Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, August 21, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/23/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623203002
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6623203002.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. D.
XXXX/X, E., zastúpený: Mgr. Ivan Bugri, advokát so sídlom Námestie SNP 23, Zvolen, proti žalovanému:
Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2,
Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 191,96 EUR, na odvolanie žalovaného proti rozsudku

Okresného súdu Lučenec zo dňa 20. decembra 2023, č. k.: 16C/52/2023 - 198, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

Konanie v prvej inštancii
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu
5 191,96 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu o
výške trov konania.“
2. Predmetom konania je nárok žalobcu ako príslušníka hasičského a záchranného zboru na náhradu
nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávnej transpozície smernice EP a Rady 2003/88/ES zo dňa 4. 11.
2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času.
3. Rozsudok odôvodnil tým, že žalobca, príslušník Hasičského a záchranného zboru (HaZZ), prezentuje

svoje argumenty týkajúce sa nerovnomerného rozvrhnutia jeho pracovného času, ktorý pozostáva
z výkonu štátnej služby a následnej služobnej pohotovosti na pracovisku. Tento pracovný cyklus
predstavuje 24-hodinovú pracovnú zmenu. Hlavným problémom, na ktorý žalobca upozorňuje, je, že do
jeho pracovného času sa nezapočítava služobná pohotovosť na pracovisku, aj keď je na mieste výkonu
práce prítomný. Ak počas tejto pohotovosti dôjde k povolaniu na výjazd, pohotovosť sa transformuje na
nadčasovú prácu. Žalobca sa odvoláva na smernicu Európskej únie, konkrétne čl. 6 písm. b) a čl. 2 ods.

1, a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (SD EÚ), ktorá stanovuje, že pracovný čas by nemal
v priemere prekročiť 48 hodín týždenne. Podľa tejto judikatúry sa služobná pohotovosť na pracovisku
považuje za pracovný čas, čo znamená, že nezarátanie pohotovosti do pracovného času je v rozpore s
právom EÚ. Tento rozpor poukazuje na nedostatočnú transpozíciu smernice do vnútroštátneho práva,
konkrétne do zákona č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore. Argumentuje, že tento právny
nesúlad vedie k tomu, že odpracuje viac hodín, než je povolené, čo má negatívny dopad na jeho zdravie,

súkromný a rodinný život, a narušuje jeho právo na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky,
garantované Ústavou Slovenskej republiky. Z dôvodu týchto porušení si žalobca nárokuje odškodnenie
za stratu odpočinku, ktorý by mal po práci garantovaný. Odškodnenie považuje za primerané, pričom
výšku nemajetkovej ujmy odvodzuje od úpravy § 122 ods. 2 písm. a) zákona, ktorý sa vzťahuje na
odmenu za nariadenú pracovnú pohotovosť v domácom prostredí. Tento inštitút považuje za najbližšiu
analógiu pre určenie primeranej náhrady. Výpočet tejto náhrady detailne vyčíslil v tabuľkách uvedených

v žalobe.4.Tiežzdôrazňuje,žepodľajudikatúrySDEÚužsamotnástrataodpočinkujedôvodomnaodškodnenie.
V kontexte tejto právnej úpravy žalobca poukazuje na špecifickú situáciu vo svojom prípade a
argumentuje, že správna transpozícia smernice by zabránila porušeniu jeho práv a strate odpočinku.

Ďalej upozorňuje na potrebu, aby referenčné obdobia na výpočet priemerného pracovného času, ktorý
nesmie prekročiť 48 hodín za týždeň, boli jasne definované a vopred stanovené, inak sú pre adresátov
nejasné a nezrozumiteľné. Preto považuje za vhodnejšie počítať priemer za celé žalované obdobie.
5. V závere žalobca spomína aj rozhodovaciu prax súdov, konkrétne v rámci obvodu Krajského súdu v
Banskej Bystrici, ktorá podľa neho podporuje jeho nároky a žiada súd, aby prihliadol na tieto skutočnosti

pri rozhodovaní o jeho žalobe.
6. Žalobca argumentuje, že tento právny nesúlad vedie k tomu, že odpracuje viac hodín, než je povolené,
čo má negatívny dopad na jeho zdravie, súkromný a rodinný život, a narušuje jeho právo na spravodlivé
a uspokojivé pracovné podmienky, garantované Ústavou Slovenskej republiky. Z dôvodu týchto porušení
si žalobca nárokuje odškodnenie za stratu odpočinku, ktorý by mal po práci garantovaný. Odškodnenie
považuje za primerané, pričom výšku nemajetkovej ujmy odvodzuje od úpravy § 122 ods. 2 písm. a)

zákona, ktorý sa vzťahuje na odmenu za nariadenú pracovnú pohotovosť v domácom prostredí. Tento
inštitút považuje za najbližšiu analógiu pre určenie primeranej náhrady. Výpočet tejto náhrady detailne
vyčíslil v tabuľkách uvedených v žalobe.
7.Tiežzdôrazňuje,žepodľajudikatúrySDEÚužsamotnástrataodpočinkujedôvodomnaodškodnenie.
V kontexte tejto právnej úpravy žalobca poukazuje na špecifickú situáciu vo svojom prípade a

argumentuje, že správna transpozícia smernice by zabránila porušeniu jeho práv a strate odpočinku.
Ďalej upozorňuje na potrebu, aby referenčné obdobia na výpočet priemerného pracovného času, ktorý
nesmie prekročiť 48 hodín za týždeň, boli jasne definované a vopred stanovené, inak sú pre adresátov
nejasné a nezrozumiteľné. Preto považuje za vhodnejšie počítať priemer za celé žalované obdobie.
V závere žalobca spomína aj rozhodovaciu prax súdov, konkrétne v rámci obvodu Krajského súdu v

Banskej Bystrici, ktorá podľa neho podporuje jeho nároky a žiada súd, aby prihliadol na tieto skutočnosti
pri rozhodovaní o jeho žalobe.
8.Žalovanývrámcisvojejobhajobytvrdil,žepodľačlánku2ods.2Smernice89/381/EHSsaustanovenia
Smernice 2003/88/ES nevzťahujú na príslušníkov hasičských a záchranných zborov. Ich činnosť možno
zaradiť medzi špeciálne činnosti služieb civilnej ochrany. Žalovaný tiež napadol ich aktívnu legitimáciu

vo veci, keď uviedol, že žalobca mal žalovať ich zamestnávateľa, ak sa domnieval, že smernica bola
voči nemu nesprávne aplikovaná. Žalovaný poznamenal, že služobná pohotovosť je výkonom štátnej
služby a služobný čas zákon vymedzuje ako obdobie, počas ktorého príslušník vykonáva štátnu službu
a je k dispozícii služobnému úradu. Za služobný deň sa považuje výkon štátnej služby podľa rozvrhu
práce v kolektívnych zmluvách. Žalovaný spochybňoval, ako mohla žalobcovi vzniknúť škoda, vzhľadom

na to, že počas pracovnej pohotovosti, ak nedôjde k zásahu, môže žalobca za stanovených podmienok
odpočívať. Žalobca je odškodnený za nečinnú pohotovosť.
9. Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie musí súd posúdiť, či žalobca vyvinul primerané úsilie
na zmiernenie škody a využil všetky dostupné opravné prostriedky. Hodnotenie referenčných období
by sa malo zvážiť v kontexte pandémie COVID-19. Spôsob výpočtu škody zo strany žalobcu sa javí

skôr ako mzdový nárok a výpočet je neprehľadný, pripomína skôr náhradu zaplatením primeraného
finančného zadosťučinenia ako nemajetkovú ujmu. Žalobca o podmienkach služby vedel, bol o nich
informovaný a nenamietal ich. Žalovaný napadol výpočet priemerného týždenného pracovného času s
poukazom na 4-mesačné referenčné obdobie. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch je nadmerná
v porovnaní s odškodnením obetí trestných činov, ktoré utrpeli závažnejšiu ujmu. Súd musí prihliadať

nielen na primeranosť iných peňažných náhrad, ale aj na osobu poškodeného, ??jeho život, pracovné
prostredie, závažnosť vzniknutej ujmy, okolnosti, za ktorých k nej došlo, a dôsledky na ich spoločenské
uplatnenie. Žalovaný tiež vzniesol námietku premlčania a napadol miestnu príslušnosť súdu. Žalobcovi
sa podľa žalovaného nepodarilo preukázať žiadne porušenie práva na súkromný a rodinný život, ani
iných uplatnených práv.

10. Z výsluchu žalobcu mal preukázané, že je príslušník, ktorý pracuje v 24-hodinových smenách, čo
mu sťažuje venovať sa rodine a koníčkom. Má tri deti, pričom najstaršieho syna musela do škôlky vodiť
svokra. Kvôli pracovným povinnostiam a kurzom mimo služby nemá dostatok času na dovolenku a
rodinné aktivity. Spánok má nekvalitný a voľný čas venuje predovšetkým rodine. Problémy s čerpaním
náhradného voľna a dovolenky ovplyvňujú aj prácu tímu, čo riešil s nadriadenými. Kvôli povinnostiam

sa musel vzdať futbalu a hokej hrá len príležitostne.
11. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobca odslúžil nad rámec priemeru 48 hodín v rámci
7 dní za všetky referenčné obdobia, ktoré sa na žalobcu vzťahujú 13 dní. Dospel k záveru, že žaloba
je dôvodná. Predmetom sporu bolo posúdenie zodpovednosti štátu za škodu porušením práva EÚ,konkrétne v dôsledku nesprávnej implementácie smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky.
Konštatoval, že podľa judikatúry SD EÚ ak členský štát ponechá v platnosti vnútroštátne ustanovenia,
ktoré sú nezlučiteľné s právom EÚ, štát nesie zodpovednosť za škodu v dôsledku porušenia práva EÚ.

Žalovaný ako štát je preto pasívne vecne legitimovaný v danom konaní. Žalobca tiež správne označil
orgán, ktorý koná v mene štátu.
12. Súd však uviedol, že na rozdiel od doterajšej judikatúry v obdobných veciach dospel k názoru,
že na predmetný vzťah je primerane potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Súd sa zaoberal podmienkami vzniku nároku na náhradu

škody, ktoré vyplývajú z rozsudku SD EÚ vo veci C-6/90 a C-9/90 Francovich a Bonifáci, rozsudku
SD EÚ vo veci C-46/93 a C-48/93 Bressierie a Factorame. Tiež poukázal na rozsudok C-49/09 zase
do 5. 11. 2010 vo veci Fuß. Žalobca žalobu o odškodnenie založil na počte hodín, ktoré strávil v
pracovnej pohotovosti, a chcel, aby tieto hodiny boli započítané do výšky odškodnenia. Súd však
dospel k záveru, že nie všetok čas strávený v pracovnej pohotovosti predstavoval porušenie práv
podľa smernice Európskej únie (čl. 6 písm. b). Nesúhlasil so spôsobom, akým žalobca vyčíslil výšku

nemajetkovej ujmy. Podľa súdu neexistoval priamy súvis medzi porušením práv, ktoré žalobca tvrdil, a
výškou odškodnenia, ktorú požadoval. Žalobca v podstate žiadal, aby bol lepšie ohodnotený za čas,
ktorý strávil v pracovnej pohotovosti, čo súd považoval za snahu získať lepšie finančné ohodnotenie skôr
než skutočné odškodnenie za ujmu. Tiež uviedol, že rozdielne odmeňovanie za štátnu službu a pracovnú
pohotovosť nie je v rozpore s právom Európskej únie (podľa rozhodnutia SD EU C-742/19). Súd preto

odmietol spôsob výpočtu odškodnenia navrhnutý žalobcom. Zároveň zdôraznil, že pri posudzovaní
nemajetkovej ujmy sa musí zohľadniť, akú hodnotu malo pre žalobcu obmedzenie jeho práv, a táto ujma
musí byť primeraná k iným podobným prípadom, aby odškodnenie bolo spravodlivé a slušné. Výška
odškodnenia je teda na uvážení súdu, a to musí byť objektívne odôvodnené a preskúmateľné, pričom
súd nie je viazaný spôsobom, akým žalobca dospel k svojej požiadavke na výšku odškodnenia.

13. Vyslovil záver, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do
jeho práv v rozsahu 13 dní za žalované obdobie spolu. Z dôvodu, že v službe strávil o 13 dní viac za toto
obdobie, muselo to mať objektívne vplyv na jeho súkromný a rodinný život podľa čl. 8 Dohovoru, ako aj
právo na uspokojivé pracovné podmienky, primeraný odpočinok po práci podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy SR.
Konštatoval, že žalobca bol za žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové právo, čo u neho

spôsobuje, že sa nemôže plnohodnotne rozvíjať v súkromí, plnením si svojich domácich povinností,
starostlivosťou o svoj majetok, venovať sa záujmovým činnostiam, prechovávať osobné vzťahy, či už
v rámci rodiny ako aj v rámci spoločenského uplatnenia. Žalobca tiež nemá má možnosť primeraného
oddychu.Vtejtosúvislostiďalejkonštatoval,žezloutranspozíciouúniovéhoprávadochádzakporušeniu
pozitívneho záväzku štátu, aby prijal opatrenia na ochranu súkromného a rodinného života žalobcu.

14. Žalobca tak okrem iného stratil nádej na pozitívnu zmenu právnej úpravy v prospech rešpektovania
nielen záväzkov štátu voči EÚ, ale aj záväzkov štátu voči nemu samému. Z tohto dôvodu dospel k
záveru, že žalobcovi vznikla nemajetková ujma na uvedených v právach, ktorá by mala byť odškodnená
formou relutárnej náhrady, peňažného plnenia s poukazom na primeranú aplikáciu kritérií podľa § 17
ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.. Súd vychádzal zo záveru, že vznik nemajetkovej ujmy nie je možné

dokazovať, pretože ide o stav v mysli poškodenej osoby. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru SD
EÚ, podľa ktorej má byť odškodnenie fyzických a právnických osôb pri porušení práva únie primerané
vzniknutej ujme (C-470/03). Súd sa preto zaoberal súdnou praxou, ktorá v iných ohľadoch z hľadiska
trvania zásahu do práv poškodeného zo strany štátu (nezákonného rozhodnutia, nesprávneho úradného
postupu), bola najbližšie aplikovateľná na daný prípad. Súd dospel k záveru, že najbližším inštitútom, s

ktorýmjemožnéporovnávaťprotiprávnekonanievdanejveci,jeodškodnenienezákonnejväzbyfyzickej
osoby. Preto porovnával rozsah dní trvania nezákonnej väzby s časom, kedy žalobca nemal možnosť
na vytváranie, udržiavanie a rozvíjanie spoločenských a rodinných väzieb. Konštatoval rozdielnosť z
hľadiska závažnosti zásahu do týchto práv, pretože pri väzbe dochádza k podstatnému obmedzeniu
osobnej slobody s väčším dôsledkom na život poškodeného. V danej veci žalobca nebol obmedzený

na osobnej slobode a mal možnosť napr. do služby nenastúpiť, aj keď pod následkom pravdepodobnej
straty zamestnania, príjmu.
15. Z tohto dôvodu porovnal odškodnenie nemajetkovej ujmy, ktoré za jeden deň nezákonnej väzby
pristávajú súdy, a to napr. ESĽP, Najvyšší súd SR, okresné súdy a krajské súdy. Dospel k záveru, že
priemerne súdy priznávajú za jeden deň trvania nezákonnej väzby sumu 31,50 EUR. V rozhodovanej

veci došlo okrem porušenia práva na súkromie a rodinný život aj k porušeniu práva na uspokojivé
pracovnépodmienkypodľačl.36ods.1ÚstavySR.Ztýchtodôvodovvzhľadomnazávažnosťnásledkov
žalobcu považoval za primerané odškodnenie za jeden deň, ktorý stratil v práci nad stanovený rámec,sumu 15 EUR/deň. Nemajetková ujma žalobcu za čas, ktorý strávil v práci nad rámec upravený
smernicou tak prestavoval 15 EUR × 13 dní, t. j. 195 EUR.
16. Následne v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že uvedenú výšku nemajetkovej ujmy posúdil cez

prizmu judikatúry SD EU, ktorá definuje, že náhrada škody voči štátu v dôsledku porušenia práva
únie musí byť primeraná a má zodpovedať vzniknutej ujme. Dospel k záveru, že žalobcovi nepatrí
náhrada nemajetkovej ujmy len za čas, ktorý strávil v práci nad stanovený rámec v dôsledku porušenia
úniového práva. Nepokrýva totiž celý zásah do práva žalobcu na súkromie, a neodškodňuje aj legitímne
očakávanie žalobcu, že si štát voči nemu bude plniť pozitívne záväzky z úniového práva.

17. Konštatoval, že štát úmyselne porušil prijatou právnou úpravou úniové právo, pretože mal, resp.
mal mať vedomosť o judikatúre SD EU v otázke aplikácie čl. 6 písm. b) a čl. 2 ods. 1 smernice. Štát
na tieto aspekty bez ďalšieho neprihliadol, nezmenil právnu úpravu a nedal ju do súladu napriek tomu,
že v obdobných veciach už súdy konštatovali porušenia práva únie zo strany štátu, pričom poukázal
na prehľad rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici. V dôsledku flagrantného správania sa štátu
(žalovaného) tak došlo u žalobcu k strate nádeje, že sa uvedený právny stav v našom právnom poriadku

a tým aj v jeho služobnom pomere niekedy zmení. Konštatoval, že „Vo vyspelom právnom štáte je
nepredstaviteľné, že napriek judikatúre SD EU, rozhodnutia všeobecných súdov, štát ponecháva naďalej
v platnosti právnu úpravu, ktorá porušuje práva jednotlivca. Tým nielenže nereflektuje svoje záväzky voči
EU, ale tiež nerešpektuje súdnu moc ako takú. Pritom je to súdna moc, ktorá dáva svojimi rozhodnutiami
podnet na zmenu legislatívy. Aj o tom je demokracia“.

18. Následne uviedol, že žalovaný vzniesol námietku premlčania nároku podľa § 100 ods. 1 OZ, avšak
vo vzťahu k žalobcovmu vyčísleniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Súd však vychádzal z toho,
že strany sú povinné vymedziť skutkové okolnosti prípadu. Posúdenie právneho nároku je vecou súdu.
Pri posúdení premlčania aplikoval primerane § 19 zákona o zodpovednosti štátu za škodu. Keďže nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy súd vymedzil za každý mesiac

jej trvania, prihliadol na premlčanie tohto nároku za každý mesiac samostatne. Žaloba bola doručená
súdu 8. 8. 2023 žalobca sa o škode dozvedel minimálne v okamihu podania žaloby na súd, pričom v
podobných veciach už súdy ohľadom jeho kolegov rozhodovali od roku 2018. Zdôraznil, že nárok na
náhradu ujmy za stratu nádeje za každý mesiac sa premlčuje samostatne, od „1. 6. 2008“ považoval
nárok za premlčaný za nároky do mesiaca júl 2022 vrátane.

19. Za včas uplatnený nárok považoval náhradu nemajetkovej ujmy za čas, ktorý strávil v službe nad
rámec stanovený smernicou. Dospel tak záveru, že žalobcovi patrí nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
za stratu nádeje na zmenu legislatívy za mesiace od augusta 2020 až do 30. 11. 2023. V celkovej sume
39 mesiacov x 500 EUR = 9.500 EUR. Žalobcovi prislúcha celkovo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
prvej časti a druhej časti v sume 19.695 EUR. Nakoľko žalobca si uplatnil menej, súd mu priznal len

5.191,96 EUR.
20. V závere uviedol, že súd pri primeranej aplikácii zákona o zodpovednosti štátu za škodu nevyžadoval
od žalobcu predbežné prejednanie nároku podľa § 15 ods. 1 daného zákona. V tomto ustanovení
zákonodarca s predbežným prejednaním nároku pri porušení práva únie nesprávnou transpozíciou
smernice nepočítal. Nie je pritom možné uvedenú situáciu subsumovať ani pod prípady, ktoré sú tam

upravené. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.
Odvolanie
21. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný, a to z
dôvodov v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), e) a f) CSP. Žiadal, aby Krajský súd Banskej Bystrici zmenil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu tak, že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a

žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
22. Namietal, že na to, aby mohol súd prvej inštancie skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu je
dôvodný, musel by žalobca preukázať, že zákon prebral smernicu nesprávne, t. j. musel by preukázať
na také ustanovenie zákona, ktoré by boli v rozpore so smernicou.
23. Namietal tiež nedostatok právomoci súdu prvej inštancie skúmať súlad zákona so smernicou, ktoré

právo nespadá do kompetencie súdu prvej inštancie, respektíve do kompetencie iného všeobecného
súdu členského štátu Európskej únie, pričom súd prvej inštancie si takýto záver nemohol osvojiť
ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky aplikácia takéhoto konštatovania by presahovali
predmet tohto súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálne nárok žalobcu na náhradu škody, či
nemajetkovej ujmy. Okresný súd sa podľa názoru žalovaného nesprávne vysporiadal s ním vznesenou

námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, keď nevzal do úvahy potrebu rozlišovania medzi
„prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. V prvom prípade ide o transponovanie, t. j. prebratie
konkrétneho znenia alebo obsahu smernice do vnútroštátneho právneho poriadku členského štátu a
v druhom prípade ide o použitie konkrétnych článkov smernice na konkrétny prípad. Podľa názoružalovaného sa miera zodpovednosti za prípadný vznik škody musí medzi dvomi samostatnými
subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, respektíve hasičským a
záchranným zborom) rozlišovať.

24. K pôsobnosti smernice uviedol, že rozsah jej pôsobnosti je pozitívne vymedzený v článku 2 ods.
1 smernice 89/391/EHS, ako aj negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 smernice 89/391/EHS. Inak
povedané, smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb
civilnej ochrany. Vzhľadom na charakter vykonávaných činností a s tým spojený rozvrh služobného
času sa smernica na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného zboru nevzťahuje v

plnom rozsahu, a preto jej ustanovenia nemohli byť porušené tak ako to tvrdil žalobca. Zdôraznil, že
článok 2 smernice len príkladom vymenováva „určité osobitné činnosti verejných služieb“, a preto, ak
príslušníci hasičského a záchranného zboru tu nie sú taxatívne vymenovaní, neznamená to, že aplikácii
ustanovení smernice je aj v tejto oblasti automatická. Podľa žalovaného rozhodnutie vo veci V - 429/09
G. Fuß sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca StadtHalle, preto ho nebolo možné považovať
za smerodajné, nakoľko režim výkonu hasičských činnosti v takomto zariadení a štruktúre mestských

hasičov sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci hasičského a záchranného zboru
Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté rôzne osobitné výhody
od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade príslušníkov policajného zboru.
25. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody poukázal žalovaný na to, že žalobca neosvedčil,
že by mu vznikol nárok na náhradu škody. V prvom rade mu nebolo zrejmé ako žalobcovi mohla vzniknúť

ním uplatnená škoda. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť
tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaní. Žalovaný zdôraznil, že počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť v
zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, pričom má byť pripravený na výkon práce na požiadanie
svojho zamestnávateľa. Pokiaľ nie je nariadený služobný zásah, žalobca môže odpočívať alebo sa

venovať inej činnosti (teda v čase, keď sa od neho nežiada výkon práce). Rovnako tak pri nariadenej
služobnej pohotovosti v mieste vykonávania štátnej služby určený, respektíve vymedzený priestor
na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych (spánok) zamestnanca.
V čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje „aktívna činnosť“, a teda mimo času
skutočného výkonu práce mohol žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti. Počas služobnej

pohotovosti žalobca nemusel uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe
pokynu svojho zamestnávateľa. To znamená, že žalobca nemusel byť bdelý, t. j. aktívny počas
celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti. Napriek tomu zamestnávateľ žalobcovi vypláca dohodnutú
odmenu za takto strávený čas, t. j. nielen za vykonanú prácu, ale aj za takúto neaktívnu časť práce.
Žalobca dostával za takto stanovený čas pracovnú odmenu, ktorú mu zamestnávateľ kompenzuje

to, že v prípade potreby (zásahu) bude k dispozícii. Mal za to, že rozhodujúcou skutočnosťou nebol
plán služieb hasičských jednotiek (striedanie troch zmien v 24 hodinových intervaloch), ale to, koľko
času konkrétny príslušník skutočne strávil vykonaním štátnej služby za týždeň priemerne v rámci
konkrétneho referenčného obdobia. Z tohto dôvodu bolo pre zistenie, či skutočne došlo k porušeniu práv
žalobcu, nevyhnutné vypočítať čas, ktorý naozaj strávil vykonávaním štátnej služby, prípadne služobnej

pohotovosti bezprostredne nadväzujúcej na vykonávanie štátnej služby v rámci rozvrhnutia služobného
času, a teda služobnej pohotovosti podľa § 92 ods. 1 zákona rozvrhnutej podľa § 86 ods. 2 zákona
(v zmysle judikatúry súdneho dvora Európskej únie). Žalovaný bol toho názoru, že žalobca spôsobom
výpočtu „nemajetkovej ujmy“ podľa zákona sa domáhal skôr akéhosi odškodnenia vo forme vyplatenia
peňažnej náhrady - škody vo forme doplatku (mzdový nárok) a nie nemajetkovej ujmy.

26. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 20.11.2023 zdôraznil, že nežaluje nemajetkovú
ujmu vyčíslenú za presný počet hodín odpracovaných nad 48 hodín týždenne. Žalovaný aj z tohto
dôvodu považoval žalobu za zmätočnú, nakoľko žalobca touto formou iba maskuje svoje mzdové nároky
voči svojmu zamestnávateľovi. Z tohto dôvodu žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, nakoľko
mzdových nárokov je možné domáhať sa len od žalobcovho služobného úradu, ktorým je Ministerstvo

vnútra SR, nie je žalovaná Slovenská republika. Predmetom tohto konania nie je doplatenie medzi
za služobnú povinnosť. Žalobca sám výslovne uvádza, že požaduje doplatenie celej ním odslúžené
služobnejpohotovostibezohľadunato,čimalabyťodslúženápodľanehonadrámec48hodíntýždenne,
nakoľko tá je odmeňovaná iným spôsobom. Nejde teda o nárok vychádzajúci z ustanovení uvedenej
smernice, ktorej cieľom je neprekročenie priemerného týždenného pracovného času pracovníka v

rozsahu 48 hodín.
27. Výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal, t. j. 5.191,96 EUR,
považoval za zjavne neprimeranú. Namietal postup prvoinštančného súdu, ktorý nepovažoval žalobcom
predložené výpočty za relevantné a namiesto toho si sám vypočítal priemerný odpracovaný čas žalobcupodľa vlastnej metodiky. Takýmto postupom súd prvej inštancie porušil viaceré zásady, na ktorých
je budovaný civilný sporový proces. Jednou z týchto zásad je zásada rovnosti strán sporu, keď jej
pozitívny zásah do práv jednej strany sporu je porušením tejto zásady. Ďalšou porušenou zásadou bola

prejednacia zásada (zásada formálnej pravdy), keď súd skúma len podklady predložené stranami sporu
a sám si ďalšie podklady z vlastnej iniciatívy nezabezpečuje a nevytvára (čomu, ale došlo práve tým,
že súd na žalobcove výpočty nebral ohľad a sám si zabezpečil vlastný výpočet, pričom to ani žiadna
zo strán nenavrhovala). Ak súd nevzal do úvahy žalobcom predložený podklad (počet odpracovaných
hodín) malo to mať za následok, že žalobca v otázke preukazovania odpracovaných hodín neuniesol

dôkazné bremeno. Konštatoval, že dôkazné bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu a s ohľadom
na zásadu kontradiktórnosti je úlohou žalobcu označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie v
súlade s princípom hospodárnosti konania. Žalovaný priznanú výšku nemajetkovej ujmy považoval za
neprimeranú a privysokú, a to aj s porovnaním výšky náhrad, ktoré sú priznávané obetiam trestných
činov, ktorých ujma je v porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podstatne vyššia. V zmysle judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej

ujme na povesti, pričom pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich
výšku ujmy. V tomto smere žalovan
28. Namietal súdom prvej inštancie vypočítanú výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch, kde
prvoinštančný súd nad rámec žaloby vykonal výpočet v dvoch častiach. Prvú časť náhrady nemajetkovej
ujmy poňal ako náhradu za čas, ktorý žalobca strávil v službe nad rámec stanovený smernicou. Údajné

porušenie smernice prirovnal k inštitútu nezákonnej väzby, kde uviedol, že súdy priemerne za 1 deň
nezákonnej väzby priznávajú sumu 31,50 EUR. Okresný súd tak stanovil za 1 deň práce nad rámec
stanovený smernicou náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15 EUR (15 EUR x 13 dní = 195 EUR).
Považoval za neprijateľné porovnávať nesprávnu transpozíciu smernice k náhrade nemajetkovej ujmy
za nezákonnú väzbu. Rovnako považoval za neprijateľné aj aplikovanie, hoci len niektorých ustanovení

zákona o zodpovednosti za škodu. Druhú časť nemajetkovej ujmy okresný súd poňal ako náhradu
nemajetkovej ujmy „za stratu nádeje na zmenu legislatívy“. Poukázal na to, že samotný žalobca nikde vo
svojichvyjadreniachaninetvrdil,žesvojuujmuvidíajvstratenádejenazmenulegislatívy.Prvoinštančný
súd tak v podstate rozhodol o náhrade nemajetkovej ujmy nad rámec podanej žaloby. Žalovaný
považoval za neprijateľné, aby si súd sám nad rámec žaloby „rozšíril“ nemajetkovú ujmu žalobcu aj

o „stratu nádeje na zmenu legislatívy“, keď žalobca na nič podobné ani len okrajovo nepoukazoval.
Podľa žalovaného okresný súd takýmto spôsobom neopodstatnene navýšil výslednú sumu priznanej
nemajetkovej ujmy, a to čiastkou 500 EUR za každý mesiac žalovaného obdobia. Podľa jeho výpočtov
tak žalobcovi by prislúchal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súčtom prvej a druhej časti v sume
19.695 EUR, ale nakoľko bol viazaný žalobným petitom priznal žalobcovi len sumu 6.297,73 EUR. Pre

žalovaného bolo absolútne nepochopiteľné, z akého dôvodu a titulu by mal žalobcovi patriť nárok na
„náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy“ za obdobie od júna 2023 až do
decembra 2023, ktorý mimochodom žalobca v žalobe ani nežiadal. Samotný súd prvej inštancie týmto
vyfabulovaným nárokom navýšil nemajetkovú ujmu o čiastku 500 eur za každý mesiac žalovaného
obdobia, nakoľko žalobca uviedol žalované obdobia len do mája 2023. Mal za to, že súd prvej inštancie

rovnako nesprávne posúdil primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Upozornil na to, že náhrada
škody ako inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry
sleduje výlučne reparačnú funkciu. Preventívna a sankčná povaha náhrady škody je príznačná skôr pre
právne systémy iných štátov anglo-americkým systémom práva, napr. USA, Veľká Británia. Úvahy o
akejkoľvek aplikácii preventívno-sankčnej povahy náhrady škody sú na tento prípad vylúčené a súd na

ich základe dospel k skresleným predstavám o primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s
prístupomsúduprvejinštancieanebolomuanijasné,akomoholtentonadobudnúťpresvedčenieo„zlom
úmysle“ žalovaného. Vzhľadom na to, bolo potrebné nemajetkovú ujmu posudzovať individuálne, čo
súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy nebral do úvahy. Vyslovil názor,
že žalobca v konaní doposiaľ nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života či neoprávnený

zásah, ktorý by sa odrazil napríklad medziľudských vzťahoch či v nepriaznivom zdravotnom stave v
príčinnej súvislosti s výkonom povolania z takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku priznanej
nemajetkovej ujmy súdom. Poukázal na to, že náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa
§ 13 ods. 2 OZ priznať len ako sekundárnu kompenzáciu, a to vtedy, ak by na náprava nebola vôbec
možná, resp., ak by sa takáto satisfakcia nezdala postačujúca. Existenciu závažnej ujmy bolo potrebné

riadne a konkrétne preukázať. Žalovaný mal za to, že v konaní nebolo na základe výpovede žalobcu
ani iným dôkazným prostriedkom preukázané ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu,
ako základný predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.
Vyjadrenie k odvolaniu29. Žalobca rozsudok súdu prvej inštancie považoval v celom rozsahu za zákonný a vecne správny a
spravodlivý, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolaním napadnutý rozsudok v celom rozsahu
ako vecne správny potvrdil a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100%.
30. Odvolanie žalovaného považoval za nedôvodné a neopodstatnené. Námietku právomoci súdu bola
len účelová a zjavne nedôvodná. Mal za to, že predpoklady zodpovednosti za vznik škody v zmysle
judikatúry SD EÚ vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú
škodu. Zdôraznil, že SD EÚ vo svojej konštantnej judikatúre výslovne nevyžaduje od vnútroštátnych

súdov, aby správnosť prebratia smerníc kontrolovali, keďže takáto činnosť predstavuje základný kameň,
na ktorom je postavená doktrína SD EÚ o priamych a nepriamych účinkoch aplikovateľnosti predpisov
úniového práva vnútroštátnymi orgánmi každého členského štátu. Vnútroštátny súd pri rozhodovaní o
individuálnom nároku jednotlivca na náhradu škody (či už majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy)
vzniknutej porušením úniového práva má a musí mať právomoc posudzovať, či vnútroštátna právna
normaje aleboniejevsúladespredpisomúniovéhopráva,tedaposudzovaťajto,čikonkrétnasmernica

bola do vnútroštátnej úpravy transponovaná správne. V tomto smere poukázal na rozhodnutie SD EÚ
vo veci C - 106/89, C 456/98 a pre túto vec ťažiskový rozsudok SD EÚ C - 429/09 vo veci Günter Fuß
proti Stand Halle. Súd prvej inštancie sa s otázkou právomoci na prejednanie a rozhodnutie v tejto veci
náležite vysporiadal, jeho právny záver o existencii právomoci súdu na konanie v tejto veci považoval
za nepochybne správny. Žalobca sa plne stotožnil s právnym záverom o tom, že na území Slovenskej

republiky neexistuje žiadny iný orgán než všeobecný súd v civilnom sporovom konaní, ktorý by bol
vzhľadom na predmet tohto konania oprávnený a súčasne povinný prejednať a rozhodnúť tento spor a
v rámci neho si aj prejudiciálne posúdiť súlad a správnosť transpozície smernice do zákona.
31. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol, že žalovaný sa snažil spochybniť svoju
pasívnu vecnú legitimáciu, ale neuviedol žiadne nové relevantné skutkové, či právne argumenty, ktoré

by už nepredniesol v doterajšom priebehu konania, a ktorých nesprávnosť by už nebola vyvrátená v
priebehu konania, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie sa s touto
námietkou žalovaného vyčerpávajúco a správne vysporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia. Žalobca
bol presvedčený, že o danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní nemožno mať
žiadne pochybnosti a okresný súd aj v tomto smere vec správne právne posúdil. Námietku nedostatku

pasívnej vecnej legitimácie žalovaného tak považoval za zjavne nedôvodnú a neopodstatnenú.
32. K námietke pôsobnosti smernice uviedol, že žalovaný rovnakú námietku už uviedol v konaní
pred prvoinštančným súdom, pričom k tejto námietke sa žalobca v konaní už aj písomne vyjadroval.
Považoval za nepochybné, že smernica sa v celom rozsahu a bez obmedzenia vzťahuje na činnosť
hasičov - príslušníkov hasičského a záchranného zboru (teda aj na žalobcu), pričom činnosť hasičov

v žiadnom prípade nespadá pod „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ tak, ako to zjavne účelovo
a zavádzajúco tvrdil žalovaný. Rovnako túto odvolaciu námietku žalovaného považoval za zjavne
nedôvodnú.
33. Vo vzťahu k nároku na náhradu škody uviedol, že porušovanie práv hasičov nerešpektovaním
smernice je stav, ktorý trvá dlho ročne (t. j. nielen počas žalovaného obdobia), a ktorého protiprávnosti

žalovaný nepochybne vie a musí vedieť, pričom sám je pôvodcom tohto protiprávneho stavu. Ak by
teda sám žalovaný konal tak, ako je v zmysle úniového práva povinný, tak by k porušovaniu práv
žalobcu nedochádzalo. K námietke, že „nie je žalovanému zrejmé, prečo si žalobca svoju údajnú
nemajetkovú ujmu „ohodnotil“ sumou 2,96 EUR za každú hodinu, počas ktorej malo dochádzať k
porušovaniu jeho práv“ uviedol, že táto suma nebola len výsledkom porovnania žalovanej sumy s

počtom hodín žalobcom odpracovanej určenej služobnej pohotovosti, ktorá mu nebola započítaná
do pracovného času. Vydelením žalovanej sumy (5.191,96 EUR) s celkovým počtom odpracovaných
hodín určenej služobnej pohotovosti (1755,07 hodín) a následným porovnaním výslednej sumy 2,96
EUR so zákonnými minimálnymi mzdovými nárokmi (priemerom minimálnych hodinových miezd za
žalované obdobie pre prvý /teda najľahší/ stupeň náročnosti práce, ktorá suma predstavovala 3,66

eur za hodinu) je totiž zrejmé že napadnutým rozsudkom priznaná suma náhrady škody v žiadnom
prípade nemôže byť absolútne neprimeraná a privysoká tak, ako to namieta žalovaný. Mal za to, že
podstata odvolacích námietok žalovaného spočívala najmä v spochybňovaní, že by žalobca v dôsledku
predmetného protiprávneho stavu utrpel akúkoľvek ujmu na svojich právach V tejto súvislosti uviedol,
že už len samo osebe postačovalo opätovne poukázať na rozsudok SD EÚ vo veci C - 243/09 zo dňa

14.10.2010, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe bez ďalšieho dôvodom
na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) smernice a to bez toho, aby tomuto
následku musel pristúpiť byť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok na osobnostných právach žalobcu z
hľadiska vnútroštátneho práva (v tomto prípade následky demonštratívne uvedené v § 13 ods. 2 OZ).Samotnástratačasuodpočinkuznamenalazásahaujmudozákladnéhoprávanaochranuživotazdravia
a to opätovne bez potreby preukazovania akéhokoľvek iného (ďalšieho) následku v tomto smere. Ak
žalovaný aj v tomto prípade len paušálne popiera akékoľvek negatívne následky porušovania smernice

na každodenný život žalobcu, a teda aj vznik akejkoľvek ujmy, tak toto jeho tvrdenie bolo v očividnom
rozporesvykonanýmdokazovaním,ktoréžalovanýúplneignoroval.Žalovanýbezďalšiehobagatelizuje,
alebo úplne popiera následky daného protiprávneho stavu na osobný a rodinný život žalobcu.
34. Žalovaný taktiež namietal právne posúdenie prisúdeného nároku tak, ako ho konštatoval súd
prvej inštancie v predmetnom rozsudku. Poukázal na to, že súd nie je viazaný právnou kvalifikáciou

nároku tak, ako ho v žalobe posudzoval, či odôvodňoval žalobca, ale bol oprávnený tento nárok
právne posúdiť aj inak. Rovnako prvoinštančný súd nebol viazaný ani vyhodnotením skutkových tvrdení,
respektíve skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania tak ako tieto hodnotia strany sporu.
Takýto postup považoval za súlade so zásadou iura novit curia. Žalobca bol presvedčený, že práve
vzhľadom na daný prípad, o aký išlo v tomto spore, mala náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
plniť práve nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívnu sankčnú funkciu, čo sa malo prejaviť

aj v samotnej výške náhrady. Mal za to, že nárok na náhradu škody v podobe nemajetkovej ujmy v
peniazoch tak, ako bol priznaný I. výrokom napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, bol vzhľadom
na všetky relevantné skutkové a právne okolnosti sporu plne primeraný a zároveň zohľadňoval zásady
slušnostiadobrýchmravov.Prisúdenávýškanárokuzohľadňovalanásledkynaosobnomživotežalobcu,
závažnosti, intenzity a dĺžky trvania zásahu do jeho základných práv, ako aj jeho reálne následky na

život žalobcu, mieru zavinenia žalovaného a okolnosti, za ktorých k porušovaniu práv žalobcu došlo.
35. V reakcii na námietky žalovaného týkajúce sa právnej kvalifikácie jeho nároku v rozsudku
prvostupňového súdu zdôraznil, že rozhodnutie súdu o jeho nároku zostáva vecne správne, aj keď súd
zvolil inú právnu kvalifikáciu, než akú pôvodne uviedol žalobca. Tvrdí, že rozhodnutie súdu vychádza
z rovnakých skutkových tvrdení, ktoré uviedol v žalobe, a že súd postupoval v súlade so zásadou

"iura novit curia". Tiež oponoval tvrdeniu žalovaného, že súd rozhodol o nároku, ktorý nemal základ v
žalobe alebo ktorý by bol "ultra petitum" (nad rámec požiadaviek žaloby). Zdôraznil, že súd síce právne
kvalifikoval nárok inak, ale stále sa držal toho istého skutkového základu, ktorý bol predmetom žaloby.
Podľa neho by zamietnutie žaloby len preto, že súd zvolil inú právnu kvalifikáciu, bolo nezákonné a
nespravodlivé.

36. K námietke žalovaného, že pri výpočte priemerného týždenného pracovného času v referenčných
obdobiach súd porušil zásadu rovnosti strán a formálnu pravdu tým, že nepoužil výpočty predložené
žalobcom, ale aplikoval vlastnú metódu uviedol, že táto námietka je právne nedôvodná, pretože ide
o právnu interpretáciu vykonaných dôkazov zo strany súdu. Dôležité je, že aj napriek inej metóde
výpočtu súd dospel k rovnakému záveru – maximálny priemerný týždenný pracovný čas bol pravidelne

prekročený, čo podporuje právnu opodstatnenosť žaloby na základe Smernice článku 6 písm. b).
37. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, ktorý považuje náhradu nemajetkovej ujmy za
relevantnú nielen z hľadiska reparácie, ale aj ako nástroj s preventívno-sankčným charakterom.
Tento názor bol podporený aj rozhodnutím Ústavného súdu ČR (sp. zn. I. ÚS 1586/09), kde bolo
uvedené, že náhrada nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka má mať okrem

satisfakčnej funkcie aj funkciu preventívnu a sankčnú, v závislosti na okolnostiach konkrétneho prípadu.
Súhlasil s tým, že právna úprava v Slovenskej republike, ktorá je podobná českej, umožňuje podobné
uplatňovanie náhrady nemajetkovej ujmy, kde okrem odškodnenia poškodeného môže plniť aj funkciu
odstrašenia a trestu pre škodcu. Tento prístup je teda akceptovaný a považovaný za aplikovateľný aj v
slovenskom právnom kontexte. Právny názor českého Ústavného súdu považoval tak za aplikovateľný

aj v Slovenskej republike kvôli podobnosti právnej úpravy. Žalobca zdôraznil posilnenie právnej ochrany
poškodených, pričom tento výklad môže viesť k prísnejšiemu posudzovaniu náhrad nemajetkových
újem v SR, čo môže mať vplyv na rozhodovanie v podobných prípadoch v budúcnosti. Vyslovil
presvedčenie, že vzhľadom na taký prípad, o aký ide v tomto spore, má náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch plniť práve nielen samotnú satisfakčnú funkciu, ale aj preventívno-sankčnú funkciu, čo

sa má prejaviť aj v samotnej výške relutárnej náhrady. K záveru súdu, že žalovaný konal so zlým
úmyslom, uviedol, že tento zlý úmysel je odvodený z dlhodobého prístupu žalovaného k sporom, jeho
interpretácie právnych predpisov (Smernice) a pokračujúceho trvania na tom, že smernica bola správne
transponovaná do slovenského práva, aj napriek opakovaným súdnym rozhodnutiam, ktoré potvrdzovali
nesúlad transpozície so smernicou. Náhrada nemajetkovej ujmy by mala plniť nielen satisfakčnú, ale

aj preventívnu a sankčnú funkciu, teda odradiť porušovateľa od ďalšieho protiprávneho konania a
zabezpečiť generálnu prevenciu. Sankcia musí byť dôrazná a dostatočná, a v tomto prípade priznaná
výška náhrady spĺňa (hoci len čiastočne) aj tieto funkcie. Zároveň priznaná suma nemá likvidačný
charakter pre žalovaného a je primeraná a opodstatnená.38. Poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, ktorá sa zaoberá otázkou stanovenia výšky nároku na
odškodnenie za porušenie práva Európskej únie v prípadoch, kde chýba vnútroštátna právna úprava.
Podľa tejto judikatúry je úlohou vnútroštátneho súdu určiť spôsob, akým sa výška nároku stanoví,

pričom je súd viazaný len požiadavkou primeranosti prisúdenej sumy. V prípade absencie špecifickej
vnútroštátnej právnej úpravy má vnútroštátny súd voľnú ruku pri určovaní spôsobu výpočtu výšky
nároku. Jedinou podmienkou je, aby priznaná výška náhrady bola primeraná k okolnostiam prípadu.
Výška nároku nemusí závisieť na konkrétnom spôsobe výpočtu alebo použitých premenných, ale musí
odrážať skutočnú a adekvátnu kompenzáciu ujmy, ktorá sa nedá odškodniť inak ako peňažne. Ide o to,

aby odškodnenie nebolo len symbolické, ale reálne reflektovalo utrpenú ujmu. Tým, že sa zdôrazňuje
potreba primeraného odškodnenia, podporuje to názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v súlade s
judikatúrou a že priznaná náhrada skutočne odráža rozsah utrpenej ujmy. Za zákonný a vecne správny
považoval aj závislý II. výrok o trovách konania.
Replika
39. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na v podanom odvolaní, a tiež na všetkých písomných, ako aj

ústnych vyjadreniach vo veci samej.
Právne posúdenie odvolacím súdom
40. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP uznesenie okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm.
b), c) CSP zrušil a vec podľa ust. § 391 ods. CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

41. Podľa§ 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak b) súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, a podľa písm. c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho
posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

42. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Právo na
riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu,
jednoznačne vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis
c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
43. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak zo

strany súdu došlo k takej interpretácii a aplikácii právnej normy, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS
301/06).

44. Nedostatočné o odôvodnenie súdnych rozhodnutí zakladá zásah do práva na súdnu ochranu a
spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
45. Podľa čl. 2 Základných princípov CSP ods. 1 ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom
chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Podľa
ods. 2 právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v

súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej
praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
A nakoniec podľa ods. 3 ak sa spor na základe prihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti
prípadu rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.
46. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

Odvolací súd sa ale nestotožňuje s podstatnými právnymi a skutkovými závermi, ktoré prijal súd prvej
inštancie vo vzťahu k posúdeniu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Okresný súd žalobcovi priznal
nárok na nemajetkovú ujmu v ním uplatnenej výške, aplikujúc zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Túto posúdil v dvoch častiach, a to ako škodu za odpracované
dni, naviac porovnaním cez prizmu nezákonnej väzby za 1 deň jej trvania a ako náhradu nemajetkovej

ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy. Odvolací súd sa s touto argumentáciou okresného súdu
nestotožňuje a túto považuje za exces z rozhodovacej činnosti prijatej všeobecnými súdmi v obdobných
veciach.47. Žalobca sa domáhal zaplatenia sumy 5.191,96 EUR titulom náhrady škody vo forme nemajetkovej
ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku porušovania jeho práv garantovaných normami komunitárneho
práva.

48. Žalovaný uplatnil v konaní viaceré námietky, na ktorých zotrváva vo všetkých sporoch, ktoré boli
predložené odvolaciemu súdu a na ktoré aj rozhodujúci senát (ako aj ostatné senáty Krajského súdu
v Banskej Bystrici) dal jednoznačné odpovede. Odvolací súd sa tak s podstatnou väčšinou námietok
žalovaného nestotožňuje.
49. Žalovaný v odvolaní okrem iného namietal, že právo konštatovať, že obsah smernice bol do

zákona prevzatý nesprávne, nespadá do kompetencie okresného súdu, resp. do kompetencie iného
všeobecného súdu členského štátu Európskej únie. S týmto tvrdením žalovaného sa odvolací súd
nestotožňuje. V zmysle § 3 ods. 1 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a
iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány. Odvolací
súd je toho názoru, že spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva únie v
dôsledku nesprávneho prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno

bezpochybne zaradiť medzi tzv. súkromnoprávne spory. Samotná skutočnosť, že žalovaným v takomto
spore je štát, je bez právneho významu. Ak je totiž účastníkom občianskoprávneho vzťahu štát, tak
je v zmysle § 21 OZ právnickou osobou. V zmysle judikatúry SD EÚ jednoznačne vyplýva, že spory
o náhradu škody spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať
príslušné vnútroštátne súdy. Odvolací súd konštatuje, že okresný súd bol nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať, či zo strany žalovaného došlo k porušeniu práva únie pri preberaní smernice do
zákona. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného, že súdu prvej inštancie nesvedčí právomoc
posudzovať súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov so
smernicou Európskej únie, odvolací súd dodáva, že právna teória a rozhodnutia SD EÚ (napr. C -
456/98 vo veci Centrosteel) zdôrazňujú, že ak v konaní pred všeobecným súdom Slovenskej republiky

(alebo správnym orgánom) vyplynie potreba aplikácie smernice, tento sa nemôže vyhnúť porovnaniu
ustanovení smernice s ustanoveniami právneho predpisu, do ktorého bola smernica transponovaná,
a to za účelom zistenia, či sa má smernica aplikovať priamo alebo nepriamo. Zároveň sa súd (či
správny orgán) nemá uspokojiť len s uvedením tej, ktorej smernice v prílohe slovenského predpisu a
tým považovať smernicu za správne prebratú. Mal by venovať pozornosť porovnaniu znenia smernice

s vnútroštátnou právnou úpravou. Vo vzťahu k prevzatiu smernice, jej ustanovenia musia byť prebraté
do právneho poriadku členského štátu, ktorému je určená tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná
tak, aby sa dosiahol stav, ktorý je v súlade s cieľom sledovaným smernicou. Z bodu 5 prílohy číslo
4 zákona vyplýva, že žalovaný prebral smernicu do predmetného zákona. Okresný súd však správne
konštatoval, že cieľ sledovaný čl. 6 písm. b) smernice však nebol v zákone dosiahnutý.

50. Ani námietka žalovaného týkajúca sa nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nie je
podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Skutočnosť, že žalovaný sa priamo nepodieľal na aplikácii
smernice, respektíve zákona vo vzťahu k žalobcovi, je potrebné považovať z hľadiska prejednávaného
sporu bez právneho významu. V zmysle článku 29 smernice je zrejmé, že táto je adresovaná členským
štátom, pričom práve žalovaný ako členský štát Európskej únie a adresát smernice je zodpovedný za

prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice. Ak si
štát túto povinnosť nesplní, je tak v takomto spore žalovaný a zodpovedný za nesprávnu aplikáciu
smernice pokiaľ k nesprávnej aplikácii došlo v dôsledku jej nesprávneho prebratia do právneho poriadku
Slovenskej republiky. Nakoľko smernica je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v
konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím smernice do právneho poriadku je pasívne

legitimovaný žalovaný. Za Slovenskú republiku, ktorá je vecne pasívne legitimovaným subjektom v
konaní o náhradu škody pre nesprávnu transpozíciu smernice Európskej únie, koná Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky ako ústredný orgán štátnej správy pre hasičský a záchranný zbor zmysle § 11 písm.
c) zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení
neskorších predpisov, a ktoré bolo garantom právnej úpravy podľa zákona.

51. Odvolací súd za nedôvodnú považoval aj námietku žalovaného, v ktorej namietal nesprávne právne
posúdenie pôsobnosti smernice, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností, a s tým spojený rozvrh služobného času
nevzťahuje v plnom rozsahu, pretože sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné
činnosti služieb civilnej ochrany. Zároveň namietal, že rozhodnutie SD EÚ vo veci C - 429/09 sa týkalo

„mestského hasiča“, a preto ho nebolo možné považovať za smerodajné, resp., že smernica sa na
žalobcu nevzťahovala v plnom rozsahu. Čo sa týka tejto argumentácie žalovaného, tak táto je totožná
s jeho procesnou obranou, ktorú prezentoval v konaní na okresnom súde. Žalovaný sa bráni v rovine
všeobecnej polemiky so závermi súdu prvej inštancie, a to bez ohľadu na dopad vo vzťahu k záväznostirozhodnutí SD EÚ, od ktorých niet dôvodu sa odchýliť, a to vzhľadom na obdobné skutkové okolnosti
prípadu.SDEÚrozhodol,žečl.6písm.b)smernicemápriamyúčinok,tedapriznávajednotlivcompráva,
ktoré môžu uplatniť priamo v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor rozhodol, že smernica sa

má uplatniť na činnosť hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne, pričom
nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú
vykonávané za obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj v prípade, keď zásahy, ku
ktorým môžu tieto činnosti viesť, sú svojim charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov
určitým rizikám. Na účely smernice pojem pracovníka nemôže byť vykladaný rôzne podľa právnych

predpisov toho ktorého štátu, ktorý je členským štátom Európskej únie, ale má autonómny význam, keď
za pracovníka sa považuje každý, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a
právna povaha pracovnoprávneho vzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať žiaden dosah
na postavenie pracovníka v zmysle práva únie. Uvedené znamená to, že skutočnosť, či niekto je
podľa vnútroštátneho práva dobrovoľným hasičom alebo profesionálnym hasičom, nie je vo vzťahu k
posudzovaniu charakteristiky pracovníka relevantná, a na takéhoto pracovníka sa vzťahujú ustanovenia

smernice (viď rozsudky vo veci C - 397/01 až C - 403/01, C - 429/09, C - 518/15). Vzhľadom už na vyššie
uvedenéjepretonedôvodnáodvolacianámietkažalovaného,žesmernicasanevzťahujenažalobcuako
hasiča a bez právneho významu je skutočnosť, či hasič plní svoje úlohy v pracovnom, resp. v služobnom
pomere ako hasič dobrovoľný, mestský alebo štátny. Článok 6 písmena b) smernice predstavuje v
rozsahu v akom ukladá členským štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného času,

ktorá musí byť ako minimálna požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho
práva únie, ktoré nemožno podrobiť akejkoľvek podmienke alebo akémukoľvek obmedzeniu, a ktoré
jednotlivcom priznáva práva, ktorých sa môžu dovolávať priamo pred štátnymi súdmi (rozsudok vo
veci C - 429/09 vo veci Fuss body 33. až 35.). Členské štáty teda nemôžu jednostranne určiť rozsah
pôsobnosti článku 6 písm. b) smernice tak, aby uplatnenie z neho plynúce nároku viazali na nejakú

podmienku alebo určitým spôsobom obmedzovali (C - 397/01 bod 99., C - 4 do 129/09 body 35. a 52.).
SD EÚ opakovane judikoval, že časť pracovnej pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu
zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo týždenného pracovného času (C - 397/01 bod 95.) a
konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime fyzickej prítomnosti v zariadení
zamestnávateľasapovažujeakocelokzapracovnýčasnezávisleodtoho,akúprácuskutočnepracovník

vykonáva (R rozsudok C - 437/08 bod 27.). Súdny dvor osobitne v prípade hasičov potvrdil, že pracovný
čas zodpovedajúci pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby, počas ktorých je dotknutý pracovník
fyzickyprítomnýnapracovisku,jesúčasťoupojmupracovnýčasanesmieprekročiťmaximálnytýždenný
pracovný čas stanovený smernicou (rozsudok vo veci C - 429/09, C - 52/04).
52. Z dôvodu, že žalobca počas výkonu služobnej pohotovosti musel byť k dispozícii zamestnávateľovi

na pracovisku, t. j. v mieste výkonu práce, a to po celý čas služobnej pohotovosti, je potom potrebné
pracovnú pohotovosť započítať do pracovného času žalobcu, pričom skutočnosť, že za pracovnú
pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada v zmysle § 122 ods. 1 zákona, nemá vplyv na porušenie
článku 6 písm. b) smernice. Námietka žalovaného, že smernica sa na príslušníkov hasičského a
záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje, je preto nedôvodná.

Z aktuálnej judikatúry SD EÚ totiž vyplýva, že v prípade, ak povaha a rozsah povinnosti a režim
zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka vyžaduje jeho fyzickú prítomnosť na mieste výkonu
práce, respektíve povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia uložené tomuto
pracovníkovi počas pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne ovplyvňujú možnosť
tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa od neho výkon práce

nepožaduje a venovať tento čas svojím vlastným záujmom predstavuje táto doba služobnej pohotovosti
pracovný čas pracovníka (viď rozsudok vo veci C - 214/20, C 580/19, C - 344/19).
53. Okresný súd vychádzal zo zásady „iura novit curia“, t. j., že právne posúdenie je vecou súdu.
Žalobcom uplatnený nárok subsumoval pod príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č. 514/2003 Z. z. V zmysle § 3 ods. 1 písm. d) v spojení s § 9

ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu je totiž zrejmé, že na daný právny vzťah nie je možné aplikovať
príslušné ustanovenia tohto zákona, nakoľko v zmysle § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu,
ako aj podľa judikatúry slovenských súdov, za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup
alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm.
a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri

výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
54. V prípade, ak by uvedený nárok bolo možné posúdiť v zmysle citovaného zákona, vyžadovala by
sa aplikácia § 15 a § 16 zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré sú kogentnými ustanoveniami, od
ktorých sa nemožno odchýliť. Nakoľko však nebolo možné na daný právny vzťah aplikovať zákon ozodpovednosti za škodu, tak automaticky nebol na mieste ani postup podľa § 15 a § 16 uvedeného
zákona (t. j. predbežné prerokovanie nároku v tomto spore pred príslušným orgánom). Súd prvej
inštancie túto podstatnú podmienku preklenul odôvodnením, že od žalobcu nevyžadoval predbežné

prejadnanie nároku podľa § 15 ods. 1 daného zákona, lebo zákonodarca s predbežným prejednaním
nároku pri porušení práva únie nesprávnou transpozíciou smernice je nepočítal. Na jednej strane
tak nárok posudzoval podľa zákona o zodpovednosti za škodu, avšak následne dospel k záveru, že
podmienku na predbežné prerokovanie nebude považovať za nutný predpoklad na priznanie nároku.
Uvedené rozporné závery nie sú právne udržateľné, ale sú aj nepresvedčivé a odvolací súd ich považuje

za úvahu priečiacu sa právnej úprave.
55. Odvolací súd uvádza, že zo žaloby je nepochybne zrejmé, že žalobca si správne uplatnil nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 11 a § 13 OZ, keďže tieto ustanovenia
upravujú vzťahy obsahu aj účelu najbližšie k náhrade škody porušením úniového práva. Právny
poriadok SR nemá výslovnú úpravu ohľadne práva jednotlivca na náhradu škody proti štátu spôsobenej
porušením práva únie. Ani zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci takúto právnu úpravu neobsahuje, preto odvolací súd už v mnohých rozhodnutiach ustálil,
že vzhľadom na zistený skutkový stav má ujma žalobcu (žalobcov) najbližšie k zásahu do osobnosti
(analógia podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka).
56. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody
žiadnym spôsobom, pričom veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť

tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú bol žalobca v zmysle platnej legislatívy
odmeňovaný, odvolací súd uvádza, že zo žaloby ako aj z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie
je nepochybne zrejmé, že žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) z dôvodu, že
u žalobcu došlo v príčinnej súvislosti s porušením práva únie zo strany žalovaného k vzniku škody
(nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu zdravia (článok 40 Ústavy SR) z

dôvodu, že účelom stanovenia maximálneho týždenného pracovného času bolo podľa odôvodnenia
Smernice č. 2003/88/ES zabezpečenie potreby odpočinku, aby pracovník (žalobca) v dôsledku
vyčerpania, alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz sebe ani spolupracovníkom
alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie a súčasne zásahu do práva
žalobcu na súkromie a rodinný život (článok 19 ods. 2 Ústavy SR), pretože reálne musel odpracovať

viac, ako bol povinný v zmysle smernice č. 2003/88/ES a musel tráviť čas v práci, prichádzal o čas, ktorý
by mohol venovať rodine, záľubám, resp. iných aktivitám, ktoré nesúvisia s jeho pracovným zaradením.
Je tiež zrejmé, že výšku nároku žalobca odvodil od počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne
odslúžil a neboli mu započítané do služobného času.
57. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca si žalobou neuplatnil nemajetkovú ujmu podľa počtu

odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne, pričom za primeranú náhradu označil žalobca
finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva zákon o hasičskom a záchrannom zbore
pri nariadenej služobnej povinnosti podľa § 122 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. V prejednávanom
spore nejde o mzdový nárok, pričom ani samotný žalobca netvrdil, že mu nebola vyplatená mzda.
Zo samotného spôsobu výpočtu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu nemožno automaticky dôvodiť,

že predmetom sporu je mzdový nárok. Podľa názoru odvolacieho súdu predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú žalobcovi porušením práva únie boli jednoznačne v danom spore
splnené, pričom tieto predpoklady vyplývajú z judikatúry SD EÚ, podľa ktorej štát zodpovedá
jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušením práva únie, ak: 1. Porušená norma práva únie priznáva
právo fyzickým osobám alebo právnickým osobám alebo zakladá povinnosti pre členský štát, 2.

Porušenie práva únie dostatočne závažné a 3. Medzi porušením práva únie a členským štátom a
vznikom škody jednotlivca existuje príčinná súvislosť s tým, že o výške náhrady škody vždy rozhoduje
vnútroštátny súd. Článok 6 písm. b) smernice priznáva pracovníkom právo na primeraný týždenný
pracovný čas vrátane nadčasov rozsahu 48 hodín. Toto ustanovenie smernice má priamy účinok, keďže
priznáva jednotlivcom právo, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Porušenie

článku 6 písm. b) smernice vo vzťahu k žalobcovi je potrebné považovať za dostatočne závažné, pretože
ideoporušeniejasnejakonkrétnejnormyúnie,ktorápokiaľideohornúhranicupriemernéhotýždenného
pracovného času, neponecháva členským štátom priestor na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie
práva únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou SD EÚ.
58. Okresný súd teda nesprávne skutkovo vyhodnotil skutkové tvrdenie žalobcu, ak sa snažil vypočítať

konkrétnunáhraduvýpočtomzadni„naviac“,čorozhodnežalobcanetvrdilaaninepreukazoval.Okresný
súd tak žalobcove argumenty nahradil vlastnou úvahou, čo odvolací súd nepovažuje za dôvodné, súd
prvej inštancie potom dospel aj nesprávnym skutkovým záverom vo svojom rozhodnutí v bode 21. až 22.59. Odvolací súd nesúhlasí s námietkou žalovaného, že v súdenej veci neboli splnené podmienky
pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka z dôvodu, že žalobca sa mal domáhal upustenia od takého zásahu od svojho zamestnávateľa

s poukazom na to, že žalobca sa domáha len finančného plnenia, ktoré má slúžiť len ako akási
kompenzácia bez toho, aby tento údajný protiprávny stav bol do budúcna napravený. So zreteľom na
povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené, a to právo na ochranu zdravia
a právo na súkromie a okolnosti porušovania práva žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že v
súdenej veci sú splnené podmienky na aplikáciu § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t. j. na priznanie

zadosťučinenia v peniazoch. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k
porušeniuprávadošlo,keďžalovanýakočlenskýštátEÚneprijalopatrenianevyhnutnézazabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
podľa článku 6 písm. b/ Smernice č. 2003/88/ES a zároveň za situácie, že do pracovného času nie sú
zarátané nadčasy služobnej pohotovosti je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného
zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah, ktorým je štát namieste. Rovnako berúc do úvahy už vyššie uvedené neprichádza
do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie,
odvolanie výrokov a pod. Z formulácie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie
dôstojnosti a vážnosti fyzickej osobe v spoločnosti je len príkladmo uvedené, kedy fyzickej osobe
môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom právna úprava v ust. § 13

ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné prostriedky ochrany.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky týchto zásahov a aby jej bolo dané
primerané zadosťučinenie; týmto zadosťučinením sa rozumie morálna satisfakcia; peňažná satisfakcia
prichádza do úvahy tam, kde by satisfakcia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nejavila

ako postačujúca. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t. j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b/ smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani
žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za

neoprávnený zásah (štát). Berúc do úvahy judikatúru ESD možno nárok na náhradu takto vzniknutej
škodypodľaúniovéhoprávaposúdiťakonemajetkovúujmuvzmysleslovenskéhoprávaknáhradektorej
dochádza v peniazoch. Zákonnú možnosť jej úhrady v peniazoch umožňuje § 13 ods. 2 OZ pretože ju
nepodmieňuje výlučne situáciami zníženia dôstojnosti fyzickej osoby v značnej miere alebo jej vážnosti
v spoločnosti („najmä“).Ustanovenia § 13 ods. 2 OZ totiž uvádza prípady kedy je možné s ohľadom na

intenzitu zásahu priznať náhradu nemajetkovú ujmy v peniazoch len demonštratívne. Nemožno preto
túto možnosť spájať iba so zásahmi proti dôstojnosti fyzickej osoby a jej vážnosti v spoločnosti (rozsudok
NS ČR sp. zn. 30Cdo 2304/99).
60. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi ako fyzickej osobe vzniklo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Práva žalobcu vyplývajúce zo Smernice 2003/88/ES neboli štátom

dodržiavané, pričom zároveň bolo pomerne dlhé obdobie porušované právo žalobcu na odpočinok, a to
aj napriek tej skutočnosti, že žalobca v spoločnosti plní zodpovedné úlohy, a preto bolo dôležité, aby mal
možnosť si po práci náležite odpočinúť. Z týchto dôvodov preto odvolací súd považuje nárok žalobcu za
dôvodný. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy
špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie

je primerané porovnávanie s inými obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom
odvolaní. Neobstojí ani argumentácia žalovaného, že nemôže byť stranou sporu o ochranu osobnosti,
z dôvodu, že v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje osobitná právna úprava obsahujúca
náležitosti konania o náhrade škody spôsobenej porušením úniového práva s tvrdením, že žalovaný
nemôže byť účastníkom sporu o ochranu osobnosti majúc za to, že v takomto prípade žalovaný nie je

pasívne vecne legitimovaný.
61. Odvolací súd považuje za dôvodnú námietku žalovaného bližšie konkretizovanú v bode 28.
tohto odôvodnenia. Vzhľadom na to, že aplikácia zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci nie je možná, pričom súd neaplikoval § 11, § 13 OZ v spojitosti
s judikatúrou SD EÚ, ktorú judikatúru len použil ako „prizmu“, potom je daný odvolací dôvod,

nakoľko súd vec nesprávne právne posúdil, ktoré spočíva v tom, že súd neaplikoval správnu normu.
Súd pri zistení skutkového stavu vychádzal z iných predpokladov, ktoré špecifikoval aj v bode 16.
odôvodnenia, pričom uviedol, že nie je viazaný „vodítkom“ žalobcu, ako dospel k požadovanej výške
ujmy. Nestotožnil sa so spôsobom vyčíslenia výšky nemajetkovej ujmy. Súd v bode 4 odôvodneniadospel ku skutkovému zisteniu výpočtami na základe vlastných úvah, nie na základe tvrdených
skutkových okolností žalobcom a ich preukazovaní v konaní. Súd prvej inštancie si na viacerých
miestach odôvodnenia odporuje, na jednej strane zvolil vlastný výpočet, z ktorého vyvodil skutkové

zistenia, ktoré žalobca ani netvrdil. V podstate prvú časť nároku odôvodnil podľa zák. č. 514/2003 Z.
z., pričom nárok porovnával s náhradou za nezákonnú väzbu, čo odvolací súd považuje za nesprávne.
Nárok posudzoval z dvoch rôznych právnych dôvodov, čo robí rozhodnutie zmätočné. Žalobca uplatnil
nárok z dôvodu nesprávnej transpozície smernice, ktorý mal základ v porušení jeho práva na odpočinok,
teda z dôvodu zásahu do jeho osobnostných práv. Nežaloval dva dôvody, mzdový, ktorý by mal

byť konkrétny a matematicky odôvodnený, čo nahradil svojou úvahou súd prvej inštancie, a iný,
ktorý súd pomenoval náhradu nemajetkovej ujmy za stratu nádeje na zmenu legislatívy. Tento dôvod
žalobca netvrdil a ani nepreukazoval. Žalobca neuplatnil odškodnenie za stratu nádeje, ale z porušenia
konkrétnej smernice, s konkrétnym dopadom na jeho osobnostné práva, čo jednoznačne vyplýva
z judikatúry SD EÚ, na ktorú súd prvej inštancie odkazuje, ale ju nerešpektuje.
62. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 335/06, v zmysle ktorého ak

všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou
rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za a arbitrárny (ľubovoľný). Takýto postup je
zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa č. 1 ods. 1 ústavy.
63. Odvolací súd tak tiež poukazuje na právne závery, ktoré vyplynuli z Nálezu Ústavného súdu SR
zo dňa 4. januára 2007, sp. zn. III. ÚS 300/06, podľa ktorého aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných
sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery
vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty,
ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 49/06).
64.Lennadoplnenieodvolacísúduvádzaknámietkepremlčaniauvádza,ženerešpektovanímsmernice

vznikla žalobcovi ujma, ktorú súd mal analogicky posúdiť podľa § 11 a nasledovných Občianskeho
zákonníka, vzťahujúcich sa na ochranu osobnosti. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa §
101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri náhrade za nemateriálnu ujmu
je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo

ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. K ujme na právach žalobcu dochádzalo každým kalendárnym
mesiacom pred podaním žaloby tým, že nebol dodržaný limit pracovného času podľa čl. 6 písm. b)
smernice. Odvolací súd zdôrazňuje, že žalobca uplatňuje nemajetkovú ujmu, ktorá nie je mzdovým
nárokom a odkaz na určený výplatný termín je len iluzórny vo vzťahu k spôsobu výpočtu uplatneného
nároku. K zásahu do práv žalobcu dochádzalo kontinuálne, z toho dôvodu sa žalobca mohol domáhať

svojho nároku, ktorý v danom prípade vymedzil spätne na 3 roky.
65. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sú splnené podmienky na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi. Smernica neobsahuje žiadne ustanovenia o práve na náhradu škody
v prípade jej porušenia. Náhrada škody spôsobená jednotlivcovi porušením práva únie však musí
byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Je vecou súdu,

aby pri dodržaní zásad rovnocennosti efektivity určil, či sa náhrada škody musí poskytnúť vo forme
udelenia dodatočného náhradného voľna alebo vo forme finančného odškodnenia. Ujma žalobcu má
najbližšie k zásahu do jeho osobnostných práv. Zásah do osobnosti žalobcu je spôsobený tým, že tento
v rozhodnom období opakovane pracoval viac ako 48 hodín priemerne, a to v rozpore s článkom 6
písm. b) smernice v spojení s článkom 2 ods. 1 smernice, kedy mu odpracované hodiny služobnej

pohotovosti neboli započítané do odpracovaného času. Ide o preukázaný zásah do osobnosti žalobcu,
a to konkrétne do jeho práva na ochranu zdravia ako aj práva na súkromný a rodinný život, keďže
v skutočnosti musel byť k dispozícii na pracovisku, pričom odpracoval viac, ako bol povinný podľa
smernice, a to predovšetkým na úkor svojej rodiny, kedy s touto nemohol tráviť spoločný čas, nakoľko
musel byť v práci. Rovnako prichádzal o čas, ktorý by mohol venovať svojím najbližším, t. j. svojím

deťom rodičom, priateľom, záľubám, či iným aktivitám, ktoré by nesúviseli s jeho pracovnou činnosťou,
a ktoré by prospievali jeho relaxácii a psychickej a fyzickej regenerácii. Žalobca v konaní preukázal, že
pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom Európskej únie, prichádza o voľný čas,
ktorý by inak mohol venovať rozvoju nielen osobných, ale aj rodinných a priateľských vzťahov a venovať
sa iným aktivitám spojených s fyzickou a psychickou relaxáciou. Žalobca sa domáha náhrady škody vo

forme nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a
ktorému neboli započítané do služobného času. Nedomáha sa nemajetkovej ujmy vyčíslenej za presný
počet odpracovaných hodín nad limit 48 hodín týždenne. Odvolací súd tak konštatuje, že ak si žalobca
uplatňuje svoj nárok za použitia analógie § 11 a § 13 OZ, tak je daná aplikácia ustanovení o nárokuna náhradu nemajetkovej ujmy priznanej fyzickým osobám v prípade zásahu do ich osobnostných
práv, nakoľko žalobca v spore preukázal, že pri rozvrhnutí pracovného času, ktorý je a bol v rozpore s
právom Európskej únie, prichádzal o svoj voľný čas, ktorý by inak mohol venovať svojej rodine, rozvoju

priateľských vzťahov a relaxácii.
66. V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude postupovať v zmysle názorov odvolacieho súdu vyššie
uvedených, vec bude posudzovať podľa § 11 a nasl. OZ a príslušnej judikatúry SD EÚ, skutkový stav
bude posudzovať v zmysle žalobcom tvrdených argumentov, skutkový stav nemôže sám dotvárať,
dokazovanie bude smerovať k zisteniu ujmy na právach žalobcu.

Trovy odvolacieho konania
67. Podľa § 396 ods. 3 CSP platí, že ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.
68. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a

e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.