Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 29, 2024

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/76/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618202042
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Tichý

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2024:5618202042.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tichého

a členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcov: 1/ A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XXX, E., 2/ F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XXX, E.,
právne zastúpení: JUDr. Jaroslav Kiapeš, advokát, so sídlom Štúrova 4330/31, Liptovský Mikuláš, proti
žalovanej: G. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXX/XXX, E., právne zastúpená: JUDr. Katarína
Gešková, PhD., advokátka, so sídlom Námestie Osloboditeľov 65/6, Liptovský Mikuláš, o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 21C/22/2018 – 597 zo dňa 11.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovia 1/ a 2/ m a j ú voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) napadnutým
rozsudkom rozhodol tak, že prvým výrokom zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu k
nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie E., obec E., okres I.
B., a to k rodinnému domu súpisné č. XXX, postavenému na pozemku parcely registra „C“, parc. č.
504/1, zastavaná plocha a nádvorie, k pozemku parcely registra „C“, parc. č. 504/1, zastavaná plocha a

nádvorie, o výmere 122 m2, k pozemku parcely registra „C“, parc. č. 504/2, zastavaná plocha a nádvorie,
o výmere 313 m2 a k pozemku parcely registra „C“, parc. č. 505, orná pôda,
o výmere 1 392 m2, v rámci ktorého podielového spoluvlastníctva spoločný podiel žalobcov
v 1. rade a 2. rade predstavuje 10/12, podiel žalobcu 1/ 1/12 a podiel žalovanej 1/12, a toto podielové
spoluvlastníctvo vyporiadal tak, že všetky uvedené nehnuteľnosti prikazuje do nového podielového
spoluvlastníctva žalobcu 1/ s podielom 1/11 a žalobcov 1/ a 2/
so spoločným podielom 10/11, pričom žalobca 1/ je povinný v lehote 30 dní od právoplatnosti

tohto rozsudku zaplatiť žalovanej peňažnú náhradu z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva
vo výške 661,36 eur a žalobcovia 1/ a 2/ sú v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej peňažnú náhradu z titulu vyporiadania podielového
spoluvlastníctva vo výške 6.613,63 eur a druhým výrokom žalobcom 1/ a 2/ priznal voči žalovanej nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd po právoplatnosti
tohto rozsudku samostatným uznesením.

1.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ako prvý v poradí prichádzal
do úvahy spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva reálnou deľbou každej zo spoločných
vecí medzi jednotlivých spoluvlastníkov na reálne časti zodpovedajúce rozsahu ich spoluvlastníckych
podielov. Vzhľadom na to, že strany sporu v tomto smere neuviedli riadne skutkové tvrdenia a aniz nimi navrhnutého a vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by bola dobre možná reálna deľba
spoločných nehnuteľností na reálne časti zodpovedajúce rozsahu podielov jednotlivých spoluvlastníkov
(súd nemohol v tomto smere vykonávať dokazovanie ex offo), okresný súd dospel k záveru, že v poradí

prvý spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva v tomto prípade neprichádzala do úvahy.
1.2. Okresný súd ďalej pristúpil k zvažovaniu v poradí druhého spôsobu vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, t. j. prikázania spoločných nehnuteľností za náhradu. Základným predpokladom tohto
druhého spôsobu vyporiadania je súhlas aspoň jedného spoluvlastníka s takýmto prikázaním spoločnej
veci do jeho výlučného vlastníctva, resp. súhlas niektorých spoluvlastníkov s prikázaním spoločnej veci

do ich (nového) spoluvlastníctva. V danom prípade bola táto podmienka splnená na oboch stranách,
pretože rovnako ako žalobcovia, tak aj žalovaná, chceli, aby im boli spoločné nehnuteľnosti prikázané do
(nového) spoluvlastníctva, resp. do výlučného vlastníctva. Keďže spornou nebola hodnota spoločných
nehnuteľností ani výška podielov spoluvlastníkov, zostalo len vyriešiť otázku, ktorému zo spoluvlastníkov
prikázať spoločné nehnuteľnosti.
1.3. Pri rozhodnutí o tom, komu prikázať spoločné nehnuteľnosti okresný súd nevychádzal len z kritérií

výslovne uvedených v ustanovení § 142 ods. 1 OZ, ale osvojac si judikované závery.
1.4. Ku kritériu veľkosti spoluvlastníckych podielov okresný súd uviedol, že jednoznačne vyznelo v
prospech žalobcov, keďže mali (spoločne) podiel 11/12 (91,6 %) a žalovaná iba 1/12 podiel.
1.5. Pokiaľ išlo o kritérium pre posúdenie komu prikázať spoločnú vec, a to kritérium solventnosti,
t. j. schopnosti spoluvlastníka vyplatiť odstupujúceho spoluvlastníka, súd prvej inštancie uviedol, že

schopnosť žalobcov vyplatiť žalovanej peňažnú náhradu za jej 1/12 podiel vo výške 7.274,99 eur
(žalobca 1/ sumu 661,36 eur a žalobcovia spoločne a nerozdielne sumu 6.613,63 eur) nebola podľa
§ 151 CSP sporná, keďže žalovaná toto skutkové tvrdenie žalobcov vôbec nepoprela. Schopnosť
žalovanej vyplatiť žalobcov za ich (úhrnný) 11/12 podiel peňažnou náhradou vo výške 80.025,- eur
bola nakoniec preukázaná výpisom z internetbankingu z účtu žalovanej v D. H. z 11.06.2021 (č.l. 532),

výpisom z internetbankingu z účtu žalovanej v C. z 11.06.2021 (č.l. 533) a z výpisu
z účtu dcéry žalovanej v J. H., a.s.za mesiac máj 2021 (č.l. 555) v spojení s úverovou zmluvou
uzatvorenou medzi žalovanou a jej dcérou z 30.11.2020 (č.l. 333), v rámci ktorej zmluvy sa dcéra
žalovanej zaviazala, že na požiadanie žalovanej jej poskytne výlučne na účely úhrady výplatku žalobcom
z titulu zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom

konania vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 21C/22/2018 vo výške 10.000,- eur, z ktorých tak v
úhrne vyplynuli úspory žalovanej vo výške 84.671,37 eur. Vzhľadom na to, že tieto žalovanou dodatočne
zaobstarané dôkazy postačujúcim a hodnovernejším spôsobom preukázali solventnosť žalovanej,
okresný súd z dôvodu hospodárnosti nehodnotil predchádzajúce žalovanou navrhnuté a v priebehu
konania vykonané dôkazy smerujúce k preukázaniu jej solventnosti (úverové prísľuby, výsluch žalovanej

a pod.).
1.6. Vo vzťahu ku kritériu násilného správania spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom, okresný
súd konštatoval, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno tvrdenia ku svojím skutkovým tvrdeniam o
násilnom správaní žalobcu 1/ voči jej osobe. Nepotvrdili to ani svedecké výpovede jej detí (K. H. a L.
M.), ktorých navrhla vypočuť. Jediný dôkaz v tomto smere predstavovala výpoveď samotnej žalovanej,

ale túto okresný súd vyhodnotil ako nedôveryhodnú. Skutkové tvrdenia žalovanej o násilnom konaní
žalobcu 1/ voči jej osobe pritom žalobcovia účinne popreli, a preto v tomto smere žalovanú zaťažovalo
dôkazné bremeno, ktoré však neuniesla.
1.7. Pokiaľ ide o kritérium bytovej potreby, resp. odkázanosti spoluvlastníka na bývanie, okresný súd mal
za to, že tak nebolo sporné, že žalovaná od svojich šiestich rokov až do jari 2020 bývala v predmetnom

rodinnom dome a užívala spoločné nehnuteľnosti a až v marci 2020 sa odtiaľ odsťahovala k synovi K.
H. do rodinného domu, ktorý má v 5/6 spoluvlastníckom podiele. Takisto nebolo sporné, že žalobcovia
vlastnia a dlhodobo bývajú v byte v I. N. s rozlohou 63 m2, na ktorom neviaznu žiadne ťarchy. Žalobcovia
majú teda bytovú potrebu naplnenú bývaním v tomto byte. Na rozdiel od nich však žalovaná aktuálne
objektívne nemá kde bývať a argument žalobcov, že môže bývať v dome svojho syna (kde od marca

2020ajbýva),tuneobstojí,pretožeplnoletédieťaniejepovinnézabezpečovaťubytovaniesvojhorodiča,
preto kritérium bytovej potreby súd v zásade vyhodnotil v prospech žalovanej. Význam tohto kritéria na
strane žalovanej však výrazne oslabuje skutočnosť, že výška preukázaných úspor žalovanej (84.671,37
eur) a výška jej čistého mesačného príjmu (881 eur), so započítaním eventuálnej peňažnej náhrady
z titulu vyporiadania podielového spoluvlastníctva žalobcov (7.275 eur), súčasne (okrem preukázania

jej solventnosti ako podmienky pre prikázanie jej nehnuteľností) umožňuje žalovanej zabezpečiť si
naplnenie svojej bytovej potreby aj iným spôsobom ako v spoločnom dome, a to napríklad vo forme
nájomného bývania v inej nehnuteľnosti, resp. kúpou inej nehnuteľnosti (či už s čiastočným využitím
hypoúveru alebo aj bez neho.) Kritérium citového vzťahu pritom v prípade posudzovania kritéria bytovejpotreby treba oddeľovať a musí byť vyhodnotené osobitne, oddelene od tohto kritéria. Význam tohto
kritéria tak vyznieva v prospech žalovanej len relatívne, a to preto, že žalobcovia už aktuálne majú
bývanie a žalovaná nie, hoci by si ho finančne vedela zabezpečiť, ale (na rozdiel od žalobcov) by to bolo

pre ňu z časového a organizačného hľadiska náročnejšie.
1.8. K citovému vzťahu spoluvlastníkov k spoločným nehnuteľnostiam ako ďalšie kritérium relevantné
prerozhodnutiesúduoprikázaníspoločnýchvecí,naktorésaodvolávaliakožalovaná,takajžalobcovia,
okresný súd musel konštatovať, že žiaden z nich neuniesol
k týmto skutkovým tvrdeniam (navzájom popretým protistranou) dôkazné bremeno.

1.9. Vo vzťahu k kritériu účelnosti využitia spoločných nehnuteľností okresný súd uviedol, že za účelné
využitie spoločnej veci sa považuje jej využitie na účel, na ktorý je určená, t. j. v prípade tohto rodinného
domu a zastavaných plôch a nádvorí ich využitie na účely bývania, a v prípade priľahlého pozemku
(ornej pôdy), ktorá podľa nesporného skutkového tvrdenia strán bola tvorená záhradou a plochou na
pestovanie zemiakov, jeho využitie na tieto účely. Okresný súd mal na základe nesporných skutkových
tvrdení strán sporu, tieto za nesporné, že ako žalobcovia, tak aj žalovaná (v prípade prikázania

nehnuteľností do ich vlastníctva) plánujú v dome bývať a aj záhradu využívať účely, na ktoré je určená,
teda kritérium účelného využitia rovnako vyznelo v prospech obidvoch strán sporu, a preto je pre účely
rozhodnutia súdu o tom komu prikázať spoločné nehnuteľnosti nevyužiteľné.
1.10. Pokiaľ ide o kritérium starostlivosti spoluvlastníkov o spoločné nehnuteľnosti, tak z výpovedí
najhodnovernejších svedkov, keďže títo žili v spoločnom dome so žalovanou, t.j. z výpovedí otca a syna

žalovanej, ako aj z iných predložených dôkazov vyplynulo, že po väčšinu rozhodnej doby ich spolužitia
otec po väčšinu času platil náklady spojené s prevádzkou domu (elektrinu, plyn, vodu, koncesionárske a
ostatné poplatky) a žalovaná iba zabezpečovala nákup potravín a varenie (do odchodu z domu v marci
2020.) Nákup potravín a varenie však nie je starostlivosť o spoločné nehnuteľnosti a otec nebol v tomto
období spoluvlastníkom domu, preto z týchto skutočností nevyplynula riadna starostlivosť žalovanej o

spoločné nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o konkrétne investície žalovanej do spoločných nehnuteľností, tak
tieto sú najmä vymenované v rámci jej výpovede ako žalobkyne, teda v rámci vykonaného dôkazu a
nekorešpondujú im príslušné predchádzajúce skutkové tvrdenia žalovanej. Keďže však pre posledné
obdobie žalobcovia nepopreli skutkové tvrdenie žalovanej o platení úhrad na chod domácnosti z jej
strany, zobral okresný súd tieto skutkové tvrdenia žalovanej za nesporné. A pokiaľ ide o investície

žalobcov do spoločných nehnuteľností, tak títo síce rozsiahlym spôsobom opísali svoje investície, keď
uviedli, že prikladajú súpis investícií do domu od januára 2020, kedy už do domu investovali v úhrne
cca 3.900,- eur (viď podrobný súpis investícií aj s ocenením na č.l. 376), a keď tiež dodali, že za 7
mesiacov užívania domu žalobcom boli natreté okná, vyčistená vonkajšia fasáda, zatrávnená plocha
za domom, kde predtým parkovali autá žalovanej a jej syna a keď vytvorili tiež oddychovú zónu s

kvetinovou výzdobou a upravili prednú záhradku, pričom vo vnútri boli vymenené vodovodné batérie,
ktoré prepúšťali vodu, zrenovovali vane, vymenili nábytok
v kúpeľni, vymenili pracovnú dosku s umývadlom v kuchyni, zakúpili umývačku riadu, vymenili
elektronické ventily na radiátoroch, prerobili osvetlenie a najnutnejšiu elektroinštaláciu a mnoho ďalších
investícií vyplývajúcich z tohto súpisu, avšak žalovaná tieto ich skutkové tvrdenia v podstate potvrdila,

keď stroho uviedla, že žalobcovia realizovali len drobné kozmetické úpravy napr. výmenu kuchynskej
dosky, batérie, WC dosky, nábytok a pod., čím ich tak bolo možné mať za nesporné. Z § 137 ods. 1 OZ
vyplýva, že spoluvlastníci sa majú podieľať na povinnostiach spojených so spoločnými vecami v takej
miere, ktorá zodpovedá ich ideálnemu spoluvlastníckemu podielu.
1.11. Z vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení strán sporu ohľadne kritéria

starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti okresný súd konštatoval, že dochádzalo
k nejakej miere starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti zo strany všetkých spoluvlastníkov, avšak na
základe vykonaného dokazovania a nesporných skutkových tvrdení strán sporu už nebolo možné
posúdiť, či táto miera starostlivosti zodpovedala výške ich spoluvlastníckych podielov, keďže na tieto
závery strany sporu neposkytli dostatočné presné skutkové tvrdenia, t. j. keď strany spotu dostatočne

neuniesli bremeno tvrdenia. Preto okresný súd nemohol prakticky vyhodnotiť význam tohto kritéria
starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti pre účely posúdenia komu prikázať vec.
1.12. Súd prvej inštancie vzhľadom na predmet tohto konania nepovažoval za relevantné skutkové
tvrdenia strán sporu týkajúce sa toho, ktoré reálne časti domu využíval ktorý spoluvlastník, skutkové
tvrdenia o vzájomnom vzťahu detí a otca žalovanej, finančného prispievania syna žalovanej na stroje

otca žalovanej, na jeho úhradu poplatkov za telekomunikačné služby v spoločnom dome, či jeho
pracovnú pomoc starému otcovi, a ani na príspevky žalovanej na poistenie otca, resp. skutkové tvrdenia
týkajúce sa budúceho zabezpečenia starostlivosti o otca, resp. zabezpečenia bytových potrieb detí avnučky žalovanej, nakoľko tieto osoby nie sú spoluvlastníkmi tejto nehnuteľnosti, resp. sa tieto okolnosti
netýkajú spoločných nehnuteľností.
1.13. Okresný súd po zrušení podielového spoluvlastníctva k spoločným nehnuteľnostiam (ktorého

sa zhodne dožadovali obe strany) podľa § 142 ods. 1 OZ prikázal tieto nehnuteľnosti do (nového)
podielového spoluvlastníctva zostávajúcich spoluvlastníkov (žalobcov 1/ a 2/),
s určením (spoločného) spoluvlastníckeho podielu pre oboch žalobcov vo výške 1/11 a
spoluvlastníckeho podielu žalobcu 1/ vo výške 10/11, ktorý pomer zodpovedal vzájomnému pomeru
výšky ich dovtedajších spoluvlastníckych podielov v pôvodnom spoluvlastníctve (10/12 : 11/12 = 10/11 a

1/12:11/12=1/11.)Vychádzajúcztohtopomeruzaviazaltiežokresnýsúdzostávajúcichspoluvlastníkov
na uhradenie peňažnej náhrady v prospech odstupujúcej žalovanej vo výške 7.275 eur, teda žalobcov
1/ a 2/ spoločne a nerozdielne na sumu 6.613,63 eur (10/11 zo sumy 7.275 eur) a osobitne, žalobcu v
1. rade na sumu 661,36 eur (1/11 zo sumy 7.275 eur.).
2. Proti predmetnému rozsudku súdu prvej inštancie podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie
vytýkajúc súdu prvej inštancie vady podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žiadala, aby odvolací súd rozhodol, tak ako je uvedené vo
vyjadrení k žalobe.
2.1. V prvom rade ku kritériu násilného správania žalovaná uviedla, že okresný súd ho absolútne
prekvapivo vyhodnotil v prospech žalobcov 1/ a 2/. Okresný súd uviedol, že násilného správania sa
dopustila práveže žalovaná, čo je absolútne absurdné. Tento záver vyplýva z bodu 47. rozsudku.

Okresný súd zobral za podstatné určité tvrdenie, ktorého relevanciu stranám neoznámil v rámci
predbežného právneho posúdenia. Žalovaná mala za to, že rozhodnutie je tak absolútne prekvapivé.
Okresný súd zobral za relevantné niečo, čo stranám doposiaľ v predbežnom právnom posúdení vôbec
neoznámil. Žalovaná tak vôbec nemohla k tejto právnej úvahe vzniesť žiadnu argumentáciu. Je jasné,
že okresný súd si túto skutočnosť všimol až neskôr, zrejme až pri písaní rozsudku, stranám ale nedal

možnosť na to adekvátne reagovať. Konštatovanie, že žalovaná pácha násilie na žalobkyni 2/ bolo
absolútnym šokom. Ani samotní žalobcovia 1/ a 2/ nikdy počas konania nezmienili, že by sa žalovaná
voči nim správala násilne, teda ani oni sami toto konanie takto nevnímali.
2.2. V odvolaní žalovaná ďalej uviedla, že okresný súd absolútne ignoroval a popieral skutočnosť
ozajstného opakujúceho sa psychického tlaku a fyzického napádania a obmedzovania žalovanej zo

strany žalobcu aj s dôsledkami a modrinami, či červeným lícom po facke alebo udretým prstom na nohe,
ktoré sú zdokumentované a predložené, po ktorých žalovaná musela volať až políciu. Domáce násilie je
opakované konanie osoby, ktoré sa realizuje prevažne medzi blízkymi osobami, a to fyzicky, psychicky,
sexuálne a pod. s cieľom túto osobu ponížiť alebo dosiahnuť určité správanie tejto osoby. Opakovanosť,
cyklickosť, je typickým znakom domáceho násilia. V tomto prípade išlo len o jeden incident, ktorý

ani nebol preukázaný a žalovaná ho popiera. Navyše, okresný súd túto skutočnosť považoval za
nepopretú len preto, že žalovaná ju výslovne nepoprela. Okresný súd tým, že na tak dôležitý aspekt
svojho rozhodovania nepoukázal v predbežnom právnom posúdení, hoci to je jeho povinnosť, znemožnil
žalovanej uskutočňovať jej procesné práva a povinnosti, a teda aj toto tvrdenie účinne poprieť a narušil
rovné postavenie strán, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

2.3. Ďalej ku kritérium bytovej potreby žalovaná uviedla, že okresný súd ho vyhodnotil
v prospech žalovanej, pričom zároveň okresný súd dodal, že toto kritérium oslabuje skutočnosť, že tým,
že žalovaná preukázala schopnosť vyplatiť žalobcov 1/ a 2/, má financie aj na prípadné zabezpečenie
si vlastného bývania. Disponuje prostriedkami, z ktorých časť je od jej detí a viažu sa len na daný
účel predmetného domu. Žalovaná mala za to, že toto kritérium bude pri menšinovom spoluvlastníkovi

oslabené vždy.
2.4. Pokiaľ ide o kritérium citového vzťahu k nehnuteľnosti, žalovaná poukázala na skutočnosť, že v
nehnuteľnosti žila celý svoj život od 6 tich rokov. Ťažko si možno predstaviť situáciu, že osoba, ktorá má
k určitému miestu negatívny vzťah, tam ostane žiť. Aj z výsluchu otca vyplynulo, že ich spolužitie bolo
harmonické. Rozpory nastali až neskôr. Za tieto roky sa žiadny spoluvlastník okrem nej o svoj majetok

žiadnou formou nestaral. Citový vzťah zároveň preukazuje tým, že o nehnuteľnosť má záujem.
2.5. Žalovaná mala za to, že kritérium účelného využitia okresný súd vyhodnotil nesprávne, pretože
žalobcovia 1/ a 2/ netvrdili, že v dome mienia trvalo bývať. V dome nikdy trvalo nežili, majú vlastné
bývanie. A ak by to aj tvrdili, ich prípadný úmysel je irelevantný, pretože môže byť skutočne len v rovine
úmyslu, pretože majú vlastné bývanie.

2.6. Pokiaľ ide o kritérium starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti, žalovaná mala za to, že okresný súd na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj vec nesprávne posúdil.
Žalovaná ďalej uviedla, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s rozhodnutím R 37/2012, resp. že si
splnil povinnosť zaoberať sa týmto rozhodnutím len naoko. Rozhodnutie je tak zmätočné, odôvodneniesi vnútorne protirečí, čo spôsobuje porušenie práva na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo
na dostatočné a jasné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Ďalej namietala, že okresný súd nevykonal
dôkaz nahrávkou. Žalovaná bola počas súdneho konania nútená opustiť dom, ktorý bol predmetom

sporu kvôli neustálemu psychickému a fyzickému tlaku, ktorú na ňu žalobcovia 1/ a 2/ vyvíjali. Toto
konanie označuje za domáce násilie, čo sa snažila preukázať zvukovými nahrávkami, ktoré boli jediným
spôsobom, ako mohla žalovaná súdu toto správanie preukázať. Tento latentný psychický tlak na ňu,
ako ženu vo veku 58 rokov bol neznesiteľný. Súd prvej inštancie tvrdil, že tento dôkaz neprešiel testom
proporcionality. Žalovaná mala za to, že okresný súd tento test nesprávne vyhodnotil, pretože vychádzal

pri posudzovaní jeho prípustnosti z jeho obsahu, teda z toho, čo zaznelo na nahrávke.
3. Žalobcovia 1/ a 2/ sa k odvolaniu žalovanej vyjadrili samostatným vyjadrením,
v ktorom uviedli, že žalovaná nechcela vypočuť návrh, s ktorým za ňou slušne prišli a vyhodila ich z
kuchyne so slovami, že nech vypadnú, že sa nemá o čom s nimi baviť. Po hysterickom výstupe žalovanej
pochopili, že to nemá význam a presunuli sa do obývačky, kde vypili kávu. Po čase sa žalobkyňa vrátila
do kuchyne umyť prázdne poháre a žalovaná znovu vyvolala hádku a vstala zo stoličky a začala

žalobkyňu fyzicky sácať z kuchyne. V tom čase už žalobkyňa nemala v ruke žiadny pohár s kávou.
Keď žalobca začul krik, dobehol do kuchyne a bol svedkom, ako žalovaná fyzicky útočí na žalobkyňu.
Žalovaná si vo svojom hysterickom ošiali zjavne tento incident nepamätá, keďže rozpráva o šálke s
kávou, ktorú žalobkyňa už dávno
v ruke nemala. Žalobca už v roku 2019 vyzýval žalovanú a jej deti, aby si platili nedoplatky za energie za

rok 2018, kedy tam bývala hlavne žalovaná a jej deti. Uhradil ich žalobca po upomienkach od vodární,
i keď v tom čase tam ešte nebýval. Žalovaná a jej deti výzvu ignorovali a hrozilo odpojenie od dodávky
vody, čim by v konečnom dôsledku trpel otec. Neskôr si žalobca prepísal platby za energie na seba, aby
odbremenil otca a jeho dôchodok. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vyjadrení ďalej podotkli, že nehnuteľnosť naďalej
využívala žalovanú a jej dospelé deti. Žalovanú sa naďalej vyhýbala a vyhýba akýmkoľvek úhradám za

chod domu. Vo vzťahu ku kritériu citového vzťahu žalobcovia 1/ a 2/ zdôraznili, že im nevadí akékoľvek
vierovyznanie, vadí im správanie žalovanej, ktoré sa zmenilo práve v čase jej nového vierovyznania.
Ďalej ku kritériu účelného využitia žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že trvalo bývajú v dome od približne
apríla 2020. Podiely sestier a otca odkúpili za cenu toho, že úverovo zaťažili byt, ktorý plánujú do
budúcna odpredať, vyplatiť hypotéku a ostatné peniaze investovať do potrebných oprav a zveľadenia

chátrajúceho domu. Neberú ho ako víkendové bývanie.
Vo vzťahu ku kritériu starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti podotkli, že žalovaná sa vyjadrila, že už v
roku 2015 sa otec odcudzil a začal si stravu kupovať sám. K nevykonaniu dôkazu nahrávkou žalobcovia
1/ a 2/ ďalej uviedli, že žalovaná zvukove nahrávky už predkladala na správne konanie. Žalobcovia
1/ a 2/ mali za to, že hádky žalovaná vyvolávala za účelom získania dôkazov pri tomto súdnom spore.

V závere vyjadrenia žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že v prípade rozsudku v prospech žalovanej bude trpieť
celá rodina a hlavne otec, ktorý je na túto nehnuteľnosť odkázaný. Vzhľadom na fakt, že otec má už 84
rokov a žalovaná sa svojho času vyjadrila, že sa o neho starať nebude, rozbroje v rodine by neskončili,
naopak, vzťahy medzi súrodencami by sa vyostrili.
4. Žalobcovia 1/ a 2/ sa prostredníctvom právneho zástupcu k odvolaniu žalovanej vyjadrili tak, že

ku kritériu násilného správania uviedli, že okresný súd v danom prípade postupoval jednoznačne v
súlade so zákonom a správne konštatoval, že z nahrávky vyplýva agresívne hysterické správanie sa
žalovanej, ktorá žalobkyňu 2/ vyhadzovala z kuchyne, pričom je evidentné, že použila aj fyzické násilie
voči spoluvlastníkovi. Je zarážajúce, že žalovaná vyhodnotenie tohto násilného správania považuje za
šok, keď okresný súd tento dôkaz vyhodnotil v jej neprospech. Žalobcovia 1/ a 2/ boli ochotní dohodnúť

sa so žalovanou, aby adekvátne prispievala na energie, táto žalobcov 1/ a 2/ ignorovala a práve naopak,
ako SZČO si dovolila v dome zriadiť účtovnú kanceláriu, hoci žalobcovia a aj otec žalovanej bol radikálne
proti takémuto spôsobu užívania spoločnej nehnuteľnosti.
4.1. Ku kritériu bytová potreba žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že nikdy nepopreli, že po vyriešení
spoluvlastníckych vzťahov mienia sa do rodinného domu nasťahovať, pričom žalobcovia 1/ a 2/ sú si

vedomí, že vzhľadom k veku otca žalobcu 1/ je potrebné mu poskytnúť maximálnu starosť a opateru,
čo žalovaná niekoľkokrát pred súrodencami prehlásila, že o otca sa nemieni postarať. V tejto súvislosti
žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na skutočnosť, že keď odkupovali podiel od otca za adekvátne nižšiu cenu
ako od ostatných spoluvlastníkov, bolo to po vzájomnej dohode, ale najmä preto, že žalobcovia 1/ a 2/ v
kúpnej zmluve sa zaviazali formou osobného záväzku právo doživotného bývania v celej nehnuteľnosti

bez obmedzenia a poskytnúť mu opateru v starobe a chorobe. Je zarážajúce, že žalovaná sa snaží
súdu preukázať potrebu bytovej potreby nielen pre seba, ale aj pre svoje deti - syna a dcéru a dokonca
aj vnučku, ktorí v predmetnej nehnuteľnosti nevlastnia žiaden podiel. Skutočnosť, že žalovaná nie je
odkázaná na predmetnú nehnuteľnosť, svedči aj jej správanie, keď na jar 2020 sa presťahovala zpredmetného rod. domu k svojmu synovi do rod. domu, kde doposiaľ býva. Na druhej strane žalovaná
sa snaží preukázať citový vzťah k otcovi a k predmetnej nehnuteľnosti, avšak od mesiaca marec 2020
absolútne sa nezaujíma o otca, ak bola v rodinnom dome, tak vždy v takom čase, keď otec nebol doma,

takže ide len o fiktívny prejav citového vzťahu žalovanej k predmetnej nehnuteľnosti.

4.2. Žalobcovia 1/ a 2/ ku kritériu účelného využitia ďalej poukázali na tú skutočnosť, že pri kúpe podielu
od otca sa zaviazali k umožneniu práva doživotného bývania pre otca a poskytnutie opatery v starobe a
chorobe. Na druhej strane žalovaná, ešte nebola ani podaná žaloba, ostatným súrodencom prehlásila,

že ona do budúcnosti odmieta sa starať o otca.

4.3. Ku kritériu starostlivosť o spoločné nehnuteľnosti sa žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrili tak, že aj keď okresný
súd toto kritérium nevyhodnotil v prospech žiadnej zo strán, naznačil, že poplatky spojené s užívaním
domu, (elektrinu, plyn, vodu, koncesionárske a ostatné poplatky) sa nedajú prirovnať k nákupu potravín
a varením, ktoré poskytovala žalovaná.

4.4. Žalobcovia 1/ a 2/ v plnom rozsahu súhlasili s vyhodnotením kritérií v prospech žalobcov 1/ a 2/ a to
kritéria veľkosti podielov a kritériom násilného správania žalovanej, naproti tomu v prospech žalovanej
vyznelo len kritérium bytovej potreby, pričom okresný súd podotkol, že aj to vyhodnotil v oslabenej
podobe, keďže má financie na iné bývanie.

K nevykonaniu dôkazu nahrávkou, ktorý považuje žalovaná ako porušenie práva na spravodlivý proces,
žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že plne sa stotožňujú s rozhodnutím súdu prvej inštancie, že sa jedná o dôkaz,
ktorý bol získaný nezákonným spôsobom, a preto ho súd ani nevykonal.

5. K vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ sa žalovaná vyjadrila tak, že v prvom rade ku kritériu násilného

správania uviedla, že odkazuje na argumenty v odvolaní, ktoré dôkladne spísala. Bola presvedčená o ich
správnosti. Za podstatné považovala jednak to, že v žiadnom prípade nemohlo ísť o domáce násilie zo
strany žalovanej a netvrdili to ani žalobcovia 1/ a 2/. Tiež poukázala na to, že okresný súd po prvý krát až
v rozsudku uviedol túto úvahu a žalovaná sa voči nej nemohla ani brániť, ani ju súdu vysvetliť a vyvrátiť.
5.1. Ku kritériu bytovej potreby žalovaná uviedla, že tvrdenia, že žalobcovia 1/ a 2/ sa chcú do domu

presťahovať, nie sú rozhodujúce a takéto vyhlásenie žalobcovia 1/ a 2/ ani nevedeli garantovať, teda
je otázne, či sa tak stane. Môže sa spokojne stať aj to, že žalobcovia 1/ a 2/ dom predajú. Dôležité
je, že majú vlastné bývanie, kde aj doteraz žili, čo žalovaná nemá. Nie je pravda, že by žalovaná
vyhlásila, že otca nedoopatruje. Všetky skutočnosti, ktoré sa udiali, vníma mimoriadne citlivo a napriek
všetkému, čo sa stalo, voči otcovi nezanevrela a určite by sa o neho aj ona vedela postarať. Nie je

pravda, že vysťahovanie žalovanej znamená, že na nehnuteľnosť nie je odkázaná. Poukázala na to, že
sa odsťahovala nedobrovoľne a do provizórneho bývania.
5.2. Pokiaľ ide o kritérium účelného využitia, žalovaná uviedla, že dom teraz využívajú žalobcovia 1/
a 2/ na občasné návštevy, tvrdenie, že tam od apríla 2020 trvalo žijú, je nová skutočnosť. Tiež je nová
skutočnosť, že mienia realizovať komplexnú rekonštrukciu, aby otec dôstojne dožil. Uvedené žalovaná

považuje za účelové.
5.3. Ku kritériu starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti žalovaná uviedla, že zotrváva na svojich
vyjadreniach. Na chod domácnosti a starostlivosť o dom žalovaná prispievala.
5.4. K vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ v samostatnom podaní žalovaná uviedla, že vyjadrenie žalobcov 1/
a 2/ smeruje k popieraniu skutkových tvrdení, avšak takých, ktoré s jednotlivými kritériami nesúvisia.

Ide skutočne o skutkové zahlcovanie konania, čo je možno aj dôvod, prečo je ich vyjadrenie podané
osobitne. Žalobcovia 1/ a 2/ prekrúcajú fakty. Tvrdenie, že v dome žijú od apríla 2020, je nová
skutočnosť, ktorá je však aj tak irelevantná. Poukázala na skutočnosť, že dom, do ktorého sa musela
žalovaná odsťahovať, má dve obývateľné miestnosti a kúpeľňu a kuchyňu, teda spolu sú to 4
miestnosti. K násilnému správaniu uviedla, že ide o nové skutočnosti a rozhodne nemôže ísť o domáce

násilie. Ak by sa aj tá udalosť takto odohrala, išlo by skôr o roztržku, avšak nie o domáce násilie,
ktorého základným znakom je opakovanosť a cyklickosť. Tieto znaky však presne napĺňajú slovné a
fyzické útoky žalobcu voči žalovanej, taktiež ním opakované vypínanie internetu, energií, kúrenia a
monitorovanie namontovanou kamerou. Žalovaná preukázala, že na energie prispievala, čo je vyjadrené
aj v odôvodnení súdneho rozhodnutia.

5.5. V závere vyjadrenia žalovaná uviedla, že jej dcéra sa ocitla v ťažkej životnej situácii, keď jej zomrel
partner a otec jej dcéry. Jej dcéra má tiež vážne zdravotné problémy. Je teda v situácii, keď si nemôže,
tak ako deti žalobcov, dovoliť bez problémov platiť nájomné. Na nájomné jej musí prispievať žalovaná,čo je však dlhodobo neúnosné a práve táto špecifická životná situácia je dôvodom na to, aby ju súd pri
vyporiadaní zohľadnil.
6. Žalobcovia 1/ a 2/ sa prostredníctvom právneho zástupcu k vyjadreniu žalovanej vyjadrili tak, že

v prvom rade vo vzťahu ku kritériu solventnosti uviedli, že žalovaná síce preukázala, že je schopná
vyplatiť žalobcov 1/ a 2/, lebo na účte disponuje potrebnou sumou. Nakoľko však sumu vyskladala z
pôžičiek a úverov, bude musieť túto čiastku vrátiť aj s prislúchajúcimi úrokmi. Dom si vyžaduje finančne
náročnú rekonštrukciu a žalobcovia 1/a 2/ preto mali za to, že žalovaná by tieto ďalšie finančné investície
nerealizovala a dom by naďalej chátral. Žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že sa obávajú, že žalovaná by

v takejto finančnej tiesni bola nútená dom, resp. časť pozemku predať. Žalobcovia 1/ a 2/ naopak,
disponujú vlastnými prostriedkami na vyplatenie žalovanej, vlastnia byt v I. N., ktorý plánujú predať,
vyplatiť hypotéku a zvyšné finančné prostriedky použiť na rekonštrukciu chátrajúceho domu.
6.1. Vo vzťahu ku kritériu násilného správania žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že skutočnosť fyzického útoku
zo strany žalovanej spomenuli už vo svojom vyjadrení v dokazovaní pri prvostupňovom súde, následne
vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej proti rozsudku. Preukázateľne prvotná agresia pochádzala zo strany

žalovanej. Žalobcovia 1/ a 2/ mali za to, že žalovaná účelovo začala vyvolávať fyzické konflikty, ktoré
si začala nahrávať na mobilný telefón.
6.2. Ďalej vo vzťahu ku kritériu bytovej potreby opätovne žalobcovia 1/ a 2/ zdôraznili, že v dome bývajú
od apríla 2020 a tvrdenie právnej zástupkyne žalovanej, že tam sporadicky prenocovávajú, je ničím
nepodložené tvrdenie žalovanej. Poukázali na to, že žalovaná sa vyjadrila, že jej dcéra chce ísť bývať

do domu, lebo je v ťažkej životnej situácii a musí si platiť prenájom bytu v I. N.. Nesedí teda fakt, kde
žalovaná tvrdila, že na jednej strane jej musí pomáhať platiť nájom a na druhej strane jej dcéra požičiava
finančnú hotovosť na odkúpenie nehnuteľnosti. Je evidentný rozpor medzi dôkazmi a terajším tvrdením
žalovanej. Žalobcovia 1/ a 2/ síce vlastnia byt v I. N., ale v súčasnosti v ňom býva syn žalobcov 1/
a 2/ s manželkou, t. č. na materskej dovolenke, s dvoma malými deťmi, ktorí tiež momentálne nemajú

vlastné bývanie. Z písomného vyjadrenia samotnej žalovanej a písomného vyjadrenia M. O. je zrejmé,
že prvé stretnutie súrodencov sa uskutočnilo v septembri 2015. Žalovaná najskôr tvrdí, že nebola doma,
neskôr sa však vyjadruje, že sa rozprávala len so žalobcom 1/. Podotkli, že ďalšie stretnutia iniciovali
už žalobcovia 1/ a 2/. Prvé skončilo spomínaným fyzickým atakom zo strany žalovanej voči žalobkyni
2/, neskôr predsúdne stretnutie inicioval právny zástupca žalobcov 1/ a 2/, ktoré žalovaná odignorovala,

ako aj ďalšie stretnutie aj s jej právnou zástupkyňou, na ktoré sa znovu nedostavili. Preto tvrdenie, že
žiadne iné stretnutia žalobcovia 1/ a 2/ neiniciovali, je zavádzajúce tvrdenie voči súdu.
6.3. Ku kritériu citového vzťahu žalobcovia 1/ a 2/ uviedli, že aj keď nepovyšujú citový vzťah k domu nad
citový vzťah k otcovi, podotkli, že žalobca 1/ tiež prežil v dome svoje detstvo a mladosť a k domu má
minimálnetakýcitovývzťahakožalovaná,nadôvažokumocnenýdobrýmivzťahmisotcom,súrodencami

(s výnimkou žalovanej) a susedmi. Ďalej vo vzťahu ku kritériu účelného využitia uviedli, že tvrdenie,
že dom žalobcovia 1/ a 2/ využívajú na občasné návštevy, je už niekoľkokrát vyvrátené. Dom, ako aj
priľahlý pozemok už trvalo užívajú a naďalej ho chcú využívať na účel, na ktorý je určený. Sú ochotní aj
schopní starať sa nielen o dom, ale predovšetkým o priľahlé pole a celé hospodárstvo, ktoré žalobca 1/
sľúbil otcovi zachovať a pokračovať v hospodárení. Fakt, v akom stave ostal dom po užívaní žalovanej,

dokazuje, že nie je schopná sa o dom dostatočne postarať, ako aj o ornú pôdu za domom. V závere
vyjadrenia sa žalobcovia 1/ a 2/ vyjadrili k starostlivosti o spoločné nehnuteľnosti. Uviedli, že cieľom
žalobcov 1/ a 2/ je predovšetkým dom zveľadiť a tak otcovi zabezpečiť kvalitnejšie bývanie v starobe.
To, že o toto sa snažia svedčí aj skutočnosť, že žalobcovia 1/ a 2/ za dva roky užívania nehnuteľnosti,
túto priebežne rekonštruujú, avšak žalovaná sa nikdy nepripojila do predmetnej priebežnej rekonštrukcie

aspoň vo výške svojho podielu. Fakt, že nie sú výlučnými vlastníkmi domu, nepovažujú za výhovorku
pre svoju nečinnosť.
7. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ vyjadrila tak, že v prvom rade uviedla, že jej solventnosť
už posúdila banka na základe skutočne prísnych kritérií a vzhľadom na jej príjmy a pomery došlo
kschváleniuaposkytnutiuúveru.Uviedla,žesisvojesplátkyriadneplní.Stálejeschopnápopritomplatiť

aj za energie a ostatné výdavky domácnosti, rovnako ako to robila vždy, pokiaľ žili v jednej domácnosti
s otcom žalovanej a jej deťmi, presne v takej forme, ako sa s otcom dohodli. Žalovaná plánuje predmetnú
nehnuteľnosť riadne užívať a o žiadnom budúcom predaji nehnuteľnosti, či už domu alebo pozemku,
nikdy neuvažovala.

7.1. K násilnému správaniu uviedla, že nešlo o žiadne sácanie a už vonkoncom nemohlo ísť o domáce
násilie, ktoré je vnímané ako opakované alebo cyklické ubližovanie fyzicky alebo psychicky. Opätovne
poukázala na to, že ani žalobcovia 1/ a 2/ netvrdili, že išlo o domáce násilie.7.2. Žalovaná ďalej mala za to, že žalobcovia 1/ a 2/ skutočné a zámerné fyzické útoky voči žalovanej
ignorujú, a to najmä útoky, po ktorých mala modriny na tele, červené líce po facke, privrznutý prst na
nohe, ďalej permanentné vypínanie elektriny, tepla, zamykanie vecí žalovanej, monitorovanie, mnohé

slovné útoky a ďalšie provokácie. Tieto útoky smerovali až k nútenému odchodu žalovanej z domu.
V skutočnosti konflikty začala vyvolávať žalobkyňa hlavne tým, že svojimi praktikami a klamstvami
zmanipulovávala (a možno aj vydierala) otca k predaju svojej nehnuteľnosti, manipulovala svojho
manžela, aby cielene útočil na svoju sestru – žalovanú. Nahrávky, kde sú zaznamenané útoky žalobcu,
bola žalovaná nútená vyhotoviť až po mnohokrát opakovanom neúspešnom pokuse o dohodu ohľadom

platenia za energie, po permanentnom vyvolávaní napätia pri každom príchode žalobcu do domu a pri
snahe o vyvrátenie nehoráznych klamstiev zo strany žalobcov 1/ a 2/, ktoré tvrdili na súde. Dôkladným
vypočutím nahrávok nemožno s jasnou mysľou dôjsť k záveru, že by agresorom bola žalovaná.
7.3. Ku kritériu bytovej potreby žalovaná vo vyjadrení uviedla, že žalobcovia 1/ a 2/ počas konania
na súde prvej inštancie vôbec netvrdili, že v dome už bývajú. Ide teda o nové tvrdenie, ktoré nie
je v odvolacom konaní prípustné. V otázke starostlivosti o otca nejde o žiadnu alternatívu, žalovaná

dokazovala celé roky, že sa o otca vie postarať, keď bývala s otcom v spoločnej domácnosti
bezproblémovo a rovnako viedla k ústretovosti voči nemu svoje deti. O alternatíve sa dá hovoriť skôr
z pohľadu žalobcov 1/ a 2/, ktorí „prebrali“ starostlivosť o otca len za podmienky vlastnenia nehnuteľnosti.
Žalovaná poukázala na skutočnosť, že dcéra žalovanej disponuje čiastkou 10 tisíc euro, ktoré dostala
z rodiny z otcovej strany, tieto sú však účelovo viazané na účel pomoci jej mame - žalovanej ohľadom

vyplatenia žalobcov, k čomu sa zaviazala. Preto teraz s peniazmi disponovať nemôže. Žalovaná jej teda
vypomáha s istými nákladmi na bývanie, keďže poberá len rodičovský príspevok. Skôr je špekulatívne,
že v byte žalobcov 1/ a 2/ býva momentálne ich syn s rodinou, keď on svoje vlastné bývanie donedávna
mal. Tento stav je účelový, vzniknutý počas trvania sporu, a opäť zavádzajúco sa porovnáva so situáciou
dcéry a vnučky žalovanej, ktoré v dome majú dokonca trvalý pobyt. Ohľadom stretnutia so súrodencami

nie je nič rozporuplné. Aj z výsluchu svedkyne – sestry žalovanej vyplynulo, že stretnutie o vyporiadanie
domu bolo len jedno a to práve to, ktoré vopred žalovanej neoznámili a ona ani nebola v daný moment
doma, keď súrodenci prišli. Neskoršie stretnutie, ktoré inicioval právny zástupca žalobcov 1/ a 2/, bolo
nastavené na termín, v ktorom žalovaná ešte ani neprevzala zásielku z pošty.
7.4. K citovému vzťahu sa žalovaná vyjadrila tak, že žalobca prežil v rodičovskom dome svoje detstvo

a mladosť, avšak pre nezhody s otcom sa odsťahoval bývať do I. N.. Žalobcovia sa k hospodárskym
prácam zapájali len pri väčších potrebách, v čase sejby, sadby a hlavne zberu úrody. Nie je pravda ani
to, že by sa žalobca staral o dom. Žalobcovia 1/ a 2/ nikdy predtým nevynaložili žiadne finančné a ani iné
materiálne prostriedky na opravy alebo údržbu domu. Skôr naopak, zapratali ju nepotrebnými vecami
zo svojej domácnosti, rovnako ako ostatní súrodenci.

7.5. Pokiaľ ide o účelné využitie, žalovaná uviedla, že spolu so svojim synom a dcérou dokážu rovnako
obhospodáriť okolitý priľahlý pozemok. K starostlivosti o nehnuteľnosti sa žalovaná vyjadrila tak, že
približne 11 rokov žalobcovia 1/ a 2/ nijako dom nezveľaďovali, až v poslednom roku, dvoch, kedy
dom aj užívajú. Zatiaľ však ide skôr o malé úpravy. S úplnou istotou žalovaná usmernila pozornosť
hlavne na to, čo je nevyvrátiteľné, že žalovaná žila v predmetnej nehnuteľnosti približne 50 rokov

v dobrom spolunažívaní s rodičmi, deťmi, susedmi, vo vzájomnej pomoci a ústretovosti, čo nie je vôbec
bežné v dnešnej dobe pri spolužití 3 generácii pokope. Je poľutovania hodné, ak žalobcovia v snahe
získať rodinný dom po otcovi vniesli toľko zmätku a nevraživosti do rodinných vzťahov, pod zámienkou
doopatrovania otca, ktorý zo svojho podielu na nehnuteľnosti prakticky nič nemal.
8. K vyjadreniu žalovanej sa žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili tak, že

v prvom rade ku kritériu solventnosti uviedli, že nie je pravdou tvrdenie žalovanej, že žalobcovia 1/
a 2/ až v duplike po prvýkrát začali spochybňovať schopnosť žalovanej vyplatiť žalobcov 1/ a 2/. Ku
kritériu násilného správania žalovanej uviedli, že nikdy netvrdili a neodvolávali sa na domáce násilie, ale
vystupovali vždy na oznámenia žalovanej tak, že prejednávanie príslušných priestupkov na Okresnom
úrade skončili

v prospech žalobcu a tvrdenia žalovanej sa tým pádom preukázali ako nepravdivé a ako nezhody
umelo vyvolávajúce žalovanou. Žalovaná obviňuje žalobkyňu, že konflikty v rodine vyvolala ona rôznymi
klamstvami, manipuláciami k tomu, aby otca žalobcu prinútil k predaju svojho podielu a taktiež podľa jej
tvrdenia mala cielene vytvárať nevraživosť ostatných sestier. K nahrávkam, ktoré žalovaná nezákonným
spôsobom vyhotovila, len preukázali agresívne správanie žalovanej.

8.1. Ku kritériu bytovej potreby žalobcovia uviedli, že žalobca sa snažil so žalovanou pred týmto
stretnutím niekoľkokrát dohodnúť, aby odkúpil od nej ako väčšinový vlastník jej podiel, reakcia žalovanej
bola k tejto ponuke negatívna.8.2. Žalobcovia 1/ a 2/ vo vzťahu ku kritériu citového vzťahu mali za to, že keby bolo pravdivé tvrdenie
žalovanej, aký bol vzťah otca a žalobcu, ako to popisuje žalovaná, určite by sa nerozhodol otec k prepisu

svojho väčšinového podielu na svojho syna. Ide len opätovne o zavádzajúce tvrdenie žalovanej. Tak
vyznieva aj tvrdenie žalovanej, ktorá tvrdí, že nie je pravda, že by sa žalobca staral o dom.

8.3. Vo vzťahu ku kritériu účelného využitia žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na skutočnosť, že žalovaná ani
jej syn sa ani raz nezúčastnili poľnohospodárskych sezónnych prác. Na záver vyjadrenia k starostlivosti

o nehnuteľnosť uviedli, že žalovaná opustila dom dobrovoľne.
9. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), následne preskúmal napadnutý rozsudok na
základe podaného odvolania žalovanej v rozsahu danom § 379 CSP a § 380 CSP a bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 a 2
CSP ako vecne správny potvrdil.
10. Rozsudok súdu prvej inštancie bol odvolaním napadnutý z dôvodu prezumovaného

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci z dôvodu prezumovaného § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom súčasne
namietal, že v kontexte priznanej výšky nemajetkovej ujmy je rozhodnutie súdu prvej inštancie
nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, čo za splnenia kvalifikovaných podmienok zakladá odvolací

dôvod prezumovaný § 365 ods. 1 písm. b) CSP, t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.
11. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom
rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie

v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol
a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust.
§ 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie dôsledne uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne
predpisy, ktoré na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne

vysvetlil, pričom dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak
nemožno považovať za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie
právnychpredpisovsasúdprvejinštancieneodchýlilodzneniapríslušnýchustanovení,nepoprelichúčel
ani podstatu, a preto rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Z uvedených dôvodov
sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
12. Krajský súd vo všeobecnosti zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany
sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.
ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
13. Východiskovo je zo strany odvolacieho súdu nevyhnutné poukázať na principiálnu zodpovednosť
odvolateľky za obsahové vymedzenie svojho odvolania a súvisiacu viazanosť odvolacieho súdu

odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu odvolateľa a formulovať namiesto
neho odvolacie dôvody, resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných než stranou sporu v odvolaní
vznesených námietok. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom
konaní rozhodnutia súdu prvej inštancie a druhej inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby

odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
14. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza:
15. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a dospel k správnemu právnemu záveru, na
základe ktorého zrušil podielové spoluvlastníctvo strán sporu tak, že všetky uvedené nehnuteľnosti
prikázal do nového podielového spoluvlastníctva žalobcu 1/ s podielom 1/11 a žalobcov 1/ a 2/

so spoločným podielom 10/11, pričom zaviazal žalobcu 1/, aby vyplatil žalovanej peňažnú náhradu
vo výške 661,36 eur a žalobcov 1/ a 2/ zaviazal na peňažnú náhradu voči žalovanej vo výške
6.613,63 eur. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne pristúpil k zvažovaniu v poradí
druhého spôsobu vyporiadania podielového spoluvlastníctva, t. j. prikázania spoločných nehnuteľnostíza náhradu. Základným predpokladom tohto druhého spôsobu vyporiadania je podľa § 142 ods. 1
OZ súhlas aspoň jedného spoluvlastníka s takýmto prikázaním spoločnej veci do jeho výlučného
vlastníctva, resp. súhlas niektorých spoluvlastníkov s prikázaním spoločnej veci do ich nového

podielového spoluvlastníctva. V danom prípade bola táto podmienka splnená na oboch stranách,
pretože rovnako ako žalobcovia tak aj žalovaná chceli, aby im spoločné nehnuteľnosti boli prikázané do
nového podielového spoluvlastníctva, resp. do výlučného vlastníctva. Keďže spornou nebola hodnota
spoločných nehnuteľností ani výška podielov spoluvlastníkov, rozhodujúcou otázkou bolo, ktorému zo
spoluvlastníkov spoločnej nehnuteľnosti prikázať, ako to správne uviedol súd prvej inštancie. Ďalej súd

prvej inštancie správne konštatoval, že pri rozhodnutí o tom, komu prikázať spoločné nehnuteľnosti,
nevychádzal len z kritérií výslovne uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (t. j. veľkosti
spoluvlastníckych podielov, účelnosti využitia spoločnej veci, resp. násilného správania niektorého zo
spoluvlastníkov)aleosvojacsijudikovanézáverykonštatoval,žeust.§142ods.1OZjeprávnounormou
s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, t. j. s takou hypotézou, ktorá nie je stanovená priamo v zákone,
ale ktorá prenecháva súdu, aby si podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade sám vymedzil

hypotézu právnej normy zo širokého a vopred neobmedzeného okruhu okolností s tým, že ak takto
bola súdom hypotéza vymedzená správne, nemôže byť jeho rozhodnutie v rozpore so zákonom (viď
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo 1644/2010), prihliadal aj na iné okolnosti v tomto
zákonnom ustanovení výslovne neuvedené, a teda prihliadajúc na konkrétne okolnosti daného prípadu
zvažoval aj iné kritériá, ktoré by mohli byť významné.

16. Žalovaná v odvolaní namietala, že v prospech žalovanej vyznieva kritérium účelnosti využitia,
kritérium odkázanosti žalovanej a jej detí a vnučky na nehnuteľnosť, kritérium citového vzťahu a kritérium
násilného správania voči žalovanej, pričom v prospech žalobcov svedčilo len jediné kritérium, a to
kritérium veľkosti spoluvlastníckych podielov. Odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú.
V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že za rozhodujúcu skutočnosť v danom spore považuje tú

skutočnosť, že vzťahy medzi stranami sporu ale aj vzťahy žalovanej k ostatným súrodencom a k otcovi
žalovanej sú výrazne narušené a poznačené značnou negativitou, ktorá skutočnosť podstatne limituje
možnosť žalovanej vyporiadať predmetné nehnuteľnosti v jej prospech. Aj podľa odvolacieho súdu
súd prvej inštancie správne uviedol v bode 49. odôvodnenia rozsudku, že „ťažko by bolo možné
uveriť takému tvrdeniu, že osoba, ktorá je (objektívne) rozhádaná prakticky s celou rodinou, by mohla

mať citový, resp. nostalgický vzťah k domu z titulu, že ide o majetok rodiny, s ktorej členmi má
negatívne vzťahy“, čoho vyústením boli následné prevody spoluvlastníckych podielov v predmetných
nehnuteľnostiach. Táto skutočnosť súvisí aj s otcom strán sporu, ktorý predmetné nehnuteľnosti naďalej
užíva a užívať bude, pričom tento spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam slobodne
previedol spolu s ostatnými dcérami na žalobcov 1/ a 2/, čím došlo k zrozumiteľnému vyjadreniu vôle

väčšiny podielových spoluvlastníkov (väčšiny rodiny), ako má byť s predmetnými nehnuteľnosťami
naložené. Za ďalšiu nie nepodstatnú skutočnosť vyhodnotil odvolací súd tú skutočnosť, že žalovaná
mala zabezpečenú bytovú náhradu od marca 2020 formou bývania v nehnuteľnosti patriacej jej synovi,
ktorú vlastnil v podiele 5/6, pričom od januára/februára 2024 ju má zabezpečenú formou nájomného
bývania v I. N.. Za daných okolností potom odvolací súd s prihliadnutím aj na veľkosť spoluvlastníckeho

podielu žalovanej vo výške 1/12 k celku dospel k záveru, že vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
prikázaním nehnuteľností do nového podielového spoluvlastníctva žalobcu 1/ a žalobcov 1/ a 2/ je
dôvodné.
17. Neobstojí námietka žalovanej týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia otázky starostlivosti
o spoločné nehnuteľnosti vyhodnotenej súdom prvej inštancie tak, že v prípade, ak jeden uhrádza

energie s tým, že druhý bude platiť potraviny, možno uzavrieť, že ten, čo nakupuje potraviny, sa
o nehnuteľnosti nestará. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej
inštancie v bode 51., kde sa s uvedenou otázkou náležite vysporiadal a na ktoré závery odkazuje
i odvolací súd.

18. Pokiaľ žalovaná namietala nevykonanie dôkazu nahrávkou súdom prvej inštancie týkajúcu sa
preukázania kritéria násilného správania spoluvlastníka voči nej, keď podľa súdu prvej inštancie
predmetnýdôkazneprešieltestomproporcionality,pričomžalovanátiežnamietala,žesúdprvejinštancie
bol pri hodnotení daného dôkazu predpojatý, keďže vychádzal pri posudzovaní jeho prípustnosti z jeho
obsahu, teda toho, čo zaznelo na nahrávke. Odvolací súd vyhodnotil tieto námietky ako nedôvodné.

Podľa krajského súdu sa súd prvej inštancie správne a náležite vyporiadal v bode 47. odôvodnenia
rozhodnutia, kde zrozumiteľne vysvetlil, z akého dôvodu vyhodnotil predmetný dôkaz (zvukovú nahrávku
CD – incidentu medzi žalobcom 1/ a žalovanou) ako nezákonný dôkaz, ako aj predbežný postup,
ktorý zvolil hodnotiac obsah danej nahrávky ešte pred rozhodnutím o jej nevykonaní, podľa názoruodvolacieho súdu uvedeným postupom súdu prvej inštancie nedošlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces na strane žalovanej.
19. Námietku žalovanej ohľadne nesplnenia povinnosti súdu prvej inštancie vysporiadať sa s názorom

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR uverejneným v Zbierke č. 3/2012, pod č. 37, keďže sa súd
prvej inštancie nestotožnil so záverom, že v danej veci ide o analogickú situáciu, odvolací súd
vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti závery
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/33/2010 zo dňa 28.09.2011 - R37/2012, podľa ktorých
„v konaní o návrhu na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva súd pri úvahe, komu zo

spoluvlastníkov prikáže vec za primeranú náhradu, neberie na zreteľ samostatné iba niektoré z hľadísk
výslovne uvedených v § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka (veľkosť spoluvlastníckych podielov,
účelné využitie veci, násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom) ani
spoločne, iba tieto zákonom výslovne označené hľadiská, ale vždy komplexne celý súbor relevantných
skutočností, ktorý nie je vyčerpaný iba hľadiskami priamo vymenovanými v tomto ustanovení zákona“.
V danom prípade tieto závery súdu vyššej inštancie boli súdom prvej inštancie naplnené.

20. Ďalšie argumenty žalovanej v odvolacom konaní odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci
už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vyporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku nastolenú stranou, je potrebné, aby bolo reagované
len na podstatné a relevantné argumenty strán konania (porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.
zn. II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu zaoberajúcu sa ďalšími irelevantnými
okolnosťami prejednávanej veci, už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za

potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
21. Napadnutý rozsudok teda zodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z § 220 ods. 2 CSP a zásadám
súdnej praxe a je preskúmateľný a riadne odôvodnený a opačný názor žalovanej je len jeho
subjektívnym, ničím nepodloženým názorom. V tejto súvislosti odvolací súd tiež poukazuje aj na
konštantnú judikatúru súdov, z ktorej vyplýva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/2004). Podľa odvolacieho súdu sa súd prvej
inštancie dostatočne zaoberal skutkovými okolnosťami na to, aby dospel k správnemu právnemu záveru

o dôvodnosti podanej žaloby.
22. Odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd dôsledne uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, riadne citoval právne predpisy, ktoré
na prejednávaný prípad aplikoval a z nich vyvodil svoje právne závery, ktoré riadne vysvetlil, pričom
dostatočne a presvedčivo objasnil, z akých úvah vychádzal. Jeho rozhodnutie tak nemožno považovať

za také, ktoré by bolo v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Pri výklade aplikácie právnych predpisov sa
prvostupňový súd neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel ani podstatu, a preto
rozhodnutie odvolací súd považoval za ústavne konformné. Nakoľko odvolacie dôvody odvolateľky boli
neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, krajský súd potvrdil
napadnutý rozsudok ako vecne správny.

23. Krajský súd zároveň potvrdil aj výrok súdu prvej inštancie o trovách konania, keďže tento pokladá
za vecne správny a zákonný, pričom tento ani nebol napadnutý relevantnými odvolacími námietkami
žalovanej.
24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 396
ods.1CSPvspojenís§255ods.1CSP,podľaktoréhománároknanáhradutrovodvolaciehokonaniatá

strana, ktorá bola v konaní úspešná. V danom prípade boli žalobcovia v konaní úspešní voči žalovanej,
a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu
100 %.
25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sarozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)