Rozsudok Judgement was issued on Tuesday, April 30, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/74/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5720203310
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5720203310.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Romana Tichého, v právnom spore žalobcu: A. B.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XX, XXX XX C., zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Ladislavom
Mejstríkom, advokátom so sídlom E. B. Lukáča 2, 036 01 Martin, IČO: 50 412 272, proti žalovanej: D.
B., nar. XX. XX. XXXX, bytom E. XXX, XXX XX E., zastúpenej právnym zástupcom Hronček & Partners,
s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327, o zaplatenie 60.000,- eur s príslušenstvom,
o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 18C/23/2020-189 zo dňa 11. novembra
2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch I. a III. potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdMartin(ďalej„okresnýsúd“alebo„súdprvejinštancie“)rozsudkomč.k.18C/23/2020-189
zo dňa 11. 11. 2021 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.800,- eur spolu s úrokom
z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 21. 07. 2020 do zaplatenia, do troch dní od

právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal voči žalovanej
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52 % (výrok III.), o výške ktorej rozhodne súd samostatným
uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok IV.).
2. V odôvodnení konštatoval, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy
22.050,- eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 21. 07. 2020 do zaplatenia, titulom
vrátenia pôžičky poskytnutej dňa 01. 08. 2018 vo výške 10.000,- eur (ktoré peňažné prostriedky vybral
zo svojho účtu a odovzdal žalovanej, ktorá ich vložila na účet obchodnej spoločnosti Vision Build, s. r. o.),

dňa 02. 08. 2018 vo výške 2.000,- eur (použité rovnako ako predchádzajúca pôžička), v polovici októbra
2018 vo výške 5.000,- eur (použité žalovanou na akontáciu pri poskytnutí úveru na kúpu automobilu), v
priebehu mesiaca október 2018 vo výške 650,- eur (poskytnuté žalovanou obchodnej spoločnosti Vision
Build, s. r. o. na zaplatenie správneho poplatku na prihlásenie motorového vozidla), dňa 31. 10. 2018
v sume 1.000,- eur (poukázané na účet žalovanej), dňa 17. 12. 2018 v sume 700,- eur (poukázané
na účet žalovanej), dňa 21. 12. 2018 sume 100,- eur (poukázané na účet žalovanej) a v priebehu
mesiacov november 2018 až január 2019 vo výške 2.600,- eur (použité na financovanie výstavby domu

vo vlastníctve spoločnosti Vision Build, s. r. o.). Lehota na vrátenie pôžičiek nebola dohodnutá, na
vrátenie pôžičky žalovanú vyzval listom zo dňa 11. 06. 2019 a zo dňa 25. 06. 2020, k čomu však zo
strany žalovanej nedošlo.
3. Žalovaná poskytnutie pôžičky zo strany žalobcu poprela.4. Citujúc ust. § 657, § 563 Občianskeho zákonníka mal súd na základe vykonaného dokazovania za
preukázané, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej ako dlžníčke pôžičku v rozsahu 16.800,- eur.
V uvedenom rozsahu tieto finančné prostriedky reálne ako veriteľ prenechal žalovanej ako dlžníčke v

zmysle § 657 Občianskeho zákonníka.
5. Vo vzťahu k poskytnutiu pôžičky vo výške 10.000,- eur súd vychádzal z časových súvislostí výberu
finančnej hotovosti žalobcom z účtu dňa 01. 08. 2018, ku ktorému mal dispozičné oprávnenie a
vloženia rovnakej sumy žalovanou na účet spoločnosti dňa 01. 08. 2018. Okrem časových súvislostí súd
vychádzal z výpovede svedkov D. F., ktorý uviedol, že bol so žalobcom v deň, keď túto sumu v banke

vybral a odovzdal žalovanej a svedka D. C., ktorý uviedol, že sa pred ním žalovaná vyjadrila, že dlhuje
žalobcovi sumu 10.000,- eur, ktorú poskytol na výstavbu rodinného domu. Pokiaľ žalovaná preukazovala
výpismi zo svojho účtu, že dňa 02. 07., 03. 07. a 06. 07. vybrala z účtu po 5.000,- eur a 09. 07. 2018
sumu 2.000,- eur, nevysvetlila prečo tieto finančné prostriedky mala vložiť na účet až o mesiac, teda 01.
08. 2018. Skutočnosť, že aj po 01. 08. 2018 žalovaná vkladala na účet spoločnosti sumu 5.000,- eur
bez ďalšieho nepreukazuje, že práve vklad vykonaný dňa 01. 08. 2018 bol vklad z vlastných finančných

prostriedkov žalovanej. Rovnako zmluvy o poskytnutí úverov predložené žalovanou nepreukazujú, že
suma, ktorú žalovaná vložila 01. 08. 2018 na účet svojej spoločnosti, bola z poskytnutých úverov
žalovanej, keď zmluva o úvere bola uzatvorená 02. 06. 2017 a sporné vklady boli realizované až po
roku. Žalovaná tiež nepreukázala, že boli použité finančné prostriedky zo spotrebiteľského úveru zo
zmluvy zo dňa 09. 04. 2018 tvrdeným spôsobom. Rovnako kúpna zmluva zo dňa 30. 10. 2017, kde ako

predávajúci vystupovala spoločnosť Vision Build, s. r. o., nepreukazuje, že práve finančné prostriedky
podľa tejto zmluvy boli použité spôsobom tvrdeným žalovanou, keď zo spôsobu vyplatenia kúpnej ceny
podľa tejto zmluvy je nesporné, že kupujúci mali vyplatiť kúpnu cenu priamo na účet predávajúceho, čo
vyvracia argumentáciu žalovanej, že vkladala na účet spoločnosti finančné prostriedky z predaja tohto
domu, keďže kúpna cena bola vyplatená už na účet spoločnosti žalovanej.

6. Poskytnutie sumy 5.000,- eur za účelom splatenia akontácie na kúpu auta mal súd preukázané
výpoveďami svedkov F. a C., pred ktorými sa žalovaná vyjadrila o tom, že žalobca túto sumu na takýto
účel poskytol. Skutočnosť, že išlo o pôžičku mal súd preukázané aj listinnými dôkazmi - uznesením OR
PZ vo veci ČVS:ORP-530/3-VYS-MT-2020 a záznamom z rokovania zo dňa 15. 07. 2020 u právneho
zástupcu žalobcu, ktorého sa zúčastnil žalobca a p. D. D..

7. Prenechanie finančných prostriedkov žalobcom žalovanej dňa 31. 10. 2018 v sume 1.000,- eur, 17.
12. 2018 v sume 700,- eur a dňa 21. 12. 2018 v sume 100,- eur potvrdila žalovaná v písomnom vyjadrení.
Súd neuveril tvrdeniu žalovanej, že tieto finančné prostriedky boli poskytnuté na krytie spoločných
nákladov na domácnosť. Súd vychádzal z výpovede žalobcu, ktorý uviedol, že na financovanie spoločnej
domácnosti poskytoval žalovanej peniaze v hotovosti alebo priamo krytím nákladov, nákupmi a pod.,

čo potvrdila na pojednávaní aj žalovaná. Na otázku súdu akým spôsobom sa financovala spoločná
domácnosť žalovaná vypovedala, že spolu chodili na nákupy, prípadne jej dával peniaze v hotovosti.
8. Súd mal poskytnutie pôžičky preukázané aj SMS správami žalovanej, v ktorých žalovaná na
požiadavku žalobcu vrátiť finančné prostriedky sama prejavila vôľu tieto vrátiť, keď žalovaná obranu, že
tak robila len z dôvodu frustrácie a pod nátlakom nepreukázala.

9. Pre úplnosť súd dodal, že aj v prípade, ak by nebola preukázaná dohoda zmluvných strán v zmysle §
657 Občianskeho zákonníka, pri preukázaní reálneho poskytnutia finančných prostriedkov bez právneho
dôvodu by tu vznikla povinnosť žalovanej vrátiť takéto plnenie ako bezdôvodné obohatenie v zmysle
§ 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko žalovaná nepreukázala dohodu o tom, že finančné
prostriedky boli poskytnuté v rámci dohody strán ako príspevok na vedenie spoločnej domácnosti.

10. Súd žalovanej spolu s istinou uložil povinnosť zaplatiť úrok z omeškania v zmysle § 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka, v spojení s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým
sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka a § 563 Občianskeho zákonníka. Žalobca
vyzval žalovanú na vrátenie pôžičky listom zo dňa 25. 06. 2020 s lehotou na vrátenie pôžičky do 20. 07.
2020. Od 21. 07. 2020 je teda žalovaná v omeškaní s vrátením pôžičky v určenom rozsahu.

11. Vo zvyšku súd žalobu zamietol, keď v tejto časti nemal preukázané, že tieto finančné prostriedky
žalobca žalovanej ako pôžičku reálne poskytol.
12. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku
(ďalej len „C. s. p.“) a žalobcovi, ktorý mal úspech v rozsahu 76 % a neúspech v rozsahu 24 % priznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52 % ako rozdiel medzi jeho úspechom a neúspechom.

13. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C. s.
p. odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny, spočívajúcej v zamietnutí žaloby v celom rozsahu,
alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie.14. Podľa žalovanej je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Uviedla, že súd
vyhodnotil ako preukázané tvrdenie žalobcu o poskytnutí pôžičky spolu v sume 16.800,- eur, hoci nie
sú podoprené žiadnym priamym a nezávislým dôkazom. Nárok, ktorý súd žalobcovi priznal, je súdom

odôvodnený len pravdepodobnými domnienkami, ktoré môžu vyplývať z vykonaných dôkazov, ktoré ale
umožňujú aj existenciu opaku, a teda pravdivostná hodnota všetkých týchto záverov je len domnelá
a skutkové závery, ktoré z vykonaného dokazovania súd vyvodil, nie sú jednoznačne preukázané.
15. Súd podľa žalovanej nesprávne aplikoval (rozložil) dôkazné bremeno medzi strany sporu, pričom
vychádzal z nesprávneho pochopenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Cdo/403/2014 zo dňa 16. 12. 2015. Podľa žalovanej výklad tohto rozhodnutia podaný okresným súdom
je nesprávny, keď súd, v dôsledku toho, že vychádzal len z časti citácie rozhodnutia najvyššieho súdu,
dospel k záveru, že ona mala mať dôkazné bremeno o tom, že finančné prostriedky, ktoré žalobca tvrdí,
že jej poskytol titulom pôžičky, mali byť poskytnuté iným právnym titulom. Z rozhodnutia najvyššieho
súdu ale vyplýva, že pod dôkazné bremeno dlžníka nespadá dôkazná povinnosť reálneho poskytnutia
predmetu pôžičky a ani dôkazná povinnosť preukázať titul poskytnutia finančných prostriedkov, ale tieto

skutočnosti spadajú pod dôkazné bremeno veriteľa.
16. Okresný súd vychádzal len z tvrdení žalobcu, ktoré neboli riadne podložené relevantnými dôkazmi,
ktoré by tieto podstatné náležitosti existencie zmluvy o pôžičke preukázali. Splnenie, resp. unesenie
dôkazného bremena žalobcom súd posúdil nesprávne. Dôkazné bremeno nezákonne preniesol na ňu
ako žalovanú, keď vyžadoval aby preukázala, že finančné prostriedky, ktoré použila pre aktivity svojej

obchodnej spoločnosti, nepochádzali od žalobcu a svoje rozhodnutie následne postavil na tom, že
nepreukázala viacero skutočností, ktoré však ani nemala dokazovať.
17. Uviedla, že v časti žalobcom uplatneného nároku spochybnila splnenie konsenzuálnej stránky
zmluvy o pôžičke, ale aj poskytnutie reálneho plnenia. Nakoľko sa jednalo o skutočnosť medzi stranami
spornú, mala byť preukázaná, pričom dôkazné bremeno o všetkých týchto skutočnostiach zaťažovalo

žalobcu.
18. Vo vzťahu k sume 1.800,- eur žalovaná uviedla, že žalobca skutočnosť, že išlo o pôžičku nijako
nepreukázal. Poprela, že by sa jednalo o pôžičku a uviedla, že sa jednalo o príspevok žalobcu na
ich spoločný život, preto nemôže obstáť ani záver súdu, že aj v prípade, ak by nešlo o pôžičku,
išlo by o bezdôvodné obohatenie. Už len samotná skutočnosť, že súd podporne poukazuje na iný

titul poskytnutia predmetných finančných prostriedkov spôsobuje zmätočnosť a nepreskúmateľnosť
rozsudku z dôvodu, že pri rozhodovaní súdu existovala pochybnosť o jednoznačnosti právneho titulu
poskytnutia týchto finančných prostriedkov. Za arbitrárny a svojvoľný žalovaná považovala spôsob
vyhodnotenia jej vyjadrenie na pojednávaní dňa 11. 11. 2021, kedy explicitne neodpovedala na otázku
súdu, že jej žalobca prispieval na spoločný život aj platbami na účet, a preto sa nejednalo o príspevok

na spoločný život žalobcu a žalovanej, ale o pôžičku. V tejto veci sa vyjadrila presne vo svojich
písomných podaniach doručených súdu, ktoré podala prostredníctvom právneho zástupcu, pričom tieto
jej vyjadrenia súd vôbec nezobral do úvahy. Nepovažovala za potrebné doslovne duplikovať informácie,
ktoré už uviedla, ale doplniť údaje, ktoré v jej vyjadreniach neboli obsiahnuté. V tomto prípade mal
žalobca preukázať právny titul poskytnutia finančných prostriedkov, t. j. že sa jednalo o pôžičku. Žalobca

síce preukázal poskytnutie finančných prostriedkov, ale nepreukázal konsenzuálnu stránku, t. j. samotný
titul, ktorý poskytnutie finančných prostriedkov definuje ako pôžičku.
19. Vo vzťahu k sume 10.000,- eur namietala, že časová súvislosť výberu finančnej hotovosti z účtu
žalobcu nepreukazuje reálne odovzdanie finančných prostriedkov od žalobcu, ani konsenzuálnu stránku
záväzku. Táto skutočnosť preukazuje len to, že žalobca dňa 01. 08. 2008 disponoval finančnou

hotovosťou vo výške 10.000,- eur. Výpovede svedkov nepotvrdzujú a nijako nepreukazujú reálne
odovzdanie finančnej hotovosti v sume 10.000,- eur. Výpoveď svedka C. je postavená na jeho tvrdení
o tom čo mu mala povedať, čo však nie je podložené inými nezávislými dôkazmi. Svedok sa navyše
vyjadril o tom, čo mu podala, že je obsahom výzvy od žalobcu, čo je podstatný rozdiel oproti tomu
ako výpoveď svedka interpretoval súd. Výpoveď svedka F. nie je nezávisle potvrdená ani overiteľná.

Svedok sa vyjadril, že nebol pri odovzdávaní finančnej sumy údajnej pôžičky, ani nebol pritom, keď
mali uzatvorenie zmluvy o pôžičke dojednať. Súd sa zároveň nijakým spôsobom nevysporiadal s jej
námietkou na zaujatosť svedkov navrhovaných žalobcom.
20. Vo vzťahu k sume 5.000,- eur, ktorú mala použiť na splatenie akontácie kúpnej ceny za motorové
vozidlo, namietala skutkový stav ustálený súdom prvej inštancie. Podľa súdu malo byť uzatvorenie

zmluvy o pôžičke a reálne odovzdanie pôžičky preukázané len výpoveďami svedkov F. a C., ktorí mali
povedať, že im povedala, že nejakú sumu cca 15.000,- eur jej mal žalobca poskytnúť. Ani jeden zo
svedkov však nebol pritom, keď sa mala táto údajná zmluva o pôžičke dojednávať alebo poskytovať.
Uvedené výpovede sú samé osebe nespôsobilé preukázať poskytnutie pôžičky a existenciu všetkýchpodstatných náležitostí zmluvy o pôžičke. Poprela, že by akontáciu na auto, ktoré bolo kupované
spoločnosťou, zaplatil žalobca. Pre úplnosť dodala, že ak by sa tak aj stalo, žalobca právne tento nárok
žaloval nesprávne, pretože tieto finančné prostriedky mohla prijať jedine firma, čo sa však nestalo.

Namietala záver súdu, že nepoprela vysvetlenia žalobcu o tom, že mal zaplatiť akontáciu v častiach kvôli
dovolenke. Uviedla, že poprela vyjadrenie žalobcu ako celok, a tieto jeho tvrdenia vyvrátila aj dôkazmi.
21. Podľa žalovanej súd nesprávne posúdil a aplikoval dôkazné bremeno v prospech žalobcu.
Výpovede svedkov, na ktorých súd existenciu žalovaného nároku založil, je sporná, pochybná, nie
je podložená žiadnym dôkazom o ním tvrdených skutočnostiach. Spornou zostala otázka pôvodu

finančných prostriedkov, ktoré jej mal žalobca poskytnúť, v ktorej súvislosti poukázala na hospodárenie
spoločnosti, prostredníctvom ktorej žalobca v tom čase podnikal, plánované vyhlásenie konkurzu na
majetok žalobcu, exekúcie vedené voči žalobcovi a gambling žalobcu. Súd tieto dôkazy nezobral do
úvahy, nezohľadnil ich vo vzťahu k meritu, čo považuje za nesprávny postup spôsobujúci nezákonnosť
postupu a rozhodnutia súdu.
22. Existencia podstatných náležitostí zmluvy o pôžičke v čase, kedy mali byť podľa tvrdenia

žalobcu poskytnuté, nevyplýva ani z ich následnej elektronickej komunikácie, ktorá bola sprevádzaná
exponovanými emóciami spôsobenými rozpadom ich dlhoročného vzťahu. Žalobca sa v minulosti
správal voči nej vulgárne a agresívne a mala dôvod reagovať útočne a simulovať záujem o vyhovenie
všetkým požiadavkám žalobcu, len aby mala od neho aj so svojou rodinou pokoj. Jednotlivé správy sú
neurčité a nespôsobilé potvrdiť existenciu nejakého záväzku voči žalobcovi čo do právneho dôvodu a

výšky. Ak súd tvrdí, že v čase, kedy bola táto komunikácia vedená, ešte nedošlo k násilnému správaniu
žalobcu, za ktoré bolo voči nemu vedené trestné konanie, so žalobcom boli vo vzťahu cca 6 rokov,
pričom počas tohto obdobia boli viackrát rozídení, čo bolo spôsobené výbušnou až agresívnou povahou
a správaním žalobcu, a to aj voči nej.
23. Pokiaľ ide o listiny – zápisnice ohľadne výpovede ďalšieho svedka žalobcu pána D., súd sa

nevysporiadal s jej námietkou vo vzťahu k tomuto dôkazu. Výpoveď tohto svedka nepreukazuje, že by
vedel alebo mal vedieť o uzatvorení konkrétnych pôžičiek a ich poskytnutí. Z vyjadrenia pána D. vyplýva,
že sa o tomto dozvedel od žalobcu a len to, čo mu žalobca povedal. Poukázala zároveň na rozdielne
vyjadrenie svedka v trestnom konaní a v kancelárii právneho zástupcu žalobcu, keď pri výsluchu v
trestnom konaní dňa 31. 10. 2020 povedal, že nevedel ako žalovaná financovala ani o tom ako jej mal

žalobca požičať nejaké peniaze a 15. 07. 2020 tvrdil, že vie, že žalobca jej poskytol pôžičku v sume
cca 23.000,- eur až 24.000,- eur. Vyjadrenia svedka sú rozporné, a preto je tento dôkaz nedôveryhodný.
Jediné čo zápisnica z výsluchu preukazuje, a čo nepoprela, je to, že pán D. ju telefonicky kontaktoval
s otázkou, kedy vráti žalobcovi peniaze. Tento telefonát nijako nepreukazuje, že žalobca jej poskytol v
určitom čase a výške peňažnú pôžičku, ani že uzatvorili zmluvu o pôžičke.

24. Podľa žalovanej údajné pôžičky sú len umelo vykonštruované a považuje ich za pomstu za to, že
žalobca bol v súvislosti s trestným konaním voči nej vo väzbe a trestne stíhaný.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne správny
potvrdiť.

26. Uviedol, že žalovaná v odvolaní opakovane poukazuje na skutočnosti, dôkazy a udalosti, ktoré
už uviedla vo svojich predchádzajúcich vyjadreniach a podaniach a uvádza nové skutočnosti, ktoré
jej boli známe ešte pred rozhodnutím súdu prvej inštancie, čo je v rozpore s § 366 C. s. p. Žalovaná
sa snaží spochybňovať postup súdu, vykonávanie a hodnotenie dôkazov a súdom vyslovené právne
posúdenie veci. Tieto námietky už vznášala aj v konaní pred súdom prvej inštancie a tento sa s nimi

riadne vysporiadal.
27. Pokiaľ žalovaná spochybňuje postup súdu a tvrdí, že mala uniesť dôkazné bremeno, nie je zrejmé z
čohotakýtozávervyvodzuje.Dôkaznébremenospočívajúcevpovinnostitvrdiťaoznačiťdôkazyuniesol,
preto súd následne rozhodol. V takomto postupe súdu nie je možné vidieť prenos dôkazného bremena
na žalovanú, ani iné pochybenie pri vykonávaní a hodnotení dôkazov.

28. V ďalšom uviedol, že nie je namieste spochybňovať existenciu zmluvného vzťahu, ktorý bol naplnený
síce neformálne (bez písomnej podoby) ale aj splnený a realizoval sa tak ako to vyplynulo z vykonaného
dokazovania. Nie je možné prehliadať riadne vykonané dôkazy - výpovede svedkov, elektronickú
komunikáciu medzi ním a žalovanou, listinné dôkazy a výpoveď svedka D. C., ktorý nemal dôvod
vypovedať nepravdu.

29. Pokiaľ žalovaná spochybňovala na čo použil peniaze, ktorými disponoval a mal ich z úveru, aj túto
okolnosť vysvetlil a je právne irelevantné, či sa proti nemu viedlo nejaké exekučné konanie. Podstatné
je, že jej požičal peniaze, ktorými disponoval oprávnene a ona mu ich mala vrátiť.30. Žalovaná v replike (vyjadrenie k vyjadreniu žalobcu) odkázala na podané odvolanie a svoje skoršie
písomné podania, či ústne vyjadrenia v konaní. Tvrdenia žalobcu vo vyjadrení považovala za zmätočné,
nakoľko na jednej strane tvrdí, že uvádza nové skutočnosti (neuviedol však ktoré) a na druhej strane,

že v odvolaní opakuje len tie isté tvrdenia čo v celom prvoinštančom konaní.
31. V odvolaní odôvodnila v čom vidí nesprávnosť postupu a rozhodnutia prvoinštančného súdu. Po
právnej stránke v konaní nebolo preukázané uzatvorenie zmluvy o pôžičke, t. j. titul ani odovzdanie
pôžičky a ani výška žalobcom tvrdeného nároku. Žalobca nepreukázal, že vôbec mal odkiaľ disponovať
peniazmi, ktoré jej mal poskytnúť. Naopak, ona nad rámec svojho dôkazného bremena zdokladovala,

že si svoje záväzky financovala z vlastných zdrojov. Ostatné vykonané dokazovanie nebolo spôsobilé
viesť k jednoznačnému a nepochybnému záveru, že dlží žalobcovi uplatnenú a súdom prvej inštancie
priznanú sumu.

32. Ďalšie vyjadrenia neboli sporovými stranami v odvolacom konaní produkované.

33. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario
C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní
(§ 380, § 379 C. s. p.) a tento v odvolaním napadnutom rozsahu podľa § 387 ods. 1 C. s. p. ako vecne

správny potvrdil.

34. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovanej, následných vyjadrení
strán konania a obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie spôsobom
zodpovedajúcim kontradiktórnej povahe konania, z vykonaného dokazovania správne zistil skutkový

stav veci, ktorý následne i správne právne posúdil. Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku
vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam jasne, zrozumiteľne a logickým spôsobom vysporiadal so
všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie, a toto spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia
uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C. s. p. konštatuje správnosť
týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje. Odvolanie žalovanej vyhodnotil odvolací súd

akonedôvodné,keďžalovanávodvolaníneuviedlažiadneskutočnosti,sktorýmibysanebolvysporiadal
už súd prvej inštancie a ktoré by mali vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

35. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, v nadväznosti na odvolacie námietky,
odvolací súd uvádza, že súhlasí so žalovanou, že v prípade zmluvy o pôžičke v zmysle § 657

Občianskeho zákonníka spočíva bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o uzavretí zmluvy a reálnom
poskytnutí pôžičky na žalobcovi. Námietku žalovanej, že súd prvej inštancie sa uvedeným neriadil
a napadnuté rozhodnutie založil na závere o neunesení dôkazného bremena z jej strany však
nepovažoval za dôvodnú.

36. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutie jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie založil na preukázaní poskytnutia pôžičky v rozsahu 16.800,- eur, ktoré finančné prostriedky
žalobca ako veriteľ reálne prenechal žalovanej ako dlžníčke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka.
Okrem výpovede žalobcu mal súd prvej inštancie poskytnutie sumy 10.000,- eur dňa 01. 08. 2018
preukázané listinnými dôkazmi a výsluchom svedkov F. a C., ktoré dôkazy súd hodnotil v zmysle § 191

C. s. p. (viď bod 71., 76., 86. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Poskytnutie sumy 5.000,- eur
za účelom úhrady akontácie na kúpu osobného motorového vozidla mal rovnako preukázané listinnými
dôkazmi a výpoveďami svedkov F. a C. (bod 77., 80., 86. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia).
Poskytnutie sumy spolu 1.800,- eur, postupne dňa 31. 10. 2018, 17. 12. 2018 a 21. 12. 2018 mal
preukázané listinnými dôkazmi a výpoveďami strán konania (bod 81, 86. odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia). Neobstojí preto námietka žalovanej, že súd pri svojom rozhodovaní vychádzal len z tvrdení
žalobcu.

37. Pokiaľ ide o žalovanou spochybnenú vierohodnosť svedkov F. a C., odvolací súd konštatuje, že
samotný kolegiálny či priateľský vzťah svedka s tým – ktorým účastníkom/stranou konania nemôže

automaticky spochybňovať vierohodnosť obsahu prednesov týchto osôb, obzvlášť pokiaľ tieto osoby
boli pred ich výsluchom riadne poučené podľa § 196 C. s. p. (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.III.ÚS276/2014zodňa09.06.2015).KamarátskyvzťahsvedkaF.ažalobcu
teda sám osebe nie je spôsobilý spochybniť vierohodnosť výpovede svedka. Rovnako tak skutočnosť,že svedok C. bol v minulosti trestne stíhaný v súvislosti s násilným konaním voči žalovanej nie je sama
osebe spôsobilá vyvolať pochybnosti o vierohodnosti jeho výpovede, keď k žalobcovi nemal bližší vzťah
a pokiaľ ide o žalovanú, v čase výsluchu pred súdom prvej inštancie bol (opäť) jej partnerom.

38. K žalovanou namietanému hodnoteniu dôkazov súdom prvej inštancie, odvolací súd zdôrazňuje,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana
pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do

obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivý proces podľa článku 6
ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol z ktorých dôkazov pri
svojom rozhodovaní vychádzal, z odôvodnenia napadnutého rozhodnutie je zrejmé aké skutkové závery
z vykonaných dôkazov vyvodil, pričom odvolací súd nemá voči týmto záverom výhrady.

39. K námietke žalovanej o prenesení dôkazného bremena a založenie rozhodnutia súdu prvej inštancie
na tom, že nepreukázala viacero skutočností, ktoré však ani nemala dokazovať, odvolací súd uvádza,
že základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie čl. 8 C. s. p., podľa
ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť

svoje tvrdenia dôkazmi. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu konania, ktorá síce
navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do
záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany.

40. Pokiaľ súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalovaná
nepreukázala ňou tvrdené skutočnosti, išlo o vyhodnotenie obrany žalovanej a ňou produkovaných
dôkazov, ktorými sa žalovaná snažila vyvrátiť tvrdenia žalobcu o poskytnutí pôžičky. V danom prípade
nešlo o unesenie dôkazného bremena o tom, že žalobca žalovanej pôžičku neposkytol, ktoré dôkazné

bremeno žalovanú skutočne nezaťažuje, ale unesenie dôkazného bremena ohľadne vlastných tvrdení
(obrany), ktoré súd nepovažoval za preukázané, a v dôsledku toho tvrdenia žalobcu, ktoré považoval
za preukázané vykonanými dôkazmi, za vyvrátené.

41. Na uvedenom nič nemení ani nesprávny záver súdu v bode 84. odôvodnenia napadnutého

rozhodnutie, že žalovaná nepreukázala svoje tvrdenie, že nešlo o poskytnutie pôžičky, nepreukázala
iný právny titul poskytnutiach priznaných finančných prostriedkov, keď dôvodom vyhovenia žalobe
bolo preukázanie poskytnutia pôžičky žalobcom žalovanej v súdom priznanej sume s tým, že žalovanej
sa poskytnutie pôžičky ňou navrhovanými dôkazmi nepodarilo vyvrátiť.

42. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a závery odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožniac
s rozhodnutím súdu prvej inštancie, rozsudok okresného súdu vo výroku I., ktorým uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.800,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto
sumy od 21. 07. 2020 do zaplatenia a od rozhodnutia vo veci samej závislom výroku III. o trovách
konania, ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, a vo vzťahu ku ktorému súd aplikoval správne

zákonné ustanovenia, ako vecne správny potvrdil.

43. Vo výroku II. a IV. ponechal odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý. Pokiaľ ide o výrok
II. napadnutého rozsudku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, i keď žalovaná v odvolaní uviedla,
že odvolanie podáva proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu, odvolací súd, vychádzajúc pri

posudzovaní odvolania, vrátane jeho rozsahu, z obsahu odvolania v zmysle § 124 ods. 1 C. s. p.,
ponechal napadnutý rozsudok v tejto časti nedotknutý, keď žalovaná v odvolaní neprodukovala žiadne
námietky, ktorými by spochybňovala správnosť záverov súdu v uvedenej časti. Z obsahu odvolania
žalovanej tak nevyplýva, že by odvolanie smerovalo aj voči výroku rozsudku, ktorým súd žalobu
vo zvyšnej časti zamietol. Uvedený výrok zároveň nepredstavuje výrok, ktorý by bol v neprospech

žalovanej, a teda žalovaná nie je osobou oprávnenou podať odvolanie v tejto časti. Pokiaľ ide o výrok
IV., nejde o výrok, ktorým by sa rozhodlo o právach či povinnostiach strán konania.44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262
ods. 1, § 255 ods. 1 C. s. p. Úspešnou stranou odvolacieho konania bol žalobca, a to v celom rozsahu,
preto mu súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

45. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)