Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Friday, May 24, 2024

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 18C/31/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4407203113
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 05. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Garaj

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2024:4407203113.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky samosudcom Mgr. Petrom Garajom v právnej veci žalobcu: Rímskokatolícka

cirkevBiskupstvoNitra,sosídlomNámestieJánaPavlaII.A.X,XXXXXB.,IČO:35593008,zastúpenej:
Advokátska kancelária Petruška & partners, s.r.o., so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra, IČO: 472 548
82, proti žalovanému: LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie SNP 8, 975 66
Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o vydanie nehnuteľných vecí, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému súd p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa cestou svojho právneho zástupcu žalobou doručenou na tunajší súd dňa 06.03.2007

domáhal, aby súd žalobcovi vydala a navrátil vlastníctvo k nehnuteľnostiam uvedeným v petite návrhu
spolu s dokumentáciou, ktorá k nej prislúcha a nahradil žalobcovi trovy konania. Žalobu odôvodnil tým,
že žalobca je právnická osoba registrovaná na Ministerstve kultúry SR, žalovaný je právnická osoba,
ktorá ako štátny podnik vznikla na základe rozhodnutia Ministerstva pôdohospodárstva SR. Uviedol, že
Uhorská náboženská základina bola výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v pozemno-knižnej
vložke. číslo 3 v katastrálnom území C. D.. Základina v zmysle predpisov Rímsko-katolíckej cirkvi sa
zaraďuje pod zbožnú nadáciu, ktorá je zoskupením vecí určených na ciele zodpovedajúce poslaniu

cirkvi, schválená kompetentnou cirkevnou vrchnosťou. Žalobca dňa 06.04.2006 vyzval žalovaného
podľa zákona číslo 161/2005 Z.z. na vydanie nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území
C. D., ktoré sú vedené v pozemkovo knižnej vložke číslo 3. O podanej výzve žalobca tiež upovedomil
odštepný závod Palárikovo, nakoľko predmetné nehnuteľnosti sa nachádzajú v rámci jeho územného
obvodu. Žalovaný listom zo dňa 27.06.2006 oznámil, že vzhľadom na značné množstvo uplatnených
výziev pristúpi k realizácii zákona číslo 161/2005 Z.z. až po dôslednom posúdení týchto podaní. K žiadnu
relevantnému stanovisku žalovaného, resp. uzavretiu dohody o vydaní nehnuteľných vecí nedošlo.

Právny zástupca žalobcu uviedol, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam oblo žalobcovi odňaté
bez náhrady úpravou pozemkového vlastníctva v zmysle pozemkových reforiem. O uvedenom svedčí
zápis v pozemkovej knihe vo vložke číslo 3 zo dňa 12.03.1948.

2. Právny zástupca žalobcu v podaní doručenom na súd 24.05.2017 uviedol, že podľa jeho názoru
žalobca pri spracovaní reštitučnej výzvy vychádzal z identifikácie parciel pozemkovo-knižnej vložky číslo
X , ktorá je verejnou listinou, z ktorej jednoznačne vyplýva , že žalovaný je správcom nehnuteľností,

ktoré sú predmetom tohto konania. Podľa jeho názoru výzva zo dňa 07.04.2006 obsahuje všetky
náležitosti podľa zákona číslo 161/2005 Z.z.. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Ústavného súdu
SR, sp. zn. 1 ÚS 12/2010, resp. 1 ÚS 2006/2010, podľa neho výklad žalovaného ,ktorý poukazuje
na nedostatky výzvy je bezdôvodne formalistický, v rozpore s účelom reštitučného zákona. Čo satýka právneho nástupníctva po Uhorskej náboženskej základine, táto skutočnosť je preukázaná jednak
zápisom v samotnej pozemno-knižnej vložke číslo X , o stanovení právneho nástupníctva žalobu po
Uhorskej náboženskej základine svedčí aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k 1Cdo 247/2006 zo

dňa 28.2.2003, z ktorého vyplýva, že Rímsko-katolícka cirkev na Slovensku, na základe právneho
nástupníctva podľa územného princípu je vlastníkom všetkých nehnuteľností pôvodne zapísaný v
pozemkových knihách na zahraničné cirkevné právne subjekty. V priebehu konania právny zástupca
žalobcu súdu doručil geodetickú dokumentáciu, ktorá iba upresňuje výmery žalovaných nehnuteľností a
v niektorých prípadoch uvádza zmeny ich číselného označenia, túto dokumentáciu doložil vzhľadom na

formuláciu návrhu na zmenu petitu. Uviedol ďalej, že posledný záznam v pozemno-knižnej vložke číslo
X pre katastrálne územie C. D. (Lót) je evidovaný pod r.č.7,Čd 318 v znení „podľa návrhu Povereníctva
pôdohospodárstva a pozemkovej reformy č.B 805/48-VI-D poznamenáva sa , že nehnuteľnosti uvedené
na strane a. sú predmetnom revízie podľa zákona číslo 142/1947 Sb. Vzhľadom k tomu, že sa žalobcovi
napriek prehľadaniu všetkých dostupných archívov nepodarilo získať možno prídelovú listinu podarilo
sa mu zabezpečiť listinu, z ktorej je možné vyvodiť, ktorým konkrétnym dňom štát úradným postupom

podľa zák. č 142/1947 Sb. fakticky prevzal nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tejto žaloby. Jedná sa o
oznámenie Povereníctva školstva, vied a umení, odbor pre správu základín v Bratislave č. 7351/49-X/1
zodňa02.11.1948zktoréhovyplývažepoľnohospodárskymajetokbolpostupompodľazák.č.142/1947
Sb. prevzatý do vlastníctva štátu ku dňu 31.12.1949. Ak by sa súd nestotožnil s názorom žalobcu,
že nebolo preukázané odňatie vlastníckeho práva náboženskej základine, poukázal na skutočnosť,

že žalovaný by potom spravoval nehnuteľnosti bez riadneho titulu vlastníckeho práva a preto by boli
splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností, alternatívne podľa § 3 ods. 1 písm. h)
reštitučného zákona podľa ktorého je možné navrátiť vlastníctvo , ktoré bolo odňaté bez právneho
dôvodu, prípadne podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. V súvislosti s posúdením
právneho nástupníctva po Uhorskej náboženskej základine poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SRčíslo1MCdo9/2010zodňa24.03.2015.opätovneuviedol,žespoukazomnauvedenéhorozhodnutie
a jeho doterajšie tvrdenia je žalobca aktívne legitimovaným subjektom a právnym nástupcom pôvodného
vlastníka žalovaných nehnuteľností. K veci ďalej uviedol, že v listinách , ktoré predložil sa nenachádza
dokument preukazujúci prevod nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania na štát. Je to z dôvodu, že
archívy nie sú úplné a listiny sa v nich nezachovali. Opätovne poukázal na list povereníctva školstva

zo dňa 02.11.1949 a na zápis v pozemno-knižnej vložke číslo X uvedený pod bodom číslo 7 zo dňa
12.03.1948. Pokiaľ ide o uznesenie OS vo Vrábľoch zo dňa 24.06.1946 (číslo listu 539 v spise) uviedol,
že 1.2.1937 bol vytvorený geometrický plán , ktorým došlo k zlúčeniu a znovurozdeleniu nehnuteľností.
Po predmetnom rozdelení týchto nehnuteľností bolo vlastnícke právo vložené v prospech fyzických osôb
uvedených v predmetnom uznesení. Týmto dokladom len preukazuje , že sporné nehnuteľnosti v rámci

prvej pozemkovej reformy neprešli na štát preto, že r. 1937 štát prostredníctvom svojich orgánov vydával
súhlas k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v prospech pôvodných vlastníkov. Uviedol, že je toho názoru, že
oprávnená osoba si výzvou voči povinnej osobe riadne uplatnila svoje vlastnícke právo, predmetná
výzva obsahuje všetky minimálne náležitosti, ktoré sa týkajú výzvy tak, ako tieto minimálne náležitosti
boli ustanovené v judikatúre Ústavného ako aj Najvyššieho súdu SR. Podľa jeho názoru žalobca je

oprávnenou osobou a aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby a to z dôvodu, že Uhorská
náboženská základina je súčasťou majetkového substrátu Rímsko-katolíckej cirkvi a jednoznačne
sa jedná o cirkevný majetok , ktorého účel bol bezprostredne spojený s Rímsko-katolíckou cirkvou.
V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov vyššieho stupňa. Čo sa týka prechodu
majetku na štát poukázal na zápis pod radovým číslo 7 v časti b v PKV č. 3 z ktorého jednoznačne

vyplýva, že predmetné nehnuteľnosti uvedené v pozemno-knižnej vložke sú predmetom revízie podľa
zák. č. 142/1947 , opätovne poukázal na listinný dôkaz , ktorý bol predložený súdu 01.12.2017 teda
oznámenia. Povereníctva školstva zo dňa 02.11.1949, z ktorého vyplýva, že poľnohospodársky majetok
bol postupom podľa zákona prevzatý do vlastníctva štátu ku dňu 31.12.1949. Ak by súd bol toho názoru,
že predmetné listiny nedostatočne preukazujú prechod vlastníctva na štát , hoci štát v súčasnosti je

vlastníkom týchto nehnuteľností, poukázal na § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona, podľa ktorého
oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo
obce na základe prevzatia bez právneho dôvodu. S poukazom na osobitnosť reštitučného konania,
ktorého účelom je náprava majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženských spoločnostiam je
toho názoru, že žalobe je možné vyhovieť. V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania v rozsahu

100%.

3. Právny zástupca žalovaného podaním doručeným na súd 26.1.2008 uviedol, že žalovaný nesúhlasí
s vydaním nehnuteľností v zmysle žaloby. Poukázal na nedostatky výzvy na vydanie nehnuteľností.Poukázal ďalej na to, že iba odkaz na zápis v príslušnej pozemno-knižnej vložke nie je právne
relevantným dôkazom existencie uvádzaného reštitučného titulu. Poukázal aj na skutočnosť, že zo
zápisu v PKV č. 3 pod bodom 7 podľa ktorého boli sporné nehnuteľnosti predmetom revízie nevyplýva,

že by boli odňaté bez náhrady postupom podľa zák. č. 142/1947 Sb. Vo vyjadrení doručenom na
súd 30.12.2016 poukázal na to, že žalobca nepreukázal v spore aktívnu vecnú legitimáciu. Podľa
neho žalobca žiadnym právnym relevantným dôkazom nepreukázal, na základe akých skutočností sa
považuje za oprávnenú osobu k majetku Uhorskej náboženskej základiny, podľa neho náboženská
základina bola vo svojej podstatne verejný fond spravovaný štátom z prostriedkov ktorého bola v

Uhorsku od roku 1847 dotovaná katolícka cirkev. Poukázal na judikatúru vyšších stupňov v tejto veci.
Poukázal na to, že v PKV č. 3 v časti b pod číslom 2 je vyznačená poznámka záboru majetku
podľa zákonného článku 215/1919 Sb., ktorým podľa názoru žalovaného nadobudol štát vlastnícke
právo k predmetným nehnuteľnostiam priamo ex lege. Vznik tohto práva sa iba deklaroval poznámkou
v pozemkovej knihe. Podľa neho žalobca nebol v čase platnosti reštitučného zákona vlastníkom
sporných nehnuteľností. Poukázal na to, že podľa jeho názoru žalovaný v predmetnom spore nie

je pasívne legitimovaný. Žalovaný štátny podnik nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností preto,
že ako právnická osoba iba spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky. Žalobca
pri podávaní žaloby nerozlišoval medzi právnou subjektivitou žalovaného a právnou subjektivitou
Slovenskej republiky. Poukázal ďalej nato, že pokiaľ ide o pozemky parcelné číslo 2474, 2475, 2476/1
a 2490/2 jedná sa o pozemky s kultúrou, teda o zastavené plochy a nádvoria, ktoré sa nevydávajú.

Pozemky uvedené ako parcela č. 273/6, 273/7, 273/8 , 274/1, 274/2 a 273/21 nie sú vedené vo
vlastníctve Slovenskej republiky a žalovaný ich ani nespravuje. Po zmene žaloby právny zástupca
žalovaného k žalobe uviedol, že u nehnuteľností zapísaných pod parcelným číslom 2476/2 , 2509,
2559, 2565, 2829 tieto nehnuteľnosti nie je možné vydať preto, že vlastníctvo k zastavaným pozemkom
sa nevracia. Opätovne poukázal na nedostatky výzvy na vydanie nehnuteľností, ktoré sú predmetom

tohto konania. Zdôraznil, že podľa záznamov z pozemno-knižnej vložky právny predchodca Slovenskej
republiky nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam podľa zákona č . 215/1919 Sb. o zabratí
veľkého majetku pozemkového , tzn. záborom. K prechodu sporných nehnuteľností na štát došlo teda
na základe záborového zákona. Poukázal ďalej na to, že právny zástupca žalobcu súdu nepredložil
žiadne doklady , podľa ktorých by bolo preukázané, že sporné nehnuteľnosti prešli v rozhodnom

období na štát. opätovne sa vyjadril k nedostatočnej aktívnej legitimácii žalobcu, v tejto súvislosti
poukázal na problematiku chápania Uhorskej náboženskej základiny (viď č.l. 580 v spise). Problematiku
nedostatočnej aktívnej legitimácii žalobcu podrobne rozoberal aj v svojom vyjadrení zo dňa 26.1.2018
(číslo listu 228 a nasl.), resp. vo svojom vyjadrení z 14.05.2018 (čl. 644 a nasl.). V priebehu konania
ďalej uviedol, že listiny, ktoré predložil právny zástupca žalobcu nepreukazujú prechod sporných

nehnuteľností na štát. záverom k veci uviedol, že naposledy predložené rozhodnutie, teda rozhodnutie 1
MCDo 9/2010 z 24.3.2015 ako aj ostatné citované rozhodnutia, ktoré však neboli k podaniu predložené
sa netýkajú striktne Uhorskej náboženskej základiny. Naposledy predložené rozhodnutie sa týkalo
Uhorskej základiny, čo je samostatný subjekt s iným právnym statusom, s inou právnou úpravou kde
ako preukázal a doložil náboženská základina mala počas obdobia prvej republiky, a aj neskôr osobitnú

právnu úpravu, špeciálne zameranú na Slovenskú náboženskú základňu, nie je preto možné paušálne
spájať právny osud majetku základín ale je potrené rozlišovať medzi náboženskou základinou , študijnou
základinou a univerzitnou základinou, tak, ako to vyplýva z doloženej dokrinálej literatúry a názorov
právnych historikov. Rovnako judikatúra súdov, na ktorú bolo v otázke základín odkazované nemôže
mať silu zákona. Judikatúra nie je všeobecne záväznou právnou normou. O to skôr, ak nedopadá na

prípad Slovenskej náboženskej základiny. Judikatúra pôsobí vo veciach analogických , najmä silou
svojej presvedčivosti. V tomto prípade nie je možné považovať za presvedčivý názor, že stačí, aby
bol majetok podľa názoru cirkevný a v dôsledku toho vzniká nárok na jeho navrátenie. Názor, ktorý
bol vyslovený v judikatúre , je v rozpore so základnými civilistickými pravidlami, popiera samostatnosť
náboženskej základiny, ako verejno-právneho subjektu, a táto judikatúra sa usiluje naprávať krivdy,

ktoré boli spôsobené Jozefom II. , ktorý bol priamym normotvorcom a stál pri zrode systému základín v
Uhorsku. Verejno-právny charakter tohto majetku , ktorý je aj dnes predmetom sporu bol aj predmetom
diskusií na pôde Uhorského snemu , teda o jeho povahe diskutovali súčasníci, teda priami svedkovia
daných zmien, pričom nedospeli k záväznému názoru ohľadom povahy tohto majetku, naopak zachovali
status quo verejno-právnej právnickej osoby ktorou nepochybne každá zo základín bola, o čom svedčí

doložený doktrinálny materiál. Aj následný vývoj v rámci prvej republiky, ktorý sa týka tohto majetku
svedčí o tom, že štát sa k tomuto majetku staval ako k majetku verejno-právneho subjektu, nie ako k
majetku cirkvi. Preto nie je možné prijať názor , že postačí , že tento majetok bol kedysi cirkevný a vznikol
tým nárok na jeho navrátenie cirkvi. Z hľadiska prechodu majetku na štát v rozhodnom období je nutnékonštatovať, že táto skutočnosť, nebola preukázaná. Rovnako nebolo súdu preukázané, ani odňatie bez
právneho dôvodu, zmena zápisov v pozemkovej knihe, resp. katastri nehnuteľností musí byť doložená
vždy nejakým právnym titulom alebo aspoň administratívnym . V tomto prípade nebol preukázaný vôbec

žiadnymspôsobomprechodnaštátanižiadendôvodnazmenuzápisuzpôvodnéhovlastníckanábožnej
základiny na súčasného vlastníka. Táto skutočnosť zaťažuje žalobcu, ktorý nesie dôkazné bremeno a
musí preukázať reštitučný titul a aj konkrétny spôsob odňatia alebo prechodu majetku na štát. Nie je
možné žalobcovi odpustiť to, že poukáže len všeobecne na princípy racionality, alebo dôkazu opakom.
Žiadal, aby súd žalobu zamietol.

4. Okresný súd Nové Zámky rozsudkom 5C/58/2007-712 zo dňa 16.11.2018 žalobu zamietol z dôvodu,
že nemal preukázané, že by sporné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu bez náhrady v rozhodnom
období, teda od 08.05.1945 do 01.01.1990. Zo žiadnych listinných dôkazov predkladaných právnym
zástupcom žalobcu ( bod 17 tohto odôvodnenia) nevyplynulo, že by sporné nehnuteľnosti prešli na
štát uvedeným postupom. Na liste vlastníctva číslo XXX je v časti B ako titul nadobudnutia sporných

nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II. etapa -145/67 resp. C.J.217/89kup.75/89. Právny
zástupca žalobcu súdu nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že by uvedené tituly
nadobudnutia sporných nehnuteľností štátom boli bezodplatné, resp. prebehli v rozhodnom období. Súd
poznamenáva, že dôkazné bremeno je v tomto prípade na žalobcovi a žalobca ho podľa názoru súdu
neuniesol napriek dĺžke trvania celého konania.

5. Krajský súd Nitra rozsudkom 25Co/48/2019 zo dňa 12.2.2020 potvrdil vyššie uvedený rozsudok súdu
prvej inštancie a uviedol: Odvolací súd posudzujúc predmetnú vec z hľadiska súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu a aplikovaných zákonných ustanovení, dospel k záveru, že súd prvej
inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie rozhodujúcich

skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. 8.2. Súd prvej inštancie
sa v prvom rade zaoberal vecnou legitimáciou strán sporu. Aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne
správne ustálil s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MCdo 9/2010, dôvodiac,
že majetok Uhorskej náboženskej základiny bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne spojený
s Rímskokatolíckou cirkvou. Odvolací súd dodáva, že obdobné závery vyplývajú aj s rozhodnutí

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 M Cdo 9/2007 a sp.zn. 2 Cdo 201/2009, voči ktorým
boli podané sťažnosti Ústavnému súdu Slovenskej republiky a boli odmietnuté (I. ÚS 316/09-26, II.
ÚS 138/2011-15). Pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal preukázanú výpisom z listu vlastníctva č.
XXX pre katastrálne územie C. D., z ktorého vyplývalo, že žalovaný je správcom nehnuteľností, ktoré
sú predmetom tohto konania, preto je povinnou osobou v súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č.

161/2005 Z.z. Odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa vecnej legitimácie strán
sporu plne stotožnil. 8.3. Z hľadiska skutkového stavu považoval súd prvej inštancie ďalej za rozhodujúci
obsah výzvy na vrátenie vlastníctva, pričom dospel k záveru, že výzva žalobkyne spĺňala náležitosti
zákona č. 161/2005 Z.z., keďže v nej bolo uvedené číslo pozemnoknižnej vložky a katastrálne územie, v
ktorom sa nachádzali nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tieto náležitosti mal za súladné

so závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2010. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej
inštancie,považovalvýzvužalobkynezodňa01.04.2006zaspôsobilúnauplatnenieprávananavrátenie
vlastníctvapodľazákonač.161/2005Z.z.Výzvamalapísomnúformu,bolavzákonomstanovenejlehote
doručená povinnej osobe, vyplývalo z nej ku ktorým nehnuteľnostiam malo byť vlastníctvo navrátené
označením čísla pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia a identifikáciou parciel z roku 2004,

ktorépostačovalonakonkretizáciunehnuteľností,kuktorýmsižalobkyňauplatnilareštitučnýnárok,abol
v nej preukázaný uplatnený reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. odkazom
na zápis v pozemnoknižnej vložke. 8.4. Na záver sa súd prvej inštancie zaoberal uplatneným dôvodom
prechodu vlastníctva na štát, ktorý žalobkyňa vo výzve špecifikovala ako dôvod uvedený v § 3 ods. 1
písm. c) zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej

reformy), pričom poukázala na zápis v pozemnoknižnej vložke. Dospel k záveru, že žiadnymi listinnými
dôkazmi predkladanými žalobkyňou nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva
štátu odňatím bez náhrady v rozhodnom období. Oznámenie Povereníctva školstva zo dňa 02.02.1949
považoval za príliš všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín. Naopak poukázal na list
vlastníctva č. XXX, v ktorom v časti B je ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom

období uvedené II. etapa -145/67 resp. C.J.217/89kup.75/89. Aj s uvedeným záverom sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožnil a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny, potvrdil.
Rovnako správny bol aj výrok súdu prvej inštancie, ktorým rozhodol o trovách konania, vzhľadom na
úspech žalovaného v plnom rozsahu. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie napadnutýrozsudokvdostatočnejmierepoprávnejajskutkovejstránkeodôvodnil,keďuviedolsvojeúvahy,ktorými
sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v
plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov napadnutého rozsudku ďalej iba poukazuje (§

387 ods. 2 CSP).
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dodáva, že predmetom zákona
č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy bola úprava pozemkového vlastníctva vykonaná
podľa zákona č. 215/1919 Sb. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva sa požadovala intabulácia
(vklad), čo znamenalo, že nadobudnutie vlastníctva muselo byť zapísané do verejných kníh, keďže

zákon č. 142/1947 Sb. v tomto smere odkazoval na zákon č. 90/1947 Sb. (§ 8 ods. 8 zákona č.
142/1947 Sb.). Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva bol zákon č. 142/1947 Sb., ktorý ale
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nezakladal. V danej veci bolo nesporné, že požiadavka intabulácie, ako
podmienka nadobudnutia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, splnená nebola. Teda zápisom
v pozemnoknižnej vložke nebolo preukázané právne prevzatie predmetných nehnuteľností štátom z
dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona

č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy. Zároveň ale nebol preukázaný ani právny
dôvod prechodu na štát listinou (rozhodnutím o odňatí), z ktorej by vyplýval dôvod prevzatia tvrdený
žalobkyňou vo výzve na navrátenie vlastníctva. Poznámka v pozemnoknižnej vložke v časti B. pod
r.č. 7 síce svedčí o tom, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke sú predmetom revízie podľa zákona č.
142/1947 Sb., nepreukazuje však že štát tento majetok držal do 31.12.1950, teda pred účinnosťou

stredného občianskeho zákonníka, ktorý už nevyžadoval zápis vlastníckeho práva do verejných kníh,
ako podmienku nadobudnutia vlastníctva. Z uvedeného dôvodu nie je možné bez ďalšieho (jednak
bez zápisu vlastníckeho práva v prospech štátu v pozemnoknižnej vložke a navyše bez listiny, ktorá
by preukazovala prechod vlastníctva) len na základe poznámky o zamýšľanom prevzatí v pozemkovej
knihe, uzavrieť kedy vzniklo vlastníctvo štátu a akým spôsobom.

Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami žalobkyne
uvedenými v odvolaní. Žalobkyňa, okrem vady konania, s ktorou sa odvolací súd vysporiadal v bode
4., v odvolaní potvrdila, že postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. mala byť titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti pridelené,
prípadne, ktorý subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu a akým spôsobom

sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Túto listinu sa jej ale nepodarilo
získať. Preto poukázala na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo dňa 02.11.1949 a tvrdila,
že preukazuje faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym dňom (31.12.1949). S
uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie uvedenou
listinou a správne ju vyhodnotil, ako príliš všeobecnú. Hoci predmetná listina obsahovala informáciu o

tom, že majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy,
aj časový rámec odovzdania majetku národným podnikom (do konca decembra 1949), nevyplývali z
nej konkrétne nehnuteľnosti, ktorých sa týkala. Formulácia „všetok lesný a poľnohospodársky majetok
verejných základín“ bola skutočne príliš všeobecná, aby sa z nej dalo vyvodiť, že sa vzťahovala
aj na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto konania. Žalobkyňa v odvolaní tiež tvrdila, že za

nedostatku výmeru či prídelovej listiny, žalovaný spravoval nehnuteľnosti bez titulu vlastníckeho práva
a boli splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného
zákona. K uvedenému tvrdeniu odvolací súd uvádza, že náležitosťami výzvy na navrátenie vlastníctva
podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sa zaoberali viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
(I. ÚS 12/2010, I. ÚS 206/2010, I. ÚS 250/2010), či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4 Cdo

11/2010), ktoré sa zhodli na požiadavkách minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ktorých navrátenia
vlastníctva sa oprávnená osoba domáhala, a tiež na tom, že pre uplatnenie dôvodu prechodu na štát
postačuje uvedenie § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. a preukázanie skutočnosti podľa tohto ustanovenia.
Žalobkyňa však ako reštitučný dôvod vo výzve výslovne uplatnila dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c)
zákona č. 161/2005 Z.z. zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej

pozemkovej reformy) a tvrdila, že uvedený dôvod osvedčuje zápis v pripojenej pozemnoknižnej vložke
č. X, ktorá je verejnou listinou a ktorou tento dôvod preukazovala. Odvolací súd, zhodne so súdom
prvej inštancie, dospel k záveru, že tento konkrétny uplatnený reštitučný dôvod žalobkyňa nepreukázala.
10.3. Hoci odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého účelom zákona č. 161/2005
Z.z., rovnako účelom zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával

reštitučné nároky fyzickým osobám, je umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených
osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a
oba zákony majú poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a
náboženským spoločnostiam. Zároveň však dodáva, že záver súdu o neunesení dôkazného bremenav spore, nie je možné považovať za výklad v neprospech oprávnených osôb, porušenie ústavného
princípu rovnosti účastníkov konania, či dokonca porušenie princípu právnej istoty, ako to namietala
v odvolaní žalobkyňa. Zákon č. 161/2005 Z.z. totiž jednoznačne stanovuje podmienky pre navrátenie

vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktorými sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva
na štát alebo obec z dôvodu uvedenom v zákone a existencia povinnej osoby. Nárok na navrátenie
vlastníctvaoprávnenáosobauplatňujepísomnouvýzvouvočipovinnejosobedo30.04.2006,zasplnenia
podmienky, podľa ktorej v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Z uvedeného jednoznačne
vyplýva povinnosť oprávnenej osoby preukázať dôvod navrátenia vlastníctva v rovnakej lehote ako je

lehota uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva výzvou. Pokiaľ oprávnená osoba dôvod navrátenia
vlastníctva v zákonom stanovenej lehote nepreukáže, napriek tomu, že ho vo výzve konkrétne uviedla,
keď špecifikovala jeden z ôsmich dôvodov stanovených v § 3 zákona č. 161/2005 Z.z., nemôže byť v
spore úspešná. Odvolací súd dodáva, že pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu navrátiť vlastníctvom
ku všetkým nehnuteľným veciam odňatým oprávneným osobám, nebolo by potrebné v reštitučných
zákonoch stanovovať oprávneným osobám podmienky pre uplatnenie ich nároku.

6. Najvyšší súd SR uznesením 7Cdo/168/2020 zo dňa 28.9.2022 zrušil vyššie uvedený rozsudok KS
Nitra a uviedol: Dovolateľka v danom prípade vyvodzuje prípustnosť a dôvodnosť svojho dovolania z §
421 ods. 1 písm. a) a písm. b) CSP.
Dovolateľkou nastolenú právnu otázku v zmysle § 124 ods. 1 CSP podľa obsahu dovolania je možné

formulovať tak ,,či zápis poznámky v pozemnoknižnej vložke, ktorý sa týka zamýšľaného prevzatia
nehnuteľností predstavuje prechod vlastníckeho práva na štát.“
Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 CSP, musí mať zreteľné charakteristické
znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu a tiež, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil
rozhodnutie. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením právnej otázky, ktoré považuje dovolateľ za

nesprávne, nie určením, pod ktorý prípad prípustnosti jej riešenia (§ 421 ods. 1 CSP) táto otázka spadá.
Prípustnosť podaného dovolania teda dovolací súd posudzuje vždy autonómne podľa jeho obsahu
(8Cdo/54/2018, I. ÚS 51/2020). K dovolateľkou položenej právnej otázke poznajúc vlastnú rozhodovaciu
prax, dovolací súd dospel k záveru, že táto právna otázka je v praxi dovolacieho súdu vyriešená, a preto
posudzoval prípustnosť podaného dovolania z § 421 ods. 1 písm. a) CSP.

V tomto smere dovolací súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu 6Cdo/84/2010 zo dňa
30.11.2011 v zmysle ktorého, predpokladom pre pridelenie pozemkového majetku podľa zákona č.
142/1947 Sb. je skutočnosť, že tento majetok spadá pod možný prídel podľa tohto zákona (napr.
majetok bol znovu získaný pre účely prídelu podľa tohto zákona - § 4) a že majetok je pridelený
tomu subjektu, ktorého zákon výslovne za prídelcu určuje (§ 8 ods. 1 cit. zákona). Splnenie týchto

skutočností,vrámciprideleniamajetkuprídelovoulistinou,akorozhodnutiamajúcehopovahusprávneho
aktu vydaného správnym orgánom, treba považovať za úplne zásadné. Sama poznámka o zábore a o
zamýšľanom prevzatí nehnuteľností nemá účinky prechodu vlastníctva na štát; k právnemu prevzatiu,
t. j. k nadobudnutiu vlastníctva k zabranému majetku štátom podľa zák. č. 215/1919 Sb. dochádza
až vkladom vlastníckeho práva pre štát na návrh pozemkového úradu - § 26 zák. č. 329/1920 Sb.).

Ani zápis v PKV v zmysle ktorého „podľa oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy v Bratislave učineného na základe ustanovení zákona č. 147/47 Sb. V znení zák. č. 44/48 Sb.
sa poznamenáva, že nehnuteľnosti na strane A Povereníctvo pôdohospodárstva zamýšľa prevziať a
že tieto sú predmetom revízie podľa zák. č. 142/47 Sb. v znení zák. č. 44/48 Sb.“, nemá za následok
prechod vlastníctva na štát a ani to, že by sa nehnuteľnosti zo záboru prepustené (vylúčené) stali opäť

zabranými a mohli byť predmetom rozhodovania podľa zákona č. 142/1947 Sb.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že samotná poznámka v PKV o zamýšľanom prevzatí nehnuteľností
nemá účinky prechodu vlastníctva na štát a preto dovolací súd konštatuje neopodstatnenosť námietky
dovolateľky, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení
v takej otázke (prechodu vlastníckeho práva na štát poznámkou v PKV), ktorá bola podkladom pre

rozhodnutie vo veci samej, na základe čoho najvyšší súd uzatvára, že dovolanie žalobkyne v zmysle §
421 ods. l písm. a) nie je prípustné.
Dovolateľka zároveň v rámci dovolania v prípade, ak sa dovolací súd nestotožní s jej tvrdením o
prechode vlastníckeho práva na štát zápisom poznámky, označila ako titul nadobudnutia vlastníckeho
práva štátom § 3 ods. 1 písm. h) zákona č. 161/2005 Z. z. (prevzatie majetku bez právneho dôvodu).

Podľa názoru dovolacieho súdu sa odvolací súd v napadnutom rozhodnutí nesprávnym spôsobom
vysporiadal s dovolateľkou uplatneným reštitučným dôvodom (§3 ods. 1 písm. h) Reštitučného zákona
– prevzatie majetku bez právneho dôvodu). Odvolací súd rozhodoval na základe reštriktívneho výkladu
Reštitučného zákona, pričom nerešpektoval jeho podstatu a zmysel a zásadne týmto spôsobompoprel jeho účel a význam. Dovolací súd uvádza, že síce odvolací súd správne konštatoval, že podľa
ustálenej rozhodovacej praxe na navrátenie vlastníctva stačí uvedenie § 3 Reštitučného zákona a
preukázanie skutočností podľa tohto ustanovenia, avšak vzhľadom na formálny právny výklad vo

vzťahu k dovolateľkou ďalšiemu uplatnenému reštitučnému dôvodu (§3 ods. 1 písm. h) Reštitučného
zákona), bolo napadnuté rozhodnutie nesprávne právne posúdené. Podľa dovolacieho súdu samotné
konštatovanie odvolacieho súdu, že dovolateľka vo výzve na navrátenie vlastníctva uplatnila výlučne
reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. c) a nezohľadnenie ďalšieho reštitučného dôvodu uplatneného
v konaní, je nesprávne a prieči sa účelu reštitúcii. Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd sa mal

v rámci svojho odôvodnenia riadne vysporiadať aj s ďalším uplatneným reštitučným dôvodom podľa §
3 ods. 1 písm. h) Reštitučného zákona.
Dovolací súd k uvedenému zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24.
novembra 2010, I ÚS 206/2010 v zmysle ktorého ,,Základné právo na súdnu ochranu (spravodlivé
súdne konanie) je v demokratickej spoločnosti považované za natoľko závažné, že pri jeho výkone
neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné

postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie či dokonca
popretie.“
Vychádzajúc z vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie je v tejto časti prípustné
a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1
CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

7. Krajský súd Nitra v uznesení 25Co/122/2022-870 zo dňa 27.2.2023 uviedol: Odvolací súd sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobkyňa je vo veci aktívne vecne legitimovaná s
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1MCdo 9/2010 z dôvodu, že majetok Uhorskej
náboženskej základiny bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne spojený s Rímskokatolíckou

cirkvou. Dodáva, že obdobné závery vyplývajú aj s rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 M Cdo 9/2007 a sp.zn. 2 Cdo 201/2009, voči ktorým boli podané sťažnosti Ústavnému súdu
Slovenskej republiky a boli odmietnuté (I. ÚS 316/09-26, II. ÚS 138/2011-15). Rovnako sa odvolací súd
stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného mal
preukázanú výpisom z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie C. D., z ktorého vyplývalo, že

žalovaný je správcom nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, preto je povinnou osobou v
súlade s ustanovením § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.
Z hľadiska skutkového stavu považoval súd prvej inštancie ďalej za rozhodujúci obsah výzvy na
vrátenie vlastníctva, pričom dospel k záveru, že výzva žalobkyne spĺňala náležitosti zákona č. 161/2005
Z.z., keďže v nej bolo uvedené číslo pozemnoknižnej vložky a katastrálne územie, v ktorom sa

nachádzali nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tieto náležitosti mal za súladné so
závermi rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 12/2010. Odvolací súd, zhodne so súdom prvej
inštancie,považovalvýzvužalobkynezodňa01.04.2006zaspôsobilúnauplatnenieprávananavrátenie
vlastníctvapodľazákonač.161/2005Z.z.Výzvamalapísomnúformu,bolavzákonomstanovenejlehote
doručená povinnej osobe, vyplývalo z nej, ku ktorým nehnuteľnostiam malo byť vlastníctvo navrátené

označením čísla pozemnoknižnej vložky a katastrálneho územia a identifikáciou parciel z roku 2004,
ktoré postačovalo na konkretizáciu nehnuteľností, ku ktorým si žalobkyňa uplatnila reštitučný nárok, a
bol v nej preukázaný uplatnený reštitučný dôvod podľa § 3 reštitučného zákona odkazom na zápis v
pozemnoknižnej vložke.
Na záver sa súd prvej inštancie zaoberal uplatneným dôvodom prechodu vlastníctva na štát, ktorý

žalobkyňa vo výzve špecifikovala ako dôvod uvedený v § 3 ods. 1 písm. c) zákona (odňatím bez
náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy), pričom poukázala
na zápis v pozemnoknižnej vložke. Dospel k záveru, že žiadnymi listinnými dôkazmi predkladanými
žalobkyňou nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu odňatím bez
náhrady v rozhodnom období. Oznámenie Povereníctva školstva zo dňa 02.02.1949 považoval za príliš

všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín. Naopak poukázal na list vlastníctva č. XXX,
v ktorom v časti B je ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II.
etapa -145/67 resp. C.J.217/89kup.75/89. Aj s uvedeným záverom sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil.
Odvolací súd, viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyslovenom v uznesení zo dňa 28.

septembra 2022 sp.zn. 7Cdo/168/2020, dospel k záveru, že pokiaľ súd prvej inštancie žalobu zamietol,
pričom sa nezaoberal žalobkyňou uplatneným reštitučným dôvodom podľa § 3 ods. 1 písm. h)
reštitučného zákona, bolo jeho rozhodnutie nesprávne, založené na nesprávnom právnom posúdení
veci. V prvom rade treba zdôrazniť, že predmetné nehnuteľnosti bez všetkých pochybností sú vsúčasnosti vo vlastníctve štátu, v správe žalovaného. Základnou otázkou, ktorú je potrebné v danej
veci vyriešiť potom je, akým spôsobom došlo k prechodu vlastníctva na štát, keď nebol preukázaný
prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu postupom odňatia bez náhrady v rozhodnom

období od 08.05.1945 do 01.01.1990 podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona. Súd prvej
inštancie sa uvedenou otázkou nezaoberal, v dôsledku čoho nevykonal ani dokazovanie v súvislosti
s námietkami žalovaného, že časť nehnuteľnosti nemôže byť predmetom vydania pretože nespĺňa
náležitosti reštitučného zákona.
Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal námietkami žalobkyne

uvedenými v odvolaní, okrem vady konania, s ktorou sa odvolací súd vysporiadal v bode 9.
Žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. mala byť titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti pridelené,
prípadne, ktorý subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu a akým spôsobom
sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Túto listinu sa jej ale nepodarilo
získať. Preto poukázala na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo dňa 02.11.1949 a tvrdila,

že preukazuje faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym dňom (31.12.1949). S
uvedeným tvrdením sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie uvedenou
listinou a správne ju vyhodnotil, ako príliš všeobecnú. Hoci predmetná listina obsahovala informáciu o
tom, že majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii prvej pozemkovej reformy,
aj časový rámec odovzdania majetku národným podnikom (do konca decembra 1949), nevyplývali z

nej konkrétne nehnuteľnosti, ktorých sa týkala. Formulácia „všetok lesný a poľnohospodársky majetok
verejných základín“ bola skutočne príliš všeobecná, aby sa z nej dalo vyvodiť, že sa vzťahovala aj na
nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto konania.
Žalobkyňa v odvolaní tiež tvrdila, že za nedostatku výmeru či prídelovej listiny, žalovaný spravoval
nehnuteľnosti bez titulu vlastníckeho práva a boli splnené podmienky na vydanie žalovaných

nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona. K uvedenému tvrdeniu odvolací súd
uvádza, že náležitosťami výzvy na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sa zaoberali
viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 12/2010, I. ÚS 206/2010, I. ÚS
250/2010), či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (4 Cdo 11/2010), ktoré sa zhodli na požiadavkách
minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ktorých navrátenia vlastníctva sa oprávnená osoba domáhala,

a tiež na tom, že pre uplatnenie dôvodu prechodu na štát postačuje uvedenie § 3 reštitučného zákona.
Vzhľadom na uvedené, ako i vzhľadom na názor najvyššieho súdu v tejto veci, sa reštitučným dôvodom
podľa § 3 ods. 1 písm. h) reštitučného zákona bude v ďalšom konaní zaoberať súd prvej inštancie.
Odvolací súd nespochybňuje tvrdenie žalobkyne v odvolaní, podľa ktorého účelom zákona č. 161/2005
Z.z., rovnako účelom zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával

reštitučné nároky fyzickým osobám, je umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených
osôb v predchádzajúcom režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a
oba zákony majú poskytnúť rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a
náboženským spoločnostiam. Zároveň však dodáva, že záver súdu o neunesení dôkazného bremena
v spore, nie je možné považovať za výklad v neprospech oprávnených osôb, porušenie ústavného

princípu rovnosti účastníkov konania, či dokonca porušenie princípu právnej istoty, ako to namietala
v odvolaní žalobkyňa. Zákon č. 161/2005 Z.z. totiž jednoznačne stanovuje podmienky pre navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktorými sú existencia oprávnenej osoby, prechod vlastníckeho práva
na štát alebo obec z dôvodu uvedenom v zákone a existencia povinnej osoby. Nárok na navrátenie
vlastníctvaoprávnenáosobauplatňujepísomnouvýzvouvočipovinnejosobedo30.04.2006,zasplnenia

podmienky,podľaktorejvtejtolehotepreukážeskutočnostipodľa§3.15.Zuvedenýchdôvodovodvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu podľa
§ 391 ods. 1 CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ďalšom konaní sa súd prvej inštancie,
viazaný právnym názorom najvyššieho súdu uvedeným v bode 4., bude zaoberať opodstatnenosťou
uplatneného nároku žalobkyne z hľadiska žalobkyňou uplatneného reštitučného dôvodu podľa § 3 ods.

1 písm. h) reštitučného zákona. Preskúma predložené listiny, prípadne vykoná ďalšie dokazovanie
navrhnuté stranami sporu, potrebné pre posúdenie nároku žalobkyne na vydanie nehnuteľnosti, či je
dôvodný a v akom rozsahu, a vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí o veci zároveň rozhodne
aj o náhrade trov konania vrátane oboch odvolacích konaní (§ 396 ods. 3 CSP) a dovolacieho konania
(§ 453 ods. 3 CSP).

8. Po tom ako bol zrušený rozsudok súdu prvej inštancie žalobca uviedol: súd je povinný zohľadniť
reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. h/ a podľa neho došlo k odňatiu vlastníckeho práva bez
právneho dôvodu, čím je práve tento reštitučný dôvod naplnený. Okresný úrad Nové Zámky v oznámenízo dňa 6.12.2023 č. 4457/2023,K1-1367/2023 oznámil, že parcely pôvodne evidované v PKV č. 3 pre
kat. územie C. D. boli zaevidované do LV č. XXX na základe II. etapy zakladania evidencie právnych
vzťahov podľa údajov v PKV č. 3, 1359 a 1378, prídelových listín zo dňa 5.10.1967 a neknihovaného

vlastníctva v prospech Čsl. Štátu – Štátne lesy ( č. zmeny 1144/1967 a 1145/1967 ). Z toho vyplýva, že
k zápisu došlo po roku 1967na základe II. etapy zakladania evidencie a teda, že vlastníctvo štátu bolo
zapísané v rozhodnom období, poznámka zamýšľaného prevzatia je zapísaná na strane A pod č. 7 zo
dňa 12.3.1948 č.d. 318, pričom žiadna prídelová listina sa nenašla.

9. Žalovaný sa po rozhodnutí odvolacieho súdu zo dňa 27.2.2023 osobitne k žalobe nevyjadril
a neuviedol žiadne nové skutočnosti.

10. Súd vykonal dokazovanie oboznámením ku spisu pripojených listín a správ a zistil tento skutkový
a právny stav:

11. Z výzvy na vrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam zo dňa 01.04.2006 , ktorá bola doručená
žalovanému dňa 07.04.2006 mal súd preukázané, že žalobca vyzval žalovaného na navrátenie
vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcich sa v katastrálnom území C. D., ktoré špecifikoval
ako nehnuteľnosti zapísané v PKV č. 3 podľa identifikácie parciel z r. 2004. Podľa výzvy pôvodným
vlastníkom uvedeným v pozemkovej knihe je Uhorská študijná základina. Podľa výzvy nehnuteľnosti z

PKV č. 3 prešli do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady, o čom svedčí zápis v pripojenej pozemno-
knižnej vložke č. X , ktorá je verejnou listinou.

12. Z listu vlastníctva č. XXX pre k.ú. C. D. mal súd preukázané, že vlastníkom sporných nehnuteľností
je Slovenská republika , správcom sporných nehnuteľností je žalovaný.

13. Z pozemno-knižnej vložky číslo X mal súd preukázané, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom
konania boli zapísané vo vlastníctve Uhorskej náboženskej základiny dňa 17.05.1901. dňa 16.4.1925
(zápis pod číslom 2) sa na nehnuteľnosti v časti AI. Pod číslom 1-7 podľa žiadosti štátneho pozemkového
úradu v Prahe číslo 35428/25.II.4 poznamenáva, že tieto nehnuteľnosti sú zabrané štátom, a že štát

zamýšľa tieto prevziať. Pod radovým číslom 4. je uvedené , že niektoré nehnuteľnosti podľa pozemno-
knižnej vložky sa zlučujú, resp. rozdeľujú. Pod radovým číslom 7. Je zápis zo dňa 12.03.1948, podľa
ktorého sú nehnuteľnosti zapísané na strane A predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb.

14. Dôkazy, nachádzajúce sa na čl. 501 až 568 , ktorými sú správy z archívov, ktoré si vyžiada právny

zástupca žalobcu nepreukazujú žiadnym spôsobom prechod nehnuteľností na štát v rozhodnom období
a z väčšej časti sa sporných nehnuteľností ani netýkajú.

15. Z uznesenia Okresného súdu vo Vrábľoch, zo dňa 24.06.1946 mal súd preukázané v PKV č. 3 došlo
k zmene zápisu podľa geometrického plánu zo dňa 01.02.1937 (čo korešponduje so zápisom na PKV

č. 3 pod bodom 4).

16. Z oznámenia Povereníctva pôdohospodárstva zo dňa 14.05.1946 , resp. 6.3.1947 (čl. 566,567) mal
súd preukázané, že rozhodnutie o konfiškácii majetku Uhorskej náboženskej základiny v katastrálnom
území Lót je zmätočné.

17.Zgeometrickéhoplánučíslo3/2016malsúdpreukázané,žeuspornýchnehnuteľnostídošlokzmene
výmery, resp. číselného označenia tak, ako je uvedené v návrhu na pripustenie zmeny petitu.

18. Z oznámenia Okresného úradu Nové Zámky v oznámení zo dňa 6.12.2023 č.

4457/2023,K1-1367/2023 súd zistil, že ním bolo oznámené, že parcely pôvodne evidované v PKV č. 3
pre kat. územie C. D. boli zaevidované do LV č. XXX na základe II. etapy zakladania evidencie právnych
vzťahov podľa údajov v PKV č. 3, 1359 a 1378, prídelových listín zo dňa 5.10.1967 a neknihovaného
vlastníctva v prospech Čsl. Štátu – Štátne lesy ( č. zmeny 1144/1967 a 1145/1967 ). Z toho vyplýva, že
k zápisu došlo po roku 1967na základe II. etapy zakladania evidencie a teda, že vlastníctvo štátu bolo

zapísané v rozhodnom období, poznámka zamýšľaného prevzatia je zapísaná na strane A pod č. 7 zo
dňa 12.3.1948 č.d. 318, pričom žiadna prídelová listina sa nenašla.19. Z LV č. XXX pre kat. územie C. D. súd zistil už vyššie konštatované skutočnosti ( uvedené v bode
18 tohto rozsudku ).

20. Z oznámenia Povereníctva školstva, vied a umení, odbor pre správu základín v Bratislave
č.7351/49-X/1. Zo dňa 02.11.1949 mal súd preukázané, že Povereníctvo školstva upovedomilo
všetkých zamestnancov verejných základín v trvalom služobnom pomere na to, že všetok lesný
a poľnohospodársky majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o revízii prvej
pozemkovej reformy 142/1947 Sb. a do konca decembra 1949 bude odovzdaný národným podnikom

Československé štátne lesy a Československé štátne majetky. 22.Podľa § 1 zákona číslo 161/2005 Z.
z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam, cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len reštitučný zákon) tento zákon upravuje navrátenie
vlastníctvaknehnuteľnýmveciam,ktorénebolovydanépodľaosobitnéhopredpisuaprechodvlastníctva
k niektorým hnuteľným veciam.

21. Podľa § 2 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z. vlastnícke právo sa vracia k nehnuteľným veciam, ktoré
tvoria a) poľnohospodársku pôdu b) hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej
usadlosti,c)lesnýpôdnyfond,hospodárskestavbyaostatnéstavbysúvisiacesním,d)podielyspoločnej
nehnuteľnosti

22. Podľa § 2 ods.2 zákona číslo 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam
podľa odseku 1 môže uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť
so sídlom na území SR vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorým nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu, obce, v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do
1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3.

23. Podľa § 3 ods. 1 písmeno c) zákona číslo 161/2005 Z. z., oprávnenej osobe sa navráti vlastníctvo
k nehnuteľným veciam, ktoré prešli do vlastníctva štátu alebo obce na základe odňatia bez náhrady
postupom podľa zák. č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy alebo podľa zák. č. 46/1948
Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde).

24. Podľa § 3 ods. 2 zákona číslo 161/2005 Z. z. nehnuteľná vec sa vydá oprávnenej osobe v stave, v
akom je ku dňu účinnosti tohto zákona.

25. Podľa § 3 ods. 3 zákona číslo 161/2005 Z. z. s lesnými pozemkami sa vydajú aj investičné lesné

cesty alebo ich časti podľa osobitného predpisu vybudované z prostriedkov štátu. Nehnuteľná vec sa
vydá oprávnenej osobe s dokumentáciou , ktorá k tejto prislúcha.

26. Podľa § 4 odsek 1 zákona č. 161/2005 Z. z., povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku
dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo

nehnuteľnú vec drží.

27. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 zákona číslo 161/2005 Z. z., právo na navrátenie vlastníctva
k nehnuteľným veciam môže uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do
30.4.2006, ak v tejto lehote preukáže skutočnosti podľa § 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo

zaniká.

28. Podľa § 5 ods. 2 zákona číslo 161/2005 Z. z. povinná osoba uzavrie s oprávnenou osobu do 60
dní od doručenia písomnej výzvy dohodu o vydaní nehnuteľnej veci. Ak k prechodu vlastníctva bude
potrebné vykonať úkony podľa osobitného predpisu začína plynúť táto lehota po vykonaní týchto úkonov.

29. Podľa § 5 ods. 3 zákona číslo 161/2005 Z. z. ak povinná osoba nevyhovie písomnej výzve podľa
odseku 2 alebo ak jej sídlo nie je známe , môže oprávnená osoba uplatniť svoje nároky na súde v lehote
12 mesiacov odo dňa doručenia písomnej výzvy, inak právo zaniká.

30. V prvom rade súd skúmal , či výzva žalobcu zo dňa 01.04.2006 , ktorá bola žalovanému
doručená dňa 07.04.2006 ( teda v lehote určenej zákonom ) spĺňala náležitosti vyžadované
zákonom č. 161/2005 Z.z. Náležitosťami výzvy sa zaoberá viacero rozhodnutí Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Podľa rozhodnutia Ústavného súdu I ÚS 12/2010 „na splnenie požiadavkyurčitosti výzvy požiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si sťažovateľka ako
oprávnená osoba v posudzovanom prípade uplatnila reštitučný nárok, bola splnená označením
príslušnejpozemkovoknižnejvložkyakatastrálnehoúzemia.Ústavnýsúdzároveňdodáva,žeoznačenie

nehnuteľností v menšom rozsahu, ako to učinila sťažovateľka vo svojej výzve, teda bez označenia
pozemkovoknižnej vložky a katastrálneho územia, by už nemohlo spĺňať požiadavku minimálnej
konkretizácie nehnuteľností.“

31. Súdna prax teda ustálila názor, že minimálnou náležitosťou výzvy podľa reštitučného zákona je

uvedeniekatastrálnehoúzemiaačísielpozemno-knižnýchvložiek,´ktorýchsamávydanienehnuteľnosti
týkať. Výzva žalobcu zo dňa 01.04.2006 tieto náležitosti spĺňala. Bolo v nej uvedené číslo pozemno -
knižnej vložky a katastrálne územie v ktorom sa mali nachádzať nehnuteľnosti, ktorá mali byť predmetom
vydania. Námietky právneho zástupcu žalovaného , podľa ktorých výzvy na vydanie nehnuteľných vecí
v tomto prípade nespĺňala náležitosti požadované zákonom súd nepovažuje za preukázané.

32. Súd je toho názoru, že žalobca bol aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Podľa reštitučného
zákona oprávnenou osobou je registrovaná cirkev a náboženská spoločnosť so sídlom na území
Slovenskej republiky, vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla
do vlastníctva štátu, obce v období od 8.5.1945, židovským náboženským obciam od 2.11.1938 do
1.1.1990 spôsobom uvedeným v § 3. Súd je toho názoru že majetok Uhorskej náboženskej základiny a

teda aj nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto konania bol cirkevným majetkom a bol bezprostredne
spojený s Rímsko-katolíckou cirkvou. Tak ako uviedol Najvyšší súd SR v konaní č.1NCdo 9/2010 zo
dňa 24.3.2015 „za situácie, keď na Slovensku už nepôsobí študijná základina (fond) ktorej majetok bol
priamo zviazaný s Rímsko - katolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), dovolací súd je toho názoru, že
pre posúdenie, či žalobca je alebo nie je oprávnenou osobou v zmysle § 2 zák. č. 161/2005 Z. z. nie je

podstatnou samotná skutočnosť, že študijná základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia
Rímsko - katolíckej cirkvi.

33. Pri výklad pojmu oprávnenou osoby pre účely uvedeného zákona nemožno totiž obísť, aký bol
pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, že ukončením jeho činnosti

sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímsko-katolíckou cirkvou, teda, že krivda
spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči Rímsko - katolíckej cirkvi, ktoré napraviť
nepochybne sledoval zámer zák.č.161/205 Z.z., ako aj zákon č. 282/1993 Z.z. „. Súd konštatuje, že
neexistuje žiaden rozumný dôvod prečo by sa uvedený názor Najvyššieho súdu SR nemal vzťahovať
aj na Uhorskú náboženskú základinu, ktorá bola jednoznačne podľa zápisu v pozemnoknižnej vložke

č. X radové číslo 1 v správe likvidačnej komisie pre správu Rímsko-katolíckych cirkevných majetkov na
Slovensku v Bratislave. Je teda nepochybné, že nehnuteľnosti zapísané v pozemno-knižnej vložiek č.X
boli nehnuteľnosťami cirkevnými.

34. Je treba uviesť, že predmetné nehnuteľnosti bez všetkých pochybností sú v súčasnosti vo vlastníctve

štátu, v správe žalovaného. Základnou otázkou, ktorú je potrebné v danej veci vyriešiť potom je, akým
spôsobom došlo k prechodu vlastníctva na štát, keď nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností
do vlastníctva štátu postupom odňatia bez náhrady v rozhodnom období od 08.05.1945 do 01.01.1990
podľa § 3 ods. 1 písm. c) reštitučného zákona.

35. Súd viazaný právnym názorom odvolacieho súdu ( bod 11.2. rozsudku zo dňa 27.2.2023 ) konštatuje,
že pokiaľ ide o aktívnu a pasívnu vecnú legitimáciu, táto je v oboch prípadoch daná.

36. Z hľadiska skutkového stavu považuje súd prvej inštancie za rozhodujúci obsah výzvy na vrátenie
vlastníctva, pričom dospel k záveru, že výzva žalobkyne spĺňa náležitosti zákona č. 161/2005 Zb.,

pretože v nej bolo uvedené číslo PK vložky vložky a katastrálne územie, v ktorom sa nachádzali
nehnuteľnosti, ktoré mali byť predmetom vydania. Tento záver je súladný so závermi rozhodnutia
ÚstavnéhosúduSRsp.zn.I.ÚS12/2010.Výzvažalobkynezodňa01.04.2006jespôsobilánauplatnenie
práva na navrátenie vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Zb., mala písomnú formu, bola v zákonom
stanovenej lehote doručená povinnej osobe, vyplývalo z nej, ku ktorým nehnuteľnostiam malo byť

vlastníctvo navrátené označením čísla PK vložky a katastrálneho územia a identifikáciou parciel z roku
2004, ktoré postačovalo na konkretizáciu nehnuteľností, ku ktorým si žalobkyňa uplatnila reštitučný
nárok, a bol v nej preukázaný uplatnený reštitučný dôvod podľa § 3 reštitučného zákona odkazom na
zápis v PK vložke.37. Žalobca v uvedenej výzve ako dôvod prechodu vlastníctva na štát špecifikoval dôvod uvedený v
§ 3 ods. 1 písm. c/ reštitučného zákona ( odňatie bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. ),

pričom poukázal na zápis v PK vložke. Súd však dospel k záveru, že žiadnymi listinnými dôkazmi
predkladanými žalobkyňou nebol preukázaný prechod sporných nehnuteľností do vlastníctva štátu
odňatímbeznáhradyvrozhodnomobdobí.OznámeniePovereníctvaškolstvazodňa02.02.1949jepríliš
všeobecné, adresované zamestnancom verejných základín, naopak list vlastníctva č. XXX, v ktorom v
časti B je ako titul nadobudnutia sporných nehnuteľností v rozhodnom období uvedené II. etapa -145/67

resp. C.J.217/89kup.75/89.

38. Predmetom zákona č. 142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy bola úprava pozemkového
vlastníctvavykonanápodľazákonač.215/1919Sb.Prenadobudnutievlastníckehoprávasapožadovala
intabulácia (vklad), čo znamenalo, že nadobudnutie vlastníctva muselo byť zapísané do verejných kníh,
keďže zákon č. 142/1947 Sb. v tomto smere odkazoval na zákon č. 90/1947 Sb. (§ 8 ods. 8 zákona

č. 142/1947 Sb.). Právnym dôvodom nadobudnutia vlastníctva bol zákon č. 142/1947 Sb., ktorý ale
vlastníctvo k nehnuteľnostiam nezakladal. V danej veci bolo nesporné, že požiadavka intabulácie, ako
podmienka nadobudnutia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam, splnená nebola. Teda zápisom
v pozemnoknižnej vložke nebolo preukázané právne prevzatie predmetných nehnuteľností štátom z
dôvodu podľa § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. odňatím bez náhrady v zmysle zákona č.

142/1947 Sb. o revízii prvej pozemkovej reformy.

39. Zároveň však nebol preukázaný ani právny dôvod prechodu na štát listinou (rozhodnutím o odňatí),
z ktorej by vyplýval dôvod prevzatia tvrdený žalobkyňou vo výzve na navrátenie vlastníctva. Poznámka
v pozemnoknižnej vložke v časti B. pod r.č. 7 síce svedčí o tom, že nehnuteľnosti zapísané vo vložke

sú predmetom revízie podľa zákona č. 142/1947 Sb., nepreukazuje však že štát tento majetok držal
do 31.12.1950, teda pred účinnosťou stredného občianskeho zákonníka, ktorý už nevyžadoval zápis
vlastníckeho práva do verejných kníh, ako podmienku nadobudnutia vlastníctva. Z uvedeného dôvodu
nie je možné bez ďalšieho (jednak bez zápisu vlastníckeho práva v prospech štátu v pozemnoknižnej
vložke a navyše bez listiny, ktorá by preukazovala prechod vlastníctva) len na základe poznámky o

zamýšľanom prevzatí v pozemkovej knihe, uzavrieť kedy vzniklo vlastníctvo štátu a akým spôsobom.

40. Za nedostatku výmeru či prídelovej listiny, žalovaný spravoval nehnuteľnosti bez titulu vlastníckeho
práva a boli splnené podmienky na vydanie žalovaných nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. h)
reštitučného zákona. K uvedenému tvrdeniu odvolací súd uvádza, že náležitosťami výzvy na navrátenie

vlastníctva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. sa zaoberali viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (I. ÚS 12/2010, I. ÚS 206/2010, I. ÚS 250/2010), či Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(4 Cdo 11/2010), ktoré sa zhodli na požiadavkách minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ktorých
navrátenia vlastníctva sa oprávnená osoba domáhala, a tiež na tom, že pre uplatnenie dôvodu prechodu
na štát postačuje uvedenie § 3 zákona č. 161/2005 Z.z. a preukázanie skutočnosti podľa tohto

ustanovenia. Žalobkyňa však ako reštitučný dôvod vo výzve výslovne uplatnila dôvod podľa § 3 ods. 1
písm. c) zákona č. 161/2005 Z.z. zákona (odňatím bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Sb. o revízii
prvej pozemkovej reformy) a tvrdila, že uvedený dôvod osvedčuje zápis v pripojenej pozemnoknižnej
vložke č. X, ktorá je verejnou listinou a ktorou tento dôvod preukazovala.

41. Súd má za to, že tento konkrétny ( a uplatnený ) reštitučný dôvod žalobkyňa nepreukázala. Súd
nespochybňuje tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého účelom zákona č. 161/2005 Z.z., rovnako účelom
zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom, ktorý priznával reštitučné nároky fyzickým
osobám, je umožniť nápravu krívd spôsobených na majetku oprávnených osôb v predchádzajúcom
režime vykonaných v rozpore so zásadami demokratickej spoločnosti a oba zákony majú poskytnúť

rovnakú ochranu vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboženským spoločnostiam.
Zároveň však dodáva, že záver súdu o neunesení dôkazného bremena v spore, nie je možné považovať
za výklad v neprospech oprávnených osôb, porušenie ústavného princípu rovnosti účastníkov konania,
či dokonca porušenie princípu právnej istoty, ako to namietala v odvolaní žalobkyňa.

42. Žalobca tvrdil, že podľa § 3 ods. 1 písm. h/ a podľa neho došlo k odňatiu vlastníckeho práva bez
právneho dôvodu, čím je práve tento reštitučný dôvod naplnený. Okresný úrad Nové Zámky v oznámení
zo dňa 6.12.2023 č. 4457/2023,K1-1367/2023 oznámil, že parcely pôvodne evidované v PKV č. 3 pre
kat. územie C. D. boli zaevidované do LV č. XXX na základe II. etapy zakladania evidencie právnychvzťahov podľa údajov v PKV č. 3, 1359 a 1378, prídelových listín zo dňa 5.10.1967 a neknihovaného
vlastníctva v prospech Čsl. Štátu – Štátne lesy ( č. zmeny 1144/1967 a 1145/1967 ). Z toho vyplýva, že
k zápisu došlo po roku 1967na základe II. etapy zakladania evidencie a teda, že vlastníctvo štátu bolo

zapísané v rozhodnom období, poznámka zamýšľaného prevzatia je zapísaná na strane A pod č. 7 zo
dňa 12.3.1948 č.d. 318, pričom žiadna prídelová listina sa nenašla.

43. Podľa žalobcu teda postupom podľa zákona č. 142/1947 Sb. mala byť titulom nadobudnutia
vlastníckeho práva prídelová listina, ktorá by určila, komu budú predmetné nehnuteľnosti pridelené,

prípadne, ktorý subjekt bude spravovať predmetné nehnuteľnosti v prospech štátu a akým spôsobom
sa naloží s majetkom, ktorý podlieha revízii prvej pozemkovej reformy. Túto listinu sa ale nepodarilo
získať. Preto poukázal na oznámenie povereníctva školstva, vied a umení zo dňa 02.11.1949 a tvrdila,
že preukazuje faktické prevzatie predmetných nehnuteľností štátom konkrétnym dňom (31.12.1949).
S uvedeným tvrdením sa súd nestotožňuje. Súd konštatuje, že uvedená listina je príliš všeobecná
a hoci obsahuje informáciu o tom, že majetok verejných základín bol zrevidovaný podľa zákona o

revízii prvej pozemkovej reformy, aj časový rámec odovzdania majetku národným podnikom (do konca
decembra 1949), nevyplývali z nej konkrétne nehnuteľnosti, ktorých sa týkala. Formulácia „všetok lesný
a poľnohospodársky majetok verejných základín“ bola skutočne príliš všeobecná, aby sa z nej dalo
vyvodiť, že sa vzťahovala aj na nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto konania.

44. Pokiaľ teda ide o reštitučný dôvod podľa § 3 ods. 1 písm. h/ reštitučného zákona, súd uzavrel, že
tento preukázaný nebol a preto je nutné žalobu zamietnuť.

45. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že časť nehnuteľnosti nemôže byť predmetom vydania pretože
nespĺňa náležitosti reštitučného zákona, s touto sa súd stotožňuje. Nie je totiž možné ( pri všeobecnosti

výzvy, ktorú žalobca povinnej osobe adresoval ) určiť, ktorá časť nehnuteľnosti a dokonca ani ktorej, by
mala byť predmetom vydania a ktorá naopak nie.

46.Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§255ods.1CSPažalobcovivkonaníplneúspešnémupriznal
súd nárok na plnú náhradu trov konania. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne

podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia
cestou podpísaného súdu na Krajský súd Nitra. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
( označenie toho, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis

odvolateľa ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha ( odvolací návrh ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na
vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.