Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2024

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 6Ssk/60/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1022201513
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viola Takáčová
ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2024:1022201513.1

Uznesenie

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne: O.. Ľ. D., narodená XX. D. XXXX,
bytom Z. X, T., právne zastúpená: JUDr. Milan Szöllössy, advokát, so sídlom Mlynská 28, Košice, proti
žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o žalobe proti
nečinnosti orgánu verejnej správy, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti uzneseniu Správneho súdu v
Bratislave zo dňa 21. marca 2024, č. k. BA-7Sa/94/2022-153, v časti náhrady trov konania, t a k t o

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky uznesenie Správneho súdu v Bratislave zo dňa 21. marca
2024, č. k. BA-7Sa/94/2022-153 v časti náhrady trov konania z r u š u j e a vec v r a c i a Správnemu
súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) uznesením zo dňa 21. marca 2024, č. k.
BA-7Sa/94/2022-153 postupom podľa § 99 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok

v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zastavil konanie a podľa § 171 ods. 1 SSP žalobkyni
priznal právo na úplnú náhradu trov konania. Tento výrok odôvodnil tým, že žalovaná zavinila procesné
zastavenie konania, nakoľko vzala svoju žalobu späť v dôsledku toho, že žalovaná po podaní žaloby
odstránila nečinnosť vydaním rozhodnutí, a preto jej vznikla povinnosť nahradiť trovy konania.

2. Proti výroku II. o trovách konania podala žalovaná kasačnú sťažnosť. Podľa názoru žalovanej správny

súd porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň sa
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, čo sú zákonné dôvody podania kasačnej
sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP, a preto navrhovala napadnuté uznesenie správneho
súdu v bode II. zrušiť a vec vrátiť v tomto rozsahu správnemu súdu na ďalšie konanie.

3. Žalovaná tu ďalej stručne opísala celý priebeh konania, zameraného najmä na sporné meritum

veci. Uviedla, že právny zástupca, napriek opakovaným snahám žalovanej, neposkytol žalovanej
súčinnosť spočívajúcej v povinnom predložení ohodnotenia zdravotného stavu žalobkyne posudzujúcim
lekárom. Naproti tomu opakovane poukazoval na údajné nedostatočné pochopenie výkladu jednotlivých
ustanovení zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského
uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o
zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne

a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“) zo strany žalovanej a na jej poľutovania hodný,
zbytočne byrokratický prístup.

4. Ustanovenie § 2 ods. 3 písm. d/ v spojení s § 3 ods. 2, § 4 ods. 2 a § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.
výslovne hovorí, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na

základe lekárskeho posudku vyhotoveného posudzujúcim lekárom, teda lekárom, ktorý naposledy liečil
žalobkyňu v súvislosti s poškodením na zdraví. Právny zástupca opakovane, bez akéhokoľvek logickéhozákladu, odmietal postupovať v súlade s týmito zákonnými ustanoveniami. Napriek skutočnosti, že
uvedená povinnosť žiadateľa o dávku bola založená zákonodarcom, právny zástupca neprofesionálne
poukazoval na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky spočívajúcej v odmietaní

prílišného formalizmu zo strany orgánov verejnej správy. Žalovaná sa s týmto názorom stotožňuje a
podľa neho vo svojej rozhodovacej činnosti aj postupuje. Ako dôkaz uviedla žalovaná skutočnosť, že
aj napriek tomu, že žiadosť o priznanie dávky sa podáva na tlačive určenom Sociálnou poisťovňou,
konalanapodkladeneformálnejžiadostiprávnehozástupcu.Tvrdenieprávnehozástupcuoneúmerných
formalistických požiadavkách zo strany žalovanej sú preto klamlivé. Aj v zmysle rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp.zn. 1Sžso/30/2016 dôkazné bremeno na
preukázanie skutočností rozhodujúcich pre vznik nároku na dávku je na poistencovi, ktorý si ju uplatnil,
čo však právny zástupca opakovane odmietol.

5. Žalovaná poukázala na to, že aj keď správny súd o samotnej nečinnosti nerozhodol, je otázne, či si
dlhšie časové obdobie od podania žiadosti po rozhodnutie nespôsobil on sám. O udelenie súhlasu na

vyžiadanie si lekárskeho posudku žiadala žalovaná listom zo dňa 1.8.2022, a ten jej právny zástupca
udelil až 17.1.2023. Aj preto považuje žalovaná za nelogické, aby bola práve ona zaviazaná na úhradu
trov konania.

6. Pretože žalovaná sama vo veci nariadila vlastné znalecké dokazovanie, a to z dôvodu značnej

nespolupráce právneho zástupcu, konanie bolo ukončené vydaním nových rozhodnutí. Na ich základe
podal právny zástupca žalobkyne späťvzatie žaloby. Žalovaná tu poukázala na rozhodnutie najvyššieho
súdu sp.zn. 9Sk/44/2019, z ktorého vyplýva, že právny zástupca svojím dispozitívnym právnym úkonom
procesne spôsobil to, že správny súd bol povinný obligatórne konanie o žalobe zastaviť skôr, ako
vôbec skúmal, či žalovaná bola alebo nebola nečinná, a to bez ohľadu na to, že nové rozhodnutia

boli vydané až po podaní žaloby. Žalobkyňa si tak sama zmarila možnosť postupu súdu podľa § 248
SSP. Pri rozhodovaní o trovách tu je potrebné prihliadať na osobitný charakter konania o žalobe proti
nečinnosti správneho orgánu. Zo spomínaného rozhodnutia vyplýva, že na to, aby mohol byť správny
orgán zaviazaný na úhradu trov konania druhého účastníka v konaní je potrebné, aby táto nečinnosť
bola meritórne deklarovaná konajúcim správnym súdom a nespočíva len v samotnom akte následného

vydania rozhodnutia správnym orgánom. Žalobca sa svojím späťvzatím sám uviedol do procesnej
situácie, v ktorej mu nárok na náhradu trov konania nepatrí.

7. Žalobkyňa sa ku podanej kasačnej sťažnosti na základe výzvy správneho súdu vyjadrila podaním
zo dňa 5. mája 2024. Poukázala na dôvodnosť podanej žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy.

Dve základné zákonné podmienky priznania úrazových dávok preukázala už pri podaní žiadosti o ich
priznanie. Má za to, že žalovaná sa uvedenou rekapituláciou konania sama usvedčila z nečinnosti, keď
síce konala, ale neefektívne bez zjavnej snahy, aby jeho rozhodnutie smerovalo k vydaniu meritórneho
rozhodnutia.

8. Posúdenie procesnej zodpovednosti za zastavenie konania pri rozhodovaní o náhrade trov konania
podľa § 171 ods. 1 SSP, je možné pri zastavení konania správnym súdom ex offo podľa § 248
SSP, ako aj pri zastavení konania po späťvzatí žaloby v zmysle § 63 SSP. Ani v jednom z týchto
prípadov, neukladá zákon správnemu súdu, aby skúmal a zisťoval nečinnosť orgánu verejnej správy a
posudzovaldôvodnosťpodanejžaloby,akojetovprípademeritórnychrozhodnutí.Základnýmrozdielom

procesného postupu pri zastavení konania podľa § 63 SSP a § 248 SSP nie je zisťovanie nečinnosti
orgánu verejnej správy. Rozdiel spočíva v tom, že kým pri zastavení podľa § 63 sa vyžaduje späťvzatie
žaloby, pri zastavení konania podľa § 248 SSP môže správny orgán konať z úradnej povinnosti.
Povinnosť správneho súdu skúmať dôvodnosť podanej žaloby vo vzťahu k posúdeniu náhrady trov
konaniajedanávobochprípadoch.Zustanovenia§171SSPvyplýva,žesprávnysúdmusíprizastavení

konania skúmať, či bola žaloba podaná dôvodne alebo nie. Aj z rozhodovacej praxe Ústavného súdu
Slovenskej republiky vyplýva, že účastník konania, ktorý svojím protiprávnym konaním zapríčinil, že
druhá strana musí brániť svoje práva v súdnom konaní, zásadne ponesie sankciu v podobe povinnosti
nahradiť trovy konania, ktoré vzniknú pri tejto procesnej činnosti.

9. Navrhovala preto, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky súd zamietol kasačnú sťažnosť ako
nedôvodnú a priznal žalobkyni právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu.10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 11
písm. h/ SSP) prejednal vec bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že výrok
II. uznesenia správneho súdu týkajúci sa náhrady trov konania je potrebné zrušiť a vec vrátiť správnemu

súdu na ďalšie konanie.

11. Podľa § 63 SSP, žalobca môže do vydania rozhodnutia správneho súdu vziať žalobu späť, a to sčasti
alebo celkom. Ak je žaloba vzatá späť celkom, správny súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť
sčasti, správny súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne správny súd

v rozhodnutí vo veci samej.

12. Podľa § 99 písm. a/ SSP, správny súd konanie uznesením zastaví, ak žalobca vzal žalobu späť skôr,
ako správny súd vo veci rozhodol.
13. Podľa § 171 ods. 1 SSP, ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie
konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.

14. Podľa § 147 ods. 1 písm. a/ SSP, správny súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej.

15. Podľa § 248 SSP, ak žalovaný po podaní žaloby odstránil svoju nečinnosť, správny súd konanie
uznesením zastaví. Ak sa žalobca domáha primeraného finančného zadosťučinenia, správny súd

konanie zastaví v prípade odstránenia nečinnosti žalovaného len v časti o žalobnom návrhu podľa §
242 ods. 1 prvá veta.

16. Podľa § 438 ods. 1 SSP, kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho
súdu podľa § 10.

17. Podľa § 439 ods. 1 SSP, kasačná sťažnosť je prípustná proti každému právoplatnému rozhodnutiu
správneho súdu, ak tento zákon neustanovuje inak.

18. Podľa § 462 ods. 1 SSP, ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti,

rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec správnemu súdu na ďalšie
konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti patrí.

19. Podľa § 467 ods. 3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

20. Najvyšší správny súd po oboznámení sa so súdnym spisom správneho súdu konštatuje, že
predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bola žaloba proti nečinnosti orgánu
verejnej správy, kde žalobkyňa žiadala žalovanej uložiť povinnosť ďalej riadne konať a v lehote 30
dní od právoplatnosti uznesenia vydať meritórne rozhodnutie o nároku žalobkyne na náhradu za

bolesť a o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia. Následne bolo správnemu súdu
doručené späťvzatie návrhu žalobkyňou, nakoľko jej boli doručené rozhodnutia žalovanej a týmto došlo
k vysporiadaniu nárokov medzi žalobkyňou a žalovanou. Správny súd preto konanie zastavil a priznal
žalobkyni právo na úplnú náhradu trov konania. Výrok o zastavení konania nie je sporný. Kasačnou
sťažnosťou je napadnutý len druhý výrok uznesenia o trovách konania. Úlohou najvyššieho správneho

súdu bolo posúdiť, či správny súd postupoval správne, keď žalobkyni priznal právo na úplnú náhradu
trov konania.

21. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej je dôvodná. Námietky
obsiahnuté v kasačnej sťažnosti sú spôsobilé spochybniť správnosť napadnutého výroku uznesenia

správneho súdu.

22. Je zrejmé, že konanie na správnom súde bolo zastavené na základe (procesného) dispozičného
úkonu žalobcu - späťvzatia návrhu (správnej žaloby), čoho procesným dôsledkom bolo obligatórne
zastavenie konania. Správny súd tak musel konanie zastaviť, a to bez toho, aby skúmal, či bola žalovaná

nečinná. Nemohol preskúmať meritum veci a zaoberať sa otázkou, či bola žaloba podaná dôvodne.
Správny súd nezisťoval a neskúmal, či sa žalovaná dopustila nečinnosti. Aj napriek skutočnosti, že
žalovaná vydala rozhodnutia vo veci až po podanej žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy,
nemožno bez ďalšieho automaticky vyvodiť záver, že žaloba bola podaná dôvodne. A preto nie je možnéani tvrdiť to, že zastavenie konania procesne zavinila žalovaná. Rovnaký právny názor vyslovil najvyšší
súd vo svojom rozhodnutí sp.zn. 9Sk/44/2019, ktoré sa týka obdobnej situácie a na ktoré aj žalovaná
poukazuje vo svojej kasačnej sťažnosti. V podrobnostiach na neho odkazuje aj najvyšší správny súd.

23. Iná situácia by nastala, ak by správny súd zastavil konanie podľa § 248 SSP, teda, ak by žalovaná
odstránila svoju nečinnosť po podaní žaloby. Z tohto ustanovenia vyplýva, že správny súd tu skúma, či
bol správny orgán nečinný a či túto svoju nečinnosť odstránil. Vtedy by bolo možné hovoriť aj o zavinení
zastavenia konania. V prejednávanej veci však o túto situáciu nešlo. Konanie bolo na správnom súde

zastavené z vôle žalobcu a skutočnosť, či šlo alebo nešlo o nečinnosť, správny súd vôbec neskúmal.
Nemožno preto hovoriť ani o zavinení zastavenia konania.

24. Ani skutočnosť, že žalovaná vydala rozhodnutia až po podaní žaloby na správny súd, sama osebe
nemôže viesť k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Správny súd tu neskúmal, či konanie, či
nekonanie správneho orgánu malo alebo nemalo povahu nečinnosti. A vzhľadom na to, že žalobkyňa

vzala svoju žalobu späť, ešte predtým, ako súd tieto skutočnosti mohol preskúmať, sama zmarila
možnosť postupu správneho súdu podľa § 248 SSP. Tejto skutočnosti si musela byť vedomá, pretože je
v konaní zastúpená právnym zástupcom. Preto, ak bola presvedčená o dôvodnosti žaloby, mohla sama
navrhnúť správnemu súdu, aby postupoval podľa § 248 SSP. Pri späťvzatí žaloby, správny súd nemal
inú možnosť, ako konanie zastaviť, a to bez skúmania, či žaloba dôvodná je alebo nie je. Žalobkyňa sa

tak sama uviedla do procesnej situácie, v ktorej jej nárok na náhradu trov konania nepatrí.

25. Vzhľadom na uvedené najvyšší správny súd nesúhlasí s názorom vysloveným v napadnutom
uznesení, že žalovaná po podaní žaloby odstránila svoju nečinnosť vydaním rozhodnutí, čím zavinila
procesné zastavenie konania a vznikla jej tak povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania. Keďže v danej

veci bolo konanie zastavené z dôvodu iniciatívy žalobkyne, nie je možné žalovanej automaticky pripísať
procesné zavinenie, a to aj napriek tomu, že je zjavné, že žalovaná vydala rozhodnutie až po začatí
konania o žalobe proti nečinnosti správneho orgánu. Dôvodnosť žaloby je pri tomto špecifickom konaní
(konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy) určená konštatovaním správneho súdu, že bol správny
orgán nečinný a nie samotným vydaním rozhodnutia správnym orgánom. Možno len dodať, že v prípade,

ak by sa aj na účely späťvzatia správnej žaloby podľa § 63 SSP v kontexte na tu prejednávaný prípad
skúmalo zavinenie žalovanej, potom by ustanovenie § 248 SSP stratilo svoje opodstatnenie, keďže ten
istý postup (skúmanie zavinenia) by bol v zákone upravený duplicitne.
26. Z vyššie uvedených dôvodov, najvyšší správny súd napadnuté uznesenie správneho súdu v časti
náhrady trov konania podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

27. O náhrade trov kasačného konania najvyšší správny súd v súlade s § 467 ods. 3 SSP nerozhodoval.

28. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.