Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 18, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/94/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122382488
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6122382488.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Denisa Vékonyho a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu
A. B. C., D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, H., zastúpeného advokátom JUDr. Andrejom
Garom, so sídlom Štefánikova 14, Bratislava,
IČO: 30 850 436, proti žalovanej A. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, H., zastúpenej
SOUKENÍK-ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 104,17
eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 19.
septembra 2024, č. k. 6C/37/2022-246, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ktorú
náhradu trov odvolacieho konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi v sume určenej rozhodnutím
súdu prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 104,17 eur s 5 % ročným úrokom z omeškania od 06.09.2022
do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. žalobcovi voči žalovanej priznal

náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa
podanou žalobou domáhal zaplatenia sumy 104,17 eur s príslušenstvom titulom škody spočívajúcej
vo vynaložených nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého dieťaťa a späť dňa
19.09.2020.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že Okresný súd Prievidza
uznesením č. k. 18P/54/2019-389 zo dňa 01.07.2020 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým upravil styk

otca s maloletým dieťaťom počas letných školských prázdnin v školskom roku 2019/2020 tak, že otec
je oprávnený stretnúť sa so synom odo dňa 27.07.2020 v čase
od 9.00 hod. nepretržite do 02.08.2020 do 17.00 hod. a od 24.08.2020 od 9.00 hod. nepretržite do
30.08.2020 do 17.00 hod., v neprítomnosti matky maloletého dieťaťa, ktorej uložil povinnosť maloleté
dieťa na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť a stretnutie s otcom umožniť s tým, že otec si dieťa
od matky prevezme v určený čas v mieste bydliska maloletého dieťaťa a matke po ukončení styku dieťa
odovzdá v mieste bydliska maloletého dieťaťa. Súd súčasne rozhodol, že v prípade, ak sa styk otca s

maloletým neuskutoční v súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky na strane dieťaťa, matka
je povinná umožniť otcovi styk
s maloletým v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Krajský súd v Trenčíne uznesením
č. k. 19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020 zmenil uznesenie Okresného súdu Prievidzač. k. 18P/54/2019-389 zo dňa 01.07.2020 tak, že otec je oprávnený stretnúť sa s maloletým B. (v mesiaci
august) odo dňa 24.08.2020 od 9.00 hod. nepretržite do dňa 26.08.2020 do 17.00 hod. v neprítomnosti
matky maloletého dieťaťa, ktorá je povinná maloleté dieťa

na stretnutie s otcom riadne pripraviť s tým, že otec si dieťa od matky prevezme v určený čas v mieste
bydliska maloletého dieťaťa a matke po skončení styku dieťa odovzdá v mieste bydliska maloletého
dieťaťa. Tým nie je dotknutý styk otca s maloletým B. upravený uznesením Okresného súdu Prievidza
č. k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019 v spojení
s uznesením Krajského súdu Trenčín č. k. 17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020. Zo zápisnice o

pojednávaní vo veci určenia výživného na manželku vedenej na tunajšom súde
pod sp. zn. 9Pc/17/2019, spísanej dňa 02.09.2020, je zrejmé, že žalovaná na otázku súdu, kedy sa
uskutoční náhradný styk za nezrealizovaný styk súdu uviedla, že od 18.09.2020
do 20.09.2020. Z SMS komunikácie medzi žalobcom a žalovanou v období od 17.09.2020
do 25.09.2020 vyplýva, že dňa 17.09.2020 žalobca správou žiadal žalovanú, aby mu zajtra ráno
(18.09.2020)odovzdalamaloletéhopreddomom.Žalovanánatútosprávunereagovala.Dňa18.09.2020

o 9.02 hod. žalobca prosí žalovanú o odovzdanie syna s tým, že čaká
pred domom. O 9.20 hod. jej píše, že vedome a bez príčiny marí styk a nemá snahu naplniť uznesenie.
Dňa 19.09.2020 o 9.13 hod. žalobca píše žalovanej, že stojí pred domom, vzhľadom na to, že syna
odmietla odovzdať, nepripravila ho riadne a včas na styk, je nútený volať políciu. Žalovaná odpisuje
žalobcovi dňa 20.09.2020 o 21.24 hod., že B. bol

cez týždeň v lese na hríboch a na priehrade pozerať ako chytajú ryby. Dňa 25.09.2020 žalobca opäť
kontaktuje žalovanú, že „zajtra má prebehnúť odovzdanie na námestí o 14h podľa NO.
Z fotokópie časti znaleckého posudku č. 144/2020 D. B. J., D., znalkyne
z odboru Psychológia vyplýva, že matka si kládla vlastné podmienky pre styk maloletého
s otcom a vytvárala obštrukcie, ktorými vyvolávala dojem, že kým ona je ochotná dodržiavať rozhodnutie

súdu ohľadne styku otca s maloletým, prekážky na strane maloletého (odmietanie otca) a nevhodné
správanie otca k maloletému (ničím nepreukázané) dodržiavanie rozhodnutia súdu neumožňujú. Podľa
znalkyne afektívna reakcia súvisiaca s osobou otca sa
umaloletéhospúšťapravdepodobnevdôsledkupodvedoméhonegatívnehospracovaniaporozchodovej
situácie zo strany matky a jej negatívneho naladenia voči otcovi. Maloleté dieťa podvedome koná

odmietavo smerom k otcovi v záujme dosiahnutia harmónie vnútorného prežívania a vonkajšieho
správania matky, ako najbližšej vzťahovej osoby.
Z posudku vyplýva, že u znalkyne bola matka schopná sebareflexie a korigovania afektívneho
reagovania dieťaťa, ktoré následne normálne a radostne interagovalo s otcom (komunikovalo a hralo sa
sním). Podľa znalkyne otec má materiálne, sociálne a osobnostné predpoklady

pre výchovu a starostlivosť o maloletého porovnateľné s matkou. Z fotokópie osvedčenia
o evidencii osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Tiguan vyplýva, že vlastníkom
a držiteľom vozidla s evidenčným číslom H. je žalobca, dátum prvej evidencie vozidla je 27.08.2018,
spotreba paliva u vozidla 7,6 l/100 km.

3. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 415, § 420 ods. 1, 3 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občianky zákonník“).
Z odôvodnení rozhodnutí súdov (Okresný súd Prievidza č. k. 18P/54/2019-389, Krajský súd
v Trenčíne č. k. 19CoP/33/2020-567 a iné) je zrejmé, že medzi stranami už v danom čase existovali
veľké vzájomné rozpory a konflikty, v dôsledku ktorých sa žalovaná spolu

s maloletým synom B. odsťahovala z Bratislavy do Bojníc, pričom strany sporu sa nevedeli dohodnúť na
úprave styku žalobcu s maloletým B.. V danom konaní nebolo sporným, že žalovaná termín náhradného
styku otca s maloletým sama určila na pojednávaní dňa 02.09.2020 v konaní č. k. 9Pc/17/2019 na
Okresnom súde Prievidza ako náhradný termín stretnutia otca s maloletým, a to od 18.09.2020 do
20.09.2020, ani to, že žalobca dňa 19.09.2020 pricestoval z Bratislavy do Bojníc osobným motorovým

vozidlom za účelom realizácie styku s maloletým na termín matkou určený. K realizácii styku nedošlo.
Zhodnotiac výsledky dokazovania dospel súd k záveru, že žalovaná zavinene zmarila styk dieťaťa
s otcom dňa 19.09.2020, keď bez objektívneho dôvodu odmietla dieťa žalobcovi odovzdať. Nešlo
o nesplnenie si prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, ktorú by nesplnila
vtedy, keď by existujúcu objektívnu okolnosť včas neoznámila, ale išlo o priame porušenie povinnosti

styk umožniť, teda žalovaná zodpovedá za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Zodpovednostným prvkom podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie dohody, keď
žalovaná termín náhradného styku otca s maloletým sama určila na pojednávaní dňa 02.09.2020 v
konaní vedenom pod sp. zn. 9Pc/17/2019na Okresnom súde Prievidza ako náhradný termín stretnutia otca s maloletým, a to na čas
od 18.09.2020 do 20.09.2020 (nešlo o termín určený súdom, ale určený matkou). V konaní bolo
preukázané, že žalovaná bola povinná na základe dohody styk realizovať. Keďže styk určený Krajským

súdom v Trenčíne sa v dňoch 24.08. - 26.08.2020 (uznesenie 19CoP/33/2020) neuskutočnil, žalovaná
navrhlažalobcovi„náhradný“stykvdňoch18.09.2020-20.09.2020.Žalovanámalavtomto„náhradnom“
termíne, rovnako ako
v riadnych súdom určených termínoch, nielenže umožniť stretnutie žalobcu s maloletým synom, ale
svojho syna na tento styk aj riadne pripraviť. Je zrejmé, že cesta žalobcu dňa 19.09.2020 na miesto

stretnutia so synom sa uskutočnila výlučne za týmto účelom. Škoda, ktorá vznikla žalobcovi v podobe
vzniknutých výdavkov na prepravu z Bratislavy do Bojníc
a späť, vznikla v priamej príčinnej súvislosti s cestou z miesta jeho bydliska na miesto, kde sa mal
s maloletým stretnúť. Zavinenie žalovanej spočíva v jej úmyselnom konaní, keďže musela vedieť, že
neumožnením stretnutia žalobcu s dieťaťom poruší právo žalobcu na jeho styk so synom a poruší
právnu povinnosť. Uvedené vyplýva jednak z povahy plnenia právnej povinnosti a takisto z jej postoja

v SMS komunikácii so žalobcom pred termínom styku. Žalovaná bez existencie objektívneho dôvodu
neumožnila žalobcovi realizáciu styku s jeho maloletým synom, tvrdiac, že syn styk so žalobcom
odmieta. Takýto argument žalobkyne nie je objektívnou prekážkou, ktorá by bránila uskutočneniu styku.
Žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala jej aktívnu snahu o uskutočnenie styku. V konaní bolo
preukázané, že žalobcovi dopredu neoznámila, aby z určitého dôvodu za synom neprišiel, pretože takýto

dôvod ani neexistoval. Žalovaná styk žalobcovi s jeho synom dňa 19.09.2020 neumožnila a nebolo
preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Žalobca preukázal všetky prvky subjektívnej zodpovednosti
žalovanej za škodu, ktorá mu vznikla vynaložením výdavkov na cestu dňa 19.09.2020. Cesta žalobcu z
miesta bydliska (Bratislava) do miesta styku (Bojnice) dňa 19.09.2020 a späť, predstavuje vzdialenosť
372 km. V zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 7 ods. 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách

má žalobca nárok na základnú náhradu
vo výške 71,80 eur (0,193 eur x 372 km) podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
č. 143/2019 Z. z. a na náhradu za spotrebované pohonné hmoty vo výške 32,37 eur. Vychádzajúc z
priemernýchcienpohonnýchlátokvSlovenskejrepublikepodľaŠtatistickéhoúraduSlovenskejrepubliky
bola cena benzínu natural 95 oktánový v týždni od 14.09.2020

do 20.09.2020 vo výške 1,145 eur za jeden liter. Pri spotrebe vozidla 7,6 l na 100 km, predstavuje
náhrada 372 km : 100 km = 3,72 x 7,6 l = 28,272 litrov, 28,272 litrov x 1,145 eur predstavuje po
zaokrúhlení sumu 32,37 eur. Spolu predstavujú cestovné náhrady sumu 104,17 eur (71,80 eur + 32,37
eur). Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení
s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. patrí žalobcovi aj úrok z omeškania 5 % ročne

zo sumy 104,17 eur od 06.09.2022.

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP. V zmysle
zásady úspechu a rozhodovacej praxe Krajského súdu v Trenčíne vo veciach sp. zn. 16Co/9/2023, sp.
zn. 17Co/61/2023, sp. zn. 8Co/26/2023, sp. zn. 17Co/42/2023,

sp. zn. 17Co/66/23 a iných, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania, nakoľko je na
úvahe žalobcu, akým spôsobom uplatňuje svoje práva a skutočnosť, že sa domáha svojich nárokov
samostatnými žalobami nemôže mu byť pripočítaná na škodu. Súd priznal rozsah náhrady trov žalobcovi
voči žalovanej v rozsahu 100 %, keď žalobca bol neúspešný len
v nepatrnej časti konania, a to v časti zastavených úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 104,17 eur

od 20.09.2020 do 05.09.2022.

5. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b), f),
h) CSP. Uviedla, že so žalobcom aktívne komunikovala a riešila situáciu, že maloletý odmieta styk so
žalobcom v rozsahu na prespanie. Žalovaná pristúpila na náhradný styk so žalobcom, nakoľko bolo aj v

jej záujme, aby sa styk žalobcu s maloletým uskutočnil. Žalovaná sa v celom rozsahu pridržiava všetkých
svojich vyjadrení a tvrdení predložených
do konania. Konajúci súd nesprávne právne posúdil vec, keď dospel k záveru, že žalovaná porušila
právnu povinnosť v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka. Žalovaná v čase uskutočnenia styku dňa
19.09.2020 nebola viazaná žiadnou právnou povinnosťou, v zmysle ktorej by bola povinná vydať

maloletého na styk. Žalovaná svojím konaním neporušila žiadnu právnu povinnosť, pričom svojím
konaním sledovala najlepší záujem maloletého, ktorý má
v danom prípade prednosť aj v prípade, ak by došlo k porušeniu inej právnej povinnosti. Žalovaná
preukázala, že aktívne komunikovala so žalobcom o problémoch pri odovzdávaní maloletého na styk,pričom žalobca odmietal všetky navrhované riešenia žalovanej. Predmetné skutočnosti preukazujú
zbavenie sa zodpovednosti žalovanej za zavinenie škody
v podobe cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého. Žalovaná aktívne riešila situácie, ktoré sa

vyskytovali pri odovzdávaní maloletého a snažila sa hľadať riešenia, pričom žalobcu riadne informovala
o vôli maloletého pri odovzdávaní, a to v prebiehajúcich konaniach, ako aj pred kolíznou opatrovníčkou,
či pri samotnom odovzdávaní maloletého. Žalovaná v konaní namietala, že z rozhodnutia Krajského
súdu v Trenčíne
sp. zn. 19CoP/33/2020 zo dňa 05.08.2020, ktorým bol upravený styk žalobcu s maloletým na

mesiac august 2020, žalovanej nevyplývala povinnosť stanoviť žalobcovi náhradný termín styku za
neuskutočnený styk v období 24.08.2020 do 26.08.2020, preto neporušila žiadnu právnu povinnosť,
nakoľko termín styku otca s maloletým dňa 19.09.2020 nebol stanovený žiadnym rozhodnutím súdu.
Dieťa odmieta styk so žalobcom, najmä z dôvodu jeho neprimeraného trvania (na noc). Napriek tomu
sa žalovaná snaží so žalobcom dohodnúť
na úprave styku tak, aby si maloletý na žalobcu zvykol postupne, žalobca odmieta akékoľvek návrhy

žalovanej a domáha sa styku s dieťaťom bez ohľadu na jeho potreby a následný psychický vývoj.
Žalovaná informovala žalobcu o odmietavom postoji maloletého a v tomto smere poukázala na
rozhodnutieKrajskéhosúduvBanskejBystricisp.zn.13CoE/2/2023.Žalobcasibolvedomý,žemaloletý
odmieta styk v rozsahu na prespanie a pri odovzdávaní maloletý vyjadruje svoju vôľu, t. j. plače,
schováva sa a odmieta ísť so žalobcom, napriek tomu vždy trval na takomto rozsahu styku. Žalovaná

v tomto smere poukázala na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP/323/2015. V tomto
prípade je potrebné posudzovať situáciu ako bežné riziko, ktoré znáša poškodený, teda žalobca, ktorý
bol vopred a riadne informovaný o problémoch pri odovzdávaní maloletého na styk. Pri posudzovaní
zodpovednosti za škodu sa v odbornej literatúre objavujú aj názory, podľa ktorých škodu znáša sám
poškodený, ak ide o jeho bežné životné riziko. Ide o tézu rovnakého zaobchádzania, podľa ktorej

k správnemu rozloženiu škody dôjde až vtedy, ak „presne tie skutočnosti, ktoré sa týkajú poškodeného,
sú aj podkladom pre určenie zodpovednosti škodcu“, čo znamená, že pri hodnotení účasti poškodeného
na škode nebude dôležité len jeho zavinenie. Žalovaná má za to, že vôľa maloletého je jedným zo
základných kritérií
pri posudzovaní styku maloletých detí s rodičmi. Predmetný názor zastáva aj Ústavný súd SR (sp.

zn. II ÚS 56/2017). Konajúci súd by sa mal vôľou zaoberať aj v tomto konaní, kedy objektívna
príčina neuskutočnenia styku na strane maloletého zbavuje žalovanú zodpovednosti za zavinenie.
Vôľa maloletého je v danom prípade rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie nároku na náhradu
cestovných výdavkov do miesta bydliska maloletého. Súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že
nároknanáhraduškodyjedanýnazákladepriamehoporušeniaprávnejpovinnosti,pričomvodôvodnení

rozsudku uviedol, že došlo
k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z dohody. Žalovaná opätovne uvádza, že nebola zaviazaná dňa
19.09.2020 žiadnou právnou povinnosťou, ktorá by ju zaväzovala odovzdať maloletého na styk. Vôľa
maloletého sa prejaví pri príprave na styk, prípadne pri samotnom odovzdávaní, preto nie je možné
žalobcu vopred informovať. Žalovaná maloletého riadne pripravovala a motivovala na styk so žalobcom,

avšak dňa 19.09.2020 opätovne odmietol realizáciu styku. Žalovaná nezodpovedá za vznik škody, keď
dôvod neuskutočnenia styku je daný objektívnymi príčinami na strane maloletého a zároveň nedošlo
k porušeniu žiadnej právnej povinnosti, ktorá by zakladala nárok žalobcu na náhradu škody. Žalovaná
poukazuje na skutočnosť, že Okresný súd Prievidza rozhodol o nepriznaní nároku na náhradu trov
konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa aj v iných konaniach, pričom žalobcovi nič nebránilo

podať žalobu, v ktorej si uplatní svoje nároky na náhradu škody za viacero dní, nakoľko v zmysle nárokov
žalobcu ide o totožné škody z titulu cestovných nákladov,
o totožný okruh sporových strán. Zo strany žalobcu ide o zjavné zneužitie práva s poukazom na č.
5 Základných princípov CSP a § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Účelom žalobcom podávaných
samostatných žalôb je znevýhodniť žalovanú a spôsobiť jej ujmu, ktorá spočíva aj v prípadnej úhrade

trov konania, ktoré si žalobca v konaniach uplatňuje. Podaním samostatných žalôb (takmer identických)
narastajú žalovanej trovy konania, ktoré okrem iného spočívajú v právnych úkonoch vykonaných zo
strany právneho zástupcu žalobcu. Žalobca koná účelovo, v rozpore s dobrými mravmi a to tak, že
účelom výkonu práva žalobcu je znevýhodniť žalovanú a spôsobiť jej ujmu (tak psychickú, ako finančnú).
Pokiaľ by žalobcovi išlo o náhradu škody za neuskutočnený styk s maloletým, mohol podať v roku 2024

jeden návrh na zaplatenie s vyčíslením údajnej škody od roku 2020 až do dňa vyhotovenia návrhu.
Svojim konaním žalobca dokazuje, že jeho záujem je poškodiť žalovanú.
Pri posudzovaní nároku strany úspešnej v konaní je potrebné zohľadniť účelne vynaložené trovy
konania, ktoré strana na bránenie svojho práva na súde vynaložila. Za účelne vynaložené trovy všaknie je možné považovať trovy vzniknuté v prípade zjavného zneužitia práva advokátom, a to napr. v
prípade zastúpenia v celkom banálnej veci, opakovaného zastúpenie v tzv. hromadných skutkovo a
právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá snaha zvýšiť náklady konania protistrane. Žalovaná

opakovane navrhovala riešenia
pre uskutočnenie stykov a upozorňovala na skutočnosť, že maloletý vzhľadom k svojmu veku a citovému
naviazaniu na žalovanú odmieta opustiť bydlisko v rozsahu na prespanie. Žalovaná maloletého nabáda
nastyksotcom,jeochotnábyťkvôlinedôveremaloletéhovočiotcoviprítomnápočasstykuavyvíjaveľkú
snahu primäť maloletého k stretnutiu s otcom. Žalobca odmietal všetky predkladané návrhy žalovanej.

Zároveň išlo o styk nad rámec súdnych rozhodnutí. Konajúci súd nesprávne vyhodnotil dôkazy a dospel
k nesprávnym skutkovým zisteniam, že žalovaná zavinene zmarila styk dieťaťa s otcom dňa 19.09.2020,
keď bez objektívneho odmietla dieťa žalobcovi odovzdať. Objektívny dôvod bol daný
na strane maloletého, u ktorého sa opakovane pri odovzdávaní na styk vyskytovali výrazné citové
reakcie. Žalovaná riadne pripravovala maloletého na styk, snažila sa ho k stretnutiu motivovať, vopred
neoznamovala skutočnosti, pre ktoré sa styk neuskutoční, pretože reakcie maloletého sa vyskytujú až pri

príprave na styk, resp. pri samotnom odovzdávaní. Žalovaná nemá ako zabrániť cestovným výdavkom
žalobcu, keď z objektívnych príčin nie je možné informovať ho o reakciách maloletého v časovom
predstihu. V konaní nebolo preukázané porušenie právnej povinnosti a zároveň bolo preukázané, že
žalovaná svojím konaním vyvinula dostatočnú snahu o uskutočnenie predmetného styku. Žalovaná
svojím konaním sledovala najlepší záujem maloletého dieťaťa, pričom sa preukázateľne snažila o

realizáciu styku maloletého so žalobcom tak, aby maloletý neutrpel žiadne citové traumy
pri odovzdávaní na styk. Medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania patrí právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Konajúci súd nedostatočne odôvodnil porušenie povinností
žalovanej, keď sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal snahou žalovanej
o uskutočnenie styku, prípadne skutočnosťou, že žalovaná pristúpila na náhradný styk

nad rámec svojich zákonných povinností, z čoho vyplýva jej záujem o realizáciu styku žalobcu s
maloletým. Odôvodnenie Rozsudku je nekonzistentné a nedáva odpovede na právne a skutkové otázky
dôležité pre vyhodnotenie zavinenia žalovanej. Súd porušil jej právo
na spravodlivý proces nedostatočným vyhodnotením dôkazov, ktoré v odôvodnení rozsudku riadne
neuviedol. Súd sa v odôvodnení nedostatočne zaoberal skutočnosťami, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

vychádzal, prípadne ako ich vyhodnotil. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhla, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu zamietol.

6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že žalovaná v odvolaní namietala, že
výlučným dôvodom, prečo odmietla realizovať styk otca s maloletým dňa 19.09.2020 bola odmietavá

vôľa maloletého stretnúť sa so žalobcom. Táto odmietavá vôľa maloletého nebola nijakým spôsobom
preukázaná. Žalovaná rovnako styk žalobcu s jeho synom v predmetné dni vôbec neumožnila a v konaní
ani nebolo preukázané, že by sa oň aspoň pokúsila. Žalovaná sa zaviazala umožniť náhradný styk nad
rámec vykonateľného rozhodnutia z preukázaného dôvodu, že bezdôvodne zmarila styk maloletého so
žalobcom

od 24.08.2020 do 26.08.2020. Žalovaná do času pojednávania dňa 02.09.2020 (v konaní
pod sp. zn. 9Pc/17/2019) nekomunikovala dôvody, prečo zmarila styk maloletého
so žalobcom od 24.08.2020 do 26.08.2020 a až po dopytovaní sudkyne na uvedenom pojednávaní
uviedla, že náhradný styk sa uskutoční v dňoch 18.09.2020 až 20.09.2020, teda žalovaná prisľúbila v
uvedených dňoch maloletého na styk s otcom pripraviť. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na

to, aby maloletého pripravila a motivovala na styk s otcom, preto nemôže obstáť jej tvrdenie, že bola
preukázaná jej snaha o uskutočnenie styku. Žalobca žalovanú informoval sms správami deň vopred,
že sa dostaví za účelom uskutočnenia styku, na čo žalovaná nijakým spôsobom nereagovala. Žalobca
nemal ako vedieť o domnelej objektívnej prekážke styku, ktorú žalovaná ani nepreukázala. Jej tvrdenie,
že nebola viazaná žiadnou právnou povinnosťou, ktorá by ju zaväzovala odovzdať maloletého na styk,

je tak
vo vzťahu k jej správaniu absolútne neprimerané. Žalovaná prísľubom na pojednávaní sama určila dni
náhradného styku, kedy a kde sa mal styk žalobcu s maloletým uskutočniť, preto bolo jej povinnosťou
maloletého na stretnutie so žalobcom včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej
subjektívne a nepreukázané úvahy o vôli maloletého v čase styku s žalobcom. Žalovaná nepreukázala

plač, schovávanie sa, ani žiadny iný odmietavý postoj maloletého. Žalobca preukázal všetky svoje
tvrdenia, nárok čo do výšky, účelnosti aj dôvodu, ako aj kauzálny nexus. Žalovaná identifikovala koncept
bežného životného rizikaz prehľadu výhradne zahraničných súdnych rozhodnutí a poukázala na to, že pri hodnotení účasti
poškodeného na škode nebude dôležité len jeho zavinenie. Žalovaná pri zjavnej inšpirácií z
predmetného komentáru k ust. § 420 OZ opomenula na poslednú časť, v ktorej autor uvádza, že keďže

zavinenie škodcu a zavinenie poškodeného nemožno klásť na rovnakú úroveň, účasť poškodeného na
vlastnej škode sa uberá cestou dokazovania príčinnej súvislosti medzi rizikami v dosahu poškodeného
najednejstraneasamotnouškodou,kauzalitou,ktorásivšímakonkurenčnéaalternatívnepríčinyškody.
To znamená, že vo vzťahu k zmarenému styku, ktorý je predmetom tohto konania, žalobca sa nemal
ako dozvedieť o nepreukázanej objektívnej príčine zmarenia styku skôr, pred realizáciou styku, keďže

dátum styku vychádzal z iniciatívy žalovanej a žalovaná nereagovala na sms správy zaslané deň pred
uskutočneným stykom. Žalovaná nepreukázala vôľu maloletého v čase styku, nepreukázala jej tvrdenia,
že ho motivovala a nedala dostatočne včas vedieť žalobcovi o existencií objektívnej prekážky styku s
maloletým tak, aby zabránila škode. Koncepciu „bežného rizika“ tak nemožno aplikovať na toto konanie,
ktorého predmetom je náhrada škody spôsobenej zmareným stykom zo strany žalovanej. Žalovaná
v odvolaní zavádza, že bola z jej strany preukázaná aktívna snaha o uskutočnenie styku, pričom

nepreukázala, ako sa „snažila“ maloletého motivovať v deň zmareného styku, ktorý je predmetom tohto
konania. Žalobca sa stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie a považuje ho za správne. Žalobca
uviedol,žedňa17.10.2024ORPZPrievidzavydalouznesenie,ktorýmbolovočižalovanejzačatétrestné
stíhanie a vznesené obvinenie za spáchanie prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia, nakoľko
na základe dôkazov bolo možné vyvodiť trestnú zodpovednosť za prečin marenia výkonu úradného

rozhodnutia. Z obsahu predmetného uznesenia bolo zrejmé, že dôvodom
prezačatietrestnéhostíhaniaavznesenieobvineniavočimatkejedlhodobáapretrvávajúcanerealizácia
styku otca s maloletým z dôvodov neustálych prekážok výlučne na strane matky. Zámerne a vedome
matka tieto styku dlhodobo marí a znemožňuje otcovi tráviť s maloletým plnohodnotný čas. Proti
uzneseniu ORPZ podala žalovaná v lehote sťažnosť a prokurátorka Okresnej prokuratúry Prievidza

uznesenímzodňa28.10.2024sťažnosťzamietla,nakoľkoniejedôvodná.Zkonaniažalovanejjezrejmé,
že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby žalobcovi zmarila styk s maloletým, porušujúc tak
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave rodičovských práv a povinností. Na základe
uvedeného žalovaná v zmysle
ust. § 420 OZ zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi svojim protiprávnym konaním, pretože žalobcu

nedôvodne obmedzila na riadnom výkone rodičovských práv vo vzťahu
k maloletému. S poukazom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
potvrdil ako vecne správny.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380

ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a contrario CSP a dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 CSP spolu so súvisiacim výrokom II. o trovách konania, pričom v súlade s § 387 ods. 2
CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na vecne správne odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje.

8. Odvolaciu námietku žalovanej, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavky a
náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP, považuje odvolací súd za nedôvodnú. Obsahom práva na spravodlivý
súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému
bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo

veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a
právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04),
ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a
práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia dôkazov
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).9. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie uzavrel, že jeho odôvodnenie spĺňa
náležitosti riadneho odôvodnenia a preto nedošlo k porušeniu práva žalovanej na spravodlivý proces.
Súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní jasným

a zrozumiteľným spôsobom vysporiadal s argumentáciou strán sporu, uviedol dôvody
pre ktoré aplikoval jednotlivé ustanovenia, ako aj myšlienkové pochody na základe ktorých dospel k
jeho právnym záverom. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za dostačujúce,
spĺňajúce podmienky ust. § 220 ods. 2 CSP.

10. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

11. Podľa § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu
nezavinil.

12. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníka je porušenie právnej povinnosti, existencia škody, príčinná súvislosť medzi vzniknutou
škodou a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia
byť splnené kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno ohľadne
nich leží na poškodenom. Predpokladom vzniku zodpovednosti porušením právnej povinnosti je, že

niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť vyplývajúcu z určitého
záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a porušením tejto povinnosti
spôsobil inej osobe škodu. Zavinenie je subjektívnej povahy, jeho existencia vo forme nevedomej
nedbanlivosti sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná
súvislosť medzi konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť

predvídateľná. Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané. Podľa výkladu súdnej praxe sa
škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch. V zmysle
judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v
zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na to, aby sa
vec uviedla do predošlého stavu,

resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo
dobre možné a účelné (nález Ústavného súdu SR sp. zn. 177/08).

13. Pokiaľ rodičovi dieťaťa vzniknú zbytočné náklady v dôsledku toho, že rodič, ktorému bolo maloleté
dieťa zverené do výchovy, zmarí styk rodiča s dieťaťom upravený súdnym rozhodnutím alebo dohodou

rodičov, jedná sa o jeho či jej všeobecnú zodpovednosť za škodu, založenú na princípe prezumovaného
zavinenia. Ide o zodpovednosť za priame porušenie právnej povinnosti, ktoré pre rodičov vyplýva zo
súdneho rozhodnutia, príp. z dohody rodičov o styku s dieťaťom (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25Cdo 2289/2002 zo dňa 30.09.2003).

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej náhrady škody
titulom vynaložených cestovných nákladov na cestu do miesta bydliska maloletého syna a späť dňa
19.09.2020 za účelom realizácie styku so synom. V tomto čase existovalo právoplatné a vykonateľné
uznesenie Okresného súdu Prievidza
č. k. 18P/54/2019-389 zo dňa 01.07.2020, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020, v zmysle ktorého bol žalobca oprávnený stretnúť sa s
maloletýmododňa24.08.2020od9.00hod.nepretržitedodňa26.08.2020do17.00hod.vneprítomnosti
matky (žalovanej), ktorej bola uložená povinnosť maloletého na stretnutie
s otcom riadne pripraviť s tým, že žalobca si prevezme maloletého od žalovanej v určený čas v mieste
bydliska maloletého a po skončení styku maloletého odovzdá žalovanej v mieste bydliska maloletého.

15. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nerozhodol správne o náhrade škody, keď ustálil, že
žalovaná porušila právnu povinnosť a zodpovedá za škodu v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka,
nakoľko žalovaná v čase uskutočnenia styku dňa 19.09.2020 nebola viazaná žiadnou právnou
povinnosťou, v zmysle ktorej by bola povinná vydať maloletého

na styk. Žalovaná mala za to, že z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020 jej nevyplývala povinnosť stanoviť žalobcovi náhradný
termín styku za neuskutočnený styk v období od 24.08.2020 do 26.08.2020, teda neporušila žiadnu
právnu povinnosť. Odvolací súd sa s námietkami žalovanej nestotožnil a považuje ich za nedôvodné.Bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca bol oprávnený stretnúť sa s maloletým v intervale od 24.08.2020
do 26.08.2020 v zmysle uznesenia Okresného súdu Prievidza č. k. 18P/54/2019-389, v spojení s
uznesením Krajského súdu v Trenčíne

č. k. 19CoP/33/2020-567, žalovaná bola povinná odovzdať maloletého na styk so žalobcom dňa
19.09.2020 s poukazom na uvedené dôvody. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci prvým rozsudkom
č. k. 6C/37/2022-95 zo dňa 15.02.2023, ktorým žalobe vyhovel a na odvolanie Krajský súd v Trenčíne
uznesením č. k. 11Co/11/2023-228 zo dňa 29.01.2024 rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III.
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s odôvodnením, že žalovaná od súdu prvej

inštancie nedostala jasnú odpoveď na svoju argumentáciu, že nemala právnu povinnosť umožniť dňa
19.09.2020 žalobcovi styk s maloletým, keď žalobca nemal právny nárok na určenie náhradného termínu
za neuskutočnený styk v mesiaci august 2020 v zmysle uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k.
19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020 alebo iného rozhodnutia súdu. Vzhľadom na to, že súd prvej
inštancie rozhodol vo veci opätovne rozsudkom č. k. 6C/37/2022-246 zo dňa 19.09.2024 a v súvislosti
s podaným odvolaním bola predmetná vec na Krajskom súde v Trenčíne pridelená na rozhodnutie o

odvolaní podľa rozvrhu práce, a to náhodným výberom, do senátu 5, pod sp. zn. 5Co/94/2024, uvedený
senát odvolacieho súdu zastáva
vo veci rozdielny právny názor ako senát 11, ktorý prvý krát rozhodoval o odvolaní žalovanej uznesením
č. k. 11Co/11/2023-228. Odvolací súd má za to, že z rozhodnutia Okresného súdu Prievidza č. k.
18P/54/2019-389 zo dňa 01.07.2020, v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trenčíne č. k. 19CoP/33/2020-567 zo dňa 05.08.2020, o úprave styku vyplýva, že žalovanej bola
uložená povinnosť maloletého na stretnutie s otcom riadne pripraviť s tým, že žalobca si prevezme
maloletého od žalovanej v určený čas v mieste bydliska maloletého a po skončení styku maloletého
odovzdá žalovanej v mieste bydliska maloletého a v prípade, ak sa styk otca (žalobcu) s maloletým
neuskutoční v súdom určenom čase z dôvodu objektívnej prekážky

na strane dieťaťa, matka (žalovaná) je povinná umožniť otcovi (žalobcovi) styk s maloletým
v rovnakom rozsahu v náhradnom termíne. Zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 02.09.2020
vo veci určenia výživného na manželku (žalovanú) a vo veci neodkladného opatrenia vedenej na
Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 9Pc/17/2019 je zrejmé, že na otázku súdu, kedy sa uskutoční
náhradnýstykzanezrealizovanýstykurčenýsúdom,žalovanáuviedla,ženáhradnýstykotca(žalobcu)s

maloletým sa uskutoční v dňoch od 18.09.2020 do 20.09.2020. Vzhľadom na uvedené bolo povinnosťou
žalovanej maloletého riadne pripraviť a odovzdať žalobcovi maloletého na styk v náhradný termín
dňa 19.09.2020, ktorý termín žalovaná sama stanovila, pričom uvedenú skutočnosť ohľadom určenia
náhradnéhotermínurealizáciestykužalovanáaninerozporovala.Termíndňa19.09.2020naodovzdanie
maloletého na styk žalobcovi síce nebol súdom stanovený vo vyššie uvedených rozhodnutiach súdu

o úprave styku, avšak žalovaná sama navrhla uvedený termín ako náhradný za nezrealizovaný styk
určený súdom, preto bolo jej povinnosťou dodržať túto dohodu medzi ňou a žalobcom, umožniť styk
žalobcu s maloletým, maloletého riadne na styk pripraviť a odovzdať ho žalobcovi, aby nedošlo k vzniku
škody.

16. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo a nebolo v konaní sporné, že žalobca sa dňa
19.09.2020 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom realizácie styku s maloletým v zmysle
vyššie uvedenej dohody medzi žalovanou a žalobcom zo dňa 02.09.2020 (zápisnica o pojednávaní zo
dňa 02.09.2020 vo veci sp. zn. 9Pc/17/2019) s poukazom na vykonateľné rozhodnutie Okresného súdu
Prievidza č. k. 18P/54/2019-389

v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19CoP/33/2020-567), avšak styk žalobcu (otca)
s maloletým sa neuskutočnil. Z výpisu SMS komunikácie bolo zistené, že žalobca kontaktoval dňa
17.09.2020 žalovanú a žiadal ju, aby mu zajtra ráno (t. j. dňa 18.09.2020) odovzdala maloletého pred
domom. Žalovaná na túto správu nereagovala. Dňa 18.09.2020 o 9.02 hod. žalobca prostredníctvom
správy prosil žalovanú o odovzdanie syna

s tým, že čaká pred domom. O 9.20 hod. žalobca napísal žalovanej, že vedome a bez príčiny marí styk
a nemá snahu naplniť uznesenie. Dňa 19.09.2020 o 9.13 hod. žalobca napísal žalovanej, že stojí pred
domom, vzhľadom na to, že syna odmietla odovzdať, nepripravila ho riadne a včas na styk, je nútený
volať políciu. Žalovaná odpísala žalobcovi dňa 20.09.2020
o 21.24 hod., že B. bol cez týždeň v lese na hríboch a na priehrade pozerať ako chytajú ryby.

17. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorýchmožno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať.
Vpredmetnejvecizvykonanéhodokazovanianevyplývalo,žebyexistovalitakéobjektívneokolnosti,pre

ktorébykstykužalobcusmaloletýmdňa19.09.2020nemohlodôjsť.Žalovanávtejtosúvislostinamietala
vôľu maloletého, ktorý mal podľa žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať, a preto považovala
nesplnenie súdom uloženej povinnosti týkajúcej sa odovzdania maloletého na styk so žalobcom za
súladné s najlepším záujmom maloletého. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalovanej, že záujem
maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach maloletých detí, avšak v

predmetnom konaní
o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že dané kritérium (najlepší záujem maloletého
dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu o maloleté dieťa,
a pokiaľ bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté
a rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej
náhrade škody súlad so záujmom maloletého nanovo hodnotil alebo prehodnocoval.

18. Odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
za významné, že žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 19.09.2020, žalobcovi včas
neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov, pričom za takéto
dôvody nemožno považovať odmietnutie styku

so žalobcom zo strany maloletého, ako namietala žalovaná. Neuskutočnenie styku nie je
v danom prípade možné pripisovať iba odmietavému postoju u maloletého tak, ako to tvrdí žalovaná. Zo
skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo a nebolo ani sporné, že žalobca sa dňa 19.09.2020
dostavil do miesta bydliska maloletého. Žalobca sa sms správou adresovanou žalovanej domáhal
stretnutia s maloletým a odovzdania maloletého na styk,

na čo žalovaná v ten deň nereagovala a reagovala žalobcovi až správou dňa 20.09.2020 s tým, že
maloletý bol cez týždeň v lese na hríboch a na priehrade pozerať ako sa chytajú ryby. Pokiaľ ide o
otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 19.09.2020 absolvoval za účelom
styku s maloletým cestu osobným motorovým vozidlom zo svojho bydliska (Bratislava) do miesta
bydliska maloletého (Bojnice). Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko žalobcovi nebol umožnený

styk s maloletým, žalovaná dňa 19.09.2020 nereagovala na sms komunikáciu žalobcu a neodovzdala
maloletého na styk
so žalobcom. Z uvedených skutočností a vykonaných dôkazov nevyplýva splnenie súdom uloženej
povinnosti žalovanej maloletého syna na styk s otcom riadne pripraviť a nevyplynuli ani také okolnosti,
na základe ktorých by bolo možné ustáliť, že žalovaná vyvinula nejaké opatrenie smerujúce k pozitívnej

motivácii maloletého alebo k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk, aby sa predišlo k vzniku škody. V
danej veci bolo preukázané porušenie povinnosti žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne
a včas pripraviť a styk
so žalobcom umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho
bez objektívneho dôvodu odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani

prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. O splnení tejto by bolo možné uvažovať
vtedy, ak by žalovaná existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila a ten by tak nemusel
zbytočne absolvovať cestu do miesta bydliska maloletého,
no žalovaná so žalobcom v danom čase nekomunikovala.

19. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že v danom prípade je predmetnú situáciu, t.
j. vynaloženie uvedených cestovných výdavkov, potrebné posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša
žalobca. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel
k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, vec po právnej stránke správne posúdil
a správne rozhodol, keď zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi 104,17 eur s úrokom

z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 06.09.2022 do zaplatenia.

20. Žalovaná namietala aj výrok II. o náhrade trov konania a mala za to, že konanie žalobcu, keď tento
podal viacero takmer identických žalôb, je účelové s cieľom uškodiť žalovanej. Odvolací súd konštatuje,
že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v

konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú dané
dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti súd neprizná. Musí ísť
o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže
spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu. Odvolací súd konštatuje,že podanie žalôb zo strany žalobcu za jednotlivé nerealizované stretnutia s maloletým synom, kedy
porušovala zákonnú povinnosť žalovaná, nemôže byť zjavným zneužitím práva. Odvolací súd svoj názor
odôvodňuje aj s poukazom na vydané uznesenie Okresného súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022 č. k.

8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí vedených na Okresnom súde
Prievidza
pre neefektívnosť z dôvodu, že jednotlivé veci strán sporu, ktorých predmetom je náhrada škody z titulu
nerealizovaných stykov žalobcu s dieťaťom, sa líšia skutkovými tvrdeniami strán sporu, exekučnými
titulmi, štádiom konania a požiadavkou na vykonanie dokazovania. Za týchto okolností ani odvolací

súd nezistil existenciu takých výnimočných okolností, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov
konania úspešnému žalobcovi. Už z tohto procesného postupu okresného súdu je potrebné vyvodiť
záver,žesamotnýsúdsvojimrozhodnutímonespojenívecínaspoločnékonanieakceptovalakosprávny
postup žalobcu, ktorý si svoje nároky proti žalovanej uplatnil samostatnými žalobami. Rovnaký názor
zdieľa aj odvolací súd v prejednávanej veci. V predmetnom spore bol vo veci samej plne úspešný
žalobca, keď súd prvej inštancie výrokom I. jeho žalobe vyhovel, preto súd prvej inštancie správne

rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 CSP.

21. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP
ako vecne správny potvrdil spolu so súvisiacim výrokom II. o trovách konania.

22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu
100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi
v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).