Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/117/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7206224993
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:7206224993.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ W. S., I., I. XXX/XX, 2/ B.. B. S., I., I. XXX/X, 3/
B. S., I., I. XXX/XX, 4/ A.U. N., I., I. XXX/XX, zastúpeným advokátkou JUDr. Blankou Nagyovou, Košice,
Štúrova 44, proti žalovanej A. I., I., Š. X, zastúpenej advokátskou kanceláriou ChochoľAk & Česla s.r.o.,
Košice, Krmanova 6, o určenie vlastníckeho práva, vedenom (pôvodne) na Okresnom súde Košice II
pod sp. zn. 17C/139/2006, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 29. januára

2020, sp. zn. 9Co/99/2019 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 2. júna 2022
sp. zn. 9Co/99/2019, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 29. januára 2020 sp. zn. 9Co/99/2019 v spojení
s opravným uznesením Krajského súdu v Košiciach z 2 júna 2022 sp. zn. 9Co/99/2019 a rozsudok
Okresného súdu Košice II z 17. septembra 2018, č. k. 17C/139/2006-789 a vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 17. septembra 2018, č. k.
17C/139/2006-789 určil, že nehnuteľnosti zapísané v Katastri nehnuteľností Okresného úradu Košice,
pre okres Košice II, obec I. - M., katastrálne územie M.Ľ., na LV č. XXXX ako parcely registra „C“ parcela
č. XXX/XX o výmere 1131 m2, ovocné sady a parcela č. XXX/XX o výmere 900 m2 ovocné sady v podiele
999/1000-in patria do dedičstva po zomrelej B. S., rod. N., narodenej X. C. XXXX, naposledy bytom I. -

M., I. XXX/XX, zomrelej XX. C. XXXX. Žalobcom priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. S poukazom na vykonané dokazovanie
dospel k záveru, že žaloba žalobcov je dôvodná. Mal preukázané, že v poradí prvá kupujúca K. A.
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nenadobudla, pretože kúpnu zmluvu s ňou neuzavrela
žalobkyňa (B. S.) a jej zastúpenie W. M. pri uzatváraní kúpnej zmluvy je neplatné. Zo znaleckého

posudku vyplynulo, že v priebehu trestného konania vyplynulo, že podpis na splnomocnení z 13. marca
2006 W.Á. M. na predaj nehnuteľnosti nie je pravým podpisom B. S.. Z tohto dôvodu K. A. nemohla
predmetné nehnuteľnosti platne previesť ani na iné osoby. Preto za neplatné považoval aj následne
uzatvorené kúpne zmluvy, pretože vo všetkých prípadoch došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva od
nevlastníka. V dôsledku absolútnej neplatnosti kúpnych zmlúv došlo k tomu, že predmetom exekúcie
boli nehnuteľnosti, ktorej spoluvlastníkom nebol ani povinný U. C. v rozsahu 999/1000-in, ale ani

nadobúdateľ D. N. v rozsahu 1/1000-iny. Uzavrel, že výlučnou vlastníčkou predmetných nehnuteľností
ostala pôvodná žalobkyňa.

2. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 29. januára
2020 sp. zn. 9Co/99/2019 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanej uložil povinnosť nahradiť
žalobcom trovy odvolacieho konania v celom rozsahu. Krajský súd v Košiciach opravným uznesením

z 2. júna 2022 sp. zn. 9Co/99/2019 rozhodol, že Bod 1. odôvodnenia vyššie uvedeného rozsudku
Krajského súdu v Košiciach má správne znieť: „Napadnutým rozsudkom, súd prvej inštancie určil, ženehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX ako parcela KN-C č. XXX/XX a parcela KN-C č. XXX/XX v
podiele 999/1000-in kat. úz. M. patria do dedičstva po zomrelej B. S.. Odvolací súd uviedol, že k strate
vlastníckeho práva právnej predchodkyne došlo dôsledkom trestného činu a právna predchodkyňa

žalobcov žiadnym konaním neparticipovala pri prevode vlastníckeho práva. Stotožnil sa s názorom súdu
prvej inštancie, že v prejednávanej veci v rámci kolízie základných práv, správne prihliadol na princíp
všeobecnej spravodlivosti a v danom prípade uprednostnil vlastnícke právo pôvodnej žalobkyne.

3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“). Dovolanie

podala podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Žiadala, aby dovolací súd
zrušil rozhodnutia oboch stupňov súdov a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietala, že
rozsudok odvolacieho súdu nepovažuje za správny. Nesprávnym procesným postupom jej znemožnil,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Rozhodnutie záviselo od vyriešenia právnej otázky (§ 421 ods. 1 písm. b) CSP). Rozhodnutie
odvolacieho súdu i súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnené, arbitrárne a v rozpore s princípmi,

na ktorých stojí právny štát. Uviedla, že kľúčovou argumentáciou, ktorú uplatňovala v priebehu súdneho
konania bola skutočnosť, že v exekučnej dražbe sa vlastnícke právo nadobúda originárne (teda, že
vlastnícke právo vydražiteľa sa nikdy neodvodzuje od vlastníckeho práva povinného) a tiež, že na
základe zásady zákazu navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní bolo zakázané posudzovať
priebeh exekúcie ako prejudiciálnu otázku v tomto súdnom konaní. Odvolací súd na túto námietku

nedal v rozhodnutí žiadnu odpoveď. Poukázala, že odvolací súd sa obmedzil iba na konštatovanie na
základe princípu všeobecnej spravodlivosti. Uviedla, že odvolací súd sa musí zaoberať aj podstatnými
vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v
odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Takisto odvolací súd sa musí vysporiadať s podstatnými
tvrdeniami uvedenými v odvolaní. Podľa jej názoru došlo postupom odvolacieho súdu a pred tým aj

súdu prvej inštancie k porušeniu princípu právnej istoty. Tým, že odvolací súd a súd prvého stupňa
odignorovali právoplatné rozhodnutie exekučného súdu o udelení príklepu a pri svojich rozhodnutiach
sami posudzovali priebeh exekúcie ako prejudiciálnu otázku porušili výslovný zákaz navrátenia do
predošlého stavu v exekúcii a tým prekročili svoju právomoc. Zdôraznila, že súdy sa v odôvodneniach
svojich rozhodnutí existenciou tohto zákazu a jeho dôsledkami vôbec nezaoberali. Súdy sa nevenovali

otázke dobromyseľnosti nadobúdateľa vlastníckeho práva v exekučnom konaní. Týmito úvahami sa
zaoberal aj ústavný súd, prípadnou nedobromyseľnosťou nadobúdateľa v exekúcii. Mala za to, že
postupom odvolacieho súdu jej bolo znemožnené, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Prípustnosť dovolania odôvodnila aj tým, že
rozsudok odvolacieho súdu závisel od vyriešenia právnej otázky, ktorá nebola v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu vyriešená a to, či okolnosti za ktorých došlo k výmazu pôvodného vlastníka z katastra
nehnuteľností (trestný čin) môžu poprieť vlastnícke právo toho, kto ho mal nadobudnúť originárnym
spôsobom, ako aj vlastnícke právo jeho právnych nástupcov. Podľa jej názoru v tomto smere ide o
otázku zásadného právneho významu. Odvolací súd a aj súd prvej inštancie svoje rozhodnutia riadne
neodôvodniliapodstatouoriginárnehonadobúdaniavlastníckehoprávavexekúciisavôbecnezaoberali.

Odvolací súd mal vo svojom rozhodnutí prihliadnuť na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít
týkajúcu sa riešenia konfliktov zásad nemo plus iuris a ochrany dobrej viery. Dovolateľka mala za to,
že aj týmto postupom odvolacieho súdu, keď sa po popretí privilegovanosti originárnosti nadobúdania
vlastníckeho práva v odôvodnení rozhodnutia riadne nezaoberal stratou vlastníckych práv dovolateľky a
pôvodnej žalobkyne bolo znemožnené, aby uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo

k porušeniu jej práva na spravodlivý proces.

4. Žalobcovia vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalovanej sa nestotožnili a nesúhlasili s dovolacími
dôvodmi uvedenými v dovolaní týkajúcimi sa ustanovenia § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b)
CSP. Žiadali, aby dovolací súd zamietol dovolanie ako nedôvodné a priznal im náhradu trov dovolacieho

konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),

preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.Z citovaného ustanovenia expressis verbis vyplýva, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je
proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, tak takéto rozhodnutie nemožno úspešne
napadnúť dovolaním. Prípady, v ktorých je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, sú

taxatívne vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Dovolateľka vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania z § 420 písm. f) CSP v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie
končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu
do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane,
aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

9. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnyminázormiapredstavami,preberalariadilsaňoupredkladanýmvýkladomvšeobecnezáväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak,
že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo
nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca
strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní

(porovnaj R 129/1999 a 1Cdo/6/2014, 3Cdo/38/2015, 5Cdo/201/2011, 6Cdo/90/2012). Tento pojem
nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu.
„Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie
súduposudzujúceopodstatnenosťžalobouuplatnenéhonároku.Podnesprávnymprocesnýmpostupom
súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv,

ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom
miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces.

11. Podľa § 387 ods. 1 až 3 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

(2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

(3) Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

12. Judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR je vzácne jednotná pri posudzovaní

zákonného príkazu rešpektovania právneho názoru vyššej inštancie, či ide o viazanosť prvoinštančného
súdu rozhodnutím odvolacieho súdu, alebo viazanosť odvolacieho súdu rozhodnutím dovolacieho súdu
(§ 455). Rovnaká povinnosť platí aj vo vzťahu k rozhodnutiam Ústavného súdu SR o sťažnostiach
fyzických osôb a právnických osôb.

13. Iba vo výnimočných prípadoch sa princíp viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu nemusí
uplatniť. Pôjde najmä o situáciu, ak v dôsledku zmeny skutkových zistení, z ktorých vychádzal odvolací
súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože je napríklad potrebné aplikovať inú právnu
normu.Vovzťahukzistenémuskutkovémustavusapripúšťaodchýlenieodzáväznéhoprávnehonázoruaj vtedy, keď došlo v inom konaní k odlišnému vyriešeniu prejudiciálnej otázky, z ktorej odvolací súd
vychádzal. Ďalším dôvodom, ktorým sa môže odôvodniť nerešpektovanie právneho názoru súdu vyššej
inštancie, je zmena právnej úpravy, ku ktorej došlo po zrušení rozhodnutia. Odklon od právneho názoru

môže napokon byť ovplyvnený aj podstatnou zmenou rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít
po rozhodnutí odvolacieho súdu.

14. K nedostatočnému odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu žalovaná namietala, že sa odvolací súd
nevysporiadal s podstatnými námietkami.

15. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,
ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava
priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom
- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý
proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019, sp. zn.

4Cdo/140/2019 alebo sp. zn. 4Cdo/120/2019).

16. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 330/2013 súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne, jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej ochrany. Otázku,
či súd splnil svoju povinnosť riadne a právne správne odôvodniť svoje rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti prípadu.

17. Prípustnosť dovolania však dovolací súd musí skúmať skôr, než sa pustí do meritórneho (vecného)

prejednávania dovolacích dôvodov. Už z toho vyplýva, že dovolací súd nemôže prípustnosť dovolania
posudzovať podľa výsledku vecného prejednania dovolania (jeho dôvodov). Rovnako nie je logické, aby
dovolací súd uznesením odmietol dovolanie ako neprípustné z dôvodu, že podľa jeho názoru nejde
o porušenie práva na spravodlivý proces, alebo preto, že nie je opodstatnený iný dovolací dôvod. Vo
všetkých týchto prípadoch (fázach konania) nejde totiž už o prípustnosť, ale o dôvodnosť dovolania a

obsah i forma rozhodnutia dovolacieho súdu sa musí riadiť ustanovením § 448 a § 449 CSP.

18. Citované ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých
prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva
na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba

rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných
procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu
rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s
uplatnením súdnej ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva
v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP,

treba považovať aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae),
keď súdom prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych
predpisov a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo
ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak

argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako
celok je nepresvedčivé.

19. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať

najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

20. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný

súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťouvšeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodneníkoherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne
musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v

rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

21. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

22. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav.

23. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových
záverov absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr
- pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd ich náležitým spôsobom v

celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, žeby dostatočným spôsobom odôvodnil
ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v
prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
založil tým nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť.
23.1. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie,

ktoré vedú k nezákonnosti ale hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s
požadovaným účelom súdneho konania, ale aj tiež so zásadami spravodlivého procesu.

24. V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

25. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v
konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.26. Odvolací súd sa nedostatočne nevysporiadal s podstatnými námietkami žalovanej, ako je uvedené v
jej dovolaní, konkrétne exekučnou dražbou a nadobúdaním vlastníckeho práva originárnym spôsobom,

zákazu navrátenia v exekúcii do predošlého stavu, posudzovanie prejudiciálnej otázky v priebehu
exekúcie, porušenie právnej istoty, dobromyseľnosti nadobúdateľa vlastníckeho práva v exekučnom
konaní a pod. Nestačí v odôvodnení poukázať iba na púhe konštatovanie princípu všeobecnej
spravodlivosti.

27. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd konštatuje, že žalovaná opodstatnene namietala
porušenie svojich procesných práv v takej miere, že postupom súdu došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Nerešpektovaním pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu
došlo v konaní k procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť dovolania,
ale zároveň aj jeho dôvodnosť.

28. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade
uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie
súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012,
4Cdo/263/2013, 5Cdo/241/2013, 6Cdo/591/2015).

29. Dovolací súd preto napadnuté rozhodnutie odvolacieho, ako aj rozhodnutie súdu prvej inštancie
zrušil v súlade s § 449 ods. 1 a 2 CSP, lebo nápravu nie je možné dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia
odvolacieho súdu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade s § 450 CSP. Z dôvodu
zrušenia napadnutého rozhodnutia dovolací súd uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 421 ods. 1 písm.

b) CSP už vecne neposudzoval.

30. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

31. O trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom
rozhodnutí (§ 453 ods. 3 CSP).

32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.