Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, November 28, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/26/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8323202069
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8323202069.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX,
C. XX, XXX XX A., právne zastúpený: Advokátska kancelária prof. JUDr. Ján Klučka, CSc, s.r.o., so
sídlom Ku Potoku č. 4, 040 16 Košice, IČO: 54 725 542, proti žalovanému: D. E., F. B. C. C. B. F. D.,
D. D. A. G. X, XXX XX H., I.: XX XXX XXX, v konaní o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch za
porušenie práva žalovaného podľa práva Európskej únie Slovenskou republikou, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 21C/48/2023-90 zo dňa 12.03.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku II. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

II. Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v plnom rozsahu s
tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2 100 eur, a to v lehote do 15 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % z
prisúdenej sumy, pričom o výške bude rozhodnuté samostatným uznesením vyššieho súdneho úradníka
po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie podľa článku 7, druhá, tretia veta a článku 144 ods. 1 Ústavy SR,

Smernica 2003/88/ES Európskeho parlamentu a rady zo 04. novembra 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, článok 1 ods. 1, článok 1 bod 2, článok 1 bod 3, článok 2 ods. 1 a ods.
9, článok 6 a článok 16 písm. b/ tejto smernice. Následne podľa § 1 ods. 2, § 85 ods. 1 a 2, § 86 ods.
1 a 2, § 91 ods. 1 až 3, § 92 ods. 1 Zákona č. 315/2001 Z.z. o hasičskom a záchrannom zbore v znení
účinnom v rozhodnom období, podľa § 11 a 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, podľa § 1 písm. a/,
§ 4 ods. 1 písm. c/ Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení niektorých zákonov, výrok o trovách konania podľa ust. § 251 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 a 2

Civilného sporového poriadku (ďalej CSP).

3.Vdôvodochsvojhorozhodnutiasúdprvejinštanciekonštatoval,žepredmetomžalobyjenárokžalobcu
na zaplatenie nemajetkovej ujmy voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný nesprávne transponovalSmernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z. o Hasičskom a
záchrannom zbore, v dôsledku čoho predmetný zákon neobsahuje maximálne vymedzenie týždenného
pracovného času v rozsahu 48 hodín, ktoré nemôže byť prekročené. Z tvrdení žalobcu v jeho písomných

podaniach, ktoré neboli žalovaným spochybnené, je zrejmé, že jeho týždenný pracovný čas sa počas
rokov 2019-2021 skladal zo sedemnásť (17), od roku 2022 zo šestnásť (16) hodinových pracovných
zmien, po ktorých nasledovala osem (8), resp. od roku 2022 sedem (7) hodinová pohotovosť, počas
ktorej bol žalobca v mieste výkonu štátnej služby k dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný
zásah, pričom však súhrn takto uvedených smien v rámci týždenného pracovného času pravidelne

prekračoval 48 hodín. U žalobcu došlo v priebehu 3 rokov, t. j. 03.07.2020 do 02.07.2023 32-krát
k prekročeniu týždenného pracovného času nad 48 hodín. Žalovaný žalobcom predložený rozpis
pracovného času nerozporoval, teda nespochybňoval, že by sa jednalo o nepravdivé informácie, preto
súd z týchto údajov pri rozhodovaní vychádzal.

4. Žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na náhradu škody (vo forme nemajetkovej ujmy) z

dôvodu porušenia práva EÚ postupom žalovaného, ktorý neúplne, resp. nesprávne prevzal do právneho
poriadku SR Smernicu 2003/88/ES, čím porušil právo žalobcu na smernicou stanovený maximálny
týždenný pracovný čas v rozsahu 48 hodín. V tejto súvislosti je nevyhnutné konštatovať, že právo
na náhradu škody spôsobenej porušením práva Únie, patrí medzi všeobecné zásady komunitárneho
práva, vyplývajúce priamo z judikatúry SD EÚ bez ohľadu na vnútroštátnu právnu úpravu, a odráža

základné vlastnosti komunitárneho práva - zásadu prednosti a priameho účinku, ako aj povinnosť
vnútroštátnych orgánov aplikovať normy komunitárneho práva ex officio. Uvedené vyplýva aj z právneho
poriadku Slovenskej republiky, keďže čl. 7 ods. 2, 5 a čl. 144 Ústavy SR ustanovuje zásadu prednosti
a priameho účinku komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym. V zmysle uvedeného je súd
viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom,

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti je
potrebné odkázať na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vo veci zodpovednosti členských
štátov za porušenie práva Únie je založená na čl. 10 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, podľa
ktorého sú členské štáty povinné prijať všetky opatrenia potrebné na zabezpečenie plnenia záväzkov
vyplývajúcich im zo Zmluvy alebo z činnosti Spoločenstva, a zdržať sa akýchkoľvek opatrení, ktoré by

mohli ohroziť dosiahnutie cieľov Zmluvy, alebo ohroziť reálny účinok komunitárneho práva. Porušenia
úniového práva sa môže dopustiť každý orgán, ktorý koná v mene členského štátu. Predpoklady
zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vychádzajú z
absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu, ktorá sa vzťahuje na
prípady: ad 1/ porušenia práva únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu

smerníc (prípad C 6/90 a 9/90 Francovich, C- 178,179 a 188 až 190/94 Dillenkofer), ad 2/ aplikáciu
ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku odporujúcu úniovému právu (ČEZ C-115/08, Simmenthal
II C 106/77), ad 3/ vydanie súdneho alebo správneho rozhodnutia, ktoré je v rozpore s právom Únie (C
2/06 Kempter, vec C 453/00 Kühnne a Heitz), ad 4/ na prijatie alebo ponechanie v platnosti legislatívy,
ktorá je v rozpore s právom Únie (C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame). Zodpovednosť

členského štátu za vzniknutú škodu podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nastáva, ak sú
splnené tri predpoklady (bod 20 rozhodnutia C 445/06 Danske Slagterier, bod 51 rozhodnutia C 224/01
Köbler, bod 51 rozhodnutia C 46 a 48/93 Brasserie du Pěcheur a Factortame, bod 40 rozhodnutia C
6/90 a 9/90 Francovich): 1/ porušená úniová norma priznáva právo fyzickým alebo právnickým osobám
alebo zakladá povinnosti pre členský štát (napr. C 524/04 Test Claimants Thin Cap), 2/ porušenie

úniového práva je dostatočné závažné a 3/ medzi porušením úniového práva členským štátom a škodou
spôsobenou fyzickým a právnickým osobám existuje príčinná súvislosť. O výške náhrady škody vždy
rozhoduje vnútroštátny súd (viď bod 26 a 27 rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Co/66/2022
z 19.07.2023). Vzhľadom na uvedené pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody sa vyžaduje splnenie
vyššie vymienených troch podmienok, pričom tunajší súd po preskúmaní okolností daného prípadu a

s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie má za to, že tieto podmienky sú v danej
právnej veci splnené, a teda nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy je daný.

5. V súvislosti s námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, ktorú vzniesol v konaní
a odôvodňoval tým, že podľa názoru žalovaného žalobu pre netransponovanie, resp. nesprávnu

transpozíciu smernice do právneho poriadku, môže podať Európska komisia na Európsky súdny dvor
alebo fyzická/právnická osoba, ktorá bola priamo dotknutá, na vnútroštátny súd členského štátu s tým,
že žalobca mal žalovať svojho zamestnávateľa. S uvedeným sa tunajší súd nestotožnil poukazujúc, že
z judikatúry Súdneho dvora jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak sa fyzická osoba domáha nárokuna náhradu škody v dôsledku nesprávne transponovanej smernice, v dôsledku čoho došlo k porušeniu
práv tejto osoby, pričom predpisy komunitárneho práva neupravujú postup, akým sa týchto nárokov
môže fyzická osoba dovolať, táto má právo subsidiárne použiť právne predpisy vnútroštátneho práva pri

zachovaní princípov rovnocennosti (existencia rovnakých procesných pravidiel a zásad rozhodovania
ako sú tie, ktoré sa uplatňujú pri obdobných nárokoch s výlučne vnútroštátnou povahou aj v prípade
nárokov založených na práve EÚ) a princípov účinnosti (zabezpečenie, aby vnútroštátne procesné
pravidlá neznemožnili uplatňovanie nárokov, založených na práve EÚ alebo ich neprimerane nesťažili).
Keďže vnútroštátna právna úprava Slovenskej republiky neobsahuje špeciálne ustanovenia o konaní

o náhradu škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, teda práva EÚ do právneho poriadku
SR, v dôsledku uvedeného je nevyhnutné na vec aplikovať podľa zásady analógie právnu úpravu, ktorá
upravuje právne vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Otázku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci upravuje zákon č. 514/2003 Z.z., kde je v § 4 písm. e) označený ako orgán,
ktorý koná v mene SR v prípade vzniku škody v dôsledku nesprávnej transpozície smernice, príslušné
ministerstvo či iný ústredný orgán štátnej správy, do pôsobnosti ktorého patrí výkon verejnej moci v

danej oblasti. Keďže predmetný zákon na vec nie je možné aplikovať z dôvodu, že do pôsobnosti
tohto zákona patria iba právne vzťahy založené na nesprávnom úradnom postupe alebo nezákonnom
rozhodnutí štátu alebo orgánu územnej samosprávy, pričom výslovne v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je
vylúčená zodpovednosť štátu v dôsledku nesprávneho zákonodarného a legislatívne procesu, tunajší
súd analogicky na vec aplikoval iba ustanovenie § 4 písm. e) zákona č. 513/2003 Z.z., ktoré upravuje

okruh štátnych orgánov, ktoré sú oprávnené konať v mene SR pri vzniku zodpovednosti za škodu, a to
poukazujúc na povinnosť vnútroštátneho súdu rešpektovať princípy rovnocennosti a účinnosti. V danej
právnej veci je nevyhnutné konštatovať, že z judikatúry Súdneho dvora EÚ ako aj z princípov, na ktorých
je založené právo EÚ vyplýva, že členský štát zodpovedá za nesprávnu transpozíciu smernice do jeho
vnútroštátneho práva, a preto pasívna vecná legitimácia vyplývajúca z hmotného práva svedčí v danej

právnej veci práve Slovenskej republike ako členskému štátu, ktorý porušil povinnosti vyplývajúce z
právaEÚ.VmeneštátujeoprávnenévdanejvecikonaťMinisterstvovnútraSRakoorgán,dopôsobnosti
ktorého spadá aj J. K. L. L. D., ktoré bolo garantom právnej úpravy vykonanej zákonom č. 315/2001 Z.z.

6. K ďalšej námietke žalovaného spočívajúcej v tom, že na štátnu službu hasičov sa predmetná smernica

nevzťahuje,pretožečinnosti,ktorévykonávajúpríslušníciJ.K.L.L.jemožnésubsumovaťpodnegatívne
vymedzenie pôsobnosti smernice v článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS súd prvej inštancie uviedol, že
sa s týmto tvrdením nestotožňuje a poukázal na judikatúru Súdneho dvora, ktorý sa predmetnou otázkou
zaoberal v rozhodnutiach vo veciach Fuß (C-429/09), Pfeiffer (C-397/01 až C-403/01), Personalrat der
Feuerwehr Hamburg (C-52/04). V tejto súvislosti je potrebné upriamiť pozornosť na znenie čl. 1 ods.

3 Smernice 2003/88/ES, ktorý definuje rozsah pôsobnosti predmetnej smernice tak, že táto smernica
sa vzťahuje na všetky odvetvia činností, verejné a súkromné v zmysle článku 2 smernice 89/391/EHS
bez toho, aby boli dotknuté články 14, 17, 18 a 19 tejto smernice. Smernica 89/391/EHS upravuje svoju
pôsobnosť v ustanovení čl. 2 ods. 1 tak, že sa uplatňuje na všetky odvetvia činnostim, a to verejné aj
súkromné (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra, voľný

čas atď.), pričom ods. 2, prvá veta smernice 89/391/EHS ustanovuje, že predmetná smernica sa
neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti
verejných služieb, napr. v oblasti služieb civilnej ochrany. Poukazujúc na zámer predmetnej smernice
89/391/EHS je nevyhnutné konštatovať, že táto nevylučuje z pôsobnosti všetky služby civilnej ochrany,
ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb, ako uviedol aj žalobca vo svojom vyjadrení, a teda sa

neuplatní len v prípadoch, ak nastane určitá vážna - kritická situácia, pri ktorej sa vyžaduje zabezpečiť
ochranu zdravia, verejnej bezpečnosti, a ak by za takejto situácie uplatňovaním všetkých povinností,
vyplývajúcich zo smernice, došlo k obmedzeniu alebo ohrozeniu možnosti zabezpečiť uvedené činnosti.
Jedná sa však o výnimočné situácie, a teda nejde o automatické vylúčenie všetkých vzťahov v rámci
civilnej ochrany, ktoré majú byť chránené predmetnou smernicou, a v rámci ktorých taktiež má dôjsť k

ochrane zdravia zamestnancov. Služobná činnosť žalobcu ako hasiča tak na základe vyššie uvedených
záverov patrí do pôsobnosti Smernice. Nemenej významnou skutočnosťou v predmetnej veci je to, že
Súdny dvor Európskej únie už vo vzťahu k tejto problematike zaujal stanovisko v rozhodnutí G. Fuß, kde
výslovne uviedol, že z rozsahu úpravy tejto smernice nie sú vyňatí ani hasiči. V bode 33 predmetného
rozsudkuSúdnydvorkonštatuje,žečlánok6písm.b)Smernice2003/88predstavujepravidlosociálneho

práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou
požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom
povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas, v súvislosti s ktorou je
výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia článku 22 ods. 1 tejtosmernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti ako
je činnosť hasičov, o ktorú ide v prejednávanej veci, hoci by k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu
dotknutého pracovníka (rozsudky z 5. októbra 2004, Pfeifferai., C-397/01, body 98 a 100, ako aj G. Fuß,

C-429/09, body 33 - 35 a 38). Otázku, či do rozsahu pracovného času možno zaradiť aj stav pracovnej
pohotovosti pracovníkov (lekárov, hasičov) taktiež zodpovedal Súdny dvor v rozsudku G. Fuß (C-429/09
týkajúci sa hasičov), J. Vorel (C-437/05 týkajúci sa lekárov) a Pfeiffer (C-397/01 týkajúci sa lekárskych
záchranárov), pričom dospel k záveru, že pracovná pohotovosť tvoriaca súčasť týždenného pracovného
času v spojení s ďalším "riadnym" pracovným časom nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný

čas, a rovnako túto pracovnú pohotovosť je nevyhnutné považovať za pracovný čas, ak je zamestnanec
povinný byť na pracovisku. Súdny dvor EÚ v rozhodnutí G. Fuß taktiež konštatoval, že právo Únie bráni
vnútroštátnej právnej úprave stanovujúcej priemerný pracovný čas, ktorý vzhľadom na to, že zahŕňa
obdobia pracovnej pohotovosti a pohotovostnej služby prekračuje týždennú hranicu upravenú v čl. 6
písm. b) uvedenej smernice (bod 25 rozsudku G. Fuß C-429/09). Zároveň vyslovil aj to, že členské štáty
nemôžu jednostranne určiť rozsah pôsobnosti čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tak, že uplatnenie

tohto nároku pracovníkov na to, aby priemerný týždenný pracovný čas nepresahoval túto maximálnu
hranicu, budú viazať na nejakú podmienku, alebo ho určitým spôsobom obmedzia. Vyslovil, že čl. 6
písm. b) smernice 2003/88/ES má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffera a i., už citovaný, body 103 až 106, ako
aj Fuß, body 56 až 59). V bode 38 je uvedené, že za týchto podmienok má pracovník, ako je G. Fuß,

ktorého v zásahovej službe zamestnáva Stadt Halle, právo sa priamo dovolávať ustanovení čl. 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES voči takému verejnoprávnemu zamestnávateľovi na účely dodržania práva na
priemerný pracovný čas neprekračujúci 48 hodín, ktoré vyplýva z tohto ustanovenia.

7. K námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na článok 16 písm. b/ Smernice 2003/88/ES súd

prvej inštancie konštatoval, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku
6 (maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto
súvislosti je nevyhnutné si uvedomiť, že na to aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo
nevyhnutné, aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001
Z.z. nevyplýva, že by SR uvedené ustanovenie prevzala, a teda, že by maximálny týždenný pracovný

čas bolo možné dodržiavať a skúmať v rámci referenčného obdobia 4 mesiacov, resp. za splnenia
smernicou stanovených podmienok, aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v
žiadnom svojom ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, články smernice o stanovení maximálneho týždenného
pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že by prevzala, resp. že by do právneho poriadku SR

boli transponované ustanovenia smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa
maximálny týždenný pracovný čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú
nerovnomerného rozvrhnutia služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením
týždenného pracovného času podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní
splneniapodmienokvrámcireferenčnéhoobdobiabolanedôvodná,nakoľkoustanovenieoreferenčnom

období, súvisiacom s maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho
poriadku SR riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

8.NáslednesúdprvejinštanciepoukázalnajudikatúruSúdnehodvoraEÚ,zktorejjednoznačnevyplýva,
žeSmernica2003/88/ESsamáuplatniťnačinnostihasičskéhozboru,ajkeďsúvykonávanézásahovými

silami v teréne a nezáleží na tom, či sú zamerané na boj proti požiarom alebo na poskytnutie pomoci
iným osobám, má tunajší súd za jednoznačne splnené predpoklady zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú porušením práva Únie, keďže v danej veci došlo k porušeniu práva žalobcu na oddych,
zabezpečený stanovením maximálneho týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín, ktoré vyplýva
z ustanovenia čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, ktoré má priamy účinok, keďže je dostatočne jasné

a určené, a jeho cieľom bolo priznať jednotlivcovi práva. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že išlo
o porušenie dostatočne závažné a medzi týmto porušením a spôsobenou škodou jednotlivcovi existuje
priama príčinná súvislosť.
Čo sa týka námietky žalovaného, že žalobca nevykonal úkony, ktorým by upozornil zamestnávateľa
na porušenie práva, resp. úkony, ktorými by namietal rozvrhnutie pracovného času, súd konštatuje,

že judikatúra Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudky (C-429/09, C-445/06) takéto podmienky
neustanovujú, preto by bolo v rozpore so zásadou efektivity, aby žalovaný bol zvýhodnený oproti
žalobcovi, ktorého práva boli porušené. Nemožno ochraňovať žalovaného, ktorý porušil svoje povinnosti
vyplývajúce z komunitárneho práva, a prenášať zodpovednosť na žalobcu, aby sa tento domáhalodstránenia protiprávneho stavu najprv u zamestnávateľa, nakoľko uvedeným postupom nie je
podmieňované vyvodzovanie zodpovednosti fyzickej osoby voči členskému štátu za nesprávne
transponovanie smernice, ktoré priamo upravuje práva pre tieto fyzické osoby.

9. Následne súd prvej inštancie uviedol, že mal za preukázané, že žalobca v priebehu takmer troch
rokov, za ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy, odpracoval 32-krát vyšší
počet hodín v rámci týždenného pracovného času ako bol maximálny týždenný pracovný čas podľa čl.
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES, bol žalobca z uvedeného dôvodu ukrátený v nemajetkovej sfére o

čas odpočinku, ktorý mohol stráviť s blízkymi, resp. fyzicky a psychicky regenerovať. Tento následok
do osobného života žalobcu sa už nedá zvrátiť. V súlade s princípom rovnocennosti komunitárneho a
vnútroštátneho práva, súd aplikoval ustanovenia o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, priznávanej
fyzickýmosobámvprípadezásahudoichosobnostnýchprávvzmysle§13vspojenís§11Občianskeho
zákonníka, keďže v dôsledku konania, resp. nekonania žalovaného došlo k porušeniu práva žalobcu
na súkromný a rodinný život, práva na odpočinok, aj do práva na ochranu jeho zdravia, a teda za

tento zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie, pričom pri stanovení konkrétnej výšky náhrady
súd prihliadal na kritéria stanovené zákonom a rozhodovacou činnosťou súdov. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora za závažný zásah do práv, keď ide o
nevratný stav straty niekoľkých stoviek hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu fyzických
síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná

náhradapredstavujespôsobiléodškodnenietaktovzniknutejujmy(rozsudokKrajskéhosúduvKošiciach
sp. zn. 2Co/1/2020 zo dňa 19.11.2020). Bolo na rozhodnutí žalobcu, aké právne prostriedky ochrany
osobnosti použije, či mu postačí konštatovanie porušenia jeho práv, alebo sa bude domáhať stanovenia
dodatočného náhradného voľna, prípadne náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. V podanej žaloby
sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,00 Eur.

10. V predmetnej právnej veci z výsluchu žalobcu vyplynulo, že tento vykonáva namáhavú pracovnú
činnosť, ktorá si vyžaduje plne sústredenie ako aj využívanie fyzických a psychických síl, v dôsledku
čoho potrebuje dostatočný čas na regeneráciu fyzických i psychických síl, pričom tento čas je dlhodobo
okliešťovaný, nakoľko žalobcovi je nariaďovaný výkon služobných povinnosti nad maximálny, smernicou

povolený limit týždenného pracovného času v trvaní 48 hodín. Z predloženého výpisu z dochádzkového
systému vyplýva, že za necelé 3 roky došlo u žalobcu 32-krát k prekročeniu týždenného pracovného
času počas celkovo 16 mesiacov zo žalobou uplatneného obdobia. Z výsluchu žalobcu taktiež vyplývalo,
že uvedené má vplyv aj na možnosť plánovať si voľnočasové aktivity, nakoľko nie vždy má dostatok
času načerpať nové sily a budovať rodinné väzby, pričom žije v spoločnej domácnosti so svojimi staršími

a chorými rodičmi, momentálne partnerku a deti nemá. Nemohol sa a nemôže dostatočne venovať
svojim rodičom a predovšetkým sebe, nemá dostatok voľného času ani pre seba, pre svoje koníčky, pre
mimopracovný život, spoločenský život. Ide pritom o zásah do osobnostných práv žalobcu, ktorý sa už
nedá napraviť.

11. Poukazujúc na uvedené okolnosti prejednávanej veci a prípadu, na dlhodobé porušovanie práva
žalobcu na dostatočný oddych, rozsah v akom dochádzalo k prekračovaniu maximálneho týždenného
pracovného času (32 x počas 16 mesiacov za žalobcom uplatnené obdobie takmer 3 rokov) ako
aj na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá je priznávaná všeobecnými súdmi v iných prípadoch, keď
súdy aplikujú ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, z uvedených dôvodov súd prvej inštancie

dospel k záveru, že žalobca má nárok na primeranú finančnú náhradu v sume 2.100,00 Eur, nakoľko
porušením práva Únie bolo skutočne do jeho osobnostnej sféry zasiahnuté, a v prevyšujúcej časti žalobu
zamietol zohľadňujúc aj skutočnosť, v akom rozsahu je priznávaná výška nemajetkovej ujmy žalobcom
v obdobných súdnych sporoch v rámci SR.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie tak, že v danej veci použil Základné princípy
článku 4 CSP, ktoré aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Jednalo sa o princíp
racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalobcu rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by
zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vzhľadom na to, že úvaha súdu sa týkala skutkových okolností,
ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia nie čo do základu uplatneného nároku

priznal žalobcovi ako úspešnej strane nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy s tým, že o výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením súdneho úradníka.13. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, a to proti I. a III. výroku. Právne odôvodnil
svoje odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP. Žalovaný v prvom bode odvolania namietal, že
na to, aby mohol súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku skonštatovať, že uplatnený nárok žalobcu

je dôvodný, musel by žalobca v prvom rade preukázať, že zákon č. 315/2001 Z.z. prebral Smernicu
2003/88/ES nesprávne, t.j. žalobca by musel poukázať na také ustanovenia zákona, ktoré by boli v
rozporestoutosmernicou.Vtejtosúvislostižalovanýnamietalprávomocvšeobecnéhosúduposudzovať
súlad slovenských zákonov alebo iných všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území
Slovenskej republiky so smernicou Európskej únie. Pokiaľ súd prvej inštancie konštatoval, že obsah

Smernice 2003/88/ES bol do zákona č. 315/2001 Z.z. prevzatý nesprávne, súd prvej inštancie si takýto
záver podľa žalovaného nemohol osvojiť ani ako predbežnú právnu otázku, nakoľko dôsledky a aplikácia
takéhoto konštatovania by presiahli predmet súdneho sporu, kde sa posudzuje len individuálny nárok
žalobcu na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy.

14. V druhom bode odvolania žalovaný opätovne namietal svoju pasívnu legitimáciu, pričom zdôraznil,

že je nevyhnutné rozlišovať medzi Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky
ako dvomi samostatnými subjektmi, ktorých postavenie v súdnom konaní ani v pracovnoprávnych
vzťahoch nemožno zamieňať. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy potrebu
rozlišovania medzi „prebratím smernice“ a „aplikáciou smernice“. Poukázal tiež na to, že ak sa žalobca
domnieval, že Slovenská republika v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nesprávne

prebrala Smernicu 2003/88/ES do zákona č. 315/2001 Z.z., musel práve žalobca preukázať, v čom
vidí zásadné pochybenie, pre ktoré by mohla vzniknúť škoda, k čomu nemohlo dôjsť bez porovnania
znenia zákona so smernicou. Žalobca pripustil, že zákon č. 315/2001 Z.z. výslovne neustanovuje, že
služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby je považovaná za súčasť ich služobného času,
ani neobsahuje ustanovenie stanovujúce dĺžku týždenného pracovného času na 48 hodín, neznamená

že by Smernica 2003/88/ES bola do zákona č. 315/2001 Z.z. prebratá nesprávne. Podľa názoru
žalovaného nebolo jeho povinnosťou skopírovať doslovné znenie každého ustanovenia Smernice
2003/88/ES do textu zákona č. 315/2001 Z.z., aj vzhľadom na priamy účinok Smernice Európskej únie.
Prípad nesprávnej aplikácie smernice môže byť spôsobený, ak si adresát účinkov smernice vyloží
jej ustanovenia v rozpore s jej obsahom, čo v inom ponímaní znamená, že smernica môže byť do

vnútroštátneho právneho poriadku prebratá správne, ale jej konkrétne použitie (t.j. aplikácia) môže
byť v konkrétnom prípade v rozpore s cieľom a obsahom smernice. Až nesprávna aplikácia smernice
by mohla v konečnom dôsledku založiť prípadný nárok na náhradu škody. Žalovaný v tejto súvislosti
opätovne pripomenul, že žalobca namietal nesprávne prebratie Smernice 2003/88/ ES, nie však jej
aplikáciu v individuálnom prípade žalobcu, pričom žalovaný pri preberaní Smernice de facto neporušil

žiadne predpisy, preto pri absencii protiprávneho konania nemohla vzniknúť žiadna škoda a tým ani
zodpovednosť žalovaného za nároky, ktoré si žalobca uplatňuje v tomto súdnom konaní, navyše, ide o
nároky, ktoré vyplývajú z pracovnoprávneho vzťahu, pričom sa mzdový nárok „skrýva“ za náhradu škody
vo forme nemajetkovej ujmy. Miera zodpovednosti za prípadný vznik škody sa musí rozlišovať medzi
dvomi samostatnými subjektmi (Slovenskou republikou a Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky,

resp. Hasičským záchranným zborom). Žalovaný teda nemôže niesť zodpovednosť za prípadnú
nesprávnu aplikáciu Smernice 2003/88/ES na pracovnoprávny vzťah žalobcu u jeho zamestnávateľa.
Preto aj keby súd prvej inštancie konštatoval, že aplikácia smernice na služobný pomer žalobcu bola
nesprávna, nijako táto skutočnosť nesúvisí so zodpovednosťou žalovaného za správnosť prebratia
smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Preto súd prvej inštancie nesprávne právne

posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v tomto konaní.

15. V treťom bode odvolania žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil aj
pôsobnosť Smernice 2003/88/ES, ktorá sa na služobný pomer príslušníkov Hasičského a záchranného
zboru vzhľadom na charakter vykonávaných činností a tým spojený rozvrh služobného času nevzťahuje

v plnom rozsahu. Podľa názoru žalovaného štátnu službu príslušníkov J. K. L. L. vykonávajúcich
zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti Smernice
89/391/ EHS v článku 2 ods. 2. Oproti štandardným pracovnoprávnym vzťahom štátna služba
príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykazuje aj špecifiká štátnej služby príslušníkov
policajného zboru ako aj profesionálnych vojakov. Rovnako úlohy, ktoré príslušníci J. K. L. L. plnia,

možno podľa súvisiacich právnych predpisov týkajúcich sa civilnej ochrany, integrovaného záchranného
systému ako aj právnej úpravy samotného J. K. L. L., bez akýchkoľvek pochybností subsumovať pod
pojem „osobitné činnosti služieb civilnej ochrany“ v zmysle článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/EHS.
J. K. L. L., resp. jeho príslušníci vykonávajúci zásahovú činnosť, plnia okrem úloh na úseku ochranypred požiarmi aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva predovšetkým v oblasti priameho výkonu
záchranárskych činností. Z tohto dôvodu sú činnosti vykonávané príslušníkmi J. K. L. L. pri zásahovej
činnosti práve tými osobitnými činnosťami služieb civilnej obrany, na ktoré sa Smernica 89/391/EHS

nevzťahuje. Rozhodnutie vo veci V 429/09 G. Fuss sa týka „mestského hasiča“ - zamestnanca
StadtHalle,pretohoniejemožnépovažovaťzasmerodajné,nakoľkorežimvýkonuhasičskýchčinnostív
takomto zriadení a štruktúre B. J. sú absolútne odlišné od režimu, v akom fungujú príslušníci Hasičského
a záchranného zboru v Slovenskej republike, ktorého zriaďovateľom je štát (nie obec) a sú im poskytnuté
rôzne osobitné výhody od „definitívy“ až po systém sociálneho zabezpečenia, tak ako v prípade

príslušníkov A. L..

16. V štvrtom bode odvolania k nároku na náhradu škody žalovaný poukázal na všeobecné podmienky
vyplývajúce z judikatúry Súdneho dvora, ktoré musia byť kumulatívne splnené na úspešné uplatnenie
si nároku na náhradu škody za porušenie práva únie nasledovne: 1) cieľom porušenej právnej normy
Európskej únie je priznať jednotlivcom práva, 2) porušenie je dostatočne závažné a 3) medzi týmto

porušením a škodou spôsobenou jednotlivcom existuje príčinná súvislosť. Žalovaný mal za to, že
žalobca neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Žalovanému nie
je zrejmé, ako žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatnená škoda tým, že vykonával nariadenú služobnú
pohotovosť, za ktorú bol odmeňovaný. Hoci počas tejto služobnej pohotovosti je pracovník povinný byť
v zariadení zamestnávateľa alebo mimo neho, od žalobcu sa nevyžaduje „aktívna činnosť“, teda nemusí

uskutočňovať žiaden výkon práce z vlastnej iniciatívy, len na základe pokynu svojho zamestnávateľa,
čo znamená, že žalobca nemusí byť bdelý a aktívny počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti.
Pokiaľ súd prvej inštancie napriek všetkým skutočnostiam dospel k záveru, že služobná pohotovosť
je pracovným časom, a teda má sa zarátavať do pracovného fondu, samo o sebe to ešte nie je
dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody. Čo sa týka posúdenia, či došlo v prípade žalobcu

k porušeniu práva na maximálne 48 hodinový týždenný pracovný čas, bolo by potrebné zo strany
žalobcu preukázať, či skutočne pracoval nad takýto limit za rozhodné obdobie, keďže nie všetky hodiny
odpracovanej pohotovosti sú hodinami nad maximálny limit pracovného času. Takisto bolo potrebné
zohľadniť nerovnomerné rozvrhnutie služobného času u hasičov v referenčnom období 6 mesiacov.
Tabuľky priložené k žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku ujmy. Dôkazné

bremeno v sporovom konaní zaťažuje žalobcu, pričom žalobca nepreukázal a ani riadne neodôvodnil
výšku ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená.

17. Súd prvej inštancie právny nárok na náhradu škody subsumoval pod ustanovenia Občianskeho
zákonníka v podobe nemajetkovej ujmy. Žalovaný v tomto ohľade zotrval na svojich tvrdeniach ohľadne

určenia jej výšky, ktorá je na zvážení súdu, pričom priznanú výšku považuje za neprimeranú, a
to aj s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v
porovnaní s údajnou ujmou žalobcu podľa jeho názoru podstatne vyššia. Žalobca doposiaľ nepreukázal
zásah do súkromného, rodinného života či nepriaznivosť zdravotného stavu v príčinnej súvislosti s
výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku súdom priznanej sumy. Náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka priznať len ako
sekundárnu kompenzáciu vtedy, ak by iná náprava nebola možná, resp. ak by sa takáto satisfakcia
nezdala postačujúca, avšak vždy len vtedy, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo vážnosť v spoločnosti, čo v prípade žalobcu nebolo preukázané. Žalovaný poukázal aj
na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha, aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do

jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa odstránili následky takéhoto zásahu, teda podaná
žaloba tak vôbec nerieši (údajný protiprávny) stav do budúcnosti, ale naopak vytvára priestor pre
opätovné čiastkové žaloby. V súdnom konaní nebolo na základe výpovede žalobcu ani iným dôkazným
prostriedkom preukázané, ako súčasný stav zasahuje do osobnostnej sféry žalobcu, ako základný
predpoklad pre vznik nemajetkovej ujmy.

Žalovaný zároveň podal odvolanie aj voči výroku, ktorým súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Žalovaný sa s týmto názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, pretože nárok
bol žalobcom nesprávne uplatnený a mal za to, že aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne
posúdenie veci. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, t.j. ak odvolací súd zmení
prvý výrok napadnutého rozsudku, potom je tretí výrok napadnutého rozsudku (o trovách konania)

potrebné rovnako zmeniť, nakoľko ide o závislý výrok, ktorý je priamo viazaný na úspech / neúspech
žalobcu / žalovaného v tomto spore.18. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak,
že žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %.

19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Konštatoval, že predmetom konania je žaloba žalobcu o
zaplatenie nemajetkovej ujmy za porušenie práva EÚ Slovenskou republikou, pričom zo žaloby vyplýva,
že do zákona o Hasičskom a záchrannom zbore (zákon č. 315/2001 Z.z.) sa v dôsledku nesprávneho
prebratia smernice nepremietlo ustanovenie jej Čl. 6 písmeno b) o 48-hodinovej týždennej pracovnej

dobe pre hasičov, čím došlo k porušeniu úniového práva žalobcu. K námietke právomoci súdu žalobca
uviedol, že každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy,
ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s
právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné
vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal na predchádzajúcu legislatívnu úpravu,
ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu s úniovým právom (C 231 - 233/06,C

128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť úniového práva pred vnútroštátnym
právom a vo svojej rozhodovacej činnosti sa nemôže zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu
pred vnútroštátnou normou. K námietke nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného žalobca uviedol, že
žalovaný ako člensky štát a adresát Smernice 2003/88/ES po vstupe do Európskej únie je zodpovedný
za prijatie všetkých opatrení legislatívnej aj faktickej povahy s cieľom dosiahnutia účelu smernice.

Nakoľko Smernica 2003/88/ES je určená štátu, ktorý zodpovedá za jej správnu transpozíciu, v konaní
o náhradu škody spôsobenej nesprávnym prebratím Smernice 2003/88/ES do právneho poriadku je
pasívne vecne legitimovaný práve žalovaný. K pôsobnosti Smernice 2003/88/ES aj pre hasičov žalobca
uviedol, že významom a výkladom článku 2 ods. 2 Smernice 89/391/ES, na ktorý odkazuje Smernica
2003/88/ES, sa zaoberali viaceré rozsudky Súdneho dvora EÚ (ďalej len „ESD“), výklad ktorých je

všeobecne záväzný a s ktorými je tvrdenie žalovaného v nesúlade. V tejto súvislosti poukázal na
rozhodnutie Pfeiffer (C 397/01, bod 53 a 55), rozhodnutie Personalrat der Feuerwehr Hamburg, a na
rozhodnutie R. Matzak (C 518/15, bod 27), pričom aj samotná Smernica 2003/88/ES v článku 17 ods.
3 bode iii) výslovne uvádza aj protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Takáto úprava by nemala
žiadny zmysel, ak by bola takáto činnosť ako celok vylúčená zo smernice 89/391/EHS, nakoľko v

takomto prípade by sa na ňu nevzťahovala ani Smernica 2003/88/ES. Preto nie je možné súhlasiť s
tvrdením žalovaného, že Smernica 2003/88/ES sa nevzťahuje na protipožiarne služby a služby civilnej
ochrany vykonávané Hasičským a záchranným zborom SR a aj pre výkon týchto služieb garantuje 48
hodinový priemerný týždenný pracovný čas podľa Čl. 6 písmeno b) Smernice 2003/88/ES. Pokiaľ ide
o čas pracovnej pohotovosti, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že čas, v rámci ktorého pracovník

skutočne nevykonáva žiadnu činnosť v prospech svojho zamestnávateľa, nepredstavuje nevyhnutne
„čas odpočinku“ na účely uplatnenia Smernice 2003/88 (rozsudok C 514/20 bod 32). V súvislosti z
výpismi z dochádzkového systému SAP týkajúcimi sa žalobcu žalovaný uviedol, že „tabuľky priložené k
žalobe nemožno považovať za dôkaz...“. Táto námietka žalovaného je podľa žalobcu neopodstatnená.
Ako je zjavné z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času

žalobcu obsahuje plánované hodiny (skratka “PH”) ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času
služobnej pohotovosti - skratka “OH“). Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany
žalobcu za ten-ktorý mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení
daného mesiaca, keď nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované
hodiny žalobcu za daný mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným

a skutočne odpracovaným časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý
mesiac odpracovaný žalobcom, potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej
pohotovosti), a teda neopodstatnenosť námietky žalovaného. Údaje zo softvéru SAP, t.j. údaje z
dochádzkového systému používaného zamestnávateľom žalobcu, žalovaný zavádzajúco označuje len
za „tabuľky priložené k žalobe“, a to napriek tomu, že práve na základe týchto údajov z predmetného

softvéru SAP sa u príslušníkov HaZZ SR vypočítava každý mesiac jeho služobný príjem. Žalobca
nesúhlasil taktiež s námietkou žalovaného, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže so zreteľom
na povahu osobnostného práva, ktoré bolo v danom prípade porušené (právo na ochranu zdravia
a právo na súkromie) a jeho okolnosti, nemožno podľa žalobcu podmieňovať možnosť uplatnenia

peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú podľa žalobcu uvedené len príkladom, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba
použila aj iné prostriedky ochrany. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých kporušeniu došlo (t. j. žalovaný ako člensky štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie
požiadavky, aby nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času
podľa článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný taký záver, že žaloba na upustenie od

neoprávneného zásahu ani žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na
subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a rovnako podľa žalobcu neprichádza do úvahy ani
morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie
výrokov a podobne. V rozpore s judikatúrou SD EÚ je odvolacia argumentácia žalovaného, že medzi
porušením práva Únie a vznikom škody žalobcu nie je príčinná súvislosť, keď žalobca neupozornil

svojho zamestnávateľa na porušovanie jeho práv a nepožiadal ho o náhradu škody (t.j. nevyvinul
primerané úsilie na zamedzenie vzniku škody). Na postavenie žalobcu ako príslušníka Hasičského a
záchranného zboru sa vzťahuje judikatúra SD EÚ (C-429/09 a C-445/06), z ktorej vyplýva, že by bolo
v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky
právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to od nich
nebolo možné rozumne vyžadovať. Podľa názoru SD EÚ by bol výkon práv priznaných jednotlivcom

priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie znemožnený alebo nadmerne sťažený, ak by sa od
žalobcov ako slabšej strany v pracovnoprávnych vzťahoch vyžadovalo najprv uplatniť svoje práva
voči zamestnávateľovi. Znamenalo by to aj spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v
právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie. Článok 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES teda nevyžaduje, aby dotknutí pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa

o dodržiavanie minimálnych požiadaviek upravených týmto ustanovením. Predpoklady zodpovednosti
žalovaného za škodu vzniknutú žalobcovi boli splnené.

20. Žalobca sa nestotožnil s námietkou žalovaného, že ,,výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú súd
prvej inštancie vo svojom rozhodnutí žalobcovi priznal a túto žalovaný považuje za neprimeranú, a to aj

s porovnaním výšky náhrad, ktorá je priznávaná obetiam trestných činov, ktorých ujma je v porovnaní s
údajnou ujmou žalobcu podľa názoru žalovaného podstatne vyššia“. Žalobca mal za to, že tento názor
nie je správny. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax odvolacieho súdu - Krajského
súdu Banská Bystrica, ktorý k stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy v skutkovo obdobných veciach
vo svojich rozsudkoch uviedol, že vzhľadom na špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu v dôsledku

porušenia práva únie a trvanie zásahu nie je dobre možné porovnanie s inými obdobnými prípadmi
zásahov (napr. v prípade zásahov do osobnosti neoprávnenou kritikou, resp. usmrtením člena rodiny
ide o rozdielne skutkové okolnosti).

21. Preto žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil

a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania.

22. K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že predmetom sporu
je právne posúdenie skutočností uvádzaných stranami sporu, pričom rozsudok súdu prvej inštancie
žalovaný nepovažuje za správny, a teda sa s ním nestotožňuje. Nakoľko rozsiahla právna argumentácia

prezentovaná žalovaným v konaní nebola podľa názoru žalovaného zo strany súdu prvej inštancie
správne aplikovaná, žalovaný sa v plnom rozsahu pridržiaval svojho odvolania a taktiež všetkých svojich
predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti teda vo
výroku I. a III. zmeniť, žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100%.

23. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že zotrváva na svojich doterajších
podaniach a vyjadreniach.

24. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

25. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich CSP
bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 CSP a contrario s tým, že miesto
a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa

22.11.2024 a zistil, že odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je dôvodné.

26. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancieodvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

27. So zreteľom na obsah odvolania žalovaného, v odvolacom konaní bol preskúmavaný len napadnutý
I. výrok o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.100,- eur a III. výrok o trovách konania.
Žalobcom nenapadnutý II. výrok rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu v prevyšujúcej
časti zamietol, v odvolacom konaní preskúmavaný nebol a ako taký nadobudol právoplatnosť.

28. Odvolací súd k námietke žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam uvádza, že nielen súdnou praxou, ale aj teóriou práva je ustálené,
že dokazovanie v súdnom spore prebieha vo viacerých fázach - od navrhnutia dôkazu, cez jeho
zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň
procesnou povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených a navrhnutých dôkazov

vykoná. Miera dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd
stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje
aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý
objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je

významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (pozri nález Ústavného súdu
SR, sp.zn. I. ÚS 350/08 zo dňa 30.09.2010 a primerane rozsudok NS SR sp.zn. 4Cdo/256/2012).

29. K námietke žalovaného čo do nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd uvádza, že

právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav; je to činnosť súdu spočívajúca v
podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach
a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky (questio iuris).
Právne posúdenie je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri tejto činnosti, t.j. ak posúdil
vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu

nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

30. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodním napadnutého rozhodnutia, ktoré vo svojom
odôvodnení reflektuje na všetky námietky žalovaného, ktoré opätovne predkladá aj v odvolacom konaní.
Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav vychádzajúc z vykonaných dôkazov a správne aplikoval

príslušné právne normy, ako aj právo Európskej únie vrátane záväznej judikatúry Súdneho dvora EÚ.
Na potvrdenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam odvolací súd uvádza nasledovne.

31. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp.
poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 - § 194 CSP.

32. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru
s miestom výkonu služby v Humennom. Žalobca výpisom z dochádzkového systému za obdobie od
03.07.2020 do 02.07.2023 preukazoval, že v danom období bolo porušované jeho právo na 48 hodinový
týždenný pracovný čas vyplývajúci z článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES a právo na primeraný

odpočinok po práci, za čo požadoval od Slovenskej republiky ako členského štátu Európskej únie
náhradunemajetkovejujmyvoformefinančnéhoplnenia.Žalovanýnerozporovalskutočnosť,žežalobca
v uvedenom období bol v rámci výkonu štátnej služby a služobnej pohotovosti v mieste výkonu služby k
dispozícii zamestnávateľovi pripravený na prípadný zásah viac ako 48 hodín týždenne, avšak namietal,
že by žalobcovi nárok na náhradu škody voči nemu z dôvodov ním uvádzaných vôbec vznikol.

33. Spor o náhradu škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva EÚ v dôsledku nesprávneho
prebratia (transpozície) smernice do vnútroštátneho právneho poriadku možno zaradiť medzi tzv.
súkromnoprávne spory. Skutočnosť, že žalovanou stranou v takomto spore je štát, je bez právnehovýznamu, keďže z judikatúry Súdneho dvora EÚ jednoznačne vyplýva, že spory o náhradu škody
spôsobenej porušením práva únie medzi jednotlivcom a štátom majú rozhodovať príslušné vnútroštátne
súdy.

34. Súd prvej inštancie bol v rámci svojej právomoci v prejednávanom spore oprávnený a povinný
skúmať, či zo strany žalovaného došlo k tvrdenému porušeniu práva únie pri preberaní Smernice do
právneho poriadku Slovenskej republiky, to znamená skúmať, či zákon č. 315/2001 Z.z. zodpovedá
cieľom článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES. Každý vnútroštátny súd členského štátu EÚ je v rámci

svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne
ustanovenia čo najviac v súlade s právom únie. Ak takáto interpretácia nie je možná, súd je povinný
bezodkladne neaplikovať nezlučiteľné vnútroštátne ustanovenie bez toho, aby požiadal alebo vyčkal
na predchádzajúcu legislatívnu úpravu, ktorou by sa mala uviesť vnútroštátna právna norma do súladu
s úniovým právom (C-231-233/06,C-128-131/07). Každý vnútroštátny súd musí rešpektovať prednosť
úniového práva pred vnútroštátnym právom a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť úniovú normu

pred vnútroštátnou normou. Súd prvej inštancie tak mal právomoc posudzovať súlad zákona č. 315/2001
Z.z. so Smernicou 2003/88/ES.

35. Odvolací súd považuje za dôležité poukázať na to, že žalovaný v rámci preberania Smernice
2003/88/ES po vstupe do Európskej únie nezohľadnil skutočnosť, že pracovná (služobná) pohotovosť

predstavuje pracovný (služobný) čas pracovníka, a teda cieľ článku 6 písm. b) Smernice 2003/88/
ES nebol v prípade zákona č. 315/2001 Z.z. dosiahnutý. Vo všeobecnosti platí, že smernica ako
špecifický prameň práva Únie vyžaduje od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou
prijatím transpozičných opatrení vo svojom právnom poriadku. Na tento účel musia byť ustanovenia
smernice prebraté tak, aby bola ich záväznosť nespochybniteľná, aby sa zachovala ich konkrétnosť,

presnosť a jasnosť a aby sa prebratím Smernice do vnútroštátneho práva dosiahol stav, ktorý je v
súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť v členskom štáte. Z hľadiska
prejednávaného sporu článok 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES jednoznačne stanovuje, že priemerný
pracovný čas pre každé obdobie siedmich dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín.

36. Zo súdom prvej inštancie citovaných ustanovení zákona č. 315/2001 Z.z. vyplýva, že zákon
oddeľuje vykonávanie štátnej služby príslušníka J. K. L. L. v rámci služobného času a vykonávanie
štátnej služby príslušníka Hasičského a záchranného zboru v rámci určenej služobnej pohotovosti.
Aj keď v oboch prípadoch ide o výkon štátnej služby, služobná pohotovosť sa nezapočítava do
služobného času príslušníka Hasičského a záchranného zboru. Smernica 2003/88/ES v článku 2 bod

1 a 2 ustanovuje, že pracovný čas predstavuje akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje podľa
pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti v súlade s vnútroštátnymi predpismi
a (alebo) praxou a čas odpočinku je akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom. Z uvedeného
vyplýva, že čas určenej služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť
súčasťou služobného času, pretože nejde o čas odpočinku. Zákon č. 315/2001 Z.z. tak v rozpore so

Smernicou 2003/88/ES zo služobného (pracovného) času príslušníka Hasičského a záchranného zboru
vyčleňuje čas určenej služobnej pohotovosti, pričom Smernica 2003/88/ES neumožňuje, aby členské
štáty ponechali v platnosti alebo prijali inú definíciu pojmu „pracovný čas“, ako je definícia uvedená v
smernici.

37. K námietke žalovaného, či sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka
Hasičskéhoazáchrannéhozboru,odvolacísúduvádza,žeprirozhodovaníjepotrebnévychádzaťnielen
zo samotného znenia Smernice 2003/88/ES, ale aj z príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, tak ako
to učinil aj súd prvej inštancie, pretože súd je povinný plne uplatňovať výklad práva Únie, ktorý podal
Súdny dvor EÚ (rozsudok C-261/21 zo dňa 7.7.2022). Súdny dvor EÚ rozhodol, že článok 6 písm. b)

Smernice 2003/88/ES má priamy účinok, teda priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo
v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Súdny dvor EÚ tiež rozhodol, že Smernica sa má uplatniť na
činnosti hasičského zboru, aj keď sú vykonávané zásahovými silami v teréne a nezáleží na tom, či
sú zamerané na boj proti požiarom, alebo na poskytnutie pomoci iným osobám, ak sú vykonávané za
obvyklých podmienok v súlade s poslaním im zvereným, a to aj vtedy, keď zásahy, ku ktorým môžu tieto

činnosti viesť, sú svojím charakterom nepredvídateľné a môžu vystaviť pracovníkov určitým rizikám.
Na účely Smernice 2003/88/ES nemôže byť pojem pracovníka vykladaný rôzne podľa vnútroštátnych
právnych predpisov, ale má autonómny význam právo Únie, keď za pracovníka sa považuje každý,
kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti pre zamestnávateľa a právna povaha pracovnoprávnehovzťahu z hľadiska vnútroštátneho práva nemôže mať nijaký dosah na postavenie pracovníka v zmysle
práva Únie. Skutočnosť, či je niekto podľa vnútroštátneho práva profesionálny alebo dobrovoľný hasič
nie je relevantná na charakteristiky pracovníka, na ktorého sa vzťahujú ustanovenia Smernice 2003/88/

ES (C-397/01 až C-403/01 vo veci Pfeiffer, body 52 a 55, C-429/09 vo veci Fuss, bod 27 až 30, C-518/15
vo veci Matzak). Súdny dvor EÚ v uvedených rozhodnutiach tiež opakovane judikoval, že čas pracovnej
pohotovosti na pracovisku je potrebné v celom rozsahu zahrnúť do výpočtu maximálneho denného alebo
týždenného pracovného času a konštatoval, že pracovná pohotovosť vykonávaná pracovníkom v režime
fyzickej prítomnosti v zariadení zamestnávateľa sa považuje ako celok za pracovný čas nezávisle od

toho, akú prácu skutočne pracovník vykonáva. Odvolacia námietka žalovaného, že Smernica 2003/88/
ES sa nevzťahuje na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru, preto nie je dôvodná.

38. Osobitne v prípade hasičov Súdny dvor EÚ potvrdil, že pracovný čas zodpovedajúci pracovnej
pohotovosti a pohotovostnej službe, počas ktorých je dotknutý pracovník fyzicky prítomný na pracovisku,
je súčasťou pojmu pracovný čas a nesmie prekročiť maximálny týždenný pracovný čas ustanovený

Smernicou 2003/88/ES. Nakoľko aj žalobca musí byť počas výkonu služobnej pohotovosti k dispozícii
zamestnávateľovi na pracovisku, celý čas služobnej pohotovosti je potrebné započítavať do pracovného
časužalobcu.Bezvplyvunaporušeniečlánku6písm.b)Smernice2003/88/ESjepretoajskutočnosť,že
za pracovnú pohotovosť je žalobcovi vyplácaná náhrada. Súdny dvor EÚ dodal, že ak povaha a rozsah
povinností a režim zodpovednosti, ktorý sa vzťahuje na pracovníka, vyžadujú jeho fyzickú prítomnosť

na mieste výkonu práce, resp. povinnosť byť pre svojho zamestnávateľa k dispozícii a obmedzenia
uložené tomuto pracovníkovi počas doby pohotovosti sú takej povahy, že objektívne a veľmi významne
ovplyvňujú možnosť tohto pracovníka slobodne nakladať v tejto dobe s časom, v rámci ktorého sa
od neho výkon práce nepožaduje a venovať tento čas svojim vlastným záujmom, predstavuje táto
doba služobnej pohotovosti pracovný čas pracovníka (C-214/20 zo dňa 11.11.2021, C-580/19 zo dňa

09.03.2021, C-107/19 zo dňa 09.09.2021 a C-344/19 zo dňa 09.03.2021). Tento záver sa preto aj podľa
názoru odvolacieho súdu vzťahuje aj na žalobcu.

39. Vo vzťahu k pôsobnosti cit. Smernice na žalobcu, t.j. na hasičov, resp. príslušníkov Záchranného a
hasičského zboru, jej výklad bol uvedený aj v rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-397/01

až C-403/01 zo dňa 5.10.2004 Pfeiffer a i., ako aj v uznesení Súdneho dvora vo veci C-52/04 zo dňa
14.7.2005 Personalrat der Feuerwehr Hamburg. V prejednávanom spore sa na činnosť vykonávanú
žalobcom v rámci služobného pomeru výnimka nevzťahuje. Cieľom Smernice 89/391 je podpora
zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci. Z čl. 2 ods. 1 vyplýva, že rozsah
pôsobnosti je nutné chápať širšie, teda výnimky z pôsobnosti uvedené v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku

je potrebné vykladať zužujúco. Čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku nevylučuje z pôsobnosti smernice
služby civilnej ochrany en bloc, ale len „určité osobitné činnosti“ týchto služieb. Rozsah pôsobnosti
sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, ktoré dovoľuje smernica členským štátom
chrániť. Jej účelom bolo zabezpečenie riadneho fungovania služieb nevyhnutných na ochranu verejnej
bezpečnosti, zdravia a poriadku, ak nastane osobitne vážna situácia alebo situácia osobitného rozsahu

- napríklad katastrofa, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a
záchranné tímy. Taká služba civilnej ochrany v užšom zmysle sa odlišuje od štandardnej, základnej
náplne činnosti a plnenia úloh žalobcu ako príslušníka L. K. J. L.. Nevyznačuje sa žiadnymi osobitosťami,
ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany
zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2

prvom pododseku Smernice 89/391. Na jednej strane zákonodarca Spoločenstva síce vychádzal zo
zásady použiteľnosti Smernice 2003/88/ES na takéto činnosti, na strane druhej dal možnosť členským
štátom odchýliť sa za určitých podmienok od jednotlivých ustanovení smernice (článok 17). V článku 17
ods. 3 písm. b) iii) Smernice 2003/88/ES sa uvádza, že v súlade s odsekom 2 tohto článku sa môžu
vykonať odchýlky článkov 3, 4, 5, 8 až 16 v prípade činností spojených s potrebou nepretržitej služby

alebo výroby, najmä protipožiarne služby a služby civilnej ochrany. Odchýlku od článku 6 však Smernica
nepripúšťa ani v prípade takéhoto charakteru činností.

40. Odvolací súd ďalej poukazuje na závery uznesenia Súdneho dvora vo veci C-52/04 Personalrat
der Feuerwehr Hamburg vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS o zavádzaní opatrení na

podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, ako aj článok 1 ods. 3 Smernice
Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, sa majú vykladať v tom zmysle,
že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby, ako je verejná služba, o
ktorú ide v konaní vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6bod 2 Smernice 2003/88/ES v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako
maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Jeho prekročenie je však možné
v prípade výnimočných okolností takej závažnosti a rozsahu, ktoré dočasne prevážia cieľ smerujúci k

zabezpečeniu riadneho fungovania služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako sú
verejný poriadok, zdravie, bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a zdravia
pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii však
musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Čl. 1 ods. 3 Smernice 2003/88/
EHS definuje svoj rozsah pôsobnosti na všetky odvetvia činností, verejné i súkromné, pričom výslovne

odkazuje na článok 2 Smernice 89/391/EHS. Smernica 89/391 sa v zmysle čl. 2 ods. 1 uplatňuje „na
všetky odvetvia činnosti a to verejné aj súkromné“, ku ktorým okrem iného patria všeobecne uvedené
činnosti služieb (priemysel, poľnohospodárstvo, obchod, administratíva, služby, vzdelávanie, kultúra,
voľný čas atď.) Ako vyplýva z ods. 2 prvého pododseku, neuplatňuje sa uvedená smernica tam, kde
sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb,
napríklad v oblasti služieb civilnej ochrany.

41. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku
civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností pri
haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach a teda, musí čeliť udalostiam, ktoré
prirodzene zabezpečujú fungovanie služieb nevyhnutných pre ochranu takých verejných záujmov, ako

sú verejný poriadok, zdravie a bezpečnosť, nad cieľom spočívajúcim v zabezpečení bezpečnosti a
zdravia pracovníkov pridelených do zásahových a záchranných jednotiek; aj v takejto výnimočnej situácii
však musia byť v čo najväčšom rozsahu zachované ciele Smernice 89/391. Súdny dvor aj v tomto
uznesení dospel k záveru, že jediným cieľom výnimky, ktorá je uvedená v článku 2 ods. 2 prvom
pododsekuSmernice89/391,bolozabezpečenieriadnejčinnostislužiebnevyhnutnýchnaúčelyochrany

bezpečnosti, zdravia, ako aj verejného poriadku v prípade závažných a svojim rozsahom mimoriadnych
okolností - napríklad v prípade katastrofy. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného tak jednoznačne
uzatvára, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti Smernice 2003/88/ES.

42. Vo vzťahu k námietke žalovaného, v ktorej poukazuje na čl. 16 písm. b) Smernice 2003/88/ ES,

odvolací súd konštatuje, že smernica umožňuje členským štátom ustanoviť pre uplatňovanie článku 6
(maximálny týždenný pracovný čas) referenčné obdobie, nepresahujúce štyri mesiace. V tejto súvislosti
je nevyhnutné si uvedomiť, že na to, aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatňovať, bolo nevyhnutné,
aby bolo prevzaté do právneho poriadku Slovenskej republiky. Zo zákona č. 315/2001 Z.z. nevyplýva,
aby Slovenská republika uvedené ustanovenie ako aj ustanovenie čl. 6 písm. b) Smernice prevzala

do vnútroštátneho poriadku, a teda že by maximálny týždenný pracovný čas bolo možné dodržiavať a
skúmaťvrámcireferenčnéhoobdobia4mesiacov,resp.zasplneniasmernicoustanovenýchpodmienok,
aj v dlhšom období. Keďže Slovenská republika neprevzala v žiadnom svojom ustanovení zákona
č. 315/2001 Z.z. ani inom zákone, upravujúcom právne postavenie príslušníkov J. K. L. L., články
smernice o stanovení maximálneho týždenného pracovného času, nemožno konštatovať ani to, že

by prevzala, resp. že by do právneho poriadku Slovenskej republiky boli transponované ustanovenia
smernice o možnosti určenia referenčného obdobia, v ktorom by sa maximálny týždenný pracovný
čas posudzoval. Ustanovenia § 86 zákona č. 315/2001 Z.z. sa týkajú nerovnomerného rozvrhnutia
služobného času, avšak uvedené nesúvisí s maximálnym obmedzením týždenného pracovného času
podľa smernice. Vzhľadom na uvedené, námietka žalovaného o zisťovaní splnenia podmienok v rámci

referenčného obdobia bola nedôvodná, nakoľko ustanovenie o referenčnom období, súvisiacom s
maximálnou výmerou týždenného pracovného času, taktiež nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky riadne prevzaté, a preto sa žalovaný nemôže dovolávať jeho aplikácie.

43. K polemike žalovaného v podanom odvolaní, keď uvádza, že otáznym zostáva, akú činnosť by chcel

žalobca vykonávať v čase služobnej pohotovosti, kedy musí byť prítomný na pracovisku, keď tento čas
pripadá na nočné hodiny, ktoré každá fyzická osoba využíva na spanie a je objektívne (takmer) vylúčené,
aby sa tento čas mohol využívať nejakou inou zmysluplnou činnosťou, prípadne ho plnohodnotne tráviť
s rodinou podľa názoru odvolacie súdu nie je akceptovateľná. Námietka, že pokiaľ nie je nariadený
služobný zákrok, žalobca môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, s poukazom na to, že pri

nariadenej služobnej pohotovosti je v mieste vykonávania štátnej služby určený resp. vymedzený
priestor na odpočinok, čo znamená, že zamestnávateľ vytvára podmienky na oddych zamestnanca
a v čase služobnej pohotovosti sa preto od žalobcu nevyžaduje aktívna činnosť, a teda mimo času
skutočného výkonu práce môže žalobca odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, rovnako neobstojí, ato z dôvodu, že žalobca vykonáva službu na mieste určenom zamestnávateľom, musí tam byť fyzicky
prítomný a bez ohľadu na to, že nemusí byť „aktívny“ počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti a
že má vytvorené podmienky na oddych, resp. spánok, musí byť plne k dispozícii a pripravený okamžite

plniť svoje povinnosti, nenachádza sa, a teda je oddelený od svojho vlastného sociálneho, súkromného
prostredia, rodinných a spoločenských väzieb a jeho možnosť organizovať si svoj súkromný čas a
program, venovať sa svojim vlastným potrebám je z týchto dôvodov fakticky vylúčená.

44. Žalovaný vo svojom odvolaní argumentoval s poukazom na rozsudok Súdneho dvora C-46/93 a

C-48/93 vo veci Brasserie du pecher a Factortame a namietal, že žalobca nepreukázal, že vyvinul
primerané úsilie, aby sa vyhol škode alebo obmedzil jej rozsah, resp. že by využil dostupné prostriedky
na svoju ochranu, ktoré mal k dispozícii, žiadnym spôsobom neoznámil svojmu zamestnávateľovi,
že odmieta vykonávať služobnú pohotovosť, že výkon služobnej pohotovosti pociťuje ako výraznú
ujmu. Odvolací súd však považuje za potrebné poukázať na neskoršiu judikatúru Súdneho dvora,
predovšetkým na rozsudok C-445/06 vo veci Danske Slagterier. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva,

že by bolo v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať
všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by
to od nich nebolo možné rozumne vyžadovať. Súdny dvor už teda rozhodol, že výkon práv priznaných
jednotlivcom priamo uplatniteľnými ustanoveniami práva Únie by bol znemožnený alebo nadmerne
sťažený, ak by ich návrhy na náhradu škody založené na porušení práva Únie museli byť zamietnuté

alebo čiastočne zamietnuté iba z toho dôvodu, že sa jednotlivci nedomáhali práva, ktoré im priznáva
právo Únie a ktoré im vnútroštátny zákon odoprel. Pracovník sa má považovať za slabšiu stranu v
rámci pracovnoprávneho vzťahu, takže je nutné zabrániť tomu, aby ho mal zamestnávateľ možnosť
v jeho právach obmedzovať. Vzhľadom na toto slabšie postavenie môže byť totiž takýto pracovník
odradený od otvoreného uplatňovania svojich práv voči zamestnávateľovi, keďže uplatňovanie týchto

práv ho môže vystaviť opatreniam zamestnávateľa, ktoré môžu mať vplyv na pracovnoprávny vzťah
v neprospech tohto pracovníka. Okrem toho treba zdôrazniť, že v takej veci ako vo veci samej,
ktorá sa týka porušenia ustanovenia práva Únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo
verejnom sektore, vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požiadali svojho
zamestnávateľa o skončenie porušovania práva Únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v

dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnilo,
aby bola povinnosť dbať o dodržovanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa
týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňaté z ich dodržovania.
Vyžadovanie takejto podmienky by totiž znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má
základ v právnom poriadku Únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržovanie bez toho,

aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88 nevyžaduje, aby dotknutí
pracovníci požiadali svojho zamestnávateľa o dodržovanie minimálnych požiadaviek upravených týmto
ustanovením, ale naopak, zamestnávateľovi nariaďuje, aby v prípade, ak je do vnútroštátneho práva
prebratá výnimka upravená v článku 22 tej istej smernice, získal osobný, výslovný a slobodne vyjadrený
súhlas uvedeného pracovníka s tým, že sa vzdáva práv priznaných týmto článkom 6 písm. b), čo v

danom prípade preukázané nebolo.

45. Čo sa týka samotného nároku na náhradu škody, predpoklady, že žalovaný zodpovedá za škodu
spôsobenú žalobcovi porušením jeho práva vyplývajúceho z noriem EÚ, sú splnené, pretože 1/ článok
6 písm. b) Smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom právo na priemerný týždenný pracovný čas

vrátane nadčasov v rozsahu 48 hodín, 2/ uvedené ustanovenie nebolo do právneho poriadku Slovenskej
republiky prebraté správne, pretože slovenský právny poriadok umožňuje, aby priemerný týždenný
pracovný čas žalobcu vrátane nadčasov presiahol 48 hodín, 3/ porušenie uvedeného článku vo vzťahu
k žalobcovi je dostatočne závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy EÚ, ktorá pokiaľ
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného času neponecháva členským štátom priestor

na voľnú úvahu a súčasne ide o porušenie práva, ktoré je v zjavnom rozpore aj s judikatúrou Súdneho
dvora EÚ (napr. C-429/09) a 4/ porušenie tejto normy malo za následok ukrátenie času na odpočinok
žalobcu resp. času tráveného inak ako v mieste jeho pracoviska.

46. Povaha vzniknutej škody má nemajetkovú povahu, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu, je

pri priznaní nároku na jej náhradu možné použiť pravidlá tykajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy
fyzickej osobe podľa § 11 až 13 Občianskeho zákonníka, nakoľko tieto ustanovenia upravujú vzťahy
obsahom aj účelom najbližšie k náhrade škody žalobcu v dôsledku porušenia úniového práva. V tejto
súvislosti je potrebné uviesť, že aj úniové právo uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjsťu poškodenej osoby k náhrade nemateriálnej ujmy. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že neboli
splnené podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka, odvolací súd uvádza, že so zreteľom na povahu osobnostného práva,

ktoré bolo v danom prípade porušené a jeho okolnosti, nemožno podmieňovať možnosť uplatnenia
peňažnej satisfakcie požadovaním následku, ktorým je zníženie dôstojnosti, resp. vážnosti žalobcu v
spoločnosti. Občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti uvedené v § 13 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka sú uvedené len príkladmo, právna úprava nevylučuje, aby fyzická osoba použila aj iné
prostriedky ochrany. Z ustanovenia § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že fyzická osoba má

právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov, aby boli odstránené následky
týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie, pričom týmto zadosťučinením sa rozumie
morálna satisfakcia. Vychádzajúc z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo
(t.j. žalovaný ako členský štát Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpečenie požiadavky, aby
nebola prekročená maximálna hranica priemerného týždenného pracovného času podľa článku 6 písm.
b) Smernice 2003/88/ES) je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu ani

žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste vzhľadom na subjekt zodpovednosti za
neoprávnený zásah (štát). Rovnako neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa
súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie, odvolanie výrokov a podobne. Aj z formulácie § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zníženie dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti
je len príkladom, kedy fyzickej osobe môže vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Berúc do úvahy judikatúru Súdneho dvora EÚ možno nárok na náhradu takto vzniknutej škody podľa
úniového práva posúdiť ako nemajetkovú ujmu v zmysle slovenského práva, k náhrade ktorej dochádza
v peniazoch.

47. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd i námietku žalovaného, že tabuľky priložené k žalobe

nemožno považovať za dôkaz (výpis z dochádzkového systému SAP žalobcu na č.l. 15 až 19 spisu).
Z predloženého výpisu z dochádzkového systému SAP, evidencia pracovného času žalobcu obsahuje
plánované hodiny (skratka “PH”), ako aj skutočne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti
- skratka “OH“).Výpis z dochádzkového systému SAP predložený súdu zo strany žalobcu za ten-ktorý
mesiac prestal byť plánovaným rozvrhom služobného času hneď po ukončení daného mesiaca, keď

nadriadený žalobcu potvrdil do evidencie softvéru SAP skutočne odpracované hodiny žalobcu za daný
mesiac (bez času služobnej pohotovosti). Údaj o rozdiele medzi plánovaným a skutočne odpracovaným
časom (skratka “RO”), ktorý je uvedený v predloženom výpise za každý mesiac odpracovaný žalobcom,
potvrdzuje jeho reálne odpracované hodiny (bez času služobnej pohotovosti), a teda neopodstatnenosť
odvolacej námietky žalovaného. Tento dôkaz nebol žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie

spochybnený.

48. Žalobca v dôsledku rozvrhu pracovného času, ktorý bol v rozpore s právom EÚ, prišiel o veľký počet
hodínvoľnéhočasu,ktorýbyinakvenovalrozvíjaniuosobných,rodinných,priateľskýchvzťahovifyzickej
a psychickej relaxácii. Nerešpektovaním čl. 6 písm. b/ Smernice 2003/88/ES pri rozvrhovaní pracovného

času žalobcu došlo k zásahu do práv žalobcu na vedenie súkromného, rodinného života i do práva na
ochranu jeho zdravia, za ktorý zásah mu patrí nárok na primerané odškodnenie. Vzhľadom na formu
zásahu, ktorá sa považuje v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ za závažný zásah do práv, keď ide
o nevratný stav straty niekoľkých hodín voľného času a času potrebného na regeneráciu pracovných
síl, len samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, a práve peňažná

náhrada predstavuje spôsobilé odškodnenie takto vzniknutej ujmy. Peňažná náhrada by mala byť taká
vysoká, aby mohla splniť úlohu odškodňovaciu, nielen symbolickú, na druhej strane však nemôže byť
táto náhrada ani neprimerane vysoká.

49. V zhode s názorom súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že žalobcovi ako fyzickej osobe

vzniklo právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Keďže nemajetkovú ujmu nie je možné
nahradiť inak z dôvodu uplynutia času, berúc do úvahy špecifickosť zásahu do osobnosti žalobcu
v dôsledku porušenia práva Únie a trvanie tohto zásahu, nie je primerané porovnávanie s inými
obdobnými prípadmi zásahov, ako to namietal žalovaný v podanom odvolaní. Prisúdená náhrada
nemajetkovej ujmy neprevyšuje ani náhrady priznané v prípadoch zásahov do osobnosti neoprávnenou

kritikou, resp. usmrtením člena rodiny a ani neprevyšuje náhrady priznané obetiam trestných činov. K
námietke žalovaného o tom, že výška nemajetkovej ujmy by nemala byť vyššia ako náhrady priznané
obetiam trestných činov, odvolací súd osobitne uvádza, že v predmetnej veci nejde o nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy majúci svoj základ v zákone č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenúpri výkone verejnej moci, ktorý v ustanovení § 17 explicitne reflektuje na potrebu rešpektovania výšky
náhradpriznávanýchobetiamtrestnýchčinov,apretojeajvtomtosmereodvolacianámietkažalovaného
nedôvodná.

50. Závery súdu prvej inštancie o primeranosti finančnej náhrady vo výške 2.100,- eur v tomto
prejednávanom prípade sú tak aj podľa názoru odvolacieho súdu správne a priznaná výška je aj
riadneapresvedčivoodôvodnená.Svojerozhodnutieprvoinštančnýsúdzaložilnaprávompredvídaných
okolnostiach, prihliadajúc podľa povahy veci k porovnateľným kritériám, a ním stanovený rozsah

nemajetkovej ujmy spĺňa podmienku primeranosti. Odvolací súd považuje výšku nemajetkovej ujmy
za primeranú k závažnosti nezákonného zásahu spočívajúcom v obmedzení žalobcu slobodne
nakladať s voľným časom a organizovať sociálny a rodinný život a rovnako považuje odvolací súd
výšku nemajetkovej ujmy za primeranú k okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo, spočívajúcim v
dlhodobom časovom horizonte, v rámci ktorého dochádzalo k porušovaniu práv žalobcu. Rozhodnutie je
konzistentné aj s výškou náhrad priznaných v obdobných súdnych sporoch (porovnaj napr. rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove sp.zn. 1Co/11/2024 (2.000,- eur), 1Co/13/2024, 9Co/20/2024 (2.400,- eur),
25Co/25/2024 (2.400 eur), 20Co/57/2023 (2.000,- eur), ako aj v ňom v ods. 29 sumarizačne citovaných
rozhodnutiach).

51. Odvolací súd považuje za potrebné v danej veci poukázať na princíp právnej istoty, ktorý je

imanentným znakom právneho štátu (napr. PL. ÚS 36/95), a ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby
sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď
(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného
súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS

328/05). Obsahovým komponentom princípu právnej istoty je veľmi zjednodušene povedané rovnaká
odpoveď na právnu otázku za rovnakého alebo analogického skutkového stavu. Z uvedeného zároveň
vyplýva, že pokiaľ je splnená podmienka existencie rovnakého alebo analogického skutkového stavu, je
splnený základný predpoklad na to, aby súd na účel dodržania princípu právnej istoty a predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia musel dať na určitú právnu otázku rovnakú odpoveď.

52. Zároveň odvolací súd poukazuje na iné rozhodnutia iných všeobecných súdov i Krajského súdu v
Prešove v konaniach o náhradu škody začatých žalobcami ako príslušníkmi J. K. L. L. proti žalovanému
z totožných dôvodov, ktoré riešili námietky žalovaného predložené žalovaným aj v tomto konaní. Aj
v týchto iných sporoch bola žalobcom priznaná náhrada nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávnej

transpozícii smernice umožňujúcej vyžadovať od príslušníkov J. K. L. L. výkon štátnej služby nad
smernicou stanovený maximálny týždenný pracovný čas 48 hodín a všetky námietky žalovaného boli
posúdené ako nedôvodné. Preto aj odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Krajského súdu v Prešove
sp.zn.9Co/20/2024zodňa4.7.2024,sp.zn.25Co/20/2024zodňa27.8.2024,sp.zn.2Co/23/2024zodňa
14.8.2024,sp.zn.22Co/21/2024zodňa24.10.2024,sp.zn.20Co/57/2023zodňa27.8.2024,rozhodnutia

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.zn. 11Co/85/2023 zo dňa 28.8.2024, sp.zn. 15Co/1/2024 zo dňa
28.8.2024, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Co/54/2024 zo dňa 22.8.2024 a ďalšie.

53. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného vo vzťahu k trovám konania odvolací súd považuje
za potrebné poukázať na to, že žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie úspešný, preto mu

súd podľa § 255 ods. 1 CSP priznal náhradu trov konania. V zmysle uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 24.5.2022 č.k. II.ÚS/233/2022-18 pokiaľ príslušný súd skonštatuje zásah
do osobnostných práv, má žalobca plný úspech v spore, teda patrí mu plný nárok na náhradu trov
konania v zmysle uplatnenia zásady úspechu. Z tohto hľadiska je irelevantné, či a prípadne v akej
výške bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch. V sporovom konaní je kritérium procesného

úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov, čomu zodpovedá aj systematické začlenenie
ustanovenia § 255 CSP. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj
vtedy, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, keď výška
nároku závisí od úvahy súdu.

54. Zároveň odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky v náleze
č.k. II. ÚS/225/2020 z 27. augusta 2020, zverejnenom Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu
Slovenskej republiky pod č. 31/2020 konštatoval cit.: „V týchto prípadoch však žalobcu, ktorému bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno považovať za procesne neúspešného aad absurdum ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie „presného“ výsledku konania. Pri
rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a

nadväzujúca.“

55. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj
napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu
argumentáciuodvolateľa,užnespôsobilúovplyvniťposúdenierozhodnutiasúduprvejinštancie,odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

56. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalovaného nie sú dôvodné
a skutočnosti uvádzané v jeho odvolaní neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych
záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
vyhovujúcej časti teda vo výroku I. a III. podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd čo

k výroku o trovách konania na súde prvej inštancie a v odôvodnení rozsudku v tejto časti poznamenáva,
že súd prvej inštancie rozhodoval o priznaní nároku na náhradu škody vzniknutej v nemateriálnej
sfére na základe vlastnej úvahy. Preto je správny aj jeho výrok o trovách konania, o ktorých súd prvej
inštancie rozhodoval priznaním plného úspechu žalobcu, ktorých výška bude vypočítaná z priznanej
sumy. V ďalšom odvolací súd čo do výroku o trovách konania poukazuje na správne odôvodnenie súdom

prvej inštancie v jeho rozhodnutí (bod 17).

57. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalobca ako sporová strana, ktorá mala v odvolacom konaní plný
úspech má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý v odvolacom konaní

úspech nemal. Výšku trov ustáli postupom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po
právoplatnosti tohto rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného

predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).