Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 1Sfk/64/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8022200308
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Fečík

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:8022200308.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr.

Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr.
Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): MVDr. Hana Konkoľová, nar.
XX. F. XXXX, trvalo bytom XXX XX I. G. XXX, IČO: 37 164 996, zastúpenej advokátskou kanceláriou
KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Prievozská 4, 821 09 Bratislava, IČO: 51 003
848,protižalovanému:FinančnériaditeľstvoSlovenskejrepubliky,sosídlomLazovná63,97401Banská
Bystrica, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 102155101/2017 zo dňa 11. októbra 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/39/2022 - 59 zo dňa 04. apríla 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta.

II. Kasačná sťažnosť sa zamieta.

III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

1.DaňovýúradPrešov(ďalejaj„správcadane“)rozhodnutímčíslo:100202033/2017zodňa02.februára
2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „Daňový poriadok“) vyrubil
žalobkyni rozdiel dane v sume 28.660,66 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“ alebo „daň“)
za zdaňovacie obdobie jún 2010.
2. Správca dane rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa porušila § 49 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1
a § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“). Žalobkyňa

si v zdaňovacom období jún 2010 uplatnila nadobudnutie tovaru v tuzemsku podľa § 11 zákona o
DPH z Poľskej republiky od dodávateľa tovaru SPOLKA JAWNA MIKULEC. Správca dane preveril
nadobudnutie tovaru prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácii (ďalej aj „MVI“) žiadosťou č.
9712401/5/3242860/2012 zo dňa 26. novembra 2012. Správca dane obdržal konečnú odpoveď dňa
09. júna 2014, v ktorej Poľská daňová správa uviedla, že faktúry č. 215,216,217,225,226,235 a 241
z roku 2010 nedokumentujú skutočné transakcie - išlo o fiktívne transakcie a vecné plnenie z týchto
faktúr vo výške 217.544,43 eur nenastalo. Z toho následne vyplynulo neuznanie uplatneného práva na

odpočítanie dane.

3. Žalobkyňa v zdaňovacom období jún 2010 vykázala dodanie tovaru s oslobodením od dane od
iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH pre nadobúdateľa SPOLKAJAWNA MIKULEC a pre nadobúdateľa FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA. Správca dane preveril
dodanie tovaru MVI žiadosťou č. 9712401/5/3242860/2012 zo dňa 26. novembra 2012 a žiadosťou
č. 9712401/5/3427629/2012 zo dňa 26. novembra 2012. Správca dane obdržal konečnú odpoveď na

žiadosť ohľadom odberateľa SPOLKA JAWNA MIKULEC dňa 09. júna 2014. V odpovedi poľských
daňových orgánov je uvedené, že faktúry v hodnote 149.439,43 eur (č. 1001387, č. 1001709 a č.
1001711) nedokumentujú skutočné transakcie - boli tam fiktívne transakcie. V konečnej odpovedi,
týkajúcej sa žiadosti ohľadom odberateľa FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec, poľské
daňové orgány uviedli, že na základe výsledku daňovej kontroly bolo zistené, že poľský daňovník

neuskutočnil intrakomunitárne nadobudnutia tovaru od slovenského daňovníka v mesiaci jún 2010. Na
základe uvedeného vyplynulo, že žalobkyni nevzniklo v kontrolovanom zdaňovacom období právo na
oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona
o DPH.

4. Správca dane v rozhodnutí uviedol, že počas daňovej kontroly bolo jednoznačne preukázané, že

k dodaniu deklarovaného tovaru mäsa v celkovej hodnote 179.506,29 eur v zmysle § 43 zákona o
DPH údajným odberateľom FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA
MIKULEC v kontrolovanom zdaňovacom období nedošlo. Poľskou daňovou správou bolo zistené,
že tovar deklarovaný na faktúrach vystavených pre uvedené daňové subjekty nebol odoslaný a
prepravený na územie Poľskej republiky, t. j. fyzicky neopustil územie Slovenskej republiky. Poľský

odberateľ SPOLKA JAWNA MIKULEC potvrdil existenciu fiktívnych transakcií na faktúrach vystavených
žalobkyňou a odberateľ FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec pri kontrole poskytol
vysvetlenie, že v mesiaci jún 2010 neuskutočnil intrakomunitárne nadobudnutie od žalobkyne.
Žalobkyňa tak nesplnila podmienky na uplatnenie oslobodenia od dane z dodania tovaru podľa § 43
ods. 1 zákona o DPH. Správca dane v rozhodnutí taktiež uviedol, že intrakomunitárne dodanie tovaru

nebolo preukázané ani výsluchom svedkov, ktorých navrhla žalobkyňa, a to vodičmi, ktorí vypovedali, že
mäso v roku 2010 vyviezli iba jedenkrát do Poľska, niekde blízko hraníc a tovar rozvážali len na území
Slovenskej republiky. Svedok W.. N. síce vo výpovedi uviedol, že bol skoro pri každej nakládke tovaru,
ktorý mal byť vozený do Poľskej republiky, ale žalobkyňou nebol predložený žiadny hodnoverný dôkaz,
že tovar bol prepravený do iného členského štátu, konkrétne odberateľom Mariusz Mikulec a SPOLKA

JAWNA MIKULEC.

5. Správca dane uviedol, že na základe vykonaných dôkazov sa nepreukázalo, že predmetný tovar
opustil územie Slovenskej republiky, bol prepravený predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo
na ich účet z tuzemska do iného členského štátu, že sa dostal do dispozície označeného odberateľa a že

tento odberateľ v inom členskom štáte nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník. Nepreukázalo
sa teda skutočné dodanie tovaru odberateľovi so sídlom v inom členskom štáte Európskej únie (v
Poľsku), preto správca dane nepovažoval tieto dodávky za dodávky oslobodené od DPH, keď tieto
neopustili územie Slovenskej republiky, a preto neboli splnené podmienky oslobodenia.

6. Proti rozhodnutiu správcu dane č. 100202033/2017 zo dňa 02. februára 2017 podala žalobkyňa v
zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak, že rozhodnutím č. 102155101/2017 zo dňa
11. októbra 2017 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane.

7. Žalovaný označil námietky žalobkyne uvedené v odvolaní za neopodstatnené a svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že správca dane vypracoval z daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie roku 2010 protokol č. 1311205/2015 zo dňa 20. augusta 2015 za zdaňovacie obdobia január,
február, september a december 2010, v ktorých nezistil porušenie právnych predpisov a protokol č.
1311968/2015 zo dňa 20. augusta 2015 za zdaňovacie obdobia marec 2010, apríl 2010, máj 2010,
jún 2010, júl 2010, august 2010, október 2010 a november 2010, v ktorých zistil porušenia právnych

predpisov. Protokol č. 1311968/2015 zo dňa 20. augusta 2015 zaslal správca dane žalobkyni spolu s
výzvou na vyjadrenie, pričom nasledujúci deň po doručení protokolu a výzvy, sa začalo vyrubovacie
konanie, ktoré sa skončilo dňom doručenia rozhodnutia žalobkyni.

8. Žalovaný poukázal na to, že námietky žalobkyne, uvedené v odvolaní sú takmer identické s

námietkami v predchádzajúcich vyjadreniach žalobkyne a neobsahujú nové skutočnosti ani nové
dôkazy k zisteniam správcu dane. Námietky žalobkyne, že správca dane porušil § 24 ods. 2 a § 3
ods. 3 daňového poriadku, keď považoval odpoveď Poľskej daňovej správy o fiktívnych transakciách
za jednoznačný dôkaz, označil žalovaný za nedôvodné a uviedol, že správca dane nemal zákonnúmožnosť ani dôvod spochybňovať poskytnuté informácie, pretože k prijatému záveru došiel na základe
vyhodnotenia všetkých získaných dôkazov. Taktiež označil za nedôvodné námietky žalobkyne, podľa
ktorej správca dane porušil § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku, keď jej uprel právo vyjadriť sa

v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a uviedol, že žalobkyni (jej splnomocnenému
zástupcovi)predložilknahliadnutiuvšetkydokladysúvisiacesukončenoukontrolouaumožniljejvyjadriť
sa k priebehu daňovej kontroly. Žalovaný poukázal na to, že žalobkyňa využila zákonnú možnosť vyjadriť
sa k výsledkom daňovej kontroly uvedeným v protokole, k záverom uvedeným v zápisnici o ústnom
pojednávaní pri prerokovaní jej návrhov a námietok vo vyrubovacom konaní, v ktorom správca dane

doplnil dokazovanie v zmysle jej návrhu.
9. Žalovaný skonštatoval, že správca dane nepovažoval za dôvodné vykonať navrhované vypočutie
svedka Mariusza Mikuleca, keď preverenie Poľskou daňovou správou považoval za dostatočne
preukázané. Žalovaný poukázal na to, že odberateľ síce najprv potvrdil dodanie tovaru, avšak po
začatí daňovej kontroly poprel, že mu žalobkyňou bol dodaný tovar a z tohto dôvodu opravil aj súhrnný
výkaz za kontrolované obdobie. Vzhľadom na uvedené, námietku žalobkyne o nedostatočnom preklade

považoval žalovaný za irelevantnú. Poukázal na to, že vývoz tovaru do iného členského štátu nepotvrdili
ani vodiči motorových vozidiel, ktorých na návrh daňového subjektu správca dane vypočul.

10. Žalovaný napokon označil za neopodstatnenú námietku žalobkyne o nedodržaní zákonom
stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 daňového poriadku a námietku,

že odpovede o žiadosti o výmenu daňových informácií neboli doručené správcovi dane do troch
mesiacov tak, ako to ustanovuje nariadenie Rady č. 904/2010 zo dňa 17. októbra 2010 o administratívnej
spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „nariadenie Rady č.
904/2010“. Poukázal na § 61 daňového poriadku, ktorý umožňuje prerušiť daňovú kontrolu a uviedol,
že lehoty na výmenu informácii boli ustanovené na účel zrýchlenia a zintenzívnenia komunikácie medzi

daňovými správami jednotlivých štátov a s ich nedodržaním citované nariadenie nespája žiadne právne
dôsledky. Žalovaný zároveň uviedol, že nesprávny postup zahraničnej daňovej správy by nemal byť
pripísaný na ťarchu Finančnej správy Slovenskej republiky.

II. Konanie pred správnym súdom

11. Žalobkyňa podala na Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) správnu
žalobu, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného, o ktorej
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2S/62/2017 zo dňa 22. novembra 2018 (ďalej aj ako „skorší
rozsudok“) tak, že správnu žalobu zamietol. Predmetný skorší rozsudok krajského súdu Najvyšší

správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) - na základe
kasačnej sťažnosti žalobkyne - rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/13/2020 zo dňa 31. marca 2022 zrušil a
vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn.
6Sžfk/13/2020 zo dňa 31. marca 2022 krajskému súdu vytkol, že z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé,
na základe akých konkrétnych skutkových okolností a dôkazov dospel krajský súd k svojmu záveru a

akým spôsobom na skutkový stav daný v prejednávanej veci aplikoval relevantné ustanovenia právnych
predpisov. Krajský súd pre potreby prejednávanej veci nedostatočne vysvetlil svoje právne závery,
najmä pokiaľ ide o ustálenie dôkazného bremena v daňovom konaní, vypracovania dvoch protokolov z
jednej daňovej kontroly, neprimeranosti dĺžky prerušenia daňovej kontroly a s tým súvisiace nedodržanie
zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly a nezákonnosť protokolu. Kasačný súd skonštatoval, že aj

keď zdanlivo krajský súd na žalobné námietky reagoval, kvalitatívne nemožno vyslovené právne závery
považovať za dostatočné pre naplnenie princípov spravodlivého procesu. Krajský súd zvolil spôsob
argumentácie, keď na zásadné otázky týkajúce sa prejednávanej veci odpovedal odkazom na právnu
úpravu alebo reprodukovaním záverov žalovaného, vyhol sa však priamej reakcii na konkrétne žalobné
námietky vznesené pri každej takejto zásadnej otázke. Konkrétnosť žalobných námietok musí podľa

kasačného súdu nájsť svoje adekvátne premietnutie do konkrétnosti argumentácie krajského súdu v
odôvodnení jeho rozsudku.

12. Následne krajský súd rozsudkom č. k. 2S/39/2022-59 zo dňa 04. apríla 2023 (ďalej aj ako „napadnutý
rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobkyne a zamietol aj návrh na prerušenie konania zo dňa 02.

júla 2020. V napadnutom rozsudku zopakoval viaceré východiská a právne posúdenia, ktoré uviedol aj
v skoršom rozsudku.13. Krajský súd podotkol, že Daňový poriadok v ustanovení § 24 upravuje, že dôkaznú povinnosť má
daňový subjekt, ktorý preukazuje všetky skutočnosti a údaje v daňových priznaniach alebo v iných
podaniach, ďalej skutočnosti v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania (vyrubovacieho

konania,odvolaciehokonania)napreukázaniektorýchjesprávcomvyzvanýatiežúplnosť,vierohodnosť
asprávnosťzáznamovaevidencií,ktoréjepovinnýviesť.Predmetnéustanoveniezakotvuje,žezákonné
bremeno je na strane daňového subjektu, ktorý je povinný preukázať, že si nárok uplatňuje oprávnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom (rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. apríla 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného
súdu Slovenskej republiky č. k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011).

14. K namietanému prekročeniu daňovej kontroly krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho
správneho súdu sp. zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31. marca 2022, ktorý argumentoval rozsudkom Súdneho
dvora Európskej únie rozsudkom vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021, v zmysle ktorého článok

10 nariadenia Rady (Európskej únie) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji
proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Nariadenie“) v spojení s jeho odôvodnením
25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť
prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný
členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce

stanoveného týmto nariadením. V tu uvedenej veci kasačný súd tiež uviedol, že nie je nutné opätovne
predložiť (žalobcom nanovo formulované, resp. modifikované) prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru
Európskej únie nakoľko, v rozsudku vo veci C-186/20 na tieto otázky bolo uspokojivým spôsobom
zodpovedané.

15. K námietke žalobkyne, že správca dane nemohol vypracovať z daňovej kontroly dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie roku 2010 dva protokoly, správny súd nad rámec odôvodnenia
uvedeného v skoršom rozsudku doplnil, že to, že správca dane vypracoval dva protokoly, nie je v rozpore
s Daňovým poriadkom, nakoľko obidva protokoly boli vypracované s iným záverom a za iné zdaňovacie
obdobia, pričom tieto protokoly si vzájomne neodporovali. Správny súd preto považoval túto žalobnú

námietku za nedôvodnú.

16. Návrh na prerušenie konania zo dňa 02. júla 2020 správny súd zamietol s poukazom na rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-186/2020 z 30. septembra 2021, ako aj na závery rozsudku
Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sžfk/34/2018, ktorým bolo konanie o prejudiciálnej otázke

ukončené.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

17. Proti napadnutému rozsudku podala kasačnú sťažnosť žalobkyňa (ďalej aj ako „sťažovateľka“), ktorú

odôvodnila ustanovením § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“).
V kasačnej sťažnosti navrhla, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu
na ďalšie konanie, alternatívne aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté
rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie.

18. Svoju argumentáciu následne rozdelila do niekoľkých bodov, ktorých sa z dôvodu prehľadnosti
bude držať aj kasačný súd: III. nesprávnosť postupu správneho súdu, VI. neobstaranie dostatku
potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, V. neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na
žalobcu v neprimeranom rozsahu, VI. nevysporiadanie sa s judikatúrou Európskej únie, VII. účelové
spochybnenie predložených dokladov, IX. prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy, X.

spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti konania,
XI. nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, XII. vada vydaných rozhodnutí, XIII.
porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí a XIV. Žiadosť o predloženie prejudiciálnej
otázky.

19. Sťažovateľka v časti III. 1. kasačnej sťažnosti (nesprávnosť postupu správneho súdu) predniesla
argumentáciu o nezákonnosti realizácie procesných úkonov správneho súdu v čase, kedy bolo správne
súdne konanie prerušené a namietala nevydanie rozhodnutia o pokračovaní v konaní bezodkladne poodpadnutíprekážky.Uvedenáargumentáciasavšaktýkalakonaniapredsprávnymsúdomvedenompod
sp. zn. 2S/61/2021, t. j. argumentácia nesmerovala voči napadnutému rozsudku v prejednávanej veci.

20. Sťažovateľka v časti III. 2. kasačnej sťažnosti (nesprávnosť postupu správneho súdu) odkázala na
všeobecné východiská a judikatúru a následne uviedla názor, že v predmetnej veci bol nedostatočne
zistený skutkový stav a tento bol následne nedostatočne posúdený. Sťažovateľka má za to, že
žalovanýasprávcadaneneobstaralidostatokpotrebnýchpodkladovprerozhodnutiavoveci,spoľahlivo,
presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, prekročili medze zákonom dovolenej správnej

úvahy, rozhodnutie odôvodňovali nezákonným dôkazným prostriedkom, nevydali rozhodnutia v súlade
s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, nevydali rozhodnutí obsahujúce zákonom
predpísané náležitosti a procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom, a preto mali
byť preskúmavané rozhodnutia zrušené.

21. Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci videla sťažovateľka v tom, že v

preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie otázok, ktoré dôkazy a ďalšie skutočnosti boli
podkladom pre ich vydanie a ako sa orgány verejnej správy vyrovnali so sťažovateľkou navrhovanými
dôkazmi. Namietala, že krajský súd mal posúdiť, či vykonané dôkazy nie sú pochybné, či závery
správnych orgánov sú logické a či sa správne orgány vysporiadali s tvrdeniami sťažovateľky. Tvrdila,
že z odôvodnenia napadnutého rozsudku takéto posúdenie nemožno bez ďalšieho vyvodiť a s takýmto

odôvodnením sa stotožniť.

22. Sťažovateľka namietala neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na daňový subjekt v
neprimeranom rozsahu. Nesúhlasila s tvrdením súdu, že poľskou daňovou správou bolo preukázané,
že odberateľ tovaru FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC

nepriznal nadobudnutia vo výške uvedenej žalobkyňou v podanom súhrnnom výkaze za zdaňovacie
obdobie jún 2010. Uvedená skutočnosť nebola podľa sťažovateľky jednoznačne preukázaná. Krajský
súd (rovnako ako žalovaný) vychádzal len zo skutočností v neprospech sťažovateľky, pričom preklad
poľskej daňovej správy bolo potrebné preložiť odlišne od prekladu vykonaného správcom dane, ktorý
nedisponuje osobami oprávnenými na vykonanie prekladov. Sťažovateľka namietala, že krajský súd a

žalovanýpriosobeMariuszaMikulecaprevzalilentúvýpoveď,ktorásvedčilavneprospechsťažovateľky,
pričom jej nebolo umožnené vykonať konfrontáciu tohto svedka.

23. Ďalšou námietkou sťažovateľky bolo nevysporiadanie sa s judikatúrou Súdneho dvora Európskej
únie. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-204/13,

C- 368/2006, C-268/83 v spojení s rozsudkami C-37/95, C-255/02, C-162/07, C-425/06, C- 277/09,
C-255/02, C-439/04 a C-440/04. Zdôraznila, že s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Kittel dokonca ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy,
na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať za následok stratu práva na
odpočet DPH, pokiaľ platiteľ dane nespáchal daňový podvod. Ďalej argumentovala rozsudkami Súdneho

dvora Európskej únie C-624/15, C-80/11 a C-1425/11. Sťažovateľka tvrdila, že pre účely posúdenia
predmetnej veci dostatočne preukázala svoj nárok na odpočet DPH a správny súd neprihliadol na
ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania v priamom
rozpore s uvedenou judikatúrou.

24. V časti VII., označenej ako „účelové spochybnenie predložených dokladov“, sťažovateľka namietala
voči neuvedeniu dôvodu výkonu daňovej kontroly. Vzhľadom na skutočnosť, že správca dane neuviedol
dôvod výkonu daňovej kontroly, zastávala názor, že vedená daňová kontrola nemá podklad v zákone a
je vedená svojvoľne. Tiež argumentovala tým, že daňová kontrola bola v zmysle oznámenia o daňovej
kontrole ako celok zameraná na zdaňovacie obdobie január - december 2010, ale bola ukončená dvoma

protokolmi dňa 20. augusta 2015, v čom videla rozpor s § 47 písm. d) Daňového poriadku, pričom
poukázala na gramatický výklad ustanovení Daňového poriadku, ktorý uvádzajú protokol v singulári.

25. Tiež brojila voči odmietnutiu predložených podkladov, konkrétne zdôraznila, že správca dane na
základe preloženej dokumentácie nepreukázal jej nepravdivosť, iba účelovo spochybňoval skutočnosti

v nej deklarované. Nesúhlasila so závermi krajského súdu o dostatočne zistenom skutkovom stave,
nakoľko zo strany správcu dane boli vykonané len kroky spočívajúce vo vyžiadaní dokumentov od
rôznych subjektov, ktoré boli vyselektované tak, aby vzbudili dojem nesplnenia zákonných povinností
zo strany žalobkyne pri preukazovaní nároku na odpočet DPH na základe uskutočnenia zdaniteľnéhoobchodu. Argumentovala tým, že správca dane nemôže prikázať kontrolovanému daňovému subjektu,
aby doložil takú dokumentáciu, ktorú ani nie je oprávnený mať vo svojej držbe a tiež nie je oprávnený
vydávať rozhodnutia z dôvodu nesplnenia povinností zo strany tretích subjektov.

26. Ďalej sťažovateľka namietala porušenie ustanovení Daňového poriadku o doručovaní rozhodnutí,
ktoré boli doručované daňovému subjektu prostredníctvom bývalého splnomocneného právneho
zástupcu, a to Ing. W. N.. Uviedla, že za splnomocneného právneho zástupcu preberala osoba -
p. Q., ktorá nemala oprávnenie na preberanie zásielok. Uviedla, že napriek skutočnosti, že vadnosť

doručovaných písomností namietala, a žiadala o prešetrenie vykonaného doručovania, krajský súd
nepristúpil k vykonaniu šetrenia.

27. V časti označenej ako „prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy“ sťažovateľka v
zásade zopakovala predošlú argumentáciu, že príslušný správny orgán autoritatívne a nad rámec svojej
právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na skutočnosti, ktoré uviedol a že sa správny súd bez ďalšieho

stotožnil s takýmto postupom, pričom sám sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľky.

28. Pri námietke v bode X., označenej ako „spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný stav veci
a porušenie princípu dvojinštančnosti konania“, sťažovateľka zreprodukovala predošlé tvrdenia, že
preskúmavané rozhodnutia trpia nielen vadami nepreskúmateľnosti, ale vydaniu týchto rozhodnutí

predchádzalo aj nedostačujúce zistenie skutkového stavu.

29. Ďalšia námietka, označená ako „nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní“,
smerovala voči tomu, že z odôvodnení napadnutých rozhodnutí je podľa sťažovateľky zrejmé, že
v priebehu celého konania konajúce správne orgány nazerali na ňu ako na právoplatne odsúdenú

páchateľku trestného činu podvodu v oblasti daní a z tohto dôvodu je na mieste vysloviť pochybnosť o
nestrannosti a nezaujatosti zo strany správnych orgánov pri výkone ich činnosti.

30. Za vadu vydaných rozhodnutí sťažovateľka označila to, že v napadnutom rozsudku absentuje
vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami, ako aj vlastné právne odôvodnenie

záverov. Rozsudok podľa nej postráda dostatočne argumentačne zrozumiteľný výklad právneho
posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Uviedla, že správny súd sa
stotožnil s dôvodmi preskúmavaných rozhodnutí, avšak bez toho, aby sa dôsledne zaoberal všetkými
rozhodujúcimi námietkami a skutočnosťami, na ktoré poukazovala v žalobe.

31. V časti XIII., označenej ako „porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí“,
sťažovateľka vyjadrila názor, že správca dane ani žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nijako nevysvetlili
takú skutočnosť, ktorá by ospravedlňovala nedodržanie stanovenej dĺžky zákonnej lehoty (s poukazom
na Nariadenie). Rovnako neboli predložené žiadne listiny, z ktorých by vyplynula osobitne stanovená
lehota, písomná informácia o nemožnosti odpovede v lehote stanovenej nariadením alebo doklad, z

ktorého vyplýva uvedenie doby, v ktorej možno predpokladať splnenie informačnej povinnosti v rámci
medzinárodnej pomoci a spolupráce pri správe daní vo vzťahu k členským štátom. Uviedla, že správca
dane je zo zákona časovo limitovaný na výkon daňovej kontroly lehotou jedného roka, okrem prípadov,
v ktorých vzniká potreba dožiadania, kedy je maximálnu dĺžku trvania daňovej kontroly možné predĺžiť
najviac o šesť mesiacov. Podľa sťažovateľky správca dane neposlal ani jednu urgenciu, a teda takéto

konania sú v rozpore s predmetnými internými aktmi a sú prejavom nečinnosti správcu dane.

32. Sťažovateľka tiež tvrdila, že výsledky preverenia MVI neboli premietnuté do rozhodovacej činnosti
správnych orgánov, v preskúmavaných rozhodnutiach absentujú zistenia z MVI uskutočnené počas
tohto prerušenia, z ktorých by bolo možné posúdiť účelnosť prerušenia daňovej kontroly. Rovnako

je podľa sťažovateľky nepochopiteľné, z akého dôvodu bola správcom dane poslaná - žiadosť č.
9712401/5/3242860/2012 dňa 26. novembra 2012, žiadosť č. 9712401/5/3116731/2014/KraM dňa 26.
júna 2014 a žiadosť č. 9712401/5/3427629/2012 dňa 26. novembra 2012. Podávanie žiadostí možno
v tomto konkrétnom prípade považovať za nanajvýš účelové, kedy správca dane umelo predlžoval
zákonom stanovenú lehotu na výkon daňovej kontroly.

33. Podľa sťažovateľky mala byť daňová kontrola ukončená v lehote približne do 07. júna 2013, v danom
prípadevšakboladaňovákontrolaukončenádňa20.augusta2015,tedatrvalaviacako1200dnívrátane
jej prerušenia. Tvrdila, že s jej námietkami o porušení princípu proporcionality sa krajský súd nezaoberal.Tiež poukázala na to, že správca dane obdržal dňa 24. mája 2013 konečnú odpoveď na žiadosť o MVI
pri dodávateľovi FIRMA HANDLOWA - USLUGOWA, ale k pokračovaniu daňovej kontroly došlo až 09.
júna 2014, čo správny súd nijako nezdôvodnil. Súčasne správca dane, žalovaný a rovnako ani správny

súd nijakým spôsobom neodôvodnili, prečo k prerušeniu daňovej kontroly muselo a došlo práve v rámci
daňovej kontroly a nie napr. v štádiu vyrubovacieho konania.

34. Na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľka kasačný súd požiadala o opätovné predloženie
prejudiciálnych otázok. Sťažovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že Súdny dvor Európskej únie vo veci

C - 186/20 vyhlásil dňa 30. septembra 2021 rozsudok, ktorým podal odpoveď na prejudiciálne otázky,
ktorých zodpovedanie malo vplyv na prejednávanú vec. Po preštudovaní predmetného rozsudku mala
sťažovateľka za to, že odpoveď Súdneho dvora Európskej únie na prejudiciálnu otázku nezodpovedá
položenej otázke, a teda nie je podľa jej názoru možné rozhodnutie aplikovať na prejednávanú vec.
Sťažovateľka namietala, že Súdny dvor Európskej únie spojil na základe vlastnej úvahy tri položené
otázky do jednej otázky, hoci podľa sťažovateľky Súdnemu dvoru Európskej únie nič nebránilo jasne

zodpovedať každú otázku samostatne, tak ako bola položená. Zároveň sťažovateľka predniesla názor,
že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky
položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nedáva ani ucelený a konzistentný výklad
a pohľad na ustanovenia Nariadenia, ktoré sa týkajú predmetnej veci. Sťažovateľka s rozsiahlym
odôvodnením požiadala kasačný súd o predloženie prejudiciálnych otázok v znení:

„1. Lehoty uvedené v čl. 10 Nariadenia 904/2010 majú pre žiadaný orgán záväzný charakter alebo
odporúčací charakter?
2.Vprípade,akžiadanýažiadúciorgánneaplikujúpostupvzmyslečl.11ačl.12Nariadenia904/2010,je
povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v čl. 10 Nariadenia 904/2010?
3. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 Nariadenia

904/2010, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu alebo len o lehotu
definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010?
4. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasne
neuzavretie osobitnej dohody medzi žiadaným a žiadúcim orgánom o predlžení lehoty na poskytnutie
informácií v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010?

5. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasne
neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle
čl. 12 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010?
6. V prípade, ak žiadaný orgán prekročí odlišnú lehotu dohodnutú na základe dohody v zmysle č. 11
Nariadenia 904/2010, takéto prekročenie je možné považovať za porušenie Nariadenia 904/2010?“

35. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v podstate zotrval na svojej argumentácii
uvedenej v rozhodnutí žalovaného a vo vyjadreniach k správnej žalobe. Nakoľko sa žalovaný stotožnil s
právnym posúdením veci správnym súdom, navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol.

36. Prejednávaná vec bola dňa 14. augusta 2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu ako súdu
príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde
bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S.

IV. Právne názory kasačného súdu

37. Kasačný súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP),
oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§
445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných

bodov uplatnených sťažovateľkou (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu
a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie
je dôvodná.

38. Podľa § 464 ods. 1 SSP: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už

bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už
len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“.39. Kasačný súd pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti zistil, že sa už v obdobnej veci totožnej
sťažovateľky a žalobcu, vo vzťahu k obdobným rozhodnutiam správcu dane, žalovaného a správneho
súdu, ktoré boli založené na totožnom skutkovom a právnom posúdení, i keď vo vzťahu k odlišnému

zdaňovaciemu obdobiu (marec 2010), posudzujúc takmer identicky koncipované kasačné sťažnosti,
zaoberal rovnakou právnou otázkou v rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/86/2023 zo dňa 25. septembra 2024, na
základe ktorého konajúci kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol ako nedôvodnú.

40. Kasačný súd preto postupom podľa § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 4Sfk/86/2023

zo dňa 25. septembra 2024, v ktorom konajúci kasačný súd k argumentácii sťažovateľky uviedol:

„Formulácia kasačných námietok
36. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej
sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá
a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v

zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť,
ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že sa súd pri „vysporiadaní“ s takouto kasačnou
sťažnosťou obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým
odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky
rozsudky Najvyššieho správneho súdu českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 zo 15.07.2021 č. k.

1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).
37. Kasačná sťažnosť sťažovateľky je síce rozsiahla (52 strán), z podstatnej časti však pozostáva zo
všeobecne formulovaných námietok a z množstva citácií judikatúry - bez jasne vymedzenej konotácie
na predmetnú vec. Kasačná argumentácia k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky
štruktúrovaná. Neušlo tiež pozornosti kasačného súdu, že mnohé námietky vznesené v kasačnej

sťažnosti boli formulované vo veľmi všeobecnej rovine, bez poukazu na konkrétne plnenia (dodanie
tovarov) či tvrdenia a dôkazy v tomto zdaňovacom období (marec 2010).
38. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na podstatu kasačného konania, ktorého účelom nie
je reagovať na každé jednotlivé tvrdenie, resp. námietku sťažovateľa, a to najmä v prípade, ak táto
nebola dostatočne konkrétne vznesená. Sťažovateľ by mal adresne a čo najpresnejšie pomenúvať

nedostatky v konaní, príp. v rozsudku krajského súdu a čo najpresvedčivejšie prezentovať najvyššiemu
správnemu súdu argumentáciu v prospech správnosti ním prezentovaného názoru. Nie je totiž úlohou
najvyššieho správneho súdu, aby tento v dokumentoch majúcich často aj rozsah (menšej) knižnej
publikácie, „dešifroval“, dohľadával alebo „prispôsoboval“ abstraktnú a nie vždy adresnú argumentáciu
sťažovateľa okolnostiam súdenej veci. Takýto postup by bol nielen v rozpore s tzv. koncentračnou

zásadou aplikovanou v kasačnom konaní (pozn.: okrem zákonných výnimiek), ale narúšal by aj rovnosť
účastníkov konania pred súdom.
39. Námietka sťažovateľky voči postupu orgánov verejnej správny pri doručovaní preskúmavaných
rozhodnutí nie je v súlade s obsahom administratívneho spisu, pretože sťažovateľkinou právnou
zástupkyňou bola JUDr. Alena Rudnohradská, a nie Ing. W. N.. Ani správna žaloba neobsahuje žiadosť

o prešetrenie vykonaného doručovania (ako tvrdí sťažovateľka v kasačnej sťažnosti), preto je zrejmé,
že krajský súd nemal podnet a ani dôvod na to, aby pristúpil k vykonaniu šetrenia ohľadom tejto otázky.
Táto námietka bola teda vznesená neadresne a nemá súvis s prejedávanou vecou.
40. Sťažovateľkina argumentácia v časti III. kasačnej sťažnosti (nesprávnosť postupu správneho súdu)
je značne heterogénna, keď zahŕňa súbor - hoci aj vecne správnych právne relevantných tvrdení

(podporených v niektorých prípadoch aj judikatúrou), pri ktorých však neidentifikovala, ako so súdenou
vecou súvisia, resp. tieto boli sťažovateľkou prezentované tak, že nie je zrejmá ich konkrétnosť a
individualizácia na súdenú vec. Tiež sťažovateľkin záver o procesne vadnom postupe nie je v tejto časti
kasačnej sťažnosti kvalifikovane odôvodnený.

Prerušenie daňovej kontroly
41. K námietke ohľadom porušenia princípu proporcionality pri daňovej kontrole krajský súd odkazom na
rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31.03.2022 a rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-186/20 zo dňa 30.09.2021 zrozumiteľne vysvetlil, prečo nedodržanie
stanovenej dĺžky zákonnej lehoty (s poukazom na Nariadenie) nespôsobuje samo o sebe nezákonnosť

daňovej kontroly a kasačný súd sa s uvedeným stotožňuje.
42. V súvislosti s ďalšími námietkami - týkajúcimi sa prerušenia daňovej kontroly - kasačný súd odkazuje
na závery rozsudku veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27.
marca 2024, ktoré sú aplikovateľné aj na predmetnú vec: „20. [...] možno konštatovať, že predmetomžiadosti boli informácie, ktoré mohli byť užitočné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti žalobcu za iné
kontrolované zdaňovacie obdobia v rámci tej istej daňovej kontroly. Správcovi dane nemožno vytýkať
dĺžku trvania prerušenia kontroly, keďže na postup dožiadaného daňového orgánu v Českej republike

nemal vplyv a o urýchlenie odpovede sa usiloval v rámci svojich možností zaslaním piatich urgencií. Tu
treba poznamenať, že ani žalobca počas prerušenia daňovej kontroly neinicioval žiadne právne kroky
smerom k preskúmaniu zákonnosti a primeranosti postupu správcu dane. [...]
24. [...] Ak sa však žiadosťou o MVI zisťujú informácie potrebné pre rozhodnutie o daňovej povinnosti len
za niektoré z viacerých zdaňovacích období, ktorých sa daňová kontrola týka, potom je treba považovať

prerušenie daňovej kontroly za opodstatnené, za predpokladu, že sa požaduje taký druh informácií,
ktorý bezprostredne súvisí s daňovou kontrolou a nezisťujú sa informácie opakovane alebo po častiach
(por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 z 21. februára 2019,
sp. zn. 5Sžf/15/2016 z 30. mája 2017, sp. zn. 4Sžfk/53/2018 z 2. júla 2019, a tiež Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 370/2020 zo dňa 25. augusta 2020, body 33 až 35).“
43. V predmetnej veci bola daňová kontrola prerušená prvýkrát rozhodnutím zo dňa 26.11.2012 dňom

04.12.2012 do 09.06.2014, kedy správca dane obdržal konečnú odpoveď ohľadom subjektu SPOLKA
JAWNA MIKULEC. Je pravda, že správca dane neposlal dožiadaným orgánom ani jednu urgenciu,
ale nemožno hovoriť o nečinnosti správcu dane, a to s ohľadom na to, že vo veci boli podané tri
žiadosti o MVI a správcovi dane boli priebežne doručované odpovede na dožiadania, resp. na žiadosti
o MVI (konečné odpovede na žiadosti o MVI zo dňa 08.04.2013 a 23.05.2013 a čiastočná odpoveď

zo dňa 28.06.2013). Tu je podstatné, že v čiastočnej odpovedi ohľadom subjektu SPOLKA JAWNA
MIKULEC zo dňa 28.06.2013 poukázala poľská daňová správa na to, že „z dôvodu, že náš daňovník
spochybnil zistenia kontrolórov, naša odpoveď nie je konečná. Konečná odpoveď bude zaslaná po
skončení správneho konania.“. Zároveň treba poznamenať, že žalobkyňa počas prerušenia daňovej
kontroly nielenže neiniciovala žiadne právne kroky smerom k preskúmaniu zákonnosti a primeranosti

postupu správcu dane pri prerušení daňovej kontroly (k tomu pozri bod 42 vyššie), ale dokonca
podala prostredníctvom svojej splnomocnenej zástupkyne žiadosť zo dňa 12.04.2013 o odklad výkonu
daňovej kontroly, ktorá bola správcovi dane doručená dňa 19.04.2013. V uvedenom kontexte (osobitne
s ohľadom na znenie čiastočnej na MVI, kedy je logický predpoklad, že správne konanie môže od
odpovede trvať aj viac mesiacov), nevidel kasačný súd porušenie práv sťažovateľky v tom, že správca

dane nezasielal poľskej daňovej správe urgencie.
44. Druhý raz bola daňová kontrola prerušená rozhodnutím zo dňa 28.07.2014 odo dňa 01.08.2014 z
dôvodu potreby získania informácií podľa osobitného predpisu, pričom sťažovateľka bola na ústnom
pojednávaní dňa 18.07.2014 o. i. upovedomená, že správca dane zaslal dňa 26.06.2014 žiadosť o MVI
v súvislosti s obchodom so spoločnosťou Czseslaw Grabski „XBARG“. Je pravda, že správca dane

neposlal dožiadaným orgánom ani jednu urgenciu, ale nemožno hovoriť o nečinnosti správcu dane, a
to s ohľadom na to, že správcovi dane boli priebežne doručované čiastočné odpovede na žiadosť o
MVI zo dňa 28.11.2014 (s označením predpokladaného dátumu odoslania odpovede - 28.02.2015) a
zo dňa 11.02.2015 (s označením predpokladaného dátumu odoslania odpovede - 31.05.2015) - teda aj
bez zaslania urgencií mal správca dane spätnú väzbu od dožiadaného orgánu ohľadom odpovede na

žiadosť o MVI. Konečná odpoveď bola správcovi dane doručená dňa 15.06.2015 a týmto dňom v zmysle
oznámenia zo dňa 19.06.2015 daňová kontrola pokračovala.
45. Rozsudok veľkého senátu najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca
2024 uvádza, že nemožno prerušiť daňovú kontrolu z dôvodu žiadosti o MVI, ak sa zisťujú informácie
opakovane alebo po častiach, keď v tomto kontexte odkazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžfk/3/2018 z 21. februára 2019 a sp. zn. 4Sžfk/53/2018 z 2. júla
2019, ktoré nezákonný postup vyhodnotili pri opakovanom (trikrát) prerušení z totožných dôvodov.
V predmetnej veci došlo k dvom prerušeniam - nie z totožných dôvodov, ale na základe zistení z
odpovedí na žiadosti o MVI pri prvom prerušení daňovej kontroly, správca dospel k potrebe preverenia
ďalšieho odberateľa žalobkyne, o čom svedčí aj text uvedenej žiadosti („...žiadame Vás, aby ste preverili

pohyb tovaru - v celom obchodnom reťazci... Naša zdaniteľná osoba nakúpila tovar z PL ... aj od
iných dodávateľov, z PL, kde bolo preukázané fiktívne dodanie tovaru z PL do SK...“), t. j. druhé
prerušenie (MVI) logicky a vecne nadväzovalo na zistenia získané z prvej MVI. Preto kasačný súd v
podmienkach posudzovanej veci ustálil, že v rámci nej nedošlo k opakovanému prerušeniu daňovej
kontroly z totožných dôvodov a že nedošlo k tzv. kúskovaniu žiadostí v takej miere, že by došlo k takému

neefektívnemu postupu správcu dane, ktorý by spôsoboval nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly.
46. Sťažovateľka tiež tvrdila, že výsledky preverenia MVI neboli premietnuté do rozhodovacej činnosti
správnych orgánov, čo však nie je v súlade s obsahom preskúmavaných rozhodnutí a s administratívnym
spisom, keď boli spochybnené odchody so subjektami FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, MariuszMikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC práve na základe odpovedí na žiadosť o MVI. Hoci odpoveď na
žiadosť o MVI týkajúcu sa obchodov so spoločnosťou Czseslaw Grabski „XBARG“ nebola premietnutá
do napadnutého rozhodnutia, dospel kasačný súd k záveru, že žiadosť o MVI v predmetnej veci bola

podaná dôvodne, keď sa týkala preverenia pohybu tovaru. V zmysle záverov rozsudku veľkého senátu
najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27. marca 2024, pri hodnotení zákonnosti
a primeranosti prerušenia daňovej kontroly a posudzovaní jej účinkov je potrebné vychádzať z obsahu
žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, pričom obsah a procesná využiteľnosť odpovede na inak
opodstatnene podanú žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií nemá vplyv na zákonnosť prerušenia

daňovej kontroly.
47. V predmetnej veci boli správcom dane na str. 5-14 prvostupňového rozhodnutia podrobne
popísané otázky aj odpovede na žiadosť č. 9712401/5/3242860/2012 dňa 26.11.2012, žiadosť č.
9712401/5/3116731/2014/KraM dňa 26.06.2014 a žiadosť č. 9712401/5/3427629/2012 dňa 26.11.2012.
Z obsahu týchto žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií vyplýva, že tieto bezprostredne súviseli s
predmetom daňovej kontroly.

48. Námietka, že správca dane obdržal dňa 24.05.2013 konečnú odpoveď na žiadosť o MVI pri subjekte
FIRMA HANDLOWA - USLUGOWA, ale k pokračovaniu daňovej kontroly došlo až 09.06.2014, je zjavne
neopodstatnená, keď je z preskúmavaných rozhodnutí aj obsahu administratívneho spisu zrejmé, že
dňa 09.06.2014 správca dane obdržal konečnú odpoveď ohľadom subjektu SPOLKA JAWNA MIKULEC.
To, že sa k tejto parciálnej námietke správny súd nijako osobitne nevenoval, nespôsobuje nezákonnosť

napadnutého rozsudku, keď tento posúdil najpodstatnejšie otázky ohľadom zákonnosti prerušenia
daňovej kontroly venoval. Súčasne je logické a zrejmé, prečo k prerušeniu daňovej kontroly muselo a
došlo práve v rámci daňovej kontroly, a nie napr. v štádiu vyrubovacieho konania, keď účelom daňovej
kontroly je zistiť alebo preveriť skutočnosti, rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
osobitnýchpredpisov,pričompredaňovúkontrolujepríznačnávyhľadávaciazásada(ktomupozribližšie

napr. rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžfk/10/2020 zo dňa 24.02.2022).

Odôvodnenie napadnutého rozsudku
49. Kasačný súd sa následne zaoberal námietkou uvedenou v bode XII. kasačnej sťažnosti, v zmysle
ktorej sa krajský súd nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi žalobnými námietkami sťažovateľky.

Sťažovateľka však túto námietku formulovala všeobecne, keď konkrétne neoznačila, na ktoré konkrétne
rozhodujúce námietky správny súd nereagoval. Hoci tvrdila, že „rozsudok postráda dostatočne
argumentačne zrozumiteľný výklad právneho posúdenia skutkového stavu podľa príslušných zákonných
ustanovení“, nešpecifikovala jednotlivé časti rozsudku, resp. zákonné ustanovenia, pri ktorých bol
výklad správneho súdu nepreskúmateľný. Sťažovateľka ďalej poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/57/2017, ktorý sa týkal iného žalobcu (HYDINA SLOVENSKO, s.r.o.)
a iného rozsudku krajského súdu, ale neuviedla, s ktorým konkrétnym argumentom v tejto súdenej veci
sa podľa nej správny súd nedostatočne zaoberal. Aj s ohľadom na rozsiahlosť samotnej správnej žaloby
(40 strán) bolo namieste takto všeobecne formulovanú námietku ku kvalite odôvodnenia napadnutého
rozsudku konkretizovať. Nie je pritom úlohou kasačného súdu nahrádzať činnosť sťažovateľky a

iniciatívne identifikovať namiesto nej vady odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu. Práve
naopak, kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi tak, ako ich vymedzila sťažovateľka (§ 453 ods.
2 SSP).
50. Napadnutý rozsudok obsahuje oproti skoršiemu rozsudku, ktorý bol zrušený kasačným súdom pre
nedostatočné vysporiadanie sa s vybranými žalobnými námietkami, rozšírené odôvodnenie a spĺňa

minimálny štandard §139 ods. 2 SSP. Hoci v niektorých prípadoch správny súd explicitne k jednotlivým
parciálnymi žalobným námietkam osobitné stanovisko nezaujal, s podstatou žalobnej argumentácie sa
vysporiadal. Dôležitý je aj kontext predmetnej veci, a to značný rozsah správnej žaloby (40 strán), ktorá
obsahovala širokú škálu námietok, avšak v zásade sa jednalo o námietky, s ktorými sa vysporiadali už
orgány verejnej správy a zároveň žalobkyňa v správnej žalobe nepredložila konkurujúcu argumentáciu,

len opakovane trvala na už vznesených námietkach. Správny súd sa v napadnutom rozsudku so
zásadnými žalobnými námietkami ohľadom dvoch protokolov a prerušenia daňovej kontroly vysporiadal,
keď rozšíril svoju argumentáciu (oproti skoršiemu rozsudku) a zaujal k nim jednoznačný postoj. Zároveň
napadnutý rozsudok reaguje - v primeranej kvalitatívnej rovine - aj na námietky žalobcu ohľadom
neunesenia dôkazného bremena.

Dôkazné bremeno51. Sťažovateľka v časti IV., V., VII., IX. a X. kasačnej sťažnosti namietala skutočnosti ohľadom
prenesenia dôkazného bremena. Z napadnutého rozsudku, ako aj z preskúmavaných rozhodnutí je
zrejmé, že správca dane:

- pri odpočte dane spochybnil reálnosť dodania tovarov - deklarovaných zdaniteľných obchodov, a to
najmä na základe skutočnosti vyplývajúcich z MVI, ktoré mali dodať FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,
Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC. Dôkazné bremeno ich preukázania bolo následne na
žalobkyni. V súdenom prípade bola sporná druhá podmienka na odpočítanie dane, t. j. že predmetné
plnenie (dodanie tovarov) fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (materiálna existencia plnenia);

- pri oslobodení od dane spochybnil to, že tovar bol odoslaný alebo prepravený do iného členského štátu
a že v dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie Slovenskej republiky, keď na základe skutočností
vyplývajúcich z MVI vyplynulo, že sa jednalo o fiktívne transakcie, ktoré neboli dodané odberateľom
FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC. Dôkazné bremeno
preukázania podmienok na oslobodenie od dane bolo následne na žalobkyni.
52. Spochybnenie predmetných plnení (dodávok dodávateľom FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,

Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC a intrakomunitárnych dodávok tovarov odberateľom
FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC) vyplýva podľa
kasačného súdu zo spisového materiálu, a to (najneskôr) zo zápisnice o ústnom pojednávaní č.
1264721/2015 zo dňa 06.08.2015 (č. l. 588, dokument č. 61), kde bola sťažovateľka informovaná
o skutočnostiach zistených pri výkone daňovej kontroly. Správca dane sťažovateľku informoval, že

z odpovedí na MVI vyplýva, že predmetné transakcie boli fiktívne. Z uvedeného podľa kasačného
súdu vyplýva, že existencia plnení (dodanie tovaru) medzi sťažovateľom a deklarovanými dodávateľom
FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC bola spochybnená
a bola tiež spochybnená podmienka oslobodenia od dane, a to, že tovar bol odoslaný alebo prepravený
do iného členského štátu a že v dôsledku tejto prepravy fyzicky opustil územie Slovenskej republiky

pri intrakomunitárnom dodaní tovaru odberateľmi FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec
a SPOLKA JAWNA MIKULEC. Týmto bolo dôkazné bremeno preukázania podmienok na odpočítanie
dane a na oslobodenie od dane presunuté na sťažovateľku.
53. K problematike presúvania dôkazného bremena sa vyjadril aj Ústavný súd SR, napr. v uznesení
sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné

povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujútak,žedaňovýsubjektpodáriadnevyplnenédaňovépriznanie(povinnosťtvrdiť),pričomspolus
nímpredložísprávcovidanepísomnédoklady,ktoréjepodľaprávnychpredpisovpovinnýviesť(dôkazná
povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú.
Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní

vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno
konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom
subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných
dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k
presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické

vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“
54. Sťažovateľka má, pokiaľ ide o jej dôkazné bremeno, dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť
svoje tvrdenie dokázať. Úlohou správcu dane je tvrdené skutočnosti verifikovať a prípadne relevantne
spochybniť.
55. Sťažovateľka mala v rámci daňového konania a neskôr aj správneho súdneho a kasačného konania

tieto námietky, resp. pripomienky k spochybneniu dodávky tovarov a intrakomunitárnych dodaní tovaru
zo strany správcu dane:
- požadovala zopakovanie výsluchu, resp. konfrontáciu svedka Mariusza Mikulca, ktorý poľskej daňovej
správe najprv deklaroval, že uskutočnil intrakomunitárne nadobudnutia tovaru pre žalobkyňu, ale po
skončení daňovej kontroly predložil opravy súhrnných výkazov za mesiace marec, máj, jún a júl 2010.

- tvrdila, že preklad dokumentu - odpovede z MVI pri subjekte SPOLKA JAWNA MIKULEC nie je správny,
resp. jednoznačný, a to s ohľadom na to, že posledná veta odpovede znie „our taxpayer does not
contest made settlements“, čo bolo žalovaným preložené ako „náš daňovník nepopiera uskutočnené
vyrovnania“. Argumentovala tým, že význam tejto vety mal byť preložený ako „náš daňovník nepopiera
uzatvorené dohody“...

56. V zmysle odpovede na žiadosť o MVI č. 3712401/5/3427629/12 zo dňa 23.05.2013 najprv subjekt
FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA formálne preverované obchody deklaroval, ale počas daňovej
kontroly poskytol poľský daňovník vysvetlenie, z ktorého vyplýva, že v mesiacoch marec, apríl, máj,
jún a júl 2010 nenadobudol intrakomunitárne dodanie tovaru od sťažovateľky a v mesiacoch marec aapríl 2010 pre ňu intrakomunitárne dodanie tovaru neuskutočnil. Platby boli realizované v hotovosti,
a to za nadobudnutie v novembri 2010 a za uskutočnené dodávky v mesiacoch máj a jún 2010.
Po ukončení daňovej kontroly subjekt FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA predložil korekcie súhrnných

výkazov za mesiace marec, apríl, máj, jún a júl 2010. Správca dane sa v prvostupňovom rozhodnutí
k žiadosti o opätovný výsluch Mariusza Mikulca na str. 53 vyjadril tak, že odpoveď od poľskej správy
je zákonne získaný listinný dôkaz a tento správca dane nemá dôvod spochybňovať len na základe
nepreukázaného konštatovania sťažovateľky, že spochybňuje pravosť tohto dôkazu. Tiež poukázal na
zo,žesťažovateľkabolaskontrolnýmizisteniamioboznámenáamalamožnosťpredkladaťdôkazynaich

spochybnenie. Žalovaný sa k uvedenému vyjadril tak, že (i) zistenia poľskej daňovej správny považuje
za dostatočne preukázané, a (ii) na cudzieho štátneho príslušníka, ktorý na území Slovenskej republiky
nemá žiadne aktivity, nemožno aplikovať Daňový poriadok, t. j. zákon s vnútroštátnou pôsobnosťou.
Kasačný súd konštatuje, že správne orgány zrozumiteľne vysvetlili, prečo návrh sťažovateľky na
vykonanie predmetného dôkazu považovali za nedôvodný. Námietky sťažovateľky voči obsahu zistení
poľskej daňovej správy boli skôr v rovine všeobecného nesúhlasu, ale tieto adresne nespochybnila.

57. K namietanému prekladu odpovede na žiadosť o MVI ohľadom subjektu SPOLKA JAWNA MIKULEC
správca dane podotkol, že inak chápaný preklad jednej vety v celom dokumente nemôže zmeniť závery
celej kontroly, ktorá bola poľskou daňovo správou vykonaná u dopytovaného subjektu SPOLKA JAWNA
MIKULEC daňová kontrola (str. 47 prvostupňového rozhodnutia). Kasačný súd súhlasí s názorom
správcu dane, že namietaný preklad jednej (spornej) vety odpovede z MVI, nespochybňuje výsledky

kontroly poľskej daňovej správy. Uvedenú vetu je totiž potrebné interpretovať v kontexte celej uvedenej
odpovede, z ktorej je zrejmé, že predmetné faktúry boli fiktívne, boli predložené opravy k súhrnným
výkazom a spochybnené obchody sa neuskutočnili. Preto aj prípadný parciálny nedostatok v preklade
namietaný sťažovateľkou (k tomu pozri bod 55 vyššie), neneguje relevantné meritórne závery, ktoré
vyplývajú z ďalších častí zistení poľských daňových orgánov, a ktoré sťažovateľka z formálneho hľadiska

ani nenapáda. Z uvedených dôvodov je potom námietka sťažovateľky týkajúca sa údajne nesprávneho
prekladu jedného slova zo správy poľských daňových orgánov, ktorá skutočnosť - ak by aj bol dôvodná -
nedopadá na ďalšie relevantné zistenia poľských orgánov, ktorých preklad sťažovateľka nespochybňuje
- zjavne neopodstatnená.
58. Sťažovateľka mala v rámci daňového konania tieto návrhy na doplnenie dokazovania k

spochybneným intrakomunitárnym dodaniam tovaru:
- výsluch šoférov - Petra Bizuba a Jána Koščáka, ktorí mali podľa sťažovateľky vykonávať prepravu
tovaru uvedeného na faktúrach, keď títo nepotvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, nakoľko obaja
svedkovia vypovedali, že tovar - mäso - v roku 2010 vyviezli iba jedenkrát do Poľska, čo správca dane
vyhodnotil tak, že výpovede svedkov nepotvrdili tvrdenia žalobkyne a v spojitosti so skutočnosťami

preukázanými poľskou daňovou správou potvrdzujú skutočnosť, že nebola vykonaná preprava do iného
členského štátu (str. 38 prvostupňového rozhodnutia);
- MVDr. Pavol Konkoľ vypovedal, že bol skoro pri každej nakládke tovaru, ktorý mal byť vyvezený
do Poľska, preprava mala byť vykonaná buď poľskými odberateľmi, vozidlami žalobkyne a vozidlami
Podtatranskej hydiny a.s. Na strane druhej, sťažovateľka nepredložila žiaden hodnoverný dôkaz o

skutočnej preprave tovaru do iného členského štátu odberateľom FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,
Mariusz Mikulec a SPOLKA JAWNA MIKULEC, ako uviedol svedok vo výpovedi, pričom táto výpoveď
takéto dodanie v kontexte odpovedí z MVI nepreukazuje, resp. nepreukazuje prepravu tovaru do iného
členského štátu (str. 38 a 39 prvostupňového rozhodnutia).
59. Správca dane skonštatoval, že k dodaniu tovaru pre odberateľov FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA,

MariuszMikulecaSPOLKAJAWNAMIKULECsanepreukázalo,že:(i)tovaruvedenýnaodberateľských
faktúrach špecifikovaný na str. 39 prvostupňového rozhodnutia opustil územie Slovenskej republiky a
bol prepravený predávajúcim, nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet do iného členského štátu, (ii)
sa tovar dostal do dispozície označeného odberateľa a tento nadobudol právo nakladať s tovarom ako
vlastník a (iii) nepreukázalo sa skutočné dodanie tovaru odberateľom. Preto správca dane nepriznal

oslobodenie od dane.
60. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že dôkazné bremeno, ktorým bola sťažovateľka v predmetnom
daňovom konaní zaťažená, nepovažuje za neprimerané. Vznesené dôvodné pochybnosti sa týkali len
vzťahov a okolností medzi sťažovateľkou a jej deklarovanými dodávateľmi a odberateľmi, ako aj pohybu
(prepravy) tovaru. Kasačný súd zastáva názor, že od sťažovateľky možno spravodlivo požadovať, aby

vedela vysvetliť, preukázať (či už predložením alebo aspoň označením konkrétnych dôkazov) podstatu
ňou realizovaných obchodov.
61. Kasačný súd konštatuje, že pochybnosti, ktoré správca dane vzniesol na základe odpovedí na
žiadosť o MVI pri obchodoch so subjektmi FIRMA HANDLOWO-USLUGOWA, Mariusz Mikulec aSPOLKA JAWNA MIKULEC boli dôvodné a boli spôsobilé objektívne vyvolať pochybnosti o splnení
podmienok pre priznanie práva na odpočet dane/oslobodenie od dane. V predmetnej veci je podstatné,
že námietky sťažovateľky voči obsahu zistení poľskej daňovej správy boli skôr v rovine všeobecného

nesúhlasu, ale tieto adresne nespochybnila a ani vykonané dokazovanie nepreukázalo, že došlo k
spochybneným obchodom a zároveň orgány verejnej správny dostatočne vysvetlili, prečo sú námietky
ohľadom prekladu vety z odpovede na žiadosť o MVI nerelevantné a prečo nepristúpili k opätovnému
výsluchu Mariusza Mikuleca. Z preskúmavaných rozhodnutí a obsahu administratívneho spisu vyplýva,
že orgány verejnej správy posudzovali získané dôkazy jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach,

pričom prihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku). Výpovede
svedkov- šoférov nepotvrdili dopravu tovaru k odberateľom, keď obaja uviedli, že boli v Poľsku len jeden
raz, ale nepamätali si, v ktorom mesiaci. Jediný dôkaz, ktorým sťažovateľka preukazovala vykonanie
spochybnených obchodov bola výpoveď jej manžela B.. N., ktorý tvrdil, že bol pri väčšine nakládke
tovaru, ale neoznačil konkrétne vozidlá alebo šoférov. Správca dane uvedený dôkaz správne vyhodnotil,
že táto výpoveď sama osebe, bez predloženia ďalšieho dôkazu nevyvracia vznesené pochybnosti

správcu dane. S uvedeným sa kasačný súd stotožňuje a dodáva, že výpoveď B.. N. vykazovala vysokú
mieru všeobecnosti.

Ďalšie námietky
62. Kasačný súd preskúmal aj námietku sťažovateľky, ktorou namietala, že v priebehu celého správneho

konania konajúce daňového orgány nazerali na ňu ako na právoplatne odsúdenú páchateľku trestného
činu podvodu v oblasti daní. Aj v tomto prípade sťažovateľka nijako nešpecifikovala vznesenú
pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany daňových orgánov vo vzťahu ku konkrétnym osobám
alebo úkonom. Kasačný súd preto túto námietku verifikoval vo všeobecnej rovine a konštatuje, že takýto
záver nemá oporu ani v odôvodení preskúmavaných rozhodnutí a ani v skutkovom stave vyplývajúcom

z administratívneho spisu.
63. K námietke označenej ako „účelové spochybnenie predložených dôkazov“, kasačný súd poukazuje
na rozhodnutie sp. zn. 3Sžfk 78/2019 zo dňa 31.05.2022, v ktorom kasačný súd k obsahovo obdobnej
námietke uviedol: „68. K časti námietky týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý sa začala daňová
kontrola, kasačný súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety daňového poriadku, daňová kontrola

je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému subjektu.
Z ustanovení daňového poriadku pritom nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať
sťažovateľovi dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. [...]
70. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, na základe ktorej výkon daňovej kontroly zo strany správcu
dane nemôže byť začaté svojvoľne, kasačný súd konštatuje, že začatie daňovej kontroly nemusí byť

odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, tak ako to naznačoval sťažovateľ, keďže takáto požiadavka
nevyplýva z jednotlivých ustanovení daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v
zmysle § 44 ods. 4 daňového poriadku. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany
daňových orgánov, túto námietku kasačný súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že
pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú

a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie.“
64. V časti namietajúcej nevysporiadanie sa s judikatúrou Súdneho dvora EÚ kasačný súd
poznamenáva, že uvedené rozhodnutia nie sú aplikovateľné na prípad sťažovateľky v tomto
zdaňovacom období, keď primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH podľa
preskúmavaných rozhodnutí bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok (nepreukázanie materiálnej

existencie plnenia) a neplnenie podmienok na oslobodenie od dane pri intrakomunitárnom dodaní
(preukázanie prepravy tovaru mimo územia Slovenskej republiky). Kasačný súd nevzhliadol dôvod,
prečo by mal v tejto veci všeobecný poukaz sťažovateľky (bez vznesenia konkrétne formulovaných
námietok) na uvedenú judikatúru zvrátiť závery krajského súdu a správnych orgánov.
65. Sťažovateľka sa ďalej ohradila voči tomu, že správca vydal vo veci daňovej kontroly za zdaňovacie

obdobie január až december 2010 nie jeden, ale dva protokoly. Kasačný súd je toho názoru, že sa
nejedná o vážne pochybenie prvostupňového orgánu ako orgánu daňovej kontroly, ktoré by malo
dopad na zákonnosť rozhodnutí, ktoré boli vydané v nadväzujúcom vyrubovacom konaní. Kasačný súd
zdôrazňuje, že namietaným postupom správcu dane nedošlo k žiadnej ujme na právach sťažovateľky
a sťažovateľka v tomto smere ani žiadnu argumentáciu v správnej žalobe, ako ani v kasačnej sťažnosti

neponúkla. Zákonnosť vypracovania dvoch protokolov z jednej daňovej kontroly už kasačný súd
posudzoval viackrát s rovnakým výsledkom, napr. v rozsudku sp. zn. 1Sžfk/35/2020 zo dňa 16. februára
2022: „Formalistický, resp. jazykový výklad (§ 46 ods. 8 Daňového poriadku) smerujúci k tomu, že
z daňovej kontroly musí byť vydaný jeden protokol síce nie je bez ďalšieho nesprávny, keďže je vustanovení predmetnej právnej normy použité jednotné číslo, avšak väčší štandard ochrany práv je
zabezpečený cez výklad, ktorý pripúšťa vydanie dvoch protokolov z daňovej kontroly.“ Uvedené je v
súlade aj so skorším právnym názorom kasačného súdu napr. vo veci sp. zn. 1Sžfk/90/2017 zo dňa 26.

februára 2019, kde v bode 39 kasačný súd uvádza: „Správca dane postupoval podľa názoru kasačného
súdu v súlade so zákonom, keď z jednej daňovej kontroly vyhotovil jeden daňový protokol za zdaňovacie
obdobia,vktorýchbolzistenýrozdielnadaniazazdaňovacieobdobia,vktorýchrozdielnazistenýnebol,
apretosavyrubovaciekonanieaninezačalo.“.Obdobnýzávervyplývanapr.zrozsudkukasačnéhosúdu
vo veci sp. zn. 5Sžfk/25/2017 zo dňa 31.januára 2019: „Čo sa týka námietky ohľadom vydania druhého

protokolu, kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, že uvedeným postupom správcu dane
nebol sťažovateľ ukrátený na svojich subjektívnych právach, keď mu bolo umožnené realizovať všetky
jeho procesné práva v zmysle Daňového poriadku...“ a tiež z rozsudku najvyššieho správneho súdu sp.
zn. 6Sžfk/21/2021 zo dňa 19.10.2022.
66. Naviac kasačný súd uvádza, že túto námietku sťažovateľky vyhodnotil ako nedôvodnú nielen z
dôvodu uvedeného v odseku vyššie, ale aj z dôvodu, že samotná kasačná sťažnosť (ako ani správna

žaloba vo veci) neobsahovala takú vecnú argumentáciu, ktorá by čo i len podporne mohla potvrdiť, že
vydaním dvoch protokolov vo veci došlo k zásahu do práv sťažovateľky (napr. tým, že jej bola vydaním
dvoch protokolov odňatá možnosť účinne sa domáhať ochrany svojich práv).
67. Kasačný súd preto dospel k záveru, že kasačný bod, v ktorom sťažovateľka namietala, že krajský
súd nesprávne právne posúdil, že z daňovej kontroly môžu byť vydané aj dva protokoly, nemá oporu

v súčasnom výklade tejto právnej normy, ako ani v rozhodovacej praxi kasačného súdu, a preto ju
vyhodnotil ako nedôvodnú.
68. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť
žalobkyne ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP).“

41. Kasačný súd sa v tejto veci s vyššie uvedenými právnymi závermi stotožňuje, považuje ich za
správne a nezistil dôvody, pre ktoré by sa od nich bolo potrebné odchýliť.

42. Kasačný súd následne pristúpil k posúdeniu návrhu sťažovateľky o opätovné predloženie
prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie. Sťažovateľka svoju žiadosť odôvodnila tým,

že Súdny dvor Európskej únie vo veci C - 186/20 vyhlásil dňa 30. septembra 2021 rozsudok, ktorým
podal odpoveď na prejudiciálne otázky, ktorých zodpovedanie malo vplyv na prejednávanú vec. Po
preštudovaní predmetného rozsudku mala sťažovateľka za to, že odpoveď Súdneho dvora Európskej
únie na prejudiciálnu otázku nezodpovedá položenej otázke, a teda nie je podľa jej názoru možné
rozhodnutie aplikovať na prejednávanú vec. Sťažovateľka namietala, že Súdny dvor Európskej únie

spojil na základe vlastnej úvahy tri položené otázky do jednej otázky, hoci podľa sťažovateľky Súdnemu
dvoru Európskej únie nič nebránilo jasne zodpovedať každú otázku samostatne, tak ako bola položená.
Zároveň sťažovateľka predniesla názor, že rozsudok Súdneho dvora Európskej únie neposkytuje úplnú
a jednoznačnú odpoveď na otázky položené zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nedáva
ani ucelený a konzistentný výklad a pohľad na ustanovenia nariadenia, ktoré sa týkajú predmetnej veci.

Sťažovateľka má za to, že aj naďalej zostáva aktuálna a zásadná práve otázka, či sa podľa Nariadenia
jedná o lehoty maximálne a či ide o lehoty, ktoré sa nemôžu prekračovať. Súdny dvor Európskej únie
by sa podľa názoru sťažovateľky nemal vyhýbať jasnej odpovedi na otázku ohľadne maximálneho
trvania lehôt a možnosti alebo nemožnosti ich prekročenia. Sťažovateľka pritom vyjadrila presvedčenie,
že kasačný súd v danom prípade nie je oprávnený, ale povinný podať žiadosť o zodpovedanie

prejudiciálnych otázok. Sťažovateľka s rozsiahlym odôvodnením požiadala kasačný súd o predloženie
prejudiciálnych otázok v znení podľa ich citácie v bode 34. tohto rozsudku.

43. K žiadosti o predloženie prejudiciálnych otázok kasačný súd poukazuje na čl. 267 ods. 3 Zmluvy o
fungovaní Európskej únie, v zmysle ktorého, ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym

súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho
práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Kasačný súd s poukazom
na čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predovšetkým skúmal, či mu táto povinnosť vznikla
aj v prejednávanej veci. Pre zodpovedanie tejto otázky je kľúčovým rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie zo dňa 06. októbra 1982 vo veci 283/81, Srl CILFIT a Lanificio di Gavardo SpA proti Ministero

della sanita, v ktorom Súdny dvor Európskej únie formuloval tri výnimky, kedy vnútroštátne súdy túto
povinnosť nemajú, a to pokiaľ (i) položená otázka nie je relevantná (významná) pre riešenie daného
sporu, (ii) odpoveď na otázku možno vyvodiť z existujúcej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie(tzv. acte éclairé), alebo (iii) o správnom uplatnení práva Európskej únie neexistujú žiadne rozumné
pochybnosti (tzv. acte clair).

44. Sťažovateľka sa navrhovanými prejudiciálnymi otázkami v podstate pýta na povahu a charakter
lehôt uvedených v čl. 10, čl. 11 a čl. 12 Nariadenia (ich záväznosť či odporúčací charakter, dôsledky
spojené s ich nedodržaním, resp. prekročením). Kasačný súd vo vzťahu k sťažovateľkiným otázkam
označuje prejednávaný prípad za acta éclaire a v tejto súvislosti nepovažuje za potrebné obrátiť sa so
sťažovateľkinými otázkami na Súdny dvor Európskej únie. V danom prípade nedošlo k odchýleniu od

ustáleného výkladu na relevantné otázky súvisiace s povahou a charakterom lehôt uvedených v čl. 10,
čl. 11 a čl. 12 Nariadenia, na ktoré už Súdny dvor Európskej únie odpovedal.

45. Odpoveď na prvú, druhú a tretiu sťažovateľkinu otázku je uvedená v bode 30. rozsudku Súdneho
dvora Európskej únie, v ktorom sa uvádza, že pokiaľ ide o znenie článku 10 nariadenia, tento článok
stanovuje, že žiadaný orgán musí poskytnúť informácie, ktoré požaduje žiadajúci orgán [...], následne v

bode 31 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie uvádza, [...] tento článok 10 v dôsledku toho stanovuje
maximálne lehoty, v rámci ktorých musí žiadaný orgán poskytnúť žiadajúcemu orgánu požadované
informácie. Z uvedeného teda vyplýva povinnosť a nie možnosť žiadaného orgánu vo vzťahu k lehotám
uvedeným v čl. 10 nariadenia, a teda ich záväznosť a nie len odporúčací charakter. Zároveň sú v čl.
10 nariadenia stanovené maximálne lehoty na poskytovanie požadovaných informácií. V súvislosti so

štvrtou, piatou a šiestou otázkou kasačný súd poukazuje na body 32. až 37. rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie, v zmysle ktorých:
„32. V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 29 tohto rozsudku je však na účely určenia rozsahu
pôsobnosti článku 10 nariadenia č. 904/2010 potrebné zohľadniť aj články 11 a 12 tohto nariadenia,
ktoré spolu s týmto článkom 10 tvoria oddiel 2 kapitoly II uvedeného nariadenia s názvom „Lehota na

poskytovanie informácií“.
33. V tejto súvislosti článok 11 nariadenia č. 904/2010 stanovuje, že v niektorých osobitných kategóriách
prípadov si môžu žiadaný a žiadajúci orgán navzájom dohodnúť iné lehoty, ako sú ustanovené v článku
10. Pokiaľ ide o článok 12 tohto nariadenia, toto ustanovenie uvádza, že ak žiadaný orgán nie je
schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, musí okamžite písomne informovať žiadajúci orgán

o dôvodoch, ktoré mu bránia dodržať túto lehotu, pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný
odpovedať.
34. Z týchto článkov vyplýva, že normotvorca Únie výslovne počítal s možnosťou príslušných daňových
orgánov členských štátov odpovedať na žiadosť o informácie po uplynutí lehôt stanovených v článku
10 nariadenia č. 904/2010.

35. Okrem toho z článkov 11 a 12 nariadenia č. 904/2010 tiež vyplýva, že lehoty stanovené v článku 10
tohto nariadenia sa netýkajú vzťahov medzi príslušnými daňovými orgánmi, ktoré majú spolupracovať v
rámci mechanizmu zavedeného uvedeným nariadením a zdaniteľnými osobami, ale len vzťahov medzi
týmito orgánmi navzájom. Dotknuté daňové orgány sa totiž v súlade s týmto článkom 11 môžu jednak
dohodnúť na dlhšej lehote bez toho, aby boli povinné poradiť sa s dotknutou zdaniteľnou osobou, a

jednak podľa tohto článku 12 žiadaný orgán informuje o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej
lehote iba žiadajúci orgán, a nie zdaniteľnú osobu.
36. Navyše ani články 10 až 12 nariadenia č. 904/2010, ani žiadne iné ustanovenie tohto nariadenia
nestanovujú akýkoľvek dôsledok v prípade prekročenia niektorej z lehôt vyplývajúcich z uplatnenia
uvedených článkov príslušnými daňovými orgánmi, a to či už pre tieto orgány, alebo pre zdaniteľné

osoby.
37. Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že
prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne
právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly
stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát

neposkytne požadované informácie.“

46. Kasačný súd nad rámec uvedeného konštatuje, že sťažovateľkou položené otázky nepovažuje za
relevantné (významné) pre riešenie daného sporu, keďže prekročenie niektorej z lehôt podľa čl. 10, čl.
11 a čl. 12 nezakladá sťažovateľke žiadne právo a nemá ani žiaden dôsledok na jej právnu situáciu a

zákonnosť daňovej kontroly. Uvedené články Nariadenia sú totiž záväzné len medzi žiadajúcim orgánom
a žiadaným orgánom. Tento záver potvrdzuje aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v bode 37.47. V nadväznosti na vyššie uvedené má kasačný súd za to, že Súdny dvor Európskej únie zodpovedal
otázky ohľadom maximálneho trvania lehôt vyplývajúcich z Nariadenia a možnosti alebo nemožnosti
ich prekročenia. Pre úplnosť kasačný súd dodáva, že sťažovateľkou navrhované prejudiciálne otázky

nenastolujú nový, resp. odlišný právny výklad práva Európskej únie. Odpovede na sťažovateľkine otázky
plynú z vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora Európskej únie. Kasačnému súdu preto nevznikla
povinnosť položiť predbežné otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, pretože odpovede na otázky
výkladu čl. 10, čl. 11 a čl. 12 nariadenia boli objasnené judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Ide
teda o situáciu acte éclaire, kedy už Súdny dvor Európskej únie o obdobných otázkach rozhodoval.

V. Záver

48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných
námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje vo výroku za vecne správny, dostatočne
odôvodnený a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť

sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

49. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal,
keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil
výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v

spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).

50. Toto rozhodnutie prijal kasačný senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.