Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, July 31, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/92/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1615202833
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1615202833.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predseda senátu JUDr. Branislav Král a členovia senátu
JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s.,
IČO: 31 335 004, so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, proti žalovaným: 1. G. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom
J. Y. XXX, 2. Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. Y. XXX, 3. H. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX, L., o
zaplatenie 5.009,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaných proti rozsudku Okresného

súdu Malacky zo dňa 31. januára 2019, č. k. 5C/466/2015-234, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 31. januára 2019, č. k.
5C/466/2015-234 z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Malacky (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 31.01.2019, č. k. 5C/466/2015-234
(ďalej len „napadnutý rozsudok“) zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške

5.009,08 Eur s 3 % úrokom z omeškania zo sumy 5.009,08 Eur ročne od 15.01.2015 do zaplatenia
spoločne a nerozdielne, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. V prevyšujúcej časti súd prvej
inštancie žalobu zamietol. Žalobcovi súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
o ktorej výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa
18.03.2015 domáhal voči žalovaným v 1. až 3. rade zaplatenia sumy 5.009,08 Eur spolu s 4,70 %
úrokom za úver zo sumy 4.999,94 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške
3 % ročne zo sumy 5.009,08 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania. Na základe
zmluvy o stavebnom sporení č. XXXXXXX X XX bola so žalovanými v 1., 2. a 3. rade uzavretá
zmluva o úvere č. XXXXXXX X XX zo dňa 03.08.2004, predmetom ktorej bolo poskytnutie medziúveru

vo výške 13.277,57 Eur žalovaným v 1. a 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade sa zaviazali do pridelenia
cieľovej sumy splácať úroky medziúveru 7,79 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami 86,21 Eur a
do nasporenia 35 % cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom sporení pravidelné
vklady v sume 53,11 Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní v 1. a 2.
rade zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými mesačnými
splátkami 132,78 Eur. Žalovaný v 3. rade prevzal na seba ručiteľský záväzok za pohľadávku žalobcu.

Žalovaní si napriek upomienkam svoje zmluvné povinnosti neplnili riadne, a dlžné splátky neuhradili,
preto žalobca listom zo dňa 29.12.2014 vyzval žalovaných na doplatenie omeškaných splátok, pričom
ich upozornil, že bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou
dobou splatnosti v prípade, že omeškané splátky nebudú doplatené. Nakoľko sa tak nestalo, žalobca
dňa 14.01.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Ku dňu
vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru bola celková výška dlžnej sumy 5.009,08 Eur pozostávajúca z

istiny 4.999,94 Eur a z nezaplatených úrokov za úver a poplatkov vo výške 9,14 Eur.3. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade sa k žalobe vyjadrili zhodnými podaniami. Uviedli, že od žalobcu nikdy
neobdržali výzvu na splatenie úveru, nemôžu zodpovedať za záväzky staršie ako 10 rokov a zároveň
podávajú námietku premlčania, nakoľko sa má jednať o záležitosť z roku 2004. V následnom vyjadrení

žalovaní súdu prvej inštancie oznámili, že sú členmi International Common Law Court od Justice
Vienna (ICCJV) a vzťahuje sa na nich diplomatická imunita podľa medzinárodného práva a výhradného
práva, potvrdené Organizáciou spojených národov, špeciálne Generálnym tajomníkom OSN Antionem
Guterresem a overené Medzinárodným súdnym dvorom v Den Haagu. Úradníci ICCJV nepodliehajú
žiadnemu civilnému a trestnému právu.

4. Podaním doručeným súdu dňa 02.11.2018 žalobca zaslal súdu vyjadrenie Ministerstva zahraničných
vecí a európskych záležitostí SR zo dňa 25.10.2018 k postaveniu organizácie ICCJV, ktorej členmi sú
žalovaní. Podľa vyjadrenia ministerstva organizácia ICCJV nie je orgánom OSN ani jej pridruženou
organizáciou, nemá status európskej inštitúcie, nie je žiadnym oficiálnym spôsobom prepojená s
Európskou úniou a ani nejde o medzinárodný súd či medzinárodnú vládnu organizáciu, ktorej by SR

bola členom. Vzhľadom na to, že nejde o entitu, ktorá vznikla podľa medzinárodného práva a SR s
ňou nemá nadviazané žiadne diplomatické vzťahy, jej členovia či zástupcovia nepožívajú na území SR
žiadne výsady a imunity podľa medzinárodného práva. Neexistuje ani žiadna medzinárodná zmluva,
ktorá by upravovala jej vznik, pôsobnosť či úpravu vzťahov so SR vrátane úpravy postavenia jej členov
či zástupcov.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 261 ods. 3, písm. d), § 269 ods. 2, § 273 ods. 1, § 497,
§ 502 ods. 1, § 504, § 365, § 369 ods. 1, § 306 ods. 1, § 307 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods.
2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinnom v čase uzavretia zmluvy, §
517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..

6. V prejednávanej veci dospel súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní k záveru, že žaloba
je dôvodná. Strany dňa 03.08.2004 uzatvorili Zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom -
spotrebiteľskom úvere. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie mimoriadneho medziúveru vo výške
13.277,57 Eur (400.000 Sk). Žalovaní sa zaviazali v zmysle uvedenej zmluvy do pridelenia cieľovej

sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 7,79 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo
výške 86,21 Eur a do nasporenia 35 % cieľovej sumy sa zaviazali vkladať na účet zmluvy o stavebnom
sporení pravidelné vklady v sume 53,11 Eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení
sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70 % ročne pravidelnými
mesačnými splátkami 132,78 Eur. Keďže zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými bol v čase

jeho vzniku uzatvorený na základe Zmluvy o úvere, súd prvej inštancie tento vzťah vyhodnotil ako
obchodnoprávny, nakoľko sa podľa jeho názoru jedná o absolútny obchod. Vzhľadom na to, že žalovaní
svoje povinnosti z uzavretej zmluvy neplnili, boli v omeškaní so splácaním splátok úveru (čl. XIX
bod 2 písm. f) Všeobecných podmienok), nastali okolnosti, pre ktoré bol žalobca oprávnený vyhlásiť
splatnosť úveru a požadovať okamžité splatenie medziúveru vrátane príslušenstva. Žalobca listom zo

dňa 14.01.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, pričom vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru
bolo doručované žalovaným v 1., 2. a 3. rade. Doručenie oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti
úveru žalovanému v 3. rade mal súd prvej inštancie za preukázané pripojenou kópiou doručenky,
doručenieupozornenianavyhláseniemimoriadnejsplatnostizodňa14.01.2015všetkýmžalovanýmmal
za preukázané pripojenými kópiami doručeniek (č. l. 11-15 spisu). Žalobca voči žalovaným na základe

tohto zmluvného vzťahu podal žalobu na zaplatenie sumy 5.009,08 Eur s úrokom z omeškania vo výške
3 % ročne zo sumy 5.009,08 Eur od 15.01.2015 do zaplatenia dôvodne, nakoľko žalovaní v 1., 2., 3.
rade sú preukázateľne v omeškaní so zaplatením sumy od 15.01.2015, pričom ich omeškanie trvá. Súd
prvej inštancie priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške, ktorú požadoval, t. j. 3 % ročne z dlžnej
sumy od 15.01.2015 do zaplatenia.

7. Čo sa týka nároku žalobcu vyplývajúceho zo zmluvy o úvere zo dňa 03.05.2004 na zaplatenie istiny
spolu so zmluvným úrokom vo výške 4,70% ročne, súd prvej inštancie mu nepriznal takto vyčíslený úrok
z úveru. Z oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru vyplýva, že záväzok žalovaného sa stal
splatným ku dňu 14.01.2015. Ak teda zmluva po tomto dátume zanikla, nemohla sa potom pohľadávka

naďalej úročiť dohodnutým úrokom, tak ako žalobca uvádza v žalobe. Bolo by to v rozpore so zákonom.
Súd prvej inštancie pritom odkazuje i na záver odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky R 59/1998, z ktorého vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých
prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť ibaúroky z omeškania. Z uvedených dôvodov preto súd prvej inštancie nárok žalobcu v
časti o zaplatenie dlžnej sumy spolu so zmluvnými úrokmi vo výške 6,59 % ročne zamietol. Nakoľko sa
jednáosolidárnyzáväzok,zaviazalnazaplatenievyššieuvedenejsumyspríslušenstvomanáhradutrov

konania žalobcovi všetkých žalovaných spoločne a nerozdielne, pričom plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 C.SP. Žalobca požadoval od žalovaných v konaní zaplatenie sumy vo výške 5.009,08
Eur s príslušenstvom. Na základe vyššie uvedených skutočností súd prvej inštancie vyhovel žalobe
ohľadom zaplatenia vyššie uvedenej sumy v celom rozsahu. Vzhľadom na to, že žalobca bol

plne úspešný, vzniklo mu právo na náhradu 100 % jeho účelne vynaložených trov. V zmysle § 262 ods.
2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

8. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca,
z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§

365 ods. 1písm. h) CSP); konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP).

9. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uvádza, že žaloba bola podaná dôvodne pokiaľ ide o
dlžnú sumu vo výške 5 009,08 Eur a 3 % ročný úrok z omeškania zo sumy 5.009,08 Eur od 15.01.2015

do zaplatenia, nakoľko okresný súd mal za preukázané, že od uvedeného dátumu boli žalovaní v
omeškaní so zaplatením dlžnej sumy a mal za to, že vyhlásením splatnosti zmluva zanikla a od jej
zániku sa nemohla pohľadávka ďalej úročiť dohodnutým úrokom, pričom odkázal na rozhodnutie
NajvyššiehosúduvSR R59/1998,zktoréhovyplýva,ževeriteľovipatriadohodnutéúrokyzposkytnutých
prostriedkov iba do splatnosti dlhu a následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť iba

úroky z omeškania. Vzhľadom na uvedené, žalobu v časti úroku za úver zamietol.
Žalobca uviedol, že zmluva o úvere je absolútny obchod, a bez ohľadu na povahu účastníkov úverového
vzťahu sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Podľa kogentného ustanovenia § 497
Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho
prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky. Uvedené ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie
poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň právo požadovať úroky za úver. Pri nároku na úrok
za úver nejde teda o žiadnu svojvôľu žalobcu, ale o riadne uplatnenie práva, ktoré mu priznáva platný
právny predpis. V zmysle § 502 Obchodného zákonníka je dlžník od doby poskytnutia
peňažných prostriedkov povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške

ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Dlžník je teda povinný s vrátením poskytnutého úveru
zaplatiť aj dojednané úroky, a to do dňa úplného vrátenia poskytnutých prostriedkov. Analogicky túto
povinnosť možno vyložiť k ustanoveniu § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník
vráti peňažné prostriedky skôr, než bolo dohodnuté, je povinný platiť úroky len do momentu vrátenia
peňažných prostriedkov. Je teda nepochybné, že povinnosť dlžníka platiť dohodnutý úrok za úver

zaniká až úplným vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov. Ustanovenia Obchodného zákonníka
zakladajú jeho nárok na úrok za úver až do úplného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.
Vzhľadom na uvedené, nárok na úrok za úver nie je predmetom zmluvného dojednania, keďže tento
nárok mu priznávajú priamo právne predpisy. Zmluva o úvere nemôže byť dojednaná ako zmluva
bezúročná, nakoľko záväzok zaplatiť úroky patrí k pojmovým znakom zmluvy o úvere a je jej podstatnou

časťou s poukazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka. Vyhlásením mimoriadnej splatnosti (ako
dôsledok porušenia povinností na strane žalovaných), túto skrátil, no splatnosťou nezaniká povinnosť
dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver, nezaniká ani zmluva o úvere,
menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Povinnosť vrátiť
poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky za úver nie je novou povinnosťou, ktorú by dlžník pred

splatnosťou nemal, nejde o nové dohodnuté úroky. Zmena spočíva v tom, že vzhľadom na to, že dlžník
porušil svoju povinnosť, celá pohľadávka sa stáva splatnou bez ohľadu na dohodnutú lehotu vrátenia. V
prípade, ak by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru,
zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením povinnosti získal
pre neho výhodnejšie postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ povinnosti plniť zmluvne dohodnuté plnenie.

Akékoľvek konanie, ktoré porušuje povinnosť a spôsobuje tým výhodu, je v rozpore s dobrými mravmi a
bezpochybyjevrozporesúčelomprávnychpredpisovvzťahujúcichsanadanýprávnyvzťah.Zdásamu
neprípustné, aby sa tým, že vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, dostal do horšej situácie a prišiel by tak
o právo požadovať úroky za úver, ktoré predstavujú odplatu za užívanie istiny a mal by nárok len na úrokz omeškania. Okresný súd uvádza, že dlžník nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a užívať
ich a teda nie je dôvod, aby veriteľ inkasoval úroky. Dlžník je však povinný vrátiť peňažné prostriedky,
no kým ich nevráti a má ich vo svojej držbe, veriteľ s nimi nemôže disponovať, a preto má na úroky

za úver jednoznačne nárok, nakoľko dlžník má peňažné prostriedky stále vo svojej dispozícií. Priamo z
ustanovení § 497 a § 502 Obchodného zákonníka vyplýva, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata) za
užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto má dlžník zásadne platiť tento úrok za skutočnú
dobu užívania, t.j. do doby skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov veriteľovi. Na
druhej strane úrok z omeškania je sankcia za to, že dlžník je v omeškaní so splatením

peňažného záväzku z poskytnutého úveru. Pričom je potrebné rozlišovať tieto dva inštitúty. Zdá sa mu
nelogické, prečo by dlžníci, ktorý prestali splácať úver riadne a včas, mali užívať peňažné prostriedky,
ktoré dostali od veriteľa a ktoré nevrátili, bez toho, aby boli povinní platiť odplatu za ich poskytnutie.
Nepriznanie úroku za úver spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi vzťahu spočívajúcu v tom,
že žalovaní sú neprimerane zvýhodňovaní voči veriteľovi a majú právo užívať peňažné prostriedky od
žalobcu bezodplatne. Rovnako sú žalovaní ako porušovatelia povinnosti neprimerane zvýhodňovaní aj

voči tým dlžníkom, ktorí si svoje povinnosti plnia riadne a včas, nakoľko tým, že okresný súd ich zaviazal
len na platenie 3 % p. a. úroku z omeškania, im v podstate znížil úrokovú sadzbu, nakoľko úroková
sadzbapriúrokuzaúverboladohodnutána4,70%p.a..Uvedenéjeabsolútneneprijateľné,nakoľkosúd
prvej inštancie tak podporuje dlžníkov, aby si neplnili svoje povinnosti, nakoľko im poskytuje výhodnejšie
podmienky.Vprávnomštátejeneakceptovateľné,abysaosobaporušenímsvojichpovinnostídostalado

výhodnejšej pozície, akú mala pri riadnom plnení svojich povinností. Žalobca poukazuje aj na samotný
zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sám predpokladá platenie úrokov
za úver až do samotného splatenia istiny. V zmysle § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z., ak spotrebiteľ
uplatní právo podľa odseku 1 (odstúpenie od zmluvy), je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto
istiny odo dňa, keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny. Rovnako nesúhlasí s

tvrdením, že nepriznanie úroku za úver vyplýva z konštantnej judikatúry vyšších súdov a poukazuje na
niektoré rozhodnutia vyšších súdov, ktoré úrok za úver veriteľovi riadne priznali (rozhodnutie Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 11.01.2018, sp. zn. 5Co/237/2017, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, spis.
zn. 14Co/20/2017 zo dňa 14.06.2018, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 21.08.2018, spis. zn.
12Co/71/2017, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 25.10.2018, spis. zn. 11Co/67/2018).

Na základe vyššie uvedených skutočností žiada, aby odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zo dňa
31.01.2019 vydaného Okresným súdom Malacky, sp. zn. 5C/466/2015, ktorým okresný súd žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol, zmenil tak, že zaviaže žalovaných v 1., 2. a 3. rade povinnosťou zaplatiť
žalobcovi 4,70 % úrok za úver zo sumy 4.999,94 Eur ročne od 15.01.2015 do zaplatenia, to všetko do
3 dní do právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi súd priznáva náhradu trov odvolacieho konania v

rozsahu 100 %.

10. K odvolaniu žalobcu sa žalovaní v 1. až 3. rade nevyjadrili.

11. Proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1., 2. a 3.

rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.009,08 Eur s 3 % úrokom z omeškania zo sumy 5.009,08
Eurročneod15.01.2015dozaplateniaspoločneanerozdielne,tovšetkodo3dníodprávoplatnostitohto
rozsudku, podali odvolanie žalovaní, z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných

dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné
ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené
alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaní
namietajú, že žalobca nepredložil originál úverovej zmluvy s celým príslušenstvom a s
originálnymi podpismi, aj keď ho o jej predloženie niekoľkokrát žiadali prostredníctvom súdu, pričom

sudca bol povinný si originál zmluvy vyžiadať, ak sa jedna o dôležitú dôkaznú skutočnosť v súdnom
procese. Kópia zmluvy nie je relevantný dôkaz. Zároveň žalovaní uvádzajú, že od žalobcu nikdy
neobdržali výzvu na splatenie úveru, kópia doručenky nie je dôkaz, keďže nie je jasné, či list obsahoval
výzvu na splatenie úveru. Žalobca zaslal súdu prvej inštancie vyjadrenie Ministerstva zahraničných vecí
SR zo dňa 25.10.2018 k postaveniu organizácie ICCJV, ktorej členmi sú žalovaní. Táto organizácia je

medzinárodne akceptovaná organizácia konajúca na základe rezolúcie valného zhromaždenia OSN č.
53/143. Z týchto dôvodov treba vziať na vedomie, že na žalovaných sa vzťahuje diplomatická imunita
podľa medzinárodného práva a výhradného práva, čo bolo potvrdené organizáciou Spojených národov,špeciálnegenerálnymveľvyslancomOSNaoverenémedzinárodnýmsúdnymdvoromvHaagu.Úradníci
tejto organizácie nepodliehajú žiadnemu civilnému, trestnému národnému právu.
Ďalej namietali, že súd je povinný sa zaoberať námietkami žalovanej strany a nielen podstatu problému -

splatenia dlhu, pretože dlh mohol vzniknúť napríklad nečestným zámerom (napríklad praním špinavých
peňazí) alebo veriteľ dopredu vedel, že dlžník nebudem môcť svoj dlh splácať a tým mal zacielené
na získanie hmotného majetku dlžníka. Podstatný je fakt, že je zakázané obchodovať s úpisom a
obohacovať sa týmto spôsobom. Nemožno totiž dlh neživých, elektronických finančných prostriedkov
viazať na živú bytosť, pretože vzniká nepomer. Tak isto sudca musí brať pri rozhodovaní do úvahy len

fakt dlh, pretože dlh (peniaze) sa môžu viazať na neživú formu protihodnoty. Pokiaľ neboli v prvotnej
zmluva o úvere vyhodnotené všetky riziká a nebolo pristúpené k hmotnej zábezpeke úveru zo strany
žalobcu, tým sa myslí protihodnota neživej veci ako domu, auta, je teraz nárok neopodstatnený.
Je takisto nepochopiteľný fakt, že žalobca má nárok na exekučné konanie za účelom zruinovania
človeka a znemožní mu akúkoľvek dohodu o splátkovom kalendári. Takéto konanie napĺňa skutkovú
podstatu vydierania. Okrem toho na pojednávaní sa nedostavil ani žalobca ani jeden zo žalovaných.

Dňa 18.1.2018 bola na OS Malacky poslaná žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu
pracovnej služobnej cesty v zahraničí. Súd žiadosť nezobral do úvahy a napriek tomu nechal vytýčené
pojednávanie v platnosti.
Súd nezobral do úvahy ani viaceré žiadosti žalovaných o odklad splátok úveru, keď sa dlžník snažil
vyhnúť ťažkostiam pre nesolventnosť pred vyhlásením mimoriadnej splatnosti úveru zo strany žalobcu.

Keďže zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovanými bol v čase jeho vzniku uzatvorený na základe
zmluvy o úvere, súd prvej inštancie tento vzťah vyhodnotil ako obchodnoprávny, nakoľko sa podľa neho
jedna o absolútny obchod. Pojem absolútny obchod však v súdnom slovníku neexistuje, preto žiadajú
žalovaní súd o objasnenie tohto pojmu. Obchodnoprávny vzťah ako ho nazval súd prvej inštancie,
môže vzniknúť len medzi obchodnými spoločnosťami. Občianske zmluvy pojednáva občiansky zákonník

a nie korporátna zmluva. Žalovaní považujú predmetnú zmluvu zo dňa 03.08.2004 od jej začiatku
(podpísania) za neplatnú, nakoľko na nepráve nemôže vzniknúť právo. Občiansky zákonník stanovuje,
že právny úkon je krok, ktorým vzniká, zaniká alebo sa mení právny vzťah. Podpis je právny úkon.
Právny úkon musí mať možnosť každý dobrovoľne prijať aj odmietnuť, bez naviazania podmienky,
napr. nepodpíšeš - nedostaneš. Predmetná zmluva je navyše univerzálne koncipovaná zmluva, ktorú

podpisujú všetci klienti rovnako. V každej zmluve je len jediná kolónka na podpis a na povinný súhlas
s všetkým. Takáto zmluva je potom od začiatku neplatná. Povinný súhlas, ktorý klienti nemali možnosť
odmietnuť alebo nemali možnosť zmeniť obsah dokumentu, je neplatný. Klient musí mať priestor
dobrovoľne prijať alebo odmietnuť jednotlivé časti zmluvy (odrážky), jednotlivé podmienky áno/nie -
podpis, s pripojeným podpisom bez ďalších následkov. Preto je každá odrážka samostatným právnym

úkonom. Rovnako namietajú, že by sa jednalo o solidárny záväzok, žiadajú súd o vysvetlenie tohto
pojmuaneakceptujúsolidárnyzáväzok,niesúsožalobcomsolidárni,tedaneakceptujújehopožiadavky.
Namietajú, že bol žalobca úspešný plnom rozsahu a že mu tak vzniklo právo na 100 % jeho účelne
vynaložených trov. Žalobca by bol úspešný len v prípade, ak by predložil originály listín (originál zmluvy
s podpismi oboch strán). Mali za to, že v okamihu výzvy a nutnosti splatenia celého úveru je dlžník

vystavený enormnému psychickému, ekonomickému a existenčnému tlaku, a že takéto konanie žalobcu
je nemorálne a neetické a v rozpore s dobrými mravmi. Majú za to, že súd prvej inštancie dospel k
svojmu rozhodnutiu len preto, že žalobca je silná finančná skupina a rutinne sa súdy vždy priklonia na
jej stranu a tým pádom toto rozhodovanie vykazuje známky zaujatosti. Konaním žalobcu bolo porušené
právo žalovaných na dôstojný život, tým že sa nerešpektovala finančná tieseň žalobcov v dobe, keď

žalovaní žiadali o odklad splátok. Navyše žalobca nikdy nepreukázal pôvod finančných prostriedkov, čím
porušil zákon o preukázaní pôvodu peňazí. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia. Vzhľadom na uvedené žalovaní žiadajú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

12. K odvolaniu žalovaných žalobca uviedol, že sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie,
pokiaľ ide o výrok I. rozsudku zo dňa 31.01.2019, č. k.: 5C/466/2015-234, ktorým súd prvej inštancie
vyhovelvčastižalobe.Tvrdeniažalovanýchvpodanomodvolanínespôsobujúto,abyodvolacísúdzrušil
rozhodnutie okresného súdu. Je nepochybné, že zmluva bola uzatvorená a žalovaným bol poskytnutý
úver,čožalovanívzásadepotvrdiliajtým,žeuvádzajú,žežiadalioodkladsplátok(bod5odvolania).Súd

prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie na základe priložených dokumentov a správne vyhodnotil, že
zmluva o úvere bola uzatvorená, žalovaným bol úver poskytnutý, čo v zásade preukazuje aj fakt, že tento
žalovaní určitú dobu splácali a následne žalobca preukázal riadne vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaní preukázané tvrdenia žalobcu žiadnymrelevantným spôsobom nevyvrátili. Žalobca tak súhlasí s rozhodnutím okresného súdu v časti, v ktorej
žalobe vyhovel. Proti výroku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol, podal
sám žalobca dňa 08.04.2019 odvolanie.

13. Žalovaní sa k vyjadreniu žalobcu k podanému dovolaniu nevyjadrili.

14. Odvolací súd na základe odvolania podaného žalobcom a žalovaným v 1. rade preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorým je viazaný (§ 379 a § 380

ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s §
219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu voči výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu je dôvodné a
rovnako aj odvolanie žalovaného v 1., 2. a 3. rade (v zhodnom znení) proti výroku rozsudku súdu prvej
inštancie, ktorým súd prvej inštancie zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo
výške 5.009,08 Eur s 3 % úrokom z omeškania zo sumy 5.009,08 Eur ročne od 15.01.2015 do zaplatenia

spoločne a nerozdielne, to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, považoval odvolací súd
rovnako za dôvodné.

15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací, po oboznámení sa s odvolaniami podanými žalovanými v
2. a 3. rade, mal vážne pochybnosti o pravosti ich podpisov na podaných odvolaniach (č. l. 287 a 279),

nakoľkotietocelkomzjavnenezodpovedajúpodpisomžalovanýchv2.a3.radenažiadostioúverzodňa
29.06.2004 (č. l. 92 spisu), a ani podpisom na doručenkách o prevzatí doporučených súdnych zásielok
určených do ich vlastných rúk (č. l. 48 a 49 spisu). Všetko tak nasvedčuje tomu, že v odvolaniach týchto
žalovaných absentujú ich vlastné podpisy. Uvedená vada odvolaní žalovaných v 2. a 3. rade predstavuje
odstrániteľnú vadu odvolania, a preto bolo potrebné, aby súd prvej inštancie postupom podľa § 373 ods.

1 CSP vyzval žalovaných v 2. a 3. rade (samostatnými uzneseniami) na doplnenie ich odvolaní o riadny
podpis, a zároveň aby ich poučil aj o následkoch neodstránenia vady ich odvolania.
Súd prvej inštancie postupujúc v súlade s vyššie uvedeným názorom odvolacieho súdu vyzval
žalovaného v 2. rade uznesením zo dňa 02.04.2020, č. k.: 5C/466/2015-355 a žalovaného v 3. rade
uznesením zo dňa 02.04.2020, č. k.: 5C/466/2015-356 na opätovné zaslanie odvolania proti rozsudku

OS Malacky, sp. zn. 5C/466/2015-234, s riadnym podpisom. Žalovaní v 2. a 3. rade na výzvu súdu prvej
inštancie nereagovali a podanie nedoplnili.
Odvolací súd, postupujúc v súlade s čl. 2 CSP v záujme ochrany práv žalovaného v 2. a 3. rade, s
cieľom zabezpečiť im ako strane sporu možnosť realizácie procesného oprávnenia podať odvolanie,
keďže ide len o možnú (navyše stranami sporu nenamietanú) pochybnosť (nie však istotu), ktorú nie je

možné vykladať v neprospech žalovaných a odmietnuť ich odvolanie, dospel k záveru, že odvolanie
treba považovať za riadne podané aj žalovaným v 2. a v 3. rade.

16. Následne odvolací súd pristúpil k posudzovaniu dôvodnosti odvolania podaného žalovanými v 1., 2.
a 3. rade, ktorí podali odvolanie proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie

zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 5.009,08 Eur s 3 % úrokom z
omeškania zo sumy 5.009,08 Eur ročne od 15.01.2015 do zaplatenia spoločne a nerozdielne, to všetko
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

17. Žalovaní namietali, že súd prvej inštancie nemal konať v danej veci so žalovanými, nakoľko títo

ako členovia medzinárodnej organizácie ICCJV požívajú na území SR diplomatické výsady a imunity, a
preto slovenské súdy nemajú právomoc prejednať predmetný spor. Túto odvolaciu námietku považuje
odvolací súd za nedôvodnú.

18. Súd prvej inštancie vychádzal pri posúdení tejto otázky pri svojom rozhodovaní z

vyjadrenia Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR zo dňa 25.10.2018 k
postaveniu organizácie ICCJV, ktorej členmi sú žalovaní. Podľa vyjadrenia ministerstva organizácia
ICCJV nie je orgánom OSN ani jej pridruženou organizáciou, nemá status európskej inštitúcie, nie
je žiadnym oficiálnym spôsobom prepojená s Európskou úniou a ani nejde o medzinárodný súd, či
medzinárodnú vládnu organizáciu, ktorej by SR bola členom. Vzhľadom na to, že nejde o entitu, ktorá

vznikla podľa medzinárodného práva a SR s ňou nemá nadviazané žiadne diplomatické vzťahy, jej
členovia či zástupcovia nepožívajú na území SR žiadne výsady a imunity podľa medzinárodného práva.
Neexistuje ani žiadna medzinárodná zmluva, ktorá by upravovala jej vznik, pôsobnosť či úpravu vzťahov
so SR vrátane úpravy postavenia jej členov či zástupcov.19. Odvolací súd k uvedenému dodáva, že aj v prípade, ak by uvedená organizácia požívala na
území SR diplomatické výsady a imunity (čo v konaní preukázané nebolo), platí, že právne úkony

člena diplomatického zboru (člena medzinárodnej organizácie) v Slovenskej republike, ktoré majú
súkromnoprávnupovahunemožnopovažovaťzaúkonysúvisiacesozastupovanímzáujmovvysielajúcej
krajiny (organizácie). Z obsahu predloženej Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom -
spotrebiteľskom úvere vyplýva, že táto má výlučne súkromnoprávnu povahu a nesúvisí so zastupovaním
záujmov predmetnej organizácie na Slovensku.

Navyše právomoc súdu Slovenskej republiky je daná ďalej aj v tých prípadoch, ak sa osoby požívajúce
imunity a výsady dobrovoľne podrobia jeho právomoci. O taký prípad ide, ak sa strany v zmluve
dohodli, že v prípade súdneho sporu je príslušný súd Slovenskej republiky. Z právomoci súdu Slovenskej
republikyjevyňatýspor,stranouktoréhojeosoba,ktorejdiplomatickévýsadyaimunitypretrvávajúpodľa
článku 39 bod 2 Viedenského dohovoru o diplomatických stykoch aj po ukončení diplomatickej misie v
rozsahu úkonov, ktoré urobila počas misie pri výkone svojich funkcií. Aj z ustanovení zákona 97/1963

Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ustanovenie § 9, § 11 a § 37e) vyplýva, možnosť,
aby si účastníci zmluvného vzťahu písomnou formou dohodli pre prípad sporu dohodli právomoc
slovenského súdu. Možnosť dobrovoľne sa podrobiť právomoci štátu výkonu diplomatickej funkcie
pripúšťa aj ustanovenie § 47 ods. 3 písm. d/ ZMP SaP. Uvedené je možné aplikovať aj na prejednávanú vec, nakoľko v článku III.

Záverečné ustanovenia zmluvy si zmluvné strany dohodli, že právne vzťahy vyplývajúce z danej zmluvy
sa riadia právnym poriadkom Slovenskej republiky, a v prípade súdneho sporu je príslušným súdom súd
v mieste sídla veriteľa (L., L.).
Navyše vychádzajúc z dokumentov predložených žalovanými bola organizácia ICCJV založená 19. júla
2014. Predmetná zmluva, z ktorej nároky si žalobca uplatnil v tomto konaní bola uzavretá dňa 29. júna

2004, teda v čase, keď žalovaní ešte nepožívali žiadne (nimi tvrdené) diplomatické výsady a imunity.
Z vyššie uvedených skutočností potom jednoznačne vyplýva, že predmetná zmluva bola uzavretá v
čase, keď žalovaní ani nemohli požívať diplomatické výsady a imunity, nakoľko organizácia ICCJV ešte
neexistovala, v danom prípade išlo o súkromnoprávny vzťah medzi právnickou osobou podnikajúcou na
území SR (žalobca) a občanmi SR (žalovaní) a účastníci zmluvy si zvolili právny poriadok Slovenskej

republiky na riešenie sporov vzniknutých z tohto vzťahu a rovnako si zvolili za príslušný súd rozhodovať
súdne spory, t. j. súd v mieste sídla veriteľa. Z uvedených dôvodov postupoval súd prvej inštancie
správne, keď dospel k záveru, že žalovaní nepožívajú vo vzťahu k predmetnej zmluve žiadne (nimi
tvrdené) diplomatické výsady a imunity a slovenské súdy majú právomoc na prejednanie a rozhodovanie
predmetného sporu.

20. Vychádzajúc z vyjadrenia žalovaných k podanej žalobe ako aj z obsahu ich odvolania, je zrejmé, že
žalovanínamietajúspotrebiteľskýcharakterpredmetnejzmluvy.Okremtohožalovanívpriebehukonania
pred súdom prvej inštancie (vo vyjadrení k podanej žalobe) vzniesli v konaní aj námietku premlčania.
Týmito tvrdeniami žalovaných sa však súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec

nezaoberal, preto je jeho rozhodnutie v tomto smere nepreskúmateľné a odvolacia námietka žalovaných
je dôvodná.

21. Odvolací súd poukazuje predovšetkým na to, že predmetný zmluvný vzťah vznikol po 01.01.2004
(03.08.2004) a definíciu spotrebiteľskej zmluvy a spotrebiteľa upravoval zákon č. 634/1992 Z. z.

o ochrane spotrebiteľa. Podľa § 2 ods.1 tohto zákona v znení ku dňu vzniku zmluvy „na účely tohto
zákona sa rozumie: a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre
priamu osobnú spotrebu fyzických osôb. Podľa § 23a ods. 1 tohto zákona sa typovou zmluvou rozumie
zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Vychádzajúc z uvedeného je potom nesporné, že predmetná

zmluva je zmluvou typovou a že žalovaní nepoužili predmet plnenia na podnikanie. Rovnako nie sú
pochybnosti, že veriteľ je podnikateľom a predmet konania sa týka jeho podnikateľskej činnosti. S
účinnosťou novely Občianskeho zákonníka prijatej zákonom č. 150/2004 Z. z. od 1. 4. 2004 sa posilnila
právna ochrana aj na vzťahy, ktoré vznikli spred jej účinnosti a táto ochrana sa vzťahuje aj na predmetnú
právnu vec. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže
vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
Podľa § 879e ods. 3 a 4 OZ, spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 uzavreté predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona sa musia dať do súladu s ustanoveniami § 53 a 54 tohto zákona a spotrebiteľskézmluvy o práve užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch aj s ustanovením § 55 ods. 1, ak
ide o náležitosti zmluvy, a s ustanovením § 57 tohto zákona do troch mesiacov odo dňa nadobudnutia
účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s

ustanoveniami § 53, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov
odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Spotrebiteľ má právo odstúpiť od spotrebiteľskej zmluvy
o právo užívať budovu alebo jej časť v časových úsekoch, ktorá nie je podľa odseku 3 daná do súladu
s ustanovením § 55 ods. 1 tohto zákona, ak ide o náležitosti zmluvy, a to do troch mesiacov po uplynutí
lehoty podľa odseku 3. Niet žiadneho dôvodu, aby na predmetnú právnu vec spotrebiteľskej povahy

nemala dopadať právna ochrana vyplývajúca z ustanovenia § 54 OZ.

22.Jetaktiežnesporné,žeúverpodľapredmetnejzmluvyjeabsolútnymobchodom,aženaúverdopadá
tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Predmetná
zmluva je však zároveň aj zmluvou spotrebiteľskou, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou
(zákon č. 634/1992 Z. z. a Občiansky zákonník). Je v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa,

že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať
právnu občianskoprávnu, nie obchodnoprávnu úpravu (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/09,
rozsudokOSBanskáBystricavoveci61Cb221/09).Súčinnosťouzákonač.150/2004Z.z.(01.01.2004)
došlo k zásadnej zmene v oblasti spotrebiteľského práva. Nevýhodnejšie zmluvné klauzuly oproti zneniu
Občianskeho zákonníka sa dostali do rozporu s novým ustanovením § 54 ods. 1, v zmysle ktorého:

„spotrebiteľovi sa ani inak nesmie zhoršiť jeho postavenie“. Použitie pre spotrebiteľa nevýhodnejšieho
obchodného a nie občianskeho práva na spotrebiteľský právny vzťah vrátane premlčania, predstavuje
práve takého zhoršenie postavenia spotrebiteľa. V prípade spotrebiteľa v rámci kolízie dvoch noriem
na ten istý inštitútu platí, že sa použije občianskoprávna úprava. Zároveň odvolací súd poukazuje
na skutočnosť, že prednostné aplikovanie Občianskeho zákonníka aj v prípadoch tzv. absolútnych

obchodov už bolo opakovane judikované (uznesenie Ústavného súdu SR z 19. júna 2013, I. ÚS
402/2013-10; rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 19. novembra 2013, sp. zn. 6Co 2/2013;
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove z 11. júna 2013, sp. zn. 6Co/218/2012; rozhodnutie Krajského
súdu v Prešove z 11. júna 2013, sp. zn. 6Co 224/2012). Treba ďalej pripomenúť, že zároveň ide o
formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť.

Akdodávateľpredformulujevspotrebiteľskejzmluveklauzuly,ktorésúvrozporesustanovením§54ods.
1 OZ resp. ich nedá do súladu s § 54 ods. 1 OZ v zmysle § 879f ods. 3, 4 OZ, tak sa dostáva do rozporu
so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné (§ 39 OZ). O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie
spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom
na § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre

spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.

23. Súd prvej inštancie však pri svojom rozhodovaní nepodrobil právny vzťah z predmetného úveru tzv.
spotrebiteľskej kontrole, a preto treba považovať rozhodnutie v danej veci za predčasné, vydané bez
riadneho posúdenia všetkých relevantných skutkových a právnych otázok významných pre rozhodnutie

v spore, a to najmä so zreteľom na potrebu zabezpečenia dôslednej (ex offo) ochrany práv žalovaných
ako spotrebiteľov, nakoľko žalobca v danom spore neuplatňuje proti žalovanému iba nárok na vrátenie
istiny úveru, avšak aj ďalšie nároky, ktoré možno priznať iba ak právnej úprave na ochranu spotrebiteľov
neodporujú. Za tohto stavu, keď súdom prvej inštancie neboli po skutkovej ani právnej stránke meritórne
posúdené všetky otázky významné pre rozhodnutie v spore, by však rozhodnutie vo veci samej

odvolacím súdom; bez výslovnej opory v platnej právnej úprave; nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie,
čím by bolo sporovým stranám odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na
inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým
by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré
považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi nezaoberal. Takéto posúdenie

podstaty sporu na súde prvej inštancie a zabezpečenie možnosti riadneho opravného prostriedku je
podľa názoru odvolacieho súdu súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné
rešpektovanie tohto práva možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím.

24. Rovnako sa súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani námietkou premlčania

vznesenou všetkými žalovanými v ich vyjadrení k podanej žalobe. Žalovaní namietali premlčanie nároku
žalobcu, nakoľko mali za to, že tento nárok podľa nich vznikol v roku 2004. Aj táto ich argumentácia
zostala zo strany súdu prvej inštancie nepovšimnutá, a preto v tomto smere rovnako prvoinštančný súd
porušil právo žalovaného v 1., 2. a 3. rade na spravodlivý proces.25. V zákonnej lehote podal odvolanie aj žalobca, a to proti zamietajúcemu výroku rozsudku súdu prvej
inštancie vo zvyšnej časti z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho

právnehoposúdeniaveci(§365ods.1písm.h)CSP);konaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP). Mal za to, že záver súdu prvej inštancie,
že mal za to, že vyhlásením splatnosti zmluva zanikla a od jej zániku sa nemohla pohľadávka ďalej
úročiť dohodnutým úrokom, ale len úrokom z omeškania je nesprávny, nakoľko vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.

26. Odvolací súd považoval odvolaciu námietku žalobcu za dôvodnú. V súvislosti s otázkou práva
veriteľa na zaplatenie zmluvných úrokov po zosplatnení úveru, dáva do pozornosti uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo 16. júna 2020, ktoré zjednotilo doterajšiu polemiku
k problematike zmluvných úrokov. Doterajšia rozhodovacia činnosť okresných a krajských súdov
bola v tomto smere nejednotná, niektoré rozhodnutia priznávali veriteľom právo na zmluvné úroky

i po zosplatnení alebo splatnosti úveru až do zaplatenia istiny, iné rozhodnutia priznávali veriteľom
iba právo na zmluvné úroky do splatnosti alebo predčasného (mimoriadneho) zosplatnenia úveru.
Prelom v tejto otázke nastal práve uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo/42/2020, v ktorom
Najvyšší súd uvádza, že, cit.: „Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať
úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje

rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý
úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou
za nich získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať
nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. Zosplatnenie je inštitút
slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ

nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia
dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako
doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že
pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak
povedané dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi

patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením
úveru došlo alebo nedošlo. Dovolací súd dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti
úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil
ako cenu peňazí“. Rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/42/2020 občianskoprávne kolégium najvyššieho súdu
na zasadnutí konanom 30. marca 2021 prijalo ako rozhodnutie zásadného významu

určené na zverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
pod č. R 5/2021, ktorého právna veta znie: „Po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského
úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil
ako cenu peňazí.“ Na uvedené rozhodnutie nadviazali ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napr.
sp. zn.: 1Cdo/94/2019, 2Cdo/83/2020, 3Cdo/35/2020, 4Cdo/66/2020, 5Cdo/46/2020, 6Cdo/56/2020,

7Cdo/186/2020, 8Cdo/135/2020, 9Cdo/24/2020, 9Cdo/94/2021 v dôsledku čoho možno takto uvedený
právnynázorohľadompredmetnejprávnejotázkypovažovaťzaustálenúrozhodovaciupraxdovolacieho
súdu.
27. Odvolací súd si uvedomuje, že v čase vydania rozhodnutia súdom prvej inštancie, nebol názor
vyslovený dovolacím súdom ešte použiteľný, preto nemohlo prísť k nesprávnemu právnemu posúdeniu

veci súdom prvej inštancie, ako to namietal žalobca, avšak vzhľadom na vyššie citované uznesenie
Najvyššieho súdu SR je potrebné, aby súd prvej inštancie pri svojom opätovnom rozhodovaní opätovne
posúdil vec v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR. Preto odvolací súd dospel
k záveru, že je rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým súd zamietol žalobu v
časti priznania zmluvných úrokov po mimoriadnom zosplatnení úveru, potrebné zrušiť v súlade s § 389

ods. 1 písm. c) CSP a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie (§ 391 CSP).

28. S prihliadnutím na uvedené, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods.
1 písm. b) Civilného sporového poriadku. Zákonným dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa tohto
ustanovenia, je existencia vady konania, ktorá sa prejavila v takom nesprávnom procesnom postupe,

ktorým súd znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktorého základný rámec je obsiahnutý v článku 6 ods. 1
Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v článku 46 ods. 1 Ústavy
SR. Jednotlivé čiastkové práva, ktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné vyvodiťpredovšetkým z rozhodovacej činnosti ESĽP. Patrí sem najmä právo na prístup k
súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodovania, právo
na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci. Do tohto

práva na spravodlivé prejednanie veci patrí aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

29. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v oboch odvolaniami žalobcu a žalovaného v 1.
rade napadnutých výrokoch, ako aj v súvisiacom výroku o trovách, zrušil (§ 389 ods. 1 CSP) a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom spor riadne prejedná, a na základe skutkového

stavu vyplývajúceho z nesporných (resp. žalovaným nenamietaných) skutočností, ako aj skutočností
zistených vykonaným dokazovaním, meritórne opätovne posúdi vecnú opodstatnenosť podanej žaloby a
opätovne, po tom, ako podrobí predmetný právny vzťah spotrebiteľskej kontrole, po náležitom posúdení
uplatnených nárokov podľa právnych predpisov o ochrane spotrebiteľa ako aj po posúdení námietky
premlčania a nároku na zaplatenie úrokov z úveru po zosplatnení v intenciách aktuálnej ustálenej
judikatúry najvyšších súdnych autorít (čl. 2 CSP), opätovne rozhodne vo veci samej.

30. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci (§
396 ods. 3 CSP).

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3

ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
zákonov, § 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade
uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).