Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 27, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoPr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2522200254
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Behranová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2522200254.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Eva Behranová a sudkýň: JUDr.
Dominiky Horváthovej a JUDr. Ľubice Spálovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. A.
XX, XXX XX D., zastúpený advokátskou kanceláriou Advokátska kancelária LYSO & PARTNERS spol. s
r. o., so sídlom Nám. Sv. Michala 30/27, 920 01 Hlohovec, IČO: 36 862 347 proti žalovanému: SEZAKO
Trnava, s. r. o., IČO: 36 263 800, so sídlom Orešanská 11, 917 01 Trnava, zastúpený advokátskou

kanceláriou KRALIK & PARTNERS s. r. o., so sídlom Ul. 29. augusta 2B, 811 07 Bratislava, o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Piešťany č. k. 21Cpr/1/2022 – 158 zo dňa 16.11.2022, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. o povinnosti žalovaného zaplatiť
žalobcovi náhradu mzdy a v závislých výrokoch IV. a V. o nároku na náhradu trov konania z r u š u j e
a vec mu v zrušenej časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané
žalovaným žalobcovi listom zo dňa 14.12.2021 doručeným žalobcovi dňa 14.12.2021, je neplatné
(výrok I.) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 33 097,82 eura
do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalobu zamietol v časti o určenie,
že skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného vykonané potvrdením o zamestnaní zo dňa

14.12.2021 je neplatné a o určenie, že pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného trvá
(výrok III.). Žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % v konaní o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14.12.2021 a v konaní o uloženie
povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy (výrok IV.). Žalovanému priznal voči žalobcovi
nárok na náhradu trov v rozsahu 100% v konaní o určenie, že skončenie pracovného pomeru žalobcu
u žalovaného vykonané potvrdením o zamestnaní zo dňa 14.12.2021 je neplatné a v konaní o určenie,

že pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného trvá (výrok V.).

1.1 Svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 68 ods. 1, ods. 2, § 74, § 77, § 79 ods.
1, § 9 ods. 3, § 38 ods. 1, ods. 4, § 57 ods. 1, § 79 ods. 1, ods. 2, § 134 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4
zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej len ,,Zákonník práce“), § 2 ods. 1, § 3 ods. 1 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len ,,zákon o cestovných náhradách“), § 137 zákona č.

160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,, C. s. p.“).

1.2 Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobca uzatvoril so žalovaným
dňa 01.09.2010 pracovnú zmluvu na dobu určitú, predlžovanú dodatkami. Dodatkom č. 5 k pracovnej
zmluve bola zmenená doba trvania pracovného pomeru na dobu neurčitú. Súd prvej inštancie zistil, že
žalovaný ako zamestnávateľ so žalobcom ako zamestnancom okamžite skončil pracovný pomer pre

závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Po vyhodnotení
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalovaný v konaní nepreukázal skutočnosti, z ktorých byvyplývalo závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobcom takej intenzity, ktorá by zakladala dôvod
na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.
V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany

žalovaného zamestnávateľa zo dňa 14.12.2021 ako neplatné. Žalobca žalovanému dňa 07.01.2022
oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, pracovný pomer naďalej trvá (žalovaný nenavrhoval a súd
prvej inštancie teda nerozhodol, že by bolo od neho ako zamestnávateľa nespravodlivé požadovať
aby žalobcu naďalej zamestnával) a žalobca má nárok na náhradu mzdy v sume jeho priemerného
zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu

zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Žalobca si tento nárok v konaní uplatnil odo dňa 07.01.2022
vo výške 3.206,63 eura mesačne pričom výpočet požadovanej mesačnej náhrady mzdy odôvodnil
tým, že priemerný mesačný zárobok zistený podľa § 134 Zákonníka práce žalobcu predstavoval sumu
18,42 eura/hod., čo pri priemernom počte hodín pripadajúcom na mesiac predstavuje sumu 3.206,63
eura/mesačne. Uvedené tvrdenie žalobcu nebolo žalovaným v priebehu konania žiadnym spôsobom
spochybnené, nerozporoval ho a v tomto smere ani neuviedol žiadne vlastné tvrdenia alebo námietky.

1.3 Súd prvej inštancie žalobu v časti o určenie, že pracovný pomer trvá zamietol, pretože ide o
žalobu o určenie právnej skutočnosti, pričom možnosť podania žaloby o určenie, že pracovný pomer
trvá, nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zákonníka práce a ani iného osobitného predpisu. Súd
zároveň zamietol žalobu v časti, ktorou sa domáhal určenia, že skončenie pracovného pomeru žalobcu

u žalovaného vykonané potvrdením o zamestnaní zo 14.12.2021 je neplatné, pretože predmetné
potvrdenie o zamestnaní nie je právnym úkonom žalovaného, ktorým by akýmkoľvek spôsobom voči
žalobcovi prejavoval vôľu pracovný pomer skončiť okamžite.

1.4 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie s tým odôvodnením, že predmetom konania bolo

viacero samostatných nárokov, každý takýto nárok mohol byť uplatnený samostatne, aj keď nárok na
náhradu mzdy je plne závislý od rozhodnutia súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. O trovách konania preto rozhodol vo vzťahu ku každému z nich samostatným výrokom. Vo
vzťahu k žalobe, ktorou sa žalobca domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru zo dňa 14.12.2021 a uloženia povinnosti nahradiť mzdu žalobcovi bolo žalobe vyhovené a ako

plne úspešnému mu súd priznal plnú náhradu (100%) trov konania. V konaní o nároku - o určenie, že
skončenie pracovného pomeru žalobcu u žalovaného vykonané potvrdením o zamestnaní z 14.12.2021
je neplatné a konania o určenie že pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného trvá bola
výrokom III. žaloba zamietnutá, plne úspešným bol žalovaný, z ktorého dôvodu mu súd voči žalobcovi vo
výrokuV.rozsudkupriznalnároknaplnúnáhradu(100%)trovkonania.Vprípadenárokunanáhradutrov

konania ohľadne všetkých uplatnených nárokov súd nezistil žiadne okolnosti hodné osobitného zreteľa
či už na strane žalobcu alebo žalovaného, ktoré by výnimočne odôvodňovali náhradu trov konania či už
žalobcovi alebo žalovanému nepriznať.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. a IV. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný

z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365
ods. 1 písm. f) a písm. h) C. s. p.). Žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutých častiach
tak, že žalobu zamietne v celom rozsahu a prizná žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

2.1 Odvolanie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa verbálne
a konkludentne vyjadril, že na pracovnú cestu do Českej republiky nepôjde. Odmietnutie nastúpiť na
pracovnú cestu, a teda odmietnutie vykonať prácu v zahraničí, priamo vyplývajúce z pracovnej zmluvy
je nutné právne kvalifikovať ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, čo potvrdzuje aj súdna prax.

2.2 Súd prvej inštancie pochybil podľa žalovaného aj pri výpočte výšky náhrady mzdy, pretože mal
zisťovať priemerný zárobok zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období,
ktorým bol tretí štvrťrok roka 2021. Túto sumu však nemal zistenú, mal informácie o mzde žalobcu iba
za štvrtý štvrťrok roka 2021, a teda zisťoval priemernú mzdu za nesprávne rozhodujúce obdobie. Za

relevantnýdokladnavýpočetpriemernejmzdyzamestnancasapovažujeibapotvrdeniezamestnávateľa
o výške priemernej mzdy za rozhodujúce obdobie, eventuálne potvrdenie Sociálnej poisťovne o výške
vymeriavacieho základu v rozhodujúcom období. Žalobca však (i v prípade, že nedošlo k platnémuskončeniu jeho pracovného pomeru) žiaden nárok na náhradu mzdy nemá, pretože je od 15.12.2021
práceneschopný.

3. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobca poukázal na zákonnú koncentráciu konania (§ 151 C. s.
p.) s tým, že žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o nároku na náhradu mzdy až v podanom odvolaní. Počas
konania pred súdom prvej inštancie nárok na náhradu mzdy a ani jeho výšku žalovaný nespochybňoval
ani nežiadal znížiť náhradu mzdy. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo výrokoch I., II. a
IV potvrdil a priznal žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu

100 %.

4. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že zákonná koncentrácia konania nezbavuje prvoinštančný súd
povinnosti jednak skúmať, či výška požadovanej náhrady mzdy má oporu v predložených dôkazoch a či
je vypočítaná v súlade so zákonom, najmä ale skúmať, či vôbec žalobca má nárok na náhradu mzdy.
Kľúčovou je skutočnosť, že žalobca nemal vôbec nárok na náhradu mzdy, pretože nebol práceschopný,

a teda by nemohol pracovať, ani keby jeho pracovný pomer platne neskončil a žalovaný mu umožnil
pracovať. Žalovaný tak má za to, že jeho odvolanie je plne dôvodné, keď prvoinštančný súd nerozhodol
v napadnutých výrokoch správne.

5. V odvolacej duplike žalobca opäť poukázal na obligatórne uplatnenie zákonnej koncentrácie konania,

keď prostriedky procesného útoku a procesnej obrany je možné uplatniť len do vyhlásenia uznesenia
o skončení dokazovania.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku V. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol,
aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku V. tak, že žalovanému sa náhrada trov konania

proti žalobcovi nepriznáva. Zároveň navrhol, aby žalobcovi odvolací súd priznal trovy odvolacieho
konania proti žalovanému v rozsahu 100%. Odvolanie odôvodnil tým, že priznanie náhrady trov
konania žalovanému považuje za nespravodlivé a formalistické, pretože žalovaný rozviazal so žalobcom
okamžite pracovný pomer bez toho, že by žalobca porušil akúkoľvek povinnosť, a to následne potom
ako žalobca nastúpil do práce po dlhodobej práceneschopnosti, ktorá bola následkom pracovného

úrazu práve u žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca uvedené dôvody považuje za dôvody hodné
osobitného zreteľa v zmysle § 257 C. s. p..

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný tak, že má za to, že nejestvujú žiadne výnimočné okolnosti
a dôvody hodného osobitného zreteľa. Je nesporné, že v časti konania o určenie, že skončenie

pracovného pomeru žalobcu u žalovaného vykonané potvrdením o zamestnaní zo dňa 14.12.2021 je
neplatné a konanie o určenie, že pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného trvá v rozsahu
100%, mal žalovaný úspech a preto mu náhrada trov konania patrí. Žalovaný naďalej zotrval na svojich
odvolacích argumentoch.

8. V odvolacej replike žalobca zotrval na dôvodoch svojho odvolania, keď má za to, že z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že v prejednávanej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré
mal súd aplikovať ustanovenie § 257 C. s. p.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací v poradí prvým rozsudkom č. k. 23CoPr/1/2023-252 zo dňa

26.04.2023 výrokom I. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a II. potvrdil, výrokom II.
výroky IV. a V. rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žalobca
má voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu a výrokom III.
žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

10. Odvolací súd konštatoval, že v žalovaným napadnutých výrokoch I., II. a IV. považoval prvoinštančné
rozhodnutie za vecne správne, keď po preskúmaní veci súhlasne so súdom prvej inštancie dospel k
záveru, že konaním žalobcu nedošlo k tak závažnému porušeniu pracovnej disciplíny, ktoré by zakladalo
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo 14.
decembra2021jepretoneplatné.Vovzťahuknámietkežalovaného,žesúdprvejinštanciepochybilajpri

výpočtevýškynáhradymzdy(ods.105.a106.odôvodneniaprvoinštančnéhorozsudku),pretožežalobca
žiaden nárok na náhradu mzdy nemá, keď bol od 15. decembra 2021 práceneschopný, odvolací súd z
obsahuspisuzistil,žežalovanývovzťahuknárokužalobcunanáhradumzdypredsúdomprvejinštancie
neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany a kvalifikovaným spôsobom v zmysle ustanovenia §151 ods. 2 C. s. p. nepoprel tvrdenia žalobcu o nároku na náhradu mzdy. Žalovaný len všeobecne
konštatoval, že k otázke náhrady mzdy nebude potrebné vykonať dokazovanie, pretože žaloba žalobcu
je vo svojom základe nedôvodná. Odvolací súd sa preto konkrétnymi odvolacími námietkami žalovaného

týkajúcimi sa nároku žalobcu na náhradu mzdy nezaoberal, keď žalovaný mal možnosť svoje tvrdenia
uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdom prvej inštancie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené
za skončené. Súd prvej inštancie žalovaného riadne poučil o jeho procesných právach a povinnostiach,
vrátane poučenia o uplatnení prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku (č. l. 71 spisu). V
súvislosti s odvolaním žalobcu proti výroku V., ktorým súd prvej inštancie žalovanému priznal voči

žalobcovi nárok na náhradu trov v rozsahu 100 % v konaní o určenie, že skončenie pracovného pomeru
žalobcu u žalovaného vykonané potvrdením o zamestnaní zo 14. decembra 2021 je neplatné a v konaní
o určenie, že pracovný pomer žalobcu ako zamestnanca u žalovaného trvá, dospel odvolací súd k
záveru, že výrok V. nie je vecne správny, pretože žalobca bol úspešný v celom rozsahu, keď súd
prvej inštancie vyhovel jeho žalobou uplatnenému nároku na určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru a náhradu mzdy. Postupom podľa § 388 bolo preto potrebné napadnutý rozsudok

vo výroku V. zmeniť. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný v celom rozsahu, preto odvolací súd
priznal žalobcovi plnú náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému.

11. Proti uvedenému odvolaciemu rozsudku podal žalovaný dovolanie z dôvodu, že odvolací súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v

takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) C. s. p.) a poukázal aj na
ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a) a b) C. s. p., podľa ktorých dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od
ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (písm. a), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu

ešte nebola vyriešená (písm. b).

11.1 V rámci dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p. žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu v tom, že odvolací súd (1) sa nevyrovnal s podstatnými a rozhodujúcich
argumentmi a obmedzil sa iba na konštatovanie, že týmito argumentami sa nebude zaoberať, pretože

údajne vo vzťahu k nim žalovaný neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany a procesného útoku,
(2) sa nevyrovnal s otázkou nesprávne určeného základu pre výpočet náhrady mzdy za rozhodujúce
obdobie pre priznanie nároku na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce ako aj k nesprávne
určenej výške náhrady mzdy, keďže táto nemala oporu v predložených dôkazoch (ods. 28. rozsudku),
(3) sa v odôvodnení nevyrovnal s argumentom, či osoba žalobcu ako zamestnanca a jeho správanie

počas trvania pracovného pomeru nemohlo po posúdení dôvodov okamžitého skončenia pracovného
pomeru viesť k záveru o tom, že skončenie pracovného pomeru bolo dané platne, s ohľadom na zistené
skutočnosti v prvoinštančnom konaní.

11.2Vrámcidovolaniapodľa§421ods.1písm.a)C.s.p.žalovanýnamietal,žerozhodnutieodvolacieho

súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a to „či žalobcovi aj za obdobie počas jeho práceneschopnosti
patrí nárok na náhradu mzdy ako následok neplatného skončenia pracovného pomeru, a to v súlade s
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce".

11.3 V rámci dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) C. s. p. žalovaný uviedol, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená nebola,
a to „či musí byť pracovná cesta nariadená zamestnancovi písomne v zmysle zákona o cestovných
náhradách, inak sa táto považuje za nenariadenú".

12. Dovolací Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 8CdoPr/7/2024 zo dňa 14.08.2024 prvým
výrokom dovolanie žalovaného proti časti potvrdzujúceho výroku I. odvolacieho súdu, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo 14. decembra 2021 doručeným 14.
decembra 2021 je neplatné, odmietol. Druhým výrokom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v časti
potvrdzujúceho výroku I. týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške

33.097,82 eura ako aj vo výrokoch II. a III. zrušil a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

12. 1. K jednotlivým dovolacím námietkam žalovaného dovolací súd uviedol, že súdy nižších inštancií
v odôvodnení svojich rozhodnutí dostatočným spôsobom objasnili ako dospeli k záveru o neplatnostiokamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 14. decembra 2021. Vo svojom rozhodnutí odvolací
súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho
postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím prvoinštančného súdu, nemožno považovať

za neodôvodnený. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného, že súd prvej inštancie pochybil pri
výpočte výšky náhrady mzdy, pretože „...žalobca žiaden nárok na náhradu mzdy nemá, keďže bol
od 15. decembra 2021 práceneschopný...“, odvolací súd uviedol, že „...žalovaný vo vzťahu k nároku
žalobcu na náhradu mzdy pred súdom prvej inštancie neuplatnil žiadne prostriedky procesnej obrany
kvalifikovaným spôsobom v zmysle citovaného ustanovenia § 151 ods. 2 C. s. p., nepoprel teda tvrdenia

žalobcu o nároku na náhradu mzdy...len všeobecne konštatoval, že k otázke náhrady mzdy nebude
potrebné vykonať dokazovanie, pretože žaloba žalobcu je vo svojom základe nedôvodná... “. Odvolací
súd sa preto konkrétnymi odvolacími námietkami žalovaného týkajúcimi sa nároku žalobcu na náhradu
mzdy (jej výšky) nezaoberal, pretože tento mal možnosť svoje tvrdenia uplatniť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia súdom prvej inštancie, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, pričom ho súd
prvej inštancie riadne poučil o procesných právach a povinnostiach, vrátane poučenia o uplatnení

prostriedkov procesnej obrany a procesného útoku. Predmetný procesný postup dovolateľ v rámci svojej
dovolacej argumentácie označil za nesprávny v konečnom dôsledku vedúci k tomu, že odvolací súd sa
v napadnutom rozhodnutí nevyrovnal s podstatnými a rozhodujúcimi argumentmi vo veci, konkrétne
sa riadne nevyrovnal s otázkou výšky nároku na náhradu mzdy v zmysle § 79 ods.1 Zákonníka práce.
Vychádzajúc z obsahu spisu sa dovolací súd s uvedenými námietkami žalovaného v celom rozsahu

stotožnil. Dovolací súd konštatoval, že na rozdiel od súdov nižších inštancií nemohol nechať bez
povšimnutia, že žalobca už v podanej žalobe uviedol, že od 15. decembra 2021 je práceneschopný,
pričom prvoinštančný súd konštatoval, že uvedený stav trval aj v čase vyhlásenia jeho rozsudku.
Túto skutočnosť v spojení s procesnou obranou žalovaného, že „nesúhlasí s výškou uplatneného
nároku na náhradu mzdy, resp. so základom takto uplatneného nároku“ považoval dovolací súd za

dostatočnú na to, aby sa súdy nižších inštancií s takto zvolenou obranou začali zaoberať. Neobstojí preto
argumentácia o nepopretí skutkových tvrdení žalobcu o nároku na náhradu mzdy zo strany žalovaného.
V posudzovanom prípade dovolací súd uzavrel, že obsah spisu nedáva podklad pre záver, že konanie
pred odvolacím súdom bolo postihnuté namietanou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420
písm. f) C. s. p., avšak len vo vzťahu k časti napadnutého potvrdzujúceho výrok I., že okamžité skončenie

pracovného pomeru dané žalovaným žalobcovi listom zo 14. decembra 2021 doručeným 14. decembra
2021 je neplatné, dovolanie žalovaného v uvedenej časti preto odmietol podľa § 447 písm. c) C. s. p.
ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Vo zvyšnej časti, týkajúcej sa
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 33.097,82 eura ako aj v súvisiacich
výrokoch II. a II. považoval dovolací súd dovolanie žalovaného za dôvodné a preto v uvedenej časti

napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu v uvedenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie.

13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zrušení v poradí prvého rozsudku
odvolacieho súdu súdom dovolacím (§ 455 C. s. p.), opätovne preskúmal odvolanie žalobcu
a žalovaného. Po skonštatovaní, že odvolanie oboch odvolateľov bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s.

p.), oprávnenou stranou sporu (§ 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 ods. 1 C. s. p.) a po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.
s. p.) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C. s. p.), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C. s. p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
C. s. p.) a postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) dospel

k záveru, že s prihliadnutím na záväznosť právnych názorov vyslovených dovolacím súdom pre súd
prvej inštancie a odvolací súd (§ 455 C. s. p.) je potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých
častiach zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c) C. s. p.), a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C. s. p.).

14. Po zrušení v poradí prvého rozsudku odvolacieho súdu (č. k. 23CoPr/1/2023-252 zo dňa 26.04.2023)
v časti potvrdzujúceho výroku I. týkajúcej sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy vo
výške 33.097,82 eura a vo výrokoch II. a III. (o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania) zostalo predmetom odvolacieho konania preskúmať dôvodnosť odvolania žalovaného voči
výroku II. prvoinštančného rozsudku (o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy)

a dôvodnosť odvolania oboch sporových strán voči závislým výrokom o náhrade trov konania (výroky IV.
a V. prvoinštančného rozsudku). Výrok I. napadnutého prvoinštančného rozsudku o určení neplatnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru nadobudol právoplatnosť po potvrdzujúcom rozhodnutíodvolacieho súdu a odmietnutí dovolania dovolacím súdom voči potvrdzujúcemu výroku odvolacieho
súdu v tejto časti.

15. Podľa § 455 C. s. p. ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

16. Podľa odvolacích tvrdení žalovaného súd prvej inštancie predovšetkým vychádzal z nesprávneho
záveru, že žalobca mal za žalované obdobie nárok na náhradu mzdy. Žalobca (i v prípade, že nedošlo

k platnému skončeniu jeho pracovného pomeru) však podľa žalovaného žiaden nárok na náhradu
mzdy nemá, pretože je od 15.12.2021 práceneschopný. Ak bol žalobca práceneschopný, nemohol
vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy a teda nemal nárok na mzdu. Ak nemal nárok na mzdu, nie
je možné uvažovať o jeho nároku na náhradu mzdy. Odvolací súd tu konštatuje, že súd prvej inštancie
priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy s poukazom na skutočnosť, že uplatnený nárok žalobcu
nebol žalovaným v priebehu konania kvalifikovaným spôsobom spochybnený, žalovaný tvrdenie žalobcu

nerozporoval a ani neuviedol žiadne vlastné tvrdenia alebo námietky. Odvolací súd sa s postupom
prvoinštančného súdu stotožnil a následne sa konkrétnymi vyššie uvedenými odvolacími námietkami
žalovaného nezaoberal s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 2 C. s. p. s tým, že žalovaný mal
možnosť svoje tvrdenia uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdom prvej inštancie, ktorým
bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Dovolací súd vo vyššie uvedenom zrušujúcom uznesení v

predmetnej veci vyslovil právny názor, podľa ktorého neobstojí argumentácia o nepopretí skutkových
tvrdení žalobcu o nároku na náhradu mzdy zo strany žalovaného. Konštatoval ďalej, že na rozdiel od
súdov nižších inštancií nemohol nechať bez povšimnutia, že žalobca už v podanej žalobe uviedol, že
od 15. decembra 2021 je práceneschopný, pričom prvoinštančný súd konštatoval, že uvedený stav trval
aj v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Túto skutočnosť v spojení s procesnou obranou žalovaného, že

„nesúhlasísvýškouuplatnenéhonárokunanáhradumzdy,resp.sozákladomtaktouplatnenéhonároku"
považoval dovolací súd za dostatočnú na to, aby sa súdy nižších inštancií s takto zvolenou obranou
začali zaoberať.

17. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

18. Z citovaného ustanovenia § 455 C. s. p. vyplýva záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu
pre súdy nižších inštancií. Odvolací súd preto konštatuje, že odvolacie dôvody žalovaného sú dané

a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
náhradu mzdy (výrok II. prvoinštančného rozsudku), ako i v závislých výrokoch IV. a V. o nároku na
náhradu trov konania je preto potrebné zrušiť postupom podľa citovaného ustanovenia § 389 ods.
1 písm. c) C. s. p., keď nebolo účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom (najmä z dôvodu, že
prvoinštančný súd sa základom nároku žalobcu na náhradu mzdy - a následne jej výškou - nezaoberal

vecne s prihliadnutím na obranu žalovaného). V súlade s ustanovením § 391 ods. 1 C. s. p. potom
odvolací súd vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

19. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný vyslovenými právnymi názormi dovolacieho
súdu, bude vykonať dokazovanie v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi i procesnými normami

na preskúmanie nároku žalobcu na náhradu mzdy a v prípade zistenia vzniku nároku, následne
aj na zistenie výšky náhrady mzdy, pričom sa vyrovná so vznesenými námietkami žalovaného.
Zistený skutkový stav následne opätovne komplexne vyhodnotí a vo veci opätovne rozhodne, pričom
rozhodnutie náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2, 3 C. s. p. odôvodní. V novom rozhodnutí
rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania vrátane tohto i predchádzajúceho

odvolacieho ale i dovolacieho konania (§ 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 C. s. p.).

20. Senát odvolacieho súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne (§ 393
ods. 2 posledná veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C. s. p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne(§ 421 ods. 1 C. s. p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C. s. p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C. s. p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.
s. p.).