Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18Co/11/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8722200870
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8722200870.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov

senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene
ktorej koná - Slovenská konsolidačná, a.s., Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, IČO: 35 776 005, proti
žalovanej: A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XXXX/XX, XXX XX D. - E., o zaplatenie 91,- eur s prísl., o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 12C/17/2022-97 zo dňa 15.11.2023, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %,

o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol nasledovne :

,,I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
rozhodne súd I. inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom konaní si žalobca
vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa ust. § 58
ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z., ktorým sa určuje okruh osôb, ktoré sú povinné uhrádzať náklady spojené s
plnením povinností ustanovených týmto zákonom, plniť žalovaná samá. Týmto žalobca odôvodnila svoju
aktívnu legitimáciu v konaní. Ako ďalší argument dôvodnosti uplatnenia pohľadávky žalobca uviedol,
že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom
zariadení a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu

žalovanému zabezpečil.
Súd prvej inštancie konštatoval, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. obmedzuje
vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu jej nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených
zákonom alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uloženými tejto osobe tým, že tieto
náklady je povinná znášať. To má za následok, že fyzická osoba, ktorej tieto náklady vznikli, nemá
právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu od štátu. Z daného ustanovenia nie
je možné vyvodiť vznik oprávnenia na úhradu nákladov štátu za to, že za fyzickú osobu uhradila

náklady poskytnutej stravy. To sám žalobca vo svojich skutkových tvrdeniach pripúšťa, ak uvádza, že
dané ustanovenie takúto situáciu nerieši. V konečnom dôsledku vychádzajúc z ustanovenia § 5 ods.
4 písm. x) uvedeného zákona, náklady, ktoré vzniknú s odkazom na ust. § 56 až § 58 uvedeného
zákona, (bez ich bližšej špecifikácie k ust. § 58 zákona), je oprávnený vymáhať Úrad verejnéhozdravotníctva, ktorého danú kompetenciu upravuje zákon. Zákon rovnako špecifikuje procesný postup, a
to správne konanie. Súd prvej inštancie nespochybnil, že orgánmi verejného zdravotníctva mimo Úradu
verejného zdravotníctva sú aj ďalšie ústredné orgány výkonu štátnej správy, okrem iného Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky. Každý z týchto orgánov má však zákonom vymedzené kompetencie.
Úrad verejného zdravotníctva zákonom predpísaným spôsobom v správnom konaní si voči žalovanej
neuplatnil žiadne náklady, ktoré by mali spočívať v úhrade stravnej jednotky Ministerstvom vnútra SR za
stravu poskytnutú žalovanej v štátnom karanténnom zariadení. Skutočnosť, že Ministerstvo vnútra SR z
prostriedkov štátneho rozpočtu zaplatilo na základe rozhodnutia štátneho orgánu paušálne náklady za

stravu žalovanej počas štátom nariadenej izolácie v karanténnom zariadení vyúčtované poskytovateľom
služieb, nezakladá podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z právo žalobcu na náhradu takto uhradených
nákladov žalovanej.
Súd prvej inštancie poukázal na tvrdenie žalobcu, že vymáha od žalovanej paušálne náklady za
stravu, keďže plnil za žalovanú to, čo mala podľa § 58 ods.2 zák. č. 355/2007 Z. z. plniť žalovaná
sama. Vychádzajúc z uvedeného skutkového tvrdenia súd prvej inštancie uviedol, že skúmal, či v

danom prípade nie je naplnený zákonný dôvod pre vyhovenie žalobe, ak štát konajúci prostredníctvom
Ministerstva vnútra SR sa súkromnoprávnou žalobou domáha nároku zo záväzku, ktorý medzi stranám
vznikol z bezdôvodného obohatenia. Ako bezdôvodné obohatenie podľa ust.§ 454 Občianskeho
zákonníka je možné posúdiť aj plnenie za iného. V danom prípade sám žalobca tvrdil a predložil dôkaz
(príkaz Okresného úradu Žilina zo dňa 15.4.2020 vydaný podľa § 16 ods.4 zák. č. 179/2011 Z. z. o

hospodárskej mobilizácii a i), z obsahu ktorého Ministerstvo vnútra SR vykoná úhradu oprávnených
nákladov spojených s pobytom osôb, ktorým bola nariadená povinná karanténa a to nákladov na
stravovanie ubytovaných osôb vo výške 13 eur/osoba a deň, mzdových nákladov zamestnancom a
i. Úhrada nákladov za stravu bola uložená Ministerstvu vnútra SR na základe osobitného zákona
z prostriedkov štátneho rozpočtu a toto úhradu zrealizovalo po doručení podkladov organizácie

poskytujúcej služby žalovanej. Žalobca bol osobu, ktorej samej bola uložená povinnosť plniť, preto nebol
naplnený minimálne druhý pojmová znak bezdôvodného obohatenia. Podľa súdu prvej inštancie nebol
naplnený ani prvý pojmový znak, a to uložená povinnosť samotného dlžníka voči tretej osobe (teda
zariadeniu, ktoré služby stravovania poskytlo). Žalovaná nevstúpila do zmluvného vzťahu so štátom,
Ministerstvom vnútra SR, Úradom verejného zdravotníctva ani organizáciu B. A. F., G. G. ako určeným

subjektom hospodárskej mobilizácie, nebolo jej vydané rozhodnutie oprávneným orgánom na plnenie
v príslušnom konaní. Rovnako súd prvej inštancie nepovažoval za sporné, že subjekt hospodárskej
mobilizácie si voči žalovanej neuplatnil náhradu za žiadne ním poskytnuté služby ubytovacie ani
stravovacie. Dospel k záveru, že žalovanej tak nevznikla preto povinnosť k plneniu. Za daných
skutkovýchokolnostísúdprvejinštancienemoholdospieťkzáveruobezdôvodnomobohatenížalovanej.

V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu SR obsiahnuté
v bode 34 odôvodnenia už spomínaného nálezu Ústavného súdu, podľa ktorého vo vzťahu k
namietanému nesúladu § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia národná rada zdôraznila
potrebu rešpektovania princípov obmedzovania základných práv, ako aj to, že základné práva a slobody
sú rovnocenné a koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie „hierarchie“ základných

práv a slobôd. Preto každý konflikt vnútri systému základných práv treba riešiť pomocou zásady
spravodlivej rovnováhy. Národná rada v tejto súvislosti poukázala i na to, že v súčasnosti je platné a
účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie
v súvislosti s vyhlásenou mimoriadnou situáciou na zabezpečenie riešenia koronavírusu COVID-19 v
znení nariadenia vlády č. 228/2021 Z. z., ktoré v § 2 ods. 10 upravuje aj financovanie nákladov spojených

s vykonávaním karanténnych opatrení v karanténnych zariadeniach a v zmysle ktorého náklady spojené
s pobytom v karanténnych zariadeniach na základe povinnej izolácie fyzických osôb, ktorým bola
príslušným hygienikom 12 nariadená povinná izolácia, uhradí štát, pričom z ďalších ustanovení vyplýva,
že týmito nákladmi sa rozumejú aj náklady financovania stravného pre osoby, ktorým bola nariadená
povinná izolácia.

Súd prvej inštancie uviedol, že nespochybňuje, že pri uložení povinnosti žalovanej domácej karantény
oprávneným orgánom náklady na stravu v domácej karanténe by si musela znášať sama, i keby
napríklad jej stravu poskytoval v zamestnaní zamestnávateľ ako benefit. Rovnako, ak by si žalovaná
objednala stravovacie služby v zariadení hospodárskej mobilizácie, pričom takáto možnosť jej ani
ponúknutá nebola, pri objednaní celodennej stravy by bola sama povinná poskytnutú službu uhradiť

bez toho, či by ju aj skutočne vždy využila. V tejto súvislosti však súd prvej inštancie poukázal na
ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého nesmie byť výkon práv a povinností
vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov v rozpore s dobrými mravmi. Za právny úkon priečiaci sa
dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnostiprevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Osobitnou sankciou v
prípade výkonu práva v rozpore s podmienkami uvedenými v § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka je
odopretie právnej ochrany, čo znamená, že nebude možné takýto výkon procesnými prostriedkami

vymáhať. Neposkytnutie právnej ochrany nemá za následok zmenu alebo zánik tohto práva, len zánik
ochrany. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak žalovaná bola umiestená v štátnom karanténnom
zariadení podľa ustanovenia zákona, ktoré bolo neskôr vyhlásené ako nesúladné s Ústavou SR a.i., a
nález ÚS SR podľa bodu 196 odôvodnenia konštatuje účinky ex nunc (teda nie spätne, retroaktívne),
a preto nezakladá náhradové nároky v dôsledku nariadených opatrení majúcich základ v derogovaných

ustanoveniach a uplatnených voči ich adresátom v období, keď sa na tieto ustanovenia vzťahovala
prezumpcia ich súladu s právnymi predpismi vyššej právnej sily, je zjavne v rozpore s dobrými mravmi,
aby si štát voči žalovanej ako adresátke nariadených opatrení, ktorým sa bola nútená podrobiť namiesto
domácej izolácie, pred účinnosťou nálezu a ktoré boli de facto nesúladné s ústavou, sám uplatňoval
náklady na služby, ktoré sám zabezpečil a uhradil bez vôle žalovanej. Tieto náklady sa zaviazal sám
v neskoršom období uhrádzať, ako je to zrejmé zo stanoviska Národnej rady SR podaného k návrhu

verejného ochrancu práv.
Súd prvej inštancie dodal, že pokiaľ žalovaná spochybnila doručenie faktúry a výziev k úhrade, daná
skutková obrana vzhľadom k iným dôvodom zamietnutia žaloby je nepodstatná. Daná obrana mohla
mať vplyv pri úspešnosti žaloby na časový rozsah uplatneného úroku z omeškania, prípadne vznesenie
hmotnoprávnej námietky premlčania pri posúdení nároku ako nároku z bezdôvodného obohatenia.

Takáto obrana vznesená nebola.

3. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“), tak, že žalovanej ako úspešnej strane priznal
náhradu trov v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov uvedených
§ 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. V prvom rade žalobca poukázal na to, že absencia jasného
a zrozumiteľného odôvodnenia vedie k neúplnosti, nepresvedčivosti a nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a vedie k porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces priznaných čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenia zákona
bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, je potrebné považovať takýto
postup súdu za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty podľa čl. 1

ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (I. US 335/2006).
Žalobca sa nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí,
nakoľko pri rozhodujúcich skutočnostiach došlo zo strany súdu prvej inštancie k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci. Pripomenul, že v konaní je nesporné, že žalovaná absolvovala nariadenú karanténnu
izoláciu v karanténnom zariadení A. B. F., v období od 20.04.2020 do 27.04.2020, pričom za dané

obdobie si žalobca nárokuje náhradu za poskytnutú stravu v celkovej sume 91 eur, ako to vyplýva z
faktúry č. 3060084112 zo dňa 05.05.2020. Rovnako nie je sporná skutočnosť, že strava žalovanej počas
pobytu bola poskytnutá, uvedené vyplýva z bodu 14 a 15 bodu napadnutého rozhodnutia uvádzajúce
statusy žalovanej na sociálnej sieti. Žalobca ďalej poukázal na Opatrenie Úradu verejného zdravotníctva
č. H. zo dňa 16.03.2020 bod 2, podľa ktorého sa všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od

6:00 hod. ako zorganizované skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej
republiky alebo o repatriácii ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia
v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú a vykonanie
laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje
domáca izolácia v celkovej dobe spoločne 14 dní. Podľa žalobcu muselo byť žalovanej zrejmé, že pokiaľ

v uvedenom čase vstúpi na územie Slovenskej republiky, bude nútená absolvovať povinnú karanténu
(uvedená skutočnosť bola prezentovaná a zvýrazňovaná aj v každom jednom verejnoprávnom médiu
nielen s celoštátnou pôsobnosťou opakovane a sústavne) a súčasne platilo ustanovenie zákona č.
355/2007 Z.z. a teda, že pokiaľ sa osoba nachádza v karanténnom zariadení, ktoré jej riadne poskytuje
stravu, bude nevyhnutné ju uhradiť v zmysle § 58 zákona č. 355/2007 Z.z. Žalobca má za to, že

žalovaná účelovo využíva možnosť dezinterpretácie prijatých opatrení s nejasným úmyslom. Zdôraznil,
že uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. znášať náklady, ktoré
vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi
predpismiupravujúcimiochranuverejnéhozdravia,osobe,ktorájepovinnátietopovinnostiplniť,jepodľaÚstavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS
4/2021).
Ďalej žalobca namietal právny záver súdu prvej inštancie, že Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

nie je oprávneným orgánom na vymáhanie nákladov náhrady na poskytnutú stravu v karanténe,
a že takýmto orgánom je Úrad verejného zdravotníctva. Uviedol že uplatnený nárok je pohľadávkou
štátu, pričom žalobca je vychádzajúc z ustanovení zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu
povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu. Aj z ustanovenia § 4 zákona
č. 374/2014 Z.z. o pohľadávkach štátu plynie, že žalobca je povinný nakladať s pohľadávkou štátu

podľa tohto zákona, využívať všetky právne prostriedky na jej vymoženie a dbať, aby nedošlo k jej
zániku alebo premlčaniu, zániku alebo premlčaniu práv na jej vymáhanie a k zníženiu pohľadávky
štátu. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého vymáhať resp. uložiť povinnosť
nahradiť náklady podľa ustanovenia § 56 až 58 zákona č. 355/2007 Z.z. je Úrad verejného zdravotníctva.
Ak by mal orgán verejného zdravotníctva postupovať podľa zákona č. 355/2007 Z. z. vydaním
rozhodnutiavsprávnomkonaní,ktorébyobsahovalonáležitostipodľazákonač.71/1967Zb.osprávnom

konaní (správny poriadok), potom by takéto rozhodnutie Úrad verejného zdravotníctva (ako orgánu
verejného zdravotníctva, ktorý nariadil karanténu svojim opatrením podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona
č. 355/2007 Z. z.) o povinnosti nahradiť náklady za poskytnutú stravu, bolo v rozpore so skutkovým
stavom, nakoľko Úrad verejného zdravotníctva týmto osobám plnenie vo forme stravy počas karantény
neposkytoval, ale toto vyplývalo z nariadenej hospodárskej mobilizácie. Z uvedeného vyplýva, že ak

Úradu verejného zdravotníctva žiadne náklady za poskytnutú stravu nevznikli, potom Úrad verejného
zdravotníctva nemôže byť prijímateľom plnenia, o ktorom by malo byť rozhodnuté ako o povinnosti
uloženej rozhodnutím podľa zákona č. 355/2007 Z. z. V súvislosti s vyššie uvedeným mal žalobca
za to, že z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé a nespochybniteľné, že vláda Slovenskej
republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy,

povinnosti vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení
určených Ministerstvom vnútra SR.
Napokon žalobca nesúhlasil sp záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak žalovaná bola
umiestnená v štátnom zariadení podľa ustanovenia zákona, ktoré bolo neskôr vyhlásené ako nesúladné
s Ústavou SR, je zjavne v rozpore s dobrými mravmi, aby štát uplatňoval náklady na služby, ktoré

sám zabezpečil a uhradil bez vôle žalovanej a na základe opatrení, ktoré boli de facto nesúladné s
ústavou aj pred účinnosťou nálezu. V tejto súvislosti žalobca opakovane poukázal na právnu teóriu ako
aj bod 196 Nálezu Ústavného súdu SR spis. zn. PL ÚS 4/2021, ktorý konštatuje, že derogácia nesie
právne účinky ex nunc, teda nie spätne a retroaktívne. V kontexte tohto bodu súdy ustálili, že samotná
skutočnosť, že niektoré ustanovenia zákona č. 355/2007 Z.z. stratili účinnosť, nemá dopad na povinnosť

žalovanej refundovať žalobcovi náklady, ktoré vznikli z dôvodu poskytnutia stravy žalovanému, napr.
rozsudok Krajského súdu Prešov spis. zn. 16Co/6/2023-106 zo dňa 29.05.2023. Narúšanie právnej
istoty negáciou všeobecne akceptovanej právnej teórie o zákaze retroaktivity posilnenou jasnou a
jednoznačnou interpretáciou dotknutého ustanovenia zákona Ústavným súdom Slovenskej republiky,
napĺňa podľa žalobcu pojem svojvôle súdu pri kreovaní právneho názoru prezentovaného v napadnutom

rozhodnutí.
Na základe vyššie uvedeného má žalobca jednoznačne za to, že ním uplatnený nárok je daný, dôvodný
a preukázaný. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie alternatívne
rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

5. K odvolaniu žalobcu podala vyjadrenie žalovaná. V prvom rade uviedla, že žalobcom uplatnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP uplatnený nesprávne, pretože súd prvej inštancie
nijak neznemožnil žalobcovi uplatniť jeho procesné práva a už vôbec nedošlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Žalobca mal možnosť uplatniť akékoľvek svoje procesné práva, tie aj uplatnil,

a to predovšetkým formou písomných vyjadrení, a vo svojom odvolaní ani nepreukázal opak, teda
neuviedolžiadneprocesnépráva,ktorébymuboliupreté,lensaobmedzilnaformálnucitáciuzákonného
ustanoveniabezodôvodnenia,čonestačí.Súdprvejinštancietaktiežsvojerozhodnutieriadneodôvodnil
a vyjadril sa ku všetkým relevantným argumentom. Žalobca ani neuvádza, v čom považuje odôvodnenie
súdu prvej inštancie za nedostatočné a je to teda skôr on sám, ktorý svoje tvrdenie nedostatočne

odôvodňuje. Žalobca len uvádza akési citácie či parafrázy zo zákona, z rozsudkov Najvyššieho súdu
a Ústavného súdu, ktoré žalovaná nepopiera, ale nijak nevysvetľuje, v čom vidí v konkrétnom prípade
nedostatky odôvodnenia s ohľadom na tieto citácie. Žalobca tak neuvádza žiaden konkrétny odvolací
dôvod ani v tomto prípade.Žalobca uplatnil taktiež odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. f) CSP, teda že súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca pritom neuvádza
ani jedno konkrétne skutkové zistenie súdu, ktoré je podľa neho nesprávne, žiadne ani nenapadol v

priebehu konania pred súdom prvej inštancie.
Napokon uplatnil žalobca aj odvolací dôvod uvedený v § 365 ods. 1 písm. h) CSP, teda že rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tomuto odvolaciemu dôvodu
už žalobca aspoň uvádza aj argumentáciu. Táto argumentácia však nie je nijak nová, ide hlavne o citácie
právnych predpisov, ktoré žalobca odcitoval aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.. Samotné

citácie právnych predpisov žalovaná nerozporuje, avšak tak ako v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie a rovnako ako súd vo svojom rozhodnutí, s týmito právnymi závermi žalobcu nesúhlasí.
Žalovaná nepovažuje za potrebné opakovať svoju právnu argumentáciu uvedenú v predchádzajúcom
štádiu konania, len na ňu odkáže a zvýrazní najdôležitejší právny argument, z ktorého jednoznačne
vyplýva, že ministerstvo vnútra nebolo oprávneným orgánom na vymáhanie nákladov náhrady na
poskytnutú stravu v karanténe, že ním mohol byť len úrad verejného zdravotníctva, a to v správnom

konaní, ako správne právne vyhodnotil súd prvej inštancie.
Žalovaná poukázala na to, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., o ochrane, podpore a
rozvoji verejného zdravia, ktoré žalobca neustále akcentuje a na ktorom stavia svoju žalobu, nemožno
aplikovať izolovane od iných ustanovení tohto zákona. Žalobca opomína ustanovenie § 5 ods. 4 písm. x)
tohto zákona, podľa ktorého „Úrad verejného zdravotníctva (...) ukladá (...) povinnosť nahradiť náklady

podľa § 56 až 58“. Z tohto ustanovenia jasne vyplýva, že oprávnený uložiť povinnosť nahradiť náklady
podľa § 58 ods. 2 bol Úrad verejného zdravotníctva (v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) a § 12 ods.
2 písm. f)), nie Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, teda žalobca. Navyše podľa § 59 ods. 1
„Orgányverejnéhozdravotníctvavkonaníoprávach,právomchránenýchzáujmochalebopovinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, ak

tento zákon neustanovuje inak.“ Medzi orgány verejného zdravotníctva patrí podľa § 3 ods. 1 písm. b)
aj Úrad verejného zdravotníctva (a podľa písm. e) aj Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky), pričom
v ustanovení § 59 ods. 2 je uvedené, na ktoré konania podľa tohto zákona sa zákon č. 71/1967 Zb.,
Správny poriadok, nepoužije a konanie podľa § 58 ods. 2 medzi nimi uvedené nie je, ergo na toto konanie
sa vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb., Správny poriadok. Ak teda chcel štát uložiť žalovanej povinnosť hradiť

náklady podľa § 58 ods. 2, mal o tom rozhodnúť Úrad verejného zdravotníctva v správnom konaní, nie
Ministerstvo vnútra SR (pôvodný žalobca) nezákonným postupom prostredníctvom faktúr, teda aktov,
ktoré trpia absolútnym nedostatkom formy rozhodnutia.
Žalovaná taktiež nesúhlasí s tvrdením žalobcu vo svojom odvolaní, podľa ktorého rovnako nie je sporná
skutočnosť, že strava žalovanej počas pobytu bola poskytnutá, uvedené vyplýva z bodu 14 a 15 bodu

napadnutého rozhodnutia uvádzajúce statusy žalovanej na sociálnej sieti.” Táto interpretácia záverov
súdom prvej inštancie žalobcom je nesprávna. Práve z bodov 14 a 15 rozsudku, ako aj z tvrdení
žalovanej, vyplýva, že nedostala všetku stravu, náklady za ktorú od nej žaloba žiada úhradu. Rozsah
poskytnutia stravy je preto medzi žalobcom a žalovanou naopak sporný. Žalovaná sa ďalej ohradila voči
tvrdeniu žalobcu, že účelovo využíva možnosť dezinterpretácie prijatých opatrení s nejasným úmyslom.

Žalovaná si vyprosí takéto vyjadrenia zo strany žalobcu. Žalovaná od začiatku bráni svoje práva, o
ktorých je presvedčená a ktoré riadne podporila aj právnou argumentáciou, s ktorou sa stotožnil aj súd
prvej inštancie.
K tvrdenej retroaktivite účinkov nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo strany súdu prvej
inštancie, žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neaplikoval závery Ústavného

súdu retroaktívne. Súd prvej inštancie naopak akcentoval v rozsudku, že nález má účinky do budúcna,
teda ex nunc (bod 26). Avšak súd prvej inštancie veľmi správne použil argument výkonu práv v rozpore
s dobrými mravmi, konkrétne výkonu práv štátu vymáhať od žalovanej náklady za štátnu karanténu, ak
v súčasnosti už veľmi dobre vie, že táto karanténa bol protiústavná. Podľa súdu prvej inštancie je práve
teraz (čiže nie spätne) nemravné od žalovanej vymáhať tieto náklady. Žalovaná sa s týmto záverom

súdu prvého stupňa plne stotožňuje. Je naozaj v rozpore s dobrými mravmi ešte dnes vymáhať náklady
za niečo, čo bolo jasne vyhlásené za protiústavné.
Žalovaná preto požaduje, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a priznal žalovanej
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. V odvolacej replike žalovaný zotrval na všetkých odvolacích dôvodoch uvedených v odvolaní proti
rozsudku súdu prvej inštancie.7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §
379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s
namietaným porušením práva na spravodlivý proces, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym
právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval
príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v

odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

9. Pokiaľ ide o žalobcom označený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP odvolací
súd konštatuje, že žalobca tento síce vo svojom odvolaní označil, avšak žiadnym spôsobom ho

nekonkretizoval ani ho v rámci odvolacej argumentácia bližšie neodôvodnil. Žalobca neuvádza, v čom
považuje odôvodnenie súdu prvej inštancie za nedostatočné, len cituje či parafrázuje zo zákona a z
rozsudkov Najvyššieho súdu a Ústavného súdu. Nijak nevysvetľuje, v čom vidí v konkrétnom prípade
nedostatky odôvodnenia s ohľadom na tieto citácie. Obdobne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
d) a f) CSP žalobca žiadnym spôsobom nekonkretizoval ani ich v rámci odvolacej argumentácia bližšie

neodôvodnil.

10. V tejto súvislosti je možné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 90/2019
zo dňa 5.11.2019, v ktorom ústavný súd okrem ďalšieho uviedol, cit.: „iba uvedenie všeobecných
odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť,

resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych
okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti
uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Ústavný súd zároveň dodáva, že relevantná právna úprava
neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej
v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať

odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie po uplynutí lehoty na podanie odvolania.“

11. Obdobne Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 6Cdo/175/2017 z 27.2.2018 konštatoval, že dôvody
odvolania uvedené v zákone „samy o sebe nie sú postačujúcim vymedzením dôvodov, pre ktorý sa
odvolanie napadá, pokiaľ nie sú špecifikované konkrétnymi skutkovými okolnosťami prípadu“.

12. S poukazom na uvedené skutočnosti, ako aj na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 380 CSP), ktorá predpokladá ich riadne, konkrétne a odôvodnené vymedzenie vo väzbe na
špecifikované závery alebo postupy súdu prvej inštancie, sa odvolací súd touto časťou odvolacích
dôvodov bližšie nezaoberal.

13. K námietke nesprávneho právneho posúdenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že
právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery(pozrinapr.NajvyššísúdSR,sp.zn.7Cdo7/2010).

14. Podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o
zmene a doplnení niektorých zákonov náklady, ktoré vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto

zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia,
uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť.

15. Predmetom konania pred súdom prvej inštancie bol uplatnený nárok žalobcu v rozsahu týkajúcom
sa zaplatenia sumy 91 eur spolu s príslušenstvom. Sporným medzi stranami bol nárok žalobcu na

zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré
si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z.
o ochrane verejného zdravia.16. Z dokazovania súdom prvej inštancie vyplýva, že Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky
(ďalej ako „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa
ustanovenia § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej ako „zákon č.
355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa
ustanovenia § 12 ods. 2 písm. f) a ustanovenia § 48 ods. 4 písm. n) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie
č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa 16.03.2020
zmenil nasledovne „všetkým osobám, ktoré sa od 16. marca 2020 od 6:00 hod. ako zorganizované

skupiny vrátili z postihnutých oblastí zahraničia na územie Slovenskej republiky alebo o repatriácii
ktorých na územie Slovenskej republiky sa rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených
Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky na dobu nevyhnutnú a vykonanie laboratórnej diagnostiky
COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v
celkovej dobe spoločne 14 dní.

17. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo
žalovanej faktúru č. 3060084112 s dátumom splatnosti 04.06.2020 na sumu 91 eur ako náklady
za stravu zabezpečenú počas nariadenej predmetnej izolácie v karanténnom zariadení A. B. F. za
obdobie od 20.4.2020 do 27.4.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020
a 03.12.2020 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. Žalobca ako osoba oprávnená

vymáhať pohľadávky štátu voči žalovanej svoj nárok odvodzoval od ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z. a od toho, že ide o paušálne náklady za stravu, pričom Ministerstvo vnútra SR uhradilo faktúru
vystavenú spoločnosťou A., A.. A.. D. na sumu 10.569 eur za stravu repatriantov. Podľa prílohy faktúry
bola uhradená aj strava poskytnutá pre žalovanú za obdobie od 20.4.2020 do 27.4.2020 vo výške
91 eur.

18. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007
Z. z nie je ustanovením, ktoré by zakladalo právo žalobcu požadovať od žalovanej úhradu nákladov
spojenýchsostravoupočasnariadenejizolácievkaranténnomzariadeníA.B.F..Totoustanoveniepodľa
odvolacieho súdu nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov,

ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Ako vyplýva aj z
nálezu ÚS SR sp. zn. PL ÚS 4/2021 ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej
osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného
zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto

náklady je povinná znášať (bod 157 cit. nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené povinnosti by náklady
znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo
(porovnaj bod 184 cit nálezu). Zmyslom tohto zákonného ustanovenia je teda podľa odvolacieho súdu
jedine to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených zákonom o ochrane verejného
zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia)

nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu), ale nemožno z tohto
zákonného ustanovenia vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za
iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia.

19. Súd prvej inštancie už len z tohto dôvodu správne rozhodol o zamietnutí žaloby žalobcu voči

žalovanej, nakoľko skutočnosť, že žalobca zaplatila paušálne náklady na stravu žalovanej počas jej
nariadenej izolácie v karanténnom zariadení nezakladá podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. právo
žalobcu na náhradu takto uhradených nákladov od žalovanej.

20. Pokiaľ súd prvej inštancie uvažoval o možnosti aplikácie ust. § 454 Občianskeho zákonníka na

prejednávaný prípad, použitie tohto ustanovenia neprichádzalo do úvahy kvôli tomu, že predpokladom
pre použitie tejto skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia je skutočnosť, že musí ísť o plnenie,
ktoré mal iný subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko žalovaná si
náklady na stravu mala uhrádzať sama), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní za iného, nemal
sám povinnosť plniť a v tomto smere samotný žalobca tvrdil, že v zmysle zákona o hospodárskej

mobilizácii bolo jej povinnosťou zabezpečiť a uhradiť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola
nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.21. Aplikácia ust. § 454 Občianskeho zákonníka ale nebola namieste hlavne z dôvodu právnej povahy
žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalovaný nárok mal žalobcovi vzniknúť v
súvislosti s tým, že žalovaná sa na základe opatrení ÚVZ SR povinne podrobila nariadenej izolácii v

karanténnom zariadení, t. j. nárok má svoj základ vo sfére verejného práva, v ktorej podľa odvolacieho
súdu vzhľadom na princíp vyjadrený v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nie je možné absenciu zákonnej právnej
úpravy nahrádzať inštitútmi, resp. právnymi predpismi upravujúcimi vzťahy súkromnoprávnej povahy,
pre ktoré je naopak typický princíp vychádzajúci z čl. 2 ods. 3 Ústavy SR. Medzi žalobcom a žalovanou
sa nejedná o vzťah súkromnoprávny. Súkromnoprávne vzťahy sú totiž typické tým, že nejde o vzťahy

charakterizované vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov, ako je to z právnej
teórie známe pri výklade dualizmu medzi súkromným a verejným právom. Pre súkromnoprávne vzťahy
je príznačné, že jeho subjekty majú rovnaké právne postavenie. Subjekty sú si právne rovné a teda
žiaden z nich v danom vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému ani ich
plnenie autoritatívne vynucovať. A naopak, verejnoprávnu povahu majú vzťahy vyznačujúce sa tým, že
na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú

v danom vzťahu k podriadenému subjektu aj vykonáva. A presne tak tomu bolo aj v prípade nariadenia
povinnej izolácie žalovanej v karanténnom zariadení, keďže k jej umiestneniu viedlo štátne donútenie.

22. Z uvedeného potom vyplýva (aj) ten právny dôsledok, že právo žalobcu požadovať od žalovanej
(paušálnu) náhradu nákladov za zabezpečenú stravu by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného

ustanovenia právneho poriadku (odvolací súd už uviedol, že takým nie je § 58 ods. 2 355/2007 Z.z. ),
lebo len taký prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Také ustanovenie
všakpodľaodvolaciehosúdunebolosúčasťouprávnehoporiadkuanivčase,kedyžalovanáabsolvovala
nariadenú izoláciu, ani v čase vystavenia žalovanej faktúry a nie je súčasťou právneho poriadku ani

doteraz. To znamená, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ňou uhradených nákladov za stravu
zabezpečenú žalovanej. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani
postup, kedy žalovanej bola vystavená na úhradu stravy faktúra. Faktúra je podľa odvolacieho súdu
opätovne inštitútom typickým skôr pre súkromné a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže
štát, resp. štátne orgány nahrádzať nedostatok právnej úpravy.

23. Pokiaľ žalobca na podporu svojej argumentácie poukazovala na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS
4/2021, odvolací súd zdôrazňuje, že ústavný súd vyslovil, že ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v
zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení„ a v časti „karanténne opatrenia„, ust. § 48
ods. 4 písm. n) v časti „alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy„, ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti

„alebo karanténa„ a ust. § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam„ zákona č. 355/2007
Z. z. o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021
pod č. 551 /2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené
ustanovenia stratili účinnosť (a následne aj platnosť podľa § 91 ods. 2 cit. zákona).

24. Ústavný súd SR teda v tomto náleze konštatoval protiústavnosť ust. § 12 ods. 2 písm. f) v tej
jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom
zariadení, prípadne inom určenom zariadením. Práve takéto opatrenie ÚVZ SR vydané na podklade §
12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. bolo dôvodom toho, že žalovaná bola v čase od 20.4.2020

do 27.4.2020 počas jej nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Ak kvôli rozporu s Ústavou SR
stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovanej) v
karanténnom zariadení a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom
základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe
povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie

osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel
právnejzásady„zneprávanemôževzniknúťprávo“nepripúšťa,abydotknutáosobamalapreplatiť(štátu)
náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení.

25.Podľa§3ods.1Občianskehozákonníkavýkonprávapovinnostívyplývajúcichzobčianskoprávnych

vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.26. Ustanovenie § 3 OZ zakotvuje základné podmienky tzv. chráneného výkonu subjektívnych práv.
V zmysle teórie súkromného práva takýmito podmienkami je kumulatívne splnenie nasledovných
predpokladov: a) existencia práva v dobe výkonu (t. j. aktom aplikácie práva nemôže dôjsť k založeniu

neexistujúceho práva alebo povinnosti), b) musí byť uplatnený v súlade so zákonom, byť primeraný
vzhľadom na cieľ, ktorý má byť dosiahnutý, a zároveň musí byť v súlade s dobrými mravmi. Prvý
predpoklad výkonu práva je jeho existencia. Bez existencie subjektívneho práva nemôžeme hovoriť o
výkone práva, ale o protiprávnom úkone. Z uvedeného vyplýva, že aj § 3 ods. 1 OZ sa môže vzťahovať
len na výkon existujúcich práv. Z hľadiska druhého predpokladu § 3 ods. 1 OZ upravuje, že zákonný

rámec výkonu práva nespĺňa taký výkon, ktorý bez právneho dôvodu zasahuje do práv a oprávnených
záujmov iných alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Subjekt vykonávajúci právo musí jeho výkon
realizovať v súlade so zákonom, jeho realizácia musí byť primeraná vzhľadom na cieľ, ktorý má byť
dosiahnutý(t.j.nesmieísťotzv.šikanóznyvýkonpráva)amusíbyťvsúladesdobrýmimravmi.Vprípade
realizácie práva vo vzájomnom strete s iným právom, výkon práva musí byť realizovaný v súlade s
kolíznymi normami obsiahnutými v občianskom práve, alebo ak takýchto kolíznych noriem niet, v súlade

so zásadami občianskeho práva

27. K tvrdenej retroaktivite účinkov nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo strany súdu prvej
inštancie, odvolací súd uvádza že súd prvej inštancie žiadnym spôsobom neaplikoval vyššie uvedené
závery Ústavného súdu v náleze PL. ÚS 4/2021 retroaktívne. Súd prvej inštancie naopak zdôraznil v

rozsudku, že nález má účinky do budúcna, teda ex nunc (bod 26). A práve protiprávne vyhodnotenie
izolácie osôb v karanténnych zariadeniach ústavným súdom uvedeným nálezom správne súd prvej
inštancie použil ako argument výkonu práv v rozpore s dobrými mravmi, konkrétne výkonu práv štátu
vymáhať od žalovanej náklady za štátnu karanténu, ak táto karanténa bol protiústavná. Súd prvej
inštancie zohľadnil, že teraz (čiže nie spätne) je v rozpore s dobrými mravmi od žalovanej vymáhať tieto

náklady spojené s nariadenou karanténou žalovanej a výkon takéhoto práva nepožíva právnu ochranu.

28. Ohľadne právneho posúdenia veci a posudzovania vecnej legitimácie v prejednávanej veci odvolací
súd záverom ešte poukazuje na viaceré nasledovné rozhodnutia iných odvolacích súdov, ktoré sa
predmetnou problematikou už v predchádzajúcom období zaoberali a považovali obdobné nároky

žalobcu za nedôvodné. Jedná sa o nasledovné rozhodnutia: Krajský súd v Banskej Bystrici, sp. zn.
14Co/62/2022 - 27.06.2023, z odôvodnenia: „Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu z dôvodu
nepreukázania nároku vzhľadom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa
08.12.2021, keď chýba právny dôvod, pre ktorý by mal žalovaný žalobcovi hradiť náklady. Je potrebné
poukázať na to, že právo žalobcu požadovať od žalovaného náhradu nákladov na zabezpečenú

stravu počas nariadenej izolácie žalovaného v karanténnom zariadení I. za žalované obdobie, by
muselo vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku SR, pretože len taký prístup
zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Podľa názoru odvolacieho súdu takéto
ustanovenie však nebolo súčasťou právneho poriadku, keďže vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu

Ústavného súdu, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia, ktoré umožňovali
nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je
spôsobilý napraviť postup, kedy žalovanému bola vystavená faktúra na úhradu nákladov počas jemu
nariadenej izolácie v karanténnom zariadení.“ Krajský súd v Žiline, sp. zn. 7Co/56/2023 - 15.08.2023
z odôvodnenia: „7. V kontexte vyššie uvedených úvah potom odvolací súd v rámci limitov, ktoré

jednoznačne stanovil Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom náleze, dospel k záveru, že uplatňovanie
nároku podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. by v posudzovanom prípade fakticky malo za
následok prehlbovanie zásahu štátu do práva jeho občana na základe právneho predpisu, ktorý je
nesúladný s Ústavou Slovenskej republiky. Je potrebné zdôrazniť, že štát (štátny orgán) môže pri
uplatňovaní štátneho donútenia konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon (článok 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).“ Krajský súd v Bratislave, sp. zn.
6Co/25/2023 z 28.2.2024, z odôvodnenia: „Právo žalobcu na náhradu nákladov za zabezpečenú stravu
počas nariadenej izolácie žalovaného v karanténnom zariadení Akadémie PZ D. za žalované obdobie,
by muselo vyplývať z konkrétneho zákonného ustanovenia právneho poriadku SR, pretože len taký
prístup zodpovedá princípu, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Odvolací súd, s poukazom na
vyššie uvedené je názoru, že takéto ustanovenie nebolo súčasťou právneho poriadku SR, keď vzhľadom
na účinky vyplývajúce z uvedeného nálezu ústavného súdu, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval
zákonné ustanovenia, ktoré umožňovali nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. V tejto súvislostiodvolací súd opäť zdôrazňuje, že v čase posudzovania veci súdom prvej inštancie z právnej úpravy, s
dôrazom na nález sp. zn. PL.ÚS 4/2021-136 zo dňa 8.12.2021, nevyplýva oprávnenie Úradu verejného
zdravotníctva nariadiť karanténne opatrenie a preto nemôže ani existovať povinnosť žalovaného znášať

náklady, ktoré takýmto nezákonným obmedzením vznikli a to v súlade s právnou zásadou ‚z nepráva
nemôže vzniknúť právo.“

29. Súdnu prax odvolacích súdov je teda s prihliadnutím na uvedené možné považovať za ustálenú v
názore, že úprava § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. stanovuje povinnosti, iba ak sú spojené s

oprávnenímÚraduverejnéhozdravotníctvanariadiťopatrenia,ktorévšaksodkazomnanálezústavného
súdu PL.ÚS 4/2021-136 zo dňa 8.12.2021 úradu chýba, preto žalobca nemá podľa § 58 ods. 2 zákona
č. 355/2007 Z. z. právny titul na žalobou uplatnené náklady od žalovanej, a to bez ohľadu na to, že vo
vzťahu k samotnému ustanoveniu § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. ústavný súd nesúlad s ústavou
nekonštatoval.

30. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je

však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie uznesenia súdu prvej inštancie, odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. Na základe vyššie uvedeného odvolací súdu uzatvára všetky námietky žalobcu, ktoré vzniesol
v rámci odvolacieho konania nepovažuje za také, ktoré by boli schopné zvrátiť správnosť záverov súdu
prvej inštancie, a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil
(§387 ods. 1 CSP).

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, keď v konaní v celom rozsahu úspešnej žalovanej bol voči neúspešnému žalobcovi priznaný nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným
uznesením postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

33. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).