Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 27, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/134/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117229110
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kašajová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:1117229110.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBratislavevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.AnnyKašajovejačlenovsenátu

JUDr. Valérie Kleinovej st. a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Ľ. K., narodený
XX. X. XXXX, V.N. X, XXX XX Z. proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra
Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom orgánu verejnej moci na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (teraz
Mestského súdu Bratislava IV) zo dňa 08. júla 2021 č.k. 9C/73/2017-111, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal proti
žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.900,- eur z titulu nesprávneho úradného postupu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.

2. Vec právne posúdil podľa ust. § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2,3, 4, § 17 ods. 2,3 zák. č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie
dňa 01.12.2017 domáhal proti žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 9.900,- eur z titulu
nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Tvrdil, že mu bola spôsobená
nemajetková ujma nesprávnym úradným postupom príslušníkov Okresného riaditeľstva Policajného
zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava - Staré mesto - východ
s tým, že v dňoch 06.07.2016 (od 18:50 hod.) a 07.07.2016 (do 08:20 hod.) bol žalobca zadržaný
a následne obmedzený na osobnej slobode príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru

Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava - Staré mesto - východ.
Obmedzenie osobnej slobody dňa 06.07.2016 od 18:50 hod. bolo vykonané v uzamknutej miestnosti
oddelenej od ostatných priestorov kovovou mrežou. Žalobca zastával názor, že zadržanie a obmedzenie
osobnej slobody počas 11 hodín a 5 minút nebolo príslušníkmi policajného zboru vykonané zákonom
ustanoveným spôsobom. Predložil súdu Upovedomenie V.. V. X. zo dňa 20.01.2017 číslo XXXX/XXXX/
VOP o výsledkoch vybavenia podnetu, v ktorom verejná ochrankyňa práv konštatovala, že postupom
Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ v rozpore s právnymi predpismi došlo

k porušeniu osobnej slobody zaručenej čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky; základného práva nebyť
podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu chráneného čl. 16 ústavy
Slovenskej republiky a čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd akporušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. Ústavy Slovenskej
republiky.

4. Vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nasledovný skutkový stav: Dňa 06.07.2016 o
18:50 hod. bol žalobca zadržaný príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I,
odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava Staré mesto - východ. Z príkazu Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava
Staré mesto - východ zo dňa 07.07.2016, pod Č.: T.-XXX/SMV-Z.-XXXX zistil, že žalobca ako obvinený

má byť podľa ustanovenia § 86 ods. 2 Trestného poriadku prepustený na slobodu dňa 07.07.2016 o
08:15 hod. So žalobcom boli v čase od zadržania (od 18:50 hod. dňa 06.07.2016) do prepustenia na
slobodu vykonávané úkony trestného konania v trestnej veci žalobcu pod Č.: T.-XXX/SMV-Z.-XXXX.
Úkony, ktoré boli vykonané so zadržaným a následne obvineným žalobcom boli v súlade s Trestným
poriadkom.Lehotapočasktorejbolaobmedzenáosobnáslobodažalobcubolanevyhnutnánavykonanie
úkonov trestného konania potrebných pre riadne rozhodnutie vo veci. V čase medzi vykonávanými

úkonmi trestného konania bol žalobca umiestnený v priestore - miestnosti Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava Staré mesto
- východ na tento účel určenej. Zo spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave I,
pod Č.: T.-XXX/SMV-Z.-XXXX zistil, že postup hliadky, ktorá vykonala zadržanie žalobcu na mieste
činu a postup povereného príslušníka Policajného zboru vykonávajúceho trestné konanie bol viackrát

predmetom preskúmania dozorujúceho prokurátora Okresnej prokuratúra Bratislava I. Poverenému
príslušníkmi Policajného zboru nebol zo strany Okresnej prokuratúry Bratislava I vytknutý nezákonný
postup v čase, ktorý predchádzal vzneseniu obvinenia a ani nezákonný postup počas trestného stíhania.
Prieťahy v konaní neboli zistené. Sťažnosti žalobcu v danej trestnej veci boli zamietnuté. Dňa 11.04.2017
Okresná prokuratúra Bratislava I podala obžalobu pod č.: X B. XXX/XX/XXXX na žalobcu (obvineného)

pre prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon. Žalobca
podal žiadosť o preskúmanie postupu policajta. Na uvedenú žiadosť odpovedala žalobcovi Okresná
prokuratúra Bratislava I listinou pod č. X B.-XX zo dňa 22.08.2016. V citovanej listine je konštatované
„v zmysle § 210 Trestného poriadku Vás upovedomujem, že postup policajta som preskúmala a tento
postup považujem v tomto štádiu trestného konania za zákonný a dôvodný.“ Z Upovedomenia V.. V. X.

zo dňa 20.01.2017 číslo XXXX/XXXX/VOP o výsledkoch vybavenia podnetu žalobcu zistil, že Kancelária
verejného ochrancu práv požiadala v záujme objektívneho posúdenia podnetu riaditeľa Obvodného
oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ o predloženie písomného stanoviska k predmetnej
veci. Zamestnanci Kancelárie verejného ochrancu práv tiež obvodné oddelenie navštívili. Z preskúmania
podnetu vyplýva nasledovné: Osobná sloboda žalobcu bola obmedzená podľa ustanovenia § 85 ods.

2 Trestného poriadku (t. j. z dôvodu pristihnutia bezprostredne po trestnom čine) hliadkami Obvodného
oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ dňa 6. júla 2016 o 18:50 hod. Dňa 6. júla 2016 o 20:30
hod. bol žalobca zadržaný podľa ustanovenia § 85 ods. 1 Trestného poriadku. Po obmedzení osobnej
slobodymubolavykonanáosobnáprehliadkaabolumiestnenýdotzv.miestnostiprepredvedenéosoby,
v ktorej čakal na výsluch. Výsluch bol vykonaný v čase od 2:10 hod. do 3:10 hod. ráno dňa 7. júla 2016.

Po ňom bol opäť odvedený do miestnosti pre predvedené osoby. Ďalší výsluch sa uskutočnil dňa 7. júla
2016 v čase od 7:00 do 8:20 hod. Na slobodu bol žalobca podľa údajov na príkaze prepustený dňa 7. júla
2U16 o 8:15 hod. ráno. Verejná ochrankyňa práv skonštatovala, že na základe skutočností zistených
preskúmaním podnetu, postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ v
rozpore s právnymi predpismi, došlo k porušeniu osobnej slobody zaručenej či. 17 Ústavy Slovenskej

republiky; základného práva nebyť podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo
trestaniuchránenéhočl.16ústavySlovenskejrepublikyačl.3Európskehodohovoruoochraneľudských
práv a základných slobôd a k porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa či.
19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky . Z preskúmania podnetu vyplynulo, že na útvare Obvodného
oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ nie je zriadená cela policajného zaistenia. Osoby,

ktorých osobnú slobodu obmedzia príslušníci obvodného oddelenia, tak bývajú umiestnené do tzv.
miestnosti pre predvedené osoby, alebo, podľa konkrétnych okolností, aj do iných priestorov. Aj v
predmetnom prípade bol žalobca obmedzený na osobnej slobode umiestnením v priestore, ktorý nie
je celou policajného zaistenia, nie je na tieto účely riadne vybavený a nespĺňa ustanovené podmienky.
V miestnosti pre predvedené osoby žalobca (s výnimkou času výsluchov) strávil od zadržania po

prepustenie vyše 10 hodín - a to prevažne v noci. Je teda zrejmé, že pri obmedzení osobnej slobody
žalobcu polícia nepostupovala v súlade s právnymi predpismi. Z listu riaditeľa OR PZ v Bratislave I zo
dňa 01.02. 2017 č. T.-Z.-T.-XXX-XXX/XXXX
zistil, že s poukazom na výsledky vybavenia podnetu, boli prijaté opatrenia a riaditeľovi OO PZ SMV boloosobitným listom uložené: Prijať opatrenia, aby zadržané a zaistené osoby boli umiestňované výlučne do
cely policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave, oboznámiť podriadených s výsledkami
vybavenia podnetu číslo XXXX/XXXX/VOP a vykonať na pracovnej porade opätovné oboznámenie

podriadených príslušníkov PZ s nariadením ministra vnútra SR upravujúcim podmienky umiestňovania
osôb do ciel policajného zaistenia, ako aj v tejto oblasti vzdelávanie o podmienkach, za ktorých sa
považuje zásah do základných práv a slobôd osôb v demokratickom a právnom štáte za nevyhnutný.

5. Súd prvej inštancie skonštatoval, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako

pre vznik práva na náhradu škody, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady,
ktorými sú nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci a vznikom nemajetkovej
ujmy; v prípade nemajetkovej ujmy musí byť navyše zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva
je nedostačujúce. Dôkazy, ktorými je nevyhnutné preukázať nemajetkovú ujmu musia hodnoverne a
bez pochybností preukazovať následky v podobe nemajetkovej ujmy. Podmienkou priznania náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch je vždy existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať
ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu,
jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu závažnú. Rozhodujúce je však objektívne
hľadisko a nie subjektívne pocity, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase vnímala
aj každá iná fyzická osoba (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pod sp. zn. 5Cdo

201/2013).
6. Uviedol, že jedným z predpisov, ktoré upravujú postup pri obmedzení osobnej slobody je zákon
č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. Podľa ustanovenia § 42 ods.
1 zákona, je policajt oprávnený osobu zaistenú podľa § 19 umiestniť do cely policajného zaistenia
zriadenej na tento účel na útvare Policajného zboru. Do cely je tiež oprávnený umiestniť osobu zadržanú.

Zriaďovanie, zrušovanie a vybavenie ciel policajného zaistenia je upravené v Nariadení ministra vnútra
Slovenskej republiky o celách policajného zaistenia zo dňa 17. júla 2003. Osoby, ktoré boli pozbavené
osobnej slobody (alebo obmedzené na osobnej slobode) nemožno umiestňovať do priestorov, ktoré
na to nie sú zákonom určené. Konštatoval, že polícia, rovnako ako všetky štátne orgány, vždy
musí dodržiavať základné práva osôb a to aj vtedy, ak predvedená, zaistená, či zadržaná osoba je

podozrivá zo spáchania trestnej činnosti alebo aj ak je pod vplyvom alkoholu, či iných látok. Zo žiadneho
právneho predpisu nevyplýva oprávnenie policajta postupovať inak - napríklad neumiestniť osobu do
cely policajného zaistenia, ale zatvoriť ju inde. Z preskúmania podnetu žalobcu verejnou ochrankyňou
práv bolo zistené, že na útvare Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ nie je
zriadená cela policajného zaistenia. Osoby, ktorých osobnú slobodu obmedzia príslušníci obvodného

oddelenia, tak bývajú umiestnené do tzv. miestnosti pre predvedené osoby, alebo, podľa konkrétnych
okolností, aj do iných priestorov. Z oznámenia riaditeľa OR PZ v Bratislave I zo dňa 01.02.2017 o
prijatýchopatreniachvyplýva,žeboliprijatéopatrenia,abyzadržanéazaistenéosobyboliumiestňované
výlučne do cely policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave. Podľa súdu prvej inštancie
z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca bol v dňoch 06.07.2016 (od 18:50

hod.) a 07.07.2016 (do 08:20 hod.) zadržaný a následne obmedzený na osobnej slobode príslušníkmi
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia
Bratislava - Staré mesto - východ. Obmedzenie osobnej slobody dňa 06.07.2016 od 18:50 hod. bolo
vykonanévmiestnostiprepredvedenéosoby,napriektomu,žepodľaplatnýchpredpisov-ustanovenia§
42ods.1zákona,jepolicajtoprávnenýosobuzaistenúpodľa§19umiestniťdocelypolicajnéhozaistenia

zriadenej na tento účel na útvare Policajného zboru. Do cely je tiež oprávnený umiestniť osobu zadržanú.
Zriaďovanie, zrušovanie a vybavenie ciel policajného zaistenia je upravené v Nariadení ministra vnútra
Slovenskej republiky o celách policajného zaistenia zo dňa 17. júla 2003. Osoby, ktoré boli pozbavené
osobnej slobody (alebo obmedzené na osobnej slobode) nemožno umiestňovať do priestorov, ktoré na
to nie sú zákonom určené. Pochybenie orgánov činných v trestnom konaní spočívajúce v umiestnení

žalobcu v rozpore s platnými predpismi v priestore, ktorý nebol v zákone na to určený a nie v cele
predbežného zadržania, považoval súd prvej inštancie za nesprávny úradný postup orgánov štátu, v
danom prípade príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ.

7. Následne sa súd prvej inštancie zaoberal druhou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody voči štátu v dôsledku nesprávneho úradného postupu preukázaním vzniku škody a
jej výšky. Uviedol, že základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia škody
a skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a škoda už vznikla. Poukázal na skutočnosť, že
v prejednávanej veci žalobca nemohol byť v konaní o náhradu škody v dôsledku ním uvádzanéhonesprávneho úradného postupu úspešný z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s
preukázanímvznikuuplatnenejškody.Malzato,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno,keďvpriebehu
konanianepreukázal,žemuškodavzniklaaževzniklaprávevdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupu

orgánov činných v trestnom konaní.
8. Skonštatoval, že treťou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody resp. náhradu
nemajetkovej ujmy je preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
nemajetkovej ujmy. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide
vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny

a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda
ako majetková ujma.

9. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania vzniku škody ako
ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 9 900,- eur, pričom výšku požadovanej nemajetkovej ujmy odôvodňoval

dopadom nesprávneho úradného postupu pri obmedzení osobnej slobody žalobcu na jeho fyzickú a
psychickú integritu, ktorá bola narušená tým, že žalobca nemohol v uzatvorenej miestnosti (klietke)
použiť napríklad toaletu, napiť sa vody, uložiť sa počas noci na lôžko, čo je osobám umiestneným v cele
policajného zaistenia umožnené. Výšku požadovanej nemajetkovej ujmy mal žalobca za primeranú aj
z toho dôvodu, že bol príslušníkmi Policajného zboru (štátom) vystavený neľudskému a ponižujúcemu

zaobchádzaniu priamo na policajnom oddelení v tom, že ak chcel napríklad použiť toaletu, musel o
to požiadať príslušníka stálej služby policajného oddelenia, ktorý ho na toaletu odviedol až po hodine
od požiadania odôvodňujúc, že žalobca nie je na hotely. Navyše po celý čas vykonávania fyziologickej
potreby bol príslušník stálej služby policajného oddelenia prítomný na toalete spolu so žalobcom a mal
nevhodné narážky, čím bola tiež značne narušená fyzická a psychická integrita žalobcu ako ľudskej

bytosti. Osoby umiestnené včelách policajného zaistenia môžu používať toaletu slobode podľa svojho
uváženia, nakoľko toaleta a tečúca voda sú súčasťou vybavenia ciel policajného zaistenia, čo však
žalobcovi bolo odopreté a bol odkázaný na svojvôľu príslušníkov Policajného zboru. Uvedený postup
polície viedol u žalobcu aj k strate dôvery v právny štát. Z vyššie uvedených dôvodov mal žalobca
výšku nemajetkovej ujmy za primeranú a to aj s poukazom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva v obdobných prípadoch. Súd prvej inštancie uviedol, že nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy nevzniká automaticky, je potrebné takýto nárok riadne preukázať. Priznanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch pritom do úvahy pripadá iba v prípade, ak samotné konštatovanie
porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, pričom ujmu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom nie je možné uspokojiť inak (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Na žalobcovi spočíva dôkazné

bremeno preukázania takého zásadného zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý by priznanie nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch odôvodňoval. Samotné subjektívne konštatovanie žalobcu
o vzniknutej nemajetkovej ujme nie je pre priznanie takéhoto nároku postačujúce. Po vyhodnotení
vykonanéhodokazovaniaa právnomvyhodnotenívecidospelsúdprvejinštanciekzáveru,žežalobanie
je dôvodná a v celom rozsahu ju zamietol. Mal za to, že v danom prípade je splnená len prvá podmienka

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca bol povinný preukázať aj
splnenie ďalších podmienok a to vznik škody a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom orgánov štátu. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca nepreukázal taký zásadný zásah do jeho
osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
v požadovanej výške 9 900,- eur, žalobu zamietol.

10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku podľa
úspešnosti žalovanej v spore, keď žalovaná bola v konaní plne úspešná. Žalovanej však nárok na
náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnila z dôvodu, že jej žiadne
trovy konania nevznikli.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca včas odvolanie z dôvodov, že rozsudok vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, konanie má aj vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a súd dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.12. Namietal nepreskúmateľnosť záverov súdu prvej inštancie v bode 19 rozsudku s tým, že
odôvodnenie rozsudku navodzuje dojem, že je pospájané z viacerých konaní o náhradu škody,
nakoľko predmetom konania nebola náhrada ujmy za nesprávny úradný postup súdu, ale náhrada

ujmy za nesprávny úradný postup príslušníkov Policajného zboru. Namietal, že súd prvej inštancie
pri predbežnom právnom posúdení veci stranám sporu neuviedol, že nie je preukázaný vznik ujmy
za nesprávny úradný postup ,napriek tomu na prvom pojednávaní ukončil dokazovanie a odročil
pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, čím mu v ďalšom znemožnil uskutočňovať procesné
práva s poukazom na dokazovanie a odňal mu možnosť konať pred súdom. Uviedol, že zápisnica

o pojednávaní má vyznačený dátum spísania 10.09.2021, ktorý dátum ešte nenastal. Dôvodil, že
pozbavenie osobnej slobody jednotlivca štátom v nelegálnych priestoroch vždy vyvolá zásadný a
závažný zásah do osobnostných práv jednotlivca. Ako závažný zásah do osobnostných práv by
obmedzenie osobnej slobody v nelegálnych priestoroch považovala každá fyzická osoba a treba si
uvedomiť, aké pocity vníma osoba, ktorá je počas 11. hodín umiestnená štátom v priestoroch, ktoré
nie sú stavebne, technicky a najmä hygienicky vybavené tak, ako má byť vybavená cela policajného

zaistenia. Uviedol, že ak súd prvej inštancie dôvodí, že nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, bol
povinný uviesť dôvody svojho rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu ak súd prvej inštancie konštatoval
vznik nesprávneho úradného postupu štátom, bolo potom tiež na mieste uviesť, či s poukazom na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch mohla byť a či vôbec bola štátom namiesto finančnej satisfakcie
poskytnutá morálna satisfakcia - ospravedlnenie. Súd mu morálnu satisfakciu neposkytol. Nesúhlasil s

názorom súdu prvej inštancie, že sa jednalo o jeho subjektívne konštatovanie. Uviedol, že obmedzenie
osobnej slobody je vždy sprevádzané celkovými pocitmi neistoty zaistených a v tomto prípade neistota
bola o to väčšia, že obmedzenie osobnej slobody žalobcu nastalo v nelegálnych priestoroch. Bolo
preukázané, že voľný pohyb mu nebol v klietke umožnený, priestor nemal prístup čerstvého vzduchu a
hygienické úkony mohol vykonávať len pod dozorom slovne agresívneho alkoholizovaného policajného

príslušníka s odôvodnením „nie si na hoteli“. Skonštatoval, že ak nezávislý ústavný orgán Slovenskej
republiky, verejný ochranca práv, konštatoval porušenie jeho práva podľa jednotlivých článkov Ústavy
Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv, uvedené závery nemôže súd prvej inštancie nebrať v
úvahu v rámci svojho rozhodovania, tieto závery sú pre súd záväzné a súd ich nemôže ani bagatelizovať
tým spôsobom, že jeho nárok vyhodnotí ako „subjektívne konštatovanie žalobcu“. Podľa žalobcu ak

má každý garantované právo na náhradu škody, ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu a jeho nesprávnym úradným postupom, domáha sa tohto práva a toto právo mu nie
je možné súdom prvej inštancie odňať čisto z fiktívneho dôvodu a uvedením všeobecnej formulácie,
že nepreukázal vznik ujmy, pretože práve samotné obmedzenie jeho osobnej slobody v nelegálnom,
stavebno-technicky a hygienicky nevyhovujúcom priestore, vznik ujmy u žalobcu nepochybne vyvolalo.

Podľa názoru žalobcu sa jedná len o všeobecný záver súdu prvej inštancie o tom, že nepreukázal
vznik ujmy za nezákonný spôsob pozbavenia osobnej slobody, ktorý nemá základ v uskutočnenom
dokazovaní a opiera sa len o svojvoľnú úvahu zákonnej sudkyne v tom, že sa jedná o jeho subjektívne
pocity. Názor súdu prvej inštancie o nepreukázaní vzniku nemajetkovej ujmy je podľa žalobcu založený
len na ničím nepodloženom predpoklade, že samotné pozbavenie osobnej slobody a umiestnenie osoby

do nelegálneho priestoru, vznik ujmy nevyvolá. Má za to, že existencia vzniku nemajetkovej ujmy bola
tvrdená a podľa jeho názoru bola aj preukázaná.

13. V časti výšky peňažnej náhrady za vznik ujmy je žalobca toho názoru, že jej primeranosť vyplynula
z dokazovania a zohľadnila aj všetky osobitné okolnosti posudzovaného prípadu a ktorými o.i. boli aj:

absencia súhlasu prokurátora na obmedzenie jeho osobnej slobody v dňoch 06. a 07. júla 2016 (z
ústavnéhohľadiskasatýmjednáoneakceptovateľnéobmedzenieosobnejslobody),umiesteniežalobcu
príslušníkmi Policajného zboru do nelegálnych a zdraviu a hygienicky závadných priestorov počas 11.
hodín v dňoch 06. a 07. júla, ukončenie trestného stíhania z dôvodu, že skutok sa nestal (rozsudok
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 01.07.2020 pod č. 2To/34/2020), bezúhonnosť žalobcu. Žalobca

považuje vznik ujmy v konaní pred súdom prvej inštancie nielen za tvrdený, ale aj za preukázaný a
finančnú kompenzáciu za jediný možný nástroj na primerané zadosťučinenie za nezákonný zásah,
ktorým bol ako osoba obmedzený na svojich právach. Skonštatoval, že bolo preukázané, že bol
pozbavený na osobnej slobode spôsobom umiestnenia do nelegálnych priestorov a to bezprostredne
a výhradne v dôsledku rozhodnutia policajta W. B.Á. dňa 06. júla 2016 v čase o 20:30 hod. Ak

by takéto (ústne) rozhodnutie policajta neexistovalo, nedošlo by ani k jeho výkonu, a tým k vzniku
škody vo forme pozbavenia osobnej slobody v nelegálnych priestoroch, a teda existencia príčinnej
súvislostijevtomtoprípadepodľažalobcunesporná.Uviedol,žeakajpodľajudikatúryNajvyššiehosúdu
Slovenskej republiky obmedzenie osobnej slobody je spôsobilé vedľa vzniku materiálnej škody vyvolaťaj vznik nemateriálnej ujmy, o to viac vznik nemateriálnej ujmy vždy vyvolá obmedzenie osobnej slobody,
ktoré štát vykoná na osobe nezákonným spôsobom - mimo celu policajného zaistenia v nelegálnych
priestoroch. Žalobca má za to, že podľa už judikovaných záverov ESĽP samotné pozbavenie práva

na osobnú slobodu v rozpore s ustanoveniami Dohovoru zakladá priamy nárok dotknutej osoby na
odškodnenie. V prípade, že súd nárok na odškodnenie dotknutej osoby neprizná, napriek tomu, že
zistí nezákonnosť rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody alebo nesprávny úradný postup, jedná
sa o porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Napadnutý rozsudok považuje žalobca za neodôvodnený,
nepreskúmateľný, svojvoľný. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

14. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu nestotožnila s názorom žalobcu, že preukázal
splnenie základných zákonných predpokladov zodpovednosti za škodu, ktorá bola spôsobená údajným
nesprávnym úradným postupom. Poukázala na ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. s tým, že
uvedené zákonné ustanovenia poukazujú na skutočnosť, že pojem škoda zahŕňa nie len skutočnú

škodu ale aj náhradu nemajetkovej ujmy. Pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne
ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú a) nesprávny
úradný postup, b) nemajetková ujma a c) kvalifikovaná príčinná súvislosť medzi písmenami a) a b); v
prípade nemajetkovej ujmy musí byť, navyše, zrejmé, že samotné konštatovanie porušenia práva je

nedostačujúce. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou musí
objektívne existovať. Uviedla, že žalobca je zaťažený dôkazným bremenom a podľa názoru žalovanej,
žalobca neuniesol dôkazné bremeno týkajúce sa preukázania zákonných predpokladov. Poukázala na
uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo/11/2010 zo dňa 31.1.2012, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 zo dňa 16.12.2008 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. I. ÚS 285/2018 zo dňa 15.08.2018. Zdôraznila, že žalobca v konaní nepreukázal, že priamo a
bezprostredne mu v dôsledku údajného nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková
ujma, nepreukázal, že mu vznikli závažné následky v súkromnom a spoločenskom živote, nepreukázal,
že v značnej miere došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, priamo a jedine, údajným
nesprávnym úradným postupom.

15. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie na prvom pojednávaní ukončil dokazovanie a odročil
pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, čím mu v ďalšom znemožnil uskutočňovať procesné
práva s poukazom na dokazovanie a odňal mu možnosť konať pred súdom poukázala na zápisnicu
z pojednávania z 10.09.2021 (správne má byť 10.06.2021 - poznámka odvolacieho súdu), príslušné

ustanovenia Civilného sporového poriadku, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch. Skonštatovala, že z právnych predpisov, z odbornej literatúry ako aj zo
samotnej zápisnice z pojednávania jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval v konaní

rýchlo, hospodárne a v súlade s príslušnými právnymi predpismi. K listine verejnej ochrankyne
práv, označenej ako „upovedomenie o výsledkoch vybavenia podnetu“ zo dňa 20.01.2017, pod č.
XXXX/XXXX/VOP predloženej žalobcom, poukázala na zákonné ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č.
564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv z ktorého vyplýva, že pôsobnosť verejného ochrancu práv sa
nevzťahuje na rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru ako aj prokuratúru. Žalovaná

sa s názorom súdu prvej inštancie stotožňuje, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť ani náhradu
škody (nemajetkovej ujmy) a zotrváva na svojom názore, že nebola splnená ani prvá podmienka (t.j.
nebol preukázaný nesprávny úradný postup). Rozsudok súdu prvej inštancie považuje za riadne
odôvodnený. Navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.

16. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k odvolaniu uviedol, že argumentácia uvádzaná
žalovanou v jej vyjadrení žiadnym relevantným spôsobom nevyvrátila tvrdenia a právne závery ním
prezentované v podanom odvolaní. Zotrval na svojom názore, že rozsudok súdu prvej inštancie v časti
o nepreukázaní zásahu do jeho osobnostných práv nesprávnym úradným postupom žalovanej a s tým
spojeným vznikom ujmy je svojvoľný (arbitrárny), nie je presvedčivý a nie je spravodlivý. Má zato, že v

konaní bola preukázaná a splnená prvá podmienka zodpovednosti štátu podľa § 3 ods. 1 písm. d) zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov - existencia nesprávneho úradného postupu. Uviedol, že v konaní preukázal tvrdenie o tom, že
žalovaná mu za nesprávny úradný postup neposkytla za pochybenie štátu žiadnu morálnu satisfakciua ani ospravedlnenie. Konštatoval, že stanovisko verejného ochrancu práv sa žiadnym spôsobom
nedotýkalo rozhodovacej právomoci orgánov činných v trestnom konaní a nepostihovalo skutok, pre
ktorý sa viedlo trestné konanie čo do otázky jeho spáchania, viny, neviny, dokazovania a trestné

konanie v uvedených častiach nebolo verejným ochrancom práv týmto stanoviskom žiadnym spôsobom
dotknuté. Uviedol, že stanovisko verejného ochrancu práv (ako dôkaz) bolo rozhodne relevantné a
kľúčové aj pre rozhodnutie súdu prvej inštancie, avšak tým, že súd prvej inštancie ho žiadnym spôsobom
neposúdil a v odôvodnení rozhodnutia sa k nemu ani vôbec nevyjadril (hoci ho ako dôkaz vykonal
prečítaním listiny na pojednávaní), je možné konštatovať nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku súdu

prvejinštancieažvtejmiere,žeodôvodnenierozsudkunedávarelevantnéodpovedeanilennazákladné
otázky, ktoré súvisia so vznikom a výškou žalovanej ujmy. Skonštatoval, že rozsudok, súdu prvej
inštancie je taký rozsudok, z ktorého odôvodnenia nevyplývajú pre strany žiadne zrozumiteľné a logicky
konzistentné závery a ktoré by boli založené na výsledkoch dokazovania.

17. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu v plnom rozsahu zotrvala na svojom právnom názore,

ktorý podrobným spôsobom prezentovala v konaní, naposledy vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu.
Uviedla, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť ani
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) a zotrváva aj na svojom názore, že nebol preukázaný ani nesprávny
úradný postup.

18. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou - stranou v neprospech, ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) po skonštatovaní, že
odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), h)) CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP)
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodní obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov,

(1) Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

(2) Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov,

(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup
sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné
prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a
právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej

radySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnostipodľačl.86písm.a)ad)ÚstavySlovenskejrepubliky
a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky.(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

(3) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správyspočívajúcehovporušenípovinnostiurobiťúkonalebovydaťrozhodnutievzákonomustanovenej

lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať
len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného
príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej
správy prokurátorom.

(4) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
21. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, prihliadajúc na obsah súdneho

spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej
inštanciežiadnevadyvcelomrozsahuposkutkovejaprávnejstránkestotožňujesdôvodmitýkajúcimisa
odvolaním žalobcom napadnutého rozsudku, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Po oboznámení sa s
obsahomspisuzistil,žesúdprvejinštancievykonalvovecidostatočnédokazovaniezhľadiskažalobcom
uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne v súlade s ust. § 191 CSP,

na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a z týchto vyvodil aj
správny skutkový a právny záver. Pokiaľ teda súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, postupoval
správne a jeho rozhodnutie je vecne správne. Svoje dôvody, vedúce k zamietnutiu žaloby aj podrobne
a náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 220 ods. 2 CSP. V odôvodnení rozsudku
sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a na

ktorých založil svoje rozhodnutie. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré
nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z
odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov
na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových
strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná

skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a
aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o zamietnutí
žaloby. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako aj závery, ku ktorým
súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale aj laickú verejnosť prijateľné,

racionálne, a tiež spravodlivé. S odôvodnením rozsudku súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je
potrebné dôvody už vyslovené opakovať, odvolací súd v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len
k odvolacím námietkam žalobcu.22. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2009, sp. zn. 2 Cdo 238/2008, sa
odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobcu, ktoré boli pre rozhodnutie

o odvolaní odvolacím súdom relevantné. Z odvolacej argumentácie žalobcu je zrejmé, že nesúhlasí s
právnymposúdenímvecisúdomprvejinštancie(§365ods.1písm.hCSP).Vtejtosúvislostiodvolacísúd
udáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávnym právnym posúdením veci je
omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy,aksúdnepoužilsprávnyprávnypredpisaleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávne
ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery čo v
preskúmavanej veci odvolacím súdom zistené nebolo.

23. Ani odvolaciu námietku žalobcu, spočívajúcu v inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d CSP) odvolací súd nepovažoval za dôvodnú. K tomuto

odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe
súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že
mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom takejto vady môže byť pochybenie
vo vykonanom dokazovaní napr. vykonanie nezákonne získaného dôkazu bez splnenia predpokladu
uvedeného v článku 16 ods. 2, alebo vypočutie relevantného svedka bez poučenia o práve odoprieť

výpoveď, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami (§ 193) alebo posúdenie predbežnej otázky
v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu (§ 194 ods. 2). Odvolací súd konštatuje, že
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a procesný postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, nie je
takouto vadou postihnutý a preto ani túto odvolaciu námietku nepovažoval za dôvodnú.

24. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla
dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz
nevykonal. Predpokladom naplnenia tohto odvolacieho dôvodu je aby skutočnosť, ktorá má byť týmto
dôkazom objektivizovaná bola pre rozhodnutie významná. Vo všeobecnosti dôkazné bremeno možno
charakterizovať ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný

výsledkom vykonaného dokazovania. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana musí uniesť
bremeno ohľadom svojho tvrdenia. Možno konštatovať, že pravidlom kontradiktórnych konaní je nie
len formálne, ale aj materiálne uplatňovanie zodpovednosti strany za neunesenie dôkazného bremena.
Výrazom toho v procese dokazovania je okrem iného tiež požiadavka nezaťažovať zabezpečením
dôkazného prostriedku tú procesnú stranu, ktorá k dokazovanej skutočnosti nemá dôkazné bremeno.

V súvislosti s touto námietkou odvolací súd uvádza, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie
navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd v konaní nie
je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania
vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Uvedenú odvolaciu námietku

vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú.

25.Vsúvislostisnámietkoužalobcu,žesúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupomznemožnil
strane,abyuskutočnilajejpatriaceprocesné právavtejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivý
proces (§ 365 ods. 1 písm. b CSP) je potrebné poukázať na to, že právo na spravodlivý súdny

proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných
subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a
záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu
nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal

a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej
vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov
súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napríklad
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03). K žalobcom namietanému nedostatočnému odôvodneniu rozsudku súdu prvej inštancie

odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol čoho sa
žalobca domáhal aj aké bolo procesné stanovisko žalovanej k žalobe; z ich tvrdení a argumentácie
výstižne vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim
sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil tiež, aké zistenia vyplynuli z toho-ktorého z vykonanýchdôkazov. Zistené skutočnosti následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol
do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré
aplikoval a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Podľa posúdenia

odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za
nepreskúmateľné a preto aj túto odvolaciu námietku žalobcu, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť
odvolateľa so závermi prezentovanými súdom prvej inštancie a vyhodnotil ju ako neopodstatnenú.

26. K odvolaciemu dôvodu žalobcu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f CSP) odvolací súd uvádza, že vnútorné
presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého
uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z
pravidiel formálnej logiky. Citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také
skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú
v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným

dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP a to vzhľadom na to, že súd vzal
do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej
inštancie založilnachybnomhodnotenídôkazov.Typovoideosituáciu,kdejelogickýrozporvhodnotení

dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z
hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok
hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z procesných
ustanovení týkajúcich sa dokazovania. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený
odvolací dôvod nie je vo vzťahu k výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol naplnený.

Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v tejto časti nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z obsahu listín nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli predloženými listinnými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení
dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení druhého dielu Civilného sporového poriadku,

alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné
ustanovenia nesprávne vyložil.

27. Predmetom prieskumu odvolacieho súd je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 9.900,- eur titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď tvrdil,

že mu bola spôsobená nemajetková ujma nesprávnym úradným postupom príslušníkov Okresného
riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava
- Staré mesto - východ tým, že v dňoch 06.07.2016 (od 18:50 hod.) a 07.07.2016 (do 08:20
hod.) bol zadržaný a následne obmedzený na osobnej slobode príslušníkmi Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície, obvodného oddelenia Bratislava - Staré

mesto - východ. Obmedzenie osobnej slobody dňa 06.07.2016 od 18:50 hod. bolo vykonané v
uzamknutej miestnosti oddelenej od ostatných priestorov kovovou mrežou a mal za to, že zadržanie
a obmedzenie osobnej slobody počas 11 hodín a 5 minút nebolo príslušníkmi Policajného zboru
vykonané zákonom ustanoveným spôsobom. Na podporu svojho tvrdenia predložil súdu prvej
inštancie Upovedomenie verejnej ochrankyne práv V.. V. X. zo dňa 20.01.2017 číslo XXXX/XXXX/

VOP o výsledkoch vybavenia podnetu, v ktorom verejná ochrankyňa práv konštatovala že postupom
Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto - východ v rozpore s právnymi predpismi došlo
k porušeniu osobnej slobody zaručenej čl. 17 Ústavy Slovenskej republiky; základného práva nebyť
podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu chráneného čl. 16 ústavy
Slovenskej republiky a čl. 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k

porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. Ústavy Slovenskej
republiky.

28. Súd prvej inštancie správne skúmal splnenie zákonom stanovených predpokladov vzniku
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným

postupom, ktoré musia byť splnené kumulatívne a ktorými sú: existencia nezákonného rozhodnutia
alebo nesprávneho úradného postupu, vznik škody v danom prípade nemajetkovej ujmy a existencia
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím a škodou.
Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym záverom súdu prvej inštancie, že v danom prípadenebolo preukázané splnenie všetkých podmienok vzniku nároku na náhradu škody, ktorá mala
byť spôsobená orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, nakoľko žalobca neuniesol dôkazné
bremeno pri preukazovaní dôvodnosti uplatneného nároku.

29. Zo súdom prvej inštancie ustáleného skutkového stavu vyplýva, že žalobca bol v dňoch
06.07.2016 (od 18:50 hod.) a 07.07.2016 (do 08:20 hod.) zadržaný a následne obmedzený na osobnej
slobode príslušníkmi Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, odboru poriadkovej polície,
obvodného oddelenia Bratislava - Staré mesto - východ. Obmedzenie osobnej slobody dňa 06.07.2016

od 18:50 hod. bolo vykonané v miestnosti pre predvedené osoby, napriek tomu, že podľa platných
predpisov - ustanovenia § 42 ods. 1 zákona, je policajt oprávnený osobu zaistenú podľa § 19 umiestniť
do cely policajného zaistenia zriadenej na tento účel na útvare Policajného zboru. Do cely je tiež
oprávnený umiestniť osobu zadržanú. Zriaďovanie, zrušovanie a vybavenie ciel policajného zaistenia je
upravené v Nariadení ministra vnútra Slovenskej republiky o celách policajného zaistenia zo dňa 17. júla
2003. Osoby, ktoré boli pozbavené osobnej slobody (alebo obmedzené na osobnej slobode) nemožno

umiestňovať do priestorov, ktoré na to nie sú zákonom určené. Pochybenie orgánov činných v trestnom
konaníspočívajúcevumiestnenížalobcuvrozporesplatnýmipredpismivpriestore,ktorýnebolvzákone
na to určený a nie v cele predbežného zadržania, súd prvej inštancie vyhodnotil ako nesprávny úradný
postup orgánov štátu, v danom prípade príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré
Mesto - východ. Po preskúmaní ďalších dvoch podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu

škody voči štátu v dôsledku nesprávneho úradného postupuje a to preukázanie vzniku škody a jej výšky
a preukázanie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy
vyslovil záver, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a v celom rozsahu ju zamietol. Súd prvej inštancie
dospel k záveru, že v posudzovanej veci je splnená len prvá podmienka zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a splnenie ďalších podmienok a to vznik škody a príčinnú súvislosť

medzi škodou a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu žalobca nepreukázal. Mal za to, že
žalobca nepreukázal taký zásadný zásah do jeho osobnostných práv, ktorý by odôvodňoval priznanie
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v požadovanej výške 9 900,- eur.

30. Opodstatnenosť odvolania žalobca založili v zásade na identických námietkach, akými sa bránil

aj v konaní pred súdom prvej inštancie a vzhľadom k správnosti odvolaním zo strany žalobcu
napadnutého - zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd poznamenáva, že sa
plne stotožňuje s právnym záverom prvoinštančného súdu, v dôsledku ktorého bolo potrebné
predmetnú žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť. Podstata právneho záveru zaujatého súdom
prvej inštancie tkvie v tom, že žalobca v tomto spore neuniesol jeho zaťažujúce dôkazné bremeno

v tom smere, aby preukázal súčasné splnenie troch podmienok (existencia škody,nesprávnyúradný
postup orgánu štátu a príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom), pri
výskyte ktorých je možné prijať záver o objektívnej zodpovednosti žalovanej za výšku uplatnenej škody-
nemajetkovej ujmy žalobcom, bez ohľadu na zavinenie žalovaného. V tejto súvislosti je potrebné sa
stotožniť aj s konštatovaním súdu prvej inštancie spočívajúcom v tom, že žalobca v tomto spore jasne

a zrozumiteľným spôsobom nepreukázal výšku požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy a príčinnú
súvislosť medzi požadovanou nemajetkovou ujmou a nesprávnym úradným postupom orgánov štátu.

31. Napriek súdom prvej inštancie zistenému nesprávnemu úradnému postupu orgánov štátu, v danom
prípade príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto -východ, spočívajúcom

v umiestnení žalobcu pri zadržaní do priestorov, ktoré na to nie sú zákonom určené, nebolo možné
podanej žalobe žalobcu čo i len čiastočne vyhovieť, pretože okrem preukázania jednej z troch
podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, ktorou podmienkou bol v danom prípade
nesprávny úradný postup príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto-východ,
sa žalobcovi nepodarilo uniesť dôkazné bremeno aj vo zvyšku, t. j. že by preukázal aj existenciu škody

- nemajetkovej ujmy v žiadanej výške (9 900 eur), ako aj príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou
a nesprávnym úradným postupom, pričom všetky tri podmienky takejto objektívnej zodpovednosti
žalovanej musia nastať súčasne, čo v prejednávanej veci splnené nebolo, a preto súd prvej inštancie
predmetnú žalobu ohľadom zaplatenia sumy 9 900 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy správne
zamietol.

32. Nemožno sa stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, že postupom súdu prvej inštancie mu
bolo odňaté právo na náhradu nemajetkovej ujmy z čisto fiktívneho dôvodu s uvedením všeobecnej
formulácie, že nepreukázal vznik ujmy, pričom jeho samotné umiestnenie v nelegálnom a hygienickynevyhovujúcom priestore vznik ujmy u žalobcu nepochybne vyvolalo. V tejto súvislosti je potrebné
uviesť, že nemajetková ujma predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného a môže tak
predstavovať rôzne negatívne zásahy do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho

česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie
a podobne. Peňažná kompenzácia v zmysle cit. § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z., je v
zásade subsidiárna a nastupuje vtedy, keď nemožno vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak,
pričom dostačujúcim prostriedkom nápravy sa nejaví púhe konštatovanie porušenia práva. V konaní o
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca zaťažený dôkazným

bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, pričom musí preukázať konkrétny negatívny
vplyv nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Predtým však musí preukázať, že iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pretože len potom sa uhrádza aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. Nárok na priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípade, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu orgánu

verejnej moci nevzniká automaticky. Je teda povinnosťou žalobcu uviesť a vysvetliť všetky rozhodné
skutočnosti odôvodňujúce správnosť jeho tvrdenia o vzniku nemajetkovej ujmy, čo sa však v danom
prípade nestalo. Ďalej žalobca musí uniesť jednak bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno.
V danom prípade odôvodňuje žalobca uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikom
poškodenia občianskej cti v súvislosti s obmedzením osobnej slobody v nelegálnych priestoroch, ktorú

však dostatočne nešpecifikuje, a nepreukazuje. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nevidel
v predmetnej veci žiaden dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Počas
konania žalobca nepreukázal splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok na priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Žalobca nepreukázal, že by mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikli
následky v osobnej sfére takej intenzity, ktorá by zakladala právo na priznanie požadovanej peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy. Nepreukázal, že samotné konštatovanie porušenia práva verejnou
ochrankyňou práv konštatované v Upovedomení V.. V. X., verejnej ochrankyne práv zo dňa 20.01.2017
číslo XXXX/XXXX O. o výsledkoch vybavenia podnetu, nie je dostačujúcim prostriedkom nápravy.
Rovnako žalobca v konaní nepreukázal, že priamo a bezprostredne mu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu príslušníkov Obvodného oddelenia Policajného zboru Staré Mesto-východ, bola

spôsobená nemajetková ujma, priamo a jedine tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Odvolací súd
vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej
republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012) poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie
splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy ako i kritérií pre určenie jej výšky,
stíha výlučne poškodeného, čo v posudzovanej veci splnené nebolo.

33. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie pri predbežnom právnom posúdení veci stranám sporu
neuviedol, že nie je preukázaný vznik ujmy za nesprávny úradný postup a napriek tomu na prvom
pojednávaní ukončil dokazovanie a odročil pojednávanie za účelom vyhlásenia rozsudku, čím mu v
ďalšom znemožnil uskutočňovať procesné práva s poukazom na dokazovanie a odňal mu možnosť

konať pred súdom odvolací súd uvádza, že cieľom ustanovenia § 181 ods. 2 CSP je zamerať procesnú
aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania
k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je jeho cieľom zrýchliť a zjednodušiť
konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala
sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo

právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii
jej procesných práv (1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020). V zásade platí, že postup súdu podľa § 181
ods. 2 C. s. p. je pre strany sporu a ich zástupcov na základe uvedených úkonov predvídateľný a
transparentný, avšak zároveň sa kladie väčší dôraz na zodpovednosť strany za jej vlastnú procesnú
aktivitu a transparentné substancovanie skutkových tvrdení a dôkazných návrhov. To, že žalobca zrejme

predpokladal iné meritórne rozhodnutie, ho nezbavilo povinnosti predložiť všetky potrebné dôkazy na
preukázanie oprávnenosti a dôvodnosti uplatneného nároku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že súd
rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu (§ 215 ods. 1 C. s. p.), berie do úvahy iba skutočnosti,
ktoré vyšli najavo počas konania (čl. 11 ods. 4 C. s. p.) a pri zisťovaní skutkového stavu vychádza zo
zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti (§ 186 ods. 2 C. s. p.).

Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že táto námietka odvolateľa , nie je vzhľadom na
ďalší priebeh konania (zápisnica z pojednávania, vykonané dokazovanie, odôvodnenie napadnutého
rozhodnutia) relevantná.34. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami i právnymi závermi súdu prvej inštancie v tom,
že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal zodpovednosť žalovanej za škodu.
Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z

hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených, pričom ani v odvolacom konaní neboli zistené
také skutočnosti, alebo dôkazy, ktoré by mohli spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov,
na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd
postupom podľa § 387 ods. 1,2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v ako vecne správny
potvrdil. Pre úplnosť odvolací dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo

strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04) ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd poukazuje aj na závery prijaté nielen Ústavným súdom SR
(sp. zn. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, I. ÚS 241/07), ale aj Európskym súdom pre ľudské práva (ďalej tiež
„ESĽP“, veci Garcia Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999, Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins

c. Francúzsko z 19. februára 1998), podľa ktorých všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na
ktorých sa zakladajú, ale nevyžaduje sa aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument.

35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ktorá mala úspech v odvolacom konaní, nepriznal proti žalobcovi

nárok na náhradu trov odvolacieho konania nakoľko jej v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom
v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421

ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnejmzdy;napríslušenstvosa neprihliada,jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvo

pohľadávkyavýškapríslušenstvavčasezačatiadovolaciehokonania neprevyšujesumupodľapísmen
a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň
podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde
(§ 427 ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom
právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákonazastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).