Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, October 24, 2023

Súd: Mestský súd Košice
Spisová značka: 17C/19/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122210831
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Patrícia Lučanská

ECLI: ECLI:SK:MSKE:2023:7122210831.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Mestský súd Košice sudkyňou JUDr. Patríciou Lučanskou vo veci žalobcu: A. A. B., nar. X.X.XXXX,

bytom XXX XX C. D. E. XXX, proti žalovanému: Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou
SR, Štúrova č. 2, 812 85 Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žiadnej zo strán náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou, upresnenou na pojednávaní dňa 24.10.2023, domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000,- EUR podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že mu bola spôsobená
popísaným konaním žalovaného, a to tým, že dňa 18.06.2019 začal orgán ORPZ v Košiciach -

uznesením v konaní označenom ako: ČVS: ORP-1573/SM-KE-2019 - trestné stíhanie osoby žalobcu
a zároveň voči nemu bolo vznesené obvinenie údajne pre dôvodné podozrenie z toho, že svojim
konaním dňa 17.04.2019 a následne dňa 15.05.2019 v priebehu civilného súdneho pojednávania vo veci
vedenej pred OS Košice - okolie, č.k.: 15C72/2018 vedeného sudkyňou OS Košice_okolie JUDr. Ľubicou
Adamčíkovou naplnil všetky znaky trestného činu pohŕdania súdom, v zmysle § 343 písm. b) Tr. zákona.
Následne dňa 25.11.2019 bola z toho istého dôvodu podaná úradom OP Košice I obžaloba na osobu
žalobcu a následne na základe rozhodnutia KS v Košiciach bolo konanie v predmetnej trestnej veci

postúpenénakonaniearozhodnutiepredOSvRožňave,ktorývydalvovecitrestnýrozkaz,ktorýmuznal
žalobcu vinným zo spáchania prečinu pohŕdania súdom a uložil mu peňažný trest vo výške 400,- EUR.
Na základe toho bol žalobcovi rozhodnutím P SAK ku dňu 20.01.2020 pozastavený výkon advokácie,
ako jediného zdroja obživy. Proti trestnému rozkazu podal riadne odôvodnený odpor ako aj orgán OP
Košice I. OS v Rožňave v konaní vedenom pod č.k. 1ST/9/2020 dňa 2.6.2020 pojednávanie ukončil
uznesením,vktoromkonštatoval,ževprejednávanejtrestnejvecinešlootrestnýčin,anioprečin,aleiba
o disciplinárne previnenie, na riešenie ktorého bola plne príslušná DK SAK. Aj toto uznesenie napadol

prokurátor. O jeho sťažnosti rozhodol KS v Košiciach v konaní vedenom pod č.k.: 6To/64/2020 tak, že ju
zamietol. Právnu opodstatnenosť svojho žalobného návrhu žalobca odvodzuje najmä od znenia § 6 a § 8
zákona č. 514/2003 Z.z, na základe ktorej právnej úpravy má nárok na náhradu škody každý, komu bola
škoda spôsobná nezákonným rozhodnutím príslušného orgánu štátu, teda takým rozhodnutím, ktoré
bola následne zmenené alebo zrušené príslušným orgánom štátu, pričom orgán rozhodujúci o náhrade
škody je viazaný takýmto rozhodnutím Ešte dňa 2.12.2001 (pozn. súdu, že správne má byť rok 2021)
podal na orgán GP SR návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenú v súlade so znením §

17 ods. 2 zákona, teda náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- EUR spôsobenej mu následkom
začatia a vedenia nezákonného trestného stíhania, vznesenia obvinenia a prerokovávania veci pred
trestnými súdmi, teda škody spôsobenej mu opísaným konaním orgánov štátu poškodením mena, cti a
vôbec všetkých zložiek osobnostného statusu ako takého. Jeho nárok príslušný štátny orgán vyjadrenímzo dňa 14.2.2022 neuznal údajne z dôvodu, že žalobca nesplnil zákonné podmienky. Všeobecne platné
názory jednoznačne tvrdia, že nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla ako dôsledok nezákonného trestného
stíhania nie je dotknutá osoba povinná dokazovať, keďže následky takéhoto konania sú všeobecne

dobré známe. Keďže je žalobca už na dôchodku, nemohla mu vzniknúť ani nevznikla žiadna skutočná,
teda materiálna škoda, ale nesporne došlo k poškodeniu jeho morálneho statusu, ľudskej dôstojnosti,
osobnosti, cti, dobrého mena a pod., pričom zákon charakterizuje takúto škodu ako škodu, ktorá vznikla
v dôsledku porušenia práva v oblasti ľudskej dôstojnosti, ktorá škoda sa preukazuje len veľmi obtiažne,
pričom náprava takéhoto poškodenia nesleduje návrat do pôvodného stavu, ale takto určená náhrada

škody predstavuje primerané zadosťučinenie a zmiernenie následkov vzniknutej škody.

2.Žalovanážiadalažalobuzamietnuť.Uviedla,žežalobcoviprávonanáhraduškodynevzniklozdôvodu,
že si trestné stíhanie privodil sám (§ 8 ods. 6 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z.) svojim správaním
sa k sudkyni v civilnom sporovom konaní, ktoré aj trestný súd pôvodne trestným rozkazom posúdil
ako trestný čin a uložil žalobcovi peňažný trest. Žalobca sa ku spáchaniu skutku aj počas hlavného

pojednávania pred súdom priznal a uznal svoju vinu. V danej veci nešlo o prípad, kedy by sa skutok
nestal. Urážlivý, pohŕdavý skutok spáchaný voči sudkyni sa stal, spáchal ho žalobca a bol aj preukázaný
vykonaným dokazovaním. Na uvedenej skutočnosti nič nemení tá okolnosť, že vec bola následne
súdom postúpená na prejednanie disciplinárneho previnenia žalobcu Slovenskej advokátskej komore.
Zo žalobného návrhu vôbec nevyplýva, že by žalobcovi vznikla akákoľvek ujma. Žalobca nepreukázal to,

že by došlo na jeho strane k ujme v akejkoľvek oblasti upravenej zákonodarcom v ustanovení § 17 ods. 3
zákona č. 514/2003 Z.z., či už v doterajšom jeho živote, v prostredí, v ktorom žije a pracuje, v súkromnom
živote alebo v spoločenskom uplatnení. Žalobca nijakým spôsobom neozrejmil opodstatnenosť výšky
požadovanej nemajetkovej ujmy, jeho dôvody sú všeobecné, vágne, ničím nepreukázané, v subjektívnej
rovine. Žalobca neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by objektívne, nie iba na základe subjektívnych

pocitov, preukazovali, že mu v priamej príčinnej súvislosti s trestným stíhaním vznikla nemajetková
ujma. V súvislosti s požadovanou premrštenou výškou nemajetkovej ujmy žalovaná poukázala na § 17
ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý ustanovuje, že výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa
odseku 2, nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými
činmi podľa osobitného predpisu - zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov (§ 12 ods. 2

veta prvá a ods. 3). Pri zohľadnení citovaných zákonných ustanovení nijakým spôsobom porovnávať
trestné stíhanie žalobcu so spôsobením smrti. Nanajvýš by žalobcovi mohla byť priznaná nemajetková
ujma súhrne najviac vo výške desaťnásobku sumy mesačnej minimálnej mzdy platnej na obdobie
kalendárneho roka, v ktorom bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia. Uznesenie o vznesení
obvinenia bolo vydané v roku 2019, v ktorom suma mesačnej minimálnej mzdy bola vo výške 520,- EUR.

Priznanie však akejkoľvek nemajetkovej ujmy žalobcovi by vzhľadom na okolnosti prípadu považoval
žalovaný za nemorálne a v rozpore s dobrými mravmi.

3. Žalobca v replike uviedol, že v zmysle ustanovení zákona č. 514/2002 Z.z. má nárok na náhradu
škody každý, voči komu bolo začaté trestné stíhanie zatavené právoplatným rozhodnutím príslušného

orgánu, alebo obžalovaný bol oslobodený spod predmetnej obžaloby, alebo rozhodnutie vedúce k
začatiu trestného stíhania osoby bolo následne zrušené, alebo zmenené rozhodnutím príslušného
orgánu štátu, pričom práve tieto právne skutočnosti sú tou rozhodujúcou právnou skutočnosťou vo
veci úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody, keďže v zmysle predmetného zákona ide v
zásade o nezákonné rozhodnutia. Čo sa týka výšky uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy, dal do

pozornosti vec Kuciak/Kočner, kedy súd aktuálne priznal účastníkom sporu /rodičom zavraždeného/
priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 160.000,- EUR bez bližšieho odôvodnenia priznanej výšky
ujmy a uznesenie KS v Košiciach č.k.: 11Co/186/2018, kde súd uvádza.: „výška náhrady nemajetkovej
ujmy je kategóriou čisto subjektívnou, ktorú je možné objektívne preukázať značne obtiažne a preto
súd neposudzuje rozsah poškodenia podľa toho, ako sa poškodený cítil, ale či sa mal a mohol

poškodený vzhľadom na všetky okolnosti prípadu dôvod cítiť byť sa na svojich nehmotných právach
poškodený."; „tieto úvahy v konečnom dôsledku vyústili v právnej praxi do záveru, že vznik nemajetkovej
ujmy nie je potrebné dokazovať v situácii, kedy je zjavné, že by rovnakú ujmu utrpela akákoľvek iná
osoba v rovnakom spoločensko-profesnom postavení, ktorá by bola obdobnou situáciou postihnutá.";
„už samotné trestné stíhanie totiž výrazne negatívne zasahuje do súkromného a osobného života

jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to tým skôr, ak sa jedná o tvrdenie nepravdivé a o to viacej,
ak takéto nezákonné konanie je potvrdené právoplatným výsledkom trestného konania."; „napokon je
potrebné mať na zreteli, že odškodnenie nemajetkovej ujmy by sa nemalo bez zjavných a podstatných
skutkových odlišností konkrétneho prípadu odlišovať od skutkovo obdobných prípadov (rozsudok NS SRč.k.: 30Cdo/2813/2011)“. V zmysle rozsudku NS SR č.k. 4Cdo/54/2011 je súd konajúci vo veci náhrady
škody uplatnenej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. povinný vychádzať vo veci výlučne z rozsudku
trestného súdu, ktorým rozsudkom bola určená vina, či nevina obžalovaného, teda súd rozhodujúci o

náhrade škody je viazaný rozsudkom trestného konania, ako zákonnej podstaty uplatnenej náhrady
škody a nie je oprávnený akýmkoľvek spôsobom čo i len spochybniť takéto právoplatné rozhodnutie.
Žalobca v čase začatia predmetného nezákonného trestného konania pôsobil v postavení dlhoročného,
riadneho advokáta a člena SAK (od roku 1988). Všetky trestné konania vedené voči nemu vedené
úradom OP Košice I skončili jeho oslobodením spod obžalôb a všetky tieto nezákonné úkony orgánov

štátu mali za následok viac ako len nepriaznivé následky na jeho osobu, a to v podobe nielen poškodenia
jeho profesijnej povesti, dobrého mena v spoločnosti, v kruhu spolupracovníkov, kolegov, bývalých
priateľov, kamarátov a ďalších osôb a to o to viac, že bol počas posledných takmer 30 rokov aj
vzhľadom na svoje iné aktivity spoločensky pomerne verejne známou osobou a všetky obdobné aktivity
orgánov štátu vedené proti jeho osobe boli vzhľadom najmä práve na túto okolnosť pomerene široko
medializované v miestnej i celoslovenskej tlači, rozhlase ba i v televíznom vysielaní. Už len z opísaného

nezákonného konania orgánov štátu mu vznikla z prirodzeného behu veci v spoločnosti nejaká
ujma, pričom hotovostná, teda materiálna škoda mu mohla vzniknúť pochopiteľne a nespochybniteľne
vzhľadom na samotný výkon jeho práce v oblasti jeho profesijného pôsobenia, pričom rozsah tejto
časti škody mohol konajúci súd objektívne posúdiť aj len preštudovaním si v súdnom spise preložených
oficiálnych kópii daňových priznaní žalobcu za dotknuté roky, pričom žalobca si predmetným návrhom

náhradu tejto časti škody z ohľadom na vec ani len v tomto prípade neuplatňuje. Čo sa však týka
nemajetkovej ujmy, teda ujmy spôsobenej žalobcovi konaním žalovanej v oblasti poškodenia duševnej
stránky, teda prísne osobnej - pocitovej stránky života žalobcu, tak v tejto oblasti náhrady škody je
treba k predmetu veci pristúpiť presne v súlade s už vyššie citovanými závermi rozhodnutia NS SR,
a určite sa vnútorne neuspokojí s akýmkoľvek pokusom, či prejavom ospravedlnenia sa. Žalobca

neskôr v konaní poukázal na rozhodnutia ÚS SR č. III. ÚS 507/2013 a ÚS 159/2012, rozhodnutia NS
SR č.k. 30Cdo/2731/2012, 30 Cdo/2555/2010 a 4Cdo/54/2011 a rozsudky OS KEI č.k. 40C/226/2014
a 34C/119/2012 a tiež na medializované rozhodnutia ohľadne priznaných náhrad nemajetkovej ujmy
F. G., E., H.. Na pojednávaní tiež uviedol, že voči JUDr. Adamčíkovej sa tak zachoval, vzhľadom na
jej nesprávny postup vo veci, ako pojednávala, keď preskúmala rozhodnutie trestného súdu vo veci,

nevykonala žiaden ním navrhnutý dôkaz, do pojednávacej miestnosti zavolala policajtov; mal veľký
záujem ju uraziť, ju doslova vyzvať, aby na neho podala trestné oznámenie a to bolo ešte z jeho strany
zhovievavé označenie. Nemieril svoje výhrady voči justícii ako celkovej, ale presne na osobu doktor I.
a na jej spôsob výkonu justície. Súdu, justícii sa ospravedlnil na hlavnom pojednávaní. Podľa žalobcu
nie je možné, aby niekoho 10 rokov stíhali, zničili mu celý život, a potom sa mu nik neospravedlnil. To

je podľa neho v rozpore s dobrými mravmi.

4. Na pojednávaní žalovaný poukázal na skutočnosť, že skutok nemohol byť doriešený v rámci
disciplinárnehokonaniaSlovenskejadvokátskejkomory,keďžepánžalobcaužneboljejčlenomastratila
kompetenciu v danej veci konať. Tiež zdôraznil, že na poslednom pojednávaní žalobca sám uviedol, že

mal záujem uraziť pani sudkyňu a chcel aby podala naňho trestné oznámenie, teda si trestné stíhanie
zavinil vedome sám a vzhľadom na to podanie tejto žaloby je nemorálne.

5. Súd si osvojil nesporné tvrdenia strán sporu a aj z vykonaného dokazovania zistil skutkový stav veci:

6. V konaní bolo nesporné, že dňa 18.06.2019 začal orgán ORPZ v Košiciach - uznesením v konaní
označenom ako: ČVS: ORP-1573/SM-KE-2019 - trestné stíhanie žalobcu a bolo voči nemu vznesené
obvinenie pre dôvodné podozrenie z toho, že svojim konaním dňa 17.04.2019 a následne dňa
15.05.2019 v priebehu civilného súdneho pojednávania vo veci vedenej pred Okresného súdu Košice
- okolie, č.k.: 15C72/2018 vedeného sudkyňou OS Košice_okolie JUDr. Ľubicou Adamčíkovou naplnil

všetky znaky trestného činu pohŕdania súdom, v zmysle § 343 písm. b) Tr. zákona. Dňa 25.11.2019 bol
žalobca z toho istého dôvodu úradom OP Košice I obžalovaný a následne na základe rozhodnutia
Krajského súdu v Košiciach bolo konanie v predmetnej trestnej veci postúpené na konanie a rozhodnutie
pred Okresným súdom v Rožňave, ktorý vydal vo veci trestný rozkaz, ktorým uznal žalobcu vinným zo
spáchania prečinu pohŕdania súdom a uložil mu peňažný trest vo výške 400,- EUR. Tiež bolo nesporné,

že na základe toho bol žalobcovi rozhodnutím Predsedníctvom SAK ku dňu 20.01.2020 pozastavený
výkon advokácie. Proti trestnému rozkazu podal žalobca aj prokuratúra riadne odôvodnený odpor.7. Z uznesenia Okresného súdu v Rožňave sp.zn. 15T/9/2020-155 zo dňa 2.6.2020 i zo spisu
Okresného súdu Košice-okolie sp.zn. 15C/72/2018 súd zistil, že žalobca na pojednávaní Okresného
súdu Košice – okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15C/72/2018 dňa 17.4.2019 predniesol k osobe

sudkyne: „namietam vašu zaujatosť voči postupu súdu, vašu nepripravenosť, vašu vulgaritu“ a následne
na otázku sudkyne týkajúcu sa špecifikácie jej vulgarity uviedol: „to mi chcete prikazovať? zobuďte sa
pani predsedníčka, ja nie som malý chlapec, nebudete mi prikazovať“. Na ďalšom pojednávaní dňa
15.5.2019 po vyhlásení rozsudku bol obžalovaný ako strana konania vyzvaný, aby svojím podpisom
potvrdil jeho prevzatie, pričom sa podpísal štyrmi krížikmi. Po otázke sudkyne, či je toto podpis reagoval,

„nepáči sa vám?“, následne bol sudkyňou upozornený na dodržiavanie slušného správania, na čo
reagoval otázkou: „ lebo čo mi spravíte zle?“, na uvedené sudkyňa reagovala upozornením, že toto jeho
konanie môže považovať za pohŕdanie súdom, obžalovaný na to povedal, „nie súdom pohŕdam, ale
vami pohŕdam, ja si vyberám osoby, ktorými pohŕdam“. K ďalšiemu upozorneniu sudkyne, že v tomto
konaní zastupuje súd, obžalovaný uviedol „vy môžete tak zastupovať nejaké stádo na lúke a nie súd.“
Vodôvodneníuzneseniavtrestnejvecisúdkonštatoval,žekvýrokomzo17.4.2019došlopoobojstranne

vyhrotenej forme komunikácie, keďže pojednávanie sa uskutočnilo od 13:00 hod do 14:30 hod, to je 90
minút a kritický moment prebehol, keď podľa nahrávky od 14 minúty a trval asi dve minúty s tým, že ďalej
sa pokračovalo bez komplikácii. K upozorneniu zo strany sudkyne došlo len formou, aby sa žalobca
vyjadroval slušne (nebolo kvalifikované), po tom, ako sa obžalovaný vyjadril, že prečo sa tuto 15 rokov
týmto zaoberáme, keď nejaký blázon na krajskom súde sa týmto tu zaoberá. Išlo o nespokojnú reakciu

obžalovaného s konečným rozhodnutím súdu v danom prípade v pozícii žalobcu. takéto prednesy
advokáta nepatria do pojednávacej miestnosti a nemali by byť ani súčasťou jeho bežného života.
Sú neslušné, neprípustné a mali by absentovať v aparáte advokáta i vo výbave každého človeka,
avšak neohrozujú objekt, ktorý trestný zákon chráni, a to autoritu, vážnosť a rešpekt súdu a záujem
na dôstojnom prejednaní veci bez zbytočných prieťahov. Obžalovaný ako advokát mal postupovať

v zmysle statusových predpisov, ktoré mu ukladajú povinnosť vystupovať voči súdom tak, aby nenarušili
svoju nezávislosť, slušne a korektne, aby zachovával vážnosť advokátskeho stavu aj vtedy, keď priamo
nevykonáva advokáciu. V odôvodnení uznesenia v trestnej veci súd tiež. konštatoval, že po hlavnom
pojednávaní neboli pochybnosti o spáchaní skutku, keď sa obžalovaný k spáchaniu skutku priznal.
Uvedená trestná vec bola skončená uznesením, ktorým bola vec postúpená Slovenskej advokátskej

komore z dôvodu, že nejde o trestný čin, ale o disciplinárne previnenie. O sťažnosti prokuratúry voči
uvedenému uzneseniu rozhodol Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp.zn. 6To/64/2020 tak,
že ju zamietol. Tunajší súd dohľadávajúc trestný spis zistil, že bol zaslaný SAK. Disciplinárne konanie
voči žalobcovi bolo prerušené podľa § 7 ods. 1 písm. f) zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii z dôvodu
nezaplatenia príspevku na činnosť komory.

8. Predmetom konania Okresného súdu Košice-okolie sp.zn. 15C/72/2018, ktoré sa pôvodne viedlo
na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 40C/226/2014 (no uznesením Krajského súdu v Košiciach
z 21.2.2018 bol spor prikázaný prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu Košice-okolie), bola tiež
náhrada škody spôsobená pri výkone verejnej moci, a to v dôsledku nezákonného uznesenia o vznesení

obvinenia voči žalobcovi - JUDr. Jurajovi Uhrinovi pre trestný čin útoku na verejného činiteľa (sudcu
Okresného súdu Košice I) v súbehu s trestným činom vydierania. Žaloba bola zamietnutá rozsudkom
Okresného súdu Košice-okolie z 15.5.2019 č.l. 60 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
sp.zn. 1Co/193/2019 z 22.7.2020 z dôvodu, že žalobca nepreukázal nemajetkovú ujmu v uplatnenej
výške ako aj z dôvodu, že skutok sa stal, spod obžaloby bol oslobodený z dôvodu, že nie je trestným

činom, no jeho konanie by mohlo naplniť pojmové znaky disciplinárneho previnenia v zmysle zákona
o advokácii, avšak vzhľadom na uplynulú dobu od spáchania skutku, nebolo možné vec postúpiť na jeho
prejednanie disciplinárnemu senátu SAK. Dovolanie bolo odmietnuté uznesením Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 7Cdi/239/2020-562 z 29.4.2021.

9. Medzi stranami sporu bolo nesporné, že v prejednávanej veci žalobca dňa 2.12.2021 podal na
Generálnej prokuratúre SR návrh na prerokovanie nároku na náhradu škody - uplatnenej nemajetkovej
ujmy vo výške 20.000,- EUR spôsobenej mu následkom začatia a vedenia nezákonného trestného
stíhania, vznesenia obvinenia a prerokovávania veci pred trestnými súdmi, teda škody spôsobenej mu
opísaným konaním orgánov štátu poškodením mena, cti a vôbec všetkých zložiek osobnostného statusu

ako takého na verejnosti. Jeho nárok príslušný štátny orgán vyjadrením zo dňa 14.02.2022 neuznal.

10. V inej civilnej veci bola žalobcovi rozsudkom Okresného súdu Košice I sp. zn. 34C/119/2012 z 13.
augusta 2020, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.10.2020, voči žalovanému priznaná náhradanemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- EUR spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, pričom súd zobral
do úvahy skutočnosť, že žalobca bol od 6. do 9.9.2006 zadržaný, že v danom čase v médiách odznela
pravdivá informácia o začatí trestného stíhania voči žalobcovi a najmä že trestné stíhanie žalobcu

trvalo celkovo 6 rokov, 1 mesiac a 5 dní, kedy bol stíhaný zo skutku, za ktorý mu hrozilo odsúdenie za
zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 Trestného zákona, pričom napokon bol spod obžaloby
právoplatne oslobodený.

11. Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej mu

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.
.
12. Podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom do 30.06.2023, štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným
zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom
opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa
odseku 1 sa nemožno zbaviť.

13. Podľa § 5 ods. 1 zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má
účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

14.Podľa §6ods.1 cit.zákona,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškodyspôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

15. Podľa § 6 ods. 2 cit. zák., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

16. Podľa § 8 ods. 1 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na
kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak
a) v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo

b) v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že
v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec
postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti
nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.

17. Podľa § 8 ods. 6 písm. a) cit. zákona, právo na náhradu škody nevznikne, ak si osoba uloženie
trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama.

18. Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

19. Podľa § 16 ods. 1 cit. zák., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

20. Podľa § 16 ods. 4 cit. zák., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí
iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodenýpožadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne
prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota
omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na

náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí
začiatok jej plynutia neskôr..

21. Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

22. Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli

poškodenémuvsúkromnomživote,d)závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvspoločenskom
uplatnení.

23. Podľa § 17 ods. 4 cit. zákona, výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže
byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa

osobitného predpisu (zákon č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými
činmi v znení zákona č. 79/2008 Z.z.).

24. Súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a vec právne vyhodnotil takto:

25. Žalobca sa v predmetnom spore domáhal náhrady škody – nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola
spôsobená zo strany štátu pri výkone verejnej moci v dôsledku vydania označených nezákonných
rozhodnutí: rozhodnutie ORPZ v Košiciach o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia ČVS:
ORP-1573/SM-KE-2019 zo dňa 18.06.2019 a trestný rozkaz Okresného súdu v Rožňave, ktorý bol
následne v súvislosti s tým vydaný, pričom vec bola napokon uznesením Okresného súdu v Rožňave

sp.zn. 15T/9/2020 zo dňa 02.06.2020 postúpená z dôvodu, že nešlo o trestný čin, ale o disciplinárne
previnenie, na riešenie ktorého je príslušná SAK. Uvedený postup má v zásade rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Žalobca si
v zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 cit. zákona písomne 02.12.2021 požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku, avšak nakoľko žalovaný žalobcovi písomne oznámil listom zo 14.02.2022, že

neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (že ho neuznáva), mohol sa žalobca ako poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

26. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú fyzickým a právnickým osobám nezákonným konaním
svojich orgánov ich rozhodnutiami alebo nesprávnym úradným postupom vyplýva z čl. 46 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky a predstavuje integrálnu súčasť práva jednotlivca na súdnu ochranu.
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo nesprávnym úradným postupom. Slovenská republika tak poskytuje ústavnú záruku, že orgán
verejnej moci bude o právach oprávnených osôb rozhodovať v súlade so zákonom a že postup
uskutočnený v mene orgánu verejnej moci bude správny. V prípade odklonu od tejto záruky Slovenská

republika určuje, že poškodená osoba dostane náhradu za spôsobenú škodu. Zmysel právnej úpravy
zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby škoda spôsobená nesprávnym či nezákonným
zásahom štátu, bola primerane odčinená. Zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
ako aj predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu sú upravené
zákonom č. 514/2003 Z.z.

27. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, t.j. bez ohľadu na zavinenie, ktorej sa nemožno
zbaviť. Ako uvádza ústavný súd v svojom rozhodnutí I.ÚS 177/2023, z komentovaného znenia k § 17
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. vyplýva že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne

ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné
predpoklady, ktorými sú nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávny úradný
postup,existencianemajetkovejujmyakvalifikovanápríčinnásúvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímorgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy; v
prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je
nedostačujúce(bližšiepozriJakubáč,R.Zákonozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnej

moci. Komentár. Bratislava : Wolters Kluwer, 2016). Pre priznanie nároku na náhradu škody musia
byť jednoznačne preukázané všetky tieto podmienky, nepostačuje iba pravdepodobný záver o splnení
niektorej z podmienok vzniku zodpovednosti štátu za majetkovú škodu, resp. nároku na priznanie
nemajetkovej ujmy.

28. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov
smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa
nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok
na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia z

18.06.2019, ktoré však nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, ako to vyžaduje § 6 ods.
1 citovaného zákona, avšak za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade
posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, ak
k takému rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným,
má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

pre nezákonnosť. Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania resp. oslobodzujúcim
rozsudkom sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Pri zodpovednosti štátu za škodu v prípadoch nezákonného trestného
stíhania, nie je rozhodujúca skutočnosť, z akého dôvodu neskončilo trestné stíhanie právoplatným
odsúdením. Súd mal za to, že zastavenie trestného stíhania, oslobodenie spod obžaloby alebo v

danom prípade konštatovanie súdu, že v prejednávanej trestnej veci nešlo o trestný čin, ale iba o
disciplinárne previnenie, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a
vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods. 1 citovaného
zákona. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť,

že nedošlo (resp. objektívne nemohlo dôjsť) k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie,
na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť
alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na
samotný výsledok celého trestného stíhania. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. V preskúmavanej veci

žalobca svoj nárok na náhradu škody odvodzoval aj z neskôr vydaného trestného rozkazu Okresného
súdu v Rožňave, ktorý bol na základe odporu zrušený a v novom neskoršom rozhodnutí už žalobca
- v trestnom konaní v postavení obžalovaného – odsúdený nebol. Vznik nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o treste sa odvíja od výsledku ďalšieho konania, teda od nového rozhodnutia
vydaného po zrušení pôvodného odsudzujúceho rozhodnutia. Zhrnúc uvedené súd konštatoval, že v

danom prípade je splnená prvá základná podmienka pre záver o zodpovednosti štátu a to existencia
nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci.

29. Žalobca sa v konaní domáha náhrady nemajetkovej ujmy. Ustanovenie § 17 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či

zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než
majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením,
hoci bolo predpokladané) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho
konania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného
rozhodnutia,najmädoosobnostnejintegritypoškodeného.Peňažnákompenzáciajevzákoneoznačená

za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú
ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie
porušenia práva.

30. Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o stav mysle poškodenej osoby,
ktorý sa preukazuje empaticky, a to určitým vcítením sa do pozície trestne stíhaného človeka. Hoci
možnú ujmu v dôsledku trestného stíhania na základe nezákonného rozhodnutia spočívajúcu v neistote,
obavách, frustrácii poškodeného ohľadne výsledku konania je možné objektívne prezumovať, pretožekaždá fyzická osoba v podobnej situácii by ju objektívne pociťovala, avšak posudzovanie, či ide o ujmu
nepatrnú alebo značnú v zmysle kritérií upravených v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.,
je už ale predmetom ďalšieho dokazovania, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii

takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú
situáciu v konaní hodnoverne preukázal.

31. Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby predstavuje zásah od osobnostných práv fyzickej
osoby a negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho

výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy najmä v takom prípade,
ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť štátu absolútne objektívnu za
výsledok trestného konania vo veci samej spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia, avšak iba
závažná ujma odôvodňuje priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a za takú je považovaná
ujma, ktorú by z objektívneho hľadiska a nie z hľadiska subjektívnych pocitov dotknutého vzhľadom na
okolnosti a intenzitu zásahu, jeho dopad a dôsledky a jeho trvanie považovala za značnú každá iná

fyzická osoba v danom mieste a čase a v tej istej situácii, spoločenskom postavení atď. (NS SR sp. zn.
4Cdo/81/2011). Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu
závažnú.Rozhodujúcejevšakobjektívnehľadiskoaniesubjektívnepocity,tedato,čibypredmetnúujmu
takto v danom mieste a čase vnímala aj každá iná fyzická osoba (NS 5Cdo 201/2013). Súd má za to, že

aj keď postup príslušných orgánov v predmetnom trestnom konaní mal v zásade rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno pri
posudzovaní nároku žalobcu na náhradu škody takto spôsobenej vychádzať len z týchto dôsledkov bez
prihliadnutia aj na osobitné okolnosti danej veci. V danom prípade bolo v konaní preukázané len to, že
k zásahu do osobnostných práv žalobcu objektívne muselo dôjsť, nakoľko trestné stíhanie by objektívne

negatívne pociťovala každá osoba, avšak žiadnym spôsobom neboli v konaní preukázané konkrétne
závažné dôsledky trestného stíhania v živote žalobcu, ktoré by odôvodňovali priznanie uplatnenej
náhrady nemajetkovej ujmy.

32. Súd vo veci tiež zisťoval splnenie aj ďalšej podmienky potrebnej na priznane nároku na náhradu

škody titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - príčinnú súvislosť medzi
škodou a nezákonným rozhodnutím štátu. V právnej teórii sa vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny
nexus) označuje ako priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím
resp. nesprávnym úradným postupom a škodou, resp. vznikom nemajetkovej ujmy vzťah príčiny a

následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Právnym
posúdením je vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou)
tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti

(porovnaj R 21/1992). Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe
skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon
spája zodpovednosť za škodu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.6.2010,
sp.zn. 5Cdo126/2009). Keďže žalobca nešpecifikoval a nepreukázal konkrétne následky nezákonných
rozhodnutí, možno len všeobecne konštatovať príčinnú súvislosť medzi nezákonnými rozhodnutiami

orgánu verejnej moci (rozhodnutím ORPZ v Košiciach o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia
ČVS: ORP-1573/SM-KE-2019 zo dňa 18.06.2019 a následným trestným rozkazom Okresného súdu
v Rožňave, pričom trestné stíhanie napokon skončilo po 16 mesiacoch) a negatívnym zásahom do
osobnostných práv žalobcu v osobnom, pracovnom a spoločenskom živote, ktorý vyvolal vznik nejakej
nemajetkovej ujmy. Avšak pre priznanie konkrétnej náhrady nemajetkovej ujmy to nepostačuje, pretože

musí byť preukázaný kauzálny nexus medzi predmetnými nezákonnými rozhodnutiami a konkrétnymi
následkami tak, aby bolo možné preskúmať, či išlo o závažnú ujmu, ktorá by odôvodňovala priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

33. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané,

s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie
nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá
porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je
možnéaniexaktnekvantifikovaťavyčísliť,namiestonejjemožnélenposkytnutiezadosťučinenia.Pokiaľide o vyjadrenie miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť alebo vážnosť osoby v spoločnosti, treba
vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal v rodinnom, pracovnom či inom prostredí fyzickej
osoby. Kritériá, na ktoré súd prihliadal pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, sú uvedené

v§17ods.3cit.zákona.Ideonormusrelatívneneurčitouhypotézou,ktorávyžaduje,abysúdsohľadom
na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil okolnosti významné pre
určenie výšky náhrady. Súd tak prihliada najmä na dopad nezákonného rozhodnutia do osobnostnej
sféry poškodeného, nepriaznivosť jeho vplyvu na povesť poškodeného, jeho doterajší spôsob života
a podobne. Výpočet je demonštratívny a nevylučuje, aby sa prihliadlo aj na iné okolnosti, pokiaľ budú

považované za porovnateľne závažné. Je potrebné brať do úvahy aj závažnosť sporu pre účastníka
samotného. Z uvedeného potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno
vyvodiť automaticky už zo samotnej existencie nezákonného rozhodnutia (ak by tomu tak bolo, zrejme
by zákonodarca určil vzorec alebo tabuľku pre hodnotenie nemajetkovej ujmy).

34. V konaní bolo nesporné, že konanie obžalovaného (JUDr. Juraja Uhrina) voči sudkyni (JUDr.

Ľubici Adamčíkovej) síce podľa rozhodnutia súdu v trestnej veci nenaplnilo žiadnu zo skutkových
podstát uvedených v osobitnej časti trestného zákona, ale takéto konanie mohlo naplniť pojmové znaky
disciplinárneho previnenia v zmysle § 18 ods. 3 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Podľa § 74 písm.
a) uvedeného zákona disciplinárna komisia Slovenskej advokátskej komory rozhoduje v disciplinárnych
senátoch o disciplinárnych previneniach advokátov. Na základe toho dospel súd k záveru, že urážlivý,

pohŕdavý skutok, pre ktorý bol žalobca trestne stíhaný a ktorý možno považovať za protiprávne konanie,
sa stal (čo ani žalobca nikdy nerozporoval), ale nemal takú mieru nebezpečnosti pre spoločnosť, že by
bol posúdený ako trestný čin. Bolo by nemorálne, aby za konanie, ktoré je možné posúdiť ako konanie,
ktoré je v rozpore s profesijnou etikou advokáta, bola žalobcovi priznaná nemajetková ujma.

35. Súd okrem toho konštatuje, že výsledky dokazovania nenasvedčujú záveru, že toto trestné stíhanie
poznačilo natrvalo a zásadne aj spoločenskú reputáciu žalobcu, pretože nemal preukázané, či skutočne
a do akej miery došlo k zníženiu občianskej cti a dôstojnosti žalobcu na verejnosti a ako konkrétne a kým
satakmalostať.Žalobcanároknanáhradunemajetkovejujmyskutkovonevymedzilaneodôvodnilakým
spôsobom mala byť narušená jeho povesť, vážnosť a dôstojnosť, ako dospel k výške nemajetkovej ujmy,

ktorú si uplatňuje a z čoho nemajetková ujma vlastne pozostáva. Žalobca neozrejmil opodstatnenosť
výškypožadovanejnemajetkovejujmy,svojetvrdeniaonarušeníjeho profesijnejpovesti,dobréhomena
v spoločnosti, v kruhu spolupracovníkov, kolegov, priateľov a ďalších osôb a o tom, že bol spoločensky
pomerne verejne známou osobou ako aj o pomerene širokej medializácii v súvislosti s daným trestným
stíhaním žiadnym spôsobom nešpecifikoval, nepreukázal, zostali len vo všeobecnej rovine jeho tvrdení,

a to napriek tomu, že mu to žalovaný v konaní vytýkal. Žalobca v konaní nepredložil ani neoznačil žiadne
dôkazy k predmetným skutočnostiam s odôvodnením, že nemajetková ujma sa nedokazuje, pričom
poukázal na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 11Co/186/2018. Súd sa týmto argumentom
žalobcu úplne nestotožnil a poukazuje na nasledovnú judikatúru, s ktorej je podľa názoru súdu potrebné
vychádzať pri posudzovaní závažnosti ujmy vzniknutej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci.

36. V náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 754/2016 tento súd konštatoval,
že v týchto prípadoch (rozumej prípady náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.) je potrebné zohľadniť medzi takýmito kritériami jednak povahu trestnej veci, dĺžku trestného
stíhania a predovšetkým dopady trestného stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby (následky

v osobnostnej sfére poškodeného), ako aj okolnosti, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo. Za pomoci
týchto kritérií ustálená výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí však súčasne najmä
zodpovedať všeobecne zdieľanej predstave spravodlivosti a slušnosti (obdobne rozsudok veľkého
senátu Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30 Cdo 2813/2011 z 27. júna 2012). Inak povedané,
určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s

požiadavkou spravodlivosti (Najvyšší súd SR rozsudok sp. zn. 7 Cdo 145/2011 z 12. decembra 2012).

37. I keď výška zadosťučinenia (nemajetkovej ujmy) v peniazoch je predmetom úvahy súdu, jeho úvaha
sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa tak nesmie
stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole. Nemožno priznávať

neprimerané, či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch viedli k bezdôvodnému
obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do práva na ochranu
osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou Slovenskej
republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či dokoncaživote) bagatelizovať (NS SR sp. zn. 4 Cdo 171/2005). Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo
37/2012 konštatoval, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými
argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných,

prejednávanej veci obdobných veciach, pričom poukázal i na nález ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 147/06
a na rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. V rozhodnutí
sp. zn. 6 MCdo 15/2012 dospel najvyšší súd k záveru, podľa ktorého určenie výšky primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala žiadnemu hodnoteniu; jej
základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na určitom kvalitatívnom posúdení

základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy
upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z., (v zmysle ktorého v prípade, že trestným
činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku
minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania za
spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy). Súd
sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom,

pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným rozhodnutím väčšia v porovnaní so smrteľným
následkom trestného činu, respektíve s morálnou škodou spôsobenou trestným činom znásilnenia,
sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. V ďalšom rozhodnutí sp.zn. 3 Cdo 7/2017 najvyšší
súd pri riešení predmetnej otázky poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej náhrada nemajetkovej
ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr. Tolstoy

Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba
vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené
kráľovstvo). Okrem toho ESĽP vyjadril názor, že výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať
výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej
povesti (napríklad Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko). ESĽP tiež zdôraznil, že pri

určovaní výšky náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá
je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada
za porušenie iných osobnostných práv by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov
prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti
a Karhuvaara v. Fínsko). Na uvedenú judikatúru ESĽP poukazoval najvyšší súd aj vo svojom rozhodnutí

sp.zn. 3 Cdo 19/2018, kedy konštatoval, že určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu,
ktorú utrpeli obete trestných činov. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Cdo/68/2017, súdy
pri určovaní konkrétnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy musia vždy zohľadňovať nielen primeranosť
k iným finančným kompenzáciám, ale naďalej prihliadať na zákonné kritériá, a to najmä na osobu

poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k nej došlo i závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom
živote a v spoločenskom uplatnení. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 2018 (ZSP
4/2021) určenie primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy konkrétnou sumou je vždy závislé od
výsledku posúdenia takých individuálnych, jedinečných okolností každej prerokovávanej veci, ktoré sú

spravidlaneopakovateľnéanezameniteľnésokolnosťamirelevantnýmivinýchveciach.Vdôsledkutoho
sa na podklade rozhodnutí dovolacieho súdu, ktorými v jednotlivých prípadoch preskúmaval správnosť
posúdenia takto vysoko individuálnych okolností odvolacími súdmi, ani nemôže - v otázke primeranosti
konkrétnej výšky tejto náhrady - vytvoriť ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu.

38. Žalobca vo veci poukazoval na medializované rozhodnutia súdov SR, kde boli priznané vysoké
náhrady nemajetkovej ujmy v iných veciach, ktoré sú však pre účely posúdenia dôvodnosti uplatneného
nárokunanáhradunemajetkovejujmynepostačujúce.Ktomutosúddodáva,žeautomaticképriznávanie
rovnakých súm za nezákonne vedené trestné stíhanie pre všetky prípady bez poznania konkrétnych
detailov ohľadom povahy trestnej veci, dĺžky trestného stíhania, preukázaných dopadov trestného

stíhania do osobnostnej sféry žalobcu a okolností, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo, nie je možné,
pretože primeranosť výšky náhrady škody musí vždy zohľadňovať osobitné okolnosti prípadu, ktorých
rozmanitosť nemožno generalizovať pre každého poškodeného rovnako. Súd nemal vedomosť o týchto
skutočnostiach v takom rozsahu (povaha trestnej veci, dĺžka trestného stíhania, dopady trestného
stíhania do osobnostnej sféry poškodeného), aby mohol aspoň komparačne prípad Kuciak/Kočner

použiť pri rozhodovaní o náhrade škody žalobcu. To isté platí aj kauzách a priznaných náhradách iným
osobám, ktoré žalobca označil.39. Ako už bolo vyššie spomenuté, súdy pri určení formy alebo výšky zadosťučinenia vychádzajú
predovšetkýmzpovahytrestnejveci,tiežzdĺžkytrestnéhostíhaniaapredovšetkýmzdopadovtrestného
stíhania do osobnostnej sféry poškodenej osoby. Forma a prípadná výška zadosťučinenia nesmie byť v

rozpore so všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti, t.j. jej priznanie je nad rámec konštatovania
porušenia práva na mieste iba vtedy, ak by sa z hľadiska všeobecnej slušnosti poškodenému satisfakcia
skutočne mala dostať. Trestné stíhanie žalobcu trvalo celkovo 16 mesiacov, kedy bol stíhaný zo skutku
(za opakované rušenie pojednávania súdu závažným spôsobom – správanie sa k súdu urážlivo alebo
znevažovaniesúdu -napriekpredchádzajúcemuupozorneniu),zaktorýmuhroziloodsúdeniezatrestný

čin pohŕdania súdom v zmysle § 343 písm. b) TZ a za ktorý mu bol súdom trestným rozkazom uložený
peňažný trest vo výške 400 EUR, ktorý bol následne zrušený. Súd napokon trestné konanie zastavil
z dôvodu, že nejde o trestný čin, ale o disciplinárne previnenie, na riešenie ktorého bola plne príslušná
disciplinárna komisia SAK, keďže žalobca vykonával povolanie advokáta.

40. Súd zdôrazňuje, že žalobca mal v konaní nielen povinnosť tvrdenia ale i dôkaznú povinnosť, preto

je na ňom, aby predložil alebo označil dôkazy preukazujúce dôvodnosť priznania nemajetkovej ujmy
v uplatnenej výške. V tomto smere súd nemôže nahrádzať jeho činnosť pri navrhovaní dokazovania.
Podľa názoru súdu žalobca nepreukázal, že vedenie trestného stíhania voči jeho osobe malo až také
negatívnedôsledkyvjehoosobnom,pracovnomaspoločenskomživote,ktorébyodôvodňovalipriznanie
nemajetkovej ujmy. Jeho označenie či preukázanie rozhodnutí v iných jeho súdnych sporoch nie je

toho dôkazom a svedčí skôr v jeho neprospech, nakoľko je z toho zrejmé, že tu boli aj iné nezákonné
trestné stíhania žalobcu, ktoré ovplyvnili jeho osobný, pracovný a spoločenský život. O to viac bolo
potrebné preukázať, aké malo trestné stíhanie práve v danej trestnej veci dopady na osobnostnú
sféru žalobcu ako poškodenej osoby. Navyše, ako už súd vyššie konštatoval, skutok, za ktorý bol
trestne stíhaný, síce nebol trestným činom, avšak išlo o konanie nemorálne, v rozpore s profesijnou

etikou advokáta. Vzhľadom na uvedené, súd uzatvára, že prípadným priznaním výšky zadosťučinenia
čo i len sčasti uplatneného nároku, by došlo k rozporu s výsledkami vykonaného dokazovania a so
všeobecne zdieľanou predstavou spravodlivosti. Už samotné konštatovanie porušenia práva žalobcu je
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím, preto
súd žalobu zamietol.

41. Podľa ust. § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), o
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

42. Podľa ust. § 255 ods. 1 a 2 C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu

vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

43. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný bol v konaní plne úspešný, teda by mu patrila plná náhrada
trov konania, no žiadne trovy mu v konaní nevznikli, súd o trovách konania rozhodol tak, že žiadnej zo

strán ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v dvoch písomných vyhotoveniach.

Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu

smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom súde (ust. § 362 ods. 1 a 2 C.s.p.).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ
domáha (ust. § 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré
predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (ust. § 365 C.s.p. ods. 1 až 3).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,

c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (ust. § 366 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.