Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/147/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123446060
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Šulek

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:6123446060.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Šuleka

a členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o.,
so sídlom Žilina, Tolstého 1201/20, IČO: 50 496 166, zastúpeného ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o.,
so sídlom Žilina, Tolstého 1201/20, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, v spore o zaplatenie
94,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k.
10C/30/2024-133 zo dňa 24.6.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 93,94 Eur,
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 93,94 Eur od 25.9.2023 do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

1.2
Súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Žalobca ako prenajímateľ a A. B. ako nájomca
uzatvorili dňa 3.8.2023 zmluvu o nájme číslo 995/2023, predmetom ktorej bol nájom osobného
motorového vozidla značky Kia Ceed, MT, EČV: C. XXX D., na dobu od 3.8.2023 do 18.8.2023. Zmluvné
strany si dojednali zmluvné nájomné 47 eur denne a poplatok za pristavenie a odobratie vozidla 30
eur. Podľa protokolu o prenájme náhradného vozidla číslo 995/2023, bolo motorové vozidlo, ktoré
bolo predmetom zmluvy o nájme motorového vozidla, odovzdané nájomcovi dňa 3.8.2023 a prevzaté

po skončení nájmu prenajímateľom dňa 18.8.2023. Žalobca vystavil dňa 18.8.2023 odberateľovi -
nájomcovi A. B. faktúru číslo 10632023, v celkovej sume 782,06 eura za nájom motorového vozidla za
16 dní po 47 eur denne vrátane DPH a poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla vo výške 30 eur
vrátane DPH. V čestnom prehlásení zo dňa 18.8.2023 A. B. prehlásil, že mal od žalobcu zapožičané
náhradné vozidlo Kia Ceed, MT, EČV: C. XXX D., od 3.8.2023 do 18.8.2023, z dôvodu, že jeho vozidlo
bolo po poistnej udalosti zo dňa 3.8.2023 v autoservise až do doručenia oznámenia o totálnej škode
poisťovňou. Po dobu opravy jeho vozidla nemal k dispozícii žiadne iné vozidlo a nájom náhradného

vozidla bol nevyhnutný.

1.3Žalobca ako postupník a A. B. ako postupca uzatvorili dňa 18.8.2023 zmluvu o postúpení pohľadávky,
predmetom ktorej bolo postúpenie pohľadávky postupcu voči KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, z titulu náhrady škody spôsobenej vozidlom Fiat Punto, EČV: E. XXX F., vo výške

782,06 eur s DPH, predstavujúcej nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov za nutné užívanie
náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 3.8.2023 na vozidle Škoda Octavia, EČV: F.
XXX G.. Podľa článku 4 zmluvy, predstavovala výška odplaty za postúpenie pohľadávky 782,06 eur. V
článku 5 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ich vzájomné nároky na úhradu odplaty za postúpenie
pohľadávky a na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa podpisom zmluvy započítavajú, pričom

žalobca si bude pohľadávku vymáhať vo vlastnom mene a na vlastný účet. Dňa 18.8.2023 oznámil
A. B. žalovanému postúpenie žalovanej pohľadávky na žalobcu. Žalobca si dňa 18.8.2023 uplatnil u
žalovaného náhradu škody v celkovej výške 782,06 eur, ku ktorej došlo pri poistnej udalosti zo dňa
3.8.2023 a bola spôsobená poškodenému A. B. v dôsledku prenajatia motorového vozidla Kia Ceed,
MT, EČV: C. XXX D. na základe zmluvy o nájme dopravného prostriedku číslo 995/2023 zo dňa
3.8.2023. Žalovaný dňa 8.9.2023 oznámil žalobcovi ukončenie šetrenia poistnej udalosti dňa 7.9.2023

a súčasne skutočnosť, že stanovil výšku poistného plnenia na 688,06 eur, keď uznal dobu zapožičania
náhradného vozidla do oznámenia o totálnej škode dňa 16.8.2023. Podľa výpisu z účtu, bolo poistné
plnenie poukázané na účet žalobcu dňa 12.9.2023 vo výške 688,06 eur.

1.4

Z Dotazníka pre poškodeného ku škodovej udalosti číslo 9571856102, vyplnenom dňa 18.8.2023 A.
B., súd prvej inštancie zistil, že náhradné vozidlo bolo zapožičané z dôvodu, že jeho vozidlo bolo
poškodené po poistnej udalosti, pričom nie je držiteľom viacerých motorových vozidiel. Vozidlo odovzdal
do servisu 3.8.2023, po dohode so servisom, ktorým bola obchodná spoločnosť IMPA Liptovský Mikuláš,
s.r.o. V uvedený deň si aj zapožičal náhradné vozidlo, ktoré prevzal v Liptovskom Mikuláši. Zapožičané

vozidlo vrátil dňa 18.8.2023, pričom ako dátum vyzdvihnutia vozidla z opravy bolo uvedené, že mu
bolo doručené oznámenie o totálnej škode. Ďalej zistil, že A. B. dňa 3.8.2023 splnomocnil obchodnú
spoločnosť IMPA Liptovský Mikuláš, s.r.o. na komunikáciu s poisťovňou vo vzťahu k poistnej udalosti
číslo 9571856102. Mailom zo dňa 16.8.2023, adresovaným A. B. ako aj obchodnej spoločnosti IMPA
Liptovský Mikuláš, s.r.o. bolo oznámené, že žalovaný v prílohe zasiela oznámenie k škodovej udalosti

číslo 9571856102. Podľa uvedeného oznámenia zo dňa 16.8.2023, adresovaného A. B., na základe
zdokumentovaného rozsahu poškodenia a nákladov na opravu vozidla poisťovňa likviduje škodovú
udalosť ako neekonomickú opravu, t. j. totálnu škodu. Súčasne bolo oznámené, že v blízkej dobe bude
A. B. doručený list, v ktorom bude vyčíslená všeobecná hodnota vozidla, hodnota predajných zvyškov
vozidla a ďalšie dôležité informácie ku škode na vozidle. Poškodený A. B. v tlačive na uplatnenie nároku

na náhradu škody zo dňa 3.8.2023 uviedol v rámci svojich identifikačných údajov e-mailovú adresu B..
Obchodná spoločnosť Home Credit Slovakia, a.s. v mailovom oznámení zo dňa 4.9.2023 nesúhlasila s
uvoľnením poistného plnenia z poistnej udalosti 9517856102 z dôvodu, že sa jednalo o totálnu škodu
a žiadala poistné plnenie poukázať im.

1.5
Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 427 ods. 1 a 2, § 442 ods. 1, § 524 ods. 1, 2, § 517 ods.
1 a 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 4 ods. 2 a 4, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej len „zák. č. 381/2001 Z.z.“).

1.6
Na základe zisteného skutkového stavu a právneho posúdenia súd prvej inštancie podanej žalobe
žalobcu čiastočne vyhovel, nakoľko mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť. Uviedol, že žalobca sa
žalovaného nároku domáhal právnym dôvodom náhrady škody, ktorá vznikla poškodenému A. B. v
dôsledku dopravnej nehody, zavinenej osobou, ktorá mala poistenú zodpovednosť za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla u žalovaného (poistený). Žalovanú pohľadávku žalobca nadobudol
na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, uzavretej s poškodeným. Medzi stranami sporu nebolo
sporné, že v čase vzniku škody mal škodca poistenú zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla u žalovaného, ako aj splnenie všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti škodcu
zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla,ktorábolaspôsobenápoškodenémupridopravnej

nehode dňa 3.8.2023. Medzi stranami sporu taktiež nebolo sporné, že poškodený na základe zmluvy
o nájme, uzavretej so žalobcom, užíval v čase od 3.8.2023 do 18.8.2023 náhradné motorové vozidlo.
Spornou nebola ani primeranosť dojednaného denného nájomného a dôvodnosť dojednania poplatku
za pristavenie a odobratie vozidla a jeho výška. Škoda na motorovom vozidle bola vyhodnotenážalovaným ako tzv. totálna škoda, čo taktiež nebolo sporné, rovnako ako skutočnosť, že žalovaný
oznámil poškodenému vznik totálnej škody mailovým oznámením zo dňa 16.8.2023. Taktiež nebolo
sporné, že oznámením zo dňa 8.9.2023 žalovaný oznámil žalobcovi ukončenie šetrenia poistnej udalosti

ku dňu 7.9.2023 a dňa 12.9.2023 mu poukázal poistné plnenie vo výške 688,06 eura. Žalovaný v
konaní rozporoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a účelnosť trvania nájmu náhradného vozidla po
dni 16.8.2023 (t. j. za dni 17.8. a 18.8.2023). Sporným bol aj deň doručenia oznámenia žalovaného zo
dňa 16.8.2023 o vzniku tzv. totálnej škody poškodenému.

1.7
Súd prvej inštancie posúdil ako nedôvodnú argumentáciu žalovaného, že započítaním pohľadávky
žalobcu na zaplatenie faktúry za nájom náhradného vozidla so vzájomnou pohľadávkou poškodeného
na odplatu za postúpenie pohľadávky, pohľadávky zanikli, preto nemohla byť zaniknutá pohľadávka
postúpená na žalobcu. Pohľadávka na náhradu škody započítaním nezanikla. Predmetom započítania
bola pohľadávka žalobcu na zaplatenie nájomného, ktorá bola dlhom (nie pohľadávkou) poškodeného.

Pohľadávka na náhradu škody preto v čas uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 18.8.2023
existovala a mohla byť poškodeným postúpená na žalobcu. Súd taktiež nepovažoval za dôvodnú
argumentáciu žalovaného o nemožnosti započítania nesplatných pohľadávok. Zákonné ustanovenie
§ 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka neumožňuje započítať jednostranným právnym úkonom proti
pohľadávke, ktorá je splatná, nesplatnú pohľadávku. Podľa zákonného ustanovenia § 581 ods. 3

Občianskeho zákonníka však dohodou možno započítať aj takéto pohľadávky. Zákonné ustanovenia
§ 581 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka určujú len pohľadávky, ktoré nie je možné započítať
jednostranným právnym úkonom, pričom dohodou je prípustné započítať aj uvedené pohľadávky. To
však neznamená, že by dohodou nebolo možné započítať aj iné pohľadávky, ako výslovne uvedené v
§ 581 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Preto bolo možné dohodou započítať aj vzájomné pohľadávky

žalobcu a poškodeného.

1.8
Súd k námietke žalovaného, že dĺžka nájmu náhradného vozidla bola neprimeraná, po oznámení
vzniku tzv. totálnej škody poškodenému za dni 17.8. a 18.8.2023, nakoľko poškodený sa o tzv.

totálnej škode dozvedel už z mailového podania zo dňa 16.8.2023. Súd prvej inštancie poukázal
na právny názor, uvedený v Náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 602/2022.
Prihliadajúc k uvedeným právnym záverom mal za to, že by poškodenému prislúchal nárok na
náhradu škody, spočívajúcej v nákladoch za užívanie náhradného vozidla (nájomného) až do momentu
oznámenia žalovaného o ukončení šetrenia škodovej udalosti a poukázania plnenia. Poškodený však

užíval náhradné vozidlo len do 18.8.2023, pričom žalovaný poistné plnenie za škodu spôsobenú
poškodením vozidla používaného poškodeným uhradil až po 4.9.2023, čo vyplynulo z oznámenia
obchodnej spoločnosti Home Credit Slovakia, a. s., ktorá až dňa 4.9.2023 žalovanému oznámila,
že nesúhlasí s vyplatením poistného plnenia poškodenému. Uviedol, že oznámenie žalovaného zo
dňa 16.8.2023 je možné považovať len za oznámenie spôsobu likvidácie spôsobnej škody ako tzv.

totálnej škody, nie za oznámenie o ukončení likvidácie škodovej udalosti, čo napokon vyplývalo aj zo
samotného oznámenia, ktoré obsahovalo aj informáciu, že v blízkej dobe bude poškodenému doručený
list, v ktorom bude vyčíslená všeobecná hodnota vozidla, hodnota predajných zvyškov vozidla a ďalšie
dôležité informácie ku škode na vozidle. Pokiaľ aj bola medzi stranami sporná skutočnosť, kedy došlo
k doručeniu oznámenia o vzniku tzv. totálnej škody zo dňa 16.8.2023 poškodenému, nemala uvedená

skutočnosť vplyv na právne posúdenie veci, keďže poškodenému by prislúchal nárok na náhradu škody,
spočívajúcej v nákladoch za užívanie náhradného vozidla (nájomného) až do momentu oznámenia
žalovaného o ukončení šetrenia škodovej udalosti a poukázania plnenia. Skutočnosť, že nájom trval len
do 18.8.2023, nemôže byť vyhodnotená v neprospech poškodeného, resp. žalobcu ako nadobúdateľa
pohľadávky na náhradu škody. Preto aj argumentácia žalovaného, že žalobca odvodzoval dobu nájmu

náhradného vozidla od oznámenia o totálnej škode, nie od výplaty poistného plnenia, je nedôvodná.
Rovnako je bez vplyvu na právne posúdenie veci skutočnosť, že v inom prípade poškodený odovzdal
náhradné vozidlo a ukončil nájom už v deň doručenia oznámenia o totálnej škode. Súd prvej inštancie
uviedol, že podľa listinných dôkazov, mal poškodený bydlisko v H., pričom náhradné vozidlo si prevzal a
následne aj vrátil v Liptovskom Mikuláši. Pokiaľ by teda aj poškodenému dňa 16.8.2023 bolo doručené

oznámenie o tzv. totálnej škode, vzhľadom na vzdialenosť miesta jeho bydliska a miesta vrátenia
motorového vozidla, nebolo od neho možné spravodlivo žiadať, aby mal svoje osobné a pracovné
povinnosti zosúladené tak, aby náhradné vozidlo odovzdal ihneď, t. j v deň doručenia oznámenia.1.9
Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie priznal dojednané nájomné vo výške 47 eur denne
a za dôvodnú dĺžku trvania nájmu súd považoval celú dojednanú dobu 16 dní, predstavovala celková

výška nájomného 752 eur a poplatok za pristavenie a prevzatie vozidla bol v zmluve o nájme dojednaný
vo výške 30 eur. Od nároku žalobcu odpočítal sumu plnenia v rozsahu 688,06 eur a priznal žalobcovi
voči žalovanému nárok na zaplatenie rozdielu, t. j. sumy 93,94 eur. V zostávajúcej časti, t. j. o zaplatenie
0,06 eur, podanú žalobu zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Žalobcovi priznal aj úrok
z omeškania vo výške 9,5 % ročne z priznanej sumy 93,94 eur, od 25.9.2023 do zaplatenia. O náhrade

trov konania rozhodol podľa § 255 ods. zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) tak, že ich v priznal v celom rozsahu žalobcovi, ktorý mal len nepatrný neúspech v súdnom spore.

2.
Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b), e) a h) CSP. Rozsudok súdu prvej inštancie žiadal zmeniť tak, že odvolací súd žalobu

zamietne. Mal za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné, súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.
2.1
Žalovanývidelnesprávneprávneposúdenievtom,žesúdprvejinštancieneprihliadolnajejprávnynázor

o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu z dôvodu zániku záväzku po postúpení pohľadávky.
Mal za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho námietkami voči právnemu názoru rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp.zn. 8Co/24/2024 vyslovenými v jeho podaní zo dňa 24.05.2024. Poukázal na
rozhodnutieNajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa08.12.2021č.k.28Cdo/2829/2021-470.Žalovaný
mal za to, že k vzniku skutočnej škody môže dôjsť len reálnym splnením faktúry za prenájom vozidla.

Započítaním vzájomných pohľadávok preto nemôže byť realizovaný hospodársky dôvod (kauza), pre
ktorý medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom vznikol záväzkový nájomný
vzťah, nakoľko pri započítaní k žiadnemu skutočnému plneniu (t. j. k reálnemu poskytnutiu peňažných
prostriedkov) nedochádza. Žalovaný uviedol, že prípade prenájmu náhradného vozidla sa len samotným
vystavením faktúry za prenájom (t.j. zvýšením pasív poškodeného) majetkový stav poškodeného

neznižuje, ale k tomuto dochádza až v prípade, keď poškodený faktúru za prenájom náhradného vozidla
prenajímateľovi riadne uhradí (t.j. záväzok poškodeného na úhradu nákladov za prenájom náhradného
vozidla zanikne riadnym splnením dlhu). Pri započítaní vzájomných pohľadávok dochádza len k zániku
vzájomných práv a povinnosti a majetkový stav poškodeného sa tu žiadnym spôsobom neznižuje.
Žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 07.02.2007 sp.zn.

25Cdo/2744/2006 a rozhodnutie R28/2007. Žalovaný vyjadril právny názor, že na to, aby poškodenému
voči žalovanému ako poisťovateľovi vôbec vznikol zákonný nárok na náhradu nákladov za prenájom
náhradného vozidla je nevyhnutné, aby zo strany poškodeného došlo ku skutočnému (reálnemu)
vynaloženiu nákladov v súvislosti s prenájmom náhradného vozidla. Žalovaný uviedol, že v konaní
nebolo zistené, že žalobca by bol býval v priebehu konania preukázal, že zo strany poškodeného došlo

k úhrade faktúry za prenájom náhradného vozidla. Žalovaný mal za to, že splnenie a započítanie sú
teda dva odlišné spôsoby zániku záväzku, ktoré nemožno navzájom zamieňať resp. zmiešavať. Podľa
žalovaného žalobcovi v zmysle hmotného práva žiadnym spôsobom neprináleží domáhať sa voči nemu
úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla (odhliadnuc teraz od toho, že žalobca sa v tomto
konaní na základe zmluvy o postúpení pohľadávky domáha od žalovaného zaplatenia dlžnej sumy,

ktorú mu pôvodne riadne neuhradil poškodený), nakoľko žalobca sa z titulu uzatvorenej zmluvy o nájme
náhradného vozidla môže ako prenajímateľ domáhať úhrady faktúry za prenájom náhradného vozidla
len a len voči poškodenému ako nájomcovi.
2.2
Podľa názoru žalovaného až po úhrade faktúry žalobcu poškodeným a až potom by pohľadávku na

náhradu škody mohol postúpiť na tretí subjekt. Žalovaný mal za to, že činnosť žalobcu vykazuje znaky
obchádzania zákona podľa ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.

Žalovaný poukázal na to, že už len samotná pohľadávka poškodeného na odplatu za postúpenie voči
žalobcovi je účelovo („umelo") vytváraná až samotnou zmluvou o postúpení pohľadávky za účelom

vykonania započítacieho úkonu, a teda nejedná sa teda o pohľadávku

poškodeného voči žalobcovi, ktorou by poškodený voči žalobcovi disponoval už pred samotným
uzatvorením zmluvy o postúpení pohľadávky. Žalovaný s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súduSR zo dňa 10.01.2008, sp. zn. 8 Sžo 29/2007 vyslovil záver, že žalobca a poškodený sa v danom
prípade zmluvou o započítaní vzájomných pohľadávok a zmluvou o postúpení pohľadávky snažia
vylúčiť záväzné pravidlo zakotvené v ust. §4 ods. 2 písm. b) a ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP v

spojení so zásadou náhrady skutočnej škody vyplývajúcej z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný mal za to, že možno vyvodiť, že žalobca a poškodený uzatvorením zmluvy o postúpení
pohľadávky a uzatvorením dohody o započítaní vzájomných pohľadávok sledovali to, aby poškodený
akodlžníknemuselžalobcoviakoveriteľoviriadneuhradiťfaktúruzaprenájomnáhradnéhovozidlaaaby
si žalobca, ktorý inak podľa hmotného práva nemá žiadny nárok domáhať sa voči žalovanej úhrady

faktúry za prenájom náhradného vozidla mohol voči žalovanej uplatňovať sumu, ktorú za prenájom
náhradného vozidla vyfakturoval poškodenému, a ktorú mu poškodený nikdy riadne neuhradil. Žalovaný
vyjadril právny názor, že zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 18. augusta 2023 možno považovať
za absolútne neplatný právny úkon aj z toho dôvodu, že účelom tejto zmluvy je obchádzanie zákona v
zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Hoci sa teda žalobca v jeho podaniach paradoxne odvoláva
práve na ust. § 4 ods. 2 písm. b) a ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení so zásadou náhrady skutočnej

škody vyplývajúcej z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak spôsob akým zakladá svoju aktívnu
vecnúlegitimáciuvsporochvedenýchnarovnakomalebopodobnomskutkovomzáklade,smerujepráve
k obchádzaniu týchto zákonných ustanovení.

2.3

Žalovaný v závere uviedol, že súd prvej inštancie sa fakticky žiadnym spôsobom nevysporiadal
s jeho argumentáciou, podľa ktorej spôsob zániku záväzku započítaním nemožno stotožňovať so
spôsobom zániku záväzku splnením. V danom prípade tak žalovaný považuje predmetný rozsudok za
nepreskúmateľný. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vonkoncom nezohľadnil konkrétne skutkové
okolnosti daného prípadu, pričom z odôvodnenia tohto rozsudku je evidentné, že súd prvej inštancie sa

vonkoncom odmietol zaoberať prostriedkami procesnej obrany uplatnené žalovaným v konaní, pričom
sa venoval aj otázke, ktorá medzi stranami nebola sporná. Žalovaný poukázal na to, že žalobca si
sám vymedzil dobu skončenia nájmu do oznámenia o totálnej škode. Žalobca nepreukázal, že by mu
oznámenie o totálnej škode bolo doručené v iný deň. Poukázal na obdobný prípad, kedy vozidlo bolo
vrátené v deň oznámenia totálnej škody. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal obsahom

formulárových tlačív, ktoré používa žalobca pre svoje potreby. Opätovne poukázal na to, že žalobca
nepreukázal, že by oznámenie o totálnej škody bolo doručené poškodenému až 18.08.2023, a preto
považoval nárok za dni 17-18.08.2023 za nedôvodný.

3.

Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdiť. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za vecne správne, mal za to, že súd
sa dôsledne vysporiadal s predmetom konania a plne sa stotožnil s názorom súdu obsiahnutým v
odôvodnení rozhodnutia. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v potrebnom
rozsahu a vysporiadal sa s podstatnou argumentáciou sporových strán. Žalobca nesúhlasil s názorom

žalovaného o nedostatku jeho aktívnej vecnej legitimácie. Mal za to, že nadobudnutím takto postúpenej
pohľadávky sa žalobca stal aktívne vecne legitimovaným subjektom na jej uplatnenie a je daná jeho
aktívna vecná legitimácia v predmetnom spore. Započítaním predmetných pohľadávok nedošlo, ako
tvrdí žalovaný, k zániku pohľadávky, ktorú už nemožno voči žalovanému vymáhať. Vyjadril názor,
že započítaním, rovnako ako splnením, dochádza k zániku záväzku, v tomto prípade, k zániku

záväzku na zaplatenie nájomného za náhradné vozidlo žalobcovi, súčasne však vzniká pohľadávka voči
žalovanému ako poisťovateľovi škodcu na náhradu škody. Poukázal na rozhodnutie tunajšieho súdu
sp.zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021.
3.1
Vo vzťahu k dĺžke nájmu uviedol, že poškodený sa dostal do situácie, keď bol nútený si prenajať

náhradné motorové vozidlo za poškodené vozidlo v dôsledku poistnej udalosti zavinenej klientom
žalovaného, a teda tento stav nebol výsledkom jeho dobrovoľného rozhodnutia a slobodného vôľového
konania, ale bol v priamej príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou a vzniknutou škodou. Poškodený
prenájmom náhradného motorového vozidla len riešil dôsledky zapríčinené poistnou udalosťou
a odstraňoval nepriaznivý stav. Žalobca nepovažuje predmetné oznámenie zaslané emailom za

relevantné, nakoľko nejde o jeho riadne doručenie, keďže nešlo o elektronický dokument autorizovaný
elektronickým podpisom oprávnenej osoby. Žalobca uviedol, že doručenie predmetného oznámenia
(emailom) v tomto prípade nie je relevantnou skutočnosťou ktorá odôvodňuje ukončenie nájmu
náhradného vozidla, nakoľko nešlo o oznámenie, ktorým žalovaný ukončil poistnú udalosť a poukázalapoistné plnenie, t. j. nejde o konečné oznámenie o likvidácii poistnej udalosti. Žalovaným uvedené
oznámenie má povahu prvotného oznámenia, ktorým žalovaný dáva poškodenému na vedomie, akým
spôsobom bola poistná udalosť doposiaľ riešená. Je potrebné uviesť, že napriek tomu, že v danom

prípade nešlo o konečné oznámenie o likvidácii poistnej udalosti, poškodený vrátil náhradné vozidlo
dňom doručenia oznámenia o skončení šetrenia, resp. poukázaním poistného plnenia, a to dňa
18.08.2023, kedy mu bolo predmetné oznámenie doručené. Poukázal na právny záver vyslovený
v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ďalej mal za to, že žalovaný v rámci prvoinštančného
konania nikdy nespochybnil čestné prehlásenie poškodeného, pričom tento listinný dôkaz čo do jeho

pravosti či obsahu a ani nijako nepoprel skutočnosti v tomto listinnom dôkaze obsiahnuté.

4.
Žalovaný v písomnej replike k vyjadreniu žalobcu označil argumentáciu žalobcu na nesprávnu nemajúcu
oporu v platnej právnej úprave. Opätovne poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho
súdu Českej republiky zo dňa 08.12.2021, sp.zn. 28 Cdo 2829/2021-470, ktorý v tomto rozhodnutí

výslovne uviedol, že pri započítaní nedochádza k žiadnemu plneniu, a nejedná sa teda o zánik záväzku
splnením, ale ide o iný druh zániku záväzku, a právnu úpravu splnenia dlhu preto nemožno analogicky
použiť na započítanie pohľadávok. Žalovaný zotrval na svojom názore, že škoda v tomto prípade mohla
vzniknúť, len úhradou faktúry zo strany poškodeného žalobcovi, nakoľko prípade prenájmu náhradného
vozidla sa len samotným vystavením faktúry za prenájom (t. j. zvýšením pasív poškodeného) majetkový

stav poškodeného neznižuje, ale k tomuto dochádza až v prípade, keď poškodený faktúru za prenájom
náhradného vozidla prenajímateľovi riadne uhradí. Podľa žalovaného splnenie a započítanie sú teda
dva odlišné spôsoby zániku záväzku, ktoré teda nemožno navzájom zamieňať resp. zmiešavať, pričom
žalovaný má za to, že ide o skutočnosť, ktorá by aj súdu mala byť známa a ktorú by mal súd v rámci
právneho posúdenia veci aj zohľadňovať. Súd teda vec jednoznačne nesprávne právne posúdil pokiaľ

dospel k záveru, že v dôsledku započítania vzájomných pohľadávok podľa bodu 5. zmluvy o postúpený
pohľadávky zo dňa 18. augusta 2023 malo dôjsť k akémukoľvek skutočnému (reálnemu) zmenšeniu
majetku poškodeného. Takéto právne posúdenie zo strany súdu teda nemá žiadnu oporu v zákonnej
úprave. Žalovaný zotrval na tom, že žalobca koná v rozpore so zákonom, pričom v zmysle hmotného
práva mu neprináleží domáhať sa úhrady faktúry za prenájom motorového vozidla. Žalovaný nesúhlasil

so závermi rozhodnutia Krajského súdu v Žiline sp.zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021. Žalovaný
poukázal aj na právne závery rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 10.01.2008, sp. zn. 8 Sžo
29/2007, ktoré sú podľa neho aplikovateľné na prebiehajúce konanie, keď žalobca a poškodený sa
v danom prípade zmluvou o započítaní vzájomných pohľadávok a zmluvou o postúpení pohľadávky
snažia vylúčiť záväzné pravidlo zakotvené v ust. § 4 ods. 2 písm. b) a ust. § 15 ods. 1 zákona o

PZP v spojení so zásadou náhrady skutočnej škody vyplývajúcej z ust. § 442 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, a preto je zmluva o postúpení pohľadávky neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku, keď súd prvej inštancie sa nevysporiadal
sargumentácioužalovaného.Žalovanýrozporovalzáveryžalobcuotom,žebynepoprelobsahčestného
vyhlásenia. Opätovne poukázal na obdobný prípad so žalobcom, kde akceptoval oznámenie o totálnej

škode, ktoré podľa žalovaného bolo doručené poškodenému 16.08.2023.
5.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku)
(ďalej len „CSP"), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané oprávneným subjektom (§ 359
CSP), t.j. žalovaný, v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti

rozhodnutiu,protiktorémujetentoopravnýprostriedokprípustný(§355ods.1a2vspojenís§357písm.
m/ CSP), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP,
viazaný odvolacími dôvodmi podľa ustanovenia § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania postupom
podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa
ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

6.
Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho obsahu spisového materiálu a
vyhodnotením toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania odvolateľ – žalovaný, konštatuje, že súd
prvej inštancie vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre právne posúdenie

veci a po vykonaní dokazovania v potrebnom rozsahu dospel k správnym skutkovým a právnym
záverom. V tomto smere sa odvolací súd stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej aprávnymi závermi na strane druhej. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia preto nemožno považovať
za rozporné s požiadavkou vyplývajúcou z práva na spravodlivý proces, keďže je z neho zreteľné, z
akého skutkového stavu súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal, o aké ustanovenia právnych

predpisov sa jeho rozhodnutie opieralo a ako boli tieto relevantné ustanovenia ním interpretované.
Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia vec, odvolací súd poznamenáva, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú

právnu normu (úplne ju opomenul aplikovať), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah
správnejprávnejnormynesprávneinterpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnu
normu nesprávne aplikoval. V prejednávanej veci má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie na
zistený skutkový stav správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o povinnom
zmluvnom poistení, preto odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod,
pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže dať za pravdu odvolateľovi,

ktorý v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu
napadnutéhorozhodnutia.Odvolacísúdpritomkonštatuje,žeibasamotnánespokojnosťsporovejstrany
(v tomto prípade žalovaného) s právnym názorom vysloveným súdom nezakladá odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva
jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil

sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Vzhľadom na uvedené
odvolací súd dospel k záveru, že žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/

CSP nie je daný.
7.
K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že vada predpokladaná
v § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam) je vadou skutkovou. Rozhodnutie trpí skutkovými vadami, ak bol nesprávne

vytvorenýjehoskutkovýzáklad(skutkovézistenia).Nesprávnosťskutkovýchzistenípritomtoodvolacom
dôvode je spôsobená nesprávnym postupom súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov dokazovania,
keď buď súd zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo prípadne neprihliadol na
skutočnosti, ktoré boli preukázané. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd
vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania

najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas
konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, v hodnotení
dôkazov nie je logický rozpor, a aj z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event.
vierohodnosti výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 191 CSP. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že v konaní pred súdom prvej inštancie

bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre právne posúdenie predmetnej
sporovej veci a meritórne rozhodnutie súdu. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383
CSP, majúc za to, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia má všetky atribúty vyžadované ust. § 220
ods. 2 CSP a nemožno súdu prvej inštancie v tomto smere nič vyčítať. Odvolací súd v tejto súvislosti
tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany

sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť
súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.
Žalovaným uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP preto nie je daný. Konkrétne
k odvolacím námietkam žalovaného a na doplnenie a potvrdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej
inštancie odvolací súd uvádza nasledovné:

8.
Odvolací súd k námietke žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie konštatuje, že táto je
nedôvodná. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym názorom vysloveným súdom prvej inštancie,
a teda, že uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 18.8.2023, ktorou súčasne došlo k započítaniu
vzájomných pohľadávok, došlo k vzniku škody vo výške nákladov na nájomné za užívanie náhradného

vozidla. Správny bol záver, že uvedená pohľadávka (na náhradu škody) bola postúpená na žalobcu,
pričom pohľadávka na náhradu škody započítaním nezanikla. Predmetom započítania bola pohľadávka
žalobcu na zaplatenie nájomného, ktorá bola dlhom (nie pohľadávkou) poškodeného. Pohľadávka na
náhradu škody preto v čas uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávky dňa 18.8.2023 existovala a mohlabyť poškodeným postúpená na žalobcu. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnym záverom uvedeným
v rozsudku Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 8Co/24/2020, a s ktorým sa plne stotožňuje a podľa ktorého:
„Z vykonaného dokazovania bolo tiež preukázané, že poškodený uhradil nájomné žalobcovi titulom

zmluvy o prenájme dopravného prostriedku č. 152/2018 z 18.02.2018 formou započítania (čo je aj jeden
zo zákonných spôsobov zániku záväzku, resp. spôsobov úhrady podľa § 580 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 581 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V zmluve o postúpení pohľadávky sa zmluvné strany
dohodli, že ich vzájomné nároky, a to nárok poškodeného na odplatu za postúpenie pohľadávky a nárok
žalobcu na úhradu nájomného za náhradné vozidlo sa navzájom započítajú. Skutočnosť, že došlo k

prevodu práva medzi žalobcom a poškodeným a súčasne k úhrade predmetnej faktúry započítaním,
nespôsobuje rozpor s ust. § 524 Občianskeho zákonníka, či neexistenciu nároku na náhradu škody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Zmluva o postúpení pohľadávky predstavuje to, že došlo
k úhrade faktúry a zároveň k postúpeniu pohľadávky. Zákonný nárok na náhradu nákladov účelne
vynaložených na prenájom náhradného vozidla voči žalovanému tak zostáva zachovaný, zmenila sa
len osoba oprávnená domáhať sa uspokojenia predmetnej pohľadávky. Dlžníkom v tomto prípade je

práve žalovaný nakoľko v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k úhrade faktúry
a teda aj k vzniku škody. Takéto postúpenie pohľadávky ani podľa rozhodovacej praxe všeobecných
súdov neodporuje zákonu. Išlo o odplatné postúpenie pohľadávky, v dôsledku čoho došlo k vzájomnému
zápočtu práve nároku na úhradu fakturovaného nájomného s nárokom na zaplatenie odplaty za
postúpenie a nie samotného nároku na náhradu škody, ktorý bol postúpený. Podľa zmluvy o postúpení

pohľadávky poškodený tak v rámci jedného dokumentu súčasne uhradil predmetnú faktúru za nájom,
čím došlo k vzniku škody a zároveň postúpil žalobcovi za odplatu svoj nárok na náhradu škody voči
žalovanému, čím došlo k reálnemu úbytku v majetkovej sfére žalobcu.“ Odvolací súd je toho názoru,
že uvedený právny názor je správny, plne sa s ním stotožňuje a súd prvej inštancie ho správne
aplikoval na prejednávanú vec. Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného, že v danom

prípade malo dôjsť najskôr k úhrade a až potom k prípadnému postúpenia a teda, že žalobca nemá
aktívnu legitimáciu na podanie žaloby. Odvolací súd v súlade s už v iných rozhodnutiach prezentovanými
právnymi názormi má za to, že tento výklad žalovaného nemá oporu v zákone a je len jeho prianím
s cieľom nemusieť plniť svoje záväzky. Odvolací súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozhodnutí
tunajšieho súdu sp.zn. 10Co/7/2021 zo dňa 30.06.2021, s ktorým sa plne stotožňuje a poukazuje naň:

„Krajský súd konštatuje, že v rámci dotknutej zmluvy o postúpení pohľadávky došlo k odplatnému
postúpeniu pohľadávky so súčasným započítaním fakturovaného nájomného za užívanie náhradného
vozidla s odplatou za postúpenie pohľadávky. Len pri striktnom (až puristickom) prístupe k uplatňovaniu
právabybolomožnétrvaťnatom,abypoškodenýuhradilžalobcovisumuzanájomnáhradnéhovozidlaa
ten mu ihneď v rámci postúpenia pohľadávky voči žalovanému tie isté peniaze (doslova tie isté bankovky

a mince) vrátil. Inými slovami, poškodený by položil na stôl sumu (v danom momente) 1.127,50 eur a
posunul ju k žalobcovi, ktorý by ju vzápätí posunul späť k poškodenému. Krajský súd vedome v danej
spojitosti používa mierne zveličenie, pretože popísaný (odvolateľom minimálne naznačovaný) postup
v rámci kontraktačných procesov odporuje bežnej realite každodenného života, pri ktorej tak fyzické,
ako aj právnické osoby takmer permanentne vstupujú do desiatok rôznych právnych vzťahov. Určite sa

pritom nejedná o obchádzanie zákona, keďže právny úkon poškodeného a žalobcu nesmeroval k tomu,
aby zákon dodržaný nebol. Naopak, takým počínaním by skôr bolo formálne vygenerovanie viacerých
právne až perfekcionalistických zmlúv, ktoré by však nekorešpondovali s bezprostrednou realitou. Z
konštatovaného je zrejmé, že aktívna legitimácia žalobcu v súdenej veci bola preukázaná.“ Odvolací
súd ďalej konštatuje, že právny poriadok Slovenskej republiky pri fyzických a právnických osobách (nie

orgánoch štátu) je ovládaný zásadou, čo nie je zakázané je dovolené. A v tom duchu je potrebné nazerať
aj na posudzovanú zmluvu o postúpení pohľadávok. Žiaden právny predpis nezakazuje žalobcovi
a žalovanému takto postupovať, pričom formulárovosť zmlúv v takýchto prípadoch nemožno posudzovať
ako snahu o obchádzanie zákona, tak ako to tvrdí žalovaný. Odvolací súd v predložených dôkazoch
a postupe žalobcu nezistil žiadne také konanie, ktoré by bolo možné posúdiť ako rozporné so zákonom.

Nedôvodnou je námietka žalovaného, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s otázkou rozdielnosti
zániku záväzku započítaním a splnením. Súd prvej inštancie jasne vysvetlil, ako na vec nahliadal, ako
ju posúdil (viď zač. tohto odseku), pričom skutočnosť, že žalovaný s týmto posúdením nie je spokojný,
nezakladá vadu rozhodnutia v podobe jeho nepreskúmateľnosti, alebo arbitrárnosti. Rozhodnutia súdu
nemusia byť vedeckými prácami, ale majú poskytnúť jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, čo v tomto

prípade preukázateľne splnené bolo. Ďalej odvolací súd k označeným rozhodnutiam krajských súdov
konštatuje, že nie je viazaný ich právnym názorom. K označenému rozhodnutiu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/29/2007 uvádza, že toto vychádzalo z iného skutkového stavu, pričom
v nich bola posudzovaná iná skutková a právna otázka, pričom závery o zámernom použití prostriedkov,ktoré sami o sebe nie sú zakázané, nie sú s ohľadom na skutkový stav tohto konania pre účely
tohto konania použiteľné, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd žiadne zneužitie práva
(konanie v rozpore so zákonom) zo strany žalobcu nevzhliadol. Snahu o zabezpečenie splnenia svojej

pohľadávky, ktorá riadne vznikla, nemožno posúdiť ako konanie v rozpore so zákonom, ak by súd takto
na vec nahliadal, žalobca by nemohol podnikať vo svojom predmete činnosti (prenájom vozidiel osobám,
ktorých vozidlá boli poškodené), čo je ústavne neakceptovateľné.

9.

Odvolací súd sa plne stotožnil aj s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca má nárok na zaplatenie
aj nájomného za dni 17-18.2023. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie s poukazom na Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 602/2022, s ktorého závermi sa odvolací súd plne
stotožňuje, a podľa ktorého: „Účelom náhradného motorového vozidla je eliminovať škodlivý následok
spôsobenej dopravnej nehody, ktorý zasahuje do bežného života poškodeného, až do momentu, keď
môže opätovne užívať svoje vlastné motorové vozidlo. V týchto prípadoch výška škody nekorešponduje

iba rozsahu zničeného vozidla, ale aj primeraným nákladom, ktoré poškodený vynaložil s cieľom
eliminovať škodový následok. ... V prípade totálnej škody ale krajský súd dospel k záveru, že účelnosť
nákladov spojených s užívaním náhradného vozidla zaniká momentom, keď je objektívne zistiteľné,
že oprava poškodeného vozidla je neúčelná, a v prípade sťažovateľky tento moment nastal, keď jej
žalovaná oznámila spôsob likvidácie škodovej udalosti (neúčelnosť opravy vozidla). Tento záver však

ústavný súd považuje za ústavne neudržateľný. Poškodený, ktorému na motorovom vozidle vznikla
čiastočná škoda, a poškodený, ktorému vznikla škoda totálna, sa nachádzajú v porovnateľnej situácii,
keďže obaja nemôžu z objektívnych dôvodov užívať svoje vlastné motorové vozidlo a riešenie im ponúka
nájom náhradného vozidla. Legitímna je preto otázka, prečo má byť poškodený, ktorému vznikla na
motorovom vozidle totálna škoda v horšom postavení ako poškodený, ktorému vznikla škoda čiastočná,

do ktorého ho dostane taký výklad právnej normy, podľa ktorého účelnosť nákladov možno považovať
len do oznámenia poisťovne o spôsobe likvidácie. Poškodený ani po tomto oznámení poisťovne nemôže
naďalej využívať svoje vlastné motorové vozidlo, čiže nedochádza k zmene jeho postavenia a naďalej
je nútený využívať náhradné motorové vozidlo. Na základe uvedeného tak možno považovať dobu
od zapožičania náhradného vozidla do momentu oznámenia žalovanej o ukončení likvidácie škodovej

udalosti [a o výške poistného plnenia podľa § 11 ods. 6 písm. a) zákona o PZP, resp. poukázania
finančných prostriedkov] za relevantnú, keď kontinuálne pretrváva potreba používania náhradného
motorového vozidla a s tým spojené primerané náklady. Za oznámenie o ukončení šetrenia škodovej
udalosti nie je možné považovať predbežné oznámenie poisťovne o rozsahu poškodenia vozidla, t. j.
oznámenie o spôsobe, akým bude poisťovňa ďalej pri šetrení škodovej udalosti postupovať. Dôležitým

kritériom pre posúdenie primeranosti a účelnosti užívania náhradného vozidla môže v okolnostiach
prípadu byť doručenie oznámenia o ukončení likvidácie (ukončenie šetrenia) škodovej udalosti a poukaz
finančných prostriedkov, keď poškodený ich prijatím (až) získa možnosť využívať hodnotu, ktorú pred
škodovou udalosťou plnohodnotne realizoval využívaním poškodeného vozidla.“ Odvolací súd má za
to, že správny bol záver súdu prvej inštancie o tom, že oznámenie žalovaného zo dňa 16.8.2023 je

možné považovať len za oznámenie spôsobu likvidácie spôsobnej škody ako tzv. totálnej škody, nie za
oznámenie o ukončení likvidácie škodovej udalosti, čo napokon vyplývalo aj zo samotného oznámenia,
ktoré obsahovalo aj informáciu, že v blízkej dobe bude poškodenému doručený list, v ktorom bude
vyčíslená všeobecná hodnota vozidla, hodnota predajných zvyškov vozidla a ďalšie dôležité informácie
ku škode na vozidle. Odvolací súd ďalej konštatuje, že žalovaný nepreukázal doručenie emailu, ale

len jeho odoslanie, pričom až tvrdené riadne doručenie dňa 18.08.2023 je možné považovať za dátum
rozhodný po ktorý bol žalovaný povinný plniť. Tu odvolací súd dodáva, že žalovaný mohol zvoliť typ
doručenia oznámenia, prípadne upozorniť poškodeného aj telefonicky. Odhliadnuc od uvedeného má
odvolací súd za to, že aj keby bolo riadne doručené oznámenie dňa 16.08.2023 a poškodený by sa
dozvedel v tento deň o riadnom skončení poistného šetrenia, tak s ohľadom na situáciu, že škodovú

udalosť nezavinil a je obeťou škodovej udalosti, ktorá má aj ďalšie straty. Potom je plne akceptovateľný
záversúduprvejinštancie,žepodľalistinnýchdôkazov,ktorésúsúčasťouspisu,malpoškodenýbydlisko
v H., pričom náhradné vozidlo si prevzal a následne aj vrátil v Liptovskom Mikuláši. Pokiaľ by teda aj
poškodenému dňa 16.8.2023 bolo doručené oznámenie o tzv. totálnej škode, vzhľadom na vzdialenosť
miesta jeho bydliska a miesta vrátenia motorového vozidla, nebolo od neho možné spravodlivo žiadať,

aby mal svoje osobné a pracovné povinnosti zosúladené tak, aby náhradné vozidlo odovzdal ihneď,
t.j v deň doručenia oznámenia. K námietke žalovaného, že v inom prípade žalobca deň oznámenia
o totálnej škode akceptoval, je s pohľadu prejednávanej veci bezpredmetná, nakoľko označený iný
vzťah nie je predmetom tohto súdneho konania. Rovnako tak bez právneho významu je posudzovanieotázky doručenia oznámenia o totálnej škode poštou dňa 18.08.2023. Tu odvolací súd poznamenáva,
že štandardne by to malo byť 18.08.2023, nakoľko ak žalovaný odoslal zásielku poštou dňa 16.08.2023,
je pri štandardnom doručení predpoklad doručenia práve dňa 18.08.2023 S ohľadom na uvedené má

odvolací súd za to, že aj táto námietka žalovaného nie je dôvodná.

10.

Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací
súdakovecnesprávny(§387ods.1CSP)potvrdilajodrozhodnutiavovecisamejzávislývýrokotrovách
prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán konania a zákonným
ustanoveniam v ňom uvedeným a ktorý ani nebol spochybnený žiadnymi odvolacími námietkami.

11.

O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok
na ich náhradu v celom rozsahu proti žalovanému, ktorý vo veci úspech nemal.

12.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§419 CSP) .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 CSP).