Rozsudok ,
Zastavujúce odvolacie konanie Judgement was issued on Wednesday, February 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/92/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5115219254
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 02. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5115219254.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov

Mgr. Andreja Kekelyho a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka,
a.s., so sídlom Žiškova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140, zastúpeného spoločnosťou: Malata,
Pružinský, Hegedűš & Partners s.r.o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava –
mestskáčasťStaréMesto,IČO:47239921,protižalovaným:1/A.B.,nar.XX.XX.XXXX,bytomC.D.XX/
XX, XXX XX E. F., zastúpeného spoločnosťou: GARANT PARTNER legal s.r.o., so sídlom Einsteinova
21, 851 01 Bratislava, IČO: 36 856 380, 2/ G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXXX/XX, XXX XX I., o
zaplatenie sumy 13.362,45 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/ proti rozsudku

Okresného súdu Žilina č. k. 13C/308/2015-235 zo dňa 23. februára 2021, takto

r o z h o d o l :

Konanie voči žalovanému v rade 2/ zastavuje.

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému v rade 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1,84 %.

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 13C/308/2015-235 zo dňa 23. februára 2021
vo výroku I. vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ mení tak, že žalobu zamieta.

Žalovanému v rade 1/ priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 96,32 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovaným v rade 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 13.362,45 eur spolu s úrokom vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.403,27
eur od 23.06.2015 do 30.06.2015, spolu s úrokom vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.303,27 eur od
01.07.2015 do 31.08.2015, spolu s úrokom vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.253,27 eur od 01.09.2015
do 28.09.2015, spolu s úrokom vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.203,27 eur od 29.09.2015 do
22.10.2015, spolu s úrokom vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.153,27 eur od 23.10.2015 do zaplatenia,

spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.925,36 eur od 23.06.2015 do 30.06.2015,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.825,36 eur od 01.07.2015
do 31.08.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.775,36 eur
od 01.09.2015 do 28.09.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.725,36
eur od 29.09.2015 do 22.10.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.675,36
eur od 23.10.2015 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal proti

žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % (výrok II.).

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 26.06.2015
po čiastočnom späťvzatí žaloby v časti o zaplatenie sumy 250,00 eur s príslušenstvom a následnomupresnení žaloby domáhal, aby súd zaviazal žalovaných zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
žalovanú istinu s príslušenstvom špecifikovanej a priznanej mu vo výroku I. napadnutého rozhodnutia.
3.Svojužalobužalobcaskutkovoodôvodniltým,žedňa03.02.2011uzatvoriližalobcaažalovaníúverovú

zmluvu č. 004065009R (ďalej aj „zmluva“), ktorej súčasťou boli
aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“). Predmetom tejto zmluvy bol záväzok žalobcu za
dohodnutých podmienok poskytnúť peňažné prostriedky na čerpanie úveru
do výšky úverového limitu dohodnutého na sumu 14.900,00 eur. Žalovaný v rade 1/ bol oprávnený úver
čerpať jednorazovo ku dňu 03.02.2011. Dňa 03.02.2011 bol úver čerpaný. Žalovaní v súlade s čl. V.

zmluvy, ako i v súlade s čl. 5. VOP sa zaviazali úver splácať v 120 mesačných splátkach, splatných vždy
k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom 15.03.2011, pričom anuitná splátka sa skladala z istiny a príslušných
úrokov podľa čl. IV. zmluvy. Splátky č. 1 až č. 119 boli dohodnuté vo výške 223,34 eur a výška poslednej
splátky mala byť určená žalobcom na základe priebehu splácania úveru. Zmluvné strany sa dohodli,
že vyčerpaný a nesplatený úver sa bude úročiť pevnou úrokovou sadzbou vo výške 12,99 % ročne.
Žalovaní však nedodržali platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazali v zmluve, v dôsledku čoho žalobca

v súlade s ustanoveniami bodu 9.1 VOP určil predčasnú splatnosť úveru poskytnutého
na základe zmluvy ku dňu 15.10.2013. V zmysle čl. VI. zmluvy sa zmluvné strany dohodli,
že pre prípad omeškania so zaplatením akýchkoľvek záväzkov podľa zmluvy, je žalobca oprávnený
úročiť dlžnú sumu, úrokom z omeškania. V zmysle bodu 4.2.VOP splátky istiny úveru po termíne
splatnosti sa budú naďalej úročiť úrokovou sadzbou dohodnutou v zmluve a môžu sa úročiť aj úrokom

z omeškania. Úroky a poplatky, ako aj ďalšie záväzky súvisiace so zmluvou neuhradené v termínoch
ich splatnosti sa úročia len sadzbou úroku z omeškania. Celková úhrada zo strany žalovaných ku dňu
16.01.2016 predstavovala sumu 11.495,24 eur.
4. Po podaní žaloby žalovaní uhradili žalobcovi celkom sumu 250,00 eur, pričom tieto splátky boli
prednostne započítané na istinu, išlo o úhradu 100,00 eur dňa 30.06.2015, 50,00 eur dňa 31.08.2015,

50,00 eur dňa 28.09.2015 a 50,00 eur dňa 22.10.2015, preto žalobca zobral v časti o zaplatenie sumy
250,00 eur s príslušenstvom žalobu späť.
5. Po späťvzatí sumy 250,00 eur, ktorá bola prednostne započítaná, pozostáva žalovaná suma
z nasledovných častí: z istiny nesplateného úveru vo výške 9.153,27 eur, úroku
vo výške 2.522,09 vyčísleného ku dňu 22.06.2015 a úroku z omeškania vo výške 1.687,09 eur

vyčísleného ku dňu 22.06.2015, celkom teda 13.362,45 eur. Zároveň si žalobca uplatnil príslušenstvo
pohľadávky špecifikované v žalobe (priznané mu výrokom I. napadnutého rozsudku – pozri bod. 1. tohto
rozhodnutia).

6. Žalovaní v rade 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k žalobe navrhli žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Súčasne si uplatnili voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
7. Uviedli, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy mali záujem o poskytnutie finančných prostriedkov
za účelom kúpy nehnuteľnosti. Táto skutočnosť vyplýva aj z bodu I. predmetnej zmluvy zo dňa
03.02.2011, kde je jednoznačne definovaný účel zmluvy s tým, že žalobca bol s touto skutočnosťou
riadne oboznámený. Následne žalobca pripravil návrh zmluvy o spotrebiteľskom úvere a dňa 03.02.2011

došlo k jej uzatvoreniu a k čerpaniu celej sumy žalovanými (dlžníkmi). Žalobca teda disponoval
informáciou o účele úveru, na ktorý mali byť finančné prostriedky z úveru použité. Napriek tomu však
žalobca nerešpektoval ust. § 1 ods. 3 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch a so žalovanými
uzatvoril zmluvu, ktorú označil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti žalovaní poukázali
na ust. § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého veriteľovi alebo finančnému

agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom je obchádzanie
ustanovení tohto zákona, za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných prostriedkov
alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel by umožnili
vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona.
Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení

vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa zmluva o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ
nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon, za neplatnú. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca
konal úmyselne contra legem. Vedel totiž o účele úveru, vedel, že nemôže ísť o spotrebiteľský úver
a napriek tomu v rozpore s citovaným ustanovením zákona žalovaným predložil na podpis zmluvu
o spotrebiteľskom úvere. Žalovaní preto považujú predmetnú zmluvu za absolútne neplatný právny

úkon. Žalobca mal o tom nepochybne vedomosť a napriek tomu poskytol žalovaným úver v sume
14.900,00 eur. Keďže predmetná zmluva je absolútne neplatný právny úkon, mohol by sa žalobca
domáhať od žalovaných iba vydania bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti žalovaní vzniesli
námietkupremlčaniavočinárokuuplatnenémužalobousodôvodnením,žežalobcauž03.02.2011moholobjektívne vedieť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaných a v akej výške, a teda mal možnosť
žiadať od žalovaných jeho vydanie. Žalobu však žalobca doručil súdu až dňa 26.06.2015, a preto je jeho
nárok premlčaný. Žalovaní tiež z opatrnosti namietali,

že predmetný úver neobsahuje náležitosti podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to určenie výšky,
počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, a preto sa poskytnutý úver považuje za
bezúročný a bez poplatkov.
8. Žalobca vo svojej replike uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaných, že predmetná zmluva
je absolútne neplatný právny úkon z dôvodu, že predmetný úver bol poskytnutý na nadobudnutie

vlastníckeho práva, sporná úverová zmluva bola označená ako zmluva o spotrebiteľskom úvere. Podľa
jeho názoru o obchádzanie zákona v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka by išlo vtedy, ak by
žalobca napriek tomu, že na poskytnutý úver by sa mal vzťahovať zákon o spotrebiteľských úveroch, by
žalovaným navrhol uzatvorenie zmluvy, podľa obsahu ktorej by sa zákon o spotrebiteľských úveroch na
túto zmluvu neaplikoval, alebo by aplikácia zákona o spotrebiteľských samotnou zmluvou bola vylúčená.
O takýto prípad sa však v súdenej veci nejedná. Žalovaní sami uvádzajú, že mali záujem o poskytnutie

finančných prostriedkov za účelom kúpy nehnuteľností, čo je vyjadrené
aj v spornej zmluve. Už samotný úmysel zmluvných strán v čase uzatvárania zmluvného vzťahu
vylučuje pôsobnosť zákona o spotrebiteľských úveroch. Len samotné označenie zmluvy ako zmluvy
o spotrebiteľskom úvere nemôže spôsobovať jej absolútnu neplatnosť. Spornú zmluvu treba vykladať
podľa jej obsahu. V tejto súvislosti žalobca poukázal

na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej všeobecný súd nemá pristupovať k výkladu právnych
úkonov, najmä zmlúv prehnane formalisticky, ale má preferovať výklad právneho úkonu v prospech
jeho platnosti, pred výkladom, ktorý vedie k jeho neplatnosti, ak prichádzajú do úvahy obidva výklady.
Žalobca teda nijakým spôsobom neobchádzal zákon. Tvrdenia žalovaných o opaku sú zavádzajúce
a nie sú ničím podložené. Podľa názoru žalobcu predmetná úverová zmluva je platný právny úkon.

Žalovaní vzniesli námietku premlčania voči celému žalobou uplatnenému nároku len v súvislosti s jeho
právnym posúdením ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca preto navrhol, aby súd
na túto námietku neprihliadol. Ďalej žalobca uviedol, že na úverovú zmluvu uzavretú stranami sporu sa
ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch nevzťahujú, pretože úver bol poskytnutý
na kúpu nehnuteľností, a preto sa nemôže považovať za bezúročný a bez poplatkov.

9. Prvoinštančný súd konštatoval, že medzi stranami sporu neboli sporné skutočnosti prezentované v
bode 3. odôvodnenia tohto rozhodnutia.
10. V merite veci rozhodol okresný súd v poradí prvým rozsudkom č. k. 13C/308/2015-114 zo dňa
29.03.2018 tak, že súd vo vec rozhodol rozsudkom č. k. 13C/308/2015–114
zo dňa 29.03.2018 tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 250,00 eur s prísl. zastavil (výrok I.)

a žalovaných v rade 1/ a 2/ zaviazal na povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne sumu
13.362,45 eur spolu s úrokom vo výške vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.403,27 eur od 23.06.2015
do 30.06.2015, spolu s úrokom vo výške vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.303,27 eur od 01.07.2015
do 31.08.2015, spolu s úrokom vo výške vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.253,27 eur od 01.09.2015
do 28.09.2015, spolu s úrokom vo výške

vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.203,27 eur od 29.09.2015 do 22.10.2015, spolu s úrokom vo výške
vo výške 12,99 % ročne zo sumy 9.153,27 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, spolu
s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.925,36 eur od 23.06.2015
do 30.06.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.825,36 eur
od 01.07.2015 do 31.08.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.775,36

eur od 01.09.2015 do 28.09.2015, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.725,36
eur od 29.09.2015 do 22.10.2015, spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8,5 % ročne zo sumy 11.675,36 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, všetko v lehote
do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobcovi proti žalovaným priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).

11. Na základe odvolania žalovaných v rade 1/ a 2/ Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, uznesením č.
k. 5Co/301/2018-159 zo dňa 30. apríla 2019 rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutej časti
(t. j. jeho výrokoch II. a III.) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
12. Odvolací súd pritom konštatoval, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje
Občiansky zákonník v ust. § 52, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva,

zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak
zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ
a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred
pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváranía plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Špeciálna úprava spotrebiteľského úveru

je obsiahnutá v zákone č. 129/2010 Z. z. Tento právny predpis v ust. § 1 ods. 2 definuje spotrebiteľský
úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere
vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom
spotrebiteľovi.
Na posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou

formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Aj za použitia všeobecného
interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je totiž
namieste pri pochybnostiach

o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť
k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý
na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku
(majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto
riadiťvýlučneúpravouvzmluveaObchodnomzákonníku),čiževeriteľa.Podľa§1ods.3písm.d)zákona

o spotrebiteľských úveroch spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo
zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti. Úverovej zmluve možno
priznať povahu spotrebiteľskej zmluvy odvolávajúc sa na ustanovenie § 3 ods. 3 zákona
o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého môžu byť spotrebiteľskými zmluvami všetky pomenované aj
nepomenované zmluvy bez ohľadu na to, podľa ktorého zákona boli uzavreté, keďže pre kvalifikáciu

zmluvy ako zmluvy spotrebiteľskej je podstatné, aby išlo o zmluvu, ktorá sa uzaviera vo viacerých
prípadoch v rovnakej podobe, uzaviera sa medzi podnikateľom vykonávajúcim svoju podnikateľskú
činnosť a spotrebiteľom, ktorý nemá možnosť reálnym spôsobom zmeniť obsah pripraveného návrhu
zmluvy, nemôže vyjednávať o zmene návrhu s vyhliadkou na úspech a jeho jediná možnosť naloženia
s návrhom zmluvy je alternatívna, a to buď prijme návrh zmluvy, alebo návrh zmluvy odmietne.

13.Odvolacísúdtiežuložilsúduprvejinštancievďalšomkonaníposúdiťodvolacienámietkyžalovaných.

14. V ďalšom štádiu konania žalobca v celom rozsahu zotrval na žalobe.

15. Žalovaní v ďalšom konaní pred súdom prvej inštancie tiež prezentovali rovnakú procesnú obranu.

16. Následne sa súd prvej inštancie vyporiadal s odvolacími námietkami žalovaných v zmysle pokynu
odvolacieho súdu a uviedol, že zmluva uzavretá medzi stranami sporu nie je zmluvou o spotrebiteľskom
úvere. Účelom poskytnutého úveru bolo totiž nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda
aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch je s poukazom na jeho ust. § 3 písm. d) vylúčená.

17. Druhú odvolaciu námietku žalovaných, že im nebolo doručené oznámenie žalobcu o zosplatnení
úveru ku dňu 16.10.2013, ktorým malo dôjsť k jeho predčasnému zosplatneniu, okresný súd vyhodnotil
ako dôvodnú. V tejto súvislosti konajúci súd po zrušení jeho prvého rozsudku doplnil dokazovanie
a konštatoval, že žalobca v tomto spore neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že
žalovaným doručil oznámenie o zosplatnení úveru, ktoré ho zaťažovalo a aj žalobca sám uznal, že túto

skutočnosť nevie preukázať. Prvoinštančný súd preto dospel k záveru, že pre vyhlásenie predčasnej
splatnosti úveru žalobcom neboli splnené zákonné podmienky, pretože táto bola vyhlásená v rozpore
so zákonom.

18. Skutkový stav veci popísaný v bode 3. tohto rozhodnutia zostal v podstate nezmenený a tento medzi

stranami sporu nebol ani sporný.
19. Po podaní žaloby žalovaní uhradili žalobcovi celkom sumu 250,00 eur, pričom tieto splátky boli
prednostne započítané na istinu, išlo o úhradu 100,00 eur dňa 30.06.2015, 50,00 eur dňa 31.08.2015,
50,00 eur dňa 28.09.2015 a 50,00 eur dňa 22.10.2015, preto žalobca zobral v časti o zaplatenie sumy
250,00 eur s príslušenstvom žalobu späť (§ 145 ods. 2 CSP).

20. Žalobca v tejto časti preto zobral žalobu späť. V časti o zaplatenie sumy 250,00 eur je
konanie právoplatne zastavené pre čiastočné späťvzatie žaloby, nakoľko žalovaní čo do tohto výroku
napadnutého rozsudku odvolanie nepodali.21. Následne súd prvej inštancie citoval ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 písm. d)
zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 497 Obchodného zákonníka a konštatoval, že
vprejednávanomsporebolamedzistranamisporuuzavretáspotrebiteľskázmluvavzmyslecit.§52ods.

1 Občianskeho zákonníka, nakoľko táto bola uzatvorená medzi žalobcom ako dodávateľom – bankou
a medzi žalovanými ako spotrebiteľmi. Nejedná sa však o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože
účelom predmetného úveru bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda aplikácia
zákona o spotrebiteľských úveroch je
s poukazom na jeho ust. § 3, písm. d) súdenú vec vylúčená. Z hľadiska právnej formy sa jedná o zmluvu

o úvere uzatvorenú podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ktorá obsahuje všetky zákonom
predpísané náležitosti.

22. Súčasne okresný súd akcentoval, že je nutné vnímať rozdiel medzi spotrebiteľskou zmluvou
a zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Pojmovým znakom spotrebiteľskej zmluvy je, že ju uzatvára
spotrebiteľ s dodávateľom bez ohľadu na jej právnu formu, tak ako to vyplýva z cit. ust. § 52

ods.1 Občianskeho zákonníka. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva uzatvorená v súlade so
zákonom o spotrebiteľských úveroch. Každá zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená podľa Zákona
o spotrebiteľských úveroch je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka.
Naopak to ale neplatí, t. j. spotrebiteľská zmluva nemusí byť vždy zároveň aj zmluvou o spotrebiteľskom
úvere podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch. Tiež je nutné vnímať typ zmluvy z hľadiska jej

právnej formy (viď § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska právnej formy rozlišujeme zmluvy
občianskoprávne, obchodnoprávne alebo nepomenované. V danej veci z hľadiska právnej formy je
predmetná zmluva zmluvou o úvere podľa ust. § 497 Obchodného zákonníka, teda je tzv. typovou
obchodnoprávnou zmluvou, keďže je ako typ upravená iba v Obchodnom zákonníku (viď § 261 ods.3,
písm. d/ Obchodného zákonníka), a ako taká je zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods.1

Občianskeho zákonníka. V súdenej veci súd neriešil túto otázku, t. j. otázku, či predmetný úver bol
poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka, nakoľko táto otázka
nijako nesúvisí s predmetom prejednávanej veci. Okrem toho ust. § 55 Občianskeho zákonníka bolo
s účinnosťou od 01.07.2011 zrušené.
23. Podstata obrany žalovaných aj v ďalšom konaní naďalej spočívala v ich tvrdení, že predmetná

zmluva je neplatná z dôvodov nimi uvádzaných, a preto treba uplatnený nárok posudzovať ako nárok na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniaavtejtosúvislostinaďalejzotrvalinauplatnenejnámietkepremlčania
a navrhovali žalobu zamietnuť. Tiež zotrvali
na svojom názore, že predmetný úver je bezúročný a bez poplatkov.

24. Obsah spornej zmluvy o úvere pritom nevzbudzuje žiadne pochybnosti. Okrem iných náležitostí je
v nej jasne uvedený aj účel úveru, ktorým účelom bolo nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti.
Žalovaní si tejto skutočnosti boli vedomí a túto skutočnosť ani v pôvodnom, ani v ďalšom konaní
nenamietali, čiže táto skutočnosť bola v konaní nesporná. Predmetná zmluva obsahuje všetky zákonom
predpísané náležitosti a súd ju preto vyhodnotil ako platný právny úkon. Iba nesprávne označenie tejto

zmluvy nemôže spôsobovať jej absolútnu neplatnosť. Rozhodujúci je jej obsah. Uplatnený nárok žalobcu
tak súd prvej inštancie opätovne posúdil ako zmluvný nárok, a nie ako nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, ktorý nie je premlčaný.

25. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaných, že predmetný úver je bezúročný

a bez poplatkov, konajúci súd opätovne akcentoval, že sporná zmluva uzavretá medzi žalobcom
a žalovanými nie je zmluvou o spotrebiteľskom úvere, pretože účelom predmetného úveru bolo
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, a teda aplikácia zákona o spotrebiteľských úveroch
je danú vec vylúčená (§ 3 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch). Na posudzovaný prípad tak
nedopadajú ani ust. § 9 a § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré upravujú jednak obligatórne

náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere a nadväzne upravujú aj podmienky, za splnenia ktorých sa
úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Predmetný úver teda nemožno považovať
za bezúročný a bez poplatkov.
26. V súdenom spore bolo nesporné, že žalovaní si svoje povinnosti vyplývajúce
zuzavretejzmluvyneplniliriadneavčas.Žalovanítútoskutočnosťvkonaníaninepopierali.Uvedomovali

si aj existenciu dlhu teda uplatneného nároku, o čom svedčí ich obrana spočívajúca v tom, že žalobcom
uplatnený nárok na zaplatenie žalovanej sumy je premlčaný, t. j. je zrejmé, že jeho existenciu ako takú
nepopierali.27. V skutkovom stave zistenom v prvoinštačnom konaní po zrušení jeho prvého rozsudku však
došlo oproti skutkovému stavu zistenému v pôvodnom konaní k zmene spočívajúcej v tom, že ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej (t. j. ku dňu 23.02.2021) nastala konečná splatnosť úveru,

nakoľko podľa bodu V. predmetnej zmluvy posledná anuitná splátka bola splatná dňa 15.02.2021.
Celý zostatok dlhu titulom nezaplatenej istiny úveru a nezaplateného úroku z úveru je teda ku dňu
vyhlásenia rozhodnutia súdu vo veci samej splatný. Otázka ne/zákonnosti predčasného zosplatnenia
úveru ku dňu 15.10.2013 sa tak v ďalšom konaní stala právne bezvýznamnou pre rozhodnutie súdu vo
veci samej. Okresný súd však opakovane zdôraznil, že žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku

dňu 15.10.2013 bez splnenia zákonných podmienok.

28. Keďže sporná úverová zmluva je platný právny úkon a žalovaní si svoje povinnosti z tejto zmluvy
neplnili riadne a včas, keď súčasne nepopierali správnosť vyčísleného zostatku dlhu a existenciu dlhu
a s prihliadnutím na fakt, že ku dňu 15.02.2021 už nastala konečná splatnosť úveru, prvoinštančný súd
aj v tomto štádiu konania opätovne dospel k záveru, že žaloba je čo do žalovanej istiny zostatku úveru

spolu s úrokom z úveru dôvodná. Žalobca si dôvodne uplatnil voči žalovaným popri istine aj úrok z
omeškania, a to v zmysle ust. § § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto okresný
súd jeho žalobe vyhovel.

29.Otrováchkonaniarozhodolokresnýsúdvsúladesust.§255ods.1vspojenís§256ods.1CSP,keď

konštatoval,žežalovanínesúprocesnézavinenienačiastočnomzastaveníkonania,keďžesumu250,00
eur zaplatili až po podaní žaloby a v zostávajúcej časti bol žalobca v spore plne úspešný. V dôsledku
toho odvolací súd priznal žalobcovi proti v spore neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.

2 CSP).

30. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v rade 1/ a 2/ v celom
rozsahu (t. j. proti výrokom I. a II.), ktorí sa domáhali jeho zmeny tak, že odvolací súd žalobu žalobcu
zamietne.Súčasnesiuplatnilivočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavovýške100%.

31. Odvolatelia namietali, že súd prvej inštancie im ako strane nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Navyše konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveciasúčasnesúdprvejinštanciedospelnazákladevykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci [§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP].
32. Primárne odvolatelia poukázali na odôvodnenie zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu č. k.
5Co/301/2018-159 zo dňa 30.04.2019 a namietali, že pri opakovanom prejednaní a rozhodnutí veci sa
súd prvej inštancie nedržal inštrukcií daných mu odvolacím súdom. Následne napadnuté rozhodnutie
trpí rovnakými, ak nie právne omnoho závažnejšími vadami ako v poradí prvý rozsudok okresného súdu.

33. Žalovaní namietali, že okresný súd rozhodol nad rámec žalobcom podanej žaloby. Zdôraznili, že
žalovaní už vo svojom vyjadrení zo dňa 12.03.2016 v jeho článku IV. výslovne popreli zosplatnenie
úveru ku dňu 15.10.2013. Rovnako vo svojom predchádzajúcom odvolaní žalovaní namietali, že žalobca
v tomto spore žiadnymi dôkazmi nepreukázal zosplatnenie úveru k tomuto dňu, a preto považovali

záver konajúceho súdu o zosplatnení úveru za prekvapivý, svojvoľný a nepreskúmateľný. Žalovaným
nebolo jasné, z čoho okresný súd vychádzal, keď prijal záver o zosplatnení úveru ku dňu 15.10.2013. Po
zrušení prvého rozsudku v novom konaní pred súdom prvej inštancie však okresný súd dospel k záveru,
že námietka žalovaných o nezosplatnení úveru ku dňu 15.10.2013 bola dôvodná, pre nesplnenie
zákonných podmienok na takýto postup banky, pretože predčasná splatnosť úveru bola žalobcom

vyhlásená v rozpore so zákonom (bod 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Súčasne odvolatelia
akcentovali, že súd je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobou žalobcu. Bolo preto povinnosťou žalobcu,
aby svoje skutkové tvrdenia, na základe ktorých si nárokuje priznanie svojho práva súdom, vymedzil
v žalobe. V článku II. žaloby zo dňa 23.06.2015 žalobca vymedzil vznik svojho nároku nasledovne:
„Odporcovia nedodržali platobnú disciplínu, na ktorú sa zaviazali v Zmluve, v dôsledku čoho Navrhovateľ

v súlade s ustanoveniami bodu 9.1 Všeobecných obchodných podmienok, určil predčasnú splatnosť
úveru poskytnutého na základe Zmluvy ku dňu 15.10.2013.“ V žalobe sa pritom nenachádza žiadne iné
skutkové tvrdenie ohľadom iného právneho titulu na zaplatenie sumy 13.612,45 eur s príslušenstvom,
iba navrhovateľom tvrdené predčasné zosplatnenie úveru, ktoréna základe vykonaného dokazovania bolo konajúcim súdom vyhodnotené ako neplatné. Tento skutkový
stav potvrdzuje aj konajúci súd v bode 17. napadnutého rozsudku. Ak bol súd viazaný žalobou žalobcu
a dospel k záveru, že v posudzovanom prípade nenastala predčasná splatnosť úveru, neostávalo mu

nič iné, iba žalobu zamietnuť. Je preto prekvapivé, svojvoľné a v rozpore s racionálnym uvažovaním,
ak napriek tomu okresný súd žalobcovi priznal nárok v celom rozsahu. Uvedené potvrdzuje i fakt, že
počas celého konania nedošlo zo strany žalobcu k zmene žaloby (či už k zmene skutkových tvrdení
alebo jej petitu), ktorá by takéto rozhodnutie súdu umožňovala. S výnimkou zmeny žaloby v dôsledku jej
čiastočného späťvzatia zo dňa 10.02.2016, súd žiadnu inú zmenu žaloby nepripustil. Žalobca v tomto

spore nežaloval jednotlivé splatné splátky úveru za ich údajné neplnenie, neuvádzal žiadne termíny
splatnosti jednotlivých splátok, ich sumy, k nim viažuce sa úroky a úroky z omeškania. Dokonca ani
konajúci súd nevykonával v tomto smere žiadne dokazovanie, z čoho vyplýva, že rámec žaloby mu bol
zrejmý. Odvolatelia preto považujú
za nevysvetliteľné a nepochopiteľné, že okresný súd priznal žalobcovi o. i. aj nárok
na zaplatenie splátok, ktoré sa stali splatnými až po podaní žaloby na súd, hoci žalobca ich žalobou

v tomto spore neuplatnil. Uvedené svedčí o „zvláštnom“ prístupe zákonnej sudkyne rozhodujúcej v tejto
veci. Zároveň je tým dotknuté i právo žalovaných na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Keďže v danom prípade neexistuje právny dôvod na zaplatenie istiny, žalovaní sa
nedostali s jej zaplatením do omeškania, nie je možné žalobcovi priznať ani uplatňovaný úrok a úrok
z omeškania.

34. Okresný súd v bode 32. napadnutého rozsudku sám od seba a bez toho, aby to vyplývalo z obsahu
žaloby (v dôsledku čoho to nebolo ani predmetom dokazovania) konštatuje, že žalovaní si svoje
povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnili riadne a včas, že si uvedomovali existenciu dlhu, o čom svedčí
aj ich obrana, že žalobcom uplatnený nárok
na zaplatenie sumy je premlčaný, t. j. jeho existenciu nepopierali. Súd však v civilnom sporovom konaní

musí konať v rámci vymedzenom žalobou, teda iba v rozsahu skutkových tvrdení žalobcu. Je to práve
žalobca, kto v súlade so zásadou „vigilantibus iura“ má svoje práva strážiť a uplatňovať sám. Určite nie
je úlohou súdu poskytovať žalobcovi právnu pomoc. Ďalším hrubým pochybením okresného súdu je
podľa názoru odvolateľov jeho záver
v bode 33. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca žalobou podanou na súde 16.06.2015 ako

dôvod priznania nároku neuvádza tzv. konečnú splatnosť úveru, ku ktorej malo dôjsť 15.02.2021.
Takýto skutkový dôvod žalobca v žalobe ani nemohol uviesť, keďže sa jednalo o budúcu skutkovú
okolnosť. Okresný súd však opätovne prekročil rámec žaloby a konal nezákonne, zjavne v prospech
žalobcu. Okrem toho, že prvoinštančný súd ako titul nároku žalobcu svojvoľne priznal tzv. konečnú
splatnosť úveru, ku ktorej malo dôjsť dňa 15.02.2021, nepochopiteľne priznal žalobcovi aj úroky a úroky

z omeškania pred týmto dátumom (t. j.
od roku 2015). Povinnosťou súdu je tiež vysloviť svoj predbežný právny názor. Takzvanú konečnú
splatnosť úveru ako podstatnú informáciu, na ktorej bude založené rozhodnutie, okresný súd oznámil
žalovaným až v deň vyhlásenia rozhodnutia, čo je viac ako prekvapivý postup súdu a nadväzne nato
i vydanie jeho prekvapivého rozhodnutia. Takýto postup súdu žalovaní považujú za odňatie práva na

spravodlivý proces, nakoľko ako procesná strana nemali poskytnutý dostatočný časový priestor na
vyjadrenie sa k novému, dovtedy súdom neodprezentovanému právnemu posúdeniu veci.

35. Odvolatelia sa nestotožnili ani s právnym posúdením zmluvy uzavretej medzi ČSOB, a.s.
a žalovanými, konkrétne Zmluvy o spotrebiteľskom úvere zo dňa 03.02.2011 zo strany konajúceho

súdu. Pokiaľ strany sporu v predmetnej zmluve jednoznačne deklarovali vôľu uzatvoriť zmluvu
o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z., súd nemá žiadne právo túto ich vôľu
dezinterpretovať, prekrúcať, ale má ju rešpektovať. Ak je však právny úkon v rozpore so zákonom,
súd nemá inú možnosť, iba konštatovať jeho neplatnosť. Práve na to žalovaní opakovane poukazovali
v rámci svojej procesnej obrany. Žalovaní boli pri uzatváraní zmluvného vzťahu ako spotrebitelia zo

strany silnejšieho subjektu (žalobcu – banky) nepochybne účelovo zavedení. Napriek tomu, že žalobca
zjavne disponoval informáciou o účele, na ktorý majú byť žalovaným poskytnuté finančné prostriedky z
úverupoužité,žalobcanerešpektovalust.§1ods.3písm.d)platnéhozákonaospotrebiteľskýchúveroch
a uzatvoril so žalovanými zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa osobitého zákona, ktorý je lex specialis
vovzťahukObchodnémuzákonníku.Ustanovenie§1ods.3písm.d)zákonaospotrebiteľskýchúveroch

však výslovne uvádza, že spotrebiteľským úverom nie je úver, ktorého účelom je nadobudnutie alebo
zachovanie vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti. V danej súvislosti žalovaní
poukázali na ust. § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, v zmysle ktorého veriteľovi alebo
finančnému agentovi sa zakazuje predkladať spotrebiteľovi návrhy zmlúv, ktorých zrejmým účelom jeobchádzanie ustanovení tohto zákona; za takéto konanie sa považuje aj to, že sa čerpanie finančných
prostriedkov alebo zmluvy o spotrebiteľskom úvere zahrnú do zmlúv o úvere, ktorých povaha alebo účel
by umožnili vyhnúť sa uplatňovaniu tohto zákona. Ak veriteľ využil omyl spotrebiteľa a použil zmluvné

podmienky, ktorými vylúčil aplikáciu ustanovení vzťahujúcich sa na spotrebiteľské úvery, považuje sa
zmluva za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ak veriteľ nepreukáže, že nemal úmysel obísť tento zákon.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobca v kontraktačnom procese úmyselne konal contra legem. Žalobca
totiž vedel aký je účel úveru, teda vedel, že sa nemôže jednať o spotrebiteľský úver, no napriek tomu
v rozpore s ust. § 9 ods. 7 zákona o spotrebiteľských úveroch predložil žalovaným návrh

zmluvy o spotrebiteľskom úvere, a nie zmluvy o úvere v zmysle Obchodného zákonníka.
V zmysle ustanovenia § 1 ods. 8 zákona o spotrebiteľských úveroch nie sú ustanoveniami zákona
o spotrebiteľských úveroch dotknuté ustanovenia Občianskeho zákonníka ani osobitých predpisov. Ak
teda žalobca zjavne konal contra legem tým, že nerešpektoval kogentné ustanovenia zákona, potom
je zmluva ČSOB, a.s. o spotrebiteľskom úvere zo dňa 03.02.2011 uzavretá so žalovanými neplatná z
dôvodov podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V danej súvislosti odvolatelia tiež poukázali aj na ust. § 52

ods. 2 vety prvej Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách,
ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa
vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom.
36. Záverom žalovaní dodali, že požiadali konajúci súd o možnosť, aby si mohli svoju prípadnú
povinnosť, na ktorú ich súd zaviaže, plniť v splátkach. Za tým účelom predložili na základe

výzvy okresného súdu svoju argumentáciu a príslušné dôkazy. Napriek tomu okresný súd výrokom I.
napadnutého rozsudku uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi nárok v lehote do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozsudku bez toho, aby sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s touto požiadavkou
žalovaných vysporiadal. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu je tak zjavne arbitrárne.

37. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu ako
vecne správny potvrdiť. Súčasne si uplatnil voči žalovaným v rade 1/ a 2/ nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
38. Uviedol, že zotrváva na svojej doterajšej argumentácii o tom, že zmluva o úvere je záväzok upravený
výlučne v ust. § 497 Obchodného zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa veriteľ

zaväzuje, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a
dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky a § 502
Obchodnéhozákonníka,podľaktorého...„oddobyposkytnutiapeňažnýchprostriedkovjedlžníkpovinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona“ možno ustáliť, že dohoda o povinnosti zaplatiť zo strany dlžníka

úrok za úver je esenciálnou náležitosťou zmluvy o úvere, pričom zákonné ustanovenie vymedzujúce
túto esenciálnu náležitosť má kogentný charakter, a preto je vylúčené, aby sa zmluvné strany dohodli
na bezúročnom poskytnutí peňažných prostriedkov (takáto zmluva by mala charakter inominátneho
kontraktu). Základnou charakteristikou zmluvy o úvere je povinnosť zaplatiť úrok z
poskytnutých financií, a to od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. Úrok z

poskytnutého úveru je cenou peňažných prostriedkov, ktoré zmluvou o úvere veriteľ umožňuje čerpať
dlžníkovi. Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje uzatvorenie úverovej zmluvy inak, ako
podľa Obchodného zákonníka. Na základe ďalších ustanovení zmluvy sa na spornú úverovú zmluvu
môžu uplatniť niektoré ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch
alebo Občianskeho zákonníka. Samotná úverová zmluva ale zostáva uzatvorená podľa ust. § 497

a nasl. Obchodného zákonníka. Správny je preto záver okresného súdu o tom, že medzi stranami
sporu bola uzatvorená platná zmluva o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka. V dôsledku toho
sa nemôže jednať o nesprávny a už vôbec nie o svojvoľný záver prvoinštančného súdu o charaktere
uzavretej zmluvy. Zároveň žalobca zdôraznil, že boli to práve žalovaní, ktorí si zvolili výšku a účel úveru.
V danom prípade sa teda nejednalo o žiadne vkladanie úverovej zmluvy do iného zmluvného typu, ani

o akékoľvek zavádzanie žalovaných bankou, ale o zmluvu uzatvorenú výlučne za účelom financovania
kúpy nehnuteľnosti. Zákon č. 129/2010 Z. z. výslovne predpokladá, že sa nepoužije v prípade, že bude
účelom úverovej zmluvy nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V prípade
uvedeného účelu sa zákon o spotrebiteľských úveroch ex lege nepoužije. Argumentácia žalovaných
by v konečnom dôsledku zamedzila existencii účelových úverov na nadobudnutie vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti, resp. činila by ust. § 3 zákona č. 129/2010 Z. z. obsolentné. Nemožno preto prisvedčiť
výkladu prezentovanému žalovanými.
39. Aj z európskeho práva vyplýva, že ochranu ako spotrebiteľ nepožíva nevyhnutne každá fyzická
osoba. Skutočnosť, že v iných prípadoch by žalovaný mohol mať postavenie spotrebiteľa, nie jedôvodom, aby bol za spotrebiteľa považovaný v každom právnom vzťahu, ktorého je účastníkom, najmä
ak bola predmetná zmluva uzatvorená na IČO žalovaného. Spotrebiteľom sa môže stať len vo vzťahu
ku konkrétnej zmluve, k predmetu jej plnenia, a k tomu, aký majú v jej rámci pomer k

dodávateľovi. Uvedené normy európskeho práva boli prijaté i do rozhodovacej praxe slovenských súdov,
keď je zrejmé, že normy na ochranu spotrebiteľa nie sú použiteľné plošne na každú fyzickú osobu, ktorá
uzatvorila zmluvu s dodávateľom - právnickou osobou. Záver konajúceho súdu o vylúčení
aplikácie zákona o spotrebiteľských úveroch na prejednávaný prípad je preto i v súlade s
európskymi právnymi normami. Naviac, judikatúra opakovane prezentovala doktrínu, podľa ktorej nie

je možné aplikáciu právnych noriem na ochranu spotrebiteľa uskutočňovať selektívne a spätne. Nie je
možné dospieť k záveru, že ochrana spotrebiteľa umožňuje aplikáciu akéhokoľvek ustanovenia len s
odôvodnením, že je to pre spotrebiteľa výhodnejšie. Uvedený záver by vnášal do právnych vzťahov
značnú neistotu a znamenal by tiež výrazný zásah do zásady rovnosti účastníkov týchto vzťahov. Tomu
nasvedčujú napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 3337/2010, sp. zn. 32Cdo 1592/2012,
sp. zn. 33Cdo 1069/2014). Vždy je potrebné sledovať účel právnej normy.

40. Zároveň žalobca akcentoval, že sankcia bezúročnosti úveru je prezentovaná výlučne v zákone
o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko jeho aplikácia je v súdenej veci vylúčená, nemožno v danom
prípade hovoriť o takejto sankcii voči žalobcovi. Okresný súd preto postupoval správne, keď túto sankciu
neuplatnil. V neposlednom rade je zrejmé, že žalovaní nepopierajú, že poskytnutý úver čerpali, ani to,
že ho riadne a včas nesplácali.

41. Naviac, Ústavný súd SR vo veci sp. zn. I.ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 (totožne tiež Ústavný súd ČR
v náleze sp. zn. I.ÚS 625/03 zo dňa 14.04.2005) uviedol: „Základným princípom výkladu zmlúv je priorita
výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak
sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán,
povaha súkromného práva a s tým spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Nie je ústavne

konformné a je v rozpore s princípmi právneho štátu taká prax, keď všeobecné súdy uprednostňujú
výkladvedúci kneplatnostizmluvy,predvýkladomneplatnosťzmluvynezakladajúcim.“Uvedené
platí aj pri rozhodovaní spotrebiteľských sporov. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda
(konsenzus) vôle zmluvných strán o obsahu zmluvy. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na
obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho úkonu (oblát) prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Návrh

musí byť prijatý v celosti a bez výhrad. Záver okresného súdu o platnosti predmetnej úverovej zmluvy
prezentovaný v bodoch 30. a 31. odôvodnenia napadnutého rozsudku je preto správny.
42. Ďalej žalobca poukázal na výkladové pravidlo prezentované Krajským súdom v Prešove vo veci
sp. zn. 9Co/39/2017 zo dňa 29.06.2017, ktorý uvádza: „Pre spotrebiteľa, ktorý do úverového vzťahu
nevstupuje špekulatívne, ale s vôľou svoj záväzok splniť, je rozhodujúca suma, ktorú bude musieť vrátiť.“

V súdenom prípade žalovaní disponovali všetkými relevantnými informáciami ohľadom úverovej zmluvy
a jej povinných náležitostí. Je tak zrejmé, že žalobca si svoje povinnosti z úverovej zmluvy splnil riadne
a včas, zatiaľ čo žalovaní svoju povinnosť splácať úver nesplnili. Právo na spravodlivé súdne konanie
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR neznamená právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, respektíve

s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie
tohto základného práva (napr. I.ÚS 50/04, III.ÚS 67/06). Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti
žalobca konštatoval, že skutkový stav bol súdom prvej inštancie v prejednávanej veci spoľahlivo zistený
a konajúci súd na prejednávanú vec aplikoval správne príslušné právne normy.

43. Pre úplnosť je potrebné dodať, že na základe prípisu odvolacieho súdu zo dňa 18.07.2023 Okresný
súd Žilina dňa 31.10.2023 vydal dopĺňací rozsudok č.k. 13C/308/2015-290, ktorým rozhodol o zastavení
konania o príslušenstve pohľadávky zo sumy 250,00 eur, konkrétne: úroku vo výške 12,99 % ročne zo
sumy 100,00 eur od 01.07.2015
do zaplatenia, úroku vo výške 12,99 % ročne zo sumy 50,00 eur od 01.09.2015

do zaplatenia, úroku vo výške 12,99 % ročne zo sumy 50,00 eur od 29.09.2015 do zaplatenia, úroku vo
výške 12,99 % ročne zo sumy 50,00 eur od 23.10.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,50
% ročne zo sumy 100,00 eur od 01.07.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne
zo sumy 50,00 eur od 01.09.2015 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy
50,00 eur od 29.09.2015 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 50,00 eur

od 23.10.2015 do zaplatenia. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 25.11.2023.

44. Ďalšie podania strán sporu neboli v štádiu odvolacieho konania produkované.45. Pred prejednaním samotného odvolania krajský súd, ako funkčne príslušný na konanie o odvolaní
žalobcu i žalovanej (§ 34 CSP), v súlade s ust.§ 161 ods. 1 CSP v spojení
s § 378 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené procesné podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť

o odvolaní žalovaných v rade 1/ a 2/.

46. Z verejne dostupných údajov Obchodného vestníka č. 160/2023 s dňom vydania 21.08.2023 pod č.
K047202 odvolací súd zistil, že uznesením Okresného súdu Žilina
pod sp.zn. 9Odk/79/2023 zo dňa 15.08.2023 došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka: G. B.,

nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. D. XX/XX, XXX XX E. F., podnikajúceho pod obchodným menom:
dlžníka: G. B., s miestom podnikania C. D. XX/XX, XXX XX E. F., IČO: 52 097 251, ktorý ako fyzická
osoba v prejednávanej veci vystupuje v procesnom postavení žalovaného v rade 2/ a do funkcie správcu
bol ustanovený JUDr. Marianna Šusteková, so sídlom kancelárie J. XX, XXX XX K., zn. správcu S1983.
Zároveň súd zbavil dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze a to v rozsahu,
v akom nebudú uspokojené v konkurze.

47. Vyhlásením konkurzu zanikajú úpadcove jednostranné právne úkony, ak sa týkajú majetku
podliehajúceho konkurzu, najmä jeho príkazy, poverenia, plnomocenstvá a prokúry. Ten, komu boli
príkazy,poverenia,plnomocenstváaleboprokúryudelené,jepovinnýpoichzánikuurobiťeštevšetko,čo
neznesie odklad tak, aby úpadca neutrpel ujmu na svojich právach. Takto urobené úkony majú rovnaké

právne účinky, akoby príkaz, poverenie, plnomocenstvo alebo prokúra trvali aj po vyhlásení konkurzu.
Náklady týchto úkonov sú pohľadávkou proti podstate (§ 52 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze
a reštruktu-ralizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

48. Je teda zrejmé, že vyhlásením konkurzu zaniklo aj procesné plnomocenstvo, ktoré žalovaný v rade

2/ udelil spoločnosti GARANT PARTNER legal s.r.o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO:
36 856 380, na zastupovanie v konaní.

49. Podľa § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej aj ,,zákon č. 7/2005 Z.z.“,) ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného

odkladu zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze
(§ 166a) alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

50. V zmysle § 166a ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., ak tento zákon neustanovuje inak
(§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto pohľadávky

a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz alebo
poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“),
b) budúca pohľadávka ručiteľa, spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi,
ak bude za neho plniť záväzok, ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom,
c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy alebo odstúpením

od zmluvy (§ 167d), ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu.

51.Pohľadávkypodľaodseku1savkonkurzeuplatňujúprihláškou(§166aods.2zákonač.7/2005Z.z.).

52. Podľa § 166b ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z., za nevymáhateľné voči dlžníkovi v

prípade oddlženia sa považuje
a) príslušenstvo pohľadávky, ktoré presahuje 5 % istiny pohľadávky za každý kalendárny rok existencie
pohľadávky, na ktoré vznikol nárok pred rozhodujúcim dňom; za obdobie kratšie ako kalendárny rok
zostáva vymáhateľná alikvotná časť príslušenstva,
b) príslušenstvo pohľadávky, na ktoré vznikol nárok v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni; to neplatí

pre pohľadávku z úveru na bývanie, ibaže bola prihlásená do konkurzu,
c) pohľadávka zo zmenky, ak bola podpísaná dlžníkom pred rozhodujúcim dňom,
d) zmluvné pokuty a iné súkromnoprávne alebo verejnoprávne peňažné sankcie, kde povinnosť, ktorá
zakladáprávouplatniťalebouložiťtakútopokutualebosankciu,bolaporušenápredrozhodujúcimdňom,
e) peňažné pohľadávky, ktoré patria alebo patrili osobe spriaznenej s dlžníkom a vznikli

pred rozhodujúcim dňom,
f) trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli v súvislosti s účasťou v konkurznom konaní alebo v konaní
o určení splátkového kalendára.53. V zmysle § 166b ods. 2 zákona. č. 7/2005 Z.z., nevymáhateľnosť podľa odseku 1 sa nevzťahuje
na oddlžením nedotknuté pohľadávky.

54. Ak sa konkurz zruší z dôvodu, že tu neboli predpoklady pre vedenie konkurzu, na
zastavenie konania sa neprihliada (§ 167e ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z.).

55. Vo vzťahu k procesnému inštitútu zbavenia sa dlhov dlžníka (oddlženie) odvolací
súd vo všeobecnosti uvádza, že ide o procesný nástroj určený výlučne pre dlžníka,

ktorým možno za podmienok ustanovených v zákone č. 7/2005 Z.z. dosiahnuť nevymáhateľnosť
rozhodujúcej množiny pohľadávok v rozsahu, v ktorom tieto nie sú kryté hodnotou majetku dlžníka,
pričom v predmetnom konaní sa nerozlišuje medzi fyzickou osobou – podnikateľom a nepodnikateľom.
Oddlžiť sa možno dvoma spôsobmi, a to konkurzom (podľa štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z.) alebo
splátkovým kalendárom. Voľba formy oddlženia je výlučne na dlžníkovi, tento nepodáva všeobecný
návrh na oddlženie, kde by vhodnú formu určil súd, príp. správca, ale voľbu spôsobu oddlženia vykoná

dlžník podaním príslušného návrhu. Súčasne krajský súd k procesnoprávnym účinkom vyhlásenia
konkurzu zdôrazňuje, že na rozdiel od likvidačného konkurzu súdne konania, v ktorých sa vymáhajú
pohľadávky, ktoré sa uspokojujú v oddlžovacom konkurze (§ 166a zákona č. 7/2005 Z.z.) a
pohľadávky, ktoré sú v tomto konkurze vylúčené z uspokojenia a sú nevymáhateľné (§ 166b zákona č.
7/2005 Z.z.) sa neprerušujú, ale súd je povinný tieto konania bez zbytočného odkladu zastaviť (§ 167e

zákona č. 7/2005 Z.z.).

56. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citovanú právnu úpravu odvolací súd postupom podľa
§ 167e ods. 1 zák. č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii o zmene a doplnení
niektorých zákonov konanie voči žalovanému v rade 2/ zastavil, nakoľko v tomto konaní je

žalobou podanou 26.06.2015 uplatňovaná peňažná pohľadávka, ktorá vznikla pred rozhodujúcim dňom
a jej príslušenstvo – úroky a úroky z omeškania, ktoré vznikli jednak pred rozhodujúcim dňom a jednak
v rozhodujúci deň a po rozhodujúcom dni, ktoré sa však považuje v dôsledku vyhlásenia konkurzu za
nevymáhateľné (§ 166b zákona č. 7/2005 Z.z.) a nejedná sa o konkurzom nedotknutú pohľadávku
podľa § 166c zákona č. 7/2005 Z.z. Z tohto dôvodu však nebol daný dôvod na zrušenie

napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože v čase jeho vydania na majetok žalovaného
vrade2/konkurzeštevyhlásenýnebol,konaniepredsúdomprvejinštancietedaniejepostihnutévadou,
ktorá sa týka procesných podmienok a na ktorú by v zmysle § 380 ods. 2 CSP odvolací súd bol prihliadol,
aj keby nebola v odvolaní vytýkaná.

57. Pre úplnosť krajský súd uvádza, že v zmysle § 167e ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z. v
prípade, že by bol dodatočne konkurz zrušený z dôvodu, že tu neboli predpoklady pre
vedenie konkurzu, na zastavenie konania sa neprihliada. Odvolací súd nezrušil súčasne so
zastavením konania aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému v rade 2/, pretože v
prípade, ak budú splnené podmienky podľa § 167e ods. 3 zákona č. 7/2005 Z.z., zastavenie konania

nebude brániť rozhodnutiu o odvolaní žalobcu voči tomuto žalovanému.

58. Pred svojím rozhodovaním v merite veci odvolací súd v súlade s ust. § 382 CSP výzvou zo
dňa 30.01.2024 vyzval sporové strany, aby sa v lehote 5 dní od doručenia vyjadrili k možnej aplikácii
ustanovenia aby ste sa v lehote 5 dní od doručenia tejto výzvy vyjadrili k možnej aplikácii ustanovenia §

216 ods. 1, § 132 a § 139, § 140, § 149 až § 152 a § 257 Civilného sporového poriadku, § 52 ods. 2, §
53 ods. 9, § 565, § 39 a § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 8 a § 9 ods. 7 zákona č. 129/2010
Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktoré doposiaľ pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité.
59. Žalovaní vyslovili s aplikáciou uvedených zákonných ustanovení súhlas, keďže v rámci svojej

procesnej obrany takmer už na všetky tieto zákonné ustanovenia opakovane poukazovali v priebehu
sporu, čo vyplýva z ich argumentácie, ktorá je obsahom súdneho spisu.

60. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 31.01.2024 zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú vo
vyjadrení k odvolaniu, na ktorej zotrval. Súčasne poukázal aj na ust. § 565 Občianskeho zákonníka

a právny názor prezentovaný Najvyšším súdom SR v uznesení sp. zn. 4Cdo/140/2021 zo dňa
25.01.2023, ktorý uzavrel, že ust. § 103 Občianskeho zákonníka sa neuplatní v prípadoch, na ktoré
dopadá ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a pri premlčaní práva dodávateľa nazaplatenie celej pohľadávky, pri strate výhody splátok (§ 565 Občianskeho zákonníka) spravuje
začiatok plynutia premlčacej lehoty všeobecným ust. § 101 Občianskeho zákonníka.

61. Následne krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP
a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie zmysle ust. § 388 CSP zmenil vo výroku I.
tak, že žalobu žalobcu voči žalovanému v rade 1/ zamietol.

62. Primárne odvolací súd uvádza, že neobstojí námietka odvolateľa o porušení jeho práva na
spravodlivý proces z dôvodu absencie postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP, následkom
čohobolovydanieprekvapivéhorozhodnutia,znemožnenierealizáciejehoprocesnýchprávauplatnenia
všetkých prostriedkov procesného útoku.

63. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že Civilný sporový poriadok v ustanovení § 181

ods. 2 CSP v podstatných rysoch prevzal úpravu v priebehu pojednávania po prednesoch strán podľa
§ 118 ods. 2 O.s.p. Podľa § 181 ods. 2 CSP, po úkonoch podľa odseku 1 súd určí, ktoré skutkové
tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná
a ktoré dôkazy nevykoná. Súd tiež uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci. To neplatí, ak tak už
postupoval pri predbežnom prejednaní sporu. Ak samosudca však toto ustanovenie nedodrží, nemá to

žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany sporu z jej procesných práv, ktoré jej Civilný
sporový poriadok priznáva. Porušenie citovaného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
stranu sporu napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonaným dôkazom, práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy a podobne. Ustanovenie
§ 181 ods. 2 CSP upravuje iba povinnosti konajúceho súdu pri vedení pojednávania.

Z povahy tejto procesnej povinnosti je však zrejmé, že k zhojeniu („skonzumovaniu“) jej prípadného
nesplnenia dochádza samotným rozhodnutím súdu, v dôvodoch ktorého v zmysle § 220 ods. 2 CSP je
povinný uviesť, čoho sa žalobca domáha, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal
a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Náprava prípadného nesprávneho postupu prvoinštančného
súdu v tomto smere je daná tiež možnosťou podania odvolania ako riadneho opravného prostriedku,
ktorý žalobca v predmetnej veci aj využil (k tomu pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6Cdo 17/2017 zo dňa 22.02.2017).
64. Cieľom ust. § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú
podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať
rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali
zbytočnédôkazy,ktorésúdnepovažujezadôležitéanevenovalasapozornosťbezdôvodnýmskutkovým

tvrdeniam,ktorésúpodľanázorusúdubuďnespornéaleboprávnebezvýznamné.Porušenieuvedeného
ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv. Z judikatúry Ústavného súdu
SR (IV.ÚS 16/2012 z 12. januára 2012) vyplýva, že súd až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci
postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., (teraz § 181 ods. 2 CSP – poznámka odvolacieho súdu) vyjadrí svoj
definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci (k tomu porovnaj aj

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 3/2016 z 22. marca 2017 a sp. zn. 5Cdo
211/2013 z 13. mája 2014).

65. Vo vzťahu k ďalším odvolacím námietkam žalovaného v rade 1/ však odvolací súd považoval
za potrebné zdôrazniť, že žaloba predstavuje v civilnom procese podanie, ktorým žalobca žiada

o poskytnutie ochrany jeho právam. Zároveň týmto podaním vymedzuje rámec, v ktorom bude konanie
prebiehať. Pre začatie konania, ako aj jeho riadne pokračovanie sa vyžaduje podanie úplnej žaloby s jej
náležitosťami v súlade s ust. § 127 a § 132 CSP. Z podania musí byť zrejmé, čoho sa žalobca
domáha. Návrh na rozhodnutie vo veci samej je ústredným pojmom a ťažiskom každého súdneho
konania.Predovšetkýmvsporovomkonanípetiturčujeneprekročiteľnýprogramkonaniaarozhodovania

súdu (§ 216 ods. 1 CSP). Zo žaloby musia byť zjavné základné skutkové okolnosti prípadu
a požiadavka žalobcu na poskytnutie ochrany jeho zákonným právam. Nie je potrebné, aby
strana svoj uplatnený nárok aj právne kvalifikovala. Zo žaloby však musí byť minimálne zrejmé, v čom
bude spočívať predmet sporu.66. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Obo/77/2007 konštatoval, že
v žalobe musí žalobca uviesť pravdivo a úplne tie skutočnosti, z ktorých je zrejmé, aké právo na

súdnu ochranu ohrozeného alebo porušeného práva si žalobca žalobou uplatňuje a na základe akých
skutočností. Judikatúra vymedzuje rozhodujúce skutočnosti ako údaje, ktoré sú nutné na to, aby bolo
jasné, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v žalobe uviesť také skutočnosti,
ktorými opíše skutok (skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to
v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po

skutkovej stránke.
67. Z formálneho hľadiska žaloba žalobcu v tomto spore splnila všetky vyššie uvedené zákonné
požiadavky, preto nič nebránilo súdu, aby ju z vecného hľadiska prejednal a rozhodol. Každá strana
v spore má však povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť.

68. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§

132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku
konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania,
pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli
v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti
je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia

a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva
na strane sporu, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so
sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých
stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju
dôkaznú povinnosť.

69. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej
povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti,
ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom
v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok.

Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569). Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená,
že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k
tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Z
ust. § 150 ods. 1 CSP totiž jednoznačne vyplýva povinnosť sporových strán pravdivo a úplne uvádzať
podstatnéarozhodujúceskutkovétvrdeniatýkajúcesasporu.Sporovékonaniejepodľaaktuálneúčinnej

právnej úprav ovládané tzv. princípom kontradiktórnosti, čo znamená,
že sporová strana vyvodzujúca z určitej skutočnosti právne následky, je povinná jednak tieto skutočnosti
tvrdiť, a zároveň predložiť alebo označiť dôkazné prostriedky na ich relevantné preukázanie.

70. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí

na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce
žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V
priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pokiaľ strana určitú
skutočnosť tvrdí, táto sa považuje za preukázanú v dôsledku uplatnenia fikcie jej nespornosti (§ 151 ods.

1, 2 CSP), alebo ju strana preukáže príslušným dôkazom (§ 185 a nasl. CSP). Pokiaľ strana ponúkne
súdu tvrdenie a toto tvrdenie podporí vierohodným dôkazom, potom sa bremeno tvrdenia a dôkazné
bremeno presúva
na protistranu, ktorú následne zaťažuje povinnosť tvrdiť a uviesť vlastné skutkové tvrdenie o spornej
skutočnosti (pokiaľ je to možné), inak je popretie skutkových tvrdení neúčinné. Presúvanie dôkazného

bremena fakticky znamená poskytnutie príležitosti protistrane ponúknuť iný obraz o tvrdenej skutkovej
okolnosti, ktorá má relevanciu v spore. Z uvedených pravidiel vyplýva, že súd v sporovom konaní nie
je súdom hľadajúcim materiálnu pravdu,
ale súdom posudzujúcim kvalitu a rozsah tvrdení a dôkazov ponúknutých žalobcom či žalovaným (§ 149
a nasl., § 185 a nasl. CSP), pričom hodnotenie dôkazov je zverené voľnej úvahe súdu (§ 191 CSP).

71. Ak sporová strana neponúkne súdu žiadne tvrdenie, ale toto sa snaží nahradiť dôkazom, ide postup,
ktorý aktuálne procesná úprava nepripúšťa (§ 132 ods. 2 CSP), čím sa zvyšuje zodpovednosť strany
sporu za logickú a konštruktívnu argumentáciu vo vzťahu k nárokom uplatneným v spore.72. V posudzovanom prípade žalobca svoju žalobu zo dňa 26.06.2015 skutkovo vymedzil spôsobom
uvedeným v bode 3. odôvodnenia tohto rozsudku, a to tak, že dňa 03.02.2011 bola medzi stranami

sporu uzatvorená Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 004065009R, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli
tiež obchodné podmienky pre H. spotrebiteľské úvery (ďalej len „Všeobecné obchodné podmienky“).
Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol za splnenia podmienok žalovaným peňažné
prostriedky (spotrebiteľský úver) do výšky úverového limitu dohodnutého stranami na sumu 14.900,00
eur. Dňa 03.02.2011 bol predmetný úver aj čerpaný. Odporcovia (t. j. žalovaní – poznámka odvolacieho

súdu) sa zároveň v súlade s čl. V. zmluvy, ako aj čl. 5 Všeobecných obchodných podmienok zaviazali
splácať úver v 120 mesačných anuitných splátkach, splatných vždy k 15. dňu v mesiaci, počnúc dňom
15.03.2011, pričom anuitná splátka sa skladala z istiny a príslušných úrokov podľa čl. IV. zmluvy.
Splátky č. 1 až 119 boli dohodnuté vo výške 223,34 eur a výška poslednej (120.) mala byť určená
navrhovateľom na základe priebehu splácania úveru. Zmluvné strany sa v čl. IV. zmluvy dohodli,
že vyčerpaný a nesplatený úver sa bude úročiť pevnou úrokovou sadzbou vo výške 12,99 % p. a.

Skutkovo svoju žalobu žalobca odôvodnil tým, že odporcovia nedodržali platobnú disciplínu, na ktorú
sa zaviazali v zmluve, v dôsledku čoho navrhovateľ (t. j. žalobca – poznámka odvolacieho súdu),
v súlade s ustanoveniami bodu 9.1 Všeobecných obchodných podmienok určil predčasnú splatnosť
úveru poskytnutého na základe zmluvy ku dňu 15.10.2013. Ďalej uviedol, že navrhovateľ
poskytol dohodnutý úver a v dôsledku nedodržania platobnej disciplíny zo strany odporcov eviduje ku

dňu 22.06.2015 voči odporcom pohľadávku vyplývajúcu zo zmluvy tak, ako bola špecifikovaná v bode
1. odôvodnenia tohto rozhodnutia.

73. Žalovaní v rámci svojej procesnej obrany prezentovanej v štádiu prvoinštančného konania
prezentovalinázor,žežalobcaporušilust.§9ods.7zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,

v dôsledku čoho je predmetná zmluva o úvere absolútne neplatný právny úkon. Z uvedeného dôvodu sa
žalobca mohol voči žalovaným domáhať len vydania bezdôvodného obohatenia, voči ktorému nároku
však žalovaní vzniesli námietku premlčania. Navyše žalovaní namietali, že predmetná zmluva o úvere
neobsahuje potrebné náležitosti v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej žalovaní namietali
aj neplatnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru zo strany žalobcu ku dňu 15.10.2013.

74. Odvolací súd zdôrazňuje, že z dispozičného princípu civilného sporového konania vyplýva, že
žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho
vymedzením je súd v zásade viazaný. Z viazanosti súdu petitom vyplýva, že súd nemôže prekročiť
návrhy strán sporu a prisúdiť im viac, než čoho sa domáhajú. Zároveň súd nemôže prisúdiť strane

iné plnenie, než ktorého sa strana domáhala. Súd musí totiž rešpektovať predmet konania vymedzený
žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než ako
bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu. Naopak však nie je porušením zásady viazanosti
súdu petitom, ak súd inak právne kvalifikuje skutok, ktorý bol predmetom konania. Právna kvalifikácia
je vždy vecou súdu v zmysle zásady iura novit curia, preto ani právna kvalifikácia nie je obligatórnou

náležitosťou žaloby.

75. Zo skutkových tvrdení žalobcu prezentovaných v tomto spore jednoznačne vyplýva, že žalobca
sa domáha voči žalovaným plnenia, na ktoré mu vznikol nárok v dôsledku vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti poskytnutého úveru. Žalobca pritom nepožiadal konajúci súd o pripustenie zmeny žaloby

s odôvodnením, že medzičasom nastala konečná splatnosť poskytnutého úveru, a preto žiada priznať
splátky tak, ako ich predložil do spisu v amortizačnej tabuľke.

76. Zároveň však netreba opomínať fakt, že za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo
doplnenie skutočností tvrdených v žalobe (§ 140 CSP). Súčasne platí,

že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy
(§ 132 ods. 2 CSP) a že zmena žaloby sa v spotrebiteľských sporoch nepripúšťa, ak je žalovaným
spotrebiteľ (§ 294 CSP).

77. Napriek uvedenému po vykonanom dokazovaní na pojednávaní, súd prvej inštancie posudzoval,

či vzhľadom na uplatnenie zaplatenia peňažnej sumy zo strany žalobcu z titulu uzavretej zmluvy o
úvere, pri ktorej nebolo preukázané zosplatnenie úveru, vznikol žalobcovi nárok na peňažné plnenie
voči žalovanému na základe nezmeneného skutkového stavu podľa obsahu spisu a vykonaného
dokazovania. Prvoinštančný súd konštatoval, že ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku (23.02.2021)nastala konečná splatnosť úveru, nakoľko podľa bodu V. predmetnej zmluvy posledná anuitná splátka
bola splatná 15.02.2021. Celý zostatok dlhu titulom nezaplatenej istiny úveru a nezaplateného úroku
z úveru bol už teda ku dňu vyhlásenia rozsudku vo veci samej splatný. Tiež mal preukázané,

že žalovaní v rade 1/ a 2/ žalobou uplatnené splátky poskytnutého úveru s príslušenstvom žalobcovi
nezaplatili. Na základe uvedeného okresný súd výrokom I. napadnutého rozsudku žalobe žalobcu
vyhovel, a to vrátane príslušenstva, avšak tak, ako keby došlo zo strany žalobcu k platnému zosplatneniu
poskytnutého úveru, na čo správne poukazovali odvolatelia vo svojom opravnom prostriedku.

78. V posudzovanom prípade preto súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď priznal žalobcovi
plnenie požadované v žalobnom petite, no na základe iného skutkového stavu, ako bol žalobcom
v žalobe tvrdený a vykonaným dokazovaním preukázaný. Súčasne odvolací súd dodáva, že je
neprípustné, aby súd v spore (navyše v takom, ktorý má spotrebiteľský charakter) „pomáhal“ silnejšej
procesnej strane tým spôsobom, že preskúma predložené listiny s cieľom nájsť právny a skutkový základ
v tvrdení, ktoré ako také nemohli byť základom pre vyhovenie žalobe v preskúmavanej časti.

79. Vychádzajúc z vyššie opísaného procesného stavu odvolací súd dospel k záveru, že
prvoinštančný súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku žalobcu prekročil
rámec ním vymedzeného petitu, pretože mu priznal plnenie z iného skutkového základu, než aký bol
vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobca domáhal priznania plnenia z rovnakej

zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným súdom, po skutkovej stránke v žalobe
jasne tvrdil, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom smere produkoval
ku svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, hoci dospel k záveru, že k platnému
zosplatneniu úveru zo strany žalobcu nedošlo. Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobcu
tomuto priznal uplatnený nárok

v spore (spolu s príslušenstvom), v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s
ochranou slabšej strany, ktorou boli žalovaní, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo
žalovaného v rade 1/ na spravodlivý proces (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/85/2021).

80. Odvolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

81. Skutkový stav, na základe ktorého súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok uplatnený žalobou

(v zmysle jeho úprav tak, ako boli špecifikované vyššie) totiž nebol žalobcom v priebehu tohto konania
prezentovaný. Žalobca uplatnil svoj nárok voči žalovaným v tomto spore na základe iného skutkového
deja a tento sa v zásade v priebehu konania nezmenil, pričom skutkové závery súdu prvej inštancie
vychádzali z jeho vlastnej iniciatívy a záveru, že poskytnutý úver sa už stal splatný napriek tomu, že
žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť úveru ku dňu 15.10.2013 bez splnenia zákonných podmienok.

82. Možno teda zhrnúť, že ak žalobca v tomto spore nepreukázal platnosť predčasného zosplatnenia
poskytnutého úveru ku dňu 15.10.2013, (ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporu ani sporná),
jeho žaloba voči žalovanému v rade 1/ nemôže byť dôvodná.

83. Súčasne pri nespochybnenom závere o neplatnosti predčasného zosplatnenia poskytnutého úveru
je potom otázka (ne)platnosti predmetnej úverovej zmluvy právne irelevantná. Bolo by v rozpore
s hospodárnosťou konania, aby sa odvolací súd v prejednávanom spore zaoberal touto právnou
otázkou vznesenou v rámci procesnej obrany žalovanými, pretože aj pri závere o prípadnej neplatnosti
predmetnej zmluvy by úkon vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru bankou, t. j. žalobcom, bol rovnako

neplatný.

84. Žalobcom formulované nepostačujúce skutkové tvrdenia v žiadnom prípade nemohli byť základom
pre vyhovenie podanej žalobe. Súd nemal povinnosť vyhľadávať v jednotlivých predložených listinách
skutočnosti potrebné na posúdenie nároku, čo vyplýva priamo z procesnej úpravy (§ 132 ods. 2

CSP). Žalobca teda v tomto spore neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné bremeno na vysvetlenie
opodstatnenosti nároku na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom. Bolo na ňom, aby súdu uviedol
dostatočnýrozsahtvrdenívnadväznostinapredloženélistiny,ktorébyumožňovalirozhodnúťovyhovení
žalobe v časti špecifikovanej vo výroku I. napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov odvolací súdpostupom podľa § 388 CSP zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho výroku I. tak, že žalobu
žalobcu vo vzťahu k žalovanému v rade 1/ zamietol.

85. O trovách konania (prvoinštančného i odvolacieho) medzi žalobcom a žalovaným v rade 1/ rozhodol
odvolací súd podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. V prvoinštančnom
konaní bol sčasti úspešný žalobca, a to v časti, v ktorej zobral žalobu o zaplatenie sumy 250,00 eur
s príslušenstvom späť reagujúc na úhrady žalovanej istiny zo strany žalovaných po podaní žaloby,
v ktorej časti nesú procesné zavinenie na zastavení konania žalovaní v rade 1/ a 2/.

86. Nadväzne však pri rozhodovaní súdu v merite veci bol vo zvyšnej časti žalovaný v rade 1/ úspešný,
a preto je žalobca povinný nahradiť mu trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Žalobca
v petite žaloby požadoval od žalovaných v rade 1/ a 2/ zaplatenie sumy 13.612,45 eur s príslušenstvom,
ktorá čiastka predstavuje 100 %. Pokiaľ súd prvej inštancie konanie o zaplatenie sumy 250,00 eur
s príslušenstvom voči žalovaným v rade 1/ a 2/ zastavil, jedná sa o 1,84 % uplatneného nároku a treba
ho pri rozhodovaní o trovách konania pripočítať k ich neúspechu v spore. Vo zvyšnej časti 98,16 %, t. j.

v časti pre sumu 13.362,45 eur s príslušenstvom bol ale žalovaný v rade 1/ v tomto spore úspešný. Čistý
úspech žalovaného v rade 1/ v tomto spore potom predstavuje výšku 96,32 %, ktorý je rozdielom jeho
úspechu a neúspechu (98,16 % - 1,84 %). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

87. O trovách konania (prvoinštančného i odvolacieho) medzi žalobcom a žalovaným v rade 2/ rozhodol
odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 257 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal
voči žalovanému v rade 2/ nárok na ich náhradu v rozsahu 1,84 %.
88. Ako už bolo uvedené vyššie, je nepochybné, že v časti, v ktorej žalobca zobral žalobu o zaplatenie

sumy 250,00 eur s príslušenstvom späť reagujúc na úhrady žalovanej istiny zo strany
žalovaných po podaní žaloby, nesú procesné zavinenie na zastavení konania žalovaní v rade 1/ a 2/,
a preto sú povinní nahradiť žalobcovi trovy konania, ktoré mu v súvislosti s touto časťou žalobou
uplatneného nároku vznikli. Odvolaciemu súdu je tiež známa i rozhodovacia prax obchodnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej pokiaľ žalovaný podal na súd návrh na

vyhlásenie konkurzu a súd následne vyhlásil konkurz na jeho majetok, táto procesná strana zavinila
zastavenie tohto civilného sporového konania. V dôsledku toho by mal žalobca v zmysle § 256 ods. 1
CSP proti žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
89. V súdenom prípade však podľa názoru odvolacieho súdu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa
spočívajúce v okolnostiach prípadu (§ 257 CSP), pre nepriznanie nároku na náhradu trov

konania žalobcovi vo zvyšnej časti. Zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným
súdom je totiž poskytnúť úspešnej strane náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti
musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo
konanie pred všeobecným súdom. V civilnom sporovom konaní je esenciálnym kritériom priznania
náhrady trov konania zásada úspechu v spore (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) upravená

v ust. § 255 CSP, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej
strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej
žiadosti (petitu) žalobcu a výroku, ktorým sa rozhodlo o veci samej. Ďalšou zásadou premietajúcou
sa v rozhodovaní súdu o trovách konania je zásada zavinenia na zastavení konania v zmysle § 256
ods. 1 CSP, z ktorej vyplýva, že ak niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť, je

povinná nahradiť trovy konania protistrane. Zákonodarca teda v prípade zastavenia konania z dôvodu
procesnej ekonómie zjednodušil rozhodovanie o trovách konania preto, aby v takomto prípade súd
nemusel skúmať dôvodnosť nároku uplatneného žalobou (ako je tomu v prípade rozhodovania v merite
veci po vykonanom dokazovaní), a to tak, že ho založil na procesnom zavinení tej-ktorej strany na
zastavení konania.

90. V prejednávanom spore však zo strany odvolacieho súdu došlo k posudzovaniu dôvodnosti žaloby
voči žalovanému v rade 1/, ktorý bol z titulu uzavretej úverovej zmluvy spoločne so žalovaným v rade
2/ ako solidárny dlžník v záväzkovom vzťahu so žalobcom, pričom dospel k záveru, že žalobcom
formulované nepostačujúce skutkové tvrdenia v žiadnom prípade nemohli byť základom pre vyhovenie
jeho žalobe. Žalobca nemohol byť preto v tomto spore úspešný. Inými slovami, v prípade, ak by na

žalovaného v rade 2/ nebol vyhlásený konkurz, odvolací súd by bol aj voči nemu z rovnakého dôvodu
ako u žalovaného v rade 1/ žalobu zamietol. Na uvedenom závere nič nemení ani fakt, že žalovaní ako
solidárni dlžníci, vytvárajú v civilnom sporovom konaní samostatné procesné spoločenstvo.91. S prihliadnutím na vyššie uvedené špecifiká prejednávaného prípadu by preto výrok odvolacieho
súdu, ktorým by priznal žalobcovi voči žalovanému v rade 2/ nárok na náhradu konania v rozsahu 100%,
nezodpovedal spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi označenými stranami. Odvolací súd preto

priznal žalobcovi voči žalovanému v rade 2/ len nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1,84%, t.
j. za časť, v ktorej zobral žalobca svoju žalobu späť z dôvodu čiastočnej úhrady žalovanej istiny vo
výške 250,00 eur žalovanými v priebehu tohto konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie v lehote 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

92. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za
ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /

Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).