Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 12, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9CoCsp/38/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122205675
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 11. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122205675.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu JUDr. Jozefa Šuleka a JUDr. Jany Vargovej, v spore žalobcov: v rade 1/ A. B., nar.
XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., v rade 2/ E. B., nar. XX.X.XXXX, bytom F. G. XXX/XX,
H., obidvaja právne zastúpení: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík, s.r.o., so sídlom Rázusova 1, 040
01 Košice, IČO: 50 560 611, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010
11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova
8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia a o zaplatenie finančného
zadosťučinenia, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 1Csp/1/2022-291

zo dňa 27.03.2024, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku I. p o t v r d z u j e .

Vo výroku II., III. a IV. rozsudok prvoinštančného súdu m e n í tak, že žalovaný j e p o v i n n
ý zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 1 342,20 Eur spolu s úrokom z omeškania
5% ročne zo sumy 642,20 Eur od 4.12.2016 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku.

Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

P r i z n á v a žalobcom 1/ a 2/ vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania 24,74%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd vo výroku I. určil, že ustanovenie bodu 4.

5 Zmluvy o poskytnutí úveru č. 02/262/08 zo dňa 8.4.2008 uzatvorenej medzi žalobcami 1/ a 2/
a žalovaným v znení: „Banka má právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4
Úverovej zmluvy v prípade, ak dôjde k zmene miery rizika Klienta. Zmena miery rizika Klienta môže
súvisieť predovšetkým so zmenou rizikovej váhy Klienta podľa pravidiel stanovených Národnou bankou
Slovenska. Pre posúdenie zmeny miery rizika Klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu
Úverovej zmluvy v porovnaní so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu
úrokovej sadzby je Banka oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k Úverovej zmluve“, je

neprijateľnázmluvnápodmienkaaabsolútneneplatná.VovýrokuII.uložilžalovanémupovinnosťzaplatiť
žalobcom v rade 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne sumu 2 642,20 eur spolu s úrokom z omeškania 5%
ročne zo sumy 642,20 eur od 4.12. 2016 do zaplatenia, a to všetko do troch dní po právoplatnosti tohtorozsudku. Vo výroku III. vo zvyšku súd žalobu zamietol. Vo výroku IV. žalobcom v rade 1/ a 2/ nárok na
náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 18,7%.

Na podklade vykonaného dokazovania považoval, že žalobcovia ako klienti a žalovaný ako banka
uzatvorili dňa 08.04.2008 Zmluvu o poskytnutí úveru č. 02/262/08 ( dôkaz na č.l. 55 a nasl. spisu), na
základektorejpodľabodu2ods.2.1bankaposkytneklientoviúverdovýšky800000,-Sk(26555,14eur),
a to na v ods. 2.2 uvedený účel: nadobudnutie nehnuteľnosti, ktorá je presne špecifikovaná v uvedenom

odseku. V bode 4. je upravené úročenie, kde v ods. 4.4. sa uvádza, že zmluvné strany dohodli
Revizibilnú úrokovú sadzbu vo výške 5,65% p.a. od podpisu úverovej zmluvy, ktorá je súčtom BRIBOR
a úrokového rozpätia, pričom podľa ods. 4.4.1 počiatočná výška BRIBOR je 4,31% p.a hodnota BRIBOR
sa pravidelne prehodnocuje, v rozhodujúci deň v hodnote BRIBOR platného dva pracovné dni pred
rozhodujúcim dňom, v prípade ak dva pracovné dni pred rozhodujúcim dňom nebude hodnota BRIBOR
stanovená, použije sa hodnota BRIBOR platná v predchádzajúci pracovný deň, ak nebude možné

vyššie uvedeným spôsobom BRIBOR určiť, najmä z dôvodu mimoriadnej medzibankovej situácie bude
BRIBOR určený bankou v hodnote zodpovedajúcej sadzbe predaja 12 mesačných depozitov obvyklej
na bankovom trhu v deň úročenia BRIBOR bankou zaokrúhlene na dve desatinné miesta. Úrokové
rozpätie podľa ods. 4.4.2. bolo dohodnuté vo výške 1,34% ročne. V ods. 4.5 bolo uvedené, Banka má
právo adekvátnym spôsobom meniť úrokovú sadzbu podľa bodu 4.4. úverovej zmluvy v prípade, ak

dôjde k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika klienta môže súvisieť predovšetkým so zmenou
rizikovej váhy klienta podľa pravidiel stanových Národnou bankou Slovenska. Pre posúdenie zmeny
miery rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu úverovej zmluvy v porovnaní
so skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Príslušnú zmenu úrokovej sadzby je banka
oprávnená uskutočniť automaticky bez dodatkov k úverovej zmluve. V ods. 4.6 je uvedené, že v prípade

ak klient so zmenou príslušnej úrokovej sadzby nesúhlasí, má právo do 30 dní odo dňa účinnosti zmeny
uvedeného v oznámení banky o zmene výšky úrokovej sadzby splatiť zostatok úveru s príslušenstvom.
Na toto mimoriadne splatenie sa nevzťahuje poplatok za predčasné splatenie úveru.

Žalovaný listom zo dňa 08.02.2012 (dôkaz na č.l. 20 spisu) oznámil žalobcovi 1/ termín uplynutia doby

fixácie úrokovej sadzby v zmluve ku dňu 10.04.2012 s tým, že má možnosť zmeniť si obdobie fixácie,
pričom čoraz viac klientov využíva možnosť získať nemennú výšku úrokovej sadzby a tým aj rovnakú
mesačnú splátku na obdobie troch až piatich rokov. V roku 2011 túto možnosť uprednostní viac ako 80
% klientov a preto ju odporúčajú žalobcovi 1/ s tým, že zmena znamená fin. istotu a stabilitu a bude
zrealizovaná bez poplatku a ponúkol im úrokovú sadzbu vo výške 4,79% p.a. s obdobím fixácie 3

roky alebo 5 rokov a pre prípad, že sa rozhodne túto ponuku nevyužiť mu v tomto liste uviedol, že od
uvedeného dátumu bude úver úročený úrokovou sadzbou vo výške 5,25% p.a. stanovenou na obdobie
jedného roka a potom bude opäť prehodnotená. Zároveň žalovaný odôvodnil výšku úrokovej sadzby
tým, že ju tvorí EURIBOR vo výške 1,73% p.a. a úrokové rozpätie vo výške 3,52% p.a.

Na uvedený list žalobca v rade 1/ písomne reagoval listom zo dňa 05.04.2012 – nesúhlas
s neoprávneným zvýšením úrokového rozpätia na hypotekárnych úveroch č.022628 a č.991285,
doručenom žalovanému v uvedený deň (dôkaz na č.l. 17 spisu), v ktorom uviedol, že je dlhoročným

klientom banky a okrem bežného účtu má 2 hypotekárne úvery, ktoré spláca načas a v dikcii zmluvných
podmienok, pričom poukázal na to, že v zmluve o poskytnutí úveru 02/262/08 je uvedená výška
úrokového rozpätia vo výške 1,34% p.a.
Žalovaný listom zo dňa 01.02.2013 (dôkaz na č.l. 10 spisu) oznámil žalobcovi 1/ termín uplynutia doby
fixácie úrokovej sadzby v zmluve ku dňu 08.04.2013 s tým, že má možnosť zmeniť si obdobie fixácie,

pričom ponuka úročenia bola 4,49% p.a. na obdobie fixácie troch rokov a 4,49% p.a. na obdobie fixácie
piatich rokov. V prípade ak sa rozhodne klient nevyužiť ponuku, bude od uvedeného dátumu úročený
úver úrokovou sadzbou vo výške 4,99% p.a. stanovenou na obdobie jedného roka a potom bude opäť
prehodnotená, pričom úrokovú sadzbu tvorí základná sadzba v hodnote EURIBOR ku dňu vyhotovenia
oznámenia vo výške 0,62% p.a. zaokrúhlene na dve desatinné miesta a úrokové rozpätie 4,37% p.a.

V deň zmeny úrokovej sadzby má možnosť splatiť celý úver bez poplatku, pokiaľ zo zmluvy nevyplýva
iné a zároveň má možnosť v deň zmeny realizovať predčasnú splátku časti úveru bez poplatku.Z potvrdenia žalovaného zo dňa 18.04.2013 vydaného na žiadosť žalobcu v rade 1/ (dôkaz na č.l. 12
spisu) súd zistil, že žalovaný potvrdil, že klient – žalobca v rade 1/ riadne a včas spláca úver poskytnutý
na základe úverovej zmluvy č. 02/262/08 zo dňa 07.04.2008 a ku dňu 18.04.2013 banka neeviduje na

uvedenom úvere žiadne omeškané splátky.

Žalovaný listom zo dňa 14.06.2013 (dôkaz na č.l. 13 spisu) – vysvetlenie k zmene úrokovej sadzby,
v ktorom uviedol, že banka pristúpila k zvýšeniu úrokového rozpätia podľa bodu 4.6 Zmluvy 1 a k bodu
4.5 Zmluvy 2, podľa ktorého je banka oprávnená meniť úrokovú sadzbu klienta v prípade, že dôjde

k zmene miery rizika klienta. Zmena miery rizika sa prejavila ako výsledok priebežného monitoringu
a následného interného prehodnocovania komplexných ukazovateľov návratnosti úveru, ktoré banka
skúma u každého úverového klienta v rámci tzv. behaviorálneho scoringu, pritom pre posúdenie miery
rizika klienta sú rozhodujúce skutočnosti platné v čase podpisu úverovej zmluvy, v porovnaní so
skutočnosťami platnými v čase vykonávanej zmeny. Získané výsledky boli podkladom pre uvedenú
úpravu úrokovej sadzby. K úprave úrokového rozpätia banka pristupuje výlučne na základe výsledkov

merania uvedených parametrov, používa vlastné interné matice, ktoré z dôvodu kompetetívnej ochrany
banka nezverejňuje ani nesprístupňuje. Vzhľadom na tieto skutočnosti nemôže poskytnúť podklady
na základe ktorých banka v súlade so zmluvami prijala rozhodnutie o zmene úrokovej sadzby. V ich
prípade výsledky behaviorálneho scoringu poukázali na určité zmeny v oblasti miery rizika návratnosti
poskytnutých úverov a vzhľadom na uvedenú sú presvedčení, že banka postupovala v súlade so

Zmluvami a naďalej trvá na doterajších vyjadreniach.

Žalovaný listom zo dňa 30.01.2014 (dôkaz na č.l. 16 spisu) oznámil žalobcovi 1/ termín uplynutia doby
fixácie úrokovej sadzby v zmluve ku dňu 07.04.2014 s tým, že má možnosť zmeniť si obdobie fixácie,
pričom ponuka úročenia bola 3,4% p.a. na obdobie fixácie troch rokov a 4,4% p.a. na obdobie fixácie

piatich rokov, spolu so zmenou úročenia ponúkol možnosť navýšenia úveru a získanie až 5 500,- eur.
V prípade ak sa rozhodne klient nevyužiť ponuku, bude od uvedeného dátumu úročený úver úrokovou
sadzbou vo výške 4,79% p.a. stanovenou na obdobie jedného roka a potom bude opäť prehodnotená,
pričom úrokovú sadzbu tvorí základná sadzba v hodnote EURIBOR ku dňu vyhotovenia oznámenia vo
výške 0,57% p.a. zaokrúhlene na dve desatinné miesta a úrokové rozpätie 4,22% p.a. V deň zmeny

úrokovej sadzby má možnosť splatiť celý úver bez poplatku, pokiaľ zo zmluvy nevyplýva iné a zároveň
má možnosť v deň zmeny realizovať predčasnú splátku časti úveru bez poplatku.

Žalovaný listom zo dňa 08.04.2015 žalobcovi v rade 1/ oznámil, že od 07.04.2015 sa mení úroková
sadzba na predmetnom úvere vo výške 4.290000 % p.s.. V súvislosti so zmenou úrokovej sadzby je od

20.04.2015 nová výška mesačnej anuitnej splátky 166,18 eur.

Žalovaný listom zo dňa 26.01.2016 žalobcovi 1/ oznámil, že dňa 07.04.2016 uplynie doba fixácie
úrokovej sadzby s ponukou úročenia úveru na dlhšie obdobie a to úrokovou sadzbou 2.00% p.a. na
obdobie fixácie piatich rokov s možnosťou navýšenia úveru až o 7 600,- eur. V prípade rozhodnutia

nevyužiťponukubudeodtohtodátumuúročenýúversadbou4,29%p.a.stanovenounaobdobiejedného
roka a potom bude opäť prehodnotená s tým, že výšku úrokovej sadzby tvorí úroková sadzba v hodnote
EURIBOR ku dňu oznámenia 002% p.a. a úrokové rozpätie 4,27 % p.a. V deň zmeny úrokovej sadzby
má možnosť splatiť celý úver bez poplatku, pokiaľ zo zmluvy nevyplýva iné a zároveň má možnosť v deň
zmeny realizovať predčasnú splátku časti úveru bez poplatku.

2. Súd v podrobnostiach poukázal na právnu úpravu, ktorú na rozhodnutie vo veci aplikoval, pričom
poukázal na to, že z toho, žalobcovia skutkovo odôvodňovali žalobu a čoho sa domáhali, je zrejmé, že
za podstatné považovali, že žalovaný im neoprávnene zvýšil dohodnutú úrokovú sadzbu predmetného
úveru, za obdobie od 4/012 do 7/016 inkasoval od žalobcov splátky zodpovedajúce neplatnému

jednostrannému zvýšeniu úrokovej sadzby, pričom okamihom prijatia každej takejto splátky došlo na
stranežalovanéhokbezdôvodnémuobohateniu.Súdpretouplatnenýnároknazaplateniesumy1451,98
eur posudzoval ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 ods. 1 OZ plnením
zneplatnéhoprávnehoúkonuaodtohosaodvíjajúcinároknazaplatenie3000,-eurtitulomprimeraného
finančného zadosťučinenia v zmysle ust. § 3 ods. 5 zák.č. 270/2007 Z.z.

Žalobcovia vo svojej žalobe namietali neprijateľnú podmienku zmluvy, vymedzenú v bode 4.5 zmluvy,
na základe ktorej došlo k neoprávnenej zmene úrokovej sadzby v časti úrokového rozpätia.Ustanovenie § 53 ods. 1 OZ vymedzilo zákonnú povinnosť, resp. zákaz používať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa. Neprijateľná zmluvná podmienka je ekvivalentom nekalej obchodnej podmienky, ktorú

terminologicky definuje smernica Rady 93/13/EHS. čl. 3 ods. 1, podľa ktorého „zmluvná podmienka,
ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode
spotrebiteľa“. Aktuálna právna úprava § 53 ods. 1 OZ v znení novelizácií predstavuje vo svojej podstate
tzv. generálnu klauzulu neprijateľnosti zmluvných podmienok dojednaných nielen v spotrebiteľských

zmluvách, ale aj v štandardných zmluvných podmienkach, všeobecných obchodných podmienkach,
všeobecných poistných podmienkach, prepravných poriadkoch a prípadne aj v iných, odlišne nazvaných
sústavách zmluvných ustanovení, ktorými sa spravujú spotrebiteľské záväzky. Generálna klauzula
neprijateľných zmluvných podmienok plní jednak definičný význam, keďže jej generálna aplikácia
vychádza práve z implicitne koncipovanej definície neprijateľnej zmluvnej podmienky a jednak význam
aplikačný, keďže testu neprijateľnosti za použitia generálnej klauzuly sú podrobované zmluvné

podmienky, ktoré nespĺňajú charakter podmienok ustanovených v § 53 ods. 4 OZ. Z uvedeného
plynie aj subsidiarita generálnej klauzuly vo vzťahu k typovo ustanoveným podmienkam vymedzeným
v jednotlivých písmenách tohto ustanovenia. Ďalej platí, že z posúdenia neprijateľnosti zmluvných
podmienok je vylúčený hlavný predmet zmluvy (t.j. zmluvné podmienky popisujúce hlavný predmet
zmluvy) a primeranosť ceny, t.j. nie cena poskytovaného plnenia ako taká (ako podstatnú náležitosť

spotrebiteľskej zmluvy), ale tie zmluvné podmienky, ktoré pomerujú primeranosť ceny vo vzťahu ku
kvalite dodávaného tovaru alebo poskytovaných služieb.

Súd poukázal na to, že pri právnom hodnotení spornej podmienky uvedenej v bode 4.5 zmluvy vychádzal
z rozhodnutia III. ÚS 111/2023 zo dňa 15.06.2023, ktorý posudzoval totožné ustanovenie zmluvy a

ktorého závery majú podstatný význam pre rozhodnutie o určení predmetnej neprijateľnej zmluvnej
podmienky, tak ako bola podaná žaloba.

Súd rozborom predmetného zmluvného dojednania dospel k záveru, že uvedené zmluvné dojednanie
umožňuje jednostrannú zmenu úrokovej sadzby na základe dôvodov, ktoré sa vzťahujú na subjektívnu

stránku (individuálne hodnotenie) klienta ako spotrebiteľa. Toto ustanovenie zmluvy je zároveň neurčité,
a to najmä preto, že používa pojem „miera rizika klienta“ a pojem „riziková váha klienta“, ktoré
pojmy nie sú nikde objasnené, špecifikované, pripúšťajú rôzny výklad, čo ani neumožňuje žalobcom
ako spotrebiteľom predpokladať obsah zmien úrokovej sadzby, ktoré môžu nastať v budúcnosti.
Neurčitosť zmluvnej podmienky úzko súvisí s jej nezrozumiteľnosťou a týka sa vád jej obsahu, ktorých

následkom je spotrebiteľ vystavený právnej neistote v otázke úpravy práv a povinností v zmluvnom
vzťahu. Značná nerovnováha v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa je teda založená aj
vtedy, ak spotrebiteľ je vystavený nejasnej, nezrozumiteľnej alebo neurčitej zmluvnej podmienke. Súd
zároveň konštatuje, že nie sú splnené podmienky výnimky podľa § 53 ods. 15 písm. a) Občianskeho
zákonníka práve z týchto dôvodov, že toto zmluvné ustanovenie nespĺňa podmienku transparentnosti

a určitosti a len v tomto prípade by bolo možné na základe ustanovenia § 53 ods. 15 OZ zmeniť
úrokovú sadzbu za splnenia zákonných podmienok. V danom prípade toto ustanovenie je výnimkou
z ustanovenia § 53 ods. 4 písm. i), ktoré určuje za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve
mimo iné aj také ustanovenie, ktoré umožňuje dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky
bez dôvodu dohodnutého v zmluve a práve § 53 ods. 15 určuje výnimku z tohto zákonného ustanovenia.

Súd dospel k záveru, že aj v tomto prípade nie je možné, aby zmluvné ustanovenie umožňovalo
žalovanému ako veriteľovi postupovať na základe svojvôle pri jednostrannej zmene úrokovej sadzby,
na základe netransparentného a neurčitého zmluvného ustanovenia tak, ako to bolo v tomto prípade.
V prejednávanej veci súd nevzhliadol existenciu takých osobitných právnych predpisov z oblasti
bankového a finančného práva, ktoré by oprávňovali banku na jednostranné vykonanie zmeny úrokovej

sadzby úverov na bývanie bez nutnosti uzatvoriť dodatok k zmluve o úvere, t.j. jednostranne zo
subjektívnych dôvodov. V konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia ako spotrebitelia pred uzavretím
zmluvy a ani následne boli zo strany žalovaného informovaní o zmluvných podmienkach, ktoré majú
pre nich zásadný význam, to znamená aj pokiaľ ide o bod 4.5 zmluvy a aby žalobcom bol náležite
objasnený dopad tejto zmluvnej podmienky, pričom je nevyhnutné, aby zmluvná podmienka spĺňala

nielen podmienku transparentnosti v širokom chápaní, ale aby zároveň žalobcom ako spotrebiteľom
bol náležite objasnený dopad tejto zmluvnej podmienky a to nielen formálne gramaticky zrozumiteľným
jazykom, ale vzhľadom na všetky súvislosti k otázke úpravy práv a povinností zmluvného vzťahu.Samotné znenie bodu 4.5 ako zmluvnej podmienky, na základe ktorej došlo v tomto prípade
k jednostrannej zmene úrokovej sadzby, nespĺňa podmienku transparentnosti a určitosti a možno
konštatovať, že v tomto prípade je vylúčená aplikácia ustanovenia § 53 ods. 15 písm. a) Občianskeho

zákonníka. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti súd dospel k takému záveru, že ustanovenie bodu 4.5
zmluvy o poskytnutí úveru č. 02/268/08 zo dňa 6.4.2008 nespĺňa požiadavku transparentnosti tak ako
je definovaná judikatúrou Súdneho dvora a ide o neurčitú zmluvnú podmienku , čo má za následok, že
táto zmluvná podmienka spĺňa všetky zákonné predpoklady neprijateľnej zmluvnej podmienky tak, ako
sú uvedené v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo má za následok jej neplatnosť podľa § 53 ods.

5 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ teda žalovaný na základe neplatnej zmluvnej podmienky menil úrokovú sadzbu dohodnutú
v zmluve a inkasoval z tohto dôvodu mesačné splátky vo vyššej sume, inkasoval ich z neplatného
právneho úkonu a nad rozsah splátky dohodnutej v zmluve na jeho strane vzniklo bezdôvodné
obohatenie. Žalobcovia v žalobe presne vymedzili obdobie, výšku bezdôvodného obohatenia ako aj

spôsob jeho výpočtu, celkom za obdobie 04/2012 – 07/2016 špecifikovali sumu jednotlivých mesačných
splátok vcelkovejsume1451,98eur,ktorámedzistranaminebolasporná,tedavuvedenejvýškevzniklo
na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať.

Žalovaný uplatnil námietku premlčania sumy zodpovedajúcej rozdielu, ktorý by žalobcovia zaplatili bez

zvýšenia úrokového rozpätia a sumou, ktorú žalobcovia žalovanému skutočne zaplatili po jej zvýšení ,
inkasovanej žalovaným od 4/2012 do 8/2014. Vo finančnom vyjadrení podľa špecifikácie uvedenej
v žalobe žalobcov, teda uplatnil námietku premlčania v sume 809,78 eur s poukazom na ust. § 107 ods.
1 OZ.

Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca v rade 1/ už listom zo dňa
05.04.2012 uvedom v bode 12. tohto odôvodnenia vyjadril nesúhlas so zvýšením úrokového rozpätia
na predmetnom úvere a z vyjadrenia samotného žalobcu 1/ vyplýva, že ho považoval za neoprávnené,
ktoré ho poškodzuje a žiadal o dodržanie zmluvne stanoveného úrokového rozpätia. K obdobnej
komunikácii keď žalobca 1/ žiadal vysvetlenie došlo aj v ďalších obdobiach pri zvyšovaní úrokového

rozpätia. Žalobcovia teda od 4/012 poznali skutkové okolnosti, z ktorých bolo možné usúdiť, že žalovaný
sa na ich úkor bezdôvodne obohatil, a tiež bolo možné zistiť v akej výške, t.j. svoje právo mohli uplatniť
na súde.Žalobcovia tedamohlisvojeprávouplatniťnasledujúcideň poinkasovaníjednotlivejmesačnej
splátky. Súd dospel k záveru, že žalovaný sa účinne dovolal premlčania nároku žalobcov na vydanie
bezdôvodného obohatenia za čas od 4/2012 do 8/2014. Žalobcovia uplatnili svoj nárok voči žalovanému

dňa 14.9.2016, teda v tejto časti urobili tak zjavne po uplynutí 2-ročnej subjektívnej premlčacej doby. Vo
finančnom vyjadrení predstavuje premlčaný nárok sumu 809,78 eur.

Súd vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní namietal, že vznesená námietka premlčania zo strany
žalovaného nie je v súlade s dobrými mravmi, zaoberal sa uvedenou skutočnosťou a okolnosťami, za

ktorých bola námietka premlčania vznesená.

Súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zmyslom a účelom inštitútu premlčania je zvýšenie istoty v
právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva.

Námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, ale môžu nastať situácie, že uplatnenie
tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor strany, ktorá márne uplynutie premlčacej doby
nezavinila a voči nej by za tejto situácie zánik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v dôsledku
uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom
ním uplatneného práva a dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnili, čo v danej veci nebolo

naplnené.

Žalobcovia, ako súd už uviedol v bode 46. tohto odôvodnenia, už pri prvom zvýšení úrokovej sadzby ho
považovali za neoprávnené, ktoré ich poškodzuje. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného
súdu II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013.

Súdnemoholžalobcompriznaťpremlčanéprávo,atedazaviazalžalovanéhonazaplateniesumy642,20
eur právnym dôvodom vydania bezdôvodného obohatenia získaného z absolútne neplatného právneho
úkonu (1451,98 mínus 809,78) a vo zvyšku súd žalobu zamietol.Čo sa týka splatnosti záväzku žalovaného zaplatiť žalobcovi bezdôvodné obohatenie súd vychádzal
z ust. § 563 Občianskeho zákonníka, keďže pri uvedenom nároku čas plnenia nebol dohodnutý ani

ustanovený právnym predpisom, alebo určený v rozhodnutí. Povinnosťou žalovaného bolo zaplatiť
bezdôvodné obohatenie žalobcom prvého dňa po tom, čo bol o plnenie požiadaný. Žalobcovia žiadali
priznať zákonný úrok z omeškania z každej inkasovanej mesačnej splátky od posledného dňa toho
ktorého mesiaca. Žalobcovia netvrdili ani nepreukazovali, že pred podaním žaloby vyzvali žalovaného
na zaplatenie žalovanej sumy. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia 1/ a 2/ v konaní nepreukázali, že vyzvali

žalovaného na plnenie skôr ako pred doručením žaloby žalovanému, súd v zmysle uvedeného a v
zmysle ust. § 124 ods. 2 CSP považoval za výzvu podľa ust. § 563 OZ až žalobu, ktorá bola žalovanému
doručená dňa 2.12.2016. Povinnosťou žalovaného bolo preto zaplatiť bezdôvodné obohatenie za
rozhodné obdobie žalobcom najneskôr dňa 3.12.2016, žalovaný však nevykonal žiadne peňažné
plnenie a dňom 4. 12.2016 sa dostal žalovaný do omeškania s plnením peňažného dlhu, a od tohto dňa
je povinný zaplatiť žalobcom aj úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Úrok z omeškania súd priznal v súlade s ust. § 3 Vyhl. MS SR 87/1995 Z.z. tohto rozsudku a vo zvyšku
uplatneného úroku z omeškania žalobu žalobcu zamietol.

Pokiaľ ide o druhý žalobcami uplatnený nárok na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia
súd uviedol, že žalobcovia úspešne uplatnili porušenie svojho práva ako spotrebitelia z predmetnej

spotrebiteľskej zmluvy, čo súd konštatoval v bode 42. tohto odôvodnenia a zároveň im súd z porušenia
tohto práva aj priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, žalobcovia majú preto s poukazom
na ust. § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Jediným kritériom
je primeranosť finančného zadosťučinenia a je preto na úvahe súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti
každého jednotlivého prípadu stanovil rozsah finančného zadosťučinenia. Žalobca 1/ už listom zo dňa

05.04.2012 upozorňoval žalovaného na neoprávnený postup a jeho poškodzovanie ako klienta a aj
neskôr žiadal o vysvetlenie, pričom žalovaný trval na tom, že postupoval v súlade so zmluvou, že zmluva
je uzavretá v súlade so zákonom. Porušenie práva žalobcov nielenže bolo spôsobilé privodiť im ujmu
ako spotrebiteľom, ale takúto ujmu im aj privodilo, keď nad rámec svojich povinností uhradili celkovo
sumu 1451,98 eur, vrátenia ktorej sa v konečnom dôsledku museli domáhať na súde. Naviac zákon č.

250/2007 Z. z. nevyžaduje pre vznik tohto práva, aby spotrebiteľovi bola vôbec spôsobená ujma. Súd
s prihliadnutím na výšku bezdôvodného obohatenia, trvanie zásahu, považoval sumu 2000,- eur za
primerané finančné zadosťučinenie, a to aj s ohľadom na jeho sankčnú a satisfakčnú funkciu.
Celkovo tak priznal žalobcom sumu 2 642,20 eur a vo zvyšku uplatnenej sumy žalobu zamietol.

O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1CSP,
Žalobcovia si podanou žalobou uplatňovali celkom sumu 4 451,98 eur, súd im priznal sumu 2 642,20
eur. Pri percentuálnom vyjadrení úspechu žalobcovia mali úspech 59,35%, ich neúspech predstavuje
40,65%čojeúspechžalovaného,čistýúspechžalobcovpredstavuje18,7%,vktorejvýškeimsúdpriznal
nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný z odvolacích
dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) CSP. Uviedol, že súd rozhodol o tom, že neprijateľnou zmluvnou
podmienkou je iba čl. 4.5 zmluvy o úvere bez zohľadnenia čl. 4.6 zmluvy o úvere. S jeho existenciou
v zmluve sa nevysporiadal napriek tomu, že ide o navzájom neoddeliteľné ustanovenia upravujúce
možnosť zmeny úrokového rozpätia, vrátane možnosti úver predčasne splatiť [§ 53 ods. 15 písm. a)

OZ]. Ustanovenie čl. 4.6 zmluvy o úvere je po určení neplatnosti čl. 4.5 zmluvy irelevantné. S týmito
námietkami žalovaného sa však súd nevysporiadal, ale bez ďalšieho vyhovel návrhu žalobcov.

Súd sa navyše pri výklade sporného čl. 4.5 zmluvy o úvere ani len nepokúsil o výklad právneho úkonu,
ale ho bez ďalšieho považoval za neurčité ustanovenie. Pritom nezohľadnil výkladové pravidlo podľa

§ 54 ods. 2 OZ (povinnosť aplikovať výklad priaznivejší pre spotrebiteľa), ale automaticky konštatoval
jeho neurčitosť. Okrem toho v nadväznosti na konštatovanie o neurčitosti a (údajne) subjektívnej stránke
hodnotenia klienta úplne odmietol možnosť aplikácie výnimky podľa § 53 ods. 15 písm. a) OZ (ods. 42
rozsudku).

Žalovanývsporeajnapojednávanídňa26.02.2024výslovnepoukázalnaobjektívnustránkuhodnotenia
klienta, v zmysle ktorej sa vo všeobecnosti, s ohľadom na vývoj na bankovom trhu, muselo zvýšiť sporné
úrokové rozpätie. V rozhodnom čase totiž objektívne došlo k zníženiu sadzby EURIBOR, z ktorej vývojaprofitovali žalobcovia pri pôvodnom určení výšky ich úrokového rozpätia, čo už ďalej nebolo možné.
Žalovaný tak relevantne opísal a odôvodnil predpoklady na aplikáciu výnimky podľa § 53 ods. 15 písm.
a) OZ. Jeho vyjadrenie však súd bez logického odôvodnenia nezohľadnil.

Súd nezdôvodnil ani priznanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia a nevysporiadal sa s
tvrdením žalovaného, že žalobcom už bolo za totožné porušenie (ktoré trvalo iba do roku 2016) priznané
finančné zadosťučinenie v sume 1 194,98 eur. Súd bez preskúmateľného odôvodnenia priznal žalobcom
sumu 2.000,- EUR, pričom nezohľadnil skutočný zásah do práv spotrebiteľa, dĺžku jeho trvania, časový

odstup medzi uplatnením neprijateľnej zmluvnej podmienky a priznaním zadosťučinenia, ani možnosť
spotrebiteľa vylúčiť negatívny zásah do jeho práv jeho vlastným úkonom (predčasným splatením
úveru). Žalobcovia pritom finančné zadosťučinenie nezdôvodnili spôsobenou ujmou ani negatívnymi
dôsledkami, ktoré pre nich malo mať zakotvenie neprijateľnej zmluvnej podmienky do zmluvy. Pri určení
výškyprimeranéhozadosťučineniamalsúdnavyšezohľadniťužpriznanúsumuprimeranéhofinančného
zadosťučinenia, za ktoré už žalobcovia boli odškodnení v spore vedenom Okresným súdom Žilina sp.zn.

14C/295/2014anipomerprimeranéhozadosťučinenia(2000,-eur)kcelkovejvýškeúveru(800000,-Sk,
t.j. 26 555,14 eur), ktorý je až 7,53%. V nadväznosti na tieto okolnosti je výška priznaného finančného
zadosťučinenia neprimeraná a neodôvodnená.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Dostatočnosť a relevantnosť
odôvodnenia rozhodnutia sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 328/05,
III. ÚS 116/06, IV. ÚS 57/2014). Pokiaľ sa súd vôbec nevenoval právnej argumentácii žalovaného a
nevysvetlil východiská, z ktorých vychádzal pri určení neprijateľnosti zmluvnej podmienky a vyhodnotení

priznanej výšky finančného zadosťučinenia, spôsobil tým nepreskúmateľnosť rozhodnutia, čo v zmysle
R 2/2016 zakladá tzv. inú vadu konania [§ 365 ods. 1 písm. d) CSP].
Nesprávnymi skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie sú závery, že:

a) čl. 4.5 zmluvy o úvere je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je absolútne neplatný;

b)neexistovaližiadneobjektívnedôvodynazvýšenieúrokovéhorozpätia,vdôsledkučohobolozvýšenie
úrokového rozpätia subjektívne.

Súd nepovažoval uvedené ustanovenie za transparentné, pretože dôvodom zmeny bola iba „zmena

miery rizika klienta“, čo považoval za nedostatočne transparentné kritérium. Podľa názoru súdu mala
zmluvnápodmienkatransparentnýmspôsobomjasneazrozumiteľneuviesťvšetkyokolnosti,nazáklade
ktorých dôjde k zmene úrokovej sadzby, vrátane mechanizmu tejto zmeny. Uvedená požiadavka súdu je
všaknedôvodnáairacionálna,vdôsledkučohoobjektívnenemožnonaplniťpožiadavkutransparentnosti
podľa predstáv súdu.

Nie je možné uviesť do zmluvy uzavretej na 20 rokov konkrétne ukazovatele a mechanizmus zmeny
úrokovej sadzby tak, aby bol takýto mechanizmus aktuálny a využiteľný aj v 19 – tom roku existencie
zmluvy. Počas tejto doby môže Národná banka Slovenska, ako orgán dohľadu, stanoviť banke rôzne
kritériá pre vyhodnocovanie úverových rizík. Jej prístup je pre banku nepredvídateľný, v dôsledku čoho
nemôže byť presne špecifikovaný v texte zmluvy. Aktuálne v tejto súvislosti platí § 31a ZoB.

Štandardizovaná metodika alebo zjednodušená štandardizovaná metodika používaná bankou musí byť
v súlade s osobitným predpisom o vydaní regulačného technického predpisu vydaným na základe
osobitného predpisu.“. Osobitným predpisom, na ktoré odkazuje zákon je nariadenie Európskeho
parlamentu a Rady (EÚ) č. 1093/2010 z 24. novembra 2010, ktorým sa zriaďuje Európsky orgán dohľadu
(Európsky orgán pre bankovníctvo) a ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie č. 716/2009/ES a zrušuje

rozhodnutie Komisie 2009/78/ES (Ú. v. EÚ L 331, 15. 12. 2010) v platnom znení. Už len táto legislatíva
nedáva žalovanému možnosť presne vymedziť a definovať konkrétne kritériá, ktoré budú zdôvodňovať
zmenu úrokového rozpätia z dôvodu zmeny rizika klienta aj o 19 rokov.

Jednotlivé kritériá, ktoré banka zohľadňuje pri hodnotení rizika klienta, navyše nemôžu byť známe

klientom banky, keďže sú bankovým tajomstvom. Účelom utajenia je pritom zníženie rizika machinácii
klientov banky s jednotlivými premennými.Okrem toho požiadavka súdu na formuláciu tohto ustanovenia nezohľadňuje, že pri stanovení
jednotlivých kritérií pôjde o pomerne komplikovaný výpočet, ktorý nemožno spotrebiteľovi vysvetliť
jednoduchým, preňho pochopiteľným jazykom.

Z uvedených dôvodov je právny záver súdu, ktorý vyžaduje od banky podrobnejšiu a údajne
transparentnejšiu úpravu dôvodov zmeny úrokového rozpätia vecne nesprávny.

Navyše nebolo podstatou námietok žalobcov prehodnotenie zmeny miery rizika klientov ani nebolo
sporné,žebytomutodôvoduklientinerozumeli.Zichnámietokvyplýva,ženesúhlasiastým,žektakému
prehodnoteniu vôbec došlo. Takáto námietka však nemôže mať za následok určenie neplatnosti zmluvy
ani vyhlásenie zmluvného ustanovenia za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní sa nepreukázali objektívne dôvody zmeny úrokového
rozpätia. Žalovaný pritom zmenu zdôvodnil objektívnymi zmenami sadzby Euribor a vývojom na
bankovom trhu, ktorý je objektívnym a dostatočne vážnym dôvodom zmeny úrokového rozpätia.
Dôvodom zmeny úrokového rozpätia neboli zmeny správania klientov (ktorých zmenené hodnotenie by
predstavovalo subjektívny prvok pri zmene úrokového rozpätia), ale výlučne zmeny na bankovom trhu,

ktoré sú objektívnym prvom, ktorý zakladá možnosť zmeny úrokového rozpätia žalobcov. Tieto však súd
vôbec nebral do úvahy, keďže podľa jeho názoru boli dôvodom zmeny výlučne subjektívne okolnosti.

Záver prvoinštančného súdu, že čl. 4.5 zmluvy o úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a
absolútne neplatný, je nesprávny. Čl. 4.5 nemožno považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku ani

neplatný z dôvodu netransparentnosti. Ako uviedol NS SR v uznesení zo dňa 21.10.2020 sp.zn. 4Cdo
121/2020, čl. 4.5 zmluvy o úvere nemusí byť neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Toto rozhodnutie
pritom pri posudzovaní totožného ustanovenia nevytýkalo ako dôvod neprijateľnosti neurčitosť a
nedostatok transparentnosti. NS SR konštatoval, že niet pochýb o tom, že zmluvná podmienka, ktorá
oprávňuje dodávateľa finančných služieb z vážneho objektívneho dôvodu zmeniť úrokovú sadzbu nie

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ak majú spotrebitelia právo zmluvu bezplatne ukončiť. Tým dal
okrem iného za pravdu žalovanému, ktorý tvrdí, že čl. 4.5 zmluvy o úvere ako zmluvná podmienka sám
neobstojí a treba ho vykladať iba spoločne s čl. 4.6 zmluvy o úvere. Výklad a posúdenie neprijateľnosti
zmluvnej podmienky je pritom možný len ak je ustanovenie určité. Neurčité ustanovenie je absolútne
neplatné (§ 37 ods. 1 OZ) a neexistuje žiaden dôvod, aby bolo posúdené ako neprijateľná zmluvná

podmienka.

Čl. 4.5 zmluvy o úvere spĺňa požiadavku transparentnosti v najširšom možnom zmysle, ktorý bolo
možné dosiahnuť s prihliadnutím na nepredvídateľnosť vývoja povinnosti banky počas celej doby trvania
zmluvy. Zároveň je splnený aj predpoklad existencie vážneho objektívneho dôvodu na zmenu úrokového

rozpätia.Pokiaľčl.4.5obsahujesnímsúvisiacičl.4.6umožňujúcipredčasnésplatenieúveru,súsplnené
podmienky na aplikáciu zákonnej výnimky podľa § 53 ods. 15 písm. a) OZ a čl. 4.5 nie je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou.
4. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhovali rozsudok prvoinštančného súdu ako
správny potvrdiť. Poukázali na odôvodnenie rozsudku najmä pokiaľ ide o jeho bod 42., v ktorom súd

prvej inštancie podrobne vysvetlil, prečo ustanovenie § 53 ods. 15 písm. a) OZ nie je na daný prípad
aplikovateľné z toho dôvodu, že čl. 4.5 úverovej zmluvy neobsahuje zákonom vyžadované náležitosti
podľa § 53 ods. 15 písm. a) OZ. Z uvedeného dôvodu čl. 4.6 nemá žiaden význam vo vzťahu k posúdeniu
čl. 4.5 ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve.

Čl. 4.5 predmetnej úverovej zmluvy je žalovaným formulovaný netransparentne a neurčito, pričom
predmetná úverová zmluva neobsahuje žiadne určité dojednanie o vážnych a objektívnych dôvodoch
pre jednostrannú zmenu úrokovej sadzby žalovaným, a teda nie je splnená základná podmienka pre
aplikáciu § 53 ods. 15 a) OZ.

Žalobcovia sa stotožňujú s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave, ktorý posudzoval identickú
zmluvnú podmienku v obdobnej spotrebiteľskej zmluve v rámci sporu medzi žalovaným a iným jeho
klientom, pričom v rozsudku č. k. 2Co/61/2018-443 z 28. septembra 2022 jednoznačne uzavrel, žepredmetnéspornéustanovenieúverovejzmluvyjeneprijateľnouzmluvnoupodmienkouvspotrebiteľskej
zmluve a preto absolútne neplatné.
V podrobnostiach poukázal i na zdôvodnenie tohto rozhodnutia s tým, že spôsob učenia výšky úrokovej

sadzby bol nastavený samotným žalovaným (navyše v ním pripravenej formulárovej spotrebiteľskej
zmluve) tak, že jej podstatnou zložkou bola sadzba BRIBOR (neskôr EURIBOR) popri fixnej zložke
označenej ako tzv. „úrokové rozpätie“. Keď však dochádzalo k postupnému poklesu hodnôt platnej
sadzby EURIBOR, čím sa úroková sadzba stávala priaznivejšou pre spotrebiteľa a naopak žalovaný na
predmetnom úvere začal zarábať menej, žalovaný pristúpil k protiprávnemu jednostrannému zvýšeniu

pevnej, teda fixne dojednanej zložky úrokovej sadzby, aby zvrátil tento vývoj úrokovej sadzby naspäť
vo svoj prospech.

Samotný žalovaný v Odvolaní uvádza „V rozhodnom čase totiž objektívne došlo k zníženiu sadzby
EURIBOR, z ktorej vývoja profitovali žalobcovia pri pôvodnom určení výšky ich úrokového rozpätia,
čo už ďalej nebolo možné“. Žalovaný týmto tvrdením sám seba usvedčil z toho, že žalobcov ako aj

konajúci súd po celý čas zavádzal, keď argumentoval, že dôvodom ním vykonaného zvýšenia fixnej
zložky úrokovej sadzby bola „zmena miery rizika“ žalobcov ako klientov žalovaného. V skutočnosti teda
išlo o neprípustné prenášanie vlastného podnikateľského rizika žalovaného na jeho klientov.

Konečne priznal, že úrokovú sadzbu na úvere žalobcov jednostranne menil v snahe vo svoj prospech

zvrátiť vývoj výšky úrokovej sadzby, mechanizmus stanovovania ktorej však pritom určil samotný
žalovaný.
Ustanovenie čl. 4.6 je preto celkom irelevantné, pretože toto ustanovenie zmluvy upravuje iba právo
(nie povinnosť) žalobcov refinancovať úver bez poplatku v prípade, ak by neboli spokojný s úrokovou
sadzbou stanovenej podľa úverovej zmluvy. V danom prípade však žalovaný jednostranne zvýšil

úrokovú sadzbu v rozpore s úverovou zmluvou a nie v súlade s ňou. Navyše, žalobcovia neboli vôbec
povinní využiť možnosť refinancovať úver podľa čl. 4.6 úverovej zmluve len preto, že mechanizmus
určovania úrokovej sadzby v zmysle úverovej zmluvy, ktorú samotný žalovaný naformuloval a ako
adhéznu zmluvu predložil k podpisu žalobcom, sa neskôr ukázal v konkrétnych trhových podmienkach
ako nevýhodný pre žalovaného. Žalovaný sa takto protiprávne snaží sanovať dôsledky svojich

nedomyslených podnikateľských rozhodnutí na zisk dosahovaný žalovaným z príslušných úverových
obchodov.

Pokiaľ žalovaný poukazuje na to, že objektívne existujú určité kritériá a dôvody, vo vzťahu ku ktorým je
vhodné, aby mali banky možnosť jednostranne meniť úrokovú sadzbu na úveroch poskytovaným svojim

klientom, tak žalobcovia poukazujú na to, že je na každej banke, aby si tieto aspekty úverovej politiky
vhodným spôsobom upravila v úverovej zmluve v súlade s právom.

Za takýto spôsob zmluvnej úpravy však rozhodne nemožno považovať netransparentné a neurčité
ustanovenie čl. 4.5 predmetnej úverovej zmluvy, ktoré umožňuje žalovanému zvyšovať úrokovú sadzbu

celkom svojvoľne bez toho, aby spotrebiteľ poznal skutočné dôvody a podmienky tejto zmeny, vrátane
mechanizmu výpočtu výšky takto (jednostranne) menenej úrokovej sadzby.

Žalovaný hrubo zavádza tvrdením, podľa ktorého „...ak by žalobcovia úver refinancovali alebo čerpali
nanovo, ich úroková sadzba by nebola 1,96% p.a. (v roku 2013) ako tvrdili v žalobe, ale bola by

3,80 % p.a. Uvedené zistenie rozporuje aj priznanú sumu bezdôvodného obohatenia, ktoré nebolo na
úkor žalovaných zjavne získané v žalovanej výške“. Žalovanému je pritom dobre známe, že v danom
prípade nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatňovaný žalobcami v predmetnom spore vôbec
nespočíval v rozdiele medzi tým, čo by žalobcovia zaplatili v prípade refinancovania úveru a tým, čo
zaplatilivdôsledkužalovanýmprotiprávneanetransparentnevýkonnýchjednostrannýchzmienúrokovej

sadzby. Naopak, predmetný nárok je vymedzený ako rozdiel medzi tým, čo by žalobcovia zaplatili v
prípade aplikácie úrokovej sadzby určenej v súlade s úverovou zmluvou oproti tomu, čo zaplatili v
dôsledku žalovaným protiprávne a netransparentne výkonných jednostranných zmien úrokovej sadzby.

Pokiaľ ide o žalobcom priznaný nárok na primerané finančné zadosťučinenie, súd prvej inštancie

adekvátne svoje rozhodnutie odôvodnil v bode 52. odôvodnenia Rozsudku. Správne pritom poukázal,
okrem iného, na dlhotrvajúce porušovanie práv spotrebiteľov, netransparentnú komunikáciu zo strany
žalovaného, spôsobenie ujmy žalobcom. Prvoinštančný súd taktiež správne apeloval na satisfakčnú i
reparačnú funkciu daného inštitútu.Žalovaný si celkom mylne vykladá inštitút primeraného finančného zadosťučinenia (v zmysle § 3
ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z.) tak, že zaplatením primeraného zadosťučinenia voči konkrétnemu

spotrebiteľovi sa dodávateľ „vykúpi“ na účely budúceho „beztrestného“ ďalšieho porušovania práv toho
istého spotrebiteľa, čo je celkom absurdný názor.

Súd prvej inštancie navyše nebol nijako viazaný úvahami súdu v inom spore pri stanovovaní výšky
primeraného finančného zadosťučinenia, navyše za iných skutkových okolností.

Pokiaľ žalovaný poukazuje na rôzne povinnosti bánk vyplývajúce im z právnych predpisov, na účely
regulovania ich činnosti.

Žiadny za takýchto právnych predpisov však nijakým spôsobom neoprávňuje žalovaného, aby si do
spotrebiteľskej zmluvy o úvere naformuloval ustanovenie, ktoré mu umožňuje meniť spotrebiteľovi cenu

úveru (úrokovú sadzbu) celkom svojvoľne a netransparentne resp. pre spotrebiteľa nepredvídateľne a
neodkontrolovateľne.

Ako sa vyjadrila aj Národná banka Slovenska v liste z 3. marca 2014 a v liste z 22. júna 2016 (dôkazy
tvoriace prílohu žaloby, nachádzajúce sa v spise):

· Tieto predpisy upravujú pravidlá, ktorých uplatňovaním má banka dospieť k hodnote minimálnej
požiadavky na svoje vlastné zdroje krytia rizík resp. alokácie zdrojov banky na zabezpečenie rizík
vyplývajúcich z jej podnikania;
· Účelom týchto metodík nie je určiť banke spôsob hodnotenia jej klientov na účel napríklad správneho

určovania úrokových sadzieb v rámci poskytovaných úverov;
· Žiaden záväzne stanovený základný rámec pre určovanie rizikovej váhy klientov vo vzťahu k
automatickému prehodnocovaniu a zmene úrokovej sadzby neexistuje;
· Podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byt' upravená výška ročnej
úrokovej sadzby, musia byť v Zmluve jasne a jednoznačne definované s poukázaním na § 75 ods. 4

písm. d) Zákona o bankách;
· Zmluvná podmienka by mala navyše vysvetliť, za akých okolností a akým spôsobom môže dôjsť k
jednostrannej zmene úrokovej sadzby;
· Ako vyplýva z listu NBS z 22. júna 2016, v ktorom sa NBS vyjadruje k totožne znejúcej zmluvnej
podmienke v spotrebiteľskej zmluve o úvere medzi žalovaným a iným jeho klientom ako je čl. 4.5

predmetnej úverovej zmluvy medzi žalobcami a žalovaným, takýmto zmluvným ustanovením nie je
rešpektovaná ani jedna z podmienok obsiahnutých v § 75 ods. 4 písm. d) Zákona o bankách a podľa
názoru NBS ide s veľkou pravdepodobnosťou o neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve.

Žalovaný prezentuje nekonzistentnú argumentáciu, kedy si sám opakovane protirečí a spochybňuje

vlastné tvrdenia. Na niektorých miestach argumentuje tým, že k jednostrannej zmene úrokovej sadzby
žalobcov pristúpil na základe bližšie nevysvetlenej „zmeny miery rizika klienta“, na iných miestach zasa
tvrdí, že tak učinil v dôsledku zmien sadzby EURIBOR a vývoja na bankovom trhu.

Žiada sa len dodať, že zmeny sadzby EURIBOR boli predpokladané a predstavovali samotnú podstatu

mechanizmu určovania zmien úrokovej sadzby v súlade s úverovou zmluvou, pretože sadzba EURIBOR
(predtým BRIBOR) predstavovala pohyblivú zložku úrokovej sadzby, ktorá spolu s fixnou zložkou,
tzv. úrokovým rozpätím určovala konečnú výšku úrokovej sadzby na príslušné zmluvne dohodnuté
obdobia. Zmluva však neobsahuje žiadne ustanovenie, podľa ktorého by zmena sadzby EURIBOR
oprávňovala meniť fixnú, pevne dohodnutú zložku úrokovej sadzby v podobe úrokového rozpätia (k

čomu v skutočnosti v sporných prípadoch došlo)

Pokiaľ žalovaný mienil na základe týchto dôvodov v budúcnosti žalobcom jednostranne meniť úrokovú
sadzbu, mal tieto dôvody v súlade so zákonom uviesť do ním pripravenej úverovej zmluvy. Na splnenie
tejto svojej zákonnej povinnosti žalovaný rezignoval a preto sa nemôže odvolávať na také dôvody pre

jednostrannú zmenu úrokovej sadzby, ktoré v predmetnej zmluve o úvere dohodnuté nie sú (aj keby boli
tieto dôvody objektívneho charakteru). To platí o to viac, že doposiaľ žalovaný argumentoval zmenou
„miery rizika klienta“ na strane žalobcov, pričom však nebol schopný vôbec vysvetliť nielen to, čo tentopojem znamená, ale rovnako nebol žalovaný schopný uviesť ani jednu jedinú konkrétnu okolnosť, ktorá
mala na strane žalobcov takúto zmenu vyvolať.

Výkladom nemožno prejav vôle dopĺňať alebo nahrádzať, ale len zisťovať jeho (napr. rozsudok NS SR
sp.zn. 3Cdo 81/2011 z 31. júla 2012), pričom je celkom nepochybné, že ustanovenie čl. 4.5 predmetnej
zmluvy o úvere neobsahuje žiadne vážne a objektívne dôvody pre prípadnú zmenu úrokovej sadzby,
ale iba vágne formulované pseudodôvody, vo vzťahu ku ktorým navyše žalovaný nebol schopný ani ex
post identifikovať a preukázať ich naplnenie v konkrétnom prípade žalobcov.

Žalobcovia poukazujú na to, že mnohé skutkové tvrdenia uvádzané v Odvolaní predstavujú neprípustné
novoty v odvolacom konaní, vrátane odôvodňovania zmeny úrokovej sadzby zmenou sadzby EURIBOR
či zmenami na bankovom trhu apod.

Žalovaný v odvolaní hrubo zavádza, keď účelovo dezinterpretuje právne názory Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky prezentované v uznesení sp.zn. 4Cdo/121/2020 z 21. októbra 2020.

Najvyšší súd SR v označenom rozhodnutí vôbec neuviedol, že by dal „za pravdu žalovanému, ktorý
tvrdí, že čl. 4.5 zmluvy o úvere ako zmluvná podmienka sám neobstojí a treba ho vykladať iba spoločne
s čl. 4.6 zmluvy o úvere“ ako to klamlivo tvrdí žalovaný v Odvolaní.

Najvyšší súd SR teda uvedenom rozhodnutí v žiadnom prípade nevyslovil právne názory ani nenaznačil
akékoľvek závery o tom, či konkrétna zmluvná podmienka je v súlade s § 53 ods. 15 písm. a) OZ.

Na účely posúdenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky v tomto kontexte však žalobcovia uvádzajú,

že znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná (napr.
neprimeraná sankcia za porušenie záväzku (spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v
rozpore s „ratio legis“ (rozsudok Krajský súd v Prešove zo dňa 21.11.2012, sp.zn. 18Co 109/2011). Práve
neurčitosť zmluvnej podmienky totiž vytvára pre dodávateľa priestor jednostranne takúto podmienku
vykladať v neprospech spotrebiteľa, čo s stalo i v tomto konkrétnom prípade.

Ako vyplýva zo zákonných ustanovení správne aplikovaných súdom prvej inštancie ako aj z judikatúry
najvyšších súdnych autorít, na ktorú súd prvej inštancie odkázal, je neakceptovateľné, aby spotrebiteľ
nemal možnosť vôbec predvídať a dokonca ani ex post odkontrolovať výšku ceny úveru (úrokovej
sadzby), ktorú mu môže dodávateľ jednostranne meniť celkom svojvoľne a netransparentne, teda

kedykoľvek, v akejkoľvek výške a z akýchkoľvek dôvodov (podľa tvrdení žalovaného konkrétne dôvody
nie je povinný žalobcom oznamovať).
5. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že dezinterpretácie odvolania a rozhodnutí súdov sa nedopúšťa
žalovaný, ale žalobcovia. Tí považujú za relevantný záver Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.9.2022
č.k. 2Co/61/2018-443 popierajúci potrebu aplikácie § 53 ods. 15 OZ v totožnej situácii napriek tomu, že

ju Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 4Cdo/121/2020 výslovne prikázal aplikovať. Súd bol v obdobnej
veci povinný riadne preskúmať spornú zmluvnú podmienku v totožnom znení s ohľadom na znenie §
53 ods. 15 OZ. Jeho úlohou bolo posúdiť, či išlo o objektívne skutočnosti alebo subjektívne hodnotenie.
Presne na tieto aspekty sa zamerala argumentácia žalovaného pred vydaním rozhodnutia a v podanom
odvolaní. Preto nemožno prihliadnuť na názor žalobcov, že posúdenie aplikácie § 53 ods. 15 OZ nie

je potrebné a žiadne objektívne dôvody na postup banky neexistovali. Všetky okolnosti, ktoré bral
žalovaný do úvahy, v spore opísal. Žalobcovia sa s nimi nemusia stotožniť, súd ich však musí zohľadniť
a vysporiadať sa s nimi.

Argumentácia súvisiaca so zmenou sadzby Euribor ako objektívnou okolnosťou nie je „priznaním“
žalovaného, že sa snaží sanovať svoje straty, ale výkon jeho práv a povinností prípustný v zmysle
OZ aj smernice 93/13/EHS. Určenie úrokovej sadzby takým spôsobom, že úrok bude pravidelne
prehodnocovaný a menený je pritom bežný aj dnes (viď zvýraznenú časť priloženého článku analytika
inej banky). Euribor je totiž kurz resp. sadzba, ktorej výšku ani spôsob vývoja žalovaný neovplyvňuje a

jeho zmena odôvodňuje možnosť prehodnotenia úrokovej sadzby.

Uviedol, že aj § 53 ods. 4 písm. j) OZ (t.j. ďalšie ustanovenie) umožňuje oproti pôvodnému textu zmluvy
odlišne určiť alebo zvýšiť cenu v čase plnenia, ak je cena závislá od pohybu kurzov a indexov naregulovanom trhu alebo od trhovej sadzby, na ktoré dodávateľ nemá vplyv [§ 53 ods. 16 písm. a)
OZ], ide o objektívnu a právom aprobovanú možnosť postupu dodávateľa. Nesúhlas žalobcov s takto
nastavenými pravidlami nemôže mať za následok zmenu právnej úpravy založenej na ustanoveniach

smernice 93/13/EHS. Pritom sú to výlučne spotrebitelia, ktorí majú možnosť ukončiť zmluvu, ak im
zmenený úrok nevyhovuje, alebo zmeniť úrokovú sadzbu na fixovanú úrokovú sadzbu. Ak si však z
vlastnej vôle ponechali variabilnú úrokovú sadzbu (s rizikami s tými plynúcimi), je nevyhnutné vyhodnotiť
zmluvné podmienky čl. 4.5 a 4.5 zmluvy o úvere v súlade so zákonnými výnimkami v § 53 ods. 15 písm.
a) OZ.

Neadekvátna je aj argumentácia žalobcov ohľadom potreby aplikovania výkladu právnych predpisov
známych v roku 2024 pri príprave zmluvy v roku 2008.

Za vecne nesprávne považuje žalovaný aj konštatovanie ohľadom popierania možnosti rozporovať

výšku a titul priznaného finančného zadosťučinenia, pokiaľ žalobcom bolo priznané za to isté porušenie,
ktoréskončilodávnovminulostiavočižalobcomužtakéhokonanienetrvá.Žalovanýpritomargumentuje
aj neprimeranou sumou zadosťučinenia v pomere k výške úroku, ktorú žalobcovia ani súd zjavne nevzali
do úvahy.

Žalovaný poukazuje aj na to, že pri aplikácii čl. 4.5 zmluvy o úvere sa z povahy veci musí vyskytovať
subjektívny prvok, keďže mieru rizika klienta posudzuje banka a nie nezávislá inštitúcia. V národnom
ani európskom práve totiž neexistuje subjekt alebo inštitúcia, ktorá by mala takéto oprávnenie. Reálnym
dôsledkom záverov žalobcov by tak malo byť, že dodávateľ nie je nikdy na základe vlastnej úvahy

oprávnený zmeniť akúkoľvek podmienku dohodnutú so spotrebiteľom. Takýto záver však popierajú
smernicou povolené výnimky z uplatňovania neprijateľných zmluvných podmienok, medzi ktoré patrí aj
§ 53 ods. 15 OZ. Je pritom povinnosťou banky pristúpiť k takémuto kroku iba v prípade objektívnych
skutočností, ktorými v tomto prípade bola zmena miery rizika všetkých klientov spôsobená vývojom
sadzby Euribor. Z tohto dôvodu je možný zásah do ceny úveru, ktorý pripúšťa aj smernica.

Požiadavku transparentnosti zmluvných podmienok vyplývajúcu z článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice
93/13 nemožno obmedziť na zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska.
Pokiaľ je jednostranná zmena zmluvných podmienok vyvážená právom spotrebiteľa úver predčasne

splatiť a spotrebiteľ sa môže sám rozhodnúť pre túto možnosť, nemôže byť považovaná za zmluvnú
podmienku formulovanú v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný sa pritom počas celého trvania sporov so
žalobcom domáha, aby hodnotil čl. 4.5 výlučne spolu s čl. 4.6 zmluvy o úvere, ktorý obsahuje právo
spotrebiteľa na predčasné splatenie úveru. Subjektívna nespokojnosť žalobcov je tak spôsobená ich
neobjektívnymi požiadavkami a ignoráciou možností obrany ich práv poskytnutých im dodávateľom v

úverovej zmluve.

Požiadavku transparentnosti treba pritom vyhodnotiť aj so zohľadnením § 53 ods. 15 písm. a) OZ, ktorý
nepožaduje, aby zmluva špecifikovala dôvod zmeny úrokovej sadzby. Pri jeho aplikácii postačuje, ak k

zmene úrokovej sadzby došlo z vážneho objektívneho dôvodu.

Aj keď žalobcovia tvrdia, že jediným správnym riešením by bola povinnosť dodávateľa uviesť numerus
clausus dôvodov zmeny úrokovej sadzby do zmluvy, právna úprava takúto požiadavku neobsahuje a
neobsahovala ju ani v roku 2008. Zmluva obsahuje možnosť zmeny výšky úroku z dôvodu zmeny miery

rizika klienta alebo zmeny požiadaviek NBS (ktoré bezpochyby sú vážnymi objektívnymi dôvodmi na
zmenu úrokovej sadzby). Zároveň ho oprávňuje na predčasné bezodplatné splatenie úveru, pokiaľ ho
považuje za dôvodné, v dôsledku čoho nemožno čl. 4.5 zmluvy o úvere považovať za neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Ide o postup dodávateľa v súlade s § 53 ods. 15 písm. a) OZ.

Vo vzťahu k nároku na primerané finančné zadosťučinenie žalobcovia neuvádzajú žiadne konkrétne
tvrdenia. Priznaný nárok považujú za primeraný, s čím žalovaný nesúhlasí a v zmysle argumentácie
uvedenej v odvolaní nepovažuje tento záver za správny. Prvoinštančný súd nedostatočne, respektívenesprávne vyhodnotil všetky rozhodujúce skutočnosti, vrátane doby, ktorá uplynula od zistenia
bezdôvodného obohatenia, po jeho uplatnenie na súde a jeho primeranosti.

6. V odvolacej duplike žalobcovia uviedli, že žalovaný v replike pokračuje v hrubej dezinterpretácii
právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovaných v uznesení sp.zn.
4Cdo/121/2020 z 21. októbra 2020.

Nie je pravdou, ako to zavádzajúco prezentuje žalovaný, že Najvyšší súd SR vo svojom vyššie

označenom rozhodnutí výslovne prikázal aplikovať § 53 ods. 15 OZ. V uvedenom rozhodnutí Najvyšší
súd SR iba vo všeobecnosti poukázal na právnu úpravu obsiahnutú v § 53 ods. 15 písm. a) OZ.

Dovolací súd v označenom uznesení nevyslovil právne názory ani nenaznačil akékoľvek závery o tom,
či konkrétna zmluvná podmienka je v súlade s § 53 ods. 15 písm. a) OZ.

Zmluvná podmienka obsiahnutá v čl. 4.5 úverovej zmluvy neobsahuje zákonom požadované náležitosti
(najmä uvedenie vážnych objektívnych dôvodov pre zmenu sadzby), s čím sa aj súd prvej inštancie v
tomto prípade náležite vysporiadal.
Je zrejmé, že i v replike sa žalovaný opätovne snaží zavadzajúco zmiasť odvolací súd tým, že sa snaží
argumentovať všeobecne prípustnosťou jednostrannej zmeny úrokovej sadzby, ktoré je však v zmysle

platných právnych predpisov možné len za splnenia prísne stanovených podmienok.
V danom prípade nešlo vôbec o žiadne pravidelné prehodnotenie, ktoré bolo v predmetnej úverovej
zmluve v skutočnosti dohodnuté v celkom iných zmluvných ustanoveniach (čl. 4.4 úverovej zmluvy), ale
o špeciálne žalovaným vykonané jednostranné zmeny úrokovej sadzby podľa čl. 4.5 úverovej zmluvy
vykonané s poukazom na neurčitý pojem všeobecne označený žalovaným ako „zmena rizikovej váhy

klienta“ uvedený v čl. 4.5 úverovej zmluvy. Význam tohto pojmu však žalovaný nielen v zmluve, ale
ani v konaní pred súdom prvej inštancie nevysvetlil, ani jeho existenciu v danom prípade žalobcom
nepreukázal.

Spornou v tomto spore pritom vôbec nie je zmena sadzby EURIBOR (v predmetnej zmluve o úvere

dojednaná ako variabilná zložka celkovej úrokovej sadzby), ako sa to snaží v replike zavádzajúco
prezentovať žalovaný. Naopak, sporným je v tomto spore vykonanie zmeny fixne dohodnutej zložky
úrokovej sadzby tzv. úrokového rozpätia, ktoré vykonal žalovaný jednostranne za použitie neurčito a
netransparentne formulovaného čl. 4.5 predmetnej zmluvy o úvere. Obrana žalovaného spočívajúca v
konštatovaní, že vývoj sadzby EURIBOR žalovaný neovplyvňuje je preto celkom irelevantná.

Žalobca v replike prichádza aj s celkom novou argumentáciou založenou na § 53 ods. 4 písm. j) OZ
v spojení s § 53 ods. 16 písm. a) OZ. Pritom však tieto zákonné ustanovenia nie je možné aplikovať
na zmluvu o úvere, pretože sa týka zmlúv, podľa ktorých bude cena plnenia dodávateľa jednostranne
dodávateľom určená až neskôr, a to v čase plnenia dodávateľa – čo nie je v žiadnom prípade prípad

predmetnej zmluvy o úvere (ani jej čl. 4.5). Odhliadnuc od uvedeného, ani v prípade možnosti aplikácie
§ 53 ods. 4 písm. j) OZ v spojení s § 53 ods. 16 písm. a) OZ na daný prípad (čo však podľa názoru
žalobcov možné nie je), by nemohol čl. 4.5 predmetnej zmluvy o úvere obstáť a rovnako by podľa § 53
ods. 4 písm. j) OZ predstavoval neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. V danom prípade totiž
predmetná zmluva o úvere v čl. 4.5 ani v inom jej ustanovení nespĺňa žiadnu zo zákonných podmienok

uplatnenia výnimky z neprijateľnosti zmluvnej podmienky stanovené v § 53 ods. 16 písm. a) až c) OZ.

Žalobcovia konzistentne poukazujú na to, že žalovaný bol jednak v tomto konaní usvedčený z
úmyselného zavádzania spotrebiteľov, keď v čl. 4.5 poukazoval na neexistujúce pravidlá NBS a taktiež
formuloval čl. 4.5 neurčito tak, aby mohol kedykoľvek vykonať jednostrannú zmenu úrokovej sadzby bez

potrebypreukazovaniaexistencieakéhokoľvekskutočnéhodôvodupretakétojehokonanie,čoajneskôr
opakovane zneužil. Žalovaný teda vedome a cielene formuloval čl. 4.5 predmetnej zmluvy o úvere hrubo
nevyvážene v neprospech spotrebiteľov, v rozpore s medzinárodnými a vnútroštátnymi predpismi na
ochranu spotrebiteľa.

Sporný čl. 4.5 predmetnej zmluvy o úvere vôbec neobsahuje presné a zrozumiteľné kritériá fungovania a
aplikáciepredmetnejzmluvnejpodmienky,pretoodkazžalovanéhonazáveryESDvrozsudkuz3.marca
2020, Gómez del Moral Guasch, C-125/18, EU:C:2020:138 sú na prípad čl. 4.5 predmetnej zmluvy o
úvere absolútne nepoužiteľné.Argumentácia žalobcov, ako aj odôvodnenie Rozsudku predsa zdôrazňuje práve tie nedostatky.

Ako vyplýva zo zákonných ustanovení správne aplikovaných súdom prvej inštancie ako aj z judikatúry

najvyšších súdnych autorít, na ktorú súd prvej inštancie odkázal, je neakceptovateľné, aby spotrebiteľ
nemal možnosť vôbec predvídať a dokonca ani ex post odkontrolovať výšku ceny úveru (úrokovej
sadzby), ktorú mu môže dodávateľ jednostranne meniť celkom svojvoľne a netransparentne, teda
kedykoľvek, v akejkoľvek výške a z akýchkoľvek dôvodov (podľa tvrdení žalovaného konkrétne dôvody
nie je povinný žalobcom oznamovať).

Žalobcovia naozaj nerozumejú, prečo žalovaný opakovane poukazuje na ich možnosť predčasne
splatiť úver podľa čl. 4.6 úverovej zmluvy. Strany zhodne prejavili vôľu na mechanizme určovania
výšky úrokovej sadzby dojednaním výšky úrokového rozpätia (fixnej zložky) a EURIBOR resp. predtým
BRIBOR (pohyblivej zložky úrokovej sadzby). Len preto, že vývoj sadzby EURIBOR sa vyvíjal výhodne
pre žalobcov, mali byť takouto nekalou praktikou (využitím neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej

zmluve) žalobcovia donútení vypovedať pre nich výhodnú zmluvu o úvere? Len preto, že pre žalovaného
sa stala časom nevýhodná táto zmluva, ktorú pritom pripravil a spotrebiteľom ako formulárovú zmluvu
predložil k podpisu samotný žalovaný? Realizovanie tejto predstavy žalovaného nie je v praxi skutočne
ničím iným, iba prenášaním vlastného podnikateľského rizika (žalovaný si pre neho nevýhodne nastavil
spôsob stanovovania výšky úrokovej sadzby v ním pripravenej zmluve) na žalobcov ako spotrebiteľov.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379, § 380 CSP) rozsudok prvoinštančného súdu ohľadom výšky priznania primeraného finančného
zadosťučinenia zmenil a v konečnom dôsledku žalobcom 1/, 2/ vo vzťahu k žalovanému priznal 1342,20
Eur.

8. Odvolací súd sa stotožnil s postupom prvoinštančného súdu, pokiaľ považoval dojednanie bodu
4.5. úverovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami za neprijateľnú zmluvnú podmienku a neplatné
dojednanie i v zmysle § 37 OZ, prihliadol na námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného. Po
preskúmaní veci však dospel k záveru, že rozhodnutie prvoinštančného súdu ostalo nepreskúmateľné
ohľadom priznania výšky primeraného finančného zadosťučinenia, mal za to, že vzhľadom na celkové

okolnosti prípadu bolo potrebné výšku PFZ prispôsobiť nielen povahe neprijateľnosti zmluvného
konania žalovaného, ale i s ohľadom na všetky funkcie, ktoré zákonodarca, resp. judikatúra tomuto
hmotnoprávnemu inštitútu priznala.

9. Pokiaľ sa týka neprijateľnosti zmluvnej podmienky vyslovenej v bode 4.5. úverovej zmluvy, odvolací

súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením prvoinštančného súdu tak, ako bolo toto obsiahnuté
v bodoch 40. až 43. písomne vyhotoveného rozhodnutia prvoinštančného súdu. Za podstatné odvolací
súd považoval, že predmetné ustanovenie úverovej zmluvy dáva možnosť žalovanému subjektívne na
základe vlastných hodnotiacich kritérií ním nastaveného mechanizmu posudzovať mieru rizika klienta
a následne subjektívne podľa vlastného uváženia a nastavenia miery adekvátnosti jednostranne zvýšiť

úrokovú sadzbu konkrétnemu subjektu napriek tomu, že v zmluve nikde nie je exaktne povedané, aké
parametre a najmä podľa akých kritérií sa tieto majú hodnotiť. Ide o netransparentné pravidlá založené
na subjektívnych kritériách a práve táto skutočnosť je v rozpore s ustanovením § 53 ods. 15 písm.
a) OZ. Odvolací súd sa tiež stotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že pokiaľ predmetné
ustanovenie zmluvy používa pojem „miera rizika klienta“ a pojem „riziková váha klienta“, vzhľadom

na to, že tieto pojmy nie sú nikde objasnené a špecifikované, tak z pohľadu Občianskeho zákonníka
ako všeobecného súkromno-právneho predpisu aj z pohľadu osobitných právnych predpisov z oblasti
bankového a finančného práva, ktoré by umožňovali banke jednostranne vykonať zmenu úrokovej
sadzby úverov na bývanie bez nutnosti uzatvoriť dodatok k zmluve o úvere, je možné vysloviť neplatnosť
takto dojednaného ustanovenia i v zmysle § 37 ods. 1 OZ. Podľa názoru odvolacieho súdu nič nebráni,

aby neprijateľná zmluvná podmienka bola zároveň pre jej neurčitosť neplatnou, ak sa odvoláva a je
založená na neurčitých a nezrozumiteľných pojmoch.

10. Zo strany žalovaného nebolo preukázané, že by v súvislosti s uzatvorenou úverovou zmluvou
medzi stranami boli ním ako úverovou inštitúciou poskytnuté žalobcom ako spotrebiteľom dostatočné

informácie, ktoré by im umožnili pochopiť podmienky umožňujúce jednostranné zvýšenie úrokovej
sadzby uplatniteľnej na poskytovaný úver, a zároveň posúdiť celkové náklady úveru a vyhodnotiť
ekonomické dôsledky dojednania bodu 4., 5. úverovej zmluvy, ktoré z tohto dojednania pre nich
vyplývajú. Požiadavka transparentnosti uložená smernicou 93/13 vzhľadom na povinnosť, ktorávyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, vyžaduje, aby každá zmluva transparentným spôsobom
vyjadrovala konkrétne fungovanie mechanizmu, na ktorý sa odvoláva tá-ktorá zmluvná podmienka.
Práve požiadavka transparentnosti zmluvných podmienok umožňuje priemernému spotrebiteľovi

posúdiť ekonomické dôsledky svojho úveru. Podľa Súdneho dvora EÚ požiadavka transparentnosti
zmluvných podmienok vyžaduje, aby spotrebiteľ, ktorý je riadne informovaný a primerane pozorný
a obozretný, mohol nielen vedieť o možnosti jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby, ale aj posúdiť
potencionálne významné ekonomické dôsledky tejto zmluvnej podmienky pre jeho finančné záväzky.
Dlžník totiž má byť na jednej strane informovaný o skutočnosti, že podpísaním takejto klauzuly

v úverovej zmluve sa vystavuje riziku jednostranného zvýšenia úrokovej sadzby, ktoré môže byť
pre neho ekonomicky náročné, avšak na druhej strane má úverová inštitúcia uviesť transparentne,
na podklade akých ukazovateľov môže k takémuto kroku pristúpiť. Iba na podklade vymedzenia
konkrétnych podmienok pre jednostranné zvýšenie úrokovej sadzby je pre spotrebiteľa predvídateľné,
v závislosti od akých konkrétnych kritérií môže dôjsť k zmene úrokovej sadzby. Zároveň by mu malo
byť už v rámci kontraktačného procesu vysvetlené, akým rizikám sa vystavuje, aby mohol posúdiť

potencionálne významné hospodárske dôsledky. Práve slovné spojenie „potencionálne významné
ekonomické dôsledky“ je jedným z kľúčových prvkov judikatúry ESD, pretože tieto dôsledky tvoria základ
povinností bankových inštitúcií poskytnúť spotrebiteľom informácie dostatočné na to, aby im umožnili
prijať obozretné rozhodnutia založené na dobrej informovanosti. Požiadavka transparentnosti uložená
smernicou 93/13 má za cieľ zabrániť nielen potencionálne významným ekonomickým dôsledkom

pre spotrebiteľa, ale aj tomu, aby tieto dôsledky boli náhodné alebo nepredvídateľné. Priemerný
spotrebiteľ totiž musí byť schopný predvídať svoje náklady na svoj úver bez toho, aby bol vystavený
nepredvídateľnému riziku zmeny ekonomickej záťaže.
11. Požiadavka transparentnosti sa vzťahuje nielen na zrozumiteľnú špecifikáciu dôvodov zmeny
úrokovej sadzby ale najmä na uvedenie ekonomickej záťaže spotrebiteľa, ktorú môže v súvislosti so

zmenou úrokovej sadzby očakávať. Znamená to, že ak by už v rámci prípravy zmluvy v procese jej
uzatvoreniabolspotrebiteľupovedomenýotom,žejehoúrokovézaťaženiemôžebyťnavýšenéavakom
rozpätí, mal by možnosť už v čase kontraktačného procesu sa rozhodnúť, či je ochotný do takéhoto
rizika vstúpiť a vedel by, ako sa v konečnom dôsledku prejaví v cene úveru. Práve tieto pre spotrebiteľa
rozhodujúce informácie zostali na svojvôli veriteľa, ktorý sám bez toho, aby zmenu úrokového rozpätia

prekonzultovalsospotrebiteľom,oznámilmulenkonečnúverziu.Zároveňtým,žeposkytolspotrebiteľovi
právo na predčasné splatenie úveru, úver v podstate zosplatnil bez opory v zákone, ktorý jednoznačne
stanovuje, v ktorých prípadoch môže veriteľ k zosplatneniu pristúpiť.
12. Pokiaľ žalobca namietal, že zo strany prvoinštančného súdu malo dôjsť i k vysloveniu neprijateľnosti
zmluvnej podmienky uvedenej v ust. Čl. 46 zmluvy, odvolací súd konštatuje, že pokiaľ žalovaný

jednostrannezvýšiúrokovúsadzbuvrozporesúverovouzmluvouanievsúladesňou,žalobcovianeboli
vôbec povinní využiť možnosť refinancovať úver podľa Čl. 46 zmluvy. Týmto zmluvným ustanovením
upravené právo žalobcov refinancovať úver bez poplatku, prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak
by sa žalobcovia rozhodli túto možnosť využiť.
13. Pokiaľ sa týka priznania primeraného finančného zadosťučinenia, odvolací súd na rozdiel od

prvoinštančného súdu žalobcom priznal náhradu vo výške 700,- eur s prihliadnutím tak na sankčnú,
ako aj satisfakčnú funkciu, ako i funkciu odradiť veriteľa od ďalšieho používania neprijateľnej zmluvnej
podmienky.Zároveňocenilsnahužalobcovobrátiťsaopomoc,oposkytnutiesúdnejochranynasúd.Mal
za to, že pokiaľ celková výška bezdôvodného obohatenia predstavovala 1451,98 eur, bez zohľadnenia
premlčanej časti vo výške 809,78 eur primeranou z hľadiska finančného zadosťučinenia sa javí byť

polovica takto neoprávnene získaného plnenia, a teda suma 700,- eur, nadväzujúci na zdôvodnenie
tohto nároku prvoinštančným súdom v bode 52. odôvodnenia rozsudku.
14. Vo väzbe na uvedené odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a celkovo žalobcom
priznal 1.342,20 eur. Čistý úspech žalobcov v spore v zmysle § 255 ods. 2 CSP ustálil na 24,74%. Mal
za to, že pokiaľ výška primeraného finančného zadosťučinenia závisela od rozhodnutia súdu, nebolo

možné považovať nevyhovenie ich požiadavke za ich neúspech (1342,20:2.151,98x100= 62,37% -
37,63%=24,74%).
15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorémurozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)