Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 12, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Cob/32/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2121205588
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Barková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:2121205588.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Barkovej a členiek
senátu JUDr. Ivany Neviďanskej a Mgr. Jany Brídzikovej v spore žalobcu: Mgr. Marcela Turasová,
so sídlom Hlavná 6, 927 01 Šaľa, správca konkurznej podstaty úpadcu Meile Elektrotechnik, k.s., so
sídlom Družstevná 1097/11, 925 53 Pata, IČO: 35 979 721, právne zastúpený: Advokátska kancelária
FARDOUS PARTNERS s.r.o., so sídlom Hlavná 6, 927 01 Šaľa, IČO: 47 241 543, proti žalovanému:

Aspőck Systems GmbH, so sídlom Enzing 4, 4722 Peuerbach,, Rakúska republika, právne zastúpený:
HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Žižkova 7803/9, 811 02 Bratislava,
IČO: 36 856 584, o zaplatenie 72 630,10 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/4/2021 - 81 zo dňa 27.02.2023, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Trnava č.k. 23Cb/4/2021 - 81 zo dňa 27.02.2023
p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Trnava (ďalej aj ako „súd“ alebo aj ako „súd prvej inštancie“) uznesením č.k. 23Cb/4/2021
- 81 zo dňa 27.02.2023 (ďalej tiež len ako „napadnuté uznesenie“) konanie zastavil (výrok I.) a rozhodol,

že žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu s tým, že o výške
náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok II.).

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol s poukazom na ustanovenia § 3, § 4, § 9 a § 161 ods. 1, 2 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „CSP“), podľa
čl. 1, čl. 25 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.

decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach
(prepracované znenie) (ďalej aj ako „Nariadenie Brusel I bis“) a podľa bodu 6, bodu 35, čl. 6 a čl. 7
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní
(ďalej aj ako „Nariadenie o insolvenčnom konaní“).

3.Súdprvejinštancievodôvodnenínapadnutéhouzneseniauviedol,žepreskúmalnámietkužalovaného

uplatnenú v jeho odpore proti európskemu platobnému rozkazu, teda pri jeho prvom úkone, ktorý mu
patril, v ktorej namietal právomoc súdu prvej inštancie na konanie a rozhodovanie a zistil, že táto je
opodstatnená. Súd prvej inštancie uviedol, že pre posúdenie právomoci v danej veci bolo potrebné
najskôr sa vysporiadať s otázkou, či je možné založiť právomoc tunajšieho súdu v zmysle Nariadenia
o insolvenčnom konaní, pričom dospel k záveru, že v predmetnom konaní išlo o záväzky vyplývajúce
z Rámcovej zmluvy uzatvorenej dňa 02.04.2014 medzi úpadcom a žalovaným (ďalej aj ako „rámcová

zmluva“) a konkurzné konanie na dlžníka (žalobcu) bolo vyhlásené uznesením Okresného súdu Trnava
č.k. 36K/6/2019 - 68 zo dňa 21.05.2019, právoplatným dňa 30.05.2019. Záväzkový (zmluvný) vzťahtak bol uzatvorený pred začatím insolvenčného (konkurzného) konania, a teda nevyplýva priamo z
insolvenčného (konkurzného) konania. Nariadenie o insolvenčnom konaní určuje právomoc súdov iba v
prípade žalôb, ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a keďže predmetné konanie nevyplýva z

insolvenčného konania, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo možné určovať právomoc súdu v
danom prípade na základe Nariadenia o insolvenčnom konaní, ale bolo potrebné aplikovať ustanovenia
Nariadenia Brusel I bis. Súd prvej inštancie uviedol, že v danom prípade si strany sporu výslovne dohodli
v bode 13.1 rámcovej zmluvy zo dňa 02.04.2014 právny poriadok, ktorým sa zmluva bude spravovať,
a to právny poriadok Rakúskej republiky a v bode 13.2. rámcovej zmluvy si dojednali, že príslušným

súdom, ktorý má v konaní rozhodovať je súd vo Welse v Rakúsku. Súd prvej inštancie dospel k záveru,
že predmetná dohoda spĺňala náležitosti v zmysle článku 25 Nariadenia Brusel I bis, t. j. bola uzatvorená
písomne a vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť účastníkom zmluvy
známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili
zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah. Súd prvej inštancie tak ustálil, že výlučnú právomoc konať
v danom spore má v zmysle ustanovení Nariadenia Brusel I bis súd vo Welse v Rakúskej republike,

pretože právomoc tunajšieho súdu by mohla byť daná iba so súhlasom žalovaného, čo v danom prípade
nebolo splnené, nakoľko žalovaný výslovne namietol nedostatok právomoci tunajšieho súdu. Vzhľadom
na to, že súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku právomoci v predmetnom spore konať a
rozhodovať, konanie podľa § 9 CSP zastavil pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. O
nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 v spojení s § 256 ods. 1 CSP

a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko k zastaveniu konania
došlo zavinením na strane žalobcu.

4. Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca dňa 20.03.2023 odvolanie v celom rozsahu, a to z dôvodu
podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným

postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces.Žalobcanavrhoval,abyodvolacísúdnapadnutéuzneseniezrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie a zaviazal žalovaného na náhradu trov
konania v celom rozsahu.

Žalobca v odvolaní poukazoval na to, že z bodu 6. odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplynulo,
že žalovaný dňa 12.04.2022 doručil súdu prvej inštancie vyjadrenie, v ktorom uviedol, že „Nariadenie
Brusel I Bis má totiž v prejednávanom spore jednoznačnú prednosť pred ustanoveniami Insolvenčného
nariadenia. Podľa bodu 35 preambuly Insolvenčného nariadenia síce naozaj platí, že súdy členského
štátu, na území ktorého sa začalo insolvenčné konanie, by mali mať právomoc aj v prípade žalôb,

ktoré priamo vyplývajú z insolvenčného konania a ktoré s týmto konaním úzko súvisia. Konanie o
zaplatenie žalovanej sumy však k takýmto úzko prepojeným sporom jednoznačne nepatrí. Žalovaný
poukazuje na rozhodnutie SD EÚ vo veci C-157/13 Nickel & Goeldner Spedition GmbH v. „Kintra“ UAB.
SD EÚ tu rozhodol, že žaloba o zaplatenie pohľadávky založenej na poskytnutí dopravných služieb,
ktorú podal správca konkurznej podstaty prináleží pod pojem „občianske a obchodné veci“, a preto

patrí do pôsobnosti Nariadenia Brusel I bis. Insolvenčné nariadenie sa neaplikuje a súd postupuje v
intenciách nariadenia Brusel I bis. S poukazom na toto nariadenie je potom príslušným na konanie
bezpochyby iba súd v meste Wels, Rakúsko, tak, ako bolo medzi stranami dojednané v bode 13.1 a
13.2Rámcovejdohody“.Žalobcavodvolanínamietal,žeuvedenévyjadrenieneboložalobcovidoručené
a žalobca sa o jeho obsahu dozvedel až z obsahu napadnutého uznesenia. Žalobca poukázal na čl.

9 CSP, v zmysle ktorého strany sporu majú právo oboznámiť sa s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi
protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určuje zákon. Žalobca mal za
to, že nedoručením vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.04.2022 žalobcovi zo strany súdu bol porušený
princíp kontradiktórnosti sporového konania a bolo mu znemožnené vyjadriť sa k právnej argumentácii
protistrany, čím bolo jednoznačne porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. V tejto súvislosti

žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/141/2010.

5. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný vyjadril v podaní zo dňa 07.07.2023. K žalobcom namietanému
odvolaciemu dôvodu žalovaný uviedol, že práva žalobcu porušené neboli a už vôbec nie v intenzite
namietaného odvolacieho dôvodu. Žalovaný uviedol, že princíp kontradiktórnosti ukotvený v čl. 9 CSP

je limitovaný dovetkom „v rozsahu, ktorý určí zákon“, preto je súd povinný doručovať procesné úkony
stranám len v prípadoch vyslovene stanovených zákonom, resp. CSP. Žalovaný mal za to, že súd
minimálne vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného nezaťažovala žiadna doručovacia povinnosť. Poukázal
na to, že súd konanie zastavil z dôvodu neodstrániteľnej vady konania podľa § 9 CSP, t. j. spor nepatrído právomoci súdov Slovenskej republiky. V tomto prípade tak malo vydanie uznesenia nasledovať
okamžite po tom, ako súd nedostatok právomoci na konanie zistil, resp. mal analogicky aplikovať normu
§ 167 ods. 1 CSP vylučujúcu doručovanie. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie žiadne práva a

ani záruky žalobcovi neodoprel, naopak konal nad ich nevyhnutný rámec. Protistrane tiež nič nebránilo,
aby v záujme ochrany svojich práv vyvinula osobnú iniciatívu a aktívne nahliadla do súdneho spisu.
Žalovaný tiež poukázal na to, že žalobca v odvolaní namietal len procesný odvolací dôvod, bez námietky
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd
napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a žalovanému priznal nárok na

náhradu trov konania v plnom rozsahu.

6. Ďalšie vyjadrenia strán sporu súdu doručené neboli.

7. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo aj ako „odvolací súd“) ako súd odvolací
(§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie žalobcu bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej

lehote (§ 359 a § 362 ods. 1 prvá veta CSP), viazaný dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), bez nariadenia
pojednávania dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bolo potrebné podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdiť.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

9. Podľa čl. 9 CSP, strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany
a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

10. Podľa § 9 CSP, ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu Slovenskej republiky, súd konanie
bezodkladne zastaví.

11. Podľa § 161 ods. 1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

12. Podľa § 161 ods. 2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd
konanie zastaví.

13. Odvolací súd mal z obsahu súdneho spisu preukázané, že súd prvej inštancie vydal dňa 09.02.2022

európsky platobný rozkaz, proti ktorému žalovaný podal dňa 24.02.2022 odpor, v ktorom zároveň
vzniesol námietku nedostatku právomoci slovenského súdu s tým, že príslušným súdom na konanie
je súd v meste Wels, Rakúska republika. Odpor žalovaného, obsahom ktorého bola aj žalovaným
vznesená námietka nedostatku právomoci slovenského súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetnej
veci, bol žalobcovi doručený súdom prvej inštancie dňa 30.03.2022. Žalobca na odpor žalovaného

reagoval vyjadrením doručeným súdu dňa 30.03.2022. K vyjadreniu žalobcu sa žalovaný, bez výzvy
súdu, vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 12.04.2022. Napadnutým uznesením zo dňa 27.02.2023
súd prvej inštancie konanie zastavil z dôvodu nedostatku právomoci súdu Slovenskej republiky vo veci
konať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výlučnú právomoc konať v danom spore
má v zmysle ustanovení čl. 25 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Nariadenia Brusel I bis súd vo Welse v Rakúskej

republike s tým, že právomoc tunajšieho súdu by mohla byť daná iba so súhlasom žalovaného, čo v
danom prípade splnené nebolo, nakoľko žalovaný výslovne namietol nedostatok právomoci tunajšieho
súdu.

14. K odvolacej námietke žalobcu, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces tým, že súd

prvej inštancie porušil princíp kontradiktórnosti sporového konania a žalobcovi znemožnil vyjadriť sa k
právnej argumentácii protistrany vo vyjadrení doručenom súdu dňa 12.04.2022, ktoré žalobcovi nebolo
súdom doručené, odvolací súd uvádza, že pre naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
b) CSP je nevyhnutné, aby boli splnené tri zákonné znaky, ktorými sú (1) nesprávny procesný postup, (2)
tentonesprávnyprocesnýpostupznemožnilstranesporuuskutočňovaťjejprocesnéprávaa(3)intenzita

tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Nesprávny
procesný postup je taký postup súdu, ktorý je v rozpore so zákonom a zároveň musí znemožniť strane
sporu uskutočňovať jej procesné práva. Intenzita zásahu do procesných práv strany sporu v dôsledku
nesprávneho procesného postupu musí dosahovať mieru porušenia práva na spravodlivý proces.Žalovaný podaním zo dňa 23.02.2022 podal odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom namietol aj
právomoc slovenského súdu konať a rozhodnúť predmetný spor, pričom odkazoval na ustanovenie

čl. 4 bod 1 v spojení s čl. 26 bod 1 Nariadenia Brusel I bis a poukazoval na dohodu strán sporu
podľa bodu 13.1 a 13.2 rámcovej zmluvy zo dňa 02.04.2014 uzavretej medzi žalobcom a žalovaným,
v zmysle ktorej príslušným na konanie je súd v meste Wels, Rakúsko. Predmetné podanie žalovaného
súd prvej inštancie zaslal žalobcovi na vyjadrenie (č.l. 64 a č.l. 67 s. spisu). Žalobca sa vyjadril
podaním zo dňa 30.03.2022 a k námietke nedostatku právomoci slovenského súdu uviedol, že s

poukazom na čl. 7 Nariadenia o insolvenčnom konaní, Nariadenie Brusel I bis sa na daný prípad
neaplikuje, nakoľko konkurzné konanie na majetok úpadcu Meile Elektrotechnik, k.s. bolo začaté na
území Slovenskej republiky, spor bol začatý až po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu a platí pravidlo
uprednostnenia insolvenčného konania úpadcu pred individuálnymi dohodami ohľadom riešenia sporov
dlžníka s veriteľom. Uvedené vyjadrenie žalobcu súd prvej inštancie žalovanému nedoručoval. Žalovaný
však bez výzvy súdu na podanie žalobcu reagoval v podaní zo dňa 12.04.2022, v ktorom zotrval na

svojej argumentácii, že na posúdenie právomoci slovenského súdu sa budú aplikovať ustanovenia
Nariadenia Brusel I bis a dôvodil, prečo nemožno aplikovať ustanovenia Nariadenia o insolvenčnom
konaní. Odvolací súd z obsahu súdneho spisu zistil, že toto vyjadrenie žalovaného, nebolo zo strany
súdu prvej inštancie doručené žalobcovi.

V predmetnom spore, zohľadňujúc individuálne okolnosti prejednávanej veci, odvolací súd dospel
k záveru, že nedoručenie vyjadrenia žalovaného zo dňa 12.04.2022 žalobcovi, nepredstavuje takú
intenzitu zásahu do práv žalobcu, ktorý by dosahoval mieru porušenia jeho práva na spravodlivý proces
a odôvodňoval by zrušenie napadnutého uznesenia a opätovné rozhodnutie vo veci. Odvolací súd v
tejto súvislosti poukazuje na to, že proti uzneseniu o zastavení konania (aj z dôvodu konštatovaného

nedostatku právomoci slovenských súdov vo veci konať a rozhodnúť) je prípustné odvolanie, a teda
žalobca mal možnosť vyjadriť svoje námietky k skutkovým zisteniam a k právnym záverom súdu prvej
inštancie uvedeným v napadnutom uznesení. Žalobca v predmetnej veci toto svoje právo aj využil,
pričom v podanom odvolaní namietol výlučne skutočnosť nedoručenia vyjadrenia žalovaného zo dňa
12.04.2022 a skutkové zistenia ani právne závery súdu prvej inštancie nenamietal.

Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že právomoc súdu je jednou z procesných podmienok, ktoré musia
byť splnené na to, aby súd mohol vo veci konať a rozhodnúť. Keďže súd na splnenie podmienok konania
prihliada kedykoľvek počas konania, je irelevantné, v ktorom štádiu konania súd nedostatok svojej
právomoci zistí. Ustanovenie § 9 CSP explicitne uvádza, že ak spor alebo vec nepatrí do právomoci súdu

Slovenskej republiky, súd konanie zastaví, a teda keď súd prvej inštancie dospel k záveru o nedostatku
právomoci, bolo jeho povinnosťou konanie zastaviť. Vydanie uznesenia o zastavení konania musí po
indikácii nedostatku právomoci nasledovať bezodkladne.

Súd prvej inštancie po vznesení námietky nedostatku právomoci slovenských súdov žalovaným, umožnil

žalobcovi sa k vznesenej námietke (ako aj k podanému odporu), vyjadriť. Následne bolo povinnosťou
súdu prvej inštancie, ktorý dospel k záveru o nedostatku svojej právomoci, s poukazom na ustanovenie
§ 9 CSP, konanie bezodkladne zastaviť.

Podstatou zásady kontradiktórnosti konania a s ňou súvisiacou zásadou „rovnosti zbraní“ je, aby všetci

účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať
na protiargumenty protistrany. Zásada kontradiktórnosti je porušená tam, kde súd odníme strane
sporu možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý obsahoval zistenie významné pre jeho
rozhodnutie a vytvorí tak dotknutej strane sporu podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie
svojich tvrdení, než akými disponuje druhá strana sporu, prípadne tam, kde strana sporu nemá možnosť

zúčastniť sa na pojednávaní (k tomu viď napr. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS/49/2001 zo dňa 19.12.2001).

Právo na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti
od individuálnych okolností konkrétneho prípadu. Odvolací súd uvádza, že právo na kontradiktórny

proces však nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé,
že nezoznámenie strany sporu so stanoviskom druhej strany sporu, nemôže mať akýkoľvek vplyv
na výsledok konania (k tomu viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo/7/2013 zo dňa 22.01.2014).Aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva pri posudzovaní otázky kontradiktórnosti vyplýva,
že je potrebné zohľadniť, či vyjadrenie protistrany obsahovalo také skutkové alebo právne argumenty,

ktoré mohli ovplyvniť výsledok sporu alebo či zvolené právne riešenie dávalo vôbec nejaký priestor na
diskusiu (Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3. júla 2009, Stepinska proti Francúzsku, rozsudok
z 15. júna 2004, Čičmanec proti Slovenskej republike, rozsudok z 28. júna 2016).

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že pri zohľadnení konkrétnych špecifík

predmetnej veci, kedy súd prvej inštancie po vznesení námietky žalovaným, zastavil konanie z dôvodu
nedostatku právomoci súdu vo veci konať a rozhodnúť, neposkytnutie vyjadrenia žalovaného žalobcovi
v rámci konania a nemožnosť sa k nemu vyjadriť, neboli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu,
nakoľko takáto možnosť by aj tak nemala vplyv na výsledok konania a zvolené právne riešenie
(zastavenie konania pre nedostatok právomoci) nedávalo žiadny priestor na ďalšiu diskusiu. Práva
žalobcu tak neboli porušené v intenzite namietaného odvolacieho dôvodu.

Odvolací súd preto považoval túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú.

15. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že v rámci odvolacieho konania je viazaný dôvodmi odvolania,
a preto pri rozhodovaní o podanom odvolaní môže prihliadať len na také dôvody, ktoré boli uplatnené

v lehote na podanie odvolania a zároveň vyšli v odvolacom konaní najavo. Napadnuté uznesenie preto
odvolací súd skúmal len v rozsahu žalobcom vznesených odvolacích dôvodov, kedy tento nenamietal
len odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, nakoľko mal za to, že súd prvej inštancie mu
nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to vo vzťahu k nedoručeniu podania

žalovaného zo dňa 12.04.2022 žalobcovi, pričom v podanom odvolaní nijako nenamietal skutkové a ani
právne posúdenie veci súdom prvej inštancie.

16. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu potom odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie
z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný
v celom rozsahu, odvolací súd mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej

inštancie samostatným uznesením.

18. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musiabyťspísanéadvokátom(§429ods.1CSP). Povinnosťprávnehozastúpeniaadvokátomdovolateľ
nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447

písm. d/, e/ CSP).