Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, December 10, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/29/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218628
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8117218628.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Andreja Radomského a JUDr. Romana Lajoša v spore žalobkyne: A. B., C. D., nar.
XX.XX.XXXX,bytomE.XX,XXXXXF.,právnezastúpená:JUDr.JurajomFerenčíkom,PhD.,advokátom
so sídlom Krivá 25, 040 01 Košice, proti žalovanému: D. G. E. F. H. C. F., E. E. I. XX, XXX XX F., J.:
XX XXX XXX, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4,
040 01 Košice, IČO: 36 863 947, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č.k. 32C/6/2017-311 zo dňa 06.03.2024 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutej časti t.j. okrem výroku II.

II. Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu
s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5 000 eur v lehote
do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobkyňa m á n á r o k na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom o výške
trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť znaleckému ústavu: D. J. D. K. L. E., E. E. M. G. X, XXX XX M.,
J.: XX XXX XXX odmenu za účasť na pojednávaní dňa 14.02.2024 (znalečné) vo výške 413,93 eur v

lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie podľa článku 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16, § 415, § 420 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka a podľa
§ 4 ods. 3 Zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Výrok o trovách konania odôvodnil
ustanovením § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2, § 259 a článku 4 ods. 1 Civilného sporového poriadku

(ďalej CSP).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobe je potrebné vyhovieť aj keď v inom rozsahu ako
žalobkyňou uplatnenom. V danom prípade bola matka žalobkyne p. L. D. prijatá na chirurgickúkliniku žalovaného pre bolesti pod pravým rebrovým oblúkom s propagáciou do chrbta, trvajúce 3
dni a zvracanie. Pacientke začal žalovaný poskytovať zdravotnú starostlivosť dňa 17.07.2014, kedy
vykonal ultrasonografické vyšetrenie brucha. Dňa 18.07.2014 pri rannej vizite pretrvávala palpačná

bolesť brucha, ordinované bolo vyšetrenie žlčníka a pankreasu magnetickou rezonanciou, vo večerných
hodinách absolvovala MR brucha, ktoré preukázalo pôvod bolesti. Dňa 19.07.2014 o cca 24.00 hod.
mala sťažené dýchanie, triašku a zimnicu, na ďalší deň bol pri vyšetrení brucha žlčník opäť hmatný. Dňa
22.07.2014 bolo ordinované v N. endoskopické vyšetrenie za účelom presnejšej diagnostiky žlčových
ciest a vývodu pankreasu s možnosťou terapeutického riešenia. Z dôvodu čerpania dovolenky bolo

ERCP pracovisko v N. nefunkčné. Klinický stav pacientky sa zhoršoval, bola slabá, spavá, prítomné boli
známkyzlyhávaniafunkciepečeneaobličiek.Dňa24.07.2014ránopreďalšiezhoršenieklinickéhostavu
bolo plánované ERCP zrušené a z vitálnej indikácie bol indikovaný operačný výkon s cieľom externej
derivácie žlčových ciest. Pooperačne bola pacientka 25.07.2014 o 00.25 hod. preložená na N., kde pre
nedostatočnosť dýchania bola na umelej pľúcnej ventilácii a pretrvávala nedostatočná činnosť životne
dôležitých orgánov. Pre progresiu šokového stavu, pri pokračujúcom život ohrozujúcom krvácaní bola

popoludní chirurgom indikovaná urgentná operačná revízia, za účelom zastavenia predpokladaného
zdroja krvácania po predchádzajúcom operačnom výkone V dňoch 28.07., 29.07. a 03.08.2014 bolo
vykonanékontrolnéchirurgickévyšetrenie,odstránenábolaK.O.,pričomdňa30.07.2014bolovykonané
CT mozgu s nálezom difúzneho presiaknutia mozgového tkaniva, indikovaná bola antiedematózna
liečba. Postupne sa zdravotný stav pacientky vyvíjal až do multiorgánového zlyhania s nutnosťou UPV

a zavedenia invazívneho hemodynamického monitoringu. Dňa 06.08.2014 o 21.25 hod. došlo k úmrtiu
pacientky, a následne vykonaná pitva určila príčinu smrti - E. P.. Zo znaleckého posudku D. J. D. K. L. E..
vyplýva,žeindikáciaendoskopickejretrográdnejcholangiopankreatikografie(ERCP)akoterapeutického
postupu v prípade zistenia dilatácie žlčových ciest na podklade obštrukcie v koncovej časti žlčovodu
(čo malo byť zistené dňa 18.07.2014 MRCP vyšetrením) by bola v prípade pani L. D. správnym

postupom pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Išlo by o postup lege artis. Ak bol záver MRCP
vyšetrenia so zistením B. Q. R. na podklade obštrukcie v koncovej časti žlčovodu známy vo večerných
hodinách dňa 18.07.2014, bolo teoreticky možné vzhľadom na uvedený nález indikovať (t.j. vykonať
opatrenia na zabezpečenie jeho realizácie) ERCP zákrok v období dní 18.07.2014 až 22.07.2014. V
deň prijatia bolo - vzhľadom na klinický nález, ultrasonografický nález a zvýšené laboratórne parametre

zápalu (CRP 276mg/l), čo mohlo svedčať pre diagnózu akútnej R. - indikované podanie antibiotickej
liečby, k čomu však podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie nedošlo. Nenasadenie antibiotickej liečby
dňa 17.07.2014 možno hodnotiť ako odborne nesprávny postup, t.j. postup non lege artis. Správnym
postupom v ďalšom manažmente pacientky bolo indikovanie a vykonanie MRCP dňa 18.07.2014. Dňa
19.07.2014 v čase o 24.00 hod. mala pacientka dýchavicu s triaškou a zimnicou. Za daných okolností

bolomožnéuvažovaťajorozvíjajúcejsaakútnejR.,priveľmipravdepodobneznámomnálezeobštrukcie
žlčových ciest, na podklade konkrementu (kameňa) podľa MRCP z predošlého dňa. Znalecký ústav
teda nepotvrdil kontinuálne sa zlepšujúci zdravotný stav pacientky dňa 19.07.2014. Rozvoj akútnej
R. (príznaky: triaška, ikterus a bolestivosť pod pravým rebrovým oblúkom) dňa 20.07.2014 mal viesť
k zintenzívneniu antibiotickej liečby nasadením dvojkombinácie antibiotík a plánovaniu, respektíve

urýchleného operačného riešenia v prípade nedostupnosti ERCP. Ak nebolo možné vykonať ERCP
dňa 21.07.2014 či 22.07.2014, bolo nutné indikovať v daných dňoch neodkladný operačný zákrok
za účelom derivácie žlče. Navyše, indikáciou operačného zákroku by bolo možné kauzálne liečiť
aj pridruženú akútnu R.. Nevykonanie operačného zákroku v daných dňoch možno hodnotiť ako
nesprávny odborný postup. Pri obštrukčnom J. (Q.) s bolesťami brucha je nevyhnutné urýchlené

chirurgické alebo endoskopické odstránenie prekážky - v danom prípade konkrementu. V prípade pani
L. D. bola v laboratórnom obraze prítomná kontinuálne sa zvyšujúca hladina celkového bilirubínu.
Navyše, dňa 22.07.2014 boli zistené aj zvýšené hodnoty leukocytov, urey a kreatinínu. Došlo k poklesu
hladiny trombocytov (krvných doštičiek) do pásma ťažkej O.. V prípade obštrukčného J. s bolesťami,
triaškou a výrazným vzostupom laboratórnych parametrov zápalu, ako tomu bolo u pani L. D. po

prvýkrát dňa 20.07.2014, je indikované urýchlené chirurgické alebo endoskopické odstránenie R.
(prítomnosti N. S. Q.). V danom prípade rozvoj multiorgánového zlyhávania bol významným faktorom
pre urýchlenie manažmentu pacientky. Znalec znaleckého ústavu potvrdil, že diagnostické vyšetrenia,
t.j. ultrasonografické vyšetrenie brucha a magneticko rezonančná cholangiopankreatikografia - MRCP
boli dostatočné na to, aby sa nimi dala identifikovať diagnóza pacientky. Uviedol, že už v čase

prijatia p. D. dňa 17.07.2014 bolo možné postaviť pracovnú diagnózu akútnej R., pričom mala byť
podaná antibiotická liečba. K tomuto nedošlo a tento postup vo vzťahu k terapii bol vyhodnotený ako
nesprávny. Rovnako tak nesprávny postup sa týkal nesprávnych postupov v následnom manažmente
pacientky a síce pri rozvoji akútnej R., čo značí akútny T. Q. R. A. Q. E.. Akútna cholangitídamala viesť k zintenzívneniu antibiotickej liečby a plánovaniu buď vyšetrenia ERCP - L. C. R. alebo
operačného riešenia, ktorého cieľom by bolo spriechodnenie žlčového stromu. Nie je možné s istotou
povedať, resp. nie je možné uviesť ani nijakú konkrétnu matematickú percentuálnu mieru toho, keby

sa aj postupovalo v danom prípade terapeuticky správne, žeby bolo bývalo možné ovplyvniť okolnosť
neskoršieho úmrtia p. D.. ERCP by mohlo spriechodniť žlčové cesty pacientky, v podstate by sa tým
prispelo k zabezpečeniu odtoku žlče a bolo by možné liečebne ovplyvniť aj následný rozvoj akútnej R..
Jednoznačneprvýmliečebnýmkrokomalebojednýmzviacerýchliečebnýchkrokovjepodanieantibiotík.
Nedá sa však nijakým spôsobom predikovať efekt potencionálnej antibiotickej liečby, ani to, do akej

miery táto okolnosť nesprávneho poskytovania zdravotnej starostlivosti mala vplyv na neskoršie úmrtie.
Nesprávnymi liečebnými postupmi bolo nenasadenie antibiotík iniciálne a nevykonanie spriechodnenia
žlčových ciest, či už spôsobom endoskopickým (pomocou ERCP) alebo operačným (otvorená operácia).
Postup lege artis sa definuje ako správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a so súčasným stavom lekárskeho poznania, ak sa bez zbytočného
odkladuvykonajúvšetkyzdravotnévýkonypotrebnénasprávneurčeniechorobyazabezpečísasprávny

preventívny postup alebo správny liečebný postup a ak sa zdravotná starostlivosť poskytuje v súlade
so súčasnými dostupnými poznatkami lekárskej vedy a iných biomedicínskych vied, s prihliadnutím na
technické, vecné a personálne vybavenie zdravotníckeho zariadenia. Naopak, postup non lege artis je
postup nesúladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi a so súčasnými poznatkami lekárskej
vedy a iných biomedicínskych vied, pričom pre požiadavku súčasnosti je smerodajný čas poskytnutia

zdravotnej starostlivosti. Od jednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty
bolo rozhodovacou činnosťou súdov upustené. K otázke príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych
sporoch sa podrobne vyjadril Ústavný súd SR v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016, v ktorom uviedol,
že príčinná súvislosť predstavuje základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty,
na ktorom je vybudovaný systém súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v

súdnom konaní je jedným z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu
proti žalovanému. Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne
nevymedzuje pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi
príčinou a jej následkom, tak hľadanie odpovedí na tieto otázky je primárne úlohou aplikácie práva
prejavujúcej sa v rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z

tohto hľadiska predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej
procesnej konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu. Z hľadiska
dokazovania v súdnom konaní je určenie miery procesnoprávneho poznania rozhodujúcich skutočností
stupňom absolútnej istoty pomerne náročnou úlohou, pretože optikou procesného práva je každý dôkaz
o tvrdenej skutočnosti v zásade len dôkazom jej pravdepodobnosti. Z povahy problémov súvisiacich so

zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné stopercentne potvrdiť existenciu
alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera neistoty bude skoro
vždy v priebehu jeho dokazovania prítomná. Z uvedeného potom a contrario vyplýva, že absolútna istota
nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí nemôže byť v zásade ako
miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú dôkazným bremenom

do objektívne neprekonateľných dôkazných problémov. Kauzalita medzi skúmanými javmi určitého
skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade nie je ani zmyslovo ani bezprostredne
a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno spravidla predpokladať iba na základe
určitéhokvantitatívnehostupňapravdepodobnosti,atoobvyklenazákladepredchádzajúcichskúseností
založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov. Problematika spoznávania minulých javov,

najmä príčinnej súvislosti, sa prenáša do procesnej roviny najmä v tom, že základným východiskom
pri uvažovaní o rozložení dôkazného bremena medzi strany sporu je pravidlo, podľa ktorého ten, kto
tvrdí, ten aj dokazuje (affirmanti incumbit probatio), čo v sporovom súdnom konaní, pokiaľ ide o otázku
preukázania príčinnej súvislosti, zaťažuje žalobcu. Ako správne A. Winterová uvádza, v skutkovo a
právne zložitých sporoch je tento základný sylogizmus spravidla nepostačujúci aj preto, že spravodlivé

usporiadanie procesných vzťahov vyžaduje, aby bola zohľadnená skutočnosť, že mnohokrát nie je v
možnostiach strany, ktorá určitú skutočnosť tvrdí, tiež svoje tvrdenia dokázať (porovnaj prof. JUDr. Alena
Winterová, CSc., a kolektív. Civilní právo procesní. 6. aktualizované vydání. Praha : Linde, 2011. s.
252). Jednou z oblastí, kde tieto problémy vystupujú zvlášť do popredia, sú tzv. medicínskoprávne
spory, ktoré sú charakteristické svojou skutkovou zložitosťou prejavujúcou sa predovšetkým súbehom

viacerých príčin spôsobilých privodiť daný následok alebo výrazným časovým obdobím medzi príčinou a
následkom, čo významne sťažuje dôkaznú situáciu, prípadne tým, že úroveň aktuálneho stavu poznania
v danom čase neumožňuje spoľahlivo objasniť tvrdený kauzálny priebeh, nedokonalosťou postupov pri
poskytovaní zdravotníckej starostlivosti alebo samotnou povahou biologických procesov (porovnaj napr.DOLEŽAL, Adam - DOLEŽAL, Tomáš. Kauzalita v civilním právu se zaměřením na medicínskoprávní
spory. Praha : Ústav státu a práva AV ČR, 2016. s. 180). Charakteristickou črtou týchto vzťahov,
ktorá v priebehu súdneho konania mnohokrát zohráva rozhodujúcu úlohu, je aj to, že medzi úrovňou

poznania zdravotníckeho zariadenia a pacientom je výrazná informačná asymetria v neprospech
pacienta. Práve informačná nerovnomernosť medzi úrovňou poznania zdravotníckeho zariadenia na
jednej strane a jeho pacientom na strane druhej a s tým spojená odborná znalosť zdravotníckeho
zariadenia a spôsobilosť vnímať udalosti spojené s poskytovaním zdravotníckych služieb lepšie alebo
o ich priebehu zistiť viac a tiež jeho spôsobilosť preventívne alebo následne zabezpečiť o tom dôkazné

prostriedky sú tými okolnosťami, ktoré ho stavajú do výhodnejšieho procesného postavenia v prípade
sporu vo vzťahu k pacientovi, ktorý takéto možnosti spravidla nemá. V prípade, ak má za takejto
situácie poškodený pacient, ako slabšia strana v priebehu súdneho konania dokázať príčinnú súvislosť
medzi určitými právne relevantnými javmi, má v priebehu dokazovania pred sebou pomerne náročnú
úlohu, ktorá hraničí v mnohých prípadoch s jej faktickou realizovateľnosťou. Práve objektívne limity
spojené s dokazovaním kauzálnej súvislosti, ako aj slabšie postavenie poškodeného pacienta sú

tými skutočnosťami, ktoré v rámci štandardného dôkazného sylogizmu vedú v mnohých prípadoch k
nespravodlivým výsledkom, pretože neadekvátna náročnosť unesenia dôkazného bremena o príčinnej
súvislosti medzi škodovou udalosťou a vznikom škody zo strany pacienta je v prípade uplatňovania
zásady „všetko alebo nič“ aj spravidla príčinou jeho neúspechu v spore. Takéto riešenie sa javí
byť nespravodlivé najmä v prípadoch, keď pre pravdivosť skutkových tvrdení žalobcu hovorí vysoká

miera ich pravdepodobnosti.Uvedené tézy je potrebné úzko vnímať aj z pohľadu ústredných funkcií
zodpovednosti sa škodu, ktorou je funkcia preventívna a reparačná. Z pohľadu naplnenia týchto
funkcií zodpovednostného práva požiadavka stopercentnej miery dôkazu pre účely unesenia dôkazného
bremena poškodenému ukladá, aby pod procesnou sankciou neúspechu v spore tvrdil a preukázal
kauzalitu s absolútnou istotou, čo je vzhľadom na už uvedené cieľ, ktorý je nereálny a v zásade

objektívne nesplniteľný. Dôsledkom takto chápanej a aplikovanej miery dôkazu o tvrdenej kauzalite je
potom situácia, ktorá bráni aj realizácii hmotného práva tým, že na jednej strane žalovanému poskytuje
neadekvátnu výhodu v súdnom konaní a na strane druhej neodôvodnene poškodzuje žalobcu, čo je
zároveň v rozpore aj s princípmi procesného práva. V medicínskoprávnych sporoch nie je v mnohých
prípadoch z už uvedených dôvodov možné jednoznačne určiť skutočnú príčinu vzniku škodlivého

následku, ale túto možno stanoviť len s určitou mierou jej pravdepodobnosti. V týchto prípadoch je
nutné vziať do úvahy aj ďalšie prvky, na ktorých je vybudovaný systém zodpovednostného práva, a
zohľadniť ich v kontexte objektívnej kauzálnej neistoty a vzájomnom nerovnocennom postavení tak,
aby výsledok zodpovedal princípom, na ktorých je zodpovednosť za ujmu/škodu postavená. V tejto
situácii ide v zásade o vyvažovanie dvoch proti sebe stojacich záujmov, a to práva poškodeného na jeho

odškodnenie a na druhej strane záujem na tom, aby povinnosť na náhradu škody zaťažovala iba toho,
kto škodu skutočne spôsobil alebo ju mohol svojím konaním odvrátiť. Neistota vo vzťahu k príčinnej
súvislosti musí byť preto spravodlivo rozdelená, pričom, ako uvádza F. Štajgr, požiadavka spravodlivého
vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je v pochybnostiach
rozhodnuté v prospech toho, komu vznikla ujma (porovnaj Dr. František Štajgr. Důkazní břemeno v

civilním soudním sporu, Praha, 1931. s. 114). Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že požiadavka
jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej miery neistoty
osobitne v sporoch, ktoré majú svoj pôvod vo vzťahoch lekár (zdravotnícke zariadenie) a pacient (klient),
je v štandardnom type dôkazného sylogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú rovnováhu medzi
dotknutými stranami tým, že nereflektuje objektívne limity súvisiace s následným poznávaním minulých

javov, zvlášť príčinnej súvislosti, a proporcionálne nevyvažuje vzájomné asymetrické postavenie týchto
subjektov, v ktorom má z už uvedených dôvodov „navrch“ zdravotnícke zariadenie, keďže na žalobcu
(poškodeného) ako slabšiu stranu v ich vzájomnom vzťahu kladie neúmerné nároky, čím mu v súdnom
konaní fakticky znemožňuje dosiahnutie ich uspokojenia, v dôsledku čoho porušuje aj jeden z aspektov
práva na spravodlivé súdne konanie, ktorým je rovnosť jeho strán. Pod takto definovanú rovnosť strán

spadá nielen realizácia ich oprávnení, ale aj otázky dôkazného bremena. V ústavnoprávnej rovine potom
platí, že súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie je aj zásada rovnosti zbraní, čo v civilnom
súdnom konaní zahŕňa tiež rovnosť dôkazných bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmú
byť neprimerané, pretože v opačnom prípade nemožno konanie ako celok považovať za spravodlivé.
Obdobne aj ESĽP v rozsudku č. 34976/05 vydanom vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011

dospel k záveru, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena na jednu stranu civilného sporu je
porušením zásady rovnosti zbraní. Právo na rovnosť účastníkov konania teda vyžaduje, aby dôkazné
bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané, čo vychádza zo všeobecnej
požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi stranami sporu. Následne poukázal na nálezÚstavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 409/2021 zo dňa 14.12.2021 a nález Ústavného
súdu Českej republiky sp.zn. I. ÚS 1919/08 zo dňa 12.08.2008, z ktorého citoval. Vychádzajúc z
občianskoprávnej ochrany osobnosti, ktorá je na rozdiel od administratívnej a trestnoprávnej založená

na objektívnom zodpovednostnom princípe, na vznik zodpovednosti podľa noriem občianskeho práva,
niejepotrebnýsubjektívnypredpokladspočívajúcivzavinení.Nauplatnenieprávanaochranuosobnosti
je aktívne legitimovaná osoba, voči ktorej takýto neoprávnený zásah smeroval. Závažnosť ujmy sa
posudzuje najmä z hľadiska „odčiniteľnosti" takéhoto zásahu. Súdna prax konštatuje, že náhrada
imateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie následkov vzniknutej

ujmy, pričom pri stanovení jej výšky je smerodajných niekoľko faktorov, a to či bol žalovaný pôvodcom
takéhoto zásahu, či k zásahu do práv došlo úmyselne alebo z nedbanlivosti tak ako aj to, ako bol žalobca
uspokojený v trestnom konaní. Je nepochybné, že žiadna suma, priznaná súdom, nie je dostatočná
vzhľadom na spôsobenú ujmu ani na to, aby nahradila život človeka. Tento inštitút kladie za cieľ túto
ujmu zmierniť, a to najmä v prípadoch, kedy navrátenie do pôvodného stavu neprichádza do úvahy.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danej veci sú splnené zákonné podmienky pre priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože boli naplnené všetky predpoklady zodpovednosti a
to konanie contra legem (neposkytnutie zdravotnej starostlivosti včas a správne) b) škodlivý následok
- úmrtie, c) kauzálny nexus - príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a škodlivým následkom.
Pokiaľ ide o nárok na priznanie finančnej satisfakcie - náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tento
prichádza do úvahy vtedy, ak by sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, takže by strácala svoju

účinnosťafunkčnosť.Nedostatočnosťmorálnejsatisfakciejedanábuďspoukazomnaintenzitu,trvanie,
závažnosť a rozsah nepriaznivých dôsledkov na postavenie dotknutej osoby v jej živote. Z ustanovenia
§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dôvody pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy, a
to zníženie dôstojnosti fyzickej osoby alebo jeho dôstojnosti v spoločnosti v značnej miere sú uvedené
iba demonštratívne („najmä"), preto súd môže nemajetkovú ujmu podľa tohto zákonného ustanovenia

priznať aj v iných prípadoch obdobnej závažnosti. Účelom nemajetkovej ujmy je vyvážiť a zmierniť
nemajetkovú ujmu peňažnou formou a plní tiež satisfakčnú funkciu. Prípustnosť peňažnej satisfakcie je
teda opodstatnená všade tam, kde zmenšenie a vyváženie nemajetkovej ujmy nemožno napraviť inak
ako cestou primeraného zadosťučinenia vo forme peňažného plnenia.

4. Následne súd prvej inštancie konštatoval, že považoval nárok žalobkyne na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný, pretože u žalobkyne došlo k strate matky, s ktorou
už nemôže rozvíjať rodinné vzťahy. V zmysle ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú
splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože v danej
veci došlo k nezvratnému zásahu do práva žalobkyne na ochranu rodinného života, keď odstrániť

následky neoprávneného zásahu nie je možné a za postačujúce primerané zadosťučinenie nie je možné
považovať len samotné konštatovanie, že došlo k zásahu. Žiadna len morálna forma zadosťučinenia
by nepostačovala na odčinenie tohto zásahu. Sú preto splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej
ujmy v peniazoch, keď je nepochybné, že ujmu, ktorá vznikla žalobkyni, by na jej mieste každá iná
osoba považovala za ujmu závažnú, a preto možno uzavrieť, že ide o ujmu (vzhľadom na okolnosti,

za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky) objektívne
závažnú. Nemajetková ujma v peniazoch patrí žalobkyni za utrpenú psychickú ujmu. Satisfakčná žaloba
je potom prostriedkom na zmiernenie týchto negatívnych následkov. Pri určení výšky zadosťučinenia
v peniazoch vychádzal súd prvej inštancie z ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Výšku relutárnej náhrady súd určil v sume 5 000 eur
na základe voľnej úvahy súdu, pretože ide o nárok, ktorého výšku nemožno zistiť inak. Takto priznané
zadosťučinenie súd prvej inštancie považoval za primerané s ohľadom na zistený skutkový stav v
tejto veci. Súd prvej inštancie pri tom prihliadol k okolnostiam konkrétneho prípadu s cieľom vyvážiť a
zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu, ktorá žalobkyni vznikla.

Prihliadol k intenzite, povahe a spôsobu neoprávneného zásahu, k charakteru a rozsahu zasiahnutej
hodnotyosobnosti,ktrvaniuarozsahuvzniknutejnemajetkovejujmy.Následnekonštatoval,žepriurčení
výšky nemajetkovej ujmy treba zohľadniť aj to, že zmyslom peňažného zadosťučinenia je výhradne
zmiernenie, vyváženie následkov nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnosti fyzickej osoby. Výška
peňažnej náhrady v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je predmetom voľnej úvahy súdu,

pričom súd prvej inštancie vychádzal z kritérií uvedených v § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
ktorými kritériami sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Súd prvej inštancie jednak zohľadnil skutočnosť, že k neoprávnenému zásahu do osobnostnej sféry
žalobkyne došlo pochybením zdravotníckeho zariadenia, na ktoré sa pacient - matka žalobkyne obrátilasdôverou,žejejbudeposkytnutáadekvátnalekárskastarostlivosť.Súdprvejinštancieďalejprihliadalna
nenapraviteľný následok, ktorým je smrť matky žalobkyne a na nemožnosť pestovať a rozvíjať rodinné
väzby. S prihliadnutím na všetko uvedené dospel súd prvej inštancie k záveru, že v prejednávanej veci

je primeranou výška náhrady nemajetkovej ujmy v sume 5 000 eur.

5. Výrok o trovách konania odôvodnil tak, že priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov konania
voči neúspešnému žalovanému v rozsahu 100%, s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobkyni nebola priznaná nemajetková ujma v

požadovanom rozsahu, súd prvej inštancie mal za to, že nakoľko výška sumy závisela od úvahy súdu,
uvedené neznamená čiastočný úspech žalobkyne, ale úspech v plnom rozsahu. Dôvody pre aplikáciu §
257Civilnéhosporovéhoporiadkusúdprvejinštancienezistil.Keďženováprocesnáúpravanenachádza
svoj ekvivalent ust. § 148 CSP (náhrada trov štátu), možno tu použiť len všeobecné ust. § 251 CSP, ktoré
v sebe zahŕňa všetky trovy súdneho konania, teda aj trovy štátu a tiež ust. § 259 CSP, z ktorého vyplýva,
že ak pri dokazovaní vznikne povinnosť, ktorá je spojená s výdavkami inej osoby, má táto osoba tie isté

práva a povinnosti pri ich uplatnení ako svedok. Rozhodovanie súdu prvej inštancie o náhrade trov štátu
vyplýva aj z čl. 1 ods. 1 CSP, ktorý umožňuje v prípade absencie výslovnej právnej úpravy aplikovať
ust. CSP, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy znaleckého dokazovania, automaticky neznamená, že
trovy znaleckého dokazovania znáša štát. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho

poriadku účinného do 30.06.2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu podľa § 141 ods. 4
OSP, podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom hradil štát. Strany musia v
súvislosti so znaleckým dokazovaním zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane
trov znaleckého dokazovania. To platí aj v prípade, ak trovy znaleckého dokazovania nemôžu byť podľa
§ 253 ods. 2 CSP preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vyporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým

sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa §
262 ods. 1 CSP proti konkrétnej sporovej strane (uznesenie Ústavného súdu SR z 12.09.2019 pod sp.
zn. II.ÚS/236/2019). Z uznesenia súdu prvej inštancie č. k. 32C/6/2017-308 zo dňa 23.02.2024 vyplýva,
že znaleckému ústavu D. J. D. K. L. E. bolo priznané znalečné vo výške 413,93 eur za účasť na konaní
pred súdom dňa 14.02.2024, pričom k zloženiu preddavku na tento úkon nedošlo. Súd prvej inštancie

uviedol, že o povinnosti zaplatiť znaleckému ústavu priznanú odmenu rozhodne v rozhodnutí, ktorým
sa konanie končí. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uložil žalovanému, ktorý bol v konaní
neúspešný, povinnosť zaplatiť znaleckému ústavu odmenu za účasť na pojednávaní dňa 14.02.2024
(znalečné) vo výške 413,93 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

6. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Právne odôvodnil svoje odvolanie podľa
ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Rozsudok napadol vo výroku I. a III. a vo výroku IV..

7. Žalovaný mal za to, že ani na základe vykonaného znaleckého dokazovania, v spojení s výsluchom
znalca v zmysle bodu 34. Uznesenia Krajského súdu Prešov, č.k. 5Co/17/2022 – 261 zo dňa 30.03.2023

nebolo možné dospieť bez dôvodných pochybností k záveru o tom, že práve v dôsledku identifikovaných
postupov non lege artis v procese poskytovania zdravotnej starostlivosti došlo k úmrtiu matky žalobkyne
a zodpovednosť žalovaného je daná tak, ako to skonštatoval súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí. Za postupy non lege artis súd prvej inštancie označil (i) nepodanie antibiotickej liečby a (ii)
nespriechodnenie žlčových ciest ERCP alebo operačne. Žalovaný však mal za to, že hoci boli v konaní

konštatovanénesprávnepostupyvrámciposkytovaniazdravotnejstarostlivosti,akoajškodlivýnásledok
v podobe úmrtia matky žalovanej, príčinná súvislosť medzi nimi nebola preukázaná v miere vyžadovanej
v rámci aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov, preukázanie ktorej bolo rozhodujúce pre vyhovenie
nároku žalobkyne. Nakoľko súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatuje naplnenie aj tohto
zodpovednostného predpokladu, má žalovaný za to, že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a z

uvedeného dôvodu následne dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, čím došlo k naplneniu
odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP.

8. Zo záverov znaleckého posudku č. 99029/2021 (ďalej len ako „znalecký posudok“), ako aj z výsluchu
znalca, K. S. C. na pojednávaní zo dňa 14.02.2024 (ďalej len ako „znalec“) vyplýva, že príčinou

úmrtia matky žalobkyne bol septický šok. Žalovaný mal za to, že pre vyvodenie jeho zodpovednosti za
škodlivý následok bolo potrebné preukázať existenciu príčinnej súvislosti (v miere vyžadovanej v zmysle
aktuálnej rozhodovacej činnosti súdov) medzi zistenými postupmi non lege artis žalovaného a rozvoja
septického šoku, v dôsledku ktorého nastala smrť matky žalobkyne. Žalovaný v tejto súvislosti poukázalpredovšetkým na záver znaleckého ústavu vysloveného na otázku č. 15 v treťom odseku predloženého
znaleckého posudku, v ktorom znalecký ústav na otázku, či zdravotná starostlivosť bola poskytnutá
správne a pacientka zomrela v dôsledku septického šoku ako jednej z možných pooperačných

komplikácií, na ktorú nemalo poskytnutie zdravotnej starostlivosti vplyv uvádza, že nemôže jednoznačne
a bez akýchkoľvek pochybností potvrdiť, že ak by bola skôr indikovaná a vykonaná operácia, potom by
s istotou došlo k zabráneniu rozvoja septického šoku. Znalecký ústav tak nevedel jednoznačne potvrdiť,
že žalobkyňou vytýkané pochybenie žalovaného, ktoré malo spočívať v oneskorene indikovanej a
vykonanejprvotnejoperácii,bolovpríčinnejsúvislostisrozvojomE.P.asmrťouneb.pacientky.Obdobne

tak ani zo záverov znaleckého posudku nevyplýva jednoznačný záver, že práve nepodanie antibiotickej
liečby malo za následok škodlivý následok. Žalovaný mal za to, že túto skutočnosť nepotvrdil v rámci
výsluchu ani znalec, ktorý v tejto súvislosti uviedol „...nie je možné s istotou povedať, resp. nie je možné
uviesť ani nijakú konkrétnu matematickú mieru percentuálnu toho, keby sa aj postupovalo v danom
prípade terapeuticky správne, žeby bolo bývalo možné ovplyvniť okolnosť neskoršieho úmrtia p. D.,
resp. tomuto úmrtiu predísť.“ Hoci v rámci znaleckého dokazovania boli zistené aj postupy žalovaného

pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti neb. L. D. klasifikované ako non lege artis, znalecký ústav nevedel
s istotou určiť, že práve tieto boli v príčinnej súvislosti so smrťou pacientky. Znalecký ústav uvádza, že
smrť neb. pacientky nastala v dôsledku E. P., pričom tento je na základe pitevného protokolu možné
dať do medicínskej príčinnej súvislosti s vykonanou operáciou dňa XX.XX.XXXX, ako aj so základným
ochorením žlčových ciest neb. pacientky, avšak nie je možné bez akýchkoľvek pochybností potvrdiť,

že ak by bola skôr indikovaná a vykonaná operácia, potom by s istotou došlo k zabráneniu rozvoja
septického šoku u tejto neb. pacientky. Rovnako tak znalec vylúčil možnosť predikovať efekt antibiotickej
liečby, ako aj toho, do akej miery táto okolnosť prispela k neskoršiemu úmrtiu matky žalobkyne. Indikácia
ERCP vyšetrenia bola posúdená ako správna, avšak znalecký ústav vyjadril značnú pochybnosť, či by
aj jeho vykonaním, sa dalo predísť smrti matky žalobkyne. Takisto znalecký ústav v bode 16 znaleckého

posudku dôraz kladie na špecifitu zdravotného stavu matky žalobkyne vyúsťujúcej do nemožnosti
aplikácie všeobecných štatistík na tento jedinečný prípad. Účelom doplnenia dokazovania o výsluch
znalca malo dôjsť predovšetkým k preukázaniu potrebnej miery existencie príčinnej súvislosti, na úrovni
minimálne 70-80 %. Žalovaný mal za to, že z výsluchu znalca však prítomnosť kauzálneho nexu v tejto
miere nevyplynula, naopak, znalec v rámci výsluchu poukázal na to, že ....keby sa aj postupovalo v

danom prípade terapeuticky správne, žeby bolo bývalo možné ovplyvniť okolnosť neskoršieho úmrtia p.
D., resp. tomuto úmrtiu predísť....“, resp. „...v tomto konkrétnom prípade sa nedá vylúčiť, že ak by aj bola
poskytovaná zdravotná starostlivosť absolútne správne, žeby sa bolo bývalo predišlo tomu úmrtiu.“ Na
explicitnú otázku právneho zástupcu žalovaného, či pacientka zomrela kvôli zlej liečbe znalec odpoveď
neposkytol.

9. V nadväznosti na vyššie uvedené žalovaný uviedol, že jedným z predpokladov zodpovednosti
za škodu zodpovedného subjektu je príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom
škodlivej udalosti. V tejto súvislosti znalecký ústav skonštatoval, že v prípade operácie vykonanej
dňa XX.XX.XXXX jej indikácia bola daná skôr. Nie je však možné jednoznačne tvrdiť, že skorším

vykonaním prvotnej operácie by došlo k zabráneniu rozvoja septického šoku a smrti nebohej pacientky.
Za rozhodujúcu skutočnosť žalovaný považoval to, že ani v zmysle rozhodovacej činnosti súdnych
autorít, na ktoré v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odkazuje súd prvej inštancie nevyplýva, že
by sa malo absolútne upustiť od potreby preukázania príčinnej súvislosti. Podľa názoru žalovaného
súd prvej inštancie nevyvodil existenciu kauzálneho nexu medzi protiprávnym úkonom a vznikom

škodlivého následku. Upustenie od 100% miery preukázania príčinnej súvislosti v zmysle aktuálnej
rozhodovacej činnosti žalovaný nespochybňuje, avšak zdôrazňuje potrebu jej preukázania minimálne v
miere na úrovni aspoň 70%. Zároveň žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy hranice
rozumného odklonu od preukázania príčinnej súvislosti bez akýchkoľvek pochybností, kde poukázal
na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 716/2016, na ktorý sa odvoláva súd prvej

inštancie, z ktorého citoval. Následne poukázal na bod 42 napadnutého rozhodnutia a konštatovanie
v bode 36 rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na to, že v konštatácií súdu prvej inštancie
okrem dvoch pochybení pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti konštatovaného v znaleckom posudku
a objektívne prítomného škodlivého následku absentuje jasné premostenie príčinnej súvislosti medzi
nimi, ku ktorej v danej časti súd prvej inštancie uvádza len nemožnosť predikácie efektu antibiotickej

liečby ani miery jej vplyvu na rozvoj septického šoku. Uvedené žalovaný nepovažuje za súladné
ani s aktuálnou rozhodovacou činnosťou, ktorá podľa jeho názoru neupúšťa od existencie príčinnej
súvislosti, ale pripúšťa rozumnú mieru pochybností. Podľa názoru žalovaného súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam v bode 42 napadnutého rozhodnutia, kedy konštatujesplnenie všetkých predpokladov zodpovednosti, nakoľko zodpovednosť za úmrtie v dôsledku nesprávne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti je subjektívna.

10. Žalovaný zároveň namietal, že súd prvej inštancie dospel aj k nesprávnemu právnemu
posúdeniu v tom zmysle, že žalovaný zodpovedá za úmrtie matky žalobkyne v dôsledku nesprávne
poskytnutej zdravotnej starostlivosti, čím následne zodpovedá aj za ujmu na osobnostných právach
žalobkyne. Žalovaný má za to, že vzhľadom k záverom obsiahnutým v znaleckých posudkoch ako
aj v skutočnostiach, ku ktorým sa vyjadril na pojednávaní znalec nebolo možné dospieť k záveru

o tom, že zodpovednosť žalovaného za smrť matky žalobkyne je daná tak ako konštatuje súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí, a to pre absenciu preukázania príčinnej súvislosti v minimálnej
miere vyžadovanej v zmysle aktuálnej rozhodovacej činnosti, ktorej zistenie bolo v prejednávanej veci
rozhodujúce. Preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 388 CSP zmenil tak, že žalobu
zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že je s rozhodnutím spokojná i napriek
tomu, že jej nebola priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v takom rozsahu ako požadovala.
Mala za to, že súd prvej inštancie podrobne a dostatočne vyčerpávajúco odôvodnil v rozsudku
všetky žalovaným namietané otázky, a to konkrétne v bodoch 38 a nasledujúcich odôvodnenia,
kde konštatuje, že od jednoznačného konštatovania príčinnej súvislosti a od absolútnej istoty bolo

rozhodovacou činnosťou súdov upustené. S precíznym odôvodnením rozhodnutia poukazujúcim na
nálezy Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR je preto odôvodnenie odvolania žalovanej v tejto
časti právne irelevantné a bezpredmetné. Je objektívne dané, že nesprávnymi liečebnými postupmi
žalovaného bolo nenasadenie antibiotík iniciálne a nevykonanie spriechodnenia žlčových ciest či už
spôsobom endoskopickým (pomocou ERCP) alebo operačným (otvorená operácia). Žalobkyňa mala

za to, že rozsudok je vecne správny, nakoľko ako sa uvádza aj v odôvodnení rozhodnutia požiadavka
spravodlivého vyváženia faktickej nerovnosti sporových strán je v zásade naplnená v prípade, ak je
v pochybnostiach rozhodnuté v prospech toho komu vznikla ujma. Preto navrhla, aby odvolací súd
potvrdil rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny a zároveň zaviazal žalovaného na náhradu trov
odvolacieho konania, ktoré si touto cestou uplatnila.

12. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

13. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu
s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich
CSP v napadnutej časti t.j. okrem výroku II., ktorým bola v prevyšujúcej časti žaloba zamietnutá bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia
rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 04.12.2024 a zistil,
že odvolanie žalovaného v napadnutej časti nie je dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a

ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie
skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámcisporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane

rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným

procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal
odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka nebola naplnená.

17. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

18. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia
prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

19. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že aby mohlo dôjsť k poskytnutiu náhrady
nemajetkovej ujmy žalobca je povinný preukázať predpoklady zodpovednosti žalovaného za ujmu na
jeho osobnostných právach. Pri ujme na osobnostných právach je prvým predpokladom protiprávny
zásah, ktorý je objektívne spôsobilý nemajetkovú ujmu vyvolať, pri porušení právnej povinnosti pri

medicínskom úkone ide o jednanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom a spočíva v konaní alebo
opomenutí. Spravidla sa jedná o postup non lege artis, ktorý má spôsobilosť ohroziť osobnosť fyzickej
osoby. Druhým vyžadovaným predpokladom na založenie zodpovednosti za zásah do osobnosti pri
poskytovaní zdravotnej starostlivosti je ujma na chránenej osobnosti človeka. Tretím predpokladom tak
ako správne uviedol súd prvej inštancie v bode 33 svojho odôvodnenia je príčinná súvislosť medzi

predošlými dvoma atribútmi. Práve túto príčinnú súvislosť a jej nenaplnenie namietal v priebehu celého
konania i v odvolaní žalovaný. Tento súhlasí s názorom, že od jednoznačného konštatovania príčinnej
súvislosti a od absolútnej istoty bolo rozhodovacou činnosťou súdu upustené. Má však za to, že
táto príčinná súvislosť by mala byť preukázaná aspoň na 70%. Odvolací súd považuje skutkový stav
zistený súdom prvej inštancie tak ako to popísal v bode 34 a nasledujúcich odôvodnenia rozsudku za

vyčerpávajúci a odôvodnenie rozsudku čo do skutkového stavu i hodnotenia dôkazov ako správne.
Aj odvolací súd poukazuje v danej veci na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS
409/2021 zo dňa 14.12.2021, z ktorého vyplýva, že pri posúdení príčinnej súvislosti medzi porušením
právnej povinnosti a škodou je nutné brať do úvahy špecifiká kauzálneho nexu pri žalobách o náhrade
škody na zdraví. Všeobecnými súdmi vyžadované preukázanie 100% príčinnej súvislosti medzi

protiprávnym konaním a škodlivým následkom práve v týchto špecifických prípadoch poskytovania
zdravotnej starostlivosti je neudržateľné. Poškodený pri medicínskych sporoch nie je schopný preukázať
100% mieru príčinnej súvislosti medzi pochybením lekára a vznikom ujmy. V biologických procesoch
ide vždy len o väčšiu či menšiu pravdepodobnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu stanovenie 70%
preukázania príčinnej súvislosti vo vzťahu k vyššie uvedenému tiež nie je namieste. Stačí preukázať

tak ako to správne uviedol i súd prvej inštancie v bode 39 odôvodnenia tzv. stratu šance respektíve
stratu očakávania v tom zmysle, že postupom zdravotníckeho zariadenia, ktorý nebol v súlade s právom
nepochybne došlo ku strate šance, že by bez nesprávneho lekárskeho zásahu bol následok na zdraví
pacienta menší respektíve žiadny. To považuje odvolací súd za podstatné, a preto považuje zásadnú
odvolaciu námietku žalovaného čo do nepreukázania príčinnej súvislosti za neopodstatnenú ako to už

spomínal aj vyššie.

20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel k správnym záverom, že v danej veci sú splnené
zákonné podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože boli naplnené všetkypredpoklady zodpovednosti, a to konanie contra legem teda neposkytnutie zdravotnej starostlivosti včas
a správne, potom škodlivý následok – úmrtie a zároveň aj kauzálny nexus – príčinná súvislosť medzi
protiprávnym konaním a škodlivým následkom tak ako to správne uviedol súd prvej inštancie v bode 42

svojho odôvodnenia. Súd prvej inštancie výšku relutárnej náhrady určil v sume 5.000,- eur na základe
voľnej úvahy. I odvolací súd takto priznané zadosťučinenie považuje za primerané, s ohľadom na zistený
skutkový stav v tejto veci. Preto nemal dôvod vstupovať do autonómnej úvahy súdu prvej inštancie. Vo
vzťahu k zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti zo strany žalobkyne odvolanie podané nebolo, preto
v tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a odvolací súd ho v tejto časti nemohol preskúmať.

Zároveň žalovaný vo vzťahu k výške priznanej relutárnej náhrady žiadne podstatné námietky nevzniesol.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu teda právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej
inštancie rozhodol boli vecne správne. Súd prvej inštancie sa vyporiadal so všetkými námietkami
žalovaného v priebehu konania na súde prvej inštancie. V odvolaní prakticky žalovaný tieto námietky vo
vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie zopakoval. Vo veci teda súd prvej inštancie v dostatočnom

rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil aj správne právne závery. Keďže ani
v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom
rozsahu odkazuje.

22.Súdprvejinštanciesprávnerozhodoličodovýrokuotrováchkonaniaanajehorozhodnutievbodoch
47 až 49 v plnom rozsahu odkazuje odvolací súd.

23. Správne rozhodol súd prvej inštancie i čo do výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
znaleckému ústavu odmenu za účasť na pojednávaní dňa 14.02.2024 vo výške 413,93 eur v lehote 3

dní od právoplatnosti rozsudku na jeho odôvodnenie v tejto časti v bodoch 50 až 54 v podrobnostiach
odkazuje i odvolací súd. Zároveň odvolací súd dodáva, že na ďalšiu argumentáciu žalovaného
nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou
odpoveďou.

24. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutej časti t.j. okrem výroku II. ako vecne správny potvrdil.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Úspešná žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania

voči neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu. Preto odvolací súd žalobkyni priznal nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnom rozsahu vo vzťahu k žalovanému s tým, že o ich výške rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).

26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 C.s.p.).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).