Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 21, 2024

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/104/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122399096
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Janáková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2024:6122399096.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členov

senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: A. B. C., D., E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom F. G. XXXX/XX, H. - I. C., zastúpeného JUDr. Andrejom Garom, advokátom so
sídlom Štefánikova 14, Bratislava, proti žalovanej: A. J. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, H.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava,
IČO: 36 862 711, o zaplatenie 108,33 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Prievidza zo dňa 10. augusta 2023, č. k. 11C/42/2022-1084, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o trovách konania,

p o t v r d z u j e.

II. Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 108,33 eur s úrokom z omeškania vo výške 6,25 % ročne z tejto sumy od 21.09.2022 do
zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšnej časti konanie zastavil
a výrokom III. žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. V
odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal nároku na náhradu škody,

spočívajúcej vo vynaložených nákladoch v súvislosti s cestou do miesta bydliska maloletého dieťaťa
a späť dňa 20.02.2021. Žalobca a žalovaná viedli konanie o úpravu rodičovských práv a povinností
k maloletému dieťaťu a Okresný súd Prievidza uznesením č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020 upravil
styk žalobcu s maloletým na čas do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde
Prievidza pod sp. zn. 18P/54/2019 tak, že žalobca je oprávnený sa s maloletým stýkať každú sobotu
nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod. v neprítomnosti žalovanej

s tým, že žalobca si maloletého riadne na styk pripraveného prevezme pred Kultúrnym domom v
H. K. L. K. a na tom istom mieste maloletého žalovanej vráti, zároveň súd nariadil výkon rozhodnutia.
Žalobca si v zmysle vykonateľného rozhodnutia šiel dňa 20.02.2021 prevziať maloletého a za účelom
tohto stretnutia pricestoval z miesta bydliska. Pred príchodom žalobca upovedomil žalovanú o svojom
príchode prostredníctvom SMS správy, na čo žalovaná reagovala správou „samozrejme“. Žalovaná
žalobcovi oznámila, že maloletý odmieta realizáciu styku. V dôsledku tendenčných tvrdení žalovanej
spojených s pravdepodobným zastrašovaním a rozrušovaním maloletého, sa žalobca dostavil pred dom

žalovanej, privolal príslušníkov PZ a následne predmetné stretnutie oznámil prostredníctvom zápisnice.
Žalobca mal za to, že zodpovednosť za zmarený styk má výlučne žalovaná z dôvodu, že maloletého
na styk v zmysle predmetného uznesenia riadne nepripravila. Žalobca poukázal na závery znaleckého
posudku č. 144/2020, vypracovaného znalkyňou D. B. L., D., týkajúce sa negatívneho vplyvu matky namaloletého. Žalovaná neposkytnutím potrebnej súčinnosti porušila svoju prevenčnú povinnosť v zmysle
§ 415 Občianskeho zákonníka, čím vedome spôsobila škodu žalobcovi, nakoľko jej zámer zmariť styk
žalobcu s maloletým a spôsobiť mu tak zbytočne vynaložené náklady bol vopred daný. Príčinná súvislosť

medzi porušením právnej povinnosti žalovanou a škodou je daná tým, že ak by žalovaná rešpektovala
právoplatné a vykonateľné súdne rozhodnutie a umožnila žalobcovi bez obštrukcií styk s maloletým,
prípadne včas by upovedomila žalobcu o objektívnej prekážke, zakladajúcej predpoklad nemožnosti
uskutočniť styk, nevynaložil by žalobca náklady na cestu z H. do H. a späť zbytočne a
ku škode by nedošlo. Žalovaná je teda zodpovedná za vznik škody, ktorá vznikla žalobcovi. Predmetná

cesta žalobcu z miesta bydliska Bratislava do miesta styku Bojnice a späť predstavuje vzdialenosť 372
km. V zmysle § 7 ods. 1, 4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách si žalobca nárokuje
základnú náhradu vo výške 71,80 eur a náhradu za spotrebované pohonné látky vo výške 36,53 eur.
Upomínací súd vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 6Up 1153/2022 zo dňa 25.08.2022, proti ktorému
žalovaná podala odpor a nesúhlasila so skutočnosťami uvedenými v žalobe. Uviedla, že vyjadrenia
žalobcu nesúvisia s predmetom tohto konania, žalobca tieto vyjadrenia uvádza účelovo s cieľom navodiť

dojem,žežalovanábránižalobcovivstykusmaloletýmsynom.Žalovanápoprelatvrdeniažalobcuotom,
že maloletého syna na styk so žalobcom riadne nepripravila v zmysle súdneho rozhodnutia a rovnako
poprela, že mala maloletého zastrašovať a rozrušovať. Maloletého syna na styk so žalobcom riadne
pripravila a snažila sa ho rovnako riadne motivovať (pozitívnym prístupom, opisovaním skutočností/
hier, ktoré môže so žalobcom robiť), napriek tomu maloletý dlhodobo styk s otcom rázne odmieta a

nechce sa oddeliť od žalovanej. Napriek pozitívnemu prístupu a snahe žalovanej maloletý syn v deň
realizácie styku, t. j. dňa 20.02.2021 opätovne odmietol styk so žalobcom a nechcel odísť z domu.
O tejto skutočnosti žalovaná žalobcu riadne informovala. Žalobca sa dostavil o 14.15 hod. do miesta
bydliska maloletého, okolo 14.30 hod. odišiel, pričom okolo 16.30 hod. sa vrátil a žiadal, aby mu
žalovanámaloletéhoodovzdala,avšakbolinformovaný,žemaloletýspí,takakokaždýdeňvtomtočase.

Maloletý syn odmieta realizáciu styku so žalobcom, čo nie je následkom konania žalovanej. Žalovaná
pritom konala vo výlučnom záujme maloletého, najmä aby vyvolávaním stresových situácií u maloletého
nedochádzalo k ďalšiemu nežiaducemu psychickému vývoju. Napriek skutočnosti, že žalobca si odpor
maloletého uvedomuje, akékoľvek návrhy žalovanej, ktoré majú viesť k zlepšeniu vzťahu maloletého a
žalobcu, radikálne odmieta a trvá len na styku v rozsahu na prespanie bez prítomnosti žalovanej, všetko

bez ohľadu na najlepší záujem maloletého., nakoľko uvedené spôsobuje žalobca sám svojím konaním.
Styk sa neuskutočnil na základe vôle maloletého syna.

2. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že uznesením Okresného súdu
Prievidza č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.

17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020, bol upravený styk žalobcu s maloletým na čas do právoplatného
skončenia konania vedeného na Okresnom súde Prievidza sp. zn. 18P/54/2019 tak, že žalobca je
oprávnený sa s maloletým stýkať každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00
hod. do 17.00 hod., v neprítomnosti žalovanej. Zo znaleckého posudku D. L., D., vypracovaného dňa
29.04.2021 okrem vyplýva, že matka si kládla vlastné podmienky pre styk maloletého s otcom, vytvára

obštrukcie, ktorými vyvoláva dojem, že kým ona je ochotná dodržiavať rozhodnutie súdu ohľadom
styku otca s maloletým, prekážky na strane maloletého a nevhodné správanie otca k maloletému
dodržiavanie rozhodnutia súdu neumožňuje. Skutočnú ochotu matky vhodne pôsobiť na maloletého
v domácnosti jej rodičov možno spochybniť vzhľadom na to, že jej vyjadrenia posielané súdu po
znaleckomvyšetrenísútakmertotožnésvyjadreniamiopisujúcimiaktívnuodmietavúreakciumaloletého

na stretnutie s otcom. S vysokou pravdepodobnosťou existuje riziko, že je v matkinom výchovnom
prostredí maloletý negatívne ovplyvňovaný proti otcovi. Pokiaľ matka nezmení svoje nastavenie voči
otcovi existuje predpoklad, že dôjde k masívnejšej destabilizácii psychického stavu maloletého. Matka
nevedome a usudzujúc z dostupnej písomnej dokumentácie aj vedome posilňuje u dieťaťa reflex
reagovať na zmienku o otcovi afektívne. Z predloženej SMS komunikácie žalobcu so žalovanou vyplýva,

že dňa 19.02.2021 oznámil žalobca žalovanej, že zajtra odovzdá žalovaná B. na námestí podľa NO,
žalovaná odpovedala „Samozrejme"; dňa 20.02.2021 žalobca oznamuje žalovanej, že je na námestí,
žalovaná mu odpovedá, že: B. je naobedovaný, nachystaný a oblečený, ale nechce si dať bundu a obuť
sa, stále plače a nechce ísť“; žalobca ju vyzýva, aby s tým okamžite prestala a odovzdala mu syna na
styk, pre ktorého si ide, pokiaľ mu ho neodovzdá, volá políciu; oznámil jej, že je pred domom a žiada

odovzdať syna, žalovaná mu oznamuje, že mu písala, že plače, nechce ísť a nechce sa dať obliecť,
žalobca oznamuje, že volá políciu a žiada, aby mu žalovaná ukázala syna pred domom, aby videl, že je
v poriadku a dôrazne ju žiadal, keď bol pred domom, aby mu syna ukázala cez okno, že je živý a zdravý.
Žalovaná mu oznámila, že B. spí ako každý deň o takomto čase spáva, „samozrejme, že je živý a zdravýtak, ako dva a pol roka doteraz“. Žalobca konštatuje v SMS správe, že žalovaná mu odmieta syna ukázať
aspoň na moment.

3. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 415, § 420 ods. 1, 3, § 442 ods. 1, 3
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná aj po čiastočnom späťvzatí. Uviedol,
že žalobca si voči žalovanej uplatnil nárok na náhradu škody v podobe cestovných náhrad, ktorá
škoda mu vznikla dňa 20.02.2021, kedy zbytočne cestoval na stretnutie so synom v zmysle uznesenia
Okresného súdu Prievidza sp. zn. 12P/44/2019, a to z miesta svojho bydliska v Bratislave do miesta

bydliska maloletého v Bojniciach. V konaní nebolo sporné, že dňa 20.02.2021 sa stretávanie otca
žalobcu s maloletým synom realizovalo na základe vykonateľného uznesenia Okresného súdu Prievidza
o neodkladnom opatrení zo dňa 14.10.2019, č.k. 12P/44/2019-76 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne zo dňa 13.02.2020, č.k. 17CoP/3/2020-197, ktoré upravovalo styk žalobcu s maloletým tak,
že žalobca je oprávnený sa s maloletým stýkať každú sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku,
v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod., v neprítomnosti žalovanej s tým, že žalobca si maloletého riadne

na styk pripraveného pred Kultúrnym domom v Bojniciach na Hurbanovom námestí prevezme a na
tom istom mieste maloletého žalovanej vráti. V konaní bolo nesporné, že dňa 20.02.2021 sa stretnutie
žalobcu s maloletým synom neuskutočnilo, i keď išlo o súdom upravený styk, podľa ktorého mal žalobca
ako otec právo stretnúť sa so synom v neprítomnosti žalovanej. V zmysle uznesenia mala žalovaná
ako matka povinnosť dieťa na stretnutie so žalobcom ako otcom pripraviť a stretnutie otca so synom

umožniť, čo sa nestalo podľa žalovanej preto, že maloletý sa s otcom stretnúť nechcel, plakal, maloletý
bol oblečený, obutý, pripravený, čo sms správou žalovaná aj oznámila žalobcovi. Žalovaná v konaní
nepreukázala, že maloletého riadne na styk pripravila, že sa ho snažila motivovať, a to pozitívnym
prístupom a opisovaním skutočností, hier a pod. a nepreukázala, že maloletý rázne odmieta a nechce
sa stretnúť so žalobcom. Bez právneho významu je video zo dňa 21.02.2021, na ktoré poukazovala

žalovaná, keďže styk nebol realizovaný dňa 20.02.2021. Rovnako je bez právneho významu fotografia,
ktorú predložila žalovaná tvrdiac, že ju predložila žalobcovi 20.02.2021, že maloletý spí. Žalovaná
žiadnym spôsobom súdu nepreukázala a ani z dokazovania nevyplynulo, že maloletý sa odmietol dňa
20.02.2021 stretnúť so svojim otcom. Aj podľa starších rozhodnutí súdov, rodič, ktorému bolo maloleté
dieťa zverené do výchovy, zodpovedá za škodu vzniknutú druhému rodičovi v dôsledku zmarenia styku

sdieťaťomajvtedy,keďtohtorodičavčasneinformovaloobjektívnejprekážke(napr.oochorenídieťaťa),
brániacej uskutočneniu styku s maloletým na určitý čas. Žalovaná mala právnu povinnosť vyplývajúcu
z vykonateľného súdneho rozhodnutia umožniť stretnutie žalobcu ako otca s maloletým synom, ktorú
nesplnila, styk neumožnila a ani maloletého na styk riadne nepripravila. Žalovaná tým, že maloletého
nepripravila a neodovzdala na styk so žalobcom podľa rozhodnutia súdu, nesplnila si svoju prevenčnú

povinnosť podľa § 415 OZ, boli splnené na jej strane predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu.
Protiprávny úkon žalovanej súd videl v tom, že si nesplnila svoju povinnosť, uloženú jej vykonateľným
rozhodnutím súdu, žalobcovi vznikla ujma na majetku tým, že musel vynaložiť prostriedky na zakúpenie
pohonných hmôt do motorového vozidla, ktoré použil na cestu zo svojho bydliska v H. do bydliska
maloletého v H.. Príčinnú súvislosť medzi správaním žalovanej a vznikom ujmy na strane žalobcu

súd považoval za preukázanú. Pri preukázaní splnenia uvedených troch predpokladov všeobecnej
zodpovednosti za škodu sa zavinenie toho, kto za škodu zodpovedá predpokladá. Ak sa preukáže, že
škodca spôsobil niekomu škodu porušením právnej povinnosti, zo zákona sa predpokladá, že škodca
škodu zavinil. Existenciu zavinenia škodcu poškodený nemusí dokazovať; dôkazné bremeno o tom,
že škodu nezavinil však postihuje škodcu. Súd zdôraznil, že žalovanej sa nepodarilo preukázať, že

škodu, ktorá vznikla žalobcovi, nezavinila, preto súd považoval za splnený aj posledný predpoklad
zodpovednosti za škodu, a to zavinenie žalovanej. Žalovaná je preto zodpovedná za škodu, ktorá vznikla
žalobcovi vynaložením nákladov na cestu z H. do H. a späť. Cesta žalobcu z miesta bydliska - Staré
Grunty 3546/7A, Bratislava, do miesta styku Kultúrne centrum H., L. K. XX, H. a späť predstavuje
vzdialenosť372km,t.j.,zH.doH.186kmazH.doH.186km.Vzmysle§7ods.1vspojenísust.§7ods.

4 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách si žalobca dôvodne nárokoval základnú náhradu vo
výške 71,80 eur (0,193 eura x 372 km v zmysle opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
č. 143/2019 Z. z.) a náhradu za spotrebované pohonné látky vo výške 36,53 eur (náhrada prepočítaná
v zmysle spotreby pohonných látok uvedených v technickom preukaze a údajov štatistického úradu
v týždni od 15.02.2021 do 21.02.2021). V súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd priznal

ako dôvodný aj úrok z omeškania v uplatnenej výške 6,25 % ročne zo sumy 108,33 eur od 21.09.2022,
t.j. odo dňa nasledujúceho po dni doručenia platobného rozkazu žalovanej. Žalovaná sa dozvedela
o uplatňovanej škode žalobcom najneskôr doručením platobného rozkazu, preto sa mohla dostať do
omeškania najskôr od nasledujúceho dňa.4. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods.
2 CSP. Náhradu trov konania súd žalobcovi priznal v celom rozsahu, pretože aj podľa názoru súdu

pri každom nezrealizovanom styku treba samostatne skúmať zavinenie, príčinný vzťah a konkrétne
okolnosti nezrealizovania tohto styku. Súd nezistil v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa
nepriznať úspešnému žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol, že podanie žalôb žalobcom za jednotlivé
nerealizované stretnutia so synom, keď žalovaná porušila právnu povinnosť, danú jej vykonateľným
súdnym rozhodnutím, nemôže byť zjavným zneužitím práva. S týmto sa stotožnil tamojší súd v uznesení,

ktorým nespojil všetky vecí na spoločné konanie (sp. zn. 8C/34/2022). V jednotlivých konaniach je
potrebné vykonať dokazovanie, ktoré by bolo obtiažne vykonať na jednom pojednávaní, keďže žalobca
a žalovaná uvádzajú v týchto sporoch rôzne skutkové tvrdenia. Pritom styk žalobcu s maloletým nebol
realizovaný až do rozhodnutia Okresného súdu Prievidza sp. zn. 15Em/2/2022 zo dňa 17. mája 2023,
na ktorý súd poukázal.

5. Proti tomuto rozsudku, voči výrokom I. a III. podala v zákonnej lehote prostredníctvom právneho
zástupcu odvolanie žalovaná. Uviedla, že žalobca sa dňa 20.02.2021 dostavil do miesta bydliska
maloletého za účelom jeho prevzatia. Žalobca si prišiel prevziať maloletého v čase stanovenom
uznesenímOkresnéhosúduPrievidzasp.zn.12P/44/2019-76zodňa14.10.2019vspojenísuznesením
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17CoP/3/2020 - 197 zo dňa 13.02.2020. Ona maloletého na styk

riadne pripravila a zároveň v konaní preukázala, že išlo výlučne o vôľu maloletého, ktorý odmietal styk
so žalobcom. Po celý čas postupovala tak, aby bol sledovaný najlepší záujem dieťaťa, a to vrátane
prípravy maloletého na styky s otcom. Najlepší záujem dieťaťa je prvoradým kritériom pri posudzovaní
akýchkoľvek právnych povinností, ktoré súvisia s maloletými. Uvedené kritérium je podľa nej potrebné
skúmaťajvtomtokonaní,keďženajlepšízáujemdieťaťapriamosúvisístvrdenýmzavinenímzjejstrany.

V konaní riadne preukázala, že maloletý prejavil nevôľu realizácie styku so žalobcom dňa 20.02.2021,čo
je zrejmé aj z videozáznamu zo dňa 20.02.2021. Vzhľadom k uvedenému nie je možné pripisovať
porušenie právnej povinnosti na jej ťarchu. Maloletého na styk riadne pripravila a motivovala. Silné
citové, odmietavé prejavy maloletého sú vzhľadom k jeho veku, rozumovej a vôľovej vyspelosti prejavom
vôle, ktorú treba vziať do úvahy. Ona neporušila prevenčnú povinnosť, keďže k neuskutočneniu styku

žalobcu s maloletým dňa 20.02.2021 došlo výlučne na základe objektívneho dôvodu - odmietavej vôle
maloletého.Pritomsvojimkonaním,opakovanýmkontaktovanímkolíznejopatrovníčky,akoajCentrapre
deti a rodiny Orchidea, n.o., Prievidza, kde navrhovala stretnutia so žalobcom nad rámec dohodnutých
sedení, preukázala najvyššiu možnú mieru plnenia prevenčnej povinnosti vyžadovanej zákonom. Súd
nesprávne právne posúdil predmetnú vec, keď dospel k záveru, že ona porušila § 420 Občianskeho

zákonníka, keď maloletého žalobcovi neodovzdala na základe vykonateľného rozhodnutia súdu. V
konaní preukázala objektívne príčiny neuskutočnenia styku, ktorou bola vôľa maloletého, ktorý mal pri
odovzdávaní vzhľadom k svojmu veku a strachu z odlúčenia od matky výrazné citové reakcie. Napriek
týmto prejavom pôsobila motivujúco na maloletého, aby k realizácii k styku došlo. Strach maloletého
z trvalého odlúčenia od matky však nebolo možné v danom prípade eliminovať. Bola toho názoru, že

najlepší záujem maloletého dieťaťa a jeho zdravý vývoj musí byť posudzovaný aj v tomto konaní o
náhraduškody,keďžekonanie,ktorésledujenajlepšízáujemmaloletéhodieťaťapreukazujezbaveniesa
zodpovednosti za zavinenie vzniknutej škody. Vôľa maloletého je pritom rovnako jedným zo základných
kritérií pri posudzovaní styku maloletých detí s rodičmi. Predmetný názor zastáva aj Ústavný súd SR
v rozhodnutí sp. zn. II ÚS 56/2017. Prianie dieťaťa je teda jedným zo základných premís, ktorú je

potrebné zohľadniť. Mala za to, že vôľa maloletého je absolútny objektívny dôvod, pre ktorý nedošlo
k realizácii styku v súbehu so sledovaním najlepšieho záujmu dieťaťa, ktorému by mohlo v určenom
rozsahu spôsobiť nenapraviteľné škody, pričom v konaní nebolo preukázané, že by vôľu maloletého
syna akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovala. Ďalej uviedla, že k nesprávnemu právnemu posúdeniu došlo
aj pri skúmaní zavinenia, keďže jej nebolo preukázané zavinenie vzniku škody cestovných výdavkov

žalobcu do miesta bydliska maloletého. Ona v konaní riadne preukázala okolnosti, ktoré ju zbavujú
zodpovednosti za zavinenie. Dala do pozornosti ust. § 3 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 207/2016 Z.
z., podľa ktorého správanie a názor maloletého je potrebné brať pri výkone rozhodnutia do úvahy.
Analogicky je teda potrebné brať názor a správanie maloletého do úvahy aj v prípadoch, keď nie je
výkon nariadený súdne, ale dochádza k realizácii bežného styku na základe súdneho rozhodnutia.

V dôsledku uvedeného jej nemôže byť pripisovaná zodpovednosť za náhradu škody, keď uvedená
vyhláška pripúšťa možnosť nerealizovať nariadený výkon, ak je v rozpore so správaním a názorom
maloletého. Maloletý s prihliadnutím na jeho vek riadne prejavil svojim správaním názor, že odmieta styk
so žalobcom a potom jej konanie nemôže byť vyhodnotené ako porušenie právnej povinnosti, a teda junemôže zaväzovať k náhrade škody, ktorá žalobcovi vznikla. Súd nesprávne právne posúdil predmetné
otázky, keď sa nezaoberal vôľou maloletého a jeho výraznými citovými prejavmi pri odovzdávaní na styk.
Ďalej namietala, že súd nesprávnym právnym posúdením dospel v konaní aj k rozhodnutiu o náhrade

trov konania. Podľa jej názoru bolo v danom prípade preukázané, že trovy konania neboli účelne
vynaložené, a teda je daný osobitný dôvod pre zamietnutie nároku na náhradu trov konania napriek
úspechu žalobcu vo veci. Konanie žalobcu, ktorý podal na ňu 37 takmer identických žalôb, je podľa
jej názoru potrebné posudzovať za účelné s cieľom jej uškodiť, a teda priznanie náhrady trov konania
žalobcovi vo výške 100 % je v rozpore so základnými princípmi a zásadami konania pred súdom.

V tomto smere poukázala na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 988/2012 zo dňa 25.07.2012,
v ktorom ústavný súd poukázal na skutočnosť, že v prípade formulárových žalôb, ktorých znenie je
takmer identické, možno dospieť k záveru, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej
pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré boli umelo navyšované do
nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie bolo vyhodnotené
ako zneužitie práva na zastúpenie advokátom. Keďže definícia formulárových žalôb sa zhoduje s

procesným postupom žalobcu, poukázala aj na Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 3923/11 zo
dňa 29.03.2012. V predmetnej veci formulárovými podaniami neboli len samotné návrhy na vydanie
platobných rozkazov, rovnaké znenie mali aj podané návrhy na pokračovanie v konaní, ako aj vyjadrenia
žalobcu. Zhodné boli aj ústne prejavy žalobcu na pojednávaniach, ktoré sa štandardne líšili len v malých
odchýlkach a dátumoch uskutočnenia styku. Vzhľadom k uvedenému bolo podľa nej preukázané,

že takéto právne úkony nie sú úkonmi právnej služby, preto je v súlade so zásadou spravodlivosti
nepriznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie mal postupovať v súlade s §
257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať. Problematikou trov právneho zastúpenia pri tzv.
hromadných žalobách sa zaoberal Najvyšší súd SR v uznesení 6 MCdo 5/2013 z 19.03.2014 a prijal
záver, že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah

jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej - ktorej veci,
nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie
práva. Poukázala na rozhodovaciu prax Okresného súdu Prievidza v obdobných súdnych veciach, kedy
žalobcovi v zmysle ust. § 257 CSP nebol priznaný nárok na náhradu trov konania pre existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa. S poukazom na uvedené skutočnosti navrhla, aby odvolací súd zrušil

rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie alebo zmenil rozsudok tak, že návrh v celom
rozsahu zamietne a prizná jej nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

6. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukázal
na to, že žalovaná v odvolaní uviedla, že výlučným dôvodom, prečo odmietla realizovať jeho styk s

maloletým dňa 20.02.2021, bola odmietavá vôľa maloletého stretnúť sa s ním. Táto odmietavá vôľa
maloletého však v celom priebehu konania nebola nijakým spôsobom preukázaná. Žalovaná jeho styk
so synom v predmetné dni vôbec neumožnila a v konaní ani nebolo preukázané, že by sa oň aspoň
pokúsila. On žalovanú informoval SMS správami deň vopred, že sa dostaví za účelom uskutočnenia
styku, na čo žalovaná nijakým spôsobom nereagovala, a tak nemal preukázanú (a neskôr potvrdenú

ako vykonštruovanú a v celom rozsahu klamlivú) objektívnu prekážku styku. Žalovaná ani nijakým
spôsobom nepreukázala skutočnú existenciu jej tvrdenej objektívnej príčiny, teda vôľu maloletého v deň
zmareného styku v zmysle právoplatného a vykonateľného rozhodnutia. Žalovaná nemôže svojvoľne
mariť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie iba preto, že s ním nie je uzrozumená. Bol toho názoru,
že súd správne vyhodnotil skutkový stav, nakoľko žalovaná mala povinnosť maloletého na stretnutie s

ním včas a riadne pripraviť a stretnutie umožniť, a to bez ohľadu na jej subjektívne a nepreukázané
úvahy o vôli maloletého v čase styku. On preukázal v konaní znaleckým posudkom tendenčnosť
a nepravdivosť tvrdení žalovanej, keď účelovo manipuluje maloletého voči nemu, taktiež preukázal
všetky svoje tvrdenia ohľadom nároku čo do výšky, účelnosti aj dôvodu, ako aj kauzálny nexus, načo
žalovaná nepreukázala ani jedno z jej tvrdení o jej domnelej objektívnej príčine. Ide o nepreukázané

a nepravdivé všeobecné a vágne tvrdenia vo vzťahu k nepreukázanej vôli maloletého v čase styku,
ktorý je predmetom tohto konania, kde práve on preukázal jej tendenčné a manipulatívne správanie
smerom k maloletému a účelové marenie stykov. Žalovaná s ním nekomunikovala, nereagovala na SMS
správy ani deň pred, ani v deň zmareného styku. Žalovaná v konaní nepreukázala vôľu maloletého v
čase styku, nepreukázala jej tvrdenia, že ho motivovala a nedala mu dostatočne včas vedieť o existencii

objektívnej prekážky styku s maloletým tak, aby zabránila škode, ktorá je predmetom konania. Vo vzťahu
k vôli maloletého žalovaná nepreukázala negatívnu vôľu maloletého, keďže nebol preukázaný negatívny
vzťah maloletého k nemu (k otcovi). Oba znalecké posudky predložené do konania preukazujú pravý
opak. V čase zmareného styku bol aktuálny znalecký posudok č. 144/2020 vypracovaný znalkyňou D. B.L., D., z ktorého vyplývajú závažné skutočnosti vo vzťahu k žalovanej, ktorá umocňuje u maloletého ňou
naučenúodmietavúkrátkodobúreakciusmeromknemu(žalobcovi).Znalkyňaďalejuviedla,žežalovaná
si kladie vlastné podmienky pre jeho styk s maloletým a zároveň negatívne ovplyvňuje maloletého proti

nemu s tým, že si maloletý osvojuje negatívne nastavenie žalovanej proti nemu a jej odmietavý postoj
k realizáciám styku. Znalkyňa nemala pochopenie nad nezáujmom žalovanej zmeniť svoj prístup pri
príprave maloletého na styk, čím len upevňuje jeho tvrdenie, že žalovanej marenie styku vyhovuje a je
snaha uskutočniť styk je len predstieraná. Rovnako sa stotožňuje s tvrdením súdu v bode 30. rozsudku
ohľadne zavinenia žalovanej a konaním v rozpore s ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Žalovaná

počas konania nepreukázala záujem umožniť realizáciu jeho styku s maloletým. Tvrdenia o náležitej
komunikácií žalovanej smerom k nemu neboli pred súdom taktiež preukázané. Pri námietkach žalovanej
k priznanej náhrade trov konania poukázal na správne konštatovanie súdu v bode 33. rozsudku. Bol
toho názoru, že jednotlivé veci týkajúce sa náhrady škody nie je možné objektívne spojiť. Je nesporné,
že v jednotlivých veciach ide o rôzne právne tituly odôvodňujúce jeho styk s maloletým, ide o rozdielne
časové obdobia, v každom konaní ide o rôzne skutkové tvrdenia a vždy iný príbeh žalovanej, ktorý

je potrebné dôkladne posúdiť, čo nie je možné uskutočniť hospodárne v jednom konaní. V každom
jednom zmarenom styku je potrebné osobitne skúmať kauzálny nexus vo vzťahu k náhrade škody za
každý zmarený styk osobitne. Vyhradzuje sa voči tvrdeniam žalovanej o jeho šikanóznom správaní, keď
žalovaná nepreukázala jeho šikanózne správanie alebo zneužitie procesných práv s cieľom poškodiť
žalovanú. Z konania žalovanej je zrejmé, že sa jednalo o úmyselný účelový postup tak, aby mu zmarila

styk s maloletým, porušujúc tak právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o úprave rodičovských
práv a povinností. Na základe uvedeného žalovaná v zmysle ust. § 415 a § 420 OZ zodpovedá za škodu
spôsobenú mu svojim protiprávnym konaním, pretože ho nedôvodne obmedzila na riadnom výkone
rodičovských práv vo vzťahu k maloletému. Z uvedeného dôvodu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. potvrdil ako vecne správny a priznal mu nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Žalovaná v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedla, že sa pridržiava všetkých svojich
tvrdení uvedených v odvolaní s tým, že skutočnosti uvedené vo vyjadrení žalobcu nie sú relevantné,
nakoľko nie sú založené na pravdivých skutočnostiach. Poukázala na to, že vôľa maloletého bola v

konaní riadne preukázaná, ona predložila do konania videozáznam z 27.07.2020, ktorý preukazuje
reakcie maloletého pri odovzdávaní na styk, pričom tieto odmietavé reakcie maloletého pretrvávali aj
20.02.2021. Preukázala snahu o realizáciu styku a maloletého na styk riadne pripravila a motivovala.
Citové prejavy maloletého sa vyskytujú pri samotnom odovzdávaní žalobcovi a ona nemá možnosť
žalobcu vopred informovať o tejto skutočnosti. Vzhľadom na to, že upozorňovala na odmietavé prejavy

maloletého, ktoré nastanú až pri odovzdávaní na styk, pričom uvedenú situáciu aktívne riešila, nešlo
o jej úmyselné konanie. V konaní nebolo preukázané akékoľvek jej tendenčné alebo manipulačné
správanie smerom k maloletému. Vždy v prípade neuskutočnenia styku predkladá dôkazy preukazujúce
objektívnosť dôvodov, na základe ktorých k stykom nedošlo a zároveň preukázala, že nijakým spôsobom
maloletého v jeho citových prejavoch neovplyvňuje. Uviedla, že znalecký posudok č. 144/2020 nebol

do konania predložený v úplnom znení a závery predložené do konania teda nie sú úplné a nemôžu
byť relevantné. Predložila rozhodnutia Ministerstva spravodlivosti SR v konaní sp. zn. 3516/2022/153,
na základe ktorých je preukázané, že pri vypracovávaní znaleckého posudku č. 144/2020 znalkyňou
D. B. L., D. došlo k spáchaniu iného správneho deliktu, preto znalecký posudok č. 144/2020 ako
dôkazný prostriedok v konaní neobstojí. Ona v konaní riadne preukázala, že žalobca bol oboznámený

o skutočnostiach, že maloletý odmieta realizáciu styku, čo maloletý dostatočne preukazuje jeho
odmietavými prejavmi, ktoré nastanú pri odovzdávaní na styk a ktoré sú dôsledkom naviazanosti na
ňu a tiež jeho strachu zo zmien. Nemala možnosť informovať žalobcu vopred, že sa citová reakcia
maloletého opätovne vyskytne. Napriek uvedenému sa snažila maloletého na styk motivovať a pripraviť.
Dodala, že cieľom konania žalobcu, ktorý za každý neuskutočnený styk podal samostatný návrh na

vydanie platobného rozkazu, je spôsobiť protistrane škodu, a teda takéto konanie možno označiť za
šikanózne. Ak žalobca trvá na tom, že nebolo možné podať jeden návrh na vydanie všetkých platobných
rozkazov, pretože by bolo potrebné rozsiahle dokazovanie, tak žalobcovi nebránilo podať jeden návrh, v
prípade jedného styku, ktorý trval v rozsahu viacerých dní, keďže skutkové okolnosti, strany sporu, ako
aj predmet návrhu boli v týchto prípadoch identické. Konanie žalobcu jej spôsobuje majetkovú škodu,

ktorá pozostáva z vynakladania veľkého množstva nákladov na cesty za právnym zástupcom a na
uskutočňovanie úkonov v každom samostatnom konaní, potrebných pre bránenie práva.8. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie
je potrebné v napadnutej časti, vo výroku I. spolu so súvisiacim výrokom III. o trovách konania podľa §

387 ods. 1 CSP potvrdiť, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu
na vecne správne odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa stotožňuje. Na zdôraznenie
správnosti rozsudku súdu prvej inštancie dodáva nasledovné:

9. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým súd konanie vo zvyšnej časti zastavil, odvolaním

napadnutý nebol, preto je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý
(§ 367 ods. 2 CSP).

10. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností majúcich pôvod v obsahu spisového materiálu, odvolací
súd dospel k záveru o nedôvodnosti podaného odvolania. Súd prvej inštancie vzal pri svojom
rozhodovaní do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli
počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom
vyplývajúcim z ust. § 191 CSP. Svoje rozhodnutie súd založil na konkrétnych ustanoveniach právnych
predpisov, ktoré správne vyložil a na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Svoje rozhodnutie súd
prvej inštancie dostatočne odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP

a odvolací súd na správnosť dôvodov súdu prvej inštancie odkazuje.

11. Podľa § 420 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti. Zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

12. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákonníkajeporušenieprávnejpovinnosti,existenciaškody,príčinnásúvislosťmedzivzniknutouškodou
a porušením právnej povinnosti a zavinenie. Všetky uvedené zodpovednostné zložky musia byť splnené
kumulatívne. Prvé tri predpoklady sú objektívneho charakteru. Dôkazné bremeno ohľadne nich leží
na poškodenom. Zavinenie je subjektívnej povahy, jeho existencia vo forme nevedomej nedbanlivosti

sa predpokladá. Základnou podmienkou vzniku zodpovednostného vzťahu je príčinná súvislosť medzi
konaním (opomenutím) škodcu a vzniknutou škodou u poškodeného, ktorá musí byť predvídateľná.
Porušenie právnej povinnosti musí byť preukázané, v predmetnom prípade sa jedná o právnu povinnosť
uloženú rozhodnutím súdu o úprave styku otca (žalobcu) s maloletým dieťaťom. Podľa výkladu súdnej
praxe sa škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú je možné objektívne vyjadriť v peniazoch.

V zmysle judikatúry sa za skutočnú škodu považuje majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného a predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť na
to, aby sa vec uviedla do predošlého stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z
toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné a účelné (nález Ústavného súdu SR sp.
zn. 177/08).

13. Žalovaná namietala, že súd prvej inštancie nerozhodol správne o náhrade škody, keď súdom
nariadený styk žalobcu s maloletým sa dňa 20.02.2021 neuskutočnil pre vôľu maloletého, pretože
maloletý styk s otcom odmietal a žalovaná považovala svoje konanie za také, ktoré sledovalo najlepší
záujem maloletého. Bola toho názoru, že nemôže zodpovedať žalobcovi za škodu, ktorú si zapríčinil

sám svojim konaním, pre ktoré maloletý odmieta styk so žalobcom.

14. Odvolací súd po preskúmaní veci vyhodnotil odvolacie námietky žalovanej ako nedôvodné.
Žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanej náhrady škody titulom vynaložených cestovných
nákladov na cestu do miesta bydliska maloletého syna dňa 20.02.2021 za účelom realizácie styku

so synom. V tomto čase existovalo právoplatné a vykonateľné uznesenie Okresného súdu Prievidza
č.k. 12P/44/2019-76 zo dňa 14.10.2019, v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k.
17CoP/3/2020-197 zo dňa 13.02.2020, ktoré žalobcovi umožňovalo styk s maloletým okrem iného aj
dňa 20.02.2021. Podľa predmetného uznesenia bol žalobca oprávnený stretnúť sa s maloletým B. každú
sobotu nepárneho týždňa v kalendárnom roku v čase od 14.00 hod. do 17.00 hod. v neprítomnosti

žalovanej s tým, že žalobca si prevezme maloletého riadne pripraveného na styk pre kultúrnym domom
v Bojniciach a na tom istom mieste po realizácii styku maloletého žalovanej vráti.15. Práve okolnosť, že v rozhodnom čase existovalo vykonateľné rozhodnutie súdu, ktoré ukladalo
žalovanej povinnosť maloletého na stretnutie s otcom včas a riadne pripraviť, neumožňuje prijať záver,
že žalovaná tak nemusela urobiť z dôvodov, ktoré uvádza. Vykonateľnosť je vlastnosť rozhodnutia

orgánu verejnej moci, ktorá umožňuje vynútenie splnenia povinnosti uloženej takýmto rozhodnutím. Z
toho možno logicky dovodiť, že ten, komu je vykonateľným rozhodnutím uložená povinnosť, musí túto
povinnosť splniť. Z tejto kategorickej požiadavky možno zľaviť v zásade iba v prípade, ak by splneniu
uloženej povinnosti bránili objektívne okolnosti. V opačnom prípade, pokiaľ by vykonateľné rozhodnutia
orgánov verejnej moci nemuseli byť v zásade kategoricky plnené, znamenalo by to popretie princípov

záväznosti rozhodnutí orgánov verejnej moci a rozhodnutia verejnej moci by stratili na význame, ktorý
majú v rámci doktríny právneho štátu.

16. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo a nebolo v konaní sporné, že žalobca sa
dňa 20.02.2021 dostavil do miesta bydliska maloletého za účelom realizácie styku s maloletým v
zmysle vyššie uvedeného vykonateľného rozhodnutia súdu, avšak styk žalobcu (otca) s maloletým sa

neuskutočnil. Z výpisu SMS komunikácie bolo zistené, že žalobca kontaktoval dňa 19.02.2021 žalovanú
ohľadom odovzdania maloletého na styk, ktorý sa mal uskutočniť nasledujúci deň, na čo žalovaná
odpovedala: „samozrejme“. Žalobca dňa 20.02.2021 kontaktoval žalovanú, že je na námestí, čaká
na odovzdanie maloletého a následne žalovaná žalobcu informovala, že maloletý je naobedovaný,
nachystaný a oblečený, ale plače, nemôže ho obuť ani obliecť a nechce ísť (za žalobcom - otcom).

Žalobca sa dostavil pred bytový dom žalovanej, ktorá žalobcovi neodovzdala maloletého, následne
žalobca na miesto privolal policajnú hliadku a podal na matku trestné oznámenie.

17. Správne sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal posúdením porušenia právnej povinnosti na
strane žalovanej. Rovnako tak pre posúdenie veci bolo potrebné zistiť, či tu boli také okolnosti, z ktorých

možno spoľahlivo vyvodiť, že vzniknutej škode nemohla žalovaná zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré bolo možné od nej objektívne požadovať.

18. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania nevyplývalo, že by existovali také objektívne okolnosti,
pre ktoré by k styku žalobcu s maloletým dňa 20.02.2021 nemohlo dôjsť. Žalovaná v tejto súvislosti

namietala vôľu maloletého, ktorý mal podľa žalovanej styk so žalobcom (otcom) odmietať, a preto
považovala nesplnenie súdom uloženej povinnosti, týkajúcej sa odovzdania maloletého na styk so
žalobcom, za súladné s najlepším záujmom maloletého. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom
žalovanej, že záujem maloletého dieťaťa je kľúčovým kritériom pri rozhodovaní súdu vo veciach
maloletých detí, avšak v predmetnom konaní o náhradu škody bolo nevyhnutné vychádzať z toho, že

dané kritérium (najlepší záujem maloletého dieťaťa) bolo zohľadnené v konaniach starostlivosti súdu
o maloleté dieťa, a pokiaľ bolo v konaní starostlivosti súdu o maloletého istým spôsobom rozhodnuté
a rozhodnutie nadobudlo vykonateľnosť, nebolo prípustné, aby súd v konaní o žalobcom uplatnenej
náhrade škody súlad so záujmom maloletého nanovo hodnotil, resp. prehodnocoval.

19. Podľa odvolacieho súdu nie je namieste ani poukaz žalovanej na vyhlášku MS SR č. 207/2016
Z. z., ktorú je podľa nej nutné analogicky použiť a podľa ktorej sa pri výkone rozhodnutia berie do
úvahy správanie a názor maloletého. Uvedená vyhláška sa aplikuje pri výkone rozhodnutia, pričom
vyhodnotenie správania a názoru maloletého je tu vecou súdu. Je to teda súd, ktorý vyhodnocuje
správanie a názor maloletého v kontexte vykonateľného rozhodnutia a túto skutočnosť nemožno

analogicky vzťahovať a aplikovať aj na iné situácie, pretože by opäť došlo k popretiu významu
vykonateľného rozhodnutia súdu.

20. Odvolací súd považoval pre posúdenie správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie za
významné, že žalovaná v prípade styku, ktorý mal byť realizovaný dňa 20.02.2021, žalobcovi včas

neoznámila, že jeho styk s maloletým sa uskutočniť nemôže z objektívnych dôvodov, pričom za takéto
dôvody nemožno považovať odmietnutie styku so žalobcom zo strany maloletého. Neuskutočnenie
styku nie je v danom prípade možné pripisovať iba odmietavému postoju u maloletého tak, ako to
tvrdí žalovaná. Z predloženého videozáznamu žalovanou totižto nevyplýva splnenie súdom uloženej
povinnosti žalovanej maloletého syna na styk s otcom riadne pripraviť. Na videozázname je síce vidieť

plač maloletého a jeho odmietavý postoj k stretnutiu, zároveň je však zo záznamu zrejmé, že žalovaná
v čase rozrušenia syna nevyvinula žiadne opatrenia smerujúce k jeho upokojeniu ani k pozitívnej
motivácii maloletého a k riadnemu odovzdaniu maloletého na styk, aby sa predišlo k vzniku škody.
Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie naopak vyplynulo, že žalobca sa dňa 20.02.2021 dostavildo miesta bydliska maloletého. Žalobca sa sms správou adresovanou žalovanej domáhal stretnutia
s maloletým a odovzdania maloletého na styk, na čo žalovaná odpovedala, že maloletý plače, nemôže
ho obliecť a odmieta ísť za otcom (žalobcom).

21. Pokiaľ ide o otázku vzniku škody, v konaní bolo preukázané, že žalobca dňa 20.02.2021 absolvoval
zaúčelomstykusosynomcestuosobnýmmotorovýmvozidlomzosvojhobydliska(Bratislava)domiesta
bydliska maloletého (Bojnice). Stretnutie sa však nezrealizovalo, nakoľko žalobcovi nebol umožnený
styksmaloletýmažalovanáneodovzdalamaloletéhonastyksožalobcom.Vdanejvecibolopreukázané

porušenie povinnosti žalovanej maloletého syna na styk so žalobcom riadne a včas pripraviť a styk so
žalobcom umožniť. Žalovaná zavinene zmarila styk maloletého so žalobcom, keď ho bez objektívneho
dôvodu odmietla odovzdať žalobcovi (otcovi) a zároveň žalovaná nesplnila ani prevenčnú povinnosť v
zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. O splnení tejto by bolo možné uvažovať vtedy, ak by žalovaná
existujúcu objektívnu okolnosť žalobcovi včas oznámila (napr. choroba dieťaťa) a ten by tak nemusel
zbytočne absolvovať cestu do miesta bydliska maloletého.

22. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovanej, že predmetnú situáciu, t.j. vynaloženie
uvedených cestovných výdavkov, je potrebné posudzovať ako bežné riziko, ktoré znáša žalobca. O
bežnom riziku, že môže dôjsť k zbytočnému vynaloženiu cestovných nákladov, by bolo možné hovoriť v
prípade neuskutočnenia bežného stretnutia nenariadeného súdnym rozhodnutím, ku ktorému z rôznych

dôvodov nedošlo. V danom prípade však žalovaná mala súdom nariadenú povinnosť maloletého
odovzdať žalobcovi, uskutočnenie styku sa predpokladalo a žalobcovi nebol vopred oznámený žiaden
objektívny dôvod jeho neuskutočnenia. Na uvedenú situáciu pri rozhodovaní o náhrade škody tak
nemožno podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať žalovanou tvrdený koncept ,,bežného životného
rizika".

23. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie
postupoval správne, keď uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 108,33 eur s úrokom z
omeškania 6,25 % ročne z tejto sumy od 21.09.2022 do zaplatenia.

24. Žalovaná taktiež namietala výrok III. rozsudku o náhrade trov konania. Poukázala na to, že súd
mal aplikovať ustanovenie § 257 CSP a náhradu trov konania žalobcovi nepriznať z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Okrem iného mala za to, že konanie žalobcu, keď tento podal 37 takmer identických
žalôb, je účelové s cieľom jej uškodiť.

25. V danej veci je potrebné uviesť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Aplikácia ustanovenia § 257 CSP, ktorého
použitia sa žalovaná dovoláva, prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú dané dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad,
ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach

danej veci, ako aj v okolnostiach strán sporu.

26. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že podanie žalôb za jednotlivé
nerealizované stretnutia so synom, kedy porušovala zákonnú povinnosť žalovaná, nemôže byť zjavným
zneužitím práva. Odvolací súd svoj názor odôvodňuje aj s poukazom na vydané uznesenie Okresného

súdu Prievidza zo dňa 08.12.2022, č. k. 8C/34/2022-67, ktorým súd zamietol návrh žalovanej na
spojenie vecí vedených na Okresnom súde Prievidza pre neefektívnosť z dôvodu, že jednotlivé veci
strán sporu, ktorých predmetom je náhrada škody z titulu nerealizovaných stykov žalobcu s dieťaťom,
sa líšia skutkovými tvrdeniami strán sporu, exekučnými titulmi, štádiom konania a požiadavkou na
vykonanie dokazovania. Za týchto okolností ani odvolací súd nezistil existenciu takých výnimočných

okolností, ktoré by odôvodňovali nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi. Už z tohto
procesného postupu súdu prvej inštancie je potrebné vyvodiť záver, že samotný súd svojim rozhodnutím
o nespojení vecí na spoločné konanie akceptoval ako správny postup žalobcu, ktorý si svoje nároky
proti žalovanej uplatnil samostatnými žalobami. Rovnaký názor zdieľa aj odvolací súd v prejednávanej
veci. V predmetnom spore bol vo veci samej plne úspešný žalobca, keď súd prvej inštancie výrokom I.

jeho žalobe vyhovel, preto súd prvej inštancie správne rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. §
255 ods. 1 CSP.27. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutom výroku I., ako aj v súvisiacom výroku III. o trovách konania podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako
vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalobcovi odvolací súd priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov odvolacieho konania je
žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi v sume určenej rozhodnutím súdu prvej inštancie.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).