Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 8, 2024

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: K2-12C/80/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120372703
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Hrebíčková

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2024:6120372703.11

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Petrou Hrebíčkovou v spore žalobkyne: A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom C. XXX, D., zastúpená JUDr. Tomášom Čverčkom, advokátom so sídlom Čajakova 5, Košice,
proti žalovanému: Mesto Košice, IČO: 00 691 135, Trieda SNP 1280/48A, Košice, o zaplatenie 3.658,32
eura s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému proti žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. Návrh žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní pred Okresným súdom
Banská Bystrica domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 3.658,32 eur s 5 % ročným
úrokom z omeškania ročne a na náhradu trov konania, titulom bezdôvodného obohatenia.

2. Skutkovo žalobu zdôvodnila tým, že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich
sa v k. ú. E. F., obec D. - E., G. D. H., zapísaných na LV č. XXXXX, parcela KN-C č. 6651/53, druh
pozemku – ostatná plocha o výmere 46 m2 o veľkosti podielu žalobkyne 1/9, t.j. 5,11 m2, parcela KN-C

č. 6651/54, druh pozemku- ostatná plocha o výmere 441 m2 t. j. o veľkosti spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne 1/9, t.j. 49 m2, parcela KN-C č. 6651/55, druh pozemku – ostatná plocha o výmere 1335 m2 o
veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 1/9, t.j. 148,33 m2, parcela KN-C č. 8234/5, druh pozemku-
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 51 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 1/9, t.j.
5,67 m2, na LV č. XXXXX, parcela KN-C č. 6651/58, druh pozemku – ostatná plocha o výmere 907 m2,
veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 2/9, t. j. 201,56 m2. Žalovaný tieto pozemky užíva od 70-
tych rokov, nakoľko sa na nich nachádza park Anička - verejná zeleň. V zmysle strategického dokumentu

žalovaného- Miestneho územného systému wekologickej stability (MÚSES) schváleného uznesením č.
811/2013 MZ je Prírodný park Anička špecifikovaný ako Biocentrum regionálneho významu (mestské)
BC-R (M). Bezdôvodné obohatenie si žalobkyňa uplatnila za obdobie od 4.9.2018 do 3.9.2020 (2 roky),
pričom sa opierala o znalecký posudok H. F. I., J. č. 32 zo 7.8.2020, podľa ktorého, je všeobecná
hodnota nájmu dotknutých pozemkov na LV č. XXXXX stanovená znalcom vo výške 4,346 eur/m2/rok
a pri pozemkoch na LV č. XXXXX vo výške 4,588 eur/m2/rok. Bezdôvodné obohatenie tak za vyššie
uvedené obdobie od 4.9.2018 do 3.9.2020 predstavuje 3.658,32 eur (208,11 m2 x 4,346 eur =904,45

eur za 1 rok parcely na LV č. XXXXX, 201,56 m2 x 4,588 eur = 924,76 eur za 1 rok parcely na LV
č. XXXXX, spolu 1.829,21 eur x 2 roky) ako suma prináležiaca veľkosti spoluvlastníckych podielov
žalobkyne na špecifikovaných nehnuteľnostiach LV č. XXXXX a LV č. XXXXX. Žalovaného žalobkyňavyzvalanavydaniebezdôvodnéhoobohatenialistomzodňa4.12.2019,doručenýmmu4.12.2019,avšak
bezvýsledne.

3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe (v podobe odporu na čl. 40 voči Platobnému rozkazu vydanému
v upomínacom konaní pod sp. zn. 34Up/1714/2020 zo dňa 25.9.2020) žiadal žalobu zamietnuť
ako nedôvodnú, nakoľko na predmetné pozemky žalobcu vzniklo zákonné vecné bremeno zriadené
zákonom č. 66/2009 Z. z. v prospech žalovaného, preto zo strany žalovaného nemôže dochádzať k
bezdôvodnémuobohateniu.ŽalovanýnadobudolParkPKOAničkaakoverejnúzeleň,ktorýsanachádza

aj na predmetných žalovaných pozemkoch, na základe Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových
práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo dňa 13.04.2006 (ďalej ako
„delimitačný protokol“), kedy prevzal do vlastníctva nehnuteľnosť PKO Anička ako verejnú zeleň, ktorá
prechádzala v delimitačných protokoloch medzi jednotlivými organizáciami (Správa mestskej zelene v
Košiciach, Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice, Technické služby mesta Košíc). Z čestného
prehlásenie riaditeľa Správy mestskej zelene v Košiciach (prílohy č. 2 delimitačného protokolu) vyplýva,

že odovzdávané nehnuteľnosti sú vedené v účtovnej evidencii odovzdávajúcej organizácie. Poukázal na
ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., že tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnená verejná zeleň, ak prešla do vlastníctva
obce podľa osobitného predpisu. Žalovanému tak vo vzťahu k dotknutým pozemkom v podielovom
spoluvlastníctve žalobkyne, na ktorých sa nachádza J. K. ako verejná zeleň, ktorá prešla do vlastníctve

Mesta Košice podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, vzniklo zákonné vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. v podobe práva držby a užívania týchto pozemkov. Nie je teda pravdou, že užíva
dotknuté pozemky žalobkyne bez právneho titulu. K náhrade za takéto zákonné obmedzenie žalobkyne
žalovanýuviedol,žezákonč.66/2009Z.z.nestanovujepovinnosťakejkoľveknáhradyanemožnoktomu
dospieť ani s odvolaním sa na čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR. Nesúhlasil ani so závermi znaleckého

posudku č. 32/2020 predloženého žalobcom, preto si nechal vypracovať vlastný znalecký posudok č.
111/2019 zo dňa 24.7.2019 H. J. L., ktorým bola stanovená hodnota ročnej náhrady pokiaľ ide o pozemky
na dotknutých parcelách –ostatná plocha v sume 0,55 eur/m2/rok (str. 19 ZP) a za nehnuteľnosti vedené
ako zastavané plochy a nádvoria vo výške 0,95 eur/m2/rok (str. 21 ZP).

4. Žalovaný v podaní z 16.4.2021 (č.l. 107) zotrval na tom, že zákon č. 66/2009 Z. z. sa primerane
vzťahuje aj na usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná zeleň
a podmienkou je, že verejná zeleň prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu, ktorým
je zákon o majetku obcí. Podľa § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí prechádzali na obce z majetku
štátu aj veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym podnikom, ktorým bol v tom čase aj

Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice. Taktiež podľa § 4 ods. 1 prešli do majetku obcí aj všetky
s tým súvisiace majetkové práva, ku ktorým mali právo hospodárenia národné výbor, štátne podniky,
rozpočtové a príspevkové organizácie a drobné prevádzkarne národných výborov uvedené v § 2 ods.
1 až 6 tohto zákona. Z toho dôvodu prešlo do vlastníctva obce aj vlastnícke právo k parku Anička
(PKO Anička) ako verejnej zeleni. PKO Anička ako verejná zeleň prešla na základe zákona o majetku

obcí do vlastníctva žalovaného delimitačný protokol zo dňa 13.04.2006 a aj napriek skutočnosti, že v
delimitačnom protokole resp. jeho prílohách nie sú bližšie špecifikované pozemky, na ktorých sa Park
Anička nachádza, z archívnych dokumentov je možné bližšie špecifikovať pozemky, na ktorých sa mal
park M. nachádzať. V liste Útvaru hlavného architekta mesta Košice „Vymedzenie priestorov PKO –
Košice“ zo dňa 13.08.1979 je v obsahu uvedené ohraničenie oblasti, ktorá tvorí priestory pre PKO

HSA Košice, kde je rámcovo uvedené, že hranicu z južnej strany tvorí Čermeľský potok, zo severnej
strany odbočka zo štátnej cesty Košice - Družstevná pri Hornáde vedúca do Ťahanoviec, zo západnej
strany trasa štátnej cesty Košice – Družstevná, východnú hranicu tvorí tok rieky Hornád. Z následnej
listinnej komunikácie medzi Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košice a Parkom kultúry a
oddychu vyplýva, že došlo k delimitácii parku PKO Anička (ako zelene a zariadení) nachádzajúcom sa

na parcele E-KN č. 6651 k.ú. Košice-Sever. Za účelom jednoznačného určenia predmetnej parcely bola
Geodéziou n. p. Prešov vyhotovená kópia pozemkovej mapy zo dňa 16.11.1983, na ktorej je zakreslené,
kde sa parcela E-KN č. 6651 nachádzala, a teda na ktorých pozemkoch sa nachádzal park PKO Anička.
Z predmetnej kópie pozemkovej knihy možno usúdiť, že parc. E-KN č. 6651, na ktorej sa nachádzal J.
K., je v súčasnosti tvorená aj žalovanými parcelami C-KN č. 6651/3, 6651/4, 6651/55, 6651/58 a 8234/5,

ktoré sú vo vlastníctve žalobkyne. Ako uviedlo PKO vo svojom liste zo dňa 31.10.1983, rozhodnutie
Obvodného národného výboru Košice I pridelilo parcelu č. 6651 do správy PKO Košice a neriešilo
majetkovoprávne vysporiadanie. Uvedené pozemky boli aj naďalej v súkromnom vlastníctve.5. Žalobca v replike z 5.5.2020 (č.l. 163) uviedol, že žalovaný nikdy nemal vlastnícke právo ku tzv. „J. K.“.
J. K. je z hľadiska vecných práv hromadnou vecou: súborom vecí/stromov vysadených na pozemkoch
patriacich žalobcovi. Keďže sa nejedná o stavby, potom na právne vzťahy k takýmto veciam sa vzťahuje

zásada superficies solo cedit – teda vlastníctvo ku krom, stromom a pod. patrí vlastníkovi pozemku,
na ktorom sú vysadené. Slovenská republika nikdy nebola vlastníkom pozemku, o ktorý ide vo veci
samej. Preto ani obec na základe prevodu vlastníctva z majetku Slovenskej republiky nemohla „Park
Anička“ previesť zákonom na obec, preto sa na žalobcu nevzťahujú ust. o zriadení vecného bremena
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Žalobca dodal, že J. K. nie je ani povolenou stavbou, lebo neexistuje

žiadne stavebné povolenie resp. kolaudačné rozhodnutie a nejde ani o verejnú zeleň. Preto nemohlo
k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobkyne vzniknúť žalovanému žiadne vecné bremeno
podľa zákona č. 66/2009 Z.z.

6. Súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 12.10.2022, na ktorom právny zástupca žalobkyne navrhol

pripustiť zmenu petitu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 3.658,32 eur s 5 % úrokom
z omeškania ročne zo sumy 3.658,32 eur od 4.8.2020 do zaplatenia. Uznesením na pojednávaní súd
pripustil zmenu žaloby v tomto znení. Na pojednávaní dňa 11.10.2024 právny zástupca nesúhlasil
s názorom odvolacieho súdu vyslovenom v rozsudku 6Co/197/2022 bod 44, že zákon stanovuje len
dve podmienky v § 1, avšak krajský súd opomenul § 4 zákona č. 66/2009 Z.z., kde je doslova

napísané, že ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne
dohodnuté právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou dňom účinnosti tohto zákona
právo zodpovedajúce vecnému bremenu,, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou,
vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych
predpisov. Teda pri J. K. neexistuje ani stavebné povolanie, ale ani kolaudačné rozhodnutie. Žalobca

zotrval na svojej argumentácii, že PKO Anička nie je ani stavba, ani verejná zeleň, preto sa naň zákon
č. 66/2009 Z.z. nemôže aplikovať. Žalovaný na pojednávaní vzniesol námietku premlčania žalobcom
uplatneného nároku na tom základe, že náhrada za zákonné vecné bremeno podľa zák. č. 66/2009
Z.z. je jednorazová a premlčuje sa od účinnosti zákona. Zopakoval, že dotknuté pozemky sú verejnou
zeleňou definované územným plánom Mesta Košice, ktorý bol prijatý a do dnešného dňa nebol ani

zrušený. K argumentácii, že aj na pozemky na ktorých je verejná zeleň sa aplikuje zákon č. 66/2009
Z.z. poukázal na rozsudok KS v KE sp. zn. 6Co/78/2022 z 13.9.2022, v ktorom sa odvolací súd taktiež
vo veci totožnej žalobkyne a vo veci užívania pozemkov v Borovicovom háji, ktorý je taktiež verejnou
zeleňou, vysporiadal s argumentáciou, prečo sa má zákon č. 66/2008 Z.z. aplikovať aj na verejnú zeleň.
Žalovaný poukázal na závery rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/78/2023, konkrétne

na bod 40. odôvodnenia. Žalovaný na pojednávaní predložil rozhodnutie ONV-odbor výstavby Košice
zo dňa 1.9.1975, ktoré rozhodnutie súd oboznámil prečítaním jeho obsahu. Právny zástupca k tomuto
rozhodnutiu namietal, že nie je opatrené doložkou právoplatnosti.

7. Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi predloženými stranami sporu a zistil nasledovný

skutkový stav:

8. Žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností - pozemkov nachádzajúcich sa v
katastrálnom území E. F., obec D. - E., G. D. H., zapísaných na LV č. XXXXX, parcela KN-C č. 6651/53,
druh pozemku – ostatná plocha o výmere 46 m2 o veľkosti podielu žalobkyne 1/9, t.j. 5,11 m2, parcela

KN-C č. 6651/54, druh pozemku- ostatná plocha o výmere 441 m2 t. j. o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne 1/9, t.j. 49 m2, parcela KN-C č. 6651/55, druh pozemku – ostatná plocha o výmere
1335m2oveľkostispoluvlastníckehopodielužalobkyne1/9,t.j.148,33m2,parcelaKN-Cč.8234/5,druh
pozemku- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 51 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu žalobkyne
1/9, t.j. 5,67 m2, ako aj nehnuteľností na LV č. XXXXX, parcela KN-C č. 6651/58, druh pozemku –

ostatná plocha o výmere 907 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 2/9, t. j. 201,56 m2.
Spolu tak spoluvlastnícky podiel žalobkyne na uvedených pozemkoch predstavuje 409,67 m2. Na vyššie
uvedených pozemkoch sa nachádza Park oddychu Anička (o výmere 1776 m2).

9. Listom z 4.12.2019 žalobkyňa vyzvala žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia 5.234 eur

za obdobie od 2017 až 2019 s uvedením parciel č. reg. E 10344/3, 10353, 10507 (teda iných, než ktorých
sa žaloba týka).10. Z listu Útvaru hlavného architekta mesta Košice „Vymedzenie priestorov PKO – Košice“ zo dňa
13.08.1979 (č.l. 117), vyplýva ohraničenie oblasti, ktorá tvorí priestory pre PKO HSA Košice, a to, že
hranicu z južnej strany tvorí Čermeľský potok, zo severnej strany odbočka zo štátnej cesty Košice

- Družstevná pri Hornáde vedúca do Ťahanoviec, zo západnej strany trasa štátnej cesty Košice –
Družstevná, východnú hranicu tvorí tok rieky Hornád.

11. Rozhodnutím Obvodného národného výboru Košice I zo dňa 18.5.1983 (č.l. 116) bola Parku kultúry
a oddychu Košice pridelená do správy a údržby pozemok v lokalite Košice –Sever parc. č. 6651 na

ktoromsamuuložilapovinnosťzabezpečiťpravidelnúúdržbuaochranupredničenímapoškodzovaním,
ako aj udržiavanie zelene a jej súčasti počas celého roka vrátane opráv zariadenia a rekonštrukcií.
Z odôvodnenia vyplýva „Toto rozhodnutie bolo vydané na základe schváleného nariadenia NV Mesta
Košice „o zakladaní, údržbe a ochrana zelene na území Mesta Košice. Vzhľadom na neudržiavanie
niektorých poľnohospodárskych a nepoľnohospodárskych plôch v obvode Košice I a neustále sa
opakujúcich nedostatkov na tomto úseku zo strany podnikov a organizácií, ktorí sú vlastníkmi alebo

užívateľmi pozemkov bolo potrebné vydať toto rozhodnutie v záujme vytvárania krajšieho životného
prostredia Mesta Košice.“

12. Z listu Záhradníckeho a sadovníckeho podniku pre PKO zo 14.9.1983 (č.l. 113), názov Delimitácia
parku POK – Anička vyplýva, že na základe rozhodnutia primátora mesta Košíc, ako aj úlohy z

operatívnej porady riaditeľov podnikov konanej dňa 24.8.1983 Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta
Košíc bol poverený so zahájením prác súvisiacich s prevzatím parku PKO – Anička do trvalej údržby a
uzavretím zmluvy o prevzatí uvedeného parku. Za tým účelom Vás žiadame o predloženie podkladových
materiálov potrebných k delimitácií parku PKO – Anička (zeleň a zariadenia) do správy a údržby ZaSP
Košice v termíne do 20.9.1983.

13. Z Hospodárskej zmluvy zo dňa 16.11.1983 (č.l. 110) vyplýva, že Park kultúry a oddychu v Košiciach
(odovzdávajúci) má v užívaní parcelu EN číslo 6651 o výmere 12 ha, 14 a,15 m2 kat. územia Košice-
mesto sever, vedenú u strediska Geodézie ako park, pričom sa nemôže starať o ošetrenie stromov a
trávnatého porady, preto ho na základe rozhodnutia primátora mesta Košíc a úlohy z operatívnej porady

riaditeľov, konanej dňa 24.8.1983 odovzdáva do užívania Záhradníckemu a sadovníckemu podniku
mesta Košíc (preberajúci).

14. Z Protokolu o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o
majetku obcí zo dňa 13.04.2006 (ďalej ako „delimitačný protokol“) (č.l. 43) vyplýva, že žalovaný prevzal

do vlastníctva nehnuteľnosť PKO Anička (bod 7.) ako verejnú zeleň od Správy mestskej zelene Košice.
Predmetom prechodu vlastníctva zo Správy mestskej zelene v Košiciach bol nehnuteľný majetok,
ku ktorému právo hospodárenia v zmysle §2 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb., ku dňu účinnosti zákona
preukazoval Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice.

15. Delimitačným protokolom zo dňa 4.1.1981 (č.l. 47), predmetný majetok Technické služby mesta
Košice odovzdali Záhradníckemu a sadovníckemu podniku mesta Košice. Táto delimitácia sa
uskutočnila na základe Rozhodnutia rady Mestského národného výboru v Košiciach zo dňa 5.12.1980
č. 277, ktorým sa dňom 1.1.1981 z Technických služieb mesta Košice vyčlenila činnosť správy verejnej
zelene a jej údržby a výkonom štátnej správy a ochrany verejnej zelene do podniku Záhradnícky a

sadovnícky podnik mesta Košice.

16. Delimitačným protokolom zo dňa 28.6.1991 (č.l. 51), s účinnosťou od 30.6.1991, predmetný majetok
Záhradnícky a sadovnícky podnik mesta Košice odovzdal Správe mestskej zelene v Košiciach, so
sídlom Rastislavova 79, Košice. Táto delimitácia sa uskutočnila na základe uznesenia Mestského

zastupiteľstva v Košiciach č.7/B zo dňa 14.5.1991, ktorým bola zriadená Správa mestskej zelene Košice
ako rozpočtová organizácia mesta.

17. Z čestného prehlásenie riaditeľa Správy mestskej zelene v Košiciach zo dňa 10.3.2006 (č.l. 53)
vyplýva, že odovzdávané nehnuteľnosti sú vedené v účtovnej evidencii (pod bodom 7. PKO Anička:

nadobúdacia hodnota 2,521.392 ,-Sk) na základe Delimitačného protokolu medzi Záhradníckym a
sadovníckym podnikom mesta Košice a Správou mestskej zelene v Košiciach.18. Z listu Magistrátu mesta Košice zo dňa 23.6.2020 (č.l. 33) vyplýva, že mesto Košice uviedlo v
zmysle platného Územného plánu hospodársko-sídelnej aglomerácie Košice má predmetné parcely
definované ako plochy verejnej zelene v parku Anička, časť pozemku parc. č. 6651/58 o výmere 150

m2 bola vedená ako plocha zotavenia a rejreácie, zvyšná časť ako plocha verejnej zelene, pozemok
parc. č. 6651/53-46 m2 bol vedený ako plocha športového vyššieho vybavenia, plochy mestského
a nadmestského občianskeho vybavenia a obytné plochy viacpodlažnej zástavby-polyfunkcia rezerva,
ktorá je využívaná ako súčasť plochy parku Anička .

19. V zmysle strategického dokumentu mesta Košice-Miestneho územného systému ekologickej
stability (MÚSES) schváleného uznesením č. 811/2013 MZ je Prírodný park Anička špecifikovaný ako
Biocentrum regionálneho významu (mestské) BC-R(M).

20. Zo znaleckého posudku č.32 H. F. I. (č.l. 10) zo 7.8.2020 predloženého žalobcom so žalobou, vyplýva
cena nájmu pozemku na LV XXXXX, LV č. XXXXX k. ú. E. F. vo výške 4,346 eur/m2/rok pri parcelách

na LV č. XXXXX a 4,588 eur/m2/rok pri parcelách na LV č. XXXXX.

21. Zo znaleckého posudku č. 111/2019 zo dňa 24.07.2019, vypracovaný znalcom H. J. L. (č.l. 54)
vyplýva všeobecná hodnota ročnej odplaty za zriadenie vecného bremena v parku Anička (vrátane
dotknutých parciel), ktoré sú v katastri nehnuteľností Severné Mesto, druh pozemku: orná pôda, ostatná

plocha v sume 0,55 eur/m2/rok (str. 19 ZP) a za nehnuteľnosti vedené ako zastavané plochy a nádvoria
vo výške 0,95 eur/m2/rok (str. 21 ZP).

22. Zo spisu K2-12C/2/2020 (rovnaký predmet spor) vyplynula obrana žalovaného v tom smere, že
zábavné a oddychové parky je možné v zmysle ustanovenia § 43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona

považovať za stavbu. Na preukázanie tvrdeného, že park Anička je rekreačno-športový areál, pričom
v tam vedenom konaní predložil žalovaný tieto listiny : Jednostupňový projekt kanalizácie stokovej
pre PKO Košice z mája 1968, kde je v technickej správe vo všeobecnej časti uvedené: „Stavenisko
plánovaného areálu sa rozprestiera v severnej časti Košíc. Je ohraničené z južnej strany Čermeľským
potokom, z východnej strany riekou Hornád, zo západnej strany Kostolanskou cestou a zo severnej

strany cestou do Ťahanoviec.“ (pozn. súdu, v spise na č.l. 210). Rozhodnutie Obvodného národného
výboru, odboru výstavby Košice-Sever č. 2321/75-Kol./Já zo dňa 01.09.1975 na povolenie akcie PKO
– detské ihrisko – Košice do trvalého užívania. Štúdia súboru stavieb areálu Parku kultúry a oddychu
Košice z októbra 1980 spracovaná organizáciou Stavoprojekta spracovaná, vypracovaná za účelom
ďalšieho rozšírenia PKO. Na strane 9 je uvedené „Riešené územie PKO je v súčasnosti zastavené

veľmi riedko. Je ho možné rozdeliť na štyri zóny. … Medzi plážovým kúpaliskom a reštauráciou M. v
centre tejto zóny je vzrastlý park. V južnej časti tohto pásu je realizovaný Detský areál s komplexným
vybavením.“. V tomto prípade sa už hovorí o existujúcom parku, ktorý sa nachádza medzi reštauráciou
Anička (nachádza sa nad prameňom Gajdovka) a plážovým kúpaliskom, ktorým je kúpalisko Ryba pod
detským ihriskom, čo je práve územie dnešného parku Anička“. Štúdia súboru stavieb Parku kultúry

a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice, nositeľ Radu práce, z novembra 1985 s
projektovým nákresom celkovej situácie PKO Košice a na strane 5 je uvedené: „Smerný územný plán
vymedzil pre tento účel (komplexné poskytovanie služieb pre oddych a s ním spojené činnosti) územie
v severnej časti mesta na pravej strane rieky Hornád v nadväznosti na terajší areál „Anička“ a areál
„Ryba“.“ Ďalej na strane 10 pri stavbe č. 11, ktorou mal byť v zmysle projektu Verejný park medzipriestoru

A-B, štúdia uvádza, že „Časť územia /vedľa Hornádu/ má vybudovanú zeleň a parkové úpravy, ktoré je
všaktrebasanovať.“.Štúdiaďalejnastrane15a16komplexneopisujecharakteristikuúzemiazhľadiska
jeho doterajšieho využitia, stavebno-technického stavu, doterajšej zástavby včítane inžinierskych sietí
a uvádza nasledujúce: „Najstaršiu časť zástavby predstavuje areál Aničky, ktorého jadrom je park s
kompletnouvysokouzeleňou,doktoréhoinklinujebudovareštaurácieAnička…Parkdobrejsadobnickej

kvality je málo udržovaný a potrebuje nutne rekonštrukciu. … Južným smerom pozdĺž Hornádu a v
nadväznosti na areál Anička je novovybudovaný pás parkovej zelene, ktorý prebieha okolo areálu Ryba
a končí pri Čermeľskom potoku. V južnej časti tohto pásu sa nachádza detský areál, ktorý je v dobrom
technickom stave a ďalej areál „ Ryba“ s vodnou plochou zriadenou v bývalom mŕtvom ramene Hornádu
supravenýmdnomabrehmi.…Tátokomunikáciaznehodnocujeareálplážovéhokúpaliska.Okremtoho

slúži ako hlavný peší nástup do terajšieho areálu PKO a reštaurácii Ryba.“. V rámci sprievodnej správy
Štúdie súboru stavieb PKO – Košice pre vyhodnotenie záberu poľnohospodárskeho pôdneho fondu z
novembra 1985 je na strane 4 uvedené, že „Riešené územie sa nachádza v severnej časti Košíc na
pravom brehu Hornádu. Západnú a severnú časť ohraničuje štátna cesta Košice-Ťahanovce, východnúhranicu tvorí areál PKO-Anička a južnú regulované koryto Čermeľského potoka.“. Súčasťou predmetnej
správy je aj grafická časť, na ktorej je jednoznačne vidieť, kde sa už v roku 1985 nachádzal areál PKO
Anička, ktorý tvoril východnú hranicu oblasti, v rámci ktorej malo neskôr dôjsť 3 k vyňatiu pozemkov

z poľnohospodárskeho pôdneho fondu. Na grafickej časti je toto územie označené nápisom „PKO“.
Žalovaný má za to, že zo všetkých vyššie uvedených dokumentov, vyplýva, že verejná zeleň v rámci
parku M. bola už od roku 1968 v čase zahájenia zriaďovania PKO Anička (resp. označované aj ako PKO
Košice) plánovaná ako súčasť stavby celého parku a následne v rokoch 1980 a neskôr už bolo jasne
definované, že takáto verejná zeleň v rámci parku už existuje a bolo plánované jej ďalšie rozšírenie.

PretoparkAničkabolvrámciceléhoprocesunáležitevsúladesprávnymipredpismizrealizovaný,očom
svedčíajrozhodnutieObNV,odboruvýstavbyKošice-Severopovolenídetskéhoihriskaakojednotlivého
stavebného objektu v rámci parku Anička, do trvalého užívania. V dôsledku protestu prokurátora zo dňa
17. 10. 2013, došlo dňa 16. 12. 2013 k zrušeniu VZN č. 2/1991 o zakladaní, držbe a ochrane zelene,
čím došlo k zrušeniu verejnej zelene na území mesta, tam kde boli pozemky vo vlastníctve súkromných
osôb, ktorým sa upravovali povinnosti vlastníkov pozemkov pod verejnou zeleňou ohľadom údržby a

starostlivosti o verejnú zeleň.

23. Na zistený skutkový stav súd aplikoval tieto ustanovenia právnych predpisov:

24. Podľa § 1 zákona cˇ. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom vysporiadaní

pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon cˇ. 66/2009 Z. z.“) tento zákon upravuje usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku,
ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane
priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len

„pozemok pod stavbou“).

25. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. tento zákon sa primerane vzťahuje aj na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve
cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do

vlastníctva obce podľa osobitného predpisu. 2)

26. Podľa § 2 ods. 1 zákona cˇ. 66/2009 Z. z. obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal
podľa osobitných predpisov vlastníctva stavby prechodom z vlastníctva štátu bez majetkovopra´vneho
usporiadania vlastníctva k pozemkom (ďalej len „vlastník stavby“), môže poskytnúť zámennou zmluvou

vlastníkovi pozemku pod stavbou náhradný pozemok, ktorý je v jeho vlastníctve. Náhradný pozemok v
primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu, ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním, poskytne
vlastník stavby v tom istom katastrálnom území. Ak územie obce tvorí viac katastrálnych území,
náhradný pozemok sa poskytne v rámci územia obce.

27. Podľa § 2 ods. 2 zákona cˇ. 66/2009 Z. z. ak sa neuplatni´ postup podľa odseku 1, usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou sa vykoná v konaní o nariadení pozemkových úprav podľa
osobitného predpisu.

28. Podľa § 43a ods.1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v

zmysle neskorších predpisov (ďalej ako „zákon č. 50/1976 Zb.“) stavby sa podľa stavebnotechnického
vyhotovenia a účelu členia na pozemné stavby a inžinierske stavby.

29. Podľa § 43a ods. 3 písm. p) zákona č. 50/1976 Zb. inžinierske stavby sú zábavné a oddychové
parky, zoologické a botanické záhrady.

30. Podlˇa § 4 ods. 1 zákona cˇ. 66/2009 Z. z. ak nema´ vlastni´k stavby ku dnˇu u´cˇinnosti tohto za
´kona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnute´ ine´ pra´vo, vznika´ vo verejnom za´ujme k pozemku
pod stavbou uzˇi´vane´mu vlastni´kom stavby dnˇom u´cˇinnosti tohto za´kona v prospech vlastni´ka
stavby pra´vo zodpovedaju´ce vecne´mu bremenu, ktore´ho obsahom je drzˇba a uzˇi´vanie pozemku

pod stavbou, vra´tane pra´va uskutocˇnitˇ stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenu´ podlˇa
platny´ch pra´vnych predpisov, ktora´ presˇla z vlastni´ctva sˇta´tu na obec alebo vysˇsˇi´ u´zemny´
celok. Podkladom na vykonanie za´znamu o vzniku vecne´ho bremena v katastri nehnutelˇnosti´ je su´pis nehnutelˇnosti´, ku ktory´m vzniklo v prospech vlastni´ka stavby pra´vo zodpovedaju´ce vecne´mu
bremenu.

31. Podlˇa § 4 ods. 2 zákona cˇ. 66/2009 Z. z. vlastni´k pozemku pod stavbou je povinny´ strpietˇ vy
´kon pra´va zodpovedaju´ceho vecne´mu bremenu do vykonania pozemkovy´ch u´prav v pri´slusˇnom
katastra´lnom u´zemi´.

32. Podlˇa § 151n ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“)

vecne´ bremena´ obmedzuju´ vlastni´ka nehnutelˇnej veci v prospech niekoho ine´ho tak, zˇe je povinny
´ niecˇo trpietˇ, niecˇoho sa zdrzˇatˇ alebo niecˇo konatˇ. Pra´va zodpovedaju´ce vecny´m bremena´m
su´ spojene´ budˇ s vlastni´ctvom urcˇitej nehnutelˇnosti, alebo patria urcˇitej osobe.

33. Podľa § 101 Občianskeho zákonníka pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

34. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností - pozemkov
nachádzajúcich sa v katastrálnom území E. F., obec D. - E., G. D. H., zapísaných na LV č. XXXXX,
parcela KN-C č. 6651/53, druh pozemku – ostatná plocha o výmere 46 m2 o veľkosti podielu žalobkyne
1/9, t.j. 5,11 m2, parcela KN-C č. 6651/54, druh pozemku- ostatná plocha o výmere 441 m2 t. j. o veľkosti

spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 1/9, t.j. 49 m2, parcela KN-C č. 6651/55, druh pozemku – ostatná
plochaovýmere1335m2oveľkostispoluvlastníckehopodielužalobkyne1/9,t.j.148,33m2,parcelaKN-
C č. 8234/5, druh pozemku- zastavaná plocha a nádvorie o výmere 51 m2, o veľkosti spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne 1/9, t.j. 5,67 m2, na LV č. XXXXX, parcela KN-C č. 6651/58, druh pozemku – ostatná
plocha o výmere 907 m2, veľkosť spoluvlastníckeho podielu žalobkyne 2/9, t. j. 201,56 m2.

35. Sporné nebolo ani to, že žalovaný tieto pozemky užíva, nakoľko sa na nich nachádza park Anička,
pričom k týmto pozemkom pod parkom nemá zmluvne dohodnuté iné právo. Žalovaný nadobudol Park
Anička na základe zákona č. 138/1991 Zb. v zmysle delimitačného protokolu, hospodárskej zmluvy,
rozhodnutia z roku 1983. Žalobca v žalobe tvrdil, že na predmetnej nehnuteľnosti sa nachádza verejná

zeleň ako súčasť plochy parku Anička, ktorú žalovaný užíva od 80. tych rokov, neskôr však tvrdil, že
sa nejedná o verejnú zeleň a keďže sa nejedná o stavbu, na žalobcu sa nevzťahujú ust. o zriadený
vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z.. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že park Anička
nie je inžinierskou stavbou a teda, že na spor sa neaplikuje zákona č. 66/2009 Z. z.. Z listinných dôkazov
predložených žalovaným vyplýva, že park Anička ako oddychový park bol projektom budovaným už

od konca 60 tych rokov a budoval sa postupne, pričom jeho súčasťou je park - verejná zeleň. Z
predložených štúdií vypracovanej v roku 1980 organizáciou Stavoprojekta, ale aj štúdii z roku 1985 je
nepochybné, že PKO Košice, bol vždy označovaný ako park slúžiaci športovým ako aj oddychovým
aktivitám. V neposlednom rade súd poukazuje na to, že sám žalobca v žalobe uviedol, a vyplýva aj
z predmetného listu vlastníctva, spôsob využitia predmetného pozemku ako pozemku, na ktorom je

okrasná záhrada, uličná a sídlisková zeleň, park a iná funkčná zeleň a lesný pozemok na rekreačné
a poľovnícke využívanie. Súdu je obsah týchto listinných dôkazov známy z iných konaní, predmetom
ktorých je obdobný nárok uplatnený vo vzťahu k žalovanému z titulu užívania pozemkov vo vlastníctve
fyzických osôb tým, že je aj na nich umiestnený park Anička (napr. konanie vedené na Okresnom súde
Košice II pod sp. zn. K2-12C/2/2020).

36. Súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcov, že na túto právnu vec nie je možné aplikovať zákon
č. 66/2009 Z. z.. Žalobkyňa tvrdí, že park Anička, resp. na pozemkoch v jej spoluvlastníctve, je súborom
stromov vysadených žalobcom (nie verejnou zeleňou, ani stavbou), pričom zákon sa primárne vzťahuje
na stavby a primeranosť použitia podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. na športový areál, cintoríny

či verejnú zeleň nezakladá vznik vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.. Vzhľadom
na spornosť charakteru žalobou uplatneného nároku súd posudzoval, č k pozemkom v podielovom
spoluvlastníctve žalobkyne (ne)vzniklo právo žalovaného zodpovedajúce vecnému bremenu v zmysle
zákona č. 66/2009 Z.z., pričom z vykonaného dokazovania súd uzatvára, že na dotknutých pozemkoch
sa nachádza park Anička, v ktorom ide síce o pozemky ako plochy zelene porastené trávnatým porastom

a drevinami s mobiliárom a s plochami komunikácií pre peších a cyklistov, ale z pohľadu účelu, na
ktorý slúžia a na aký boli v minulosti určené - verejná zeleň ako súčasť stavby PKO Anička na
športovorekreačné využitie (bližšie v nasledujúcom odseku), sú objektom, ktorý je nutné považovať zainžiniersku stavbu - oddychový park podľa §43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona. Taká stavba je
potom zahrnutá v § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z.

37. Pre posúdenie, či žalovanému vzniklo dňom 1.7.2009 právo zodpovedajúce vecnému bremenu v
zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. považoval súd za podstatný a relevantný spôsob nadobudnutia
vlastníctva verejnej zelene žalovaným. Podmienkou vzniku zákonného vecného bremena totiž je, že
stavba prešla do vlastníctva žalovaného z vlastníctva štátu na základe zákona o majetku obci. Súd mal
preukázané, že žalovaný nadobudol vlastníctvo predmetnej verejnej zelene delimitačným protokolom

o prechode vlastníctva, majetkových práv a záväzkov v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí zo dňa 13.04.2006, na základe ktorého žalovaný prevzal do vlastníctva nehnuteľnosť PKO Anička
(bod 7.) ako verejnú zeleň od Správy mestskej zelene Košice. Podľa § 2 ods. 2 zákona o majetku
obcí, prechádzali na obce z majetku štátu aj veci, ku ktorým patrilo právo hospodárenia štátnym
podnikom, ktorým bol v tom čase aj Záhradnícky a sadovnícky podnik, š.p. Košice. Taktiež podľa §
4 ods. 1 prešli do majetku obcí aj všetky s tým súvisiace majetkové práva. Z toho dôvodu prešlo

do vlastníctva žalovaného aj vlastnícke právo k parku Anička (PKO Anička) ako verejnej zeleni. S
prechodom právomoci a decentralizáciou prešiel do vlastníctva obci aj majetok štátu, prostredníctvom
ktoréhoštátsvojekompetencievykonávalatovrátanestaviebpostavenýchnapozemkochvovlastníctve
iných subjektov, resp. na majetkovo neusporiadaných pozemkoch. Spolu s decentralizáciou pôsobnosti
zo štátu na územnú samosprávu tak došlo aj k decentralizácii majetku, ktorý súvisel s vykonávaním

jednotlivých právomoci. V dôsledku uvedeného obce užívali pozemky pod stavbami, ktoré na nich
v rámci decentralizácie štátnej správy prešli bez právneho dôvodu. Odo dňa 1.7.2009, teda od
nadobudnutia účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., došlo k zmene v právnom vzťahu medzi vlastníkmi
pozemkov a obcami ako vlastníkmi stavieb na týchto pozemkoch v tom zmysle, že pokiaľ sa užívanie
pozemkov obcami do 30.6.2009 uskutočňovalo bez právneho dôvodu, od 1.7.2009 vzniklo zo zákona

oprávnenie obci takéto pozemky užívať, a to na základe práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu.
Zákon č. 66/2009 Z.z. upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo
vlastníctve obce, ktoré prešli do vlastníctva obce a vyšších územných celkov podľa zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obci. PKO Anička ako verejná zeleň teda prešla na základe zákona o majetku obcí
do vlastníctva žalovaného delimitačným protokolom zo dňa 13.04.2006 a aj napriek skutočnosti, že v

delimitačnom protokole resp. jeho prílohách nie sú bližšie špecifikované pozemky, na ktorých sa park
Anička nachádza, nakoľko z archívnych dokumentov je možné bližšie špecifikovať pozemky, na ktorých
sa mal park M. nachádzať, a to v liste Útvaru hlavného architekta mesta Košice „Vymedzenie priestorov
PKO – Košice“ zo dňa 13.08.1979 je v obsahu uvedené ohraničenie oblasti, ktorá tvorí priestory pre PKO
HSA Košice, kde je rámcovo uvedené, že hranicu z južnej strany tvorí Čermeľský potok, zo severnej

strany odbočka zo štátnej cesty Košice - Družstevná pri Hornáde vedúca do Ťahanoviec, zo západnej
strany trasa štátnej cesty Košice – Družstevná, východnú hranicu tvorí tok rieky Hornád. Z následnej
listinnej komunikácie medzi Záhradníckym a sadovníckym podnikom mesta Košice a Parkom kultúry a
oddychu vyplýva, že došlo k delimitácii parku PKO Anička (ako zelene a zariadení) nachádzajúcom sa
na parcele 6651, ktorú parcelu tvoria aj dotknuté pozemky na LV č. XXXXX, LV č. XXXXX.

38. Súd tu poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Co/197/2022 z 21.2.2023, ktorým
odvolací súd potvrdil rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 10C/21/2020-297 zo dňa 27. októbra 2022, ktorý
sa vzťahuje na totožný prípad (náhradu za zákonné vecné bremeno – PKO Anička na pozemkoch

v spoluvlastníctve fyzickej osoby), a v bode 26, 27 odôvodnenia odvolací súd uviedol: „Odvolací súd
sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom súdu prvej inštancie o vzniku
vecného bremena v prospech žalovaného k pozemkom v podielovom spoluvlastníctve žalobcu, na
ktorých sa nachádza park Anička, v zmysle § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., za ktoré žalobcovi patrí
jednorazová náhrada a túto si mohol uplatniť do troch rokov od účinnosti zákona, t.j. do 1.7.2012.

Rovnako sa odvolací súd stotožňuje aj so záverom súdu o dôvodne vznesenej námietke premlčania
žalobou uplatneného nároku zo strany žalovaného, vrátane jeho záveru, že z obsahu spisu nevyplynuli
žiadneokolnosti,prektorébysanataktovznesenúnámietkupremlčanianemaloprihliadať.“Ajvprípade,
že by park Anička nebolo možné považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z., ale
išlo by o verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2, teda

k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu,
vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. Podľa názoru súdu primeranú
aplikáciu zákona č. 66/2009 Z.z. na pozemky podľa § 1 ods. 2 nemožno zúžiť iba na usporiadanie
vlastníckych vzťahov k pozemkom, keďže zákon nevylučuje zriadenie zákonného vecného bremena ajk pozemkom podľa § 1 ods. 2 cit. zákona. Usporiadaním vlastníckych vzťahov v zmysle § 2 zák. č.
66/2009 Z.z. je poskytnutie náhradného pozemku vlastníkovi pozemku pod stavbou zámennou zmluvou
alebo usporiadanie v konaní o pozemkových úpravách. Do času takéhoto definitívneho usporiadania

vlastníckych vzťahov však zákonodarca usporiadal vlastnícke vzťahy k pozemkom v zmysle § 1 ods.
1, ods. 2 cit. zák. tak, že k nim zriadil v zmysle § 4 cit. zák. vecné bremeno. Niet žiadneho rozumného
dôvodu, prečo by do času trvalého usporiadania vlastníckych vzťahov nemalo vzniknúť zákonné vecné
bremeno aj k pozemkom v zmysle § 1 ods. 2 zák. č. 66/2009 Z.z. a prečo by mal vo vzťahu k nim
existovať odlišný režim oproti pozemkom podľa § 1 ods. 1 cit. zák. Keďže zákonodarca v § 1 ods. 2 cit.

zák. upravil primerané použitie zákona aj na pozemky, na ktorých je umiestnený cintorín, športový areál
alebo verejná zeleň, postavil ich tak na roveň pozemkov, na ktorých sa nachádzajú stavby v zmysle § 1
ods. 1 cit. zák., a teda niet dôvodu pre iný režim pozemkov, na ktorých sa nachádza verejná zeleň oproti
pozemkom, na ktorých sa nachádza stavba. Aj vo vzťahu k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejná
zeleň, teda vzniklo po splnení ostatných zákonom stanovených podmienok zákonné vecné bremeno v
zmysle § 4 ods. 1 cit. zák., ako to správne uzavrel súd prvej inštancie.“

39. Uvedenú otázku riešil senát 6Co Krajského súdu Košice v rozsudku zo dňa 13. septembra 2022
sp.zn. 6Co/78/2022, kde predmetom konania bola náhrada za užívanie pozemkov, na ktorých sa
nachádza Borovicový háj a tento je verejnou zeleňou. Odvolací súd uzavrel, že vo vzťahu k pozemkom,
na ktorých sa nachádza verejná zeleň (Borovicový háj), vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle § 4

ods. 1 zák. č. 66/2009 Z.z. v spojení s ust. § 1 ods. 2 cit. zák., keďže v konaní bol preukázaný prechod
tohto Borovicového hája do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu príslušným delimitačným
protokolom. Uzavrel teda, že po splnení zákonných podmienok vzniká vecné bremeno do konečného
usporiadania vlastníckych vzťahov aj k pozemkom, na ktorých sa nachádza verejné zeleň s poukazom
na § 1 ods. 2 cit. zák.

40. Za nedôvodné považuje súd i to, že vecné bremeno podľa žalobcov nemohlo vzniknúť aj z dôvodu,
že park Anička nespĺňa podmienku povolenia podľa platných právnych predpisov. Je pravdou, že
žalovaný počas konania nepredložil žiadne stavebné povolenie či územné rozhodnutie pre park Anička.
Odôvodnil to tým, že také rozhodnutia nevie vzhľadom na časový odstup dohľadať. Na preukázanie

povolenosti parku Anička však ponúkol súdu listinné dôkazy o postupnom budovaní PKO Anička, jeho
súčastí, počnúc rokom 1968, z ktorých je zrejmé, že verejná zeleň bola od roku 1968 plánovaná ako
súčasť stavby PKO Anička s následnou postupnou realizáciou jeho usporiadania ako objektu určeného
na oddychovú a športovú činnosť. O stavbe PKO Anička hovoria i ďalšie listiny, a to Štúdia súboru
stavieb Parku kultúry a oddychu Košice, ktorú vypracoval Stavoprojekt Košice v roku 1985, kedy bola

verejnázeleňsúčasťouareáluparku,kdesanachádzajúajžalovanépozemky.Žalobcaneuviedolžiadne
konkrétne námietky, pre ktoré by bol dôvod predpokladať, že park Anička je nepovolenou stavbou, ktorá
vznikla bez toho, aby o takom rozsiahlom projekte, akým bol PKO Anička, resp. PKO Košice, bolo v
zmysle vtedy platných právnych predpisov rozhodnuté a následne park dlhodobo užívaný v súlade s
jeho účelom bez potrebných povolení. Všetky listinné dôkazy, ktoré žalovaný predložil, je nutné hodnotiť

aj v kontexte doby, kedy boli vydané či vypracované, časť z nich ešte pred prijatím zákona č. 50/1976
Zb.. Len skutočnosť, že žalovaný po spochybnení povolenosti stavby nevie konkrétne rozhodnutie o
povolení stavby či územné rozhodnutie predložiť, pričom poskytol rozumné vysvetlenie, prečo tomu
tak je (uplynutie skartačných lehôt) v spojení s ostatnými dôkazmi, ktoré predložil, súd nevidí dôvod,
prečo by záver o povolenosti parku Anička nebolo možné prijať. V tejto súvislosti dáva do pozornosti

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2010 sp. zn. 5Cdo/71/2008: „V súvislosti
s nadobudnutím vlastníctva rozhodnutím štátneho orgánu sa často v praxi objavuje otázka nemožnosti
dokázať, že rozhodnutie, ktoré bolo vydané pred desaťročiami, obsahovalo všetky zákonom predpísané
náležitosti a nadobudlo právnu moc, spojenú s vlastníckym právom. V takom prípade nie je možné
vylúčiť zistenie existencie takýchto rozhodnutí aj nepriamymi dôkazmi, a to s prihliadnutím k správaniu

účastníkov po nimi tvrdených zmenách vlastníctva. Ak nie je dôvod k pochybnostiam, že sa určité
veci v čase dávno minulom (t.j. ak časový odstup podstatne prekračuje aj vydržacie alebo skartačné
lehoty) diali obvyklým, resp. úradným postupom, je dôkazné bremeno o tom, že v konkrétnom prípade
tak nebolo, na tom, kto takúto skutočnosť tvrdí.“ Obdobne rozhodol i Najvyšší súd Českej republiky
v rozsudku z 3. februára 2005 sp. zn. 22Cdo/1400/2004: „v sporoch, v ktorých časový odstup od

rozhodných skutočností podstatne prekračuje i vydržacie lehoty alebo lehoty skartačné, nie je na mieste
extenzívnym spôsobom pochybovať, či otvárať záležitosti, ktoré pred mnohými rokmi založili právne
vzťahy“. Toto rozhodnutie súdu je použiteľné aj v tomto prípade, keď stavebné povolenie by zrejmemuselospadaťdoobdobiasedemdesiatychaosemdesiatychrokov,čoječasovýodstup,ktorýpodstatne
prekračuje aj vydržacie alebo skartačné lehoty.

41. Súd tak uzatvára, že predmetné pozemky v spoluvlastníctve žalobkyne tvoria neoddeliteľný celok
areálu parku Anička, ktorý ako oddychový park v zmysle §43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona je
inžinierskou stavbou, tento oddychový park – areál ako celok, a teda aj vrátane verejnej zelene ako
jeho súčasti možno preto považovať za stavbu, a to aj v zmysle občianskoprávnych predpisov, a to bez
ohľadu na to, že žalovaný v konaní nepredložil územné rozhodnutie, stavebné povolenie, či kolaudačné

rozhodnutie. Nemožno totiž prehliadať, že zmyslom zákona č. 66/2009 Z. z., ktorý je zistiteľný aj z jeho
dôvodovej správy, bolo usporiadať vlastnícke vzťahy práve k stavbám a iným objektom, ktoré povolené
a skolaudované podľa stavebných predpisov neboli, pretože boli postavené na pozemkoch, ktoré neboli
vo vlastníctve štátu a jeho príslušných orgánov. Posudzovanie (ne)povolenia stavby podľa platných
právnych predpisov okrem výslovnej dikcie §4 ods. 1 daného zákona aj v zmysle jeho dôvodovej správy
môže byť relevantné len v prípade, že by sa riešila otázka uskutočnenia, či zmeny stavby ako obsah

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, čo nie je prípad posudzovanej vec (viď napr. rozsudok
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/18/2023 zo dňa 22.5.2024 (bod 30 odôvodnenia). Preto súd
argumentáciu žalobcu, že stavebné povolenie ONV z 1.9.1975, ktorým sa povolilo do trvalého užívania
PKO-detské ihrisko –Košice, nenadobudlo právoplatnosť, považoval za ireleventnú.

42. Krajský súd v Košiciach v rozsudku sp. zn. 6Co/78/2023 z 20.6.2023, ktorým potvrdil rozsudok
tunajšieho súdu sp. zn. K2-12C/2/2020 zo dňa 8.2.2023 dospel k rovnakému názoru, a teda že PKO
Anička je inžinierskou stavbou, ktorá slúži na športovorekreačné využitie, pričom žalovaný túto stavbu
nadobudol v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. na základe delimitačného protokolu a hospodárskej zmluvy

z roku 1983. Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie správne vysporiadal aj s otázkou, že
v prípade, že by park Anička nebolo možné považovať za stavbu v zmysle § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z.z., ale išlo by o verejnú zeleň podľa § 1 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z.z., aj k pozemkom podľa § 1 ods. 2,
teda k pozemkom, na ktorých je verejná zeleň a prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu,
vzniklo zákonné vecné bremeno podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z.

43. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami, súd dospel k záveru, že na pozemkoch v spoluvlastníctve
žalobkyne, kde je umiestnený park Anička, ktorý podľa §43a ods. 3 písm. p) stavebného zákona ako
oddychový park je povolenou inžinierskou stavbou, ktorá v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. prešla do
vlastníctva žalovanej obce a preto k pozemkom pod touto stavbou v súlade s §4 ods. 1 zákona č.

66/2009Z.z.dňom1.7.2009vprospechžalovanejobcevzniklozákonnéprávozodpovedajúcevecnému
bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie týchto pozemkov (vrátane práva uskutočniť stavbu alebo
zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov). Žalovaný pozemky v
spoluvlastníctvežalobcovtakneužívabezprávnehodôvodu,alepočnúcdňom1.7.2009ichužívatitulom
zákonného práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Nesprávna je preto argumentácia žalobcov, že

uplatnený nárok im patrí titulom užívania ich predmetných pozemkov žalovaným bez právneho dôvodu
v zmysle §451 OZ.

44. Pokiaľ ide o charakter náhrady za zákonné vecné bremeno zriadené zákonom č. 66/2009 Z. z.,
daný zákon túto otázku nerieši a aj keď podľa predchádzajúcej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít,

ktorej základom bol nález Ústavného súdu SR z 12.10.2016 vo veci PL. ÚS 42/2015, pričom ústavný
súd už aj v rozhodnutí zo 16.12.2009 vo veci III. ÚS 237/2009 sa priklonil k úvahám o opakovaných
platbách primeranej náhrady počas trvania núteného obmedzenia a tak vlastníkovi pozemku v zmysle
predchádzajúcej súdnej praxe okresných a krajských súdov podľa zákona č. 66/2009 Z. z. sa priznávala
opakujúca sa (nie jednorazová) náhrada vo výške obvyklého nájomného, aktuálna rozhodovacia prax

dovolacieho súdu v tejto otázke je jednotná v tom, že charakter peňažnej náhrady za nútené obmedzenie
vlastníckeho práva zákonom č. 66/2009 Z. z. je jednorazový a patrí tomu, kto vlastníkom pozemku bol
k 1.7.2009, t. j. v čase vzniku zákonného vecného bremena zaťažujúceho jeho pozemok a právo na jej
zaplatenie sa premlčí v prípade márneho uplynutia trojročnej premlčacej doby (§101 OZ).

45. Zákon č. 66/2009 Z. z. neobsahuje u´pravu ty´kaju´cu sa priznania na´hrady za zriadenie vecne´ho
bremena. K tejto otázke sa celkom jednoznačne vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení
z 30. novembra 2019 sp. zn. 8Cdo/17/2019: „Tak ako za´kon cˇ. 182/1993 Z.z., ani za´kon cˇ. 66/2009
Z.z. vsˇak expressis verbis neuva´dza, zˇe vecne´ bremeno vznika´ za na´hradu. U´stavny´ su´d vsˇakvo svojom rozhodnuti´, sp. zn. I. U´S 474/2013 konsˇtatoval, zˇe aj kedˇ za´kon cˇ. 182/1993 Z.z. neuva
´dza, zˇe vecne´ bremeno vzniknute´ podlˇa § 23 ods. 5 vznika´ len za na´hradu, je potrebne´, aby
vycha´dzal z cˇl. 11 ods. 4 Listiny za´kladny´ch pra´v a slobo^d a v kontexte sty´m aj s pra´vnou u

´pravou obsiahnutou v po^vodnom ustanoveni´ § 135c ods. 3 Obcˇianskeho za´konni´ka. Najvysˇsˇi´
su´d uzˇ sko^r uzavrel, zˇe pri nedostatku pra´vnej u´pravy mozˇno na´hradu za vzniknute´ bremeno
odvoditˇ zo vsˇeobecne uzna´vany´ch princi´pov, pri´kazom na ochranu za´kladny´ch pra´v a slobo^d,
teda aj zo za´kladne´ho pra´va vlastnitˇ a uzˇi´vatˇ majetok (rozhodnutie Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej
republiky, sp. zn. 4Cdo/89/2008). I v pri´pade zriadenia vecne´ho bremena podlˇa § 4 ods. 1 za´kona cˇ.

66/2009 Z. z. je primerana´ na´hrada namieste. Vsˇeobecne´ su´dy vo svojej doterajsˇej rozhodovacej
cˇinnosti plne resˇpektuju´, zˇe vlastni´kom pod stavbami patriacimi obci alebo vysˇsˇiemu u´zemne´mu
celku patri´ primerana´ na´hrada podlˇa vsˇeobecny´ch za´sad upravuju´cich insˇtitu´t vecne´ho bremena
determinovana´ proporcionalitou a vyvazˇovani´m hodnoty vlastni´ckeho pra´va a hodnoty verejne´ho
za´ujmu.“

46. Pre posúdenie uplatnene´ho na´roku bolo v presku´mavanej veci potrebne´ usta´litˇ charakter
na´hrady za vecne´ bremeno zriadene´ za´konom cˇ. 66/2009 Z. z., pricˇom rozhodovacia prax su
´dov nebola v tejto otázke vždy jednotná. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania zo strany
žalovaného podstata proble´mu spocˇi´va v charaktere náhrady za vecné bremeno, teda či svojou
povahou jednorazovou alebo opakovanou na´hradou.

47. Žalobca svoj nárok na opakujúcu sa náhradu za vecné bremeno podporil doterajšou rozhodovacou
praxou okresných a krajských súdov, kedy bolo rozhodnuté tak, ža v prípade náhrady za vecné bremeno
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkom pozemkov, na ktorých je umiestnená stavba vo vlastníctve
obce, patrí náhrada za vecné bremeno v podobe opakujúceho sa plnenia, a to až do doby usporiadania

vlastníckych vzťahov strán sporu tak ako predpokladá § 2 tohto zákona. V tejto súvislosti je však nutné
zdôrazniť to, že otázka povahy náhrady za vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. pritom v
čase prijatia týchto rozhodnutí nebola predmetom dovtedajšej rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu.
48. V poslednom období však dovolací súd opakovane rozhodol o tom, že náhrada za vecné bremeno
podľa zákona č. 66/2009 Z. z. je náhradou jednorazovou. Východiskom jeho rozhodnutí s týmto záverom

je, tak ako to vyplýva z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. 2 Cdo 194/2018 z 26. augusta 2019 tá
okolnosť, že: „Obdobnú „dovolaciu otázku“ už najvyšší súd riešil v rozsudku z 24. marca 2015 sp. zn.
7 Cdo 26/2014 ako aj v rozsudku zo 14. apríla 2016 sp. zn. 3 Cdo 49/2014, ktoré sa týkali priznávania
primeranej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993

Z. z.“). Vyslovený právny názor je plne prijateľný a použiteľný aj na priznávanie primeranej náhrady za
zriadenie vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. Aj obmedzenie vlastníckeho práva podľa
§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. patrí totiž k tzv. legálnym (zákonným) vecným bremenám, čiže
k verejnoprávnym obmedzeniam vlastníckeho práva. Jeho verejnoprávny charakter a jeho povaha
nasvedčujú tomu, že sa významne približuje k obmedzeniu vlastníckeho práva zakotveného v zákone

č. 182/1993 Z. z.. Svedčí o tom nakoniec aj ich zhodná zákonná konštrukcia.“ Z uvedeného rozhodnutia
dovolacieho súdu súd tiež ďalej cituje: „Ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom
dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona
č. 182/1993 Z. z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu
účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1

zákona č. 66/2009 Z. z. Ak tieto legálne (zákonné) vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t.
j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru
s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a
nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak
ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor

niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 49/2014
konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993
Z. z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena.
Predmetnébremenovzniká„inrem“,vzťahujesanakaždéhovlastníkazaťaženéhopozemkubezohľadu
na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého

nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne
jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka
mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno.
Podstatu predmetného názoru považoval za „ústavne udržateľný“ aj ústavný súd v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti
finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z., v ktorých
posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS

227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili. Ani nález ústavného súdu sp. zn.
Pl. ÚS 42/2015 neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 323/2017 „nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z. z. o tepelnej
energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o tepelnej energetike“), ktorý upravoval
primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené

v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie,
ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva
podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri
užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri
výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu
nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k

pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda
rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona 1. septembra 1993“.
Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., ktorého rozsah
je určiteľný už pri jeho vzniku.“

49. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - uznesenia sp. zn. 2 Cdo 194/2018 z 26.
augusta 2019 a rovnako aj uznesenia sp. zn. 8 Cdo 17/2019 z 30. novembra 2020 je zrejmé, že
náhrada za zriadenie vecného bremena má charakter jednorazovej odplaty. Najvyšší súd tiež celkom
jednoznačne uviedol, že uvedené rozhodnutia tvoria ustálenú rozhodovaciu prax ohľadne tejto otázky.

50. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je teda jednorazová a nemá charakter opakovaného
plnenia. S uvedeným záverom sa súd stotožňuje a odkazuje na tieto rozhodnutia. Ak žalobca
poukazoval na rozhodnutia okresných a krajských súdov vrátane Krajského súdu v Košiciach, súd
konštatuje, že všetky spomínané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky predstavujú
ustálenú rozhodovaciu prax, keďže túto predstavujú aj rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol

opakovane potvrdený určitý právny názor (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 31. októbra
2017 sp. zn. 6Cdo 129/2017). Ustálenou súdnou praxou nie sú rozhodnutia na úrovni okresných alebo
krajských súdov. Pre odklon od tejto súdnej praxe preto nepostačuje ani poukaz žalobcu na princíp
právnej istoty, nakoľko súdna prax sa vo vzťahu k zákonu č. 66/2009 Z. z. ustálila po vydaní ním
spomínaných rozsudkov v obdobných veciach. Doterajšie posudzovanie náhrady za vecné bremeno

ako opakujúceho sa nároku bolo prelomené rozhodovacou cˇinnostˇou Najvysˇsˇieho su´du Slovenskej
republiky ako su´du vysˇsˇej insˇtancie, ktorou je aj tento su´d viazany´.

51. Okrem toho ESĽP formuloval všeobecný princíp, podľa ktorého ani požiadavka právnej istoty a ani
ochrana legitímneho očakávania nezahŕňa právo na ustálenú judikatúru (Unedic proti Francúzsku č.

20153/04). Judikatúra nemôže byť totiž bez vývoja a nie je vylúčené, aby, a to i pri nezmenenej právnej
úprave, táto bola nielen doplňovaná o nové interpretačné závery, ale aj menená. I keď zmena judikatúry
vyvoláva konflikt medzi požiadavkou právnej istoty a požiadavkou materiálnej správnosti súdneho
rozhodnutia, v aplikačnej praxi súdov je možná. S ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu,
ktorý vo všeobecnosti je viazaný len zákonom, opodstatneným dôvodom odlišného právneho názoru

môže byť aj vývoj judikatúry k posudzovanej otázke (pozri napr. rozhodnutia ústavného súdu vo veciach
III. ÚS 46/2013 alebo II. ÚS 346/2008).

52. Aplikujúc právne závery vyplývajúce z uvedených rozhodnutí, na ktoré nadväzuje a potvrdzuje ich i
rozhodnutie dovolacieho súdu z 26. januára 2022 sp. zn. 1Cdo/99/2019, na skutkový stav v tomto spore

prijal súd záver o nemožnosti priznania náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho práva opakovane
až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom upraveným v zák. č. 66/2009 Z. z.

53. Žalovaný vzniesol vočiuplatnenému nároku námietku premlčania, pričom z obsahu spisu nevyplynuli
žiadne okolnosti, pre ktoré by súd na takto vznesenú námietku premlčania nemal prihliadnuť. Za´kon

pre na´hradu za vecne´ bremeno neupravuje premlcˇaciu dobu samostatne, preto sa v presku´mavanej
veci uplatni´ vsˇeobecna´ premlcˇacia doba. Pre urcˇenie jej zacˇiatku je rozhodne´, kedy bolo mozˇne
´ pra´vo uplatnitˇ prvy´ raz, teda akona´hle je mozˇne´ podatˇ vocˇi zˇalovane´mu zˇalobu. Premlcˇacia
doba zacˇala plynu´tˇ 1.7.2009, t. j. odo dnˇa u´cˇinnosti za´kona cˇ. 66/2009 Z. z., pricˇom tento okamihje dany´ objekti´vne a neza´visle na subjekti´vnej okolnosti, teda cˇi opra´vneny´ vedel alebo nevedel o
svojom pra´ve (porovnaj R 1/1998). V kontexte uvedene´ho sa pra´vo zˇalobcov na zaplatenie na´hrady
za vecne´ bremeno premlcˇalo najnesko^r 1.7.2012, pričom žalobcovia podali žalobu na súde 4.9.2020.

S poukazom na uvedené preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý

bol v konaní plne úspešný priznal nárok na náhradu trov konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom
rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti
rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

56. Žalobca návrhom došlým súdu dňa 6.11.2024 (dva dni pred vyhlásením rozsudku) navrhol prerušiť
konanie do právoplatného skončenia konania o vyslovenie nesúladu ust. § 2 ods. 1 s ods. 2. § 4 ods.

1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. s Ústavou SR, vedenom na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 46/2024
na návrh Mestského súdu Košice a pod sp. zn. Rvp 1339/2004 na návrh Mestského súdu Bratislava
IV. Z uvedeného návrhu však nie je zrejmé, či uvedené návrhy už boli prijaté ústavným súdom na
ďalšie konanie, navyše predchádzajúci návrh na konanie podľa § 74 zákona č. 318/2018 Z.z. zo dňa
26.11.2022, podaný Okresným súdom Bratislava I, ktoré konanie sa viedlo na ústavnom súde pod sp.

zn. Rv 2900/2022 (a pre ktoré konanie bolo prerušené tunajšie konanie), bol uznesením ústavného
súdu sp. zn. PL. ÚS 18/2023-17 zo dňa 13.12.2023 odmietnutý. Z týchto dôvodov súd nepovažoval za
potrebné (podľa § 164 CSP) prerušiť toto konanie, nakoľko by sa jednalo zo strany súdu o nehospodárne
konanie. Z citovaného ust. § 164 CSP totiž vyplýva fakultatívna možnosť súdu prerušiť konanie, nie
jeho obligatórna povinnosť, pričom rozhodujúcim hľadiskom je hľadisko hospodárnosti. Súd sa musí pri

uplatňovaní procesného postupu podľa § 164 CSP spravovať aj požiadavkou zakotvenou v čl. 48 Ústavy
SR a znej vyplývajúcou povinnosťou prijať príslušné opatrenie umožňujúce prerokovanie napadnutej
veci bez zbytočných prieťahov a tým vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. II. Ús 21/00 Z 20.9.2000). Prerušenie konania by malo byť skôr reštriktívnou výnimkou
ako pravidlom. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodol v súlade s § 162 ods. 3 CSP,

teda v rozhodnutí vo veci samej.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Mestský súd Košice v dvoch písomných vyhotoveniach (§ 362 ods. 1 CSP).

V odvolaní sa má popri všeobecný náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§ 363 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
CSP).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného predpisu (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)).