Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 3, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/10/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2323010612
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2323010612.3

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.
Kataríny Stanislavskej a JUDr. Ladislava Révesa, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX
v C., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného
zákona s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Galanta, sp. zn. 14T/37/2023-164 zo dňa 08.11.2023, na verejnom zasadnutí konanom

dňa 03.12.2024, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 14T/37/2023-164 zo dňa 08.11.2023 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom D. XXXX/XX, E., uznaný vinným zo spáchania
prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona

s poukazom na § 138 písm. b) Trestného zákona, ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe,

že

ako otec maloletej dcéry F. B. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom u matky G. D. X, G. H., si v mieste svojho
trvalého bydliska v meste E. I. J. D. XXXX/XX a všade tam, kde sa zdržiaval, ako i v mieste bydliska

oprávnenej osoby H. K., A. L., pravidelne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, hoci mu to vyplýva zo
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov a z rozsudku Okresného súdu
Galanta sp. zn. 16P/65/2011 zo dňa 23.04.2012, právoplatný dňa 03.05.2012, ktorým bol zaviazaný
prispievať na výživu svojej maloletej dcéry sumou vo výške 100,- eur mesačne vždy do 15- teho dňa
toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky maloletej dcéry, H. K., A. L., pričom si túto svoju vyživovaciu
povinnosť riadne neplnil od mesiaca apríl 2018 do 02.06.2022, čím mu za uvedené obdobie vznikol

dlh na výživnom celkovo vo výške 5.000,- eur, hoci bol dňa 20.09.2017 odsúdený trestným rozkazom
Okresného súdu Galanta sp. zn. 2T/122/2017, právoplatným dňa 09.03.2018 za prečin zanedbania
povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Trestného zákona.

Za tento skutok okresný súd uložil obžalovanému podľa § 207 ods. 3 Trestného zákona, s použitím § 38
ods. 2 Trestného zákona, § 36 písm. l) Trestného zákona, § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia

slobody vo výmere 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona obžalovaného
zaradil na výkon uloženého trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom
stráženia.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 164-167.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie čo do výroku o treste obžalovaný bezprostredne po vyhlásení
rozsudku na hlavnom pojednávaní, ktoré následne písomne odôvodnil na č.l. 171, a tiež prostredníctvom
obhajcu na č.l. 174.

Obžalovaný v odvolaní namietal voči výške uloženého trestu odňatia slobody, podľa názoru
obžalovaného súd pri ukladaní trestu neprihliadol na všetky okolnosti, ktoré boli v prospech
obžalovaného, v dôsledku čoho obžalovanému uložil neprimerane mierny trest. Obžalovaný spáchanie
skutku oľutoval, po prepustení z výkonu trestu prejavil záujem zaplatiť zameškané výživné. Obžalovaný

nemal v úmysle výživné neuhrádzať, avšak v predmetnom čase nemal taký príjem, ktorý by mu
umožňoval uhrádzať výživné. Ak by mal obžalovaný po odpykaní trestu v inej veci vykonať ešte aj
trest, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom, tak by sa náhrada zameškaného výživného pre
maloleté dieťa opätovne len oddialila, čo by nebolo v prospech maloletého dieťaťa. Obžalovaný si
svoju vyživovaciu povinnosť neplnil z objektívnych dôvodov, preto uložený trest za spáchanie skutku je
neprimerane prísnym.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 03.12.2024 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného, jeho obhajkyne a náhradného obhajcu. Obžalovaný zotrval na

podanom odvolaní, nepožiadal o zmenu dôvodov či jeho doplnenie. Odvolací súd oboznámil prítomných
s napadnutým rozsudkom, odvolaním obžalovaného, odpisom registra trestov na obžalovaného,
relevantnými lustráciami na osobu obžalovaného ako aj podstatným obsahom spisu. Strany nemali
žiadne pripomienky k oboznamovanému spisovému materiálu. Zástupkyňa krajskej prokuratúry navrhla
odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné. Uložený trest považuje za zákonný, primeraný

a spravodlivý, vzhľadom na to, že obžalovaný bol doposiaľ 16 krát súdne trestaný. Obhajkyňa
obžalovaného zotrvala na písomných dôvodoch odvolania, mala za to, že uložený trest je neprimerane
prísny. Obžalovaný skutok oľutoval, prejavil snahu o zaplatenie zameškaného výživného, pri spáchaní
skutku nešlo o cieľ či zámer. Navrhla uložiť obžalovanému miernejší trest oproti trestu uloženému
napadnutým rozsudkom. Obžalovaný uviedol, že okrem disciplinárnych trestov mu boli uložené aj

disciplinárne odmeny. Voči zákonnému sudcovi podal námietku zaujatosti, o ktorej nebolo rozhodnuté.
Predseda senátu uviedol, že obžalovanému bolo dňa 01.10.2024 na verejnom zasadnutí oznámené, že
o jeho námietke súd nebude konať vzhľadom na to, že námietka sa týkala procesného postupu súdu.

Podľa ustanovenia § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316

ods. 1 Trestného poriadku, alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Trestného poriadku, preskúma
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku, event. napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým
odvolateľ podal odvolanie ako i správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 Trestného poriadku odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie obžalovaného nie je ako celok dôvodné, v dôsledku čoho sú splnené podmienky pre jeho
zamietnutie v zmysle § 319 Trestného poriadku.

Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok tak, ako bol písomne vyhotovený, spĺňa
kritéria obsiahnuté v ustanovení § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Z jeho dôvodov je totiž zrejmé,
ktoré skutočnosti vzal okresný súd za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a
akými úvahami sa riadil pri vyhodnotení vykonaných dôkazov. Z jeho obsahu je tiež zrejmé, ako sa
vysporiadal s argumentami obžalovaného a akými úvahami sa riadil, keď uznal obžalovaného vinným zo

spáchania skutku v obžalobe a rovnako zrozumiteľne a presvedčivo vysvetlil svoje úvahy o primeranosti
uloženého trestu, jeho zákonnosti a spravodlivosti vzhľadom na všetky okolnosti prípadu a osobné
pomery obžalovaného. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám
vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením
stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Z obsahu podaného odvolania vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní dňa 08.11.2023 učinil
vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný zo spáchania
skutku, ktorý sa mu kládol za vinu (svoju vinu počas konania nijako nepoprel), preto okresný súd sosúhlasom prokurátora vyhlásenie obžalovaného prijal. Pretože inštitút uznania viny svojou povahou
vylučuje preskúmavanie skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a obžalobou určenej
právnej kvalifikácie po prijatí vyhlásenia obžalovaného podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku,

odvolací súd nemohol preskúmať tento výrok z hľadiska jeho zákonnosti a odôvodnenosti. Proti výroku o
vine v tomto prípade teda odvolanie ako opravný prostriedok nie je prípustné, tento výrok je právoplatný.
(porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/5/2011 zo 7. februára 2012)

V konaní tak bolo nepochybne preukázané (tiež s poukazom na vyhlásenie obžalovaného podľa § 257

ods. 1 písm. b) Trestného poriadku), že obžalovaný sa dopustil spáchania prečinu zanedbania povinnej
výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b), písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b)
Trestného zákona, za ktorý je možné páchateľovi uložiť trest odňatia slobody na jeden až päť rokov.

Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupuje každý súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre
ukladanie trestov uvedených v § 34 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má

zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti
a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania
trestnýchčinov,trestzároveňvyjadrujemorálneodsúdeniepáchateľaspoločnosťou.Trestmápostihovať
iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Trest ako taký je právnym následkom trestného činu a preto musí byť úmerný k spáchanému trestnému
činu (zásada proporcionálnosti trestu). Úmernosť trestu okrem iného určujú aj pohnútka páchateľa a
možnosti jeho nápravy. Úsudok o možnosti nápravy páchateľa si súd vytvára z veľkej časti už na základe
hodnotenia povahy a závažnosti spáchaného trestného činu (t. j. či ide o prečin, zločin, obzvlášť závažný
zločin) pri náležitom zhodnotení osoby páchateľa. Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť

vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým trestom poskytuje záujmom spoločnosti, štátu
a členom spoločnosti pred útokmi páchateľov trestných činov a výchovným pôsobením na ostatných
členov spoločnosti.

Trest je aj jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona, čím je určená aj jeho funkcia

v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, t. j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa
a ostatných občanov. Ochrana spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, jednak prvkom donútenia
(represia), ale tiež prvkom výchovy. Oba prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste, pričom
treba mať na zreteli dôležitosť vzájomného pomeru medzi trestnou represiou a prevenciou. Trestný
zákon vychádza z myšlienky, že základným účelom a cieľom trestu je ochrana spoločnosti pred trestnými

činmi a pred ich páchateľmi.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd sa dostatočne riadil § 34 a nasl. Trestného zákona,
kedy pri ukladaní trestu zohľadnil nielen všetky okolnosti spáchania skutku, ale aj osobné pomery
obžalovaného. Správne zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a tiež

jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona. Vzhľadom na rovnaký pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolnosti zostala trestná sadzba nezmenená, trest bolo nutné ukladať
v rozmedzí trestnej sadzby jeden až päť rokov.

Obrana obžalovaného a odvolacia argumentácia spočívala v tom, že okresným súdom uložený trest

odňatia slobody je vzhľadom na všetky okolnosti prípadu neprimerane prísny, o to viac, keď výživné
neuhrádzal z objektívnych dôvodov.

Odvolacísúdsavšaksodvolacouargumentáciouobžalovanéhonestotožnil,právenaopak,trestuložený
obžalovanému považuje za zákonný. Obžalovaný sa síce k spáchaniu skutku priznal, to však nemôže

ospravedlňovať jeho konanie a neprimerane mu poľahčovať vo vzťahu k uloženiu trestu. V predmetnej
veci nešlo o krátku dobu, kedy by si obžalovaný zo skutočne objektívneho, ním nezavineného dôvodu
neplnil vyživovaciu povinnosť, ale o dlhú dobu, a to až v trvaní 4 rokov, počas ktorej sa nielenže
nepodieľal na výžive maloletej dcéry plnením si výživného, ale nepodieľal ani na osobnej starostlivosti
o maloletú. Obžalovaný si cez svoju, odvolací súd podotýka veľmi nekritickú a zjavne nesprávnu optiku

vykladá pojem objektívna nemožnosť plnenia si vyživovacej povinnosti. Za objektívne dôvody možno
považovať dôvody, ktoré obžalovaný sám nezavinil, a ktoré spočívajú napr. v dočasnom znížení príjmu
v dôsledku vážnej choroby, či iného závažného dôvodu. Obžalovaný však doposiaľ nikdy zamestnaný
nebol, ide o pomerne mladého životaschopného muža, ktorý aj napriek deklarovanej snahe nemalzáujem nielenže plniť si pravidelne vyživovaciu povinnosť, ale ani uhradiť zameškané výživné, a to
v akomkoľvek rozsahu. Namiesto hľadania si riadneho zamestnania sa páchal dlhé roky trestnú činnosť,
doposiaľ bol celkom 16 krát súdne trestaný, opakovane vo výkone trestu. Výkon trestu, a tým zníženú

schopnosť plniť si vyživovaciu povinnosť si však zapríčinil sám. Na trhu práce pritom aj v minulosti
bolo dostatok pracovných príležitostí, ktoré by obžalovaný mohol využiť. Z vykonaného dokazovania
vyplynul pravý opak, a to absencia pracovných návykov, keďže aj v podmienkach výkonu trestu
obžalovaný konal opakovane tak, aby sa vyhol zaradeniu do práce, či aby sa svojim pričinením (najmä
sebapoškodzovaním) úmyselne z pracovného procesu vyradil. Obžalovaný bol už v minulosti odsúdený

pre totožné konanie, pričom ani po výkone trestu odňatia slobody si svoju vyživovaciu povinnosť voči
maloletej neplnil, nesnažil sa hľadať si zamestnanie či obstarávať si zdroje obživy riadnym spôsobom.
Svoju vyživovaciu povinnosť si de facto neplní od roku 2018, o maloletú sa nezaujímal a v súčasnosti
nezaujíma, svoju povinnosť si neplnil ani osobnou starostlivosťou, či iným zodpovedajúcim spôsobom.
Výživné pritom bolo určené pomerne nízkou sumou a to podotýkajúc na základe dohody rodičov (a
teda aj súhlasu obžalovaného), ktorá nepredstavuje ani sumu životného minima na jedno nezaopatrené

dieťa, pričom obžalovaný mal zodpovedne pristupovať k plneniu si tejto povinnosti o to viac, že výlučnú
osobnú starostlivosť o maloleté dieťa zabezpečovala matka.

Vzhľadom na ľahkovážny a pasívny prístup obžalovaného k povinnosti prispievať na výživu svojho
dieťaťa mu odvolací súd dáva do pozornosti to, že vyživovacia povinnosť je zákonná povinnosť každého

rodiča voči svojmu maloletému dieťaťu. Trvá od narodenia až do momentu, kedy dieťa nenadobudne
schopnosť živiť sa samo. Bez ohľadu na možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodiča, je každý
jeden povinný prispievať na výživu svojho dieťaťa sumou rovnajúcou sa 30 % životného minima na
jedno nezaopatrené neplnoleté dieťa. Každý rodič maloletého dieťaťa musí vynaložiť všetko úsilie (a to
aj na úkor uspokojovania svojich vlastných potrieb), aby sa na výchove a výžive svojich maloletých detí

podieľal pokiaľ už nie osobnou starostlivosťou a uspokojovaním citových potrieb svojich detí, tak aspoň
v minimálnom rozsahu 30 % sumy životného mimina na jedno neplnoleté nezaopatrené dieťa.

Pokiaľ nebolo v možnostiach a schopnostiach plniť si vyživovaciu povinnosť súdom určenom rozsahu,
malmožnosťpodaťnapríslušnýsúdnávrhnazníženievýživného,čovšakneurobil.Obžalovanýrovnako

neprezentoval, a z vykonaného dokazovania ani nebola zrejmá snaha nájsť si zamestnanie. Keďže
obžalovanýsisvojuzákonnúpovinnosťpodlhšíčasneplnilajnapriektomu,ževminulostibolopakovane
pre rovnaký prečin odsúdený a teda vedomý si následkov svojho konania, tým bola daná potreba
uloženia prísnejšieho, nepodmienečného trestu odňatia slobody. Odvolací súd sa tak stotožňuje so
záverom okresného súdu, že trest odňatia slobody vo výmere 12 mesiacov je trestom spôsobilým naplniť

účel generálnej ako aj individuálnej prevencie, pričom netreba opomínať na to, že ide o trest na samej
spodnej hranici trestnej sadzby za spáchaný prečin.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd obžalovaného podľa § 319 Trestného poriadku
zamietol ako nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.