Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, October 30, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1CdoR/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123269469
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Šobichová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:6123269469.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci starostlivosti o maloletú L. V., narodenú XX. J. XXXX,
maloletá bytom ako matka, zastúpená v konaní opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny
Banská Bystrica, dieťa matky T.. B. Q., narodená XX. N. XXXX, bytom Q. XXXX/XX, Q.Á. Q., a otca N.
V., narodený XX. J. XXXX, bytom L. X, XXXX G., D. D., právne zastúpený JUDr. Milan Ficek, advokát
s. r. o., so sídlom Žilinská 14, Bratislava, IČO: 47 232 757, v konaní o úpravu práv a povinností k

maloletému dieťaťu, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 38P/49/2023, o dovolaní
matky maloletej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 14. februára 2024 sp. zn. 13CoP/11/2024, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. OkresnýsúdBanskáBystricarozsudkomč.k.38P/49/2023-221zodňa26.septembra2023rozhodol
tak, že:
Výrokom I. zveril maloletú L. V. do osobnej starostlivosti matky.
Výrokom II. rozhodol, že maloleté dieťa sú oprávnení a povinní zastupovať a spravovať jeho majetok v
bežných veciach obidvaja rodičia, každý samostatne.
Výrokom III. rozhodol, že otec je povinný prispievať na výživu maloletej sumou 400 eur mesačne, vždy

do každého 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc dňom 01.04.2023.
Výrokom IV. rozhodol, že zročné výživné za obdobie od 01.04.2023 do 26.09.2023 na maloletú vo výške
368 eur je otec povinný zaplatiť do 31.12.2023.
Výrokom V. rozhodol, že otec je povinný prispievať na tvorbu úspor maloletej L. V., nar. XX.XX.XXXX
sumou 100 eur mesačne, vždy do každého 15. dňa v mesiaci na účet maloletej vedený vo N. Q., J..P..,
číslo účtu IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, počnúc dňom 01.04.2023.

Výrokom VI. rozhodol, že zročné výživné na tvorbu úspor maloletej vo výške 600 eur je otec povinný
zaplatiť do 01.10.2024.
Výrokom VII. upravil styk otca s maloletou tak, že otec je oprávnený stretávať sa s maloletou počas
jarnýchprázdninkaždýnepárnykalendárnyrokodnedelepredchádzajúcejprvémudňujarnýchprázdnin
od 12:00 hod. do nasledujúcej soboty do 13:00 hod.; počas veľkonočných prázdnin každý párny
kalendárny rok od Zeleného štvrtku od 12:00 hod. do Veľkonočného pondelka do 16:00 hod.; počas

letných prázdnin každý kalendárny rok od prvej nedele letných prázdnin od 12:00 hod. do tretej júlovej
stredy do 13:00 hod. a od druhej augustovej nedele letných prázdnin od 12:00 hod. do štvrtej augustovej
stredy letných prázdnin do 13:00 hod.; počas jesenných prázdnin každý párny kalendárny rok od prvého
dňa prázdnin od 12:00 hod. do posledného dňa prázdnin do 13:00 hod.; počas vianočných prázdnin a
sviatkov každý párny kalendárny rok od 23.12. od 12:00 hod. do 30.12. do 16:00 hod. a každý nepárny
kalendárny rok od 30.12. od 12:00 hod. do 06.01. nasledujúceho kalendárneho roka do 16:00 hod.Výrokom VIII. rozhodol, že otec je oprávnený v stanovené dni a hodiny maloletú prevziať na hraničnom
priechode medzi P. D. a D. - T. a matka je povinná v stanovené dni a hodiny maloletú na uvedenom
hraničnom priechode otcovi odovzdať.

Výrokom IX. uložil matke povinnosť maloletú na styk s otcom riadne pripraviť a styk otcovi s maloletou
umožniť. Výrokom X. rozhodol, že matka je povinná informovať otca o zdravotnom stave maloletej, o
jej školských a mimoškolských aktivitách, a to formou sms správy, vždy k poslednému dňu každého
párneho týždňa v kalendárnom roku.
Výrokom XI. rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozsudkom sp. zn. 13CoP/11/2024 z 14. februára
2024 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v matkou napadnutých výrokoch III., IV., V., VI., VII.
a VIII. a závislom výroku o trovách potvrdil. O odvolaním nenapadnutých výrokoch rozhodol, že tieto
zostávajú nedotknuté. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie nebolo opodstatnené,

preto vo výsledku rozsudok okresného súdu vo výrokoch odvolaním napadnutých potvrdil ako vecne
správne rozhodnutie. Stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými okresným súdom v
odôvodnení napadnutého rozsudku viažucim sa k odvolaním dotknutých výrokoch III., IV., V., VI., VII.,
VIII. a v podrobnostiach na závery okresného súdu odkázal (§ 387 ods. 2 CSP).
2.1. Odvolací súd uviedol, že pri určení výšky vyživovacej povinnosti otcovi maloletej v sume 400 eur

mesačne podľa výroku III. okresný súd dôsledne aplikoval zákonné pravidlá, keď zistil schopnosti,
možnosti a majetkové pomery otca ako povinného vo väzbe k výdavkom maloletej. Okresný súd na
základe tvrdení, dôkazov matky maloletej vyjadril mesačne v priemere výdavky na maloletú v sume
582,15 eura, pričom zohľadnil pravidelné, ako aj nepravidelné výdavky, ktorý postup bol vecne správny.
Pokiaľ matka maloletej v odvolacom konaní žiadala zohľadniť náklady na angličtinu maloletej v sume

380 eur celkom, z ktorej uhradila polovicu, t. j. 190 eur, k čomu žiadala vykonať dôkaz o úhrade
anglického jazyka, dôkaz od jazykovej školy Univerza, tieto dôkazy odvolací súd nevykonal. K danému
postupu uviedol, že tento postup vyplýva z toho, že úprava výšky výživného sa nemôže meniť na
základe jedného výdavku, resp. jednotlivého výdavku v tom - ktorom čase, pretože potom by pri každom
vzniknutom výdavku, ktorý by nastal, súd upravoval výšku výživného, čo nie je akceptovateľné. Súd

nemôže reflektovať na jednotlivý výdavok spojený s maloletým dieťaťom tak, že bude meniť výšku
výživného zo strany povinného, ak sa hodnotia komplexne potreby maloletého dieťaťa, jeho výdavky za
súčasného zisťovania schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča.
2.2. Ak okresný súd pri zisťovaní príjmov otca maloletej vychádzal z ročnej účtovnej závierky, tak
podľa odvolacieho sudu tomuto spôsobu zisťovania príjmov nebolo možné nič vytknúť. Okresný súd

vo svojom rozsudku správnym spôsobom poukázal na účtovnú závierku otca maloletej, podľa ktorej
dosahoval zisk vo výške 41.952,04 eura, ktorý zobral do úvahy v spojení s daňovou povinnosťou
vo výške 4.626,48 eura a vychádzal z priemerne mesačne dosahovaného príjmu otca maloletej vo
výške 3.110 eura, t. j. okresný súd vychádzal z vyššieho príjmu otca maloletej, než ktorý tvrdil vo
výške 2.000 eur. Komplexne majetkové pomery otca maloletej okresný súd v dostatočnom rozsahu

zistil a odvolací súd nevidel zákonný priestor na vykonanie dokazovania navrhnutého matkou maloletej,
a to dokazovanie znalcom na zistenie majetku otca maloletej. Odvolací súd uviedol, že v danej
veci predmetom konania nie je majetkové vyporiadanie medzi rodičmi maloletej, pre ktoré by sa
vyžadovalo znalecké dokazovanie a takýto návrh dokazovania podaný matkou maloletej vyhodnotil
ako neopodstatnený. Rovnako nedôvodné bolo požadovanie dokazovania ohľadne výšky čerpania

príspevku manželkou otca maloletej k ich spoločnému maloletému synovi, ak tento dôkaz, výška
nároku nemá dosah na výšku vyživovacej povinnosti otca k maloletej dcére, ktorú má s odvolateľkou -
matkou maloletej. Ani pre tento návrh dôkazu nevidel odvolací súd dôvod na jeho vykonanie v štádiu
odvolacieho konania. Ak matka maloletej v odvolaní namietala náklady na cestovanie otca maloletej,
nákupy potravín v tom, že ich otec maloletej zahŕňa do účtovníctva, do ktorého je zahrnuté aj úverové

zaťaženie, odvolací súd uviedol, že spôsob zaúčtovania výdavkov otcom maloletej netvorí predmet
konania, nakoľko uvedená námietka sa týka (ne)správnosti vedenia účtovníctva otca maloletej, pričom
spôsob vedenia účtovníctva nie je predmetom konania.
2.3. Podľa odvolacieho súdu nebola namieste ani námietka, že by okresný súd nezobral do úvahy ust.
§ 62 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle ktorého druhej vety dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni

rodičov. Odvolací súd k danému uviedol, že okresný súd pri určení výšky vyživovacej povinnosti 400
eur mesačne zobral do úvahy nielen vyjadrené výdavky maloletej, ale práve schopnosti, možnosti a
majetkové pomery otca maloletej. Uvedené sa premietlo aj v aplikácii § 63 ods. 3 Zákona o rodine,
keď okresný súd výrokom V. uložil otcovi maloletej povinnosť prispievať aj na tvorbu úspor sumou 100eur mesačne. Dostatočným dokazovaním pred okresným súdom boli zistené majetkové pomery na
strane otca maloletej, ktoré mu umožňujú prispievať aj na tvorbu úspor a ich výška v sume 100 eur
mesačne bola správne stanovená. Pre rozhodnutie okresného súdu o tvorbe úspor nebolo potrebné

vykonať podrobné dokazovanie vkladnou knižkou, pretože ide o formu sporenia, pre ktorú sa rozhodol
otec maloletej. K nevykonaniu dokazovania vkladnou knižkou odvolací súd odkázal na odsek 33.
odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorého závermi sa stotožnil. Odvolací súd mal za to, že
práveokresnýmsúdomurčenávýškavyživovacejpovinnostiotcovimaloletej,akoajpovinnosťprispievať
na tvorbu úspor v opodstatnenej výške 100 eur mesačne, reflektovali aj na rozsah osobnej starostlivosti

matky ako preferenčného rodiča.
2.4. K výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že postup okresného súdu bol
vecne správny, keď v zmysle zhodného vyjadrenia rodičov prihliadol na sumu 232 eur, ktorú uhradil
otec maloletej matke, ktorou sa podieľal na iných výdavkoch maloletej. V takomto rozsahu uskutočnené
plnenia otcom maloletej rozhodne nie je možné vylúčiť z plnenia jeho vyživovacej povinnosti, ak slúžili
na uspokojovanie odôvodnených potrieb maloletej, a teda aj touto formou si otec maloletej plnil svoju

vyživovaciu povinnosť, čo bolo nutné zohľadniť. Zročné výživné podľa výroku IV. bolo vypočítané
správne, ak boli započítané platby uskutočnené otcom maloletej k rukám matky maloletej podľa odseku
32. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Pri určení správnej výšky na tvorbu úspor 100 eur
mesačne bolo podľa výroku VI. rozsudku okresného súdu správne vypočítané aj zročné výživné na
tvorbu úspor. Ak aj okresný súd pri zročnom výživnom na tvorbu úspor v sume 600 eur uložil povinnosť

ich úhrady otcovi maloletej do 01.10.2024, tak okresný súd určil hornú hranicu na zaplatenie, čo
nevylučuje úhradu otcom maloletej skôr. K stanovenej lehote odvolací súd poukázal na charakter úspor,
ktoré majú maloletej slúžiť do budúcna, nemajú charakter spotrebného výživného, preto aj s ohľadom
k uvedenému okresným súdom určený termín pre zaplatenie zročného výživného na tvorbu úspor do
01.10.2024 bol v súlade s účelom úspor.

2.5. K rozsahu úpravy styku otca s maloletou a k odvolacím dôvodom matky maloletej odvolací súd
uviedol, že je prirodzené, že maloletá vzhľadom na prevažnú osobnú starostlivosť zo strany matky je
na matku naviazaná a odlúčenie od matky prežíva emočne s ohľadom aj na vek 6 rokov. Uvedené
však neznamená, že by sa nemal v potrebnom rozsahu realizovať styk otca s maloletou. Je v záujme
maloletej, aby prehlbovala svoj vzťah s otcom, k čomu nepochybne slúži okresným súdom upravený

rozsah styku. Práve ním sa umožní rozvíjanie vzájomnej citovej väzby, dôvery medzi otcom a maloletou.
Pre výchovu a vývoj maloletej svoju úlohu okrem matky ako preferenčného rodiča zohráva aj druhý rodič
- otec, a túto jeho úlohu nemožno minimalizovať zúžením styku s maloletou s ohľadom aj na vzdialenosť
bydliska otca maloletej a bydliska matky maloletej. Ak podľa matky maloletej bol predtým styk v trvaní
5 - 6 dní a okresným súdom upravený 8 dní, resp. 11, nie je takto upravený styk neprimeraný a je

skôr postupným rozšírením oproti predtým realizovanému styku maloletej s otcom. Ak matka maloletej
tvrdí, že maloletá zle znáša odlúčenie od matky, je to prirodzené, ak vzhľadom na prevažnú osobnú
starostlivosť matky ako preferenčného rodiča je medzi nimi vybudovaný silný citový vzťah, väzba,
vzájomná dôvera, ale ani uvedené nemôže byť prekážkou pre to, aby bol daný primeraný priestor aj
otcovi maloletej ako druhému rodičovi na budovanie vzťahu medzi ním a maloletou.

2.6. Ďalej odvolací súd uviedol, že výrok VIII. rozsudku súdu prvej inštancie v spojení s odsekom
35. odôvodnenia je správnym výrokom, ak bol hraničný priechod medzi P. D. a D. - T. určený ako
miesto prevzatia maloletej otcom maloletej. Podľa odvolacieho súdu toto rozhodnutie vychádza nielen
zo zaužívanej praxe medzi rodičmi, ale zohľadňuje aj proporcionálne podieľanie sa rodičov maloletej na
realizáciu súdom upraveného styku, ak okresný súd uviedol, že otec musí z miesta bydliska na hraničný

priechod prekonať vzdialenosť cca 500 km, matka vzdialenosť cca 200 km. Tento spôsob, ako uviedla
matka v odvolaní, bol preto medzi rodičmi maloletej praktizovaný, lebo bol šetrnejší pre maloletú a ak
matka v odvolaní zotrvala na tom, že maloletá odlúčenia od nej neprežíva dobre, tak podľa odvolacieho
súdu záujem maloletej aj pri tomto spôsobe odovzdávania maloletej otcovi je potrebné povýšiť nad
matkoutvrdenúzaťaženosť,resp.ňouvnímanúnespravodlivosťpriodovzdávanímaloletejnahraničnom

priechode Jarovce.
2.7. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 52
CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ak neboli zistené
dôvody postupu pre iné rozhodnutie v zmysle § 54, § 55 CMP.

3. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13CoP/11/2024 z 14. februára 2024 podala dovolanie
matka maloletej (ďalej aj „dovolateľka“ alebo „matka maloletého dieťaťa“) a to z dôvodu podľa § 420
písm. f) CSP.3.1. Podľa názoru dovolateľky z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise vyplýva, že majetkové
pomery otca zdôvodňujú nárok na vyššie výživné ako je 400 eur mesačne a tvorbu úspor viac ako je
100 eur mesačne. Poukázala na majetkové pomery otca, uviedla, že zisk otca pred úrokmi, zdanením

a odpismi za rok 2022 bol vo výške 74.000 eur. Uviedla, že otec korigoval tento výsledok najmenej v
rozsahu odpisov vo výške približne 23.000 eur a predčasnou, či nepredpokladanou úhradou záväzkov.
Pri odpisoch je zrejmé, že sa vôbec nejedná o aktuálne výdavky, preto uvedené namietla v súdnom
konaní, pričom súdy sa touto jej argumentáciou nezaoberali; pritom zo zákona o rodine podľa jej názoru
vyplýva použitím výkladu opaku, že pri určení výživného majú v zásade význam len nevyhnutné výdavky.

Pri predčasnej a nepredpokladanej úhrade záväzkov otca mala byť podľa jej názoru aplikovaná druhá
veta ustanovenia § 62 ods. 5 Zákona o rodine, k čomu nedošlo a odvolací súd dovolateľke nevysvetlil,
z akého dôvodu toto ustanovenie neaplikoval.
3.2. Dovolateľka ďalej uviedla, že súdy si ustálili výdavky spojené maloletou na sumu 582,15 eura
mesačne, čo podľa názoru dovolateľky nekorešponduje s obsahom súdneho spisu. Má za to, že Krajský
súd v Žiline sa okrem výdavkov na výučbu anglického jazyka nezaoberal jej ďalšími výdavkami, ktoré

uviedla vo vyjadrení zo dňa 16. decembra 2023, hoci otec tieto jej výdavky nepoprel. Podľa dovolateľky
dcéra nesleduje životnú úroveň otca, ale jej ako matky. Napriek obsahu súdneho spisu Krajský súd
v Žiline ustálil, že dcéra sleduje životnú úroveň otca vzhľadom na určené výživné vo výške 400 eur
mesačne a 100 eur mesačne na úspory, čo je z pohľadu dovolateľky v ostrom kontraste s majetkovými
pomermi otca a celkovými nákladmi na dcéru.

3.3. Dovolateľka taktiež namieta aj spôsob, akým Krajský súd v Žiline a Okresný súd Banská Bystrica
zvažovali vzhľadom na určenie výšky výživného rozsah jej osobnej starostlivosti. Súdy jej podľa jej
názoru dostatočne nevysvetlili, akým spôsobom pri stanovení výživného zohrala rolu matkina osobná
starostlivosť a preto sú rozsudky súdov nižších inštancií nepresvedčivé, nezrozumiteľné a nejasné. V
dovolaní ďalej namieta, že Krajský súd v Žiline ani neuvažoval nad tým, že v prípade, ak by dcéra žila v

D., otec by musel prispievať vyšším výživným, pričom bežné výživné pre dieťa od veku 6 rokov je v D.
najmenej 430 eur. Z bodu 32. rozsudku odvolacieho súdu podľa dovolateľky taktiež nie je zrejmé, ako
Krajský súd v Žiline a Okresný súd Banská Bystrica postupovali, keď započítali úhradu otca vo výške
232 eur na jeho vyživovaciu povinnosť. Vzhľadom na vyššie uvedené, dovolateľka namieta porušenie
zásady voľného hodnotenia dôkazov a zákazu deformácie dôkazov, arbitrárnosť rozhodnutia z hľadiska

aplikácie § 62 ods. 2 a 5 Zákona o rodine a ustanovenia § 62 ods. 4 Zákona o rodine z hľadiska
zvažovania rozsahu dovolateľkinej osobnej starostlivosti.
3.4. Čo do úpravy styku otca s maloletou, dovolateľka v dovolaní poukázala na nesporné, resp.
preukázané skutočnosti v priebehu konania, pričom podľa jej názoru tieto skutočnosti odvolací súd
nezvážil, resp. ich vyhodnotil spôsobom, ktorý je v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov

(najmä hodnotenie dôkazov v ich vzájomnej súvislosti a z hľadiska ich obsahu) a zákazom deformácie
dôkazov. Poukázala na to, že pri zmienke o viacerých dňoch (najmä nad rámec 5-6 dní) dcéra reaguje
veľmi negatívne. Vníma zásadný rozdiel medzi realizáciou styku v rozsahu 5-6 dní ako doposiaľ a
rozsahom 11 (dokonca 18 dní počas letných prázdnin). Z jej pohľadu v napadnutom rozsudku absentuje
úvaha Krajského súdu v Žiline o ich špecifickej životnej situácii s ohľadom na prežívanie jej dieťaťa

a absentuje aj aplikácia takejto úvahy pri úprave styku otca s maloletou z hľadiska jej jednotlivej
dĺžky. Rozsudok dovolateľka považuje aj za rozporný so záujmom dieťaťa, ktorý musí byť skúmaný u
konkrétnej maloletej osoby z hľadiska jeho konkrétnych potrieb a domnieva sa, že aplikácia úvah o tom,
čo by určité dieťa malo zvládnuť, je v rozpore s jeho záujmom. Krajský súd v Žiline sa podľa dovolateľky
nevysporiadal ani s jej argumentáciou ohľadne formulácie rozsahu styku otca počas letných prázdnin

vo výroku VII. rozsudku súdu prvej inštancie, keď v kalendárnom roku 2024, konkrétne v mesiaci august
2024 pripadne na styk otca s dcérou celkove 18 nepretržitých dní.
3.5. Vo vzťahu k určeniu povinnosti odovzdávať dcéru otcovi na hraničnom priechode v T. dovolateľka
argumentuje, že Krajský súd v Žiline opomenul jej argumentáciu, a to, že prax pri odovzdávaní dcéry na
hraničnom priechode T. vznikla s ohľadom na dcéru, ktorá plakávala cestou k otcovi, čo sa v súčasnosti

deje len málokedy. Krajský súd v Žiline podľa dovolateľky pri rozhodovaní o odovzdávaní maloletej
taktiež nereagoval a nezvážil rozsah jej osobnej starostlivosti o dcéru (pričom poukázala najmä na počet
dní,ktoréboladomasdcérouzdôvodudcérinejchoroby),rozsahrealizáciestykuotcasdcérou,ataktiež
nereagoval a nezvážil to, že dovolateľka je samoživiteľkou a advokátkou a dni odovzdávania maloletej
pripadajú aj na pracovné dní. Matka nemá žiadneho zamestnanca, ktorý by ju mohol zastúpiť, naproti

tomu otec má viacero zamestnancov a teda otec si vie svoje pracovné záležitosti objektívne usporiadať.
Z rozsudku odvolacieho súdu dovolateľke nie je jasné, prečo otec nemôže zabezpečiť plnohodnotne
aspoň realizáciu styku s maloletou, keď sa s ňou stretával len 5-6 - krát ročne a podľa rozsudkov súdov
nižších inštancií sa otec bude stretávať s dcérou 4 alebo 5 - krát ročne. Uvedené je v ostrom kontrastes rozsahom matkinej osobnej starostlivosti. Dovolateľka považuje rozsudky súdov nižších inštancií za
zjavne nespravodlivé a taktiež namieta porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov, nakoľko podľa
jej názoru Krajský súd v Žiline neprihliadol na význam, obsah a vzájomnú súvislosť vyššie uvedených

skutočností.
3.6. Dovolateľka napokon žiadala odložiť vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a navrhla rozsudok
Krajského súdu v Žiline zo dňa 14. februára 2024, sp. zn. 13CoP/11/2024 zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie.

4. K dovolaniu matky sa vyjadril otec maloletej, uviedol, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy,
ktoré boli stranami navrhnuté, pričom vecne správne ustálil skutkový, resp. skutočný stav, na podklade
ktorého zaujal správne právne závery, čo napokon jednoznačne potvrdil odvolací súd, keď o odvolaní
matky, ktorým napadla rozsudok súdu prvej inštancie, vydal potvrdzujúci rozsudok, pričom neopomenul
zdôrazniť, že odvolanie matky nebolo opodstatnené. Všetky otcove príjmy a výdavky boli v súdnom
konaní riadne preukázané, súd po vzhliadnutí ročnej účtovnej závierky správne ustálil otcov mesačný

príjemaakékoľveknámietkymatkyvtomtosmeresúneodôvodnené.Jevlastníkomdvochnehnuteľností
a budov, pričom uvedené bolo zistené aj na rakúskom súde v Spittale. Pokiaľ ide o tvrdenie matky,
že súdy nesprávne ustálili výšku mesačných výdavkov spojených so starostlivosťou o maloletú, súd
prvej inštancie pri ustálení mesačných výdavkov na maloletú bral do úvahy odôvodnené potreby a
výdavky maloletej, ktoré ustálil v mesačnom priemere na sumu vo výške 582,15 eura. Maloletá je bežné

dieťa, netrpí žiadnymi ťažkými zdravotnými problémami, ktoré by si mesačne vyžadovali vynakladanie
nemalých finančných prostriedkov, preto výživné vo výške 400 eur mesačne spolu s výživným na tvorbu
úspor vo výške 100 eur mesačne podľa otca možno vzhľadom na vek maloletej ako aj vzhľadom na
jej zdravotný stav považovať za nadštandardné. Matka nesprávne poníma pojem bežné výživné, ak
tvrdí, že tzv. mimoriadne výdavky v ňom nie sú zahrnuté. Otec matke prispieva aj nad rámec súdom

určeného bežného výživného, napr. prispeje jej na kúpu bicykla pre maloletú. Z obsahu odôvodnenia
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu je tiež možné vyčítať, že odvolací súd sa zaoberal každou
námietkou matky, ktorú nastolila v podanom odvolaní, a preto jej námietky o nesprávnom procesnom
postupe možno považovať za absolútne nezodpovedajúce skutočnému stavu, a teda za nepravdivé a
zavádzajúce dovolací súd. Vo vzťahu k námietke matky, že maloletá nenasleduje otcovu životnú úroveň

poukázal na bod 30. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu. Odvolací súd
ako aj súd prvej inštancie neporušili zásadu voľného hodnotenia dôkazov a nerozhodli v rozpore s ňou
ako sa to snaží matka v podanom dovolaní prezentovať. Oba súdy pri hodnotení dôkazov vychádzali zo
skutočne zisteného stavu, každý dôkaz jednotlivo vyhodnotili a všetky dôkazy vyhodnotili v ich vzájomnej
súvislosti. Otec navrhol zamietnuť návrh na odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia a navrhol,

aby dovolací súd dovolanie matky zo dňa 12. apríla 2024 v súlade s ust. § 448 CSP zamietol ako vecne
nedôvodné.

5. Kolízny opatrovník sa k dovolaniu písomne nevyjadril, pričom mu dovolanie spolu s výzvou na
vyjadrenie bolo doručené dňa 17. apríla 2024.

6. V danom prípade je dovolanie podané vo veci starostlivosti súdu o maloletých. Konanie v tejto veci
je od 01. júla 2016 upravené v CMP. Podľa § 2 ods. 1 CSP sa na konania podľa tohto zákona použijú
ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Keďže ustanovenia § 76
a § 77 CMP neustanovujú inak, dovolací súd na konanie o dovolaní navrhovateľky aplikoval ustanovenia

CSP.

7. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podal v
stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) účastník, v ktorého neprospech bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje

zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci
dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je potrebné odmietnuť.

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo

domôcťsanaopravnomsúdenápravychýbanedostatkovvkonaníarozhodovanísúdunižšiehostupňa,
sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia
ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane
dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).9. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných
prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a

dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia
inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.
ÚS 550/2012).

10. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421
CSP. Ak teda zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, takéto rozhodnutie nemožno úspešne napadnúť dovolaním.

11. Podľa § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

12. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k
vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva
táto vada.

13. Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá

dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm.
f) CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z
čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo
§ 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).

14. Dovolateľka vyvodzujúc prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP namietala
nepreskúmateľnosť rozhodnutia, arbitrárnosť rozhodnutia a deficity v dokazovaní.

15. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú: a)
zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci

procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to
v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou
práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované
právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia všetky zásady
súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod porušením práva na
spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu
spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká
nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj

porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo
na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie
rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a
na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia

spravodlivosti).

16. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo strany
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatneným

nárokom a obranou proti takému uplatneniu. Pritom všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované základné právo strany konania na súdnu ochranu, resp. spravodlivý proces.
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 204/04).

18. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach opakovane uviedol, že z hľadiska prípustnosti dovolania v
zmysle § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil
vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho

súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď 3Cdo/41/2017, 3Cdo/214/2017, 8Cdo/5/2017,
8Cdo/73/2017). So zreteľom na to pristúpil aj v danom prípade k posúdeniu opodstatnenosti
argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces.

19. Dovolateľka vo viacerých častiach a vo vzťahu k rôznym výrokom rozsudku súdu prvej inštancie
argumentovala nepreskúmateľnosťou, arbitrárnosťou a zjavnou neodôvodnenosťou potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu
19.1. Vo vzťahu k dovolateľkinej námietke, týkajúcej sa nevysporiadania sa s odvolacou argumentáciou
dovolateľky ohľadom majetkových pomerov otca a účtovnej závierky za rok 2022 a z nich odvodenej

výšky výživného a výšky tvorby úspor, a zároveň na to nadväzujúcej argumentácie týkajúcej sa aplikácie
§ 62 ods. 5 Zákona o rodine dovolací súd uvádza, že odvolací súd sa určovaním výšky výživného (a teda
aj majetkovými pomermi, resp. účtovnou závierkou otca) pomerne vyčerpávajúco venoval vo viacerých
častiach v bodoch 26. - 30. napadnutého rozsudku. Odvolací súd okrem iného uviedol, že okresný súd k
vecne správnemu rozhodnutiu vo výroku III. o výške vyživovacej povinnosti otca maloletej v dostatočne

a potrebnom rozsahu zistil za aplikácie ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine aj druhú zákonnú zložku,
a to schopnosti, možnosti a majetkové pomery otca maloletej ako povinného. Na margo zisťovania
príjmov otca z účtovnej závierky za rok 2022 odvolací súd uviedol, že tomuto spôsobu zisťovania príjmov
nebolo možné nič vytknúť, pričom pri tržbách z výkonu podnikateľskej činnosti otca maloletej je potrebné
zohľadniť náklady, výdavkové položky, odpisy (pozri bod 27. rozsudku odvolacieho súdu).

19.2.Dovolateľkaďalejargumentovala,žeodvolacísúdsaokremvýdavkovnavýučbuanglickéhojazyka
nezaoberal jej ďalšími výdavkami, ktoré uviedla vo vyjadrení zo dňa 16. decembra 2023. Dovolací súd
uvádza, že táto argumentácia je zjavne neopodstatnená, nakoľko sa k danému odvolací súd vyjadril
v bode 26. napadnutého rozsudku, keď okrem iného uviedol, že úprava výšky výživného sa nemôže
meniť na základe jedného výdavku, resp. jednotlivého výdavku v tom - ktorom čase, pretože potom

by pri každom vzniknutom výdavku, ktorý by nastal, súd upravoval výšku výživného. Súd nemôže
reflektovať na jednotlivý výdavok spojený s maloletým dieťaťom tak, že bude meniť výšku výživného zo
strany povinného, ak sa hodnotia komplexne potreby maloletého dieťaťa, jeho výdavky za súčasného
zisťovania schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča.
19.3.Podľanázorudovolateľkyjejsúdydostatočnenevysvetlili,akýmspôsobompristanovenívýživného

zohrala rolu jej osobná starostlivosť. Dovolací súd v danom kontexte poukazuje na bod 31. napadnutého
rozsudku a nakoľko rozsudok odvolacieho súdu tvorí s potvrdzovaným rozsudkom jeden vecný celok,
dovolací súd poukazuje aj na bod 31. rozsudku súdu prvej inštancie, keď tento po zohľadnení
odôvodnených výdavkov na maloletú vo výške 582,15 eura zohľadnil aj osobnú starostlivosť matky o
maloletú a uviedol, že vyživovaciu povinnosť otca voči maloletej vo výške 400 eur mesačne považuje

za primeranú, nakoľko predstavuje cca 2/3 odôvodnených výdavkov na maloletú.
19.4 Dovolateľka argumentovala, že maloletá nesleduje životnú úroveň otca, ale matky, pričom
poukázalana§62ods.2zákonaorodine.Odvolacísúdsapredmetnouargumentáciouzaoberalnajmäv
bodoch 29. a 30. napadnutého rozsudku, keď uviedol, že súd prvej inštancie pri určení výšky vyživovacej
povinnosti 400 eur mesačne zobral do úvahy nielen vyjadrené výdavky maloletej, ale schopnosti,

možnosti a majetkové pomery otca maloletej. Uvedené sa premietlo aj v uložení povinnosti otcovi
maloletej prispievať na tvorbu úspor sumou 100 eur mesačne. Dovolateľka v dovolaní ďalej namietala,
že odvolací ani neuvažoval nad výživným pre dieťa od veku 6 rokov v D.Ú., ktoré je najmenej 430 eur,
na čo poukázala tabuľkou výživného v D. pre 6-ročné dieťa priloženou k vyjadreniu zo dňa 12.01.2024.Dovolací súd v danej súvislosti opätovne poukazuje na bod 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku, v
ktorom odvolací súd uviedol, že nie je možné mechanické prevzatie tabuľkových výpočtov bez skúmania
a zisťovania okolností konkrétnej veci. Odvolací súd opätovne dodal, že súd prvej inštancie dôsledne

zohľadňoval okolnosti danej veci a správne rozhodol o určení výšky vyživovacej povinnosti a tvorby
úspor s ohľadom na vek, odôvodnené potreby a výdavky maloletého dieťaťa.
19.5 Argumentácia dovolateľky týkajúca sa bodu 32. rozsudku odvolacieho súdu taktiež nie je
opodstatnená, nakoľko z predmetného bodu je zrejmé, prečo a z akého dôvodu odvolací súd započítal
úhraduotcavovýške232eurnaotcovezročnévýživné.Odvolacísúdkdanémuuviedol,žeuskutočnené

plnenia bolo nutné zohľadniť, nakoľko tieto nie je možné vylúčiť z plnenia jeho vyživovacej povinnosti,
ak slúžili na uspokojovanie odôvodnených potrieb maloletej, teda aj touto formou si otec maloletej plnil
svoju vyživovaciu povinnosť.
19.6. Matka v dovolaní ďalej namietala nepreskúmateľnosť odôvodnenia vo vzťahu k úprave styku otca s
maloletou (najmä cez letné prázdniny) a nezohľadnenie záujmu maloletej. Dovolací súd na tomto mieste
poukazuje na body 33. a 34. napadnutého rozsudku, v ktorých odvolací súd okrem iného uviedol, že

je v záujme maloletej, aby prehlbovala svoj vzťah s otcom, k čomu nepochybne slúži upravený rozsah
styku. Práve ním sa umožní rozvíjanie vzájomnej citovej väzby, dôvery medzi otcom a maloletou. Pre
výchovu a vývoj maloletej svoju úlohu okrem matky ako preferenčného rodiča zohráva aj druhý rodič -
otec, a túto jeho úlohu nemožno minimalizovať zúžením styku s maloletou s ohľadom aj na vzdialenosť
bydliska otca maloletej a bydliska matky maloletej. Odvolací súd dodal, že takto upravený styk nie je

neprimeraný a je skôr postupným rozšírením oproti predtým realizovanému styku maloletej s otcom.
ak matka maloletej tvrdí, že maloletá zle znáša odlúčenie od matky, je to prirodzené, ak vzhľadom na
prevažnú osobnú starostlivosť matky ako preferenčného rodiča je medzi nimi vybudovaný silný citový
vzťah, väzba, vzájomná dôvera, ale ani uvedené nemôže byť prekážkou pre to, aby bol daný primeraný
priestor aj otcovi maloletej ako druhému rodičovi na budovanie vzťahu medzi ním a maloletou. Vzhľadom

k uvedenému je aj v tejto časti argumentácia matky neopodstatnená.
19.7. Vo vzťahu k dovolateľkinej argumentácii týkajúcej sa odovzdávania maloletej otcovi na hraničnom
priechode v T. dovolací súd poukazuje na bod 35. napadnutého rozsudku (chybou v písaní označený
ako bod 15.), v ktorom uviedol, že toto rozhodnutie vychádza nielen zo zaužívanej praxe medzi rodičmi,
ale zohľadňuje aj proporcionálne podieľanie sa rodičov maloletej na realizácii súdom upraveného styku.

Tento spôsob bol preto medzi rodičmi maloletej praktizovaný, lebo bol šetrnejší pre maloletú a ak matka
v odvolaní zotrvala na tom, že maloletá odlúčenia od nej neprežíva dobre, tak záujem maloletej aj pri
tomto spôsobe odovzdávania maloletej otcovi je potrebné povýšiť nad matkou tvrdenú zaťaženosť, resp.
ňou vnímanú nespravodlivosť pri odovzdávaní maloletej na hraničnom priechode T..
19.8.Dovolacísúdnatomtomiestezdôrazňuje,ževšeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázky

nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v
opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
súnevyhnutnénadoplneniedôvodovrozhodnutiasúduprvejinštancie,ktoréjepredmetompreskúmania
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Neostáva preto nič iné, než konštatovať, že v prejednávanej veci
boli z tohto pohľadu súdmi nižších inštancií splnené ústavnoprávne nároky kladené na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia.

20. Matka v dovolaní poukazovala aj na ňou vnímané rôzne deficity v dokazovaní. V prvom rade
dovolacísúduvádza,žedovolanienepredstavujeopravnýprostriedok,ktorýbymalslúžiťnaodstránenie
nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,

už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie
- porov. ustanovenie § 442 CSP. Dovolaním sa preto vo všeobecnosti nemožno úspešne domáhať
revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného
dokazovania.

20.1. Zdržanlivosť najvyššieho súdu k preskúmavaniu hodnotenia dôkazov však v poslednom čase
naráža na recentnú judikatúru ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 104/2022), v zmysle ktorej preskúmanie
logickej, funkčnej a teleologickej konzistentnosti hodnotenia dôkazov je súčasťou posudzovania právanaspravodlivýproces,atedapreskúmaniehodnoteniavykonanýchdôkazovjepreskúmanieprocesného
postupu súdu.
20.2. Zásada viazanosti zisteným skutkovým stavom neznamená, že najvyšší súd je viazaný takou

interpretáciou dôkazu, ktorá v sebe obsahuje ničím nepodloženú účelovo vytvorenú domnienku, ktorej
jediným cieľom je vylúčiť danosť nároku. Rovnako túto zásadu nemožno interpretovať ako nemožnosť
najvyššieho súdu reagovať na zjavný, ničím neodôvodnený, a preto arbitrárny skutkový omyl. Preto
najvyšší súd má právo skúmať, či hodnotenie dôkazov nie je natoľko mimo prípustného a logického
rámca hodnotenia dôkazov a teda, či nedošlo týmto procesným postupom súdu k porušeniu práva na

spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
(pozri III. ÚS 104/2022, bod 18. a 19.).
20.3. Dovolací súd dodáva, že zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v čl. 15 Základných
princípov CSP a v § 191 CSP vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl. 46 ústavy) a
znamená, že záver, ktorý sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.

Hodnotenie dôkazov úvahou súdu však neznamená ľubovôľu, lebo hodnotiaca úvaha musí vždy
zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu veci a vykazovať
funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania.
20.4. Právo na spravodlivý proces je preto naplnené aj tým, že súdy po vykonaní dôkazov a ich
vyhodnotení zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že

ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/2004).
20.5. Summa summarum nedá sa vylúčiť, že k porušeniu tohto práva dôjde aj tým, že zistenie
skutkového stavu je prima facie natoľko chybné (svojvoľné), že by k nemu súd pri rešpektovaní
základnýchzásadhodnoteniavykonanýchdôkazovnemoholnikdydospieť-ideoextrémnyrozpormedzi

vykonanými dôkazmi a z nich urobenými skutkovými zisteniami (porov. I. ÚS 6/2018), alebo tým, že
prijaté právne závery sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, resp. že z nich v
žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú (porov. I. ÚS 243/2007).
20.6. Otázka, či súd pri zisťovaní skutkového stavu rešpektoval ústavno-procesné zásady (ako napr.
zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu, zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného

hodnotenia dôkazov) je preto otázkou procesnoprávnou, ktorá ako taká môže byť dovolaciemu súdu
predložená v dovolaní ako prípustný dovolací dôvod podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Zásadám
spravodlivého procesu zodpovedá tiež požiadavka, aby súdom urobené skutkové zistenia a prijaté
právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené.
20.7. So zreteľom na vyššie uvedené, vec prejednávajúci senát pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti

argumentácie dovolateľky, že procesne nesprávnym postupom súdov bolo zasiahnuté do jej práva na
spravodlivý proces, kedy podstatou dovolacieho prieskumu nebolo prehodnocovanie skutkového stavu,
ale kontrola postupu odvolacieho súdu pri procese jeho zisťovania a vyhodnocovania, ergo preskúmanie
toho, či hodnotenie dôkazov je alebo nie je natoľko svojvoľné, že znamená zásah do tohto práva.

21. Dovolateľka v prvom rade namietala, že z dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise vyplýva, že
majetkové pomery otca zdôvodňujú nárok na vyššie výživné ako je 400 eur mesačne a tvorbu úspor
viac ako je 100 eur mesačne. Dovolací súd opätovne poukazuje na body 26. - 31. rozsudku odvolacieho
súdu, z ktorých je zrejmé, že pri určovaní majetkových pomerov (príjmu) otca súdy vychádzali z
účtovnej závierky otca za rok 2022, je z nich zrejmá aj úvaha o vyhodnotení majetkových pomerov

a taktiež je z nich zrejmé, prečo niektoré z matkou navrhovaných dôkazov krajský súd nevykonal.
Matka taktiež namietala, že ustálenie výdavkov na maloletú vo výške 582,15 eura mesačne podľa
jej názoru nekorešponduje s obsahom súdneho spisu. Skutkovým predpokladom, ktorý viedol súdy
k danej výške mesačných nákladov boli priemerné mesačné výdavky na maloletú uvádzané matkou.
Výdavky, ktoré súd prvej inštancie na túto sumu započítal, zhrnul v bode 31. svojho rozsudku, pričom

zohľadnil pravidelné a aj nepravidelné výdavky na maloletú. Z uvedeného bodu je taktiež zrejmé, ako
súd prvej inštancie postupoval pri vyhodnotení týchto výdavkov a prečo niektoré z nich nezohľadnil.
Nie je namieste ani dovolateľkina argumentácia týkajúca sa nezváženia okolností, resp. porušenia
zásady voľného hodnotenia dôkazov vo vzťahu k úprave styku otca s maloletou a odovzdávania
maloletej na hraničnom priechode medzi P. D. a D. - T., keď odvolací súd tieto zvážil a vyhodnotil v

bodoch 33. - 36. napadnutého rozsudku, pričom je zrejmé, že pri ich vyhodnotení sa odvolací súd riadil
najmä záujmom maloletej. Prevažujúca väčšina námietok dovolateľky má skôr povahu nespokojnosti s
výsledkom hodnotenia dôkazov, než namietania deficitov v dokazovaní, nakoľko výsledok hodnotenia
dôkazov nebol v súlade s jej očakávaniami.21.1 Sumarizujúc vyššie uvedené dovolací súd v okolnostiach preskúmavanej veci nezistil
ústavnoprávne deficity v rámci zisťovania skutkového stavu veci, súdy nižších inštancií postupovali
v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania, najmä zásadou voľného hodnotenia

dôkazov (čl. 15 CSP) a princípmi všeobecnej spravodlivosti. Zároveň pri zisťovaní skutkového stavu
rešpektovali ústavno-procesné zásady (ako sú zákaz tzv. deformácie dôkazu, či opomenutého dôkazu,
zásadu rovnosti zbraní, priamosti, voľného hodnotenia dôkazov), napadnuté rozhodnutia odvolacieho
súdu ako aj súdu prvej inštancie obsahujú riadne odôvodnenie myšlienkového procesu hodnotenia
dôkazov, zo záverov oboch súdov nižších inštancií dovolací súd nezistil porušenie zásady voľného

hodnotenia dôkazov a prijaté skutkové závery nevykazujú známky svojvoľnosti, nelogických úsudkov či
zrejmého omylu. Námietky matky v tomto smere preto dovolací súd považoval z hľadiska prípustnosti a
dôvodnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP za neopodstatnené.

22. Na základe uvedeného možno konštatovať, že odvolací súd pri hodnotení skutkových zistení a
skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z (rozhodných) namietaných skutočností v

odvolaní, či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, z akých dôvodov odvolací
súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie a podľa názoru dovolacieho súdu má odôvodnenie
rozhodnutia odvolacieho súdu (ktoré treba v spojení s rozhodnutím súdu prvej inštancie chápať ako
jeden vecný celok) všetky náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia
§ 420 písm. f) CSP nemožno považovať to, že žalobca sa s rozhodnutím odvolacieho súdu nestotožňuje

a že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa jeho predstáv. Samotná skutočnosť, že dovolateľ
so skutkovými a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu nesúhlasí
a nestotožňuje sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k založeniu prípustnosti dovolania podľa § 420
písm. f) CSP, pretože do práva na spravodlivý proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi

a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov,
rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutýchdôkazovsúdom,prípadnedožadovaťsanímnavrhnutéhospôsobuhodnoteniavykonaných
dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

23. Z vyššie uvádzaných dôvodov dovolateľka neopodstatnene namietala vadu podľa § 420 písm. f)
CSP, preto dovolací súd dovolanie odmietol postupom podľa § 447 písm. c) ako dovolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

24. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 451 ods. 3 CSP, podľa ktorého rozhodnutie o

trovách dovolacieho konania nemusí byť v takomto prípade odôvodnené.

25. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.