Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 4, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7CoCsp/41/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124241580
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6124241580.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulaeku

a elenov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Zuzany Krivdovej, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko,
s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská eas? Ružinov, IEO: 35 724 803, právne zastúpený:
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, Bratislava – mestská eas? Ružinov, IEO: 53 255 739,
proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, D., právne zastúpený: Advokátska
kancelária JUDr. Bacmaoák, spol. s r.o., so sídlom Zvolenská 4014/31, Martin, IEO: 55 075 339, o
zaplatenie 14.772,45 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin
e.k. 11Csp/27/2024-130 zo doa 8. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.), ktorou sa žalobca voči
žalovanému domáhal zaplatenia istiny 14.772,45 Eur, úroku 5.542,79 Eur, úroku z omeškania 639,51
eur, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 17.473,01 Eur od 25.03.2020 do 12.11.2020, úroku
z omeškania 5% ročne zo sumy 15.973,01 Eur od 13.11.2020 do 09.02.2021, úroku z omeškania 5%
ročne zo sumy 15.723,01 Eur od 10.02.2021 do 24.03.2021, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy

15.473,01 Eur od 25.03.2021 do 19.11.2021, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 15.223,01 Eur od
20.11.2021 do 09.12.2021, úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 14.973,01 Eur od 10.12.2021 do
31.01.2022,úrokuzomeškania5%ročnezosumy14.723,01Eurod01.02.2022dozaplateniaanáhrady
trov konania. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov
konania v rozsahu 100% (výrok II.)
2.
Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že postupca E. E. a.s. uzatvorila so žalovaným

dňa 15.07.2016 Zmluvu o splátkovom úvere, v zmysle ktorej postupca žalovanému poskytol peňažné
prostriedky. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 24.03.2020 č. 5115913195 bola pohľadávka E. E.
a.s. voči žalovanému postúpená na jej obchodnú spoločnosť, pričom žalovaný bol v čase postúpenia
pohľadávky napriek písomnej výzve postupcom v nepretržitom omeškaní so splnením čo i len časti
svojho peňažného záväzku voči postupcovi po dobu dlhšie ako 90 dní. Žalovaný napriek opakovaným
výzvam postupcu, tento riadne nesplácal. Postupca preto vyhlásil k 01.12.2019 mimoriadnu splatnosť
úveru a vyzval žalovaného na úhradu dlžnej sumy. Mimoriadna splatnosť bola podľa tvrdení žalobcu

vyhlásená pre neuhradenie splátky, ktorá bola splatná tri mesiace pred vyhlásením mimoriadnej
splatnostiúveru.Podľažalobcupohľadávkapredstavovalakudňupostúpenia23.704,75Eur,ktorásuma
pozostávala z istiny vo výške 17.473,01 Eur, z riadneho úroku vo výške 5.542,70 Eur, zo zmluvného
úroku z omeškania do zosplatnenia vo výške 361,59 Eur a z úroku z omeškania po zosplatnenívo výške 277,92 Eur a tiež z poplatkov vo výške 49,44 Eur. Dňa 27.08.2020 uzavrel žalobca so
žalovaným Dohodu o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach, v ktorej žalovaný uznal svoj
dlh vyplývajúci zo Zmluvy o splátkovom úvere čo do dôvodu i výšky a zaviazal sa, že celkovo sumu

25.046,39 Eur, ktorá zahŕňala aj trovy právneho zastúpenia uhradí v pravidelných mesačných splátkach.
Po podpísaní dohody žalovaný uhradil dňa 12.11.2020 sumu 1.500,-Eur, dňa 09.02.2021 sumu 250,-Eur,
dňa 24.03.2021 sumu 250,-Eur, dňa 19.11.2021 sumu 250,-Eur, dňa 09.12.2021 sumu 250,-Eur, dňa
31.01.2022sumu250,-Eur,spolutedauhradil2.750,-Eur.Podľažalobcutakkudňupodaniažalobydlžná
suma žalovaného predstavuje sumu 20.954,75 Eur, ktorá pozostáva z istiny 14.723,01 Eur, z riadneho

úroku v sume 5.542,70 Eur, z úroku z omeškania v sume 639,51 Eur a z neuhradených poplatkov v
sume 49,44 Eur.
Z obsahu Zmluvy o splátkovom úvere (č. listu 35) je zrejmé, že výška poslednej splátky bola definovaná
len tak, že táto je uvedená v Splátkovom kalendári, ktorý však nepredstavoval súčasť Zmluvy – č.l. III.
bod 1 zmluvy, keď súčasťou Zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky E. E. a.s. s účinnosťou od
01.01.2015; Produktové obchodné podmienky pre hypotekárne a splátkové úvery E. E. a.s. s účinnosťou

od 01.01.2015; Sadzobník a podmienky určené Zverejnením, za ktorý sa bankový produkt poskytuje.
Splátkový kalendár mal podľa čl. III bod 6 Zmluvy byť prílohou č. 2 uvedenej Zmluvy, avšak tento
žalobca súdu nepredložil. K poukazu žalobcu v duplike na čl. 5.5.3 Obchodných podmienok E. a.s.
pre poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom a mikropodnikateľom, v zmysle
ktorého posledná splátka mala byť tvorená zostatkom pohľadávky banky, konštatoval, že takto žalobcom

označený článok sa v ním predložených Obchodných podmienkach nenachádza. Bližšia špecifikácia
poslednej splátky (a síce, že posledná splátka je vo výške zostatku pohľadávky banky) sa nachádza
v Produktových obchodných podmienkach pre hypotekárne a splátkové úvery E. a.s. účinných od
01.01.2015 čl. 5.17 (č.l. 48 p.v. spisu), ktoré žalobca predložil spolu so žalobou.
S poukazom na uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoCsp/21/2021 zo dňa 27.10.2021, podľa

ktoréhoakvzmluveaanivoformulárištandardnýcheurópskychinformáciíospotrebiteľskomúverenieje
osobitne uvedená výška poslednej splátky, je potrebné vychádzať z toho, že všetky splátky sú v rovnakej
výške, uviedol, že v prejednávanom prípade ide o 96 x 349,23 Eur. Neobstál ani odkaz žalobcu na to, že
výška poslednej splátky je uvedená v Splátkovom kalendári, rovnako tak ani odkaz na vyššie spomínaný
čl. 5.17 Zmluvy, nakoľko takto formulovaná zmluvná podmienka je neprijateľná, pretože umožňuje banke

určiť výšku poslednej splátky prakticky ľubovoľne, môže to byť splátka v nižšej sume ako stanovená
výškasplátkyvčl.Ioznačenomako„základnépodmienky“t.j.349,29Euralerovnakotakisplátkavoveľa
vyššej sume, ak by túto sumu banka považovala za zostatok svojej pohľadávky. Na základe uvedeného
konštatoval nesprávnosť resp. nezhodu medzi na jednej strane údajom v Zmluve o celkovej čiastke,
ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, a to 33.524,49 Eur a na druhej strane výškou a počtom splátok 96 x 349,23

Eur, čo predstavuje sumu 33.526,08 Eur. Neurčité, nezrozumiteľné určenie výšky poslednej splátky
má rovnaký účinok, ako keby celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť nebola v Zmluve vôbec
uvedená. Mal za to, že ak nebola určená riadne výška poslednej splátky resp. výška celkovej čiastky,
ktorú má spotrebiteľ v súvislosti s úverom zaplatiť, potom nebola správne uvedená ani RPMN. Neurčitá
resp. nedostatočná špecifikácia výšky poslednej splátky ako aj nesprávnosť v celkovej čiastke, ktorú má

spotrebiteľ zaplatiť je v neprospech spotrebiteľa, taktiež nesprávny údaj o RPMN sú spôsobilé ovplyvniť
správanie spotrebiteľa, a teda sú dôvodom na určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého
úveru v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 129/2010 v znení účinnom od 01.07.2016
do 31.12.2016 t.j. v čase uzavretia Zmluvy o splátkovom úvere.

Dospel k záveru, že právny úkon – výzva zo dňa 30.10.2019 ako aj zosplatnenie úveru – list zo dňa
02.12.20109 sú neurčité, neplatné, a teda právny predchodca žalobcu úver minimálne pokiaľ ide o úroky
a poplatky nezosplatnil riadne. Naviac konštatoval, že z listu zo dňa 30.10.2019 označeného ako „Výzva“
nevyplýva s platením ktorej splátky resp. splátok sa žalovaný dostal do omeškania. Uvedená skutočnosť
spôsobuje, že považoval tento právny úkon za absolútne neplatný podľa § 37 Občianskeho zákonníka.

V nadväznosti na uvedené je potom neurčitý aj právny úkon zo dňa 02.12.2019, a to „Oznámenie o
vyhlásení mimoriadnej splatnosti“, keďže nie je zrejmé, pre ktorú omeškanú splátku veriteľ okamžitú
splatnosť úveru vyhlásil.
Výzva na predčasné splatenie úveru je právnym úkonom veriteľa, ktorý nachádza oporu v zmluvných
dojednaniach, a ktorým sa mení predchádzajúca dohoda dlžníka s veriteľom o podmienkach splácania

úveru. Takouto výzvou sa v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka ruší možnosť platiť úver
v pravidelných mesačných splátkach a vzniká povinnosť dlžníka vrátiť úver okamžite na výzvu veriteľa.
Pre platnosť takéhoto úkonu musia však byť v prípade spotrebiteľských úverov splnené podmienkypodľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ale aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré
ustanovujú základné náležitosti pre právne úkony.

Konštatoval, že tak výzva na zaplatenie dlžnej sumy, ktorá má predstavovať omeškanú splátku ako
ani výzva na predčasné splatenie zostatku úveru s príslušenstvom neobsahujú dlžnú splátku, pre
ktorú veriteľ v zmysle ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka požadoval zaplatiť celý úver naraz.
Uvedené spôsobuje, že postup veriteľa nie je možné preskúmať z ohľadu vyššie citovaných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Úver právny predchodca žalobcu nezosplatnil riadne.

Pokiaľ ide o aktívnu legitimáciu žalobcu s poukazom na ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z.z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky konštatoval, že predmetom Zmluvy o postúpení
pohľadávky zo dňa 24.03.2020, Zmluvy č. 5115913195 nebola pohľadávka po konečnom termíne
splatnosti t.j. splatná pohľadávka, keďže nedošlo k riadnemu zosplatneniu úveru a úver sa ani „sám“
nezosplatnil s poukazom na dátum konečnej splatnosti uvedený v Zmluve dňa 17.07.2024, t.j. neboli

naplnené podmienky uvedené v citovanom § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. t.j., aby postupca
pohľadávku z úveru postúpil Zmluvou zo dňa 24.03.2020 na žalobcu. Z uvedeného vyplýva, že žalobca
tak nenadobudol aktívnu legitimáciu v dôsledku postúpenia pohľadávky voči žalovanému.

3.

Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žiadal,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že jeho žalobe vyhovie pričom alternatívne navrhol
zrušenie rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podanie odvolania odôvodnil
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci s tým, že
súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva

v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Namietal, že sa nestotožňuje s názorom súdu, v zmysle ktorého Zmluva o splátkovom úvere zo dňa
15.07.2016 (ďalej len „Zmluva“) neobsahuje správne uvedenie náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm.
k) alebo l) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov (ďalej len „ZoSÚ“), nakoľko obsahuje buď nesprávny údaj o výške poslednej splátky alebo

o celkovej čiastke spojenej s úverom, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť.

V súlade s uzavretou Zmluvou, Všeobecnými obchodnými podmienkami E. E., a.s. a Produktovými
obchodnými podmienkami pre hypotekárne a splátkové úvery E. E., a.s. (ďalej len „OP“), ktoré sú
neoddeliteľnousúčasťouZmluvy,predstavujúcelkovénákladyspojenésospotrebiteľskýmúveromsumu

vo výške 33.524,49 Eur, t. j. sumu, ktorá je uvedená v Zmluve ako celkové náklady žalovaného spojené
s úverom.
V zmysle bodu. 5.17. OP „Posledná splátka je vo výške zostatku Pohľadávky Banky.“ Žalovaný mal
úver splatiť v 96 mesačných splátkach vo výške 349,23 Eur, pričom v zmysle bodu 5.17. OP mala
posledná splátka predstavovať zostatok pohľadávky postupcu. V zmysle uvedeného mal teda žalovaný

zaplatiť 95 mesačných splátok po 349,23 Eur a 96. ako poslednú splátku vo výške 347,64 Eur. Žalovaný
tak pri riadnom a včasnom splácaní úveru v zmysle dojednaných splátok podľa Zmluvy bol povinný
uhradiť postupcovi titulom poskytnutého úveru sumu v celkovej výške 33.524,49 Eur, nakoľko posledná
splátka úveru bola v súlade s bodom 5.17. OP v poníženej sume. V nadväznosti na uvedené poukázal
na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.02.2020, sp. zn. 3Co/232/2019 a uznesenia:

Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2CoCsp/6/2023 z 18.10.2023 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn.
6CoCsp/56/2021 z 31.01.2022.
Pokiaľ by aj prijal záver súdu o výške celkových nákladov v sume 33.526,08 Eur, s čím sa však
nestotožňuje, ide vo vzťahu k výške sumy o absolútne zanedbateľný rozdiel (1,59 Eur), ktorý nemohol
v nijakom ohľade ovplyvniť schopnosť žalovaného rozoznať rozsah svojho záväzku pri úvere vo výške

20.000,-Eur a pre ktorý je sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti voči veriteľovi neprimerane prísna.
Žalovaný nemohol byť v dôsledku uvedeného v žiadnom prípade postupcom uvedený do omylu v otázke
výšky svojich záväzkov zo zmluvy a súd svojím rozhodnutím neprimerane prísno sankcionuje veriteľa
za situácie, kedy zmluva spĺňa náležitosti vyžadované zákonom.
Z uvedených dôvodov nestotožňuje s právnym záverom súdu ohľadom bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru poskytnutého na základe zmluvy, v súvislosti s čím poukázal na rozsudky Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 13.02.2020, sp. zn. 3Co/232/2019 a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.
7CoCsp/25/2021 z 25.01.2023.V ďalšom namietal, že mu nie je zrejmé, na základe akého zákonného ustanovenia súd požaduje od
neho, resp. jeho právneho predchodcu, aby v podaní podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
uvádzal nad rámec zákona ďalšiu náležitosť, a to, pre ktorú nezaplatenú splátku plánuje veriteľ vyhlásiť

mimoriadnu splatnosť pohľadávky a výšku tejto splátky, resp. výšku dlžnej sumy. Jedinou podmienkou
podania podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je upozornenie na možnosť uplatnenia tohto
práva. Určenie splátky, pre ktorú môže veriteľ vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru zároveň vyplýva
priamo z právnych predpisov, a to ust. § 565 Občianskeho zákonníka, a teda ide o otázku právneho
posúdenia a v žiadnom prípade sa nejedná o skutkovú otázku, ktorá má navyše podľa názoru súdu

predstavovať obligatórnu náležitosť právneho úkonu pod hrozbou jeho absolútnej neplatnosti. Mal
za to, že zákon priamo stanovuje, že v prípade vyhlásenia mimoriadnej splatnosti v spotrebiteľskom
vzťahu môže veriteľ uplatniť toto právo výlučne pre splátku, ktorá predchádzala vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti tri mesiace pretože toto právo pre akúkoľvek staršiu splátku zaniklo splatnosťou ďalšej splátky
a v prípade spotrebiteľských vzťahov, môže vyhlásiť mimoriadnu splatnosť výlučne pre splátku, s ktorou
je spotrebiteľ v omeškaní tri mesiace. Právo veriteľa na zosplatnenie pohľadávky podľa ust. § 53 ods. 9

Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 565 OZ sa obnovuje každou ďalšou nezaplatenou splátkou,
pričom nie je potrebné určovať v žiadnom podaní konkrétnu splátku, pre ktorú sa úver zosplatnil, a teda
uplatnený výklad súdu je nesprávny a v rozpore s judikatúrou Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom
uznesení so sp. zn. 1Cdo/123/2022 z 30.01.2024 uviedol: „Dovolací súd sa nestotožňuje s názorom,
ktorý prezentovali dovolatelia, že špecifikácia splátky, pre ktorú dochádza k zosplatneniu, by mala byť

podmienkou platnosti predčasného zosplatnenia dlhu. Žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení
konkrétnu splátku) zákon veriteľovi neukladá. Dovolací súd tiež nepovažuje za potrebné na tomto mieste
viesť polemiku o tom, či je určenie splátky, ktorá vyvolala zosplatnenie, skutkovou alebo právnou otázkou
(skutkovou otázkou nesporne je označenie takejto splátky vo výzve na zaplatenie alebo v samotnom
zosplatnení, ak však tieto listiny vymedzenie relevantnej splátky neobsahujú, je jej určenie na účely

začatia počítania premlčacej doby len právnym konštruktom). Považuje však za vhodné uviesť, že pokiaľ
sa vykonaným dokazovaním nepreukáže opak, treba vychádzať z princípu racionálneho správania
účastníkov zmluvných vzťahov, ktorí konajú v súlade so zákonom, a teda vzhľadom na ustanovenie §
565 druhej vety Občianskeho zákonníka je potrebné predpokladať, že zosplatnenie bolo vyvolané tou
splátkou, ktorá bola v čase zosplatnenia tri mesiace po splatnosti.“ Otázka, pre ktorú splátku došlo k

vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru nie je skutkovou otázkou, ktorú je veriteľ povinný uvádzať vo
výzvepodľaust.§53ods.9Občianskehozákonníka,aleideoprávnuotázku,ktorávyplývazkogentných
ustanovení § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka, od ktorých sa veriteľ nemá právo odkloniť, a
teda ani svojvoľne určiť splátku, pre ktorú sa rozhodol, resp. rozhodne vyhlásiť mimoriadnu splatnosť
pohľadávky. Závery súdu o určení obligatórnych náležitostí právnych úkonov nevyplývajú zo žiadneho

právneho predpisu a ide o výlučne subjektívne vytvorené podmienky, ktoré súd neprípustným postupom
vytvoril pre zamietnutie žaloby.

Skutočnosť, že určenie splátky, pre ktorú sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť predstavuje otázku
právnehoposúdeniavyplývanepriamoajzrozhodovacejpraxeNajvyššiehosúduSR(uznesenia:sp.zn.

5Cdo/224/2021 z 30.11.2022, sp. zn. 4Cdo/132/2021 z 15.12.2022). Z uvedených rozhodnutí vyplýva
záver, že komplexný výklad ustanovenia § 53 ods. 9 v spojení s ustanovením § 565 Občianskeho
zákonníkasúdodmietolvykonaťsodkazomnaabsenciunáležitostiprávnehoúkonu(ktorýžiadnyprávny
predpis nevyžaduje), resp. súd odmietol právne posúdiť pre ktorú splátku veriteľ pristúpil k vyhláseniu
mimoriadnej splatnosti, a teda aplikovať výklad spomínaných ustanovení Občianskeho zákonníka s tým,

že otázku právneho posúdenia označil za skutkovú otázku, resp. obligatórnu náležitosť právneho úkonu,
čojenielenvrozporespredmetnýmiustanoveniami,ktorétakútonáležitosťpreplatnosťprávnehoúkonu
nevyžadujú ale rovnako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, z
ktorej jednoznačne vyplýva zásada preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou.
S poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 640/2014 z 1. apríla 2015 a uznesenie

Najvyššieho súdu SR z 27. mája 2020, sp. zn. 4Cdo 9/2017 týkajúcich sa princípu preferencie platnosti
právneho úkonu pred jeho neplatnosťou namietal arbitrárnosť rozhodnutia súdu, ktorý od veriteľa
požaduje, aby v právnych úkonoch uvádzal právne posúdenie ust. § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho
zákonníka, ktoré bolo ustálene vyriešené až Najvyšším súdom SR o niekoľko rokov neskôr. Podľa jeho
názoru tak absencia tejto náležitosti v podaní podľa ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka nemôže

za žiadnych okolností spôsobiť neplatnosť právneho úkonu pre jeho neurčitosť, keďže k vyhláseniu
mimoriadnejsplatnostinemohlovzmysleustálenejjudikatúryNajvyššiehosúduSRdôjsťpreinúsplátku,
než splátku splatnú dňa 17.08.2019.Mal za to, že ak by zákonodarca mienil týmito ustanoveniami stanoviť ďalšie náležitosti podania, ktorým
sa vyhlasuje mimoriadna splatnosť pohľadávky alebo upozorňuje spotrebiteľ na možnosť zosplatnenia,
bolo by to v ustanovení § 565 alebo § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka výslovne a jednoznačne

uvedené. Postup súdu, ktorým si „upravil“ tieto zákonné ustanovenie a nad rámec zákona „upravuje“, že
povinnou náležitosťou zosplatnenia pohľadávky ako aj podania v zmysle ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníkajeurčeniesplátky,prektorúveriteľvyhlásilmimoriadnusplatnosťakoajjejvýška,jevpriamom
rozpore s ústavným princípom trojdelenia moci, na základe ktorého právomoc meniť zákony prináleží
moci zákonodarnej (nie moci súdnej).

Podľa jeho názoru tak boli v čase vyhlásenia mimoriadnej splatnosti postupcom splnené všetky
podmienky,ktorézákonvyžadujepreplatnézosplatnenieúveru.Postupcavyhlásilmimoriadnusplatnosť
úveru v súlade so zákonom a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil pokiaľ uzavrel, že
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru a výzva pred týmto vyhlásením boli neplatnými právnymi
úkonmi.
Na podporu vyššie uvedených tvrdení poukázal na rozhodnutia tuzemských odvolacích súdov

(uznesenia: Krajského súdu v Bratislave so sp. zn. 7CoCsp/14/2023 z 29.02.2024, Krajského súdu v
Košiciach, sp. zn. 11CoCsp/15/2024 zo dňa 05.08.2024, Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.:
17CoCsp/4/2024, zo dňa 27.06.2024, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 25CoCsp/2/2023, zo dňa
31.10.2023 a rozsudky: Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 27.06.2024, sp. zn. 5CoCsp/6/2024 a sp.
zn. 17CoCsp/3/2023, z 29.06.2023), podľa ktorých zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť

veriteľa uviesť vo výzve pred mimoriadnou splatnosťou úveru, s ktorou splátkou/ami je dlžník v omeškaní
a ani to, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku vyhlasuje mimoriadnu splatnosť úveru.

Pokiaľ určitá skutočnosť vyplýva z právnych predpisov, resp. jej zistenie vyplýva z výkladu zákonných
ustanovení, ako je aj určenie splátky, pre ktorú došlo k uplatneniu práva v zmysle ust. § 565 v spojení s

ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, tak v žiadnom prípade nemožno považovať túto skutočnosť za
skutkovú otázku, keďže sa jedná o výklad zákonných ustanovení, a teda ide výlučne o právnu otázku,
ktorú je povinný vyriešiť súd právnym posúdením veci.
4.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu stotožniac sa s meritórnym rozhodnutím súdu prvej

inštancie a s poukazom na právny názor tunajšieho krajského súdu obsiahnutý v rozsudku č.k.
11CoCsp/16/2024-354 zo dňa 25.06.2024 uviedol, že v otázke neplatnosti právneho úkonu výzvy zo
strany banky a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti pohľadávky pre absenciu obligatórnych
náležitostí je judikatúra Krajského súdu v Žiline jednotná (rozhodnutia sp. zn. 17Csp/36/2022-261 zo dňa
24.01.2024 a sp. zn. 7CoCsp/32/2022 zo dňa 15.06.2022). S poukazom na princíp právnej istoty (I. ÚS

87/93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99) žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil a zaviazal
žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.
5.
Žalobca nevyužil svoje právo reagovať na vyjadrenie žalovaného replikou.
6.

Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana
proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok
v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
7.

V rámci reakcie na odvolaciu argumentáciu žalobcu formulovanú v opravnom prostriedku krajský súd
poukazuje na principiálnu zodpovednosť odvolateľa za obsahové vymedzenie odvolania, s čím je
spojené oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať rozhodnutie len v rámci vznesených odvolacích
námietok (viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP).

8.
V súdenej veci je podstata argumentácie žalobcu primárne založená na názore, podľa ktorého pre
samotné vyhlásenie predčasnej (resp. mimoriadnej) splatnosti úveru zákon (§ 53 ods. 9 a § 566
Občianskeho zákonníka) nevyžaduje uviesť, pre ktorú konkrétnu omeškanú splátku vyhlasuje veriteľ
úver za predčasne splatný, nakoľko to je možné vyvodiť podľa ustanovenia § 565 Občianskeho

zákonníkavspojenís§53ods.9Občianskehozákonníka,vsúvislostisčímzároveňžalobcapoukazoval
na danosť jeho aktívnej vecnej legitimácie. Žalobca taktiež namietal záver súdu o bezúročnosti
a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) a d) zákona č.
129/2010 v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy.9.
V posudzovanom prípade nebolo sporné, že tak posledná výzva právneho predchodcu žalobcu pred

zosplatnením úveru zo dňa 30.10.2019 označená ako „VÝZVA“ (č.l. 65 spisu) ako ani oznámenie
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti zo dňa 02.12.2019 (č.l. 40) neobsahovali žiaden údaj o tom, pre
omeškanie ktorej konkrétnej splátky má dôjsť k zosplatneniu predmetného úveru (t.j. k vyhláseniu
úveru za predčasne splatný). Tento údaj spočívajúci v jednoznačnej konkretizácii omeškanej splátky,
pre ktorú došlo k zosplatneniu, nie je zistiteľný zo samotného návrhu na vydanie platobného rozkazu

doručenému upomínaciemu súdu, pričom tvrdenie o tom, pre ktorú splátku bol úver zosplatnený, sa po
prvýkrát objavuje až v odvolaní žalobcu (č.l. 153 spisu), kedy žalobca tvrdil, že k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti nemohlo dôjsť pre inú splátku než splátku splatnú dňa 17.08.2019.
10.
Vychádzajúc z konštantnej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/162/2020 z
27.10.2021 – Rc 6/2022), podľa ktorej v sporoch s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu

z úradnej povinnosti s tým, že dôkazné bremeno preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods.
8 vety prvej zákona o bankách pred postúpením pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade,
že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia veriteľa, odvolací súd poukazuje v prvom
rade na to, že nedostatok vecnej legitimácie má za následok zamietnutie žaloby bez jej vecného
prejednania. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania.
11.
Podstatným pre posúdenie danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bolo posúdenie toho, či právny
predchodca postupoval pri zosplatnení pohľadávky v súlade so zákonom (§ 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, § 17 zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov), teda či zosplatnenie
žalovanej pohľadávky právnym predchodcom žalobcu možno považovať za platné.

12.

V súvislosti s úpravou režimu straty výhody splátok odvolací súd všeobecne poukazuje na to, že
zákonodarca v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka zaviedol pravidlo, z ktorého vyplýva, že veriteľ (v
postavení dodávateľa) môže požadovať splnenie celého dlhu pre nesplnenie niektorej zo splátok za
podmienok, že už uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením príslušnej splátky a že upozornil
dlžníka (v postavení spotrebiteľa) v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Účinnosť

uplatnenia práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka je teda podmienená tým, že veriteľ
v uvedenej lehote pred uplatnením tohto práva upozornil dlžníka na to, že toto právo využije. Bez
takéhoto včasného upozornenia je uplatnenie neúčinné (Jaroslav Krajčo: Občiansky zákonník pre prax,
Eurounion, máj 2015, komentár k § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka). Z hľadiska vzťahu medzi
„trojmesačnou dobou“ a „lehotou nie kratšou ako 15 dní“, ktoré rámce spomína § 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka, zákonodarca výslovne neupravuje, či môžu plynúť súbežne alebo či uvedená minimálne 15-
dňová lehota môže začať plynúť až po uplynutí trojmesačnej doby. Z ustanovenia § 565 veta druhá
Občianskeho zákonníka vyplýva iba to, že veriteľ môže žiadosť o jednorazové vrátenie nesplatenej
dlžnej sumy využiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky a môže tak urobiť až po
uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením zmeškanej splátky (§ 53 ods. 9 Občianskeho

zákonníka). Jednoznačným je iba to, že v čase uplatnenia práva je spotrebiteľ v omeškaní s plnením
niektorej zo splátok tri mesiace a uplynula lehota 15 dní na uplatnenie práva po upozornení dlžníka.
Najvyšší súd SR zastáva názor, že 15-dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná
ešte pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, vychádzajúc z charakteru
upozornenia na možnosť zosplatnenia ako vytvorenia príležitosti pre dlžníka ho ešte odvrátiť, navyše

pokiaľuplatneniutohtoprávanebráni,akspotrebiteľzaplatíniektorúzoskoršíchsplátok(napr.uznesenia
Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 1Cdo/61/2022 z 25.04.2023, 9Cdo/98/2022 z 25.04.202, 2Cdo/298/2021
z 30.03.2023, 4Cdo/250/2021 z 28.03.2023, 4Cdo/201/2022 z 26.01.2023).

13.

Predčasné zosplatnenie spotrebiteľského úveru je právom veriteľa a uvedené je v prípade
spotrebiteľského vzťahu za splnenia podmienok v § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru
odvolacieho súdu už z upozornenia na možnosť predčasného zosplatnenia úveru (t.j. z prvej notifikácie
veriteľa) musí byť zrejmé, pre omeškanie ktorej konkrétnej splátky môže byť predmetný úver predčasne(mimoriadne) zosplatnený, t.j. tento údaj musí byť už v tejto prvej notifikácii jednoznačne konkretizovaný.
I keď Občiansky zákonník expressis verbis neuvádza čo má byť obsahom predmetných notifikácii,
tento obsah možno nepochybne vyabstrahovať z podmienok, ktoré musia byť pre realizáciu práva

veriteľa vyhlásiť predčasnú (mimoriadnu) splatnosť úveru splnené. Pokiaľ ustanovenie § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka možnosť realizácie práva veriteľa predčasne zosplatniť úver podmieňuje
uplynutím 3 mesačnej doby od omeškania so zaplatením splátky, tak je zrejmé, že táto konkrétna
splátka musí byť jednoznačne identifikovateľná, čomu zodpovedá povinnosť vedieť ju i konkretizovať.
Samotný veriteľ predsa musí vedieť, pre nezaplatenie ktorej konkrétnej splátky svoje právo zosplatniť

úver realizuje, a nie je žiaden dôvod, aby touto informáciou nedisponoval aj dlžník. Nie je žiaden
racionálny dôvod, aby tento dôležitý údaj nebol obsiahnutý už v samotnom upozornení na možnosť
predčasného zosplatnenia úveru (t.j. v prvej notifikácii veriteľa).

14.
Odvolací súd zdôrazňuje, že účelom právnej úpravy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je

zamedziť zosplatňovaniu záväzkov spotrebiteľov, ktorých plnenie je dojednané v splátkach, z dôvodu
len krátko trvajúceho omeškania a súčasne dať spotrebiteľovi ešte poslednú možnosť k splateniu dlžnej
čiastky. Uvedené však nepochybne vyžaduje, aby bol spotrebiteľ riadne informovaný, pre nezaplatenie
ktorej splátky mu hrozí uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka.
15.

Odvolací súd zastáva názor, že výzva prezumovaná v ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka je
jednostranným právnym úkonom, ktorý z hľadiska jeho určitosti musí obligatórne obsahovať špecifikáciu
(identifikáciu) splátky, s ktorou je spotrebiteľ (v prejednávanom spore žalovaný) v omeškaní, a ktorá
zakladá dôvod na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Bez uvedenia tejto identifikácie nie je možné
následne preskúmať splnenie podmienok na uplatnenie práva na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru

a platnosť tohto úkonu. Je potrebné si uvedomiť, že sa nejedná iba o formálnu podmienku, ale sa
jedná o notifikačnú povinnosť dodávateľa voči spotrebiteľovi, ktorá má umožniť spotrebiteľovi „dozvedieť
sa“ o hroziacom následku spočívajúcom vo vyhlásení predčasnej splatnosti úveru a tento následok
odvrátiť. Preto práve uvedenie konkrétnej splátky je tou rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá musí byť voči
spotrebiteľovi určito vyjadrená, nakoľko uvedenie „iba“ výšky dlhu, s ktorým je spotrebiteľ v omeškaní,

vykazuje podstatnú mieru abstrakcie, a spotrebiteľ z takto vyjadreného údaja nemôže bez ďalšieho
určiť, ktorá splátka môže v budúcnosti založiť dôvodnosť predčasného zosplatnenia, resp. ktorú splátku
považuje dodávateľ za splátku rozhodnú. Z uvedeného potom v konečnom dôsledku nie je objektívne
vopredmožnéposúdiť,kedysidodávateľuplatnísvojeprávopristúpiťkvyhláseniupredčasnejsplatnosti.
Naviac ako už bolo povedané právo na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru založené omeškaním

s úhradou splátky (s ktorou je v omeškaní aspoň tri mesiace), potom môže veriteľ uplatniť výlučne do
splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky (t.j. v poradí prvej splátky, ktorá sa stala splatnou po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, zakladajúcej právo zosplatnenia), inak právo na
zosplatnenie na základe splátky, ktorá zakladá právo na zosplatnenie, zanikne.

16.
Z uvedeného možno potom vyvodiť, že z výzvy podľa ustanovenia § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka
musí byť zrejmé označenie konkrétnej splátky zakladajúcej právo veriteľa na (hroziace) vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru, nakoľko v opačnom prípade nemôže objektívne zakladať vedomosť dlžníka
o dôvodnosti zosplatnenia a reálnej možnosti odvrátenia tohto (hroziaceho) následku, ale stáva sa iba

formálnym „upozornením“ nenapĺňajúcim účel predmetného ustanovenia. Len takýto výklad je spôsobilý
korešpondovať s vyššie uvedeným zmyslom účelu ust. § 53 ods. 9 v spojení s § 565 Občianskeho
zákonníka. V nadväznosti na uvedené odvolací súd zdôrazňuje, že procesný súd nie je povinný ex offo
vyhľadávať dôvod oprávnenosti úkonov veriteľa podľa § 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka,
keďže by mohlo dôjsť aj k dôvodom, na ktoré účastníci právneho vzťahu ani nepomysleli. V kontexte

s takto formulovaným právnym názorom odvolací súd poukazuje aj na relevantnú odbornú literatúru,
a to Občiansky zákonník I. § 1 – 450 – Komentár od Števček M., Dulák, A., Bajánková, J., Fečík, M.,
Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol., z vydavateľstva C. H. Beck, Praha, 2015 (strana 576 a nasl.), ktorá
dospela k rovnakému právnemu záveru.
17.

Inak povedané podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu pre určitosť právneho úkonu zosplatnenia
úveru vôbec nepostačuje, ak údaj o tom, ktorá konkrétna splátka predčasnú (mimoriadnu) splatnosť
vyvolala možno vyvodiť z ustanovenia § 565 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. V tomto smere je potrebné si uvedomiť, že požiadavke určitosti zodpovedákonkrétnosť a jasnosť, a nie je úlohou spotrebiteľa (ani súdu) si tento podstatný údaj z niečoho alebo
podľa niečoho vyvodzovať, či doslova po ňom pátrať.

18.
Nie je žiadnou raritou, že právni nástupcovia veriteľov, resp. veritelia samotní, podávajú žaloby
formulárového charakteru, z ktorých okrem iného nie je zistiteľné, pre ktorú konkrétnu nezaplatenú
splátku došlo k zosplatneniu úveru a k žalobám pripoja množstvo dokumentov a očakávajú, že súd si
všetky podstatné zistenia prácne dohľadá a vyabstrahuje sám, čo úlohou súdu v týchto prípadoch nie je.

19.
Odvolací súd akcentuje, že nie je úlohou súdu v prípade nekonkrétnej notifikácie v zmysle § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka (a následne aj úkonu veriteľa podľa § 565 Občianskeho zákonníka)
preskúmavaním platobnej histórie úverového vzťahu, či „rozpočítavaním“ dlžných súm zisťovať (čo
naráža aj na „procesné limity“ v zmysle § 132 ods. 2 CSP), pre ktorú dlžnú splátku mohol veriteľ úver

zosplatniť. Vo svojej podstate by nešlo o nič iné, ako len na základe vlastnej iniciatívy konajúceho
súdu (a namiesto žalobcu, ktorého takáto povinnosť zaťažuje) vymedzenie (presnejším je pojem
vytvorenie, keďže spravidla – tak ako i v súdenom prípade – absentujú v žalobe náležité jedinečné
skutkové tvrdenia) takého skutkového stavu, ktorý zodpovedá hypotéze príslušnej právnej normy a
na základe ktorého by bol žalobca v spore (aspoň čiastočne) úspešný. Niet najmenších pochýb, že

takáto požiadavka je v absolútnom rozpore nielen s princípmi civilného sporového konania, ale prioritne
v rozpore s elementárnymi ústavnými zásadami nestrannosti súdu a rovnosti postavenia strán pred
súdom.
20.
V nadväznosti na uvedené odvolací súd v súlade s konštantnou judikatúrou (uznesenie Ústavného súdu

SR, č. k. i. ÚS 268/2019-18 z 10.9.2019) dáva do pozornosti odvolateľa, že podania adresované súdu
musia byť formulované jasne, zrozumiteľne a určito, a najmä žaloba, ktorou sa sťažovateľ domáha
vydania konkrétneho rozhodnutia, musí v zmysle § 132 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“)
obsahovať úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný
návrh, pretože iba formálne a obsahovo spôsobilá žaloba je predpokladom vecného prejednania veci.

Súd v civilnom sporovom konaní nie je povinný a ani nemôže nahrádzať úkony sporových strán, ktoré
zaťažuje povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť (§ 150 CSP). Úlohou (a zodpovednosťou) sporových
strán je substancovať skutkový základ sporu, t. j. vymedziť jeho základ a podstatu. Sú to predovšetkým
sporové strany, ktoré sú zodpovedné za výsledok sporu. Zvýšenie požiadaviek na procesnú aktivitu
sporových strán a s tým spojenú procesnú diligenciu (zodpovednosť) so sankčnými dôsledkami v

prípadoch procesnej pasivity je tak spôsobilé prispieť k efektívnemu a rýchlemu konaniu.

21.
Odvolateľ taktiež mylne argumentoval, že určenie od akej omeškanej splátky sa žalovaný dostal do
omeškania a od akej konkrétnej splátky si žalobca uplatňuje predčasné zosplatnenie dlhu je právnym

posúdením a žalobca nemá povinnosť vec právne kvalifikovať, ale len skutkovo vymedziť. Odvolací súd
sa stotožňuje s názorom, že právne posúdenie veci je na súde v zmysle zásady „iura novit curia“, avšak
konkretizovanie splátky, pre ktorú došlo k zosplatneniu spotrebiteľského úveru, je skutkovým tvrdením,
anieprávnymposúdenímakosamylnedomnievaodvolateľ.Nastolenáotázkaodvolateľommáskutkovú
(nie právnu) povahu. Riešenie skutkovej otázky (quaestio facti) je v civilnom sporovom konaní spojené

s obstarávaním skutkových poznatkov súdu v procesne dokazovania. Pri jej riešení sa súd zameriava na
skutkové okolnosti významné napríklad z hľadiska toho, čo a kedy sa stalo alebo malo stať, čo (ne)urobil
žalobca alebo žalovaný, či a aké okolnosti nastali po konaní (opomenutí konania) niektorej fyzickej alebo
právnickej osoby, čo obsahuje určitá listina, čo vypovedal svedok, čo uviedol znalec a pod. Na rozdiel
od toho riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri

ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma
jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma závery
oexistenciialeboneexistenciidôvodupreaplikovaniepredmetnejprávnejnormynaposudzovanýprípad
(porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/99/2018, 4Cdo/7/2018, 2Cdo/111/2021).

22.
Poukaz odvolateľa na ním označené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je nenáležitým, nakoľko tieto
sa týkajú začiatku plynutia premlčacej doby v prípade zosplatneného spotrebiteľského úveru (čo nie je
daný prípad), ale nijakým spôsobom tieto rozhodnutia dovolacieho súdu nereflektujú na problematikuobsahových náležitostí predmetných notifikácii a s tým súvisiaceho posúdenia platnosti zosplatnenia
spotrebiteľského úveru.

23.
Bezpredmetným je i odkazovanie odvolateľa na závery rozhodnutí iných odvolacích súdov v obdobných
veciach, lebo tieto nie sú pre konajúce súdy záväzné (§ 193, eventuálne § 391 ods. 2 a § 455 CSP) a
nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle článku 2 ods. 2 CSP.
Zároveň v rozoberanej súvislosti je podstatné, že okresný súd (v spojení i s dôvodmi tohto odvolacieho

rozhodnutia, keďže konanie v I. a II. inštancii tvorí jeden celok) dostatočne zdôvodnil/vysvetlil svoj právny
názor, t.j. argumentačne sa s riešením predmetnej právnej otázky plnohodnotne vyrovnal, preto nekonal
v rozpore s princípom právnej istoty (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo
144/2014 z 13.5.2014).

24.

Pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní poukazoval na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
1Cdo/123/2022 zo dňa 30.01.2024, odvolací súd primárne poukazuje na to, že v predmetnom uznesení
sa dovolací súd iba okrajovo vyjadruje k otázke náležitostí mimoriadneho/predčasného zosplatnenia
úveru v tom zmysle, či predmetný úkon má obsahovať vymedzenie/určenie splátky zakladajúcej právo
na vyhlásenie predčasnej splatnosti úveru ako (esenciálnej) náležitosti tohto právneho úkonu, pričom

dospel k záveru, že „...žiadnu takúto povinnosť (uviesť v zosplatnení konkrétnu splátku) zákon veriteľovi
neukladá...“. Z uvedeného možno vyvodiť, že Najvyšší súd SR sa v dotknutom rozhodnutí vyjadril
výlučne k otázke platnosti tohto právneho úkonu v kontexte ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Navyše
vyslovený záver sa týka výlučne posúdenia náležitostí právneho úkonu vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru (netýka sa výzvy podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka.). V kontexte uvedeného odvolací

súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie učinil prieskum predmetného právneho úkonu podľa § 37
Občianskeho zákonníka a dospel k záveru o neurčitosti predmetného právneho úkonu. Tento záver o
neurčitosti právneho úkonu a tým i jeho neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa týka
už úkonu, ktorý nevyhnutne predchádzal vyhláseniu zosplatnenia, t.j. vzťahuje sa (už) aj na výzvu podľa
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, keďže len na tento úkon sa obligatórne viaže samotný právny úkon

zosplatnenia. Aj v prípade akceptovania argumentácie žalobcu, že vyhlásenie mimoriadnej/predčasnej
splatnosti úveru obligatórne nemusí obsahovať označenie splátky, ktorá založila právo na vyhlásenie
predčasnej splatnosti úveru, tak uvedené nič nemení na závere proklamovaným odvolacím súdom o
potrebe uvedenia konkrétnej splátky, s ktorou je dlžník v omeškaní, už vo výzve podľa § 53 ods. 9
Občianskeho zákonníka.

25.
Odvolací súd uzatvára, že zodpovedanie otázky platnosti upozornenia spotrebiteľa a uplatnenie práva
v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka bolo rozhodujúce pre skutkové a právne posúdenie
skutočnosti, či došlo k účinnému vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru. Uvedené bolo potom

rozhodné aj vo vzťahu k otázke či je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu v prejednávanom spore, a to
z hľadiska súladu postupu žalobcu s podmienkami prezumovanými v ust. § 17 ods. 1 zákona č. 129/2010
Z. z. v znení účinnom v čase postúpenia pohľadávky, pričom súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcu v prejednávanej veci nie je daná.

26.
Pokiaľ žalobca nesúhlasí s názorom, že musí byť jednoznačne určité pre omeškanie ktorej splátky došlo
k mimoriadnemu zosplatneniu úveru, jedná sa iba o polemiku žalobcu s názorom súdu prvej inštancie.

27.

Keďže obligatórnym dôsledkom absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu je zamietnutie žaloby,
a to bez toho, aby sa súd meritórne zaoberal samotným žalobným nárokom, odvolací súd považoval
za nadbytočné preskumávať obsah samotnej spotrebiteľskej zmluvy tak z hľadiska neprijateľných
podmienok vplývajúcich na výšku plnenia z nej ako aj jej prípadnú neplatnosť ako i z hľadiska určenia,
či poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov alebo nie. Z tohto dôvodu

odvolací súd neposudzoval správnosť záverov súdu prvej inštancie vzťahujúcich sa na obsah samotnej
spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho sa následne nezaoberal tou časťou odvolacej argumentácie,
ktorá sa týkala náležitostí spotrebiteľskej zmluvy v nadväznosti na neprimeranosť aplikácie sankcie
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Inak povedané od právneho posúdenia týchto otázok nezáviselorozhodnutie o odvolaní. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovou stranou (resp. účastníkom konania), ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní
(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo16.11.2011, sp. zn. 6 Cdo 145/2011).
28.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách
prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá vzájomnému procesnému úspechu strán v konaní
a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
29.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich

náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) voči žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania úspech
nemal. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. (§ 262 ods.
2 CSP).
30.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie

považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)