Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3Tos/99/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5621010002
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5621010002.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Sučika a JUDr. Eriky Bebčákovej, na neverejnom zasadnutí konanom 31. júla 2024 prejednal
sťažnosť podanú odsúdenou A. B., nar. XX.X.XXXX, proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
č. k. 2T/1/2021-162 zo dňa 24.4.2024 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. sťažnosť odsúdenej A. B. zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č. k. 2T/1/2021-162 zo dňa 24.4.2024 podľa § 419 ods.
1 Tr. por., s použitím § 420 Tr. por., § 50 ods. 4 Tr. zák. vyslovil, že odsúdená A. B. sa v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia, uloženého rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č. k.
2T/1/2021-74 z 13.9.2021, právoplatným dňa 12.5.2022 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline,
č. k. 3To/8/2022-96 z 12.5.2022, právoplatným 12.5.2022, neosvedčila a odsúdenej nariadil výkon trestu

odňatia slobody vo výmere 3 (tri) mesiace. Podľa § 419 ods. 4 Tr. por., za použitia § 48 ods. 2 písm. a)
Tr. zák. súd odsúdenú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia.

Zo zápisnice o verejnom zasadnutí z 24.4.2024 vyplýva, že po vyhlásení uznesenia, jeho odôvodnení
a poučení o opravnom prostriedku odsúdená uviedla, že podáva sťažnosť voči uzneseniu. Verejné

zasadnutie bolo vykonané v neprítomnosti prokurátora.

Ku dňu rozhodovania krajským súdom o sťažnosti odsúdenej A. B. nebolo krajskému súdu predložené
odôvodnenie sťažnosti odsúdenej.

V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že konanie o sťažnosti oprávnenej osoby je vo svojej

podstate návrhovým konaním, keď nadriadený súd nepreskúmava každé uznesenie nižšej inštancie
z úradnej povinnosti, ale len na návrh oprávnenej osoby, ktorý zákonodarca nazval sťažnosť. Kvalitu
a obsah každého súdneho rozhodnutia v podstatnej miere predurčuje strana konania kvalitou svojej
argumentácie. V tejto súvislosti nadriadený súd pripomína, že odsúdená A. B. po podaní sťažnosti
v podstate svoju sťažnosť neodôvodnila, a preto krajský súd v rámci prieskumu napadnutého uznesenia
nemohol zamerať svoju pozornosť na chyby, ktoré by odsúdená napadnutému uzneseniu a postupu

súdu, ktorý predchádzal napadnutému uzneseniu, vytýkala, preto podrobil napadnuté uznesenie
a konanie, ktoré mu predchádzalo, všeobecnému prieskumu.

Súdny spis neobsahuje ani vyjadrenie príslušného prokurátora k sťažnosti podanej odsúdenou A. B..

Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov

napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmto
výrokom napadnutého uznesenia.Krajský súd, ako nadriadený orgán, v súlade s ustanovením § 192 ods. 1 Tr. por., v ktorom je
vyjadrený obmedzený revízny princíp, po tom, ako nezamietol sťažnosť z dôvodov § 193 ods. 1

písm. a) alebo b), na základe sťažnosti preskúmal napadnuté výroky uznesenia a to zo všetkých
hľadísk, bez ohľadu na to, či tieto hľadiská sú, alebo nie sú v sťažnosti uvedené, a jednak správnosť
postupu konania, ktoré napadnutým výrokom predchádzalo, a to z hľadiska všetkých chýb, ktoré mohli
spôsobiť nesprávnosť napadnutých výrokov uznesenia. Pri plnení revízneho princípu preveril z právnej
stránky, či v celom konaní, v priebehu ktorého sa vytvárali podklady pre napadnuté uznesenie, nedošlo

kporušeniuTrestnéhozákona,Trestnéhoporiadkualeboinýchmimotrestnýchprávnychpredpisov,ktoré
sú súčasťou právneho poriadku, lebo právo nemôže byť založené na nepráve.

Sťažnosť proti uzneseniu súdu je prípustná v súlade s ustanoveniami § 185 ods. 1, 2 Tr. por., § 419
ods. 2 Tr. por., bola podaná oprávnenou osobou v zmysle § 186 ods. 1, 2 Tr. por. a v lehote stanovenej
§ 187 ods. 1 Tr. por.

Z hľadiska aplikácie hmotného práva sa krajský súd stotožnil s výrokom napadnutého uznesenia, ktoré
zodpovedá stavu veci a zákonu, a preto sťažnosť odsúdeného nie je dôvodná.

Súd prvého stupňa dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie a v podstatnom dospel k záveru, že

odsúdená počas plynutia skúšobnej doby spáchala úmyselný trestný čin. Na základe uvedeného bolo
jednoznačné, že odsúdená porušila počas skúšobnej doby podmienky kladené na jej spôsob života
v skúšobnej dobe pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody. Podmienečné odsúdenie
nesplnilo svoj výchovný účel.

Podľa § 50 ods. 4 Tr. zák., ak odsúdený viedol v skúšobnej dobe riadny život a splnil povinnosť nahradiť
škodu spôsobenú trestným činom alebo zaplatiť dlh, alebo zameškané výživné, ak boli uložené, súd
vysloví, že sa osvedčil; inak rozhodne, a to prípadne už v priebehu skúšobnej doby, že sa trest odňatia
slobody vykoná.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci postupoval dôsledne a dokazovaním, ktoré na verejnom
zasadnutí vykonal, si vytvoril dostatočný skutkový základ pre rozhodnutie, že odsúdená A. B. sa
v skúšobnej dobe odsúdenia na trest odňatia slobody, výkon ktorého jej bol podmienečne odložený,
neosvedčila. Na tomto mieste nadriadený súd pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní
rozhodnutia súdov tvoria jednotu, a preto nadriadený súd v podrobnostiach poukazuje na dostatočne

odôvodnené uznesenie súdu prvého stupňa, ktoré dôvody si v plnom rozsahu osvojuje.

V širších súvislostiach krajský súd poukazuje na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (II.
ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle
ktorej pri zamietnutí odvolania sa odvolací súd môže obmedziť i na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu

(rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19.12.1997, sťažnosť č. 20772/92, body 59-60). Predpokladom tohto
postupu je splnenie podmienky založenej na zistení, že samotné rozhodnutie podriadeného súdu možno
pokladať za dostatočne odôvodnené (Boldea v. Romania, rozsudok z 15.2.2017 k sťažnosti č. 19997/02,
§ 33; Hirvisaari v. Finland, rozsudok z 27.9.2001 k sťažnosti č. 49684/99, § 31, § 33).

Nadriadený súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní otázky, či sa podmienečne odsúdená osvedčila,
možno hodnotiť len tie okolnosti, ktoré nastali v skúšobnej dobe. Pritom však treba skúmať správanie
odsúdenejpočascelejskúšobnejdoby.ZároveňpoukazujeajnakonštantnújudikatúruNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky, v zmysle ktorej ak podmienečne odsúdený závažným spôsobom poruší právne
normy, najmä tým, že spácha úmyselný trestný čin, svedčí to spravidla o tom, že sa neosvedčil, že

podmienečné odsúdenie nesplnilo svoj cieľ a že podmienečne uložený trest treba vykonať.

Skutočnosť, že odsúdená bola v skúšobnej dobe uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu alebo
závažného priestupku, nemožno v každom prípade automaticky posudzovať ako dôvod na nariadenie
výkonu trestu. Tu treba rozlišovať závažnosť trestného činu a priestupku spáchaného v skúšobnej dobe

a treba zisťovať, či odsúdený má snahu napraviť sa a viesť riadny život. V prípade odsúdenej A. B.
súd prvého stupňa správne ustálil, s poukazom na spáchanie úmyselného trestného činu a jedného
priestupku v priebehu skúšobnej doby, že odsúdená nemá snahu sa napraviť a viesť riadny život, a pretoneprichádza do úvahy nič iné, len vysloviť, že sa v skúšobnej dobe neosvedčila a uložený trest odňatia
slobody vykoná.

Za vedenie riadneho života treba považovať to, že odsúdený dodržiaval právny poriadok a ďalšie normy
občianskej spoločnosti, plnil si svoje povinnosti voči štátu, rodine i voči spoločnosti, nezneužíval svoje
práva voči spoluobčanom, nenarušoval občianske spolužitie v bydlisku ani v zamestnaní, nedopúšťal
sa priestupkov, iných deliktov a trestných činov.

Je nesporné, že odsúdená A. B. neviedla v skúšobnej dobe riadny život, a preto i krajský súd konštatuje,
že na zabezpečenie účelu trestu u odsúdenej, najmä za účelom zabezpečenia funkcie individuálnej aj
generálnej prevencie, je potrebné odsúdenej A. B. nariadiť výkon trestu odňatia slobody.

Stavu veci a zákonu zodpovedá aj rozhodnutie okresného súdu o zaradení odsúdenej A. B. na výkon
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom uznesení, nemôže sama osebe viesť nadriadený súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu vo vykonávacom konaní
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktorá odmieta
rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bol nariadený výkon trestu odňatia slobody, pôvodne odložený
na skúšobnú dobu.

Podľa výsledkov prieskumu napadnutého uznesenia a konania, ktoré mu predchádzalo, nadriadeným
súdom neboli zistené také pochybenia pri aplikácii práva hmotného a procesného súdom prvého stupňa,
ktoré by odôvodňovali zrušenie alebo zmenu napadnutého uznesenia, a preto podľa § 193 ods. 1 písm.
c) Tr. por. krajský súd sťažnosť odsúdenej A. B. zamietol, pretože nie je dôvodná.

Toto rozhodnutie sťažnostného súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.