Uznesenie – Právo duševného vlastníctva ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, December 4, 2024

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/46/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5120202275
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2024:5120202275.2

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr.
Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcov: 1/ A.. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XX, XXXX E., F., G. F. F., 2/ H. I., nar. X.X.XXXX, bytom J. E. XXX/X, XXX XX K., obaja zastúpení: Mgr.
Silvia Moravčíková, advokátka, so sídlom Mikulášska 29, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Obec
Rajecká Lesná, 013 15 Rajecká Lesná 82, zastúpený: JUD. Iva Pavlíková, advokátka, so sídlom J. Milca

11, Žilina, o návrhu na uloženie zákazu zasahovania do autorských práv a o vydanie bezdôvodného
obohatenia vo výške 1.200 EUR, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Žilina zo dňa
15. júna 2021, č. k.: 25C/17/2020-220, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.) a žalobcom uložil povinnosť spoločne

a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu (výrok II.).
2. V danej veci ide o uplatnené nároky žalobcov z porušeného autorského práva. Žalobou podanou
na okresný súd dňa 7.5.2015 sa žalobcovia domáhali voči žalovanému uloženia zákazu neoprávnene
zasahovať do autorských práv žalobcov používaním fotografií, vytvorených ich otcom - L. I., bez
ich predchádzajúceho súhlasu a uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ titulom
bezdôvodného obohatenia sumu 1.200 EUR do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a náhrady trov

konania.
3. Z obsahu spisu Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, zistil, že Okresný súd Žilina rozhodol
rozsudkom zo dňa 4. mája 2017, č. k.:14C/159/2015-87 tak, že žalobu zamietol a žalobcom 1/ a 2/ uložil
povinnosť spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
4. Proti tomuto rozsudku sa odvolali žalobcovia. O odvolaní žalobcov rozhodol Krajský súd v Žiline,
ako súd odvolací, rozsudkom zo dňa 12. decembra 2017, č. k. 5Co/256/2017-124 tak, že rozsudok

okresného súdu potvrdil s tým, že žalovaná má voči nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu
5. Proti tomuto rozsudku podali dovolanie žalobcovia, na základe ktorého Najvyšší súd SR uznesením
zo dňa 25. júna 2019, sp. zn. 5 Cdo/155/2018 uvedený rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 12.
decembra 2017 zrušil a vec tomuto súdu vrátil na ďalšie konanie.
6. Následne Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 10. decembra 2019, č. k.: 5Co/137/2019-165

rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. Odvolací súd poukazuje na závery, ktoré vyplynuli z uznesenia Najvyššieho súdu SR, ktorý
v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na argumenty žalobcov uvedené v dovolaní dospel
k záveru, že odvolací súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali
ich patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, žalobcovia
opodstatnene uplatnili dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Najvyšší súd konštatoval uvedenú

vadu spočívajúcu v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu takej intenzity, ktorá odôvodnila
aplikáciu druhej vety stanoviska R 2/2016. Konštatoval, že odvolací súd sa napriek výslovnému príkazuobsiahnutémuv§387ods.3CSP,abysavodôvodnenívysporiadalspodstatnýmitvrdeniamiuvedenými
v odvolaní, s takýmito tvrdeniami dovolateľov ako odvolateľmi v odôvodnení napadnutého rozsudku sa
nevysporiadal, iba konštatoval správnosť dôvodov uvedených súdom prvej inštancie podľa § 387 ods. 2

CSP. Najvyšší súd tiež uviedol, že žalobcovia v podanom odvolaní uviedli podstatné tvrdenia týkajúce
sa nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Najvyšší súd na záver uviedol, že
posúdenie veci krajským súdom sa tak neodrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok.
8. Napriek konkrétnym záverom dovolacieho súdu voči postupu odvolacieho súdu, ktorý spočíval

v neodôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k vzneseným argumentom žalobcov, v ďalšom konaní
tieto vady neodstránil, nedal odpovede na námietky žalobcov, ale rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
avecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vbode5.odôvodneniaodkázalnapodrobnéodôvodneniedovolacieho
súdu a ním vyslovený právny názor. Následne konštatoval v bode 7. len to, že „Odvolací súd po
preštudovaní zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu dospel k záveru, že namietané nedostatky
konania rozhodnutia odvolacieho súdu je možné odstrániť len tak, že zruší rozhodnutie okresného

súdu a vráti mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou okresného súdu bude vziať
do úvahy argumenty Najvyššieho súdu SR, najmä so zreteľom na vyššie uvedené vytýkané závery
prvoinštančného súdu, nakoľko je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.“.
9. Odvolací súd tak konštatuje, že Krajský súd v Žiline po zrušení vec svoje vady neodstránil, nijako
sa nevysporiadal s námietkami žalobcov, ktoré uviedli v odvolaní, a to napriek tomu, že túto vadu

konštatovalnajvyššísúdaveczrušillenodvolaciemusúdu.Odvolacísúd(KrajskýsúdvBanskejBystrici)
len na doplnenie podotýka, že najvyšší súd sa žiadnym spôsobom nezmienil k veci samej, ale vecou sa
zaoberal len po procesnej stránke. Následne ani Krajský súd v Žiline v zrušujúcom uznesení neuviedol
ani jeden svoj záver, či už k skutkovej alebo právnej stránke veci. Jeho konštatovanie, že odkazuje
na závery najvyššieho súdu, neboli v súlade s pokynmi vyslovenými dovolacím súdom, pretože to bol

práve Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, ktorý sa mal s argumentami žalobcov vyporiadať vo
vzťahu k záverom vysloveným súdom prvej inštancie, čo však neurobil a len formálne odkázal na závery
najvyššieho súdu, ktorý však neobsahoval žiadne skutkové a právne záväzné názory pre súd prvej
inštancie. Obsahoval len názor vo vzťahu k odvolaciemu súdu. Za daného stavu súd prvej inštancie vo
svojom druhom rozsudku správne odkázal, že nebol viazaný žiadnym právne záväzným názorom súdu

vyššej inštancie, preto zotrval na svojich záveroch a žalobu opätovne zamietol.
10. Okresný súd Žilina následne rozhodol rozsudkom zo dňa 15. júna 2021. Proti tomuto rozsudku
sa opätovne odvolali žalobcovia. Okresný súd spis predložil Krajskému súdu v Žiline na opätovné
rozhodnutie o odvolaní dňa 8. novembra 2021. Krajský súd v Žiline vo veci nekonal a prípisom zo dňa
16. apríla 2024 vec postúpil Krajskému súdu v Banskej Bystrici z dôvodu, že ide o autorsko-právny spor.

Konštatoval, že vec postúpil na základe právnej úpravy účinnej od 1. júna 2023, pričom poukázal na
"súdnu mapu", podľa ktorej nové prechodné ustanovenia neupravovali otázku kauzálnej príslušnosti, len
vecnú a miestnu príslušnosť. Vec tak Krajskému súdu v Banskej Bystrici napadla 6. mája 2024.
11. Žalobcovia uplatnili nárok na ochranu autorských práv. Tvrdili, že ako dedičia autora fotografií L.
I. majú výhradné majetkové práva podľa § 18 ods. 2 Autorského zákona (zákon č. 618/2003 Z. z.).

Použitie diela bez ich súhlasu je neoprávnené. Fotografické diela boli využité na internetovej stránke
Obce Rajecká Lesná bez ich súhlasu a bez uvedenia mena autora, čo porušuje § 17 ods. 1 a 3
zákona. Žiadali vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 1.200 EUR, pričom odhad vychádzal
zo Sadzobníka autorských odmien organizácie LITA. Tvrdili, že zvýšenie sadzieb je opodstatnené
vzhľadom na význam autora. Žalovaný použil 2 fotografie bez súhlasu autora, resp. dedičov na webovej

stránke obce, tiež minimálne 15 fotografií bolo kopírovaných a rozdávaných. V žalobe uviedli, že
fotografie boli darované otcom žalobcov obci (resp. starostovi), ale darovanie neobsahovalo licenčnú
zmluvu. Žalobcovia argumentovali, že žalovaná nezískala právo na použitie fotografií. Spochybnili
aplikáciu zákonnej licencie podľa § 24 ods. 2 Autorského zákona. Tvrdili, že podmienky pre jej uplatnenie
neboli splnené, najmä vzhľadom na absenciu trojkrokového testu.

12. Žalovaný argumentoval tým, že fotografie boli použité výlučne na nekomerčné účely, ako sú
propagácia histórie obce a jej obyvateľov. Fotografie boli použité v súlade s § 24 ods. 2 Autorského
zákona, čo umožňuje reprodukciu na nekomerčné účely bez súhlasu autora. Svedkovia uviedli, že autor
L. I. dal svoj súhlas na použitie fotografií v publikácii a na propagáciu obce. Poukazovali na to, že
fotografie boli ponúkané zadarmo a neboli použité na generovanie príjmov. Fotografie boli darované pre

obec a používanie bolo v súlade s účelom daru.
13. Okresný súd žalobu zamietol z dôvodu, že fotografie boli použité na informačné účely (história obce),
čo spadá pod výnimky zákonných licencií (§ 24 ods. 2 Autorského zákona). Aplikácia zákonnej licencie
bola odôvodnená nekomerčným charakterom použitia a absenciou preukázania ekonomického zisku.Súd uznal, že autor pravdepodobne poskytol súhlas na použitie fotografií minimálne pre účely publikácie
a oslavy obce. Tento súhlas bol vykladaný ako postačujúci na použitie v rámci obce. Súd zamietol
nárok na náhradu, pretože nebolo preukázané, že žalovaný získal majetkový prospech z použitia

fotografií. Zamietol aj nárok na zákaz používania, keďže fotografie už boli odstránené zo všetkých
verejne dostupných zdrojov. Hoci súd nepoužil explicitne trojkrokový test, jeho rozhodnutie vychádzalo
z princípu proporcionality medzi právami autora a záujmom verejnosti na šírení historických informácií.
Odvolanie
14. Proti rozsudku sa opäť odvolali žalobcovia. Napadnuté rozhodnutie žiadali zmeniť a ich žalobe

vyhovieť v celom rozsahu. Odvolanie podali z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. f), h) CSP).
15. Namietali nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nesprávne
interpretoval a vyhodnotil svedecké výpovede A. K. a K. M., ako aj dôkazy, ako napríklad porovnanie
negatívov fotografií na DVD a publikácie História a súčasnosť obce Rajecká Lesná. Súd vychádzal zo

záveru, že autor L. I. súhlasil so zverejnením diel vydaním publikácie alebo vystavením fotografií, avšak
tento záver nevyplýval z dôkazov ani výpovedí strán.
16. Predmetom žaloby bolo neoprávnené vyhotovovanie rozmnoženín fotografií, ich voľné šírenie a
použitie na internetovej stránke žalovaného, čo súd opomenul. Použitie fotografií v publikácii nebolo
predmetom sporu.

17. Namietli, že súd sa neprimerane zaoberal otázkou zverejnenia diel, hoci nebola žalobcami sporná.
Žalobcovia nepopierali, že fotografie boli zverejnené autorom, ale namietali neoprávnené použitie
fotografií žalovaným. Súd venoval nadmerný čas hodnoteniu súhlasu na zverejnenie diel, čo bolo
irelevantné vzhľadom na okolnosti sporu, a zanedbal hodnotenie podstatných otázok, ako napríklad
absencia licenčných zmlúv na použitie diel.

18. Súd zanedbal skutkovú podstatu neoprávneného použitia fotografií. Žalovaný podľa žalobcov
neoprávnene vytváral rozmnoženiny fotografií a distribuoval ich verejnosti. Umožňoval tretím osobám
vyhotovovať ďalšie rozmnoženiny. Tiež použil fotografie na svojej internetovej stránke. Tieto spôsoby
použitia boli realizované bez potrebného súhlasu autora alebo jeho právnych nástupcov. Tiež namietali
dehonestujúce nakladanie s dielami, keď fotografie L. I., ktoré majú muzeálnu hodnotu, boli používané

neodborne a bez rešpektu. Boli napríklad voľne pohodené na pracovných stoloch, čím bola znížená ich
hodnota a dôstojnosť.
19. Právne argumenty žalobcov pozostávali s námietky nesprávneho posúdenia autorského práva.
Súd prvej inštancie nesprávne rozlišoval medzi osobnostnými a majetkovými právami autora. Právo na
zverejnenie diela (osobnostné právo) sa vyčerpá rozhodnutím autora zverejniť dielo. Právo na použitie

diela (majetkové právo) vyžaduje uzavretie licenčnej zmluvy s autorom alebo jeho právnymi nástupcami.
Súd opomenul túto nevyhnutnosť.
20. Licenčná zmluva na použitie diel musela byť podľa § 32 ods. 8 autorského zákona č. 383/1997 Z.z.
uzatvorená písomne, inak bola neplatná. Súd tento predpis ignoroval.
21. Súd mylne aplikoval § 40 ods. 4 autorského zákona č. 618/2003 Z.z., ktorý nebol účinný v čase

darovania fotografií K. M..
22. Súd taktiež nebral do úvahy, že právo na vydanie potvrdenia o ústnej licenčnej zmluve muselo byť
uplatnené do 15 dní, inak tento nárok zanikol.
23. K zákonnej licencii podľa § 24 ods. 2 autorského zákona uviedli, že súd chybne interpretoval,
že zákonná licencia umožňuje použitie fotografií na internetovej stránke. Podľa smernice EÚ 2001/29

a ustálenej judikatúry nie je internetová stránka podkladom „podobným papieru“, ako to vyžaduje
zákon pre uplatnenie licencie. Rozsah neoprávneného použitia diel žalovaným presiahol limity zákonnej
licencie a bol v rozpore s trojkrokovým testom podľa § 38 autorského zákona.
24. Namietali nezákonné šírenie rozmnoženín. Zákon umožňuje subdodávateľom poskytovať
rozmnoženiny diel tretím stranám, avšak toto ustanovenie sa nevzťahuje na voľné šírenie, ktoré

vykonával žalovaný.
25. Upriamili pozornosť na tzv. trojkrokový test. Nakladanie s dielami žalovaným nebolo v súlade
s podmienkami trojkrokového testu, pretože porušovalo bežné využívanie diel a neodôvodnene
zasahovalo do práv a právom chránených záujmov autora.
Vyjadrenie k odvolaniu

26. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
Právne posúdenie odvolacím súdom27. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 389 ods. 1 písm.
b), d) CSP zrušil a vec podľa ust. § 391 ods. CSP vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

28. Odvolací súd, Krajský súd v Banskej Bystrici, ako novo kauzálne príslušný súd po „súdnej mape“
predovšetkým uvádza, že vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia, síce rozhoduje ako odvolací súd,
ale prvýkrát, keď nemal možnosť doteraz vysloviť svoj právny názor a názor doteraz odvolacieho súdu,
Krajského súdu v Žiline, nebol ním vyslovený. Doteraz žiadnym z vyšších súdov nebol vyslovený žiadny
konkrétny názor vo veci samej, pretože rozhodnutia Krajského súdu v Žiline boli formálne a dokonca,

podľa názoru rozhodujúceho odvolacieho súdu, v rozpore s príkazom najvyššieho súdu.
29. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie, v poradí druhého, odvolací zistil, že ide v prevažnom rozsahu
o vyhotovenie, ktoré predstavovalo prvý rozsudok súdu prvej inštancie, s tým rozdielom, že obsahuje
skutočnosti o tom, že rozhodnutie Krajského súdu v Žiline bolo zrušené najvyšším súdom a že opätovne
pôvodný odvolací súd rozhodnutie bez právneho názoru súdu prvej inštancie zrušil. Tento konštatujúc
absenciu právneho názoru súdov vyššej inštancie, pokiaľ ide o vec samú, rozhodol rovnako, pričom

ani on nijako nereagoval na námietky žalobcov uvedených v odvolaní a dovolaní, hoci zrejme úmyslom
pôvodného odvolacieho súdu bolo, aby vychádzal zo záverov najvyššieho súdu. Ten ale len pomenoval
vadu spočívajúcu v nečinnosti odvolacieho súdu, ktorý nedal žiadnu odpoveď na konkrétne argumenty
žalobcov, ktoré uviedli v odvolaní.
30. Za danej situácie mal súd prvej inštancie venovať pozornosť uvedeným argumentom žalobcov

a vysporiadať sa s nimi, čo neurobil. Odvolací súd z porovnania prvého a druhého rozsudku zistil, že
okresný súd len prebral text „odôvodnenia“ svojho prvého rozsudku a len kozmeticky doplnil niektoré
skutočnosti majúce povahu konštatácie o priebehu odvolacieho a dovolacieho konania bez toho, aby
patrične na ne reagoval. Súd prvej inštancie nemal bližšiu snahu bližšiu snahu o vysvetlenie skutkových
rozporov, ktoré žalobcovia dôvodne namietali. Ak Krajský súd v Žiline odkázal na závery najvyššieho

súdu vo vzťahu k argumentom, čím v podstate určil zaväzujúci právny záver, súd prvej inštancie ho
mal rešpektovať a s námietkami sa vyporiadať, čo však neurobil. Okresný súd tak nerešpektovaním
záväzného právneho názoru súdu vyššieho stupňa v rozpore s § 391 ods. 2 CSP postavil Krajský
súd v Banskej Bystrici, ako po „súdnej mape“ nový kauzálne príslušný súd, do situácie, v ktorej by
krajský súd ako prvý a posledný riešil rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, či absenciu nedostatku

riadneho odôvodnenia rozhodnutia a tak sa vlastne ocitol v postavení súdu prvej inštancie, hoci doteraz
ani nemohol súd prvej inštancie sám inštruovať a zaujať vlastný názor. Odvolací súd dodáva, že sa
nestotožnil s názorom a postupom Krajského súdu v Žiline, ako pôvodného odvolacieho súdu. Odvolací
súd poukazuje aj na to, že procesný poriadok konania priznáva stranám, aby o spore bolo v skutkových
a právnych otázkach rozhodnuté vo dvoch inštanciách tak, aby bola zabezpečená kvalita rozhodnutia,

ktorá zodpovedá ústavným právam strán na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. Vzhľadom
na rozsah pochybení v doterajšom konaní odvolací súd preto považuje pre spravodlivé rozhodnutie za
účelnejšie vec vrátiť súdu prvej inštancie s nižšie uvedenými názormi. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje,
že súd prvej inštancie nevysporiadal s argumentami žalobcov uvedenými v odvolaní a vo svojej podstate
opakuje rovnaké odôvodnenie a závery ako vo svojom prvom rozhodnutí. Za danej situácie odvolaciemu

súdu chýba základný predpoklad v podobe jasného podkladu pre rozhodnutie o odvolaní. Odvolací súd
by za daného stavu musel zopakovať všetky dôkazy nanovo, de facto vykonať nové konanie v pozícii
súdu prvej inštancie.
31. Žalobcovia v odvolaní a dovolaní namietali nesprávne vyhodnotenie dôkazov ako aj nesprávne
právneposúdenieveci.Ajkeďsúdprvejinštancievykonaldokazovanie,jehorozhodnutietrpískutkovými

vadami. Pre správne a spravodlivé rozhodnutie je zistenie skutkového základu podstatné. Skutkový
základ nemôže byť dvojznačný, pochybovačný a nejednoznačný, pretože na takto zistený skutkový
stav možno len obtiažne aplikovať správne právne normy a tieto aj správne vyložiť. Za takéhoto
stavu rozhodnutie nie je preskúmateľné, naviac, v danej veci obsahuje vnútorné rozpory, čím sa stáva
nepresvedčivým.

32. Odvolací súd predovšetkým konštatuje, že z rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie fotografiami a výsluchom svedkov, avšak v danom prípade len „prepísal“ do rozhodnutie
dané výpovede, avšak úlohou súdu je tieto dôkazy vyhodnotiť tak jednotlivo ako aj vo vzájomných
súvislostiach.
33. Musí teda aplikovať ust. § 191 CSP, podľa ktorého (1) Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to

každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo. (2) Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená,
ak zákon neustanovuje inak.34. Judikatúra definuje hodnotenie dôkazov ako činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy
hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy
nesprávne vyhodnotené, môže byť z tohto dôvodu vecne nesprávne. Tiež ale odvolací súd zdôrazňuje,

že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov. Hodnotenie dôkazov by malo mať vždy dostatočnú oporu vo
vykonanom dokazovaní a malo by byť v súlade so zásadami formálnej logiky.

35. Za daného stavu výpovede svedkov A. K. a K. M. nemá súd do rozsudku reprodukovať, ale uviesť,
čomu uveril, ktoré skutočnosti zobral za základ pre vytvorenie skutkového stavu. Ich výpovede obsahujú
zásadné poznatky, ktoré súd musí vyhodnotiť a zaujať k nim názor.
36. Odvolací súd upriamuje v danom kontexte pozornosť na ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého
v odôvodnení rozsudku súd, okrem iného, jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové
tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy

vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy
a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie
rozsudku bolo presvedčivé.
37. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súd musí v odôvodnení rozsudku uviesť, ktorú
skutočnosti sú sporné a ktoré nie, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Uvedené

závery musia byť jednoznačné a v rozhodnutí poznateľné. V dôvodoch síce všeobecne konštatuje, že
„vykonaným dokazovaním mal preukázané“, avšak uvedené konštatovanie nezodpovedá zákonnému
postupu vo vzťahu k ustáleniu skutkového stavu, ktorý musí vyplývať z vykonaného dokazovania
a vyhodnotenia dôkazov. Toto sa nestalo. Súd vôbec nerozlišuje, čo je sporné a čo nie.
38. Podstatou sporu je zodpovedanie otázky, či žalovaný mal alebo nemal súhlas na použitie

konkrétnych fotografií tak, že tieto mal žalovaný rozmnožovať a rozdávať a tiež uverejniť na webovej
stránke obce.
39. Žalobcovia správne argumentovali a namietali, že súd sa bezdôvodne venoval publikácii História a
súčasnosť obce Rajecká Lesná (Fríwald), ktorú vydalo Regionálne osvetové stredisko v Žiline, pretože
použitie fotografií ich otca v nej neurobili predmetom sporu. Relevantnou otázkou bolo ale zistenie

žalobcov začiatkom roka 2014 o tom, že žalovaný disponuje rozmnoženinami fotografického diela vo
väčšom počte, o čom predložil fotografie z obecného úradu, ako aj zistenie, že fotografie sú použité aj
na webovej stránke obce v časti história obce. Uvedené skutočnosti nie sú sporné. Žalobca v konaní
tvrdí, že na takéto použitie nebol daný súhlas autora ani žalobcov, ako dedičov. Toto je sporné a je
predmetom dokazovania.

40. Relevantnou skutočnosťou je, že otec žalobcov, autor fotografií, M. L. I. zomrel X.X.XXXX, čo tiež
nie je sporné.
41. Spornou skutočnosťou zostáva, či niekedy autor diela, prípadne žalobcovia udelili žalovanému
súhlas na použitie fotografií spôsobom vyššie uvedeným, či takýto súhlas bol potrebný a následne treba
posúdiť, či takto žalovaný zasiahol do autorský práv.

42. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že išlo o tzv. zákonnú licenciu podľa § 24 ods. 2 zák. č.
618/2003 Z. z., podľa ktorého rozmnoženinu zverejneného diela prenesením tohto diela na papier alebo
na podobný podklad prostredníctvom reprografického zariadenia alebo iného technického zariadenia
môže fyzická osoba alebo právnická osoba vyhotoviť bez súhlasu autora; túto rozmnoženinu možno
verejne rozširovať predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva. Za tieto použitia nevznikla

povinnosť uhradiť autorovi odmenu. Preto nevznikol autorovi ani jeho dedičom (žalobcom v 1/ a 2/ rade)
nárok na odmenu voči žalovanej, pretože túto vyplácala organizácia kolektívnej správy z úhrad z cien
nosičov a zariadení určených zákonom.
43. K fotografiám na webovej stránke obce uviedol, že umiestnenie elektronického obrazu prenesením
zo substrátu fotografie na webovú stránku informujúcu o histórii obce zhotovenú scanovaním súd

považoval za prenesenie zverejneného diela na podklad podobný papierovému nosiču (je daný rovnaký
spôsob určenia vizuálnym vnímaním a oboznámením sa s obsahom), na ktorý nie je potrebný súhlas
autora. Teda žalovaný bol oprávnený spraviť si reprografiu (napr. aj z predchádzajúcej publikácie) a túto
ako výsledný elektronický súbor umiestniť na svoju informačnú elektronickú stránku rovnako, ako by
umiestnilreprografiuvytlačenímsúboruelektronickýchinformáciínapapierovýpodkladajejumiestnenie

na informačnej tabuli či viacerých tabuliach obce. Tieto práva sú obdobné aj úprave zák. č. 383/1997 Z.
z., kedy však kópiu si mohla vyhotoviť bez súhlasu autora len fyzická osoba. Tiež súd poukázal na fakt,
že vo výsledku nie je zásadný rozdiel v konaní, kedy fyzická osoba - návštevník požiada o vyhotoveniekópie fotografie obec a táto je zhotovená na základe jeho žiadosti a stavom, kedy pre takýto záujem,
obec pripraví niekoľko kópií vopred.
44. S uvedenými závermi sa odvolací súd nestotožňuje a v kontexte veci ich nepovažuje za správne,

resp.zapredčasné,nezodpovedajúceskutkovýmzisteniam,ktorémalivyplynúťzdokazovania.Zároveň
tiež nesprávne aplikoval relevantné ustanovenia autorského zákona v príslušnom znení, ktoré bolo
relevantné pre daný vzťah.
45.Kskutkovémustavuodvolacísúduvádza,ženebolosporné,žeautorfotografiísapoznalzosvedkom
K. M., ktorý bol starostom žalovaného aj v rokoch 1988 až 2002, čo je rozhodné obdobie, kedy s autorom

komunikoval a boli mu poskytnuté fotografie za účelom vyhotovenia publikácie.
46. V konaní spornou zostala skutočnosť, či vyhotovené fotografie zrejme z diapozitívu, nie negatívu,
autor daroval K. M. ako fyzickej osobe alebo ako žalovanému prostredníctvom neho ako starostu. Je
viac ako pravdepodobné, že autor v danom čase uvedené nerozlišoval a v súčasnosti asi neexistuje
dôkaz, ktorý to preukáže. Žalobcovia ale v žalobe aj počas konania tvrdili, že tieto fotografie daroval ich
otec žalovanému, na tomto tvrdení zotrvali aj počas konania pred súdom prvej inštancie.

47. Podľa výpovede svedka K. M. ale tieto fotografie boli darované jemu ako osobe a nesporné je, že
ich mal doma vo fotoalbume a nenachádzali sa na obecnom úrade. Súd sa však s týmto rozporom
dostatočne nevysporiadal, hoci nejde o nepodstatnú otázku. Podľa tohto svedka mu mal dať autor
písomný súhlas, ale len pre obec Rajeckú Lesnú pre oslavy obce, nikde inde. Súd toto zistenie
v kontexte vyhodnocoval možno ako súhlas, avšak podstatné je tvrdenie, že súhlas by mal byť niekde

na obecnom úrade. Takýto súhlas nebol predložený ani svedkom ani žalovaným, takže súhlas nebol
zatiaľ preukázaný. Sporným je aj to, o aký súhlas išlo, v akom rozsahu, pre koho. Ak fotografie daroval
svedkovi, potom je otázka, že ak ich poskytol žalovanému, či ten ich následne nepoužil v rozpore
s vyjadreným súhlasom autora, čo je vysoko pravdepodobné. Tiež je sporné, či takýto súhlas autor dal
obdarovanej osobe, ako ich môže použiť alebo takýto súhlas bol daný aj žalovanému a v akom rozsahu.

Je dokonca možné, že úmyslom autora bolo darovať fotografie obci prostredníctvom starostu, aby sa
použili pre oslavy obce, nie priamo starostovi ako fyzickej osobe. To, že si ich doma založil do albumu,
ešteneznamená,žejeichvlastníkom.Nepochybnéje,žepísomnýsúhlasabsentujeanebolpreukázaný.
48. Rozhodne nemožno považovať za správny záver súdu prvej inštancie uvedený v bode 60.
odôvodnenia, že súhlas na použitie fotografií strany neurobili sporným, z čoho by mal vyplynúť záver,

že s použitím fotografií súhlasil. Z dokazovania to rozhodne nevyplynulo a nie je pravda, že to nebolo
sporné. Žalobcovia popierajú súhlas na vyhotovenie rozmnoženín a na uverejnenie na webovej stránke
obce. Na takéto použitie žalovaný žiadny súhlas nepredložil. Odvolací súd zdôrazňuje, v súlade so
žalobcami, že akýkoľvek súhlas, či už ústny alebo písomný z hľadiska uplatneného práva vôbec nie
je významný vzhľadom na právnu úpravu, ktorou argumentujú žalobcovia a s ktorou sa odvolací súd

stotožňuje.
49. Pre doplnenie obrazu o skutkových okolnostiach sú údaje od svedka A. K., pričom je nepochybné,
že pre starostu vytvoril web stránku obce, kde on ale aj starosta vkladal obsah. On nepotvrdil, žeby bol
pri udelení súhlasu akoukoľvek formou priamo od autora.
50. V súhrne možno konštatovať, že svedok, starosta obce tvrdil, že existoval súhlas, dokonca písomný,

ktorý nebol preukázaný. Obec takýto súhlas nepredložila. Vzhľadom na postoj obce a argumentáciu je
vysoko pravdepodobné, že si svoje konanie ani neuvedomila, až v spore sa snaží predkladať argumenty,
ktoré by snáď ospravedlnili nevedomosť o potrebnom súhlase a potrebnej licencii. Samozrejme,
zaujímavé je aj to, že sám autor sa sám za života nedomáhal porušenia jeho autorských práv, a to
buď z vlastnej nevedomosti alebo nedostatku informácií, ako sa s jeho dielom nakladalo, pretože podľa

vykonaného dokazovania autor mal dať fotografie K. M. v roku 2000, tieto boli použité v publikácii, zrejme
podľa ústnej dohody, avšak sporné je použitie uvedených fotografií na ďalšie účely žalovaným.
51. Ak autor mal darovať fotografie K. M. v roku 2002, v tom čase platil zákon č. 383/1997 Z. z. z 5.
decembra 1997, Autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších
predpisov, ktorý bol zmenený zák. č. 234/2000 Z. z.. Tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára 1998

a Zákon č. 234/2000 Z. z. nadobudol účinnosť 1. augustom 2000.
52. Podľa § 54 ods. 1 tohto zákona platilo, že trvanie práv sa spravuje týmto zákonom aj vtedy, ak sa
začalo pred jeho účinnosťou. Ak tento zákon ustanovuje dlhšiu lehotu, vzťahuje sa toto predĺženie len
na diela, pri ktorých pred účinnosťou tohto zákona práva doteraz nezanikli.
53. V konaní nebolo sporné, že išlo o fotografie z rokov1950 – 1960, takže práva k nim sa riadili právnou

pravou podľa tohto zákona, pokiaľ ide aj o vzťahy súvisiace s uvedením diela, resp. s jeho zverejnením
ako aj nakladaním s ním v roku 2000 až 2002.
54. Z § 1 cit. zákona vyplýva predmet úpravy, podľa ktorého predmetom zákona je úprava vzťahov
vznikajúcich v súvislosti s vytvorením, použitím a šírením literárnych diel, vedeckých diel a umeleckýchdiel tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autorov diel vrátane autorov počítačových
programov a autorov a zhotoviteľov databáz, výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov,
výrobcov zvukovo-obrazových záznamov, rozhlasových vysielateľov a televíznych vysielateľov.

55. V § 5 ods. 4 zákon vymedzil, že fotografickým dielom je záznam svetla alebo iného žiarenia na nosič,
na ktorom sa vytvára obraz bez ohľadu na spôsob, akým sa záznam urobil; obraz z audiovizuálneho
diela sa nepovažuje za fotografické dielo, ale za časť audiovizuálneho diela.
56. V ods. 7 tiež definoval, že rozmnožovaním je vyhotovenie jednej alebo viacerých rozmnoženín
diela alebo predmetu príbuzných práv v akejkoľvek forme, priamo alebo nepriamo, vrátane stáleho

alebo dočasného uchovania v elektronickej forme; priamym rozmnožovaním je vyhotovenie jednej alebo
viacerých rozmnoženín z originálu diela a nepriamym rozmnožovaním je vyhotovenie jednej alebo
viacerých rozmnoženín z rozmnoženiny diela.
57. Ods.23 definoval, že reprografickým alebo iným technickým zariadením je zariadenie, ktoré využíva
na zhotovovanie rozmnoženín elektromagnetické žiarenie alebo zhotovuje rozmnoženiny inak. Je to
najmä kopírovací prístroj, skener, fax a počítač.

58. V § 6 ods. 1 písm. g) zákon upravoval, že predmetom autorského práva je literárne dielo, vedecké
dielo alebo umelecké dielo, ktoré je výsledkom vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora, najmä g)
fotografické dielo.
59. Je tak nepochybné, že fotografie autora podliehali autorskému zákonu.
60. Ako správne uviedli žalobcovia, nie je pochýb o tom, že dielo bolo zverejnené. Zverejnenie diela

a jeho vydanie upravuje § 13, podľa ktorého (1) Dielo je zverejnené v ten deň, keď bolo oprávnene prvý
raz verejne vykonané alebo vystavené, vydané alebo inak uvedené na verejnosti. (2) Dielo je vydané v
ten deň, keď sa oprávnene začalo s verejným rozširovaním jeho rozmnoženín.
61. Obsahom autorského práva je jeho ochrana. Podľa § 16 ods. 1 autor má právo na ochranu
svojho autorstva, najmä má právo: a) označiť menom svoje dielo, a aby sa uvádzalo na všetkých

rozmnoženinách diela náležitým spôsobom, pri každom verejnom použití tohto diela, a to podľa povahy
tohto použitia; d) na nedotknuteľnosť svojho diela, najmä na ochranu pred akýmkoľvek zásahom do
svojho diela alebo pred akýmkoľvek hanlivým nakladaním s jeho dielom, ktoré by malo za následok
narušenie jeho cti a dobrej povesti; e) rozhodnúť o zverejnení svojho diela.
62. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na zásadné porušenie práva autora, keď rozmnoženiny

jeho fotografií neboli označené jeho menom náležitým spôsobom. Uvedená ochrana bola obsiahnutý
aj v následných Autorských zákonoch. To isté platí o nakladaní s dielom, z ktorého boli nepochybne
vyhotovené žalovaným rozmnoženiny vo veľkých množstvách a zjavne vyhotovené v nedostatočnej
kvalite,ktorésa„povaľovali“naobecnomúrade,hociide,akotvrdiažalobcovia,užofotografiemuzeálnej
hodnoty, s čím sa odvolací súd stotožňuje.

63. Významným ustanovením je § 6 ods. 2 cit. zákona, podľa ktorého autor diela má výhradné právo
udeľovať súhlas na každé použitie diela, najmä na a) rozmnožovanie diela, ale tiež podľa písm. e)
verejné rozširovanie originálu diela alebo jeho rozmnoženiny predajom, nájmom, vypožičiavaním alebo
akoukoľvek formou prevodu vlastníckych práv alebo práva držby a tiež podľa písm. f) verejné vystavenie
diela alebo jeho rozmnoženiny.

64. Podľa ods. 4 práva autora podľa odseku 1 a 3 sú neprevoditeľné a časovo neobmedzené. Z hľadiska
uplatneného nároku podľa ods. 5 autor má právo na odmenu za každé použitie svojho diela.
65. Z právnej úpravy je nepochybné, že aj podľa zákona 383/1997 Z. z., ktorý platil do 31. 12. 2003,
mal autor výhradne právo na udelenie súhlasu na každé použitie diela, teda aj na jeho rozmnožovanie
a mal nárok na odmenu za použitie diela.

66. Z dokazovania nebolo doteraz preukázané, kedy boli rozmnoženiny vyhotovené, pričom podľa
tvrdenia žalovaného mali byť pripravené v roku 2014 na skartáciu, čo by znamenalo, že mohli byť
vyhotovené skôr. Uvedenú skutočnosť ale žalovaný nepreukázal. Odvolací súd to uvádza s dôrazom
na to, že sa tak mohlo stať za účinnosti uvedeného zákona, ktorý aj v čase udelenia údajného súhlasu
autora na použitie fotografií platil.

67. Aby mohol žalovaný uvedené fotografie použiť namietaným spôsobom, musel sa v danom čase
(roky 2000 až 2003) Autor má právo na odmenu za každé použitie svojho diela riadiť ustanovením § 32
ods. 1 zák. č. 383/1997 Z. z., podľa ktorého Zmluvou o šírení diela udeľuje autor fyzickej osobe alebo
právnickej osobe za odmenu súhlas na šírenie svojho diela; podmienky šírenia diela môžu obsahovať
aj hromadné zmluvy.

68. Podľa § 32 ods. 8 Zmluva o šírení diela sa musí uzavrieť v písomnej forme, inak je neplatná.
69. V konaní žalovaný nepreukázal, žeby disponoval uvedenou zmluvou. Či už bol súhlas písomný,
ako je to tvrdené, nie je podstatné. Zákon hovorí o zmluve, teda dvojstrannom právnom úkone, nieo jednostrannom právnom úkone, ktorý by mohol predstavovať tvrdený písomný súhlas, ktorý ale nebol
predložený, iba tvrdený.
70. Odvolací súd poukazuje aj na to, že v danom čase bolo možné vyhotovovať rozmnoženiny diela, ale

len pre vlastnú potrebu, a to fyzickou osobou, nie právnickou, ako bol a je žalovaný.
71. Rozhodne nemožno prisvedčiť ani obrane žalovaného, že išlo o postup podľa § 39 ods. 2 zák. č.
185/2015 Z. z., ktorý je účinný od 1.1.2016, pretože ide o tzv. spravodajskú licenciu.
72. Podľa daného ustanovenia platí, že (1) Do autorského práva nezasahuje osoba, ktorá bez
súhlasu autora použije zverejnené slovesné dielo vo forme článku alebo vysielané dielo týkajúce

sa aktuálnych hospodárskych, politických alebo náboženských tém vyhotovením rozmnoženiny alebo
verejným prenosom prostredníctvom hromadného informačného prostriedku, ak takéto použitie nie je
výslovne vyhradené. (2) Do autorského práva nezasahuje osoba, ktorá bez súhlasu autora použije dielo
vyhotovením rozmnoženiny, verejným prenosom alebo verejným rozširovaním prevodom vlastníckeho
práva výlučne v súvislosti s informovaním o aktuálnych udalostiach v rozsahu odôvodnenom právom na
informácie. (3) Do autorského práva nezasahuje osoba, ktorá bez súhlasu autora použije dielo, ktoré je

politickým prejavom alebo verejnou prednáškou, vyhotovením rozmnoženiny, verejným prenosom alebo
verejným rozširovaním prevodom vlastníckeho práva v rozsahu odôvodnenom právom na informácie.
73. Naviac si treba uvedomiť, že uvedený zákon sa stal účinným 1. 1. 2016 a žalobcovia poukazujú na
to, že na obecnom úrade našli pohodené rozmnoženiny začiatkom roku 2014, kedy zákon ešte neplatil.
Naviac treba dodať, že ak v roku 2014 mali byť rozmnoženiny skartované, museli byť vytvorené predtým,

teda k zásahu do autorských práv došlo alebo dochádzalo už od skoršieho času, teda zjavne od roku
2000, resp. minimálne 2002, pričom ani použitie fotografií na webovej stránke obce nemožno podradiť
pod spravodajskú licenciu.
74. Žalobcovia podali žalobu 7. 5. 2015, teda v čase platnosti autorského zákona č. 618/2003 Z. z., ktorý
nadobudol účinnosť 1. 1. 2004 a platil do 31. 12. 2015.

75. Podľa § 56 ods. 1 zák. č. 618/2003 Z. z. autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo
ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä b) zákazu ohrozenia svojho práva
vrátane zákazu opakovania takého ohrozenia, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na ohrození
tohto práva, c) zákazu neoprávneného zásahu do svojho práva, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo
podieľa na neoprávnenom zásahu do tohto práva vrátane zákazu zásahu podľa § 59 a 60, g) vydania

bezdôvodného obohatenia vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri
obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva.
76. Odvolací súd vyslovuje záver, že je plne opodstatnená žaloba v časti, ktorou sa žalobcovia domáhajú
uloženia zákazu zasahovania do autorských práv, pretože žalovaný nijako nevyvrátil pochybnosť, že
k porušeniu môže opäť dôjsť, pričom zastáva názor, že môže takto konať na základe zákonnej licencie

bez súhlasu autora, čo odvolací súd považuje za neakceptovateľný názor. Žalovaný nijako nepreukázal,
že nedisponuje danými fotografiami, ďalšími rozmnoženinami, ktoré by mohol kedykoľvek použiť napr.
na svojej webovej stránke. To, že momentálne na stránke fotografie už umiestnené nie sú, nijako daný
nárok neoslabuje.
77. Okresný súd aplikoval v konaní aj zákon 618/2003 Z. z., pričom nijako nevysvetlil súvis

s predchádzajúcim autorským zákonom, resp. nasledujúcim, a to z. č. 185/2015 Z. z.. Ako odvolací súd
vyššie uviedol, na vznik vzťahu a následné nároky sa aplikuje zákon 383/1997 Z. z., ktorý platil v čase
posudzovaného vzťahu medzi autorom a žalovaným, resp. starostom p. M.. V zmysle prechodných
ustanovení sa na autorské práva vzťahovali aj práva vyplývajúce zo vzniku uvedených diel, čo ale nie
je predmetom tohto sporu. Tým je porušenia autorského práva od roku 2000 minimálne do roku 2014,

prípadne aj naďalej.
78. V tejto súvislosti odvolací súd dopĺňa, že žalobcovia preto musia jednoznačne špecifikovať obdobie,
za ktoré uplatňujú nároky, a súd prvej inštancie ich musí posúdiť podľa zákona účinného v príslušnom
období. Pre porušovanie trvajúce napr. od roku 2000 do roku 2014 platia nasledovné závery: Nároky na
vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie 2000 – 2003 sa posudzujú sa podľa zákona č. 383/1997

Z. z., za čas 2004 – 2014 sa posudzujú podľa zákona č. 618/2003 Z. z..
79. Podľa § 87 ods. 2 písm. c) zákona č. 618/2003 Z. z. platí: Právne vzťahy vzniknuté pred 1.
novembrom 2013 sa spravujú podľa predpisu účinného do 31. októbra 2013. Vznik týchto právnych
vzťahov, ako aj nároky z nich, sa posudzujú podľa predpisu účinného do 31. októbra 2013, ak § 63 ods.
5 neustanovuje inak.

80. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia (právo na odmenu za neoprávnené použitie diela) by
malo byť posudzované podľa právneho predpisu účinného v čase vzniku právneho vzťahu, teda podľa
zákona č. 383/1997 Z. z., pretože k použitiu fotografií v danom prípade zrejme došlo už v roku 2000.
Prechodné ustanovenia zároveň stanovujú, že ak ide o nárok z právneho vzťahu vzniknutého pred 1.novembrom 2013, tento nárok sa posúdi podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. Tým je opäť
zákon č. 383/1997 Z. z.
81. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého z neoprávneného použitia fotografií v roku

2000 je potrebné posudzovať podľa zákona č. 383/1997 Z. z., ktorý bol účinný v čase vzniku právneho
vzťahu. Následné autorské zákony (č. 618/2003 Z. z. a č. 185/2015 Z. z.) sa na daný nárok nevzťahujú,
pokiaľ ide o samotný vznik právneho vzťahu a jeho dôsledky. Pokiaľ ide o kontinuálne porušovanie, ako
tvrdia žalobcovia, na obdobie od 1. januára 2004 do 31. októbra 2013 sa vzťahuje zákon č. 618/2003 Z.
z., pričom podľa jeho § 87 ods. 2 písm. c) sa aj na vzťahy vzniknuté pred týmto zákonom, ale trvajúce

počas jeho účinnosti, uplatnia jeho ustanovenia (s výnimkou otázky vzniku právneho vzťahu, ktorá sa
posudzuje podľa predchádzajúceho zákona).
82. Súd prvej inštancie nezohľadňujúc vyššie uvedené vychádzal len zo zákona 618/2003 Z. z., keď
opomenul zohľadniť to, že na to, aby dielo mohlo byť použité, bol potrebný súhlas autora v podobe
uzatvorenej zmluvy o šírení diela. Vychádzal z chybného predpokladu, že súhlas bol daný, resp.
o nutnosti uzavretia licenčnej zmluvy neuvažoval a dospel k záveru, že platí zákonná licencia v zmysle

§ 24 ods. 2 zák. č. 618/2003 Z. z.
83. Podľa § 24 ods. 2 tohto zákona platí, že rozmnoženinu zverejneného diela prenesením tohto diela na
papier alebo na podobný podklad prostredníctvom reprografického zariadenia alebo iného technického
zariadenia môže fyzická osoba alebo právnická osoba vyhotoviť bez súhlasu autora; túto rozmnoženinu
možno verejne rozširovať predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva. Za tieto použitia

nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu.
84. Podľa súdu prvej inštancie mohol žalovaný vyhotoviť rozmnoženinu fotografií pomocou
reprografického zariadenia bez súhlasu autora, teda bez licenčnej zmluvy, takúto rozmnoženinu zjavne
rozširoval v domnienke, že mu nevznikla povinnosť uhradiť autorovi odmenu z dôvodu, že tomuto patrí
podľa uvedeného zákona náhrada odmeny.

85. Podľa § 24 ods. 5 zák. č. 618/2003 Z. z. autor diela, ktorého rozmnoženinu možno vyhotoviť a
verejne rozširovať podľa odseku 2, má právo na náhradu odmeny.
86. V zmysle § 24 ods. 6 náhradu odmeny podľa odsekov 4 a 5 prostredníctvom organizácie kolektívnej
správy (§ 79) uhradí podľa písm. e) za rozmnožovacie služby poskytované odplatne ich poskytovateľ,
a to 3% z celkových príjmov za tieto služby.

87. Odvolací súd predovšetkým uvádza, že súd prvej inštancie neurobil tzv. trojkrokový test, ktorý podľa
najvyššieho súdu a odkazu pôvodného odvolacieho súdu mal urobiť. K tomuto odvolací súd uvádza, že
v prípade zákonných licencií zákon nahrádza súhlas autora na použitie diel.
88. Podľa § 38 zák. č. 618/2003 Z. z. obmedzenia majetkových práv autora sú dovolené len v
osobitných prípadoch ustanovených v ustanoveniach § 24 až 37; nakladanie s dielom podľa týchto

ustanovenínesmiebyťvrozporesbežnýmvyužitímdielaanesmieneodôvodnenezasahovaťdoprávom
chránených záujmov autora.
89. Z tohto dôvodu v niektorých prípadoch nie je dotknuté právo autora na odmenu, ktorá má v takomto
prípade charakter náhradnej odmeny podľa § 24 ods. 4-8 AZ). Citované ustanovenie § 24 až po
ustanovenie § 38 upravuje obmedzenie výhradných majetkových práv autora. Ide o skutkové podstaty

tzv. zákonných licencií, t. j. o prípady, keď sa dielo autora môže použiť aj bez jeho súhlasu. K použitiu
diela dáva súhlas namiesto autora sám autorský zákon. K takémuto použitiu diela musia byť však
splnené zákonné podmienky ustanovené v § 24 až 38 AZ. Možno ich rozdeliť na dva druhy podmienok,
a to všeobecné, ustanovené v § 38 AZ, známe v právnej teórii ako trojkrokový test, a osobitné, upravené
jednotlivými skutkovými podstatami v § 24 až 37 AZ.

90. Trojkrokový test je právny nástroj zakotvený v medzinárodných dohovoroch a implementovaný aj
v slovenskom Autorskom zákone. Slúži na stanovenie hraníc výnimiek a obmedzení majetkových práv
autora pri použití jeho diela bez jeho súhlasu. Aby bolo takéto použitie oprávnené, musia byť splnené
nasledujúce tri podmienky: 1. Osobitný prípad: Obmedzenie majetkových práv autora je dovolené len
v osobitných prípadoch ustanovených zákonom. 2. Narušenie bežného využitia diela: Použitie diela

nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela. 3. Neprimerané zasahovanie do záujmov autora: Použitie
diela nesmie neodôvodnene zasahovať do právom chránených záujmov autora.
91. Tieto kritériá musia byť splnené kumulatívne, teda súčasne, aby bolo možné uplatniť výnimku alebo
obmedzenie majetkových práv autora. Trojkrokový test je súčasťou aj súčasného Autorského zákona,
pričom v novom návrhu zákona je systematicky zaradený na úvod časti o zákonných licenciách, čo môže

pozitívne ovplyvniť jeho interpretáciu.
92. Zákonné licencie upravené v § 24 až 37 autorského zákona predstavujú zákonný súhlas na použitie
diela. Autor diela nemôže slobodne a vážne vyjadriť svoju vôľu tak, akoby to urobil v prípade uzavretia
licenčnej zmluvy, pretože v tomto prípade dáva zaňho súhlas na použitie diela samotný zákon. Pretoje úlohou zákona zabezpečiť aj adekvátnu ochranu práv a právom chránených záujmov autora pri
poskytovaní zákonných licencií.
93. Odvolací súd považuje za potrebné ozrejmiť, že trojkrokový test má svoje korene v medzinárodnom

práve verejnom; je obsiahnutý napríklad v Bernskom dohovore o ochrane literárnych a umeleckých diel
alebo v Dohode o obchodných aspektoch duševného vlastníctva. Predstavuje tri podmienky, ktorých
splnenie umožňuje použiť dielo bez súhlasu autora. Trojkrokový test pomerne výstižne vyložil Orgán na
riešenie sporov (Dispute Settlement Body) Svetovej obchodnej organizácie. Pravidlo uplatňovania tzv.
trojkrokového testu pri zavadzaní zákonných obmedzení autorského práva vychádzajúce z čl. 9 ods. 2

Bernského dohovoru a čl. 10 WCT (čl. 16 WPPT)
94. Podľa prvej podmienky musí ísť o prípady, ktoré sú jasne vymedzené, hoci nie nevyhnutne
taxatívnym výpočtom, ale tak, aby sa zachovala právna istota, musia mať úzky rozsah v kvantitatívnom
i kvalitatívnom význame a musia byť výnimočnej a špecifickej povahy, nie bežné.
95. Podľa druhej podmienky nesmie ísť o použitie, ktoré narúša bežný výkon autorských práv. Za
bežný výkon autorských práv sa považuje výkon rozsahovo obmedzenejší, než je úplný výkon.

Dôležité je posúdiť, ako dané obmedzenie dopadá na každé jednotlivé výlučné majetkové autorské
právo k dielu. Nestačí teda iba celkové posúdenie možností výkonu autorského práva ako celku.
Neprimerané obmedzenie jedného výlučného majetkového autorského práva k dielu nemôže byť
zhojené poukázaním na ekonomický prínos iných výlučných majetkových autorských práv k tomuto
dielu. Ďalej nie je významné zvažovať ekonomický dopad obmedzenia autorského práva vo vzťahu k

jednotlivým užívateľom diela, ale vo vzťahu ku všetkým osobám, v prospech ktorých obmedzenie platí.
Bežným výkonom autorského práva je spravidla také použitie diela, za ktoré autori môžu oprávnene
očakávať poskytnutie odmeny. V rozpore s bežným výkonom autorského práva je potom také použitie
diela, ktoré vstupuje do hospodárskej súťaže so spôsobmi použitia, na základe ktorých autori bežne
hospodársky zhodnocujú svoje diela, a sú teda týmto výkonom potenciálne pripravení o podstatný či

znateľný hospodársky príjem. Výška skutočnej ujmy nie je rozhodujúca, postačí ujma potenciálna.
96. Nesmie ísť ani o použitie, ktoré neodôvodnene poškodzuje oprávnené záujmy autora. Bežný význam
výrazu "záujem" zahŕňa právo alebo právny titul k majetku či k jeho užívaniu alebo zisku z majetku.
Môže sa tiež vzťahovať na záujem na odvrátení prípadnej ujmy alebo na získaní výhody a všeobecnejšie
na niečo, čo je pre fyzickú alebo právnickú osobu dôležité. V tomto zmysle pojem záujem nie je

nutne obmedzený na (skutočnú alebo prípadnú) hospodársku výhodu alebo ujmu. Výraz "oprávnené"
neznamená len súlad s právom v pozitivistickom pohľade, ale zahŕňa aj konotáciu zo všeobecnejšieho
normatívneho hľadiska. V tomto ohľade vyžaduje ochranu všetkých záujmov, ktoré sú ospravedlniteľné
vo svetle cieľov, ktoré ochrana duševného vlastníctva sleduje. Z hľadiska hospodárskeho dosahuje
ujma oprávnených záujmov majiteľa autorských práv neprimeranú úroveň vtedy, ak obmedzenie alebo

výnimka z autorského práva spôsobuje alebo je schopná spôsobiť neprimerané obmedzenie ich príjmov
z práv" [WTO WT/DS160/R (2000); cit. z Telec, Tůma, 2007, s. 342-343].
97. Aj vzhľadom k argumentácii žalobcov odvolací súd uvádza, že Autorský zákon pozná iba jedinú
zákonnú licenciu, pri ktorej vzniká autorovi právo na náhradu odmeny. Ide o citované ustanovenie § 24
AZ, umožňujúce vyhotoviť rozmnoženinu zverejneného diela. Autorský zákon tu rozlišuje dve skutkové

podstaty práva autora na náhradu odmeny za vyhotovenie rozmnoženín zverejneného diela.
98. Prvou je vyhotovenie rozmnoženiny zverejneného diela fyzickou osobou bez súhlasu autora pre
jej osobnú potrebu a na účel, ktorý nie je priamo alebo nepriamo obchodný. Z uvedenej skutkovej
podstaty vyplýva, že vyhotoviť rozmnoženinu možno iba takého diela, ktoré už bolo zverejnené. Takúto
rozmnoženinu môže vyhotoviť iba fyzická osoba (nie osoba právnická), a to iba pre osobnú potrebu,

nie pre potrebu inej osoby (môže ísť napr. o využívanie diela v súkromí na samo vzdelávanie alebo na
voľno časové aktivity).
99. Druhá skutková podstata sa vzťahuje na situáciu, keď rozmnoženinu zverejneného diela môže
vyhotoviť fyzická aj právnická osoba bez súhlasu autora, a to prenesením tohto diela na papier alebo na
podobný podklad prostredníctvom reprografického zariadenia alebo iného technického zariadenia (napr.

skenerom, faxom, kopírovacím strojom, pevným diskom v osobnom počítači a pod.; pozri aj komentár
k § 5 ods. 9). Ide o prípad, ktorý je posudzovaný v rozhodovanej veci.
100. Ako vysvetľuje judikatúra Súdneho dvora EÚ, pod pojem papier alebo iný podobný podklad
"nepatria podklady, ktorých vlastnosti nie sú porovnateľné a zodpovedajúce vlastnostiam papiera. V
opačnomprípadebysanedalzaručiťpotrebnýúčinoktejtovýnimky,pokiaľidenajmäovýnimkuuvedenú

v článku 5 ods. 2 písm. b) smernice 2001/29, ktorá sa vzťahuje na 'vyhotovenie rozmnoženín na
podobnom inom podklade'. Z toho vyplýva, že z rámca pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. a) smernice
2001/29 treba vylúčiť každý podklad rozmnoženín, ktorý nie je analógový, a to najmä digitálne podklady,
pretože, ako uviedla aj generálna advokátka v bode 63 svojich návrhov, na to, aby išlo o podobnévyhotovenie rozmnoženín, ako je ich vyhotovenie na papieri, musí byť substrát schopný poslúžiť ako
podklad fyzického zobrazenia, ktoré možno zachytiť ľudskými zmyslami". Teda "dotknutá výnimka sa
nezakladá na použitej technike, ale skôr na sledovanom výsledku"(body 66 až 68 rozhodnutia Súdneho

dvora EÚ v spojených veciach C-457/11 až C-460/11).
101. Uvedený záver potvrdzuje argumenty žalobcov vo vzťahu k použitým fotografiám na webovej
stránke žalovaného. V tomto smere odvolací súd považuje závery súdu prvej inštancie za nesprávne.
102. Na doplnenie odvolací súd poukazuje na § 18 ods. 2 písm. b) AZ, podľa ktorého takúto
rozmnoženinu môže ďalej verejne rozširovať predajom alebo inou formou prevodu vlastníckeho práva.

Touto skutkovou podstatou autorský zákon legalizuje prevádzkovanie reprografických služieb, ktoré
vyhotovujú rozmnoženiny diel pre iné fyzické alebo právnické osoby za odmenu.
103. K argumentom, že išlo o verejnú licenciu, odvolací súd dopĺňa, že verejné licencie boli zavedené
do slovenského právneho poriadku od 1.11.2013 zák. č. 289/2013 Z. z., ktorý menil z. č. 618/2003.
104. Vtedajšia právna úprava nepoužívala pojem verejná licencia, existoval osobitný spôsob uzavretia
licenčnej zmluvy § 49a zákona č. 618/2003 Z. z.. Pred novelou v roku 2013 bolo udeľovanie

licencií prostredníctvom verejnej ponuky a udelenie súhlasu s podmienkami konkludentným konaním
ich nadobúdateľov problematické. Vtedajšia právna úprava vyžadovala písomnú formu na uzavretie
licenčnej zmluvy. Verejné licencie sú primárne využívané v digitálnom prostredí, dodržanie tejto
požiadavky vo väčšine prípadov nebolo možné, takže ani na danú úpravu sa nemožno vo vzťahu k danej
veci odvolávať.

105. Odvolací súd ale opäť zdôrazňuje, že zákon č. 618/2003 Z. z. platí od 1.1.2004, vtedy do roku 2013
musela byť písomná každá zmluva. V tvrdeného dávania súhlasu, teda rozhodne do 2002 nemožno
použiť § 40 ods. 4 zák. č. 618/2003 Z. z..
106. Ak sa aj opomenie trojkrokový test, Licenčná zmluva na použitie diel musela byť podľa § 32 ods.
8 autorského zákona č. 383/1997 Z. z. uzatvorená písomne, inak bola neplatná. Súd tento predpis

ignoroval.Súdmylneaplikoval§40ods.4autorskéhozákonač.618/2003Z.z.,ktorýnebolúčinnývčase
darovania fotografií K. M.. Súd chybne interpretoval, že zákonná licencia umožňuje použitie fotografií
na internetovej stránke. Podľa smernice EÚ 2001/29 a ustálenej judikatúry nie je internetová stránka
podkladom „podobným papieru“, ako to vyžaduje zákon pre uplatnenie licencie.
107. Podľa názoru odvolacieho súdu verejná licencia nebola upravená v roku 2000. Je pravda, že

verejná licencia, ako ju poznáme dnes, v slovenskom právnom poriadku neexistovala a smernica
2001/29/ES v tom čase ešte neplatila. Preto sa v tomto prípade nemožno oprieť o argumentáciu týkajúcu
sa zákonnej licencie alebo trojkrokového testu, ktoré boli zavedené neskôr. K udelenie súhlasu na
webové použitie odvolací súd dopĺňa, že ak boli fotografie na webe obce umiestnené s kódovaním
proti kopírovaniu, čo nebolo ale zatiaľ preukázané, bol by to relevantný fakt naznačujúci snahu autora

alebo držiteľa práv minimalizovať riziko ich neoprávneného šírenia. To však neznamená, že fotografie
mohli byť používané iným spôsobom, než na aký bol udelený súhlas. A tento tiež nebol preukázaný.
Žalobcovia majú pravdu v tom, že podľa autorského zákona č. 383/1997 Z. z. bolo potrebné uzatvoriť
písomnú zmluvu na použitie diel. Ak takáto zmluva neexistovala, použitie fotografií na webe bolo
právne problematické, aj keď tieto fotografie boli zakódované proti kopírovaniu. Ak žalobcovia tvrdia, že

neexistovala licenčná zmluva, dôkazné bremeno by spočíva na žalovanom, aby preukázal opak.
108. Odvolací súd sa stotožňuje s argumentom, že použitie zákonnej licencie podľa §24 ods. 2 sa na
žalovaného nevzťahoval, pretože v danom prípade ide o legalizáciu prevádzkovania reprografických
služieb, ktoré vyhotovujú rozmnoženiny pre fyzické alebo právnické osoby.
109. Ak by sa aj posúdil trojkrokový text, z jeho hľadiska nakladanie s dielami žalovaným nebolo v

súlade s jeho podmienkam, pretože porušovalo bežné využívanie diel a neodôvodnene zasahovalo do
práv a právom chránených záujmov autora. Odvolací súd na základe obsahu spisu konštatuje skutočne
nesplnenie dvoch podmienok, a to, že obmedzenie autorského práva bolo v rozpore s bežným využitím
diela a spôsob použitia spôsobil neospravedlniteľnú ujmu oprávneným záujmom autora. Žalovaný bez
zmluvy vyhotovoval množstvo rozmnoženín, ktoré podľa predložených dôkazov sa povaľovali na stoloch

obecného úradu a ktoré sa voľne rozdávali zjavne ako propagačný materiál napriek tomu, že išlo
o autorské dielo, naviac, bez uvedenia mena autora, čím toto dielo žalovaný degradoval čo do obsahu,
ale aj spôsobom vyhotovenia bez súhlasu autora čo do kvality. V takomto prípade nemožno hovoriť
o bežnom využití diela, naviac za situácie, keď na použitie musela byť uzavretá písomná zmluva a zjavne
nebola. Uvedený spôsob použitia rozhodne spôsobil ujmu autorovi, ktorého záujmom je nakladanie

s jeho dielom v zmysle autorského zákona a nie degradácia kvality a významu jeho diela takým použitím,
na ktorý nedal súhlas.
110. Odvolací súd k záverom a právnemu posúdeniu súdu prvej inštancie uvádza, že odvolanie je plne
dôvodné, pretože závery sú rozporné a naviac aplikácia daných právnych noriem nie je správna. Podľanázoru odvolacieho súdu závery, ktoré vyvodil súd prvej inštancie, sú v rozpore s vykonanými dôkazmi,
pričom základ nároku je u žalobcov zjavne daný.
111. Vzhľadom na názor súdu prvej inštancie sa nevenoval uplatnenej výške náhrady a preto ani

v tomto smere nevykonal dokazovanie ani predložené dôkazy nevyhodnotil. Preto v ďalšom konaní,
pokiaľ náhodou žalovaný nepredloží zmluvu uzavretú s autorom o šírení diela, bude sa zaoberať výškou
bezdôvodného obohatenia, pričom odvolací súd považuje za dôvodný nárok vo vzťahu k vysloveniu
zákazu zasahovania do autorských práv. Zároveň súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho
a dovolacieho konania.

112. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis.
(§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so
žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej
pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád

neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.