Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/98/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219204690
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Matúš Staríček

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2219204690.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: Mgr. Matúš Staríček a sudcov: JUDr.

Ľuboslava Vanková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobcu: A. A., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom B. XXXX/
XX, C. D., toho času Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov, zastúpený splnomocnenkyňou:
FORTITUDINE s. r. o., so sídlom Ulica Svätej Alžbety 5772/19, Dunajská Streda, IČO: 47 257 067
a advokátom: JUDr. Gergely Pšenák, so sídlom M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, proti žalovanej: cww
group s. r. o., so sídlom Stará cesta 716/5, Šamorín, IČO: 50 367 307, zastúpená advokátkou: JUDr.
Ivana Hutňanová, so sídlom Krížna 17D, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14C/38/2019-348 zo dňa 2.5.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II.
rozhodol o trovách konania tak, že žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu
100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne § 37 ods. 1, § 40 ods. 1,
§ 41a ods. 1 a 2, § 46 ods. 1 a 2, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1, § 133 ods. 2, § 136 ods. 1 a 2, § 149a

zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon), §
132 ods. 1, § 137 písm. c), § 154, § 157, § 185 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“).

2. Vecne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci sa žalobca domáhal
určenia vlastníckeho práva k podielu na nehnuteľnostiach zapísaných na LV č. XXX, k. ú. B. s tým, že je

podielovým spoluvlastníkom týchto nehnuteľností v rozsahu 1. Svoje vlastnícke právo k tomuto podielu
odvodzoval z toho, že s bývalou manželkou E. F. sa rozviedli 4.6.2019, ešte počas manželstva mali
zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo rozhodnutím z 18.5.2009, avšak aj naďalej spolu hospodárili.
Tvrdil, že predmetná nehnuteľnosť, zapísaná výlučne na žalovanú, z polovice patrí jemu. Predmetnú
nehnuteľnosť kúpil v roku 2011 s kúpnou cenou 130.000 eur z pôžičky od jeho matky. V roku 2011
tieto nehnuteľnosti dal previesť na spoločnosť Qualter s.r.o. V roku 2012 dal založiť spoločnosť Euro
Rental s.r.o. a v septembri 2012 na jeho pokyn boli tieto nehnuteľnosti prepísané na spoločnosť Euro

Rental s.r.o. Bola to jeho firma, ale bola napísaná na iné osoby. On ju riadil, investoval do nej. Z Euro
Rental s.r.o. na jeho pokyn boli tieto nehnuteľnosti prevedené v apríli 2016 na G. A.. Následne dal založiť
spoločnosť cww.group s.r.o. a riadil ju cez tretie osoby, resp. cez G. A.. Po zadržaní žalobcu v máji 2016G. A. bez jeho súhlasu prepísal nehnuteľnosť na spoločnosť cww.group s.r.o. a túto spoločnosť na E.
F. - bývalú manželku.

3. Žalobca sa žalobou domáhal ochrany svojho vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 OZ, a
to podaním určovacej žaloby, ktorá je jedným z prostriedkov slúžiacich vlastníkovi k tomu, aby sa
bránil, keď do jeho vlastníckeho práva bolo neoprávnene zasiahnuté. Primárnym účelom určovacej
žaloby je eliminovať stav ohrozenia právneho postavenia žalobcu a vniesť do neistých právnych vzťahov
istotu za predpokladu, že k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Jej miesto je

aj tam, kde sa prostredníctvom tejto žaloby vytvorí pevný základ právnych vzťahov, ktorý bude slúžiť
na odvrátenie možných prípustných budúcich sporov účastníkov konania. Pri podaní takejto
žaloby je v zmysle § 137 písm. c/ CSP potrebné preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu
na určení. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je, vtedy, ak je
tvrdené právo neisté alebo ohrozené za predpokladu, že vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno
túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Naliehavosť sa prejaví v tom, že určovací rozsudok bude pre

žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii
iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom
(spoluvlastníkom) nehnuteľnosti vždy vtedy, ak žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľností
ako jej vlastník (spoluvlastník) a rozhodnutie súdu môže byť podkladom pre vykonanie zmeny zápisu
v katastri nehnuteľností.

4. Súd prvej inštancie poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.6.2020 sp. zn.
3Cdo/43/2019, v zmysle ktorého „Dohodu (zmluvu) o vzniku (nadobudnutí) podielového spoluvlastníctva
k existujúcej nehnuteľnosti, spôsobilú poslúžiť ako podklad pre vyznačenie zmeny zápisu vlastníckeho
práva v katastri, možno uzavrieť (platne) len písomne (a to v súlade s ust. § 46 ods. 2 OZ za podmienky

sústredenia prejavov vôle všetkých účastníkov prevodného úkonu na tej istej listine)“. Žalobca
nepreukázal, že by predmetnú nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva v akomkoľvek podiele.
Ani netvrdil, či niektorý z úkonov, ktoré vyššie popísal, by boli neplatným právnym úkonom. Svojim
podaním navodzuje dojem, že by bolo spravodlivé, keby vlastnil polovicu predmetnej nehnuteľnosti.
Dôvodnosť svojej žaloby vidí v tom, že žalovanú spoločnosť vlastní jeho bývalá manželka. S ňou mali

zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo v roku 2009, dňa 4.6.2019 sa rozviedli. Potom dňa 15.6.2019
bola založená žalovaná spoločnosť. Neskôr kúpnou zmluvou z 5.9.2019 bola predmetná nehnuteľnosť
v celosti prevedená na žalovanú spoločnosť, ktorú už aktuálne vlastní bývalá manželka žalobcu E. F..

5. Vzhľadom na dôvod, o ktorý žalobca svoju žalobu o určenie vlastníckeho práva opieral, by vyvstala

potreba v konaní vysporiadať sa s prejudiciálnou otázkou, a to otázkou platnosti právneho úkonu
- kúpnej zmluvy, na základe ktorej by žalovaná nadobudla vlastníctvo. Žalobca však ani netvrdil, že
by daná kúpna zmluva mala byť neplatná. Súd však s poukazom na ustanovenia § 37 ods. 1 a § 39
OZ podrobil skúmaniu platnosť tejto kúpnej zmluvy z prizmy tvrdenej argumentácie žalobcom, teda, že
prostredníctvom G. A. ovládal žalovanú spoločnosť a že kúpna cena bola podhodnotená. V prvom rade

treba uviesť, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz o tom, že by skutočne vlastnil túto spoločnosť - verejný
register svedčí o inom, a nepredložil ani splnomocnenie, že by mal za neho konať niekto iný. Žalobca
ani len nebol účastníkom žiadneho zmluvné vzťahu, tak na založenie a vznik spoločnosti, ako ani
kúpnej zmluvy. Obe majú obligatórnu náležitosť písomnú formu. Tvrdil, že prostredníctvom tretích osôb
riadil spoločnosť a kupoval nehnuteľnosť. Právny poriadok Slovenskej republiky takéto právne úkony

nepripúšťa. Zákonodarca v záujme vyváženia spravodlivosti dopĺňa právny poriadok o všeobecný
korektív spočívajúci v zákaze konaní namierených proti účelu zákona, ktoré myšlienku spravodlivosti
potierajú (napr. zneužitia práva, obchádzania zákona, konaní priečiacich sa dobrým mravom a pod.).
Takýmto konaniam právny poriadok ochranu neposkytuje. Nevzťahujú sa na takéto žalobcom
popísané úkony o ovládaní osôb ani ustanovenia o simulovanom, ani disimulovanom právnom úkone.

Pokiaľ by bol sám zastieraný právny úkon nedovolený (priečil by sa zákonu), bol by tiež neplatný
(§ 39 OZ). Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky. Ak je určitý úkon absolútne
neplatný, nastáva jeho neplatnosť priamo zo zákona už v čase jeho urobenia. Ani pri uplatnení princípov
spravodlivosti a dobrých mravov pri výkone práv a povinností nemá súd možnosť dodatočne zvážiť,
či absolútnu neplatnosť úkonu „uzná alebo neuzná“ (resp. či ju zohľadní alebo nezohľadní). Na dôvod

zakladajúci absolútnu neplatnosť právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (z
úradnej povinnosti - ex officio).6. Vo všeobecnosti možno za vlastníka považovať osobu, v prospech vlastníctva ktorej svedčí
nadobúdacie konanie („modus“) a zodpovedajúci právny titul („titulus“), napríklad zmluva. Pokiaľ „titulus“
preukazuje právo inej osoby než „modus“, je potrebné určiť, kto je vlastníkom. Za vlastníka je v

takom prípade považovaný ten, v prospech práva ktorého svedčí nadobúdací titul. Vo všeobecnosti
nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam spolu s definíciou právneho titulu, na základe
ktorého k nemu dochádza, upravuje OZ v ustanoveniach § 123 a nasl. Vlastníctvo veci možno
nadobudnúť na základe právneho úkonu (kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou), dedením,
rozhodnutím štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom - ide o právne

tituly nadobudnutia vlastníckeho práva. Pri nehnuteľnostiach je v OZ osobitne upravený aj okamih
nadobudnutia vlastníckeho práva, a to vkladom do katastra nehnuteľností podľa zákona č. 162/1995
Z.z. (§ 133 ods. 2 OZ). Ustanovenia § 132 a 133 OZ majú kogentný charakter a nemožno sa od nich
odchýliť. O rozpore so zákonom možno hovoriť v prípade rozporu s kogentnou právnou normou, ktorá
obmedzuje princíp autonómie vôle strán, a pre toto obmedzenie musí existovať racionálny dôvod, najmä
ochrana verejného poriadku, ochrana tretích osôb a podobne. Z tohto hľadiska je nevyhnutné zobrať

do úvahy účel zákonného príkazu alebo zákazu a úmysel zákonodarcu vyjadrený v § 133 ods. 2 OZ.
Preto aj keď sa žalobca ovládnutím tretích osôb dohodol, alebo skôr domnieval sa, že sa dohodol, že
je stranou kúpnej zmluvy, toto dojednanie je v rozpore so zákonom (§ 132 a 133 OZ) a podľa § 39 OZ
je neplatné. Pod pojmom riadny titul treba rozumieť nielen titul, ktorý je platný, ale aj titul, u ktorého
nastali všetky jeho právne účinky (okrem samotného prevodu vlastníckeho práva). Riadnym titulom teda

nemôže byť zmluva, ktorej zákon z akéhokoľvek dôvodu odopiera účinnosť. Neexistencia riadneho titulu
podľa § 133 ods. 2 OZ potom znamená, že nemôže dôjsť k prevodu vlastníckeho práva, pretože chýba
jedna z jeho podmienok.

7. Žalobcom prezentované názory o nadobudnutí podielu k nehnuteľnosti v tomto konaní žalobca

nepreukázal. Takýto riadny - teda platný a účinný titul v čase prevodu vlastníckeho práva vôbec
neexistoval, a preto nemohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spoluvlastníckeho podielu k
spornej nehnuteľnosti žalobcom. Navyše v prerokúvanej veci súd prvej inštancie nerieši spor medzi
stranami zmluvy, ale medzi úplne inými osobami a otázka nadobudnutia sporného spoluvlastníckeho
podielu žalobcom sa tu rieši ako predbežná otázka, od ktorej sa odvíja jeho aktívna legitimácia k

uplatňovanému nároku. Irelevantná je potom aj otázka kúpnej ceny, z ktorej by eventuálne mohla byť
vyvodená neplatnosť kúpnej zmluvy. To však žalobca ani netvrdil a ani neoznačil žiadne dôkazy, ktoré
by svedčili o tom, že uzavretá kúpna zmluva je v rozpore s dobrými mravmi, keď žalobca počas celého
konania ani nekonkretizoval, aké konanie žalovanej spoločnosti, prípadne inej osoby (napr. p. A.) by
malo byť v rozpore s dobrými mravmi, teda so základnými, všeobecne uznávanými a v spoločnosti

panujúcimi morálnymi zásadami, ktoré sa týkajú vzťahov a konania medzi ľuďmi.

8. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že neunesením dôkazného bremena sa rozumie procesná
zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané tvrdenia strany sporu a z toho dôvodu
muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť

súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť
tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ust. § 132 CSP je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré
podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to
ich povaha pripúšťa. Ustanovením § 185 CSP je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že

súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí
dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu,
v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôkaz sa kladie na
procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun
bezvýhradne na strany sporu. Právne relevantné je iba to, či svoje tvrdenie vie preukázať ten, koho

zaťažuje dôkazné bremeno. Subjekt práva zaťažený dôkazným bremenom je povinný preukázať
uplatnené právo v okolnostiach prípadu. Ak svoju dôkaznú povinnosť nesplní, nemôže mu byť
na prospech nepreukázanosť tvrdenia protistrany, lebo tá môže mlčať, nepredkladať dôkazy (Drgonec:
Ústava Slovenskej republiky, nakl. C.H.Beck, Bratislava, 2015, str. 861).

9. Súd prvej inštancie zamietol návrhy žalobcu na výsluchy žalobcu a svedkov - žalovanej spoločnosti
cww group s.r.o, matky žalobcu H. A. a bývalej manželky žalobcu E. A. z dôvodu, že vykonanie týchto
dôkazov je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania a vo väzbe na samotné konanie nedisponuje
žiadnou výpovednou potenciou. Matka žalobcu nebola zainteresovaná do procesu uzatvárania kúpnejzmluvy, nebola stranou zmluvy, a teda nemala o tejto prakticky žiadnu vedomosť až do chvíle, keď
jej po uzavretí kúpnej zmluvy žalobca sprostredkoval svoje subjektívne názory, preto by mohla
reprodukovať len tieto informácie prednesené žalobcom. Neobstojí ani argument žalobcu, že ona mala

poskytnúť prostriedky na kúpu nehnuteľnosti, keď takúto skutočnosť žalobca ani nepreukázal. Čo sa
týka konateľky žalovanej spoločnosti, resp. jeho bývalej manželky - táto ako strana konania môže aj
mlčať a pri neuvedení dôvodu žalobcom, čo sa z jej výsluchu má zistiť a ktorá skutočnosť sa má ozrejmiť,
súd nemá povinnosť takúto osobu vyslúchať. Vzhľadom na vykonané dokazovanie mal súd prvej
inštancie za to, že výsluch svedkov, ktorí by mali iba sprostredkovať informácie prednesené im

žalobcom po uzavretí samotnej kúpnej zmluvy by bol bez relevantnej súvislosti s predmetom konania
a nedisponoval by žiadnou výpovednou hodnotou a ako taký by tento dôkaz bolo možné považovať
za nadbytočný, keďže by nebol spôsobilý overiť alebo vyvrátiť skutočnosti tvrdené v priebehu konania
sporovými stranami.

10. Ak žalobca za podstatný dôkazný prostriedok mal ústnu dohodu - údajný pokyn na prevod

predmetnej nehnuteľnosti, je potrebné v prvom rade uviesť to, že predmetom konania bolo
vlastníctvo k nehnuteľnosti, ale aj to, že právny poriadok Slovenskej republiky nepozná „pokyn“
ako možný nadobúdací titul vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Žalobca, ktorého zaťažovalo
nielen bremeno tvrdenia, ale aj bremeno dôkazné, nepreukázal, že by mal byť vlastníkom podielu
k nehnuteľnosti označenej v žalobnom návrhu. Žalobca v predmetnom konaní neprodukoval žiadne

dôkazy preukazujúce opodstatnenosť uplatneného návrhu, nepredložil súdu žiadne relevantné dôkazy
na preukázanie jeho tvrdenia, na základe čoho má byť určené spoluvlastníctvo k spornej nehnuteľnosti
v jeho prospech. Súd na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že tvrdenie
žalobcu, a to „pokyn“ alebo aj riadenie spoločností prostredníctvom tretích osôb, na základe čoho
si odvodzuje svoje vlastnícke právo, nebolo preukázané. Žalobca sa tak dostal do situácie dôkaznej

núdze, pričom neunesenie dôkazného bremena je sankcionované stratou sporu, a preto súd žalobu z
dôvodu neunesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.

11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP, keď
žalovanej ako plne úspešnej strane v konaní priznal plnú náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady

trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca s návrhom, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel, alt. ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie

na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil právne § 365 ods. 1 písm. a), b), d),
e), f), g), h) CSP. Súd prvej inštancie podľa žalobcu porušil základné princípy civilného sporového
konania uvedené v čl. 1 až čl. 18 CSP, keď odmietol vykonať všetky ním navrhované dôkazy a zároveň
ho odmietol v konaní aj vypočuť. Zároveň súd konštatoval vo vzťahu k procesnej aktivite žalobcu,
že neoznačil dôkazy pre svoje tvrdenia a že neuniesol dôkazné bremeno. Základným predpokladom

realizácie procesných práv sporovej strany je taký postup konajúceho súdu, ktorým umožní sporovej
strane jej priznané procesné práva realizovať, a to nie len písomne, ale aj ústne na riadne nariadenom
súdnom pojednávaní. Žalobca má za to, že v jeho veci súd vo vzťahu k nemu takýmto spôsobom
nepostupoval. Väčšinu navrhovaných svedkov a ich potencionálne vyjadrenia (nakoľko k ich výsluchu
nedošlo) súd vopred vyhodnotil ako nesúvisiace s predmetom sporu, resp. ako svedectvá z druhej

ruky, pričom žalobcovi nie je zrejmé na základe čoho dospel súd k takémuto hodnoteniu. Na druhej
stranesúdcelkomočividnemechanickyprebralvšetkytvrdeniažalovanej,stýmitosanekritickystotožnil,
pričom pre odôvodnenie rozhodnutia poukázal aj na výpovede žalobcu, ktoré učinil v trestnom konaní v
procesnom postavení obvineného, z ktorého procesného postavenia však nevyplýva povinnosť hovoriť
pravdu. Odmietnutím výsluchu žalobcu ako sporovej strany súd žalobcovi znemožnil oboznámiť sa s

dôkazmi v celom rozsahu a relevantne sa k nim vyjadriť, prípadne uviesť na pravú mieru súvislosti vo
vzťahu k jeho výpovediam v trestnom konaní ako obvineného. Za uvedených okolností má žalobca za
to, že súd prvej inštancie svojím procesným postupom v predmetnom súdnom konaní mu znemožnil,
aby uskutočňoval svoje procesná práva, ktoré mu vyplývajú z príslušných ustanovení CSP, a to v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to najmä čo sa týka jeho (i) zložiek

spočívajúcich v práve na nezávislý a nestranný súd, na riadne poučenie o procesných právach a
povinnostiach, byť vypočutý, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami zo strany súdu v konaní, na riadne odôvodnenie rozhodnutia; a jeho (ii)
zložiek spočívajúcich v kontradiktórnosti konania, rovnosti zbraní a zákazu ľubovôle.13. K hmotno-právnym záverom súdu žalobca uviedol, že odôvodneniu rozsudku je nezrozumiteľné,
nakoľko súd v ňom konštatuje existujúci stav vlastníckych práv vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam,

ktorý je ako procesná obrana konštatovaný najmä vo vyjadreniach žalovanej. V tomto smere žalobca
odpočiatku uvádzal, že stav podľa súčasnej evidencie v katastri nehnuteľností, ktorý viedol k vlastníctvu
žalovanej, je výsledkom série na seba nadväzujúcich simulovaných úkonov, úkonov realizovaných
tretími osobami na základe pokynu - príkazu - a tiež úkonmi v rozpore s takýmto príkazom. Je
samozrejmé, že pre účely úspešnej simulácie viacnásobného prevodu vlastníctva boli právne úkony, na

základe ktorých sa tak stalo, formálne platné a účinné.

14. Zo skutkových tvrdení žalobcu vyplýva, že žalobca a p. E. F. boli v rozhodnom čase manželia,
ich BSM bolo zrušené súdom, napriek tomu naďalej spolu hospodárili a spoločne vytvárali majetkové
hodnoty, teda žili v spoločnej domácnosti a v majetkovom spoločenstve, niektoré majetkové zložky
nadobudli do tohto spoločenstva cestou tretích osôb, ktoré boli vo vzťahu k takémuto majetku formálne

vedené ako jeho vlastníci, po ukončení partnerského spolužitia žalobcu sa stala p. E. F. vlastníčkou
rozsiahlych majetkových hodnôt, ktoré nezodpovedajú jej príjmom. Tento zo strany žalobcu tvrdený
faktický stav je z pohľadu platného práva možné posúdiť tak, že žalobca a p. E. F. sa dohodli, že
majetok nadobudnutý po zrušení BSM budú nadobúdať do podielového spoluvlastníctva – súd sa v
odôvodnení rozsudku zaoberal len týmto právnym posúdením, pričom konštatoval, že vo vzťahu k

tejto možnosti chýba písomná zmluva o vzniku podielového spoluvlastníctva. Zrušenie BSM je podľa
žalobcu neplatným právnym úkonom, ktorý nebol urobený vážne, nakoľko vôľou strán nebolo zrušiť ich
majetkové spoločenstvo, len zakryť existenciu BSM z dôvodu životného štýlu žalobcu. Za uvedených
okolností a s odkazom na ustanovenie § 37 ods. 1 OZ a § 39 OZ je možné zrušenie BSM považovať
za neplatný právny úkon a prijať jeho existenciu až do rozvodu manželstva, z čoho potom treba prijať

právo žalobcu na vyporiadanie, resp. k dnešnému dňu prijať vyporiadnie na základe právnej domnienky
podľa ustanovenia § 149 ods. 4 OZ. Uvedená situácia (zrušenie BSM) by mohla byť posúdená aj ako
simulovaný právny úkon podľa § 41a ods. 2 OZ a opäť by malo platiť, že žalobca a p. E. F. aj naďalej
nadobúdali majetok do BSM, pričom sú k dnešnému dňu vyporiadaní spôsobom podľa ustanovenia §
149 ods. 4 OZ. Existujúce vzťahy medzi žalobcom a p. E. A. je možné posúdiť aj za použitia analógie

(§ 853 OZ) ako zmluvu o združení podľa ustanovenia § 829 OZ, ktorá pre svoju platnosť a účinnosť
nepožaduje písomnú formu, len dohodu o spoločnom pričinení sa na dosiahnutie dohodnutého účelu.
V tomto prípade v zmysle ustanovenia § 834 OZ majetok získaný spoločnou činnosťou je v podielovom
spoluvlastníctve účastníkov združenia a podiely sú rovnaké (§ 835 OZ). Všetky vyššie uvedené právne
konštrukcie posúdenia faktického stavu (teda nie evidenčného) odôvodňujú žalobcovu požiadavku na

určenie jeho spoluvlastníctva k nadobudnutým majetkovým hodnotám s podielom o veľkosti 1 k celku.
Súd svojím postupom, keď neumožniť žalobcovi vykonať dokazovanie vo vzťahu k jeho skutkovým
tvrdeniam, znemožnil žalobcovi dokázať tvrdený faktický stav, ktorý by mal byť následne predmetom
právneho posúdenia zo strany súdu.

15. Žalobca tiež nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že nadobudnúť existujúcu nehnuteľnosť do
podielového spoluvlastníctva je možné len na základe písomnej zmluvy. Spoluvlastníctvo môže vzniknúť
aj na základe iných právnych skutočností, na základe ktorých potom mohli a nadobúdali žalobca a p.
E. F. dotknuté nehnuteľnosti do svojho BSM, ktoré sa k dnešnému dňu považuje za vyporiadané (§ 149
ods. 4 OZ), resp. priamo do svojho podielového spoluvlastníctva ako účastníci zmluvy o združení (§ 829

a nasl. OZ). Žalobca sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého tvrdený „pokyn“
žalobcu smerujúci k nakladaniu s nehnuteľnosťami nie je možné považovať za právny úkon, ktorým je
možné nadobudnúť nehnuteľnosti, nakoľko súd týmto v celom rozsahu opomína skupinu príkazných
zmlúv podľa ustanovenia § 724 a nasl. OZ. V rámci uvedených právnych vzťahov môže príkazník konať
v mene a na účet príkazcu alebo vo vlastnom mene a na účet príkazcu, v právnej teórii označované

tiež ako priame a nepriame zastúpenie. V prípade ak príkazník koná v rámci nepriameho zastúpenia
realizuje právne úkony vo svojom mene a na účet príkazcu, teda účinky takýchto je na základe dohody
príkazcu a príkazníka akým spôsobom sa takto realizované právne úkony dostanú neskôr do majetkovej
sféry príkazcu. V neposlednom rade v rámci tohto právneho názoru súd tiež v celom rozsahu opomína
právnevzťahytýkajúcesakonanianazákladesplnomocnenia,resp.beznehoatiežprípadyprekročenia

splnomocnenia podľa ustanovenia § 32 a 33 OZ. Podľa všetkých vyššie uvedených právnych vzťahov je
možné faktické vzťahy medzi dotknutými osobami posudzovať v zmysle ustanovenia § 853 OZ. Rovnako
tak závery konajúceho súdu smerujúce k tomu, že vlastníctvo majetku cestou alebo prostredníctvom
tretích (fyzických) osôb sa prieči zákonu a ako také je táto forma vlastníctva vylúčená, v celom rozsahuignoruje spoločenskú realitu existujúcu v našej spoločnosti, vo vzťahu ku ktorej bol zavedený právny
inštitút konečného užívateľa výhod a tiež v nadväznosti na ňu vznikol aj Register partnerov verejného
sektora.

16. Tým, že žalobca nedostal možnosť vypočuť navrhovaných svedkov, nedostal možnosť preukázať
existenciu vzťahu medzi ním a dotknutými osobami, a to nie len čo sa týka p. E. F., ale najmä
žalovanej obchodnej spoločnosti, p. G. A. a ďalších osôb, ktoré sú právnymi predchodcami žalovanej,
ako teraz evidovaného vlastníka dotknutých nehnuteľností. Ak by čo i len jedna z týchto osôb ako

majiteľ dotknutých nehnuteľností pred žalovanou potvrdila tvrdenia žalobcu, súd by v zmysle právneho
posúdenia tohto skutkového stavu nakoniec musel dospieť k právnemu záveru potvrdzujúcemu
existenciu spoluvlastníckeho práva žalobcu. Za uvedených okolností, v prípade následných prevodov
dotknutých nehnuteľností v rámci vzťahov žalovaná – p. E. F. – p. G. A., v dôsledku ktorých sa tieto
v celosti dostali do vlastníctva žalovanej, konajúce osoby konali nad rámec príkazu žalobcu alebo bez
neho, v dôsledku čoho prevodca, ktorý konal prvý bez priameho pokynu žalobcu, previedol na žalovanú

viac práv, než ako mal on sám (minimálne vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu žalobcu).

17. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že žalobca
inicioval súdny spor podaním určovacej žaloby, takže bol povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP už v žalobe
uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností a označiť dôkazy na ich preukázanie s tým,

žepodľaodseku2tohtoustanovenianemožnoopísanierozhodujúcichskutočnostínahradiťodkazomna
označené dôkazy. Žalobca mal možnosť uviesť ďalšie skutočnosti a označiť dôkazy na ich preukázanie
v rámci tzv. repliky (§ 167 ods. 3 CSP). Rovnako mal žalobca možnosť vyjadriť sa aj na pojednávaní dňa
2.5.2023, na ktorom bol prítomný právny zástupca žalobcu. Z komentovaného znenia CSP vyplýva, že
strana má povinnosť tvrdenia, dôkaznú povinnosť, povinnosť vyjadrovať sa k veci, k dôkazom a pod.,

pričom tieto úkony môže vykonávať aj prostredníctvom svojho zástupcu. Žalobca mal možnosť písomne
sa vyjadrovať k veci, podávať písomné stanoviská i k argumentom protistrany, mal tiež možnosť zvoliť
si v konaní zástupcu, čo všetko žalobca aj urobil. Nie je preto pravdivé tvrdenie žalobcu v odvolaní, že
mu súd neumožnil v konaní sa riadne vyjadriť.

18. Súd rozhoduje, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná (§ 185 ods. 1 CSP) a výsluch strany sporu je
iba podporným dôkazom, ktorý súd môže nariadiť, resp. vykonať vtedy, ak tvrdené skutočnosti, ktoré
v konaní vyšli najavo, nemožno preukázať inak (§ 195 CSP). Výsluch strany ako dôkaz je potrebné
odlišovať od prednesu strany; ak by sa vo výsluchu strany objavila skutočnosť, ktorá dovtedy stranou
nebola tvrdená, išlo by o nové tvrdenie, na preukázanie ktorého by strana bola povinná navrhnúť

dôkaz; v takom prípade by výpoveď strany nemohla byť považovaná za tvrdenie rozhodných skutočností
a zároveň za dôkazný prostriedok na preukázanie tohto tvrdenia. Z vyjadrení žalobcu pred súdom
prvej inštancie, ako ani z odvolania žalobcu pritom nie je zrejmé, na preukázanie ktorých tvrdených
skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo a ktoré nebolo možné preukázať inak, mali byť žalobca a rovnako
aj žalovaná spoločnosť vypočutí, t.j. aká tvrdená skutočnosť mala byť ich výsluchmi ako stranami sporu

preukázaná, čím súd aj odôvodnil nevykonanie výsluchov strán sporu.

19. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, že súd prvej inštancie nehodnotil osobu
žalobcu, ani osoby svedkov a nehodnotil ani ich „neexistujúce“ výpovede, ale v rámci rozhodovania o
tom,ktorédôkazysúdvykoná(§185ods.1CSP),súdprvejinštancieposudzoval,čižalobcomnavrhnuté

dôkazy výsluchom svedkov i sporových strán je vzhľadom na ich možnú výpovednú hodnotu dôvod
vôbec vykonávať, a dospel k záveru, že navrhované dokazovanie výsluchmi nevykoná. Ústavný súd SR
v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 64/1997 vyslovil, že do „obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým
vykonaným dôkazom, ktoré účastník konania pred všeobecným súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu
vykonávať všetky navrhnuté dôkazy, pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v

spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia vo veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy,
ktoré podľa jeho uváženia k takémuto rozhodnutiu vedú.“. Obdobne Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.
zn. 3 Cdo 50/2008 vyslovil, že „Pokiaľ účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti
sa týmto dôkazom majú preukázať; súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné
a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú

treba na danú vec aplikovať; posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu, a nie účastníkov konania.“. Žalobca naviac v
konaní pred súdom prvej inštancie ani neuviedol, na preukázanie akých rozhodujúcich skutočností majú
byť ním navrhované osoby vypočuté, aj keď mu táto povinnosť vyplývala z § 197 ods. 2 CSP. V tejtosúvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 262/2009, v zmysle
ktorého „označením dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci dôkaznú povinnosť; pokiaľ
účastník navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať,

lebo inak sa vystavuje možnosti, že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý účel
vykonania navrhovaného dôkazu.“. Keďže žalobca ani len neuviedol, aké rozhodujúce skutočnosti mali
byť navrhovanými dôkazmi zistené (preukázané), odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a e)
CSP neboli dané.

20. Žalobca síce v odvolaní tvrdí, že vlastníctvo žalovanej je výsledkom série na seba nadväzujúcich
simulovaných úkonov realizovaných tretími osobami na základe pokynu (príkazu) žalobcu alebo v
rozpore s príkazom žalobcu, avšak doposiaľ žalobca nielenže neuviedol, ktoré konkrétne právne úkony
majú tvoriť túto údajnú sériu na seba nadväzujúcich simulovaných právnych úkonov, ale konkrétne
nešpecifikoval ani len jeden takýto simulovaný právny úkon. Nie je možné prehliadnuť ani zmätočnosť a
iracionalitu argumentácie žalobcu, keď tento tvrdí, že vlastníctvo žalovanej je výsledkom simulovaných,

či neplatných právnych úkonov, avšak už následne nevysvetľuje, na základe akého právneho úkonu
potom žalovaná spoločnosť nadobudla k dotknutej nehnuteľnosti spoluvlastnícky podiel v 1, ktorý
žalobca nerozporuje (keďže sa domáha určenia spoluvlastníctva, nie výlučného vlastníctva).

21. Žalobca opakovane argumentuje manželstvom a existenciou BSM s p. E. F., tá však nie je

žalovanou sporovou stranou (je len štatutárnym orgánom žalovanej spoločnosti) a nie je ani (a ani
nikdy nebola) vlastníkom, či spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti, pričom opak žalobca nepreukázal.
Opak nevyplýval ani zo žiadneho skutkového tvrdenia žalobcu a v konaní ani takáto skutočnosť nevyšla
najavo. Len samotné všeobecné vyhlásenia žalobcu, že nadobúdal majetkové hodnoty do BSM s p. E.
F. nie sú skutkovými tvrdeniami v zmysle § 150 ods. 1 CSP, takými sú z hľadiska ich kvality len tvrdenia

pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce. Žalobca v konaní nikdy neuviedol konkrétne kedy a akým
spôsobom podľa § 132 ods. 1 OZ mal nadobudnúť dotknutú nehnuteľnosť do BSM. Uvedené skutočnosti
zároveň vylučujú aj žalobcom tvrdený vznik jeho podielového spoluvlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti
na základe uplatnenia zákonnej domnienky vyporiadania BSM podľa § 149 ods. 4 OZ.

22. BSM medzi žalobcom a p. E. F. bolo zrušené za trvania ich manželstva súdnym rozhodnutím
- rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 7C/83/2009 zo dňa 18.5.2009, právoplatným
a vykonateľným dňa 5.6.2009. Nadobudnutím právoplatnosti výroku rozhodnutia o zrušení BSM toto
majetkové spoločenstvo manželov zaniklo. Súdne rozhodnutie nie je právnym úkonom, ktorý by mohol
byť neplatným podľa § 37 ods. 1 a § 39 OZ alebo simulovaným podľa § 41 ods. 2 OZ. To by potom boli

úplne zbytočné aj riadne, či mimoriadne opravné prostriedky, keďže na zrušenie súdneho rozhodnutia by
stačilo vyhlásiť ho sporovou stranou za neplatné alebo simulované. Pokiaľ však platia princípy právneho
štátu, vyhlásiť súdne rozhodnutie za neplatný alebo simulovaný právny úkon nie je možné.

23. Ak sa nadobúda existujúca nehnuteľnosť do spoluvlastníctva (či už bezpodielového alebo

podielového) na základe dohody (zmluvy), túto je možné platne uzavrieť len písomne a žalobca žiadnu
písomnú dohodu, či zmluvu, ktorou mal dotknutú nehnuteľnosť nadobudnúť do BSM (a následne v
zmysle § 149 ods. 4 OZ do podielového spoluvlastníctva) nepredložil, a takúto dohodu či zmluvu žalobca
ani len netvrdil (ak by žalobca mal dotknutú nehnuteľnosť nadobudnúť do spoluvlastníctva zmluvou,
takáto zmluva by musela byť písomná; keďže žalobca žiadnu netvrdil, ani nepredložil, týmto spôsobom

dotknutú nehnuteľnosť nadobudnúť nemohol).

24. Žalovaná ďalej uviedla, že argumentáciu o zmluve o združení podľa § 829 OZ si žalobca osvojil až
v odvolacom konaní, keďže pred súdom prvej inštancie nič v tomto smere netvrdil. Táto argumentácia
je však v okolnostiach prejednávanej veci rovnako právne bezvýznamná, pretože aj účastníci združenia

nadobúdajú nehnuteľnosti niektorým zo spôsobov uvedených v § 132 ods. 1 OZ (združenie nemá
spôsobilosť na práva a povinnosti; združenie nemôže byť vlastníkom nehnuteľnosti – majetok získaný
pri výkone spoločnej činnosti sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov; združenie nie je „iná
právna skutočnosť“ v zmysle § 132 ods. 1 OZ, na základe ktorej sa nadobúda nehnuteľnosť). Ak by mala
byť dotknutá nehnuteľnosť nadobudnutá do spoluvlastníctva účastníkov údajného združenia zmluvou,

takáto zmluva by musela byť písomná; žalobca žiadnu takúto zmluvu netvrdil, ani nepredložil.

25. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu spočívajúcej v tom, že „pokyny“ žalobcu smerujúce k
nakladaniu s nehnuteľnosťami mohli byť posúdené súdom ako príkazné zmluvy (§ 724 a nasl. OZ), čiako konanie na základe splnomocnenia, resp. bez neho a tiež ako prekročenie splnomocnenia (§ 32
a 33 OZ), sa žalovaná v plnom rozsahu stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že „pokyn“ nie je
možným nadobúdacím titulom vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v právnych pomeroch Slovenskej

republiky. Ak (by) žalobca bol vlastníkom alebo spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti (§ 123 OZ alebo
§ 136 OZ), bol (by) v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho
plody a úžitky a nakladať s ním (§ 123 OZ) a žiadne pokyny žalobcu smerujúce k nakladaniu s dotknutou
nehnuteľnosťou (by) neboli potrebné. Ak vlastníkom alebo spoluvlastníkom dotknutej nehnuteľnosti bola
iná, tretia osoba, tak len táto osoba bola oprávnená s dotknutou nehnuteľnosťou nakladať a z právneho

hľadiska ňou disponovať, t.j. aj platne previesť vlastnícke právo k nej zmluvou na inú osobu, takže
akýkoľvek pokyn žalobcu vo vzťahu k tomu by bol bez akýchkoľvek právnych účinkov, či právneho
významu.

26. Rovnako nie je zrejmé, čo žalobca naznačuje vyjadrením týkajúcim sa právneho inštitútu konečného
užívateľa výhod a Registra partnerov verejného sektora. Odhliadnuc od faktu, že žalobca v konaní

pred súdom prvej inštancie v tomto ohľade nič konkrétne netvrdil, je potrebné v tomto smere uviesť,
že postavenie „konečného užívateľa výhod“ nezakladá takejto fyzickej osobe vlastnícke právo k
nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve subjektu, vo vzťahu ku ktorému je fyzická osoba v postavení
konečného užívateľa výhod. V prípade, ak by aj bolo preukázané, že žalobca bol konečným užívateľom
výhod obchodných spoločností QUALTER s.r.o. a Euro Rental s.r.o. (žalobca tvrdil, že tieto spoločnosti

riadil), ktoré boli historickými vlastníkmi dotknutej nehnuteľnosti (žalobca len tvrdil, že nehnuteľnosti boli
prevedené do vlastníctva týchto spoločností, žiadne dôkazy v tomto smere nepredložil), neznamenalo
by to, že dotknutú nehnuteľnosť vlastnil žalobca, jej vlastníkmi boli menované spoločnosti.

27. Žalobca v odvolaní predostiera rôzne právne konštrukcie posúdenia faktického stavu a

pravdepodobne sa domnieva, že je úlohou súdu nachádzať na ich opodstatnenosť skutkové tvrdenia,
„pátrať“ po nadobúdacom titule a uvažovať, ktoré zo žalobcom ponúkaných konštrukcií by mohli mať
za následok nadobudnutie jeho spoluvlastníctva k dotknutej nehnuteľnosti. Takýto postup súdu by bol
neprípustný, keďže by tým došlo k porušeniu kontradiktórneho procesu a zásady rovnosti sporových
strán v neprospech žalovanej, pretože súd nesmie nahrádzať aktivitu a procesnú zodpovednosť

sporových strán. To žalobca bol povinný už v žalobe vymedziť jej skutkový základ a zrozumiteľne,
jednoznačne, konkrétne a určito opísať skutkový dej, z ktorého mala vyplynúť oprávnenosť ním
uplatneného žalobného nároku; v prvom rade zrozumiteľne a jednoznačne uviesť, kedy a akým
spôsobom mal nadobudnúť vlastnícke právo k dotknutej nehnuteľnosti v podiele 1/2. Žalobca však ani
len popisne netvrdil, že by bol niekedy v minulosti vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti (či už výlučným

vlastníkom alebo ako spoluvlastníkom v podielovom, či bezpodielovom spoluvlastníctve manželov pred
zrušením bezpodielového spoluvlastníctva súdnym rozhodnutím), rovnako ako nevymedzil ani právne
úkony týkajúce sa prevodu dotknutej nehnuteľnosti, ktoré by mali byť neplatné, či simulované.

28. Podľa žalovanej odvolacia argumentácia žalobcu nie je spôsobilá založiť ani odvolacie dôvody podľa

§ 365 ods. 1 písm. a) CSP (nie je zrejmé, aké procesné podmienky nemali byť v danom spore splnené;
žalobca žiadne neidentifikuje); podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP (nie je zrejmé, akú inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, daný spor mal; žalobca žiadnu nešpecifikuje); podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) CSP (nie je zrejmé, aké nesprávne skutkové zistenia súdu, resp. aké pochybenie
súdu žalobca v rámci tohto odvolacieho dôvodu namieta); podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP (nie je

zrejmé, v čom má spočívať naplnenie tohto odvolacieho dôvodu); podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP (nie je
zrejmé,včomkonkrétnemáspočívaťnesprávneprávneposúdeniedanejveciaakúhmotnoprávnuvadu
rozhodnutia žalobca namieta; či žalobca namieta, že súd na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú
právnu normu alebo aplikoval nesprávnu právnu normu alebo obsah správnej právnej normy nesprávne
interpretoval, alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval).

29. Žalobca v podaní zo dňa 14.9.2023 zotrval na ním podanom odvolaní. Zopakoval, že v žalobe opísal
rozhodujúce skutočnosti preukazujúce dôvodnosť a opodstatnenosť ním podanej žaloby, avšak opis
týchtoskutočnostíbezpodporyrelevantnýchdôkazovostávalenvrovinetvrdení.Pretonapodporuopisu
rozhodujúcich skutočností označil ako dôkaz výsluch strany – žalobcu. Urobil tak preto, lebo priamo on

bol zadávateľom pokynov vo vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam, na základe ktorých dochádzalo k ich
scudzovaniu, vyhotoveniu potrebných zmlúv, návrhov na vklad do katastra nehnuteľností a podobne.
Navyše v tejto veci neexistujú písomné alebo listinné vyhotovenia záznamov k predmetným úkonom,
keďže tieto boli zadávané jednotlivým osobám od žalobcu ústne. Preto nie je možné žalobcom tvrdenéskutočnosti preukázať iným spôsobom, ako len výsluchom strany sporu. Ku všetkým spomínaným
simulovaným úkonom, ktoré boli realizované tretími osobami sa chcel žalobca vyjadriť v rámci svojho
výsluchu, a tak isto aj ním navrhnutí svedkovia sa mali v rámci svojich svedeckých výpovedí vyjadriť

len a len k jednotlivým simulovaným právnym úkonom vo vzťahu k nadobudnutiam predmetných
nehnuteľností jednotlivými fyzickými a právnickými osobami. Je zrejmé, že navrhnutí svedkovia sa
majú v rámci svojej výpovede vyjadriť k meritu veci a nie vždy sa v rámci taktiky postupu v sporovom
konaní uvádzajú presné skutočnosti, ku ktorým majú vypovedať, a to najmä z toho dôvodu, aby nedošlo
k zmareniu samotného dôkazu. Žalobca v rozhodnom období z rôznych dôvodov nechcel oficiálne

figurovať v štruktúrach, či už riadiacich alebo vlastníckych, tejto žalovanej obchodnej spoločnosti, avšak
stále v nej mal vplyv, riadil ju a rozhodoval o každom jej kroku. To, že žalovanú obchodnú spoločnosť
žalobca riadil a financoval, znamená, že mal práva vo vzťahu k obchodnej spoločnosti ako de facto jej
spoločník a konateľ, a preto si nárokuje na vlastnícke právo dotknutých nehnuteľností, keďže žalovaná
ako ich vlastníčka bola pod kontrolou žalobcu.

30. V podaní zo dňa 23.10.2023 žalovaná zdôraznila, že rozhodujúce skutočnosti bol žalobca povinný
uviesť v žalobe, príp. v replike (§ 132 ods. 1 a § 167 ods. 3 CSP), nie prostredníctvom dôkazného
prostriedku – výsluchu strany sporu, a to aj z dôvodu, že ak by sa vo výsluchu strany objavila
skutočnosť, ktorá dovtedy stranou nebola tvrdená, išlo by o nové tvrdenie, na preukázanie ktorého by
strana bola povinná navrhnúť dôkaz; v takom prípade by výpoveď strany nemohla byť považovaná

za tvrdenie rozhodných skutočností a zároveň za dôkazný prostriedok na preukázanie tohto tvrdenia
(Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašoviča a kol., Veľké komentáre, Civilný
sporový poriadok, 2. vydanie, Nakladatelství C. H. Beck 2022, str. 805, 806). Žalovaná za nepravdivé
označila tvrdenie žalobcu, že v žalobe opísal rozhodujúce skutočnosti preukazujúce dôvodnosť a
opodstatnenosť ním podanej žaloby a že jeho výsluch mal opísané skutočnosti len potvrdiť. V žalobe,

ako ani v replike žalobcu sa žiadne konkrétne skutkové tvrdenia týkajúce sa spôsobu nadobúdania
nehnuteľnosti, ktorá je predmetom tohto konania, nenachádzajú. Procesnú povinnosť tvrdenia, t.j.
povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu
pritom nie je možné nahradiť výsluchom sporovej strany, keďže dokazovaním sa má preukázať to, čo
strana sporu tvrdila, nie zisťovať to, čo netvrdila. Žalobca v odvolacej replike, tvrdiac „všetky úkony

týkajúce sa sporných nehnuteľností“ alebo „všetky simulované úkony“, síce odkazuje na „všetky“ úkony
vo vzťahu k nadobudnutiam nehnuteľností jednotlivými fyzickými a právnickými osobami, avšak doposiaľ
ani len jeden takýto právny úkon konkrétne skutkovo (vecne a časovo) nevymedzil. Odhliadnuc od toho,
že tvrdenia žalobcu o riadení, financovaní a kontrole žalovanej obchodnej spoločnosti sú len účelové
(a dosiaľ ničím nepodložené), sú tieto tvrdenia naviac právne bezvýznamné, postrádajúce akýkoľvek

potenciál v merite veci, keďže ustanovenie § 132 ods. 1 OZ takýto spôsob nadobudnutia nehnuteľností
neupravuje a žalobca ani žiaden právny základ pre nadobudnutie nehnuteľností takýmto spôsobom
neuvádza. Žaloba bola podaná už v roku 2019 a do dnešného dňa nie je možné zistiť, ktorým zo
spôsobov v zmysle § 132 ods. 1 OZ mal žalobca nadobudnúť tvrdené spoluvlastnícke právo v podiele
1 k dotknutej nehnuteľnosti a kedy a na základe akého právneho titulu sa tak malo stať.

31. Žalobca v podaní zo dňa 11.12.2023 uviedol, že riadenie spoločnosti z jeho strany neprebiehalo
v štandardnom režime, ako sa v drvivej väčšine prípadov obchodných spoločností realizuje. Z dôvodu
postavenia žalobcu, jeho aktivít v inkriminovanej dobe, tento nemohol a nechcel figurovať ako spoločník
alebo štatutárny orgán spoločnosti (prípadne jej prokurista). Takisto neprichádzalo do úvahy ani

uzatvorenie zmluvy o tichom spoločenstve medzi žalobcom a žalovanou. Preto jedinou možnosťou
ako riadiť žalovanú, bolo dávať pokyny jej oficiálnym orgánom z pozadia, ako tzv. „šedá eminencia“
spoločnosti. Pochopiteľne, keďže žalobca nechcel byť oficiálne spájaný so žalovanou spoločnosťou,
nechcel po sebe a riadení spoločnosti zanechávať či už digitálnu alebo inú písomnú stopu. Z týchto
dôvodov všetky jeho riadiace pokyny boli zadávané ústne. V zmysle vyššie uvedených skutočností je

zrejmé, že žalobca nemohol žalobu a v nej opísané skutočnosti podložiť žiadnymi písomnými dôkazmi.
Žalobca sa v rámci svojho výsluchu plánoval vyjadriť aj ku spôsobu nadobudnutia nehnuteľnosti, ako
aj ku všetkým zo strany žalovanej vyčítaným skutočnostiam, avšak postupom súdu mu to umožnené
nebolo.

32. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

33. Predmet konania v prejednávanej veci je žaloba o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
(stavby) evidovanej na LV č. XXX v k. ú. B., keď žalobca žiada určiť, že je podielový spoluvlastník

o veľkosti podielu 1 k celku k spornej nehnuteľnosti.

34. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie
vo výroku I., ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, a tiež vo výroku II. o náhrade trov konania.

35. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

36. Podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne (ods. 1). Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods.

2).

37. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a v rozsahu námietok odvolateľa uvedených v odvolaní
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne

správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o vadách rozsudku súdu
prvej inštancie, ktoré namietal odvolateľ v ním podanom odvolaní, keďže súd prvej inštancie daný spor
správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval
na zistený skutkový stav a z preukázaných skutkových okolností vyvodil zodpovedajúce právne závery.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvoinštančného súdu odchýliť, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne
správne. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné:

38. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. V normatívnej podobe je táto povinnosť premietnutá v čl. 8 základných princípov

CSP, v zmysle ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo
veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov
súdu. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana
sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na
preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani

povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť
strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť
rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o
veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného
práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti strany, ktorá nesplnila povinnosť označiť

skutkové tvrdenia a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla
byť preukázaná vôbec). Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok
konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania (porovnaj ust. § 132 ods. 1, § 149, §
150 ods. 1, § 185 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1 a § 215 ods. 1 CSP).

39. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd
vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci. Súd pritom nie je viazaný návrhmi
strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Po skončení
dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a
prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam.

40. V nadväznosti na vyššie uvedené potom platí, že hodnotenie dôkazov podľa § 191 ods. 1 CSP (v
zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo) je činnosťsúdu, pri ktorej hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri
hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivostiten-ktorýdôkazhodnotiť.Uplatňujesatedazásadavoľnéhohodnoteniadôkazov.Hodnotiaca

úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

41. Keďže v sporovom konaní platí zásada dispozičná a prejednacia (a takýmto bolo aj konanie v tejto

veci), je tak zásadne vecou strán tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových
tvrdení. Pretože v sporovom konaní stoja strany proti sebe a majú opačný záujem na výsledku konania,
povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažuje každú zo sporových strán v úplne inom smere. Každá
zo sporových strán musí v závislosti na hypotéze právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy,
na základe ktorých bude môcť súd rozhodnúť v jej prospech (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno).
Splnenie dôkaznej povinnosti potom nemá bez predchádzajúceho splnenia povinnosti tvrdenia pre vec

význam, čo platí najmä (nielen však) v prípadoch (medzi ktoré patrí aj tento), v ktorých sa uplatňuje
zásada prejednacia.

42. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z
hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu

sankciu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce
skutočnosti (§ 150 CSP) sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp.
povinnosť uviesť substancované tvrdenia. Tvrdenia teda majú byť relevantné z hľadiska hmotného
práva a povinnosť substancovane tvrdiť má charakter procesného bremena, ktoré zaťažuje toho, kto
má procesnú povinnosť tvrdiť, ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany.

Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré je možné subsumovať pod konkrétnu
hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie. Následkom porušenia povinnosti
žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania, keďže súd nemá čo dokazovať,
ak tvrdenie nie je substancované.

43. Súd teda nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.
Uvedené je doplnené v civilnom sporovom procese tým, že súd nie je viazaný návrhmi strán sporu
na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na
vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou

súdu a nie strán sporu. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie
zisťovať to, čo strany netvrdili. Dokazovanie nemá slúžiť strane sporu na to, aby prostredníctvom neho
zistila, či (náhodou) existujú skutočnosti v jej prospech. Obsah relevantných skutkových tvrdení, ktoré
je strana povinná v spore tvrdiť, tak zásadne vychádza z hmotného práva (z hypotézy hmotnoprávnej
normy). Strana sporu je totiž povinná tvrdiť také skutočnosti, ktoré zakladajú vznik jej práva, resp. zánik

jej povinnosti.

44. Z hypotézy právnej normy § 132 ods. 1 OZ (citovanej súdom prvej inštancie), ktorá vymedzuje
aj obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti v prejednávanej veci, potom vyplýva, že v spore
o určenie vlastníckeho práva má žalobca (ako iniciátor súdneho konania) bremeno tvrdenia, že

nadobudol vlastnícke právo na základe konkrétneho právneho titulu, z ktorého odvodzuje svoje
vlastnícke právo. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázania
týchto skutočností. Dôkazné bremeno zaťažuje tú stranu, ktorej je na prospech existencia skutočnosti,
o ktorej tvrdí, že nastala. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za to, že žalobca
nepreukázal, že by predmetnú nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva v akomkoľvek podiele.

Podľa jeho tvrdení vlastnícke právo na jeho „pokyn“ či „príkaz“ formálne nadobúdali právnické osoby
a v rade prevodov aj fyzická osoba, ktorá nehnuteľnosť napokon previedla na žalovanú spoločnosť.
Žalobca však neoznačil právny úkon, ktorým mal konkrétne on ako fyzická osoba nadobudnúť vlastnícke
právo (v podiele 1 k celku) k spornej nehnuteľnosti. Neoznačil žiaden titul, na základe ktorého on,
resp. on a jeho bývalá manželka nadobudli vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti. Z uvedeného

dôvodu nebolo potrebné v konaní vykonať dôkazy (výsluchy osôb), ktoré navrhol. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR z 8.10.1997 sp. zn. I. ÚS 64/1997, v zmysle
ktorého do obsahu základného práva na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ktoré účastník
konania pred všeobecným súdom navrhol, nepatrí povinnosť súdu vykonať všetky navrhnuté dôkazy,pretože princíp voľného hodnotenia dôkazov v konaní pred súdmi v spojení so zásadou spravodlivého
rozhodnutia veci umožňuje sudcovi a súdu vykonať len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia k takémuto
rozhodnutiu vedú.

45. Žalobcovi nič nebránilo v žalobe, resp. v podaniach predchádzajúcich pojednávaniu, na ktorom
došlo k vyhláseniu rozsudku, uviesť komplexné skutkové tvrdenia za účelom preukázania svojho nároku
v prejednávanej veci. Ak žalobca inicioval súdny spor podaním určovacej žaloby, bol v zmysle § 132 ods.
1 CSP povinný už v žalobe pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti a označiť dôkazy na ich

preukázanie s tým, že v zmysle § 132 ods. 2 CSP nemožno opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť
odkazom na označené dôkazy. Žalobca síce uviedol, že vlastníctvo žalovanej k spornej nehnuteľnosti je
výsledkom série na seba nadväzujúcich simulovaných úkonov realizovaných tretími osobami na základe
pokynu (príkazu) žalobcu alebo v rozpore s príkazom žalobcu, avšak nešpecifikoval právne úkony, ktoré
majú tvoriť túto údajnú sériu na seba nadväzujúcich simulovaných právnych úkonov, a ani právny úkon,
na základe ktorého mal on, resp. on a jeho bývalá manželka nadobudnúť vlastnícke právo k spornej

nehnuteľnosti. Žalobca sa podanou žalobou zároveň domáha určenia vlastníckeho práva, keď žiada
určiť, že je podielový spoluvlastník o veľkosti podielu 1 k celku k spornej nehnuteľnosti, no žalobným
návrhom nerozporuje spoluvlastnícky podiel žalovanej k tejto nehnuteľnosti. Vychádzajúc z uvedeného
sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o nedôvodnosti podanej žaloby.

46. Nad rámec vyššie uvedeného dôvodu opodstatňujúceho zamietnutie žaloby odvolací súd vo vzťahu
k odvolacej námietke vzťahujúcej sa na otázku viazanosti rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda
sp. zn. 7C/83/2009 zo dňa 18.5.2009 (ktorým došlo k zrušeniu BSM medzi žalobcom a p. E. F. za trvania
ich manželstva) uvádza, že súdne rozhodnutie nie je právnym úkonom, ktorý by mohol byť neplatným
podľa § 37 ods. 1 a § 39 OZ alebo simulovaným podľa § 41a ods. 2 OZ, keďže výklad prezentovaný

žalobcom by popieral zmysel existencie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a bol by
v rozpore s princípmi právneho štátu (na ktorú skutočnosť správne poukázala žalovaná v priebehu
odvolacieho konania).

47. Vo vzťahu k argumentácii odvolateľa, ktorý namietal nedostatočné odôvodnenie súdneho

rozhodnutia a tým aj porušenie práva na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, stanoviská procesných strán k
prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad, z ktorých vyvodil právne závery, ktoré primerane vysvetlil. V posudzovanej veci
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne

neodôvodnené, keďže zrozumiteľne a výstižne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

48. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak

národných,akoajnadnárodnýchsúdov,súdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéúčastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné

argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky II.
ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu zachádzajúcu podrobne
do nadbytočných detailov, nespôsobilú privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Do práva na spravodlivý proces nepatrí súčasne právo
strany konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami strany konania a jej právnymi názormi (viď
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04 a sp. zn. I. ÚS 50/04).

49. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. vo veci samej a
v súlade s § 380 CSP i vo výroku II. o náhrade trov konania (keď vo vzťahu k výroku II. žalobca neuviedol

žiadne odvolacie dôvody) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

50. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.51. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

52. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

53. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do
60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník.

54. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania, vzhľadom
na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 CSP).

O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

55. Senát odvolacieho súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).