Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21Co/19/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116211419
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2116211419.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu

JUDr. Bibiány Ťažiarovej a JUDr. Moniky Vozárovej v spore žalobkyne: A. B. C., D. E., nar. XX. XXXX
XXXX, trvalo bytom F., G. H. I. XXXX/XX, zastúpenej splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr.
Oľga Rosulegová, s.r.o., Hrabový chodník 4, 831 01 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 51 247
798, proti žalovaným: 1/ B. C., D. J., nar. XX. XXXXXXXXX XXXX, 2/ E. C., nar. X. XXXXXXX XXXX,
obaja žalovaní trvalo bytom G. K. XXXX/XXX, L., adresa oboch žalovaných na doručovanie: M. XX, L.,
o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 12.
decembra 2022 č. k. 10C/134/2016–309, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyňa má voči žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vypratať
nehnuteľnosti, a to rodinný dom súpisné č. XXXX s príslušenstvom, postavený na parcele č. 753 a
pozemky parcely registra „C“ parcelné č. 753 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 335 m2, parcelné
č. 754 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 29 m2, parcelné č. 755 - záhrady o výmere 263 m2,

všetky nehnuteľnosti v katastrálnom území E., obec L., okres Trnava, zapísané na LV č. XXX Okresného
úradu Trnava, katastrálny odbor, do tridsať dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia; II. žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/ a 2/ v plnej výške. Právne svoje rozhodnutie vo veci
samej odôvodnil ust. § 123 ods. 1, § 126 ods. 1, § 151n ods. 1 až 3, § 151o ods. 1 až 3, § 151p ods. 4
zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“) a § 232
ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa (pôvodná žalobkyňa A. M. E.) sa žalobou doručenou súdu prvej

inštancie dňa 13.5.2016 domáhala voči žalovaným 1/ a 2/ vypratania nehnuteľností (po špecifikácii petitu
na pojednávaní dňa 12.12.2022 už ďalej netrvala na ich odovzdaní), a to rodinného domu súpisné č.
XXXX s príslušenstvom, postaveného na parcele č. 753 a pozemkov parcely registra „C“ parcelné č.
753 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 335 m2, parcelné č. 754 - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 29 m2, parcelné č. 755 - záhrady o výmere 263 m2, všetkých v katastrálnom území E.,
obec Trnava, okres L., zapísaných na LV č. XXX Okresného úradu Trnava, katastrálny odbor (ďalej aj
„sporné nehnuteľnosti“), do troch dní a priznania náhrady trov konania. V žalobe tvrdila, že nehnuteľnosti

nadobudla od svojej dcéry A. B. E., nar. XX.X.XXXX, na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa
24.11.2014, pričom darkyňa ich predtým dostala darom od A. J., nar. XX.X.XXXX, a to darovacou
zmluvou uzatvorenou dňa 1.1.2004. Žalovaní 1/ a 2/ ako manželia spolu s ich deťmi užívajú predmetné
nehnuteľnosti vrátane vnútorného vybavenia bez súhlasu žalobkyne a bez uzatvorenia nájomnej, resp.inej zmluvy, ktorá by ich k tomu oprávňovala. Do domu sa nasťahovali bez predchádzajúceho oznámenia
tejto skutočnosti žalobkyni, bezdôvodne sa tým obohacujú, nehnuteľnosti opotrebovávajú, znemožňujú
žalobkyni prístup k nim a odmietajú ich dobrovoľne opustiť a vypratať.

Žalovaní v písomnom vyjadrení k žalobe potvrdili, že právna predchodkyňa žalobkyne (A. B. E.)
nadobudla sporné nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy uzatvorenej s A. J., ktorý je otcom
žalovanej 1/, pričom doplnili, že žalobkyňa sa v zmluve zaviazala zabezpečiť starostlivosť o darcu.
Darovacou zmluvou bolo podľa žalovaných zriadené vecné bremeno, a to právo doživotného užívania
nehnuteľností darcom, od ktorého práva si žalovaní odvodzujú svoje užívacie právo k nehnuteľnostiam.

Dňa 21.5.2013 A. J. vyzval obdarovanú B. E. na vrátenie daru, lebo sa voči nemu správala v rozpore
s dobrými mravmi tým, že mu neposkytla primeranú starostlivosť. Napriek tomu B. E. dňa 24.11.2014
uzatvorila so žalobkyňou ďalšiu darovaciu zmluvu. Žalovaní upozornili, že A. J. sa žalobou na Okresnom
súde Senica domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam z dôvodu zániku darovania.
Medzičasom však bola jeho žaloba právoplatne zamietnutá. Na doplnenie skutkového stavu poukázali
žalovaní aj na to, že B. E. v roku 2013 opustila spoločnú domácnosť s A. J., spôsobila mu ujmu na

zdraví, podala mu pokazenú stravu, odcudzila hotovosť, životnú poistku a doklady a spôsobila mu
škodu na nehnuteľnostiach. Žalovaní teda v rámci obrany v tomto konaní tvrdili, že užívajú predmetné
nehnuteľnosti v E. so súhlasom pôvodného darcu, ktorý je zároveň osobou oprávnenou z vecného
bremena.
V predmetnom spore súd prvej inštancie prvýkrát rozhodol rozsudkom dňa 18.12.2020 pod č.k.

10C/134/2016-238, ktorým žalobe vyhovel, keď mal za preukázané, že žalobkyňa je výlučnou
vlastníčkou vo výroku označených nehnuteľností, lebo je tak zapísaná na LV č. XXX pre k. ú. E., titulom
darovacej zmluvy, ktorej vklad bol povolený dňa 10.12.2014 a jej vlastnícke právo sa nespochybnilo
ani po právoplatnom skončení konania vedeného na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 5C/125/2013.
Nehnuteľnosti nadobudla na základe darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 24.11.2014 od svojej dcéry B.

E., ktorá ich dostala od darcu A. J. darovacou zmluvou uzatvorenou dňa 1.1.2004. Tieto skutočnosti
vyplynuli z oboch darovacích zmlúv, jednej zo dňa 1.1.2004 a druhej zo dňa 24.11.2014. Podľa čl. VI
prvej darovacej zmluvy sa obdarovaná B. E. zaviazala, že darca A. J. bude u nej bývať a do konca
života sa bude o neho starať. Podľa výpisu z LV č. XXX pre k. ú. E. nie je zapísaná žiadna ťarcha na
sporných nehnuteľnostiach. A. J. vyzval listom z 22.5.2013 obdarovanú B. E., aby mu nehnuteľnosti

vrátila z dôvodu, že mu neposkytuje starostlivosť, ku ktorej sa zviazala a neznáša náklady spojené s
údržbounehnuteľností.NáslednesaA.J.domáhalžalobounasúdevočižalobkyniajejdcéreB.uloženia
povinnosti vydať mu darované nehnuteľnosti, ale neúspešne. Z čestného prehlásenia dcéry žalobkyne
B. E. zo 6.5.2016 i z čestného prehlásenia susedy N. L. z 10.5.2017 vyplýva, že žalovaní so svojimi
deťmi bývajú v rodinnom dome súpisné č. XXXX v E., O. M. XX. Rovnako ani samotní žalovaní nepopreli

užívanie sporných nehnuteľností. Práve naopak, tvrdia, že nehnuteľnosti obývajú a svoje užívacie právo
odvodzujú od súhlasu A. J., spočiatku z titulu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, ktoré mal
spätne nadobudnúť výzvou na vrátenie daru od B. E.. Následne, po právoplatnom rozhodnutí Okresného
súdu Senica, odvodzujú žalovaní súhlas s užívaním od práva A. J. ako oprávneného z vecného bremena
doživotne bývať u obdarovanej B. E.. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané

dva základné predpoklady pre svoje prvé rozhodnutie vo veci: vlastnícke právo žalobkyne a užívanie
nehnuteľností zo strany žalovaných. V konaní nebolo sporné, že medzi žalobkyňou a žalovanými
nie je uzavretá nájomná zmluva, ani iný obdobný zmluvný vzťah. Rovnako nebolo sporné ani to, že
žalovaní nehnuteľnosti užívajú. Žalovaní odvodzovali svoje užívacie právo od súhlasu A. J., ktorý bol
síce pôvodný vlastník domu, ale vlastnícke právo k nehnuteľnostiam platne previedol darovaním na

právnu predchodkyňu žalobkyne. Takisto neobstálo tvrdenie žalovaných, že užívacie právo si odvodzujú
od práva A. J. ako oprávneného z vecného bremena podľa čl. VI darovacej zmluvy z 1.1.2004. Uvedené
právo mu podľa žalovaných patrí ako určitá satisfakcia za to, že daroval nehnuteľnosti dcére žalobkyne.
Aj keď vecné bremeno bolo podľa žalovaných zriadené iba v prospech otca žalovanej 1/, je potrebné v
danom prípade zohľadniť skutočnosti, že pôvodný darca je už vyššieho veku a má nepriaznivý zdravotný

stav, ktorý si vyžaduje starostlivosť jeho rodinných blízkych, a preto nie je možné mu takúto starostlivosť
odopierať. Otec žalovanej 1/ je z titulu vecného bremena oprávnený riadne užívať nehnuteľnosti v
neobmedzenom rozsahu, pričom nie je spravodlivé od neho požadovať, aby ich nemohli dočasne
užívať jeho príbuzní za účelom poskytovania mu potrebnej starostlivosti. S poukazom na uvedené,
užívanie rodinného domu žalovanými so súhlasom pôvodného darcu považovali za oprávnené. Pre

dané konanie však nebolo podstatné, či je skutočne A. J. oprávnenou osobou z vecného bremena (spor
medzi ním a žalobkyňou o tejto skutočnosti sa vedie na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39C/42/2018),
teda túto otázku súd neriešil ani ako predbežnú, lebo ak by aj A. J. bol oprávneným užívateľom
nehnuteľností z vecného bremena, bolo by jeho právo osobnej povahy, teda viazané výlučne na osobuA. J.. V konaní bolo preukázané, že žalovaní užívajú nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, a preto
im bola uložená v poradí prvým rozsudkom súdu prvej inštancie povinnosť predmetné nehnuteľnosti
vypratať. Po zrušení tohto rozhodnutia uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 4.5.2022 pod sp.

zn. 10Co/44/2021 z procesných dôvodov, keď súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom
znemožnil žalovaným uskutočniť všetky im patriace procesné práva (právo zúčastniť sa pojednávania,
právo navrhovať dôkazy), lebo napriek epidemiologickej situácii a karanténnym opatreniam nevyhovel
žiadosti žalovaných o odročenie pojednávania a v ich neprítomnosti vec prejednal a rozhodol, súd
prvej inštancie opätovne vo veci konal, doplnil dokazovanie, oboznámil sa s rozsudkami súdu prvej

inštancie vyhlásenými v konaniach pod sp. zn. 11C/73/2017 a sp. zn. 14C/69/2020, vypočul zástupkyňu
žalobkyne, ktorá zhrnula svoje vyjadrenia, oboznámil sa s podstatnými listinami založenými v spise
a zotrval na predchádzajúcich skutkových zisteniach i právnom posúdení veci. Viazaný právnym
názorom odvolacieho súdu postupoval v ďalšom konaní tak, aby umožnil stranám, teda aj žalovaným,
zúčastniť sa na pojednávaní (takúto možnosť mali dvakrát, ale ju bez relevantného ospravedlnenia
svojej neprítomnosti nevyužili) a vo veci opätovne rozhodol. Z pojednávania nariadeného na termín

3.11.2022 sa žalovaní ospravedlnili jeden deň vopred, teda dňa 2.11.2022 poobede, no súd ich
ospravedlnenie nepovažoval za dôvodné. Dôvodom ich neúčasti mali byť neodkladné pracovné
povinnosti, neposkytnutie pracovného voľna ich zamestnávateľom, čas potrebný na zabezpečenie si
právneho zastúpenia. Žiadny dôkaz o tom však nedoručili. Žalovaní sa v tomto spore nezúčastnili
pojednávania ešte ani raz, pritom sa štyrikrát tesne pred jeho termínom ospravedlnili. Na posledné

ospravedlnenie ich neúčasti súd neprihliadal, lebo uznesením č.k. 10C/134/2016-301 z 3.11.2022
právoplatne rozhodol, že na ďalšie návrhy žalovaných 1/ a 2/ o odročenie pojednávania nebude
prihliadať podľa § 184 ods. 2 CSP; zároveň uložil žalovaným povinnosť sa na pojednávanie odročené
na termín 12.12.2022 dostaviť alebo si zvoliť zástupcu. Žiadosť o odročenie tohto pojednávania bola
podaná v deň pojednávania osobne do podateľne súdu o 9tej hodine a odôvodnená pracovnými

povinnosťami žalovaných a potrebou ustanovenia im zástupcu pre toto konanie, ktorému nerozumejú.
Tiež žiadali o poskytnutie lehoty na vyjadrenie sa k podaniu protistrany. Ku žiadosti žalovaných sa
vyjadrila na pojednávaní prítomná právna zástupkyňa žalobkyne, že pokiaľ žalovaní uvádzajú ako
príčinu neprítomnosti pracovné dôvody, tieto absolútne nepreukázali, ani neuviedli, čím sa živia, resp.
z akého dôvodu konkrétne sa zúčastniť nemôžu; konaniu dobre rozumejú vzhľadom na ich doterajšie

podania k veci; naviac v spore vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 11C/73/2017 boli zastúpení
advokátskou kanceláriou a tieto konania spolu súvisia. Žalovaným doteraz nič nebránilo sa do príslušnej
pobočky Centra právnej pomoci dostaviť, rovnako mali možnosť v lehote do termínu pojednávania
sa k celej veci vyjadriť. Zo záhlavia pripojeného rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 11C/73/2017-562
z 30.12.2021 vyplýva, že sa jedná o spor medzi totožnou žalobkyňou proti rovnakým žalovaným, o

zaplatenie žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia sa za neoprávnené užívanie sporných
nehnuteľností a žalovaných tu zastupovala VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s.r.o. Nie je
teda pravdou, že si nemôžu dovoliť advokáta a sú odkázaní na pomoc Centra právnej pomoci, o
ktorú mohli napriek tomu v priebehu celého tohto konania (teda vyše šesť rokov) požiadať a pri
splnení predpokladov im mohol byť advokát kedykoľvek pridelený. Žalovaní tiež z uznesenia súdu prvej

inštancie vedeli, že sa na ich žiadosť o odročenie pojednávania prihliadať nebude, a predsa sa na súd
nedostavili, neprezentovali svoje ďalšie argumenty v rámci procesnej obrany, ani nenavrhovali dôkazy,
jednoduchoostalipasívniazameralisaibanaospravedlňovaniesvojejneúčasti.Pretrvávajúcupracovnú
zaneprázdnenosť ničím nezdokladovali. Súd rovnako neuveril tvrdeniam žalovaných o neznalosti merita
veci poukazujúc na ich kvalifikované podania počas nielen tohto konania, keď konkrétne v danom spore

sa riadne vyjadrovali k žalobe a podávali odvolanie, ktorému bolo aj vyhovené. Z týchto podaní je zrejmé,
že žalovaní veci rozumejú, používajú logické argumenty a snažia sa relevantne brániť. Pred vyhlásením
rozhodnutia vo veci samej súd uviedol poučenie o zákonnej koncentrácii konania, že na ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania sa nebude prihliadať, pričom žalovaní už ďalšie návrhy okrem tých, ktoré
boli vykonané alebo zamietnuté ako nedôvodné a nemajúce vplyv na právne posúdenie veci, nenavrhli.

Žalobkyňa založila do spisu dva rozsudky súdu prvej inštancie, s ktorými sa súd pred svojim rozhodnutím
oboznámil. Z prvého z 30.12.2021 pod č.k. 11C/73/2017-562 vyplýva, že súd v odôvodnení posudzoval
ako predbežnú otázku vznik vecného bremena pre oprávneného A. J. na základe článku VI. darovacej
zmluvy z 1.1.2004 a uzavrel, že toto nevzniklo, lebo nie je zapísané v katastri nehnuteľností, záväzok
bývania sa neviaže na sporné nehnuteľnosti a keby napriek tomu vzniklo, bolo by osobnej povahy,

teda neprevoditeľné. Z druhého rozsudku súdu prvej inštancie z 22.2.2022 pod č.k. 14C/69/2020-96
vyplýva, že súd rovnako nepovažoval znenie článku VI. darovacej zmluvy z 1.1.2004 ako zriadenie
vecného bremena k sporným nehnuteľnostiam, lebo z neho vyplynul iba záväzok pre obdarovanú bez
vzťahu k nehnuteľnosti a chýbali tiež formálne náležitosti pre jeho zriadenie. Žalobe žalobkyne vočiA. J. o vypratanie sporných nehnuteľností bolo preto vyhovené. Oba rozsudky doposiaľ nenadobudli
právoplatnosť.
Súd prvej inštancie v tomto (v poradí druhom) rozsudku dôvodil, že základnou podmienkou úspechu

všetkých žalôb vo veciach vlastníckych je preukázanie vlastníckeho práva žalobcu. Bez preukázania
svojho vlastníckeho práva nie je totiž žalobca aktívne legitimovaný domáhať sa ochrany, ktorá mu ako
vlastníkovi prislúcha; z úspešného preukázania vlastníctva však ešte nemusí vyplynúť opodstatnenosť
nároku žalobcu na požadovanú ochranu jeho vlastníctva. Žalovaný totiž môže mať právo na užívanie
veci, právo na zasahovanie do vlastníctva žalobcu, ktoré prevažuje nad vlastníckym právom žalobcu

a spôsobí, že žaloba na ochranu vlastníckeho práva nebude mať úspech. Tak to bude najmä v
prípadoch, ak žalovaný vykonáva oprávnenie vyplývajúce z vecných bremien, z platných zmlúv alebo z
iných skutočností. Vlastníckej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti (reivindikácia) môže byť vyhovené len
vtedy, ak žalobca preukáže svoje vlastnícke právo k nej (táto žaloba je právnym prostriedkom ochrany
vlastníka), a vtedy, ak preukáže, že nehnuteľnosť žalovaný užíva neprávom, teda bez uzatvorenej
zmluvy, bez oprávnenia z vecného bremena, resp. bez iného relevantného dôvodu.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 24.11.2014 uzatvorila žalobkyňa
(poznámka odvolacieho súdu – v čase vydania tentoraz napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie
ňou bola A. M. E.) darovaciu zmluvu, ktorou nadobudla do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti (rodinný
dom a pozemky v E.) špecifikované vo výroku rozsudku od svojej dcéry (poznámka odvolacieho súdu
– A. B. C., D. E.), ktorá ich predtým nadobudla darovacou zmluvou z 1.1.2004 od vtedajšieho partnera

A. J., otca žalovanej 1/. V konaní nebolo sporné užívanie nehnuteľností celou rodinou žalovaných
(žalovaná 1/, žalovaný 2/ a ich deti). Túto skutočnosť potvrdili jednak samotní žalovaní a tiež vyplynula
z čestných prehlásení dcéry žalobkyne a susedy v E.. Vlastnícke právo žalobkyne vyplýva z výpisu
z LV č. XXX pre k.ú. E. a právoplatného rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5C/125/2013-1131 z
5.6.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/1/2020-1223 z 30.6.2020, ktorými

sa zamietla žaloba prvotného darcu A. J. voči žalobkyni a jej dcére o vrátenie daru. Pasívna vecná
legitimácia žalovaných teda vyplýva z ich neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne,
ktorá má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie reivindikačnej žaloby o vypratanie nehnuteľností. Titulom
na užívanie sporných nehnuteľností rodinou žalovaných malo byť odvodené právo od oprávneného z
vecného bremena A. J., ktoré malo byť zriadené na základe článku VI. darovacej zmluvy z 1.1.2004,

resp. nahradením prejavu vôle B. E. uzatvoriť zmluvu o zriadení vecného bremena na základe žaloby
v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39C/42/2018. Ani z jedného takéhoto titulu
však nemohlo vzniknúť oprávnenie žalovaných na užívanie sporných nehnuteľností, preto sa v tomto
konaní neriešila ani ako predbežná otázka vzniku vecného bremena pre oprávneného A. J., ktoré právo
by aj v prípade jeho existencie slúžilo iba konkrétnej osobe a neprechádzalo by na iného. Bolo by

neprevoditeľné a tiež by bolo nemožné odvodzovať od neho právo dospelej dcéry, jej manžela a detí
na užívanie nehnuteľností a trvalé bývanie tam. Vecné bremená prechádzajú na nadobúdateľa iba
vtedy, ak sú spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti a sú zapísané v katastri nehnuteľností. Ak je však
oprávneným subjektom z vecného bremena určitá osoba, jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu
je neprevoditeľné a časovo obmedzené. Zaniká najneskôr jej smrťou. Odvodiť od tohto práva užívacie

právo k nehnuteľnosti (ak by aj bolo zriadené, čo nie je predmetom tohto konania a posúdenie tejto
otázky nemá vplyv na rozhodnutie) nemôžu dospelé deti s ich potomkami a rodinou. Žalovaní teda
nemohli odvodzovať svoje užívacie právo k spornej nehnuteľnosti od práva A. J., lebo jeho vlastníctvo je
v súčasnosti vylúčené a vecné bremeno viažuce sa k spornej nehnuteľnosti nebolo nikdy zriadené, resp.
by patrilo iba jemu, ak by bolo osobnej povahy. Vzhľadom na dôvodnosť žaloby žalobkyne súd prvej

inštancie rozhodol o povinnosti žalovaných vypratať neoprávnene obývané nehnuteľnosti v jej výlučnom
vlastníctve, lebo bolo zasiahnuté do jej práva chráneného ustanovením § 126 ods. 1 O.z. Podľa § 232
ods. 3 vety druhej CSP zaviazal súd prvej inštancie žalovaných 1/ a 2/ na splnenie povinnosti v lehote
30 dní počnúc právoplatnosťou tohto rozhodnutia, lebo videl dôvod na určenie dlhšej lehoty ako tri dni
na vypratanie žalovaných z domu, keď prihliadol na skutočnosť preukázanú v tomto konaní, ktorá bola

zároveň podstatou úspechu žalobkyne v spore, že nehnuteľnosť roky trvale užívajú a majú tam svoje
osobné veci. Táto lehota im zároveň musí postačovať na vysťahovanie sa z priestorov, ktoré obývajú
neprávom bez uzatvorenia akejkoľvek zmluvy, či existujúcej dohody a zotrvávajú tam počas celej doby
trvania (nielen) tohto sporu súvisiaceho s ich užívaním. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust.§ 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne plným úspechom žalobkyne v spore.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podali včas odvolanie žalovaní 1/ a 2/ s návrhom na
jeho zmenu zamietnutím žaloby v celom rozsahu, alternatívne navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietali, ženeboli splnené procesné podmienky na vykonanie pojednávania a vydanie napadnutého rozhodnutia,
ako aj z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to v zmysle ust.

§ 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP. Namietali, že súd prvej inštancie vydal rozsudok, ktorým žalobe
žalobkyne vyhovel, napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky na jeho vydanie, keďže
žalovaní z dôležitého dôvodu požiadali o odročenie nariadeného pojednávania a súčasne ospravedlnili
svoju osobnú neúčasť. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď žiadosť žalovaných o odročenie
pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, neakceptoval a tejto nevyhovel. V odôvodnení

napadnutého rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že žalovaní požiadali o odročenie pojednávania
nariadeného na deň 3.11.2022, ktoré odročenie súd nepovažoval za dôvodné, pričom ním uvádzaný
dôvod nemali súdu preukázať. Na posledné ospravedlnenie ich neúčasti súd už neprihliadal, lebo
uznesením z 3.11.2022 rozhodol, že na ďalšie návrhy žalovaných o odročenie pojednávania nebude
prihliadať podľa ust. § 184 ods. 2 CSP a zároveň žalovaným uložil povinnosť sa na pojednávanie
odročené na termín 12.12.2022 dostaviť alebo si zvoliť zástupcu. Uvedený postup súdu prvej inštancie

považujú žalovaní za nesprávny, čo vyústilo aj do vydania nezákonného rozhodnutia, nakoľko neboli
splnené podmienky na jeho vydanie. Navyše, uvedeným nesprávnym procesným postupom súdu
bolo žalovaným znemožnené uskutočňovanie im patriaceho procesného práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Z uvedeného dôvodu sa žalovaní týmto podaním
odvolania domáhajú preskúmania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj konania, ktoré

jeho vydaniu predchádzalo. Žalovaní majú za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky na
vydanie rozhodnutia súdu v zmysle ust. § 184 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd môže rozhodnúť,
že na ďalšie návrhy na odročenie pojednávania nebude prihliadať v prípade, ak došlo k odročeniu
pojednávania z dôvodov uvedených stranou a tieto dôvody neboli súdu následne preukázané alebo
ich nemožno považovať za dôležité, čo však nie je možné aplikovať v danom prípade. Žalovaní

poukázali na to, že dôvodom na odročenie pojednávania nariadeného na deň 3.11.2022 bol okrem
uvedených neodkladných pracovných povinností žalovaných, kedy im zo strany zamestnávateľa nebolo
poskytnuté pracovné voľno za účelom zabezpečenia svojej osobnej účasti na pojednávaní, aj ďalší
dôvod a to poskytnutie dostatočného časového priestoru na zabezpečenie si právneho zastúpenia
v predmetnej právnej veci. Podľa názoru súdu, žalovaní nepreukázali dôvod odročenia a taktiež

uvádzaný dôvod na odročenie nepovažoval súd za dôležitý, s čím žalovaní nesúhlasia. Samotnú
skutočnosť, že žalovaní nie sú v predmetnom súdnom konaní právne zastúpení, nie je potrebné vôbec
dokazovať, keďže táto jednoznačne vyplýva priamo zo súdneho spisu, kde žalovaní doposiaľ súdu
nepredložili žiadne splnomocnenie na ich právne zastupovanie v tomto konaní. Zabezpečenie právneho
zastúpenia žalovanými obzvlášť v prípadoch, keď nedisponujú právnickým vzdelaním, aj s poukazom

na zložitosť prejednávanej veci, a naviac v tak citlivej otázke ako je vysťahovanie sa, je nepochybne
vždy dostatočným dôvodom spôsobilým na odročenie pojednávania. K argumentácii žalobkyne, že
žalovaní boli právne zastúpení v inom súdnom konaní, žalovaní uvádzajú, že táto je vo vzťahu k
prejednávanej veci absolútne právne irelevantná, keďže aj prípadné právne zastúpenie žalovaných
v inom súdnom konaní, či už v súčasnosti alebo v minulosti, nemá žiadny vplyv na ochranu ich

záujmov v prejednávanom prípade. Rovnako aj argumentácia žalobkyne, že žalovaní sa mohli dostaviť
do príslušnej pobočky Centra právnej pomoci, nemožno vyhodnotiť inak ako neopodstatnenú, keďže
žalobkyňa nie je oprávnená určovať žalovaným, aký subjekt majú o právne zastúpenie požiadať, pričom
právo vybrať si právneho zástupcu patrí výlučne žalovaným. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 122/2010 zo dňa 21 . júla 2010, v zmysle ktorého

súd konštatuje, že „ žiadosť o odročenie pojednávania je podložená dôležitým dôvodom pre odročenie
pojednávania vo všeobecnosti vtedy, ak účastník tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju
povahu spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní ospravedlniť t. j. také, ktoré mu neumožňujú sa na
pojednávaní zúčastniť, riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy a súčasne sú vážne (dôležité,
ospravedlniteľné), ako z hľadísk objektívnych, tak aj subjektívnych. Súd má pritom zvážiť závažnosť

dôvodov na odročenie pojednávania. V každom prípade musí mat' na zreteli práva účastníkov konania,
ku ktorým nepochybne patrí právo na prejednanie veci v ich prítomnosti (prítomnosti ich právnych
zástupcov)." Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil
strane realizáciu jej procesných práv, ktoré jej CSP priznáva a v dôsledku takéhoto nesprávneho
postupu súdu bola strana vylúčená z ich realizácie v konaní. Pritom k odňatiu možnosti konať pred

súdom môže dôjsť nielen faktickou činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným
rozhodnutím. Jedná sa o prípady, keď súd znemožnil strane vykonať v priebehu konania práva priznané
jej procesným predpisom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť či doplniť
svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom,právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom
zvoleného zástupcu, ako aj právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia a podobne. Súdy sú
povinné poskytovať v civilnom sporovom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola účinne

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov „všetkých" subjektov zúčastnených
na konaní, teda v prejednávanom prípade nielen žalobkyni ale obidvom stranám sporu. S poukazom
aj na judikatúru vyšších súdnych autorít, žalovaní majú za to, že v danom prípade bol daný dôležitý
a vážny dôvod na odročenie pojednávania a to za účelom zabezpečenia riadneho bránenia ich
práv a oprávnených záujmov. Nakoľko v danom prípade neboli splnené zákonné predpoklady na

rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 184 ods. 2 CSP, kedy na ďalšie návrhy žalovaných o odročenie
pojednávania nebude prihliadať, žalovaní považujú za nesprávny aj postup súdu prvej inštancie,
keď na posledné ospravedlnenie žalovaných vôbec neprihliadal. Naviac je potrebné poukázať, že v
rámci odmietnutého ospravedlnenia žalovaní súčasne požiadali o odročenie pojednávania aj z dôvodu
poskytnutia lehoty na vyjadrenie sa k podaniu protistrany, čo im uvedeným postupom súdu bolo výslovne
odopreté. S poukazom na uvedené, možno spoľahlivo dospieť k záveru, že nielenže neboli splnené

procesné podmienky na vydanie napadnutého rozhodnutia, ale naviac nesprávnym postupom súdu bolo
žalovaným znemožnené aj realizovať im patriace procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces, čo je ďalším dôvodom zakladajúcim dôvodnosť podaného odvolania.
Z uvedeného dôvodu, žalovaní považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne,
nezákonné a predčasné.

V prípade, ak by sa odvolací súd s vyššie uvedenými odvolacími námietkami žalovaných nestotožnil,
z opatrnosti žalovaní namietali aj ďalšie pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré viedli k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia, a to z dôvodu, že súd na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, ako aj že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a písm. h/ CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení

napadnutéhouzneseniakonštatuje,ževlastníckejžalobeovypratanienehnuteľnostimôžebyťvyhovené
len vtedy, ak žalobca preukáže svoje vlastnícke právo k nej, a vtedy ak preukáže, že nehnuteľnosť
žalovaný užíva neprávom, teda bez uzatvorenej zmluvy, bez oprávnenia z vecného bremena, resp. bez
iného relevantného dôvodu. Napriek uvedenej konštatácii, súd sa uvedeným vôbec nespravoval, kedy
sa dôkladným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi zakladajúcimi užívanie predmetných nehnuteľností

žalovanými. Žalovaní v konaní odvodzujú užívanie sporných nehnuteľností od práva oprávneného z
vecného bremena, ktoré bolo zriadené v zmysle článku IV. darovacej zmluvy z 1.1.2004. Na základe
vykonaného dokazovania však súd prvej inštancie dospel k záveru, že na základe uvedeného titulu
nemohlo žalovaným vzniknúť oprávnenie na užívanie sporných nehnuteľností, a preto v tomto konaní
neriešil ani ako predbežnú otázku vznik vecného bremena pre oprávneného otca žalovanej 1/, ktoré by

aj v prípade jeho existencie slúžilo iba konkrétnej osobe a neprechádzalo by na iného. V tejto súvislosti
žalovaní namietajú nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktoré viedli k vydaniu aj
nesprávneho rozhodnutia.
Ako vyplýva z vyjadrení žalovaných, svoje užívacie právo odvodzujú od užívacieho práva otca žalovanej
1 (A. J. ako pôvodného darcu predmetných nehnuteľností), ktorému patrí uvedené právo na základe

darovacej zmluvy, v zmysle ktorej malo byť užívacie právo darcu k nehnuteľnosti zriadené ako
vecné bremeno, ktoré malo zabezpečiť otcovi žalovanej 1/ právo doživotného bývania v predmetnej
nehnuteľnosti ako určitú satisfakciu za to, že daroval nehnuteľnosti dcére žalobkyne. Žalobkyňa, resp.
jej dcéra nemá žiadny morálny nárok predmetnú nehnuteľnosť vlastniť, pričom z ich strany došlo iba
k zneužitiu nevedomosti otca žalovanej 1/ za účelom získania majetkového prospechu. V čase po

uzavretí darovacej zmluvy žil otec žalovanej v domnení, že k nehnuteľnosti má zriadené doživotné
právo jej užívania, a to v podobe vecného bremena, čo začala dcéra žalobkyne spochybňovať až po
zhoršení jej vzťahov s otcom žalovanej 1/. Potom ako sa otec žalovanej začal domáhať vrátenia daru
zistil, že k nehnuteľnosti predmetné vecné bremeno nie je zriadené. Samotná skutočnosť, že otec
žalovanej 1/ proti rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva v prospech dcéry žalobkyne nepodal opravný

prostriedok, ešte neznamená, že si bol vedomý tejto skutočnosti, kedy vzhľadom na právnické vzdelanie
dcéry žalobkyne, prípadne samotnej žalobkyne, ako aj skutočnosť, že všetky záležitosti spojené s
prevodom riešila dcéra žalobkyne, s ktorou vtedy býval v spoločnej domácnosti, mal jej plnú dôveru.
Keďže aj samotné znenie darovacej zmluvy vyhotovila dcéra žalobkyne, je pochopiteľným, že tomu
zodpovedá aj formulácia záväzku obdarovanej voči darcovi. Aj s poukazom na uvedené, je žiaduce,

aby sa zmluva vykladala v kontexte s celou zmluvou a súčasne sa prihliadalo aj na skutočnú vôľu
účastníkov zmluvy nad formálnym výkladom tejto vôle. Preto je nevyhnutným, aby súd zisťoval skutočnú
vôľu účastníkov právneho úkonu a zmluvu vykladal v súlade aj s princípmi právneho štátu tak, aby bol
naplnený skutočný obsah zmluvy. Uvedené skutočnosti však súd prvej inštancie úplne odignoroval, kedysa naviac odmietol vôbec zaberať posúdením vzniku vecného bremena ako predbežnou otázkou. V
tejto súvislosti sa mal súd prvej inštancie zaoberať tým, čo bolo skutočnou vôľou účastníkov darovacej
zmluvy, na základe ktorej darca otec žalovanej 1/ daroval predmetné nehnuteľnosti dcére žalobkyne,

v rámci ktorej okrem darovania nehnuteľností si účastníci zmluvy dohodli aj právo darcu doživotného
bývania v predmetnej nehnuteľnosti. S poukazom na okolnosti daného prípadu, za ktorých vôbec došlo
k spísaniu darovacej zmluvy, ktorej súčasťou bolo aj právo darcu doživotného bývania v nehnuteľnosti,
žalovaní majú za to, že v prípade dohody o zabezpečovaní starostlivosti o darcu a poskytnutí mu
doživotného bývania v nehnuteľnosti došlo iba k zastretiu skutočného právneho úkonu, ktorým mala

byť zmluva o zriadení vecného bremena. Aj s ohľadom na uvedené, súd postupoval nesprávne, keď
sa odmietol vôbec zaoberať vznikom vecného bremena v prospech oprávneného otca žalovanej 1/ v
rámci predbežného posúdenia tejto otázky a bez dostatočného odôvodnenia iba konštatoval nemožnosť
odvodenia užívacieho práva žalovanými od oprávneného z vecného bremena. V tejto súvislosti žalovaní
poukazujú na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/144/2010 zo dňa 30. marca 2011, v zmysle
ktorého súd konštatoval „Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný

úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá
Občianskehozákonníka).Zuvedenéhopotomvyplýva,žeakmábyťurčitýmprávnymúkonomurobeným
len „naoko" (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny
úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov
urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieraný

právny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť.
Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný
(§ 39 Občianskeho zákonníka)." Okrem uvedeného, v danom prípade bolo nevyhnutné aj skúmať, či
otcovižalovanej1/nevznikloprávozodpovedajúcevecnémubremenuajprípadnýmsamotnýmvýkonom
tohto práva, a to vydržaním, ktoré darca vykonával dlhšiu dobu ako je stanovená minimálna doba

pre nadobudnutie tohto práva vydržaním (desať rokov). V zmysle ust. § 151o ods. 1 O.z. „Vecné
bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,
schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce
vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia
obdobne." Vzhľadom na preukázateľný dlhoročný výkon tohto práva otcom žalovanej 1/, súd sa vôbec

nezaoberal ani skúmaním prípadným nadobudnutím tohto práva titulom vydržania. Rovnako sa žalovaní
nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že aj v prípade existencie oprávnenia otca žalovanej
1/ sporné nehnuteľnosti užívať, nemôžu od tohto žalovaní odvodzovať svoje užívacie právo. Tak ako
každá fyzická osoba má nárok na starostlivosť či už zo strany svojich blízkych alebo tretích osôb,
tak je to aj v prípade pôvodného darcu. Nakoľko mu zmluvne dojednanú starostlivosť nezabezpečuje

pôvodná obdarovaná v zmysle darovacej zmluvy, túto sú nútení mu zabezpečovať práve žalovaní ako
najbližší rodinní príbuzní, ktorí sa z tohto titulu aj v nehnuteľnosti zdržiavajú, na ktorých je pôvodný
darca odkázaný. Aj keď vecné bremeno bolo zriadené iba v prospech otca žalovanej 1/, je potrebné v
danom prípade zohľadniť aj ďalšie skutočnosti, že pôvodný darca je už vyššieho veku a má nepriaznivý
zdravotný stav, ktorý si vyžaduje aj starostlivosť jeho rodinných blízkych, a preto nie je možné mu

takúto starostlivosť odopierať. Otec žalovanej 1/ z titulu zriadeného vecného bremena je oprávnený
užívať nehnuteľnosti v neobmedzenom rozsahu a tieto riadne užívať, pričom nie je spravodlivé od neho
požadovať, aby ho nemohli dočasne užívať jeho rodinní príbuzní za účelom poskytovania mu potrebnej
starostlivosti. Darovanie nehnuteľnosti so súčasným zriadením vecného bremena je právny vzťah, pri
ktoromsinielendarcaaleajsamotnýobdarovanýmusíbyťvedomýobmedzení,ktorévpráveoprávnenej

osoby z vecného bremena spočívajú, kedy povinný z vecného bremena zriaďuje vecné bremeno v
prospech určitej osoby s vedomím, že táto bude nehnuteľnosť užívať ako vlastnú. S poukazom na
uvedené, dočasné užívanie rodinného domu žalovanými so súhlasom pôvodného darcu za účelom
poskytovania mu potrebnej starostlivosti s ohľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav, považujú v
prejednávanom prípade žalovaní za oprávnené.

3. Žalobkyňa k odvolaniu žalovaných uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje
za vecne správny, zákonný a riadne odôvodnený, z ktorých dôvodov ho navrhla potvrdiť. Súd prvej
inštancie vykonal na pojednávaní všetky relevantné a dostupné stranami navrhnuté dôkazy, tieto
správne vyhodnotil a dospel k správnym rozhodujúcim skutkovým zisteniam. Odvolaním napadnutý

rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil
z akého dôvodu vyhovel žalobe. Postupoval správne aj vo vzťahu k procesnému postupu, ktorý sa
žalovaní snažia spochybniť a ktorého údajnú nesprávnosť žalovaní namietajú. Žalovaní v odvolaní
neuviedli žiadne relevantné právne ani skutkové argumenty, s ktorými by sa riadne a správne súdprvej inštancie nevysporiadal už v rozsudku. Žalovaní nepreukázali nimi tvrdené skutočnosti. Skutkové
tvrdenia uvádzané žalovanými sú nepreukázané a navyše nepravdivé. Žalobkyňa považuje odvolanie
žalovaných za nedôvodné, nimi uvádzané tvrdenia a argumenty sú nepravdivé a nesprávne. Jediným

cieľom odvolania je účelovo predlžovať konanie a tým znemožniť žalobkyni užívať vlastnú nehnuteľnosť,
do ktorej nemá prístup od roku 2013 aj vďaka konaniu žalovaných.
Súd prvej inštancie postupoval správne, keď dňa 12.12.2022 rozhodol rozsudkom. Žalovaní mali
vďalšomkonaní(pozrušenírozsudkuzodňa18.12.2020)možnosť(dvakrát)sapojednávaniazúčastniť.
Žalovaní sa v tomto spore nezúčastnili pojednávania ani raz, pritom sa štyrikrát tesne pred jeho

termínomospravedlnili.Právetotoichúčelovékonanieboloajdôvodomnazrušenierozsudkusúduprvej
inštancie zo dňa 18.12.2020. Z pojednávania nariadeného na termín 3.11.2022 sa žalovaní ospravedlnili
jeden deň vopred, teda dňa 2.11.2022 poobede. Dôvodom ich neúčasti mali byť neodkladné pracovné
povinnosti, neposkytnutie pracovného voľna ich zamestnávateľom a čas potrebný na zabezpečenie
si právneho zastúpenia. Žiadny dôkaz o tom však nedoručili. Súd prvej inštancie preto uznesením
č.k. 10C/134/2016-301 z 3.11.2022 právoplatne rozhodol, že na ďalšie návrhy žalovaných 1/ a 2/

o odročenie pojednávania nebude prihliadať podľa § 184 ods. 2 CSP; zároveň uložil žalovaným
povinnosť sa na pojednávanie odročené na termín 12.12.2022 dostaviť alebo si zvoliť zástupcu.
Žiadosť o odročenie pojednávania, ktorého termín bol určený na deň 12.12.2022 bola žalovanými
podaná v deň pojednávania osobne do podateľne súdu o 9-tej hodine a odôvodnená pracovnými
povinnosťami žalovaných a potrebou ustanovenia im zástupcu (o ustanovenie zástupcu žiadali súd

prvej inštancie) pre toto konanie, ktorému nerozumejú. Žalovaní opätovne nepreukázali nemožnosť
zúčastniťsapojednávaniazdôvodupracovnýchpovinností,neuviedli,čímsaživia,resp.zakéhodôvodu
konkrétne sa zúčastniť nemôžu. Pokiaľ žalovaní nerozumejú predmetu sporu, mali možnosť takmer
7 rokov si zvoliť advokáta. Nie je úlohou súdu určiť žalovaným advokáta, pokiaľ by aj preukázali, že
nemajú dostatočné finančné prostriedky. Práve z uvedeného dôvodu (žiadosti žalovaných o ustanovenie

advokáta) žalobkyňa poukázala na ich možnosť navštíviť Centrum a požiadať o bezplatnú právnu
pomoc, pri súčasnom splnení stanovených podmienok. Dokonca aj odvolanie proti rozsudku podali
opäť bez právneho zastúpenia, pričom z jeho obsahu je zrejmé, že buď predmetu sporu rozumejú
alebo im ho opätovne vypracoval advokát. Všetky písomné podania žalovaných majú rovnakú formu.
Je zrejmé, že procesné námietky žalovaných k postupu súdu, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku

zo dňa 12.12.2022 sú iba účelové, s cieľom spor naťahovať a nehnuteľnosť, ktorá je jednoznačne
vo vlastníctve žalobkyne užívať bez akéhokoľvek právneho titulu bezodplatne a naďalej sa na jej
úkor bezdôvodne obohacovať. Hoci žalovaní poznajú postoj žalobkyne a jej nesúhlas s užívaním
jej nehnuteľnosti, nerešpektujú to. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď neuveril tvrdeniam
žalovaných o neznalosti merita veci poukazujúc na ich kvalifikované podanie nielen v tomto štádiu

konania, keď konkrétne v danom spore sa riadne vyjadrovali k žalobe a podávali odvolanie, ktorému bolo
aj vyhovené. Z týchto podaní je zrejmé, že žalovaní veci rozumejú, používajú logické argumenty a snažia
sa relevantne brániť. Pokiaľ by žalovaní mali skutočný záujem byť v spore zastúpení advokátom, mali
takmer 7 rokov možnosť si advokáta buď zvoliť alebo pokiaľ nemajú dostatočné finančné prostriedky
požiadať o jeho určenie Centrum právnej pomoci, ktoré by im po splnení zákonných podmienok

advokáta určilo. Nie účelovo žiadať o ustanovenie advokáta súd prvej inštancie v deň pojednávania
dňa 12.12.2022. Námietka žalovaných k argumentácii žalobkyne ohľadom možnosti dostaviť sa do
Centra právnej pomoci, je preto absolútne neopodstatnená. Žalovaným nič nebránilo si zvoliť advokáta
podľa vlastnej voľby, pokiaľ by nebolo ich výlučným zámerom snaha spôsobovať v konaní prieťahy. Súd
prvej inštancie dal možnosť žalovaným sa pojednávania zúčastniť, dal možnosť žalovaným vyjadriť sa

k veci a navrhnúť dôkazy. Žalovaní svoje právo nevyužili. Súd je na druhej strane povinný postupovať
vsúladesozákladnýmizásadamicivilnéhosporovéhoporiadkuakonaťtak,abyvecbolačonajrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádzať zbytočným prieťahom, konať hospodárne a bez zbytočného
a neprimeraného zaťaženia strán sporu a iných osôb (čl. 17 CSP). Súd prvej inštancie svojim postupom
žalovaným neodňal možnosť konať pred súdom, ani im neznemožnil realizáciu ich procesných práv. Súd

prvej inštancie vzhľadom na nedôvodnú a nepreukázanú žiadosť o odročenie pojednávania, ktorého
termín bol vytýčený na deň 3.11.2022 postupoval v súlade s § 184 ods. 2 CSP, ktorým postupom umožnil
žalovaným svoje procesné práva realizovať na ďalšom pojednávaní dňa 12.12.2022. Túto možnosť
však žalovaní opakovane nevyužili a svoju pozornosť zamerali výlučne na snahu zmariť aj ďalší termín
pojednávania. Na postup podľa § 184 ods. 2 CSP boli jednoznačne splnené zákonné predpoklady.

Žalovaní dôvodnosť svojej žiadosti z 2.11.2022 ani následne nepreukázali. Súd prvej inštancie preto
správne dôvody žalovaných na odročenie pojednávania vyhodnotil ako nie dôležité. Pokiaľ žalovaní
argumentujú dôvodnosť svojej žiadosti o odročenie pojednávania, ktorého termín bol určený na deň
12.12.2022tým,žepožiadaliolehotunavyjadreniesakvyjadreniužalobkyne,tentoargumentjerovnakonedôvodný. Žalovaní mali možnosť a právo sa k vyjadreniu žalobkyne vyjadriť, nie povinnosť. Súd
im navyše neurčil žiadnu lehotu, ktorou by boli viazaní. To, že svoje právo žalovaní nevyužili ani do
termínu ďalšieho pojednávania (12.12.2022) a ostali pasívni, nemôže ísť na úkor žalobkyne. A to aj

s prihliadnutím na celkové účelové konanie žalovaných, spôsobujúce prieťahy v konaní.
Argumentácia žalovaných spočívajúca v odvodzovaní užívania nehnuteľnosti od údajného práva
oprávneného z vecného bremena (otca žalovanej 1/), odkazujúc na článok IV. Darovacej zmluvy z
1.1.2004 je nesprávna. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaným nemohlo vzniknúť
oprávnenie na užívanie nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie v bode 13. rozsudku podrobne odôvodnil

z akého dôvodu nemohlo vzniknúť oprávnenie žalovaných na užívanie nehnuteľnosti a prečo sa v tomto
konaní neriešila ani ako predbežná otázka vzniku vecného bremena pre oprávneného A. J., ktoré právo
by aj v prípade jeho existencie slúžilo iba konkrétnej osobe a neprechádzalo by na iného. Bolo by
neprevoditeľné a tiež by bolo nemožné odvodzovať od neho právo dospelej dcéry, jej manžela a detí
na užívanie nehnuteľnosti na trvalé bývanie tam. Vecné bremená prechádzajú na nadobúdateľa iba
vtedy, ak sú spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti a sú zapísané v katastri nehnuteľností. Ak je však

oprávneným subjektom z vecného bremena určená osoba, jej právo zodpovedajúce vecnému bremenu
je neprevoditeľné a časovo obmedzené. Zaniká najneskôr jej smrťou. Žalovaní teda nemohli odvodzovať
svojeužívacieprávokspornejnehnuteľnostiodprávaA.J.,lebojehovlastníctvojevsúčasnostivylúčené
a vecné bremeno viažuce sa k spornej nehnuteľnosti nebolo nikdy zriadené, resp. by patrilo iba jemu,
ak by bolo osobnej povahy. Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam je nesporné. Bolo vyriešené v konaní

vedenom Okresným súdom Senica pod sp. zn. 5C/125/2013. Žalobkyňa rozsudok predložila ako dôkaz.
Tvrdenie žalovaných, že žalobkyňa, resp. jej dcéra nemá morálny nárok nehnuteľnosti vlastniť je
v absolútnom rozpore s právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Senica v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Trnave, v ktorom bola táto otázka vyriešená a nie je možné ju už spochybňovať
v tomto konaní. Tvrdenie žalovaných, že otcovi žalovanej 1/ patrí na základe darovacej zmluvy užívacie

právo je nepravdivé. Žalovaní neoznačili na preukázanie tejto nimi tvrdenej skutočnosti žiadny dôkaz
a žiadny ani nenavrhli vykonať. Jedná sa výlučne o ich domnienku a ich výklad článku darovacej zmluvy
z 1.1.2004. K zhoršeniu vzťahu (otca žalovanej 1/ a dcéry žalobkyne) došlo v roku 2013, kedy otec
žalovanej 1/ znemožnil dcére žalobkyne a žalobkyni prístup do nehnuteľnosti. V roku 2013 aj podal
žalobu o vrátenie daru. Žalobu o nahradenie prejavu vôle podal otec žalovanej 1/ až v roku 2018, po

námietkach žalobkyne a jej dcéry v konaní vedenom na Okresnom súde Senica. Námietka žalovaných,
že súd prvej inštancie neskúmal skutočnú vôľu účastníkov (darovacej) zmluvy výkladom tejto vôle je
neopodstatnená, keďže žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie túto skutočnosť nenamietali, ale
ani nenavrhli vykonať žiadny dôkaz, resp. žiadny dôkaz neoznačili. Súd v sporovom konaní vykoná
výlučne dôkazy navrhnuté stranami. V súlade so základnými princípmi CSP nie je oprávnený sám

z vlastnej iniciatívy vykonať dôkazy, ktoré strany neoznačili a nenavrhli vykonať. Vôľa dcéry žalobkyne
je prejavená v darovacej zmluve 1.1.2004 v celom svojom rozsahu. Nedošlo k zastretiu žiadneho
iného právneho úkonu, absolútne nie zmluvy o zriadení vecného bremena. Rozsudok Najvyššieho súdu
SR, na ktorý žalovaní poukazujú nemožno na daný spor použiť, nakoľko rieši odlišnú právnu otázku.
V tomto spore nemožno aplikovať ani inštitút vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

Otec žalovanej do roku 2013 užíval nehnuteľnosti nie z dôvodu jeho domnienky o zriadení vecného
práva, ale ako životný partner dcéry žalobkyne a otec ich spoločnej dcéry. Žalobkyňa v roku 2020 podala
žalobu o jeho vypratanie. Podmienky vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu preto nie
sú splnené, a to nielen vo vzťahu k neexistencii jeho dobromyseľnosti. Súd prvej inštancie sa s danou
námietkou ani nemohol zaoberať, keďže zo strany žalovaných nebola doposiaľ uplatnená. Žalovaní si

nemôžu odvodzovať svoje užívacie právo z dôvodu údajného nároku otca žalovanej 1/ na starostlivosť,
ktorú mu dcéra žalobkyne nezabezpečuje, a na ktorú je údajne odkázaný z dôvodu svojho vyššieho
veku a nepriaznivého zdravotného stavu. Žiadnu z týchto skutočností žalovaní nepreukázali a na ich
preukázanie neoznačili a ani nenavrhli vykonať žiadny dôkaz. S poukazom na článok VI. darovacej
zmluvy z 1.1.2004 „Obdarovaná sa zaväzuje, že darca bude u nej bývať a do konca života sa bude

o neho starať.“, nie je absolútne možné tvrdiť, že „bude u nej bývať“ sa vzťahuje na nehnuteľnosť,
ktorej vypratanie je predmetom tohto sporu. Už len z uvedeného dôvodu je argumentácia žalovaných
a výklad tohto článku zmluvy jednoznačne nesprávna. Z uvedeného článku darovacej zmluvy nie je
možné vyvodiť, že jeho účelom mal byť vznik vecného bremena, keďže formulácia článku ani označenie
zmluvy tomu nezodpovedá, podpis obdarovanej na zmluve nebol úradne osvedčený, nebol vykonaný

vklad práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do katastra nehnuteľností, ani nebolo preukázané, že
by darca po povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností namietal, že nebol povolený
aj vklad vecného bremena. Nemožno preto súhlasiť s tým, že právo doživotného bývania darcu malo
byť zabezpečené s rovnakými účinkami ako vecné bremeno. Vyššie citované dojednanie predstavujelen záväzok osobného charakteru pôsobiaci výlučne „inter partes“ (medzi stranami), ktorý na rozdiel
od záväzkov vecnoprávneho charakteru pôsobiacich „erga omnes“ (voči všetkým), neprechádza na
právneho nástupcu, preto tento záväzok, neprešiel na ďalšieho nadobúdateľa, žalobkyňu. (rozsudok

Okresného súdu Trnava zo dňa 30.12.2021, sp. zn. 11C/73/2017) Pri výklade darovacej zmluvy ani
s ohľadom na celý jej kontext nie je možné vyvodiť, že by ňou malo dôjsť k vzniku vecného bremena.
Z formulácie „darca bude u nej bývať a do konca života sa bude o neho starať“ nemožno ani odvodiť,
že by sa záväzok bývania týkal darovaných nehnuteľností, keďže miesto bývania nie je špecifikované,
pričom u obdarovanej je uvedená adresa v F.. Formulácia vecného bremena doživotného bývania

v nehnuteľnosti je pomerne jednoduchá, ako aj vzhľadom na skutočnosť, že znalosť ustanovenia §
151o ods. 1 O.z. (že na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je potrebný vklad do
katastra nehnuteľností) sa z dôvodu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov predpokladá, je bez významu,
kto vypracoval darovaciu zmluvu z 1.1.2004. Darcovi z nej totiž muselo byť zrejmé, že k zriadeniu
vecného bremena doživotného bývania nedôjde, a preto ak s tým nesúhlasil, darovaciu zmluvu nemal
podpísať. (rozsudok Okresného súdu Trnava z 30.12.2021 sp. zn. 11C/73/2017) Okresný súd Trnava

sa aj v spore vedenom pod sp. zn. 14C/69/2020 zaoberal aj touto otázkou a vyjadril sa k nej najmä
v bode 26. rozsudku. Žalobkyňa sa v plnom rozsahu s argumentáciou a úvahami súdu prvej inštancie
stotožňuje. Z uvedeného znenia článku VI. nie je možné vyvodiť, že jeho účelom mal byť vznik vecného
bremena aj z toho dôvodu, že chýbali aj formálne náležitosti pre jeho zriadenie, ako na to poukázala aj
samotná žalobkyňa, keď napríklad podpis obdarovanej ako povinnej z vecného bremena nebol úradne

osvedčený, je tu nedostatok v označení zmluvy a v neposlednom rade je potrebné poukázať aj na to, že
vklad práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do katastra nehnuteľností doposiaľ vykonaný nebol.
Aj samotný žalovaný si uvedomoval, že užívacie právo nebolo zriadené v zákonom predpísanej forme,
keď na tento nedostatok prejavu vôle obdarovanej poukázal s tvrdením, že formálny nedostatok nemôže
znamenať jeho právnu neúčinnosť.

Skutkové zistenia súdu prvej inštancie sú správne a tieto dostatočne a zrozumiteľne aj popísal
a vyhodnotil v rozsudku. Z rozsudku je zrejmé, čo považoval za sporné, za nesporné, z akých dôkazov
vychádzal, k akým skutkovým zisteniam dospel na základe vykonaného dokazovania, ako tieto posúdil,
akými právnymi úvahami sa riadil. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je zrozumiteľné, transparentné
a preskúmateľné v odvolacom konaní, a teda spĺňa všetky atribúty spravodlivého rozhodnutia. Súd prvej

inštancie nie je povinný odpovedať na všetky námietky sporových strán, avšak iba na tie relevantné,
kčomusajzostranysúduprvejinštancievodvolanímnapadnutomrozsudkudošlo.Rovnakobolsprávny
a súladný so zákonom aj procesný postup súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vyhláseniu rozsudku.

4. Žalovaní k vyjadreniu žalobkyne uviedli, že sa v celom rozsahu pridržiavajú svojich vyjadrení

uvedených v podanom odvolaní vrátane všetkých odvolacích dôvodov, na podanom odvolaní trvajú.
Žalobkyňa vo vyjadrení uviedla, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny,
kedy mal súd na pojednávaní vykonať všetky relevantné stranami navrhnuté dôkazy, tieto správne
vyhodnotiť a dospieť aj k správnym skutkovým zisteniam a tieto správne právne posúdiť. S týmto
názorom žalobkyne však žalovaní nesúhlasia a tak ako uviedli v podanom odvolaní trvajú na tom,

že v prejednávanej veci nielenže neboli splnené procesné podmienky na vykonanie pojednávania
a vydanie napadnutého rozhodnutia, ale taktiež súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným
postupom svojvoľne znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že závažným spôsobom došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vyjadrenie žalobkyne smeruje
k porušeniu práv žalovaných, kedy žalobkyňa vôbec neakceptuje procesné práva žalovaných, napriek

tomu, že tieto im priznáva zákon. Žalovaní zásadne odmietajú tvrdenia žalobkyne, že by ich tvrdenia
mali byť nepravdivé, a že cieľom podaného odvolania je účelovo predlžovať konanie a tým znemožniť
žalobkyni užívať nehnuteľnosť. Uvedené tvrdenia žalobkyne iba svedčia o vyhrotených a konfliktných
vzťahoch k žalovaným, ktoré nemožno vyhodnotiť inak ako za jej pomstu voči žalovaným, nakoľko táto
nemá ani skutočný, záujem predmetnú nehnuteľnosť užívať, keďže má zabezpečené vlastné bývanie,

ale jediným cieľom je robiť žalovaným naprieky z dôvodu jej ako aj jej dcéry konfliktných vzťahov
s otcom žalovanej. Žalovaní trvajú na tom, že o odročenie nariadeného pojednávania požiadali z
dôležitého dôvodu, kedy aj súčasne ospravedlnili svoju osobnú neúčasť, a preto postup súdu prvej
inštancie, keď žiadosť žalovaných o odročenie pojednávania neakceptoval a tejto nevyhovel, považujú
za nesprávny, čoho dôsledkom bola nielen nezákonnosť postupu súdu, ktorým neumožnil žalovaným

uskutočňovať ich procesné práva, ale aj vydanie nezákonného rozhodnutia. Ako žalovaní v podanom
odvolaní uviedli, zastávajú názor, že v danom prípade neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia
súdu v zmysle ust. § 184 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v tomto smere argumentoval tým, že žalovaní
nemali preukázať dôvod na odročenie pojednávania a naviac že nimi uvádzaný dôvod na odročenienepovažoval dokonca ani za dôležitý. Žalovaní ako dôvod na odročenie pojednávania pritom uviedli
okrem neodkladných pracovných povinností (neposkytnutie pracovného voľna zamestnávateľom) aj
ďalší dôvod a to poskytnutie dostatočného časového priestoru na zabezpečenie si právneho zastúpenia

v predmetnej právnej veci. Pritom uvedená skutočnosť jednoznačne vyplýva aj z obsahu samotného
spisového materiálu, že žalovaní nemajú žiadne právne zastúpenie, a preto uvedenú skutočnosť ani je
potrebné ďalej dokazovať, keďže táto je konajúcemu súdu zrejmá. Zabezpečenie právneho zastúpenia
v predmetnej právnej veci nielen s ohľadom na zložitosť prejednávanej veci ale aj v tak citlivej otázke
ako je vysťahovanie sa, považujú žalovaní za nevyhnutné, nehovoriac o tom, že právo na právnu pomoc

v konaní pred súdmi je ústavným právom každého účastníka sporu, a toto mu nemôže byť za žiadnych
okolností odopreté. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zameriaval iba na
to, že žalovaní absolútne nepreukázali dôvod na odročenie pojednávania spočívajúci v neodkladných
pracovnýchpovinnostiach,pritomďalšímdôvodomnaodročeniepojednávaniaakoboloajzabezpečenie
si právneho zastúpenia úplne odignoroval. S poukazom na uvedené, považujú napadnutý rozsudok aj
za arbitrárny, porušujúci základné ústavné práva žalovaných. V tomto smere aj argumentácia žalobkyne,

že podania im mal vypracovať advokát, je nedôvodná, nakoľko v skutočnosti podanie môže strane
sporu vypracovať aj právnik, ktorý nie je advokátom, a tento nemá oprávnenie stranu v spore právne
zastupovať. Aj s poukazom na uvedené nemožno hneď bez ďalšieho vyvodzovať, že by žalovaní mali
predmetu konaniu rozumieť a schopnosť v plnej miere uplatňovať všetky ich procesné práva, čo je aj
vzhľadom na ich dosiahnuté vzdelanie (stredoškolské) absolútne nezmyselná argumentácia. Vzhľadom

na uvedené skutočnosti, kedy súd prvej inštancie jednoznačne znemožnil žalovaním realizáciu ich
procesných práv v konaní, ktoré im CSP priznáva (účasť na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadrovať
sa k vykonávaným dôkazom), nemohli byť ani splnené podmienky na vydanie napadnutého rozhodnutia,
čo nemá ani žiadnu oporu v zákone, a preto je daný dôvod na jeho zrušenie, resp. zmenu. Žalovaní
poukázali na ust. § 191 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého je súd povinný prihliadať na všetko, čo počas

konania vyšlo najavo a tejto povinnosti sa nemôže len svojvoľne zbaviť. Napriek tomu, že žalovaní
v rámci konania poukazovali na skutočnú vôľu účastníkov darovacej zmluvy, ako aj na okolnosti, za
ktorých táto bola medzi otcom žalovanej a dcérou žalobkyne uzavretá, z čoho jednoznačne vyplýva aj
čo predmetnou darovacou zmluvou sledovali, súd sa týmto vôbec nezaoberal a tieto úplne odignoroval.
Taktiež súd sa vôbec nespravoval tým, že vlastníckej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti možno vyhovieť

aj vtedy, ak sa preukáže, že žalovaný užíva nehnuteľnosť bez akéhokoľvek relevantného dôvodu,
napriek tomu, že na uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukazoval. Súd prvej inštancie
sa dôkladným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi zakladajúcimi užívanie predmetných nehnuteľností
žalovanými. Ako žalovaní uviedli v podanom odvolaní, v prípade dohody o zabezpečovaní starostlivosti
o darcu a poskytnutí mu doživotného bývania v nehnuteľnosti došlo iba k zastretiu skutočného právneho

úkonu, ktorým mala byť zmluva o zriadení vecného bremena. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na
to, že dcéra žalobkyne má vysokoškolské vzdelanie a bola si dobre vedomá toho, čo bolo skutočným
úmyslom účastníkov strán sporu. Žalobkyňa síce v tomto smere argumentuje iba tým, že žalovaní
nemali predložiť žiadny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení, avšak všetky okolnosti ohľadom uzavretia
darovacej zmluvy vyplynuli z vykonaného dokazovania a tieto žalobkyňa ani nepopierala. Z uvedeného

dôvodu nie je žalovaným zrejmé, aké ďalšie dôkazy by v tejto súvislosti mali súdu ďalej predkladať.
Rovnako súd sa ani žiadnym spôsobom nezaoberal tým, či na strane otca žalovanej nedošlo k vzniku
práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu aj samotným výkonom tohto práva a to vydržaním, ktoré
vykonával dlhšiu dobu ako je stanovená minimálna zákonná doba pre nadobudnutie tohto práva, čo
nebolo ani medzi stranami sporné. Pritom nehnuteľnosť užíval nie len ako partner dcéry žalobkyne, ako

to prezentuje žalobkyňa, ale hlavne z dôvodu zriadeného vecného bremena. Vo vyjadrení žalobkyňa
taktiež uviedla, že súd prvej inštancie mal konštatovať správne, keď žalovaným nemohlo vzniknúť
oprávnenie na užívanie nehnuteľnosti, kedy poukazuje na to, že právo zodpovedajúce vecnému
bremenu je neprevoditeľné a časovo obmedzené a zaniká najneskôr smrťou oprávneného. V tejto
súvislosti žalovaní poukazujú na to, že nehnuteľnosť neužívali s otcom žalovanej titulom prevodu práva

zodpovedajúcemu vecného bremena ako si to vysvetľuje žalobkyňa ale titulom nároku na starostlivosť,
ktorý nárok žalobkyňa s ohľadom na obsah jej vyjadrenia rovnako spochybňuje. Žalovaní majú za to, že
vyššívekotcažalovanejužhádamnemusiadokazovaťatentojezrejmý.Nielenotecžalovanejalekaždá
fyzická osoba má nespochybniteľný nárok na starostlivosť, či už zo strany svojich blízkych alebo tretích
osôb, čo mu nemožno odoprieť, a to ani prípadným vlastníctvom nehnuteľnosti tretej osoby. Ako vyplýva

aj z označenia pobytu žalovaných, títo majú adresu na inej adrese než ako sa nehnuteľnosť nachádza,
na ktorej sú im aj doručované písomnosti súdu a na ktorej aj tieto písomnosti preberajú, teda majú
zabezpečené vlastné bývanie, pričom v nehnuteľnosti sa zdržiavajú výlučne za účelom poskytovania
starostlivosti otcovi žalovanej, a preto aj z tohto dôvodu považujú predmetnú žalobu za nedôvodnú.Pritom je pochopiteľné a logické, že keďže si otec žalovanej vyžaduje aj s ohľadom na jeho nepriaznivý
zdravotný stav, ktorý je naviac toho času závažný vzhľadom na diagnostikované ochorenie, že spolu
so žalovanou ako matkou sa budú v nehnuteľnosti s ňou zdržiavať aj jej deti, ktoré sú ešte maloleté, a

ktoré z tohto titulu vyžadujú ešte osobnú starostlivosť zo strany svojich rodičov. Z uvedeného dôvodu,
argumentácia žalobkyne v tomto smere je úplne nedôvodná.

5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaných uviedla, že opakovane konštatuje, že žalovanými napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, zákonný a riadne odôvodnený. Súd prvej

inštancie vykonal na pojednávaní všetky relevantné a dostupné stranami navrhnuté dôkazy, tieto
správne vyhodnotil a dospel k správnym rozhodujúcim skutkovým zisteniam. Odvolaním napadnutý
rozsudok vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil
z akého dôvodu vyhovel žalobe. Námietky žalovaných sú absolútne neopodstatnené, nesprávne
a tendenčné. Žalovaní dokonca tvrdia, že argumentácia žalobkyne smeruje k porušeniu ich práv. Nie je
zrejmé, ako by mohla žalobkyňa, ktorá sa iba vyjadruje k správnosti rozsudku a nemá žiadnu právomoc

v danej veci rozhodovať, porušovať práva žalovaných. Žalobkyňa nikdy nepopierala, že nemá pozitívny
vzťah k žalovaným. Vzhľadom na ich konanie voči nej v minulosti nemá ani dôvod na iný postoj vo vzťahu
k žalovaným. Argumentácia žalovaných o tom, že žalobkyňa nemá záujem svoju nehnuteľnosť užívať
a konanie vyvolala iba z dôvodu pomsty voči nim a otcovi žalovanej 1/ je až infantilné. Je nesporné,
že každý, nielen žalobkyňa, má záujem užívať veci, ktoré má vo svojom vlastníctve a realizovať svoju

možnosť nakladať s nimi. Užívať znamená aj poskytnúť do prenájmu, nielen žiť v nehnuteľnosti. Pokiaľ
žalobkyňa vlastní inú nehnuteľnosť, táto skutočnosť neznamená, že žalovaní môžu nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom sporu bezodplatne užívať. Práve z argumentácie žalovaných je zrejmé, že
jediným ich cieľom je spor naťahovať, a tým si zabezpečiť čo možno najdlhší pobyt v nehnuteľnosti
žalobkyne, ideálne bezodplatne. Na postup podľa § 184 ods. 2 CSP boli jednoznačne splnené zákonné

predpoklady. Žalovaní dôvodnosť svojej žiadosti z 2.11.2022 ani následne nepreukázali. Súd prvej
inštancie preto správne dôvody žalovaných na odročenie pojednávania vyhodnotil ako nie dôležité.
Žalovaní sa snažia svojim konaním zneužívať výkon svojich domnelých práv. Aj žalobkyňa má svoje
procesné práva v tomto spore, okrem iného vyplývajúce z čl. 17 CSP.
Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam je nesporné. Bolo vyriešené v konaní vedenom Okresným súdom

Senica pod sp. zn. 5C/125/2013. Žalobkyňa rozsudok predložila ako dôkaz. Tvrdenie žalovaných,
že žalobkyňa, resp. jej dcéra nemá morálny nárok nehnuteľnosti vlastniť je v absolútnom rozpore
s právoplatným rozhodnutím Okresného súdu Senica v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave,
v ktorom bola táto otázka vyriešená a nie je možné ju už spochybňovať v tomto konaní. Námietka
žalovaných, že súd prvej inštancie neskúmal skutočnú vôľu účastníkov (darovacej) zmluvy výkladom

tejto vôle je neopodstatnená, keďže žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie túto skutočnosť
nenamietali, ale ani nenavrhli vykonať žiadny dôkaz, resp. žiadny dôkaz neoznačili. Súd v sporovom
konaní vykoná výlučne dôkazy navrhnuté stranami. V súlade so základnými princípmi CSP nie je
oprávnený sám z vlastnej iniciatívy vykonať dôkazy, ktoré strany neoznačili a nenavrhli vykonať.
Vôľa dcéry žalobkyne je prejavená v darovacej zmluve z 1.1.2004 v celom svojom rozsahu. Nedošlo

k zastretiu žiadneho iného právneho úkonu, absolútne nie zmluvy o zriadení vecného bremena. Pri
výklade darovacej zmluvy ani s ohľadom na celý jej kontext nie je možné vyvodiť, že by ňou malo dôjsť
k vzniku vecného bremena. Z formulácie „darca bude u nej bývať a do konca života sa bude o neho
starať“ nemožno ani odvodiť, že by sa záväzok bývania týkal darovaných nehnuteľností, keďže miesto
bývanianieješpecifikované,pričomuobdarovanejjeuvedenáadresavF..Argumentáciažalovaných,že

v spornej nehnuteľnosti sa zdržiavajú výlučne z dôvodu starostlivosti o otca žalovanej 1/ je nepravdivá.
Žalovaní až doposiaľ nepopierali, že v danej nehnuteľnosti spolu so svojimi deťmi žijú, a to ani v tomto
spore ani v inom. Žalobkyňa predložila aj ostatné súvisiace rozsudky do tohto súdneho sporu, z ktorých
je zrejmá argumentácia žalovaných, a to nárokovanie si z ich strany užívacieho práva na nehnuteľnosť.
Žalovaní dokonca nepreukázali ani údajný zlý zdravotný stav otca žalovanej, ktorý by vyžadoval nimi

deklarovanú starostlivosť. V spore jednoznačne bolo preukázané, že žalovaní v nehnuteľnosti žijú,
jednak čestným prehlásením N. L., jednak žalovaní si až doposiaľ preberali korešpondenciu zo súdu
právo na adrese M. XX, XXX XX L. – E.. Z inej adresy korešpondenciu nepreberali.

6. Uznesením Krajského súdu v Trnave z 3.7.2024 č. k. 21Co/19/2023 – 358 odvolací súd pripustil

zmenu na strane žalobkyne tak, že na miesto žalobkyne A. M. E., D. E., nar. X. XXXXX XXXX, trvalo
bytom D. XXXX/XXX, D., do konania vstupuje A. E. B. C., rod. E., nar. XX. XXXX XXXX, bytom D. XX,
D.. Právne toto uznesenie odôvodnil ust. § 80 ods. 1 až 3 a § 378 ods. 1 CSP a poukazom na uznesenia
Najvyššieho súdu SR z 23.8.2018 sp. zn. 8 Cdo 28/2017 a Ústavného súdu SR z 23.5.2018 sp. zn. II.ÚS 263/2018. Vecne dôvodil, že dňa 25.3.2024 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie zn. Návrh
na zmenu strany - žalobkyne zo dňa 25.3.2023, išlo o spoločné podanie žalobkyne a A. B. C., D. E.,
nar. XX.X.XXXX, trvalo bytom D. XX, XXX XX D. F. (obe zastúpené splnomocnenkyňou: Advokátska

kancelária JUDr. Oľga Rosulegová, s.r.o.), v ktorom podaní uviedli, že Darovacou zmluvou medzi A.
M. E. a A. B. C. došlo k prevodu sporných nehnuteľností. Keďže po začatí konania došlo k singulárnej
sukcesii - prechodu práva, o ktorom sa koná, na A. B. C., dochádza tiež k procesnému nástupníctvu
vo veci. A. B. E. so vstupom do konania na miesto pôvodnej žalobkyne súhlasila, a z toho dôvodu sa
pripojilakpodaniutohtonávrhuprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcu.Vzhľadomnauvedenépreto

navrhli, aby do konania na miesto pôvodnej žalobkyne vstúpila A. B. C. ako nová žalobkyňa. Prílohou
tohto podania bol Výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. E., vyhotovený 25.3.2024, podľa ktorého
rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na parcele č. 753 a pozemky parcely registra „C“ parcelné
č. 753 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 335 m2, parcelné č. 754 - zastavaná plocha a nádvorie
o výmere 29 m2, parcelné č. 755 - záhrada o výmere 263 m2, v katastrálnom území E., obec L., okres
Trnava, sú vo výlučnom vlastníctve A. E. B. C., D. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. I. XX, XXX XX F., na

základe titulu nadobudnutia: V 292/2024 - Darovacia zmluva, vklad povolený dňa 4.3.2024 (Okresný
úrad Senec, katastrálny odbor) - č. z. 65/24 (V 245/2024). Toto podanie aj s prílohou bolo žalovanej 1/
doručené dňa 23.4.2024 a žalovanému 2/ dňa 24.4.2024. Odvolací súd uzavrel, že z vyššie uvedeného
vyplýva naplnenie všetkých zákonných znakov nevyhnutných pre to, aby odvolací súd návrhu na zmenu
strany vyhovel (bol tu návrh podaný oprávnenou osobou - žalobkyňou, bolo i preukázané - výpisom z

listuvlastníctva,žepozačatíkonanianastalaprávnaskutočnosť,sktorousaspájaprevodaleboprechod
práv alebo povinností, o ktorých sa koná, a bol tu i súhlas toho kto má vstúpiť do konania ako strana
sporu - A. E. B. C., D. E.) a na základe takéhoto riadneho návrhu bolo možné o zmene sporovej strany
rozhodovať. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia odvolací súd
rozhodol o pripustení zmeny subjektu na strane žalobkyne.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 ods. 1 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom

prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím
ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP),
súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo
doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1

CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli a na
webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k
záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam odvolateľov považovať
za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový
stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

8. Predmetnom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu súdu prvej inštancie
a napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vyhovel žalobe o vypratanie sporných
nehnuteľností.

9. Odvolatelia namietali najmä to, že neboli splnené procesné podmienky na vykonanie pojednávania
a vydanie napadnutého rozhodnutia, ako aj to, že im súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil aby uskutočňovali im patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Dôvodili, že z dôležitého dôvodu požiadali o odročenie nariadeného pojednávania,
súčasne ospravedlnili svoju osobnú neúčasť, a súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď ich

žiadosť o odročenie pojednávania, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, neakceptoval a tejto nevyhovel,
tento nesprávny postup súdu vyústil do vydania nezákonného rozhodnutia, nakoľko neboli splnené
podmienky na jeho vydanie. Uvedeným nesprávnym procesným postupom súdu bolo žalovaným
znemožnené uskutočňovanie im patriaceho procesného práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces. Žalovaní majú za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky na

vydanie rozhodnutia súdu v zmysle ust. § 184 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd môže rozhodnúť,
že na ďalšie návrhy na odročenie pojednávania nebude prihliadať v prípade, ak došlo k odročeniu
pojednávania z dôvodov uvedených stranou a tieto dôvody neboli súdu následne preukázané alebo
ich nemožno považovať za dôležité, čo však nie je možné aplikovať v danom prípade. Poukázalina to, že dôvodom na odročenie pojednávania nariadeného na deň 3.11.2022 bol okrem uvedených
neodkladných pracovných povinností žalovaných, kedy im zo strany zamestnávateľa nebolo poskytnuté
pracovné voľno za účelom zabezpečenia svojej osobnej účasti na pojednávaní, aj ďalší dôvod a to

poskytnutie dostatočného časového priestoru na zabezpečenie si právneho zastúpenia v predmetnej
právnej veci. Podľa názoru súdu, žalovaní nepreukázali dôvod odročenia a taktiež uvádzaný dôvod
na odročenie nepovažoval súd za dôležitý, s čím žalovaní nesúhlasia. Žalovaní nie sú v predmetnom
súdnomkonaníprávnezastúpení,zabezpečenieprávnehozastúpeniažalovanýmiobzvlášťvprípadoch,
keď nedisponujú právnickým vzdelaním, aj s poukazom na zložitosť prejednávanej veci, a naviac v

tak citlivej otázke ako je vysťahovanie sa, je nepochybne vždy dostatočným dôvodom spôsobilým na
odročenie pojednávania. K argumentácii žalobkyne, že žalovaní boli právne zastúpení v inom súdnom
konaní, žalovaní uviedli, že táto je vo vzťahu k prejednávanej veci absolútne právne irelevantná, keďže
aj prípadné právne zastúpenie žalovaných v inom súdnom konaní, či už v súčasnosti alebo v minulosti,
nemá žiadny vplyv na ochranu ich záujmov v prejednávanom prípade. Rovnako jej argumentáciu, že
žalovaní sa mohli dostaviť do príslušnej pobočky Centra právnej pomoci, nemožno vyhodnotiť inak ako

neopodstatnenú, keďže žalobkyňa nie je oprávnená určovať žalovaným, aký subjekt majú o právne
zastúpenie požiadať, pričom právo vybrať si právneho zástupcu patrí výlučne žalovaným. Žalovaní
majú za to, že v danom prípade bol daný dôležitý a vážny dôvod na odročenie pojednávania, a to za
účelom zabezpečenia riadneho bránenia ich práv a oprávnených záujmov. Nakoľko v danom prípade
neboli splnené zákonné predpoklady na rozhodnutie súdu v zmysle ust. § 184 ods. 2 CSP, kedy na

ďalšie návrhy žalovaných o odročenie pojednávania nebude prihliadať, žalovaní považujú za nesprávny
aj postup súdu prvej inštancie, keď na posledné ospravedlnenie žalovaných vôbec neprihliadal. V
rámci odmietnutého ospravedlnenia žalovaní súčasne požiadali o odročenie pojednávania aj z dôvodu
poskytnutia lehoty na vyjadrenie sa k podaniu protistrany, čo im uvedeným postupom súdu bolo
výslovne odopreté. S poukazom na uvedené nielenže neboli splnené procesné podmienky na vydanie

napadnutého rozhodnutia, ale naviac nesprávnym postupom súdu bolo žalovaným znemožnené aj
realizovať im patriace procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Z uvedeného dôvodu, žalovaní považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za nesprávne,
nezákonné a predčasné.
Podľa § 184 ods. 2 a 3 CSP: (2) Ak došlo k odročeniu pojednávania z dôvodov uvedených stranou a

tieto dôvody neboli súdu následne preukázané alebo ich nemožno považovať za dôležité, súd môže
rozhodnúť, že na ďalšie návrhy o odročenie pojednávania nebude prihliadať. (3) Ak súd rozhodne podľa
odseku 2, uloží strane, aby sa na ďalšie pojednávanie dostavila alebo si na toto pojednávanie ustanovila
zástupcu.
Podľa čl. 5 CSP zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom

v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným
prieťahom v konaní.
Čl. 5 CSP primárne slúži ako nástroj interpretácie a aplikácie pri rozhodovaní o návrhu na odročenie
pojednávania. V snahe zabrániť procesným obštrukciám súd môže sankcionovať stranu sporu tak, že

ak vyjde najavo, že návrh strany na odročenie pojednávania bol bezdôvodný (dôležité dôvody neboli
súdu preukázané) alebo dôvody na odročenie pojednávania nemožno považovať za dôležité, súd môže
rozhodnúť tak, že na prípadné ďalšie žiadosti (návrhy) o odročenie pojednávania prihliadať nebude. Na
takéto ďalšie návrhy na odročenie pojednávania nemusí prihliadať, hoci by boli aj dôvodné. V dôsledku
zavinenia strany a vzhľadom na jej procesné obštrukcie a zavádzanie súdu nemôže jej ďalšie konanie

v tomto smere požívať právnu ochranu, a preto bude zbavená subjektívneho práva žiadať o odročenie
pojednávania, hoci by mala na to pro futuro reálne dôvody. V prípade, že súd rozhodne tak, že na
ďalšie návrhy strany na odročenie pojednávania nebude prihliadať, uloží jej povinnosť, aby sa na ďalšie
pojednávanie dostavila alebo aby si zvolila zástupcu, Voľba zástupca má zmierniť následky, ak by
prípadné budúce odročenie pojednávania bolo z objektívnych dôvodov na strane strany dôvodné, ale

vzhľadom na zvolený postup súdu a existenciu rozhodnutia podľa § 184 ods. 2 CSP už nebude možné.
Súd prvej inštancie dôvodil, že súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu postupoval v ďalšom
konaní (poznámka odvolacieho súdu - rozumej po zrušení odvolacím súdom v poradí prvého rozsudku
súdu prvej inštancie) tak, aby umožnil stranám, teda aj žalovaným, zúčastniť sa na pojednávaní (takúto
možnosť mali dvakrát, ale ju bez relevantného ospravedlnenia svojej neprítomnosti nevyužili) a vo

veci opätovne rozhodol. Z pojednávania nariadeného na termín 3.11.2022 sa žalovaní ospravedlnili
jeden deň vopred, teda dňa 2.11.2022 poobede, no súd ich ospravedlnenie nepovažoval za dôvodné.
Dôvodom ich neúčasti mali byť neodkladné pracovné povinnosti, neposkytnutie pracovného voľna ich
zamestnávateľom, čas potrebný na zabezpečenie si právneho zastúpenia. Žiadny dôkaz o tom všaknedoručili. Žalovaní sa v tomto spore nezúčastnili pojednávania ešte ani raz, pritom sa štyrikrát tesne
pred jeho termínom ospravedlnili. Na posledné ospravedlnenie ich neúčasti súd neprihliadal, lebo
uznesením č.k. 10C/134/2016-301 z 3.11.2022 právoplatne rozhodol, že na ďalšie návrhy žalovaných

1/ a 2/ o odročenie pojednávania nebude prihliadať podľa § 184 ods. 2 CSP; zároveň uložil žalovaným
povinnosť sa na pojednávanie odročené na termín 12.12.2022 dostaviť alebo si zvoliť zástupcu. Žiadosť
(žalovaných 1/ a 2/) o odročenie tohto pojednávania bola podaná v deň pojednávania osobne do
podateľne súdu o 9tej hodine a bola odôvodnená pracovnými povinnosťami žalovaných a potrebou
ustanovenia im zástupcu pre toto konanie, ktorému nerozumejú. Tiež žiadali o poskytnutie lehoty na

vyjadrenie sa k podaniu protistrany.
Uviedol, že ku žiadosti žalovaných sa vyjadrila na pojednávaní prítomná právna zástupkyňa žalobkyne
tak, že pokiaľ žalovaní uvádzajú ako príčinu neprítomnosti pracovné dôvody, tieto absolútne
nepreukázali, ani neuviedli, čím sa živia, resp. z akého dôvodu konkrétne sa zúčastniť nemôžu; konaniu
dobre rozumejú vzhľadom na ich doterajšie podania k veci; naviac v spore vedenom na súde prvej
inštancie pod sp. zn. 11C/73/2017 boli zastúpení advokátskou kanceláriou a tieto konania spolu súvisia.

Žalovaným doteraz nič nebránilo sa do príslušnej pobočky Centra právnej pomoci dostaviť, rovnako mali
možnosť v lehote do termínu pojednávania sa k celej veci vyjadriť.
Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že zo záhlavia pripojeného rozsudku súdu prvej inštancie č.k.
11C/73/2017-562 z 30.12.2021 vyplýva, že sa jedná o spor medzi totožnou žalobkyňou proti rovnakým
žalovaným, o zaplatenie žalovanej sumy titulom bezdôvodného obohatenia sa za neoprávnené užívanie

sporných nehnuteľností a žalovaných tu zastupovala VESTENICKÁ & BD advokátska kancelária, s.r.o.
Nie je teda pravdou, že si nemôžu dovoliť advokáta a sú odkázaní na pomoc Centra právnej pomoci,
o ktorú mohli napriek tomu v priebehu celého tohto konania (teda vyše šesť rokov) požiadať a pri
splnení predpokladov im mohol byť advokát kedykoľvek pridelený. Žalovaní tiež z uznesenia súdu prvej
inštancie vedeli, že sa na ich žiadosť o odročenie pojednávania prihliadať nebude, a predsa sa na súd

nedostavili, neprezentovali svoje ďalšie argumenty v rámci procesnej obrany, ani nenavrhovali dôkazy,
jednoduchoostalipasívniazameralisaibanaospravedlňovaniesvojejneúčasti.Pretrvávajúcupracovnú
zaneprázdnenosť ničím nezdokladovali. Súd rovnako neuveril tvrdeniam žalovaných o neznalosti merita
veci poukazujúc na ich kvalifikované podania počas nielen tohto konania, keď konkrétne v danom spore
sa riadne vyjadrovali k žalobe a podávali odvolanie, ktorému bolo aj vyhovené. Z týchto podaní je zrejmé,

že žalovaní veci rozumejú, používajú logické argumenty a snažia sa relevantne brániť. Pred vyhlásením
rozhodnutia vo veci samej súd uviedol poučenie o zákonnej koncentrácii konania, že na ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania sa nebude prihliadať, pričom žalovaní už ďalšie návrhy okrem tých, ktoré boli
vykonané alebo zamietnuté ako nedôvodné a nemajúce vplyv na právne posúdenie veci, nenavrhli.

Odvolací súd uvedený procesný postup súdu prvej inštancie považuje za správny, námietky odvolateľov
o nesplnení procesných podmienok na vykonanie pojednávania a vydanie napadnutého rozhodnutia,
o znemožnení im aby uskutočňovali im patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, o nezákonnosti, nesprávnosti, predčasnosti a arbitrárnosti rozhodnutia považuje
za nedôvodné. Podmienky na vydanie rozhodnutia podľa ust. § 184 ods. 2 CSP boli splnené tak ako

to uviedol súd prvej inštancie. Žalovaní nepreukázali existenciu neodkladných pracovných povinností
ani neposkytnutie im pracovného voľna zamestnávateľom (napr. dôkazom, že obaja riadne a včas
žiadali svojho zamestnávateľa o uvoľnenie zo zamestnania za účelom účasti na pojednávaní, ktorý
im napriek tomu nevyhovel), ktoré by im bránili v účasti na pojednávaní dňa 3.11.2022. Vo vzťahu
k dôvodu na odročenie pojednávania odôvodneného žalovanými potrebou času na zabezpečenie si

právneho zastúpenia, nakoľko veci nerozumejú, je odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie názoru,
že žalovaní mali možnosť zabezpečiť si právne zastúpenie počas 6 rokov trvania sporu a ich doterajšie
podania v predmetnej veci preukazujú, že veci rozumejú. Súd prvej inštancie správne rozhodol, že
na ďalšie návrhy na odročenie pojednávania nebude prihliadať, preto aj správne neprihliadol na ďalší
návrh na odročenie pojednávania z 12.12.2022. Pokiaľ ide podanie žalobkyne zo 16.9.2022 (doručené

súdu prvej inštancie 18.9.2022), toto bolo žalovaným doručené na vedomie dňa 28.11.2022, teda mali
dostatočný časový priestor aby sa v prípade ich záujmu k tomuto podaniu vyjadrili (do najbližšieho
pojednávania 12.12.2022, prípadne na pojednávaní), na vyjadrenie k podaniu žalobkyne súdom neboli
vyzývaní (odhliadnuc od toho, že uvedené podanie obsahovalo iba citácie z 2 súdnych rozhodnutí
z konaní, v ktorých boli stranami sporu v jednom prípade žalovaní 1/ a 2/ a v druhom otec žalovanej 1/,

o ktorých rozhodnutiach teda už mali už vedomosť). Pokiaľ ide o žiadosť žalovaných o ustanovenie im
súdom advokáta z radov Centra právnej pomoci (doručenú súdu v deň ostatného pojednávania na súde
prvej inštancie 12.12.2022, obsiahnutú v žiadosti o odročenie pojednávania, na ktorú súd neprihliadal),
odvolací súd uvádza, že na začiatku predmetného súdneho konania boli obaja žalovaní poučení o ichpráve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci, mali teda dostatočný časový
priestor 6 rokov či už na zvolenie si advokáta príp. na obrátenie sa na Centrum právnej pomoci. CSP
neumožňuje súdu ustanoviť žalovaným advokáta z radov Centra právnej pomoci. Podľa § 25 ods. 1

zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení
zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z., v znení
neskorších predpisov, na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch
podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

10. Ďalej odvolatelia namietali, že sa súd prvej inštancie dôkladným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi
zakladajúcimi užívanie predmetných nehnuteľností žalovanými, ktorí odvodzujú užívanie sporných
nehnuteľností od práva oprávneného z vecného bremena, ktoré bolo zriadené v zmysle článku IV.
(poznámka odvolacieho súdu – zjavne mali na mysli čl. VI) darovacej zmluvy z 1.1.2004. Na základe
vykonaného dokazovania súd prvej inštancie dospel k záveru, že na základe uvedeného titulu nemohlo

žalovaným vzniknúť oprávnenie na užívanie sporných nehnuteľností, a preto v tomto konaní neriešil
ani ako predbežnú otázku vznik vecného bremena pre oprávneného otca žalovanej 1/, ktoré by aj v
prípade jeho existencie slúžilo iba konkrétnej osobe a neprechádzalo by na iného. V tejto súvislosti
žalovaní namietajú nesprávne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie, ktoré viedli k vydaniu
aj nesprávneho rozhodnutia. Odvolatelia svoje užívacie právo odvodzujú od užívacieho práva otca

žalovanej 1/ (A. J. ako pôvodného darcu predmetných nehnuteľností), ktorému patrí uvedené právo na
základe darovacej zmluvy, v zmysle ktorej malo byť užívacie právo darcu k nehnuteľnosti zriadené ako
vecné bremeno, ktoré malo zabezpečiť otcovi žalovanej 1/ právo doživotného bývania v predmetnej
nehnuteľnosti ako určitú satisfakciu za to, že daroval nehnuteľnosti dcére žalobkyne. Podľa odvolateľov
žalobkyňa, resp. jej dcéra nemá žiadny morálny nárok predmetnú nehnuteľnosť vlastniť, pričom z ich

strany došlo iba k zneužitiu nevedomosti otca žalovanej 1/ za účelom získania majetkového prospechu.
V čase po uzavretí darovacej zmluvy žil otec žalovanej v domnení, že k nehnuteľnosti má zriadené
doživotné právo jej užívania, a to v podobe vecného bremena, čo začala dcéra žalobkyne spochybňovať
až po zhoršení jej vzťahov s otcom žalovanej 1/. Potom ako sa otec žalovanej začal domáhať vrátenia
daru zistil, že k nehnuteľnosti predmetné vecné bremeno nie je zriadené. Samotná skutočnosť, že otec

žalovanej 1/ proti rozhodnutiu o vklade vlastníckeho práva v prospech dcéry žalobkyne nepodal opravný
prostriedok, ešte neznamená, že si bol vedomý tejto skutočnosti, kedy vzhľadom na právnické vzdelanie
dcéry žalobkyne, prípadne samotnej žalobkyne, ako aj skutočnosť, že všetky záležitosti spojené s
prevodom riešila dcéra žalobkyne, s ktorou vtedy býval v spoločnej domácnosti, mal jej plnú dôveru.
Keďže aj samotné znenie darovacej zmluvy vyhotovila dcéra žalobkyne, je pochopiteľným, že tomu

zodpovedá aj formulácia záväzku obdarovanej voči darcovi. Aj s poukazom na uvedené, je žiaduce,
aby sa zmluva vykladala v kontexte s celou zmluvou a súčasne sa prihliadalo aj na skutočnú vôľu
účastníkov zmluvy nad formálnym výkladom tejto vôle. Preto je nevyhnutným, aby súd zisťoval skutočnú
vôľu účastníkov právneho úkonu a zmluvu vykladal v súlade aj s princípmi právneho štátu tak, aby bol
naplnený skutočný obsah zmluvy. Uvedené skutočnosti však súd prvej inštancie úplne odignoroval, kedy

sa naviac odmietol vôbec zaberať posúdením vzniku vecného bremena ako predbežnou otázkou. V
tejto súvislosti sa mal súd prvej inštancie zaoberať tým, čo bolo skutočnou vôľou účastníkov darovacej
zmluvy, na základe ktorej darca otec žalovanej 1/ daroval predmetné nehnuteľnosti dcére žalobkyne,
v rámci ktorej okrem darovania nehnuteľností si účastníci zmluvy dohodli aj právo darcu doživotného
bývania v predmetnej nehnuteľnosti. S poukazom na okolnosti daného prípadu, za ktorých vôbec došlo

k spísaniu darovacej zmluvy, ktorej súčasťou bolo aj právo darcu doživotného bývania v nehnuteľnosti,
žalovaní majú za to, že v prípade dohody o zabezpečovaní starostlivosti o darcu a poskytnutí mu
doživotného bývania v nehnuteľnosti došlo iba k zastretiu skutočného právneho úkonu, ktorým mala
byť zmluva o zriadení vecného bremena. Aj s ohľadom na uvedené, súd postupoval nesprávne, keď
sa odmietol vôbec zaoberať vznikom vecného bremena v prospech oprávneného otca žalovanej 1/ v

rámcipredbežnéhoposúdeniatejtootázkyabezdostatočnéhoodôvodnenia,ibakonštatovalnemožnosť
odvodenia užívacieho práva žalovanými od oprávneného z vecného bremena. V tejto súvislosti žalovaní
poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/144/2010 zo dňa 30. marca 2011, v zmysle
ktorého súd konštatoval „Pokiaľ právnym úkonom má byť zastretý iný právny úkon, platí tento iný
úkon, ak to zodpovedá vôli účastníkov a ak sú splnené všetky jeho náležitosti (§ 41a ods. 2 veta prvá

Občianskehozákonníka).Zuvedenéhopotomvyplýva,žeakmábyťurčitýmprávnymúkonomurobeným
len „naoko" (tzv. simulovaným právnym úkonom) zastieraný iný právny úkon (tzv. disimulovaný právny
úkon), je simulovaný právny úkon neplatný z dôvodu nedostatku skutočnej vôle konajúcich subjektov
urobiť tento úkon. V takých prípadoch platí zastieraný právny úkon; podmienkou ale je, že zastieranýprávny úkon zodpovedá vôli subjektov a že spĺňa náležitosti požadované zákonom pre jeho platnosť.
Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný
(§ 39 Občianskeho zákonníka)." Okrem uvedeného, v danom prípade bolo nevyhnutné aj skúmať, či

otcovižalovanej1/nevznikloprávozodpovedajúcevecnémubremenuajprípadnýmsamotnýmvýkonom
tohto práva, a to vydržaním, ktoré darca vykonával dlhšiu dobu ako je stanovená minimálna doba
pre nadobudnutie tohto práva vydržaním (desať rokov). V zmysle ust. § 151o ods. 1 O.z. „Vecné
bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve,
schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce

vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia
obdobne." Vzhľadom na preukázateľný dlhoročný výkon tohto práva otcom žalovanej 1/, súd sa vôbec
nezaoberal ani skúmaním prípadným nadobudnutím tohto práva titulom vydržania. Rovnako sa žalovaní
nestotožnili so záverom súdu prvej inštancie, že aj v prípade existencie oprávnenia otca žalovanej
1/ sporné nehnuteľnosti užívať, nemôžu od tohto žalovaní odvodzovať svoje užívacie právo. Tak ako
každá fyzická osoba má nárok na starostlivosť či už zo strany svojich blízkych alebo tretích osôb,

tak je to aj v prípade pôvodného darcu. Nakoľko mu zmluvne dojednanú starostlivosť nezabezpečuje
pôvodná obdarovaná v zmysle darovacej zmluvy, túto sú nútení mu zabezpečovať práve žalovaní ako
najbližší rodinní príbuzní, ktorí sa z tohto titulu aj v nehnuteľnosti zdržiavajú, na ktorých je pôvodný
darca odkázaný. Aj keď vecné bremeno bolo zriadené iba v prospech otca žalovanej 1/, je potrebné v
danom prípade zohľadniť aj ďalšie skutočnosti, že pôvodný darca je už vyššieho veku a má nepriaznivý

zdravotný stav, ktorý si vyžaduje aj starostlivosť jeho rodinných blízkych, a preto nie je možné mu
takúto starostlivosť odopierať. Otec žalovanej 1/ z titulu zriadeného vecného bremena je oprávnený
užívať nehnuteľnosti v neobmedzenom rozsahu a tieto riadne užívať, pričom nie je spravodlivé od neho
požadovať, aby ho nemohli dočasne užívať jeho rodinní príbuzní za účelom poskytovania mu potrebnej
starostlivosti. Darovanie nehnuteľnosti so súčasným zriadením vecného bremena je právny vzťah, pri

ktoromsinielendarcaaleajsamotnýobdarovanýmusíbyťvedomýobmedzení,ktorévpráveoprávnenej
osoby z vecného bremena spočívajú, kedy povinný z vecného bremena zriaďuje vecné bremeno v
prospech určitej osoby s vedomím, že táto bude nehnuteľnosť užívať ako vlastnú. S poukazom na
uvedené, dočasné užívanie rodinného domu žalovanými so súhlasom pôvodného darcu za účelom
poskytovania mu potrebnej starostlivosti s ohľadom na jeho nepriaznivý zdravotný stav, považujú v

prejednávanom prípade žalovaní za oprávnené.
Odvolací súd k týmto námietkam uvádza nasledovné:
Podľa § 126 ods. 1 a 2 O. z.: (1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
(2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Žaloby vymedzené v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. ako vlastnícke žaloby predstavujú osobitné
prostriedky ochrany vlastníckeho práva. Rozlišujú sa dva základné druhy vlastníckych žalôb, a to rei
vindicatio (žaloba o vydanie veci) a actio negatoria (zapieracia žaloba, resp. žaloba o zdržanie sa
zásahov).
Vindikačnou žalobou sa vlastník domáha vydania veci od osoby, ktorá má túto vec u seba. Na to, aby

sa vlastník úspešne dovolal ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou musia byť splnené nasledovné
predpoklady: a/ preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t. j. k veci, ktorá je predmetom
rei vindicatio (aktívna legitimácia); b/ preukázanie, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto
osoba bude v konaní označená ako pasívne legitimovaná (pasívna legitimácia); c/ preukázanie, že
táto osoba, označená v žalobe (návrhu na začatie konania) ako pasívne legitimovaná zadržiava vec

u seba neoprávnene. Totožná ochrana, aká sa poskytuje vlastníkovi v rozsahu ust. § 126 ods. 1
O.z., sa poskytuje aj dobromyseľnému držiteľovi, t. j. tomu kto je oprávnený mať vec u seba a výkon
jeho práv je teda lege artis. V prípade nehnuteľnosti (nehnuteľnej veci) sa vlastnícke právo v zásade
preukazuje výpisom z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností. Nehnuteľnosti, ktorých vypratania sa
žalobca domáha je potrebné identifikovať náležitosťami v súlade s katastrálnym zákonom v spojení

s vykonávacou vyhláškou ku katastrálnemu zákonu.
V prípade, ak súd príde k záveru, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi, t. j. tomu kto sa označil
za vlastníka a domáha sa ochrany vlastníckou žalobou podľa § 126 O. z., bude skúmať ďalšie
predpoklady pre poskytnutie ochrany v rozsahu predmetného ustanovenia. Samotná skutočnosť, že
žalobca označí v žalobe nejakú osobu ako pasívne legitimovanú ešte neznamená, že táto osoba

pasívne legitimovaná skutočne bude. Pasívna legitimácia tohto subjektu bude závisieť od naplnenia
hmotnoprávnych predpokladov, ktoré sú vymedzené v ust. § 126 ods. 1 O. z. Týmito hmotnoprávnymi
predpokladmi sú, že osoba, proti ktorej návrh na začatie konania (žaloba) smeruje má skutočne vec
vo svojej faktickej moci, a zároveň túto vec zadržiava neoprávnene (vlastník má právo na ochranu lenproti neoprávneným zásahom do jeho vlastníckeho práva). Vo vzťahu ku všetkým trom predpokladom
úspechu v merite veci bremeno dokazovania zaťažuje žalobcu.
Súd prvej inštancie správne konštatoval, že vlastníckej žalobe o vypratanie nehnuteľnosti (reivindikácia)

môže byť vyhovené len vtedy, ak žalobca preukáže svoje vlastnícke právo k nej (táto žaloba je právnym
prostriedkom ochrany vlastníka), a vtedy, ak preukáže, že nehnuteľnosť žalovaný užíva neprávom, teda
bez uzatvorenej zmluvy, bez oprávnenia z vecného bremena, resp. bez iného relevantného dôvodu.
V predmetnom spore sa súd prvej inštancie zaoberal otázkou splnenia predpokladov pre úspešné
dovolanie sa ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou, najprv otázkou existencie vecnej legitimácie,

a to aktívnej (na strane žalobkyne) ako aj pasívnej (na strane žalovaných), keď uzavrel, že vykonaným
dokazovaním mal preukázané, že dňa 24.11.2014 uzatvorila žalobkyňa (poznámka odvolacieho súdu –
včasevydaniatentoraznapadnutéhorozsudkusúduprvejinštancieňoubolaA.M.E.)darovaciuzmluvu,
ktorou nadobudla do výlučného vlastníctva nehnuteľnosti (rodinný dom a pozemky v E.) špecifikované
vo výroku rozsudku od svojej dcéry (poznámka odvolacieho súdu – A. B. C., D. E.), ktorá ich predtým
nadobudla darovacou zmluvou z 1.1.2004 od vtedajšieho partnera A. J., otca žalovanej 1/. Taktiež

konštatoval, že v konaní nebolo sporné užívanie nehnuteľností celou rodinou žalovaných (žalovaná 1/,
žalovaný 2/ a ich deti), ktorú skutočnosť potvrdili jednak samotní žalovaní a tiež vyplynula z čestných
prehlásení dcéry žalobkyne a susedy v E.. Vlastnícke právo žalobkyne vyplýva z výpisu z LV č. XXX pre
k.ú. E. a právoplatného rozsudku Okresného súdu Senica č. k. 5C/125/2013-1131 z 5.6.2019 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/1/2020-1223 z 30.6.2020, ktorými sa zamietla žaloba

prvotného darcu A. J. voči žalobkyni a jej dcére o vrátenie daru. Pasívna vecná legitimácia žalovaných
teda vyplýva z ich neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva žalobkyne, ktorá má aktívnu vecnú
legitimáciu na podanie reivindikačnej žaloby o vypratanie nehnuteľností. K tvrdeniam žalovaných 1/
a 2/, že titulom na užívanie sporných nehnuteľností rodinou žalovaných malo byť odvodené právo od
oprávneného z vecného bremena A. J., ktoré malo byť zriadené na základe článku VI. darovacej zmluvy

z 1.1.2004, resp. nahradením prejavu vôle B. E. uzatvoriť zmluvu o zriadení vecného bremena na
základe žaloby v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39C/42/2018, súd prvej inštancie
uviedol, že ani z jedného takéhoto titulu však nemohlo vzniknúť oprávnenie žalovaných na užívanie
sporných nehnuteľností, preto sa v tomto konaní neriešila ani ako predbežná otázka vzniku vecného
bremena pre oprávneného A. J., ktoré právo by aj v prípade jeho existencie slúžilo iba konkrétnej osobe

a neprechádzalo by na iného. Bolo by neprevoditeľné a tiež by bolo nemožné odvodzovať od neho
právo dospelej dcéry, jej manžela a detí na užívanie nehnuteľností a trvalé bývanie tam. Vecné bremená
prechádzajú na nadobúdateľa iba vtedy, ak sú spojené s vlastníctvom nehnuteľnosti a sú zapísané v
katastri nehnuteľností. Ak je však oprávneným subjektom z vecného bremena určitá osoba, jej právo
zodpovedajúce vecnému bremenu je neprevoditeľné a časovo obmedzené. Zaniká najneskôr jej smrťou.

Odvodiť od tohto práva užívacie právo k nehnuteľnosti (ak by aj bolo zriadené, čo nie je predmetom tohto
konania a posúdenie tejto otázky nemá vplyv na rozhodnutie) nemôžu dospelé deti s ich potomkami a
rodinou. Žalovaní teda nemohli odvodzovať svoje užívacie právo k spornej nehnuteľnosti od práva A.
J., lebo jeho vlastníctvo je v súčasnosti vylúčené a vecné bremeno viažuce sa k spornej nehnuteľnosti
nebolo nikdy zriadené, resp. by patrilo iba jemu, ak by bolo osobnej povahy. Vzhľadom na dôvodnosť

žaloby žalobkyne súd prvej inštancie rozhodol o povinnosti žalovaných vypratať neoprávnene obývané
nehnuteľnosti v jej výlučnom vlastníctve, lebo bolo zasiahnuté do jej práva chráneného ustanovením §
126 ods. 1 O.z.
Odvolací súd sa s uvedenými závermi súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožňuje, ku dňu
rozhodovania súdu prvej inštancie bolo aj podľa názoru odvolacieho súdu preukázané splnenie

predpokladov pre poskytnutie ochrany (vlastníckeho práva) žalobkyni, keďže bolo preukázané
vlastnícke právo žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom rei vindicatio (aktívna
legitimácia žalobkyne), bolo preukázané, že tieto nehnuteľnosti užívajú žalovaní (pasívna legitimácia
žalovaných) a tiež bolo preukázané, že žalovaní užíva tieto nehnuteľnosti neoprávnene, bez právneho
dôvodu. Žalovaní si nemôžu odvodzovať svoje užívacie právo k sporným nehnuteľnostiam od údajného

nárokuotcažalovanej1/nastarostlivosť,ktorúmužalobkyňaneposkytuje,anaktorújeúdajneodkázaný
z dôvodu jeho vyššieho veku a nepriaznivého zdravotného stavu, a to odhliadnuc od toho, že žiadnu
z týchto skutočností žalovaní nepreukázali a na je preukázanie ani neoznačili ani nenavrhli vykonať
žiaden dôkaz.
Ako už bolo vyššie uvedené v 6. bode tohto rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd právoplatným

uznesením Krajského súdu v Trnave z 3.7.2024 č. k. 21Co/19/2023 – 358 pripustil zmenu na strane
žalobkyne tak, že na miesto žalobkyne A. M. E., D. E., nar. X. XXXXX XXXX, trvalo bytom D. XXXX/
XXX, D., do konania vstupuje A. E. B. C., D. E., nar. XX. XXXX XXXX, bytom D. XX, D.. Prišlo tak
k zmene subjektu na strane žalobkyne v odvolacom konaní. K zmene na strane žalobkyne došlo nanávrh pôvodnej žalobkyne A. M. E., so súhlasom toho kto má vstúpiť do konania ako strana sporu - A.
E. B. C., keďže preukázali, že po začatí (odvolacieho) konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa
spája prevod práv a povinností k sporným nehnuteľnostiam, ktorou právnou skutočnosťou je uzavretie

Darovacej zmluvy medzi A. M. E. a A. B. C., v dôsledku ktorej došlo k prevodu sporných nehnuteľností
na A. B. C., o čom predložili výpis z listu vlastníctva č. XXX pre k. ú. E., vyhotovený 25.3.2024, podľa
ktorého rodinný dom súpisné číslo XXXX, postavený na parcele č. 753 a pozemky parcely registra „C“
parcelné č. 753 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 335 m2, parcelné č. 754 - zastavaná plocha a
nádvorie o výmere 29 m2, parcelné č. 755 - záhrada o výmere 263 m2, v katastrálnom území E., obec L.,

okres Trnava, sú vo výlučnom vlastníctve JUDr. E. B. C., rod. E., nar. XX.X.XXXX, bytom H. I. XX, XXX
XX F., na základe titulu nadobudnutia: V 292/2024 - Darovacia zmluva, vklad povolený dňa 4.3.2024
(Okresný úrad Senec, katastrálny odbor) - č. z. 65/24 (V 245/2024).
Podľa § 80 ods. 3 CSP ten, kto vstupuje do konania, prijíma stav konania ku dňu jeho vstupu. To
znamená, že účinky, a to hmotnoprávne aj procesnoprávne, medzi pôvodnými stranami zostávajú aj
po nástupe právneho nástupcu do konania zachované a právny nástupca je viazaný všetkými úkonmi,

ktoré v konaní urobil jeho procesný predchodca (v danom prípade pôvodná žalobkyňa A. M. E.). Trovy
konania vzniknuté počas konania predchodcovi patria k trovám konania nástupcu (pozri napr. uznesenie
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 379/2014). Aj po zmene subjektu na strane žalobkyne, teda v čase
rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní žalovaných proti (v poradí druhému) napadnutému rozsudku
súduprvejinštancietakplatilo,žebolisplnenépredpokladypreposkytnutieochrany(vlastníckehopráva)

žalobkyni A. B. C., keďže bolo preukázané jej výlučné vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom rei vindicatio (aktívna vecná legitimácia žalobkyne), bolo preukázané, že tieto
nehnuteľnosti užívajú žalovaní 1/ a 2/ (pasívna vecná legitimácia žalovaných) a tiež bolo preukázané,
že žalovaní užívajú tieto nehnuteľnosti neoprávnene, bez právneho dôvodu.
Nedôvodnou bola s poukazom na vyššie uvedené i námietka odvolateľov, že sa súd prvej inštancie

dôkladným spôsobom nevysporiadal s dôvodmi zakladajúcimi užívanie predmetných nehnuteľností
žalovanými, ktorí odvodzujú užívanie sporných nehnuteľností od práva oprávneného z vecného
bremena, ktoré bolo zriadené v zmysle článku IV. darovacej zmluvy z 1.1.2004. Súd prvej inštancie
sa s týmito dôvodmi tvrdenými žalovanými dostatočne zaoberal najmä v 13. bode odôvodnenia
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré závery sú uvedené aj v tomto bode odôvodnenia tohto

rozhodnutia odvolacieho súdu, a ako už bolo vyššie uvedené odvolací súd sa jeho závermi stotožnil.
Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že neboli dôvodnými ani námietky odvolateľov, že
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli

uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú
procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolacia argumentácia v podobe nových skutkových tvrdení a dôkazných návrhov (novoty, nóva) je

prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Právo odvolateľa (ale aj protistrany) použiť
v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana
neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené.
Pokiaľ odvolatelia v odvolaní uvádzali nové skutkové tvrdenia, že je potrebné sa zaoberať tým, čo bolo
skutočnou vôľou účastníkov darovacej zmluvy, na základe ktorej darca – otec žalovanej 1/ daroval

predmetné nehnuteľnosti dcére žalobkyne, a jej výkladom, že v prípade dohody o zabezpečovaní
starostlivosti o darcu a poskytnutí mu doživotného bývania v nehnuteľnosti došlo k zastretiu skutočného
právneho úkonu, ktorým mala byť zmluva o zriadení vecného bremena, a tiež že je potrebné skúmať
či otcovi žalovanej 1/ nevzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu aj prípadným samotným
výkonom tohto práva, a to vydržaním, odvolací súd uvádza, že nakoľko neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, ako prostriedok procesného útoku ich nebolo možné použiť v odvolacom konaní
(prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie možno v odvolaní použiť, len ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť
v konaní pred súdom prvej inštancie, alebo sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo
nesprávneho obsadenia súdu, prípadne má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré

mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci). Z dôvodu, že sa nejednalo o žiaden z taxatívne
vymedzených dôvodov umožňujúcich tzv. novoty v odvolacom konaní použiť (§ 366 písm. a/ až d/ CSP),
nebolo možné na uvedené tvrdenia žalobkyne v odvolacom konaní prihliadať.„Na skutočnosti, ktoré žalovaný doložil súdu až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, nebol odvolací
súd oprávnený prihliadať a zároveň nemal povinnosť vo svojom rozhodnutí uvádzať dôvod, pre ktorý
na tieto skutočnosti nie je možné prihliadať (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 3Obdo/25/2016, sp.

zn. 3Obdo/22/2016).“

11. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle
220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade
s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03,
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené účastníkom konania (teraz strany konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základrozhodnutia,stačínazáverotom,žeztohtoaspektujeplnerealizovanézákladnéprávoúčastníka
na spravodlivý proces.
V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie nemožno považovať

za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany,
urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za
rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým
nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý

proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana)
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04).
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaných neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie.

12. Odvolací súd riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
v celom jeho rozsahu (vrátane konkrétnymi odvolacími dôvodmi nespochybnenej časti o náhrade trov
prvoinštančného konania a predchádzajúceho odvolacieho konania sp. zn. 10Co/44/2021) ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

13. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60
dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.
O nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a §

262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal proti
žalovaným 1/ a 2/ právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že
strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaloženýchtrov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaní 1/ a 2/), keď nevidel v predmetnej veci dôvod
pre aplikáciu ust. § 257 CSP.

14. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta
a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci.(§ 160 ods. 2 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)