Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8CoPr/3/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5920201119
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5920201119.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej
a členov senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Jozefa Turzu, v právnom spore žalobcu: COOP
Jednota Žilina, spotrebné družstvo, so sídlom Predmestská 71, 010 83 Žilina, IČO: 00 169 048,
zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Zuzanou Hudzíkovou, advokátkou so sídlom A. Bernoláka 27,
010 01 Žilina, IČO: 35 655 127, proti žalovanej: A. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, XXX XX D.,

zastúpenej právnym zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s. r. o., so sídlom
Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997, o zaplatenie 458,70 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej
proti rozsudku bývalého Okresného súdu Ružomberok č. k. 5Cpr/19/2020-190 zo dňa 02. septembra
2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 5Cpr/19/2020-251 zo dňa 16. februára 2022 (v súčasnosti
vec Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. RK-5Cpr/19/2020), takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu, v spojení s opravným uznesením, vo výrokoch I. a III. zrušuje a vec v rozsahu

zrušenia vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

Odvolanie žalovanej čo do výroku II. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Ružomberok (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k.
5Cpr/19/2020-190 zo dňa 02. 09. 2021, v spojení s opravným uznesením č. k. 5Cpr/19/2020-251 zo dňa

16. 02. 2022, uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 458,70 eur do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 124,81 eur od 21. 10. 2020 do
zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 333,89 eur od 21. 10. 2020 do zaplatenia
(výrok I.). V ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.). Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %, ktoré mu je žalovaná povinná zaplatiť vo výške určenej samostatným uznesením vydaným
súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (výrok III.).

2. V odôvodnení konštatoval, že žalobou podanou na súde dňa 19. 06. 2020 sa žalobkyňa domáhala
voči žalovanej zaplatenia sumy 458,70 eur titulom neuhradeného manka zisteného za inventarizačné
obdobie od 17. 01. 2019 do 16. 10. 2019 vo výške 366,96 eur, z ktorého na žalovanú pripadol podiel
schodku vo výške 124,81 eur a za inventarizačné obdobie od 17. 10. 2019 do 05. 12. 2019 vo výške
808,26 eur, z ktorého na žalovanú pripadol podiel schodku vo výške 333,89 eur.
3. Žalovaná nárok uplatnený žalobkyňou neuznala, majúc zato, že žalobca vznik schodku spoľahlivo

nepreukázal. Namietala nevykonanie inventúry pri nástupe novej zamestnankyne E. F. v januári 2019,
nerozrátanie schodku na príslušný počet zamestnancov, ako aj to, že vyčíslenie nároku voči nej vo výške
124,81 eur nie je zrejmé zo žaloby ani z oznámenia o výsledku inventúry zo dňa 10. 12. 2019. Pokiaľ
ide o inventúru za obdobie od 17. 10. 2019 do 05. 12. 2019, inventúra bola vykonaná dňa 05. 12. 2019,
od 02. 12. 2019 však bola práceneschopná a dňa 04. 12. 2019 odovzdala kľúče od prevádzky p. A. E.,
preto nemôže niesť hmotnú zodpovednosť za obdobie svojej práceneschopnosti. Žalovaná spochybnila

tiež vstupné, počiatočné údaje z inventúry zo dňa 16. 10. 2019. Žalobca nezabezpečil dostatočný počet
zamestnankýň na pracovisku na každú jednu zmenu, neurobil potrebné opatrenia na zamedzenie vznikuschodku v prevádzke, a teda nevytvoril zamestnancom na pracovisku vhodné pracovné podmienky
na hospodárenie so zverenými hodnotami. Od 30. 11. 2020 nemala možnosť disponovať s tovarom v
predajni, počas tejto doby do vykonania inventúry boli v predajni iní zamestnanci žalobcu, ktorí tam

neboli zaradení, takže nevie čo sa tam dialo a či nedošlo k nežiadúcemu pohybu tovaru. Podľa žalovanej
sa vzhľadom na uvedené zbavila zodpovednosti za vznik schodku zisteného v rámci inventarizačného
obdobia od 17. 01. 2019 do 16. 10. 2019 a od 17. 10. 2019 do 05. 12. 2019. K tovaru po spotrebe
uviedla, že pri skončení pracovnej doby dňa 30. 11. 2019 ostal na predajni aj tovar podliehajúci rýchlej
skaze, pričom za skazenie tohto tovaru nemôže byť braná na zodpovednosť, pretože bolo povinnosťou

žalobcu po tom čo ostala práceneschopná postarať sa o prerozdelenie tohto tovaru na iné prevádzky.
Neboli zároveň urobené odpisy tovaru – škodový protokol tovaru, ktorý bol po záruke a nachádzal sa
riadne uložený na mieste na to určenom. Žalobca nesprávne uvádza výšku schodku v inventarizačných
zápisoch zo dňa 28. 11. 2019 a 03. 02. 2020 s poukazom na zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov a č.
431/2002Z.z.oúčtovníctve,keďprižiadnejinventúrenebolzistenýschodokvofinančnejhotovostialebo
v ceninách, preto je nesprávne tvrdenie žalobcu o schodku. Schodok je zistený rozdiel v stave cenín a

finančnej hotovosti pokladnice, manko je zistený rozdiel v stave majetku. Nesprávne žalobca priratúva
priebežné čerpanie normy prirodzených úbytkov, keď za manká a škody sa nepovažujú prirodzené
úbytky zásob, pokiaľ ich výška nepresiahne normu prirodzených úbytkov. Žalobca na nesprávne zistené
mankoaplikovalkoeficientobchodnejprirážkyaDPH,pričomvymáhaťnáhraduušléhozisku–obchodnú
prirážku možno iba v prípade úmyselného zavinenia zamestnanca, čo ale nebolo preukázané. Žalovaná

namietala aj nesprávne rozúčtovanie manka.
4. Súd vo veci rozhodol citujúc ust. § 177 ods. 1, § 179 ods. 1, § 182 ods. 1 až 4, § 183 ods. 2, § 184
ods. 1 až 4, § 189 ods. 1, 2 Zákonníka práce.
5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd preukázané uzavretie pracovnej zmluvy medzi
žalobkyňou a žalovanou, na základe ktorej žalovaná pracovala na pozícii predavačka a od 20. 04.

2018 ako vedúca prevádzkovej jednotky. Medzi stranami sporu bola uzavretá dohoda o hmotnej
zodpovednosti za hodnoty, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať. Nakoľko na pracovisku pracovalo
niekoľko zamestnankýň a s každou bola uzavretá dohoda o hmotnej zodpovednosti, súd uzavrel,
že v prípade zistenia manka sa uplatní spoločná hmotná zodpovednosť, t. j. za prípadný schodok
zodpovedajú všetci zamestnanci, korí pracovali na príslušnej prevádzke v rozhodnom období, a to

spoločne, v pomere podľa ich priemerných zárobkov, pričom zárobok vedúceho a jeho zástupcu sa
započítava v dvojnásobnej sume.
6. Súd nepovažoval za právne relevantné odstúpenie žalovanej od dohody o hmotnej zodpovednosti
listom zo dňa 05. 12. 2019, nakoľko odstúpenie od hmotnej zodpovednosti sa dostalo do dispozičnej
sféry žalobcu dňa 09. 12. 2019, pričom inventúra vykonávaná dňa 16. 10. 2019 sa týkala

inventarizačného obdobia od 17. 01. 2019 do 16. 10. 2019 a inventúra vykonávaná dňa 05. 12. 2019
inventarizačného obdobia od 17. 10. 2019 do 05. 12. 2019, teda počas trvania dohody o hmotnej
zodpovednosti žalovanej.
7. Pokiaľ ide o žalovanou namietané nesplnenie povinnosti vykonať inventarizáciu, súd konštatoval,
že toto nespôsobuje neplatnosť dohody o hmotnej zodpovednosti, môže mať vplyv na dôkaznú

núdzu zamestnávateľa pri preukazovaní v akom stave prebral zamestnanec zverené hodnoty, ale aj
zamestnanca, ktorý ak by sám nepožiadal o inventarizáciu, môže v prípadoch ustanovených § 184
ods. 3, 4 Zákonníka práce, na základe právnej domnienky, zodpovedať za schodok zistený najbližšou
inventarizáciou. Predchádzajúca inventarizácia na prevádzkovej jednotke pod vedením žalovanej bola
vykonaná za obdobie od 13. 04. 2018 do 16. 01. 2019, za ktoré obdobie nebolo zistené manko.

Žalovaná pri svojom preložení na inú prevádzkovú jednotku, ani pri nástupe zamestnankyne F., písomne
nepožiadala o vykonanie inventarizácie. Vzhľadom na uvedené je daná zodpovednosť žalovanej za
schodok vzniknutý v rozhodnom období.
8. Súd mal preukázaný aj vznik schodku (manka) na zverených hodnotách. Konštatoval, že žalobca
listinnými dôkazmi preukázal existenciu schodku zisteného za jednotlivé inventarizačné obdobia v

prevádzke žalobcu, kde pracovala žalovaná ako vedúca spolu s ostatnými hmotne zodpovednými
zamestnankyňami. Pokiaľ ide o výpočet schodku, súd vychádzal z dokladov a vyjadrení predložených
žalobcom, ktorý žalovaná namietala, ale nepredložila žiaden dôkaz na podporu svojich tvrdení. Žalobca
podrobne vysvetlil spôsob výpočtu manka, vychádzajúc z údajov zistených inventarizačnou komisiou
v prevádzkovej jednotke. Schodok bol na jednotlivé spoločne hmotne zodpovedné zamestnankyne

rozrátaný v súlade s ustanovením § 189 ods. 2 Zákonníka práce, podľa priemerných hodinových
zárobkov, a i keď žalovaná spochybňovala spôsob výpočtu na ňu pripadajúceho podielu na manku,
žalobca dostatočným spôsobom preukázal a zdôvodnil výpočet priemernej mzdy, vychádzajúc z
počtu odpracovaných hodín v rozhodnom období a priemernej mesačnej mzdy vyčíslenej podľa §134 Zákonníka práce. Počet odpracovaných hodín, výšku priemerného zárobku žalovaná žiadnym
relevantným dôkazom nevyvrátila, preto súd vychádzal z výpočtu a podkladov predložených žalobcom,
ktorý ako zamestnávateľ zúčtovával mzdu žalobkyni. Rovnako mal súd preukázané, že schodok vznikol

porušením povinností zamestnancom pri plnení úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Súd neakceptoval
obranužalovanej,vrámciktorejpoukazovalanato,žezamestnankyňap.F.odcudzilafinančnúhotovosť,
tovar, nakoľko nemal preukázané, či o týchto skutočnostiach informovala nadriadených a či bolo
preukázané zavinenie p. F..
9. Súd nezistil ani existenciu liberačných dôvodov v zmysle § 182 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaná

v priebehu konania namietala, že schodok vznikol bez jej zavinenia, z dôvodu nevytvorenia vhodných
pracovných podmienok zo strany zamestnávateľa, ako aj častou práceneschopnosťou zamestnancov
v uvedenej prevádzke, čím nebol naplnený požadovaný stav a počet zamestnancov na prevádzke.
Z výpovede svedkýň p. G. a E., vyplynulo, že predmetná predajňa bola vybavená kamerovým
systémom, v prípade neprítomnosti zamestnankýň sa inšpektorky snažili upraviť pracovnú dobu a
boli preplácané nadčasy. Počet zamestnancov na danej prevádzke bol stanovený podľa produktivity

práce, ktorá bola stanovená vedením spoločnosti a odsúhlasená odbormi. Súd mal za preukázané, že
zamestnávateľ vykonal všetky možné, primerané a dostupné opatrenia na zabránenie vzniku škody
odcudzením, respektíve krádežami tovaru, a to najmä inštaláciou zariadení monitorujúcich objekt
predajne a pohyb osôb po predajni, príchod a odchod zákazníkov ako aj personálu do predajne.
Nebolo zistené, že by sa v predajni vyskytol vysoký počet krádeží tovaru zákazníkmi, sčasti schodok

vznikol v dôsledku chýbajúceho tovaru a sčasti v dôsledku zničenia tovaru, ktorý bol po záruke, zle
skladovaný, nebol vyradený, čo vyplýva aj zo záznamov z inventúry. Pokiaľ ide o neprítomnosť žalovanej
pri inventúre, táto nie je nevyhnutnou podmienkou, keď bola zriadená komisia, ktorá vychádzala z
údajov a vlastných zistení na predajni, o čom bol spísaný záznam. Okrem členov inventarizačnej
komisie sa nik iný na predajni nepohyboval. Žalovanou uvádzané liberačné dôvody a tvrdenie žalovanej

o upozorňovaní predsedu predstavenstva na nedostatočné personálne obsadenie predajne neboli
preukázané. Žalovaná predložila len listinu označenú hlavičkou pani H. F., bez uvedenia dátumu listu,
podpisov, kedy a či bola listina doručená adresátovi. Žalovaná nezabezpečila prítomnosť svedkyne F.,
keď predmetom konania je zároveň inventarizačné obdobie roku 2019, kedy už menovaná u žalobcu
nepracovala.

10. Na základe uvedeného súd uznal nárok žalobcu za dôvodný čo do základu a výšky a žalobe
v časti o zaplatenie istiny vyhovel. S poukazom na ust. § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho
zákonníka, v spojení s ust. § 1 ods. 4 Zákonníka práce súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo
výške 5 % ročne od 21. 10. 2020, teda odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby žalovanej, kedy
preukázateľne nadobudla vedomosť o výške schodku, ktorý je povinná zaplatiť, keď predchádzajúce

zásielky obsahujúce výzvy na zaplatenie schodku si žalovaná neprevzala, hoci jej ich doručoval
zamestnávateľ na adresu uvádzanú žalovanou v jednotlivých písomnostiach. Preto súd v ostatnej časti,
pokiaľ si žalobca uplatnil úrok z omeškania od 01. 01. 2020 a od 01. 06. 2020, zamietol.
11. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C. s. p.“) a žalobcovi ako úspešnej strane konania priznal nárok na náhradu trov

konania v celom rozsahu, keď žalobu čiastočne zamietol len čo do príslušenstva pohľadávky.

12. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), h) C. s. p. odvolanie,
ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Žalovaná nesúhlasila so žalobcom vypočítanou výškou schodku za obdobie od 17. 01. 2019 do 16.

10. 2009, nakoľko nesúhlasila s výškou zisteného priemerného mesačného zárobku, pričom poukázala
na výpočet uvedený v jej vyjadrení zo dňa 24. 02. 2021. Tiež poukázala na to, že žalobca pri nástupe
pani F. v januári 2019 nevykonal inventarizáciu, preto nemal určený východiskový stav, od ktorého by
sa mohol pri inventarizácii odraziť.
14. Žalobca podľa žalovanej pri rozúčtovaní a zisťovaní priemerného mesačného zárobku nepostupoval

podľa platných a účinných ustanovení Zákonníka práce. Žalobca pri jej priemernom mesačnom plate
uvádza k prvej inventarizácii sumu jej priemernej mesačnej mzdy vo výške 6.780,- eur, kde je zrejmé,
že ide o nereálny príjem. Na jednej strane žalobca tvrdí, že ide o jej priemernú mesačnú mzdu,
následne dodáva, že táto mzda je mzdou za celé inventarizačné obdobie (17. 01. 2019 - 16. 10. 2019).
Žalobca tak pri výpočte priemerného mesačného zárobku postupoval v rozpore s § 134 ods. 1 a §

189 ods. 2 Zákonníka práce. S poukazom na uvedené zákonné ustanovenia mal žalobca pri zisťovaní
priemerného zárobku v mesiaci október 2019 vychádzať zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu
v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnanom v rozhodujúcom období, teda z III.
štvrťroku, nie zo mzdy za celé inventarizačné obdobie. Namietala tiež zmätočnosť rozhodnutia, keďsúd prvej inštancie v bode 11. rozsudku uvádza, že žalobca vychádzal z počtu pracovných dní 189 bez
sviatkov, ale žalobca k prvému inventarizačnému obdobiu uvádza 159 dní (pričom opomenul nezarátať
obdobie PN a dovoleniek).

15. Žalovaná namietala aj správnosť výpočtu pri rozúčtovaní manka za inventarizačné obdobie 17.
10. 2019 až 05. 12. 2019 zamestnankyni F., keď žalobca pri jej priemernom zárobku nevychádzal
z rozhodujúceho obdobia podľa § 134 Zákonníka práce, teda II. štvrťrok 2019, ale z obdobia IV. štvrťrok
2019, nakoľko rátal priemerný zárobok za obdobie od 17. 10. 2019 až 05. 12. 2019. V tomto období bola
uvedená zamestnankyňa PN, preto vyšiel jej priemerný zárobok vo výške 180,71 eur, v dôsledku čoho

sa najmenej podieľala na úhrade schodku, čo je v jej neprospech a v rozpore so Zákonníkom práce.
16. Žalobca pri druhej inventarizácii vychádzal z jej priemerného mesačného zárobku vo výške 1.427,56
eur, pričom rovnako ako pri prvej inventarizácii nie je zrejmé, z akých údajov žalobca vychádzal a za
aké obdobie vyčíslil priemerný mesačný zárobok.
17. Pokiaľ ide o existenciu schodku a jeho výšku, uviedla, že v konaní poukazovala na nesprávnosť jeho
výpočtu, pričom súd mal zato, že nepredložila žiadny dôkaz na podporu svojich tvrdení. Súd sa však

stotožnil s výpočtom priemerného mesačného zárobku žalobcom, pričom žalobca nepredložil žiadne
listinné dôkazy preukazujúce správnosť jeho výpočtu. Nepredložil jej mzdové listy, a teda súd nemal
zistené aká je jej reálna mzda a jej výšku nezisťoval ani z vlastnej iniciatívy. Žalobca nepredložil ani
listiny týkajúce sa prerokovania personálnej obsadenosti predajne s odbormi, či náhrady škody.
18. Žalovaná namietala aj výškou schodku, keď žalobca do manka započítal aj škodu, ktorá vznikla

poškodením alebo úplným znehodnotením tovaru, ktorý nechýbal, ale nachádzal sa v organizácii, aj
keď poškodený či úplne znehodnotený. Súd sa nesprávne stotožnil s tvrdením žalobcu, že tovar, ktorý
bol vyvedený zo stavu zásob z dôvodu jeho poškodenia alebo straty záruky, čo žalobca označuje ako
priebežné čerpanie normy prirodzených úbytkov, sa považuje za manko, pričom definíciu manka a škody
súdu predložili okrem odvolania aj v predchádzajúcich vyjadreniach.

19. Pokiaľ ide o tovar, ktorý ostal na predajni potom čo 02. 12. 2019 ostala práceneschopná, za jeho
skazenie nemôže byť braná na zodpovednosť, pretože bolo povinnosťou žalobcu, aby sa ako vlastník
postaral o prerozdelenie tohto tovaru na iné prevádzky, čo neurobil, pričom v tento deň na to upozornila
aj p. E.. Inšpektorka zároveň neurobila odpisy tovaru – škodový protokol tovaru, ktorý bol po záruke
a nachádzal sa riadne uložený na mieste na to určenom. Opäť zdôraznila, že tovar nechýbal, ale bol

poškodený, resp. po dobe spotreby.
20. Podľa žalovanej žalobca zároveň na nesprávne zistené manko aplikoval koeficient obchodnej
prirážky, čiže svoj zisk z predaja a DPH. S poukazom na zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej
hodnoty mala žalovaná zato, že pri vzniku manka nedochádza k dodaniu tovaru za protihodnotu. Vznik
manka nie je zdaniteľným obchodom, preto nevzniká povinnosť priznania a odvedenia DPH.

21. Žalovaná ďalej namietala samotnú inventarizáciu a náležitosti záznamu k inventarizačným zápisom.
O inventarizácii, ktorá mala prebehnúť dňa 05. 12. 2019, nevedela, žalobca ju vykonal v rozpore
s vnútropodnikovými smernicami, keď ju vykonal bez jej prítomnosti, bez jej písomného súhlasu, či
prítomnosti ňou splnomocnenej osoby.
22. Dňa 04. 12. 2019 odovzdala kľúče od predajne, a teda od tohto momentu nemohla ovplyvniť čo

sa dialo na predajni, čo bolo aj dôvodom pre odstúpenie od dohody o hmotnej zodpovednosti dňa 05.
12. 2019. Aj z tohto dôvodu spochybnila výšku schodku za obdobie od 17. 10. 2019 do 05. 12. 2019,
nakoľko nie je zrejmé čo sa dialo po odovzdaní kľúčov.
23. Žalovaná ďalej uviedla, že sa snažila preukázať, že škoda vznikla zavinením iných osôb, že
dochádzalo k sprenevere peňažných prostriedkov a k zlému nakladaniu s tovarom a celkovému

hospodáreniu, na čo upozorňovala žalobcu. Žalobca nezabezpečil dostatočný počet zamestnancov
na predajni, preto z hľadiska pracovnej vyťaženosti a prácou nadčas nebolo možné riadne vykonávať
kontrolu nad zverenými hodnotami.
24. Podľa žalovanej na predajni existovali nedostatky už v minulosti, a tieto neboli odstránené ani po
jej urgenciách a žalobca nedokázal zabezpečiť vhodné podmienky pre výkon ich činnosti, nedostatky

neodstránil, a tak sám neprijal opatrenia na zamedzenie vzniku schodku.
25. Pokiaľ súd v bode 29. konštatoval, že neboli zistené žiadne nedostatky v pracovných podmienkach,
tento záver zakladá na výpovediach svedkýň, z ktorých výpovedí však možno badať negatívny
postoj k nej. Ohľadne listu adresovaného predstavenstvu, v ktorom upozorňovali na zlé pracovné
podmienky, tento odovzdali p. G., kópiu mala odloženú v skrinke na pracovisku, avšak po tom čo

ostala práceneschopná, niekto z personálu jej všetky písomnosti zo skrinky odcudzil. Súd pri svojom
rozhodovaní nevzal do úvahy žiadne z ňou predložených argumentov, neprizeral na ňou predložené
dôkazy a vychádzal len z tvrdení, podkladov a dôkazov žalobcu, pričom tieto spochybnili.26. Žalovaná namietala aj priznanie úroku z omeškania, majúc zato, že neporušila žiadne povinnosti
a svoju prácu vykonávala dostatočne zodpovedne.

27. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
28. Odstúpenie žalovanej od dohody o hmotnej zodpovednosti považoval za neplatné, nakoľko neboli
splnené zákonne dôvody v zmysle § 183 ods. 1 Zákonníka práce. Aj keby bolo odstúpenie platné, pre
prejednávanú vec by bolo právne irelevantné, nakoľko účinky nastali až dňom jeho doručenia, pričom
predmetom sporu boli inventarizačné obdobia do 05. 12. 2019.

29. Vo vzťahu k vyčísleniu manka uviedol, že podklady sú pripravované precízne a dni
práceneschopnosti sa pri rozúčtovaní manka zohľadňujú, čo bolo aj v prípade žalovanej. Postup pri
zúčtovaní manka riadne popísal vo vyjadrení zo dňa 25. 03. 2021. Pokiaľ ide o plánovanú normu
prirodzených úbytkov, táto je pre každú predajňu určená percentuálne z obratu predajne za konkrétne
inventarizačné obdobie, preto nie je stále rovnaká pre tú-ktorú prevádzkovú jednotku. Uviedol, že pri
výpočte manka postupoval správne, čo vyplýva aj z obsahu inventúrneho záznamu, pričom žalovaná

svoje tvrdenia v tejto súvislosti ničím nepodložila.
30. Nesúhlasil ani s tvrdením žalovanej, že nemala vedomosť o plánovanej inventúre 05. 12. 2019,
čo vyvracia samotný zápis vyhotovený žalovanou 04. 12. 2019 o odovzdaní kľúčov od predajne za
účelom konania inventúry. Za účelové považoval aj tvrdenie žalovanej o otvorení jej skrinky a odcudzení
osobných vecí.

31. Pokiaľ ide o nesprávne uvedený počet pracovných dní za inventarizačné obdobie, ktorých bolo
celkom 189, súd vychádzal z podkladov, kde až v ďalšej tabuľke na druhej strane prílohy uviedol
koľko pracovných dní v tomto inventarizačnom období odpracoval každý z hmotne zodpovedných
zamestnancov predajne, konkrétne žalovaná 159 pracovných dní. Touto listinou podrobne vysvetlil
a aj dokladoval správny spôsob výpočtu priemerného mesačného zárobku žalovanej pre účel výpočtu

podielu manka, ktorý precizoval a upravil v súlade so zákonom v priebehu prvoinštančného konania,
keď žalovaná nesprávne a účelovo interpretuje obsah pripojených tabuliek.
32. V ďalšom sa žalobca vyjadroval k vypisovaniu záznamu o inventarizačnom zápise.
33. Pokiaľ ide o spochybňovanie riadneho personálneho obsadenia prevádzky, poukázal na svoje
vyjadrenie v priebehu prvoinštančného konania. Namietal tvrdenia žalovanej o porušení jeho povinnosti

v tejto súvislosti, keď vychádzajú vždy z plánovanej a dosahovanej produktivity práce a zohľadňujú aj
veľkosť predajnej plochy.
34. Podľa žalobcu, v prejednávanom prípade dostačujúco a spoľahlivo preukázal, že so žalovanou
uzavrel platnú dohodu o prevzatí hmotnej zodpovednosti a že schodok vznikol, ako aj jeho výšku.
Žalovaná zároveň neuniesla dôkazné bremeno a zo svojej zodpovednosti sa nijako neliberalizovala, keď

na svoju obranu nepredložila žiaden relevantný dôkaz.

35. Žalovaná v replike (vyjadrenie k vyjadreniu žalobkyne) zotrvala na podanom odvolaní.
36. Zopakovala, že žalobca postupoval pri výpočte údajného manka v rozpore s príslušnými predpismi.
Do manka zahrnul aj tovar, ktorý bol fyzicky vyvedený zo stavu predajne z dôvodu skončenia jeho doby

spotreby, resp. sa tento nachádzal na prevádzke poškodený. Na nesprávne zistené manko si žalobca
nesprávne uplatnil aj DPH a maržu na ušlom zisku, pričom v konaní nepreukázal jej úmyselné zavinenie.
Takýto postup je v rozpore s ust. § 186 Zákonníka práce.
37. Uviedla, že súd okrem jej výsluchu a výsluchu zamestnankýň žalobcu, ktoré vypovedali účelovo
vprospechžalobcu,nevykonalaanisinezabezpečildôkazynaktoréžalobcusámvyzvalnapojednávaní

dňa 10. 06. 2021 – jej mzdové listy, prerokovanie obsadenosti predajne s odbormi, prerokovanie
náhrady škody s odbormi. Súd teda vychádzal iba zo subjektívnych dôkazov predložených žalobcom
(výpočet mzdy za celé inventarizačné obdobie a nie za rozhodujúce obdobie), ktoré nie sú v súlade so
Zákonníkom práce.
38. Súd vychádzal len z nesprávne vypočítaných priemerných zárobkov uvedených v žalobe. Je však

povinnosťou súdu rozsah podielu náhrady škody určiť na základe dôkazov vlastným výpočtom a tento
postup vyjadriť aj v odôvodnení rozhodnutia, preto si mal v rámci konania zabezpečiť okrem iného jej
mzdové listy, ktoré však neboli do spisu doložené. Poukázala pritom na ust. § 316 a nasl. C. s. p., ktorý
umožňuje súdu ingerovať v prospech zamestnanca ako slabšej strany právneho vzťahu a zaisťovať
dôkazy, ktoré môžu byť v prospech zamestnanca.

39. Rovnako zotrvala na tom, že žalobca nevytvoril riadne pracovné podmienky.

40. Žalobca v duplike (vyjadrenie k replike) v nadväznosti na námietku žalovanej, že si nesprávne
uplatnil voči nej aj DPH a maržu na ušlom zisku uviedol, že v zmysle § 189 ods. 1 Zákonníka práce jezamestnanec, ktorý zodpovedá za schodok povinný tento nahradiť v plnej sume. Podľa zákona o DPH,
v prípade zistenia a vyčíslenia manka nad stanovenú normu tento tovar nemohol použiť na účely
podnikania a z toho dôvodu si nemohol uplatniť DPH. Odpočet DPH si uplatnil už pri nákupe tovaru a z

toho dôvodu musí tovar, ktorý predstavuje manko nad stanovenú normu, dodaniť. Náklady na obchodný
tovar tak predstavujú nákupnú cenu + DPH. Keďže v prípade predaja tovaru by tento predal so ziskom,
uplatňuje si voči hmotne zodpovedným zamestnancom v prípade náhrady schodku aj stratenú maržu.
41.Uviedol,žezodpovednosťzamankojeosobitnýmdruhomškodyavtomtoprípadezákonnevyžaduje
požadovanú náhradu manka vopred prerokovať s odborovou organizáciou, keďže zamestnanec podľa

svojej pracovnej pozície zodpovedá za podiel na manku na neho pripadajúci v celom rozsahu, pokiaľ sa
zo svojej zodpovednosti úplne alebo čiastočne nevyviní, keďže nesie dôkazné bremeno.
42. Pokiaľ ide o istinu – výpočet podielu na manku, jeho poverená zamestnankyňa opravila výpočet
podielov na manku podľa správneho právneho predpisu a pri výpočte priemerného zárobku vychádza
zo zárobku za predchádzajúci, teda 3. štvrťrok 2019 (stĺpec na str. 2 označený ak priemerná hodinová
mzda).

43. Na dupliku žalobcu žalovaná reagovala vyjadrením, v ktorom uviedla, že ak žalobca tvrdí, že si
uplatnil odpočet DPH na tovar, ktorý bol skazený, resp. po dobe spotreby alebo chýbal v rámci oboch
inventúr a tento musel dodatočne dodaniť, nepredložil žiadny doklad, že tak skutočne urobil.
44. K tvrdeniu žalobcu, že má právo v rámci náhrady škody uplatniť si aj ušlý zisk opätovne poukázala na

ust. § 186 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že náhradu ušlého zisku si môže zamestnávateľ
uplatniť len ak bola škoda spôsobená úmyselne, čo u nej a jej kolegýň nebolo preukázané.
45. V ďalšom žalovaná zotrvala na tvrdeniach uvádzaných či už v priebehu konania pred súdom prvej
inštancie, ako aj v rámci odvolacieho konania.

46. Ďalšie vyjadrenie neboli v odvolacom konaní stranami konania produkované.

47. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou
stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario

C. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu, z dôvodov uvedených v odvolaní,
ex offo prihliadajúc na vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 379, § 380 C. s. p.) a tento podľa §
389 ods. 1 písm. b), c) C. s. p. vo výrokoch I. a III. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C. s. p. vec v rozsahu
zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie žalovanej čo do výroku II. podľa § 386
písm. b) C. s. p. odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

48. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je predčasné,
založené na nedostatočnom zistení skutkového stavu, keď súd prvej inštancie sa zároveň nevysporiadal
so všetkými skutočnosťami potrebnými pre rozhodnutie vo veci.

49. Predmetom konania v prejednávanom spore je nárok žalobcu ako zamestnávateľa voči žalovanej
ako zamestnankyni na náhradu schodku na zverených hodnotách zisteného za inventarizačné obdobie
od 17. 01. 2019 do 16. 10. 2019, pripadajúceho na žalovanú vo výške 124,81 eur a za inventarizačné
obdobie od 17. 10. 2019 do 05. 12. 2019, pripadajúceho na žalovanú vo výške 333,89 eur.

50. V konaní nebolo sporené uzavretie pracovného pomeru medzi žalobcom ako zamestnávateľom a
žalovanou ako zamestnancom, a tiež dohody o hmotnej zodpovednosti. Spornou bola výška zisteného
schodku na zverených hodnotách a výška podielu žalovanej na tomto schodku, ako aj existencia
liberačných dôvodov na strane žalovanej.

51.Súdprvejinštanciežalobežalobcučodoistinyačastipríslušenstvavyhovel,keďvovzťahukvýpočtu
schodku vychádzal z dokladov a vyjadrení predložených žalobcom. Konštatoval, že žalovaná uvedené
síce rozporovala, ale nepredložila žiaden dôkaz na podporu svojich tvrdení, žalobca podrobne vysvetlil
spôsob výpočtu manka vychádzajúc z údajov zistených inventarizačnou komisiou v prevádzkovej
jednotke.

52. Súd prvej inštancie sa však v tomto smere žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkami žalovanej
vo vzťahu k tomu, čo predstavuje schodok na zverených hodnotách, keď namietala, že žalobca do
schodku zahrnul aj tovar, ktorý sa mal nachádzať na predajni, ale bol po záruke či poškodený (žalovanouuvádzaný rozdiel medzi mankom a škodou), tiež si v rámci schodku uplatnil daň z pridanej hodnoty a
obchodnú prirážku (vyjadrenie žalovanej zo dňa 24.02. 2021 č. l. 87, rovnako na pojednávaní dňa 10.
06. 2021).

53. Pokiaľ sa súd prvej inštancie s uvedenými námietkami žalovanej žiadnym spôsobom nevysporiadal,
k týmto nezaujal žiadne stanovisko, nie je v možnostiach odvolacieho súdu správnosť záverov súdu
prvej inštancie v tomto smere na základe odvolania žalovanej preskúmať.

54. Civilný sporový poriadok v ust. § 220 ods. 2 C. s. p. určuje náležitosti odôvodnenia rozsudku, ktorého
účelom je predovšetkým doložiť správnosť rozsudku, zároveň je prostriedkom kontroly správnosti
postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia či už zo strany účastníkov/strán konania, odvolacieho súdu či
zo strany verejnosti. Z hľadiska úplnosti odôvodnenia rozsudku sa žiada, aby odôvodnenie obsahovalo
najmä stručné a výstižné prednesy účastníkov/strán a ich konečné návrhy, dôkazy, o ktoré súd oprel
svoje skutkové zistenia, úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení dôkazov a skutočností, ktoré mal

preukázané, a právne posúdenie zisteného skutkového stavu podľa príslušných zákonných ustanovení.
Štruktúra odôvodnenia rozsudku je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

55. Základné právo na spravodlivý proces vyžaduje, aby postup a rozhodnutia všeobecných súdov boli
preskúmateľné, aby ich rozhodnutia obsahovali dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich výroky a
súčasne aby také rozhodnutia neboli arbitrárne (§ 220 ods. 1 C. s. p.). Súčasťou práva na spravodlivé
konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/2004, IV. ÚS
115/2003, III. ÚS 60/2004). Rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na ktorých je založené.
Výrok súdneho rozhodnutia, ktorý je záväzný, totiž nemožno vnímať oddelene od odôvodnenia súdneho
rozhodnutia, nakoľko práve z odôvodnenia má vyplývať na základe akých skutkových a právnych
dôvodov bol výrok rozhodnutia prijatý. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí

medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva či Ústavného súdu Slovenskej republiky.

56. Povinnosťou všeobecného súdu je teda uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať

tak skutkovej ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci
rozhodujúca,nevyhnutná.Zhľadiskazákonnejpožiadavkynariadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia,
na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, však nie je súd povinný
dať podrobnú odpoveď na každý argument strany sporu. Ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské
práva nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola

daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (viď napr. rozhodnutie I. proti Slovenskej
republike z 25. 09. 2012, Georgidias proti Grécku z 29. 05. 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 115/2003 zo dňa 03. 07. 2003 rovnako vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

57. I keď súd nie je povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument strany, otázka čo predstavuje
žalobcom uplatnený schodok na zverených hodnotách a či do tohto možno zahrnúť aj daň z pridanej

hodnoty, či obchodnú maržu, je podstatnou otázkou pre rozhodnutie v danej veci, s ktorými otázkami
a argumentmi žalovanej v tomto smere sa však súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevysporiadal.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nezodpovedá ust. § 220 ods. 2 C. s. p., čo v danom prípade
zároveň zakladá jeho nepreskúmateľnosť v tejto časti.

58. Rovnako nepreskúmateľné, ale aj predčasné, sú závery súdu prvej inštancie pokiaľ ide o určenie
výšky schodku pripadajúceho na žalovanú. Súd prvej inštancie v bode 26. odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia konštatoval, že schodok bol na jednotlivé spoločne hmotne zodpovedné zamestnankyne
rozrátaný v súlade s ust. § 189 ods. 2 Zákonníka práce podľa priemerných hodinových zárobkov,a i keď žalovaná spochybňovala spôsob výpočtu na ňu pripadajúceho podielu na manku, žalobca
dostatočným spôsobom preukázal a zdôvodnil výpočet priemernej mzdy, pričom súd v zátvorke odkázal
na výpočet predložený žalobcom na č. l. 111 až 113 spisu, vychádzajúc pritom z počtu odpracovaných

hodín v rozhodnom období a priemernej mesačnej mzdy vyčíslenej podľa § 134 Zákonníka práce. Tiež
konštatoval, že počet odpracovaných hodín, výšku priemerného zárobku žalovaná žiadnym relevantným
dôkazom nevyvrátila, súd preto vychádzal z výpočtu a podkladov predložených žalobcom, ktorý ako
zamestnávateľ zúčtoval mzdu žalobkyni.

59. Odvolací súd v súvislosti s konštatovaním súdu o nevyvrátení správnosti výpočtu predloženého
žalobcom žalovanou uvádza, že súd unesenie či neunesenie dôkazného bremena vyhodnotil
jednostranne, v neprospech žalovanej.

60.Základnounormouupravujúcoubremenotvrdeniaapreukazovaniajeustanoveniečl.8C.s.p.,podľa
ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť

svoje tvrdenia dôkazmi. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie
nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu
zistenéhonazákladevykonanýchdôkazov.Zákonurčujedôkaznébremenoakoprocesnúzodpovednosť
strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho,
že tvrdenie strany nie je preukázané na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé

rozhodnutie.

61. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval neunesenie dôkazného
bremena zo strany žalovanej, avšak žiadnym spôsobom sa nezaoberal dôkazným bremenom na strane
žalobcu. Súd pri rozhodovaní vychádzal z výpočtu žalobcu, ktorý však žalovaná rozporovala, keď

namietala jednak výšku priemernej mesačnej mzdy, ktorú žalobca pri výpočte použil, ako aj počet
odpracovaných dní, žalovaná zároveň predložila vlastný výpočet na ňu pripadajúceho schodku. Súd
prvej inštancie v tomto smere síce konštatoval, že žalovaná žiadnym dôkazom nevyvrátila počet
odpracovaných hodín a výšku priemerného zárobku, avšak dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo
práve žalobcu. Pokiaľ totiž žalobca tvrdil existenciu schodku v určitej výške, bolo jeho povinnosťou

existenciu a výšku schodku, ako aj výšku schodku, za ktorý je zodpovedná žalovaná, preukázať. Žalobca
však na preukázanie svojich tvrdení ohľadne výšky nároku uplatneného voči žalovanej nepredložil
žiadne dôkazy, ako správne namieta v odvolaní aj žalovaná. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj
na priebeh pojednávania dňa 10. 06. 2021, kedy právny zástupca žalobcu potom čo žalovaná namietala,
že nie je zrejmé z čoho žalobca pri výpočte jej podielu na manku vychádzal (s čím sa odvolací súd

stotožňuje), na výzvu súdu (ako je to zrejmé zo zápisnice z uvedeného pojednávania, str. 12) uviedol,
že predloží mzdové listy zamestnanca a podrobný výpočet priemerného zárobku. Napriek uvedenému
žalobca mzdové listy žalovanej, ale ani ostatných spoločne zodpovedných zamestnankýň nepredložil,
pričom z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé z akého dôvodu súd nepovažoval tieto
dôkazy za potrebné. Správne pritom žalovaná poukázala na rozdiely, pokiaľ ide o výšku priemernej

mesačnej mzdy žalovanej vo výpočte, ktorý tvoril prílohu žaloby (č. l. 11) a výpočte, ktorý žalobca
predložil následne v priebehu konania, keď zo žiadneho tohto výpočtu nie je zrejmé o priemernú
mesačnú mzdu za aké obdobie sa jedná. Súd v tomto smere vychádzal len z vyjadrení žalobcu, resp.
jeho právneho zástupcu, ktoré však neboli ničím preukázané. Súd prvej inštancie konštatoval správnosť
výpočtu žalobcu bez toho, aby mal k dispozícii akékoľvek podklady, z ktorých žalobca pri vyčíslení

schodku pripadajúceho na žalovanú vychádzal a mohol správnosť tohto výpočtu (vzhľadom na námietky
žalovanej) preveriť. Závery súdu prvej inštancie v tomto smere sú tak nepreskúmateľné, založené na
nedostatočnom zistení skutkového stavu. Pokiaľ súd prvej inštancie zároveň konštatoval nepredloženie
dôkazov zo strany žalovanej, správne žalovaná poukázala na ust. § 319 C. s. p., v zmysle ktorého
v individuálnych pracovných sporoch (ako sporoch s ochranou slabšej strany) môže súd vykonať aj tie

dôkazy, ktoré zamestnanec nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.

62. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, nakoľko okresný súd nedal odpoveď na všetky otázky, ktoré boli
z hľadiska jeho záverov týkajúcich sa uplatnenia nároku žalobcu podstatné, z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia nie je zrejmé, na základe akých dôkazov dospel súd prvej inštancie k záveru o správnosti

výpočtu schodku, za ktorý je žalovaná zodpovedná, v dôsledku čoho je rozhodnutie súdu prvej inštancie
v rámci odvolacích námietok žalovanej nepreskúmateľné, zároveň založené na nedostatočnom zistení
skutkového stavu, v dôsledku čoho je predčasné aj právne posúdenie sporu súdom prvej inštancie,
odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku I. a v naň nadväzujúcom výroku III. o trováchkonania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní
bude povinnosťou okresného súdu opätovne posúdiť dôvodnosť uplatneného nároku a všetky dôkazy
predložené stranami konania, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné, prípadne zvážiť vykonanie

ďalších dôkazov, či už navrhnutých stranami konania alebo z vlastnej iniciatívy v zmysle § 319 C. s. p.,
vo veci znovu rozhodnúť a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 C. s. p. V rámci
odôvodnenia sa bude musieť súd prvej inštancie vysporiadať aj s námietkami žalovanej vo vzťahu
k výške schodku, a to tak vo vzťahu k jednotlivým položkám uplatneným v rámci zisteného schodku ako
aj vo vzťahu k jej podielu na tomto schodku. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne

i o trovách konania, vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.).

63. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej čo do výroku II., odvolací súd odvolanie žalovanej v tejto časti
odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

64. Podľa § 359 C. s. p. odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

65.Podľa§386písm.b)C.s.p.odvolacísúdodmietneodvolanieakbolopodanéneoprávnenouosobou.

66. Keďže súd prvej inštancie odvolaním žalovanej napadnutým výrokom II. žalobu v časti uplatneného
príslušenstva zamietol, nie je žalovaná osobou oprávnenou na podanie odvolania proti tomuto výroku.

Z uvedeného dôvodu bolo potrebné odvolanie žalovanej v tejto časti odmietnuť podľa § 386 písm. b) C.
s. p. ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

67. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)