Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 26, 2024

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/167/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320011428
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2024:2320011428.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

KatarínyStanislavskejaJUDr.LadislavaRévesa,vtrestnejveciobžalovaných1/A.B.,nar.XX.XX.XXXX
vC.a2/D.E.,nar.XX.XX.XXXXvC.,preprečinublíženianazdravípodľa§156ods.1Trestnéhozákona
a iné, o odvolaní obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Galanta, sp. zn. 2T/109/2020-376 zo
dňa 08.09.2023, na verejnom zasadnutí konanom dňa 26.11.2024 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok vo výroku
o treste a spôsobe jeho výkonu vo vzťahu k obom obžalovaným.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

1/ obžalovanému A. B., F. B., nar. XX.XX.XXXX v C. – G. H., trvale bytom I. J., I. XXX/X, okr. Galanta,
Slovenská republika,

u k l a d á :

Podľa§156ods.1Trestnéhozákonaúčinnéhood06.08.2024(ďalejlen„Trestnéhozákona“),zapoužitia
§ 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona, za použitia
§ 41 ods. 1 Trestného zákona a § 42 ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere
16 (šestnásť) mesiacov za súčasného zrušenia výroku o treste podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona
uloženého obžalovanému skorším trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024 zo
dňa 15.04.2024, právoplatným dňa 30.04.2024, ktorým bol súčasne zrušený trestný rozkaz Okresného
súdu Pezinok sp. zn. 39T/47/2023 zo dňa 23.10.2023, právoplatného 17.11.2023 ako i všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením

stratili podklad.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona sa na výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon
trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel v cestnej
premávke v trvaní 4 (štyri) roky.

III. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa

2/ obžalovanému D. E., F. E., nar. XX.XX.XXXX v C., trvale bytom I. J., I. XXX/X, okr. Galanta, Slovenská
republika,

u k l a d á :Podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, (ďalej len „Trestný zákon“), za použitia
§ 38 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h) Trestného zákona, a za použitia § 41 ods.
1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 (osem) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu súd výkon uloženého trestu odňatia slobody
podmienečne odkladá a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určuje skúšobnú dobu podmienečného
odsúdenia v trvaní 15 (pätnásť) mesiacov.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č.k. 2T/109/2020-376 zo dňa 08.09.2023 bol

obžalovaný 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., v bode 1/ obžaloby uznaný vinným zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s úmyselným prečinom
porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, spáchaných spolupáchateľstvom
podľa § 20 Trestného zákona a v bode 2/ a 3/ obžaloby zo spáchania prečinu marenia výkonu úradného
rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, a to vo viacčinnom súbehu s trestnými

činmi v bode 2/ a 3/ obžaloby; a obžalovaný 2/ D. E., nar. XX.XX.XXXX v bode 1/ obžaloby zo
spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s
úmyselným prečinom porušovanie domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného zákona, spáchaných
spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona, ktoré spáchali na tom skutkovom základe,

že

v bode 1/ obžaloby
obžalovaný 1) A. B. a obžalovaný 2) D. E.
dňa 14.02.2020 v čase okolo 23:00 hod. v obci I. J. K. L. I. vošli cez neuzamknutú zatvorenú bráničku

na dvor rodinného domu so súpisným číslom XXX/XX, kde pristúpili ku vchodovým dverám vedúcim
do bytovej jednotky rodinného domu, ktoré boli zatvorené avšak neuzamknuté, ich otvorením sa dostali
do vnútorných priestorov rodinného domu, ktoré spoločne v danom čase obývali poškodení H. E.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J., I. XXX/XX, (ku dňu vyhlásenia tohto rozsudku už nebohá) M. E., nar.
XX.XX.XXXX, bytom I. J., I. XXX/XX, a F. G. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. J., I. XXX/XX, najprv vošli

do kuchyne, následne do prednej izby rodinného domu, kde nezisteným spôsobom poškodili skrinku a
žiarovku na lampe, po čom ich poškodený H. E. vyzval, aby opustili ich dom, pričom obžalovaní ho začali
slovne a fyzicky napádať a aj napriek výzvam zotrvali na mieste a odmietli opustiť dom poškodených,
následne poškodený H. E. sa snažil silou vytlačiť obžalovaných z domu, ktorí sa bránili takým spôsobom,
že ho tlačili späť dovnútra domu, napokon však poškodený H. E. ich dostal z domu, pričom po krátkom

čase približne po 10 minútach obžalovaní poškodili vstupné dvere, na čo poškodený H. E. išiel von na
dvor, kde ho fyzicky napádali takým spôsobom, že po zápasení s obžalovaným D. E. spadol na zem,
kde ho obžalovaný A. B. niekoľkokrát kopol do oblasti rebier, v dôsledku čoho poškodený H. E. utrpel
zranenia, a to pomliaždenie ľavej strany hrudníka a drieku, a vykĺbenie 4 prsta ľavej nohy, pričom tieto
zranenia podľa znaleckého posudku si vyžiadali práceneschopnosť a dobu liečenia maximálne 14 dní,

pričom uvedený poškodený mal bolesti ľavej polovice hrudníka a následne driekovej oblasti pri pohyboch
(čo trvalo minimálne 7 dní, s rozsahom až do 10 dní), tiež bolesti pri došľapovaní na ľavú nohu (čo trvalo
minimálne 7 dní, s rozsahom až do 10 dní); uvedený poškodený musel byť vyšetrený a ošetrený na
urgentnom príjme a následne bol 2x na kontrole u úrazového chirurga;

v bode 2/ obžaloby
obžalovaný 1) A. B.
dňa 21.05.2020 v čase o 14:50 hod. v obci I. J. K. L. B. nastúpil do osobného motorového vozidla značky
Škoda Felícia, combi, farba strieborná metalíza, EČV: G., ktoré ako vodič viedol z obce I. J. do obce
Veľký Grob, kde na ulici Športovej zastavil pri futbalovom ihrisku a následne pokračoval v jazde späť

do obce I. J. K. L. B., a to aj napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava III, sp.
zn. 3T/78/2017 zo dňa 03.01.2018, právoplatného dňa 22.11.2018 mu bol okrem iného uložený zákaz
činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 3 roky;

v bode 3/ obžaloby

obžalovaný 1) A. B.dňa 10.07.2020 v čase o 15:31 hod. v obci I. J. K. L. O., ako vodič viedol motocykel značky Derbi ATL
0SA, kategórie L1e, VIN: A. bez EČV, a to aj napriek tomu, že trestným rozkazom Okresného súdu
Bratislava III, sp. zn. 3T/78/2017 zo dňa 03.01.2018, právoplatného dňa 22.11.2018 mu bol okrem iného

uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu na dobu 3 roky;

Zatietoskutkyokresnýsúduložilobžalovanému1/A.B.,nar.XX.XX.XXXXpodľa§156ods.1Trestného
zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 37 písm. h) a písm. m)
Trestnéhozákona,azapoužitia§41ods.1Trestnéhozákonaúhrnnýtrestodňatiaslobodyvovýmere16

(šestnásť) mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona súd na výkon uloženého trestu zaradil
obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň podľa
§ 61 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona uložil obžalovanému aj trest zákazu činnosti vedenia motorových
vozidiel v cestnej premávke v trvaní 4 (štyri) roky. Obžalovanému D. E., nar. XX.XX.XXXX uložil podľa
§ 156 ods. 1 Trestného zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, s poukazom na § 37
písm. h) Trestného zákona, a za použitia § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody vo

výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd obžalovanému výkon uloženého
trestu podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu podmienečného
odsúdenia v trvaní 15 (pätnásť) mesiacov.

O náhrade škody rozhodol okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obžalovaným

uložil povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť škodu poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a. s., IČO: 35 937 874, so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť
Petržalka, Slovenská republika, vo výške 130,72 Eur. Zároveň okresný súd rozhodol aj podľa § 288 ods.
2 Trestného poriadku tak, že poškodeného H. E., nar. XX.XX.XXXX v P., okr. Brno, Česká republika,
trvale bytom I. XXX/XX, I. J., okr. Galanta, Slovenská republika, poškodeného F. G. N., nar. XX.XX.XXXX

v N., trvale bytom I. XXX/XX, I. J., okr. Galanta, Slovenská republika, ako aj ďalšie osoby z nateraz
súdu známeho okruhu dedičov po nebohej poškodenej M. E., F. O., nar. XX.XX.XXXX v C., zomr.
XX.XX.XXXX, konkrétne I. G. N., nar. XX.XX.XXXX, a A. C., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvale bytom I.
XXX/XX, I. J., okr. Galanta, Slovenská republika, odkázal s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 376-384.

Proti tomuto rozsudku do všetkých jeho výrokov podali odvolanie obžalovaní, ktoré písomne odôvodnili
prostredníctvom obhajcu na č.l. 395.

Obžalovaní namietali (skrátene) všetky výroky napadnutého rozsudku, výroky považujú za nesprávne,
vychádzajúce z nesprávnych skutkových záverov, súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami
významnými pre rozhodnutie. Pokiaľ ide o výrok o vine namieta absenciu úmyslu ublížiť na zdraví
poškodenému, bol to práve poškodený, kto zaútočil ako prvý na obžalovaných. Ak by nedošlo k útoku
poškodeného na obžalovaných, nedošlo by ani k poškodeniu zdravia poškodeného. Okresný súd

sa bezdôvodne priklonil k verzií skutku podanej poškodeným, ktorý bol síce ako jediný vypočutý
kontradiktórnym spôsobom, ale jeho výpoveď nebola potvrdená žiadnym zo svedkov. Obžalovaní síce
vstúpili do domu poškodeného, avšak nie s úmyslom porušiť domovú slobodu a ani nie s úmyslom ublížiť
poškodenému na zdraví. Konanie obžalovaných tak nenapĺňa skutkovú podstatu žalovaného trestného
činu. Ďalej namieta porušenie zásady kontradiktórnosti konania, keď súd z troch navrhovaných svedkov

vypočul na hlavnom pojednávaní len jedného, a to poškodeného, a tým konal v rozpore s ustanovením §
263 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona. Ďalej namieta tiež postup okresného súdu, ktorý odmietol vykonať
dokazovanie navrhované obhajobou a návrhy podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku odmietol. Výpoveď
poškodeného bola osamoteným dôkazom, pričom dokazovaním sa nepodarilo odstrániť pochybnosti
o spáchaní skutku v bode 1/. Pokiaľ ide o výrok o treste a náhrade škody, obžalovaní vzhľadom na

odmietanie viny sú tieto výroky bezpredmetné. Vo Vzťahu k trestu obžalovaného A. B. za skutky v bode
2/ a 3/ obžaloby namietajú neprimeranosť uloženého trestu.

Vyjadrenie k odvolaniu obžalovaných nebolo podané.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 26.11.2024 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, obžalovaného D. E. a obhajcu obžalovaných. Verejného zasadnutia sa nezúčastnil
obžalovaný A. B., na čo senát odvolacieho súdu vyhlásil uznesenie, ktorým rozhodol, že verejné
zasadnutie vykoná v jeho neprítomnosti. Odvolací súd v zmysle § 326 ods. 5 Trestného poriadkua § 269 Trestného poriadku doplnil dokazovanie oboznámením pripojeného spisu Okresného súdu
Pezinok sp. zn. 39T/47/2023 trestným rozkazom zo dňa 23.10.2023 a pripojeným spisom Okresného
súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024 trestným rozkazom zo dňa 15.04.2024, ako aj odpismi registra trestov

na obžalovaných. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Trnava zotrvala na vyjadrení o tom, že odvolanie
obžalovaných nie je dôvodné a navrhla odvolanie zamietnuť podľa § 319 Trestného poriadku. Obhajca
obžalovaných sa pridržal písomných dôvodov odvolania, navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil okresného súdu na nové konanie a rozhodnutie. Obžalovaný D. E. sa pridržal prednesu
svojho obhajcu.

Odvolací súd zistil, že odvolanie podali obžalovaní ako oprávnené osoby v zákonnej lehote, a to proti
rozhodnutiu, proti ktorému bolo prípustné. Následne odvolací súd preskúmal v intenciách § 317 ods.
1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, by prihliadol len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Po uvedenom

procesnom postupe dospel k záveru, že odvolanie obžalovaných bolo podané čiastočne dôvodne, a to
čo do výroku o treste, i keď z iných dôvodov oproti tým, ktorými obžalovaní argumentovali v odvolaní.

Po splnení prieskumnej povinnosti v rozsahu § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd totiž zistil, že
rozhodnutím okresného súdu vo výroku o treste došlo k porušeniu ustanovení Trestného zákona, preto

napadnutý rozsudok vo výroku o treste, spôsobe jeho výkonu podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného
poriadku zrušil a vo veci podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom tak, ako je
vyššie uvedené a to na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku v celom rozsahu
náležite a správne zistený bez potreby jeho zmeny, či doplnenie odvolacím súdom. Pokiaľ ide o výrok
o vine, v tejto časti bolo odvolanie obžalovaných v celom rozsahu nedôvodné.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces
upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaných okresný súd jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia

oprel a akými úvahami sa spravoval. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným
požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto
odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na konštatovanie správnosti odvolací súd uvádza nasledovné:

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený

skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich
rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nie len z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania) je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých vo veci vykonaných dôkazov dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia. Zákon
pritomneurčujeaaninemôžeurčiťkonkrétnepravidlá,podľaktorýchbysamalovychádzaťvkonkrétnom

prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, pripadne ich vzájomnej
súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada vyjadrená vo vyššie
citovanom ustanovení podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku, ktorej orgány postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu
sp. zn. 1To/7/2012 z 30. januára 2013)

Okresný súd pri vykonávaní dôkazov na hlavnom pojednávaní postupoval podľa príslušných ustanovení
Trestného poriadku upravujúcich spôsob vykonania dôkazov, pričom sa nedopustil žiadnych závažných
chýb, ktoré by mohli mať vplyv na zistenie skutkového stavu veci, tak, ako namietajú obžalovaní vodvolaní. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd zameria len na výslovné a zásadné odvolacie námietky
obžalovaných, a to aj napriek tomu, že dôvody prezentované v odvolaní v podstate kopírujú obhajobné
tvrdenia, ktoré obžalovaní prezentovali aj pred okresným súdom, ktorý sa s námietkami vysporiadal

relevantným a obsiahlym spôsobom v napadnutom rozsudku.

Predmetom odvolacieho prieskumu, vzhľadom na rozsah odvolacej argumentácie ako aj vyhlásenie
obžalovaného A. B. o vine v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vo vzťahu ku skutkom
v bode 2/ a 3/ obžaloby, je len prieskum výroku o vine vo vzťahu ku skutku v bode 1/ obžaloby, a to vo

vzťahu k obom obžalovaným, a následne súvisiaci výrok o treste a náhrade škody.

Primárne pokiaľ ide o námietku o absencii úmyslu obžalovaných vstúpiť do obydlia poškodených,
odvolací súd v zásade súhlasí s názorom okresného súdu o tom, že v konaní bol jednoznačne
preukázaný priamy úmysel v zmysle § 15 písm. a) Trestného zákona, a to vo vzťahu k obom trestným
činom, ktorých sa obaja obžalovaní dopustili skutkom v bode 1/ obžaloby. Obaja obžalovaní vstúpili

do obydlia poškodených vedome, úmyselne, a to s jasným cieľom „vybaviť si účty“ s poškodeným F.
G. N., ktorý však v uvedenom čase nebol doma. Narazili tak na nesúhlas poškodeného H. E. s ich
nepovoleným a nežiadúcim vstupom do jeho obydlia, ktorý ich zo svojho obydlia snažil vytlačiť, pričom
obaja obžalovaní v dôsledku toho fyzicky na poškodeného zaútočili. Obžalovaní konali v priamom
úmysle,vedeli,ževstupujúdoobydliatretíchosôbaakoodplatuzanesúhlasnýprejavsichnepovoleným

vstupom rovnako úmyselne fyzicky zaútočili na poškodeného.

Na tomto mieste treba poznamenať, že obžalovaní a rovnako ich obhajca sa mýlia, pokiaľ si akési
zvolenie so vstupom do obydlia inej osoby odvodzujú od skutočnosti, že obydlie poškodených už
predtým navštevovali, s poškodenými sa poznali, v minulosti boli s poškodeným F. G. N. kamaráti.

Objektom trestného činu porušovanie domovej slobody (§ 194 Trestného zákona) je domová sloboda
zaručená Ústavou SR, pričom zákon chráni domovú slobodu tak vlastníka, ako aj oprávneného užívateľa
domu alebo bytu, a to proti komukoľvek. Objektívna stránka žalovaného trestného činu spočíva v
neoprávnenom vniknutí do obydlia iného či neoprávneného zotrvania tam, za súčasného prekonania
prekážky, ktorej účelom je zabrániť vniknutiu. Súd mal tak za preukázané, že vniknutie/vojdenie do

obydlia poškodených bolo nežiaduce, bez súhlasu minimálne poškodeného H. E. a poškodenej neb. M.
E. (o ktorých súhlas sa obžalovaní dokonca ani nestarali) ako oprávnených užívateľov obydlia, ktorým
sa zasiahlo do ich domovej slobody. Pričom nesúhlas poškodeného H. E. musel byť obom obžalovaným
zrejmý už len z toho, že poškodený im adresoval výzvy na okamžité opustenie jeho obydlia, a po
neuposlúchnutí a nerešpektovaní jeho vôle ich sám poškodený svojpomocne z jeho obydlia vytlačil. Za

neoprávnené vniknutie do obydlia iného v zmysle § 194 ods. 1 Trestného zákona treba považovať
každé nežiadúce, bez súhlasu alebo proti vôli oprávneného užívateľa uskutočnené vojdenie do obydlia,
ktorým sa prakticky zasahuje do domovej slobody iného (judikát R 11/1997). V prípade ak by poškodení
súhlasili so vstupom obžalovaných do svojho obydlia, nemal by poškodený H. E. žiaden dôvod vyzvať
obžalovaných na opustenie bytu, následne vytlačiť ich zo svojho bytu, v ktorom obžalovaní napokon aj

spôsobili majetkovú škodu. Túto námietku odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

Ďalej obžalovaní namietajú voči výpovedi poškodeného H. E., ktorá podľa ich názoru nie je spôsobilá na
preukázanie viny obžalovaných, o to viac, že išlo o osamotený dôkaz, ktorý nebol podporený žiadnym
iným dôkazom v konaní.

Ani s touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje a rovnako ju vyhodnotil ako nedôvodnú. Ani odvolací
súd nemal dôvod neveriť skutočnostiam uvádzaným poškodeným H. E., ktorý počas konania vypovedal
zhodne a konzistentne a v jeho výpovedi ani odvolací súd nezistil také logické nezrovnalosti, ktoré
by výpoveď spochybňovali. Aj napriek tomu, že obžalovaní popierajú spáchanie trestného činu, sami

uviedli, že do bytu poškodených vstúpili, boli opití, predtým mali s poškodeným F. G. N. potyčku na
diskotéke v Trnave, ktorú chceli „doriešiť“. Ich riešenie však spočívalo v úmyselnom protiprávnom
konaní, pričom o nežiaducom vstupe obžalovaných nevypovedal len poškodený H. E., ale aj t.č. nebohá
poškodená M. E.. Obaja zhodne uviedli, že sa zobudili na buchot, poškodený H. E. vyšiel zo spálne
skontrolovať čo sa deje a našiel v ich obydlí obžalovaných. Po prvotnej výzve opustiť ich domácnosť,

ktorú nerešpektovali ich vytlačil silou von, následne s odstupom pár minút opätovne počuli buchot,
obžalovaní im poškodili vchodové dvere a po tom, ako poškodený H. E. vyšiel pred dom, fyzicky naňho
zaútočili. Takémuto opisu skutku zodpovedajú aj ďalšie dôkazy, nielen výpoveď svedkyne M. E., ale aj
obsah lekárskych správ, závery Znaleckého posudku č. 26/2020 znalca MUDr. Ervína Chomču, ktorýmboli objektivizované zranenia poškodeného aj s dobou ich liečby. Odvolací súd nezistil ani motiváciu
poškodeného usvedčovať obžalovaných zo spáchania trestného činu a ani motiváciu poškodeného
uprostred noci fyzicky napadnúť obžalovaných, ktorí bôli v zjavnej prevahe, riskujúc pritom zranenia či

trestné stíhanie.

K námietke o porušení zásady kontardiktórnosti konania, ktoré spočívalo v tom, že súd na hlavnom
pojednávaní nevypočul poškodeného F. G. N. a poškodenú M. E. odvolací súd konštatuje, že ani v tomto
smere nezistil žiadne pochybenie. Pokiaľ ide o poškodenú M. E., táto počas konania zomrela, preto súd

postupom podľa § 263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku prečítal jej výpoveď z prípravného konania.
Pokiaľ ide o výpoveď poškodeného F. G. N., z obsahu spisu vypláva, že okresný súd učinil všetky pokusy
o zabezpečenie účasti poškodeného na pojednávaní za účelom jeho výsluchu, avšak všetky pokusy
o predvolanie a rovnako jeho predvedenie sa minulo účinku. Z uvedeného dôvodu potom okresný súd,
so súhlasom procesných strán, prečítal výpoveď svedka z prípravného konania. Odvolací súd v takomto
postupe nevzhliadol žiadne pochybenie, pričom túto námietku považuje za čisto účelovú so zámerom

vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Na tomto mieste treba obžalovaným pripomenúť, že obaja svedkovia
boli v prípravnom konaní vypočutí zákonným spôsobom (čo je prvý a kľúčový predpoklad na to, aby ich
výpoveď mohla byť prečítaná v režime § 263 Trestného poriadku), pričom už v prípravnom konaní bola
obžalovaným daná možnosť zúčastniť sa výsluchu svedkov, klásť im otázky, oboznámiť sa s obsahom
ich výpovede. Obaja obžalovaní boli v prípravnom konaní včas informovaní o výsluchoch týchto svedkov

(poškodených), orgány činné v trestnom konaní im už v prípravnom konaní vytvorili všetky zákonné
podmienky pre to, aby sa výsluchov mohli zúčastniť a realizovať tak svoje obhajobné práva. Sami
obžalovaní sa však výsluchov bez riadneho odôvodnenia nezúčastnili, obrali sa tým o možnosť vypočuť
poškodených, a teda ich pasívny prístup k obhajobným právam nemožno považovať za porušenie
obhajobných, či akýchkoľvek iných práv súdom.

Pokiaľ ide o námietku, ktorou obžalovaní namietali voči procesnému postupu okresného súdu, ktorý
odmietol vykonať dôkazy navrhnuté obhajobou, v tomto smere odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku (str. 10), v ktorom okresný súd nielenže obsiahlo, ale navyše správne a zákonne
odôvodnil svoj postup podľa § 272 ods. 3 Trestného poriadku, ktorým odmietol vykonať dôkazy

navrhnuté obhajobou (výsluch svedka H. A., zisťovaním pracovného zaradenia poškodeného H. E.,
výsluchom svedkyne H. O.). K tejto námietke odvolací súd dodáva, že uplatneniu práva navrhovať
dôkazy zodpovedá povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu sa takýmito návrhmi adekvátne
zaoberať, a teda najneskôr pred meritórnym rozhodnutím im buď vyhovieť alebo ich odmietnuť,
respektíve rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (judikát R 116/2014). Z uvedeného je

celkom zrejmé, že právu navrhovať dôkazy (ako imanentnému obhajobnému právu každej obvinenej
osoby) nezodpovedá povinnosť súdu vykonať každý dôkaz, ktorý strana navrhla, ale náležite sa s týmto
návrhom vysporiadať, pričom vo výsledku to môže viesť k vyhoveniu, alebo práve naopak, k odmietnutiu
vykonať dôkazy, presne tak, ako tomu bolo v tejto trestnej veci. K porušeniu práv obžalovaným by došlo
iba vtedy, ak by o takom návrhu nebolo rozhodnuté alebo by bol návrh na dokazovanie odmietnutý bez

náležitých dôvodov, t.j. najmä bez zrozumiteľného a presvedčivého vysvetlenia nemožnosti vykonania
dokazovania, respektíve nadbytočnosti a nepotrebnosti jeho doplnenia, čo však nebol tento prípad.
Žiadne pochybenie, a už vôbec nie zásadné preto odvolací súd v postupe okresného súdu, ktorým
odmietol vykonať prezentované dôkazy v konaní nezistil.

Záveromsaktýmtonámietkamobžalovanýchžiadadodať,žeichnespokojnosťsrozsahomvykonaného
dokazovania nemôže byť sama o sebe porušením práva na obhajobu. Súd, vykonávajúci dokazovanie
vo veci, čo do rozsahu dokazovania nie je viazaný návrhmi strán ani ich názormi. Je výlučne na jeho
zvážení, vykonanie ktorého z dôkazov má pre rozhodnutie veci podstatný význam a vykonanie ktorého
naopak nie je právne významné, keďže pre vydanie rozhodnutia nie je podstatné, koľko dôkazov je

vykonaných, ale aká je ich dôkazná sila (lat. argumenta ponderantur, non numerantur). Rovnako, v
zmysle uvedeného súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu strany na doplnenie dokazovania.
Vykonanie a hodnotenie dôkazov odlišne od predstáv a želaní obvineného teda nie je porušením práva
na obhajobu.

Do práva na spravodlivý proces totižto nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR z 31.
augusta 2004, sp. zn. IV. ÚS 252/04). Z čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rovnako nevyplýva povinnosť súdneho orgánu vykonať všetky dôkazy navrhnuté vtrestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie žiadosti obžalovaného o vykonanie ním
navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom náležite zdôvodnené (uznesenie ÚS SR z
11. júla 2012, sp. zn. II. ÚS 258/2012), čo v tomto prípade bolo okresným súdom dodržané.

Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu tak odvolací súd konštatuje, že obžalovaní sa v bode
1/ obžaloby dopustili spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona
v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 Trestného
zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Keďže svojim konaním spáchali dva trestné

činy, správne okresný súd v čase obžalovaným ukladal úhrnné tresty, a to za skutok najprísnejšie trestný,
a to podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona, za ktorý je možné páchateľovi uložiť trest v rámci trestnej
sadzby 6 mesiacov až 2 roky, pri zohľadnení pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, tak, ako
správne ustáli okresný súd u oboch obžalovaných už z upravenej trestnej sadzby 1 až 2 roky.

Medzi vyhlásením napadnutého rozsudku okresného súdu a rozhodovaním odvolacieho súdu na

verejnom zasadnutí dňa 26.11.2024 nadobudla účinnosť novela Trestného zákona (dňa 06.08.2024),
ktorou došlo k priaznivej zmene v prospech oboch obžalovaných v tom, že nová právna úprava vypustila
tzv. automat na úpravu výšky trestných sadzieb (§ 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5 Trestného zákona), a preto
vzhľadom na ustálený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností v prejednávanej veci už súd
nemohol pri prevahe priťažujúcich okolností zistených v tejto veci zvyšovať dolnú hranicu trestnej sadzby

o jednu tretinu, čo bolo jedným z dôvodov pre zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste vo
vzťahu k obom obžalovaným. Navyše, pokiaľ ide o obžalovaného A. B., odvolací súd v rámci doplnenia
dokazovania zistil, že po spáchaní skutku v tejto trestnej veci a vyhlásení rozsudku okresným súdom
došlo k právoplatnému odsúdeniu obžalovaného v trestnom konaní vedenom Okresným súdom Pezinok
sp. zn. 39T/47/2023 a Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024, čo vo výsledku odôvodňovalo

uloženie súhrnného trestu obžalovanému A. B..

Trestnýzákonvychádzazozásady,žezákladnýmúčelomacieľomjeochranaspoločnostipredtrestnými
činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácie noriem trestného práva je predovšetkým
vtom,abysatrestnéčinybuďvôbecnepáchali,alebopáchalivčonajmenšejmiere.Ochranaspoločnosti

pred páchateľmi trestných činov vrátane ochrany práv a slobôd jednotlivých občanov robí tak z trestu
prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest má však okrem toho pôsobiť výchovne,
a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti, pričom generálna prevencia sa má
uskutočňovaťprostredníctvomindividuálnejprevencie.Aksatedapáchateľovizabrániajvďalšejtrestnej
činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti, ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu

je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu
občanov spoločnosti.

Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú uloženým
trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných

činov. Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho
zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, a tiež zo zásady, že trest je právnym následkom trestného činu, a
teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu). Trest je jedným
z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v

ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného činu, voči ktorému
sa prejavuje prvok represie (zabráneniu trestnej činnosti) a prvok individuálnej prevencie (výchovy
k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom – potencionálnym páchateľom,
voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na ostatných členov
spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa (retribúcia). (porovnaj

Uznesenie Najvyššieho súdu SR 1To 2/2014 zo dňa 8. decembra 2014)

Pokiaľ ide o obžalovaného A. B., tak ako už odvolací súd uviedol vyššie, u obžalovaného prichádzalo
do úvahy ukladanie súhrnného trestu, a to s poukazom na odsúdenia v trestných konaniach Okresného
súdu Pezinok sp. zn. 39T/47/2023 a Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024.

V trestnej veci Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024 spáchal obžalovaný skutok dňa 15.07.2023.
Trestný rozkaz, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným bol obžalovanému doručený dňa 19.04.2024,
trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 30.04.2024.VtrestnejveciOkresnéhosúduPezinoksp.zn.39T/47/2024spáchalobžalovanýskutokdňa07.02.2023.
Trestný rozkaz, ktorým bol obžalovaný uznaný vinným bol obžalovanému doručený dňa 08.11.2023,

trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 17.11.2023.

Podľa § 42 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal skôr,
ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, uloží mu súhrnný
trest podľa zásad na uloženie úhrnného trestu.

Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona, ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží
mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie
trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu
uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných
činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného

trestu najvyššia z nich.

Podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona, ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac
úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými
skutkami, zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie

trestného o jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov
a pri mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo 3. Popri treste odňatia slobody možno
v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie bolo odôvodnené niektorým zo
súdených trestných činov.

Základným predpokladom uloženia súhrnného trestu je, aby medzi trestným činom, ktorý je predmetom
prebiehajúceho konania a trestným činom, vo vzťahu ku ktorému má byť uložený súhrnný trest existoval
viacčinnýsúbeh.Viacčinnýsúbehtrestnýchčinovjezčasovéhohľadiskavtedy,akvobdobímedziprvým
z nich a posledným z nich nedošlo k vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku za nejaký trestný čin toho
istého páchateľa (bez ohľadu na to, či sa odsudzujúci rozsudok týkal niektorého z týchto trestných činov

alebo trestného činu spáchaného ešte skôr, mimo okruhu týchto skúmaných trestných činov), a to takého
rozsudku, ktorý bol ako prvý odsudzujúci rozsudok v trestnom stíhaní pre tento trestný čin vyhlásený a
ktorý potom svojho času aj nadobudol právoplatnosť a možno naň dosiaľ prihliadať.

Z uvedeného vyplýva, že okamih vyhlásenia odsudzujúceho rozsudku spôsobuje, že vo vzájomnom

pomere viacčinného súbehu nemôže byť trestný čin spáchaný pred týmto okamihom a trestný čin
spáchaný po tomto okamihu. Súhrnný trest sa uloží iba v prípade viacčinného súbehu, a to len vtedy,
ak páchateľ bol za časť zbiehajúcej sa trestnej činnosti odsúdený a ak možno na takéto odsúdenie
prihliadať. Súd teda páchateľa odsudzuje a ukladá mu súhrnný trest za trestný čin, ktorý spáchal
skôr, ako bol súdom prvého stupňa vyhlásený odsudzujúci rozsudok za iný jeho trestný čin, pričom

prejednávaný trestný čin musí byť vo viacčinnom súbehu so skorším trestným činom (za, ktorý už bol
odsúdený).

Aj platná judikatúra akcentuje, že viac trestných činov je v súbehu len potiaľ, pokiaľ medzi prvým
a posledným z nich nebol vyhlásený, súdom prvého stupňa, odsudzujúci (hoci aj neprávoplatný)

rozsudok za nejaký trestný čin. Činy spáchané po odsudzujúcom rozsudku do doby jeho právoplatnosti
treba posúdiť obdobne ako recidívu (judikát R 8/1974). Ak bol trestný čin spáchaný po vyhlásení
odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa, nejde o súbeh, a teda je vylúčené uloženie súhrnného
trestu v zmysle § 35 ods. 2 Trestného zákona (teraz § 42 ods. 1 Trestného zákona), aj keď bol tento
rozsudok v ďalšom konaní zrušený a nový odsudzujúci rozsudok súd prvého stupňa vyhlásil až po

spáchaní trestného činu, za ktorý sa ukladá trest (judikát R 52/1971).

Vychádzajúc z vyššie uvedených teoretických východísk v spojení s chronológiou spáchaných skutkov
obžalovaným A. B. odvolací súd konštatuje, že skutky v tejto trestnej veci spáchal obžalovaný dňa
14.02.2020, dňa 21.05.2020 a dňa 10.07.2020. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje,

že v prípade citovaných skutkov išlo o súbeh trestnej činnosti v spojení so skutkami prejednávanými
v trestných veciach Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024 a Okresného súdu Pezinok sp. zn.
39T/47/2024, pretože súbeh spáchaných skutkov nebol prerušený vyhlásením žiadneho odsudzujúcehorozsudku/doručenie trestného rozkazu súdu prvého stupňa za ktorýkoľvek zbiehajúci sa trestný čin
z uvedených.

Pokiaľ ide o obžalovaného A. B., u tohto obžalovaného prevažovali výrazne negatívne charakteristiky, až
do rozhodnutia odvolacieho súdu bol celkom osemkrát súdne trestaný, a to za rôznorodú trestnú činnosť
(násilnú, majetkovú, drogovú), v minulosti mu boli ukladané podmienečné ako aj nepodmienečné tresty
odňatia slobody, ktoré zjavne neviedli k náprave. Aj počas tohto konania sa obžalovaný dopustil trestnej
činnosti, za ktorú bol odsúdený, a teda ani prebiehajúce konanie o ďalšom trestnom čine naň nemalo

výchovnývplyv.Okremodsúdenísaobžalovanýopakovanedopúšťalpriestupkov,zaktorébolpostihnutý
v priestupkovom konaní. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by bol sociálne či pracovne
ukotvený, nemal stále zamestnanie a pravidelný príjem ako zdroj svojej obživy. Hoci vo vzťahu ku
skutkom v bode 2/ a 3/ obžaloby učinil vyhlásenie o vine, netreba opomínať na závažnosť skutku v bode
1/ a tiež skutočnosť, že trest sa mu ukladá za zbiehajúcu sa trestnú činnosť. Odvolací súd vychádzal
pri ukladaní trestu z trestnej sadzby 6 mesiacov až 2 roky, pri zohľadnení celkom dvoch priťažujúcich

okolností podľa § 37 písm. h) a písm. m) Trestného zákona, ktoré už ale nespôsobili úpravu trestnej
sadzby. Obžalovaný má zjavne dlhodobý problém s rešpektovaním zákonných noriem, svedčí o tom aj
postih pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia, či spáchanie trestného činu v skúšobnej
dobe podmienečného odsúdenia v inej trestnej veci. V prípade tohto obžalovaného odvolací súd
považoval za primeraný trest vzhľadom na okolnosti spáchania skutkov, mieru narušenia obžalovaného

ako páchateľa trestnej činnosti, súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 16 mesiacov, na výkon ktorého
zaradil obžalovaného do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, a to
nielen vzhľadom na to, že obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním skutku vo
výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, ale aj vzhľadom na vysokú frekvenciu páchania
trestnej činnosti a s tým spojenú vyššiu mieru narušenia obžalovaného ako páchateľa trestnej činnosti.

Popri uloženiu súhrnného trestu súd zároveň zrušil výrok o treste podľa § 42 ods. 2 Trestného zákona
uloženého obžalovanému skorším trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 8T/15/2024 zo
dňa 15.04.2024, právoplatným dňa 30.04.2024, ktorým bol súčasne zrušený trestný rozkaz Okresného
súdu Pezinok sp. zn. 39T/47/2023 zo dňa 23.10.2023, právoplatného 17.11.2023 ako i všetky ďalšie
rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu ku ktorej došlo zrušením

stratili podklad.

Zároveň, vzhľadom na to, že obžalovaného odsudzoval aj za spáchanie prečinu marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, ktorý spáchal práve porušením
zákazu vedenia motorových vozidiel, odvolací súd obžalovanému uložil aj zákaz činnosti viesť motorové

vozidlá v trvaní 4 rokov.

Pokiaľ ide o obžalovaného D. E., tento obžalovaný doposiaľ nebol súdne trestaný, ide o jeho prvé
odsúdenie. Tak ako konštatoval aj okresný súd, napriek tomu, že ide o prvotrestanú osobu, badať u neho
tendenciu konať v rozpore so zákonom, a to s poukazom na jeho priestupkové postihy. V zmysle novely

Trestného zákona už súd u páchateľa prihliada aj na jeho správanie po spáchaní stíhaného skutku,
a tak je zrejmé, že ani vznesenie obvinenie, následne podanie obžaloby a prebiehajúce trestné konanie
nemalo na jeho konanie výchovný vplyv, pretože sa priestupkov dopúšťal aj naďalej. Vzhľadom na
novelu Trestného zákona a vypustenie ustanovení týkajúcich sa úpravy trestných sadzieb pri prevahe
poľahčujúcich či priťažujúcich okolností odvolací súd vychádzal z trestnej sadzby 6 mesiacov až 2 roky

pri zohľadnení jednej priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, konštatujúc, že
podmienečný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 8 mesiacov bude spôsobilým u tohto obžalovaného
privodiť nápravu, osvojiť si dodržiavanie noriem, a zároveň bude mať dostatočne výchovný vplyv.
Zároveň mu odvolací súd určil skúšobnú dobu v trvaní 15 mesiacov, počas ktorej bude správanie
obžalovaného monitorované a v prípade, že sa dopustí spáchania trestného činu, prípadne priestupku,

môže táto skutočnosť odôvodňovať premenu podmienečného trestu na treste nepodmienečný.

Tresty uložené obžalovaným považuje odvolací súd za tresty zákonné, spravodlivé a primerané,
odrážajúce tak prvom individuálnej ako aj generálnej prevencie.

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, odvolací súd nezistil dôvod pre jeho zrušenie, nakoľko výška
škody, na zaplatenie ktorej súd spoločne a nerozdielne zaviazal obžalovaných vyplývala z listinných
dôkazov (uplatneného nároku poškodenej Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a.s.) a pokiaľ ide o výšku
uplatneného nároku poškodenými H. E., M. E. a F. G. N., v tomto rozsahu vzhľadom na objektívnuskutočnosť (smrť poškodenej M. E. a s tým spojené dedičské konanie) súd správne odkázal
poškodených s nárokom na náhradu škody na civilný proces.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d), ods. 3 Trestného poriadku
zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a o treste následne rozhodol podľa § 322 ods. 3 Trestného
poriadku rozsudkom sám tak, ako je uvedené vo výrokovej časti.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného

poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.