Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 13, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2CoPr/5/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316213361
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nadežda Wallnerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1316213361.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a

členiek senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobkyne: D.. T. X.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. Č.. X, E.Č., zastúpená: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, so sídlom:
ul. Podbrezovská 34, Bratislava proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Devínska Nová Ves,
so sídlom: Novoveská č. 17/A, Bratislava, IČO: 603 392, zastúpený: N-advokát, s.r.o., advokátska
kancelária,sosídlom:Lovinského4408/22,Bratislava,IČO:51098636,ourčenieneplatnostiokamžitého
skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k.
11Cpr/5/2016-45, zo dňa 04.07.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok bývalého Okresného súdu Bratislava III č.k. 11Cpr/5/2016-45, zo dňa
04.07.2017, m e n í tak, že určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so
žalobkyňou zo dňa 08. júna 2016, j e n e p l a t n é . V časti určenia, že pracovný pomer trvá, žalobu
z a m i e t a .

II. Žalobkyni sa voči žalovanému p r i z n á v a náhrada trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho

konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov
konania žalovaného v plnej výške. Súd prvej inštancie rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa
domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenie pracovného pomeru zo dňa 08.06.2016 a zároveň
určenia, že jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Žalobu odôvodnila tým, že u žalovaného pracovala
na základe pracovnej zmluvy, ktorú podpísala v zmysle ustanovenia § 18a ods. 6 a 7 zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení, po svojom zvolení za kontrolórku Mestskej časti Bratislava -
Devínska Nová Ves. Dňa 08.06.2016 jej žalovaný doručil oznámenie o skončení pracovného pomeru

zánikom funkcie a to dňom 07.06.2016, ktoré odôvodnil odvolaním sa na ustanovenie § 18a ods.
11 zákona o obecnom zriadení s tým, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp.zn. 6S/264/2014,
6S/266/2014 zrušil uznesenia miestneho zastupiteľstva a funkcia hlavného kontrolóra, ktorú vykonávala
žalobkyňa, zanikla. Dôvodom zrušenia uznesení miestneho zastupiteľstva bola skutočnosť, že miestne
zastupiteľstvo stanovilo kvalifikačné predpoklady na výkon funkcie hlavného kontrolóra, v rozpore s
ustanovenímzákonaoobecnomzriadení.Žalobkyňadňa09.06.2016a13.06.2016doručilažalovanému
oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní, na čo jej žalovaný dňa 15.06.2016 zaslal odpoveď,

podľa ktorej nemá predmetné oznámenie právny význam a považuje skončenie pracovného pomeru
za platné. Žalobkyňa tvrdí, že bola zamestnancom na základe pracovnej zmluvy a žalovaný mal
na skončenie pracovného pomeru aplikovať ustanovenia Zákonníka práce, nemal skončiť pracovný
pomer oznámením, ale spôsobom uvedeným v Zákonníku práce. Neplatnosť skončenia pracovnéhopomeru vidí žalobkyňa aj v tom, že starosta nie je oprávnený zákonom o obecnom zriadení, ani iným
právnym predpisom skončiť pracovný pomer s hlavným kontrolórom obce zánikom funkcie. Žalovaný
žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na skutočnosť, že zákon o obecnom zriadení

obsahuje osobitnú úpravu skončenia pracovného pomeru hlavného kontrolóra a pracovný pomer
miestneho kontrolóra nie je teda možné ukončiť niektorým zo spôsobov podľa Zákonníka práce. Zákon
o obecnom zriadení je vo vzťahu k Zákonníku práce v postavení lex specialis, preto jeho aplikovanie
prichádza do úvahy len v tom prípade, ak zákon o obecnom zriadení neobsahuje osobitnú úpravu.
Zrušenie uznesenia Miestneho zastupiteľstva Mestskej časti Bratislava Devínska Nová Ves zo dňa

18.12.2013, ktorým bol schválený návrh na vyhlásenie voľby miestneho kontrolóra a nadväzujúceho
uznesenia zo dňa 04.03.2014, ktorým bola žalobkyňa zvolená za miestneho kontrolóra na obdobie
od 10.03.2014 do 09.03.2020, a súčasne starosta poverený, aby so žalobkyňou uzatvoril pracovnú
zmluvu, nastalo okamihom právoplatnosti rozsudku Krajského súdu v Bratislave a funkcia kontrolóra
zanikla dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia. Žalobkyňa následne poukázala na ustanovenia zákona o
obecnom zriadení, podľa ktorého výkon funkcie hlavného kontrolóra zaniká spôsobmi, ktoré sú taxatívne

vymenované v ustanovení § 18 a ods. 8, pričom zánik funkcie, na ktorý sa odvoláva žalovaný, tam nie
je. Podľa žalobkyne malo dôjsť k odvolaniu z funkcie mestským zastupiteľstvom a nepostačovalo len
rozhodnutie súdu, ktorým bolo zrušené uznesenia zastupiteľstva. Argumentovala, že došlo nielen ku
voľbe kontrolóra, ale na základe voľby došlo ku ďalšiemu právnemu úkonu a to k uzatvoreniu pracovnej
zmluvy. Preto pracovný pomer naďalej trvá, nakoľko nebol právoplatne skončený.

2. Súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu uviedol, že pracovný pomer žalobkyne vznikol
zvolením obecným zastupiteľstvom, špecifickým spôsobom, ktorý upravuje zákon o obecnom zriadení.
Uviedol, že v tomto prípade je zákon o obecnom zriadení lex specialis voči Zákonníku práce a
v prejednávanom prípade nedošlo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru tak, ako to má

na mysli ustanovenie § 68 Zákonníka práce. Preto sa žalobkyňa nemohla ani domáhať určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Zákonná úprava jej dávala možnosť domáhať sa
v správnom konaní určenia podľa ustanovenia § 337 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho
poriadku, že jej funkcia hlavného kontrolóra naďalej trvá, nie však určenia, že okamžité skončenie
pracovného pomeru je neplatné. Súd prvej inštancie vyvodil záver s poukazom na ustanovenia § 17 ods.

2 a 3 Zákonníka práce, že pracovná zmluva č. XX/XXXX, od ktorej žalobkyňa odvodzuje svoje nároky,
je neplatný právny úkon, nakoľko rozsudkom Krajského súdu v Bratislave bolo zrušené uznesenie
zastupiteľstva, ktorým bola žalobkyňa zvolená za miestneho kontrolóra, a ktorým bol starosta poverený,
aby s ňou uzatvoril pracovnú zmluvu, a teda starosta nebol oprávnený uzatvoriť s ňou pracovnú zmluvu.
Súd prvej inštancie predniesol názor, že do momentu, kedy súd vyslovil, že uznesenia zastupiteľstva sú

neplatné, bola pracovná zmluva platný právny úkon, po ich zrušení starosta nebol oprávnený uzatvoriť
pracovnú zmluvu so žalobkyňou a relatívnej neplatnosti tohto právneho úkonu sa môže dovolať každý.
Rozhodnutie súdu, ktorým sa zrušili uznesenia zastupiteľstva, spôsobilo neplatnosť pracovnej zmluvy
so žalobkyňou a aj to je dôvod, pre ktorý sa žalobkyňa nemôže domáhať určenia, že jej pracovný pomer
naďalej trvá. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015

Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj CSP), podľa ktorého v konaní úspešnému žalovanému patrí
proti žalobkyni náhrada trov konania v celom rozsahu.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktoré odôvodnila
tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobkyňa

namietla, že súd prvej inštancie zaujal extenzívny výklad vzájomného vzťahu právnych predpisov lex
specialis a lex generalis, t.j. zákona o obecnom zriadení a Zákonníka práce, a to až do tej miery,
že v zásade odňal žalobkyni pracovnoprávnu ochranu, ktorá jej prináleží ako zamestnankyni z titulu
uzatvorenia pracovnej zmluvy, a ktorá jej priamo vyplýva z príslušného pracovnoprávneho predpisu -
Zákonníku práce. Žalobkyňa podotýka, že vznik pracovnoprávneho vzťahu hlavného kontrolóra (napriek

existencii osobitného právneho režimu obsiahnutého v zákone o obecnom zriadení) je podmienený
podpisom pracovnej zmluvy so zamestnancom v zmysle § 42 Zákonníka práce a nie zvolením
obecným zastupiteľstvom a jeho vymenovaním, ako to uvádza Okresný súd Bratislava III v bode 10.
odôvodnenia rozhodnutia. Zvolenie do funkcie predstavuje len predpoklad (pre štatutárneho zástupcu
zamestnávateľa), aby s budúcim zamestnancom uzatvoril pracovnú zmluvu. Žalobkyňa nesúhlasí s

postupom súdu prvej inštancie, keď vo svojom rozhodnutí a následnom odôvodnení vylučuje pôsobnosť
Zákonníka práce na oblasť skončenia pracovného pomeru - zánik funkcie hlavného kontrolóra v
okamihu, keď tento právny režim je založený uzatvorenou pracovnou zmluvou, a súčasne zákon o
obecnom zriadení neobsahuje relevantnú (osobitnú) právnu úpravu skončenia pracovného pomeru zdôvodu rozhodnutia súdu o zrušení uznesenia zastupiteľstva o stanovení kvalifikačných predpokladov
na výkon funkcie hlavného kontrolóra. Keďže nie je daný osobitný spôsob skončenia pracovného
pomeru z tohto dôvodu, podľa názoru žalobkyne malo prísť k použitiu jedného zo všeobecných dôvodov

skončenia pracovného pomeru v zmysle Zákonníka práce v tom ohľade, aby prišlo k skončeniu
pracovnoprávneho vzťahu zamestnanca, v zmysle rozhodnutia krajského súdu o zrušení predmetného
uznesenia obecného zastupiteľstva. Vylúčenie právneho režimu Zákonníka práce na skončenie
pracovného pomeru - výkonu funkcie hlavného kontrolóra zo strany súdu prvej inštancie považuje
žalobkyňa za rozporné s právnym poriadkom Slovenskej republiky, čo následne ovplyvnilo aj postup

pri rozhodovaní vo veci podanej žaloby. Žalobkyňa v odvolaní poukazuje na princíp pracovnoprávnej
ochrany obsiahnutý v oboch právnych režimoch skončenia pracovnoprávneho vzťahu (Zákonník práce
a Zákon o obecnom zriadení) a podotýka, že k skončeniu samotného právneho vzťahu môže dôjsť
len jedným z uvádzaných spôsobov skončenia právneho vzťahu, v inom prípade by totiž prišlo k
zjavnému porušeniu príslušných ustanovení pracovnoprávnych predpisov a k odňatiu pracovnoprávnej
ochrany, ktorú právny poriadok poskytuje zamestnancovi, ako slabšej strane pracovnoprávneho vzťahu.

V predmetnom prípade sa zjavne jednalo o postup mimo zákona zo strany žalovaného, v dôsledku
ktorého prišlo k odňatiu práva žalobkyne domáhať sa ochrany svojich ústavou zaručených základných
ľudských práv a slobôd a čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv v podobe práva na prácu a
uplatneniepracovnoprávnejochranyakosúčasťprávanaspravodlivéauspokojivépracovnépodmienky.
Žalobkyňaďalejuvádza,ženeobstojíargumentáciasúduprvejinštancievotázkeposudzovaniaplatnosti

a neplatnosti pracovnej zmluvy a skončenia pracovného pomeru, nakoľko totiž vo svojom rozhodnutí
zakladá súd prvej inštancie domnienku fikcie platnosti právneho úkonu, pracovnej zmluvy, do okamihu
rozhodnutia súdu o zrušení uznesenia zastupiteľstva, súčasne však ďalej konštatuje, že právny úkon sa
zrušuje od začiatku, a že starosta nebol oprávnený uzatvoriť so žalobkyňou pracovný pomer po zrušení
tohto uznesenia. Žalobkyňa podotýka, že v uvedenej veci nejde o uzatvorenie novej pracovnej zmluvy

po zrušení uznesení zastupiteľstva súdom. Domáhala sa, aby fikcia platnosti pracovnej zmluvy založená
v roku 2014, kedy bola žalobkyňa zvolená do funkcie hlavného kontrolóra obecným zastupiteľstvom,
a na základe ktorej s ňou bola aj podpísaná pracovná zmluva, trvala až do okamihu, kým s ňou príde
k zákonnému skončeniu pracovného pomeru zo strany žalovaného v súlade so Zákonníkom práce, z
dôvodu vzniku objektívnej situácie v podobe rozhodnutia súdu o zrušení uznesenia zastupiteľstva o

stanovení kvalifikačných predpokladov na výkon funkcie hlavného kontrolóra. K právnemu záveru súdu
prvej inštancie, ktorý uvádza, že žalobkyňa mala použiť procesný postup podľa § 337 ods. 2 zákona
č. 162/2015 Z.z. a domáhať sa určenia, že jej funkcia hlavného kontrolóra i naďalej trvá, žalobkyňa
uviedla, že táto právna možnosť zamestnanca sa viaže na skutočnosť, že sa bude žalobca domáhať
preskúmania zákonnosti uznesenia zastupiteľstva o jeho odvolaní z funkcie hlavného kontrolóra, avšak

v uvedenom prípade k takémuto uzneseniu zastupiteľstva vôbec neprišlo, preto použitie predmetného
ustanovenia je nelogické a neprípustné. Na základe uvedenej argumentácie žalobkyňa navrhuje, aby
odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 04.07.2017, č.k. 11Cpr/5/2016-45 tak, že
žalobe vyhovie a určí, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa
08.06.2016 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne naďalej trvá. Zároveň je žalovaný povinný nahradiť

žalobkyni trovy odvolacieho konania, ako aj trovy v konaní pred súdom prvej inštancie pozostávajúce
z trov právneho zastúpenia.

4. K odvolaniu žalobkyne vo svojom písomnom vyjadrení žalovaný uviedol, že sa stotožňuje s právnym
názorom súdu prvej inštancie a doplnil, že úprava v zákone o obecnom zriadení vylučuje použitie

všeobecnej pracovnoprávnej úpravy Zákonníka práce a pracovný pomer hlavného kontrolóra zaniká
ex lege, bez potreby uskutočnenia akéhokoľvek pracovnoprávneho úkonu zo strany ktoréhokoľvek
účastníka. Žalovaný zastával v konaní právny názor, že v konkrétnom prípade žalobkyne, vzhľadom
na komplexnú úpravu skončenia pracovného pomeru obsiahnutú v zákone o obecnom zriadení, sa
ustanoveniezákonaoobecnomzriadeníozánikufunkcievzťahujeanalógioulegisinazánikpracovného

pomeru žalobkyne z dôvodu, ktorý v tomto prípade nastal, i keď ho zákon o obecnom zriadení
výslovne nepredpokladá. K argumentácii žalobkyne, že nemožno postupovať v jej prípade podľa § 337
ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. a domáhať sa určenia, že jej funkcia hlavného kontrolóra i naďalej
trvá, poukazuje žalovaný na to, že ustanovenie § 337 Správneho súdneho poriadku zaviedlo dva
skutkové dôvody (situácie), kedy správny súd preskúmava zánik funkcie hlavného kontrolóra. Jednak

je to v prípade jeho odvolania z funkcie, v zmysle § 337 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a
jednak v situácii, keď podľa obce mala funkcia hlavného kontrolóra zaniknúť ex lege, na základe
zákona bez uznesenia obecného zastupiteľstva, čo je vyjadrené v § 337 ods. 2 Správneho súdneho
poriadku,napoužitiektoréhosúdprvejinštanciepoukazuje.Nazákladeuvedenýchskutočnostížalovanýnavrhuje odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 04.07.2017, č.k.
11Cpr/5/2016-45, ako vecne správny potvrdil.

5. Krajský súd Bratislave ako odvolací súd rozsudkom sp.zn. 2CoPr/18/2017 zo dňa 26.09.2018
predmetný rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením zo dňa 27.11.2019, sp.zn. 7Cdo/129/2019 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec
mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že svoje rozhodnutie založil na iných právnych dôvodoch než
súd prvej inštancie, a preto bol povinný strany sporu vyzvať k použitiu právneho predpisu, ktoré pri

rozhodovanívecinebolopoužité.Tým,žeodvolacísúdtentopostupnedodržal,znemožnilžalobkyni,aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
postup.

6. V nadväznosti na uvedené odvolací súd odstránil vytknutú vadu konania v intenciách Najvyššieho
súdu SR a v zmysle § 382 CSP stranám sporu doručil výzvu na vyjadrenie sa k použitiu ustanovenia § 39

Občianskeho zákonníka na skutkový stav prejednávanej veci. Žalobkyňa k uvedenému postupu uviedla,
že pri aplikácií § 39 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k pracovnej zmluve platí, že otázka platnosti /
neplatnosti pracovnej zmluvy závisí od posúdenia účinkov rozhodujúcej skutočnosti, ktorou je uznesenie
miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves č. 128/12/2013 zo dňa 18.12.2013 o schválení
návrhu na vyhlásenie voľby miestneho kontrolóra a uznesenie č. 16/3/2014 zo dňa 04.03.2014, ktorým

bola žalobkyňa zvolená za hlavnú kontrolórku (ďalej aj uznesenie o voľbe) a s tým súvisiaci rozsudok
správneho súdu sp.zn. 6S/264/2014, 6S/266/2014, o zrušení týchto uznesení z dôvodu nezákonnosti
kvalifikačných predpokladov. Uznesenie o voľbe hlavného kontrolóra je výsledkom správneho procesu, v
rámci ktorého sa rozhoduje o základných otázkach života obce a zároveň o právnom postavení určitého
subjektu vo funkcii hlavného kontrolóra. Uznesenie je správnym aktom sui generis, ktorý predstavuje

jednu z foriem rozhodnutia obecného zastupiteľstva. Uznesenie obecného zastupiteľstva, ktorým sa
volí hlavný kontrolór má znaky správneho aktu. Voľba hlavného kontrolóra obecným zastupiteľstvom je
predpokladom na uzatvorenie pracovnej zmluvy s dohodnutým druhom práce - hlavný kontrolór obce.
Pri rozhodnutí o voľbe, resp. vzniku funkcie hlavného kontrolóra ide o špecifický typ uznesenia obecného
zastupiteľstva, nakoľko má vplyv na ďalšie právne vzťahy a zásadne ovplyvňuje najmä pracovnoprávny

vzťah uzatvorený medzi obcou a hlavným kontrolórom. A contrario na základe uvedeného platí, že
uznesenie o odvolaní, ako jedného z dôvodu zániku funkcie hlavného kontrolóra spôsobuje aj naplnenie
podmienky pre možné uplatnenie výpovedného dôvodu zamestnávateľa podľa § 63 ods. 1 písm. d)
bod 1 resp. bodu 2. Ustanovenie § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení o zániku funkcie hlavného
kontrolóra obsahuje taxatívny výpočet dôvodov zániku tejto funkcie. Explicitne neráta so spôsobom

zániku funkcie na základe zrušenia uznesenia o voľbe hlavného kontrolóra pre nezákonné stanovenie
kvalifikačných požiadaviek. Rozhodnutím o zrušení uznesenia o voľbe dochádza k zrušeniu atribútu
voľby ako predpokladu pre výkon dohodnutého druhu práce - hlavný kontrolór obce. Rozhodnutie o
zrušení voľby žalobkyne za hlavnú kontrolórku nemôže byť podľa názoru žalobkyne dôvodom skončenia
pracovného pomeru, pretože to nemá oporu v zákone o obecnom zriadení, ani v Zákonníku práce.

Rovnako naň preto nemožno aplikovať ustanovenie § 18a ods. 11 o skončení pracovného pomeru
hlavného kontrolóra. Ustanovenie § 18a ods. 11 zákona o obecnom zriadení sa vzťahuje len na dôvody
zániku funkcie zákonom vymedzené v § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení. Žalobkyňa tvrdí, že
skutočnosťou, ktorá je rozhodujúca pre posúdenie aplikácie § 39 Občianskeho zákonníka o neplatnosti
právneho úkonu vo vzťahu k pracovnej zmluve sú účinky uznesenia o voľbe hlavného kontrolóra a

právny stav existujúci v okamihu realizácie tohto úkonu. Odkazom na judikatúru i teóriu správneho
práva žalobkyňa uviedla, že pri posudzovaní správnych aktov sa vychádza zo zásady prezumpcie
platnosti a správnosti správneho aktu. Podstata zásady platnosti a správnosti správnych aktov spočíva
v tom, že i vadný správny akt sa považuje za bezvadný, a to až do momentu, pokiaľ nie je úradným
alebo súdnym postupom zrušený alebo zmenený. Týmto momentom stráca tento správny akt svoje

účinky, avšak s platnosťou ex nunc, teda do budúcna. Výnimku zo zásady prezumpcie správnosti
a platnosti administratívnych aktov predstavujú len tzv. nulitné správne akty. V súlade so zásadou
prezumpcie platnosti a správnosti správnych aktov, voľba žalobkyne a následné uzatvorenie pracovnej
zmluvy s ňou na podklade (v rozhodujúcom období - čase uzatvorenia pracovnej zmluvy) platného
uznesenia obecného zastupiteľstva tak vyvolala právne účinky. Pracovnú zmluvu je preto potrebné

považovať za riadne a platne realizovaný právny úkon zamestnávateľom i zamestnancom uzatvorený
v dobrej viere, k vysporiadaniu ktorého bolo potrebné pristúpiť až okamihom rozhodnutia súdu o
zrušení uznesenia o voľbe žalobkyne za hlavnú kontrolórku. Pokiaľ ide o neplatnosť právneho úkonu
tak, ako to má na mysli § 39 Občianskeho zákonníka, tak platnosť právnych úkonov, vrátane úkonovpodľa pracovnoprávnych predpisov, treba posudzovať k okamihu a so zreteľom na okolnosti, kedy bol
právny úkon urobený. Platnosť / neplatnosť právneho úkonu je teda potrebné posudzovať vzhľadom na
okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku. Na konštatovanie o neplatnosti právneho úkonu, musí byť

potomneplatnosťprítomnáodpočiatkuvykonaniaprávnehoúkonu,akotzv.počiatočnáneplatnosť.Pred
konštatovanímneplatnostijepretopotrebnéprávnunormu,sktoroujeprávnyúkonpotenciálnevrozpore
interpretovať z hľadiska jej obsahu a účelu. Ak totiž právna norma výslovne konštatuje neplatnosť úkonu,
ktorý je s ňou v rozpore, o jeho neplatnosti niet pochýb. Žalobkyňa tvrdí, že v jej prípade by bola
uvedená téza naplnená, ak by zákon o obecnom zriadení ako lex specialis výslovne určil, že po zániku

predpokladu voľby na výkon funkcie hlavného kontrolóra je jeho pracovná zmluva neplatná, resp. že
ex lege zaniká výkon funkcie, a tým i pracovný pomer kontrolóra. Takéto tvrdenie však nezakotvuje ani
zákon o obecnom zriadení, ani zákon o výkone práce vo verejnom záujme a ani Zákonník práce.

7. Žalovaný uviedol, že pre posúdenie platnosti uzavretia pracovnej zmluvy žalobkyne so žalovaným je
potrebné subsidiárne použiť § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka, v

zmysle ktorého pracovnú zmluvu medzi sporovými stranami žalobcom a žalovaným treba považovať za
neplatný právny úkon, pretože svojim obsahom odporuje zákona č. 369/1990 Zb.

8. Odvolací súd po opätovnom preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné
vyhovieť a vydal rozsudok sp.zn. 2CoPr/3/2020 dňa 12.08.2020, ktorým opätovne potvrdil rozsudok

súdu prvej inštancie. Odvolací súd v odôvodnení uviedol, že podľa § 18 ods. 1 zákona č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení, hlavného kontrolóra volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo. Hlavný kontrolór
je zamestnancom obce a ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na neho všetky práva a
povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca podľa osobitného predpisu (zákon č. 552/2003 Z.z. o
výkone práce vo verejnom záujme). Hlavný kontrolór nesmie bez súhlasu obecného zastupiteľstva

podnikať alebo vykonávať inú zárobkovú činnosť a byť členom riadiacich, kontrolných alebo dozorných
orgánov právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť. Toto obmedzenie sa nevzťahuje
na vedeckú činnosť, pedagogickú činnosť, lektorskú činnosť, prednášateľskú činnosť, prekladateľskú
činnosť, publicistickú činnosť, literárnu alebo umeleckú činnosť a na správu vlastného majetku alebo
správu majetku svojich maloletých detí. Kontrolnú činnosť vykonáva nezávisle a nestranne v súlade

so základnými pravidlami kontrolnej činnosti. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, funkcia hlavného
kontrolóra je nezlučiteľná s funkciou a) poslanca, b) starostu, c) člena orgánu právnickej osoby, ktorej
zriaďovateľom alebo zakladateľom je obec, d) iného zamestnanca obce, e) podľa osobitného zákona.
Podľa § 18a odsek 1 zákona č. 369/1990 Zb., kvalifikačným predpokladom na funkciu hlavného
kontrolóra je ukončené minimálne úplné stredné vzdelanie. Podľa odseku 2 označeného ustanovenia

deň konania voľby hlavného kontrolóra vyhlási obecné zastupiteľstvo na úradnej tabuli a spôsobom v
miesteobvyklýmnajmenej40dnípreddňomkonaniavoľbytak,abysavoľbavykonalapočasposledných
60 dní funkčného obdobia doterajšieho hlavného kontrolóra. Kandidát na funkciu hlavného kontrolóra
musí odovzdať svoju písomnú prihlášku najneskôr 14 dní pred dňom konania voľby na obecnom úrade.
Súčasťou prihlášky je aj výpis z registra trestov nie starší ako tri mesiace a doklad o vzdelaní. Podľa

odseku 3 označeného ustanovenia, na zvolenie hlavného kontrolóra je potrebný súhlas nadpolovičnej
väčšiny všetkých poslancov. Ak ani jeden z kandidátov takú väčšinu nezískal, obecné zastupiteľstvo ešte
na tej istej schôdzi vykoná druhé kolo volieb, do ktorého postúpia dvaja kandidáti, ktorí získali v prvom
kole volieb najväčší počet platných hlasov. V prípade rovnosti hlasov do druhého kola volieb postupujú
všetci kandidáti s najväčším počtom platných hlasov. V druhom kole volieb je zvolený ten kandidát, ktorý

získal najväčší počet platných hlasov. Pri rovnosti hlasov v druhom kole volieb sa rozhoduje žrebom.
Ďalšie podrobnosti o spôsobe a vykonaní voľby hlavného kontrolóra a náležitosti prihlášky ustanoví obec
uznesením. Podľa odseku 5 označeného ustanovenia hlavného kontrolóra volí obecné zastupiteľstvo
na šesť rokov. Jeho funkčné obdobie sa začína dňom, ktorý je určený ako deň nástupu do práce.
Podľa odseku 6 označeného ustanovenia hlavnému kontrolórovi vzniká po zvolení nárok na uzavretie

pracovnej zmluvy s obcou. Pracovný pomer možno dohodnúť aj na kratší pracovný čas, ktorého dĺžku
určí obecné zastupiteľstvo pred vyhlásením voľby kontrolóra. Podľa odseku 7 označeného ustanovenia
starosta je povinný s právoplatne zvoleným hlavným kontrolórom uzavrieť pracovnú zmluvu najneskôr
v deň nasledujúci po dni skončenia funkčného obdobia predchádzajúceho hlavného kontrolóra. Deň
nástupu do práce sa určí na deň nasledujúci po dni skončenia funkčného obdobia predchádzajúceho

hlavného kontrolóra. Podľa §18 a odsek 8 odseku zákona č. 369/1990 Zb. výkon funkcie hlavného
kontrolóra zaniká a) vzdaním sa funkcie, b) odvolaním z funkcie, c) uplynutím jeho funkčného obdobia,
d) smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho, e) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým
bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony alebo ktorým bola jeho spôsobilosť na právne úkonyobmedzená, f) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol odsúdený za úmyselný trestný
čin alebo právoplatne odsúdený za trestný čin, ak výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne
odložený, g) dňom, keď začal vykonávať funkciu podľa § 18 ods. 2. Podľa odseku 9 označeného

ustanovenia obecné zastupiteľstvo môže odvolať hlavného kontrolóra z funkcie, ak a) opakovane alebo
zvlášť hrubým spôsobom poruší povinnosti zamestnanca alebo vedúceho zamestnanca, b) hrubo alebo
opakovane zanedbáva povinnosti vyplývajúce z jeho funkcie a bol na to aspoň raz písomne upozornený
obecným zastupiteľstvom, c) uvedie nepravdivý údaj v čestnom vyhlásení podávanom podľa § 18 ods.
1 alebo v údajoch o svojich majetkových pomeroch. Podľa odseku 10 označeného ustanovenia na

odvolanie hlavného kontrolóra z funkcie je potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.
Podľa odseku 11 označeného ustanovenia dňom zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra zaniká aj
jeho pracovný pomer.

9. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie a pre
danú vec považoval za rozhodujúce, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa

08.08.2016 domáhala určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou
zo dňa 08.06.2016 je neplatné a pracovný pomer trvá. Dňa 18.12.2013 uznesením č. 128/12/2013
schválilo Miestne zastupiteľstvo Bratislava - Devínska Nová Ves č. 128/12/2013 návrh na voľbu
miestneho kontrolóra. Voľba sa konala 04.03.2014 a do funkcie miestneho kontrolóra na obdobie
od 10.03.2014 do 09.03.2020 Miestne zastupiteľstvo Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves

zvolilo žalobkyňu. Súčasne poverilo starostu mestskej časti, aby s miestnou kontrolórkou (žalobkyňou)
uzatvoril pracovnú zmluvu, a to za podmienok stanovených v uznesení č. 16/3/2014 zo dňa 04.03.2014.
Predmetná pracovná zmluva bola uzavretá písomne dňa 07.03.2014. Krajský súd v Bratislave na
návrh Okresnej prokuratúry Bratislava IV, dňa 22.04.2016 rozhodol rozsudkom č.k. 6S/264/2014-49,
6S 266/2014 tak, že ruší uznesenie Miestneho zastupiteľstva Bratislava Devínska Nová Ves číslo

6/3/2014 zo dňa 04.03.2014, ktorým bola žalobkyňa zvolená za miestneho kontrolóra Mestskej časti
Bratislava - Devínska Nová Ves na obdobie od 10.03.2014 do 09.03.2020, a ktorým bol starosta
poverený, aby s miestnou kontrolórkou uzatvoril pracovnú zmluvu. Zároveň Krajský súd zrušil aj
uznesenie Miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves č. 128/12/2013 zo dňa 18.12.2013.
Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 07.06.2016. Listom z 08.06.2016 starosta Mestskej časti

Bratislava Devínska Nová Ves žalobkyni oznámil, že vzhľadom na zrušenie predmetných uznesení
Miestneho zastupiteľstva Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves, Krajským súdom v Bratislave,
došlo k zániku jej funkcie a dňom 07.06.2016, z dôvodu zániku funkcie skončil aj jej pracovný pomer.

10. Odvolací súd konštatoval, že funkcia hlavného kontrolóra obce (mestská časť Bratislavy má status

obce) je výkonom práce vo verejnom záujme a podľa 18 odsek 1 zákona č. 369/1990 Zb. sa na hlavného
kontrolóra vzťahujú všetky práva a povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca podľa osobitného
predpisu, ktorým je zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme. V súlade s § 1 odsek
4 zákona č. 552/2003 Z.z. vzťahuje sa na pracovnoprávne vzťahy zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme Zákonník práce, ak tento zákon (zákon č. 552/2003 Z.z.) alebo osobitný predpis

neustanovuje inak. Zo zásady o vzťahu všeobecnej a špeciálnej právnej normy vyplýva, že ak sú
naplnené podmienky pre použitie špeciálnej právnej úpravy, musí sa táto aplikovať a nie je možné
použiť všeobecnú právnu úpravu. Odvolací súd Ďalej uviedol, že jedným z predpokladov pre výkon
funkcie hlavného kontrolóra obce je v zmysle § 18a zákona č. 369/1990 Zb., jeho zvolenie do funkcie
hlavného kontrolóra s tým, že všetky predpoklady pre výkon funkcie dané zákonom č. 369/1990 Zb. musí

hlavný kontrolór obce spĺňať po celý čas výkonu tejto funkcie. Pracovný pomer hlavného kontrolóra obce
má svoje špecifikum, keď jeho založenie pracovnou zmluvou je nárokom osoby, ktorá bola do funkcie
hlavného kontrolóra obce zvolená voľbou obecným zastupiteľstvom. Teda hlavný kontrolór obce musí
byť najprv platne zvolený obecným zastupiteľstvom, v prejednávanej veci Miestnym zastupiteľstvom
Mestskej časti Bratislava - Devínska Nová Ves, a potom dochádza k uzavretiu pracovnej zmluvy s

obcou, v prejednávanej veci s Mestskou časťou Bratislava - Devínska Nová Ves, pretože hlavnému
kontrolórovi vzniká po zvolení nárok na uzavretie pracovnej zmluvy s obcou. Pracovnou zmluvou
založený pracovný pomer hlavného kontrolóra s obcou je teda viazaný na jeho zvolenie do funkcie
obecným zastupiteľstvom. V súdenej veci bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bol schválený návrh na
vyhlásenie voľby miestneho kontrolóra, ako aj uznesenie o zvolení žalobkyne do funkcie miestnej

(hlavnej) kontrolórky zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 6S/264/2014-49 zo dňa
22.04.2016, právoplatný dňa 07.06.2016. Tento skutkový stav potom pre danú vec znamená, že pokiaľ
absentuje voľba žalobkyne do funkcie hlavného kontrolóra, nemohol žalobkyni vzniknúť ani nárok na
uzavretie pracovnej zmluvy na druh práce hlavný (miestny) kontrolór. Podľa § 6 zákona č. 368/1990 Zb.hlavnému (miestnemu) kontrolórovi vzniká nárok na uzavretie pracovnej zmluvy až po zvolení. Ak bola
so žalobkyňou uzavretá pracovná zmluva na druh práce, funkcia miestneho kontrolóra, bol tento postup
v rozpore so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Pre posúdenie platnosti uzavretia pracovnej

zmluvy žalobkyne so žalovaným je potrebné subsidiárne použiť ustanovenie § 1 odsek 4 Zákonníka
práce,vzmyslektoréhoakZákonníkprácevprvejčastineustanovujeinak,vzťahujúsanaprávnevzťahy
upravené Zákonníkom práce všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Podľa § 39 Občianskeho
zákonníka je nutné konštatovať, že pracovná zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným je neplatný právny
úkon, pretože svojím obsahom odporuje zákonu č. 369/1990 Zb. (žalobkyňa nebola platne zvolená do

funkcie hlavného kontrolóra, čo je podmienka uzavretia zmluvy). Podporne odvolací súd poukázal na
rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 14.12.2017, sp.zn. 7CoPr/6/2015, v právne porovnateľnej
veci, kde voľba hlavného kontrolóra nebola v súlade so zákonom, pretože nebola dodržaná zákonná
lehota na vyhlásenie takejto voľby, v ktorom krajský súd rovnako vyslovil právny záver, že ak ustanovenie
§ 6 zák. č. 368/1990 Zb. predpokladá platné zvolenie a ak nedošlo k platnému zvoleniu kontrolóra,
nemal žalobca nárok na uzavretie pracovnej zmluvy, a ak bola uzavretá, je to v rozpore so zákonom

o obecnom zriadení a takáto zmluva je podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom
absolútne neplatný právny úkon.

11. Odvolací súd uviedol, že na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je povinný súd prihliadať bez
ohľadu na návrhy strán sporu a to v každom štádiu konania. Na základe absolútne neplatnej pracovnej

zmluvy žalobkyne so žalovaným nemohol vzniknúť ani pracovný pomer a neexistujúci pracovný pomer
nie je ani možné skončiť právnym úkonom vyvolávajúcim právne účinky skončenia pracovného pomeru.
Žalobkyňa síce kvalifikuje úkon žalovaného vyjadrený v liste zo dňa 08.06.2016, ktorým jej oznámil
zánik funkcie hlavného kontrolóra za úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru, avšak vzhľadom
na to, že jej pracovný pomer bez platnej voľby nemohol platne vzniknúť, nie je teda platným právnym

úkonom, potom nemôžu byť s úkonom žalovaného zo dňa 08.06.2016 spojené účinky skončenia
pracovného pomeru. Navyše odvolací súd k úkonu žalovaného z 08.06.2016 uviedol, že tento úkon nie
je ani možné považovať za jeden zo spôsobov skončenia pracovného pomeru podľa Zákonníka práce
(výpoveď, okamžité skončenie pracovného pomeru, skončenie v skúšobnej dobe, dohoda). Predmetný
list je podľa jeho obsahu len vyjadrením názoru žalovaného na neexistenciu pracovného pomeru

žalobkyne. Dôsledkom vád pracovnej zmluvy, ktoré spôsobujú jej neplatnosť je totiž vznik tzv. faktického
pracovného pomeru. Predmetným oznámením bol potom ukončený faktický pracovný pomer, ktorý
medzi stranami sporu vznikol ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy. Žalovaný faktický pracovný
pomer so žalobkyňou ukončil bezprostredne potom, ako sa o dôvode zániku funkcie žalobkyne, teda o
neplatnosti jej voľby do funkcie hlavného (miestneho) kontrolóra dozvedel. Odvolací súd zopakoval, že

faktický pracovný pomer vzniká v dôsledku takých vád pracovnej zmluvy, ktoré spôsobujú jej neplatnosť,
nevzniká teda právnym úkonom platnej zmluvy, ale ako dôsledok neplatnej pracovnej zmluvy a stotožnil
sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, vo vzťahu k vysporiadaniu sa s takto vzniknutou situáciou,
podľa ktorého, ak na základe neplatnej pracovnej zmluvy bola zamestnancom už vykonaná práca, do
minulosti tento vzťah treba vysporiadať tak, ako by pracovná zmluva bola platná, ale do budúcnosti po

skončení prideľovania práce v akomkoľvek okamžiku treba hľadieť na pracovnú zmluvu ako neplatnú.
Tento záver je potrebné na danú vec aplikovať preto, že skutkový stav danej veci zodpovedá práve
faktickému pracovnému pomeru, na ktorý sa aplikuje ochrana ustanovením § 17 Zákonníka práce.
Takýto postup je vyjadrením zvýšenej ochrany zamestnanca v prípade neplatnosti právneho úkonu,
v súdenej veci pracovnej zmluvy a právne korektným vysporiadaním právnych následkov predmetnej

právnej situácie. Odvolací súd poukázal aj na to, že zákon č. 369/1990 Zb. platné skončenie funkcie
platne zvoleného hlavného kontrolóra spája priamo s účinkom zániku pracovného pomeru, z dôvodu
ktorého nie je potrebné a ani možné pracovný pomer ukončiť podľa všeobecnej pracovnoprávnej
úpravy obsiahnutej v Zákonníku práce a ku skončeniu pracovného pomeru nie je potrebný akýkoľvek
pracovnoprávny úkon zo strany obce.

12. Dovolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.08.2020, sp.zn.
2CoPr/3/2020 Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.02.2023 sp.zn. 7Cdo/60/2021 odmietol. Neskôr
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 31.10.2023, sp.zn. 7CdoPr/14/2023 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. augusta 2020 sp.zn. 2CoPr/3/2020 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. V danom uznesení uviedol, že na základe sťažnosti žalobkyne Ústavný súd Slovenskej
republiky nálezom z 07. septembra 2023 č.k. III. ÚS 315/2023-31 rozhodol, že Najvyšší súd uznesením
z 28. februára 2023 sp.zn. 7Cdo/60/2021 porušil základné právo žalobkyne na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie. Najvyšší súd v uznesení uviedol, že ústavný súd konštatoval, že najvyšší súd len
zopakoval záver odvolacieho súdu, že pre absenciu platného zvolenia žalobkyne do funkcie jej nevznikol

nárok na uzatvorenie pracovnej zmluvy, ktorá ak bola napriek tomu uzavretá, tak je absolútne neplatná
podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom. Hoci z odôvodnení súdov v základnom
konaní boli zrejmé úvahy, z ktorých bolo možné pochopiť, ako dospeli k záverom o neplatnosti pracovnej
zmluvy, nijako sa nevysporiadali s podstatnou argumentáciou žalobkyne. Ústavný súd uviedol, že ak
súdy pracovnú zmluvu vyhodnotili ako absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom z dôvodu, že správny

súdzrušiluznesenieozvolenídofunkcie,malisavysporiadaťsnámietkoužalobkyne,žepreprezumpciu
správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej zmluvy existovalo platné a účinne
uznesenie o zvolení do funkcie. S tým potom súvisela aj námietka, že absolútnu neplatnosť právneho
úkonu treba posudzovať podľa okolností v čase uskutočnenia, čo vylučuje uzatvorenie pracovnej zmluvy
v rozpore so zákonom. Podľa ústavného súdu sa súdy v základnom konaní nevysporiadali ani s
argumentáciou, že iba v prípade zákonom ustanoveného dôvodu podľa § 18a ods. 8 zákona o obecnom

zriadení funkcia kontrolóra zanikne a len spolu s takýmto zánikom funkcie zanikne automaticky podľa
§ 18a ods. 11 predmetného zákona aj pracovný pomer. Preto bolo potrebné sa vysporiadať aj s tým,
či súdy správne stotožnili pojmy zánik funkcie a skončenie pracovného pomeru a rozlišovali, že medzi
žalobkyňou a mestskou časťou šlo nielen o funkčný, ale aj pracovnoprávny vzťah. Pre konštatáciu o
dostatočnom a presvedčivom rozhodnutí súdov bolo podľa ústavného súdu potrebné, aby žalobkyňa

dostala na túto racionálnu argumentáciu zrozumiteľné odpovede. Preto nebolo možné súhlasiť s
najvyšším súdom, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie sú dostatočne odôvodnené a nebolo potrebné,
aby odvolací súd reagoval na námietky žalobkyne. Ústavný súd sa nestotožnil ani s argumentáciou
najvyššieho súdu, že žalobkyňa len polemizovala s právnymi názormi odvolacieho súdu a prosto ich
spochybňovala. Žalobkyňa v dovolaní jasne a zreteľne uviedla, prečo nie je správne právne posúdenie

súdov nižšej inštancie. Nesprávnosť žalobkyňa jasne zadefinovala tým, že súdy sa vôbec nevysporiadali
s tým, že do času zrušenia uznesenia o zvolení bolo toto platné, účinné, vyvolalo zamýšľané právne
účinky, a preto v čase uzatvorenia nebola pracovná zmluva v rozpore so zákonom, čo vylučuje jej
absolútnu neplatnosť. Preto táto kritika nesprávnosti právneho záveru odvolacieho súdu bola dôvodne
spolu s ostatnými predpokladmi prípustnosti dovolania súčasťou dovolacej argumentácie. Zároveň

nebolo možné súhlasiť s najvyšším súdom, že žalobkyňa právnu otázku neformulovala. Žalobkyňa sa
najvyššieho súdu pýtala ,,Či zrušenie uznesenia zastupiteľstva o jej zvolení do funkcie kontrolóra je
stratou predpokladu na výkon dohodnutej práce, pre ktorú s ňou žalovaný (mestská časť) musel skončiť
pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, a nie pre zánik jej funkcie
zo zákonom nepredvídaného spôsobu“. Preto záver najvyššieho súdu, že žalobkyňa nesformulovala

právnu otázku, len polemizovala s právnymi závermi súdov a kritizovala ich, bol formalistický a v rozpore
s dovolacou argumentáciou. Úlohou najvyššieho súdu bude, aby sformuloval jasné posúdenie toho, či
a prečo sú právne závery odvolacieho súdu v rovine podústavného práva správne, keďže ich správnosť
nemožno oprieť o žiadne z jeho predchádzajúcich rozhodnutí.

13. Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že je viazaný právnym názorom Ústavného súdu
Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze z 07. septembra 2023 sp.zn. III. ÚS 315/2023 (§ 56
ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov). Najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil
v náleze dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. So zreteľom na povahu a účel dovolacieho

konania dospel najvyšší súd k záveru, že v danej procesnej situácii, ktorá nastala po náleze ústavného
súdu, pre dosiahnutie zmyslu a podstaty jeho nálezu zo 07. septembra 2023 sp.zn. III. ÚS 315/2023
prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho
súdu z dôvodu porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces podľa § 420 písm. f) CSP konaním
odvolacieho súdu. Za danej situácie bude preto potrebné vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou

žalobkyne týkajúcou sa prezumpcie správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej
zmluvy, s námietkou ohľadom posudzovania absolútnej neplatnosti právneho úkonu a s námietkami
ohľadom stotožnenia pojmov zániku funkcie a skončenia pracovného pomeru, tak ako je to uvedené
v predmetnom náleze. Najvyšší súd zároveň uvádza, že vzhľadom na závery ústavného súdu bude
potrebné sa vysporiadať aj s právnym posúdením, ktoré namietala žalobkyňa, keďže odvolací súd sa

ním nezaoberal.

14. V nadväznosti na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 7CdoPr/14/2023 podal
žalovaný vyjadrenie. Uviedol, že z hľadiska vecnej správnosti výroku napadnutého rozsudku súdu prvejinštancie je podstatné aj to, ako žalobkyňa v podanej žalobe vymedzila svoj určovací žalobný návrh.
Žalobkyňa sa zjavne nedôvodne domáha určenia, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobcu
so žalobkyňou zo dňa 08. júna 2016 je neplatné a pracovný pomer trvá. V prvom rade žalobkyňu

zaťažovalo bremeno tvrdenia a s ním spojené dôkazné bremeno preukázania uzatvorenia platnej
pracovnej zmluvy medzi stranami a na jej základe vznik pracovného pomeru. Súd prvej inštancie pritom
správne postrehol, že nedošlo ani len k uzatvoreniu platnej pracovnej zmluvy, a teda ani nevznikol
(platný) pracovný pomer medzi stranami. V druhom rade, keby žalobkyňa preukázala uzatvorenie platnej
pracovnej zmluvy a platný vznik pracovného pomeru, čo sa nestalo, tak žalobkyňu ďalej zaťažovalo

tiež bremeno tvrdenia spočívajúce v nevyhnutnosti označiť konkrétny právny úkon, ktorým by žalovaný
ešte v čase trvania pracovného pomeru so žalobkyňou skončil pracovný pomer, a to údajne neplatne, a
následne dôkazné bremeno preukázania takéhoto tvrdenia. Primárne, žalobkyňa ani len nepreukázala,
že by žalovaný vôbec uskutočnil právny úkon, ktorého neplatnosti sa žalobkyňa v žalobnom návrhu
dovoláva, čo by bolo samotné dostatočným dôvodom na zamietnutie žaloby. Žalobkyňa v uvedenom
ohľade označila len list žalovaného z 08.06.2016 označený ako „Oznámenie o skončení pracovného

pomeru zánikom funkcie“, z ktorého obsahu je zrejmé, že uvedený list nemá ani len povahu právneho
úkonu (teda nenapĺňa § 34 Občianskeho zákonníka), ale je a mal byť len informatívneho charakteru.
Žalovaný pritom v konaní poprel, že by uvedeným listom chcel skončiť pracovný pomer, a to aj z toho
dôvodu, že žalovaný bol predsa toho času už dôvodne presvedčený, že medzi stranami neexistuje
pracovný pomer. Predmetný list žalovaného z 08.06.2016 tak nemá povahu právneho úkonu podľa

§ 77 a nasl. Zákonníka práce, teda voči nemu nie je prípustná určovacia žaloba podľa § 77 a
nasl. Zákonníka práce. Sekundárne, navyše, predmetný list z 08.06.2016 bol uskutočnený až v čase,
keď už za žiadnych okolností nemohol medzi stranami trvať pracovný pomer, ani keby tento vôbec
medzi stranami platne vznikol, čo platne nevznikol. Predmetný list žalovaného z 08.06.2016 tak nebol
uskutočnený ešte v čase trvania pracovného pomeru, a teda voči nemu nie je prípustná určovacia

žaloba podľa § 77 a nasl. Zákonníka práce. Nejde pritom len o to, že takýto pracovný pomer by
aj tak zanikol najneskôr zánikom funkcie hlavného kontrolóra podľa § 18a ods. 11 zákona SNR č.
369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015, keďže predmetné ustanovenie nerozlišuje dôvody pre
ktoré došlo k zániku takejto funkcie, a keďže z hľadiska jeho teleologického výkladu niet rozumných
pochybností o tom, že účelom dotknutej právnej normy je zabrániť všetkým situáciám, že by pracovný

pomer, ktorý by vznikol na základe § 18a ods. 6 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom
do 30.06.2015 mohol trvať aj bez jeho spojenia s výkonom funkcie hlavného kontrolóra. Ide totiž aj
o to, že takýto (údajný) pracovný pomer by aj tak skôr zanikol uplynutím doby podľa § 71 ods. 1
Zákonníka práce, keďže v príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve bolo dohodnuté: „Pracovný pomer je
dohodnutý na dobu určitú do zániku funkcie najneskôr do 09.03.2020“. V dôsledku zrušenia uznesenia

miestneho zastupiteľstva žalovaného, č. 128/12/2013 z 18.12.2013, ktorým bol schválený návrh na
vyhlásenie voľby miestneho kontrolóra a uznesenia miestneho zastupiteľstva žalovaného, č. 16/3/2014
z 04.03.2014, ktorým bola žalobkyňa zvolená za miestneho kontrolóra od 10.03.2014 do 09.03.2020,
a to všetko právoplatným rozsudkom Krajského súdu v Bratislave, č.k. 6S/264/2014-49, z 22.04.2016,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 07.06.2016, totiž nepochybne došlo dňa 07.06.2016 aj k uplynutiu

doby na ktorú sa predmetná pracovná zmluva uzavrela, teda ku skutočnosti, ktorý mala na mysli
predmetná pracovná zmluva pod slovným spojením „zániku funkcie“. Pri uzavretí (neplatnej) pracovnej
zmluvy strany aj takto jasne prejavili svoju vôľu, aby predmetná pracovná zmluva netrvala bez jej
spojenia s výkonom funkcie hlavného (miestneho) kontrolóra. V treťom rade, žalobkyňa vymedzila
svoj určovací žalobný návrh tak, že sa v jeho rámci nedôvodne domáha tiež určenia, že pracovný

pomer trvá. Ako z vyššie uvedeného vypláva, žalobkyni nevznikol platný pracovný pomer (išlo len o tzv.
faktický pracovný pomer, keďže príslušná pracovná zmluva je neplatná) a tento ani netrvá. V uvedenom
kontexte žalovaný pripomína, že v príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve bolo dohodnuté: „Pracovný
pomer je dohodnutý na dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09.03.2020“, a aj deň 09.03.2020
už predsa uplynul, teda neexistuje ani teoretická možnosť trvania pracovného pomeru, ani keby sa

odhliadlo od všetkých vyššie uvedených skutočností. V zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu dovolací
súd vyslovil v odseku 9 nasledovný záväzný právny názor, „Za danej situácie bude preto potrebné
vysporiadať sa s podstatnou argumentáciou žalobkyne týkajúcou sa prezumpcie správnosti a platnosti
správnych aktov v čase uzavretia pracovnej zmluvy, s námietkou ohľadom posudzovania absolútnej
neplatnosti právneho úkonu a s námietkami ohľadom stotožnenia pojmov zániku funkcie a skončenia

pracovného pomeru, tak ako je to uvedené v predmetnom náleze (bod 6.1). Najvyšší súd zároveň
uvádza, že vzhľadom na závery ústavného súdu bude potrebné sa vysporiadať aj s právnym posúdením,
ktoré namietala žalobkyňa, keďže odvolací súd sa ním nezaoberal. Z takto vymedzeného záväzného
právneho názoru dovolacieho súdu tak vyplýva, že v ďalšom konaní je potrebné, aby v novom rozhodnutíodvolacieho súdu sa odvolací súd v rámci odôvodnenia vyporiadal aj s podstatnými námietkami
žalobkyne, ktoré identifikoval dovolací súd, teda s nasledovnými námietkami žalobkyne. Námietka
žalobkyne, že „pre prezumpciu správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej

zmluvy existovalo platné a účinne uznesenie o zvolení do funkcie“, pričom z takejto prezumpcie údajne
vyplýva „do času zrušenia uznesenia o zvolení bolo toto platné, účinné, vyvolalo zamýšľané právne
účinky, a preto v čase uzatvorenia nebola pracovná zmluva v rozpore so zákonom, čo vylučuje jej
absolútnu neplatnosť“; a námietka žalobkyne, že údajne zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva
o jej zvolení do funkcie kontrolóra je len stratou predpokladu na výkon dohodnutej práce, pre ktorú

údajne s ňou „žalovaný (mestská časť) musel skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1
písm. d) Zákonníka práce“ a podľa žalobkyne zrušením takéhoto uznesenia miestneho zastupiteľstva
o jej zvolení do funkcie kontrolóra údajne nedošlo k zániku jej funkcie miestneho kontrolóra, keďže
takýto dôvod zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra nie je uvedený v § 18a ods. 8 zákona SNR
č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015. Obe uvedené námietky žalobkyne považuje žalovaný
za nedôvodné. Hoci sa uvedené námietky vzťahujú k podstatnému dôvodu zamietnutia žaloby zo

strany napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, teda ku skutočnosti, že predmetná pracovná zmluva
je absolútne neplatná, tieto námietky nie sú spôsobilé akokoľvek ovplyvniť vecnú správnosť výroku
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. K námietke žalobkyne ohľadom prezumpcie správnosti
a platnosti správnych aktov žalovaný uvádza, že touto námietkou žalobkyňa nesprávne namieta, že
pre prezumpciu správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej zmluvy existovalo

platné a účinne uznesenie o zvolení do funkcie, pričom z takejto prezumpcie údajne vyplýva, že do
času zrušenia uznesenia o zvolení bolo toto platné, účinné, vyvolalo zamýšľané právne účinky, a
preto v čase uzatvorenia nebola pracovná zmluva v rozpore so zákonom, čo vylučuje jej absolútnu
neplatnosť. Žalobkyňa pripisuje princípu prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí nesprávny obsah
a nesprávne vykladá jeho účinky. Princíp prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí má v súlade

s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít povahu vyvrátiteľnej právnej domnienky
o tom, že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne nazerať ako na akt správny, ktorý je bez
právnych vád, ak nedošlo k jeho zrušeniu. Uvedenú povahu jasne pomenovala ustálená rozhodovacia
prax najvyšších súdnych autorít, ako napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp.zn.: 8Sžo/61/2016, z 23.08.2018: „Princíp právnej istoty je imanentný právoplatnosti správneho aktu

a je úzko spätý s princípom prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí, tzn. sa uplatní vyvrátiteľná
právna domnienka (praesumptio iuris tantum) o tom, že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne
nazerať ako na akt správny, ktorý je bez právnych vád. Spôsobov, ako spochybniť správnosť toho
ktorého správneho aktu je množstvo, počnúc riadnymi opravnými prostriedkami, cez mimoriadne, až
po súdny prieskum, avšak totožný princíp počíta so zákonnými lehotami, v rámci ktorých je nutné

ten ktorý prostriedok využiť. Skutočnosť, že účastník, resp. opomenutý účastník, túto svoju možnosť
nápravy nevyužije, nemôže byť kladené na ťarchu iným osobám, resp. štátnym orgánom.“ a v odseku
21 a 22 rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp.zn.: 3Stk/7/2021, z 28.02.2023:
„Právoplatné rozhodnutie sa považuje za definitívne, konečné (nemožno voči nemu podať riadny
opravný prostriedok), záväzné a relatívne nezmeniteľné (možno voči nemu podať len tzv. mimoriadne

opravné prostriedky; KUBINCOVÁ, S.: Daňový poriadok. 1. vydanie. § 63. Bratislava: C. H. Beck,
2015, ISBN: 978-80-89603-28-2). Takéto rozhodnutie tiež požíva prezumpciu správnosti správnych
rozhodnutí, tzn. že sa naň uplatňuje „vyvrátiteľná právna domnienka (presumptio iuris tantum) o tom,
že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne nazerať ako na akt správny, ktorý je bez právnych
vád“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/61/2016 zo dňa 23. augusta

2018). V tomto smere je potrebné zdôrazniť, že uplatnenie mimoriadneho opravného prostriedku, pokiaľ
s ním zákonodarca nespája odkladný účinok, alebo podanie správnej žaloby, nemá priamy dopad
na právoplatnosť a ani prezumpciu správnosti a zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nie je preto
schopné ani ohroziť spôsobilosť dotknutého rozhodnutia byť podkladom pre rozhodovanie správcu dane
v konaní o správnom delikte a rovnako nepredstavuje bez ďalšieho ani obligatórny dôvod na prerušenie

nadväzujúcich konaní (argumentum a contrario § 61 ods. 1 Daňového poriadku). Právoplatnosť stráca
rozhodnutie až v prípade, ak je na základe mimoriadneho opravného prostriedku alebo správnej žaloby
aj zrušené.“. Pri vyvrátiteľných domnienkach vo všeobecnosti platí, že sa pokladajú za existujúce, pokiaľ
sa nepreukáže opak. Keď sa preukáže opak, nenastávajú následky spojené s pôvodne predpokladanou
skutočnosťou, a to so spätnými účinkami (ex tunc). Často sú v odbornej literatúre spomínaným

príkladom vyvrátiteľných domnienok domnienky otcovstva podľa zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v
znení neskorších predpisov. Uvedený príklad vyvrátiteľných domnienok tiež názorne vystihuje, že účinky
vyvrátenia takejto domnienky, teda preukázania opaku, pôsobia od počiatku (ex tunc; predsa po určení
otcovstva rozhodnutím súdu sa nazerá na takéhoto súdom určeného otca, že ním bol od počiatku extunc, a teda nie až s účinkami ex nunc od rozhodnutia súdu o jeho určení za otca, pričom predtým
bol otcom iný otec - tak ako vyvrátením uvedenej domnienky dieťa nezíska dvoch otcov, tak ani
vyvrátením domnienky zákonnosti nebude rozhodnutie v jednom čase zákonné a v inom nezákonné). Pri

vyvrátiteľnej domnienke akou je prezumpcia správnosti správnych rozhodnutí je tak takýmto dôkazom
opaku, teda dôkazom nesprávnosti/nezákonnosti príslušného individuálneho správneho aktu až jeho
právoplatné zrušenie. V záujme právnej istoty a ochrany dobromyseľne nadobudnutých práv je možnosť
takéhoto zrušenia obmedzená zákonnými lehotami, v ktorých možno takéto zrušenie dosiahnuť. Kým
tieto zákonné lehoty nie sú prekročené, je práve zrušenie administratívneho rozhodnutia, ktoré je

nezákonné, tým spôsobom, ktorým sa má obnoviť zákonný stav, a ktorým sa majú zrušiť všetky účinky
takéhoto nezákonného administratívneho rozhodnutia spätne. Pri samotnom preskúmavaní zákonnosti
príslušného administratívneho rozhodnutia sa pritom posudzuje zákonnosť aj s ohľadom na prípadne
dobromyseľne nadobudnuté práva, ak by také boli. Na zrušené administratívne rozhodnutie sa tak
musí nahliadať, ako keby toto od počiatku neexistovalo. Musí sa teda obnoviť stav z obdobia pred
takýmto zrušeným administratívnym rozhodnutím. Napríklad podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej

republiky, sp.zn.: II. ÚS 106/2022, z 10.05.2022: „Zrušením rozhodnutia správcu dane, ktorým nebol
priznaný nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní došlo ex lege k obnoveniu stavu pred
rozhodnutím, t.j. podľa podaného daňového priznania na DPH.“. Ako z uvedeného vyplýva, neobstojí
podľa žalovaného námietka žalobkyne spočívajúca v tom, že údajne bola pracovná zmluva platná,
keď sa pracovná zmluva uzavrela v čase, keď sa na príslušné uznesenia miestneho zastupiteľstva

ešte vzťahovala prezumpcia ich správnosti, keďže sa platnosť právneho úkonu posudzuje v čase
jeho uskutočnenia. Je pravda, že platnosť právnych úkonov sa posudzuje v čase ich uskutočnenia,
avšak, ako bolo vyššie objasnené, keďže zrušením príslušných uznesení miestneho zastupiteľstva
došlo k vyvráteniu predmetnej vyvrátiteľnej domnienky - prezumpcie správnosti správnych aktov, tak so
spätnými účinkami (ex tunc) nenastávajú následky spojené s pôvodne predpokladanou skutočnosťou, a

teda sa spätne má za to, že v čase uskutočnenia takéhoto právneho úkonu (uzavretia pracovnej zmluvy)
neboli takéto uznesenia miestneho zastupiteľstva zákonné, teda ako keby vôbec neboli. Zatiaľ čo
žalobkyňa nesprávne nahliada na účinky zrušenia predmetných uznesení miestneho zastupiteľstva ako
na pôsobiace iba od času ich zrušenia (ex nunc), v skutočnosti tieto účinky pôsobia spätne od počiatku,
teda od prijatia predmetných uznesení miestneho zastupiteľstva (ex tunc). Je potrebné zdôrazniť, že

obnoviť zákonný stav je možné iba vtedy, ak sa na administratívne rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
príslušným orgánom verejnej moci pre nezákonnosť, od jeho zrušenia spätne nahliada ako od počiatku
nezákonné, a teda právne neexistujúce. Z nezákonného stavu totiž vzniká iba nezákonný stav. Žalovaný
je preto toho právneho názoru, že keďže na príslušné uznesenia miestneho zastupiteľstva je nevyhnutné
nahliadať ako na nezákonné, teda ich zrušením na zrušené od ich počiatku, a teda na ich základe

uzatvorenú pracovnú zmluvu je potrebné nahliadať ako na zmluvu, ktorá bola v čase jej uzatvorenia
uzatvorená bez toho, aby došlo k zvoleniu žalobkyne za miestneho kontrolóra, teda za uzatvorenú v
rozpore s § 18 ods. 1 a § 18a ods. 6 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015, ktoré
sú špeciálnou právnou úpravou k zákonu č. 552/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a k Zákonníku
práce, a teda ako na absolútne neplatný právny úkon podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení

s § 39 Občianskeho zákonníka. Uvedený výklad zohľadňuje aj prípadne dobromyseľne nadobudnuté
práva žalobkyne, nakoľko právna úprava podľa § 17 ods. 3 Zákonníka práce, cez tzv. faktický pracovný
pomer dostatočne chráni žalobkyňu, no súčasne dôsledne chráni dosiahnutie zákonnosti, ktorá sa mala
obnoviť. Opačný výklad by na druhú stranu neumožnil účinnú nápravu dôsledkov celého nezákonne
vzniknutého stavu, ktorý zistil správny súd a umožňoval by porušovanie § 18 ods. 1 a § 18a ods.

6 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov. Žalovaný má za to, že žalobkyňa
nesprávne namieta, že zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o jej zvolení do funkcie kontrolóra
je len stratou predpokladu na výkon dohodnutej práce, pre ktorú s ňou žalovaný (mestská časť) musel
skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce a má aj za to, že
nesprávne žalobkyňa uvádza, že zrušením takéhoto uznesenia miestneho zastupiteľstva o jej zvolení

do funkcie kontrolóra nedošlo k zániku jej funkcie miestneho kontrolóra, keďže takýto dôvod zániku
výkonu funkcie hlavného kontrolóra nie je uvedený v § 18a ods. 8 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v
znení účinnom do 30.06.2015. Podľa § 18 ods. 1 prvej a druhej vety zákona SNR č. 369/1990 Zb.
v znení účinnom do 30.06.2015: „Hlavného kontrolóra volí a odvoláva obecné zastupiteľstvo. Hlavný
kontrolór je zamestnancom obce a ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na neho všetky

práva a povinnosti ostatného vedúceho zamestnanca podľa osobitného predpisu.16)“. V tu uvedenej
poznámke sa odkazuje na zákon č. 552/2003 Z.z. Žalovaný sa v uvedenom ohľade stotožňuje s právnym
názorom vysloveným odvolacím súdom v zrušenom rozsudku odvolacieho súdu uvedenom v odseku
15 rozsudku. Žalovaný je toho právneho názoru, že § 18 a nasl. zákona č. zákona SNR č. 369/1990Zb. v znení účinnom do 30.06.2015 je špeciálnou právnou úpravou k zákonu č. 552/2003 Z.z. v znení
neskorších predpisov. Zvolenie hlavného (miestneho) kontrolóra je síce jedným z predpokladov pre
výkon funkcie hlavného kontrolóra, pričom všetky predpoklady pre výkon funkcie dané zákonom č.

369/1990 Zb. v znení neskorších predpisov musí hlavný (miestny) kontrolór obce spĺňať po celý čas
výkonu tejto funkcie, ako však správne uviedol odvolací súd, tento predpoklad je súčasne tiež podľa §
18 ods. 1 a § 18a ods. 6 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015 aj nevyhnutnou
podmienkou (podmienka sine qua non) uzatvorenia pracovnej zmluvy. Preto, ak došlo k uzatvoreniu
pracovnej zmluvy na základe § 18a ods. 6 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015,

no bez zákonného zvolenia, tak takáto pracovná zmluva odporuje § 18a ods. 6 zákona SNR č. 369/1990
Zb. v znení účinnom do 30.06.2015 a je preto absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 1 ods.
4 Zákonníka práce v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Účinkom zrušenia uznesenia miestneho
zastupiteľstva o zvolení hlavného (miestneho) kontrolóra nie je ex nunc strata spĺňania uvedeného
predpokladu pre výkon funkcie hlavného (miestneho) kontrolóra, ale počiatočná neexistencia splnenia
takéhoto predpokladu. Takáto počiatočná neexistencia splnenia takéhoto predpokladu nie je však len

„obyčajným“ nesplnením predpokladu na výkon funkcie, ktorý by v iných prípadoch (nebyť špeciálnej
právnej úpravy spájajúcej zánik výkonu funkcie hlavného kontrolóra so zánikom pracovného pomeru)
viedol k naplneniu § 63 ods. 1 písm. d) bod 1 resp. 2 Zákonníka práce, ale ide aj o priamy rozpor
so špeciálnou právnou úpravou danou § 18a ods. 6 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom
do 30.06.2015 a je preto absolútne neplatným právnym úkonom podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce

v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka. Absolútna neplatnosť pracovnej zmluvy vedie k tomu, že
nevznikol platne pracovný pomer, ale len tzv. faktický pracovný pomer. Keďže platný pracovný pomer
so žalobkyňou nevznikol, tak neprichádza do úvahy ani použitie príslušnej právnej úpravy na skončenie
pracovného pomeru. Otázka toho, či zrušenie uznesenia miestneho zastupiteľstva o zvolení žalobkyne
má alebo nemá povahu zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra v zmysle § 18a ods. 11 zákona SNR

č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015 má význam iba v prípade, ak by pracovná zmluva bola
uzatvorená platne, čo nebola. Podľa žalovaného, ak by sa mala považovať pracovná zmluva uzatvorená
so žalobkyňou za platnú, tak potom nevyhnutne by v záujme naplnenia účelu § 18a ods. 11 zákona
SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do 30.06.2015 mal byť uprednostnený taký výklad, ktorý bude
vykladať zrušenie uznesenia o voľbe hlavného (miestneho) kontrolóra za spadajúce pod zánik výkonu

funkcie hlavného kontrolóra podľa § 18a ods. 11 zákona SNR č. 369/1990 Zb. v znení účinnom do
30.06.2015. Predmetná právna norma totiž jednak nerozlišuje dôvody, pre ktoré došlo k zániku takejto
funkcie, a jednak z hľadiska jej teleologického výkladu niet rozumných pochybností o tom, že účelom
dotknutej právnej normy je zabrániť všetkým situáciám, že by pracovný pomer, ktorý by vznikol na
základe§18aods.6zákonaSNRč.369/1990Zb.vzneníúčinnomdo30.06.2015moholtrvaťajbezjeho

spojenia s výkonom funkcie hlavného kontrolóra. Každopádne, nemožno opomenúť na tú skutočnosť,
že v príslušnej (neplatnej) pracovnej zmluve bolo dohodnuté, že „Pracovný pomer je dohodnutý na
dobu: určitú do zániku funkcie najneskôr do 09.03.2020“. Slovné spojenie „do zániku funkcie“ použité v
predmetnej pracovnej zmluve, malo pritom bez akýchkoľvek pochýb zabrániť tomu, aby pracovný pomer
trval v čase, keď sa už nevykonáva funkcia hlavného (miestneho) kontrolóra. Inými slovami, ak by došlo

k uzatvoreniu platnej pracovnej zmluvy, čo nedošlo, tak pracovný pomer by zanikol aj pre uplynutie doby,
na ktorú by bol uzatvorený.

15. Odvolací súd po zrušení rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12.08.2020 sp.zn. 2CoPr/3/2020
uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2023 sp.zn. 7CdoPr/14/2023, preskúmal opätovne

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a to aj v intenciách zrušujúceho uznesenia ako aj nižšie
uvedeného nálezu Ústavného súdu SR v danej veci, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. §
385 odsek 1 CSP a contrario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

16. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko nebolo potrebné zopakovať
dokazovanie, ani ho doplniť. V odvolacom konaní išlo čisto o právne posúdenie veci. Zmena rozhodnutia
súdu prvej inštancie vychádza z toho, že odvolací súd dospel k inému právnemu posúdeniu veci.
Odvolací súd nakoľko aplikoval na vec ustanovenia § 63 ods. 1, písm. d) zákonníka práce a § 137
písm. c) CSP, ktoré neboli doposiaľ aplikované, oznámil dané účastníkom a v zmysle ust. § 382 CSP

vyzval účastníkov, aby sa k možnému použitiu týchto ustanovení vyjadrili. Žalobkyňa vo vyjadrení
uviedla, že akceptuje použitie daných ustanovení a zotrváva na svojej predošlej právnej argumentácii.
Žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru z rozhodnutia Najvyššieho súdu, ktorým bola vec zrušená a
vrátená odvolaciemu súdu nevyplýva, že má dôjsť ku zmene právneho posúdenia a dané podľa názoružalovaného nevyplýva ani z nálezu Ústavného súdu vydaného v danej veci. V ostatnom zotrval už na
prezentovanej právnej argumentácii v konaní a vyjadrení žalovaného po vrátení veci odvolaciemu súdu
zo dňa 27.05.2024, ktorého obsah je uvedený v odôvodnení rozhodnutia.

17. Odvolací súd v prvom rade uvádza, že vo veci Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa
07.09.2023 č.k. III. ÚS 315/2023-31 rozhodol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 28.
februára 2023 sp.zn. 7Cdo/60/2021 porušil základné právo žalobkyne na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Na základe tohto nálezu v podstate došlo následne
aj k zrušeniu predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu z 12.08.2020 sp.zn. 2CoPr/3/2020. V
predmetnom náleze Ústavný súd SR uvádza, že: „Pri dovolacom dôvode nedostatočného odôvodnenia
najvyšší súd len mechanicky zopakoval záver krajského súdu, že pre absenciu platného zvolenia
sťažovateľky do funkcie jej nevznikol nárok na uzavretie pracovnej zmluvy, ktorá ak bola napriek
tomu uzavretá, tak je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom.

Hoci z odôvodnení okresného a krajského súdu sú zrejmé úvahy, z ktorých možno pochopiť, ako
dospeli k záverom o neplatnosti pracovnej zmluvy, nijako sa nevysporiadali s podstatnou argumentáciou
sťažovateľky. Ak súdy pracovnú zmluvu vyhodnotili ako absolútne neplatnú pre rozpor so zákonom
z dôvodu, že správny súd zrušil uznesenie o zvolení do funkcie, mali sa vysporiadať s námietkou
sťažovateľky, že pre prezumpciu správnosti a platnosti správnych aktov v čase uzavretia pracovnej

zmluvy existovalo platné a účinné uznesenie o zvolení do funkcie. S tým potom súvisí aj námietka,
že absolútnu neplatnosť právneho úkonu treba posudzovať podľa okolností v čase uskutočnenia, čo
vylučujeuzavretiepracovnejzmluvyvrozporesozákonom.Súdysanevysporiadalianisargumentáciou,
že iba v prípade zákonom ustanoveného dôvodu podľa § 18a ods. 8 zákona o obecnom zriadení
funkcia kontrolóra zanikne a len spolu s takýmto zánikom funkcie zanikne automaticky podľa § 18a

ods. 11 zákona o obecnom zriadení aj pracovný pomer. Preto bolo potrebné vysporiadať sa aj s tým,
či súdy správne stotožnili pojmy zánik funkcie a skončenie pracovného pomeru a nerozlišovali, že
medzi sťažovateľkou a mestskou časťou šlo nielen o funkčný, ale aj pracovnoprávny vzťah.“ Ďalej je
v náleze uvedené: „Všetka táto právna argumentácia sťažovateľky vzhľadom na záver krajského súdu
o absolútnej neplatnosti pracovnej zmluvy pre rozpor so zákonom súvisela s podstatou konečného

právneho posúdenia a aplikáciou právnych predpisov. Pre konštatáciu o dostatočnom a presvedčivom
rozhodnutísúdovbolopotrebné,abysťažovateľkadostalanatútoracionálnuargumentáciuzrozumiteľné
odpovede. To platí o to viac, že súdy nevedeli svoje právne závery podporiť žiadnym obdobným
rozhodnutím. Naproti tomu sťažovateľka poukázala na rozhodnutie iného krajského súdu, ktorého
právne závery svedčali v prospech jej argumentácie, že platnosť voľby a pracovnej zmluvy treba ako

samostatné kategórie vysporiadať osobitným spôsobom. Preto nemožno súhlasiť s najvyšším súdom,
že rozhodnutia okresného a krajského súdu vo vzájomnej súvislosti sú dostatočne odôvodnené a
nebolo potrebné, aby krajský súd reagoval na odvolacie námietky. Hoci krajský súd doplnil zdôvodnenie
neplatnosti pracovnej zmluvy pre rozpor so zákonom, konkrétne nereagoval ani na jednu z odvolacích
námietok, len stroho konštatoval, že pre ich pôvod v prezumpcii platnosti pracovnej zmluvy neboli

podstatné.“ Ďalej je uvedené, že: „Nemožno súhlasiť s najvyšším súdom, že sťažovateľka len
polemizovala s právnymi názormi krajského súdu a prosto ich spochybňovala. Sťažovateľka v dovolaní
jasne a zreteľne uviedla, prečo nie je správne právne posúdenie okresného a krajského súdu a
racionálne zdôvodnenú ňou dožadovanú aplikáciu právnych noriem. Možno tiež uviesť, že čiastočná,
no nie bezbrehá a neodôvodnená kritika právneho posúdenia krajského súdu musí byť súčasťou

dovolacej argumentácie, keď dovolateľ je povinný uviesť, v čom spočíva táto nesprávnosť. Túto
nesprávnosť sťažovateľka jasne zadefinovala aj tým, že súdy sa vôbec nevysporiadali s tým, že do
času zrušenia uznesenia o zvolení bolo toto platné, účinné, vyvolalo zamýšľané právne účinky, a preto
v čase uzavretia nebola pracovná zmluva v rozpore so zákonom, čo vylučuje jej absolútnu neplatnosť.
Preto táto kritika nesprávnosti právneho záveru krajského súdu bola dôvodne spolu s ostatnými

predpokladmi prípustnosti dovolania súčasťou dovolacej argumentácie.“ Ďalej je v náleze uvedené aj:
„Nad rámcové konštatovanie najvyššieho súdu o správnosti záveru o absolútnej neplatnosti pracovnej
zmluvy pre absenciu zvolenia sťažovateľky do funkcie z dôvodu zrušenia uznesenia o jej zvolení
vyznieva nadbytočné a nepochopiteľne. Ak najvyšší súd dovolanie odmietol pre nevymedzenie právnej
otázky, tak nebol, ako sám uviedol, oprávnený uskutočniť meritórny prieskum správnosti právneho

posúdenia súdov a zodpovedať neexistujúcu právnu otázku. Tiež zostáva otázne, či s týmto právnym
posúdením najvyššieho súdu možno súhlasiť, keď nesformuloval žiadne vlastné právne úvahy a závery,
ale len doslovne prevzal právny názor krajského súdu. Pochybnosti o správnosti vzbudzuje aj to, že
súdy sa vôbec nevysporiadali s podstatnou, nie zjavne právne nelogickou či zmyslenou argumentáciousťažovateľky a najvyšší súd správnosť právneho posúdenia nepodporil žiadnou judikatúrou. Tým, že
najvyšší súd v rozpore s obsahom dovolania vyabstrahoval, že sťažovateľka všeobecne namieta otázku
trvania jej funkcie, mimo podstatu veci konštatoval, že to nemôže byť predmetom civilného sporu. Treba

súhlasiť s tým, že otázka trvania funkcie kontrolóra patrí do správneho súdnictva, ale podľa § 337 a
§ 339 SSP len vtedy, ak sa preskúmava zánik funkcie z dôvodov predpokladaných zákonom alebo
odvolanie z funkcie rozhodnutím zastupiteľstva podľa zákona o obecnom zriadení. Predmetom žaloby
nebolo to, či funkcia sťažovateľky trvá alebo nie, ale to, ako má byť skončený jej pracovný pomer,
ak správny súd zruší uznesenie o zvolení, ktoré je predpokladom výkonu tejto funkcie. Najvyšší súd

zrozumiteľnú a vecnú dovolaciu argumentáciu sťažovateľky pri jasnom pomenovaní právneho záveru
krajského súdu v rozpore s obsahom dovolania označil za nedostatočne sformulovanú, čím nesprávne
aplikoval § 421 CSP. Najvyšší súd prípustnosť dovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia
vyhodnotil ústavne nekonformné, čo viedlo k nezodpovedaniu sťažovateľkou nastolenej právnej otázky,
naktorúnazákladenespornéhoskutkovéhostavuformulovaljasné,nootázne,čisprávneprávnezávery
krajský súd. Najvyšší súd bude musieť náležité preskúmať správnosť právneho záveru krajského súdu,

nielen jeho citáciou. Jeho úlohou bude, aby sformuloval jasné posúdenie toho, či a prečo sú právne
závery krajského súdu v rovine podústavného práva správne, keďže ich správnosť nemožno oprieť o
žiadne z jeho predchádzajúcich rozhodnutí.“

18.OdvolacísúdvychádzajúczvyššieuvedenéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSR,ktorýmrozhodnutím

a v ňom vysloveným názorom je odvolací súd viazaný, dospel k záveru, že z daného rozhodnutia
vyplýva, že právne posúdenie prijaté predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, nie je správne.
Jasne sa uvádza v odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu, že právna argumentácia žalovanej je
racionálna, logická a súd nedal na jej takúto logickú a racionálnu argumentáciu odpoveď. Ústavný súd
uvádza, že je nezodpovedaná sťažovateľkou nastolená právna otázka, na ktorú na základe nesporného

skutkového stavu formuloval jasné, no je otázne, či správne právne závery krajský súd. Odvolací súd
dané rozhodnutie ústavného súdu číta tak, že predchádzajúcim rozhodnutím odvolacieho súdu síce
došlo k uvedeniu jasného právneho názoru odvolacím súdom, avšak daný právny záver nie je správny.
Predchádzajúciprávnyzáverodvolaciehosúdubolzrejmýaspočívalvposúdení,žefunkciakontrolóraje
výkonom práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme

v znení neskorších predpisov, v súlade s ktorým sa na pracovné vzťahy použije Zákonník práce. Preto
na pracovný pomer sťažovateľky treba subsidiárne použiť § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého
sa na pracovnoprávne vzťahy použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Odvolací súd
zrušenie uznesenia zastupiteľstva o zvolení posúdil ako absenciu predpokladu pre uzavretie pracovnej
zmluvy, ktorý musí byť splnený po celú dobu výkonu funkcie. Keďže sťažovateľka nebola platne zvolená

do funkcie, tak jej nevznikol nárok na uzavretie pracovnej zmluvy. Odvolací súd posúdil pracovnú zmluvu
ako absolútne neplatnú podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom o obecnom zriadení,
pretože nárok na jej uzavretie vzniká až po zvolení do funkcie, ktoré bolo správnym súdom zrušené.
Podľa odvolacieho súdu pracovný pomer sťažovateľky nemožno skončiť podľa Zákonníka práce, lebo
ako dôsledok absolútne neplatnej pracovnej zmluvy nikdy nevznikol, a aj preto, lebo zákon o obecnom

zriadení skončenie funkcie kontrolóra priamo spája so zánikom pracovného pomeru. Oznámenie o
skončení pracovného pomeru z júna 2016 len vyjadruje jeho neexistenciu a ukončuje faktický pracovný
pomer. Je zrejmé, že daný právny záver pred ústavným súdom neobstál.

19. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené a rešpektujúc rozhodnutie ústavného súdu dospel

ku zmene právneho posúdenia veci a to v tom zmysle, že vyhodnotil argumentáciu žalobkyne ako
dôvodnú. V prvom rade je potrebné uviesť, že k výkonu funkcie kontrolóra obce je potrebné jednak
zvolenie do tejto funkcie obecným zastupiteľstvom a následne po uskutočnení tejto voľby sa musí
uzatvoriť aj pracovná zmluva. Dané vyplýva zo zákona o obecnom zriadení z. č. 369/1990 Zb. ust. §
18 ods. 5, podľa ktorého hlavného kontrolóra volí obecné zastupiteľstvo na šesť rokov. Jeho funkčné

obdobie sa začína dňom, ktorý je určený ako deň nástupu do práce a § 18 ods. 6, podľa ktorého
hlavnému kontrolórovi vzniká po zvolení nárok na uzavretie pracovnej zmluvy s obcou. V danej veci
je zrejmé, že dňa 04.03.2014 miestne zastupiteľstvo Bratislava - Devínska Nová Ves uznesením
č. 16/3/2014 zvolilo žalobkyňu do funkcie kontrolórky. Na dané rozhodnutie o voľbe do funkcie
kontrolórky nadväzovalo uzatvorenie pracovnej zmluvy č. XX/XXXX dňa 07.03.2014 so žalobkyňou

ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom, s druhom dohodnutej práce miestny kontrolór.
Teda v čase uzatvorenia danej pracovnej zmluvy tu bolo rozhodnutie miestneho zastupiteľstva o voľbe
žalobkyne do funkcie kontrolórky, ktoré sa považovalo v zmysle prezumpcie správnosti správnych
aktov za zákonné a správne. Potom aj uzatvorená pracovná zmluva bola uzatvorená platne, nakoľkoje potrebné platnosť úkonu posudzovať podľa stavu platného v čase jeho uskutočnenia. Uznesenie
miestneho zastupiteľstva Bratislava - Devínska Nová Ves č. 16/3/2014 zo dňa 04.03.2014, ktorým bola
žalobkyňa zvolená do funkcie kontrolórky bolo neskôr rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

6S/264/2014, 6S/266/2014 zo dňa 22.04.2016, právoplatné dňa 07.06.2016 zrušené. Dané rozhodnutie,
pri dodržaní zásady prezumpcie správnosti správnych aktov do času kým nie sú príslušným orgánom
zrušené, nemôže spôsobiť následok, že uzatvorené úkony na základe daného rozhodnutia a to v čase,
kedy takýto správny akt, z ktorého vychádzali nebol zrušený a teda platilo, že je platný a správny, sú
posúdené ako neplatné od počiatku. Je nevyhnutné v danej veci rozlíšiť, že tu je jednak akt voľby

zastupiteľstvom do funkcie kontrolóra a jednak druhý úkon a to uzatvorenie pracovnej zmluvy. Zrušením
rozhodnutia o voľbe zastupiteľstva do funkcie kontrolóra nedošlo automaticky aj k zrušeniu pracovnej
zmluvy, ani ku stavu, že je pracovná zmluva od počiatku absolútne neplatná a nedošlo ani k zániku
výkonu funkcie kontrolóra v zmysle ust. 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení. Podľa z. č. 396/1990
Zb. o obecnom zriadení § 18 ods. 8 výkon funkcie hlavného kontrolóra zaniká: a) vzdaním sa funkcie,
b) odvolaním z funkcie, c) uplynutím jeho funkčného obdobia, d) smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho,

e) dňom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, ktorým bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony
alebo ktorým bola jeho spôsobilosť na právne úkony obmedzená, f) dňom nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku, ktorým bol odsúdený za úmyselný trestný čin alebo právoplatne odsúdený za trestný čin, ak
výkon trestu odňatia slobody nebol podmienečne odložený, g) dňom, keď začal vykonávať funkciu podľa
§ 18 ods. 2. Podľa ust. § 18 ods. 11 z. č. 396/1990 Zb. o obecnom zriadení dňom zániku výkonu funkcie

hlavnéhokontrolórazanikáajjehopracovnýpomer.Vychádzajúczvyššieuvedenýchustanovenízákona
o obecnom zriadení, ktoré upravujú zánik funkcie hlavného kontrolóra vyplýva, že zrušenie rozhodnutia
miestneho zastupiteľstva o voľbe kontrolóra správnym súdom, nie je zákonom predpokladaný spôsob
zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra. V danom je potrebné prisvedčiť argumentácii žalobkyne.
Zákon o obecnom zriadení v ust. § 18 ods. 8 uvádza jednoznačne výpočet všetkých možností, kedy

dochádza k zániku výkonu funkcie kontrolóra a žiadnym výkladom sa nedá dospieť k záveru, že by k
zániku výkonu funkcie kontrolóra mohlo dôjsť aj v tomto ustanovení neuvedenom spôsobe. Ustanovenie
§ 18 ods. 11 nadväzuje práve na situácie uvedené v ust. § 18 ods. 8 a ustanovuje teda, že ak dôjde k
zániku výkonu funkcie kontrolóra podľa ods. 8, tak zaniká aj jeho pracovný pomer. Pre daný konkrétny
prípad, sa však nedá použiť a aplikovať ust § 18 ods. 8 a ani ust. § 18 ods. 11, nakoľko ako je

vyššie uvedené, k zániku výkonu funkcie hlavného kontrolóra zrušením uznesenia zastupiteľstva o voľbe
správnym súdom, v zmysle ust. § 18 ods. 8 zákona o obecnom zriadení, nedošlo.

20. V danom prípade možno teda konštatovať, že žalobkyňa bola riadne zvolená do funkcie miestneho
kontrolóra a došlo nadväzujúc na to (v čase, keď uznesenie miestneho zastupiteľstva nebolo zrušené

a teda v rámci zásady prezumpcie správnosti správneho aktu bolo zákonné a správne), k uzatvoreniu
pracovnej zmluvy so žalobkyňou, čo je tiež podmienkou k výkonu funkcie kontrolóra. Rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 6S/264/2014, 6S/266/2014 zo dňa 22.04.2016, právoplatné dňa
07.06.2016 došlo ku zrušeniu uznesenia miestneho zastupiteľstva o voľbe žalobkyne do funkcie
kontrolórky, avšak dané rozhodnutie nespôsobilo zánik funkcie kontrolórky v zmysle ust. § 18 ods. 8

zákona o obecnom zriadení, a teda nedošlo ani k zániku pracovného pomeru. Zrušenie rozhodnutia
miestneho zastupiteľstva o voľbe do funkcie kontrolórky znamená, že došlo k zrušeniu jedného z
potrebných predpokladov k výkonu funkcie kontrolóra. Ako je vyššie uvedené predpokladmi výkonu
funkcie miestneho kontrolóra sú jednak zvolenie do tejto funkcie obecným zastupiteľstvom a jednak
uzatvorenie pracovnej zmluvy. Odvolací súd z dôvodu, že nie je možné aplikovať ustanovenia zákona

o obecnom zriadení, ktoré upravujú zánik funkcie hlavného kontrolóra a z dôvodu, že je tu aj pracovná
zmluva,naktorújedôvodnéaplikovaťustanoveniazákonníkapráce,jejedinýmprávneakceptovateľným
spôsobom zániku pracovnej zmluvy v danom prípade danie výpovede podľa ust. § 63 ods. 1 písm. d)
zákonníka práce, teda danie výpovede z dôvodu, že došlo k zániku predpokladu na výkon dohodnutej
práce, ktorou je výkon funkcie miestneho kontrolóra. Odvolací súd teda vyhodnotil argument žalobkyne a

jej právny názor, že zrušením uznesenia o jej zvolení do funkcie kontrolórky došlo k zániku predpokladu
na výkon dohodnutej práce, čo je výpovedný dôvod podľa § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, a preto
mal byť jej pracovný pomer z tohto dôvodu skončený výpoveďou podľa Zákonníka práce, ako dôvodný
a relevantný.

21. Odvolací súd ďalej uvádza, že z vyjadrení žalovaného vyplýva, že sa stotožnil v celom rozsahu
s predchádzajúcim právnym názorom odvolacieho súdu o neplatnosti pracovnej zmluvy od počiatku,
avšak ako je už vyššie uvedené, daný právny záver neobstál pred Ústavným súdom. Žalovaný
okrem iného namietal aj, že žalobkyňa sa nemôže domáhať určenia neplatnosti okamžitého skončeniapracovného pomeru, keď k takémuto úkonu žalovaný nikdy nepristúpil. Listina zo dňa 08.06.2016 je
podľa žalovaného len konštatovaním vzniknutého právneho stavu, oznámením o skončení pracovného
pomeru zánikom funkcie. Odvolací súd k danému uvádza, že z dôvodu vyššie uvedeného právneho

posúdenia, keď zaujal odvolací súd záver, že aj napriek zrušeniu uznesenia miestneho zastupiteľstva o
voľbe žalobkyne do funkcie kontrolóra tu je stále existencia platnej pracovnej zmluvy, je potom možné
oznámenie zaslané žalobkyni žalovaným zo dňa 08.06.2016 vyhodnotiť ako úkon okamžitého skončenia
pracovného pomeru. Dané oznámenie malo účinky okamžitého ukončenia výkonu funkcie (druh práce
v pracovnej zmluve) žalobkyne ako kontrolórky. Navyše ani Ústavný súd SR nespochybnil, že by

sa žalobkyňa neoprávnene domáhala žalobou určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru. Okrem iného vyjadril, že otázka trvania funkcie kontrolóra patrí do správneho súdnictva, ale
podľa § 337 a § 339 SSP len vtedy, ak sa preskúmava zánik funkcie z dôvodov predpokladaných
zákonom alebo odvolanie z funkcie rozhodnutím zastupiteľstva podľa zákona o obecnom zriadení.
Predmetom žaloby nebolo to, či funkcia sťažovateľky trvá alebo nie, ale to, ako má byť skončený jej
pracovný pomer, ak správny súd zruší uznesenie o zvolení, ktoré je predpokladom výkonu tejto funkcie.

Nakoľko ako je vyššie uvedené má odvolací súd za to, že pracovný pomer v tomto prípade sa mohol
skončiť výpoveďou v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce, potom aj úkon žalovaného,
ktorýmreagovalnavzniknutýstav,jemožnéhodnotiťakoúkonpodľapracovnéhozákonníka,ktorýpodľa
obsahu a účelu, ktorý sledoval, je možné hodnotiť ako okamžité skončenie pracovného pomeru. Ak by
sme dané oznámenie nevyhodnotili ako úkon okamžitého skončenia pracovného pomeru, za situácie, že

nie je žalobkyňa oprávnená domáhať sa preskúmania trvania funkcie kontrolórky v zmysle ust. § 337 a
§ 339 správneho súdneho poriadku, žalobkyňa by nemala žiadnu možnosť brániť sa voči nesprávnemu
posúdeniu veci žalovaným.

22. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd žalobe v časti určenia, že okamžité skončenie

pracovného pomeru žalovaného so žalobkyňou zo dňa 08. júna 2016 je neplatné, vyhovel.

23. Vo vzťahu k rozhodnutiu o zamietnutí žaloby v časti požadovaného určenia, že pracovný pomer
naďalej trvá, odvolací súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 3 Cdo 147/2008
zo dňa 11. decembra 2008, v zmysle ktorých „ustanovenie § 77 Zákonníka práce priznáva účastníkom

pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany
tohto vzťahu; tým je však zároveň - z aspektu § 80 písm. c/ OSP (účinného v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie, v súčasnosti § 137 písm. c/ CSP) - vylúčené, aby sa niektorý z nich z rovnakého
právneho dôvodu (základu) žalobou podanou v zmysle § 80 písm. c/ OSP (účinného v čase podania
žaloby a rozhodovania súdu prvej inštancie) domáhal proti druhému účastníkovi určenia, že pracovný

pomertrvá(rozhodnutieotakejtourčovacejžalobebypredpokladaloprejudiciálneposúdiťplatnosťalebo
neplatnosť skončenia pracovného pomeru). Právo účastníka pracovnoprávneho vzťahu domáhať sa
určenia neplatnosti zrušovacieho prejavu uvedeného v § 77 Zákonníka práce zaniká márnym uplynutím
dvojmesačnej lehoty. Pokiaľ neplatnosť skončenia pracovného pomeru podľa § 77 Zákonníka práce
nebola vyslovená právoplatným rozsudkom, treba vychádzať z toho, že pracovný pomer bol skončený

platne; na podaní žaloby o určenie trvania tohto pracovného pomeru nemôže mať žalobca v takom
prípade naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ OSP) a tento nedostatok predstavuje samostatný a
prvoradý dôvod, pre ktorý jeho určovacia žaloba nemôže obstáť a treba ju bez ďalšieho zamietnuť“.
Odvolací súd potom uvádza, že žalobkyňa nemôže mať naliehavý právny záujem (ktorý je podmienkou
procesnej prípustnosti určovacej žaloby, a na ktorého existenciu súd v konaní prihliada ex offo) na

podaní určovacej žaloby, pokiaľ sa ochrany práv môže domáhať žalobou na plnenie alebo ak k
odstráneniu neistoty slúžia osobitné právne postupy upravené v príslušných právnych predpisoch.
Prípady osobitného postupu v zmysle vyššie uvedeného vyplývajú tiež z § 77 Zákonníka práce. V
zmysletohtoustanovenianeplatnosťskončeniapracovnéhopomeruvýpoveďou,okamžitýmskončením,
skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde

najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Uvedené ustanovenie
(§ 77 Zákonníka práce) priznáva účastníkom pracovnoprávneho vzťahu možnosť uplatniť na súde
neplatnosť zrušovacieho prejavu druhej strany tohto vzťahu; tým je však zároveň - z aspektu § 137 písm.
c) CSP - vylúčené, aby sa niektorý z nich z rovnakého právneho dôvodu (základu) žalobou podanou
v zmysle § 137 písm. c) CSP domáhal proti druhému účastníkovi určenia, že pracovný pomer trvá. Z

uvedeného vyplýva, že žalobkyňa tým, že riadne v lehote dvoch mesiacov napadla na súde neplatnosť
samotnej výpovede, nemohla mať súčasne naliehavý právny záujem i na požadovanom určení, že jej
pracovný pomer naďalej trvá. Absencia naliehavého právneho záujmu na takomto určení, bola potom
dôvodom pre zamietnutie žaloby v tejto časti. Navyše odvolací súd dodáva, že ak súd právoplatnýmrozsudkom vyslovil, že výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni bola neplatná (§ 77 Zákonníka
práce), je potom potrebné vychádzať z toho, že takýto pracovný pomer bol skončený neplatne a teda
takýto pracovný pomer neskončil a naďalej trvá (samostatný výrok o takomto určení už nie je potrebný).

24. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods.
1 a § 262 ods. 1 CSP. Odvolací súd má za to, že i napriek zamietnutiu žaloby v časti žiadaného určenia,
že pracovný pomer naďalej trvá, bola žalobkyňa v konaní plne úspešná. Primárnym a hlavným účelom
podanej žaloby bolo domáhanie sa určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, v

ktorom nároku bolo žalobkyni vyhovené. Trvanie pracovného pomeru vyplýva zo zákona na základe
určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, preto tu nebol daný naliehavý záujem
aj na určení daného trvania, avšak to neznamená, že by tu bol hoc i len čiastočný neúspech žalobkyne
v konaní. Z dôvodu konštatovania plného úspechu žalobkyne v konaní, vznikol jej nárok na náhradu
trov prvoinštančného, odvolacieho, ako aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov
konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).

(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 CSP).