Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2024

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/97/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4622202387
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2024:4622202387.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudcov JUDr.

Borisa Minksa a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: Slovak Estate s.r.o., so sídlom Tallerova 4, 811
02 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 50 050 907, zastúpeného: Advokátska kancelária VASIĽ
& partners, s.r.o., so sídlom Žiškova 4D, 040 01 Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanej: Obec Krušovce
so sídlom Štefánikova 129, 956 31 Krušovce, IČO: 00 699 250, zastúpenej: Advokátska kancelária
JUDr. Slávik a partneri s.r.o. so sídlom Nám. M. R. Štefánika 3, 955 01 Topoľčany, IČO: 36 861 375, o
nahradenie prejavu vôle a o vzájomnej žalobe žalovanej na určenie vlastníctva, o odvolaní žalobcu a
žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 09. mája 2023 č. k. 4C/67/2022-183, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti konania
o určenie vlastníctva v plnom rozsahu.

Žalovanej p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v časti konania
o nahradenie prejavu vôle v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Topoľčany (súd prvej inštancie) rozsudkom zo dňa 09. mája 2023 č. k. 4C/67/2022-183

(napadnutý rozsudok) výrokom I. zamietol žalobu žalobcu o nahradenie prejavu vôle, výrokom II.
zamietol vzájomnú žalobu žalovanej na určenie vlastníctva, výrokom III. priznal žalovanej nárok na
náhradu trov konania o nahradenie prejavu vôle proti žalobcovi v plnej výške, výrokom IV. priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania o určenie vlastníctva proti žalovanej v plnej výške.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal nahradenia prejavu vôle žalovanej s predajom
spoluvlastníckeho podielu 1/2 k nehnuteľnosti v kat. úz. A. zapísanej na LV č. XXX ako parcela registra

C č. 824 o výmere 607 m2 za kúpnu cenu 1.821 eur z dôvodu, že je podielovým spoluvlastníkom tejto
nehnuteľnosti v podiele 1/2 a žalovaná nadobudla spoluvlastnícky podiel na základe kúpnej zmluvy zo
dňa 26.10.2021 od predchádzajúcej spoluvlastníčky B. C., čím ako osoba, ktorá nie je spoluvlastníkom
porušilaustanovenie§140Občianskehozákonníkaatýmoprávnenémuspoluvlastníkovizpredkupného
práva vzniklo právo domáhať sa od nadobúdateľa spoluvlastníckeho podielu, aby mu tento ponúkol na
kúpu za rovnakých podmienok, za ktorých kúpil spoluvlastnícky podiel od spoluvlastníka. Keďže jeho
predkupné právo bolo porušené, tak podanou žalobou sa domáha ochrany svojho práva voči žalovanej,

nakoľko mu svedčí právo na uzatvorenie kúpnej zmluvy k nadobudnutému spoluvlastníckemu podielu
žalovanej.3. Žalovaná s podanou žalobou nesúhlasila, žiadala ju zamietnuť, pričom potvrdila, že predávajúca B.
C. v kúpnej zmluve prehlásila, že druhý podielový spoluvlastník nemá záujem na využití zákonného
predkupného práva a na prevod spoluvlastníckeho podielu a jeho podmienky ho upozornila. Kúpna

zmluva bola zverejnená na webovom sídle obce Krušovce a bola teda verejne dostupná, pričom žalobca
ich v tejto veci doposiaľ nekontaktoval a o jeho domnelom porušení predkupného práva sa obec
dozvedela až z výzvy Okresného súdu Topoľčany na vyjadrenie sa k žalobe. Kúpnu zmluvu obec
s predávajúcou uzatvorila za účelom majetkovoprávneho vysporiadania pozemku pod rozostavanou
stavbou základnej školy do súpisným číslom XXX, ktorá je zapísaná na LV č. XXX vo výlučnom

vlastníctve žalovanej. Týmto spôsobom sa obec snaží zlegalizovať stav, ktorý bol založený kúpnymi
zmluvami uzatvorenými Československým štátom, ktoré neboli zapísané v katastri nehnuteľnosti a túto
skutočnosť dokazuje i vyvlastňovací súpis ku geometrickému plánu č. 243-209-295/89. Je to i prípad
kúpnej zmluvy uzatvorenej s C. D. dňa 05.01.1990 na predaj parcely č. 1392/3 zapísanej na LV č. XXX
v kat. úz. A., ktorá je podľa ich názoru zhodná s predmetnou nehnuteľnosťou.

4. Ďalej žalovaná v konaní namietala existenciu aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že nehnuteľnosť,
ktorá je predmetom sporu t.j. parc. č. 824 orná pôda o výmere 607 m2 zapísaná na LV č. XXX v kat.
úz. A. je súčasťou súboru pozemkov, ktoré boli v roku 1989 zamerané geometrickým plánom firmy
GEODÉZIA š.p. Bratislava č. 243-209-295/89 a tento súbor pozemkov bol zameraný tak, že spoločne
vytvorili novozamerané pozemky parc. č. 1392/20 orná pôda o výmere 24411 m2 a parc. č. 309/1

zastavaná plocha o výmere 1082 m2. V tej dobe mal sporný pozemok iné označenie, keďže išlo o
pozemok vedený na LV č. XXX ako parc. č. 1392/3 orná pôda o výmere 610 m2 vo vlastníctve C. D.,
E. F., nar. XX.XX.XXXX v celosti. Dôvodom zamerania bola skutočnosť, že na týchto pozemkoch bude
postavená 12 triedna ZDŠ, ktorá však doposiaľ nie je dokončená a rozostavaná stavba školy je vedená
na LV č. XXX. Úlohou spoločnosti Stavoinvesta, investorská organizácia Bratislava, závod Topoľčany

bolo vlastnícky usporiadať pozemok, na ktorom sa má stavba nachádzať a preto Stavoinvesta začala
jednotlivé pozemky od ich vlastníkov vykupovať a v zastúpení Československého štátu vykúpila v celosti
od vlastníčky C. D. aj sporný pozemok vtedy označený ako parc.č. 1392/3 kúpnou zmluvou zo dňa
03.01.1990. V súčasnej dobe je sporný pozemok vedený na LV č. XXX ako parc.č. 824 orná pôda o
výmere 607 m2 vlastnícky v polovici na mene žalobcu na základe kúpnej zmluvy V1098/2021 (kúpna

zmluva zo dňa 14.04.2021 s predávajúcim D. F.), pričom kúpou tohto podielu bolo porušené predkupné
právo B. C., ktorá bola vtedy spoluvlastníčkou spornej nehnuteľnosti, nakoľko predávajúci spoluvlastník
D. F. pri prevode svojho podielu na žalobcu neponúkol na odkúpenie tento podiel kvalifikovaným
spôsobom B. C.. Jej predkupné právo bolo tým porušené a prevodom spoluvlastníckeho podielu B. C.
na žalovanú prešli na ňu aj jej práva z tohto porušenia predkupného práva, ktoré jej svedčili, keďže

predkupné právo ako aj práva z jeho porušenia majú vecnú povahu a viažu sa na vlastníctvo k pozemku,
nie na osobu vlastníka. V rámci svojej procesnej obrany sa preto podľa § 40a v spojení s § 140
OZ dovolala voči žalobcovi neplatnosti právneho úkonu - kúpnej zmluvy uzavretej dňa 14.04.2021
medzi žalobcom ako kupujúcim a D. F. ako predávajúcim z dôvodu porušenia predkupného práva
B. C.. Zároveň žalovaná poukázala na skutočnosť, že sporový pozemok bol v roku 1990 vykúpený

pre Československý štát, pričom podľa § 134 ods. 2 OZ pri prevode na základe zmluvy vlastníctvo
nadobudlo platnosť účinnosťou zmluvy a na túto účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom
okrem prípadu, ak šlo o prevod do socialistického vlastníctva, to znamená, že dňom podpisu kúpnej
zmluvy medzi C. D. a Československým štátom, t.j. 03.01.1990 vlastníctvo k spornému pozemku
nadobudol štát a podľa § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí dňom účinnosti tohto zákona

vlastníctvo k spornému pozemku prešlo na Obec Krušovce bez potreby ďalšieho úkonu. Vlastníctvo
k celému pozemku teda patrí Obci Krušovce a žalobca je na tomto pozemku zapísaný ako vlastník v
polovici neprávom.

5. Žalobca poprel, že by ho p. C. kontaktovala a že by mal vyhlásiť, že si predkupné právo neuplatňuje.

Poukázal na inštitút vydržania u právneho predchodcu, od ktorého nadobudol spoluvlastnícky podiel
na nehnuteľnosti s tým, že jeho právny predchodca nadobudol tento podiel na základe dedičského
konania v roku 2007 a v ňom vydaného osvedčenia o dedičstve sp.zn. 13D/1296/2007, čím boli
splnené zákonné predpoklady a podmienky vydržania. Právny nehnuteľnosť užíval dobromyseľne
minimálne od okamihu, keď sa stal jej dedičom na základe dedičského konania v roku 2007. K prevodu

vlastníckeho práva na žalobcu došlo v roku 2021, teda už v čase, keď právny predchodca žalobcu na
základe uplynutia zákonom stanovenej doby nepretržitej držby nadobudol vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. I.US 484/2015 zo
dňa 14.11.2018. Apeloval na aplikáciu princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa (nevlastníka) prednedbalým vlastníkom s tým, že je na mieste, aby súd aplikoval vyššie uvedený princíp pred zásadou
a princípom nemo plus iuris. V tomto smere poukázal na nález ÚS SR sp.zn. I.US 151/2016 zo dňa
03.05.2017 ako aj ďalší nález sp.zn. I.US 549/2015 zo dňa 16.03.2016. Vzájomnú žalobu o určenie

vlastníckeho práva preto považoval za nedôvodnú a pokiaľ sa žalovaná dovolávala relatívnej neplatnosti
kúpnej zmluvy, na základe ktorej žalobca nadobudol vlastnícke právo od p. F., tak k uvedenému je
potrebné právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým vysloví relatívnu neplatnosť právneho úkonu.

6. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že dňa 05.01.1990 uzavrela C. D. ako predávajúca

kúpnu zmluvu s Československým štátom zastúpeným Stavoinvestou Bratislava ako kupujúcim a
predmetom uvedenej kúpnej zmluvy bola parcela č. 1392/3 o výmere 610 m2 zapísaná na LV č. XXX v
kat. úz. A. za kúpnu cenu 3.960 Kčs. Dňa 02.05.1991 žalovaná ako preberajúca podpísala s Okresným
národným výborom Topoľčany ako odovzdávajúcim protokol o delimitácii majetku, majetkových práv
a záväzkov Miestneho národného výboru v Krušovciach s tým, že preberá v zmysle zákona SNR č.
138/1991 Zb. o majetku obcí, majetok uvedený v prílohe tohto protokolu.

7. C. D., E. F. zomrela dňa XX.XX.XXXX a dedičské konanie po nej bolo vedené pod sp. zn. 5D/91/93,
pričom podľa rozhodnutia zo dňa 03.03.1995 nadobudol parcelu č. 824 orná pôda o výmere 607 m2
zapísanú na LV č. XXX v celosti jediný zákonný dedič D. F. (nar. XXXX), ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX
a dedičské konanie po ňom bolo vedené pod sp. zn. 13D/1296/2007. V uvedenom dedičskom konaní

bolo dňa 01.04.2008 vydané osvedčenie o dedičstve, podľa ktorého parcelu č. 824 zapísanú na LV
č. XXX nadobudli D. F. (nar. XXXX) a B. C., každý v podiele 1/2 voči ustupujúcej spoludedičke G. F.
bezodplatne. Osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť dňa 16.04.2008 a výsledku dedičského
konania zodpovedá aj zápis na LV č. XXX.

8. Dňa 14.04.2021 D. F. (nar. XXXX) ako predávajúci uzavrel kúpnu zmluvu so žalobcom ako kupujúcim
a jej predmetom bol spoluvlastnícky podiel 1/2 na parcele č. 824 orná pôda o výmere 607 m2 zapísanej
na LV č. XXX v kat. úz. A. za kúpnu cenu 1.830 eur, pričom na základe uvedenej kúpnej zmluvy bol
povolený vklad vlastníckeho práva do KN rozhodnutím Okresného úradu Topoľčany katastrálny odbor
č. V1098/2021 zo dňa 10.05.2021. Ďalšia spoluvlastníčka predmetnej nehnuteľnosti B. C. predala

svoj spoluvlastnícky podiel žalovanej za kúpnu cenu 1.821 eur kúpnou zmluvou zo dňa 26.10.2021, na
základe ktorej bol povolený vklad do KN pod č. V3794/2021.

9. Žalovaná si listom zo dňa 07.02.2023 adresovaným D. F. uplatnila právo z porušenia predkupného
práva ohľadne parcely č. 824 orná pôda o výmere 607 m2 zapísanej na LV č. XXX v kat. úz. A. v rozsahu

spoluvlastníckeho podielu 1/2 s poukazom na kúpnu zmluvu zo dňa 14.04.2021 uzavretú so žalobcom,
ktorej vklad bol povolený pod V1098/2021 s tým, že touto kúpnou zmluvou bolo porušené zákonné
predkupné právo B. C. ako spoluvlastníka a o existencii tejto kúpnej zmluvy sa dozvedela žalovaná až
dodatočne. Žalovaná kúpnu zmluvu napadla v zmysle ustanovenia § 40a v spojení s ustanovením § 140
Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho je kúpna zmluva neplatná a vyzvala D. F., aby po dohode so

žalobcom vykonal v katastri spätný záznam vlastníckeho práva na seba. Uvedené uplatnenie práva bolo
doručené D. F. dňa 15.02.2023. Zároveň sa žalovaná dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu a
to kúpnej zmluvy V1098/2021 aj voči žalobcovi a to v priebehu konania podaním zo dňa 08.02.2023,
ktoré bolo doručené žalobcovi dňa 13.02.2023.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku, §
132 ods. 1, § 134 ods. 1, 2, § 139 ods. 1, 2, § 130 ods. 1, § 140, § 603 ods. 3, § 40a
Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 5 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a dospel k záveru, že žaloba
žalobcu na nahradenie prejavu vôle z titulu uplatnenia nároku pre porušenie predkupného práva nie je
dôvodná, nakoľko žalobcovi v konaní o takejto žalobe chýba aktívna vecná legitimácia a zároveň dospel

k záveru, že dôvodná nie je ani vzájomná žaloba žalovanej na určenie vlastníckeho práva a preto obe
žaloby zamietol. Uviedol, že pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovanej na určenie vlastníckeho práva, tak
vzhľadom k tomu, že sa jedná o žalobu určovaciu podľa § 137 písm. c/ Civilného sporového poriadku
bolo potrebné zo strany žalovanej preukázať naliehavý právny záujem na takejto žalobe, pričom podľa
názoru súdu bol tento preukázaný vzhľadom na zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti parcela č. 824

v kat. úz. A. na LV č. XXX, keďže v súčasnej dobe je ako spoluvlastník tejto nehnuteľnosti v podiele 1/2
vedený žalobca a žalovaná tvrdila, že tento spoluvlastnícky podiel nadobudla kúpnou zmluvou v roku
1990, čomu nezodpovedá zápis v katastri nehnuteľností a preto na strane žalovanej existuje naliehavý
právny záujem na určení vlastníckeho práva. Existuje naliehavý právny záujem na vydaní určovaciehorozsudku ohľadne vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti, nakoľko týmto rozhodnutím súdu sa
odstráni existujúci stav právnej neistoty, ktorý vznikol tým, že na základe kúpnej zmluvy z roku 1990
nedošlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech Československého štátu a následne po delimitácii

v prospech žalovanej a z toho dôvodu v súčasnej dobe svedčí zápis vlastníckeho práva k spornej
nehnuteľnosti v prospech žalobcu a v prospech žalovanej u každého v podiele 1/2 .

11. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za nesporné, že predchádzajúca
vlastníčka parcely č. 1392/3 zapísanej na LV č. XXX v kat. úz. A., ktorá je identická s terajšou parcelou č.

824 C. D. kúpnou zmluvou zo dňa 05.01.1990 previedla nehnuteľnosť v celosti na Československý štát
zastúpený Stavoinvestou Bratislava, pričom podľa § 134 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia
kúpnej zmluvy pre nadobudnutie vlastníctva uvedenou kúpnou zmluvou nebola potrebná registrácia
štátnym notárstvom a stačil iba podpis tejto kúpnej zmluvy, avšak na základe nej nedošlo k zápisu
vlastníckeho práva v prospech Československého štátu a následne po delimitácii nedošlo ani k zápisu
prechodu do vlastníctva obce, teda žalovanej. Je však nesporné, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa

05.01.1990 uzavretej medzi C. D. a Československým štátom sa žalovaná stala vlastníčkou predmetnej
nehnuteľnosti, i keď tomuto právnemu stavu nezodpovedal zápis v katastri nehnuteľností. Z uvedeného
dôvodu by sa vzájomná žaloba žalovanej na určenie vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti javila
ako dôvodná, avšak žalobca namietal, že jeho právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k tejto
nehnuteľnosti v podiele 1/2 dobromyseľne, pričom došlo k uplynutiu l0 ročnej vydržacej doby a teda

v dôsledku vydržania sa stal D. F. vlastníkom spoluvlastníckeho podielu a tento kúpnou zmluvou v
roku 2021 previedol na žalobcu. Súd sa v rámci rozhodovania o vzájomnej žalobe žalovanej musel
vysporiadať s touto námietkou a skúmať, či zo strany právneho predchodcu žalobcu skutočne nedošlo k
vydržaniu spoluvlastníckeho podielu k predmetnej nehnuteľnosti, pretože v takom prípade by vzájomná
určovacia žaloba žalovanej nebola dôvodná.

12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane právneho predchodcu žalobcu došlo k
nadobudnutiu vlastníckeho práva k spoluvlastníckemu podielu 1/2 na predmetnej nehnuteľnosti
vydržaním, nakoľko C. D. síce kúpnou zmluvou zo dňa 05.01.1990 previedla vlastnícke právo k celej
nehnuteľnosti na Československý štát, avšak v dedičskom konaní po nej vedenom na tunajšom súde

pod sp. zn. 5D/91/1993 došlo k prejednaniu spornej nehnuteľnosti s tým, že ako jediný zákonný dedič ju
nadobudol D. F., nar. XXXX a následne po jeho smrti v dedičskom konaní sp. zn. 13D/1296/2007 bolo
vydané osvedčenie o dedičstve, podľa ktorého predmetná nehnuteľnosť bola nadobudnutá dedičmi D.
F. (nar. XXXX) a B. C. a to u každého v podiele 1/2. Tejto skutočnosti zodpovedal aj zápis na LV č. XXX
ešte predtým, ako došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy medzi D. F. a žalobcom. V tomto smere poukázal

na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/17/2016 zo dňa 26.04.2017, podľa ktorého z hľadiska
dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou
lentáskutočnosť,ktorámáobjektívneznakytitulu(prípadneajlendomnelého)nadobudnutiavlastníctva.
Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky
riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej

ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo.
Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napr. a/ dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá
však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, b/ neprávoplatné rozhodnutie súdu
určujúce vlastníctvo veci, c/ kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná.

13. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že domnelým titulom nadobudnutia
vlastníctva v prípade právneho predchodcu žalobcu bolo dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá
však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku. Je nepochybné, že C. D. v čase
smrti nebola vlastníčkou spornej nehnuteľnosti, ale napriek tomu táto bola prejednaná v dedičskom
konaní, pričom právoplatné rozhodnutie o dedičstve je tým domnelým titulom, na základe ktorého

sa stal dobromyseľným držiteľom nehnuteľnosti D. F. (nar. XXXX), pričom vydržacia doba v tomto
prípade začala plynúť prakticky od právoplatného rozhodnutia v dedičskom konaní sp. zn. 5D/91/93
teda od 31.03.1995 a uplynula dňom 31.03.2005. D. F. (nar. XXXX) nadobudol spoluvlastnícky podiel k
predmetnej nehnuteľnosti v dedičskom konaní sp. zn. 13D/1296/2007 a uvedenú nehnuteľnosť užíval
až pokiaľ spoluvlastnícky podiel na tejto nehnuteľnosti nepreviedol kúpnou zmluvou V1098/2021 na

žalobcu. Súd mal za to, že žalobca nadobudol spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti riadnou kúpnou
zmluvou uzavretou s vlastníkom spoluvlastníckeho podielu a preto vzájomnej žalobe žalovanej na
určenie vlastníckeho práva k tomuto spoluvlastníckemu podielu žalobcu nebolo možné vyhovieť.14. Právny predchodca žalobcu D. F. (nar. XXXX) nadobudol vlastnícke právo k spoluvlastníckemu
podielu k predmetnej nehnuteľnosti originárnym spôsobom a to vydržaním, pričom vydržanie bolo
podporené dobromyseľnou držbou na základe domnelého titulu, ktorým bolo dedičské rozhodnutie

o nadobudnutí veci, ktorá v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, pričom bola
splnená aj podmienka uplynutia vydržacej doby (31.03.1995 až 31.03.2005) a ďalší právny predchodca
žalobcu D. F. (nar. XXXX) sa stal vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na základe rozhodnutia súdu
v dedičskom konaní sp. zn. 13D/1296/2007 a ako vlastník previedol svoje vlastnícke právo na žalobcu.
Právny predchodca žalobcu teda vlastnícke právo nenadobudol derivatívnym spôsobom na základe

dedenia, ale tým, že vlastnícke právo vydržal a tento zákonný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva
od nevlastníka spôsobuje, že vzájomná žaloba žalovanej na určenie vlastníctva, k tomu istému podielu
na predmetnej nehnuteľnosti nie je dôvodná a preto ju súd zamietol.

15. Súd prvej inštancie k žalobe žalobcu o nahradenie prejavu vôle uviedol, že žalobca dňa 14.04.2021
uzavrel kúpnu zmluvu s D. F., na základe ktorej bol povolený vklad pod č. V1098/2021 a na základe ktorej

nadobudol spoluvlastnícky podiel 1/2 k parcele č. 824 o výmere 607 m2 zapísanej na LV č. XXX pre kat.
úz. A., pričom v tom čase bola spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti aj B. C. v podiele 1/2, avšak
predávajúci svoj spoluvlastnícky podiel neponúkol spoluvlastníčke na predaj, čím porušil jej predkupné
právo a keďže následne spoluvlastníčka B. C. svoj spoluvlastnícky podiel previedla na žalovanú kúpnou
zmluvou V3794/2021 zo dňa 26.10.2021, tak spolu s prevodom tohto spoluvlastníckeho podielu sa

žalovaná stala zároveň aj osobou oprávnenou z predkupného práva viazaného na spoluvlastnícky
podiel. V priebehu konania si žalovaná uplatnila toto svoje právo tým spôsobom, že sa dovolala relatívnej
neplatnosti kúpnej zmluvy V1098/2021 voči predávajúcemu D. F. ako aj žalobcovi ako kupujúcemu a
to kvalifikovaným spôsobom, keď dovolanie sa relatívnej neplatnosti bolo doručené D. F. a zároveň v
priebehu súdneho konania aj žalobcovi. V dôsledku dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu

sa uvedený právny úkon stal absolútne neplatným a teda spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti
sa znovu stal D. F. a tým aj zanikla aktívna vecná legitimácia žalobcu na uplatnenie si nároku z
porušenia predkupného práva zo strany právnej predchodkyne žalovanej. Keďže na strane žalobcu
došlo k strate aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle, tak súd jeho
žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobca sa síce na základe kúpnej zmluvy H. stal spoluvlastníkom

predmetnej nehnuteľnosti, avšak z titulu porušenia predkupného práva právnej predchodkyne žalovanej
si uplatnil nárok na odkúpenie spoluvlastníckeho podielu žalovanej, v dôsledku čoho kúpna zmluva
uzavretá medzi žalovanou a jej právnou predchodkyňou zostala platná a účinná a preto sa aj žalovaná
mohladovolaťrelatívnejneplatnostikúpnejzmluvy,ktoroužalobcanadobudolsvojspoluvlastníckypodiel
a týmto dovolaním sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy zaniklo vlastníctvo žalobcu, keďže právny

titul na základe ktorého vlastníctvo nadobudol sa stal absolútne neplatným a tým žalobca stratil aj právo
domáhať sa svojho tvrdeného práva z porušeného predkupného práva.

16. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej priznal
náhradu trov konania o nahradenie prejavu vôle v plnej výške, nakoľko v konaní o žalobe žalobcu bola

úspešná a zároveň žalobcovi priznal náhradu trov konania o určenie vlastníctva v plnej výške, nakoľko
žalobca bol úspešný v uvedenom konaní o vzájomnej žalobe žalovanej s tým, že o výške náhrady trov
konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

17.ProtiuvedenémurozsudkupodalodvolaniežalobcavčastivýrokuI.ozamietnutížalobyonahradenie

prejavu vôle a súvisiacom výroku III. o trovách konania v tejto časti. Žiadal v tejto časti rozsudok
súdu prvej inštancie zmeniť tak, že súd nahrádza prejav vôle žalovanej v znení: Žalovaný predáva
žalobcovi a žalobca kupuje spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1 k celku k nehnuteľnosti k. ú. A., obec
A., okres I., a to: pozemok parcela reg. „C“ č. 824 o výmere 607 m2 – orná pôda, spoluvlastnícky
podiel o veľkosti 1 k celku, evidovaný na LV č. XXX za kúpnu cenu 1.821 eur. Namietal nesprávny

právny postup a nesprávne právne posúdenie. Konštatoval, že súd prvej inštancie zamietol žalobu
o nahradenie prejavu vôle z dôvodu absencie jeho aktívnej vecnej legitimácie, keďže žalovaná sa
dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorým on nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
Podľa názoru žalobcu vlastnícke právo v tomto prípade zaniká až právoplatným rozhodnutím súdu,
ktorý by v merite veci rozhodol o určení vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie o takej skutočnosti

nerozhodol, pretože žalovaná si svoje právo vyplývajúce z porušenia § 140 OZ neuplatnila. Teda on je
naďalej vlastníkom, stále je vedený v katastri ako vlastník. Samotné dovolanie sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu nespôsobuje účinnú neplatnosť danej kúpnej zmluvy. Uviedol, že za súčasnej procesnej
právnej úpravy (s ohľadom na to, že sa dovolal relatívnej neplatnosti právneho úkonu), nemá žalovanámožnosť podania akejkoľvek žaloby, ktorou by sa účinne domohla zániku vlastníckeho práva žalobcu.
Podanie jednej z určovacích žalôb z ohľadom na dikciu § 137 CSP neprichádza do úvahy, nakoľko tak
žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu, ako aj žaloba o určenie vlastníckeho práva v prospech

právneho predchodcu žalobcu by popierala zmysel a účel právnej normy upravujúcej nároky, ktorých sa
je možné domáhať podanou žalobou. Súčasná procesná úprava pripúšťa ako jediný a primárny inštitút
žalobu o nahradenie prejavu vôle, ktorú však žalovaný nepodal. Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 2 Cdo/28/2009.

18. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalovaná v časti výroku II. o zamietnutí vzájomnej žaloby
žalovanej o určenie vlastníctva a súvisiaceho výroku IV. o trovách konania. Žiadala v tejto časti žalobu
zmeniť a určiť, že je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti. Uviedla, že je správny záver súdu prvej inštancie
o tom, že na základe kúpnej zmluvy uzavretej dňa 05.01.1990 medzi pôvodnou vlastníčkou C. D. a J..
Štátom prešlo vlastnícke právo k spornej nehnuteľnosti na štát. Avšak považuje za nesprávny záver
súdu prvej inštancie, že D. F. (XXXX) vydržal vlastnícke právo a následne D. F. (XXXX) nadobudol

dedením. Argumentáciu súdu prvej inštancie v bodoch 16.-19. rozsudku považuje za správnu (R 45/86,
II. ÚS 484/2015), avšak nesprávne aplikovanú na skutkové okolnosti prípadu. Podľa jej názoru dedičské
rozhodnutienemôžebyťdostatočnýmargumentomprezáverodobrovoľnejdržbenehnuteľnosti,nedáva
na skutočnú držbu žiadnu odpoveď, pre vznik držby nestačí. Poukázala na to, že sporný pozemok
užíva obec, na časti je rozostavaná škola a zvyšok pozemku spolu s ďalšími tvorí areál školy, pričom

vlastníctvo obce k stavbám je zapísané na LV XXX. Záverom žalovaná uviedla, že F. museli vedieť
o predaji pozemku C. D., preto nemohli byť dobromyseľní, že je ich vlastníctvom. Nie je ani preukázaná
ich skutočná držba. D. F. ani nikdy nepodával daňové priznanie za sporný pozemok.

19. K odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca. Uviedol, že tvrdenia žalovanej sú nepreukázané

a neodôvodnené. Poprel, že by on alebo jeho právny predchodca mali vedomosť o predchádzajúcich
prevodoch nehnuteľnosti na čsl. Štát. Nemôže preukazovať niečo, o čom nemá vedomosť. Dôkazné
bremeno v tomto leží na žalovanej, ktorá tvrdí, že p. F. musel mať vedomosť o uskutočnenom prevode
na čsl. Štát. D. F. ml. zdedil pozemok po otcovi, ktorý ho dlhodobo a v dobrej viere držal vo svojej faktickej
dispozícii. Nemal dôvod o tom pochybovať. Nehnuteľnosť nadobudol na základe riadne uskutočneného

dedičského konania, ktoré vykonal notár, ktorý zodpovedal za preverenie tej skutočnosti, či nehnuteľnosť
skutočne patrí poručiteľovi. Ďalej poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej vyššie riziko
má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a dostala sa na list vlastníctva prevodcu po zákonom
určenom správnom (katastrálnom) konaní (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 549/2015). Ak sťažovateľ pri

nadobudnutí nehnuteľnosti evidovaných v katastri nehnuteľností konal v dobrej viere v konštitutívny
akt štátu, mal by požívať ústavnú ochranu (nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 151/2016). Ďalej uviedol,
že k obdobným záverom dospela aj česká judikatúra najvyšších súdnych autorít. Ústavný súd ČR
v náleze sp. zn. II. ÚS 165/2011 uviedol, že osoby, ktorým dobrá viera svedčí, totiž nenesú žiadny
podiel zodpovednosti za neplatnosť zmluvy uzatvorenej medzi právnymi predchodcami a s ohľadom

na svoju dobrú vieru mohli v medziobdobí nemalým spôsobom zhodnotiť inkriminované nehnuteľnosti.
Osobe, ktorá urobila určitý právny úkon s dôverou v určitý, jej druhou stranou prezentovaný skutkový
stav, naviac potvrdený údajmi z verejnej, štátom vedenej evidencie musí byť v materiálnom právnom
štáte poskytovaná ochrana. Podľa jeho názoru žalovaný na základe aktuálnej evidencie z katastra
nehnuteľností musel mať dlhodobo vedomosť, že nie je vlastníkom nehnuteľnosti, aj napriek tomu

ju dlhodobo mal užívať nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. V zmysle uvedeného je toho
názoru, že žalobca nesplnil ani podmienku preukázania naliehavého právneho záujmu na podanie
žaloby o určenie vlastníckeho práva.

20.Kodvolaniužalobcusapísomnevyjadrilažalovaná.Uviedla,žezceléhoodvolaniažalobcunemožno

vyčítať žiadnu argumentáciu žalobcu, ktorú by bolo možné podradiť pod odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b/ CSP. Celá argumentácia sa týka iba odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Oponovala odvolaciemu argumentu žalobcu, že on je naďalej vlastníkom sporného spoluvlastníckeho
podielu k nehnuteľnosti (dnes na LV na jeho meno zapísaného), pretože vlastnícke právo v takomto
prípade dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu zaniká až právoplatným rozhodnutím súdu

a v tomto prípade súd žiadnym z výrokov o tejto skutočnosti nerozhodol, a to z dôvodu, že si právo
z porušenia predkupného práva neuplatnila. Táto argumentácia žalobcu stojí na nesprávnom posúdení
právnych účinkov jej dovolania sa (relatívnej) neplatnosti právneho úkonu a je v priamom rozpore
s ustálenou súdnou praxou a judikatúrou. Dovolať sa relatívnej neplatnosti sa možno nielen žalobou nasúde, ale aj podaním voči účastníkovi napádaného právneho úkonu alebo námietkou v katastrálnom
konaní. V rámci súdneho konania je možné relatívnu neplatnosť uplatniť nielen samostatným návrhom,
ale aj vo forme procesnej obrany. Ak sa oprávnená osoba dovolá relatívnej neplatnosti, týmto dovolaním

sa ipso facto nastávajú účinky, ktoré sú obdobné ako u absolútnej neplatnosti. Nie je potrebný žiaden
konštitutívnyvýroksúdu.Aksúdrozhodujeorelatívnejneplatnosti,potomjehovýrokmáibadeklaratórny
účinok. Ak bola relatívna neplatnosť právneho úkonu uplatnená formou procesnej obrany, rieši si otázku
relatívnej neplatnosti ako predbežnú otázku. Z toto vyplýva, že keď sa dovolali voči žalobcovi aj voči
druhému účastníkovi právneho úkonu (D. F.) relatívnej neplatnosti právneho úkonu a súd prvej inštancie

toto dovolanie vyhodnotil ako účinné, správne vyvodil záver o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu na
takúto žalobu, keďže spoluvlastnícke právo mu už nesvedčí, bez ohľadu na to, že je stále zapísaný na LV
ako vlastník. List vlastníctva má totiž iba evidenčný charakter, zápis na LV nezakladá ešte žiadne práva
a povinnosti. Musí zodpovedať ustanoveniam hmotného práva a zápis vlastníctva u žalobcu hmotnému
právu už nezodpovedá. Ďalej žalovaná uviedla, že jej argumentácia primárne stojí na tom, že právny
úkon, ktorým žalobca nadobúdal vlastníctvo na sporovej nehnuteľnosti, je absolútne neplatný z dôvodu,

že hmotnoprávne vlastníctvo k celej nehnuteľnosti svedčí jej. Námietku relatívnej neplatnosti právneho
úkonu uplatňuje ako sekundárnu námietku, pre prípad, že by sa jej primárna námietka nepresadila. Ak
sa presadí jej primárna námietka, potom námietka sekundárna by stratila na význame. Názor žalobcu,
že súčasná procesná úprava umožňuje ako jediný a primárny inštitút v takomto prípade iba žalobu
o nahradenie prejavu vôle, považuje za nesprávny. Podľa žalovanej proces je v zásade podriadený

hmote a v prípade, ak hmotné právo zakladá určité práva a povinnosti, nemôže procesné právo brániť
tomu, aby tieto boli uplatnené na súde a súd aby mohol o nich rozhodnúť.. Treba len nájsť vhodnú
procesnú formu na uplatnenie hmotného práva. V tomto prípade zatiaľ nie je definitívne rozhodnuté
v súdnej praxi, či sa tak môže stať a či súd poskytne súdnu ochranu prostredníctvom § 137 písm. d/ CSP
(určenie neplatnosti právneho úkonu) s argumentom a poukazom na § 34 ods. 2 zákona č. 162/1995

Z. z. ako osobitný predpis alebo prostredníctvom § 137 písm. c/ CSP so stavbou argumentácie a petitu
tak, že žalobca sa bude domáhať určenia vlastníctva predtým zapísaného vlastníka s preukazovaním
naliehavého právneho záujmu na takomto určení.

21. Žalovaná sa vyjadrila aj k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu. Uviedla, že vyjadrenie žalobcu

je sčasti stavané na konštrukcii skutkového stavu, ktorý z vykonaných dôkazov nevyplýva a sčasti
na argumentácii judikatúrou, ktorá sa nakoniec v súdnej praxi takým spôsobom, ako to predkladá
žalobca, nepresadila. Uviedla, že netvrdila, že by mal žalobca v čase nadobudnutia nehnuteľnosti
(2021) vedomosť o predchádzajúcich prevodoch tejto nehnuteľnosti na Čsl. Štát, čo malo ovplyvniť
dobromyseľnosť jeho držby. Je pravdepodobné a aj logické, že žalobca o tom nemal odkiaľ vedieť. Táto

skutočnosť je však podružná, vzhľadom na to, že zmluva, ktorou žalobca „nadobudol“ nehnuteľnosť,
bola uzavretá až v roku 2021. Akékoľvek plynutie hoc aj dobromyseľnej držby je preto u žalobcu
bez právneho významu. D. F. (XXXX) a D. F. (XXXX) však jednoznačne dobromyseľní nemohli byť
a túto dobromyseľnosť nemohlo založiť ani dedičské rozhodnutie. Nerozlučne súčasťou posudzovania
dobromyseľnej držby je (okrem iného) aj skutočná (reálna) držba veci, o ktorú ide. Preukázali, že sporový

pozemok majú v skutočnej držbe oni a je tam postavená rozostavaná stavba školy. D. F. (XXXX) a ani D.
F. (XXXX) nemohli pozemok držať vo svojej faktickej držbe, pretože oni mali na ňom stavbu a nerobili ani
iné prejavy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by sa cítili byť vlastníkmi. D. F. (XXXX) nikdy nepodal
na uvedený pozemok daňové priznanie na daň z nehnuteľnosti. Ďalej žalovaná uviedla, že spôsob
a najmä rozsah aplikácie záverov judikátov I. ÚS 549/2015 a I. ÚS 151/2016 sa stali predmetom právnej

polemiky medzi Ústavným súdom SR a Najvyšším súdom SR. Nakoniec sa v súdnej praxi presadil
taký výklad, podľa ktorého dobrá viera nadobúdateľa, že hnuteľnú alebo nehnuteľnú vec nadobúda od
vlastníka, má vplyv na nadobudnutie vlastníckeho práva, len pokiaľ zákon v taxatívne vymedzených
prípadoch nadobudnutie vlastníckeho práva s poukazom na dobrú vieru ich nadobúdateľa výslovne
upravuje. V iných prípadoch právna úprava de lege lata nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka

s poukazom na dobrú vieru nadobúdateľa neumožňuje. Ustanovenie § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995
Z. z., ktoré upravuje hodnovernosť údajov katastra, nezodpovedá výklad, podľa ktorého už len sama
evidencia vlastníctva nehnuteľnosti v katastri nehnuteľnosti zakladá dobrú vieru evidovaného vlastníka
v tom, že je vlastník. Poukázala na rozhodnutie Veľkého senátu NS SR zo dňa 27.04.2021 sp. zn.
1VObdo/2/2020.

22. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovanej a zopakoval, že sa domnieva, že od momentu dovolania
sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nestratil vlastnícke právo k nehnuteľnosti a vzhľadom k tejto
skutočnosti taktiež nestratil ani aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o nahradenie prejavu vôle.Podľa jeho názoru pre stratu vlastníckeho práva je okrem dovolania sa neplatnosti právneho úkonu
potrebné konštitutívne rozhodnutie súdu o určení neplatnosti právneho úkonu, resp. o spätnom určení
vlastníckeho práva v prospech právneho predchodcu žalobcu. Súd prvej inštancie o takej skutočnosti

v žiadnom z výrokov nerozhodol, a to z dôvodu, že žalovaná si svoje právo vyplývajúce z porušenia §
140 OZ neuplatnila. Preto on je naďalej vlastníkom sporného spoluvlastníckeho podielu, z ktorého si
odvodzuje právo na nahradenie prejavu vôle. Má za to, že súčasná procesná úprava pripúšťa ako jediný
a primárny inštitút žalobu o nahradenie prejavu vôle, ktorú však žalovaná nepodala.

23. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP),
prejednal odvolania bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu i odvolanie žalovanej nie sú dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
25.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
26. Ak má odvolací súd za to, že prvostupňový súd nielen vecne správne rozhodol, ale v odôvodnení
sa (úplne) správne argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením, nemusí
vyhotovovať štandardné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 220 ods. 2 CSP, ale sa len obmedzí
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Súd prvej inštancie vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie, správne zistil skutkový stav, správne vec posúdil po právnej stránke, preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu
stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto v zmysle § 387 ods. 1 CSP sa obmedzuje
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a nebude ich opakovať.
27. Odvolací súd dodáva, že dospel k záveru o vecnej správnosti preskúmavaného rozsudku súdu prvej

inštancie. Prvoinštančný súd totiž vo veci dostatočne zistil skutkový stav a v intenciách platnej právnej
úpravy vyvodil z neho i správne právne závery, vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu,
vyvodil správne skutkové zistenia, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, príslušné ustanovenia
podstatné pre právne posúdenie veci interpretoval a aplikoval právne súladným spôsobom, jeho úvahy
sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Súd prvej inštancie primerane

rozumným a okolnostiam danej veci postačujúcim spôsobom reflektoval i na odvolateľmi vznášané
tvrdenia, na danú vec aplikoval i relevantné hmotnoprávne ustanovenia a svoje rozhodnutie presvedčivo
a náležite odôvodnil, zodpovedajúc už i na všetky právne a skutkovo významné otázky predkladané
sporovými stranami v ich odvolaní. V odvolaní neuviedli žiadne také skutočnosti, skutkové či právne, s
ktorými by sa súd prvej inštancie nebol vyporiadal, pokiaľ boli pre danú vec relevantné.

28. Napadnutý rozsudok zodpovedá požiadavkám stanoveným v § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého
súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil; súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,

z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax, a dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je preukázať jeho správnosť, logicky, vnútorne
kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na
právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Súčasne je i prostriedkom

kontrolysprávnostipostupusúduprivydávanísúdnychrozhodnutí,ktorépretomusiabyťpreskúmateľné.
Súd je povinný rozsudok odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, čo
je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a
slobôd ako aj z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý predstavuje súčasť práva na spravodlivý
proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a

úvahami pri hodnotení dôkazov a právnymi závermi. Ak rozsudok neobsahuje zákonné náležitosti, v
konečnom dôsledku je takýto rozsudok nepreskúmateľný. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnenídostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale
tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

29. Vo vzťahu k argumentácii sporových strán odvolací súd uvádza, že súd nemusí dať odpoveď na
všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú
jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované

na podstatné a relevantné argumenty (k tomu ÚS SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09).

30. Odvolací súd k dôvodom súdu prvej inštancie dodáva, že sporové strany majú v konaní bremeno
tvrdenia a bremeno dôkazu. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a
označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje
sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena

(okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť
tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto
skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Sporová
strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe

vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú sporovú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že
dokazovanienepotvrdilopravdivosťskutkovýchtvrdenísporovýchstrán.Zákonurčujedôkaznébremeno
ako procesnú zodpovednosť sporovej strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom
vykonanéhodokazovania.Dôsledkomtoho,žetvrdeniesporovejstranyniejepreukázané(vtomzmysle,

že súd ho nepovažuje za pravdivé), je pre sporovú stranu nepriaznivé rozhodnutie.

31. V predmetnej veci z vykonaného dokazovania vyplýva, že v roku 1989 v obci Krušovce došlo
k zameraniu pozemkov pre výstavbu školy. Štát za tým účelom v roku 1990 vykupoval od vlastníkov
pozemky prostredníctvom spoločnosti Stavoinvesta. Dňa 03.01.1990 vykúpil kúpnou zmluvou pozemok

od C. D.. Kúpna zmluva nebola zavkladovaná, v tej dobe k platnosti zmluvy nebol potrebný vklad.
V zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do majetku obce Krušovce prešiel okrem iných i sporný
pozemok. C. D. zomrela v roku 1993, sporný pozemok na LV č. XXX parcela registra C č. 824 o výmere
607 m2 zdedil po nej D. F. (nar. XXXX) v celosti. Po jeho smrti v roku 2007 zdedili uvedený pozemok D.
F. (nar. XXXX) a B. C. každý v podiele 1. Z uvedeného vyplýva, že Milan Gál (1938) nadobudol pozemok

v dedičskom konaní od nevlastníčky, pretože C. D. v tej dobe už nebola vlastníčkou sporného pozemku,
i keď bola ako vlastníčka v katastri nehnuteľností zapísaná.

32. K dôvodom uvedeným súdom prvej inštancie ohľadne vydržania vlastníckeho práva D. F. (XXXX)
odvolací súd dodáva, že predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych
predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či
držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu
na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých

vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod,
stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp.
zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ
objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť

teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba
považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. (Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018).

33. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok

znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba
pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne
právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci,
ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutiesúdu určujúce vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná.
Rozhodnutiesúdu,ktorékonštatujesplneniepredpokladovnadobudnutianehnuteľnostivydržaním,musí
mať základ v dostatočne skutkovo podložených, konkrétnych a vykonaným dokazovaním preukázaných

(zistených,potvrdených,nielenmožných)skutočnostiach.Predpokladomprijatiazáverusúduovydržaní
musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“)
so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 49/2010 a 3 Cdo 12/2010).

34. Z podstaty predmetného sporu teda vyplýva, že došlo k stretu dvoch vlastníckych práv, t.j.
vlastníckeho práva pôvodného a nového vlastníka. Keďže princíp ochrany dobrej viery nového
nadobúdateľa pôsobí proti princípu ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, je nutné
nájsť praktickú zhodu medzi oboma protikladne pôsobiacimi princípmi tak, aby zostalo zachované
maximum z oboch princípov, a ak to nie je možné, tak aby bol výsledok zlučiteľný so všeobecnou
predstavou spravodlivosti. Všeobecne možno uviesť, že princíp dobrej viery (chrániaci účastníkov

súkromnoprávnych vzťahov) je možné chápať ako jeden z kľúčových prejavov princípu právnej istoty,
ktorý je odvoditeľný z normatívneho princípu právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).

35. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 jednoznačne uviedol, že aj
keď Občiansky zákonník explicitne neupravuje, s výnimkou vydržania, všeobecný spôsob nadobudnutia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam od nevlastníka iba na základe dobrej viery nadobúdateľa,
nemožno bezvýnimočne tvrdiť, že samotná absencia vlastníckeho práva prevodcu (dominum auctoris)
povedie automaticky k neplatnosti zmluvy o prevode vlastníckeho práva. V tomto smere musí dôjsť
aj k určitému posunu v doterajšej judikatúre Ústavného súdu v riešení otázky „nemo plus iuris“ (I.
ÚS 50/2010) o nové interpretačné závery, či vývoj sociálnej reality najmä v zmysle zásadnej ochrany

tej osoby, ktorá robila právny úkon s dôverou v určitý - jej druhou stranou prezentovaný skutkový
stav. Navyše, ak bol potvrdený údajmi z verejnej štátom vedenej evidencie a najmä, keď ho potom
aprobuje aj príslušný orgán verejnej moci (kataster nehnuteľností, súd a pod.). Princíp dobrej viery
chrániaci účastníkov súkromnoprávnych vzťahov je jedným z kľúčových prejavov princípu právnej istoty
odvíjajúceho sa od princípu právneho štátu. Nadobúdateľovi vlastníckeho práva, pokiaľ toto právo

nadobudol v dobrej viere, musí byť poskytovaná široká ochrana, pretože v opačnom prípade by si
nikdy nemohol byť istým svojim vlastníctvom, čo by bolo v rozpore s poňatím materiálneho právneho
štátu (R 14/2009). Otázkou dobrej viery takého nadobúdateľa vlastníckeho práva sa tak všeobecné
súdy musia vždy riadne zaoberať pri jeho spochybňovaní treťou osobou. Z hľadiska poskytnutia
ústavnoprávnej ochrany treba postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a

nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery.
Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty – princíp ochrany dobrej viery ďalšieho
nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte)
a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere
potest quam ipse habet). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba

prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto
typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere, pretože tento nie je schopný sa nijako
dozvedieť o tom, ako vec opustila vlastníkovu sféru a ako sa dostala na list vlastníctva prevodcu po
zákonom určenom správnom (katastrálnom) konaní.

36. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ďalšie rozhodnutia Ústavného súdu SR aj ČR ako
aj Najvyššieho súdu SR, ktorými bola prelomená zásada „nemo plus iuris ad alium transferre potest
quam ipse habet“ dobromyseľnosťou aktuálnych vlastníkov. Najvyšší súd SR ako dovolací súd v
uznesení sp. zn. 6Cdo 71/2011 zo dňa 27.02.2013 konštatoval, že zásada „nemo ad alium plus

iuris transfere potest, quam ipse habet“ chráni vlastnícke právo skutočného („pravého“) vlastníka. Jej
uplatnenie znamená, že platne nemôže vlastnícke právo nadobudnúť právny nástupca, ak subjekt, od
ktorého odvodzuje (derivatívne) svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, toto právo nikdy nenadobudol,
a teda ho ani nemohol ďalej platne previesť (porov. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
50/10 zo dňa 10.02.2010). Aj keď dôsledkom vyplývajúcim z vyššie uvedenej zásady je nemožnosť

nadobudnúťvlastníckeprávoknehnuteľnostiodnevlastníka,nemožnovylúčiťsituáciu,keďprotiprincípu
ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V
súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastal názor, že ochranu skutočného vlastníka,
zaručovanú zásadou „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ možno prelomiťochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, ak je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé,
že nadobúdateľ je dobromyseľný v tom, že vec riadne podľa práva nadobudol (nález Ústavného súdu
ČR sp. zn. I. ÚS 3314/11 zo dňa 02.10.2012).

37. Vzhľadom na to, že K. F. (XXXX) nadobudol sporný pozemok v dobrej viere, keďže ho nadobudol
v dedičskom konaní po svojej právnej predchodkyni C. D., pričom nemal žiadnu vedomosť o tom,
že by menovaná nebola ku dňu jej smrti vlastníčkou tohto pozemku, a na druhej strane Obec A.
(a ani predtým čsl. štát) po dobu niekoľkých rokov relevantne nevyvinuli maximálnu snahu o právne

usporiadanie vzťahu k spornému pozemku v katastri nehnuteľností, odvolací súd prijal záver, že by
nebolo spravodlivé, aby nedbalému vlastníkovi bola poskytnutá ochrana oproti vlastníkovi, ktorý bol
dobromyseľný a ktorý konal s dôverou v zápis v katastri nehnuteľností a v rozhodnutí o dedičstve. Vyššie
riziko má niesť nedbalý vlastník než nadobúdateľ v dobrej viere. Naviac to, že Obec A. je nedbalým
vlastníkom potvrdzuje aj skutočnosť, že odkúpila spoluvlastnícky podiel B. C. k pozemku, o ktorom
v konaní tvrdí, že je jej vlastníctvom na základe kúpy štátu v roku 1990 od C. D.. Z uvedeného dôvodu

odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o vydržaní vlastníckeho práva k spornému
pozemku K. F. (XXXX). A jeho dedičia teda platne nadobudli predmetný pozemok na základe dedičského
rozhodnutia po ňom.

38. Odvolací súd považujúc vzájomnú žalobu žalovanej v časti určenia vlastníckeho práva žalovanej

k spornému pozemku v podiele 1 voči žalobcovi za nedôvodnú, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto
časti podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správny.

39. Žalobca sa domáhal, aby súd nahradil prejav vôle žalovaného v znení: Žalovaný predáva žalobcovi
a žalobca kupuje spoluvlastnícky podiel 1 k nehnuteľnosti v kat. úz. A. zapísanej na LV č. XXX ako

parcela registra C č. 824 o výmere 607 m2 za kúpnu cenu 1.821 eur. Z dokazovania vyplýva, že
D. F. (XXXX) kúpnou zmluvou dňa 14.04.2021 odpredal svoj spoluvlastnícky podiel 1 k uvedenému
pozemku žalobcovi bez toho, aby ho najprv ponúkol spoluvlastníčke B. C., čím došlo k porušeniu jej
predkupného práva. Následne B. C. kúpnou zmluvou dňa 26.10.2021 odpredala svoj spoluvlastnícky
podiel 1 žalovanej bez toho, aby ho ponúkla najprv spoluvlastníkovi v tom čase už žalobcovi, čím došlo

k porušeniu predkupného práva žalobcu. Žalovaná sa dovolala relatívnej neplatnosti právneho úkonu
– kúpnej zmluvy uzavretej medzi D. F. (XXXX) a žalobcom dňa 14.04.2021 (doručené D. F. a v konaní
aj žalobcovi). Súd prvej inštancie zamietol v tejto časti žalobu z dôvodu absencie aktívnej legitimácie
žalobcu na podanie uvedenej žaloby. Odvolací súd k dôvodu súdu prvej inštancie v tejto časti uvádza:

40. Za účinnosti teraz platnej zákonnej úpravy bolo Najvyšším súdom Slovenskej republiky judikované
(3 Cdo 262/2009, 4 Cdo 334/2009, 5 Cdo 211/2009 a pod.), že z hľadiska obsahu, účinkov a výkonu
trebaajnapredkupnéprávovyplývajúcez§140Občianskehozákonníkaaplikovať(uplatnenímanalógie
legis - § 853 OZ) všeobecnú úpravu o predkupnom práve zaradenú do ôsmej časti druhej hlavy
druhého oddielu Občianskeho zákonníka (§ 602 až § 606). Občiansky zákonník nepožaduje k predaju

spoluvlastníckeho podielu súhlas ostatných spoluvlastníkov, vyžaduje len rešpektovanie predkupného
práva. Napriek tomu, že v zákonnej úprave nie je výslovne stanovené, že predkupné právo podľa §
140 Občianskeho zákonníka má vecnú povahu a pôsobí voči tretím osobám, súdna prax so súhlasom
širokej odbornej verejnosti zákonnému predkupnému právu túto povahu prisudzuje. Z tohto záveru
vyplýva, že spoluvlastník veci, ktorého predkupné právo bolo porušené, má nároky vyplývajúce jednak

zo všeobecných ustanovení o vecnom predkupnom práve (§ 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a
taktiež zvláštne nároky, ktoré sú stanovené v ustanovení § 40a v spojení s § 140 Občianskeho
zákonníka.Tietonárokysavzájomnevylučujú,pričomoprávnenýsanemôžezároveňdomáhaťvšetkých
alebo dvoch nárokov.

41. Občiansky zákonník v ustanovení § 603 ods. 3, týkajúcom sa zmluvného predkupného práva,
stanovuje pri porušení predkupného práva primárne (všeobecné) pravidlo, ktorým je oprávnenému
daná možnosť domáhať sa od nadobúdateľa buď ponúknutia veci na kúpu alebo toho, aby mu zostalo
predkupnéprávozachované.Sekundárnym(špeciálnym)oprávnenímzporušeniapredkupnéhoprávaje
právo oprávneného na reparáciu protiprávneho stavu do právneho stavu, aký tu bol pred jeho porušením

- t. j. navrátením do pôvodného stavu, k čomu môže slúžiť inštitút dovolania sa relatívnej neplatnosti
právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka). Z povahy týchto nárokov je vylúčené, aby oprávnený
zároveň uplatňoval neplatnosť právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka) a prípadne aj niektorý z
nárokov vyplývajúci z § 603 ods. 3 Občianskeho zákonníka (napr. žiadať o nahradenie prejavu jeho vôlenadobúdateľa). Platí, že vymenované nároky sa navzájom vylučujú a oprávnený sa nemôže domáhať
všetkých alebo dvoch z týchto nárokov súčasne (NS SR sp. zn. 2Cdo/28/2009).

42. Relatívne neplatnými právnymi úkonmi sú len úkony taxatívne vymenované v § 40a OZ. Relatívne
neplatné právne úkony spôsobujú právne následky len vtedy, keď sa dotknutá osoba neplatnosti
nedovolá. Relatívne neplatnými právnymi úkonmi sú len úkony taxatívne vymenované v § 40a OZ. Na
relatívnu neplatnosť súd neprihliada z úradnej povinnosti (ako pri absolútnej neplatnosti), ale musí sa jej
domáhať dotknutá osoba. Právne úkony postihnuté relatívnou neplatnosťou spôsobujú právne následky,

pokiaľ sa osoba dotknutá ich neplatnosťou úspešne nedovolá ich neplatnosti. To znamená, že relatívna
neplatnosť právneho úkonu je založená na vyvrátiteľnej domnienke ich platnosti.

43. Za relatívne neplatné treba považovať tie právne úkony, ktoré sú postihnuté vadou, ktorú Občiansky
zákonník sankcionuje neplatnosťou a ide o prípady taxatívne vymedzené v ustanovení § 40a OZ.
Relatívnou neplatnosťou sankcionuje Občiansky zákonník omyl konajúcej osoby vychádzajúci zo

skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, ak osoba, ktorej bol právny úkon určený,
omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť, alebo ho vyvolala úmyselne, nerešpektovanie zákonného
predkupného práva spoluvlastníkov pri prevode spoluvlastníckeho podielu na iné než blízke osoby,
chýbajúci súhlas manžela v nie bežných veciach týkajúcich sa spoločných vecí, opomenutie potomkov
(neopomenuteľných dedičov) poručiteľom v závete, dojednanie kúpnej ceny v rozpore so všeobecne

záväzným právnym predpisom o cenách, chýbajúci súhlas spoločných nájomcov bytu v nie bežných
veciach týkajúcich sa spoločného nájmu bytu. Na relatívnu neplatnosť súd neprihliada z úradnej
povinnosti, ale musí sa jej domáhať dotknutá osoba. Relatívna neplatnosť nenastáva priamo zo zákona.
Relatívna neplatnosť pôsobí až od momentu, kedy sa jej osoba dotknutá neplatnosťou úspešne dovolá.
Právo dovolať sa relatívnej neplatnosti sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote, ktorá začína plynúť

odmomentuuskutočneniaprávnehoúkonu.Dovolanímsarelatívnejneplatnosti(atoajmimosúdne)voči
všetkým účastníkom právneho úkonu bude právny úkon neplatný od počiatku, a preto sa už nemožno
s úspechom domáhať nahradenia prejavu vôle od nadobúdateľa.

44. Ak si oprávnená osoba vyberie druhú možnosť nápravy porušenia svojho predkupného práva, je

obsahom rozsudku, ktorý nahradzuje nedostatok vôle tretej osoby ako singulárneho právneho nástupcu
pôvodného podielového spoluvlastníka (nadobúdateľa) z predkupného práva na uzatvorenie zmluvy o
prevode podielu na oprávnenú osobu, povinnosť urobiť konkrétnu ponuku - návrh na uzatvorenie zmluvy
(§ 43a ods. 1 OZ ). Vo výroku rozsudku súdu musí byť stanovené aj vzájomné plnenie oprávnenej osoby
voči nadobúdateľovi, teda zaplatenie kúpnej ceny. Obsahom zmluvy musia byť rovnaké podmienky,

za ktorých nadobudol nadobúdateľ podiel na veci od pôvodného podielového spoluvlastníka. Tento
dôsledok vyplýva jednoznačne zo sankčnej povahy ustanovení § 603 ods. 3 OZ. Text kúpnej zmluvy
musí tvoriť súčasť výroku rozsudku (aj súčasť petitu žaloby) alebo kúpna zmluva tvorí prílohu rozsudku.

45. V danej veci došlo k porušeniu predkupného práva obomi spoluvlastníkmi pozemku. Žalobca si

vybral možnosť domáhať sa od nadobúdateľa – žalobcu ponúknutia pozemku jemu na predaj žalobou
o nahradenie prejavu vôle. Žalovaná si zvolila možnosť dovolať sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi žalobcom a D. F. (XXXX). Relatívnej neplatnosti uvedeného právneho úkonu sa
dovolala účinne, keďže tento jej právny úkon bol doručený obom zmluvným stranám z kúpnej zmluvy.
Uplatnenierelatívnejneplatnostisastávaperfektným,keďprejavvôletoho,ktojeneplatnosťouprávneho

úkonu dotknutý a kto sa neplatnosti domáha, dôjde druhému účastníkovi právneho úkonu. Právne
účinky dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu nastávajú dôjdením prejavu vôle druhému
účastníkovi zmluvy. Dovolať sa relatívnej neplatnosti je potrebné voči všetkým účastníkom právneho
úkonu. Okamihom doručenia úkonu dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy sa táto kúpna
zmluva stala neplatnou od svojho počiatku. Relatívna neplatnosť nastáva teda ex tunc, teda od

momentu, keď bola zmluva uzavretá, nie až od momentu uplatnenia neplatnosti.

46. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že v dôsledku
dovolania sa relatívnej neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a D. F. a teda v dôsledku
toho neplatnosti uvedenej kúpnej zmluvy, žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby

o nahradenie prejavu vôle ako jednej z možnosti uplatnenia nároku z porušenia predkupného práva.

47. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby žalobcu
o nahradenie prejavu vôle ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.48. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262
ods. 1 CSP tak, v časti konania o nahradenie prejavu vôle priznal úspešnej žalovanej ich náhradu

voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu a v časti konania o určenie vlastníckeho práva priznal
úspešnému žalobcovi ich náhradu voči neúspešnej žalovanej v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2
CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

49. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd dvomi samostatnými výrokmi z dôvodu, že
hodnoty predmetu konania o nahradenie prejavu vôle a predmetu konania o určenie vlastníctva nie sú
rovnaké, čo musí súd zohľadniť pri výpočte náhrady trov následným uznesením.

50. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému
subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).