníku)
mienil stanoviť nárok na náhradu, nie je dôvod, prečo by tak neurobil. Ani všeobecná právna úprava §
151n - § 151p vecných bremien v Občianskom zákonníku, na ktorú odkazuje zákonodarca v poznámke
pod čiarou č. 10, výslovne neviaže vznik vecných bremien s náhradou pre povinného z vecného
bremena. Napokon dovolateľ namietol nesprávnu interpretáciu § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. odvolacím

súdom, ktorý (vychádzajúc z ods. 13. odôvodnenia rozsudku) nárok žalobcu posúdil ako nárok z dôvodu
vzniku bezdôvodného obohatenia, a zároveň toto plnenie posúdil ako opakujúce sa. Odvolací súd potom
podľa dovolateľa nesprávne uzavrel, že žalobca si uplatnil nárok v 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe.
Navyše objektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku podľa dovolateľa potom s poukazom na § 15
zák. č. 400/15 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky začala plynúť

dňom nasledujúcim po účinnosti čl. I zák. č. 66/2009 Z. z. (02.07.2009) a uplynula dňom 02.07.2012;
žaloba bola podaná dňa 15.05.2017. Ak nie nadobudnutím účinnosti uvedeného zákona, tak najneskôr
prevzatím odpovede žalovaného zo dňa 24.04.2014, z ktorej vyplýva, že žalovaný nezačal konanie
podľa § 2 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. musel žalobca vedieť, že mu vznikol majetkový nárok na základe
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z. z. neobsahuje

nijaký nárok na náhradu v súvislosti so vznikom zákonného vecného bremena a tobôž nie to, že má
ísť o opakované plnenie za určitý časový úsek tak, ako konštatoval odvolací súd, ktorý uviedol, že zo
záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme opakujúceho sa plnenia za
určitý časový úsek vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke premlčania.

25. V zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu vedenom pod sp. zn. 5Cdo/l75/2019 nasledovnú právnu
otázku, ktorá je nastolená aj v tomto posudzovanom prípade vyriešil tento súd nasledovne. Dovolací súd
pristúpil k posúdeniu dovolania aj z hľadiska ďalšieho uplatneného dovolacieho dôvodu - nesprávneho
právneho posúdenia veci odvolacím súdom. V prvej časti dovolacej otázky podľa § 421 ods. 1 písm.
b) CSP sa dovolateľ pýta, či vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená podľa platných

právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, vzniká nárok
na náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z.. Táto časť dovolateľovej
právnej otázky bola otázkou, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu. Nebol ale splnený ďalší
predpoklad prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, teda že ide o otázku, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Ako uvádza najvyšší súd v uznesení sp. zn.

8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020 alebo v uznesení sp. zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2020, obdobná
právna otázka bola rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená v rozsudkoch najvyššieho súdu
z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014 (teda vydaných
pred rozhodnutím odvolacieho súdu napadnutým dovolaním v prejednávanom spore), týkajúcich sa
priznávania primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z.

z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z.“). V nich vyslovený
právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za zriadenie vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z. z. Dovolací súd preto dovolanie žalovaného vzhľadom na jeho
obsah (§ 124 CSP) posudzoval podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej

inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa
odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Najvyšší súd v uznesení sp.
zn. 2Cdo/194/2018 uviedol, že citované ustanovenia zák. č. 66/2009 Z. z. „označili oprávnenie obcí a
vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami v ich vlastníctve za vecné bremeno a
v poznámkach pod čiarou odkazujú na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide o verejnoprávne

obmedzenie vlastníckeho práva odôvodnené verejným záujmom, keď oprávnenie držať a užívať
pozemok prislúcha nie konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu (obci alebo vyššiemu
územnému celku). Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a
ďalšie všeobecne prospešné zariadenia vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremenapredstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy z predchádzajúceho spoločenského
režimu k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli
pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky.

Zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z. z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery
vovlastníckychvzťahoch“.Dovolacísúdďalejvtomtorozhodnutíuviedol,že„anizákonč.182/1993Z.z.,
anizákonč.66/2009Z.z.expressisverbisneuvádza,ževecnébremenovznikázanáhradu.Ústavnýsúd
všakvrozhodnutísp.zn.I.ÚS474/2013konštatoval,žeajkeďzák.č.182/1993Z.z.neuvádza,ževecné
bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny

základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s právnou úpravou obsiahnutou v pôvodnom ustanovení
§ 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej
úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazu na
ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zák.
č. 66/2009 Z. z. je primeraná náhrada namieste“. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn.

IV ÚS 539/2020 zo dňa 28. októbra 2020 ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 21Co/36/2017-286 a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/194/2018 z 26. augusta 2019 odmietol. V bode
32. odôvodnenia uznesenia ústavný súd uviedol, že „Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z pohľadu námietky
sťažovateľa o nesprávnej a arbitrárnej aplikácii použitej právnej úpravy zasahujúcej do jeho majetkových
práv, ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv zaručených čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol v súlade s §
56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú“. Problematiku priznávania

náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi pozemku pod stavbou
povolenou podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok, riešil medzičasom najvyšší súd aj v uznesení sp. zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra
2020. Aj v tomto rozhodnutí najvyšší súd vychádzal zo záverov skôr vydaných rozsudkov najvyššieho
súdu z 24. marca 2015 sp. zn. 7Cdo/26/2014 a zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, ako aj z

uznesenia sp. zn. 2Cdo/194/2019, s ktorými sa stotožnil. Na základe vyššie uvedeného dovolací súd
dospel k záveru, že dovolateľ neopodstatnene tvrdí dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods.
1 písm. a) CSP majúc za to, že odvolací súd sa pri vyriešení otázky vzniku nároku na náhradu za
vecné bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z.. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je
povolená podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný

celok odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Ďalšia časť dovolateľom nastolenej
problematiky smeruje k zodpovedaniu otázky, či v prípade, ak vznikol nárok na náhradu za vecné
bremeno vzniknuté podľa § 4 zák. č. 66/2009 Z. z.. vlastníkovi pozemku pod stavbou, ktorá je povolená
podľa platných právnych predpisov a prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok, má
byť táto náhrada vo forme opakujúceho sa alebo jednorazového plnenia. Dovolací súd opäť poukazuje

na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2014 a 3Cdo/49/2014, najmä však na uznesenie sp.
zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30. novembra 2020, v ktorom v skutkovo a právne podobnej veci najvyšší
súd hľadal odpoveď na dovolateľom nastolenú právnu otázku, či vlastník pozemku, na ktorom viazne
zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2019 Z. z. má nárok na primeranú náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych

vzťahov spôsobom týmto zákonom predpokladaným. Dovolací súd dospel k záveru, že „Ak judikatúra
najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie
vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu,
kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani
pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)

vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd

v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena
podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého
vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznikposudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada
za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia.
Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na

finančnúnáhraduzaužvzniknutévecnébremeno.Podstatupredmetnéhonázorupovažovalza„ústavne
udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu
týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23
ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných
záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.

Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva
z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona
č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej
energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu
za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže
upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri

obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru,
v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného
bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej
energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník

domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od
účinnosti zákona 1. septembra 1993“. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1
zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“. Dovolací súd dopĺňa, že vecné
bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. treba pokladať vzhľadom na konštrukciu § 2 ods. 1,
2 za nútené obmedzenie vlastníkov síce na dlhý, ale zo zákona vopred určiteľný čas a jednorazová

náhrada zohľadňuje povahu a dĺžku trvania núteného obmedzenia vlastníka pozemku pri ustálení výšky
tejto náhrady. K právnej istote vlastníka v zmysle čl. 20 ods. 4 ústavy patrí totiž aj istota o čase, kedy
vlastník dostane primeranú náhradu. Ústavnú sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
8Cdo/17/2019 z 30. novembra 2020 Ústavný súd Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. III.
ÚS 537/2021 zo dňa 30. septembra 2021. Urobil tak z dôvodu, že sťažovateľmi spochybňovaný výklad
relevantnej právnej normy v konkrétnych okolnostiach veci (nesúhlas s právnym názorom najvyššieho
súdu, že sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď v čase vydania

rozhodnutia odvolacieho súdu nebolo známe žiadne rozhodnutie najvyššieho súdu meritórne riešiace
otázku nároku na opakovanú primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným
bremenom podľa zák. č. 66/2009 Z. z.) sa môže stať predmetom ústavného prieskumu až vtedy, ak
bude vec právoplatne skončená. Odvolací súd (KSBB) v dovolaním napadnutom rozsudku vychádzal z
odlišnosti vecného bremena upraveného zákonom č. 182/1993 Z. z. a zákonom č. 66/2009 Z. z., ktorú

videl v časovom obmedzení (dočasnosti) vecného bremena vzniknutého podľa zák. č. 66/2009 Z. z.
(do vykonania pozemkových úprav), pričom vecné bremeno vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. je
trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych vzťahov vlastníkov bytov a nebytových
priestorov k pozemku pod touto stavbou, teda v tomto zákone nie je trvanie vecného bremena žiadnym
spôsobom obmedzené. Odvolací súd preto konštatoval, že závery rozsudku Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 7Cdo/26/2014, poukazujúceho na nález ústavného súdu sp. zn. IV ÚS 227/2012 a rozsudku
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014, vzťahujúce sa na náhradu za vznik vecného bremena
v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v prejednávanom spore
použiť nemožno. Odvolací súd potom dospel k záveru, podporne vychádzajúc z ústavným súdom
zrušeného rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/2/2014, že náhradu za nútené obmedzenie

vlastníckeho práva možno priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych
vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a v § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. Aj keď v čase vydania
rozsudku odvolacieho súdu KSBB (05. júna 2019) neboli vydané rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
2Cdo/194/2018 (zo dňa 26. augusta 2019) ani sp. zn. 8Cdo/17/2019 (zo dňa 30. novembra 2020),
so záverom odvolacieho súdu o priznaní opakujúcej sa náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva

vlastníka pozemku zastavaného stavbou vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku vecným
bremenom vzniknutým v zmysle § 4 zák. č. 66/2009 Z. z. z dôvodov vyššie uvedených sa nemožno
stotožniť a dovolací súd konštatuje, že týmto záverom sa odvolací súd odklonil od (v čase jeho
rozhodnutia existujúcej) ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Aj keď dovolateľ nenamietolproblematiku premlčania žalovaného nároku z hľadiska (ne)správnosti jej právneho posúdenia, dovolací
súd z hľadiska hospodárnosti konania upriamuje pozornosť na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
8Cdo/17/2019, ktoré v odseku 44. vychádzajúc z rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/94/2014 uvádza, že vecné

bremeno vzniklo in rem a jeho vznik nemožno samostatne posudzovať v prípade každého nového
vlastníkazaťaženéhopozemku.ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyvrozhodnutísp.zn.I.ÚS474/2013vo
vzťahu k vecnému bremenu zriadenému podľa zák. č. 182/1993 Z. z. konštatoval, že finančná náhrada
za vznik vecného bremena je jednorazová, tento nárok je len jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého
pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. S ohľadom na uvedené

potom treba posudzovať aj určenie počiatku plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby.

26. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné v rámci komplexnosti právnej problematiky poukázať
na skutočnosť ako rieši najnovšia rozhodovacia prax otázku priznania nároku na náhradu za užívanie
nehnuteľnosti z pohľadu možnosti priznať túto náhradu jednorázovo prípadne opakovane a zároveň
otázku premlčania tohto nároku.

Uznesenie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 654/2023 z odôvodnenia:
„22. S časom nadobudnutia pozemku taktiež súvisí, že podľa judikátu R 73/2016 (rozsudok Najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 49/2014 zo 14. apríla 2016), z ktorého súdy v sťažovateľovej veci vychádzali, vzniká
jednorazový nárok na náhradu za vecné bremeno od 1. septembra 1993, čo sa vzťahuje na sťažovateľov

pozemok, ktorý bol zastavaný bytovým domom v roku 1973. Právna veta judikátu R 73/2016 znie: „Právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného
ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce

obmedzenie jeho vlastníckych práv.“ Interpretácia a aplikácia podústavného práva a jeho zjednocovanie
je vecou najvyšších súdnych autorít v systéme všeobecného súdnictva. Právne závery vyslovené v R
73/2016 ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach posúdil ako ústavne súladné (napr. II. ÚS
323/2017, III. ÚS 276/2021). Ani v tejto veci ústavný súd nevidel dôvod sa od týchto rozhodnutí odchýliť.
K sťažovateľovej argumentácii nálezom sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorý sa týka opakovaných platieb,

ústavný súd uvádza, že sa týka odlišného typu bremien, a to z oblasti tepelnej energetiky, a preto nie je
podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 264/2018) na sťažovateľov prípad aplikovateľný.“
Uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 114/2024 z odôvodnenia:
„22. V predmetnej veci je dôležité, že sťažovateľ je vlastníkom dotknutého pozemku od roku 2007.
Pozemok nadobudol kúpnou zmluvou z roku 2007. Podľa § 151n ods. 2 Občianskeho zákonníka vecné

bremená spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti prechádzajú s vlastníctvom veci na nadobúdateľa. Z
uvedeného vyplýva, že sťažovateľ vedel o tom, že s pozemkom je spojené vecné bremeno.
23. S časom nadobudnutia pozemku súvisí, že sťažovateľ sa v skutkovo a právne obdobnej veci
(Jarkovský proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 4014/12, rozhodnutie z 2. 7. 2019) týkajúcej sa
však náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach

pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce
a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
domáhal pred ESĽP porušenia svojho práva na pokojné užívanie majetku. Európsky súd pre ľudské
práva argumentoval, že za okolnosti dobrovoľného nadobudnutia majetku s plným vedomím jeho
stavu a uplatňovania podobných nárokov v mnohých iných prípadoch bez skutočného úsilia o

úpravu vzťahu medzi vlastníctvom a užívaním nemožno tvrdiť, že sťažovateľ uplatňoval niečo iné
než špekulatívny občianskoprávny nárok bez legitímnej nádeje na úspech, a teda nemal „majetok“
chránený čl. 1 dodatkového protokolu. Nedošlo tak k porušeniu práva na pokojné užívanie majetku. 5
Uvedené rozhodnutie vyvažuje sťažovateľov argument rozhodnutiami ESĽP týkajúcimi sa regulovaného
nájomného (bod 13).

24. S časom nadobudnutia pozemku taktiež súvisí, že podľa judikátu R 73/2016 (rozsudok najvyššieho
súdu sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo 14. apríla 2016), z ktorého súdy v sťažovateľovej veci vychádzali, vzniká
jednorazový nárok na náhradu za vecné bremeno od 1. septembra 1993, čo sa vzťahuje na sťažovateľov
pozemok, ktorý bol zastavaný bytovým domom v roku 1969. Právna veta judikátu R 73/2016 znie: „Právo
na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve

bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol
vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona (1. septembra 1993). Z predmetného
ustanovenia nevyplýva ďalšiemu vlastníkovi zaťaženého pozemku právo na náhradu za pretrvávajúce
obmedzenie jeho vlastníckych práv.“ Interpretácia a aplikácia podústavného práva a jeho zjednocovanieje vecou najvyšších súdnych autorít v systéme všeobecného súdnictva. Právne závery vyslovené v R
73/2016 ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach posúdil ako ústavne súladné (napr. II. ÚS
323/2017, III. ÚS 276/2021). Ani v tejto veci ústavný súd nevidel dôvod sa od týchto rozhodnutí odchýliť.

K sťažovateľovej argumentácii nálezom sp. zn. PL. ÚS 42/2015, ktorý sa týka opakovaných platieb,
ústavný súd uvádza, že sa týka odlišného typu bremien, a to z oblasti tepelnej energetiky, a preto nie je
podľa judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 264/2018) na sťažovateľov prípad aplikovateľný.“

Uznesenie NS SR, sp. zn. 2Cdo/53/2022 z odôvodnenia:

„26 . Najvyšší súd obdobnú dovolaciu otázku už riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn.
7Cdo/26/2014, rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3Cdo/49/2014, uznesenia z 30. novembra 2020 sp.
zn. 8Cdo/17/2019, uznesenia z 27. apríla 2022 sp. zn. 5Co/175/2019, v ktorých v skutkovo a právne
podobných veciach hľadal odpoveď na dovolateľmi nastolenú právnu otázku, či vlastník pozemku, na
ktorom viazne zákonné vecné bremeno vzniknuté zákonom č. 66/2009 Z. z. má nárok na primeranú
náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania

vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným týmto zákonom. Dovolací súd dospel k záveru, že „Ak
judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za
obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo
tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak
ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné)

vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenie vlastníckeho práva založené
verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh
oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v
zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie
vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd

v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena
podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je
povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa na každého
vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik
posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada

za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia.
Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na
finančnúnáhraduzaužvzniknutévecnébremeno.Podstatupredmetnéhonázorupovažovalza„ústavne
udržateľnú“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného
súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa

§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na
obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom
nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny
názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu
úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

tepelnej energetike“), ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a
náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov,
keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností.
Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za
výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného

vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o
tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o
vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu,
ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho
vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“. „Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena

podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku“. Vyslovený
právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zákona
č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.
z. patrí k tzv. zákonným vecným bremenám, čiže k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva.
Jeho verejnoprávny charakter a povaha nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu

vlastníckeho práva zákonom č. 182/1993 Z. z..“

Uznesenie NS SR, sp. zn. 2Cdo/60/2022 z odôvodnenia:„Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie
vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby,
ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká „in rem“, vzťahuje sa

na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda
jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná
náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného
plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový
nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval

za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia
ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného
bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí
založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS
506/2011), na tom nič nezmenili.».(“)...“

Rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo/71/2023 z odôvodnenia:
„14. K otázke č. 1, t. j. či je dôvodom na nepriznanie nároku žalobcom ich tvrdenie, že na nimi uplatnený
nárok sa vzťahuje odplata za zriadené vecné bremeno vo forme opakovaných plnení počas doby celého
trvania práva vecného bremena, dovolatelia poukázali na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5
Cdo 385/2012 zo 06. februára 2013, sp. zn. 4MCdo/15/2010 z 27. júla 2011, sp. zn. 5Cdo/196/2009 z 22.

septembra 2010, sp. zn. 7Cdo/25/2018 z 29. novembra 2018 a uviedli, že pokiaľ odvolací súd zdôraznil,
že žalobcovia tvrdili opakovaný charakter odplaty za zriadené vecné bremeno a konštatoval, že sa má
jednať o jednorazovú finančnú náhradu, dospel k nesprávnym záverom. Dovolatelia boli presvedčení, že
odvolací súd sa nemal zaoberať otázkou právneho posúdenia uplatneného nároku zo strany žalobcov,
ale mal sa zaoberať opísaním skutkového deja - skutkovým tvrdením žalobcov a následne mal tvrdenia

žalobcov podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy. Následne mal odvolací súd dospieť k záveru,
že na nárok žalobcov sa vzťahuje jednorazová náhrada a žalobcami uplatnený nárok je dôvodný, a to
preto, že nárok žalobcov bol na súde uplatnený dňa 29. júna 2012, tzn. v 3-ročnej premlčacej lehote odo
dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. (odo dňa 01. júla 2009). V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 5Cdo/385/2012 zo 06. februára 2013 dovolací súd poukázal na zásadu iura novit curia a uviedol,

že právna kvalifikácia veci je vecou súdu a nie povinnosťou účastníkov konania, ktorí musia len uviesť
rozhodujúce skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne
kvalifikoval. Totožný právny názor vyplýva aj zo zvyšných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR označených
dovolateľmi.“
„29. Odvolací súd sa riadne držal záverov najvyššieho súdu prezentovaných v zrušujúcom rozhodnutí

sp. zn. 4Cdo/161/2020 z 29. júna 2022, prihliadol na prejudiciálne účinky rozhodnutí iných všeobecných
súdov týkajúcich sa totožných účastníkov konania a riešiacich hmotnoprávne vzťahy majúce vplyv na
rozhodnutie, zaoberal sa špecifikami skutkových okolností daného prípadu (napr. rozporom s dobrými
mravmi) a na podklade vykonaného dokazovania vo veci rozhodol.“

Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7Cdo/49/2023 z odôvodnenia:
„18.3. V uznesení z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019 najvyšší súd v podobných súvislostiach pri
interpretácii § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. uviedol, že „odvolací súd rozhodol v súlade s rozhodovacou
praxou dovolacieho súdu, keď uzavrel, že z charakteru uplatneného práva žalobcu na zaplatenie
náhrady za zriadenie vecného bremena je ustálené, že išlo o jednorazovú odplatu; nakoľko vecné

bremeno v prospech žalovaného na pozemku, ktorý je momentálne vo vlastníctve žalobcu, vzniklo
zo zákona ku dňu 01.07.2009 a vlastník pozemku si v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o
premlčaní neuplatnil nárok na odplatu v lehote 3 rokov od jeho vzniku, t. j. do 01.07.2012, jeho právo sa
premlčalo, teda nárok na odplatu za zriadenie vecného bremena bol v čase kúpy pozemku so zákonným
vecným bremenom žalobcom dňa 18.06.2014 už premlčaný„. Toto rozhodnutie rovnako prešlo testom

ústavnosti, keď ústavný súd uznesením z 12. mája 2022 sp. zn. III. ÚS 272/2022 odmietol sťažnosť
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti a poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia (III. ÚS
68/2019aIII.ÚS340/2021)uviedol,že„[z]ákonč.66/2009Z.z.mlčívtom,žebysťažovateliamalimaťči
už jednorazovú alebo opakovanú náhradu za zriadenie vecného bremena. Záver, že im nemožno priznať
opakovanú náhradu, preto nemožno považovať za vylúčenie zákonom predpokladaného následku, a

preto v prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno dospieť k záveru, že by išlo o
rozhodnutie, ktoré je nelogické alebo v zjavnom rozpore s právnou úpravou, ktorú najvyšší súd v tejto
veci aplikoval„ (pozri tiež III. ÚS 621/2023, III. ÚS XX/XXXX). K podobným záverom dospel dovolací súd
aj v uznesení zo 14. decembra 2022 sp. zn. 1Cdo/255/2021.“27. K inštruktívnemu odôvodneniu dovolacieho súdu súd odvolací považuje v treťom rade za potrebné

uviesť, že tento uviedol, že iba ak odvolací súd dospeje k záveru, že vo veci je potrebné aplikovať
ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., až potom sa jasným a zrozumiteľných spôsobom v dôvodoch
svojho nového rozhodnutia vysporiada s otázkou vlastníckeho, prípadne nájomného vzťahu spornej
nehnuteľnosti ako ku dňu účinnosti tejto právnej úpravy, tak ku dňu zániku nájomného vzťahu, ktorý
zreteľne vo svojom rozhodnutí špecifikuje a tiež v období, za ktoré žalobca požaduje náhradu. Pre

prípad vyslovenia opačného názoru dovolacieho súdu o možnej aplikácii zákona č. 66/2009 Z. z.
na posudzovanú vec odvolací súd zistil aj skutkové okolnosti, s ktorými sa mu dovolací súd nariadil
vysporiadať a to pre prípad nutnosti vydania opačného rozhodnutia v tejto veci podľa možného odlišného
názoru dovolacieho súdu v ďalšom potencionálnom dovolacom konaní a odvolací súd tak vykonal najmä
s ohľadom na zásadu rýchlosti a hospodárnosti tohto súdneho konania.

28. Odvolací súd uvádza, že nemohol zotrvať na všetkých svojich predchádzajúcich právnych
záveroch a právnej argumentácii uvedenej vo svojom predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí č. k.
4Co/98/2019-284 zo dňa 03.12.2020. Nastolenú otázku dovolacím súdom, ohľadne skutočnosti či je v
konkrétnom posudzovanom prípade potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z. uzatvára
odvolací súd nasledovne.

29. Z pohľadu odvolacieho súdu nemožno pristúpiť k riešeniu otázky o jednorázovej alebo opakovanej
náhradne skôr, kým nie je súdom uzatvorená právna otázka o možnej aplikácii zákona č. 66/2009 Z.
z. na posudzovaný skutkový stav predmetnej veci. V danom prípade, tak ako to vyplýva zo zisteného
skutkového stavu, ktorý medzi stranami napokon ani nebol sporný, ku dňu účinnosti tohto zákona bola

medzi obcou ako vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku uzavretá nájomná zmluva (žalovaná mala
k pozemku zmluvne dohodnuté iné právo) a ku dňu zániku nájomného vzťahu tak došlo až uplynutím
výpovednej lehoty na základe výpovede. Pri úvahe o možnej aplikácii zákona č. 66/2009 Z. z. na
posudzovaný skutkový stav predmetnej veci považuje odvolací súd poukázať na rozhodnutie ÚSSR,
ktoré sa týka úplne rovnakého skutkového základu posudzovanej veci I. ÚS 27/2023-17 zo dňa 19.

januára 2023. V predmetnom rozhodnutí bola v tomto konaní nastolená právna otázka o možnej aplikácii
zákona č. 66/2009 Z. z. na posudzovaný skutkový stav posúdená nasledovne: „V § 4 zákona č. 66/2009
Z. z. je upravené zákonné vecné bremeno, ktoré vzniká na pozemkoch pod stavbami, ktoré prešli do
vlastníctva obcí a vyšších územných celkov. Z odseku 2 tohto ustanovenia vyplýva, že zákonné vecné
bremeno je dočasné riešenie, a to pokiaľ nedôjde k pozemkovým úpravám v príslušnom katastrálnom

území. Je teda zrejmé, že obce alebo vyššie územné celky sa mohli a mali odo dňa účinnosti zákona
č. 66/2009 Z. z., t. j. od 01. júla 2009, zamerať na usporiadanie vzťahov k pozemkom pod ich stavbami.
Tento zákon im dal konkrétne možnosti, ako tieto právne vzťahy usporiadať. Vznik zákonného vecného
bremena je určitým núdzovým a dočasným riešením pre situácie, ak k pozemku neexistoval žiaden
iný právny vzťah. Ak však takýto vzťah existoval, ako v tomto prípade, vecné bremeno zo zákona

nevzniklo. Sťažovateľka tak ako obec mala právo tento pozemok užívať a počas trvania tohto vzťahu
mala a mohla usporiadať vzťah s vlastníčkou sporného pozemku postupom podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. Vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. tak nie je mienené na trvalé usporiadanie vzťahov k
pozemkom pod stavbami obcí a vyšších územných celkov. Zmyslom tohto zákona je upraviť spôsob ako
vlastníkom pozemkov pod stavbami obcí a vyšších územných celkov poskytnúť adekvátnu náhradu za

ich pozemok (zámenou alebo spôsobom podľa zákona č. 330/1991 Zb.). Obec má v zmysle § 8i zákona
č. 330/1991 Zb. právo iniciovať konanie o pozemkových úpravách, prípadne sa môže s vlastníkom
dohodnúť aj inak. Tieto možnosti jej príslušná právna úprava ponúka účinnosťou zákona č. 66/2009 Z.
z., t. j. už od 1. júla 2009. Pokiaľ tak sťažovateľka dosiaľ neurobila a vzájomné vzťahy s vlastníčkou
pozemku neusporiadala, je potrebné, aby uhradila žalobkyni primeranú odplatu za užívanie jej pozemku.

Sťažovateľka neuviedla, či a prípadne s akým výsledkom sa pokúsila o usporiadanie vzájomných
vlastníckych práv so žalobkyňou, a preto nemožno hovoriť o tom, že išlo o úmysel zákonodarcu, ktorý
mienil upraviť vznik zákonného vecného bremena aj po zániku iného vzťahu k pozemkom. Treba
pripustiť, že iné právo k pozemku mohlo zaniknúť aj krátko po účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., avšak
pokiaľ zákon vznik vecného bremena podmieňuje jasnou a určitou podmienkou (neexistencia iného

vzťahu k pozemku ku dňu účinnosti zákona), nie je možné ju výkladom rozšíriť, najmä ak má ísť o
vznik vecného práva k cudzej veci. Sťažovateľka od r. 2009 nedokázala usporiadať vzťah pod stavbou
ihriskaadomáhasaakceptovaniazáveru,žemánapozemkuvecnébremeno.Vecnébremenorozhodne
nebolo mienené ako trvalé usporiadanie vzájomných vzťahov, ale len do vykonania pozemkových úpravv príslušnom katastrálnom území (§ 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z.).». Ústavný súd preskúmaním
napadnutých rozsudkov krajského súdu i v tu prejednávanej spojenej veci zistil, že (aj) z ich odôvodnení
jasne vyplýva, z akého skutkového stavu vychádzal, aké právne predpisy aplikoval, ako ich vyložil, ako

aj to, prečo neakceptoval právnu argumentáciu sťažovateľky. Právny záver krajského súdu, že ak by
malo vecné bremeno vzniknúť po zániku iného zmluvného vzťahu k pozemku, muselo by to vyplývať
zo zákona, je aj podľa prvého senátu ústavného súdu ústavne konformný a udržateľný, preto nevidí
žiaden dôvod, aby sa odklonil od záverov štvrtého senátu ústavného súdu uvedených v jeho skoršom
uznesení č. k. IV. ÚS 677/2022-14 z 20. decembra 2022. V súvislosti s uvedeným právnym záverom

krajského súdu nie je otázka jednorazovej peňažnej náhrady za vecné bremeno podľa § 4 zákona č.
66/2009 Z. z. relevantná.“

30. Žalovaný najmä namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením

veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.
zn. 7Cdo 7/2010).

31. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore správne zistil skutkový stav v
rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel
k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne posúdil. Ako už bolo uvedené
z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti

tomu v priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredostrel relevantný právny argument, ktorý by bol
takej povahy, že by mohol priniesť pre neho priaznivejšie rozhodnutie.

32. Možno teda naproti námietkam odvolateľa uzavrieť, že aj podľa právneho názoru odvolacieho
súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné

argumenty strán sporu, pričom tak učinil v snahe garantovať stranám sporu ich právo na spravodlivé
súdne konanie. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania žalovaného, teda súd
prvej inštancie nerozhodol v súlade s jeho právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu jeho
základného práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu totiž postupoval
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu

na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite. V zásade sa právne závery súdu
prvejinštancieplnezhodujúsprávnymposúdenímobdobnejskutkovejveciÚstavnýmsúdomSlovenskej
republiky vo veci I. ÚS 27/2023-17 zo dňa 19. januára 2023.

33. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti

s odvolacími námietkami žalovaného dopĺňa nasledovné.

34. Predmetom odvolacieho konania je uplatnený nárok žalobcu za užívanie jeho pozemku, právna
predchodkyňa žalobcu vypovedala nájomný vzťah žalovanému, ktorá výpoveď bola riadne doručená.
Výpovedná doba skončila až po platnosti a účinnosti spomínaného zákona, ktorá skutková okolnosť v

podstate medzi stranami sporu nebola rozporná. Zákon č. 66/2009 Z. z. sa stal platným 28.02.2009,
účinnosť nadobudol 01.03.2009 okrem článku I, II a III, ktoré nadobúdajú účinnosť 01.07.2009. Ust. § 4
ods. 1 tohto zákona je zaradené pod čl. I, preto nadobúda účinnosť dňom 01.07.2009. Tento zákon č.
66/2009 Z. z. je predpisom, ktorý upravuje vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve
obcí a pozemkov, ktoré sú vo vlastníctve iných osôb, ako obcí. Zákon sa okrem iného vzťahuje aj

na pozemky, na ktorých je umiestnený aj športový areál. Žalovaný má na pozemku žalobcu (okrem
toho aj na ďalších pozemkoch) umiestnený športový areál. Tento športový areál je vo vlastníctve obce.
Ust. § 4 zákona 66/2009 Z. z. stanovuje pre prípad, že by ku dňu účinnosti tohto zákona neexistovalo
zmluvnedohodnutéinéprávomedzivlastníkomstavbyavlastníkompozemku,vznikvoverejnomzáujme
vecnéhobremenavlastníkapozemkupodstavbou.Súdprvejinštanciesprávnezistil,žekudňuúčinnosti

tohto zákona existovala medzi vlastníkom pozemku - právnou predchodkyňou žalobcu a žalovaným
nájomná zmluva na prenájom týchto pozemkov na dobu neurčitú s výpovednou dobou. Zákon č. 66/2009
Z. z. rešpektuje úpravu takýchto vzťahov. Pokiaľ by však súkromná úprava takýchto vzťahov ku dňu
účinnosti zákona neexistovala, tento „nelegálny vzťah“ sa nahrádza vzťahom vyplývajúcim „ex lege“vzniknutým vo verejnom záujme, a to zriadením vecného bremena. V danom prípade ale vecné bremeno
medzi právnou predchodkyňou žalobcu a žalovaným nevzniklo. Tým, že nájomný vzťah sa skončil po
uplynutí výpovednej doby, tento vzťah nemal ani zákonnú a ani súkromnú formu úpravy. Preto žalovaný

užívaltietonehnuteľnostitak,akotozistilsúdprvejinštanciebezprávnehodôvodu.Žalobcamedzičasom
nadobudol na základe darovacej zmluvy geometrickým plánom vyčlenený pozemok, vstúpil do všetkých
práv a povinností pôvodnej vlastníčky tohto pozemku. Za užívanie pozemkov žalovaným má právo na
primeranú náhradu. Je v rozpore s ustanoveniami Obč. zák. o ochrane vlastníckeho práva (§ 126)
a Ústavou SR (čl. 20), aby žalovaný hoci obec a vo verejnom záujme užíval pozemok žalobcu bez

akejkoľvek náhrady. Žalobca predložil doklady svedčiace o výške náhrady za pozemok. Je neprípustné,
aby táto náhrada bola nižšia, než je náhrada, ktorú produkuje dopyt a ponuka na trhu. Podľa odvolacieho
súdu cena uplatnená žalobcom je primeraná a odrážajúca aj vzostup cien na trhu. Je preto spravodlivé,
ak táto náhrada aspoň sčasti korešponduje podmienkam na trhu a zodpovedá náhrade za bezdôvodné
obohatenie sa žalovaného pri užívaní pozemku žalobcu bez zmluvnej úpravy. Platí tiež, že ak chce
strana spochybniť závery znalca, je jej povinnosťou predložiť k týmto svojim tvrdeniam také procesne

relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné závery znalca spochybnili. Obsah spisu
nenasvedčuje tomu, aby bol žalovaný týmto spôsobom postupoval. K obdobným záverom dospeli aj
senáty tunajšieho odvolacieho súdu 17Co a 20Co, a to vo svojich rozhodnutiach, sp. zn. 17Co/67/2019
z 25.06.2020 a sp. zn. 20Co/63/2019 z rovnakého dňa.

35. Po vyššie uvedenom vyriešení nastolenej právnej otázky dovolacím súdom, ohľadne skutočnosti či
je v konkrétnom posudzovanom prípade potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 66/2009 Z. z., tak
už zo zisteného skutkového a právneho stavu posudzovanej veci nie je z náhľadu odvolacieho súdu
podstatné, že ku dňu účinnosti právnej úpravy zákonom číslo 66/2009 Z. z. zo dňa 11.02.2009, nebol
žalobca vlastníkom pozemku, pričom vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti sa stal titulom nadobudnutia

darovacou zmluvou a predmetnú nehnuteľnosť darom nadobudol od toho času nebohej darkyne,
rovnako už nie je podstatná ani tá skutočnosť, že aj ku dňu zániku nájomného vzťahu uplynutím
výpovednej lehoty na základe výpovede, teda nebol žalobca vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti.
Pokiaľ bol žalobca vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v období za ktoré žalobca predmetnou žalobou
požaduje náhradu za obdobie ktoré v petite žaloby vymedzil časovým rámcom, žaloba nebola podaná

osobou, ktorá by nespĺňala základnú procesnú podmienku vyžadovanú Civilným sporovým poriadkom,
a to aktívnu vecnú legitimáciu (ako základnú procesnú podmienku).

36. K vyššie uvedeným záverom odvolací súd dospel po opätovnom prehodnotení svojich
predchádzajúcich úvah, ktoré uvádzal v rozhodnutí sp.zn. 6Co/12/2021 zo dňa 27.01.2022, a to

s ohľadom na tú skutočnosť, že NSSR v odôvodnení svojho rozhodnutia, a to konkrétne v odstavci
č. 25 jednoznačne uviedol, že: „Napriek uvedenému v bode 16 odôvodnenia rozsudku odvolací súd
konštatoval, že k uvedenému záveru dospel tam uvedeným teleologickým výkladom ustanovenia § 4
ods. 1 Zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý si ale dovolací súd s poukazom na uvedené nesplnenie zákonných
podmienok na vznik zákonného vecného bremena podľa Zákona č. 66/2009 Z.z. neosvojil“. Po takomto

závere Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odvolaciemu súdu nezostávalo iné, iba predmetné
skutočnosti opätovne prehodnotiť a prijať vyššie uvedené závery.

37. Obiter dictum tak možno z pohľadu odvolacieho súdu konštatovať, že žalobca je aktívne vecne
legitimovaný v tomto konaní a nevzniklo vecné bremeno v prospech žalovanej v zmysle § 4 Zákona

č. 66/2009 Z.z., pričom odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 Zákona
č. 66/2009 Z.z. viaže zákonodarca vznik zákonného vecného bremena na dve právne skutočnosti,
a to nadobudnutie účinnosti tohto Zákona č. 66/2009 Z.z. a neexistenciu iného zmluvne dohodnutého
práva medzi vlastníkom stavby a vlastníkom pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, pričom pre vznik
zákonného vecného bremena vyžaduje kumulatívne splnenie oboch vyššie uvedených skutočností.

Vzhľadom k tomu, že z týchto dôvodov neboli v predmetnej právnej veci kumulatívne naplnené všetky
zákonom požadované podmienky pre vznik zákonného vecného bremena v zmysle ustanovenia § 4
ods. 1 Zákona č. 66/2009 Z.z. nemohlo dôjsť k vzniku zákonného vecného bremena podľa § 4 ods. 1
Zákona č. 66/2009 Z.z. a žalovaná obec sa tak ďalším užívaním dotknutého pozemku aj po zániku vyššie
spomenutého nájomného vzťahu bezdôvodne obohacovala na úkor žalobcu. K uvedeným záverom

odvolacísúddospelajnazákladetejúvahy,žeustanovením§4Zákonač.66/2009Z.z.malzákonodarca
nepochybne v úmysle iba dočasne upraviť vzťahy medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby a iba
za prísnych podmienok respektíve za naplnenia dvoch kumulatívne vyššie spomenutých podmienok,
ku ktorých k naplneniu však v tejto situácii nedošlo, a to do času kým nedôjde k trvalému usporiadaniuvzťahov v zmysle ustanovenia § 2 prípadne ustanovenia § 3 Zákona č. 66/2009 Z.z.. Vzhľadom na
uvedené je tak potrebné uzavrieť, že zákonodarca obsiahol účel predmetného Zákona č. 66/2009 Z.z.
v jeho jednotlivých ustanoveniach, kde jasne a systematicky určil, že ak existuje ku dňu účinnosti

právneho predpisu užívacie právo k pozemku, na ktorom sa daná stavba nachádza tak vecné bremeno
nevznikne a zároveň ak neexistovalo ku dňu účinnosti právneho predpisu užívacie právo k pozemku, na
ktorom sa daná stavba nachádza tak vznikne právo z vecného bremena.

38. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval

za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

39. K možnej aplikácii ust. § 257 CSP ohľadne trov konania odvolací súd uvádza nasledovné.
Ustanovenie § 257 CSP nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady

rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom
výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri posudzovaní okolností
hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých
strán, a tiež na okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní (tu už s
možnosťou zhodnotiť konkrétne správanie sa strán pred podaním žaloby na súd, v priebehu konania).

Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a
jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči
strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo
súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Je výrazom toho,
že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa

právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť
rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také
rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti,
pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu,
či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych

noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania. Uvedené ustanovenie teda predstavuje odchýlku zo
zásahy zodpovednosti za výsledok, aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že
súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov
hodnýchosobitnéhozreteľamusítvrdiťapreukázaťstrana,inakjepovinnázaplatiťnáhradutrovkonania.
Predmetné zákonné ustanovenie tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu

zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania.
Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

40. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že žalovaný existenciu dôvodu hodného zreteľa
ani netvrdil (ani nepreukázal) v priebehu celého konania na súde prvej inštancie. Keďže súd prvej

inštancie nepostupoval podľa § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, je nutné uzavrieť,
že pre takýto postup nevidel dôvod, pre neexistenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Odvolací
súd po zohľadnení uvedených východísk ako aj záverov dospel k záveru, že postup podľa § 257 CSP
pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v prejednávanom spore nie je dôvodný. Za dôvod
hodný osobitného zreteľa nemožno považovať ani to, že žalovaný je obcou, ktorý navyše jednoznačne

popieral svoju zodpovednosť, popieral vznik zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie na svojej strane
a taktiež odmietal akúkoľvek alternatívu riešenia sporu, okrem zamietnutia žaloby (ku tomu pozri bližšie
napr. Veľký komentár CSP, nakladateľstvo C.H. BECK, rok 2016, str. 940-949).41. Preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, stotožňujúc sa s dôvodmi v
rozhodnutí uvedenými, rozsudok súdu prvej inštancie v I. a III. výroku ako vecne správny v spojení s
opravným uznesením potvrdil.

42. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. O
výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným

súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).