Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/87/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7823201046
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:7823201046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcov:
1/ A. B., C. D., nar. 09. 07. 1950, bytom E. XXXX/X, XXX XX F., 2/ G. H., C. B., nar. 08. 09. 1972, bytom
I. XXX/XX, XXX XX J. J., zastúpených: Advokátska kancelária K. E. G., s. r. o., so sídlom L. XXXX/XX,
XXX XX J. - A. M. E., IČO: XX XXX XXX, proti žalovanej 1/ N. B., C. B., nar. 10. 07. 1995, bytom C.
XXXX/XX, XXX XX J. J., zastúpenej: D. & E. O., so sídlom O. XX, XXX XX J. J., IČO: XX XXX XXX
a žalovanému 2/ N. E., P.. Q. I. R., so sídlom S. X, XXX XX J., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému:
P. N. A. A., O., so sídlom L. XX, XXX XX J. J., IČO: 36 868 299, o priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy, o odvolaniach žalovanej 1/ a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
16C/44/2023-214 zo dňa 05. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 16C/44/2023-214 zo dňa 05. apríla 2024 vo výrokoch
I., II. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyniam 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č. k. 16C/44/2023-214 zo dňa 05. apríla 2024 Okresný súd
Banská Bystrica (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) žalovanej 1/ a žalovanému 2/

uložilpovinnosťspoločneanerozdielnezaplatiťžalobkyni1/sumu7.000,00€do15dníodprávoplatnosti
rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo
žalovaných (I. výrok), žalovanej 1/ a žalovanému 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobkyni 2/ sumu 5.000,00 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (II. výrok), vo zvyšnej časti
žalobu zamietol (III. výrok) a žalovanej 1/ a žalovanému 2/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne
nahradiť žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ trovy konania v rozsahu 100 %, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania žalobkýň (IV. výrok).
1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyne sa žalobou voči žalovaným
domáhali priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to žalobkyňa 1/ zaplatenia sumy
20.000,00 € a žalobkyňa 2/ zaplatenia sumy 12.000,00 €, v súvislosti s konaním žalovanej 1/, ktorá
dňa 12.04.2020 ako vodič u žalovaného 2/ poisteného motorového vozidla spôsobila dopravnú nehodu,
v dôsledku čoho Q. B. utrpel viaceré zranenia, ktorým dňa 07.05.2020 podľahol. Žalovaná 1/ sa
k žalobe vyjadrila tak, že samotný nárok žalobkýň považovala za nepreukázaný, a to v dôsledku

nepreukázania tvrdeného rodinného vzťahu žalobkýň k zomrelému, taktiež namietala aj samotnú
uplatnenú výšku nemajetkovej ujmy, ktorú považovala za zjavne neprimeranú a nedôvodne násobenú
počtom žalobkýň, poukázala aj na svoje majetkové pomery, ktoré jej neumožňovali uhradiť žalobkyniam
tak vysokú nimi požadovanú nemajetkovú ujmu, a taktiež vzniesla aj námietku premlčania uplatnenéhonároku. Žalovaný 2/ vo svojom vyjadrení uviedol, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno ohľadne
objektívneho preukázania úzkych rodinných vzťahov so zomrelým, ako ani ohľadne preukázania hĺbky
utrpenej ujmy. Taktiež namietol aj samotnú výšku uplatňovanej nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za

neprimeranú, a vzniesol aj námietku premlčania uplatnených nárokov.
1.2 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania a na
dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 11, § 13 ods. 1, 2, § 420 ods. 1 zákona
č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), §
149 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z.z., Trestný zákon v znení neskorších predpisov, § 20

ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení neskorších predpisov, § 15 ods. 1, § 4 ods. 2
písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoPZP“).
1.3 V rámci právneho posúdenia veci súd prvej inštancie skonštatoval, že žalovaná 1/ podľa § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú predmetnou dopravnou nehodou, pričom
podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka neoprávnene zasiahla do práva žalobkýň 1/ a 2/ podľa § 11,

§ 101 Občianskeho zákonníka na ochranu ich súkromia tvoreného ich rodinným životom s ich synom
a bratom. K námietke žalovanej 1/, že v konaní nebol zo strany žalobkýň preukázaný ich príbuzenský
vzťah k zomrelému, súd prvej inštancie poukázal na zistenia vyplývajúce z lustrácie v registri obyvateľov,
z ktorých mal jednoznačne preukázané, že žalobkyňa 1/ je matkou zomrelého Q. B. a žalobkyňa 2/ je
jeho sestrou, na základe čoho považoval rodinné väzby žalobkýň k zosnulému za preukázané.

1.4 Námietku premlčania vznesenú žalovanými súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodnú. Obaja
žalovaní mali boli toho názoru, že pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodný dátum dopravnej
nehody, t. j. dátum 12.04.2020 a od nasledujúceho dňa podľa nich mala byť počítaná trojročná
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 13.04.2023. Vzhľadom na podanie žalobného návrhu až dňa
05.05.2023, t.j. po márnom uplynutí uvedenej doby, považovali žalovaní nárok uplatnený žalobkyňami

v tomto konaní za premlčaný. Súd prvej inštancie sa však s takouto argumentáciou nestotožnil.
S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009, ktoré
pojednáva o plynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby, dospel k záveru, že pre začiatok plynutia
premlčacej doby je v posudzovanom prípade relevantné úmrtie zosnulého, teda dátum 07.05.2020. Ak
by súd prvej inštancie prijal uvedenú argumentáciu ohľadne začatia plynutia premlčacej doby tak ako ju

prezentovali žalovaní, t. j. že pre začiatok jej plynutia je rozhodný dátum dopravnej nehody, nemohlo
by sa potom logicky toto konanie týkať ochrany osobnosti za stratu a zásah do súkromného života
žalobkýň z dôvodu následnej smrti ich brata a syna, nakoľko zomrelý nezomrel pri dopravnej nehode
dňa 12.04.2020, ale v príčinnej súvislosti s ňou až dňa 07.05.2020. Ak bol predmetom tohto konania
nárok žalobkýň na náhradu nemajetkovej ujmy za smrť zomrelého, bol to práve dátum úmrtia zosnulého,

od ktorého je možné začať počítať zákonom stanovenú 3-ročnú premlčaciu dobu. V čase od dopravnej
nehody t. j. od 12.04.2020 do 06.05.2020 do ochrany osobnosti za stratu a zásah do súkromného
života žalobkýň ešte zasiahnuté nebolo, a preto premlčacia doba začínala plynúť až dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň, a to bolo až odo dňa
nasledujúceho po úmrtí zosnulého. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že premlčacia doba v danom

prípade začala plynúť až odo dňa 08.05.2020 a v čase podania žaloby dňa 05.05.2023 ešte márne
neuplynula. Súd prvej inštancie preto námietku premlčania posúdil ako nedôvodnú.
1.5 Hĺbka zásahu do súkromia žalobkýň podľa súdu prvej inštancie vyplynula z toho, že žalobkyňa 1/
ako matka a žalobkyňa 2/ ako mladšia sestra, hoci so zosnulým nežili v jednej domácnosti, ich vzájomný
vzťah bol veľmi vrúcny a intenzívny. Sestra sa s bratom pravidelne navštevovali, trávili spolu voľný čas,

boli si nápomocní, zdieľali svoje radosti aj starosti. Matka so synom rovnako tak udržiavala pravidelný
kontakt, navštevovali sa, zomrelý žalobkyniam pomáhal, či už s prácami na záhrade u matky v Žiline
alebo sestre kedykoľvek potrebovala mužskú pomoc a silu, keďže je matkou samoživiteľkou. Spoločne
ich rodiny trávili aj sviatky a neopomenuli stretávania sa aj v rámci rodinných osláv. V konaní podľa súdu
prvej inštancie nebolo sporné, že zosnulý s jeho mladšou sestrou a matkou mal vrúcny vzťah, vzájomne

boli naviazaní a pomáhali si. Takýto následok, akým je smrť syna a brata, podľa neho v súkromí žalobkýň
spôsobil neodstrániteľné následky a dostatočným zadosťučinením pre žalobkyne nemohlo byť ani to,
že žalovaná 1/ bola uznaná vinnou a bol jej uložený trest v trestnom konaní. Súkromný život žalobkýň
bol zasiahnutý v takom rozsahu, že následky nebolo možné odškodniť prostriedkami podľa § 13 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Preto súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyne mali proti žalovanej 1/ podľa §

13 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
1.6 V súvislosti so stanovením výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobkýň v peniazoch súd prvej
inštancie poukázal na súdne rozhodnutia spracované v článku Šorl. R.: Náhrada nemajetkovej ujmy
(bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. Bulletin slovenskej advokácie 9/2017,s. 12 – 14 ako aj na rozhodnutia, na ktoré v rámci procesného útoku a procesnej obrany upriamili
pozornosť strany konania, z ktorých však súd prvej inštancie nemohol vyvodiť žiaden objektivizovateľný
trend toho, aká by mala byť výška náhrady nemajetkovej ujmy, keďže prirodzene ide o vec, ktorej

podstata nie je transparentná a ktorá vychádza z dlho morálne a právne odmietaného názoru, že smútok
z úmrtia príbuzného možno vyjadriť v peniazoch. Súd prvej inštancie sa preto zaoberal aj tým, či sa
zákon vyjadruje k náhradám podobných prípadov duševných útrap, akým je smútok z úmrtia príbuzného.
V tejto súvislosti poukázal na prílohu k zákonu č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za
sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov a na znenie § 13 zákona č. 274/2017

Z. z. o obetiach trestných činov a uviedol, že uvedená právna úprava môže slúžiť ako vodítko z hľadiska
uplatňovanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyňami v tomto konaní. Čo sa teda týka ustálenia
samotnej výšky odškodnenia tak ako ju žalujú žalobkyne 1/ a 2/, súd prvej inštancie ako kritériá pre
stanovenie takejto náhrady na odškodnenie nemajetkovej ujmy posudzoval nasledovné okolnosti: na
strane poškodených, to znamená na strane žalobkýň - intenzita vzťahu tej – ktorej žalobkyne k synovi
a bratovi, jeho vek v čase úmrtia a samotný vek poškodených, hmotnú závislosť poškodených na

zomrelom, ako aj prípadne poskytnutú satisfakciu zo strany vinníka dopravnej nehody, resp. zo strany
žalovanej 1/, keď touto satisfakciou sa rozumie tak ospravedlnenie, ako aj iné ústretové kroky vedené
žalovanou 1/ voči žalobkyniam. Následne súd prvej inštancie pristúpil k posudzovaniu aj okolností
na strane žalovanej 1/, a to samotný postoj, to znamená vyjadrenú ľútosť, prípadnú náhradu škody
alebo ospravedlnenie, ak boli takéto učinené, otázku dopadu tejto udalosti do duševnej sféry samotnej

žalovanej 1/ a otázku majetkových pomerov žalovanej 1/. Rovnako tak súd prvej inštancie posudzoval
aj mieru zavinenia, resp. spoluzavinenia samotného zosnulého na dopravnej nehode.
1.7 Súd prvej inštancie k majetkovým pomerom žalovanej 1/ uviedol, že z vykonaného dokazovania
súd zistil, že žalovaná 1/ je zamestnaná ako zdravotná sestra, avšak momentálne sa nachádza na
rodičovskej dovolenke a poberá rodičovský príspevok vo výške 437,30 €. Mesačné nevyhnutné výdavky

žalovanej 1/ podľa jej tvrdení, ktoré strana žalobkýň nerozparovala, žalovanej 1/ pomáha znášať jej
partner a otec ich maloletého dieťaťa. Žalovaná 1/ je podielovou spoluvlastníčkou vo veľkosti 1/2
v pomere k celku bytu a spoluvlastníckeho podielu o veľkosti 741/44980 na spoločných častiach
a zariadeniach a na príslušenstve bytového domu, ktorého kúpu financovala zo zdrojov hypotekárneho
úveru, ktorý mesačne spláca splátkou vo výške 394,38 €. Žalovaná 1/ titulom dedenia nadobudla aj

spoluvlastnícke podiely na pozemkoch, ktorých hodnota zodpovedá sume 1.527,13 €. Samotnú výšku
žalobkyňami uplatneného nároku súd prvej inštancie posudzoval aj so zreteľom na skutočnosť, že
náhrada nemajetkovej ujmy nemá mať z ekonomického hľadiska pre žalovanú 1/ likvidačné následky,
keď súd prihliadal na skutočnosť, že žalovaná 1/ si riadne splnila svoju zákonnú povinnosť mať zmluvne
zabezpečené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, avšak

skutočnosť, že v prípade, ak bude náhrada vyplatená žalobkyniam práve žalovaným 2/ a tento si bude
prípadne následne náhradu regresne vymáhať od žalovanej 1/, nie je pri posudzovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy pre súd rozhodná.
1.8 S poukazom na vyššie uvedené kritériá pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy a ich
vyhodnotenie, ako aj na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, dospel súd

prvej inštancie k záveru, že samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol daný a oprávnený,
avšak nebol dôvodný v rozsahu žalobkyňami uplatnenej výšky, keď ako dôvodnú súd vzhliadol výšku
nemajetkovej ujmy v prípade žalobkyne 1/ vo výške 7.000,10 € a v prípade žalobkyne 2/ vo výške
5.000,00 €, vo zvyšnej časti súd prvej inštancie žalobu zamietol. K takémuto rozdielnemu určeniu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade žalobkyne 1/ v porovnaní so žalobkyňou 2/ súd prvej

inštancie dospel z dôvodu, že práve v prípade žalobkyne 1/ sa jedná o matku zosnulého, keď vzťah
rodiča a dieťaťa je vzťahom nezameniteľným a neporovnateľným so žiadnym iným vzťahom, pričom
sa jedná o vzťah celoživotný, keď matka zosnulého, aj vzhľadom na jej vek, je nepochybne vo väčšej
miere postihnutá smrťou vlastného dieťaťa, ktorého stratu bude vždy pociťovať intenzívnejšie, a ktorého
pomoc, ktorá bola samozrejmá, už nebude mať poskytnutú vôbec.

1.9 O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a ods. 2 CSP. Vzhľadom
však na skutočnosť, že výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy súdu, súd v danom prípade
postupoval tak, že vychádzal z výšky súdom priznanej nemajetkovej ujmy ako základu pre priznanie
nároku žalobkýň na náhradu trov konania v tejto časti, a to vzhľadom na procesný úspech žalobkýň,
ktoré mali plný úspech čo do základu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a súčasne

výška plnenia vyplývajúca z tohto ich procesného úspechu závisela výlučne od úvahy súdu. Zamietnutie
žaloby v prevyšujúcej časti však nepredstavuje úspech žalovaných, ale je len dôsledkom úvahy súdu.
Poukazomnauvedenésúdprvejinštancieotrováchkonaniarozhodoltak,žežalovanýmuložilpovinnosť
nahradiť žalobkyniam trovy konania v rozsahu 100 %.2. Proti I., II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná 1/ z dôvodu, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/
CSP), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods.
1 písm. d/ CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Navrhla, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a priznáva žalobkyni
1/ a žalobkyni 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. V prípade, ak odvolací súd dospeje
kzáveru,ženárokžalobkýňnanáhradunemajetkovejujmyjedaný,navrhla,abyodvolacísúdnapadnutý
rozsudok zmenil tak, že:
I. Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1/ sumu 2.000,00 € do

15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného
so žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého zo žalovaných.
II. Žalovaná 1/ a žalovaný 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 2/ sumu 400,00 € do
15 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného so žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
povinnosť druhého zo žalovaných.

III. Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.
IV. Žalovaná 1/ má právo voči žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ na náhradu trov konania v rozsahu
100%.
2.1 V prvom rade namietala, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v súvislosti s odvolaním
napadnutými výrokmi rozsudku riadne neodôvodnil, keďže nedal odpoveď na všetky relevantné

skutkové a právne skutočnosti v konaní, pričom jeho rozhodnutie v odvolaním napadnutých výrokoch
považovala za arbitrárne. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k preukázaniu aktívnej
vecnej legitimácie žalobcov, t.j. preukázania ich príbuzenského pomeru k zosnulému, považovala
za nedostatočné a v rozpore s vykonaným dokazovaním v konaní na súde prvej inštancie. Taktiež
považovala odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k výške priznaného nároku

žalobkyniam za nedostatočné a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov.
2.2 Namietla, že konštatovanie súdu prvej inštancie o rodinných väzbách žalobkýň
so zosnulým na základe vykonanej lustrácie žalobkýň v registri obyvateľov nebolo v konaní na súde prvej
inštancie nijako preukázané. Súd prvej inštancie síce v odôvodnení svojho rozhodnutia tvrdí, že rodinné
väzby - príbuzenský vzťah medzi žalobkyňami a zosnulým mal preukázaný z vykonanej lustrácie v

registri obyvateľov, avšak v súdnom spise sa nenachádza žiadny listinný dôkaz, ktorý by preukazoval
vykonanie lustrácie zo strany súdu prvej inštancie. Poukázala na to, že zo zápisnice o pojednávaní zo
dňa 05.04.2024 je preukázané, že obsahom súdneho spisu bola len odpoveď na lustráciu žalovanej
1/ v registri obyvateľov, avšak nie lustrácia žalobkýň. Tvrdenia súdu prvej inštancie uvedené v bode
15. rozsudku nie sú podľa nej preukázané žiadnym dôkazom, a v tomto smere je rozhodnutie súdu

prvej inštancie arbitrárne a riadne neodôvodnené. Tvrdila, že v danom prípade nebol žiadnym dôkazom
preukázaný rodinný vzťah medzi žalobkyňami a zosnulým, ktorý by odôvodňoval zásah do osobnostnej
sféry žalobkýň z jej strany v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 12.04.2020 a ktorý by zakladal nárok
žalobkýň domáhať sa voči nej náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. V
danom prípade nebola v konaní na súde prvej inštancie preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobkýň,

a teda základ ich nároku. Uvedeným postupom súd prvej inštancie postupoval podľa nej procesne
nesprávne, keď tvrdí, že na základe vykonanej lustrácie žalobkýň boli tieto so zosnulým v rodinnom
vzťahu bez preukázania tejto skutočnosti relevantným dôkazom, ku ktorému by mala možnosť sa 1/
vyjadriť. Uvedené podľa nej zakladá aj odvolací dôvod podľa § 365 od. 1 písm. b/ a písm. d/ CSP. Ďalej
poukázala na to, že súd prvej inštancie teda môže bez návrhu strán konania vykonať len tie dôkazy,

ktoré vyplývajú z verejných registrov a zoznamov, pričom poukázala na to, že Register obyvateľov nie
je verejne prístupným registrom, a teda súd prvej inštancie nebol oprávnený potupovať v tomto konaní
podľa § 185 ods. 2 CSP pre účely preukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobkýň. Rodinnoprávny
vzťah medzi žalobkyňami a zosnulým boli povinné preukázať výhradne žalobkyne v rámci povinnosti
unesenia dôkazného bremena v konaní a preukázania aktívnej vecnej legitimácie v konaní. Uvedený

postup súdu prvej inštancie podľa nej zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP.
2.3 Vyjadrila názor, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nesprávne právne posúdil námietku
žalovanej 1/ ohľadne premlčania nároku žalobkýň. Žalovaní v konaní uvádzali, že k premlčaniu nároku
žalobkýň malo dôjsť dňa 13.04.2023, no súd prvej inštancie za relevantné považoval úmrtie synaa brata žalobkýň, a teda dátum 07.05.2020. Vyššie uvedený právny názor súdu prvej inštancie
považovala za nesprávny a v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít
(rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009). Premlčacia doba na

náhradu nemajetkovej ujmy začína plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému
zásahu do osobnostných práv. V danom prípade došlo zo strany žalovanej 1/ k zásahu do osobnostných
práv žalobkýň dňom, kedy došlo k dopravnej nehode, t.j. 12.04.2020, preto trojročná premlčacia doba
začala plynúť dňa 13.04.2020 a uplynula dňa 13.04.2023. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa
05.05.2023, nárok bol podľa nej uplatnený po uplynutí premlčacej doby. Poukázala pri tom na závery

znaleckého posudku č. 38/2020 A. A. J. T.. E., A.. zo dňa 10.06.2020, ktorý bol súčasťou pripojeného
trestného spisu v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica sp. zn. 1T/60/2020,
v zmysle ktorých poranenie, ktoré utrpel nebohý v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 12.04.2020,
ako aj jeho smrť, sú v príčinnej súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou. Ďalej z predmetného
znaleckého posudku je preukázané, že u nebohého došlo po dopravnej nehode k zástave srdca s
následnou resuscitáciou, pričom počas obdobia od 12.04.2020 do 07.0S.2020 nebol pri vedomí, s

okolitým svetom nekomunikoval. Podľa názoru žalovanej 1/ k neoprávnenému zásahu z jej strany do
osobnostných práv žalobkýň došlo už samotnou dopravnou nehodou t.j. dňom 12.04.2020, kedy došlo k
zásahu do pokojného stavu. Už týmto dňom totiž žalobkyne s poškodeným nemohli komunikovať resp.
nadväzovať rodinné väzby. Uviedla, že v danom prípade je potrebné si uvedomiť, že v tomto prípade
sa nejedná o nárok žalobkýň na náhradu škody podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý by

vznikol práve dňom smrti zosnulého, v prípade ktorého dvojročná subjektívna premlčacia doba uplynula
08.05.2022.Zostranysúduprvejinštancietedapodľanej došloknesprávnemuprávnemuvyhodnoteniu
ňou vznesenej námietky premlčania nároku žalobkýň, čím je v danom prípade naplnený odvolací dôvod
podľa § 365 ods. 1 psím. h/ CSP.
2.4 Namietla, že podľa jej názoru neboli v konaní na súde prvej inštancie dostatočným spôsobom

preukázané úzke rodinné väzby žalobkýň so zosnulým, ktoré by u žalobkýň vyvolali hlbokú utrpenú
traumu v dôsledku jeho smrti. Súd prvej inštancie konštatoval existenciu hlbokých rodinných a
citových väzieb žalobkýň so zosnulým len na základe výsluchu strán konania, konkrétne žalobkýň na
pojednávaní dňa 06.03.2024, ktorý považuje len za podporný dôkaz. V danom prípade žalobkyne okrem
svojho výsluchu nepredložili v konaní na súde prvej inštancie žiadny iný relevantný dôkaz, ktorý by

preukazoval hĺbku ich rodinných vzťahov a citových väzieb k zosnulému. Ani žalobkyňou 2/ predloženú
fotodokumentáciu nemožno podľa nej považovať za relevantný dôkaz z dôvodu, že v konaní nebolo
preukázané, že pochádza z obdobia bezprostredne pred dopravnou nehodou. S poukazom na vyššie
uvedené skutočnosti tvrdila, že žalobkyne v konaní neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali blízke
rodinné väzby a silné citové vzťahy k zosnulému. Súd prvej inštancie podľa nej nesprávne uviedol, že z

vykonaného dokazovania vyplynul hlboký, vrúcny a intenzívny vzťah žalobkýň k zosnulému. Uvedeným
postupom súdu prvej inštancie bol podľa nej naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP.
2.5 Namietla, že súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a po posúdení všetkých kritérií určených
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a po posúdení ustálenej rozhodovacej praxe súdov
v obdobných prípadoch určil nesprávnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prospech jednotlivých

žalobkýň. Okolnosti, ktoré boli totiž v konaní na súde prvej inštancie preukázané, a to vo vzťahu
k žalovanej 1/ a zosnulému a žalobkyniam, odôvodňovali prianie náhrady nemajetkovej ujmy v nižšej
výške. Čo sa týka veku poškodeného a žalobkýň v čase dopravnej nehody uviedla, že zosnulý mal 51
rokov, žalobkyňa 1/ mala 69 rokov a žalobkyňa 2/ mala 47 rokov. Z uvedeného je podľa nej zrejmé,
že v prípade zosnulého sa jednalo o dospelú osobu v zrelom veku a nie o maloleté dieťa, ktorého

stratu by vnímali žalobkyne obzvlášť citlivo. Vzhľadom na túto skutočnosť považovala výšku priznanej
nemajetkovej ujmy za neprimeranú. Čo sa týka poskytnutia satisfakcie z jej strany, poukázala na to,
že v konaní na súde prvej inštancie bolo preukázané, že bola za uvedený skutok právoplatne uznaná
vinnou v trestnom konaní a bol jej uložený trest. Zároveň bolo preukázané, že sa za tento skutok
žalobkyniam ospravedlnila. Uvedenú skutočnosť je potrebné podľa nej zohľadniť, aj priznanú výšky

náhrady nemajetkovej ujmy považovala vzhľadom na trestnoprávny postih žalovanej za neprimeranú.
Uviedla, že dopravná nehoda zasiahla aj do jej dušenej sféry, nakoľko jej musela byť poskytnutá
psychiatrická zdravotná starostlivosť. Výšku priznaných náhrad považovala za neprimeranú aj z dôvodu,
že v trestnom konaní bolo preukázané, že dopravná nehoda bola posúdená ako nedbanlivostný trestný
čin, ktorý spáchala neúmyselným konaním.

2.6Napokonvýškupriznanýchnáhradpovažovalazaneprimeranevysokúajsohľadomnajejmajetkové
pomery. Poukázala na to, že v konaní na súde prvej inštancie bolo totiž zistené, že je síce zamestnaná
v pracovnoprávnom vzťahu na pracovnej pozícii zdravotná sestra, avšak v súčasnosti sa nachádza na
rodičovskej dovolenke, pričom poberá rodičovskýpríspevok vo výške 437,30 €. V konaní bolo preukázané a nesporné, že jej nevyhnutné výdavky
prevyšujú v súčasnosti jej príjmy, pričom s úhradou týchto nevyhnutných nákladov jej vypomáha
jej partner a otec jej maloletého dieťaťa. Je síce vlastníčkou spoluvlastníckych podielov na

nehnuteľnostiach, avšak hodnota týchto podielov je, ako bolo v konaní na súde prvej inštancie
preukázané, zanedbateľná. Okrem toho spláca hypotekárny úver s mesačnými splátkami vo výške
394,38 €. Vzhľadom na preukázané skutočnosti má teda žalobkyniam priznaná výška náhrady
nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie pre ňu likvidačné následky.
S poukazom na všetky uvedené skutočnosti tvrdila, že súd prvej inštancie po posúdení okolností na

strane žalobkýň, ako aj na jej strane, priznal žalobkyniam nesprávnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy,
keďokolnosti,ktorébolivkonanínasúdeprvejinštanciepreukázané,odôvodňovalinižšiuvýškunáhrady
nemajetkovej ujmy na strane žalobkýň, ako im bola súdom priznaná. V tomto smere poukázala aj na
rozhodovaciu prax súdov v obdobných prípadoch, a to najmä na rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn.
10Co/2l/2020,ktorývkonaníonáhradunemajetkovejujmypriznalmatkeplnoletéhosynasumu2.000,00
€ a sestrám zomrelého po 400,00 €. Súd prvej inštancie sa podľa nej pri posudzovaní priznania výšky

náhrady nemajetkovej ujmy odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe súdov v obdobných prípadoch,
pričom svoje rozhodnutie v časti určenia výšky nemajetkovej ujmy náležíte neodôvodnil, a v tejto časti je
preto jeho rozhodnutie arbitrárne. Vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie je naplnený odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.

3. Proti I., II. a IV. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie aj žalovaný 2/, a to
rovnako z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ CSP. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu voči nemu v celom rozsahu zamietne a zároveň uloží žalobkyniam 1/ a
2/ povinnosť zaplatiť mu trovy konania v rozsahu 100 %.
3.1 Napadnutý rozsudok považoval za v napádanej časti nezákonný z dôvodu, že súd prvej inštancie na

základe uplatnených prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany, ako i vykonaného
dokazovania, nesprávne vyhodnotil tvrdenia sporových strán i dôkazy, vykonal nezákonné dôkazy, na
základe čoho nesprávne zistil skutkový stav a následne nesprávne právne posúdil uplatnenú námietku
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie oboch žalobkýň, ako i vznesenú námietku premlčania. Napadnutý
rozsudok považoval za zmätočný, pretože súd prvej inštancie v 34., 36. a 37. bode odôvodnenia

produkoval argumentáciu vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním neboli v tomto spore vôbec namietané.
3.2 Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil námietku nedostatku aktívnej
vecnejlegitimácie.Tvrdil,žežalobkynevsporepreukázalilenpríbuzenskývzťahmedzisebounavzájom,
čo plynie z predloženého rodného listu žalobkyne 2/. Pokiaľ aj súd prvej inštancie v 15. bode
odôvodnenia napadnutého rozsudku dával do pozornosti skutočnosti vyplývajúce z lustrácie v Registri

obyvateľov, takéto dokazovanie nebolo vykonané v súlade so zákonom, pretože žalovaný 2/ pri
uskutočnení nahliadnutia do súdneho spisu zistil, že sa tam takýto výstup z Registra obyvateľov
nenachádzal a nenachádzal sa v ňom ani v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku, keď konajúci
súd oboznamoval obsah súdneho spisu. Namietol, že iniciatíva súdu prvej inštancie vo vzťahu
k zisťovaniu ich príbuzenských väzieb bez akejkoľvek ingerencie zo strany žalobkýň nemôže byť

zákonným podkladom pre priznanie nárokov žalobkyniam. Žalobkyne podľa neho náležite nepreukázali
príbuzenský pomer k zosnulému, a teda dôvodnosť uplatneného nároku bola žalovanou stranou účinne
popretá.
3.3 Nestotožnil sa ani s argumentáciou súdu prvej inštancie, na základe ktorej v 16. bode odôvodnenia
napadnutého rozsudku posúdil námietku premlčania ako nedôvodnú. Je tomu tak z dôvodu, že k

neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobkýň zo
strany žalovanej 1/ do ich osobnostných práv došlo práve v deň nehody dňa 12.04.2020 a tento
moment je podľa jeho názoru relevantným pre posúdenie momentu začiatku plynutia premlčacej doby.
Poukázal na to, že zosnulý bol počas celého pobytu zomrelého v nemocnici a až do momentu biologickej
smrti (07.05.2020) v kóme. Súd prvej inštancie podľa neho nevenoval náležitú pozornosť zmieneným

špecifickým okolnostiam prípadu pri posudzovaní momentu neoprávneného zásahu zo strany žalovanej
1/ objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva. V dôsledku neoprávneného zásahu
zo strany žalovanej 1/ spôsobením dopravnej nehody dňa 12.04.2020 došlo k závažnému porušeniu
zdravia u nebohého, čím nepochybne došlo k zásahu do práva na súkromie a rodinný život žalobkýň,
ktoré vzhľadom na stav obete nehody počas hospitalizácie v nemocnici (od nehody do jej smrti) už

nemohli rozvíjať a vytvárať vo vzťahu k zosnulému akékoľvek rodinné vzťahy napriek tomu, že u neho
nenastala biologická smrť bezprostredne po dopravnej nehode. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu
bol presvedčený, že premlčacia doba na uplatnenie nárokov, ktorých priznania sa žalobkyne domáhajú
v tomto spore im začala plynúť nasledujúci deň po dni, kedy došlo k dopravnej nehode, ktorú spôsobilažalovaná 1/ a táto uplynula najneskôr dňom 12.04.2023. V čase podania žaloby dňa 05.05.2023 boli
nároky žalobkýň už premlčané.
3.4 Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie vykonal nezákonné dôkazy, odôvodnenie napadnutého

rozsudku je v napadnutej časti vágne, arbitrárne a zmätočné, na základe vykonaného dokazovania
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil nároky, čo do uplatnených
odvolacích námietok, a preto je podľa neho na mieste jeho legitímne očakávanie, že odvolací súd žalobu
v celom rozsahu zamietne.

4. Žalobkyne sa k podaným odvolaniam nevyjadrili.

5. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP),
preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len v
rozsahu odvolania žalobcu podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1
CSP, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., II. a IV. podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny

potvrdil.

6. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal

zo súdom prvej inštancie správne a náležite zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné
predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie
pojednávanie (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP).

7. V súdenej veci sa žalobkyňa 1/ ako matka zosnulého a žalobkyňa 2/ ako jeho sestra, domáhali

voči žalovanej 1/ ako osobe, ktorá dňa 12.04.2020 spôsobila dopravnú nehodu, pri ktorej zosnulý utrpel
zranenia, ktorým dňa 07.05.2020 podľahol a voči žalovanému 2/ ako poisťovateľovi titulom zákonného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, náhrady nemajetkovej
ujmy z dôvodu zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 11 až § 13 Občianskeho zákonníka.

8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci dospel k záveru,
že samotný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy bol u žalobkýň daný a oprávnený a napadnutým
rozsudkom uložil žalovanej 1/ a žalovanému 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni 1/
sumu 7.000,00 €, žalobkyni 2/ sumu 5.000,00 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.

9. Žalovaní v podaných odvolaniach zhodne namietali, že súd nesprávne zistil skutkový stav a následne
nesprávne právne posúdil v konaní vznesenú námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie oboch
žalobkýň. Oponovali, že v danom prípade nebol žiadnym dôkazom preukázaný rodinný vzťah medzi
žalobkyňami a zosnulým, ktorý by zakladal nárok žalobkýň na náhrady nemajetkovej ujmy.
9.1 Námietka žalovaných, že skutkové zistenia súdu prvej inštancie týkajúce sa rodinného vzťahu medzi

žalobkyňamiazosnulýmvyplývajúcezlustráciežalobkýňvregistriobyvateľovnevyplývajúzvykonaného
dokazovania, nemajú v oporu v súdnom spise ani vo vykonanom dokazovaní. Súd vykonáva dôkazy
zásadne na pojednávaní a pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v konaní,
ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené zákonom. Zo zápisnice
z pojednávania konaného dňa 06.03.2024 jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie v súvislosti

so skúmaním vecnej legitimácie oboznámil sporové strany so skutkovými zisteniami vyplývajúcimi
z vykonanej lustrácie žalobkýň v registri obyvateľov, pričom mal z nej existenciu namietaných rodinných
väzieb, t.j. postavenie žalobkyne 1/ ako matky zosnulého a postavenie žalobkyne 2/ ako jeho sestry,
jednoznačne preukázané.
9.2 Pokiaľ ide o možnosť zohľadnenia údajov z registra obyvateľov Slovenskej republiky v súdnom

konaní, odvolací súd poukazuje na to, že register obyvateľov Slovenskej republiky je, v zmysle § 12
zákona č. 253/1998 Z.z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej
republiky v znení neskorších predpisov, informačným systémom verejnej správy, ktorý obsahuje súbor
údajov o obyvateľoch Slovenskej republiky, na ktorých základe možno osobu identifikovať, zistiť jej pobyt
a vzťahy k iným osobám (manželke/manželovi, matke, otcovi a deťom), ako aj ďalšie administratívne

údaje vymedzené týmto zákonom. Je zdrojom platných údajov o obyvateľoch Slovenskej republiky
pre potreby štátnych orgánov (a teda aj súdy), orgánov územnej samosprávy, iných právnických osôb
alebo fyzických osôb. Po oboznámení sa s vykonaným dokazovaním a obsahom súdneho spisu možno
konštatovať, že príbuzenský vzťah žalobkýň so zosnulým vyplýva aj z iných súdom prvej inštancievykonaných dôkazov. Na súdnom pojednávaní konanom dňa 05.04.2024 súd prvej inštancie v rámci
vykonaného oboznamovania sporových strán s vykonávanými dôkazmi oboznámil aj obsah súdneho
spisu vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9C/37/2021, v rámci ktorého bol

oboznámenýajsobášnylistzosnuléhosjehomanželkou,zktoréhovyplýva,žejehomatkouježalobkyňa
1/. Nakoľko súd hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti možno na
základe zhodných údajov o rodičoch zosnulého uvedených v jeho sobášnom liste a zhodných údajov
o rodičoch žalobkyne 2/ uvedených v jej rodnom liste priloženom k žalobe skonštatovať ich súrodenecký
vzťah.

9.3 Pokiaľ žalovaní pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyňami namietali nedostatočné
preukázanie úzkych rodinných väzieb medzi nimi a zosnulým, pri konštatovaní ktorých mal súd
prvej inštancie vychádzať len z výsluchu strán konania, odvolací súd po oboznámení sa s obsahom
súdneho spisu, vykonaným dokazovaním a obsahom odôvodnenia napadnutého rozsudku konštatuje,
že napadnutý rozsudok vychádza zo skutkových zistení, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní,
súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam

a po aplikácii príslušnej právnej normy dospel k hodnovernému záveru, že žalobcovia uniesli svoje
dôkazné bremeno a v konaní preukázali, že boli naplnené predpoklady úspešného uplatnenia ich práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniknutej v dôsledku predmetnej dopravnej nehody,
vdôsledkuktorejtragickyzahynulaichblízkaosoba.Rozsahstratyžalobkýňaujmyimvzniknutejsmrťou
zosnulého mal súd prvej inštancie preukázaný z výsledkov vykonaného dokazovania. V súvislosti so

žalovanými namietaným dôkazným prostriedkom odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 195 CSP,
v zmysle ktorého výsluch strany predstavuje hneď prvý z v CSP predpokladaných a výslovne uvedených
dôkazných prostriedkov. Pri tom sa nejednalo o jediný v konaní vykonaný dôkazný prostriedok. CSP
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí
ovykonanýchdôkazochzhľadiskaichpravdivostiadôležitostiprerozhodnutie,jevecoujehovnútorného

presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať
zo zisteného skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku.
Hodnotiacaúvahasúduprvejinštancievdanomprípadezodpovedázásadámformálnejlogiky,vychádza
zo zisteného skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením. Z blízkosti násilne pretrhnutého

vzťahu žalobkyne 1/ ako matky a zosnulého ako jej dieťaťa, ako aj s výsledkami dokazovania
preukázaného hlbokého súrodeneckého vzťahu medzi žalobkyňou 2/ a zosnulým ako jej bratom vyplýva,
tak ako správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie, že strata spôsobená nečakanou a násilnou smrťou
zosnulého privodila v súkromí žalobkýň neodstrániteľné následky, bolesť a životné nešťastie.
9.4 Aktívna vecná legitimácia je v konaní o priznanie náhrady nemajetkovej daná tomu subjektu,

ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 „Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu
osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak to, že tento zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe náležitosti musia byť
splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo domáhať sa ochrany

podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie uložené súdom.
Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia (subjektom
ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom, ktorý je nositeľom
povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti alebo odstrániť
následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo právnická osoba,

ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených osobnostných prác (je
pôvodcom alebo subjektom zásahu).“ Súčasťou práva na ochranu súkromia chráneného ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní a rozvíjaní vzájomných citových,
morálnychasociálnychväziebmedzinajbližšímiosobamiakonanie,ktoré spôsobilonásilné pretrhnutie
týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky neoprávneného zásahu do chránených

osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Strata člena rodiny predstavuje nenapraviteľnú ujmu,
ktorá stíha zostávajúcich členov tohto spoločenstva.
9.5 Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku na základe výsledkov vykonaného dokazovania
skonštatoval, že vzťah žalobkýň so zosnulým bol hlboký, vrúcny a intenzívny. Smrť syna a brata
obrala žalobkyne o osobu, ku ktorej mali blízky rodinný vzťah, ktorá im bola oporou, a na ktorú

sa vždy mohli obrátiť so žiadosťou o pomoc a smrť tak blízkej osoby u žalobkýň nepochybne
vyvolala ľudsky prirodzenú psychickú bolesť a životné nešťastie, ktoré každá zo žalobkýň prežívala
vo svojom vnútri samostatne. Dokazovaním bola preukázaná hĺbka zásahu do súkromia žalobkýň,
ktorá vyplynula z intenzity ich vzťahu so zosnulým, s ktorým boli vzájomne naviazaní, zdieľali svojeradosti aj starosti, pravidelne sa navštevovali, trávili spolu voľný čas aj sviatky a boli si nápomocní.
V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/224/2018 „Podmienkou
priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na

individuálnych okolnostiach prípadu - existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu,
ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho
trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne
pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej
situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Z toho vyplýva,

že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému
zásahu, a že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach“.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že takýto následok akým je smrť syna
a brata v súkromí žalobkýň spôsobil neodstrániteľné a trvalé následky. Úmrtie člena najužšej rodiny
predstavuje najzávažnejšiu formu zásahu do osobnostných práv pozostalých rodinných príslušníkov, pri
ktorej dochádza k definitívnemu a nezvratnému ukončeniu pôvodného rodinného spolužitia. Vzhľadom

k tomu, že v konaní bola preukázaná existencia kvalifikovaného vzťahu so zosnulým a v dôsledku jeho
úmrtia v dôsledku dopravnej nehody zavinenej žalovanou 1/ bola preukázaná existencia neoprávneného
zásahu do chránených osobnostných práv obidvoch žalobkýň, odvolací súd námietku nedostatku ich
aktívnej vecnej legitimácie vyhodnotil ako nedôvodnú.

10. Žalovaní sa v podaných odvolaniach nestotožnili ani s právnym posúdením námietky premlčania zo
strany súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že žalobkyňami uplatnené
nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú premlčané. Tvrdili, že k neoprávnenému
zásahu objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva žalobkýň zo strany žalovanej
1/ do ich osobnostných práv žalobkýň došlo dňa 12.04.2020, t.j. v deň dopravnej nehody a tento

moment je podľa nich relevantným pre posúdenie momentu začiatku plynutia premlčacej doby. Trojročná
premlčacia doba podľa nich začala plynúť nasledujúci deň, t.j. dňa 13.04.2020 a uplynula dňa
13.04.2023. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná dňa 05.05.2023, nárok bol podľa nich uplatnený
po uplynutí premlčacej doby.
10.1 Súd prvej inštancie posúdil námietku premlčania ako nedôvodnú. S poukazom na závery rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009 dospel k záveru, že v prípade nároku
na nemajetkovú ujmu je nutné aplikovať trojročnú premlčaciu dobu. Vyslovil názor, že samotnému
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkýň je relevantné úmrtie syna a brata žalobkýň,
atedadátum07.05.2020.Dôvodil,žeakjepredmetomkonanianárokžalobkýňnanáhradunemajetkovej
ujmy za smrť zomrelého, je to práve dátum úmrtia zomrelého, od ktorého je možné začať počítať

zákonom stanovenú trojročnú premlčaciu dobu, V čase od dopravnej nehody t. j. od 12.04.2020 do
06.05.2020 do ochrany osobnosti za stratu a zásah do súkromného života žalobkýň ešte zasiahnuté
nebolo. Dospel k záveru, že premlčacia doba v danom prípade začala plynúť až odo dňa 08.05.2020,
a v čase podania žaloby dňa 05.05.2023 ešte márne neuplynula.
10.2 Odvolací súd k otázke premlčania nároku na nemajetkovú ujmu uvádza, že judikatúra kvalifikovala

právo na náhradu nemajetkovej ujmy ako právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje (R 58/2014),
pričom poukazuje na aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí
sp. zn. 7Cdo/252/2021 zo dňa 31.03.2022 skonštatoval: „Ustanovenie § 15 ods. 2 ZoPZP (ktoré má
charakter lex specialis) je potrebné vykladať tak, že na premlčanie nároku na náhradu škody i na
premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy platí rovnaká právna úprava vo vzťahu k osobe, ktorá

škodu spôsobila (škodcovi) i vo vzťahu k poisťovateľovi (poisťovni) tejto osoby a to v tom smere, že vo
vzťahu k obidvom subjektom sa aplikuje právna úprava premlčania vyplývajúca z ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka (ktorá má charakter lex generalis), podľa ktorej sa toto právo premlčuje vo
všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, pretože právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, je
právom majetkovej povahy.“

10.3 Občiansky zákonník stanovuje objektívny začiatok plynutia premlčacej doby. Trojročná premlčacia
doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t.z. odo dňa, keď sa právo mohlo po prvý
razuplatniťnasúde,tedalenčomohlabyťdôvodnepodanážalobanasúd(actionata).„Počiatokplynutia
všeobecnej trojročnej premlčacej doby náhrady za nemateriálnu ujmu je podľa § 101 Občianskeho
zákonníka je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť

alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína plynúť dňom nasledujúcim
po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv.“ (rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 265/2009, sp. zn. 2Cdo/194/2011).10.4 V prejednávanej veci bolo preukázané, že neoprávneným konaním žalovanej 1/ bolo jedným činom
(zavinením dopravnej nehody dňa 12.04.2020) zasiahnuté do práva na život zosnulého, ako aj do
osobnostnýchprávžalobkýň(doprávanasúkromiearodinnýživotakoajdoprávažalobkýňnaspolužitie

so zosnulým), ktorý nastal dňa 07.05.2020, t.j. momentom smrti zosnulého (kedy došlo k násilnému
pretrhnutiu rodinných a citových väzieb) a ktorého následky v podobe rôznej formy citovej ujmy (smútku
a straty zo spoločenstva s blízkou osobou) u žalobkýň stále pretrvávajú. Žalobkyne, ako blízke osoby
zosnulého domáhajúce sa ochrany svojich osobnostných práv, do ktorých bolo zasiahnuté usmrtením
im blízkej osoby, preto mohli svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vykonať

prvýkrát dňa 08.05.2020. Od tohto dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá
skončila 08.05.2003. Žalobkyne, ako po zosnulom pozostalé príbuzné, svoju žalobu podali na súde dňa
05.05.2023, teda pred uplynutím premlčacej doby, a preto žalobou uplatnené nároky žalobkýň nemožno
považovať za premlčané. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom súdu prvej
inštancie a uvedenú námietku nesprávneho právneho posúdenia vyhodnotil ako nedôvodnú.

11. K odvolacím námietkam, ktoré sa týkali výšky priznaných náhrad nemajetkových ujm, v rámci
ktorých žalovaná 1/ namietla, že súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania a po posúdení všetkých
kritérií určených rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a po posúdení ustálenej rozhodovacej
praxe súdov v obdobných prípadoch určil nesprávnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy v prospech
jednotlivých žalobkýň, odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd

prvej inštancie pri stanovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vyhodnocoval závažnosť vzniknutej ujmy,
individuálne okolnosti prípadu a prihliadol aj k účelu a funkciám tohto inštitútu.
11.1 Súd prvej inštancie v súlade s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadreným v náleze
sp. zn. III.ÚS 288/20017, v zmysle ktorého pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné
súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, v bode 20. odôvodnenia napadnutého

rozsudku v rámci úvah o stanovení výšky priznaných náhrad nemajetkovej ujmy v peniazoch využil
aj komparačnú metódu, pričom vychádzal z článku K. C. S. U. nemajetkovej ujmy ( bolestné za
smútok ) pozostalého príbuzného, uverejneného v Bulletine advokácie č. 9/2017 a uviedol porovnanie
priznaných náhrad nemajetkovej ujmy v deviatich porovnateľných prípadoch. Odvolací súd považuje
vtejtosúvislosti,akoajspoukazomnarozhodnutieKrajskéhosúduŽilinasp.zn.10Co/2l/2020uvádzané

žalovanou1/, za potrebné zdôrazniť, že každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy
je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné
prípady. Vyriešením takto individuálnej otázky, ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani
nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.7Cdo/29/2021). Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie

výšky náhrady nemajetkovej ujmy postupujú súdy vždy rozdielne v každom konkrétnom prípade a
nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej
výšky náhrady nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej
nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky 7Cdo/131/2020, 7Cdo/131/2020).

11.2 Pokiaľ žalovaná 1/ v podanom odvolaní namietla neprimeranosť výšky súdom prvej inštancie
priznaných náhrad nemajetkovej ujmy vzhľadom na vek žalobkýň, ako aj vek zosnulého, odvolací
súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie konštatuje, že vzhľadom na ich vek bolo možné očakávať
vedenie spoločného rodinného života ešte po dlhý čas. Bez ohľadu na ich vek, bola to práve dopravná
nehoda spôsobená žalovanou 1/, ako vodičom u žalovaného 2/ poisteného motorového vozidla, nebyť

ktorej by k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkýň nedošlo a žalobkyne by
spoločne so zosnulým mohli aj na ďalej viesť spoločný rodinný život.
11.3 Čo sa týka žalobkyniam už poskytnutej satisfakcie v podobe odsúdenia žalovanej 1/ v trestnom
konaní a jej ospravedlnenia, možno vzhľadom na závažnosť a nezvratnosť spôsobenej nemajetkovej
ujmy konštatovať, že morálne zadosťučinenie nie je v tomto konkrétnom prípade postačujúce, no boli

súdom prvej inštancie pri určovaní výšky priznaných náhrad nemajetkových ujm zohľadnené.
11.4 Súd prvej inštancie pri tom prihliadol aj na majetkové pomery, ktoré boli v konaní podrobne
dokazované. Je pravdou, že právo na primerané zadosťučinenie je svojou povahou úzko späté nielen
s postihnutou osobou, ale aj s osobou, ktorá do práva na ochranu osobnosti zasiahla. Náhrada
nemajetkovej ujmy musí spĺňať aj požiadavku proporcionality, v zmysle ktorej má sledovať vyrovnanie

spôsobenej morálnej ujmy, avšak nesmie spôsobovať na strane žalobcov bezdôvodné obohatenie a na
žalovanú stranu zas nesmie pôsobiť likvidačne. Vzhľadom na osobitosti posudzovaného prípadu, keď v
prejednávanej veci žalovanou 1/ je fyzická osoba, ktorá si riadne splnila svoju zákonnú povinnosť mať
zmluvne zabezpečené poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidlaa žalovanou 2/ je poisťovňa, ktorá je na základe ňou poskytovaného povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla povinná za poistenú žalovanú
1/ nahradiť poškodenými uplatnené a preukázané nároky na náhradu ujm spôsobených prevádzkou

povinne zmluvne poisteného motorového vozidla, odvolací súd taktiež nepovažoval zohľadnenie
majetkových pomerov žalovaných za rozhodné.
11.5 Súd prvej inštancie pri stanovení výšky priznaných náhrad nemajetkovej ujmy prihliadol aj na limity
vyplývajúci z právnych predpisov verejného práva (§ 13 zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných
činov, prílohy k zákonu č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského

uplatnenia v znení neskorších predpisov). Ako kritériá pre stanovenie náhrady na odškodnenie
nemajetkovej ujmy na strane žalobkýň zohľadnil intenzitu vzťahu k zosnulému, jeho vek v čase úmrtia
a samotný vek žalobkýň, hmotnú závislosť žalobkýň na zosnulom, ako aj na poskytnutú satisfakciu
zo strany žalovanej 1/ ako vinníka dopravnej nehody. Na strane žalovanej 1/ pristúpil k posudzovaniu
jej postoja (vyjadrenú ľútosť, ospravedlnenie), ako aj otázku dopadu tejto udalosti do duševnej sféry
samotnej žalovanej 1/ a otázku majetkových pomerov žalovanej 1/. Rovnako tak súd prvej inštancie

posudzoval aj mieru zavinenia, resp. spoluzavinenia samotného zosnulého na dopravnej nehode.
S uvedeným postupom súdu prvej inštancie a odôvodnením výšky priznaných náhrad nemajetkových
ujm sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje a konštatuje, že z obsahu odôvodnenia rozhodnutia
súdu prvej inštancie vyplýva, že sa dostatočne zaoberal a vysporiadal s výškou súm nemajetkovej ujmy
priznaných žalobkyniam, adekvátne prihliadol na príbuzenské vzťahy, intenzitu a rozsah zásahu do ich

právanasúkromiearodinnýživot.Vrámciúvahovýškenáhradyzohľadnilsúkromnéarodinnéväzby,do
ktorých bolo závažným spôsobom zasiahnuté, pričom následky sú trvalého charakteru, neodstrániteľné
a nenapraviteľné.

12. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento spĺňa

kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno považovať za
nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzal, akými úvahami sa
riadil, zistené skutkové okolnosti súd prvej inštancie náležite vyhodnotil a dospel na základe vykonaných
dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, ktoré správne právne posúdil a svoje rozhodnutie logicky

zdôvodnil. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá aj základnej (formálnej) štruktúre
odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri hodnotení dôkazov
na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že jeho
odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, v dostatočnom rozsahu uvádza dôvody, na ktorých je

rozhodnutie založené a obsahuje zákonom vyžadované obsahové náležitosti.
12.1 Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní namietal zmätočnosť napadnutého rozsudku z dôvodu argumentácie
súdu prvej inštancie vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ním neboli v tomto spore vôbec namietané,
odvolací súd konštatuje, že ak súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia napadnutého rozsudku riešil
otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/, tak skúmanie vecnej legitimácie (hmotnoprávneho

vzťahu účastníka konania k prejednávanej veci) je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho
súdu. Otázku, či žalobca je v spore aktívne legitimovaný (či je nositeľom tvrdeného hmotného práva) a
či ním označený žalovaný je v spore naozaj pasívne legitimovaný (či je nositeľom tvrdenej povinnosti)
rieši súd v samom závere konania, kedy z meritórneho rozhodnutia vyplynie autoritatívny záver o
otázke vecnej legitimácie účastníkov konania. Príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom do

osobnostných práv poškodených a vzniknutou nemajetkovou ujmou, ktorej sa súd prvej inštancie
venoval v bodoch 36. a 37. odôvodnenia napadnutého rozsudku predstavuje zákonný predpoklad
zodpovednostiavznikuobčianskoprávnejsankciepodľa§13Občianskehozákonníkazaneoprávneným
zásahom spôsobenú nemajetkovú ujmu, ktorého existenciu je súd rozhodujúci o nároku na priznanie
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy taktiež povinný skúmať.

12.2 Pre záver o nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie nepostačuje
len skutočnosť, že strana (v danom prípade žalovaný) s napadnutým rozhodnutím a jeho dôvodmi
nesúhlasí alebo ich považuje za nedostatočné. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania,abysasúdstotožnilsjehoprávnyminázormi,navrhovanímahodnotenímdôkazov.Neznamená
ani právo na to, aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami a právnymi názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie
vykonaných dôkazov, skutkových tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť
podaného nároku, resp. uplatnených námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s
procesným úspechom účastníka, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade soskutkovým a právnym názorom účastníkov konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS
3/97, I. ÚS 204/2010).

13.Odvolacísúd,poukazujúcnavyššieuvedenébodytohtorozhodnutia,odvolacienámietkyžalovaných
nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP
v napadnutých výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd preskúmal i odvolaním napadnutý IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým

súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanej 1/ a žalovanému 2/ uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne nahradiť žalobkyni 1/ a žalobkyni 2/ trovy konania v rozsahu 100 %, a to v lehote
3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške trov konania žalobkýň. V nadväznosti
na vecnú správnosť odvolaním napadnutých výrokov I. a II. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd,
ako vecne správne posúdil aj závislé výroky, ktorými súd prvej inštancie v súlade so zásadou úspechu
v spore vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP rozhodol o trovách prvoinštančného konania. Súd

prvej inštancie pritom správne uviedol, že v danom prípade výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela
od úvahy súdu. Žalobkyne dosiahli v konaní plný úspech čo do základu uplatneného nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy, pričom zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech žalovaných,
ale je len dôsledkom úvahy súdu. Možno skonštatovať, že súd prvej inštancie o trovách prvoinštančného
konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.

15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaných, títo neboli
úspešní ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch
I., II. a IV. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech v odvolacom konaní tak prináleží

žalobkyniam, ktoré by teda mali nárok aj na náhradu trov odvolacieho konania. Pretože však zo spisu
odvolací súd nezistil, že by žalobkyniam, ktoré boli v odvolacom konaní nečinné, v odvolacom konaní
nejaké účelne vynaložené trovy vznikli, náhradu trov odvolacieho konania im nepriznal.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,

pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,

b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo

zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.