Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/8/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5122203602
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrej Kekely

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5122203602.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov

JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom D. E. XXXX/X, XXX XX F., zastúpeného obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária
Mestická, Slovíková, s.r.o.,
sosídlomHviezdoslavova6,01001Žilina,IČO:36421910,protižalovaným:1/G.B.,nar.XX.XX.XXXX,
trvale bytom H. XXX, XXX XX H., zastúpenému obchodnou spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr.
MUZIKA, s.r.o., so sídlom Farská 39, 949 01 Nitra, IČO: 50 104 772, 2/ B. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom E. XXXXX/X E., XXX XX E. - I. B., 3/ J. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom K. XXX/XX, XXX XX

E. - K., o určenie, že žalobca je dedičom
po poručiteľovi, o odvolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 7C/34/2022-196
zo dňa 5. júna 2023, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 7C/34/2022-196 zo dňa 05. júna 2023 potvrdzuje.

II. Žalobcovi proti žalovanému 1/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalobcovi proti žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že žalobca je dedičom
po poručiteľovi B. L. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel dňa XX.XX.XXXX (prvá veta výrokovej časti).
Zároveň priznal žalobcovi proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu (druhá
veta výrokovej časti) a voči žalovaným 2/ a 3/ žalobcovi náhradu trov konania nepriznal (tretia veta
výrokovej časti).
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou mu dňa
03.05.2022 domáhal určenia, že je dedičom po poručiteľovi B. L. C., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zomrel

XX.XX.XXXX. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 13.04.2022 mu bolo doručené uznesenie Okresného súdu
Žilina spis. zn. 30D/1078/2021, Dnot 26/20222 zo dňa 13.04.2022, ktorým prerušil dedičské konanie po
poručiteľovi a žalobcu odkázal, aby v lehote 1 mesiaca po právoplatnosti tohto uznesenia podal žalobu
na Okresný súd Žilina proti žalovaným 1/ až 3/ o určenie, že je dedičom po poručiteľovi. Poručiteľ zomrel
sozanechanímlistinyovydedeníazávetu,ktorébolispísanédňa09.04.2021formounotárskejzápisnice
N127/2021, NZ 8709/2021 notárom JUDr. Ľudmilou Chodelkovou. Podľa tejto poručiteľ vydedil žalobcu
v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), pričom

zároveň určil, aby sa dôsledky vydedenia vzťahovali aj
na všetkých jeho potomkov. S dôvodmi vydedenia žalobca nesúhlasil, k čomu uviedol,
že poručiteľ bol jeho otcom. S jeho matkou sa rozviedli v čase, keď ešte nemal ani druhý rok a ako malé
dieťa tak stratil kontakt s poručiteľom - svojím otcom, ktorý ho nevyhľadával. Poručiteľ sa po rozvode sjeho matkou opäť oženil a z tohto manželstva pochádzajú 2 deti, a to žalovaní 2/ a 3/. Napriek tomu, že
ho otec opustil vo veľmi útlom veku ako malé dieťa, sám ho vyhľadal v čase, keď poručiteľ s jeho matkou
J. M. (stará matka žalobcu) žili v byte na adrese N. X H. F., asi 200 m od miesta, kde vyrastal a kde sa u

svojej matky zdržuje počas svojho pobytu na Slovensku. Asi v roku 2007 poručiteľa navštívil, hoci v tom
čase už žil vo Švédsku, kde trvalo žije od roku 2000. Poručiteľovi nechal kontakt, viackrát mu telefonoval.
Po určitej dobe sa mu prestal poručiteľ ozývať. Komunikácia bola jednosmerná, vždy iba z jeho strany.
Poslednýkrát poručiteľa navštívil v rokoch 2010 a 2011. Na Slovensko chodieva nepravidelne, max.
1-2 krát ročne na krátku dovolenku, čo je ďalší dôvod, prečo nemohol mať s poručiteľom pravidelný

kontakt. Dôvody vydedenia, že neprejavoval o poručiteľa skutočný záujem, ktorý by mal ako syn v súlade
s dobrými mravmi prejavovať, považoval žalobca za nepravdivý, a preto dôvody uvedené v listine o
vydedení a v závete zo dňa 09.04.2021 za nie dané a vydedenie za neplatné. Žalobca v spore ďalej
uviedol, že o druhom manželstva svojho otca nevedel takmer nič a ani aké mal vzťahy ku svojim ďalším
deťom. Vedel iba to, že mal dve ďalšie deti. S jeho bratom B. C. sa prvýkrát stretol až v priebehu
dedičského konania. Nemal toľko informácií, svojho otca spoznal v podstate až v dospelom veku. Matka

sa nikdy o jeho otcovi nevyjadrovala ako o alkoholikovi, ale počul to od cudzích ľudí, že jeho otec si
ľúbi vypiť a povedal to aj jeho lekár. Žalobca vyjadril presvedčenie, že poručiteľ bol rodinou žalovaného
1/ zmanipulovaný a poštvaný voči jeho najbližšej rodine. O poručiteľa prejavoval záujem, preto mal na
svojho otca telefónne číslo aj jeho adresu. Otca spolu s jeho priateľom G. O. nikdy nestretol.
3. Žalovaný 1/ v spore namietal tvrdenia uvedené v žalobe. Poukazoval na to, že poručiteľ mal dve ženy

a tri deti. Matky jeho deťom vštepovali do hlavy, že poručiteľ je alkoholik. Prvý raz sa poručiteľ oženil, keď
bola jeho manželka tehotná, poručiteľ študent a jeho matka im vybavila byt. Následne jeho manželka
požiadala o rozvod manželstva a vyhnala ho z bytu. V dedičskom konaní jeho deti ani nevedeli, čo
poručiteľ vlastní. V momente, keď sa dozvedeli, že ich poručiteľ vydedil a zostala po ňom garsónka,
nedohodli sa na zmieri. Už

na dedičskom konaní mali poručiteľove deti o ňom iba poznatky ako o alkoholikovi, ktorý nevedie riadny
život. Ich konanie voči platnému závetu považoval žalovaný 1/ za celé zmanipulované. Ďalej žalovaný
1/ poukazoval na vzťah svojej matky s poručiteľom, s ktorým sa navštevovali, telefonovali si a keď mal
nejaký problém, zavolal jeho matke. Požiadal jej rodinu, či by mu pomohli a postarali sa o neho v prípade
choroby. Pomáhali mu, a preto sa rozhodol, že závet spíše v prospech žalovaného 1/. Poručiteľ nemal

dobrý vzťah ani
s bratom J., ani si neprial, aby mu išiel na pohreb. Nikto iný z rodiny, okrem rodiny žalovaného 1/, nevedel
čo sa s poručiteľom ku koncu života dialo a ani sa o to nezaujímali. Žalovaný 1/ ďalej namietal tvrdenie
žalobcu, že poručiteľa viackrát kontaktoval. To,
že žalobca žije v zahraničí, nepovažoval žalovaný 1/ za dôvod na to, aby s poručiteľom neudržiaval

aspoň telefonický kontakt. Poukazoval na výpoveď G. O., priateľa poručiteľa, ktorý uviedol, že žalobca
poručiteľa nikdy nekontaktoval a že poručiteľ sa snažil viackrát žalobcu kontaktovať, avšak ten nemal
nikdy záujem, a preto ho poručiteľ už viac nekontaktoval. Ďalej žalovaný uviedol, že už v prvom závete,
kedy odkázal svoj byt bratovi J. C., boli poručiteľove deti vydedené. V listine o vydedení bol v slovnom
vyjadrení výslovne uvedený dôvod vydedenia, a tento bol určitý, špecifický, nezameniteľný a nesporný.

Listinu považoval žalovaný 1/ za platnú a námietku o nedostatku uvedenia dôvodov
za nedôvodnú. Žalobca podľa neho nepreukázal, že by dôvodom neprejavovania záujmu o poručiteľa
bolo práve správanie poručiteľa. Dôvod vydedenia spočíval v tom, že žalobca
o poručiteľa trvalo neprejavoval opravdivý záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal.
4. Žalovaní 2/ a 3/ sa k podanej žalobe na výzvu súdu písomne nevyjadrili.

5. Žalovaný 2/ sa vo veci vyjadril až na pojednávaní, že spolu so žalovanou boli tiež odkázaní
na podanie obdobnej žaloby ako žalobca, ale rozhodli sa, že túto nepodajú. Dodal,
že poručiteľ s ich matkou rozviedol, keď mal žalovaný 2/ desať rokov, záujem poručiteľa o nich bol
spočiatku sporadický, potom došlo k ochladnutiu záujmu. K osobe poručiteľa uviedol, že bol silný
alkoholik, neprejavoval záujem stretávať sa s nimi a obdobný vzťah mal aj so žalobcom. Poručiteľ

vymenil veľké množstvo zamestnaní, dlžil na ich výživnom okolo 18.000,- Sk.
6. Citujúc ust. § 137 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ust. § 194
zákona č.161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „CMP“) a ust.
§ 469a ods. 1 až 3 OZ súd prvej inštancie uviedol, že v posudzovanej veci bol žalobca ako účastník
dedičského konania po poručiteľovi na základe ust. § 194 ods. 1 CMP uznesením dedičského súdu

odkázaný podať v lehote 1 mesiaca proti označeným žalovaným 1/, 2/ a 3/ na súde žalobu o určenie, že
je dedičom po poručiteľovi. Žalobca v tomto zmysle postupoval a podal žalobu. Postupom podľa ust. §
194 CMP sa rieši v civilnom sporovom konaní predbežná otázka, významná pre konanie o dedičstve, či
už ide o spornú skutočnosť, na ktorej závisí zistenie okruhu dedičov alebo zistenie poručiteľovho majetkua jeho dlhov. Ak bol účastník dedičského konania v súlade s ust. § 194 ods. 1 CMP odkázaný podať na
súde žalobu o určenie spornej skutočnosti, ide o žalobu podľa ust. § 137 písm. d) CSP, podanie ktorej
umožňuje osobitný predpis. Žalobca v dedičskom konaní spochybnil a namietal dôvody jeho vydedenia

poručiteľom a uznesením dedičského súdu bol odkázaný na podanie žaloby v zmysle ust. § 194 ods. 1
CMP. Skutočnosť, že neboli dané dôvody pre jeho vydedenie poručiteľom musela byť teda preukázaná
v sporovom konaní. Keďže táto skutočnosť bola medzi účastníkmi dedičského konania sporná, bez
vyriešenia tejto spornej skutočnosti nemôže dedičský súd pokračovať v dedičskom konaní.
7. Vo všeobecnosti súd prvej inštancie uviedol, že v ust. § 469a OZ je upravené vydedenie ako možnosť

vylúčenia z dedenia toho, kto by za iných okolností dedil, aj keby nebolo na neho pamätané v závete.
Vydedenie je jednostranný právny úkon poručiteľa, ktorým tento prejavuje svoju vôľu, aby potomok ako
neopomenuteľný dedič nedostal z niektorého
zo zákonných dôvodov svoj dedičský podiel. Teda týmto jednostranným prejavom vôle odníma dedičovi
dedičské právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie sa najčastejšie vykonáva spísaním
listiny o vydedení, ktorá môže byť spísaná spolu so závetom v jednej listine. Vydedene ako jednostranný

právny úkon poručiteľa musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Dôvody vydedenia sú
taxatívne uvedené v ust. § 469a OZ. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných
požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) výslovne uvedenie dôvodu vydedenia. Poručiteľ musí
konkrétny dôvod vydedenia uviesť výslovne v listine o vydedení s časovou a miestnou špecifikáciou.
Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že poručiteľ- otec žalobcu

spísal formou notárskej zápisnice závet a listinu o vydedení, v ktorej prejavil svoju vôľu pre prípad smrti,
aby celý jeho majetok v závete uvedený nadobudol žalovaný 1/
a zároveň svoje deti – žalobcu a žalovaných 2/ a 3/ s poukázaním na ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ
vydedil, pričom uviedol konkrétne dôvody vydedenia, ktoré vymedzil s vecnou
a časovou špecifikáciou a ktoré napĺňajú predpoklady vydedenia potomka uvedené v ust.

§ 469a ods. 1 písm. b) OZ. Pre posúdenie veci bolo teda podstatné skutkové vymedzenie dôvodov
vydedenia tak, ako ich vymedzil poručiteľ a či v predmetnej veci tieto dôvody ako materiálna náležitosť
platnosti vydedenia existujú. K tomu súd prvej inštancie uviedol,
že existenciu dôvodov vydedenia je potrebné posúdiť s prihliadnutím na okolnosti každého jednotlivého
prípadu. Dôvod vydedenia musí existovať v čase spísania listiny o vydedení.

Pri dôvodoch vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ skutočnosti odôvodňujúce záver, že
potomok o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by mal ako potomok prejavovať, môžu
spočívať ako v pasivite (nezáujme) potomka vo vzťahu
k poručiteľovi, tak aj v správaní, ktorým potomok síce prejavuje záujem o poručiteľa, avšak spôsobom
nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa potomka k rodičovi, t. j. napr. spôsobom ktorý trvale

prekračuje zásady spoločenskej slušnosti. O prejavenie opravdivého záujmu
o poručiteľa nejde, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom. Zákonný
dôvod vydedenia vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí
len samotná existencia takéhoto stavu. V tomto kontexte odkázal súd prvej inštancie na rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1Cdo/173/1996, spis. zn. 5Cdo/239/2009 a spis. zn. 4Cdo/32/2014,

z ktorých vychádzal pri rozhodovaní.
8. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní preukázané, že manželstvo poručiteľa a matky
žalobcu bolo právoplatne rozvedené v roku 1978, žalobca ako maloleté dieťa narodené v roku 1976 bol
na čas po rozvode zverený do výchovy matke a otcovi - poručiteľovi bola uložená povinnosť platiť na
výživu dieťaťa sumu 150,- Kčs mesačne. Z odôvodnenia rozvodového rozsudku vyplýva, že manželia

neviedli spoločnú domácnosť, o dieťa sa starala matka a otec prispieval na jeho výživu sumou 100,-
Kčs. Z vykonaného dokazovania najmä z výsluchu matky žalobcu, mal súd prvej inštancie preukázané,
že od rozvodu manželstva rodičov žalobcu až do dosiahnutia plnoletosti žalobcu (cca 16,5 roka) sa otec
žalobcu – poručiteľ so žalobcom nestýkal, o žalobcu ako o svoje dieťa neprejavoval žiaden záujem,
žalobcu nekontaktoval, platil iba výživné, pre syna si neprišiel. Svedok J. C. taktiež potvrdil, že žalobca

a poručiteľ sa spolu nestýkali a uviedol,
že s poručiteľom sa ani o jeho deťoch, vrátane žalobcu nerozprávali, teda medzi žalobcom
a otcom – poručiteľom sa nevytvoril žiaden vzťah, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako skutočný vnútorný
rodinný vzťah rodiča a dieťaťa a že sa medzi nimi vytvorila vzájomná väzba. Žalobca nepopieral, že
s poručiteľom nemal žiadny vzťah a vzájomne sa od jeho detstva až do plnoletosti nekontaktovali, pričom

poukazoval na to, že to bol práve on, ktorý poručiteľa po tom, ako skončil vysokú školu a odsťahoval
sa do Švédska, v roku 2007 kontaktoval, nechal mu na seba kontakt a viackrát mu telefonoval, pričom
komunikácia bola jednostranná len z jeho strany, preto sa po určitej dobe prestal ozývať, a teda príčinu
tohto stavu videl práve na strane poručiteľa. To, že poručiteľ a žalobca boli v určitom časev telefonickom kontakte potvrdil aj svedok G. O. a brat žalobcu J. C., o čom mali vedomosť z rozprávania
poručiteľa, čo zároveň spochybňuje tvrdenie poručiteľa uvedené v listine o vydedení, že mu žalobca
ani raz nezavolal. Ani jeden zo svedkov však osobne pri týchto telefonických rozhovoroch nebol a

nepotvrdil, že to bol práve poručiteľ, ktorý kontaktoval žalobcu. Svedok O. zároveň uviedol, že keď
žalobca poručiteľovi nedvíhal telefón a neodpovedal na SMS, že poručiteľ sa „naštval“ a zrušil telefónne
číslo
s tým, že keď bude žalobca – jeho syn chcieť tak si ho nájde. Takýto postoj poručiteľa potom nesvedčí
ani o jeho skutočnom záujme budovať si so synom - žalobcom aspoň dodatočne bližší vzťah. Žalovaný

1/ vo svojich písomných vyjadreniach poukazoval na to, že žalobca nevedel, aký život poručiteľ vedie,
vôbec ho nepoznal, nekontaktoval ho, nezaujímal sa
o neho, avšak k skutkovým tvrdeniam žalobcu ohľadom vzniku tohto stavu sa bližšie nevyjadril, keď
príčiny tohto stavu videl v manipulácii matky žalobcu a vo svojich vyjadreniach sa viac zameral na zlý
vzťah s bratom poručiteľa a jeho bližšou rodinou a dobrý vzťah s rodinou žalovaného 1/.
9. Na základe uvedeného stavu dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobca nemôže spravodlivo

znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavil opravdivý záujem, spôsobil
v značnej miere sám poručiteľ tým, že s ním ako potomkom krátko po narodení a rozvode manželstva
s matkou žalobcu nerozvíjal žiadny kontakt, o žalobcu sa nezaujímal, nestretával sa s ním, okrem
výživného mu ničím neprispieval, nebral si ho k sebe, hoci mohol. Došlo teda k situácii, že žalobca
svojho otca riadne nepoznal a nevznikol medzi nimi žiaden vzťah. Žalobca sa svojim konaním nepričinil

na vzniku tohto stavu, tento nezavinil ani čiastočne a ani ako dieťa nemohol ovplyvniť vzťahy medzi
jeho rodičmi. Za týchto okolností nebolo možné od žalobcu požadovať zmenu v jeho postoji voči
poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ním a poručiteľom neexistoval žiadny
skutočný vnútorný vzťah, v ktorom by mohol pokračovať, resp. na ktorý by mohol nadviazať. Z tohto
hľadiska súd prvej inštancie nepovažoval ani za významnú tú okolnosť, či žalobca poručiteľovi napísal

list alebo pohľadnicu. Navyše poručiteľ v listine o vydedení uviedol, že svoje deti (teda aj žalobcu) nevidel
minimálne 35 rokov, nikdy neprejavili záujem o stretnutie s ním, pričom takto vymedzený časový údaj
ku dňu spísania listiny o vydedení spadá do obdobia, keď mal žalobca 10 rokov. Pri takto vymedzenom
časovom údaji potom taktiež nebolo možné dať žalobcovi za vinu, že ako 10-ročné dieťa mal s otcom
budovať nejaký vzťah, keď ho nebudoval sám otec.

10. Na základe vyššie uvedeného dospel súd prvej inštancie k závere, že existencia dôvodov vydedenia
žalobcu poručiteľom obsiahnutých v listine o vydedení zo dňa 09.04.2021 nie je daná, a preto žalobe
žalobcu vyhovel.
11. O nároku na náhradu trov konania proti žalovanému 1/ rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262
ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol na podanie žaloby odkázaný v dedičskom konaní,

keďže k uzatvoreniu zmieru medzi účastníkmi konania nedošlo potom, čo žalobca namietal neplatnosť
vydedenia a žalovaný 1/ trval na dedení v zmysle závetu a listiny o vydedení. Žalobca bol v konaní
úspešný, preto mu súd prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 1/ priznal nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu. Keďže účastníkmi dedičského konania boli aj žalovaní 2/ a 3/, ktorí taktiež namietali
neplatnosť vydedenia

a v zmysle uznesenia dedičského súdu musel žalobca žalobu podať aj proti nim, súd prvej inštancie z
tohto dôvodu videl na ich strane dôvody hodné osobitného zreteľa podľa ust.
§ 257 CSP pre nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný 1/,
ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, že odvolací súd by žalobu zamietol, alebo aby odvolací súd

napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnite. Svoje
odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, keďže nevypočul žalovaného 1/ procesným
postupom podľa ust. § 195 CSP, pričom výsluch navrhol už vo vyjadrení k žalobe, ako aj na
pojednávaní. Súd prvej inštancie sa s týmto návrhom nijako nevysporiadal. Tým mu bolo znemožnené,
aby uskutočňoval svoje procesné práva. Ďalej žalovaný 1/ v odvolaní poukazoval na inštitút vydedenia

upravený v ust. § 469aOZ. Uviedol, že vydedenie ako jednostranný právny úkon musí spĺňať určité
materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou je okrem všeobecných požiadaviek platnosti
právneho úkonu existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. V danom prípade
dôvod uvedený bol, poručiteľ jednoznačne v listine o vydedení uviedol, že týmto dôvodom je trvaléneprejavovanie opravdivého záujmu zo strany žalobcu o poručiteľa a tento dôvod vydedenia bol aj
dostatočne konkretizovaný. Dôvod bol z hľadiska slovného vyjadrenia určitý, špecifický, nezameniteľný
a nesporný. Listina o vydedení je preto podľa neho platná. Žalobca podľa žalovaného 1/ nepreukázal,

že by dôvodom neprejavovania záujmu o svojho otca bolo správanie poručiteľa, že by sa sám poručiteľ
podieľal
na ochladení ich vzájomných vzťahov, pretože spolu nemali žiadny vzťah, vôbec spolu nekomunikovali.
Takéto správanie sa syna k otcovi považoval v zmysle zákona
za neprípustné. Ďalej uviedol, že vydedenie je jednostranný právny úkon, výslovný prejav poručiteľovej

vôle a musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Po formálnej stránke nie je možné listine o
vydedení vytknúť nijaké nedostatky. Za nesporné považoval, že v čase spísania listiny o vydedení mal
poručiteľ spôsobilosť na právne úkony. Listina o vydedení bola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice.
Taktiež mal za preukázané,
že listina o vydedení bola spísaná na žiadosť poručiteľa a bola ním vlastnoručne podpísaná. Pre všetky
dôvody vydedenia je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Súd

prvej inštancie tak mal po vykonaní dokazovania dospieť k záveru,
že žalobca existenciu dôvodov vydedenia v čase spísania listiny o vydedení nespochybnil. V ďalšom
žalovaný 1/ namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, keďže podstatné v spore bolo, že žalobca sa o poručiteľa vôbec nezaujímal, ani
o jeho zdravotný stav, nenavštevoval ho, a to ani v čase sviatkov a ani v čase choroby. Z jeho strany

tak dochádzalo k porušovaniu základných zásad slušnosti. Dokazovaním bolo preukázané len to, že na
celej čiare zlyhal vzťah syna
ku svojmu otcovi. Kedy, čím a ako to vzniklo sa zistilo aj z výsluchu matky žalobcu. Žalobca v podanej
žalobe nepreukázal tvrdenie, že by dôvodom neprejavenia záujmu z jeho strany bolo správanie
poručiteľa, teda že sa poručiteľ podieľal na ochladení ich vzájomných vzťahov. Súd prvej inštancie podľa

žalovaného 1/ založil svoje rozhodnutie na tom, že z vykonaného dokazovania mal preukázané, že sa
poručiteľ so žalobcom do jeho plnoletosti nestýkal a neprejavoval o neho záujem a že túto skutočnosť
mal preukázanú najmä z výsluchu matky žalobcu. Žalovaný 1/ poukazoval na nevierohodnosť výsluchu
matky žalobcu, keď matka žalobcu určite nie je a nemôže byť objektívny a nezaujatý svedok, najmä keď
poručiteľ už nežije a nemôže preukázať opak. Tvrdenia matky žalobcu považoval

za účelové. Svedkyňa po rozvode nemala s poručiteľom dobré vzťahy, rozhodnutím súdu jej bolo
zverené dieťa, čo bolo obvyklé, najmä keď si matka s otcom dieťaťa nerozumela. Poručiteľ neriešil zlé
vzťahy súdmi, dobrovoľne prispieval na výživu svojho dieťaťa. To, že žalobca mal telefonicky párkrát
možno raz kontaktovať otca, čo v konaní nebolo ani preukázané, neznamená, že mal o otca skutočný
záujem. Až po jeho smrti žalobca vedel prísť aj na Slovensko, zúčastňovať sa súdnych konaní a „biť" sa o

otcovugarsónku.ChodiťnaSlovenskomoholajpočasživotaporučiteľaamoholsnímnadviazaťkontakt.
Poručiteľ nezavinil taký vzťah so žalobcom, aký spolu mali, keďže tento bol vo vysokej miere ovplyvnený
tým, že žalobca bol po narodení zverený matke, ktorá vo svojom výsluchu uviedla, že poručiteľa úplne
vylúčila zo svojho života, nemala potrebu syna nahovárať, aby sa s otcom stretával, pretože sám otec o
neho nemal záujem. Vzťah poručiteľa a žalobcu bol ovplyvnený postojom matky k poručiteľovi. Uvedený

stav tak nebol zapríčinený poručiteľom, ale spočíval v negatívnom postoji matky žalobcu. K výsluchu
ostatných svedkom žalovaný 1/ uviedol,
že tieto boli bez právneho významu k veci, keďže ani jeden z nich nepreukázal, že by mal žalobca
prejavovať ozajstný záujem o svojho otca. Žalovaný 1/ poukázal na výsluch svedka O., ktorý uviedol, že
keď žalobca nezdvíhal poručiteľovi telefón a neodpovedal na SMS, poručiteľ sa naštval a zrušil telefónne

číslo. Z tejto výpovede podľa žalovaného 1/ vyplynulo, že poručiteľ mal telefonicky aj prostredníctvom
SMS kontaktovať žalobcu. Skutočnosť, že tento neexistujúci vzťah nebol zapríčinený iba poručiteľom je
ukazovateľom toho, že žaloba bola nedôvodná. Žalovaný 1/ napokon namietal, že súd prvej inštancie
nevykonal listinné dôkazné prostriedky, ktoré predložil. Tieto smerovali k zaplateniu úhrad
za spopolnenie, za pohreb, výpisy z účtu, ktoré preukazovali skutočnosť, že v kontakte

s poručiteľom bol práve žalovaný 1/. Na záver žalovaný 1/ zdôraznil, že existencia dôvodov vydedenia
sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení a žalobca
v tomto konaní žiaden relevantný dôkaz na podporu svojich tvrdení o neexistencii dôvodov vydedenia
v období pred spísaním listiny o vydedení nepredložil.
13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu považoval rozsudok súdu prvej inštancie za správny, a to ako po

vecnej, tak aj právnej stránke. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
celom rozsahu potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. K námietke žalovaného
1/,žeboloporušenéjehoprávonaspravodlivýproces,pretožehosúdprvejinštancievkonanínevypočul
ako stranu, žalobca uviedol, že toto tvrdenie žalovaného 1/ ako odvolací dôvod neobstojí, pretožez podaní a zápisníc z pojednávaní vyplýva, že žalovaný 1/ takýto výsluch ani nenavrhol. Žalovaný 1/
mal možnosť sa v konaní vyjadriť, čo aj využil. Na pojednávaní dňa 05.06.2023 po výsluchoch svedkov
predniesol svoje vyjadrenie. Súd prvej inštancie určil, čo považoval v konaní za sporné a za nesporné,

prihliadol aj na to, čo žalovaný 1/ v konaní poprel, respektíve nepoprel a pokiaľ nepovažoval za potrebné
žalovaného 1/ vypočuť, nemožno to považovať za porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Súd
nie je povinný vykonať všetky dôkazy, ktoré strany navrhnú. Žalovaný 1/ bol súdom prvej inštancie
na prvom pojednávaní dňa 12.04.2023 oboznámený s tým, že jeho vyjadrenia smerujú prevažne ku
vzťahom v rodine poručiteľa, a to najmä vo vzťahu k rodine žalovaného 1/. Ten sa však nijako nevyjadril

k skutkovým okolnostiam, ktoré boli uvedené v žalobe, a tieto ani nepoprel. Predmetom konania boli
vydeďovacie dôvody uvedené v listine o vydedení, ktorých opodstatnenosť súd prvej inštancie skúmal ku
dňu spísania listiny o vydedení. Súd prvej inštancie tieto vydeďovacie dôvody vzhliadol ako neexistujúce,
preto žalobe vyhovel. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že neexistujúci vzťah medzi
žalobcom a poručiteľom nebol dôsledkom správania sa žalobcu. Neexistencia rodinného vzťahu bola
dôsledkom práve správania sa poručiteľa v čase, kedy tento vzťah bolo možné budovať len s jeho

aktívnym pričinením, pretože žalobca bol dieťaťom. K námietke, že výpovede svedkov boli tendenčné,
žalobca uviedol, že všetci zúčastnení v konaní - sporové strany, aj svedkovia sú fakticky príbuzní,
pretože iní svedkovia v konaní ani nemohli byť vypočutí. K okolnostiam rozpadu manželstva poručiteľa
a matky žalobcu súd prvej inštancie navyše vykonal aj ďalšie dôkazy, a to oboznámenie so samotnými
spismi Okresného súdu Žilina v konaniach o rozvod manželstva, zrušenie nájmu bytu a o vyporiadanie

bezpodielovéhospoluvlastníctvamanželov.Oboznámenímsichobsahomsaoboznámilajsoskutkovým
stavom,ktorýboltaktoobjektívnezistený.Súdprvejinštanciepretonazákladevykonanéhodokazovania
dospel k riadne zistenému skutkovému stavu, z ktorého potom vyvodil hmotnoprávne dôsledky na
určenie neexistencie vydeďovacích dôvodov a žalobe v celom rozsahu vyhovel. Argumentáciu o snahe
žalobcu obohatiť sa po smrti poručiteľa na úkor žalovaného 1/, žalobca nepovažoval za potrebné ani

komentovať, pretože išlo len o subjektívne hodnotenie žalovaného 1/ bez akejkoľvek súvislosti s meritom
veci.
14. Iné podania sporových strán v odvolacom konaní neboli produkované.
15.KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniežalovaného1/bolopodané
oprávneným subjektom (§ 359 CSP – súd prvej inštancie rozhodol v jeho neprospech, keď žalobe proti

nemu vyhovel a žalobcovi priznal proti žalovanému 1/ nárok
na náhradu trov konania), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto
opravným prostriedkom [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380
CSP a bez nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s ust.

§ 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny v celom rozsahu potvrdil.
16. Vo všeobecnosti odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný
odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa procesných podmienok, na ktoré je povinný
prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia

súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť
v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom
na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Nedostatky v splnení
procesných podmienok odvolací súd nezistil.
17. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom

rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie
založil. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o
žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2
CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň
poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na

konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
18. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku
alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu
prvejinštancie,ktorésapreskúmavavodvolacomkonaní.Vdvojinštančnomsúdnomkonanírozhodnutia

súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom
rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
19. Odvolací súd sa tak v ďalšom považoval za potrebné vysporiadať sa s odvolacími námietkami
žalovaného 1/ obsiahnutými v jeho opravnom prostriedku.20. Primárne odvolací súd poukazuje na to, že v posudzovanom prípade išlo o nerozlučné spoločenstvo
strán (§ 77 CSP), a preto aj keď odvolanie podal len žalovaný 1/, odvolací súd konal v odvolacom konaní
aj so žalovanými 2/ a 3/.

21. Žalovaný 1/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nevykonal nevrhnuté dôkazy (výsluchom
žalovaného 1/) potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP], pričom
svoj procesný postup neodôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), a tým nesprávnym procesným postupom mu
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho
práva na spravodlivý proces [§ 365 ods. 1 písm. e) CSP] a napokon, že súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1 písm. f) CSP].
22. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že vydedením sa rozumie jednostranný výslovný
prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré
by mu inak patrilo podľa zákona. Vydedenie ako jednostranný právny úkon poručiteľa musí spĺňať
určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných
požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného

v zákone. Rozširovanie týchto dôvodov nie je prípustné. Dôvod vydedenia musí byť pod sankciou
neplatnosti právneho úkonu konkretizovaný tak, aby bol zrozumiteľný nielen dotknutému subjektu,
ale aj subjektu nezúčastnenému (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn. 4Cdo/194/2011 zo dňa
26.07.2012). Ust. § 469a ods. 1 taxatívne vypočítava dôvody vydedenia a zaraďuje ich
do štyroch skupín. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s

dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení.
23. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) vyplýva, že na ich základe
možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka.
Pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ,
treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal

charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto
kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napríklad z osobného, prípadne
písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod.
24. Pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ,
nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a aj okolnosti, za ktorých k

vydedeniudošlo,najmä,čipotomkovivprejavovaníopravdivéhozáujmuoporučiteľanebrániliobjektívne
okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného
záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ totiž vyžaduje, aby
neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto
stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na

okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa
opravdivý záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho
dôvodiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom k jeho vydedeniu (rozsudok
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 5Cdo/239/2009 zo dňa 24.02.2010). O neprejavenie opravdivého záujmu
o poručiteľa v zmysle ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v

značnejmierevyvolanýsamotnýmporučiteľom(rozsudokNajvyššiehosúduSRspis.zn.1Cdo/173/1996
zo dňa 01.11.1997). Záujem, ktorý by potomok mal o poručiteľa prejavovať, treba posudzovať s
prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Ak je skutočnosť, že potomok trvalo neprejavuje o
poručiteľa opravdivý záujem dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno
bez ďalšieho tvrdiť, že by neprejavenie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie.

Pre posúdenie dôvodov vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ treba rovnako zisťovať, či
potomok poručiteľa mal reálnu možnosť o poručiteľa prejaviť opravdivý záujem, ktorý by ako potomok
mal prejaviť, t. j. či poručiteľ mal sám záujem sa s dieťaťom stýkať a udržovať s ním bežné príbuzenské
vzťahy.
25. Ako vyplýva zo skutkových zistení súdu prvej inštancie, poručiteľ uviedol v listine o vydedení

nasledovné dôvody vydedenia žalobcu: „nakoľko trvalo neprejavuje o mňa opravdivý záujem, ktorý by
akopotomokmalprejavovať.Mojedieťamanenavštevuje,nevidelsomhomin.35rokov,nikdyneprejavil
záujem o stretnutie so mnou, ani raz mi nezavolal ani nenapísal list alebo pohľadnicu.“ Z uvedeného
dôvodu je zrejmé, že poručiteľ uplatňoval dôvod vydedenia podľa ust. § 469a ods. 1 písm. b) OZ, čo
napokon nebolo medzi stranami ani sporné.

26. Žalobca v žalobe produkoval tvrdenie, že poručiteľ neinicioval nikdy kontakt s ním a pokiaľ medzi nimi
bol kontakt, bol jednosmerný zo strany žalobcu. Žalovaný 1/ produkoval opačné tvrdenie, že iniciátorom
kontaktu bol práve poručiteľ, avšak žalobca o poručiteľa záujem neprejavoval. Medzi stranami sporu takbolo nesporné, že k určitému kontaktu medzi žalobcom a poručiteľom v čase dospelosti žalobcu došlo,
avšak tento nebol ďalej udržiavaný.
27. Odvolací súd konštatuje, že vykonanými dôkazmi nebolo žalovanou stranou preukázané,

že by sa poručiteľ aktívne snažil nadviazať kontakt so žalobcom ako svojim synom, s ktorým nežil
v podstate od jeho narodenia. Svedok G. O. vypovedal len o skutočnostiach, ktoré mu povedal
poručiteľ, pričom však nebol priamym svedkom akejkoľvek komunikácie či stretnutia medzi poručiteľom
ažalobcom.Anižalovaný1/neprodukovaltakéskutkovétvrdenia,zktorýchbyvyplynulo,žebolpriamym
svedkom akejkoľvek komunikácie či stretnutia medzi poručiteľom a žalobcom. Tak svedok G. O., ako aj

žalovaný 1/ sa vyjadrovali len ohľadom toho, čo im mal poručiteľ pri ich osobných rozhovoroch povedať.
V konečnom dôsledku však otázka iniciátora kontaktu žalobcu s poručiteľom zostala neobjasnená,
keďže žalobca rovnako nepreukázal tvrdenia o tom, že to bol práve on, kto poručiteľa kontaktoval, avšak
pre jeho nezáujem žalobca v kontaktovaní poručiteľa prestal.
28. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie však vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Žilina č.
k. 12C/632/1977-31 zo dňa 24.10.1977 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.

k. 14Co/235/1978-42 zo dňa 28.04.1978 bolo manželstvo poručiteľa a O. C. (rodičia žalobcu) uzavreté
dňa XX.XX.XXXX pred Mestským národným výborom v F. rozvedené, pričom súd zveril v tom čase
maloletého žalobcu, nar. XX.XX.XXXX do výchovy a opatery matke a otcovi uložil vyživovaciu povinnosť
v sume 150,- Kčs mesačne. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Žilina vyplynulo, že Okresný
súd Žilina pri svojom rozhodnutí vychádzal zo skutkového stavu, že manželstvo bolo uzatvárané

po predchádzajúcej krátkej známosti, uzatvorenie manželstva urýchlila skutočnosť, že matka žalobcu
bola tehotná, po uzavretí manželstva účastníci nemali samostatný byt, bývali každý u svojich rodičov,
poručiteľ bol študentom Pedagogickej fakulty v E. E. a domov chodieval raz za týždeň na sobotu a
nedeľu, ktoré dni trávil prevažne u svojej matky, s kamarátkami pri posedeniach v pohostinstvách. Po
narodení žalobcu poručiteľ prestal javiť záujem o manželský život s jeho matkou, voči nej sa správal

hrubo aj v prítomnosti jej rodičov, v dôsledku čoho došlo k nedorozumeniam i medzi rodinami oboch
manželov, celkový tento stav medzi nimi trvajúci prakticky od počiatku manželstva nepriaznivo ovplyvnil
citové vzťahy medzi nimi. Rodičia žalobcu neviedli spoločnú domácnosť a od decembra 1976 (teda od
narodenia žalobcu) spolu manželsky nežili, o žalobcu sa starala jeho matka a poručiteľ prispieval na
jeho výživu 100,- Kčs.

29. Zo svedeckej výpovede matky žalobcu O. K. ďalej vyplynulo, že ešte
pred rozvodom manželstva s poručiteľom mali upravený styk a poručiteľ bol oprávnený stretávať sa so
synom raz do mesiaca na 2 hodiny v sobotu, avšak napriek tomu, že tento styk bol upravený, tak ani
raz neprišiel a ani po rozvode nikdy neprišiel a aj pokiaľ teda mal tú možnosť. Od rozvodu sa jej syn,
teda žalobca s otcom (poručiteľom) nestretávali, otec ani nemal nejaký záujem sa so synom stretávať

a keď skončil školu, išiel na vojnu a potom sa oženil. Ani po založení druhej rodiny poručiteľ nemal
záujem sa so žalobcom stretávať. Žalobca jej možno po 12 rokoch, mohlo to byť v čase, keď sa poručiteľ
rozvádzal už s druhou manželkou, povedal, že taký ujo išiel za ním po ulici a kričal na neho a povedal
mu, že je jeho otec, to je jediné čo vie a keď už bol aj žalobca starší, tak sa do toho nemiešala. Po
nejakom čase, keď bývalí svokrovci už bývali v 1-izbovom byte, tak jej žalobca hovoril, že bol pozrieť

starú matku a že bol aj v kontakte s otcom, to bolo v čase, keď už bol žalobca vo Švédsku. Okrem
výživného, vymáhaného aj v exekučnom konaní, poručiteľ žalobcovi nič iné neplatil, ani nezavolal, ani
na meniny, ani na narodeniny, ani Vianoce, nikdy nič. Zo svojho hľadiska nemala záujem, aby žalobcu
navádzala, aby s poručiteľom udržiaval vzťah, pretože s ním skončila a keďže ani on nemal o neho
záujem,takmutonechcelavnucovať.Poručiteľaúplnevylúčilazosvojhoživota,nemalapotrebužalobcu

nahovárať, aby sa s poručiteľom stretával, pretože sám otec o neho nemal záujem. Pokiaľ žalovaný
1/ namietal nevierohodnosť svedkyne – matky žalobcu, odvolací súd mal za to, že súd prvej inštancie
jednotlivé dôkazy hodnotil v súlade s ust. § 191 CSP, pričom pravdivosť výpovede matky žalobcu
nepriamo potvrdzujú aj vyššie uvedené skutkové zistenia Okresného súdu Žilina v konaní o rozvod
manželstvarodičovžalobcu.ZtýchtozáverovOkresnéhosúduŽilinanespochybniteľnevyplývavnútorný

vzťah poručiteľa v otázke podieľania sa na výchove a starostlivosti o v tom čase maloletého žalobcu.
Vychádzajúc z uvedených skutočností bolo podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že tieto prirodzene
formovali určitý negatívny vzťah matky žalobcu k osobe poručiteľa, ktorý aj táto pri svojom výsluchu
ozrejmila. To však ešte samo o sebe nie je spôsobilé potvrdiť dôvodnosť pochybností žalovaného
ovierohodnostijejsvedeckejvýpovede.Matkažalobcubolavzásadejedinousvedkyňou,ktorejvýpoveď

mohla ozrejmiť vzťahy žalobcu a poručiteľa v období jeho detstva dospievania, ktorých stav bol pre
rozhodnutie v posudzovanej veci zásadný. Napokon odvolací súd považuje za potrebné poukázať na
to, že pri posudzovaní dôkazného bremena na tej-ktorej strany sporu (čl. 8 CSP) treba rešpektovať
tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) sa zásadne nepreukazuje. Nanikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.
Aktedažalobcavsporetvrdil,žeporučiteľsaonehovjehodetstvenezaujímal,išloonegatívneskutkové
tvrdenie, a preto dôkazné bremeno

na preukázanie opačných tvrdení žalovaného 1/ (o záujme poručiteľa o žalobcu ako o jeho dieťa)
zaťažovalo práve žalovaného 1/.
30. Odvolací súd tak na základe vyššie uvedených okolností dospel k zhodnému záveru ako súd prvej
inštancie (viď odsek č. 34 napadnutého rozsudku), a to že žalobca nemôže spravodlivo znášať zákonné
dôsledky vydedenia, keď takúto situáciu vo vzťahoch medzi ním a poručiteľom spôsobil v značnej miere

sám poručiteľ tým, že sa o neho ako o dieťa od jeho narodenia prakticky nestaral a žalobca ho v podstate
nepoznal. Na tomto závere nemôže zmeniť ani prípadná skutočnosť, že žalobca v dospelosti neprejavil
záujem o stretnutia s poručiteľom, nezavolal mu, ani nenapísal list či pohľadnicu (dôvody uvedené
v listine o vydedení). Žalobca sa svojím konaním nepričinil o vznik stavu dlhodobej absencie otca
vo svojom živote, tento stav nezavinil ani čiastočne a ako malé dieťa nemohol objektívne ovplyvniť
vzťahy medzi svojimi rodičmi. Na tom nemení nič ani žalovanou stranou produkovaná argumentácia,

že vzťah poručiteľa so žalobcom bol ovplyvnený negatívnym postojom matky žalobcu voči poručiteľovi.
Za týchto okolností nebolo možné od žalobcu požadovať zmenu v jeho postoji voči poručiteľovi ani po
dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ním a poručiteľom neexistoval žiadny skutočný vnútorný
vzťah, resp. citový vzťah, v ktorom by mohol pokračovať, resp. na ktorý by mohol prípadne nadviazať.
Neobstojí tak odvolacia argumentácia žalovaného 1/, že v konaní nebolo žalobcom vyvrátené konanie

uvedené v listine o vydedení, ktoré je možné považovať za rozporné s princípmi slušnosti. Žalovaný 1/
sa zjavne zameral len na záujem/nezáujem žalobcu o poručiteľa, ale účelovo opomenul skutočnosť, že
počas detstva žalobcu bola možnosť rozvíjať vzťahy medzi ním a poručiteľom na strane žalobcu mizivá,
a naopak práve poručiteľ bol tou osobou, ktorá mohla/mala svojím aktívnym prístupom tieto vzťahy
rozvíjať a upevňovať. Žalovaný 1/ však akúkoľvek snahu poručiteľa v tomto smere za obdobie detstva

a dospievania žalobcu nepreukázal. Ako už bolo uvedené, aj v prípade preukázania tvrdenia žalovaného
1/ o negatívnej úlohe matky žalobcu, nebolo možné takúto okolnosť vziať na ťarchu žalobcu, keďže
žalobca nebol v detstve objektívne spôsobilý ovplyvniť úroveň vzťahov medzi svojimi rodičmi. V tomto
kontexte naopak odvolací súd opakovane poukazuje na závery Okresného súdu Žilina o príčinách
rozvratu manželských vzťahov rodičov žalobcu uvedených v rozsudku o rozvode ich manželstva, ktoré

nasvedčujú práve tomu, že úroveň vzťahov medzi rodičmi žalobcu negatívne ovplyvnil práve samotný
poručiteľ.
31. Za plne právne irelevantnú považoval ďalej odvolací súd argumentáciu žalovaného súvisiacu
s uplatnením si dedičského práva zo strany žalobcu, keďže žalovaným tvrdené okolnosti ohľadom
úmrtia, pohrebu a dedičského konania po poručiteľovi, ktoré nastali po spísaní spornej listiny o vydedení,

nemôžu mať akýkoľvek dopad na ne/existenciu dôvodov vydedenia ku dňu jej spísania.
32. Ak teda žalovaný 1/ uplatňoval odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP spočívajúci
v nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie, odvolací súd tento nepovažoval za daný.
33. Pokiaľ žalovaný 1/ v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu znemožnil nesprávnym procesným
postupom uplatnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý

proces [§ 365 ods. 1 písm. b) CSP], a to tým, že nevykonal dokazovanie jeho výsluchom, odvolací súd
vo všeobecnosti považuje za potrebné zdôrazniť, že do práva
na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. IV.ÚS 252/2004 zo dňa
31.08.2004), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo

v súlade s jej požiadavkami (uznesenie Ústavného súdu SR spis. zn. I.ÚS 50/2004 zo dňa 03.03.2004).
Do obsahu základného práva podľa ust. čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
ust. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo strany
sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (uznesenia Ústavného súdu SR spis. zn. II. ÚS 3/1997

zo dňa 19.03.1997 a spis. zn. II. ÚS 251/2003 zo dňa 17.12.2003). Právo na súdnu ochranu teda
nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie
rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Samotné posúdenie návrhu na vykonanie
dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§
185 ods. 1 CSP), a nie strán sporu. Ak súd rozhodne,

že dôkaz navrhnutý stranou nevykoná, je povinný v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej (rozsudku)
uviesť, z akých dôvodov (§ 220 ods. 2 CSP).
34. V danom prípade je pravdou, že súd prvej inštancie prísne formálne vzaté nevykonal dokazovanie
výsluchomžalovaného1/.Žalovaný1/savšaknapojednávanívyjadroval kskutkovýmokolnostiamveci,čo vyplýva zo zápisnice o pojednávaní na súde prvej inštancie zo dňa 05.06.2023 (str. 8 a 9 zápisnice
na č. l. 187 a 188 spisu) a zároveň je to uvedené v odseku č. 22 odôvodnenia napadnutého rozsudku.
Následne žalovaný 1/ a ani jeho splnomocnený zástupca sa na pojednávaní nedožadovali výsluchu

žalovaného 1/ a nevykonanie tohto dôkazu nenamietal ani splnomocnený zástupca žalovaného 1/
vo svojej záverečnej reči. Súd prvej inštancie tak vychádzal zrejme z toho, že výsluch žalovaného 1/
vykonal, keďže CSP neobsahuje formálny postup pri výsluchu strany (§ 195 CSP) ako je to pri výsluchu
svedka podľa ust. § 196 a § 202 CSP. Žalovaný 1/ však prakticky vypovedal o skutkových okolnostiach
posudzovanej veci. Odvolací súd v ďalšom poukazuje na procesný návrh žalovaného 1/ na vykonanie

dokazovania jeho výsluchom, ktorý bol obsiahnutý
vo vyjadrení k žalobe. Žalovaný 1/ tento dôkaz označil za účelom preukázania tvrdení o úrovni vzťahov
medzi poručiteľom a žalovaným 1/ a jeho rodinou, o priebehu dedičského konania po poručiteľovi
a o negatívnom pôsobení matiek všetkých detí poručiteľa. Keďže ako už bolo vyššie uvedené,
v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto
odvolací súd posúdil návrh žalovaného 1/ na vykonanie dokazovania jeho výsluchom ako nadbytočný,

nespôsobilý preukázať také skutočnosti, ktoré by spochybnili záver súdu prvej inštancie (s ktorým sa
stotožnil aj odvolací súd), že žalobca nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď
konanie mu kladené poručiteľom za vinu, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ. Je zrejmé, že žalovaný
nemohol vlastnými zmyslami vnímať úroveň vzťahov medzi žalobcom a poručiteľom v čase detstva
a dospievania žalobcu, ako aj jej príčiny, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný 1/ sa narodil v čase,

kedy mal žalobca 14 rokov. Zároveň je zrejmé, že tvrdenia žalobcu o vzťahoch žalobcu a poručiteľa, ako
aj úlohy matky žalobcu v týchto vzťahoch, nebolo možné objasniť výsluchom žalovaného 1/, ktorý nebol
svedkom okolností, za ktorých sa vzťahy žalobcu a poručiteľa formovali.
35. Obdobne odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného 1/, že súd prvej inštancie
nevykonal dokazovanie ním predloženými listinnými dôkazmi, ktoré pripojil k vyjadreniu k žalobe. Tieto

listinné dôkazy sa totižto netýkali vzťahov medzi žalobcom a poručiteľom a mali preukazovať len
skutkové tvrdenia žalovaného 1/ o vzťahoch poručiteľa so žalovaným 1/ a jeho rodinou, ako aj s bratom
poručiteľa J. C., ako aj o úhrade záväzkov poručiteľa a zabezpečovania pohrebu poručiteľa. Takéto
skutkové okolnosti však boli vo vzťahu k predmetu sporu, t. j. k existencii dôvodov vydedenia bez
právneho významu. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na procesný postup súdu prvej inštancie

na pojednávaní dňa 12.04.2023, kedy tento v rámci úkonov podľa ust. § 181 ods. 2 CSP uviedol, že
tieto dôkazy nevykoná, keďže nemajú vzťah k predmetu konania. S týmto posúdením sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožnil.
36. Preto odvolací súd nezistil existenciu odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) či písm.
e) CSP.

37. Pokiaľ ide o ostatný obsah odvolania žalovaného, odvolací súd konštatuje, že argumentácia žalobcu
ohľadom formálnych podmienok platnosti listiny o vydedení nesúvisela s dôvodmi, na ktorých súd prvej
inštancie založil svoje rozhodnutie.
38. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods.
1 CSP rozsudok súdu prvej inštancie tak v prvej vete výrokovej časti v merite veci, ako aj aj v druhej

a tretej vete výrokovej časti o náhrade trov konania na súde prvej inštancie [379 písm. a) CSP], keďže
žalovaný 1/ v odvolaní neformuloval k tejto časti rozsudku žiadne odvolacie námietky.
39. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení
s ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako procesne úspešnej strane odvolacieho
konania priznal proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady

trov tohto štádia konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). Pokiaľ
ide o rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/, odvolací súd
žalobcovi proti žalovaným 2/ a 3/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal (§ 257 CSP). Za dôvody
hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP považoval odvolací súd skutočnosť, že žalovaní 2/

a 3/ nepopierali dedičské právo žalobcu, v konaní boli na strane žalovanej len z dôvodu nerozlučného
spoločenstva (§ 77 od. 1 CSP) a nepodali proti rozsudku súdu prvej inštancie ani odvolanie.
40. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP].
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP].
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona [zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov].