Rozsudok Judgement was issued on Monday, April 8, 2024

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 16Csp/145/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6623204796
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Kucbel

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2024:6623204796.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec, pred sudcom JUDr. Dušanom Kucbelom, v spore žalobcu EOS KSI Slovensko,

s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - Ružinov, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného
Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Prievozská 2, 821 09 Bratislava - Ružinov, IČO: 53 255 739, proti
žalovanému A. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXX/XX, XXX XX D., v konaní o zaplatenie 636,41
Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 636,41 Eur spolu s úrokom z omeškania.

Žalobca svoj nárok odvodzoval na tom skutkovom základe, že nadobudol uplatnenú pohľadávku od BNP
PARIBAS PERSONAL FINANCE SA (ďalej aj „banka“). Pohľadávka vznikla zo zmluvy uzavretej medzi
bankou ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. V dôsledku, že žalovaný neplnil splátky riadne a včas,
došlo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru a následnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Podľa
názoru žalobcu došlo k splneniu všetkých podmienok pre platné postúpenie pohľadávky podľa zákona
o bankách, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023.
Žalovaný bol v spore pasívny.

2. Súd považoval v konaní podľa § 151 ods. 2 v spojení s § 186 ods. 2 CSP za nesporné, že žalovaný,
ako dlžník uzatvoril s bankou, ako veriteľom, zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 10.05.2021,
predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru v sume 592,70 Eur s mesačnou splátkou k 15. dňu v mesiaci
v sume 16,18 Eur. Nebolo sporné, že banka vyzvala žalovaného výzvou na zaplatenie dlžných splátok
listom zo dňa 01.03.2022 a následne listom dňa 03.05.2022 vyhlásila banka predčasnú splatnosť
úveru. Banka uzatvorila so žalobcom zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 21.06.2023 a oznámila

to žalovanému.

3. Súd ešte pred pojednávaním upozornil žalobcu, že nie je aktívne vecne legitimovaný. Hoci žalobca
na výzvu súdu procesne reagoval, s jeho právnou argumentáciou sa súd nestotožnil. Subsumovaním
skutkového stavu pod príslušné ustanovenia právnej normy súd považoval žalobu za nedôvodnú. Súd
subsumoval uvedený nárok ako spotrebiteľský právny vzťah podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
V konaní nebolo sporné, že banka/pôvodný veriteľ a žalovaný uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom

úvere, ktorý sa spravuje ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 497
Obchodného zákonníka. Keďže však žalobcom nebola banka ako pôvodný veriteľ, prvou otázkou, s
ktorou sa súd v spore zaoberal, bolo posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Posúdenie aktívnej
vecnej legtitimácie znamená preukázanie, či žalobca je podľa hmotného práva nositeľom práva, ochranyktorého sa v spore domáha. Žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore zakladal na zmluve
o postúpení pohľadávok, ktorú uzatvoril s bankou ako postupcom. Súd nemal v konaní za sporné, že
došlo k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok. Rovnako, že uvedené bolo žalovanej oznámené

bankou. To však automaticky neznamená, že nastali právne účinky, ktoré predpokladá § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka. V zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách totiž môže banka postúpiť svoju
pohľadávku tretím osobám za dodržania dvoch podmienok. Prvou z nich je písomná výzva banky voči
klientovi a omeškanie dlžníka viac ako 90 kalendárnych dní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzku.

4. V rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018, ktoré bolo zverejnené
pod R 60/2018 najvyšší súd judikoval, že ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách neupravuje len
ochranu bankového tajomstva, ale tiež právo klienta v súvislosti s postúpením pohľadávky. Postúpenie
pohľadávky banky, ku ktorému došlo v rozpore s týmto ustanovením je neplatný právny úkon. Následne
v rozsudku pod sp.zn. 4Cdo/162/2020 zverejneného pod R 6/2022 najvyšší súd uviedol, že v sporoch

s ochranou slabšej strany súd skúma vecnú legitimáciu z úradnej povinnosti. Dôkazné bremeno
preukázania splnenia podmienok podľa § 92 ods. 8 vety prvej zákona o bankách, pred postúpením
pohľadávky zaťažuje veriteľa, a to aj v prípade, že spotrebiteľ nepoprel s tým súvisiace skutkové tvrdenia
veriteľa.

5. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd z úradnej moci skúmal, či došlo k platnému postúpeniu
pohľadávky zo stany banky na žalobcu v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktorý
je v určitých aspektoch lex specialis voči § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd v spore nemal
pochybnosti o tom, že žalovaný dlžník bol v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok v omeškaní
so splácaním svojho peňažného záväzku voči banke viac ako 90 dní. Súd však v konaní mal pochybnosti

o splnení prvej podmienky uvedeného ustanovenia zákona o bankách. Či bola žalovaná strana zo strany
banky písomne vyzvaná na splnenie omeškaného dlhu. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR pod
sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022 v ktorom bolo odkazované na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR pod sp.zn. 2Cdo/266/2020 zo dňa 31.03.2022, obsah ustanovenia § 92 ods. 8 veta prvá zákona
o bankách predpokladá výlučnú a samostatnú písomnú výzvu banky, že je klient v omeškaní so splnením

čo i len časti svojho záväzku. Skrz spotrebiteľského charakteru dojednanej zmluvy o úvere nemožno
prisvedčiť oznámeniu o mimoriadnej splatnosti úveru aj charakter výzvy v zmysle § 92 ods. 8 zákona
o bankách.

6. Žalobca v spore nepreukázal, že žalovanému pred postúpením pohľadávky zaslal výlučnú

a samostatnú písomnú výzvu, že žalovaný je v omeškaní so splnením čo i len časti svojho záväzku. Súd
totožne, ako citovaná judikatúra najvyšších súdnych autorít, nesúhlasí so záverom, že za takúto výzvu
je možné považovať vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru. Primárne je totiž predmetom tejto výzvy
zosplatnenie úveru ako takého. Len sekundárne bola dlžník vyzvaný na úhradu dlhu. Z toho dôvodu
súd považoval postúpenie uplatnenej pohľadávky z banky na žalobcu za neplatný právny úkon podľa

§ 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). Z neplatného právneho úkonu nemohli nastať
právne účinky s tým spojené. Žalobca tak nebol v spore nositeľom hmotnoprávneho nároku zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere. Súd preto žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol.
V obdobných veciach už tento názor súdu bol potvrdený rozsudkami Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 15.6.2023 č. k. 11CoCsp/8/2023-225, z 31.7.2023 č. k. 14CoCsp/12/2023-150, z 29.11.2023 č. k.

15CoCsp/41/2023-233.

7. Uznesením Najvyššieho súdu SR pod sp.zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa 27.10.2022 došlo k zmene
judikatúry. Účinky zmeny judikatúry nemožno obmedziť len do budúcnosti, ale nový právny názor je
potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Súd právo netvorí, iba ho nachádza (pozri

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/221/2021 zo dňa 13.12.2022). Súd má vedomosť, že
Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 9Cdo/165/2022 zo dňa 27.09.2023 posudzoval otázku náležitostí
výzvy banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. V 36. odseku odôvodnenia rozhodnutia vyslovil právny
názor, podľa ktorého nevyplýva pre banku povinnosť osobitne klientovi uviesť možnosť postúpenia
pohľadávky na tretiu osobu. V 37. odseku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

7Cdo/191/2021, ktorý okrajovo riešil túto otázku, podľa ktorého za výzvu podľa § 92 ods. 8 zákona
o bankách možno považovať aj za oznámenie o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru, ak je jej obsahom
aj výzva na zaplatenie. Súd však oboznámením sa s citovanou judikatúrou zistil, že rozhodnutie pod
sp. zn. 7Cdo/191/2021 sa parciálne zaoberalo otázkou účinkov doručenia oznámenia o mimoriadnomzosplatnení úveru (v zmysle § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka). A priori neposudzovalo, či takúto
listinujemožnépovažovaťzabankovúvýzvu,narozdielodjudikátusp.zn.4Cdo/75/2020atamcitovanú
judikatúru. Zároveň uvedené rozhodnutie pod sp. zn. 7Cdo/191/2021 bolo vydané dňa 30.06.2022, t. j.

skôr ako rozhodnutie (ktorého závery súd prvej inštancie aplikoval) pod sp. zn. 4Cdo/75/2020 zo dňa
27.10.2022. Preto ak následne Najvyšší súd SR pod sp. zn. 9Cdo/165/2022 vyvodil závery opačné, ako
judikátpodsp.zn.4Cdo/75/2020,malsauvedenouargumentáciousenátu4Cdovrozhodnutívyporiadať
(rovnako aj s predchádzajúcim rozhodnutím 2Cdo/266/2020), čo však opomenul.

8. Z uvedených dôvodov súd na vec neaplikoval judikatórne závery uznesenia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 9Cdo/165/2022, pretože podľa názoru súdu prvej inštancie neboli prijaté v súlade s judikatúrou
Ústavného súdu SR. Ústavný súd SR v náleze pod sp. zn. III. ÚS 289/2017 zo dňa 21.11.2017
uviedol, že: „Súd má poznať svoju vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu)
toho istého súdu, a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu
poukazujú. Naopak, postoj všeobecných súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným

veciam, ktoré sú v podstate identické, bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle,
ktorá odporuje základnému princípu materiálneho právneho štátu (POVINNOSŤ ZOHĽADŇOVANIA
VLASTNEJ JUDIKATÚRY VŠEOBECNÝMI SÚDMI).“ V náleze sp. zn. II. ÚS 328/2022 zo dňa
21.09.2022 tiež uviedol: „Ústavný súd sa nemôže stotožniť s názorom najvyššieho súdu, že jedno
nepublikované rozhodnutie môže predstavovať situáciu, kedy je otázka vyriešená. V prípade, ak bolo

rozhodnutí najvyššieho súdu týkajúcich sa tejto otázky viac, mal najvyšší súd na ne poukázať. Len tak
by išlo o presvedčivý záver, že riešenie právnej otázky je v praxi dovolacieho súdu ustálené. Tento
výkladústavnéhosúduzároveňvytváranajvyššiemusúdupriestor,príležitosťašancuvtýchtoprípadoch
dovolanie vecne prejednať. Ak sa s názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí dovolacieho
súdu stotožní, prax dovolacieho súdu sa upevní a tento názor bude presvedčivejší. Ak sa bude chcieť od

rozhodnutia, resp. rozhodnutí (ktoré ale nepredstavujú ustálenú prax) najvyššieho súdu o tejto právnej
otázke odchýliť, vytvorí sa predpoklad pre prejednanie veci vo veľkom senáte, následkom čoho sa
opäť rozhodovacia prax stabilizuje.“ (K tomu pozri tiež závery Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS
273/2023, III. ÚS 443/2022). Súd uvedené skutočnosti dáva do povedomia súdom vyššej inštancie,
ako požiadavku pre zosúladenie rozhodovacej praxe na dovolacom súde. Bez toho je totiž daný priestor

pre to, aby súd v obdobných veciach nerozhodoval rovnako (s poukazom na rozdielnosť názorov na
dovolacomsúde).Požiadavkaovyriešenieotázkyvýzvypodľa§92ods.8zákonaobankáchjedlhodobo
aktuálnou témou v rozhodovacej praxi všeobecných súdov (najmä na prvej inštancii). Vytvára pre strany
sporu právnu neistotu, ako ten ktorý súd bude rozhodovať. Teda, ktorý názor si osvojí. Tým dochádza
k rozhodovaniu v rozpore s čl. 2 CSP. Zároveň to má aj vplyv pre budúce hmotnoprávne vzťahy medzi

bankami a dlžníkmi, akým spôsobom majú pri aplikácii § 92 ods. 8 zákona o bankách postupovať. Súd
je tak presvedčený o tom, že pokiaľ o zosúladenie praxe súdov v tejto otázke zatiaľ nedošlo vo funkčnej
hierarchii „zhora nadol“, je potrebné túto otázku otvoriť práve zo strany súdov prvej inštancie. Za účelom
vyvolania diskusie so súdom vyššieho stupňa v súlade s právnym názorom uvedeným v uznesení
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/410/2014 zo dňa 14.05.2014, podľa ktorého: „„Súd

v prvom rade poukazuje na to, že právna teória i súdna prax rozoznávajú dva základné typy záväznosti
rozhodnutí najvyššieho súdu a to záväznosť kasačnú (inštančnú, t.j. v tej istej veci) a záväznosť
precedenčnú (judikatórnu); kým v prípade tzv. kasačnej záväznosti je súd nižšieho stupňa vždy povinný
pri nezmenených skutkových a právnych okolnostiach veci bezvýhradne akceptovať právny názor
najvyššieho súdu vyjadrený v zrušujúcom rozhodnutí, v prípade tzv. precedenčnej záväznosti existuje

možnosť, aby všeobecný súd rôzneho stupňa (ne)reflektoval právne závery najvyššieho súdu tým,
že v dobrej viere predostrie konkurujúce úvahy a začne s konkrétnym rozhodnutím najvyššieho súdu
zmysluplný právny dialóg (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2Cdo/155/2011 zo dňa 21.12.2011); v tomto prípade vo svojej podstate argumentačnej záväznosti sa
môže súd nižšieho stupňa odkloniť od príslušného súdneho rozhodnutia (rozhodnutí) najvyššieho súdu

za predpokladu predloženia kritickej konfrontácie jeho dôvodov, podľa ktorých sa nemohol v obdobnej
skutkovej a právnej situácii s predmetným rozhodnutím stotožniť; tento prístup sa preto nepovažuje za
porušenie princípu právnej istoty.“

9. Preto súd zotrval na judikatórnych záveroch Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 4Cdo/75/2020. Súd

po čiastočnom späťvzatí žaloby nekonal o časti nároku o zaplatenie úroku vo výške 18,99 % ročne zo
sumy 561,78 Eur od 04.05.2022 do zaplatenia podľa § 145 ods. 3 CSP.10. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 255 ods. 1 CSP podľa úspechu vo veci. Žalovaný
bol v spore úspešný v celom rozsahu, pretože súd žalobu zamietol. Z dôvodu, že z obsahu spisu súd
nezistil žiadne trovy konania žalovaného, rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovanému nárok

na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia
prostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne vo vyhotovení
trojmo.

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
– odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),
odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba predložiť v troch
rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C. s. p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel – Exekučný poriadok.