Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 13Co/92/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6923202344
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vladimír Šalamún

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:6923202344.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra

Šalamúna a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Evy Dzúrikovej, v právnej veci žalobcov:
1/ A. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom C. XXX, D., 2/ E. B., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom F. B.
XXX, obaja zast.: G. H. D. A., advokátom so sídlom I. XX, F. B., proti žalovanému: C. I., J., D. K. L., IČO:
XX XXX XXX, so sídlom E. X, A., zast.: J. C. H. H., B., so sídlom M. XX, A. A., o náhradu nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 14C/55/2023-96 zo
dňa 30. apríla 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota č.k. 14C/55/2023-96 zo dňa 30. apríla 2024 vo výrokoch

I., II., IV. a V. p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom č.k. 14C/55/2023-96 zo dňa 30. apríla 2024 Okresný súd
Rimavská Sobota (ďalej v texte aj ,,okresný súd“, resp. ,,súd prvej inštancie“) uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 3.000,00 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (I. výrok),
povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.000,00 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (II. výrok),

v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (III. výrok), uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi 1/ trovy
konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení
výšky náhrady trov konania (IV. výrok) a povinnosť nahradiť žalobcovi 2/ trovy konania v rozsahu 100
% z priznanej sumy do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania
(V. výrok).
1.1 V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa podanou žalobou domáhali
voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy, a to na základe toho, že dňa XX.XX.XXXX N. A., nar.

XX.XX.XXXX, bytom A. A., spôsobil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej E. B., nar. XX.XX.XXXX,
naposledy bytom C. XX (ďalej aj ako „zosnulý“) utrpel zranenia, ktorým dňa XX.XX.XXXX podľahol.
Trestným rozkazom Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/95/2021 zo dňa 31.01.2022,
právoplatným dňa 08.03.2022, bol obvinený N. A. uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia podľa
§ 149 odsek 1, 2 písm. a/ Trestného zákona v súvislosti s ustanovením § 138 písm. h/ Trestného
zákona, ako aj prečinu ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona, pričom s nárokom na
náhradu škody boli žalobcovia odkázaní na civilný proces. Nárok na náhradu škody podľa § 15 ods. 1

zákonač.381/2001Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoPZP“) ako priamy nárok na náhradu škody je možné uplatniť u poisťovateľa vozidla, ktorým je
žalovaný. Právny zástupca žalobcov predžalobnou výzvou zo dňa 12.06.2023 vyzval žalovaného akopoisťovateľa vozidla na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 12.000,00 € pre každého zo žalobcov,
na ktorú však žalovaný nereagoval. Žalobcovia, ako blízke osoby usmrteného E. B., ktorý bol ich
starým otcom, si voči žalovanému uplatnili nárok na náhradu spôsobenej ujmy, ako nemateriálnej škody

vzniknutej smrťou ich starého otca, čím došlo k absolútnej nemožnosti ďalšieho rodinného spolužitia,
spoločnej budúcnosti a starostlivosti.
1.2 Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že podľa jeho názoru žalobcovia nepreukázali, že
by ich bolo možné považovať za poškodený v súlade s § 2 písm. g/ ZoPZP. Ďalej žalovaný poprel, že
by žalobcovia preukázali skutočnosť, že medzi nimi a nebohým E. B. existovali silné sociálne, morálne,

citové a kultúrne väzby vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života a nepreukázali ani
príbuzenský vzťah so zosnulým.
Žalovaný uplatnenú výšku náhrady vzniknutej nepeňažnej ujmy považoval za vysokú. Navrhol, aby súd
žalobu v celom rozsahu zamietol.
1.3 V ďalšom obsahu napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol stručný priebeh konania a na
dokazovaním zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a/, § 15 ods. 1 ZoPZP a §

11, § 13 a § 116 zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“).
1.4 Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že došlo k
neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov na ochranu rodinného života, ktorý je súčasťou
práva na ochranu súkromia podľa § 11 Občianskeho zákonníka. Následky takého protiprávneho

konania, ktorým dôjde k smrteľnej dopravnej nehode, predstavujú neoprávnený zásah do práva na
ochranu (nerušenosť) rodinného života pozostalých rodinných príslušníkov po obeti dopravnej nehody.
Následkom takéhoto zásahu je náhle a neočakávané pretrhnutie rodinných väzieb pozostalých s ich
tragicky zosnulým členom rodiny, ktoré predstavuje absolútnu, ničím nenahraditeľnú stratu, ktorá trvalo
a neodvratne znemožňuje pozostalým prežiť ich život v kontakte s touto blízkou osobou. Úmrtie

člena najužšej rodiny predstavuje najzávažnejšiu formu zásahu do osobnostných práv pozostalých
rodinných príslušníkov, pri ktorej dochádza k definitívnemu a nezvratnému ukončeniu rodinného
spolužitia v pôvodnej verzii. Súčasne súd prvej inštancie dospel k záveru, že ujma utrpená žalobcami
v dôsledku straty milovaného starého otca je závažná, a preto konštatuje, že základ nárokov na náhradu
nemajetkovej ujmy zo strany žalobcov je daný.

1.5 Zo žaloby a z výpovedí žalobcov mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia mali
s poškodeným dlhodobo veľmi dobré rodinné vzťahy, boli s ním v častom osobnom kontakte,
navzájom sa podporovali, pomáhali si, emocionálne si boli všetci veľmi blízki, vytvárali dobre fungujúce
rodinné prostredie, pričom úmrtie poškodeného v značnej miere zasiahlo do životov oboch žalobcov.
Z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že ide o rodinu, ktorej členovia vytvárajú medzi sebou

silné rodinné väzby, pričom poškodený tvoril v tejto rodine podstatný a ničím nenahraditeľný článok
pre každého jedného zo žalobcov. Vyššia intenzita ich rodinných vzťahov je daná tým, že v osobe
poškodeného išlo o starého otca žalobcov, ktorý im nahrádzal ich vlastného otca, ktorý sa o nich
riadne nestaral, pričom tieto vzťahy neboli len čisto formálne alebo sporadické a neboli ani problémové.
Dopad náhlej, nečakanej a tragickej smrti blízkej osoby na rodinu žalobcov bol zrejmý, intenzívny

a dlhodobý, pričom následky pre žalobcov sú trvalé, nenapraviteľné a neodstrániteľné. U žalobcov
bolo možné dôvodne predpokladať, že nebyť dopravnej nehody, mohli by si užívať rodinný život
spoločnespoškodeným,akoichstarýmotcomeštedlhéroky,najmäspoločneprežívaťradosti,pomáhať
si navzájom, podporovať sa, zdôverovať sa, pričom v konaní neboli preukázané žiadne také (napr.
zdravotné alebo osobné) skutočnosti, z ktorých by vyplýval opak.

1.6 Súd prvej inštancie dospel k záveru, že u oboch žalobcov došlo k rovnako intenzívnemu zásahu
do práva na ochranu ich rodinného života, ktorí v dôsledku úmrtia starého otca prišli o biologicky,
emocionálne a rodinne veľmi blízku osobu. Starý otec pre nich predstavoval skutočného otca namiesto
ich biologického otca. Z výpovedí žalobcov na pojednávaní vyplýva, že stratili akúkoľvek možnosť
prežívať so starým otcom plnohodnotný rodinný život, zdieľať s ním svoje radosti aj starosti, radiť sa s

ním a rozvíjať svoju osobnosť pod vplyvom jeho mužského vzoru prezentovaného starým otcom osobne,
nielen v spomienkach na neho. Bolo zrejmé, že žalobcom starý otec chýba, veľmi sa ich dotkla jeho
strata,doteraz jupociťujú intenzívne,ajvsúčasnostistáleprežívajúsilnéemóciesmútkuabolestizjeho
straty. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu 1/ na náhradu
nemajetkovej ujmy za primeraný vo výške 3.000,00 € a nárok žalobcu 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy

za primeraný vo výške 3.000,00 €, a preto im súd tieto nároky priznal. V prevyšujúcej časti týkajúcej
sa sumy 9.000,00 € u žalobcu 1/ a sumy 9.000,00 € u žalobcu 2/, súd prvej inštancie žalobu zamietol,
nakoľko uvedené sumy považoval vzhľadom k preukázanej miere zásahu do ich osobnostných práv za
neprimerané.1.7 Čo sa týka trov konania, žalobcovia boli v spore úspešní, keďže ohľadne základu (existencia nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy) dospel súd prvej inštancie k záveru o jeho danosti a len výška nároku
závisela od úvahy súdu. Aj v režime ustanovenia § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný

sporový poriadok, v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) mali žalobcovia plný úspech, pretože
za situácie, že základ nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy
súdu, zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech na strane žalovaného, ale je len
dôsledkom úvahy súdu. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol tak, že
žalovaný je povinný nahradiť žalobcom trovy konania v rozsahu 100 % z priznanej sumy do troch dní

od právoplatnosti uznesenia súdu o určení výšky náhrady trov konania.

2. Proti I. a II. výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal včas odvolanie žalovaný z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.
1 písm. f/ CSP) a z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Navrhol, aby odvolací súd v súlade s § 388 CSP rozsudkom

zmenilrozhodnutiesúduprvejinštancieatotak,žežalobužalobkýňzamietneapriznážalovanémunárok
na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%, alternatívne aby odvolací súd
v súlade s § 388 CSP rozsudkom zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a to tak, že žalobkyniam prizná
náhradunemajetkovejujmyvnižšejvýškeakotourobilsúdprvejinštanciearozhodneotrováchkonania.
2.1 Podľa názoru žalovaného nebolo v konaní preukázané, že by žalobkyne bolo možné považovať za

poškodené osoby v súlade s dikciou § 2 písm. g) ZoPZP. Podľa jeho názoru je pri zodpovedaní otázky
koho považovať za poškodeného v zmysle ZoPZP potrebné vychádzať aj z vymedzenia predpokladov
všeobecnej zodpovednosti fyzických a právnických osôb za škodu. Tvrdil, že ak ZoPZP rozumie pod
pojmom poškodený toho, kto utrpel prevádzkou motorového vozidla škodu, tak vznik zodpovednosti je
spájaný so škodovou udalosťou, a to s prevádzkou motorového vozidla, ktorá zodpovednosť nachádza

svoje zákonné vymedzenie v § 427 Občianskeho zákonníka a vznikom škody v príčinnej súvislosti
s touto prevádzkou motorového vozidla. Zásadný právny význam má korektné zodpovedanie otázky,
v čom konkrétne spočíva škoda, ktorej náhradu si žalobcovia uplatňujú proti žalovanému v tomto
spore. Poškodeným pre účely ZoPZP v zmysle vyššie chápaného vzniku práva na náhradu škody voči
osobe, ktorá je za túto škodu zodpovedná, tak môže byť len ten, kto priamo v súvislosti s prevádzkou

motorového vozidla utrpel škodu. Podľa názoru žalovaného žalobcovia takýmito osobami nie sú a z
uvedeného dôvodu nie je daný nárok, ktorého priznania sa v tomto spore domáhajú. Keďže, podľa
názoru žalovaného, sa v prípade žalobcov nejedná o poškodené osoby, tak logicky nie je možné dospieť
k záveru, že im patrí právo uplatňovať voči nemu nároky v súlade s § 15 ods. 1 ZoPZP, a teda žalobcovia
nemajú aktívnu vecnú legitimáciu.

2.2 Výšku priznanej nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie pri obidvoch žalobcoch považoval za
vysokú a domnieval sa, že súd prvej inštancie ju primerane neznížil. Namietol, že súd prvej inštancie
svojím rozhodnutím priznal obidvom žalobcom (vnučkám nebohého), vyššiu sumu nemajetkovej ujmy
ako napríklad priznal Okresný súd Rimavská Sobota rozsudkom sp. zn. 13C/41/2020 zo dňa 04.05.2021
alebo Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 7Co/161/2016 zo dňa 29.06.2016.

2.3 Záver súdu prvej inštancie, že žalobkyne by s tragicky zosnulým starým otcom ešte dlhé roky /
dlhú dobu mohli rozvíjať vzťahy a užívať si rodinný život, považoval za arbitrárny a nepreskúmateľný,
pretože predmetom dokazovania v konaní pred súdom prvej inštancie neboli skutočnosti týkajúce sa
zdravotného stavu nebohého starého otca žalobcov a toho akého veku by sa dožil nebyť jeho tragického
úmrtia. Nebohý starý otec žalobcov mal v čase tragickej dopravnej nehody XX rokov a zo štatistických

údajov zo rok 2023 zverejnených Štatistickým úradom SR vyplýva, že priemerný vek zomretého muža
v Banskobystrickom kraji je 69,6 rokov.
2.4 Podľa jeho názoru súd prvej inštancie zároveň vyvodil nesprávne závery z výsluchov žalobcov na
pojednávaní dňa 30.04.2024, keď po vyhodnotení týchto výsluchov vo svojom rozhodnutí jednoducho
skonštatoval, že u oboch žalobkýň došlo k rovnako intenzívnemu zásahu do práva na ochranu rodinného

života. Súd prvej inštancie nezobral na zreteľ ani skutočnosť, na ktorú poukazovala žalovaná, a to
výsluch svedka – poškodeného z 03.02.2021 F. B. (nar. XX.XX.XXXX, trv. pobyt: C. XX, O. F.. B.; sestra
žalobkýň; č. l. 40 vyšetrovacieho spisu), ktorá vypovedala, okrem iného, že: „... v čase, keď náš starý
otec E. B. žil, som sa o neho starala ja a ani jedna z nich. Ja som sa takto o starého otca starala od smrti
starkej, ktorá zomrela cca pred 6 rokmi.“ „Môj starý otec chodieval k nám dennodenne, lebo sa u nás

do svojej smrti stravoval a trávil u nás skoro aj celý deň. Tak to bolo aj toho dňa XX.XX.XXXX.“ Súd
prvej inštancie podľa neho nekriticky zhodnotil výsluchy žalobcov, vo vzťahu k ich výsluchom ohľadom
ich vzťahov s nebohým starým otcom nevyhodnotil výsluch ich sestry, nevyhodnotil tieto dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti a následne tak ani nepristúpil k diferencovaniu intenzity vzťahov žalobkýň s ichnebohým starým otcom. Vyslovil názor, že pre žalobcov bola smrť starého otca negatívnym zážitkom,
no jeho smrť sa u nich prejavila bežným smútkom bez potreby vyhľadať odbornú lekársku pomoc a bez
prejavov duševnej poruchy.

2.5 Žalovaný poukázal aj na to, že v predmetnom spore sa jedná v prípade obidvoch žalobcov o dospelé
osoby, s vlastnými, samostatnými rodinami s deťmi, s vlastnými životmi, s vlastnými domácnosťami,
žalobkyne sú si navzájom oporou v ťažkej životnej situácii, rodinné životy žalobkýň neboli absolútne
zničené. Súd prvej inštancie mal pri úvahe o výške nemajetkovej ujmy jednotlivých žalobcov prihliadať
aj na tieto faktory. Ďalej mal súd prvej inštancie prihliadať aj na vek žalobcov a nebohého starého otca

a prihliadať naň ako na jedno z kritérií pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy. V čase tragickej
dopravnejnehody,ktorámalazanásledokúmrtiestaréhootcažalobcovmalžalobca1/XXrokov,žalobca
2/XXrokovaichnebohýstarýotecXXrokov.Spoukazomnadĺžkutrvaniavzťahovmedzižalobkyňamia
ich nebohým starým otcom a rovnako aj s poukazom na dĺžku spoločne prežitých rokov, je možné podľa
žalovaného predpokladať, že tieto vzťahy „mali možnosť“ sa naplniť v prevažnej miere štandardných
interakcií starého rodiča a vnúčaťa.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu sa stotožnili so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku, tieto považovali za správne a logické. Uviedli, že rozsudok súdu
prvej inštancie podľa nich vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho
posúdenia veci, je vecne správnym a zákonným rozhodnutím, ktoré je náležite zdôvodnené. Navrhli,

aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal im voči žalovanému nárok
na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3.1 S tvrdeniami žalovaného uvedenými v odvolaní žalobcovia nesúhlasili. Žalovaný podľa nich
nedôvodne namietal, že v konaní nebolo preukázané, že sú poškodenými osobami v súlade s § 2 písm.
g/ ZoPZP, nakoľko z dokazovania vykonaného v konaní pred súdom prvého stupňa bolo jednoznačne

preukázané,žežalobcovia1/a2/súvnučkamiichstaréhootcaE.B.,ktorýzomrelnanásledkydopravnej
nehody spôsobenej N. A. dňa XX. XX. XXXX a ktorý bol právoplatne odsúdený trestným rozkazom
Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 11T/95/2021-617 zo dňa 31.01.2022, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 08.03.2022 a na ktorý súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku poukázal.
3.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.

6MCdo/1/2016 zo dňa 31.07.2017 (zverejneného aj ako judikát pod č. R 61/2018), ktorého vyplýva,
že škodou pre účely ZoPZP je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V takýchto sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy je
poisťovňa pasívne legitimovaná. Súd prvej inštancie mal za to, že bol preukázaný neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcov na ochranu rodinného života, ktorý je súčasťou práva na ochranu

súkromia podľa § 11 Občianskeho zákonníka a súčasne dospel k záveru, že ujma utrpená žalobcami
vdôsledkustratymilovanéhostaréhootcajezávažná,apretokonštatoval,žezákladnárokovnanáhradu
nemajetkovej ujmy zo strany žalobcov bol daný.
3.3 Vyjadrili svoj nesúhlas s námietkou arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti záverov súdu prvej inštancie.
Ich starý otec bol na svoj vek zdravý, sebestačný, pomáhali si navzájom a stretávali sa pravidelne až

do poslednej chvíle, čo vyplynulo z výpovede oboch žalobkýň a na čo súd prvej inštancie poukázal pri
hodnotení dôkazov. Údaje štatistického úradu SR o dĺžke priemerného veku muža v Banskobystrickom
kraji 69,6 rokov nie sú podľa nich dôkazom toho, že ich starý otec, nebyť dopravnej nehody, by
nemohol žiť ešte niekoľko rokov. Záver súdu prvej inštancie ohľadne rovnako intenzívneho zásahu do
práva na ochranu rodinného života oboch žalobcov považovali za správny, vychádzajúci z vykonaného

dokazovania. V dôsledku úmrtia starého otca prišli o biologicky, emocionálne a rodinne veľmi blízku
osobu. Tvrdenie F. B., sestry žalobkýň 1/ a 2/ v trestnom konaní, na ktoré poukázal žalovaný vo svojom
odvolaníoznačilizanepravdivé.Zdôraznili,ženapojednávanínebolaoboznámenázápisnicaovýsluchu
svedkyne F. B. z trestného konania a žalovaný ani nepodal žiadny návrh na jej prečítanie a nepodal
návrh ani na jej výsluch v tomto konaní. Podľa názoru žalobcov súd prvej inštancie pri úvahe o výške

nemajetkovej ujmy rozhodol správne a v dostatočnom rozsahu to aj odôvodnil.

4. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal.

5. V dôsledku podaného odvolania Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací (§ 34 CSP),

preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 „a contrario, len
v rozsahu odvolania žalovaného podľa § 379 CSP a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380
ods. 1 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a II., ako aj v závislých výrokoch IV., V. podľa
§ 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.6. Odvolací súd vzhľadom na obsah spisového materiálu, ako aj dôvody odvolania konštatuje, že súd
prvej inštancie náležite zistil skutkový stav veci a v zmysle ustanovenia § 383 CSP je odvolací súd

viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil prvoinštančný súd. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal
zo súdom prvej inštancie správne a náležite zisteného skutkového stavu a neboli naplnené procesné
predpoklady zo strany odvolacieho súdu doplňovať dokazovanie, prípadne nariaďovať odvolacie
pojednávanie (§ 383, § 384 ods. 1, 2 a 3 v spojení s ustanovením § 366 CSP).

7.Podľa§387ods.1,2CSPodvolacísúdrozhodnutiesúduprvejinštanciepotvrdí,akjevovýrokuvecne
správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. S poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie za vecne správny. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého
rozsudkusúduprvejinštancie.Vsúdenejvecinezistilžiadneokolnosti,ktorébyspochybňovalisprávnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, v ktorom súd venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných
skutočností, dostatočne zistil skutkový stav a mal dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Dôvody,
pre ktoré tak rozhodol, správne rozobral v odôvodnení rozhodnutia, s týmito dôvodmi sa v celom rozsahu

stotožňuje aj odvolací súd a v podrobnostiach na ne odkazuje. Dôvody uvedené žalovaným v odvolaní
nemajú za následok zmenu napadnutého rozhodnutia. Nad rámce uvedeného k zásadným odvolacím
námietkam odvolací súd uvádza:

9. V súdenej veci sa žalobcovia, ktorí sú vnučkami zosnulého, domáhali voči žalovanému,

ako poisťovateľovi, titulom zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, náhrady nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do ich osobnostných práv v zmysle § 11
až 13 Občianskeho zákonníka, v dôsledku dopravnej nehody spôsobenej osobným motorovým vozidlom
poisteným u žalovaného, pri ktorej došlo k usmrteniu zosnulého.

10. Súd prvej inštancie v napadnutým rozsudkom priznal obidvom žalobcom náhradu nemajetkovej
ujmy v sume po 3.000,00 € a v prevyšujúcich častiach (9.000,00 €) žalobou uplatnené nároky zamietol.
U žalobcov súd prvej inštancie dospel k záveru, že bol preukázaný neoprávnený zásah do ich
osobnostných práv na ochranu rodinného života, ktorý je súčasťou práva na ochranu súkromia podľa §
11 Občianskeho zákonníka. Súčasne súd dospel k záveru, že ujma utrpená žalobcami v dôsledku straty

milovaného starého otca je závažná, a preto konštatoval, že základ nárokov na náhradu nemajetkovej
ujmy zo strany žalobcov bol daný. Poukázal na to, že žalobcom, ktorí v konaní preukázali kvalifikovaný
vzťah so zosnulým, svedčí aktívna vecná legitimácia v konaní a skonštatoval aj danosť pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného, ako nositeľa povinnosti na zaplatenie náhrady na základe skutočnosti, že
motorové vozidlo, ktorým došlo k spôsobeniu škody zakladajúcej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorá je predmetom tohto konania, bolo u neho poistené a ich vzájomný právny vzťah je založený
osobitným ZoPZP.

11. Žalovaný v podanom odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie
votázkeaktívnejvecnej legitimáciežalobcov atvrdil,žežalobcovianiesúvzmysleZoPZPpoškodenými

osobami, v dôsledku čoho nie je daný nárok, ktorého priznania sa v konaní domáhajú.
11.1 K povahe povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za ujmu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla upravenému ZoPZP odvolací súd uvádza, že toto zákonné poistenie pokrýva
široký okruh ujm vznikajúcich v súvislosti s dopravnými nehodami. Jeho zmyslom je poskytnúť
poškodenému možnosť dosiahnuť náhradu za utrpenú škodu či nemajetkovú ujmu, ale taktiež

umožniť prevádzkovateľovi vozidla využiť výhody z odplatného poistenia zodpovednosti za ujmu
vyvolanú relatívne nebezpečnou činnosťou, ktorou je prevádzka cestného motorového vozidla. Odvolací
súd konštatuje, že v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obetí dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla existuje rozsiahla a ustálená rozhodovacia prax najvyšších
súdnych autorít zaoberajúca sa vecnou legitimáciou poisťovne (žalovaného) v týchto sporoch, ako

aj skutočnosťou, že tento nárok pozostalých je krytý povinným zmluvným poistením. Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí R 61/2018 vyslovil, že pre účely ZoPZP „treba pojem škoda
vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada patrí
pozostalým (po blízkej osobe, usmrtenej pri dopravnej nehode v súvislosti s prevádzkou motorovéhovozidla) z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci v
zásahu do ich práva na súkromný a rodinný život. Účelom poistenia za škody spôsobené prevádzkou
motorových vozidiel je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto prevádzkou. Aj podľa

dôvodovej správy k zodpovednostnému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode najzávažnejším
dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen
občianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia.“ V rozhodnutí sp.
zn. 7Cdo/252/2021 Najvyšší súd Slovenskej republiky obdobne skonštatoval, že nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy zásahom do súkromného a rodinného života zavinením dopravnej nehody (§ 13
ods.2 Občianskeho zákonníka) je nárokom hradeným z povinného zmluvného poistenia podľa ZoPZP.
11.2 Skúmanie vecnej legitimácie je procesnou povinnosťou každého vo veci konajúceho súdu. Vecnou
legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva, v rámci ktorého je jeden z účastníkov
nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je
pasívne legitimovaný). Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Otázku, či žalobca je v spore

aktívne legitimovaný (či je nositeľom tvrdeného hmotného práva) a či ním označený žalovaný je v spore
naozajpasívnelegitimovaný(čijenositeľomtvrdenejpovinnosti)riešisúdvsamomzáverekonania,kedy
z meritórneho rozhodnutia vyplynie autoritatívny záver o otázke vecnej legitimácie účastníkov konania.
Nedostatokvecnejlegitimácieznamená,žeúčastníknebolnositeľompráva,oktorévkonkrétnomkonaní
išlo a vedie vždy k zamietnutiu žaloby meritórnym rozhodnutím.

11.3 Vecnou legitimáciou sa rozumie hmotnoprávny vzťah účastníka konania k prejednávanej veci a
má ju iba ten, kto je subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. V zmysle
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 201/2007 „Predpokladom úspešného
uplatnenia práva na ochranu osobnosti je preto jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a jednak
to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach. Obe

náležitosti musia byť splnené, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je na jednej strane právo
domáhať sa ochrany podľa § 11 Občianskeho zákonníka a na druhej strane povinnosť znášať sankcie
uložené súdom. Účastníkom, ktorý je v rámci tohto právneho vzťahu nositeľom uvedeného oprávnenia
(subjektom ochrany), je fyzická osoba, do osobnostných práv ktorej bolo zasiahnuté. Účastníkom,
ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti

alebo odstrániť následky zásahov alebo poskytnúť primerané zadosťučinenie, je vždy tá fyzická alebo
právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených
osobnostných prác (je pôvodcom alebo subjektom zásahu).“ Súčasťou práva na ochranu súkromia
chráneného ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka je aj rodinný život spočívajúci v udržiavaní
a rozvíjaní vzájomných citových, morálnych a sociálnych väzieb medzi najbližšími osobami a konanie,

ktoré spôsobilo násilné pretrhnutie týchto väzieb stratou člena rodiny, je konaním nesúcim znaky
neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv pozostalých členov rodiny. Strata člena
rodiny predstavuje nenapraviteľnú ujmu, ktorá stíha zostávajúcich členov tohto spoločenstva.
11.4 Aktívna vecná legitimácia je potom daná tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného
vzťahu so zosnulým. Z podanej žaloby vyplýva, že zosnulý bol starým otcom obidvoch žalobcov. Súd

prvej inštancie v napadnutom rozsudku pri posudzovaní aktívnej legitimácie žalobcov (t.j. ustálení
okruhu oprávnených osôb, ktoré sa môžu domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v súdenom prípade),
prihliadol na blízkosť žalobcov zo zosnulým, intenzitu a rozsah ich vzájomných vzťahov a na základe
výsledkov vykonaného dokazovania skonštatoval, že žalobcovia v dôsledku úmrtia starého otca prišli
o biologicky, emocionálne a rodinne veľmi blízku osobu. Starý otec pre nich predstavoval skutočného

otca namiesto ich biologického otca, čo svedčí o ich intenzívnom vzťahu, zdieľaní životných udalosti
a vzájomnej blízkosti. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na závery vyplývajúce z rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/265/2009, v zmysle ktorého v prípade smrti jedného
z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty
blízkej osoby a takisto aj spoločenstva (vzťahu) s blízkou osobou. Z výsluchov žalobcu 1/, ako aj žalobcu

2/ vyplynulo, že medzi nimi a zosnulým existovalo silné citové prepojenie, ich príbuzenské vzťahy
boli intenzívne a nadštandardné. Správnosť uvedeného skutkového záveru, vzhľadom na výsledky
vykonaného dokazovania, nie sú spôsobilé vyvrátiť ani námietky žalovaného, že sa v danom prípade
jednalo len o štandardné interakcie starého rodiča s vnúčatami, ktoré na jeho smrť reagovali bežným
smútkom. Odvolací súd zdôrazňuje, že vznik ujmy na strane pozostalých v dôsledku straty blízkeho

príbuzného nie je podmienený potrebou vyhľadania odbornej lekárskej pomoci z ich strany ani nutným
prejavením duševnej poruchy.
11.5 Vo vzťahu k intenzite vzťahu žalobcov k zosnulému, nie je podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá z vnučiek sa o neho starala, ale podstatnou sa javí závažnosťujmy, ktorú pozostalí príbuzní jeho smrťou utrpeli. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Cdo/224/2018 „Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(t.j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach prípadu - existencia

závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje
za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom
postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Z toho vyplýva, že predpokladom úspešného

uplatnenia práva na ochranu osobnosti je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných právach“. Odvolací súd sa stotožňuje
so záverom súdu prvej inštancie, že úmrtie člena najužšej rodiny predstavuje najzávažnejšiu formu
zásahu do osobnostných práv pozostalých rodinných príslušníkov, pri ktorej dochádza k definitívnemu
a nezvratnému ukončeniu rodinného spolužitia v pôvodnej verzii. Súdom prvej inštancie konštatovaná
absolútna nereparovateľnosť takéhoto následku v zmysle záverov vykonaného dokazovania spôsobuje

u obidvoch žalobcov ťažké psychické rozpoloženie, stále prežívajú silné emócie smútku a bolesti zo
straty.Vzhľadomktomu,ževkonaníbolavdôsledkuúmrtiazosnuléhopridopravnejnehodepreukázaná
existencia neoprávneného zásahu do chránených osobnostných práv obidvoch žalobcov, odvolací súd
námietku nedostatku ich aktívnej vecnej legitimácie vyhodnotil ako nedôvodnú.

12. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je zo zákona na voľnej úvahe súdu, ktorá však musí byť
odôvodnená a musí mať základ v zistenom skutkovom stave ohľadne zákonom predvídaných kritérií.
Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na doposiaľ ustálenú rozhodovaciu prax v riešení otázky stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Cdo/18/2016 konštatoval, že stanovenie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je síce vecou voľnej úvahy súdu, jeho úvaha musí byť
ale náležite odôvodnená a vždy musí mať základ v takých konkrétnych skutkových zisteniach súdu,
ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti prejednávaného prípadu a so zreteľom na ne sú relevantné pre
posúdenie primeranosti náhrady v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

12.1 V posudzovanej veci súd prvej inštancie pri stanovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov
zohľadnil intenzitu vzťahov so žalobcami a prihliadol na to, že sa jedná o rodinu, ktorej členovia
vytvárajú medzi sebou silné rodinné väzby, pričom zosnulý tvoril v tejto rodine podstatný a ničím
nenahraditeľný článok pre každého jedného zo žalobcov, nakoľko hoci išlo o ich starého otca, tento
im nahrádzal ich vlastného otca, ktorý sa o nich riadne nestaral. Súd prvej inštancie vyhodnotil,

že dopad náhlej, nečakanej a tragickej smrti zosnulého na rodinu žalobcov je zrejmý, intenzívny
a dlhodobý, pričom následky pre žalobcov sú trvalé, nenapraviteľné a neodstrániteľné. Práve v týchto
skutočnostiach odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie, na rozdiel od žalovaného, vzhliadol
osobitosti a konkrétnosti daného prípadu, ktoré majú vplyv na stanovenie výšky priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy.

12.2 Rozsah straty žalobcov a ujmy im vzniknutej smrťou zosnulého mal súd prvej inštancie preukázaný
z výsledkov vykonaného dokazovania. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nekriticky
zhodnotil výsluch žalobkýň, odvolací súd poukazuje na to, že CSP vychádza zo zásady voľného
hodnotenia dôkazov a táto zásada znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch
z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a

jeho logického myšlienkového postupu, pričom hodnotiaca úvaha súdu musí vychádzať zo zisteného
skutkového stavu veci a výsledok hodnotenia dôkazov má byť súčasťou rozsudku. Hodnotiaca úvaha
súdu prvej inštancie v danom prípade zodpovedá zásadám formálnej logiky, vychádza zo zisteného
skutkového stavu veci a z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a
úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym posúdením.

12.3 Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie pri stanovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy vyhodnocoval závažnosť vzniknutej ujmy, individuálne okolnosti prípadu,
prihliadol k účelu a funkciám tohto inštitútu, ako aj na vek zosnulého a žalujúcich pozostalých. Pokiaľ
žalovaný v odvolaní namietal, že zosnulý mal v čase smrti XX rokov, čo je viac ako priemerný vek,
ktorého sa muži v Banskobystrickom kraji dožívajú, uvedená námietka nemá podľa názoru odvolacieho

súdu vplyv na správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý na základe vykonaného dokazovania
a právneho posúdenia špecifík uvedeného prípadu vyhodnotil, že u oboch žalobcov došlo k rovnako
intenzívnemu zásahu do práva na ochranu ich rodinného života, nakoľko strata starého otca sa ich
veľmi dotkla a doteraz ju intenzívne pociťujú. Žalobcovia stratili možnosť naďalej prežívať so starýmotcom plnohodnotný rodinný život, zdieľať s ním svoje radosti aj starosti, radiť sa s ním a rozvíjať
svoju osobnosť pod vplyvom jeho mužského vzoru. Bez ohľadu na vek zosnulého, bola to práve
dopravná nehoda spôsobená vodičom u žalovaného poisteného motorového vozidla, nebyť ktorej by k

neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcov nedošlo a žalobcovia by spoločne so
zosnulým mohli aj na ďalej viesť spoločný rodinný život.
12.4 Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutia, v ktorých súdy priznali pozostalým
príbuzným nižšiu sumu náhrady nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný
nepreukázal, že by sa malo jednať o skutkovo a právne obdobné prípady. Odvolací súd považuje za

potrebné zdôrazniť, že každé jedno rozhodnutie o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy je založené
na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady.
Vyriešením takto individuálnej otázky ako je určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy, sa ani nemôže
vytvoriť ustálená rozhodovacia prax (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 7Cdo/29/2021). Pri posúdení a hodnotení zákonom ustanovených východísk na určenie výšky
náhradynemajetkovejujmypostupujúsúdyvždyrozdielnevkaždomkonkrétnomprípadeanezotrvávajú

na určitých striktných hraniciach. V takto individualizovanom rámci určovania konkrétnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy zovšeobecnenie ani neprichádza do úvahy, keďže rozsah vzniknutej nemajetkovej
ujmy nemožno exaktne kvalifikovať a vyčísliť (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
7Cdo/131/2020, 7Cdo/131/2020).
12.5 Ohľadom súdom prvej inštancie priznanej výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto podľa § 378 ods. 2 CSP
konštatuje správnosť dôvodov v ňom uvedených, na ktoré v podstatných bodoch odkazuje. Podľa
odvolacieho súdu z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa dostatočne
zaoberal a vysporiadal s výškou súm nemajetkovej ujmy priznaných žalobcom, adekvátne prihliadol na
príbuzenské vzťahy, intenzitu a rozsah zásahu do ich práva na súkromie a rodinný život. V rámci úvah o

výške náhrady zohľadnil súkromné a rodinné väzby, do ktorých bolo závažným spôsobom zasiahnuté,
pričom následky sú trvalého charakteru, neodstrániteľné a nenapraviteľné.

13. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento
spĺňa kritériá pre odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, a preto ho nemožno

považovať za nepreskúmateľný, neodôvodnený, či zjavne arbitrárny (svojvoľný). Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzal,
akými úvahami sa riadil, zistené skutkové okolnosti súd prvej inštancie náležite vyhodnotil a dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, ktoré správne právne posúdil a svoje
rozhodnutie logicky zdôvodnil. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie zodpovedá aj základnej

(formálnej) štruktúre odôvodnenia, vyplýva z neho vzťah medzi skutkovými zisteniami aj úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Z napadnutého rozsudku
vyplýva, že jeho odôvodnenie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, v dostatočnom rozsahu uvádza dôvody, na
ktorých je rozhodnutie založené a obsahuje zákonom vyžadované obsahové náležitosti. Pre záver o

nepreskúmateľnosti, resp. arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, nepostačuje len skutočnosť,
že strana (v danom prípade žalovaný) s napadnutým rozhodnutím a jeho dôvodmi nesúhlasí alebo ich
považuje za nedostatočné. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Neznamená ani právo na to,
aby bol účastník konania úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi

názormi. Nie je porušením práva na spravodlivý proces iné hodnotenie vykonaných dôkazov, skutkových
tvrdení účastníkov, ako aj iný právny názor súdu na dôvodnosť podaného nároku, resp. uplatnených
námietok. Právo na súdnu ochranu nemožno stotožňovať s procesným úspechom účastníka, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov
konania, vrátane ich dôvodov a námietok (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).

14. Odvolací súd, poukazujúc na vyššie uvedené body tohto rozhodnutia, odvolacie námietky
žalovaného nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 CSP
v napadnutých výrokoch I. a II. ako vecne správny potvrdil.

15. Ako výroky závislé odvolací súd preskúmal i výroky IV. a V. napadnutého rozsudku, ktorými súd
prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť nahradiť obidvom žalobcom trovy konania v rozsahu 100 %
z priznanej sumy. V nadväznosti na vecnú správnosť odvolaním napadnutých výrokov I. a II. rozsudku
súdu prvej inštancie odvolací súd, ako vecne správne posúdil aj závislé výroky, ktorými súd prvejinštancie v súlade so zásadou úspechu v spore vyplývajúcou z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP rozhodol
o trovách prvoinštančného konania. Súd prvej inštancie pritom správne uviedol, že žalobcovia boli v
prejednávanom spore úspešní, nakoľko základ ich nároku bol daný (existencia nároku na náhradu

nemajetkovej ujmy) a jeho výška závisela od úvahy súdu, pričom pri rozhodovaní o trovách konania
v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu sa procesný úspech posudzuje
len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku. Možno skonštatovať, že súd prvej inštancie o
trovách prvoinštančného konania rozhodol podľa správnych ustanovení CSP a tieto správne aplikoval.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP, § 262
ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní iniciovanom odvolaním žalovaného, tento nebol
úspešný ani sčasti, keď odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch
I. a II., ako aj v závislých výrokoch IV. a V. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil. Celý procesný úspech
v odvolacom konaní tak prináleží žalobcom, ktorí sa k odvolaniu i vyjadrovali, a to prostredníctvom
právneho zástupcu. V súvislosti s odvolacím konaním tak žalobcom trovy preukázateľne vznikli. S

poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP odvolací súd uložil žalovanému, ako procesne neúspešnej
strane sporu v odvolacom konaní, povinnosť zaplatiť žalobcom náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým
rozhodne o trovách konania.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.

1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.

(§ 127 ods. 1 CSP)

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so

žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád
neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.