Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 24, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/65/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8720203324
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8720203324.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s. so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpeného: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. so
sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovaným: 1) A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XX, XXX XX B., 2) D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XX, XXX XX B., zastúpení JUDr. Alicou
Petrovskou Homzovou, advokátkou so sídlom Moyzesova 46, 040 01 Košice, o neúčinnosť kúpnej
zmluvy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17C/45/2020-352
zo dňa 17.05.2023 v spojení s opravným uznesením č.k. 17C/45/2020-430 zo dňa 18.10.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje sa rozsudok v spojení s opravným uznesením.

II. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom v spojení s opravným
uznesením rozhodol takto cit.:
,,I. U r č u j e, že kúpna zmluva zo dňa 06.12.2017, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k
nehnuteľnostiam nachádzajúcim sa v katastrálnom území B., obec B., E. F., zapísaným na liste
vlastníctvač.XXXX,evidovanomOkresnýmúradomPoprad,atopozemky:zastavanáplochaanádvorie

parc. reg. „G.“ č. XXX/XX výmera 364 m2 stavby byt č. XX, F., vchod XX, nachádzajúci sa v obytnom
dome so súp. č. XXX, postavenom na pozemku parc. reg. „G.“ č. XXX/XX podiel priestoru na spoločných
častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o
veľkosti 1537/10000 z H. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX B. ako predávajúceho
na žalovaných, ako kupujúcich, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností
povolený Okresným úradom Poprad v konaní vedenom pod V-6322/2017 je voči žalobcovi n e ú č i n n á
II. Stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.“

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v konaní sa žalobca domáhal určenia, že kúpna
zmluva zo dňa 6.12.2017, ktorou bolo prevedené vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam
ako predávajúceho na žalovaných, ako kupujúcich, na základe ktorej bol vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností povolený Okresným úradom Poprad v konaní vedenom pod V-6322/2017 je voči
žalobcovi neúčinná. V konaní nebolo sporné, že dňa 6.12.2017 bola medzi žalovanými v 1. a 2. rade
uzatvorená kúpna zmluva, predmetnom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k bytu, spoluvlastníckemu

podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu, pozemku, v k.ú. B. z
predávajúceho H. B. na kupujúcich žalovaných v 1. a 2. rade.
Súd prvej inštancie uzavrel, že existuje vymáhateľná pohľadávka žalobcu voči H. B.. Ide o pohľadávku
titulom vlastnej zmenky vystavenej 26.5.2016. Predmetné právo žalobcu bolo priznané rozsudkomOkresného súdu Trenčín č.k. 26CbZm/5/2017 zo dňa 9.11.2018, ktorým bol H. B. ako žalovaný v 2. rade
zaviazaný spolu so žalovaným v 3. rade I. J. B. spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 719.297,45
eura s prísl., v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16CoZm/7/2019 zo dňa 12.5.2020,

ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.6.2020. Vymáhateľná pohľadávka žalobcu existovala v čase
podania žaloby 12.11.2020.
Súd prvej inštancie považoval za sporné, či právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia
vymáhateľnej pohľadávky a či žalovaní v 1. a 2. rade ani pri vynaložení náležitej starostlivosti nemohli
poznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky žalobcu. Predmetnou kúpnou zmluvou došlo

k ukráteniu veriteľa žalobcu, ktorý nemá možnosť na základe ručiteľského záväzku uspokojiť svoju
pohľadávku. Je nepochybné, že možno odporovať aj právnym úkonom zmenkového ručiteľa. Kúpnou
zmluvou došlo k zmenšeniu majetku zmenkového ručiteľa, pričom ide o nehnuteľný majetok (byt s
prísl.), aj keď výška pohľadávky žalobu je podstatne vyššia ako všeobecná hodnota prevádzaných
nehnuteľností, žalobca ako veriteľ musí mať možnosť uspokojiť pohľadávku i keď len sčasti.
Konštatoval,žebolonažalovanejosobeblízkejdlžníkovi,abysisplniladôkaznúpovinnosťanavrhlataké

dokazovanie, z ktorého by nepochybne vyplynulo, že boli naplnené uvedené podmienky ubránenia sa
odporovacej žalobe vo vzťahu k jej osobe. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k názoru, že žalovaní
v 1. a 2. rade nepreukázali, žeby v tejto súvislosti vyvinuli takú relevantnú činnosť, z výsledkov ktorej by
mohli rozpoznať úmysel H. B. ukrátiť veriteľa. Náležitá starostlivosť vyžaduje určitú konkrétnu aktivitu
kupujúcich pred realizáciou odporovateľného právneho úkonu. Nepostačuje v tomto smere procesná

obrana žalovaných v 1. a 2. rade, že napriek ich dobrým vzťahom so synom H. B., nevedeli o záväzkoch
H. B. voči žalobcovi. Svedok H. B. uviedol, že o finančných problémoch žalovaným v 1. a 2. rade
nehovoril. Žalovaná v 2. rade uviedla, že mala od H. B. vedomosť o pôžičke voči bratovi A. B. 11.000,-
eur. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na rozpory vo výpovedi žalovanej v 2. rade a svedka H.
B., keď H. B. uvádzal, že mal požičanú sumu 15.000,- eur od žalovanej v 2. rade a na úhradu tejto došlo k

prevodu pozemkov v k.ú. K. kúpnou zmluvou zo dňa 11.12.2017. V tomto smere sa nezhodovali prejavy
žalovanej v 2. rade a svedka H. B.. Žalovaní v 1. a 2. rade tvrdili, že kúpna zmluva bola uzatvorená
na ich popud, nie na podnet H. B., tak aby sa zachovali korektné vzťahy v rodine, medzi bratmi v
súvislosti s majetkom rodičov. Vzhľadom na prevod pozemkov v k.ú. K. v tom istom čase 11.12.2017 súd
však tomuto tvrdeniu len ťažko mohol uveriť, keďže vzbudzuje pochybnosti o úmysle uzatvoriť kúpnu

zmluvu. Vykonaným dokazovaním tak súd prvej inštancie ustálil, že v tomto smere žalovaní v 1. a 2.
rade neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali vykonanie takých úkonov, ktoré by bolo možné
subsumovať pod náležitú starostlivosť pri poznaní úmyslu H. B..
Na záver súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ bolo namietané zo strany žalovaných v 1. a 2. rade,
že kúpnou zmluvou bol vykonaný ekvivalentný právny úkon, pretože za nehnuteľnosti dlžník H. B.

dostal kúpnu cenu 25.000,- eur, teda iné plnenie rovnocennej povahy, je potrebné prihliadať na obsah
vzájomných plnení. Ak dlžník vlastní nehnuteľnosť, nakladanie s ňou, nie je také voľné ako v prípade
vlastníctva peňažných prostriedkov, ktoré sú hnuteľnou vecou, ktorá je navyše najlikvidovanejším
tovarom a je ich možné prakticky okamžite po uzatvorení kúpnej zmluvy použiť tak, že sa stane pre
veriteľa nedostupnými. Pri odporovateľnosti právnych úkonov, v prípade ak ide o právny úkon, ktorým

sa mení štruktúra majetku dlžníka, potrebné skúmať nielen to, či na základe právneho úkonu dlžníka
nedošlo k zníženiu hodnoty majetku dlžníka v „ekonomickom“ (číselnom) vyjadrení, ale tiež to, či nedošlo
k zhoršeniu možnosti uspokojenia veriteľovej pohľadávky vzhľadom na zmenenú štruktúru majetku
dlžníka. Pod pojem kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka, resp. ukrátenie veriteľa, je na účely
odporovateľnosti právneho úkonu, podľa názoru odvolacieho súdu, potrebné zaradiť aj takú zmenu v

majetku dlžníka, ktorá síce nepredstavuje zníženie hodnoty majetku dlžníka v peňažnom vyjadrení, ale
ktorá umožní dlžníkovi s majetkom nakladať rýchlejšie, jednoduchšie a podľa menej prísnych pravidiel,
ako by to bolo pri nakladaní s pôvodným majetkom, ak po takejto zmene aj skutočne veriteľova
pohľadávka zostane neuspokojená.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 257 zákona č. 160/2015 Civilného sporového
poriadku (ďalej ako ,,CSP“), tak, že z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov konania
úspešnému žalobcovi nepriznal. Za dôvody hodné osobitného zreteľa považoval súd prvej inštancie
osobitnú procesnú situáciu, keď výsledok tohto konania bude mať významný negatívny dopad na
majetok žalovaných v 1. a 2. rade, ktorí navyše pôvodne nadobudli byt od rodičov žalovaného v 1. rade.

Žalovaní v 1. a 2. rade t. č. sú dôchodcovia, ich jediným príjmom je starobný dôchodok, ktorým po
zaplatení výdavkov na bývanie, stravu, prípadne lieky, ťažko umožňuje nahradiť žalobcovi trovy konania
bez toho, aby vážnym spôsobom bolo zasiahnuté do práva žalovaných v 1. a 2. rade na zabezpečenie
základných životných potrieb. Navyše ako na pojednávaní uviedol svedok H. B., má ťažko zdravotnepostihnuté dieťa, s ktorým má nesporne vysoké výdavky na zabezpečenie zdravotníckych pomôcok,
rehabilitácie a pod., v ktorom smere sú určite nápomocní podľa možnosti aj starí rodičia žalovaní v 1. a
2. rade. Navyše nepriznaním náhrady trov konania žalobca vzhľadom na predmet podnikania žalobcu,

ide o banku, nebude závažným spôsobom zasiahnuté do finančnej sféry žalobcu.

4. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade z dôvodov
uvedených v § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP. Namietajú, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav vo
veci dostatočne, avšak dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam

a následne vec nesprávne právne posúdil. Žalovaní majú za to, že ich výsluchom ako aj výsluchom
svedka H. B. preukázali, že kúpnu zmluvu dňa 6.12.2017, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k bytu s príslušenstvom v k.ú. B. uzatvorili dobromyseľne. Žalovaní súhlasne ozrejmili súdu prvej
inštancie dôvody, pre ktoré uvedenú nehnuteľnosť kúpili a za akých podmienok. Žalovaní listinnými
dôkazmi preukázali, že šlo o odplatný právny úkon a kúpnu cenu za byt s príslušenstvom riadne uhradili.
Z výsluchu žalovaných je zrejmé, že sa jednalo o byt nadobudnutý od rodičov žalovaného v 1. rade,

ktorý podľa potreby užívali a mali vo vlastníctve ich synovia, avšak v snahe predísť sporom o majetky
medzi synmi mali záujem o vrátenie tejto nehnuteľnosti do svojho vlastníctva a následne spravodlivé
prerozdelenie rovnomerne medzi všetkých svojich synov v rámci dedičského konania.
Žalovaní sa nestotožňujú so záverom súdu prvej inštancie o tom, že neuniesli dôkazné bremeno pokiaľ
ide o vynaloženie náležitej starostlivosti pri rozpoznaní úmyslu ich syna ukrátiť veriteľa. Z výsluchu

žalovaných ako aj svedka H. B. je zrejmé, že mali dobrý vzťah, vzájomne si pomáhali, bývali v jednom
meste a vzájomne spolu komunikovali. Už samotná skutočnosť, že žalovaní mali so synom H. B. dobrý
vzťah je dôvodom pre vyvodenie záveru, že mohli a mali vedomosť o záväzkoch svojho syna, ale aj
pre záver, že vždy plne dôverovali svojmu synovi, ktorého považovali za rozumného a zodpovedného
človeka.

Žalovaní považujú za nesprávne skutkové zistenie súdu prvej inštancie o tom, že žalovali nepreukázali
vynaloženie takej aktívnej činnosti, z výsledkov ktorej mohli rozpoznať úmysel ich syna H. B. ukrátiť
veriteľa. Z výsluchu žalovanej v 2. rade na pojednávaní dňa 31.08.2022 vyplynulo, že sa syna H. B.
pýtala, či má nejaké problémy a finančné záväzky, avšak ten nikdy existenciu akýchkoľvek finančných
problémov nepriznal. Žalovaná v 2. rade rovnako uviedla, že mala vedomosť o pôžičke H. B. vo výške

11.000,- eur od brata A. B., ako aj o pôžičke na byt, z čoho je možné jednoznačne usúdiť, že žalovaná
v 2. rade mala vedomosť o finančných záväzkov svojho syna a je zrejmé, že vynaložila aktívny prístup
na zistenie, či jej syn H. B. má nejaké finančné záväzky prípadne nejakých veriteľov.
Namietajú, že súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkaznej situácie opomenul skutočnosť, že iniciatíva
na predaj bytu s príslušenstvom prišla od samotných žalovaných, preto nebol v čase uzatvárania kúpnej

zmluvy ani najmenší dôvod na akékoľvek podozrievanie ich syna, že k právnemu úkonu dochádza z
dôvodu snahy ukrátiť veriteľa.
K súdom tvrdenému rozporu vo výpovedi svedka H. B. a žalovanej v 2. rade D. B., žalovaní uviedol, že
v danom prípade nejde o rozpor v ich výpovediach. Skutočnosť, že žalovaná v 2. rade pravdepodobne
opomenula pri svojom výsluchu na pojednávaní dňa 31.8.2022 spomenúť pôžičku pre syna H. B. vo

výške 15.000,- eur neznamená, že o tejto skutočnosti vypovedala rozporne alebo nepravdivo ako jej
syn H. B..
Podľa žalovaných z vykonaného dokazovania je zrejmé, že vyvinuli takú relevantnú aktívnu činnosť
z výsledkov ktorej by mohli ukracujúci úmysel ich syna rozpoznať, alebo sa o ňom dozvedieť. Z
výsluchu žalovaných, svedka H. B. ako aj predložených listinných dôkazov je zrejmé, že úmysel ukrátiť

žalobcu nebol prítomný ani na jednej zo zmluvných strán, keďže motívom pre uzavretie tejto zmluvy
bolo zachovanie dobrých rodinných vzťahov, najmä medzi súrodencami. Návrh na uzavretie prišiel od
žalovaných s motívom uvedeným v prechádzajúcej vete, ktorí aj pri vynaložení náležitej starostlivosti
nevedeli o úmysle syna H. B. ukrátiť veriteľa.
Žalovaní majú za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s obranou žalovaných, že v

uvedenom prípade sa jednalo o ekvivalentný právny úkon. Zmluva, ktorou žalovaní nadobudli byt s
príslušenstvom, ich zaviazala na plnenie voči ich synovi H. B. vo výške 25.000,- eur. Z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že žalovaní tento záväzok splnili, čím ich syn H. B. ako zmenkový ručiteľ v
skutočnosti neukrátil svoj majetok na ťarchu žalobcu ako jeho veriteľa, ale len ho pretransformoval
do inej podoby. Skutočnosť, že ich syn H. B. žalobcovi finančné prostriedky nevrátil, nemôže byť na

ťarchu žalovaných. Súd prvej inštancie sa s námietkou žalovaných o absencii ukracujúceho charakteru
právneho úkonu, keďže kúpna cena za byt s príslušenstvom bola H. B. riadne uhradená, nevysporiadal
Na základe uvedeného žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadaný rozsudok súdu prvého zmenil tak,
že žalobu zamieta a priznáva žalovaným náhradu trov konania v rozsahu 100 %.5. Voči výroku II. rozsudku o trovách konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal,
že súd prvej inštancie určil neúčinnosť namietaného prevodu, avšak žalobcovi prekvapivo nepriznal

nárok na náhradu trov konania, keď svojvoľne aplikoval § 257 CSP, o čom sa žalobca dozvedel až
z písomného odôvodnenia doručeného rozsudku. Závery prvoinštančného súdu sú neudržateľné a
diskriminujú žalobcu iba z dôvodu, že ide o banku. Osobitne zdôraznil, že žalovaní sa aplikácie § 257
CSP nedomáhali a o prípadnom použití § 257 CSP súdom nemal žalobca pred vydaním napadnutého
rozhodnutia žiadnu vedomosť. Argumentácia, prezentovaná až v tomto odvolacom konaní, bola tak

žalobcovi v konaní pred súdom prvej inštancie objektívne znemožnená, čo považuje za flagrantné
porušenie práva na spravodlivý proces. O možnej aplikácii § 257 CSP nemal žalobca žiadnu vedomosť.
Súd neposkytol žalobcovi priestor vyjadriť sa k zamýšľanému postupu, čím mu odňal možnosť sa
relevantne procesne brániť. Vzhľadom na opísaný skutkový a právny stav žalobca preto považuje
rozhodnutie v napadnutej časti za mimoriadne prekvapivé a arbitrárne, čo v materiálnom právnom štáte
nemožno akceptovať. Súd bol povinný explicitne vyzvať žalobcu, aby sa vyjadril k prípadnej aplikácii §

257 CSP. Keďže tak nespravil, znemožnil mu uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces.
Namietal, že prvoinštančný súd tendenčne a nesprávne odôvodňuje aplikáciu § 257 CSP procesnou
situáciou žalovaných. Nemožno sa preto stotožniť s konklúziou súdu, že v konaniach o určenie
neúčinnosti právneho úkonu nemá veriteľ nárok na náhradu trov konania. Poukazovanie na procesnú

situáciu v tejto súvislosti je bez právneho významu. Žalovaní by boli procesne úspešní, ak by preukázali,
že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohli poznať (§ 42a ods. 2 OZ). Súd
judikoval, že žalovaní nepostupovali pri namietanom prevode nehnuteľností s náležitou starostlivosťou.
Sú preto povinní v plnom rozsahu niesť negatívne dôsledky z toho vyplývajúce, vrátane povinnosti
nahradiť trovy konania. Finančná situácia žalovaných nebola v konaní nikdy predmetom dokazovania.

Argument súdu, že zmenkový ručiteľ má zdravotne postihnuté dieťa nie je na mieste (osobitne, ak to
nebolo preukázané). Zmenkový ručiteľ (H. B.) nie je stranou sporu a jeho majetkové, či iné sociálne
(zdravotné) pomery sú pre rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania bez právneho významu.
Rovnako neobstojí domnienka súdu, že v tomto smere sú podľa možností nápomocní aj žalovaní (ako
starí rodičia).

V konaní nebola preukázaná obligatórna existencia takých výnimočných okolností, ktoré by oprávňovali
aplikovať predmetné ustanovenie na škodu žalobcu, resp. v prospech žalovaných. Súd iba v stručnosti
uviedol v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa, avšak už nešpecifikuje, v čom konkrétne by mali
spočívať výnimočné okolnosti. Absentuje preto obligatórny znak (podmienka) pre aplikáciu § 257 CSP.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti podľa § 388 CSP zmenil tak, že prizná žalobcovi

voči žalovaným nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu.

6. K odvolaniu žalovaných podal vyjadrenie žalobca. Uviedol, že žalovaní sa snažia navodiť dojem,
že vyvinuli dostatočnú aktivitu na to, aby rozpoznali (mohli rozpoznať) úmysel zmenkového ručiteľa
H. B. ukrátiť žalobcu. Žalovaná v II. rade sa údajne pýtala syna, či má nejaké problémy a finančné

záväzky, avšak ten nikdy existenciu akýchkoľvek finančných problémov nepriznal. Zákon od osoby
dlžníkovi blízkej vyžaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom náležite presvedčila, že týmto
úkonom neukracuje jeho veriteľov. Tento postup je pri prevodoch majetku medzi blízkymi osobami (v
rodine) typický a ex lege nevyhnutný. Ak tak neučiní, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže
požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku nadobudnutého na základe odporovateľného

právneho úkonu od dlžníka. Žalovaní vychádzali pri uzatváraní zmluvy iba z informácií, ktoré im poskytol
zmenkový ručiteľ H. B., žiadne iné šetrenie v tejto súvislosti nevykonali (nekládli mu ďalšie otázky,
neoslovili iné blízke osoby, nelustrovali v katastri nehnuteľností atď.). Žalovaní nevenovali dostatočnú
pozornosť dôsledkom odporovanej kúpnej zmluvy na strane jej účastníkov, najmä následným zmenám
v pomeroch zmenkového ručiteľa (či sa táto zmena nepremietne nepriaznivo do jeho majetkovej sféry),

rovnako neuvažovali ani o tom, či prevod nehnuteľnosti neohrozí zmenkového ručiteľa v plnení záväzkov
a či tak odporovaným právnym úkonom nedôjde k ukráteniu jeho veriteľov. Odkaz na vzájomnú „dôveru“
medzi žalovanými a ich synom, či na to, že syn nikdy nepriznal existenciu finančných problémov, takýto
dôkaz nenahradzuje, ako sa mylne domnievajú žalovaní. Výpoveď osoby blízkej žalovaným (zmenkový
ručiteľ), u ktorej je minimálny predpoklad, že vypovedala nezaujato a pravdivo, už vôbec nemožno

považovať v konaní za určujúcu. V postupe žalovaných, ako osôb blízkych zmenkovému ručiteľovi,
absentuje náležitá starostlivosť, ktorú musí osoba dlžníkovi blízka v zmysle § 42a ods. 3 písm. a) OZ
preukázať, aby sa s úspechom ubránila odporovacej žalobe.Žalovaní sa bránia tým, že zmenkový ručiteľ neukrátil svoj majetok na ťarchu žalobcu, ale ho iba
pretransformoval do inej podoby. Prezentovaný záver neobstojí. Odporovaným právnym úkonom
sa zmenkový ručiteľ zbavil majetku, ktorého osud môže veriteľ sledovať prostredníctvom verejných

registrov a efektívne postihnúť v rámci výkonu rozhodnutia. Kúpna cena žiaden z týchto atribútov
nespĺňa. Nemožno opomenúť, že zmenkový ručiteľ nepoužil peňažné prostriedky, ktoré mal inkasovať
z predaja, na čo i len čiastočné splnenie svojho dlhu. Záver súdu, že možno odporovať aj tzv.
ekvivalentným právnym úkonom, jednoznačne zodpovedá prevažujúcim názorom právnej doktríny a
zohľadňuje relevantnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu 1. ČSR, ktorá bola publikovaná v tzv.

Zbierke Vážný (priložené k vyjadreniu). Poukázal aj na aktuálnu rozhodovaciu prax odvolacích súdov,
konkrétne na uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.3.2022 sp.zn. 13Cob/81/2021.
Pohľadávka žalobcu voči zmenkovému ručiteľovi vo výške 719.297,45 eura s prísl. bola právoplatne
priznaná súdom. Zmenkový ručiteľ namiesto toho, aby dobrovoľne splnil svoj peňažný záväzok,
previedol na svojich rodičov byt s príslušenstvom za cenu 25.000,- eur. Žalovaní ani zmenkový ručiteľ
sa pritom vôbec nezaoberali otázkou, aká je trhová cena takýchto bytov. Záver, že plnenie vo výške

25.000,- eur je ekvivalentné hodnote prevedeného bytu s príslušenstvom, tak zostal iba v rovine ničím
nepodloženého tvrdenia. Opakovane zdôraznil, že zmenkový ručiteľ nepoužil peňažné prostriedky, ktoré
mal inkasovať z predaja, na čo i len čiastočné splnenie svojho dlhu. Súd prvej inštancie nepostupoval
arbitrárne, keď za daných okolností vyhovel odporovacej žalobe.
Vzhľadom na prezentované skutočnosti považuje žalobca rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti za vecne správny a navrhol aby ho odvolací v zmysle § 387 ods. 1 CSP v tejto časti potvrdil a
priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. §

379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru o vecnej správnosti rozhodnutia súdu
vo veci samej ako aj vo vzťahu k trovám konania.

8.Odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.f/CSPsatýkachybyvzisťovanískutkovéhostavuvecisúdom
prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, tzn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je
nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval
iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam.

Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s
§ 191 ods. 1 CSP (Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,
čouviedliúčastníci.),atovzhľadomnato,žebuďvzaldoúvahyskutočnosti,ktorézvykonanýchdôkazov
alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu,
keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov

nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP.

9. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana

zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp.zn. 7Cdo 7/2010). Táto odvolacia
námietka nebola naplnená.

10. Podľa ust. § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove
právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči
nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného
právneho úkonu už vymáhateľný alebo ak už bol uspokojený.11. Podľa ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník
urobilvposlednýchtrochrokochvúmysleukrátiťsvojhoveriteľa,aktentoúmyselmuselbyťdruhejstrane

známy, a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch
rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase
v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj
pri náležitej starostlivosti nemohla poznať.

12. Predmetom odvolacieho prieskumu je preskúmanie vecnej správnosti vyhovujúceho rozsudku o
určenie neúčinnosti právneho úkonu, kúpnej zmluvy zo dňa 6.12.2017, uzavretej medzi H. B. ako
predávajúcimažalovanýmiv1.a2.radeakokupujúcimi,nazákladektorejdošlokprevodunehnuteľnosti
nachádzajúcich sa v katastrálnom území B., obec B., okres F., zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX,
evidovanom Okresným úradom Poprad, a to pozemky: zastavaná plocha a nádvorie parc. reg. „G.“ č.
XXX/XX výmera 364 m2 a stavby: byt č. XX, F., vchod XX, nachádzajúci sa v obytnom dome so súp.

č. XXX, postavenom na pozemku parc. reg. „G.“ č. XXX/XX podiel priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku o veľkosti
1537/10000.

13. Podľa komentára k Občianskemu zákonníku I. 2. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s.

345, prvým predpokladom uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa je existencia koreálneho
veriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého existuje subjektívna povinnosť dlžníka plniť
veriteľovi dlh a oprávnenie veriteľa požadovať splnenie tohto dlhu. Normatívny text túto skutočnosť
vyjadruje ako požiadavku na existenciu tzv. vymáhateľnej pohľadávky veriteľa.
V prejednávanom spore nebolo sporným to, že vymáhateľnou pohľadávkou je pohľadávka titulom

vlastnej zmenky vystavenej H. B. v prospech žalobca dňa 26.5.2016 na sumu 719.297,45 eura (č.l. 15
spisu), ktorá bola priznané rozsudkom Okresného súdu Trenčín č.k. 26CbZm/5/2017 zo dňa 9.11.2018
(č.l. 46 spisu), ktorým bol H. B. ako žalovaný v 2. rade zaviazaný spolu so žalovaným v 3. rade I. J. B.
spoločne a nerozdielne na zaplatenie sumy 719.297,45 eura s prísl., v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Trenčíne č.k. 16CoZm/7/2019 zo dňa 12.5.2020 (č.l. 35 spisu), ktorý nadobudol právoplatnosť

dňa 23.6.2020.

14. Druhý predpoklad vzniku subjektívneho odporového práva predstavuje tzv. ukracujúci právny
úkon medzi dlžníkom a kvalifikovanou treťou osobou, resp. v prospech takejto osoby. Tým v tomto
prípade bola kúpna zmluva uzavretá dňa 6.12.2017 medzi H. B. (synom žalovaných) ako predávajúcim

a žalovanými ako kupujúcimi, ktorou predávajúci previedol predmetné nehnuteľnosti v prospech
žalovaných. Vklad kúpnej zmluvy do katastra bol povolený dňa 23.1.2018.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že je dodržaná 3-ročná lehota na podanie žaloby o určenie
neúčinnosti právneho úkonu (12.11.2020) počítanej od momentu zavkladovania kúpnej zmluvy v katastri
nehnuteľnosti (23.01.2018).

15. Tretím predpokladom vzniku odporového oprávnenia veriteľa je charakter odporovateľného
právneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris. Musí ísť teda o úkon, ktorý ukrátil veriteľa v možnosti
domáhania sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom
súdu prvej inštancie, že odplatným prevodom vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam,

došlo k zmenšeniu nehnuteľného majetku zmenkového ručiteľa, v dôsledku čoho nemá žalobca ako
zmenkový veriteľ možnosť na základe ručiteľského záväzku uspokojiť pohľadávku. A to i za situácie,
že výška judikovanej pohľadávky žalobcu je podstatne vyššia ako všeobecná hodnota prevádzaných
nehnuteľností.

16. Štvrtým predpokladom vzniku subjektívneho odporového práva je existencia kvalifikovaných
predpokladov na strane tretej osoby, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril, resp. ktorá
mala z tohto úkonu prospech (ak ide o úkon jednostranný), ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín: po
a) subjektívna vedomosť tretej osoby o fraudóznom úmysle dlžníka, teda vedomosť tejto osoby o tom,
že právny úkon sa realizuje za účelom ukrátenia veriteľa a po b) právny status tretej osoby, ktorý sa

posudzuje objektívne a bez ohľadu na subjektívnu vedomosť tretej osoby o úmysloch dlžníka, resp. ktorý
vo vzťahu k tejto osobe zakladá relevantnú právnu domnienku.17. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Obdo/4/2016 z 30. marca 2017,
uverejnené pod R 67/2017 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 7/2017,
kde najvyšší súd uvádza: „Podstatou odporovateľnosti je neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe,

ktorá znamená, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného
právneho úkonu tak, akoby k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Z ust. § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka
vyplýva, že odporovateľným je taký právny úkon dlžníka, ktorý urobil v posledných troch rokoch v úmysle
ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy, pričom bremeno tvrdenia a
dôkazné bremeno v tomto smere nesie veriteľ (žalobca). Preukázanie úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľa nie

je podmienkou odporovateľnosti v prípade, ak dlžník realizoval právny úkon s osobami jemu blízkymi (§
116 a § 117 Občianskeho zákonníka) alebo v prospech týchto osôb. V takomto prípade sa existencia
ukracujúceho úmyslu dlžníka predpokladá ex lege a skutočný úmysel dlžníka pre procesný úspech
žalujúceho veriteľa nie je podstatný.
Rozhodujúcou skutočnosťou je ukrátenie veriteľa, teda objektívny stav ktorý svoje právne následky
neodvodzuje od subjektívneho motívu (ukracujúceho úmyslu) dlžníka. V takomto prípade zákon u

blízkych osôb dlžníka konštruuje vyvrátiteľnú domnienku, že úmysel dlžníka ukrátiť jeho veriteľa poznali;
je preto na týchto dlžníkovi blízkych osobách (ak sa chcú účinne ubrániť podanej odporovacej žalobe),
aby v konaní preukázali, že úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa nemohli v čase uskutočnenia
ukracujúceho právneho úkonu poznať, a to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. K účinnému
vyvráteniu tejto zákonnej domnienky je preto nevyhnutné jednak tvrdenie žalovanej blízkej osoby

dlžníka, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, ale najmä
preukázanie (splnenie si dôkaznej povinnosti) konkrétnych úkonov vynaloženia náležitej starostlivosti.
Na tento účel musí žalovaná blízka osoba hodnoverným spôsobom v konaní preukázať, že v súvislosti s
odporovaným právnym úkonom vynaložila takú relevantnú činnosť, aby ukracujúci úmysel z výsledkov
tejto činnosti rozpoznala, alebo sa o ňom aspoň mohla dozvedieť.“

18. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne posudzoval naplnenie podmienky podľa §
42a ods. 2 OZ v súlade s vyššie uvedeným a dospel tiež k správnemu záveru o tom, že žalovaní v 1.
a 2. rade neuniesli dôkazné bremeno na preukázanie toho, že vyvinuli náležitú starostlivosť na poznanie
úmyslu ich syna ako zmenkového dlžníka ukrátiť svojho veriteľa, ani, že úmysel dlžníka odporovateľným

právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa ani pri zachovaní náležitej starostlivosti nemohli poznať.
Žalovaným sa ani podaným odvolaním nepodarilo spochybniť uvedený záver súdu prvej inštancie.

19. V konaní nebolo preukázané žiadne také konkrétne aktívne konanie žalovaných v súvislosti s
uzatvorením odporovanej kúpnej zmluvy zodpovedajúce náležitej starostlivosti, ktoré by nasvedčovalo

ichsnahezistiťalebosaaspoňdozvedieťoúmysleichsyna(dlžníka)ukrátiťveriteľa.Žalovanívychádzali
pri uzatváraní zmluvy iba z informácií, ktoré im poskytol zmenkový ručiteľ H. B., žiadne iné šetrenie v
tejto súvislosti nevykonali (nekládli mu ďalšie otázky, neoslovili iné blízke osoby, nelustrovali v katastri
nehnuteľností atď.). Žalovaní nevenovali dostatočnú pozornosť dôsledkom odporovanej kúpnej zmluvy
na strane jej účastníkov. Nepostačuje odkaz na dobré vzájomné vzťahy v rodine a dôveru medzi

rodičmi ako darcami a žalovanými ich deťmi ako obdarovanými nenahrádza dôkaz o vyvinutí náležitej
starostlivosti k poznaniu úmyslu dlžníka. Preto odvolaciu námietku žalovaných odvodzujúcu splnenie
si náležitej starostlivosti od dobrých vzťahov a vzájomnej dôvere so synom nepovažoval odvolací súd
za dôvodnú.

20. Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalovaných, že to boli oni kto iniciovali uzavretie kúpnej zmluvy,
a preto absentuje akýkoľvek ukracujúci úmysel u ich syna ako dlžníka, to v konaní pred súdom prvej
inštancie žalovaní žiadnym spôsobom nepreukázali. Za vyššie uvedených okolností však aj tak odvolací
súd považuje za irelevantné, kto inicioval uzavretie kúpnej zmluvy.

21. Odvolací súd považuje za nedôvodnú aj odvolaciu námietku žalovaných, že súd prvej inštancie
sa nevyporiadal dostatočne s ich obranou, že v uvedenom prípade sa jednalo ekvivalentný právny
úkon. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie dostatočne vyrovnal s tým, že súčasná
právna úprava nevylučuje možnosť úspešne odporovať aj tzv. ekvivalentným právnym úkonom dlžníka,
čo potvrdzuje aj právna doktrína. Súd prvej inštancie poukázal na to, že najvýraznejšie je to vidno

práve pri nehnuteľnom majetku, ktorý je relatívne stabilnou a trvalou majetkovou hodnotou, ktorú dlžník
nemôže zakryť ani utajiť, a to s poukazom na nemožnosť presunu nehnuteľnosti, ako aj na evidenciu
katastra nehnuteľnosti. Akékoľvek disponovanie s takýmto majetkom je jednoducho sledovateľné.
V prípade predaja nehnuteľnosti, nadobudnutá protihodnota potom už žiaden z týchto atribútovnemennosti a ľahkej sledovateľnosti nespĺňa. V danom prípade vyplatená protihodnota (ekvivalent)
podľa predložených dôkazov predstavovala zmenenú štruktúru majetku dlžníka, teda z vlastníctva
nehnuteľnosti na finančné prostriedky (porovnaj uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 24.3.2022

sp.zn. 13Cob/81/2021).

22. Dlužníkův majetek se samotnou ekvivalentní směnou nezmenší. V důsledku směny a nějaké další
skutečnosti – v uvedených případech šlo o zašantročení nebo utracení peněz – se však může zmenšit
ten dlužníkův majetek, který je věřiteli k dispozici při exekuci. Jedině v tomto smyslu lze podle mého

názoru hovořit o zmenšení majetku dlužníka jako o podmínce odporovatelnosti. K takto nahlížené
podmínce ovšem nelze dodávat, že „odporovatelnými nemohou být nikdy tzv. ekvivalentní právní úkony,
při kterých nedochází k objektivnímu zmenšení majetku dlužníka“. Ke zhoršení věřitelova postavení
tedy může vést nejen zmenšení celkové hodnoty majetku dlužníka, nýbrž i změna jeho skladby. Zcizení
nemovitosti je typickým případem, ale podoby zkrácení ekvivalentními právními úkony nevyčerpává.
Může jít o jakoukoliv směnu, po které se zhorší věřitelovo postavení. Jak se říká, záleží na konkrétních

okolnostech. Může se stát, že prodej nemovitosti naopak věřitelovo postavení zlepší, neboť peníze,
nejsou-li skryty či utraceny, uspokojí věřitele rychleji než nemovitost, která se v exekuci nejprve musí
zpeněžit. Zda důsledkem právního úkonu je nebo není zkrácení, se ukáže až ex post.“ (PULKRÁBEK,
Z.: Odporovatelnost tzv. ekvivalentních právních úkonů. In: Právní rozhledy č. 21/2009, s. 753.

23. Odporovateľnými nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k
objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Je však nevyhnutné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne
úkony. V konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon je úkonom
ekvivalentným, vždy bezpečne preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu,
ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol iné plnenie skutočne ekvivalentnej

povahy (rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 21Cdo/2791/1999, 30Cdo/2435/2006a
21Cdo/2426/1999).

24. Žalovaní poukázali na skutočnosť, že v danom prípade išlo o ekvivalentný právny úkon, učinený
medzi žalovanými a ich synom, že teda pri prevode došlo k vyplateniu kúpnej ceny 25.000,- eur za

predaj predmetných nehnuteľnosti. Je však nevyhnutné preukázať, že ak išlo o reálne ekvivalentné
právne úkony, a práve v konaní o odporovacej žalobe musí byť preto záver, že napadnutý právny úkon
je úkonom ekvivalentným, vždy preukázaný, a to nielen odkazom na samotné znenie právneho úkonu
(ako v danom prípade kúpnu zmluvu), ale zistením, že za plnenie, ktoré ním dlžník stratil, nadobudol
iné plnenie skutočne ekvivalentnej povahy, dôkazné bremeno zaťažuje v tomto smere žalovaných

(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21.10.2013 sp.zn. 7Cdo/144/2013).
V prejednávanej veci tvrdenia žalovaných, že v prípade predaja nehnuteľnosti za sumu 25.000,- eur, išlo
o ekvivalentný právny úkon, ostali len v rovine „tvrdenia“ a preukázané neboli. Aj tie tvrdenia však boli
rozporuplné, keď na otázku právneho zástupcu žalobcu, aby sa svedok H. B. vyjadril prečo potom byt
predal v roku 2017 za cenu 25.000,- eur, svedok odpovedal: „Lebo mama chcela takú sumu, malo sa to

vrátiť rodine a mohol som tam ostať bývať.“. Kúpnu cenu navrhla mama 25.000,-, povedala, že je preto
tak, lebo v takej cene to dali staršiemu bratovi.“(str. 3 zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.2.2023 na č.l.
295 spisu). Žalovaná v 2. rade sa však v tejto súvislosti vyjadrila takto: „Ja som neriešila v tom čase
aké sú trhové ceny takýchto bytov. My sme dali cenu takú akú nám povedal syn A..“ (str. 4 zápisnice
o pojednávaní zo dňa 31.8.2022 na č.l. 245 spisu). Odvolací súd dodáva, že podľa kúpnej zmluvy ide

o H. byt predávaný v roku 2017, kedy sa trhové ceny za takéto byty pohybovali v rozmedzí trojnásobku
až štvornásobku kúpnej ceny.

25. Za tejto situácie sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o dôvodnosti podanej
žaloby o určenie neúčinnosti kúpnej zmluvy z dôvodu splnenia všetkých zákonných podmienok

odporovateľnosti právneho úkonu.

26. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší

proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).27. S poukazom na tieto skutočnosti nezostávalo odvolaciemu súdu iné ako konštatovať, že rozsudok
súdu prvej inštancie vo výroku I. je vecne správny, preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto výrokovej
časti potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP.

28. Vzhľadom na odvolanie žalobcu bolo predmetom odvolacieho prieskumu taktiež preskúmať vecnú
správnosť výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu na
základe zistenej existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

29. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

30.ZNálezuÚSIII.98/2018z02.05.2018vyplýva,žepodľa§257CSPsúdvýnimočnenepriznánáhradu
trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje
odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie

(§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania
úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza
ani exemplifikatívne.

31. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor
na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov
podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia
o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12),

ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.
ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá
jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu
zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).

32. Aplikácia uvedeného ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné v rozhodnutí náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže
spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pri skúmaní existencie

dôvodov hodných osobitného zreteľa prihliada súd jednak k majetkovým, osobným a sociálnym
pomerom strán sporu, ale rovnako je potrebné prihliadať aj k okolnostiam, ktoré viedli k uplatneniu práva
na súde a dôležitým je aj správanie strán sporu pred a po podaní žaloby. Pokiaľ súd dospeje k záveru,
že pri zohľadnení vyššie uvedených kritérií by sa javilo priznanie trov konania ako neprimerane tvrdé, je
na mieste aplikácia ustanovenia o trovách konania podľa § 257 CSP.

33. Odvolací súd preskúmal a zvážil okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru o správnosti
aplikácie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania strán sporu. Prvoinštančný súd pri
rozhodovaní o trovách konania správne prihliadol na sociálne postavenie žalovaných v 1. a 2. rade ako
starobných dôchodcov s jediným príjmom v podobe starobného dôchodku, ktorí takto prišli o byt. Na

druhej strane, pokiaľ ide o žalobcu ako bankovej inštitúcie, jeho majetková sféra nebude použitím tohto
výnimočného zákonného ustanovenia výrazne dotknutá. Zároveň správne súd prvej inštancie zohľadnil
tú skutočnosť, že syn svedka H. B. má J. A. E. (výpoveď svedka na pojednávaní na čl. 296 spisu), na
ktorého starostlivosti sa nepochybne podieľajú strany sporu, žalovaní v 1. a 2. rade ako starí rodičia
dieťaťa, pričom uhradením trov konania žalobcovi by mohla byť ich pomoc ohrozená.

34. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v

rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.35. Ak podľa žalobcu za porušenie práva na spravodlivý proces by mal byť považovaný aj procesný
postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že nevyzval strany sporu na vyjadrenie k prípadnej
aplikácii ustanovenia § 257 CSP, za situácie, že platné právo pripúšťa proti rozhodnutiu súdu o nároku

na náhradu trov odvolanie, treba tento nedostatok považovať za zhojený možnosťou strany vyjadriť
svoje odvolacie námietky ku skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie ohľadne nároku na
náhradu trov konania. V preskúmavanej veci žalobca možnosť podať odvolanie proti rozsudku súdu
prvej inštancie aj využil a v podanom opravnom prostriedku vyjadril, okrem iného, aj svoj nesúhlas s
právnymi závermi súdu o aplikácii ustanovenia § 257 CSP v konaní. Nie je preto možné konštatovať, že

by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva
na spravodlivý súdny proces.

36. Všetky vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov
hodných osobitného zreteľa a aplikáciu ust. § 257 CSP, tak ako ich aplikoval súd prvej inštancie, preto
odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o trovách konania ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP.

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa 255 ods. 1 CSP, § 257 CSP a § 396 ods.
1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalobca síce bol v odvolacom
konaní úspešný a vznikol mu inak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, no skutočnosť, či dôjde

k aplikácii ust. § 257 závisí od úvahy súdu, a preto za tohto stavu by nebolo spravodlivé, aby dôsledky v
podobe povinnosti náhrady trov odvolacieho konania znášali len žalovaní v 1. a 2. rade, ak dôvody pre
aplikáciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pretrvávali aj v tomto odvolacom konaní.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)