Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, August 15, 2024

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/130/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720201177
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 08. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Kolcun

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2024:3720201177.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. a

členiek senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jany Haluškovej v spore žalobkyne: A. H., rod. Z., nar. XX.
XX. XXXX, Š. XX, D., zástupená JUDr. Darinou Kučerovou, advokátkou, Železničná 90/12, Považská
Bystrica, IČO: 51 721 589, proti žalovaným: 1/ O. C., rod. Z.P., nar. XX. XX. XXXX, X.V. XX, 2/ O. G.,
nar. XX. XX. XXXX, G.P. X, Z. M., 3/ U. G., nar. XX. XX. XXXX, G. X, Z. M., všetci právne zastúpení
JUDr. Tiborom Bickom, advokátom, Dukelská 972/7, Považská Bystrica, IČO: 31 938 183, o určenie, že
vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, vedenom na bývalom Okresnom súde Považská Bystrica pod sp.
zn. 13C/16/2020, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 08. februára 2023

sp. zn. 19Co/90/2022, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalovaným 1/, 2/, 3/ priznala nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 09. júna 2022 č. k.
13C/16/2020-216, rozhodol tak, že žalobu zamieta (výrok I.). Žalovaní 1/, 2/ a 3/ majú voči žalobkyni
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktorú náhradu trov konania je žalobkyňa povinná
zaplatiť žalovaným 1/, 2/ a 3/ do troch dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré po

právoplatnosti rozhodnutia vydá súdny úradník (výrok II.).
1.1. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že súd vykonal dokazovanie oboznámením,
resp. prečítaním listinných dôkazov predložených žalobkyňou, žalovanými, oboznámením sa so spisom
JUDr. Hamaru č. N465/2018, so spisom tunajšieho súdu sp. zn. 10D/430/2005, so spisom správy
katastra Považská Bystrica č. C 43/07, vyžiadaním listinných dôkazov požadovaných zo strany
žalobkyne a zistil nasledovný skutkový stav veci:
1.2. Ako prvé sa súd zaoberal námietkou neexistencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení namietanou žalovanými. K danému súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. I. ÚS 482/2013-50 zo dňa 11. 12. 2013, podľa ktorého práve meritórne posúdenie
existencie vlastníctva právneho predchodcu žalobkyne k sporným nehnuteľnostiam môže zmeniť právne
postavenie žalobkyne, keďže jedine úspech žalobkyne v konaní o jej žalobe jej umožní uplatnenie
svojich prípadných nárokov voči subjektom, ktoré boli alebo sú stále vedené v katastri nehnuteľností
ako vlastníci spornej nehnuteľnosti. Opačný záver by znamenal denegatio iustiae v prípadoch, ak po
smrti poručiteľa dôjde k právnym úkonom, ktorých predmetom je nakladanie s majetkom, ktorý patril

poručiteľovi ku dňu jeho smrti. Vzhľadom na uvedené súd posúdil žalobu v zmysle § 137 písm. c) CSP
(ako vo výroku I., tak aj vo výroku II. a jeho alternatívnom petite) a má za to, že existuje naliehavý právny
záujem na požadovanom určení žalobkyňou ako dedičkou poručiteľa, ktorá je aktívne legitimovaná napodanie takejto žaloby, t. j. námietky žalovaných ohľadom neexistencie naliehavého právneho záujmu
a z neho odvodzujúcej aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne, považoval súd za nedôvodné.
1.3. Z rozhodnutia F. vyplýva, že poručiteľ mal nadobudnúť predmetné nehnuteľnosti darom a že sa

o tejto skutočnosti nezanechala nijaká písomná listina. Aj v roku 1930 bola však v prípade právnych
úkonov týkajúcich sa nehnuteľností nevyhnutná písomná forma tohto úkonu a jej vklad do pozemkovej
knihy, ktorý vklad nariaďoval pozemnoknižný súd. V danom prípade súd nemal za preukázanú existenciu
písomnej formy právneho úkonu (napr. darovaciu zmluvu), ani skutočnosť, že bol uskutočnený vklad
vlastníckeho práva poručiteľa do pozemkovej knihy a že bolo pozemnoknižným súdom rozhodnuté

o nariadení tohto vkladu a teda ani skutočnosť, že by bol poručiteľ v čase jeho smrti vlastníkom
predmetných nehnuteľností v k. ú. X.V. a to: parc. č. XXX/X, druh pozemku les, výmera 602 m2, parc.
č. XXX/X, druh pozemku les, výmera 482 m2, parc. č. XXX/X, druh pozemku les, výmera 481 m2, parc.
č. XXX/X, druh pozemku les, výmera 701 m2, parc. č. 520/3, druh pozemku les, výmera 569 m2, parc.
č. 520/4, druh pozemku orná pôda, výmera 264 m2, parc. č. 520/5, druh pozemku orná pôda, výmera
1.502 m2, parc. č. 520/6, druh pozemku orná pôda, výmera 1.596 m2, parc. č. 520/7, druh pozemku

orná pôda, výmera 1.391 m2 a parc. č. 520/9, druh pozemku les, výmera 338 m2.
1.4. Taktiež súd nemal za preukázané vlastnícke právo poručiteľa v čase jeho smrti k časti predmetných
nehnuteľností v k. ú. X.Č. a to parc. reg. C č. 2274/5 orná pôda o výmere 1 106 m2, parc. reg. C č.
XXXX/XX ostatná plocha o výmere 89 m2 a parc. reg. C č. 2XXX/XX orná pôda o výmere 809 m2, ktoré
mal poručiteľ nadobudnúť v roku 1958 (ako bolo uvedené v Žiadosti o vydanie osvedčenia vyhlásenia

o vydržaní vlastníckeho práva), nakoľko taktiež v tom čase sa vyžadovala v zmysle § 40 ods. 1 zákona
č. 141/1950 Zb. Občiansky zákonník písomná forma právnych úkonov o právach k nehnuteľnostiam a
medzi listinami nachádzajúcimi sa v Notárskom spise č. N 465/2019 sa nenachádza nijaká listina (napr.
darovacia zmluva, kúpna zmluva, atď.), ktorá by bola titulom nadobudnutia vlastníckeho práva poručiteľa
k časti predmetných nehnuteľností a taktiež ani žalobkyňa nepredložila tunajšiemu súdu listinu, ktorá by

preukazovala nadobudnutie vlastníckeho práva poručiteľa k predmetným nehnuteľnostiam. Skutočnosť,
že poručiteľ nebol nikdy evidovaným a ani faktickým vlastníkom predmetných nehnuteľností tvrdili aj
samotní žalovaní od začiatku konania a túto skutočnosť uviedla aj samotná žalobkyňa vo svojom
vyjadrení zo dňa 06. 11. 2020.
1.5. Vo vzťahu k správnosti údajov v ROEP podľa ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

(R 71/2018), rozhodnutie o schválení ROEP v zásade nezakladá účinky tak „prejudiciality“, ako aj „k
viazanosti súdu inými rozhodnutiami“ (§ 193 a § 194 CSP) a to jednak z dôvodu (iba) deklaratívneho
charakteru verejnej listiny, ktorou je rozhodnutie o schválení ROEP a jednak z dôvodu priamo zákonom
predpokladanej možnosti „práva na začatie konania podľa osobitného predpisu“ podľa § 137 CSP v
prípade, ak dotknutá osoba s obsahom verejnej listiny nesúhlasí. Žalobou o určenie vlastníckeho práva

možno vlastnícke právo zapísané na základe rozhodnutia o schválení ROEP kvalifikovaným spôsobom
spochybniť. Pri vypracovaní ROEP totiž dochádzalo v dôsledku nedostatočne zistených podkladov k
chybám a právny stav vyplývajúci z listu vlastníctva založeného v rámci ROEP nezodpovedal stavu
skutočnému. Keďže v katastri nekontrolujú správnosť a úplnosť podkladov pre vyhotovenie ROEP,
kvalita vyhotovenej evidencie nie je spoľahlivá, preto je na riešenie týchto pochybení daná príslušnosť

súdov v civilnom konaní (Uznesenie NS SR sp. zn. 4Mcdo/12/2014 zo dňa 29. 09. 2015).
1.6. Vzhľadom na vyššie uvedené má súd za to, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nijakým
spôsobom nepreukázala, že by poručiteľ bol ku dňu jeho smrti, t. j. dňa 07. 09. 1985 vlastníkom
predmetných nehnuteľností na základe platného právneho titulu a taktiež nepreukázala vydržanie
predmetných nehnuteľností poručiteľom s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. R 73/2015,

na základe ktorého by poručiteľ nadobudol vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Súd tak
žalobu v celom rozsahu (vo výroku I., II. a jeho alternatívnom petite) zamietol.
1.7. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. Nárok na náhradu trov
konania priznal tej strane sporu, ktorá bola úspešná. Súd teda priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu žalovaným 1/až 3/. O konečnej výške nároku na náhradu trov konania rozhodne po

právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným rozhodnutím.

2. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalobkyne rozsudkom z 08. februára
2023 sp. zn. 19Co/90/2022 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (výrok I.). Vyslovil, že žalovaní 1/, 2/,
a 3/ majú voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II.).

2.1. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že odvolací súd sa v danom prípade v plnom
rozsahu stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie. Po dôkladnom preskúmaní
všetkých relevantných odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový
stav, ktorý posúdil v súlade s hmotným právom. V podanom odvolaní neboli žalobkyňou preukázané,ale ani tvrdené také skutočnosti, ktoré by mali za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z tohto dôvodu
si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne podľa § 387 ods. 2 CSP
poukazuje. Pokiaľ odvolací súd v plnom rozsah odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie,

stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom totiž tvorí
jeden celok. Určujúca spätosť s rozsudkom odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich
organickú (kompletizujúcu) jednotu.

2.2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, ktorým v celom rozsahu žalobu zamietol, založil na závere,
že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno a nijakým spôsobom nepreukázala, že poručiteľ bol ku dňu
jeho smrti vlastníkom nehnuteľností uvedených v petite žaloby. Žalobkyňa nepreukázala, že poručiteľ
nadobudol nehnuteľnosti na základe platného právneho titulu. Žalobkyňa nepreukázala, že poručiteľ
predmetné nehnuteľnosti nadobudol vydržaním. Pri svojich skutkových záveroch vychádzal z výsledkov
vykonaného dokazovania, z dôkazov predložených žalobkyňou a dôkazov, ktoré vyžiadal na návrh

žalobkyne, z dôkazov predložených žalovanými, najmä zo spisu JUDr. Jána Hamaru č. N 465/2018,
zo spisu tamojšieho okresného súdu sp. zn. 10D/430/2005, zo správy katastra Považská Bystrica č. C
43/2007.
2.3. Žalobkyňa, ktorá je podľa uznesenia Štátneho notárstva v Považskej Bystrici zo dňa 14. 07. 1986 č.
k.3D/1588/85-23dedičkaporučiteľa,savpodstatedomáhaurčenia,ževžalobeoznačenénehnuteľnosti

patria do dedičstva po poručiteľovi L. Z., ktorý zomrel dňa XX. XX. XXXX. Podľa konštantnej judikatúry
sa dedič môže domáhať určenia, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom veci. Toto určenie sa vzťahuje
ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastanú neskôr, na to spravidla nemôžu mať vplyv. Po smrti
poručiteľa totiž mohlo dôjsť k právnej skutočnosti, ktorá mohla mať za následok vznik vlastníckeho práva
inej osoby.

2.4. Žalobkyňa v podanom odvolaní spochybňuje záver súdu prvej inštancie, že neuniesla dôkazné
bremeno o vlastníctve poručiteľa k predmetným nehnuteľnostiam tým tvrdením, že vlastníctvo poručiteľa
k pozemkom, ktoré sú predmetom konania, preukazovala „v časti rozhodnutiami správy katastra a v
časti notárskou zápisnicou o vydržaní“.
2.5. Pokiaľ ide o rozhodnutia správy katastra (rozhodnutie správy katastra Považská Bystrica č. C

43/2007 zo dňa 06. 03. 2007), z tohto rozhodnutia vyplynulo, že katastrálny úrad v Trenčíne, správa
katastra Považská Bystrica, prerokoval žiadosť žalovanej 1/ o nadobudnutie vlastníctva k parc. KN-E
512/2,520/2,520/5,512/3,520/3,520/6,512/4,520/7,520/4,520/9apopreukázanísplneniapodmienok
uvedených v § 11 ods. 4 zákona č. 180/1995 Z. z. v spojení s § 134 Občianskeho zákonníka na základe
doporučenia komisie zriadenej podľa § 4 zákona č. 180/1995 Z. z. vydal rozhodnutie, ktorým potvrdil,

že žalovaná 1/ dňom účinnosti rozhodnutia o schválení ROEP-u nadobudla vlastnícke právo k týmto
nehnuteľnostiam. Napriek námietkam žalobkyne z uvedenej listiny nie je možné vyvodiť, že poručiteľ bol
ku dňu svojej smrti vlastníkom predmetných nehnuteľností. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala, že uvedené nehnuteľnosti boli ku dňu smrti
poručiteľa v jeho vlastníctve, žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných podmienok pre vydržanie

predmetných nehnuteľností poručiteľom. Konštatovanie správy katastra v odôvodnení rozhodnutia, že
„predmetnénehnuteľnostinadobudolotecnavrhovateľky(O.C.,rod.Z.-pozn.odvolaciehosúdu)formou
daru v roku 1930 od pôvodných vlastníkov“ neumožňuje bez ďalšieho dospieť k záveru, že poručiteľ bol
ku dňu svojej smrti vlastníkom týchto nehnuteľností a že tieto nadobudol vydržaním.
2.6. Rovnako ani z Rozhodnutia Správy katastra Považská Bystrica č. 2/2007 zo dňa 29. 06. 2007,

ktorým bol podľa § 7 ods. 3 zákona register obnovenej evidencie pozemkov v k. ú. X., obec X., okres
Považská Bystrica, spracovaný zhotoviteľom Agroprojekt s.r.o., Bytčická cesta č. 32, Žilina s prílohou,
ktorá tvorí súčasť rozhodnutia, nie je možné dospieť k záveru, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti
vlastníkom týchto nehnuteľností. Uvedené má súvis len s ROEP-om, ktorý vlastnícke právo nezakladá.
V tomto smere sa súd prvej inštancie vo vzťahu k správnosti údajov ROEP od rozhodovacej činnosti

NajvyššiehosúduSRneodklonil,napr.uznesenieNajvyššiehosúduSRsp.zn.7Cdo/291/2019,vktorom
súd konštatoval, že Rozhodnutie o schválení ROEP v zásade nezakladá účinky tak „prejudiciality", ako
aj „viazanosti súdu inými rozhodnutiami“ (§ 193 a § 194 CSP). K samotnému rozhodnutiu o schválení
ROEP odvolací súd len dopĺňa, že rozhodnutie o ROEP môže byť podkladom pre zápis vlastníctva
do katastra nehnuteľností, tak, ako tomu je v danom prípade (zápis na LV č. XXXX pre k. ú X.), ide o

deklaratórne rozhodnutie, ktoré vlastníctvo nekonštituuje, ale len deklaruje na základe iného právneho
titulu.
2.7. Notárska zápisnica notára JUDr. Jána Hamrana č. N465/2018,NZ 1656/2019, NCRIs 1705/2019
zo dňa 21. 01. 2019 v spojení s jej opravou zo dňa 28. 05. 2019 osvedčuje vyhlásenie jej účastníkov,t. j. aj žalovanej 1/ vydržanie vlastníckeho práva k tam uvedeným nehnuteľnostiam podľa § 63 zák. č.
323/1992 Zb.. Uvedená notárska zápisnica nepreukazuje, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom
v nej označených nehnuteľností.

2.8. Rozhodnutia správy katastra a notárska zápisnica sú verejnými listinami, pre ktoré platí, že verejná
listina potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak (§
205 CSP). Predmetné listiny, napriek tvrdeniu žalobkyne, nepreukazujú vlastnícke právo poručiteľa ku
dňu jeho smrti. Nakoľko žalovaní uvedené verejné listiny nespochybňovali, nie sú dôvodné námietky
žalobkyne, že súd nesprávne preniesol dôkazné bremeno na žalobkyňu.

2.9. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala
nadobudnutie pozemkov poručiteľov a nepreukázala vydržanie pozemkov poručiteľom. Uvedený právny
názor súdu prvej inštancie považuje za vecne správny. Napriek námietkam o nepreskúmateľnosti
rozsudku súdu prvej inštancie, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa vysporadúvava so všetkými
podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Myšlienkový postup je v odôvodnení rozhodnutia dostatočne
vysvetlený nielen poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,

ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré súd prvej inštancie prijal. Nie je vylúčené, aby súd pri
odôvodnení rozhodnutia citoval z komentára s tým, že zdroj citácie uvádza v požadovanom znení.
2.10. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že žalobkyňa nepreukázala právny titul nadobudnutia
vlastníctva a nepreukázala ani vydržanie. Žalobkyňa v podanom odvolaní spochybňuje nedostatok
odôvodenia prijatého názoru, je však potrebné uviesť, že ak mal poručiteľ nadobudnúť vlastníckeho

právo vydržaním, museli byť zo strany žalobkyne tvrdené skutočnosti, ktoré umožňujú nadobudnutie
vlastníckeho práva vydržaním. Žalobkyňa nepreukázala a ani netvrdila, že poručiteľ splnil zákonné
podmienky pre vydržanie.
2.11. Jedným zo základných predpokladov nadobudnutia veci vydržaním je oprávnenosť držby. Za
oprávneného držiteľa sa považuje ten, kto je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu

vec alebo právo patrí. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná
vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Podkladom tejto vôle je dobrá viera, ktorá vyjadruje vnútorný
(psychický) stav držiteľa. Treba zdôrazniť, že dobrá viera ako psychický stav nemôže byť sama osobe
predmetom dokazovania. Možno na ňu usudzovať len z okolností vonkajšieho sveta, prostredníctvom
ktorých sa vnútorné presvedčenie prejavuje navonok a z ktorých možno vyvodiť, že sa nadobúdateľ

dôvodne považuje za vlastníka veci.
2.12. Žalobkyňa oprávnenú držbu ako základný predpoklad vydržania vôbec netvrdila. Z uvedeného je
teda celkom zrejmé, že pre nedostatok skutkových tvrdení zo strany žalobkyne nemohol súd dospieť k
záveru, že poručiteľ ku dňu smrti nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním. V
tejto súvislosti je preto nenáležitá argumentácia odvolateľky, aby sa súd vo vzťahu k inštitútu vydržania

riadil rozhodnutím Ústavného súdu SR II. ÚS 484/2015, podľa ktorého „pri poskytovaní súdnej ochrany
v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním treba za podstatu a zmysel základného práva
na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd považovať taký výklad ustanovenia
§ 134 Občianskeho zákonníka, ktorý podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický
stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom (ktorý je po stanovenú dobu objektívne presvedčený o
svojom domnelom vlastníckom práve) so stavom vlastníckym. A contrario, výklad, ktorý túto možnosť
vylučuje, resp. ju obmedzuje podstatným spôsobom, nemôže byť považovaný za ústavne konformný.

Pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť
presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce,
že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také
nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú
vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar

ako bezodplatné plnenie.“
2.13. V odvolacom konaní boli úspešní žalovaní, preto majú v súlade s ustanoveniami § 396 ods. 1, §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP voči neúspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie,
prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Uviedla, že je toho názoru, že
odvolací súd (ale aj súd prvej inštancie) mi nesprávnym procesným postupom znemožnil ako strane,
aby som uskutočňovala svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práv na spravodlivýproces. Odvolací súd sa podľa môjho názoru nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami
pre rozhodnutie vo veci samej, preto je odôvodnenie jeho rozhodnutia nepreskúmateľné.
3.1. Odvolací súd napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým tento

zamietol moju žalobu o určenie, že pozemky, špecifikované v žalobe a jej doplneniach patria do
dedičstva po mojom otcovi. Moja žalobná argumentácia bola založená na tom, že vlastníctvo poručiteľa
nepochybne vyplýva z (verejných) listín, ktoré som v konaní označila a z ktorých nepochybne vyplýva
scudzovací titul, na základe ktorého naši rodičia sporné pozemky nadobudli, kedy sa tak stalo, ako aj
skutočnosť, že až do svojej smrti tieto pozemky nerušene užívali.

3.2. Súd prvej inštancie vôbec žiadnym spôsobom vo svojom rozhodnutí nezohľadnil to, že si svoje
práva odvodzujem z verejných listín, s tým, čo z týchto verejných listín vyplýva, aké sú právne dôsledky
takto osvedčených skutočností a aký vplyv majú tieto skutočnosti na rozloženie dôkazného bremena v
civilnom súdnom konaní. Uvedené som namietala v podanom odvolaní.
3.3. Moja ďalšia odvolacia námietka smerovala k tomu, že rozhodnutie je v časti založené na komentári
beztoho,abytomukorešpondovaloajuvedenieaprávneposúdenienazákladepríslušnýchkonkrétnych

zákonných ustanovení.
3.4. Na moju odvolaciu námietku, že okresný súd časť svojich záverov, uvedených v odseku 35, založil
na komentári k zákonu, bez uvedenia konkrétnych zákonných ustanovení, z ktorých tento jeho názor
vychádza, odvolací orgán reagoval nasledovne: „Nie je vylúčené, aby súd pri odôvodnení rozhodnutia
citoval z komentára s tým, že zdroj citácie uvádza v požadovanom znení.“(ods. 19 napadnutého

rozhodnutia)
3.5. So záverom odvolacieho súdu, citovaným v predchádzajúcom odseku, nemôžem nesúhlasiť, avšak
som názoru, že takýto záver nemožno považovať za náležité vysporiadanie sa odvolacieho súdu s
mojouodvolacounámietkou-odvolacísúdsavôbecnezaoberaltoučasťou,kdesomnamietalaabsenciu
príslušných zákonných ustanovení, na základe ktorých súd prvej inštancie rozhodol. Dôsledkom

uvedeného je záver konajúcich súdov o tom, že som nepreukázala vydržanie bez toho, aby z
ktoréhokoľvek z týchto rozhodnutí, či už samostatne, alebo spoločne bolo možné zistiť, splnenie
ktorých konkrétnych zákonných podmienok vôbec posudzovali. Z rozhodnutia odvolacieho súdu ďalej v
súvislosti s touto námietkou nie je zrejmé, prečo uvedenie príslušného zákonného ustanovenia, podľa
ktorého mal súd prvej inštancie postupovať, v jeho rozhodnutí nie je na účely preskúmateľnosti daného

rozhodnutia potrebné.
3.6. Nedostatočná je podľa môjho názoru aj argumentácia odvolacieho súdu k mojej odvolacej námietke,
že všetky rozhodujúce okolnosti vydržania pozemkov poručiteľom sú obsiahnuté v príslušných verejných
listinách, ktoré v časti nadobudnutia pozemkov poručiteľom neboli relevantným spôsobom spochybnené
s tým, že dotknuté verejné listiny, ktoré zhodne osvedčujú, že poručiteľ bol vlastníkom pozemkov na

základe tam označených scudzovacích titulov a nerušene ich po zákonom stanovenú dobu užíval.
3.7. Odvolací súd sa zaoberal tým, čo z týchto verejných listín vyplýva, avšak vo vzťahu k mojim
odvolacím námietkam z jeho rozhodnutia nie je zrejmé, ako túto vyhodnotil, osobitne v časti, že z
príslušných verejných listín vyplýva nerušená držba poručiteľa po zákonom ustanovenú dobu, ktorú
naviac nevymedzil ani zákonným ustanovením, ani slovným vyjadrením a ani záverom o tom, že takáto

skutočnosť z príslušných listín nevyplýva. Naviac táto argumentácia (o tom, čo z dotknutých verejných
listín vyplýva alebo nevyplýva) je úplne novou, v rozhodnutí súdu prvej inštancie nemá žiaden podklad,
preto som k nej nemohla zaujať žiadne stanovisko.
3.8. Dovolím si poukázať aj na záver odvolacieho súdu, „žalobkyňa oprávnenú držbu ako základný
predpoklad vydržania vôbec netvrdila. Z uvedeného je teda celkom zrejmé, že pre nedostatok

skutkových tvrdení zo strany žalobkyne nemohol súd dospieť k záveru, že poručiteľ ku dňu smrti
nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním.“ Uvedený záver nemá vôbec podklad
v súdnom spise, keďže už v žalobe som uviedla: Žalovaná v 1/rade nadobudla podľa mojich zistení
Nehnuteľnosti vydržaním, z toho prevažnú časť podľa § 11 zákona č. 180/1995 Zb. tak, využila
skutočnosť,žeNehnuteľnosťvminulostinadobudolnášotec,ktorýnehnuteľnostiajdlhodoboužívalabol

teda oprávneným držiteľom Nehnuteľností. Odvolací súd naviac pri tejto otázke posudzuje predpoklady
vydržania, ktoré v jeho rozhodnutí ani v rozhodnutí súdu prvej inštancie nie sú zákonne vymedzené a
ktoré v konaní (v tejto časti) ani neboli sporné.
3.9. Ďalej namietam, že odvolací súd založil podstatnú časť svojho odôvodnenia na ustanovení §
205 CSP a následnej argumentácii o tom, čo vyplýva príp. nevyplýva z verejných listín, ktoré som na

preukázanie svojho nároku v konaní označila a ktoré súd v konaní zabezpečil. Táto argumentácia,
vrátane použitia ustanovenia § 205 CSP nemá žiaden podklad v prvoinštančnom rozhodnutí. Teda
odvolací súd uplatnil vo svojom rozhodnutí zákonné ustanovenie dosiaľ nepoužité, ktoré bolo pre jeho
rozhodnutie podstatné a to bez splnenia podmienky výzvy podľa § 382 CSP. Argumentácia odvolaciehosúdu o tom, že nerušená držba môjho otca z týchto listín nevyplýva podľa môjho názoru naviac obsahu
dotknutých listín ani nezodpovedá.
3.10. Dovolím si poukázať na to, že je právom strán konania podľa § 181 ods. 2 CSP poznať predbežné

právne posúdenie, ktoré ukladá súdu sprístupniť v čase pre strany konania uplatniteľnom, také dôvody
právneho posúdenia, ktoré umožňujú strane konania pred ukončením dokazovania daných rozsahom a
kvalitou uplatniť ďalšie dôkazy, ktoré vo vzťahu ku predvídateľnosti právnej otázky o intenzite ujmy či už
opodstatnenosť nároku podporujú alebo od postavenia strany v konaní zoslabujú. Vzhľadom na takmer
úplnú absenciu právneho posúdenia (obsahujúceho uvedenie príslušných zákonných ustanovení) veci v

rozhodnutí prvoinštančného súdu a následného obdobného postupu odvolacieho súdu v časti tvrdeného
nepreukázaného vydržania, som toho názoru, že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé a
neumožňovalo mi pri elementárnej predvídateľnosti uplatniť príslušnú skutkovú a právnu argumentáciu.
3.11. Napadnuté rozhodnutie je podľa môjho názoru nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie,
pretože odvolací súd na nedostatočne zaoberal mojimi odvolacími dôvodmi, ktoré boli pre rozhodnutie
podstatné. V dôsledku rozhodnutia odvolacieho súdu tak došlo (rovnako ako aj v prípade rozsudku súdu

prvej inštancie) k porušeniu práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je imanentnou súčasťou
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3.12. Dovolateľka navrhla, aby Najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako aj rozsudok
Okresného súdu Považská Bystrica zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Okresnému súdu Považská

Bystrica na ďalšie konanie.

4. Žalovaní vo svojom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne navrhli predmetné dovolanie ako nedôvodné
odmietnuť a stotožnili sa s rozsudkami súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu.

5. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo
napadnutérozhodnutievydané(§424CSP),beznariadeniapojednávania(§443CSP),dospelkzáveru,
že dovolanie je potrebné zamietnuť.

6. Podľa § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.
Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.

7. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľka uvedie, v čom

spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

8. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť dovolania z § 420 písm. f) CSP, podľa ktorého je dovolanie
prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí,
ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na

nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.

Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa kuvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti).

11. V súvislosti s námietkou dovolateľky o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací
súduvádza,žepodľastabilizovanejjudikatúryústavnéhosúduriadneodôvodneniesúdnehorozhodnutia
ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej

len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal
so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a
právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a
relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa
musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne
závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp.
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej
argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho
argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda
inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto

premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Je potrebné zdôrazniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový

a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní
nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05).

13. V súdenej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 CSP, keď mal za to, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné

pre posúdenie danej veci, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil v súlade s
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods.
2 CSP). Dovolací súd je toho názoru, že odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, ktoré
ho viedli k prijatému rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu
prvej inštancie nemožno považovať za zjavne neodôvodnený. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia má náležitosti v zmysle § 393 CSP. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f) CSP
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie
veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku

súdu prvej inštancie. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97,
IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s
procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým
a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a námietok. V súdenej
veci sú z rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé úvahy, ktoré ho viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej

inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku. Odvolací súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými
rozhodujúcimi skutočnosťami a s odvolacími námietkami dovolateľky. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie
jednoznačne vyplýva, aké dôkazy súd vykonal, ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil a to s
uvedením príslušných zákonných ustanovení. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, s
ktorým sa odvolací súd stotožnil.

14. Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že súd prvej inštancie vôbec vo svojom rozhodnutí nezohľadnil to,
že si svoje práva odvodzuje z verejných listín s tým, čo z týchto verejných listín vyplýva, aké sú právne
dôsledky takto osvedčených skutočností, aký vplyv majú tieto skutočnosti na rozloženie dôkaznéhobremena, dovolací súd uvádza, že predmetná dovolacia námietka je nedôvodná z dôvodu, že tak ako
súd prvej inštancie v bodoch 36, 37 a 38 svojho rozhodnutia, tak aj odvolací súd v bodoch 15, 16, 17,
18 a 19 sa predmetnou námietkou zaoberali a uzavreli, že predmetné listiny napriek tvrdeniu žalobkyne

nepreukazujú vlastnícke právo poručiteľa ku dňu jeho smrti. Nakoľko žalovaní uvedené verejné listiny
nespochybňovali, nie sú dôvodné najmä námietky žalobkyne, že súd nesprávne preniesol dôkazné
bremeno na žalobkyňu.

15. Pokiaľ ide o ďalšiu odvolaciu námietku, že rozhodnutie odvolacieho súdu je v časti založené na

komentári bez toho, aby tomu korešpondovalo aj uvedenie a právne posúdenie na základe príslušných
konkrétnych zákonných ustanovení, dovolací súd uvádza, že aj táto námietka nie je dôvodná. Súd prvej
inštancie v bodoch 30 až 33 citoval právne normy, na základe ktorých vykonal právne posúdenie a
odvolací súd v bode 19 svojho rozhodnutia sa stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, keď
uviedol, že myšlienkový postup je v odôvodnení rozhodnutia dostatočne vysvetlený nielen poukazom
na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne

závery, ktoré súd prvej inštancie prijal. Nie je vylúčené, aby súd pri odôvodnení rozhodnutia citoval z
komentára s tým, že zdroj citácie uvádza v požadovanom znení.

16. Pokiaľ ide o tvrdenie dovolateľky, že je nedostatočná argumentácia odvolacieho súdu týkajúca
sa okolností vydržania pozemkov poručiteľom, ktoré skutočnosti vyplývajú z verejných listín, ktoré v

časti nadobudnutia pozemkov poručiteľom neboli relevantným spôsobom spochybnené, naviac táto
argumentácia je úplne novou, v rozhodnutí súdu prvej inštancie nemá žiaden podklad, preto sa k nej
nemohla vyjadriť, je potrebné uviesť, že aj táto neobstojí. Už súd prvej inštancie v dôvodoch svojho
rozhodnutia v bodoch 17 až 29 tieto skutočnosti riešil a následne odvolací súd po svojom rozhodnutí v
bodoch 15 až 18, teda dovolateľka mala možnosť k predmetným skutočnostiam zaujať svoje stanovisko.

17. Pokiaľ ide o námietku dovolateľky, že záver odvolacieho súdu, že žalobkyňa oprávnenú držbu ako
základný predpoklad vydržania vôbec netvrdila nie je správny, keď už v žalobe uviedla, že žalovaná 1/
nadobudla podľa jej zistení nehnuteľnosti vydržaním, a že nehnuteľnosť v minulosti nadobudol ich otec,
ktorý nehnuteľnosti aj dlhodobo užíval a bol teda oprávneným držiteľom nehnuteľnosti taktiež neobstojí.

Tvrdenie odvolacieho súdu je správne, tieto skutočnosti dovolateľka netvrdila, je to zrejmé jednak z
obsahu spisu, ako aj z dôvodov rozhodnutí súdov nižšej inštancie.

18. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku dovolateľky, že odvolací súd založil podstatnú časť svojho rozhodnutia
na ustanovení § 205 CSP, teda čo vyplýva a nevyplýva z verejných listín a ktorá argumentácia nemá

žiaden podklad v prvoinštančnom rozhodnutí, taktiež nie je dôvodná. Totižto súd prvej inštancie vo
svojom rozhodnutí v bodoch 17 až 29 sa týmito skutočnosťami zaoberal, nejde o prekvapivé rozhodnutie
a ani o dôvod, aby odvolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 382 CSP.

19. Pokiaľ dovolateľka v dovolaní namieta, že v rozhodnutiach súdov nižších inštancií absentuje právne

posúdenie ohľadne nepreukázania vydržania ani táto námietka dovolateľky neobstojí. Z rozhodnutia
súdu prvej inštancie je zrejmé, že v bodoch 30 až 33 právne posudzoval podmienky nepreukázania
vydržania a odvolací súd vo svojom rozhodnutí v bodoch 13, 20, 21 a 22 k tejto problematike zaujal
názor, že žalobkyňa nepreukázala právny titul nadobudnutia vlastníctva a nepreukázala ani vydržanie.
Žalobkyňa totižto nepreukázala ani netvrdila, že poručiteľ splnil zákonné podmienky pre vydržanie.

Odvolacísúdtedakonštatoval,žežalobkyňaoprávnenúdržbuakozákladnýpredpokladvydržaniavôbec
netvrdila.

20. V závere svojho dovolania dovolateľka namietala, že napadnuté rozhodnutie je podľa jej názoru
nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, pretože odvolací súd sa nedostatočne zaoberal

jej odvolacími dôvodmi, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné. Je potrebné uviesť, že ani predmetná
dovolacia námietka neobstojí, keď k tejto otázke preskúmateľnosti rozhodnutia sa dovolací súd už
vyjadrilvyššie,keďkonštatoval,žerozhodnutiesúduprvejinštancievspojenísrozhodnutímodvolacieho
súdu nemožno považovať za zjavne neodôvodnené, odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia
má náležitosti v zmysle § 393 CSP, a že v súdenej veci sú z rozhodnutia odvolacieho súdu zrejmé úvahy,

ktoré viedli k potvrdeniu záveru súdu prvej inštancie o nedôvodnosti uplatneného nároku. Odvolací
súd sa dostatočne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a s odvolacími námietkami
dovolateľky. Námietky dovolateľky v tejto časti dovolania sú vo všeobecnej rovine.21. Na záver dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľky, že konanie pred odvolacím súdom bolo
postihnuté vadou vyplývajúcou z § 420 písm. f) CSP, je neopodstatnená. Podané dovolanie je tak síce
prípustné, ale nie je dôvodné, a preto ho podľa § 448 CSP zamietol.

22. Žalovaní boli v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol im nárok
na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§

262 ods. 2 CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.